• Životopis autora

    Narodil sa 15. júla 1974 v Bratislave. Študoval na Chemicko-technologickej fakulte STU v Bratislave (od roku 1992), popritom tri roky externe réžiu

    Narodil sa 15. júla 1974 v Bratislave. Študoval na Chemicko-technologickej fakulte STU v Bratislave (od roku 1992), popritom tri roky externe réžiu a dramaturgiu na VŠMU (1993 – 1996). Vysokú školu dobrovoľne nedokončil. Nejaký čas pracoval ako pomocný robotník na stavbách. Spolupracoval s trnavským divadelným súborom DISK. V roku 1998 vyhral konkurz na interného režiséra STV, kde pracoval do konca roka 2001. V STV pôsobil v Hlavnej redakcii programu a vysielania, potom v Kreatívnom centre programov. Popri tom scenáristicky a režijne vytvoril niekoľko dokumentárnych filmov: Dvojaký život vtákov, Celkom obyčajní rebeli, Na vrchole, Homo umelec a ďalšie. Písal aj scenáre do detskej televíznej relácie Kakao pre TV Markíza (približne päť rokov). Od roku 2001 spolupracuje so Slovenským rozhlasom. V súčasnosti tvorí v slobodnom povolaní. Žije v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Scenáristika

    • Dvojaký život vtákov (1998)
    • Celkom obyčajní rebeli (1999)
    • História Dúbravky (1999)
    • Homo umelec (1999)
    • Na vrchole (2000)
    • Trinásta komnata (2005)
    • Euro v rukách (2006)
    • Legionári (2007)

    Iné

    • Mýty a legendy (1999, scenár Dado Nagy)
    • Vojenská polícia (2006, scenár a réžia prezentačného DVD)
  • Charakteristika tvorby

    Ako prozaik sa Kupčo venuje kratším prozaickým útvarom. Pointovanie jeho krátkych poviedok býva väčšinou nečakané. Vyznieva na

    Ako prozaik sa Kupčo venuje kratším prozaickým útvarom. Pointovanie jeho krátkych poviedok býva väčšinou nečakané. Vyznieva na hranici absurdity alebo magických obrazov marquézovského typu. Pre čitateľa je to frapujúce a magické zároveň, pretože po moste jedinej vety sa odrazu ocitne v inej realite. Má vždy na výber: buď túto hru prijme, alebo ju vytesní nielen v sebe, ale aj vo svete ozajstnej reality. Takýto postmoderný prístup je výzvou na zmenu spôsobu myslenia. Je to kupčovská metóda „preskakovania“ medzi dvoma svetmi, ktoré môže rozvíjať fantáziu a nabáda ju rozvíjať, a teda dorozprávať príbeh v sebe, vo vlastnej hlave. Obdobné postupy rozvíjal aj majster absurdných poviedok Daniil Charms. Kupčo tak robí o niekoľko desaťročí neskôr, vlastným prístupom k absurdným situáciám virtuálneho sveta vnútri reality. Virtuálneho sveta, o ktorom nevieme, či je viac on našou súčasťou, alebo či sa my stávame jeho virtuálnou súčasťou ako rukojemníci či poddaní, pričom si takúto skutočnosť vôbec nemusíme uvedomovať. Mixovanie reálneho a fiktívneho sveta pripomína prácu nad pásmi nafilmovaného materiálu. Výsledkom je ideogram, portrét seba a doby, videný cez prizmu vlastného pohľadu.

    Dana Podracká

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    VLNKA, Jaroslav : V očakávaní dobrého. M.arek Kupčo: Tri stromy (Recenzia). In.: Knižná revue , roč. XVII, 19. 12. 2007, č. 26, s. 5.

    VLNKA, Jaroslav : V očakávaní dobrého. M.arek Kupčo: Tri stromy (Recenzia). In.: Knižná revue, roč. XVII, 19. 12. 2007, č. 26, s. 5.

    PODRACKÁ, Dana – KUPČO, Marek: Poviedka musí mať dušu (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVII, 26. 9. 2007, č. 20, s. 12.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Kupčove príbehy – zobrazené myšlienky, príbehy – návraty, príbehy – tvorivé cvičenia aj autobiografické momentky sa

    Kupčove príbehy – zobrazené myšlienky, príbehy – návraty, príbehy – tvorivé cvičenia aj autobiografické momentky sa kladú do blízkosti citátov z I. Kanta, A. Camusa či dokonca F. Castra. Autor svoje mnohotvárne príbehy, podobne ako v próze P. Vilikovského alebo inonárodných postmodernistov, formuje ako paralelné texty, ktoré, hoci sa javia ako odľahlé skutočnosti či tok myšlienok, vnútorne na seba odkazujú. Autor nás vedie do malých dejín jedného života, ktorý sa túži rozprestrieť, nadobudnúť grandióznosť v univerzálnej platnosti a nástojčivosti citovaných myšlienok. Niektoré jeho texty zostávajú v polohe rozpracovaných náčrtkov, akýchsi nevšedných úlomkov všedného dňa. Vo všeobecnosti možno povedať, že autor rezignuje na veľké príbehy, z reality ho zaujímajú detaily, energia okamihu, sila náhleho poznania, inými slovami pestrosť a pluralita momentálneho diania, priesečníky časov a životov.

    Jaroslav Vlnka

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Uprednostňujem krátke prozaické útvary s príbehom, čiernym humorom a s rýchlym spádom. Témy na moje príbehy

    Uprednostňujem krátke prozaické útvary s príbehom, čiernym humorom a s rýchlym spádom. Témy na moje príbehy prichádzajú celkom spontánne hocikde a hocikedy, niekedy mi stačí, že začujem zvláštne meno, zvuk, zachytím niečiu myšlienku alebo vidím niečo, čo vo mne zanechá akýsi pocit. Zapisujem si to na zdrapy papiera a potom sa k tomu vraciam. Keďže tento svet nedokážem a ani nechcem pochopiť, myslím tým svet vytvorený človekom, jeho konzumný spôsob života a s tým súvisiace pravidlá, zákony, zákazy, rebríček hodnôt, bontón... nedokážem reagovať inak ako týmto spôsobom písania. Cením si kohokoľvek na svete, kto dokáže ostať sám sebou. Pre mňa je dôležitá sloboda a voľnosť. Prispôsobiť sa je, samozrejme, jednoduchšie a pohodlnejšie. Byť a ostať sám sebou, znamená kráčať vlastnou cestou.

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    TRI STROMY (úryvky)   SMRTNÉ MLYNY MELÚ   Za rannej hmly pôsobila stará kaplnka pochmúrne. Aj sady a kvety

    TRI STROMY (úryvky)

     

    SMRTNÉ MLYNY MELÚ

     

    Za rannej hmly pôsobila stará kaplnka pochmúrne. Aj sady a kvety okolo.

    Prisťahovalec Bob si z toho však nič nerobil.

    Už dlho žil vo svojom „Las Vegas“.

    Boba zaujímalo len jedno. Ženy!

    Krásne baby s dlhými štíhlymi nohami, plavou dlhou hrivou, veľkými ústami, očami a... „Môžem si kúpiť každú, keď sa mi zachce!“ chvastavo vykrikoval rozjarený Bob, keď sa kúpal so ženskými v šampanskom.

    Pred dvoma dňami sa mu podaril ozajstný úlovok. Doslova životná trofej. Sedemnásťročná pipka! Opil ju sladkým vínom, kúpil jej nejaké značkové tričko a potom to fičalo ako v americkom filme. Dokončili to v aute na parkovisku.

    „Je to kúl! Fajn! Aj em oukej!“ Tuším sa volala Naďa.

    Bob si vypiskoval niečo od Elvisa, ruky vo vreckách, patrilo mu každé ženské lono. Len lusknúť prstami.

    Dnes sa chcel trochu odreagovať, prejsť sa lesom a pozrieť si miesta, kde by mohla stáť jeho vilka.

    „Všetko tu zbúram,“ vykrikoval a smial sa hurónsky ako šialenec.

    Ešte nikdy mu nebolo tak dobre. Bob dobyvateľ!

    Ráno pršalo, bolo ticho, ako v posledný deň Zeme.

    Veľký drevený kríž s Kristom, prikrytý dekou, asi pre prílišnú vlhkosť, pripomínal Golgotu.

    Bob k nemu dotancoval, ani nevedel ako. Niečo ho zarazilo, takže stíchol. Obišiel neďaleký kostol, očami prebodával kalnú hmlu, lístie šuchotalo.

    Dostal sa až ku kaplnke. Bolo z nej cítiť vlhko a sladký pach.

    Aké čudné miesto, pomyslel si.

    Odrazu spozornel.

    Tam, kde pred chvíľou stál ten zvláštny kríž, nebolo nič. V hustnúcej hmle sa tmolila zhrbená postava, pomaly, malátne, postava chromá, vycivená, s dekou prehodenou cez holú hlavu a vychradnuté plecia.

    Americký Bob zbledol a rozbehol sa šialeným behom do lesa k autu.

    Oblieval ho horúci pot, prudký dych ho nútil kašľať.

    Chrčal. Mal pocit, že si aj cvrkol.

    Dobehol k prvým stromom. Vydýchol si.

    Tichý, spiaci les však nečakane ožil.

    Pred očami sa mu mihla Naďa. Taká, akú ju videl v ten večer.

    Meravo naňho hľadela, oceľovo sivým pohľadom a bielym prstom s umelým nechtom ukazovala na kaplnku.

    „Naďa, sorry! Naďa, ja teba ľúbiť! Sorry, naozaj!“

    Bobovi stislo hrdlo. Z lesného ranného šera začali vychádzať nové a nové kalné tiene žien.

    Americký Bob sa nedokázal nadýchnuť. Vtom Naďa zasyčala ako had.

    Bobom trhlo a prudko sa rozbehol ku kaplnke. V okolí to bolo jediné miesto, kde sa mohol ukryť pred týmito prízrakmi a odtiaľ zavolať mobilom o pomoc.

    Dobehol včas a dvere kaplnky za ním s buchotom zarachotili. Zatlačil závoru a prudko sa nadýchol. Cez nos mu prenikla známa sladkastá vôňa.

    Otočil sa práve v čas. V pochmúrnom tichu kaplnky, v riedkej tme, civela naňho stará známa chromá postava z kríža. Bob vykríkol...

    Na druhý deň našiel jeho telo miestny farár. Mŕtvola bola neprirodzene skrútená a tvár bola šedivá, akoby vôbec nemal tridsať rokov.

     

    Citát: Všetko okolo nás sa len deje. Pravá skutočnosť je mimo nás.

    A. Schoppenhauer: Svet je len predstava!

     

    O ŽENE, KTORÁ NAKUPOVALA NAHÁ!

     

    Jedného dňa máš okolo seba nádherné počasie. Tešíš sa z toho.

    Všade okolo chodia ľudia v sandáloch a krátkych nohaviciach, premávajú dusné, spotené trolejbusy, susedia ospalo prášia perzské koberce a pred záhradami predávajú zeleninu a jahody. Je horúci júl a nič ťa netrápi. Potom ti prefrčia nad hlavou dve motorové lietadlá a vzápätí zbadáš nahú ženu, ako si pokojne vykračuje ulicou. Chodí vraj nakupovať do potravín na našom kopci.

    Kráčala celkom pokojne, vyrovnane, skoro až dôstojne. Nebola stará ani primladá.

    Jej károvaná nákupná taška s veľkými ušami bola určite staršia. Tašku nosila prevesenú cez nahú, ľavú ruku. Niesla ju pred sebou tak, že si zakrývala aspoň pohlavie. Kdesi som čítal, že besné júlové slnko môže spraviť celkom peknú galibu, tam na tých miestach. Ja som to riešil červenými trenírkami, ona nákupnou károvanou taškou s dlhými ušami.

    Žena vyzerala ako vystrihnutá z farebného módneho nemeckého časopisu.

    Ustavične si niečo pospevovala, a keď sa jej niekto prihovoril alebo sa len tak pristavil, pekne sa usmiala. Až prekvapivo pekne na takú nahú ženu.

    Jej zuby boli ako eben, jemné, ako z reklamy na TUTTI-FRUTTI.

    Na svojej ceste do potravín ju sprevádzala takmer pravidelne eskorta spoluobčanov.

    Muži si ju prezerali pozorne s úsmevom, hraničiacim až so záujmom, ženy, najmä tie staršie, ju vítali ako inak, vajíčkami, ale najmä šalátovými listami.

    Závideli.

    Ona sa však nikdy nehnevala. Usmievala sa pokojne svojím ebenovým úsmevom.

    Raz, keď sme na ňu čakali ako na električku, môj kamarát Emil sa spýtal: „Kde má vlastne schované tie peniaze?“ Človeku zrejme napadnú ohavné, nemravné morbídnosti, ale ja som tú „pannu zázračnicu“ vždy a pred každým obhajoval: „No predsa v taške, tupci!“ Kamaráti si odpľuli.

    Žena pomalým vychádzkovým krokom prichádzala k nám.

    „Dobrý deň,“ pozdravili sme. Odzdravila slnečným úsmevom, ktorý bol krajší, ako najslnečnejší, dovolenkový, prímorský deň.

    Ten úsmev nás odzbrojil dokonale. Hotová svätica v Adamovom rúchu, zašepkala suseda predávajúca vajíčka a prežehnala sa.

    Keby ju videl Leonardo, možno by namaľoval Monu Lisu číslo II.

    Možno by ho predbehol Rembrandt. Nestarám sa do toho. Nech si to vyriešia medzi sebou.

    Na ďalší deň sme sa odvážili ísť s tajomnou nahou ženou až do potravín.

    V obchode nastala po našom príchode minútka ticha.

    Aj muchy mäsiarky prestali lietať.

    Nahá žena kupovala vždy to isté: rožky a mlieko.

    Nikomu od nej nenapadlo pýtať peniaze. Nikdy sme sa nedozvedeli, kde ich mala ukryté.

    Zaplatila úsmevom a akousi vanilkovou vôňou.

    Celý týždeň dokázal náš kopec skrývať tajomstvo ženy, ktorá nakupovala nahá a zadarmo.

    Ale potom prišli akýsi páni v klobúkoch na šesťstotrojke a naložili našu „Monu Lisu“ do auta. Odfrčali.

    Náš kopec zosmutnel, akoby prišiel o najkrajšie dni svojho života.

    Panna Orleánska, svätica v Adamovom rúchu, martýrka, pomätená štetka, panna zázračnica, Júlia z Bešeňovej, Snehulienka hľadajúca siedmich trpaslíkov alebo nostalgická spomienka. Zmizla, a už sa neobjavila.

    A potom prišla tá módna DEMOKRACIA!

    V hĺbke srdca som cítil vesmír a na jej ebenový úsmev nikdy nezabudnem.

    Aj tú károvanú nákupnú tašku, ako som sa neskôr dozvedel, mala len požičanú. Odvtedy sa už také nevyrábajú.

    Nahá žena sa stala súčasťou experimentu, ktorý z nej mal spraviť vzornú, poslušnú, radovú občianku, platiacu dane.

    Kaňéc fiľmá...“

     

    P. S.: Nič nevlastniť a nemať je zákonom prísne zakázané!

     

     

    ETAPA ŠIALENÉHO ČLOVEKA

     

    Ležal v čisto prezlečenej posteli. Cez pootvorené hotelové okná nakúkala drzá jar a všetko navôkol voňalo.

    So záclonou sa pohrával tichý vietor a vytláčal z izby trpký pach prekúreného vzduchu.

    List knihy sa pohol, zašuchotal a prevalil sa na druhú stranu. Dej sa posunul ospalo vpred.

    Do nosa mu udrela vôňa fajky a nedofajčeného tabaku.

    Mal pocit, akoby zastal. Všetko, čo zažil, odrazu nebolo, a to, čo nebolo, sa mohlo stať každú chvíľu. Stačilo opustiť hotel a vykročiť do rušných ulíc neznámeho mesta.

    Nad hlavou sa mu pohli tri ženy. Ale len jedna z nich sa mu dokázala pozrieť priamo do očí. Mala zvodné oči, ukryté pod trsmi dlhých, ryšavých vlasov.

    Skrývali jej tajomstvo. Tajomstvo poznania ženy. Tajomstvo jej minulých životov.

    Kto bola v skutočnosti táto žena, nevedel. Usmiala sa.

    Dlhé obnažené ruky a jemné prsty sa približovali k jeho bezvládnemu telu.

    Aj to najnevinnejšie stvorenie je nainfikované zrniečkom zla. Je to len otázka času.

    Prudko vstal, čakal náraz, ale nebolo nič. Nič nebolo? Nič nebude?

    Spotený sa poobzeral okolo seba. Vietor sa aj naďalej ospalo pohrával s hotelovou záclonou, jar bzučala za oknami, vlhkosť prenikala cez škáry. Tiene muškátov a nábytku meravo čumeli a bezočivo mlčali.

    Tri ženy zmenili polohu. Dve si ho vôbec nevšímali, tretia cudne pootvorila ústa. Oči jej žiarili.

    Dopil zvyšok studenej mútnej kávy bez chuti, podišiel opatrne k stene a napravil ten visiaci obraz.

    Musel sa rýchlo zbaliť. Minulosť neexistuje.

    Je len viacero životov, osudov, fáz a etáp.

    Život sa skladá z okamihov a myšlienok. V hlave mu bili zvony.

    Niečo si prenajme a potom sa uvidí. V akejsi priepasti, kdesi dolu, hlboko pod nohami, videl celú svoju stratenú minulosť. Pretiekla mu cez ruky, ako ranná voda z umývadla...

    Vyšiel na cudziu ulicu. Hneď na rohu ho oslovil akýsi starý, došitý pán v klobúku. Ako keby na neho čakal. Povedal len toľko: „Milý synu! Nebyť generála M. R. Štefánika, ktovie, kde by sme boli. On sformoval Československé légie, on pretlačil a uviedol Masaryka do politiky, on navrhol československú zástavu, na ktorú sú teraz Česi takí hrdí! On sa zaslúžil o to, že náš národ vstal z popola ako vták Fénix!

    Prečo sa o tom mlčí, prečo si toľké veci nevážime, prečo sa učia len polopravdy?

    Česi kedysi ulicu M. R. Štefánika premenovali na ulicu Československej armády.

    Arogancia, neúcta a bezcharakternosť, môj synu, to sú dnešné hodnoty, ktoré zabíjajú minulosť vo väčšine z nás!“

    Starký sa dôstojne uklonil, nadvihol klobúk a šuchotavým krokom zmizol za rohom.

    Dnešný deň bol dňom maximálneho šialenstva.

     

    Ak sa pýtame, či ľudský rod treba pokladať za dobrú, či za zlú rasu, tak musím pripustiť, že niet sa čím honosiť. Že svet je na tom zle, to je žaloba stará ako naše dejiny.

    (I. Kant)

     

    GÉNIUS NOCI

     

    Zapálil sviečku a dlho sa pozeral do jej plameňa.

    Strnulo, ticho, ľahostajne. Sviečka spálila všetkých zlých duchov, aj s ich myšlienkami, úplne na popol.

    Začalo svitať. Potom prišla zase noc.

    Ležal v obývačke na zemi, napodobňoval ukrižovaného a pritom rozmýšľal.

    Hlava sa mu nafúkla ako balón. Kde je ihla?

    Na chvíľu sa započúval do šepotu hodín. Pravidelný, rytmický zvuk ho uspával.

    Suchý list z čínskej ruže zašumel a rozpadal sa na zem. Ucítil bodavú bolesť dole pod pupkom. Mechúr na prasknutie. Ako dlho nebol na pive? Nespomenul si. Dnes mal tuším zavolať Ďuro. Nezavolal.

    Snáď je už mŕtvy a nepočuje ani telefóny. Dokáž svoju existenciu! Dokáž. Aspoň raz v živote. Pomočil sa. Krása. Pocit tepla. Tak teda žijem.

    Keď ma to donúti vstať, odísť na záchod, utrieť dlážku, mám ešte pred sebou trochu života.

    Hľadať a nachádzať, to chce silu.

    Okolo neho sa rozliala mláka. Hotová potopa sveta.

    Spomenul si, že potopa sveta znamená koniec starého a začiatok nového života. Dokedy?

    Rozhodol sa vstať a nakŕmiť psa. A vyvenčiť ho. Predsa ho nenechám chudáka počúrať?

    Napadlo mu, že by mohol nosiť plienky. Pes? Nie, on.

    Ostalo ich ešte pár po synovi. Luxusné „pampersky“. To by mohol do nich močiť celý deň.

    Pes nechcel nič žrať. Tak veľmi mu bolo treba. Otvoril dvere do noci.

    Pes vybehol.

    To je ale hmla! Cítil sa pod psa. Pes vydrží viacej ako človek.

    Zaštekal do tmy a počúval ozvenu. Zajtra začne ďalšie korzo životom.

    Hlučne zabuchol dvere. Kto určil zákony civilizácie? Kto ich stvoril? Kto ich pošpinil?

    Aristokracia všemocná. Staronový druh, bez latinského názvu. Odolnejší ako potkany.

    Zmeniť zákony! Zmeniť pravidlá, ale predovšetkým hodnoty. A vtedy získaš slobodu! To bude sci-fi.

    Kde je mesiáš?

    Anglický albión, nemecký kríž, americký hamburger, africké slnko, austrálska vlna, taliansky futbal, francúzsky bozk, ruský medveď a slovenské pivo! To sú hodnoty?

    Áno? Brum, brum...

    Život je korzo pod Michalskou bránou. Pod pupkom sveta.

    Trvanie na pravidlách... trvanie... pravidiel... trvanie... po celej zemi.

    Intelekt je na nič. Inštinkt vyhráva! Nasleduj mňa!

    „Vieš ty čo?“ zamraučal kocúr na komíne. „Ja ti rozumiem. Ale teraz hoď radšej všetko za hlavu a pokojne zomri.“

    Pán s tebou.

    Sú dobré, a sú zlé dni...

     

     

    ŽANETA

     

    Cesta z hlavného mesta bola dlhá, hlučná a únavná.

    Je leto. Autobus ma konečne vyhodil na najposlednejšej zástavke. Ďalej už všetci chodili len pešo.

    Do najzastrčenejšej osady v pohraničí je to ešte asi hodina chôdze.

    Osada má desať domov. S kostolom a hostincom – dvanásť.

    Vedľa dediny, na kopci, je veľký cintorín s márnicou.

    Hostinský vraví, že tri štvrtiny hrobov patria pašerákom a cudzincom. Zvyšok sú domáci.

    Objednal som si pivo. Hostinský ma v tichosti obslúžil.

    Prešiel som prstom po stole. Prach! Neodvratný dôkaz existencie času.

    Miestni boli ticho a len si šepkali. Napravila to fľaša borovičky a vodky na môj účet. Mohol som si prisadnúť.

    „Odkiaľ si?“ zaznela prvá otázka.

    „Z hlavného mesta.“

    „A čo tu chceš?“

    „Prišiel som len tak. Ešte nikdy som u vás nebol.“

    „Prisaháš?“

    „Hej.“

    Najstarší z partie chlapov, Vlado sa volal, si ku mne prisunul stoličku.

    „My sme si už mysleli, že si tu kvôli nej.“

    „Kvôli komu?“

    „No predsa kvôli Žanete.“

    „Nikdy som o žiadnej Žanete nič nepočul.“

    „Ty si taký sedlák z mesta, čo?“ zahučal Vlado.

    „Naozaj neviem nič o žiadnej Žanete.“

    „Šťastlivec,“ uškrnul sa Vlado. „Vy tam v meste máte asi iné starosti.“

    „Ako sa to vezme.“

    „Čo si myslíš o živote?“ zafilozofoval Vlado.

    „Život máš taký, aký si ho zariadiš,“ pokúsil som sa o povrchnú odpoveď a zatváril som sa, že mi je to jedno.

    „To sa ti hovorí. Ale ty Žanetu nepoznáš.“

    „Vieš, čo si myslím o ľuďoch?“

    Zavrtel som hlavou. Vlado prevrátil do seba poldeci, utrel si ústa do rukáva a vybľafol: „Človek je len kusisko mäsa so zubami. Chápeš?“

    „Tak trochu.“

    „Ale Žaneta, to je život. Chápeš?“

    „Veď ti vravím, že ju nepoznám.“

    Nastalo ticho. Vlado sa zodvihol a podišiel k chlapom pri vedľajšom stole.

    Chvíľu sa o niečom potichu radili.

    Hostinský monotónne utieral mokré poháre do zástery.

    „Dobre teda,“ zašepkal Vlado, „mi ti tú Žanetu ukážeme. Zatiaľ sa môžeš zložiť u mňa a večer za ňou pôjdeš.“

    „Fajn, ale povie mi už niekto, kto to je tá Žaneta?“

    „Je to žena, čo rozdáva lásku. Chodia za ňou chlapi, až z pohraničia.“

    „Kurva?“

    „Nie. My ju tak nevoláme.“

    „Naozaj za to stojí?“

    „Ona je život, sám uvidíš,“ zavrčal Vlado. „A teraz už poď.“

    „V ktorom dome býva?“

    „Býva na cintoríne.“

    „Na cintoríne?“

    „Hej. Má tam malý domček s muškátmi.“

    Spoza pultu sa vystrčil hostinský: „Šéfe, tak to robí tristo korún dokopy. Radšej sa hneď vyrovnajme, ktovie, ako dlho sa tam u nej zdržíte.“

    Zaplatil som účet. U Vlada sme potom pili rum a čakali na večer.

    Okolo siedmej som sa vybral na cintorín. V dedine bolo ticho, ako na konci sveta.

    Cintorín ležal v šere stromov. Vykrikovali ešte ospalé drozdy.

    Keď som sa dostal k márnici, spoza jej rohu vyšla Žaneta.

    Nebudem ju popisovať. Nemám slov. Jediné, čo mi na nej prekážalo, bolo jej sklenené oko.

    Povedala len: „Tak poď,“ a vzala ma za ruku. Sadli sme si na lavičku. Neďaleko hnilo kompostovisko.

    Žaneta sa na mňa pozrela a zašepkala: „Ty si iný ako ostatní muži.“

    „V čom?“

    „Ty nechceš sex. Ty si sa prišiel rozprávať.“

    „Naozaj?“

    „Ja sa málokedy mýlim.“

    „Tak teda začni. Povedz mi niečo o sebe.“

    „O sebe? To nám nepomôže.“

    „Prečo si povedala – nám?“

    „Chlapi sem chodia, lebo som najlacnejšia. A dávam si záležať. Ale svet je už aj tak celý skazený. Bola som vo Viedni. Pred tromi rokmi som tam bola.

    Tam pchali do mňa všelijaké tie svinstvá a mne bolo tak dobre.

    Potom som otehotnela, porodila a dieťa mi otvorilo oči. Už som to nechcela robiť! Musela som ujsť.“

    Žaneta si prisadla bližšie ku mne a chytila ma za druhú ruku. Dlane sa jej potili.

    „Je mi ľúto, čo sa ti stalo.“

    „Ty mi rozumieš?“

    „Áno.“

    Žaneta žmurkla skleneným okom: „Ja som pokušiteľ!“ zašepkala.

    „Nie si. Len veľmi trpíš.“

    „Prezradím ti tajomstvo, chceš?“

    „Dobre.“

    „Moja maličká má už štyri roky.“

    „To už je veľká slečna.“

    „Poď, ukážem ti ju.“

    Žaneta vstala a vtiahla ma za ruku do márnice.

    „Toto tajomstvo nikto nepozná. Budeš ho vedieť iba ty a ja. Dobre?“

    „Sľubujem,“ zašepkal som.

    V márnici bolo šero. Žaneta otvorila dvierka do komína: „Poď, pozri sa hore.“

    „Do komína?“

    „Jasné. To je najlepšia skrýša. Ale buď opatrný, aby si ju nezobudil.“

    Cez komín prenikalo červené svetlo zapadajúceho slnka. V jeho ospalom jase sa hojdala mŕtvolka dievčatka. Myklo ma tak prudko, že som hlavou odbil kus omietky.

    Nohy sa mi roztriasli.

    Žaneta sa usmievala a spievala si: „Stále je pri mne – usmieva sa – neopúšťa ma –visiaci anjelik...“

    „Žaneta!“ vykríkol som.

    „Zomrela mi cestou vo vlaku. Vy za to môžete. Všetci muži! Zabili ste mi ju!“

    Snažil som sa upokojiť a zhlboka dýchať: „Žaneta, mala by si ju normálne pochovať... zavolať políciu... farára...“

    Zasyčala: „Všade som už bola. Všade. A všetci tu už boli. Všetci. Ale to je dobre. Veľmi dobre.“

    „Počkaj, nerozumiem ti. Už si bola aj na polícii?“

    Žaneta spod sukne vytiahla biely, pokrkvaný papierik. „Pozri si toto!“ prikázala a podala mi ho.

    Bolo to lekárske vyšetrenie. Poslednou vetou som všetko pochopil: „... pozitívna!“

    Prvý autobus išiel až o siedmej ráno.

     

    Existujú povahy od prírody také požehnané, také od Boha obdarené, že sa vám zdá absurdnou už myšlienka, že by sa dakedy mohli zmeniť k horšiemu.

    (F. M. Dostojevskij)

    Ak neexistujú nijaké dôvody tvrdiť, že Boh existuje, máme morálne dôvody dívať sa na svet a konať tak, ako keby Boh existoval.

    (I. Kant)

     

    POSTMODERNA PRI BALTICKOM MORI

     

    Robím iba to, čo robia ostatní. Usilujem sa žiť a prežiť. Oceľovo sivá, machom obrastená, zachrípnutá mucha z topoľového listu na námestí to však ani netuší.

    Profesor archeológie, chodiaca univerzitná encyklopédia, nás raz zobral na jedno miesto.

    Ukázal nám múmiu poslednej divožienky.

    Rozdiel medzi tým, čo z nej zostalo, a nami, bol fakt zanedbateľný.

    Profesorov argument k tomuto úkazu bol jednoznačný: už vtedy bolo umenie mumifikácie na vysokej úrovni.

    „Na Slovensku?“

    „Na celom svete,“ odpovedá vážne profesor.

    Otvoril som si knihu učenosti na prvej strane.

    Čítam: „Poznanie je len prostriedok na získanie múdrosti a umenia žiť.“

    Profesor akoby vycítil moju neistotu.

    Zapamätajte si: „Treba rozlišovať pravdivé a pravdu. A pravdivé je beztelesné a neexistuje!“

    Dosť!

    Opustil som prednášku a prvým pojazdným vlakom som aj s kamarátom odcestoval hľadať svoju telesnú, nepoznanú pravdu.

    Celú noc sme cestovali vlakom bez miestenky.

    Vlak bol pomalý ako každý osobák.

    Túžili sme vidieť Baltické more, s jeho obrovskými piesočnatými plážami a jeho studenou, slanou morskou vodou.

    Noc sme prestáli v uličke medzi toaletami a vyhýbali sa tým, ktorým bolo treba, a tým, ktorí si chceli...

    Stál som striedavo na jednej a potom na druhej nohe a čumel cez okno do tmy.

    Kamaráta to prestalo jednoducho baviť. Ľahol si na zem, vystrel nohy a robil nedobrovoľnú prekážku náhodným, nočným, toaletným návštevníkom.

    Vlak sladko uspával.

    „Ráno o štvrtej na vlakovej medzizastávke ťažko zoženieme taxík,“ tvrdil priateľ.

    Ale taxík sa našiel. Žltý, so štyrmi kolesami a jedným rezervným.

    Bolo v ňom čisto, ticho, útulne a teplo.

    Ubytovanie o pol piatej ráno je rozmar, a tak sme do odchodu prvej rannej električky prespali na lavičke pred akýmsi hotelom.

    Kamarát pri čúraní v neďalekých kríkoch našiel opustené, staré rádio.

    Pravdivý fakt!

    Baltické more bolo úžasné. Ranná hygiena v ňom, to je zážitok na celý život.

    Aj uprostred leta. Kam si sa pozrel, bola len voda a ďaleko na obzore sa ligotali veľké, obchodné, nákladné lode a oceľovo sa smiali do slnka.

    Boli sme sami. Len Baltické more, piesočná pláž, drobné bodky lodí, slnko a vietor.

    Kamarát zapol rádio. Bolo v ňom ešte trocha života. Takže keď niečo hrali, znelo to ako spomalený, čiernobiely film, bez obrazu.

    Pri troche chuti sa dalo na to aj tancovať.

    Po chvíli hodil kamarát rádio do mora.

    Nikdy predtým som nevidel človeka, ktorý hodil rádio do mora. Vyzeral spokojne.

    Bude to pamiatka na nás.

    Aj Baltické more si zaslúži trochu hudby. To nič, že je chladné. To neznamená, že nemá cit!

    Hľadaj svoju pravdu na dne mora!

    Potom sme kráčali asi kilometer po pláži. Okolo hotela GRAND.

    Starý, vysoký hotel s obrovskými oknami, v ktorých viseli dlhé, biele záclony. Vyzeral majestátne. Ako storočný slon.

    Terasa hotela začala ožívať. Prichádzali páni v bielych froté županoch.

    Vyfajčili cigary, vypili ranné koňaky a v spoločnosti svojich najatých dovolenkových dám odišli do izby dať si rannú, zdravotnú rozcvičku.

    Viete, čo tým myslím?

    Pod hotelovou terasou to vábne rozvoniavalo.

    Prepočítali sme drobné nájdené v mori, aj vo vrecku, ale vystačilo by to tak na jednu kávu.

    Osud sa na nás zaškeril.

    Z terasy sa naklonil tučný pán, hosť hotela a po nemecky spustil, či by sme mu neurobili fotografiu.

    Vraj vyzeráme ako tí, čo sa živia maľovaním portrétov.

    Je pravda, že som si mumifikovanú divožienku naskicoval do diára. Ako to len mohol vedieť?

    Nemecký hosť však portrét už mal, ale fotku ešte nie. A keďže vieme maľovať, musíme mať cit aj pre kompozíciu, a tak musíme vedieť aj fotiť.

    Nepresviedčali sme ho o opaku.

    Vycvakali sme na ňom a jeho usmievavej blondínke celý film.

    Zatváril sa spokojne a veľkodušne nás pozval na raňajky. Raňajky v hoteli GRAND. O tom sa nám ani vo sne nezdalo. Skutočnosť je niekedy šialenejšia ako sen!

    Ryby, káva, džús, koláče a zase káva z nás urobili na chvíľu sýtych ľudí.

    A sýty človek je človek spokojný.

    Ostali sme celý deň na pláži a pozerali na usmiatych, vypapkaných ľudí, ako hrajú plážový volejbal, pijú, slnia sa, jedia, kúpu sa, pijú, hrajú sa, fajčia a zasa sa kúpu do zblbnutia. To bola ich naozajstná pravda.

    Každý kút tohto sveta je iný.

    Nie je more ako more, nie je človek ako človek, káva ako káva, GRAND hotel ako GRAND hotel.

    Na dne Baltického mora do konca sveta bude hrať naše rádio, našu pravdu vypapkaným hosťom v bielych froté županoch.

    Časom sa však z rádia stane dobre zakonzervovaná, originálna múmia, ktorú si ktosi, o pár rokov, určite naskicuje do diára.

    Som o tom úplne presvedčený.

     

    Povinnosť človeka spočíva najmä v hľadaní seba samého, svojej vlastnej cesty, chcieť svoj vlastný osud, aj keď vedie kdekoľvek.

    (H. Hesse)

     

    TRI STROMY

     

    (rozprávková povesť, ktorá sa stala legendou)

     

    Za čias dávnych, pohanských, kedy sa starí Slovania klaňali modlám a verili v démonov a víly, v časoch tmy a drancovania, tak v tejto dobe sa udial príbeh, ktorý sa zachoval až dodnes.

    Starí Slovania prišli na naše územie v pokoji a v mieri.

    Pásli svoje stáda dobytka, siali a žali. Ale ani tieto zdanlivo romantické časy neboli pokojné a čisté.

    Kmeňové vojny, prepady a vraždy, to všetko sa dialo pre majetok, moc a slávu.

    V tejto dobe však žila skupina Slovanov, ktorých ruky neboli poškvrnené bojom ani vraždami.

    Ich oči boli belasé ako obloha uprostred leta, ich vlasy boli zlaté ako klasy obilia, ich úsmev bol ako jarný voňavý dážď, ktorý prináša vlahu.

    Nezabíjali zver pre potešenie, len v stave veľkej núdze, nerúbali stromy na opevnenie, nevypaľovali lesy, nekalili rieky.

    Ak vyrúbali strom, na jeho miesto zasadili hneď tri nové, ak zabili zviera, aby mohli prežiť, ospravedlnili sa mu.

    Ak sa napili vody, poďakovali sa jej.

    Ich srdcia nepoznali hnev, závisť, podlosť ani zradu.

    Boli známi svojou dobrotou a láskavosťou. V tej dobe sa to však veľmi nenosilo a nad ich osadou sa začali sťahovať tmavé mraky.

    Na konci leta, keď bolo na poliach najviac práce a lúky boli plné pasúceho sa dobytka, ostávali v osadách len nevládni starí ľudia a ženy, ktoré sa starali o pokrm, domácnosť a nemluvňatá.

    Vtedy osadu strážili traja muži. Jeden strážil od severu, druhý od západu a tretí z juhu. Na východnej strane sa pásli ich stáda dobytka.

    V tom čase drancovali naše územie kočovné kmene, ktoré brali otrokov a zásoby uskladnené na zimu.

    Početná skupina týchto bojovníkov zaútočila aj na osadu našich predkov.

    Keď traja strážcovia spozorovali nebezpečenstvo, postavili sa na obranu.

    Postavili sa jeden vedľa druhého, zbrane zodvihli nad hlavu a prosili bohov o pomoc.

    V ich belasých očiach nebolo badať ani kvapku strachu.

    Nepriateľská horda sa s krikom valila na osadu. Vtedy traja obrancovia zaútočili.

    Jeden sa bránil oštepom z bukového dreva, druhý sa oháňal sukovitým kyjom z koreňov duba a tretí strieľal šípy z lipového dreva a zrážal tak útočníkov z koní.

    Akokoľvek sa nepriateľ usiloval poraziť obrancov a dostať sa im za chrbát, nedarilo sa mu.

    Čím viac útočili, tým väčšie straty mali.

    Obrancovia boli neúnavní. Chránili sa drevenými štítmi a každý ich úder bol smrteľný.

    Nepriateľ však pozbieral posledné zvyšky síl a divoko udrel na trojicu obrancov. Zasypal ich strašnými ranami.

    V tej chvíli však už pribehli muži z polí a lúk, aj so svorkou veľkých psov a zahnali nepriateľa ďaleko od svojej osady.

    Traja strážcovia vydržali.

    Keď bolo po všetkom, obloha sa na chvíľu tak rozjasnila a slnko zasvietilo tak jasno a prenikavo, že chvíľu nebolo nič vidieť.

    Keď všetko pominulo, na mieste troch statočných strážcov stáli mohutné, košaté stromy: Dub, Buk a Lipa.

    Tieto stromy majú naveky pripomínať hrdinský skutok našich predkov.

    Od tej doby sa stali stromy posvätnými a starí Slovania k nim prechovávali úctu a lásku.

    Vážili si ich a starali sa o ne. A stromy ich na odplatu liečili, chránili a radili im v najťažších časoch.

    Nezabúdajme na to!

    Stromy sú spoločenské stvorenia: cítia, vidia, počujú a svoje príbehy a tajomstvá prezradia len tým, ktorým v žilách koluje krv ľudí z osady!

     

    Treba byť dobrý a očakávať ostatné!

    (I. Kant)

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory