• Životopis autora

    Ľudovít Didi sa narodil 16. januára 1931 v Púchove ako nemanželské rómske dieťa. Vyrastal u starých rodičov z matkinej strany.

    Ľudovít Didi sa narodil 16. januára 1931 v Púchove ako nemanželské rómske dieťa. Vyrastal u starých rodičov z matkinej strany. Starý otec Ondrej Didi bol rómsky muzikant. „Bolo nás spolu sedem ľudí,“ spomína si Ľudovít Didi na svoje detstvo, „tetka, moja mama, lebo ja som bol nezákonný, bez otca, dvaja ujcovia a dedko s babkou.“ Napriek biede a diskriminácii vychodil v rodisku ľudovú a meštiansku školu. „Do školy som chodil s plnými vreckami hrachu, opekaných zemiakov,“ hovorí publicistke Marte Bábikovej v rozhovore Z teba kňaz nebude (Knižná revue, 3/2005), „to ma hrialo a bol to môj chlieb. Mlieko som nepoznal, chleba bolo pomenej, čo sa prejavilo aj na mojom raste.“ V meštianskej škole si ho získal učiteľ-kňaz, „práve on podnietil u mňa túžbu získavať vedomosti“. Po vojne ho prijali na Učiteľský ústav v Bánovciach nad Bebravou, no keďže rodina nemala peniaze na internát, do školy nenastúpil. „Jedného dňa som nasadol na nákladné auto a odviezol som sa do Bratislavy. Išiel som na hlavnú stanicu, bol som hladný, tak som si pýtal jedlo. Videli to žandári a zobrali ma k veliteľovi. Vraj ako si to predstavujem, kde chcem bývať, čo chcem robiť? Vysvetlil som mu, že si hľadám nejakú robotu. Veliteľ mi umožnil, aby som dva týždne prespával na žandárskej stanici. Za ten čas som našiel jedného Bulhara, ktorý mal dvoch synov, päťkárov. Za to, že som ich učil, mi poskytol izbu a stravu.“ Zároveň vypomáhal v rôznych reštauráciách, čím si zarobil na maturitný kurz, ktorý organizovalo medzinárodné združenie YMCA. V školskom roku 1951/52 začal študovať na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe, odkiaľ ho po dvoch rokoch pre jeho svojrázne názory na školu a spoločnosť vylúčili. V roku 1959 absolvoval štúdium na Pedagogickej škole pre vzdelanie učiteľov národných škôl v Nitre. Roku 1963 ukončil štúdium na Pedagogickom inštitúte v Nitre, ktorým si rozšíril pedagogickú aprobáciu na stredné školy. Po pôsobení na malotriedkach bol v rokoch 1966 – 1974 vedúcim vychovávateľom v Osobitnej škole vo Vrábľoch. V roku 1974 s ním odbor školstva Okresného národného výboru v Nitre rozviazal pracovný pomer. Ako dôvod sa vo výpovedi udáva: „V krízovom období v r. 1968/69 ste verejne zastávali nesprávne protisocialistické a protisovietske názory na situáciu v našom štáte. Z týchto dôvodov nie je u Vás záruka, že povediete výchovu zverenej mládeže v duchu požiadaviek na ideovo-politickú výchovu socialistického človeka.“ „Rok som nemohol zohnať nijakú robotu,“ spomína si Ľudovít Didi na toto obdobie svojho života, „predali sme auto a všetko, čo sa dalo, lebo znova k nám zavítal hlad. Volali ma na ŠtB do Nitry, prezerali poštu, vo Vrábľoch ma sledoval tajný. Syn sa až na tretí raz dostal na štúdium, aj druhý syn a dcéra išli najskôr za učňov, až okľukou sa dostali do školy.“ Napriek represáliám, šikanovaniu, ktorému bol v tých rokoch vystavený, sa svojich názorov a občianskych postojov nevzdal a spolu s manželkou Máriou Didiovou ako fabrickí robotníci roku 1980 podpísal Chartu 77. V roku 1990 ho Okresný národný výbor v Nitre rehabilitoval a stal sa riaditeľom Detského domova v Koliňanoch (tu pôsobil až do roku 1998). V roku 1992 mu Vysoká škola ekonomická v Prahe „na základě politické rehabilitace“ priznala titul Ing. Proces jeho politickej rehabilitácie sa zavŕšil v roku 2007, keď mu – i manželke – Ústav pamäti národa priznal status „účastníka protikomunistického odboja“. Písať začal až po odchode do dôchodku. V rozhovore s Martou Bábikovou o tejto fáze svojho života hovorí: „... manželka ma nahovorila, aby som začal písať. Sledovala tým dve veci – aby som nebol nervózny a aby som sa dačím zapodieval, zabával. Vedela, že niečo vo mne je, len to treba dať na papier. Do písania som sa pustil roku 2001, knižku som dokončil za tri roky... Niektoré príbehy som nosil už v hlave tak, ako som ich napísal, s inými som sa veru natrápil, kým sa mi podarilo vyjadriť presne to, čo som chcel v nich zachytiť. Zážitky som najskôr nahrával na diktafón, ako mi prichádzali na myseľ, potom som ich prepisoval na stroji... pri pasážach ako napríklad cigánsky bál alebo cigánska svadba ma pochytil taký nepokoj, že som ani neobsedel, musel som sa poprechádzať, strhával so zo seba košeľu, musel som sa poumývať studenou vodou. Písal som poväčšine v noci a po takom zážitku som vôbec nemohol zaspať.“ Ľudovít Didi žil a tvoril vo Vrábľoch, kde aj 15. septembra 2013 zomrel.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

  • Charakteristika tvorby

         V slovenskej literatúre jestvuje niekoľko rómskych spisovateľov, ktorí vytvorili kultivované básnické

         V slovenskej literatúre jestvuje niekoľko rómskych spisovateľov, ktorí vytvorili kultivované básnické i prozaické texty, najmä pre deti a mládež. Ak sa však tieto texty nestali čímsi viac než len „kultivovanými“ dielami, je to preto, že okrem témy sa títo spisovatelia prispôsobili majoritnej literatúre, jej poetike i optike. Román Ľudovíta Didiho Príbehy svätené vetrom (2004), dielo 73-ročného debutanta, je v tomto zmysle zvrchovaným tvorivým činom, ktorý jedinečným spôsobom vypovedá o autentickom svete rómskeho etnika, o jeho biede a utrpení, o láske a smrti, o cigánskej duši. Strhujúca výpoveď o osudoch Róma Ondráša a jeho rozvetvenej rodiny, situovaná do 30. až 50. rokov 20. storočia vychádza z autobiografických motívov autorovho detstva („Ja som ležal pod plachtou, ktorú som mal sčasti prehodenú cez hlavu. Všetko som počul, všetko som si v hlave dobre uložil na večné veky, s. 53) a je svojráznym, insitným variantom rómskeho magického realizmu. Magické, snové, iracionálne nie je v ňom teda motívom, námetovým segmentom, ktorého zmyslom je ozvláštniť realistickú rovinu textu, a už vôbec nie spôsobom jeho folklorizácie, je to autorov bytostný tvorivý prejav korešpondujúci s rómskymi paramisi/príbehmi. V tomto zmysle Didi prekonáva predchádzajúcich rómskych literátov, ktorí s imaginatívnymi prvkami pracovali len ako s atraktívnym námetovým materiálom. Čím ich však prekonáva nespochybniteľne, je jeho schopnosť z hlbín rómskej rudimentárnosti, utrpenia, hladu, zúfalstva, poníženia, ale aj živelnej bujarosti dospieť k podstate rómskej mentality. Takže román Príbehy svätené vetrom, prvý autentický rómsky román v slovenskej literatúre, nie je – ako z prvoplánovej rozprávačskej roviny vyplýva – len atraktívnou výpoveďou o pudovej existencii jednej rómskej rodiny, nie je len rozprávaním o jedle, pití a kurovaní, je to román o cigánskom plači. Predovšetkým je to však umelecké médium, prostredníctvom ktorého jeho autor vypovedá o cigánskej duši.

         S týmto strategickým zámerom Ľudovít Didi pristúpil aj k vytvoreniu svojej druhej prózy Cigánkina veštba (2008). Na spôsob generačného románu vyrozprával v nej osud rómskej kováčskej rodiny prvej polovice 20. storočia, pričom jej historický čas nijako detailnejšie nekonkretizoval. V koláži príbehov, v ktorých defilujú osudy Rómov i gadžov, žijúcich v kontakte s rómskou komunitou, je dominantná autenticita Róma, jeho ľudský osud a jeho duchovný svet. Tieto dve roviny tvoria rozprávačský skelet Cigánkinej veštby; v centre prvej je nenaplnený ľúbostný príbeh mladého Róma Silvestra a mladej vydatej gadžovky Adelky, druhá, vytvárajúca jedinečný, neopakovateľný kolorit autorovho magického rozprávania, vychádza z tradície rómskych paramisi, poväčšine démonologického rázu s príbehmi o mulanoch, duchoch mŕtvych. Obe tieto roviny sa navzájom prelínajú, obe sú sugestívne, pretože autor je skvelý rozprávač so zmyslom pre rudimentárne prapodstaty rómskej existencie a rómskeho kultúrneho fenoménu vôbec.

    Ondrej Sliacky

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    PUCHEROVÁ, Dobrota: Posledný román rómskeho Kukučína. Nad knihou Ľudovíta Didiho Róm Tardek a jeho osud. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 4,

    PUCHEROVÁ, Dobrota: Posledný román rómskeho Kukučína. Nad knihou Ľudovíta Didiho Róm Tardek a jeho osud. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 4, s. 52 – 54.

    SLIACKY, O.: Nielen o kurovaní (Ľudovít Didi: Cigánkina veštba). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 20.

    BÁBIKOVÁ, M. – DIDI, Ľ.: Z teba kňaz nebude (Rozhovor). In: Knižná revue, 15, 2005, č. 3.

    RUSNÁKOVÁ, J. – DIDI, Ľ.: O cigánskej duši (Rozhovor). In: Romano nevo ľil, 8. 12. 2005.

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    PRÍBEHY SVÄTENÉ VETROM (úryvok)      Prišla noc. Lampička blikala, rozhadzovala matné svetlo po stenách. Noc bola

    PRÍBEHY SVÄTENÉ VETROM (úryvok)

         Prišla noc. Lampička blikala, rozhadzovala matné svetlo po stenách. Noc bola pokojná, tichá a oni dvaja začali rozhovor. Ja som čušal pod dekou, nespal, lebo som vedel, že sa bude točiť reč o mulanoch, duchoch, čo som vždy veľmi rád počúval, vždy to bolo také zaujímavé, kúzelné. Preto som mal uši nastražené, aby mi neuniklo ani jedno slovo.

         Aby som pravdu povedal, Róm môj sladký, musí niečo byť, niečo veľké, nepoznané, neprebádané. Mulano, mŕtvy, sa vie objaviť, keď ho človek najmenej čaká, objaví sa dvojakým spôsobom. Buď sa dá vidieť v celej svojej veľkosti, alebo dá ináč vedieť, pocítiť, že je blízko pri tebe. Brrr, striaslo Šterňu, mráz mi ide po chrbte. Nerád by som zažil niečo také ako v Adamove. Tam som si do poslednej chvíle myslel, že je to živý človek, a až potom sa mi rozjasnilo, že to bol duch. Pokiaľ som myslel na živého tvora, strach ma nechytil, a potom, keď som na to prišiel, bolo už na strach neskoro.

         Ak chceš mulana vidieť, vraví ďalej Ondráš, musíš na neho myslieť, tým mu pomáhaš prísť, tým ho vyvolávaš, aby vstal, išiel, aby sa ti zjavil alebo dal o sebe znať. Býva i tak, že sa ti samo od seba zasníva s mŕtvym. Sedíš s ním, akoby bol živý, zhováraš sa s ním, ale nikdy si nezapamätáš, o čom ste hovorili. Sen alebo on ti to vymaže z hlavy. Niekedy si to môžeš zapamätať, ale veľmi zriedka. No i tak celý sen nezachytíš. Ja to mám, človeče, prebádané.

         A vtedy začal hovoriť Šterňa. Hneď po vojne preložili nás, takú menšiu skupinu, do Adamova pri Brne. Poslali nás strážiť fabriku, kde sa vyrábali zbrane. Všetci sme boli dôstojníci, tam obyčajný vojak nesmel. Povedali nám, že tam budeme iba mesiac, že sa školí špeciálny oddiel na tento účel. Pripadol mi asi dvestometrový úsek, strážil som výrobnú halu, patroloval som okolo nej s puškou na pleci. V noci sa vo fabrike pracovalo, okná boli otvorené, videl som dovnútra dielní, ako robotníci a robotníčky sústružia, frézujú. Za halou bolo také menšie priestranstvo a pár krokov od múru bol strom, jabloň.

         Bolo krátko pred jednou, keď zrazu zbadám pod tým stromom vysokého chlapa. Zbystril som, spozornel. Mohol byť odo mňa takých pätnásť metrov. Zrevem: Stoj, ani sa nepohni! Pušku som mal zacielenú tým smerom, a zrazu nič, chlapa nikde, akoby sa bol prepadol. Myslím, že to bola halucinácia, a chcem ísť ďalej, ale ešte raz pozriem na to miesto a znovu tam stojí ten chlap. Znovu som zakričal, podišiel o dva kroky vpred, zamieril, a chlap sa znova stratil. No, čo to, čo sa to so mnou robí? Vlasy som mal naježené od veľkého vzrušenia a napätia, pozerám sa pod ten strom, nikto tam nie je, chlapa nikde, otočím sa, že idem preč, len keď vidím, že je tam, že tam stojí, akoby na niečo čakal.

         Čo je veľa, to je veľa, pomyslel som si, veď ja ti ukážem, napálim to doňho bez varovania, strelím a hotovo. Ako tam stál, v okamihu som zacielil, a keď som chcel potiahnuť kohútik, chlapa nebolo. Zmizol. Vtedy som zapískal, hneď dobehla hliadka. Prečesali sme okolie, chlapa nikde, akoby sa bol prepadol. Trikrát tam stál, trikrát zmizol, trikrát sa zjavil. Až vtedy mi to došlo. Panebože, vravím si. Bol to mulano. Duch. Predstavte si, ujco, že ten mulano vedel presne, čo chcem spraviť, že chcem vystreliť, a vtedy sa stratil. Ja si myslím, že v skutočnosti tam stále bol, len menil svoj stav. Raz sa ukázal ako človek, potom zmizol, ale pritom tam stále bol. Bolo to moje prvé stretnutie s mulanom a prial by som si, aby bolo aj posledné.

         Keď to spomínaš, i ja ti niečo vyrozprávam, riekol Ondráš. Ubehlo odvtedy veľa rokov, bolo to ešte za Rakúsko-Uhorska. Ocitol som sa ako vojak v Ostrave. Hneď za rohom stála, móre môj, búdka, kde sa predávali cigarety a tabak. Bolo to v strede týždňa, podídem k búdke a pýtam si balíček tabaku a cigaretové papieriky, vtedy sa cigarety poväčšine šúľali, hotové fajčili len tí lepší, bohatší. Vnútri sedela objemná ženská v stredných rokoch, ináč to bola pekná ženská, a začala sa okolo mňa točiť. To chlap hneď pobadá, slovo dalo slovo a dala mi adresu, aby som v sobotu prišiel za ňou, bývala asi desať kilometrov od Ostravy.

         Prišla sobota, ja som dostal voľno a poďho za ňou. Čo to je pre vojaka, poriadne som šliapal a ani som nezbadal ako, len keď som prechádzal dedinou. Bola dlhá, pekne vysvietená, ľudia chodili z domu do domu, ako je na dedine zvykom. Za chvíľu som našiel jej dom a vošiel som dnu. Stôl bol zaprataný jedlom, pijatikou, ovocím. Dobre sa na moju návštevu pripravila. Hneď sme začali jesť a piť. Do noci bolo ešte ďaleko, preto sme pili a jedli pomaly, ona si však uhýbala viac, pila rýchlejšie a s veľkou chuťou. Vyzeralo to tak, že moja návšteva u nej nebude posledná. Páčila sa mi, bola driečna, pekná. Mala počernú tvár, pekné vlasy a veľmi pekné nohy. Keď si na tie nohy pozrel, akoby po tebe prešla elektrina, chvenie. A to chvenie, človeče, vyvoláva brnenie. Áno, brnenie, to je to správne slovo. Myslím si: nahovorím si ju.

         Pritom sme sa zhovárali, špásovali a čas bežal. Potom išla do izby a priniesla nejaké fotografie a papiere. Papiere nechala tam, ale ako sme si prezerali fotky, človeče, jeden papier padol na zem, mne k nohám. Zodvihol som ho, otvoril a začal čítať. Videl som, ako zbledla. Čítam meno, deň narodenia, úmrtia a v duchu počítam. Bože môj dobrý, ona si dva dni po jeho pohrebe zavolala chlapa do bytu. Poviem ti rovno, bolo mi z toho zle. Ona začala plakať, že muž bol dlho chorý, že v tele nemá vodu a že chcela chlapa. Nič som nepovedal, nič. Zodvihol som sa, napravil opasok a vyšiel na ulicu. Bolo niečo pred jednou hodinou v noci.

         A tak idem hore rozsvietenou ulicou, pridal som do kroku a onedlho som opúšťal dedinu a kráčal po ľavej strane cesty. Mal som šťastie, lebo noc nebola tmavá. Obloha svietila hviezdami a mesiac sa veselo gúľal po oblohe. Mal som v sebe zopár pohárikov, dobre sa mi išlo a skoro som zabudol, že som bol u tej ženskej.

         Už z diaľky som videl ozrutné topole. Pamätám sa, akoby to bolo teraz. Boli tri. Boli vysoké a stáli vedľa cesty. Keď som prišiel bližšie, v korune jedného z nich strašne zapraskalo. Bolo ti to, akoby sa tam hore, na samom vrchole stromu, lámalo drevo. Stál som pod tým topoľom a čakal, kedy drevo čupne dolu. Ale nič, dolu nepadla ani trieska, a vtedy mi prišla na um myšlienka. To on, jej muž. Do nôh mi vošiel strach, celé telo akoby som mal v strachu, bol som celý strnulý, vyplašený. Jej muž prišiel z hrobu, alebo odkiaľ, a začal ma strašiť. Silno a nemilosrdne.

         Z posledných síl, lebo som ledva stál na nohách, som sa zvrtol a vykročil, keď tu spoza tretieho topoľa vyrazil na hradskú chlap a išiel rovno k múru cintorína. Tam sa stratil, zmizol, nebolo ho. Prešiel múrom ako duch. Mne stáli vlasy dupkom a bol by som dušu vypustil, keby som v diaľke nebol zbadal svetlo. Bože dobrý, Bože sladký, Bože dobrotivý, nevieš si predstaviť, čo to svetlo pre mňa znamenalo. To svetlo bola moja záchrana, to svetlo mi dodalo síl, že som začal bežať ostošesť, až som zastal pred železničnou búdkou, a ako som otváral, vpadol som cez prah dnu. Sedel tam človek. Bol som zachránený. Keď som mu vyrozprával celý príbeh, krútil hlavou, bol ticho, nechcel tomu veriť. Povedal však, že sa oddávna hovorí, že pri tých topoľoch straší. Ale nepovedal kedy a ako. Trvalo asi hodinu, kým som sa spamätal, a do svitu som ostal v búdke.

         Už nikdy v živote sa mi nesnívalo s chlapom, ktorý prešiel cestu krížom rovno do cintorína. Už nikdy som v sne nevidel tie topole a ich mohutné koruny.

     

    CIGÁNKINA VEŠTBA (úryvok)

         Posledný večer pobytu Kálmana u brata, zajtra naobed cestuje. Preto je izba u kováča bitkom nabitá Rómami. Prišli sa s ním rozlúčiť, poďakovať mu za príjemné večery, ktoré prežili v napätí, ale ktoré boli príjemné a poučné. Pre zmenu dnes začal rozprávať kováč.

         Je zle, keď sa starý cap pojaší, keď často vyťahuje kár, premieta si v hlave, ktorá žena by mu sedela. Nedeľa dlhá, jeden vdovec zašiel do krčmy medzi chlapov. Hneď ho obkolesili a navrhovali mu, aby trochu vypadol z domu, aby si išiel užiť, veď sa dosť narobil, nachodil po svete po robotách. Nakoniec sa mu podarilo dostať do kúpeľov, niečo si priplatil, ale neboli to drahé ani veľké kúpele, sotva dve desiatky pacientov. Počas dňa sa zdali opustené, ale keď prišiel večer, rozbehla sa zábava. Len sa tu tak zbiehali cigánske kapely, ktoré ťa raz-dva obrali o peniaze.

         Pridelený bol k stolu, kde s ním sedel jeden muž stredných rokov a ženská, asi jeho frajerka – sem si zrejme chodili vyhodiť z kopýtka, lebo on mal isto doma ženu a ona muža. A potom tu bola ešte jedna ženská, babizňa z Oravy, ktovie, aký čert ju sem dohnal. Tá hneď začala starého obracať, líškať sa mu, točiť sa okolo neho. Starého to začalo baviť, denne s ňou lozil do reštaurantu, kde sa pilo, zabávalo a bol i tanec. Po záverečnej ho tá ženská ťahala hlboko do parku, rozopla mu rázporok, vytiahla kár. Starý kuroval, len sa tak prášilo. Keď nestačil, ťahala ona, nemalo to konca-kraja...

         Pijatika, tanec, kurovanie, to bol život, ktorý starého okúzlil, každý večer bol v siedmom nebi. Ona však nelenila, dozvedela sa všetko, čo chcela: aký má dom, koľko izieb, akú záhradu, koľko poľa a lesa. To všetko bude moje, tak zmýšľala rafinovaná vdovica. Zanedlho sa zobrali a do svojej dediny prišiel dedo ako ženáč. Ľudia sa čudovali, lebo keď ju videli, hneď sa rozchýrilo, že tá ženská nemá dobrý pohľad, že je to chladný, bezcitný človek. A ona kula železo zahorúca. Starý všetko prepisoval na ňu, zaisťoval ju pre prípad choroby a staroby. Keď bolo všetko na písme, začala sa meniť, bol koniec sladkým časom. Odkopla ho ako psa, vydurila zo spálne. Musel spávať na chodbe, poprechládal, život mu visel na vlásku.

         Vedľa nich býval jeden starý mládenec. Začali sa stretávať, kurovali, zo starého sa len smiali. Dávala mu málo jesť, nútila ho celé hodiny chodiť s metlou po dvore, zametať, čistiť, robiť všetko okolo domu. Starý mrzol, chradol, veď práve to chcela. Neraz naňho kričala: Ty starý Cigán, prečo už nezgegneš? Čo tu toľko strašíš, otravuješ? Starý plakával po kútoch, kde ho nikto nevidel.

         Dedina ženu odsúdila, aj k nej poslali farára, aby jej dohovoril. Dnu ho nepustila, len cez okno mu hodila do tváre, aby sa staral o svoju ryšavú kuchárku, ktorú po nociach isto pucuje. Tú ženu všetci nenávideli, celá dedina bola proti nej. K starému bola ukrutne zlá. V malých dávkach mu sypala do jedla jed na myši, starý kašľal, vracal, bledol, ledva žil. Dokonca ho aj bila, mlátila hlava-nehlava. Šla po ňom ako fúria, nevedela sa dočkať jeho smrti.

         Dedina ju začala volať čerticou, pobehlicou. Raz sa stalo, že sa chcela ľuďom vysmiať do očí. Prišla do kostola, ľudia sa otočili a zhíkli, farár na kazateľnici ostal ako vyvalený. Potom z neho vyšlo: Ľud boží, i zlý duch, čert môže prísť do kostola. To padalo na ňu, ale ona nič, iba sa usmievala, akoby im hovorila: Seriem na vás všetkých, som sama sebe paňou. On ma chce, a budeme si žiť, keď starý bude hniť. Zvrtla sa a zatvorila dvere kostola.

         Starý ďalej trpel. Na jar v záhrade stúpil na zemiakovú vňať, začala ho tĺcť a kričala naňho: Škodu robiť, na to by ťa bolo, starigáň jeden! Prečo už nezgegneš?! A hlavou jej prebehla myšlienka, že mu otravy málo dáva, že musí zvýšiť dávky a konečne ho zošle z tohto sveta. Starý chradol, zima, hlad, otrava vykonali svoje. Netrvalo dlho a vystrel sa, zomrel, čím sa jej uvoľnila cesta. Vtedy bola tá zlá ženská spokojná.

         Niekto však spokojný nebol. On deň čo deň vstával z hrobu a prichádzal do jej domu. Lozil tam, budil ju, trepal, strašil. Jeho duch nemal pokoja, stále ju chodil mátať, ale do tváre mu nevidela, iba chrbát. Zobrala k sebe toho suseda a hneď naňho prepísala pol domu a pol lesa, ale duch starého chodil do domu ďalej. Najprv sa jej s ním snívalo: videla ho ako lebku, jamky namiesto očí, rozďavené ústa. Bol to taký strašný pohľad, že kričala zo sna. Keď sa prebudila, počula lomoz, ale ten jej druh nič. Vraj sa nič nedeje, nikto tu nechodí. Ona si vravela svoje: Chodí, mrcina stará. Chce ma uvláčiť, zničiť, povolať k sebe. Pravda ma nedáš? hodila sa mu na prsia. Pravdaže nedám, povedal a prešlo mu hlavou: dokiaľ nebude moja aj tá druhá polovička. Potom nech ťa čerti berú. Inokedy sa jej zdalo, že počuje hrmot kostier. Otvorila oči a videla pred sebou strašnú tvár smrti. Skríkla, zbledla, omdlela, musel ju preberať, kriesiť. Modlila sa celé dni, ale strašné sny a videnia neprestávali. Ba neraz počula jeho hlas: Tu máš za ten zemiak, tu máš za to, že si ma vydurila z postele. Tu máš za to, že si ma bila, tĺkla, zimou a hladom morila. Bŕŕŕŕŕ.

         Potom sa presťahovali do susedovho malého domčeka, ale sny neprestali, ani strašenie, mámenie. V inej dedine chodila na spoveď, očisťovala svoju dušu darmi pre kostol, ale nepomáhalo zhola nič. Sny a videnia ju ničili, bola už iba kosť a koža. Všetko prepísala na mladého a po čase sa zbláznila. Dostala sa do ústavu, kde aj zomrela, lebo ani tam jej muž pokoja nedal. Z toho plynie, Rómovia moji, jedno ponaučenie: nežeň sa za samicou, i keď ti dáva na kár čapicu. Mladosť je dravosť. Starobu zastavíš iba nakrátko, keď ožiješ, ale potom tak či tak umrieš. Preto pozor na zlé ženské.

    Zobraziť všetko