Foto©Peter Procházka - 2018
Foto©Peter Procházka - 2018




  • Životopis autora

    Magdaléna Cisárová sa narodila vo Zvončíne pri Trnave 9. 4. 1952. V roku 1982 vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského
    Magdaléna Cisárová sa narodila vo Zvončíne pri Trnave 9. 4. 1952. V roku 1982 vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave odbor pedagogika. Neskôr pôsobila v rôznych kultúrnych inštitúciách. Publikovala v literárnych časopisoch Romboid, Revue svetovej literatúry a Slovenské pohľady. Od roku 1990 až do roku 2011 sa zaoberala podnikateľskou činnosťou. V tomto období sa autorsky neprejavovala. V roku 2007 knižne debutovala zbierkou starších poviedok Marhuľový sad. Po rokoch sa vrátila k tvorbe románom Dosť bolo lásky (2013). V roku 2018 jej vyšiel román Životy na hojdačke
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

  • Monografie a štúdie o autorovi

    PROKEŠOVÁ, Viera: Bremeno veľkých slov. Magdaléna Cisárová: Marhuľový sad (Recenzia). In: Knižná revue , roč. XVIII, 2. 7. 2008, č.
    PROKEŠOVÁ, Viera: Bremeno veľkých slov. Magdaléna Cisárová: Marhuľový sad (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVIII, 2. 7. 2008, č. 14 – 15, s. 5.

    PRIBYLINCOVÁ, Barbara:Zuza Cigánová, Šampanské, Káva, Pivo. Magdaléna Cisárová: Marhuľový sad (recenzia). In: Dotyky .  Roč. XX, č. 3 (2008), s. 66
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Kniha Dosť bolo lásky (Ikar) ma najprv trochu odradila názvom. Mať dnes v titule beletrie slovo láska považujem za autorskú samovraždu
    Kniha Dosť bolo lásky (Ikar) ma najprv trochu odradila názvom. Mať dnes v titule beletrie slovo láska považujem za autorskú samovraždu každého, kto ašpiruje na istú umeleckú úroveň svojej tvorby. Je totiž natoľko významovo a kontextovo vyčerpané, že nemôže znamenať viac ako klišé! Iba ak... Ak by sa našlo predsa len niečo nové, no to by chcelo veeeľký talent. Kniha Magdalény Cisárovej vyšla v edícii Mám talent, čo by takto narýchlo pekne sadlo, ale nemusí to byť presvedčivým argumentom. Tým sa pre mňa stala zadná časť obálky s pozitívnymi vyjadreniami A. Halvoníka, D. Nagya a Z. Belkovej. Považujem ich za znalcov literatúry s vyčítaným vkusom.
    Radoslav Matejov In: Knižná revue 2014, č. 9.


    Sugestívna novela o hranici medzi šťastím a nešťastím, o krehkosti našej psychickej rovnováhy. Autorka psychologicky presvedčivo rozkrýva anamnézu postupnej osobnostnej degradácie hlavnej hrdinky. Príznaky jej ochorenia sú symptomatické v kontexte zmien, ktorými prechádzala naša spoločnosť po roku 1989. Po období nedemokratickej vlády jednej strany nastupuje „vlčia doba“, ktorá praje najmä odvážnym, všetko schopným a na morálku príliš nehľadiacim podnikateľom.
     
    Dado Nagy  (2013, na záložke knihy)

    Debutantka (trochu oneskorená) Magdaléna Cisárová v zbierke poviedok Marhuľový sad (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) iste nepriniesla nijaké prevratné zmeny ani v poetike, ani v štruktúre poviedky. Iste veľmi zaujímavo nasvietila problém milujúceho otca a dcéry, ktorá sa búri proti patriarchálemu spôsobu života a uteká z dediny. Tento motív v inom garde sa rozvíja vo viacerých poviedkach a napriek tomu, že je známy už vlastne od Kukučína, Cisárová mu dala, rovnako ako téme biednych starých ľudí verných pôde a spôsobu života, vcelku moderné vyznenie a psychologickú hĺbku.
    Alexander Halvoník In: Knižná revue 2008, č. 14-15, Slovenská próza 2007. Svitanie na lepšie časy románu.

     

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Dosť bolo lásky Bratislava, Ikar 2013 (úryvok z románu) Keď Lukáš Palúchovi potvrdil, že nemecké firmy začali vo veľkom
    Dosť bolo lásky
    Bratislava, Ikar 2013
    (úryvok z románu)
    Keď Lukáš Palúchovi potvrdil, že nemecké firmy začali vo veľkom skupovať prosperujúce fabriky v Československu, nechcel maľovať čerta na stenu, držal jazyk za zubami a nemudroval. Iba si pomyslel, že zahnívajúci a parazitujúci kapitalisti nás v krátkom čase určite preštia.
    Obavami z kapitalistického zajtrajška Lukáša neznervózňoval, lebo mal Lukáša rád. Rozumeli si a nemali filozoficky rozdielne názory na novú budúcnosť, nástojčivo búchajúcu na dvere republiky. Palúcha hnevalo, že je pristarý, aby radikálne zmenil spôsob života, porevolučné obdobie si vyžadovalo výkonného, odhodlaného, ničím nezaťaženého, mladého človeka.
    Taký Lukáš bol.
    Lukášovi pomohlo zázemie jeho otca, ktorý v socializme takmer celý produktívny život zastával vysoké stranícke a štátne funkcie. Nemal ani tridsať keď sa mu ušlo miesto riaditeľa podniku, a nebyť prevratu, určite by bol vydržal až do šesťdesiatky. Tak to v existenčne zabezpečenom socializme chodilo. Rodinné a ekonomicky stabilné pomery vychovali z Lukáša sebavedomého mladého muža, ktorý sa nebál žiadnej výzvy. 
    A išiel na vec riadne zostra.
    „Stále melieš to isté, už mi lezieš na nervy,“ vyštekol na Letíciu aj pred kolegyňou. Chápavá Estera bleskovo zatvorila spis s pečiatku právneho oddelenia a čo najrýchlejšie odcupkala z kancelárie. Nechcela byť svedkom ďalšej hádky Lintnerovcov.
    „Povedal som ti, vyrazím ju, keď ti bude donášať,“ strácal sebakontrolu, dlhšie ho rozčuľovalo, že sotva vytiahne päty, hneď je tá ryšavá intrigánka z právneho na sekretariáte.
    „Estera mi nedonáša... iba sa prišla na niečo spýtať,“ hoci si na jeho výpady mohla už zvyknúť.
    „Koho? Teba? Aspoň si nevymýšľaj. A povedz jej, že si neželám, aby sem za tebou chodila!“
    Lukáš zúril, ale to, že mu praskli nervy, nesúviselo s ňou.
    Aj jeho žena už vedela, že mu nevyšiel veľký projekt, na ktorom pracoval s najlepšími ľuďmi z firmy, dokonca mala podozrenie, že podplatil nesprávnych ľudí, lebo v priebehu konkurzného konania došlo ku kapitálovým a následne aj k personálnym zmenám u hlavného investora. To si mu však netrúfla povedať. O to horšie znášala, že si z nej robil hromozvod aj pred zamestnancami. Bolo nad slnko jasnejšie, že jej prítomnosť na pracovisku Lukáša znervózňuje, už zabudol, ako dlho ju presviedčal, aby mu robila osobnú asistentku.
    Napätie stúplo, keď otvorili ďalšie pobočky a prijali prehnane ambiciózneho právnika Petra Lanáka, s ktorým si od prvej chvíle nepadli do oka. Lanák s minimálnou právnickou praxou bol ukážkový typ kariérneho nedočkavca, ktorý sa vyzná v tlačenici. Vo firme pracovali viacerí šikovaní východniari, ale JUDr. Lanák s prenajatým, ledva zariadeným jednoizbovým bytom v Petržalke, bez peňazí aj bez vlastného auta, šiel na vec nekompromisne. Keď ho nachytala ako potajomky, na vlastnú päsť rokuje s ich významným obchodným partnerom, bežala za Lukášom.
    „Zase naháňaš duchov? To sa nemôže bezo mňa ani pohnúť?“ odbil ju, ešte nestačila ani dopovedať. Keď sa situácia zopakovala, už za ním nešla.
    Lanák ďalej taktizoval a mimoriadne sa zaujímal aj o vnútorné záležitosti firmy. Veľmi rýchlo zistil, že Letícia nevlastní vo firme žiadny podiel, a teda  nemá vplyv na rozhodovanie spoločnosti, a dával jej to drzo najavo. Využil aj drobný konflikt medzi ňou a Lukášom a postavil sa jednoznačne na šéfovu stranu.
    Nechápala, o čo mu ide.
    Keď Lanák na operatívnej porade predstavil svoju novú koncipientku Martinu Blanárovú, zalapala po dychu. 
    Počkala u Lukáša, kým ostatní odídu.
    „Vyrazil si Estu?“ Stále neverila, že to urobil.
    „Už bolo načase,“ odpovedal, akoby o nič nešlo.
    „Čo také urobila, že si ju vylial?“ Mala čo robiť, aby sa nerozplakala.
    „Nevyrývaj!“ Opatrne sa obzrel za odchádzajúcimi kolegami. Jeho žena zase  zbytočne stráca nervy.
    „Vyrazil si ju kvôli mne, alebo kvôli tomu debilovi?“ Nedala sa len tak, hoci cítila, že nezvláda situáciu.
    „Začínaš byť hysterická,“ napomenul ju. „Osobná koncipientka je o dôvere, to dúfam uznáš?“ Ešte vždy sa snažil pokojne reagovať a sústredene odkladal veci zo stola. Dnes má toho ešte veľa pred sebou.
    S plačom na krajíčku vybehla z kancelárie. Nechcelo sa jej veriť, že Lanákovi tak slepo dôveruje a že tak ochotne uvoľnil priestor pre tú žabu, ktorá bude koketne skackať okolo neho smerom a spôsobom, aký jej určí.
    Prečo jej však Estera nič nenaznačila?
    Tušila, že sa jej bála čokoľvek povedať a Lukáš iba využil príležitosť, aby sa jej zbavil. Vedel, že to Estera jej vysvetlila, že manželka v manželstve nie je to isté čo spoločníčka v spoločnosti. Vedel aj to, že na Esterin podnet sa dvakrát pokúsila vstúpiť do firmy. Už dlhšie ho to znervózňovalo a pokladal to za manipuláciu z Esterinej strany. Veď predtým jeho žena taká nebývala.
    Esterin vyhadzov a Lanákovo povýšenecké správanie, ktoré si Lukáš zjavne nevšímal, bolo posledným klinčekom do rakvičky jej pracovnej kariéry vo firme.
    Zostala urazene doma, a ako neskôr zistila urobila obrovskú chybu.
    Popravde, jedným z dôvodov bolo aj to, že si prestávala dôverovať. Lukáš na ňu kládol čoraz vyššie nároky, nástojil, aby prešla na obchodný úsek, a nechcel jej uznať, že sa na to necíti. Možno aj preto ju čoraz nervóznejšie okrikoval.
    Lebo päť rokov po „nežnej“ sa už prerieďovali rady tých, ktorí na to mali, respektíve nemali. Na podnikateľskom začiatku sa nádejní kapitalisti odhodlane postavili na štart za úspechom. Nikto nikomu nezávidel, ale ani nežičil, lebo málokto vedel, za čím sa vlastne ženie a čo si môže dovoliť. Noví podnikatelia stáli v poslušných radoch na obecných úradoch, vybavovali okrúhle pečiatky na živnostenské oprávnenia a odborné certifikáty, odvážne zakladali spoločnosti s ručením obmedzeným. Ešte odvážnejšie si brali investičné a prevádzkové úvery, ktoré kryli vlastnými domami, chatami a garážami, všetkým tým, čo socialistický človek vlastnil. Koncipovali podnikateľské zámery na úrovni dobrodružných románov a netušili, že tak skoro nastane vypadávanie z podnikateľskej dráhy. Niektorí akcelerovali z miesta a úspešne zvyšovali rýchlosť, iní v strese v podnikavom súperení prichádzali o posledné kvapky benzínu aj o zvyšky nervov. Boli i takí, čo si bez hanby dali čelom vzad, aby sa domov nevrátili pešo, a navyše s holou riťou.
    Lukáš však patril medzi úspešných. Riadil, organizoval a zariaďoval, nemal čas sa ani najesť, a po nociach sa učil angličtinu.
    Vystrašená sledovala jeho raketové napredovanie. O to ostrejšie vnímala, že ona sama sa točí v kruhu a nie je schopná niečo zásadné navrhnúť, zmeniť, kamsi odísť, odletieť hoci aj na bosoráckej metle.
    Nenávidela sa za to.
    Ľakali ju Lukášove rozhodnutia proti dosiaľ zaužívaným pravidlám. Túžila po jednoduchom živote, túžila vrátiť sa späť do maličkého jednoizbového bytu na štvrtom poschodí bez výťahu a ústredného kúrenia, aj do Výskumného ústavu verejnej mienky, na oddelenie osvety, kde nastúpila po skončení vysokej školy.
    Lebo po revolúcii sa zmenilo úplne všetko.
     
     Životy na hojdačke
    Bratislava, Ikar 2018
    (úryvok)
    Estera už mala takú náturu. Stále musela riešiť niečo dôležité, v opačnom prípade sa cítila nevyužitá, teraz však prežívala nezáživné a nudné obdobie, dni išli ticho a monotónne ako naolejovaný motorček na šijacom stroji.
    Aj šitie ju prestávalo baviť. Chlapci vyrástli a definitívne ofrflali twistové nohavice a bundy s vysokým golierom, nezavážilo ani to, že im šila podľa strihov z Burdy. V zmysle hesla „československá žena šije doma“ požičiavala Burdu aj švagrinám a kamarátkam, lebo vlastnila špeciálny poukaz na módny časopis, ktorý nebol bežne v predaji. V bežnom predaji bolo iba oblečenie, ktoré sa nedalo nosiť. Šila aj sebe, lebo v obchodoch s odevmi svoju veľkosť nezohnala, prekysnuté a telnaté ženy socializmu mali smolu.
    Neprešla ani minúta, čo si sadla do kresla, a už z neho namáhavo zdvihla veľký zadok. „Čo len budem robiť,“ nervózna a neposedná vymýšľala vymyslené.
    Okatý deň sa tlačil cez okná do vyluxovaného bytu, videl vyumývanú umakartovú dosku na kuchynskej linke, kolenačky vydrhnutú laminátovú podlahu, chladnička voňala octom a na plechovej ruskej tácke boli vo vyrovnaných radoch ako vojaci pred hlásením naukladané čerstvo napečené medovníky.
    Manžel prichádzal domov neskoro a iba občas mu uznala, že musia v robote fofrovať, lebo koniec päťročnice tlačí na výsledky ich činorodej vedeckej práce.
    Chudák Igor bol z jej prehnanej poriadkumilovnosti unavený, v čistom a vyleštenom byte sa cítil prenasledovaný na každom kroku a predčasne starol.
    Mal aj chlapské problémy. Tvorba testosterónu sa mu rapídne znižovala, zdalo sa mu, že aj svalstvo mu ruka v ruke s osobnou odvahou ochabuje, a nielen na inkriminovanom mieste, ale úplne všade.
    „Somarina, to si iba namýšľam,“ žartoval nasilu, lebo mal dojem, že aj pindík, aj svalovina mu doslova atrofujú, nenormálne sa mu totiž stenčili už predtým tenké stehná a ramená. „Mal by som sa viac hýbať,“ priznal si, ale potom ľahkovážne obišiel dobre mienenú osobnú kritiku, pretože aj on oveľa radšej trávil večer pred televízorom.
    Situácia bola čoraz neznesiteľnejšia.
    Bežný život sa mu komplikoval, jeho manželské aktivity klesali pod posteľ, nemal chuť na sex so svojou veľkou ženou, ale ani s menšími cudzími, nebol ani pekný, ani príťažlivý, iba plešivejúci vedecký pracovník, ktorý toho veľa neponúka.
    Aj preto sa čudoval kamarátom, ktorí trúfalo strkali veľký nos do malého osieho hniezda a riskovali prípadný rozpad rodiny. Nevera po slovensky? A potom nebodaj rozvod? Tak to ani náhodou, vážení občania! S tým sa neradno zahrávať! Rozvod či už z rozumu, alebo z nerozumu mohol pre zblúdilého socialistického občana znamenať koniec sveta. V socializme sa totiž nerozvádzalo. Morálny kódex budovateľa komunizmu to nepripúšťal.
    Dvanásť kódexových bodov bolo na klinci zavesených aj na viditeľnom mieste vo vestibule výskumného ústavu a Igorovi neušlo, že v siedmom bode sa hovorí o mravnej čistote onoho budovateľa. O rozvodoch sa nepísalo v novinách a nezverejňovali sa ani štatistické údaje. Iba sporadicky a skreslené. Čo keby aj tí druhí dostali chuť na také amorálnosti?
    A ani byty pre rozvedených neboli, takže občania a občianky sa zubami-nechtami držali rodinného kozuba. V nevýhode boli najmä muži, ktorí napokon prišli nielen o nemilovanú ženu a milované deti, ale aj o byt. Náhradné bývanie mohli získať iba vysokopostavení s dobrými konexiami, alebo fešáci, ktorí si našli mladú či staršiu vdovu s vilou pod Slavínom, dobrá bola aj na Kolibe.
    Igor robil, čo mohol. V posteli taktizoval, ako vedel, častejšie ako Estera sa vyhováral na bolesti hlavy a oveľa častejšie chodieval po večeroch vypiť si a zamuzicírovať s kolegami.
    Nebanuje, že sa dal prehovoriť na hru na base, v začiatkoch ich hudobnej produkcie to bola stopercentná sranda a teraz jeho jediná zábava. Basa, gitara, husle a hrmotajúci ozembuch nešli dohromady, ale po pár štamprlíkoch sa nezvyčajné kvarteto dalo ako-tak počúvať. Igor sa mancoval s basou, čo-to sa za tie roky priučil hrať, aj s ňou manipulovať, keď bol spoločensky aj umelecky unavený, svorne sa s otlčeným veľkým inštrumentom opierali o stenu.
    Kolega Fero ako gitarista nestál za nič, ale lepšieho v ústave nezohnali, a tak ho postavili ku Karolovi s ozembuchom, aby ho nebolo počuť. Zato huslista Samo hral v komornom rozhlasovom telese, a keď sa k nim pridali Vlado aj Števo, ktorí spievali v Lúčnici, ich umelecký výkon sa výrazne zlepšil.
    Igor sa v muzikantskej partii cítil dobre, no napriek tomu sa trápil. Preto sa v jednu precitlivenú chvíľu zdôveril Vladovi, ktorý chlapsky háklivú tému naťukol už dávnejšie.
    „Kamarát, ak sa nezmobilizujeme,“ natvrdo zhodnotil ich sexuálnu indispozíciu, „tak sme v háji zelenom, keď raz prestaneme, už nezačneme, to ti je, dúfam, jasné!“ 
    Igorovi to jasné bolo, obaja boli po päťdesiatke a to by im ešte mali sláky stáť v pozore.
    Vlado v pude sexuálnej sebazáchovy nelenil a hneď na druhý deň im obom počas polhodinovej obedňajšej prestávky dohodol rande s dvoma mladšími slobodnými kolegyňami.
    A? Aké a?
    Nóóó!  A čo sa stalo potom?
    A nič. Nestalo sa vôbec nič.
    To prepasené nič ich neskôr poriadne mrzelo. Možno by aj bolo k niečomu prišlo, veď im aj o veľa išlo.
    Lenže oni dvaja?
    Somári sprostí, neskúsení a verní, pred ochotnými kočkami zdupkali.
    Igor Zvara nechcel byť na život pritvrdý, vždy môže byť aj horšie, ibaže okrem rastúcej nervozity v rodine sa toho veľa nezmenilo. A keby to povedal na plnú hubu: Nuda ako sviňa.
    V štáte panovala pevná sociálna a spoločenská istota, ako keď zatlčieš kôl do zeme. Mal teda byť nadmieru spokojný. No nebol. Lebo žiadny veľký život sa nekonal, iba všedný a ťažko zmeniteľný.
    Keď nemáš nepriateľa, tak načo sedlať koňa?
    Aj politická situácia bola pokojná a znormalizovaná.
    Asi by pomohlo, keby ti niekto riadne tresol po gebuli, povedali by mu mocipáni. Igorovi nebolo treba tresnúť po gebuli, aj tak vedel, že s jeho nespokojnými názormi to nie je celkom v poriadku.
    Preto závidel občianskej väčšine.
    Väčšina bola spokojná a šťastná. Zadarmo študovala, zadarmo mala zdravotnú starostlivosť aj podnikovú rekreáciu, lístky do divadla a na koncerty sa rozdávali za splnené aj nesplnené pracovné normy, zo zákona pracoval každý a nikoho netrápila umelá zamestnanosť. Veď štát na to má! Tak aké krútenie nespokojným nosom? A netreba nakúkať za západné štátne hranice, pozerať treba na východ, na gigantické úspechy veľkého sovietskeho brata. Igorovi sa priečilo prešľapovanie na mieste, keď vybočenie z radu nemalo šancu.
    Akoby toho nebolo dosť, Estere sa už druhý rok nepodarilo vybaviť devízový prísľub do Juhoslávie.
    „Šľak to trafil,“ rozčuľovala sa doma, ale i v práci, aby aj ostatní počuli. Dôvod neúspechu bol jasný. Jej dlhoročný známy na správe pasov a víz na ministerstve vnútra odišiel do dôchodku a pre rodinu Zvarovcov zhasla fajka. Estera nebola zas taká svetobežníčka, nemala v úmysle precestovať zemeguľu zhora nadol a zboka nabok, predsa však na ňu doľahol pocit vnútornej a už aj zahraničnej neslobody. Do drevenej chatky pri maďarskom Balatone plnom špinavej plytkej vody a otravných komárov by ju nedostali ani najmodernejšou Karosou a Bulharsko sa jej zdalo na samom konci politickým režimom dovoleného dovolenkového sveta.
    „Mňa to v tej pisárni už vôbec nebaví,“ aj ďalšiu sťažnosť adresovala Igorovi, akoby on mohol za Balaton plný bahna, za tisícdvestopäťdesiat  kilometrov vzdialenú Varnu a za jej málo platenú robotu.
    „Volal mi Jožo, pridelili mu nový rušeň, tešil sa ako malý chlapec,“ skúsil to Igor z optimistickejšej strany.
    „Som zvedavá, kedy vymeníš to tesnenie na kuchynskej vodovodnej batérii,“ obišla Jožov rušeň, obula sa do muža, lebo batéria minimálne dva mesiace tiekla na nesprávnom mieste.
    „Čo hovoríš?“ rýchle pred ňou cúvol, aby ho nezramovala.
    „Už som ti to povedala najmenej stokrát, z tej kvapkajúcej vody ma asi porazí,“ zazrela naňho, potrebovala sa pohádať.
    „Strč do výpustu varechu, kvapky po nej stečú a prestanú klopkať,“ trúfol si na ňu, lebo keď sa jej nepostaví hneď na začiatku, má po chlebe.
    Jej liezli na nervy kvapky vody a jemu ona.
    „Pozval nás na budúcu sobotu, že to spolu oslávime,“ nedal sa.
    „Oslava rušňa,“ pokývala hlavou. „Nieže zase pôjdeš k mäsiarovi a kúpiš točenú klobásu, vždy majú nachystané a potom ju nemá kto jesť!“
    Začínala byť neznesiteľná.
    Myslela si, že vo veľkom tele má životných hormónov, až-až a nespotrebuje ich ani do deväťdesiatky, ale hormóny začali vypovedávať službu, skľučujúce nálady ju prepadali častejšie a zle spávala.
    Diagnóza bola jasná: Starnúca žena na obzore.
     
    Zobraziť všetko

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013