Foto Peter Procházka
Foto Peter Procházka




  • Prekladá z jazykov

    Francúzsky jazyk
  • Životopis autora

    Lýdia VADKERTI-GAVORNÍKOVÁ sa narodila 30. marca 1932 v Modre, základnú školu navštevovala v Kopčanoch. Najprv študovala na
    Lýdia VADKERTI-GAVORNÍKOVÁ sa narodila 30. marca 1932 v Modre, základnú školu navštevovala v Kopčanoch. Najprv študovala na gymnáziu v Skalici, zmaturovala na pedagogickom gymnáziu v Bratislave roku 1951. Po maturite pôsobila ako učiteľka najprv na strednej škole dievčenskej, potom na základnej škole v Bratislave. Od roku 1962 bola na invalidnom dôchodku a venovala sa literatúre. V rokoch 1978 – 1987 pracovala ako redaktorka a zástupkyňa šéfredaktora časopisu Revue svetovej literatúry. Zomrela 22. mája 1999 v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Pohromnice (1966)
    • Totožnosť (1970)
    • Kolovrátok (1972)
    • Kameň a džbán (1973)
    • Piesočná pieseň (1977)
    • Trvanie (1979)
    • Víno (1982)
    • Hra na pár-nepár (1992)
    • Plášť bohyne (2012, 1.vydanie, antológia slovensky píšucich poetiek z Maďarska, Rumunska, Slovenska a Srbska)
  • Charakteristika tvorby

    Verše začala uverejňovať v Mladej tvorbe a Slovenských pohľadoch. Motív smrti jej otca a matky sa objavuje v celej básnickej tvorbe autorky spolu s krajom a jeho

    Verše začala uverejňovať v Mladej tvorbe a Slovenských pohľadoch. Motív smrti jej otca a matky sa objavuje v celej básnickej tvorbe autorky spolu s krajom a jeho starými symbolmi vinohradníckeho života, zvykoslovím a tradíciami. Všetky uvedené motívy rezonujú vnútorným dynamizmom, v ktorom spája ženskú senzitívnosť s intelektuálnou reflexiou života. Motívy domova a práce otca v stolárskej dielni sú hlboko precítené vlastnou skúsenosťou, ktoré významne zasiahli do života autorky. Ďalším okruhom jej poézie je žena v rozličných životných funkciách – dievča, žena, manželka, materstvo, matka, vdova i starecký vek. Pri hľadaní primeraného výrazu okrem voľných asociácií a metaforickosti sa vracia k prírode a inšpiračné podnety čerpá aj z ľudovej slovesnosti, ale bez tradicionalizmu tejto poézie. Zápasí o vlastný tvar, presnosť poetického videnia a adekvátne pomenovania, o vyjadrenia silného, vnútorne pociťovaného dramatického napätia, ktoré nachádza v prírodných javoch i v ľudskom živote. Hľadá cesty k ľudskému šťastiu vytváraním trvalého vzťahu medzi mužom a ženou prostredníctvom toho, čo tento zväzok mení na krásny a trvalý. Jej poézia je oslavou života, práce a krásy. Keď sa pohybuje v rodinnom prostredí, je nielen citovo hlboká, pravdivá, ale aj cudná, akoby sa strachovala vyľakať vrtkavé šťastie, čím by ho mohla stratiť. Keď sa dostáva k vojnovej problematike, organicky spája osobné s nadosobným, subjektívne s objektívnym. Jej poéziu charakterizuje úsilie o presnosť tvaru a čistotu výrazu. V lyrike využíva aj epický prvok príbehovosti a symbolicky sa opakujúce motívy alebo priamo názvy "o láske a neláske", "o podobe a nepodobe" a podobne (zbierka Piesočná pieseň), do ktorých organicky vkomponovala protirečivosť a vnútorné napätie. Určitou myšlienkovou syntézou, z hľadiska motívov i overovania tvorivých poetických postupov je zbierka Trvanie. Je prejavom zrelej osobnosti autorky, životnej múdrosti a hlbokého ľudského pochopenia s vysokou mierou komunikatívnosti a nevšednou pôsobivosťou básnickej reflexie i čistotou tvaru. Je to poézia hlboko vrastená do každodenných bolestí a krás života, v ktorom dominantné postavenie majú také hodnoty ako je domov, práca, priateľstvo, zápas človeka o dobro, proti tme a za prítomnosť svetla života. V poslednej zbierke nachádza svoje miesto prehodnocovanie životných istôt, najmä po strate manžela, ktorá nie je len bolestná, ale ponecháva pootvorené dvere osamoteniu. Je poémou o láske a smrti, obetavosti, pokore a viere, ktorá zmierňuje bolesť. Autorka nielen svoju životnú filozofiu, ale aj vlastný život vložila do veršov. Zbierky sú jej vnútornou kronikou, vlastným životopisom. V každom verši je prítomné jej láskavé a milujúce srdce, ľudskosť. Aj preto si získala čitateľa a patrí medzi najobľúbenejšie a najvýznamnejšie poetky svojej generácie. Jej poézia má mnohovrstevné pocitové a myšlienkové roviny modernej ženy súčasného sveta, je pyramídou pocitov a myšlienok. Báseň je u nej výsledkom úporného zápasu o význam, tvar slova, o spôsob a uhol pohľadu na veci, javy, udalosti, problémy a svet v ich rozmanitosti a mnohoznačnosti.

    Viktor Timura

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Výber z poézie (1987 po ukrajinsky) Výber z poézie a grafiky (1990 po nemecky) Antológia slovenskej poézie 20. rokov (1996

    Výber z poézie (1987 po ukrajinsky)

    Výber z poézie a grafiky (1990 po nemecky)

    Antológia slovenskej poézie 20. rokov (1996 po nemecky)

    Nenogistá roze (2011, výber básní, Lotyšsko, prel. Dagnija Dreika a Uldis Bérzinš - s podporou Komisie SLOLIA LIC) 

     

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    R. Becher: Sedem premien (1975), Chytráctvo majstra Pethelina (francúzska veršovaná komédia z 15. storočia, 1972), J. Racine: Faidra (1976)
    R. Becher: Sedem premien (1975), Chytráctvo majstra Pethelina (francúzska veršovaná komédia z 15. storočia, 1972), J. Racine: Faidra (1976)
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ČERTÍK, Jozef – VADKERTI-GAVORNÍKOVÁ, Lýdia: Vadkerti znamená divá záhrada. (Rozhovor). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 127, 2012,
    ČERTÍK, Jozef – VADKERTI-GAVORNÍKOVÁ, Lýdia: Vadkerti znamená divá záhrada. (Rozhovor). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 127, 2012, č. 3, s. 17 – 26.

    GAVURA, Ján: Pohansky obradná, kresťansky čistá. Lýdia Vadkerti-Gavorníková: Zrkadlenia. (Recenzia). In: Romboid, roč. XXXV, 2000, č. 3, s. 69 – 70.

    HAJKO, Dalimír: Krkolomné kolotoče poézie II. 2. Roky nádeje, roky poézie. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 85 – 101.

    MORAVČÍK, Štefan: Odobierka s Lýdiou Vadkerti-Gavorníkovou. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 7 – 8, s. 264 – 265.

    GAJDOŠ, Martin: Lýdia Vadkerti-Gavorníková: Zrkadlenia. (Môj tip). In: Knižná revue, IX, 13. 10. 1999, č. 21, s. 1.

    HEVEŠIOVÁ, Jana: Rozdávala úsmevy a bozky. Rozhovor ako spomienka na Lýdiu Vadkerti-Gavorníkovú. In: Knižná revue, roč. IX, 7. 7. 1999, č. 14 – 15, s. 20.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Pre Vadkertiovú tvorba básne nie je ani krásnou hrou, ani príležitosťou vyvravieť sa, ale predovšetkým bytostne nevyhnutným spôsobom

    Pre Vadkertiovú tvorba básne nie je ani krásnou hrou, ani príležitosťou vyvravieť sa, ale predovšetkým bytostne nevyhnutným spôsobom hľadania cesty na vyslovenie podstát vlastného životného osudu. Čo píše Vadkertiová, je poézia neobyčajne vážna, dokonca za silou jej evokačného gesta a za usilovnosťou jej túžby cítiť tragiku... a jednako je to poézia vnútorne vyrovnaná alebo aspoň vedome smerujúca k rovnováhe protikladných pólov ľudského života...
    Nechýba jej však to, čo je pre ženskú nehu vari oveľa podstatnejšie: vnútorná vôľa stotožniť sa s bytím vôbec, ľudským i prírodným... Ani jeden zo súčasných slovenských básnikov neprenikol tak hlboko do archetypu významového ovzdušia ľudovej rozprávky – a tým aj do detstva ako súčasti našej dospelosti – ako práve táto poetka. Odtiaľ si prináša motivické i kompozičné prvky, ktorými oživuje svoje lyrické príbehy, prekvapujúce presnosťou odpozorovaného objektívneho detailu i jemnou naliehavosťou subjektívnej osnovy básnickej výpovede.

    Stanislav Šmatlák

    Lýdia Vadkerti-Gavorníková od samého začiatku zaujala čitateľov predovšetkým dôvernou znalosťou toho, čo píše... Keď čítame jej rodinné básne, nikdy nemáme pocit zátišia, idyly, naopak, je to svet, kde sa žije a bojuje rovnako ťažko, kde vzťahy nie sú zbavené vášní a kríz, ale kde ľuďom pomáha dôvera a schopnosť spolupracovať. Z toho ako autorka akcentuje jednotlivé motívy, jasne vyplýva, že takto by to malo byť medzi všetkými ľuďmi, medzi všetkými národmi...

    Ján Buzássy

    V poézii sa plne odráža jej osobný život a život jej blízkych, prostredie, v ktorom vyrastala, práca, ktorú ako dieťa sledovala, kraj vinohradníkov a slnka. Zvolila si svoj vlastný uhol videnia; je to akoby kombinácia radostnej, detsky naivnej skúsenosti, čo všetko je svet a čím je bohato naplnený, a melanchólie, že nie je vždy ľudský život korunovaný dobrom, láskou a šťastím.

    Karol Rosenbaum

    Vadkertiovej lyrika je presná, autentická, nefalšovane osobná rovnako pri zdrojoch a hodnotách detstva, domova ako zrelosti, ktoré sú neustále ohrozované ľudskou necitlivosťou a povrchnosťou.

    Rudolf Chmel

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    KORENE Chcela som obísť, nebolo kade. Dom z radu vystúpil a stál. Už sa chýli. Cesta nezahne kľučkou. Do dlane

    KORENE

    Chcela som obísť,

    nebolo kade.

    Dom

    z radu vystúpil

    a stál. Už sa chýli. Cesta

    nezahne kľučkou. Do dlane

    zašiel kov ako na pamiatku.

     

    Privítala ma nad misou,

    cestu vtláčala rodovú pečať chleba.

    Teda prišla si. Ruku zabudla

    v múke, zo zástery

    vytriasla včerajšie otrusinky.

     

    Za mnou prievan

    vykrídlil dvere (dom by uletel).

    Vidíš? Bezruký vošiel.

    Chlieb bude mať smútok.

     

    Dvor odvyknutý hrám,

    zakášal po dedovej smrti

    svahom, až k vinici s oskorušou v pätách.

    Bezlistá ešte, bola tam

    prv ako dom, a trčí...

     

    Sa ty k nám nachodíš, prehodila.

    Akoby som už odišla. Ani vinicu

    si nepripútam. O kôl

    sa leda sama opriem.

     

    Strom chodil pod oknom. Za ním

    ulica ako smädné ústa

    strechami hrýzla melónové nebo.

     

    Kývla som: Čo tá oskoruša? Rodí?

    Priznala. Akoby strihla

    pupočnú šnúru ku mne: Ba.

    Opacha. Nieto takého,

    kto by ju zložil. Ako ja.

    Kľakla si k posteli: Pivnicu

    vynášam bližšie k sebe,

    čo sú mi schody hlboké.

     

    Zohla sa, popamäti

    siahla do vyležanej tmy,

    kam nedovidím, pridala: Nohy.

    Opúšťajú ma. Celé noci

    ich vyvolávam po humne.

     

    Vytiahla fľašu, podržala

    oproti svetlu. Vo víne

    zacvengol dedov rýľ

    a čriepok po koreni.

    Ozvena v šťave

    mokvala do pohára. Pi.

     

    Čakala som, že pospomína

    chlapčenstvo otca v rázsochách oskoruše,

    aj ako dedko vyťal i nevyťal

    chlapca i strom.

    A o tom, ako pôda vinice

    pomaly poklesáva k cintorínu. Nie.

     

    Len vzdychla: Odrodila si sa.

    Ba veru.

    Stíchla za sebou.

     

    Napokon mračno

    (už neviem koľké od rána),

    pamukom dažďa, natenučko

    zavyšívalo do prachu.

     

    Vydýchla: Chvalabohu,

    už prší. Od večera ma láme

    voda nadol. Dokiaľ nespadne,

    je mi jak po kolená v potoku.

    Už ani na breh, ani do vody.

     

    Sadla si. Sviatočná stolička

    pokľakla pred ňou. Ruky v lone

    tutlali v zakvačených prstoch minulé,

    ozvučené poriská.

    Zjajknutie bránky za deviatym vedrom

    vyplytvanej vody. Mlčanie

    so synom. Stretnutie,

    na ktoré ešte čaká...

    Vstala a stôl ju podoprel.

    Odkryla cesto,

    pomúčila váľ: No a ty?

    Čo nepiješ? Víno

    nenechaj vetrať, nie je perina.

    Ledaže poprikrývaš trápenie,

    aby ti kyslo. (Už len sádzať.)

     

    Cesto sa dvíha. Izba

    scvrkáva. Tiene

    haluzia po dvore.

     

    Vzdych, ticho bez lampy

    a dážď. Ani okno

    kvôli mne nezarosil.

     

    Zberala som sa. Vetralo

    nedopité víno. Odídeš,

    kým sa zas vrátiš.

    Ani len chleba nevyčkáš.

     

    Lomenicou šatky,

    varujúc krotké ho1uby,

    dodala: Rovno prší.

    Takáto voda pozatĺka

    úrodu pod korene.

    Len motyku...

    No choď.

     

    Stromu za mnou

    súmrak hrdzavým zubom pílil

    kýptiky božích prstov.

                            (výber Precitnutia)

     

    POHROMNICE

    Po troche v tichu.

    Na dva kroky k sebe. Hrmelo

    odísť. Namáčame telá

    v zelenej vode. Leto,

    že ani čmeliak nevládze

    pri samom uchu zastierať

    vydutú basu

    poldennej oblohy.

     

    Uvidel by si sneh

    vydierkovaný k nebu

    pomedzi túžobné stopky

    ronivých makovíc.

     

    Keď i tú dedinu

    z horného konca nadol

    ťahajú za hadím chvostom.

    Potom tŕpneš:

    Ako sa oje stoporí,

    trhnutím do tmy, cez rebrinu

    k zlomenej osi.

    Kone v galope.

     

    A blízko,

    blizulinko piesok

    v hodinách usadenín.

    (Toľkoto kostí v lese!)

    Fialiek nenazbieraš

    na jeseň. Iba jesienky

    cudné až do lilava.

     

    Naprší…hovoríš

    Mesiac bol vo dvore.

     

    Večer má k vode blízko.

                            (výber Precitnutia)

     

    SEN SO SYNOM, SYN ZO SNA

    Prídeš a budeš, po zelenom

    bosý, v slnečnom dome

    na skalnatom prahu.

     

    V domoch zažali. Z kostolnej veže

    vyletel zvon a netopier. Ženy

    nažali večerného

    lístia, za stenou

    dopíjali mlieko, lichou rukou

    žehnali chlebu,

    postielali.

     

    Zabúšiš vode na dvere, otvorí

    hmatu, v koreňoch odzrkadlí

    strom.

     

    Do noci zapadali tváre

    mužov. Nad strniskom

    plot ceril hrable. Tieň

    hĺbil pochybné

    dná, oplodnil studne vodou a hviezdami.

     

    Medové dni a pernaté večery

    jalová noc ti vznieti

    v očiach a posvietiš si

    na cestu.

     

    Ktosi chcel vstúpiť. Otváral, ale

    nebol dosť blízko. Nedočiahol

    breh, a strom s naklonenou

    obetnou miskou oviala bolesť.

     

    A divá zver ti vrhne pod nohy

    tiene a nezakopne. Prekročíš

    skrotený kameň, sám,

    a zakopneš.

     

    Voľakto pohol ústami,

    bol by hovoril, no jaskynná noc

    hltala hlasy, žltým okom

    sliedila v krvi, riečny múľ

    púšťala otvorenou žilou.

     

    Nepôjdeš lačný. Z rohu hojnosti

    až v tebe zatrúbia letné vône a hlad

    len v zimných snoch ti pohrozí

    chlpatým prstom.

     

    Kamenné ryby zdĺhavo

    červeneli, mútili slaný vietor

    na dne zreníc, ostnaté plutvy

    ježili v útrobách; výkrik

    vypichol oko tme a vyronila

    z hasnúcej rany purpurový dážď.

     

    Mokrý bude tvoj krok. Od nohy

    v dotyku vody po hlinu. Mokrý

    po najsýtejší tón

    v blankytnom smäde.

     

    To prvá vlna zaliala

    brehy, vylúdila hvizd

    kostených píšťal. Krvácal žilnatý

    strom, do podušiek prstov

    vyleptal nesúmerný

    krúživý tep.

     

    Obzrieš sa medzi dažďom

    za vodou; vypískajú ťa

    vŕbové prúty a nebo

    nasucho zabubnuje z rumovísk.

     

    Miazga už prečnievala

    v strome a bolesť

    ju ešte nepriznala plodu,

    ba ani krvi. Druhá vlna

    búšila v koreňoch, napínala

    blanité

    lupene, prevrhla plnú

    obetnú misku do tmy.

     

    Voda ti zhasne za pätami. Vyľakané

    ryby uložíš v stopách

    do zelene. Piesok

    zaspievaš a vtáka

    pridusíš v hrdle.

     

    Voľakto zaplakal. Svitanie

    vymietlo slepý kút,

    tma dohasína.

    Tretia vlna

    z lupeňov na breh

    po hlave vylodila syna.

     

    Bude ti zím i chladu. Ale biely deň

    rozpukne ako zrelý lusk, slnko

    mrští do tvojho snehu; ohreješ sa

    na slzách.

     

    A ktosi vstúpil, otvoril

    a bol dosť blízko. Dočiahol

    breh a podržal

    oproti slnku

    strom. Na skalnatom prahu

    po vetre odtlačil palec

    s letokruhom.

     

    Si tu a budeš, po zelenom

    bosý, v dažďovom dome

    na hlinenom brehu...

     

    V domoch už zakladali. Kostenej veži

    uletel hvizd a holubica. Komínom

    stúpali stromy k oblohe, vystielali

    hlboké hniezda vode

    i slnku. Večerné lístie kľačalo

    v mladine.

     

    Budem ti spievať ružový kopec, na temene

    rozkvitne mliečny strom. Usneš mi,

    beľavý, hore brehom.

     

    Studne sa spovedali. Ženy

    plákali nočnú bielizeň, na ploty

    vešali ohviezdené tajomstvá.

    Mužov privolávali

    k mlieku, párnou rukou

    krájali chlieb a zažehnávali

    požatú slamu.

     

    A zaspievam ti vodorovný vietor. Zaduje

    cez púšte, od neznámych morí a stromy

    hlboko k zemi pokloní…

                            (výber Precitnutia)

     

    PRÍBYTOK S MOSTOM

    Jeden druhému zavadziame

    Prichodí nám už stúpať

    po vlastnom tieni

     

    Ovísam na okennom ráme

    Za chrbtom stena skúpa

    potuteľne sa lieni

     

    Podo mnou hrmí V mokrej jame

    so záhradníckou obradnosťou

    murári sadia steny

     

    Dom je už celkom odrastený

     

    Spojení pod ním tichým mostom

    opatrne sa obchádzame

                            (výber Snívali sa mi ruky tvoje)

     

    ZÁVEJ

    Často sa pýtaš kto medzi nás navial

    to neúmerné množstvo popola

    Ja odpovedám stenou ktorú staviam

    zo zvyškov snehu ktorý odolal

     

    a teraz ľadovatie ako skala

    A musím dávať pozor na oheň

    aby ma nad popolom nezaliala

    nezvládnuteľne vrelá povodeň

     

    Núkaš mi prázdne dlane ako veslá

    Zaváham Potom plávam k tvojmu brehu

    nad čerstvou usadlinou potopy

     

    Neviem Kým žijem azda pochopím

    prečo stál v ceste náhle závej snehu

    Hľaď Práve uprostred som na ňom klesla

                              (výber Snívali sa mi ruky tvoje)

     

    SÚZVUK

    Ak sa ku mne priblížiš

    ako k dávnej piesni

    ktorej slová si časom zabudol

     

    stávam sa naliehavým nápevom

    a spievam si ťa falošne

     

    Ak sa ku mne priblížiš

    ako k hádanke

    ktorej obsah si vopred uhádol

     

    stávam sa ťažkým hlavolamom

    s tajničkou pre seba

     

    Ak sa ku mne priblížiš

    ako k čistej stránke

    na ktorú píšeš svoju báseň o mne

     

    stávam sa básňou o tebe

    a viem sa naspamäť

                       (výber Snívali sa mi ruky tvoje)

     

    LIST

    Poslala som ti včera list

    ktorý sa mi dnes vrátil

     

    Keby som povedala že bol smutný

    mohlo by to znieť ako výčitka

    a nemuselo by to zavážiť

     

    Aby si však moje slovo nebral

    na ľahkú váhu

    dodávam že bol vážny

     

    Hlavne som ťa v ňom upozornila

    keby si čírou náhodou

    objavil niekde džbán

    a vedľa neho kameň

    aby si dával pozor

    nech sa nestretnú

     

    Či už kameň do džbána

    alebo džbán do kameňa

    v každom prípade by to bolo víno

    ktoré by márne pretieklo

     

    Toto som ti napísala v liste

    ktorý sa mi vrátil ako odpoveď

    Poliaty vínom

                      (výber Snívali sa mi ruky tvoje)

     

    PREDOHRA

    Zrazu som vyľudneným pobrežím

    z mojej studne sa nikto nenapája

    som lôžkom v ktorom nikto neleží

    som jedna kde sme predtým boli dvaja

     

    môj prameň nemá koho osviežiť

    bez teba ako vysotená z raja

    sama sa učím v púšti osve žiť

    nepárna kde sme boli v páre dvaja

                        (výber Snívali sa mi ruky tvoje)

     

    PREHRA

    Vidiaca nevidela som

            (malachitovú rieku)

    kým si tu bol

            (zaniesol íl)

    počujúca nepočula som

            (slávičiu pieseň)

    kým si tu bol

            (zadusil výr)

    cítiaca necítila som

            (lipové noci)

    kým si tu bol

            (zahalil dym)

    vediaca nevedela som

            (teraz ťa niet)

    teraz už viem

                        (výber Snívali sa mi ruky tvoje)

    Zobraziť všetko