Foto © Lucia Gardin
Foto © Lucia Gardin




  • Viac o osobnosti

    Sedláková, K.: Marek Vadas: Máme všetkého stokrát viac, ako by sme potrebovali. In: Pravda, 25. 5. 2013 Ogurčáková, J.: Marek Vadas: Do
    Sedláková, K.: Marek Vadas: Máme všetkého stokrát viac, ako by sme potrebovali. In: Pravda, 25. 5. 2013

    Ogurčáková, J.: Marek Vadas: Do Afriky si hodinky neberiem. In: SME, 18. 3. 2010

    Kamerunčania minú výplatu na mäso, palmové víno a lesklé topánky. In:Plus 7 dní, 19. 5. 2013
    Andrejčáková, E. : Na ceste s neviditeľnými ľuďmi. In: SME. 15. 8. 2007
     
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Marek VADAS sa narodil 28. mája 1971 v Košiciach. Po maturite na gymnáziu v Košiciach (1989) vyštudoval estetiku a slovenský jazyk
    Marek VADAS sa narodil 28. mája 1971 v Košiciach. Po maturite na gymnáziu v Košiciach (1989) vyštudoval estetiku a slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej  fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1989 – 1995). Zaoberá sa aj canisterapiou. Absolvoval niekoľko dlhších pobytov v Afrike; v strednej a západnej časti tohto kontinentu (Kamerun, Čad, Gabun, Nigéria) bol dosiaľ sedemkrát. Debutoval roku 1994 prózou Malý román.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Pre deti a mládež

  • Charakteristika tvorby

         Vadasov debut Malý román (1994) pôsobí s odstupom času ako cvičebnica postmoderny a dekonštrukcie. Podobne ako

         Vadasov debut Malý román (1994) pôsobí s odstupom času ako cvičebnica postmoderny a dekonštrukcie. Podobne ako Tomáš Horváth v Akozmii pokúša sa aj Vadas o postupy paródie, persifláže, pastiša, fragmentarizácie, narúšania (temer nejestvujúcej) dejovej línie, rozhovory s čitateľom a podobne. Postmodernej hre však v porovnaní s Mitanovým Hľadaním strateného autora či Vilikovského Večne je zelený v tomto debute chýba ukotvenie v literárnej i životnej skúsenosti. Napriek tomu alebo možno práve preto transparentnou vyzývavosťou gesta Vadas v prvej knihe oslovil príslušníkov najmä vlastnej generácie.

         V nasledujúcich knižkách (Univerzita, 1996, Diabol pod čapicou, 2002), ktoré písal v spolupráci s Emanom Erdélyim, silnie groteskná zložka, dej sa stáva súvislejším. V prvej knihe čerpá dvojica zo študentského prostredia, v druhej sa pokúša o kriminálne motívy. Paródia obracia osteň z priestoru literatúry smerom do reality (v románe Univerzita ide o demýtizáciu akademického prostredia najmä prostredníctvom paródie prednášok vysokoškolských pedagógov, v prozaickom súbore Diabol pod čapicou o detabuizáciu tém zločinu a sexu, spätých s postavami policajtov). Autorská dvojica sa pokúša o humoristické miniromány. Veľkorysosť zámerov opäť čiastočne stroskotáva na nedostatku skúseností a zhromaždeného materiálu. Chýba nadhľad a odstup, v takmer bezprostrednom dotyku sa humor mení na frašku, ktorá je aktuálna a aktualizovateľná iba pre tých, ktorí poznajú konkrétny kontext. Najmä prvá z knižiek bezprostredne po vydaní vzbudila rozruch a získala popularitu, k čomu, samozrejme, prispeli predovšetkým mimoliterárne aspekty „spoznávania“ prototypov protagonistov prózy. Ľahkosť identifikácie svedčí o tom, že Vadas s Erdélyim nevytvorili plnohodnotné postavy, ale odblesky závislé od vzorov, neschopné samotného života pre text a v texte. Univerzita sa po niekoľkých rokoch stala nezrozumiteľným čítaním, na román, ktorý v čase vzniku vzbudil azda až neprimeranú pozornosť literárnej kritiky, sa (oprávnene) takmer zabudlo.

         Ďalšia tvorba Mareka Vadasa je úzko spätá s autorovými pobytmi v Afrike. Exotické prostredie ovplyvnilo nielen reálie, ale predovšetkým vnútorné parametre textu. Cez ponor do tajomna mýtov a odlišností sa Vadas vracia ku klasickejšej rozprávačskej štruktúre na vážnejšej úrovni. Rekonštruuje príbehy o láske, zrade, nádeji a smrti, ktoré by do slovenských kulís nebol schopný zasadiť – z ostychu, hanby a strachu z opakovania či nadmernej kontaminácie tradíciou. Posilnenie epického prvku a konzistentnosti Vadasových textov miestami pripomína postupy slovenského naturizmu v iných kulisách. Vadas približovaním sveta africkej mágie zároveň revitalizuje i svet pudov, inštinktov a živelnosti známy zo slovenskej dedinskej prózy. Istý typ uzavretých príbehov vyrastá z uzavretého prostredia komunít viac-menej tradičného typu. Autor nachádza tému, podnet i spôsob, ako vyjadriť veci nielen humorné. Plynulosť prechodov pôsobí pritom podmanivo. Spisovateľ nachádza priestor dôveryhodnosti ilúzie. Zámerne využívajúc prvky mýtizácie, zručne narába s kategóriami sakrálneho a profánneho, hľadá a nachádza rozprávačské archetypy i súvislosti aj so slovenským predošlým. Postupy prirovnávané k magickému realizmu samotný autor nazýva čiernym realizmom (t. j. ovplyvneným vnímaním Čierneho kontinentu).

         S Emanom Erdélyim Vadas momentálne pracuje na cestopisnej knihe Slovensko ako perla džungle.

    Miloš Ferko

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Vidčajdušno garne žimmje (výber z kníh LiečiteľPrečo sa smrtka smeje, po ukrajinsky 2011, prel.: Ivan Jackanin)

  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Bez bradaviek sa dnes slovenská literatúra nezaobíde ( literatura bodka sk ). In: Sme , roč. 24, 16. 11. 2016, č. 266, s. 12. gav:

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Bez bradaviek sa dnes slovenská literatúra nezaobíde (literatura bodka sk). In: Sme, roč. 24, 16. 11. 2016, č. 266, s. 12.

    gav: V novej detskej knihe Mareka Vadasa Útek sa môže nájsť každý. In: Pravda, 31. 10. 2016.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/409411-v-detskej-knihe-utek-sa-moze-najst-kazdy/

    NAGY, Dado: Kneď kniha začne žiť vlastným životom. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 10. časť). In: Pravda, roč. XXV, 19. – 20. 9. 2015, č. 216, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Nočná mora – marketing. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 9. časť). In: Pravda, roč. XXV, 12. – 13. 9. 2015, č. 211, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Písanie je snaha o dokonalosť s vedomím, že dokonalosť je nemožná. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 8. časť). In: Pravda, roč. XXV, 5. – 6. 9. 2015, č. 205, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Keď sa nedarí, alebo ako prekonať spisovateľský blok. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 7. časť). In: Pravda, roč. XXV,  22. – 23. 8. 2015, č. 195, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Reálny život najviac pripomína absurdný a čierny humor. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 6. časť). In: Pravda, roč. XXV, 15. – 16. 8. 2015, č. 189, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Úspechom je aj jedna slušná veta za deň. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 5. časť). In: Pravda, roč. XXV, 8. – 9. 8. 2015, č. 183, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 1. časť). In: Pravda, roč. XXV, 4. – 5. 7. 2015, č. 153, s. 32 – 35.

    HRON, Marek: Sedem viet o siedmich knihách. Marek Vadas: Liečiteľ. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 12, s. 116.

    BENIKOVSKÝ, Martin: Marek Vadas: Čierne na čiernom. In: Rak, roč. XIX, 2014, č. 1, s. 53.

    SOUČKOVÁ, Marta: Pridáte sa? Marek Vadas: Čierne na čiernom. In: Romboid, roč. XLVIII, 2013, č. 9, s. 64 – 66.

    UHALOVÁ, Z.: Kniha africkej mágie. In: book.review.sk

    SZENTESIOVÁ, L.: Mŕtvi živých nielen ochraňujú, ale aj trestajú. In: SME. 19. 7. 2013.

    ZAVACKA, A.: Nie je všetko čiernočierne. In: Feel Art. ročník 4. č. 1. 2014

    ORIEŠEK, P.: Ako zo Slovenska vidieť Afriku. In: Pravda, 27. 8. 2013

    DEÁKOVÁ, R.: Svet je tu aj preto, aby nakoniec skončil v dobrej knihe. In: SME, 26. 2. 2014

    POTOČÁR, R.: Všetko je trochu inak. In: iLemon, 5.9.2013

    KARPINSKÝ, P.: Päť x päť. Antológia 25 próz súčasných slovenských autorov s krátkymi portrétmi. Bratislava : LIC 2011.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin : LIC a SNK 2008.

    SUCHÁNKOVÁ, Miriam: Exotika očami domorodca. Marek Vadas: Liečiteľ. (Recenzia). In: RAK, roč. XIII, 2008, č. 1, s. 44 – 46.

    PÁCALOVÁ, J.: Druhá literárna výprava na čierny kontinent. In: Romboid, roč. XLII, č. 3 (2007), s. 76 – 78.

    RAKÚSOVÁ, G.: Potom vám poviem ten najčudnejší príbeh, aký sa počas môjho života stal. In: Sme, roč. 15, č. 126 (2. 6. 2007).

    SOUČKOVÁ, M.: Nganga. In: Knižná revue, roč. XVII, č. 4 (2007), s. 5.

    BAKOŠ, O.: Rozprávkové slová afrických národov. In: RAK, roč. X, č. 2 (2005), s. 46 a 48.

    MOJŽIŠOVÁ, Z.: Čierna kniha pre deti. In: Romboid, roč. XXXX, č. 2 (2005), s. 84 – 85. 

    RANKOV, P.: Dobrá kniha. In: Knižná revue, roč. XV, č. 3 (2005), s. 5.

    SOUČKOVÁ, M.: Marek Vadas. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava : Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    DOKTOR, V.: Zimomriavky a iné vášne. In: RAK, roč. IX, č. 9 (2004), s. 46 – 47.

    HRČA, Aladár: To policajt nemá rád! Eman Erdélyi & Marek Vadas: Diabol pod čapicou. (Recenzia). In: RAK, roč. IX., 2004, č. 3, s. 43 – 45.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Marek Vadas: Prečo sa smrtka smeje. In: Domino fórum, č. 7 (24. 2. 2004).

    PÁCALOVÁ, J.: Zlé sny sú tie, v ktorých sa smrtka vždy smeje. In: Romboid, roč. 39, č. 4 (2004), s. 28 – 31.

    SOUČKOVÁ, M.: Prečo sa čitateľ (ne)smeje. In: Romboid, roč. 39, č. 4 (2004), s. 28-31.

    STANKOVIČOVÁ, H.: Minútky bez chute a vône. In: Knižná revue, roč. 14, č. 7 (2004), s. 5.

    STANKOVIČOVÁ, Henrieta: Policajt už nie je tabu. Eman Erdélyi a Marek Vadas: Diabol pod čapicou. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 7 – 8, s. 255 ˜– 256.

    KOMPANÍKOVÁ, M.: Najsilnejšie džudžu je slovo. In: Sme, 16.12. 2004

    ČÁRSKY, M.: Za vôňou sa toho až tak veľa nenachádza. In: Sme, 28. 11. 2003.

    NOROVSKÝ, Ján: Mozog na jedno použitie (Eman Erdélyi – Marek Vadas: Diabol pod čapicou). In: Knižná revue, roč. XII., 2. 10. 2002, č. 20, s. 5.

    VLNKA, J.: Študentom univerzity. In: Dotyky, roč. 9, č. 2 (1997), s. 12.

    BARBORÍK, V.: Eman Erdélyi & Marek Vadas: Univerzita. In: Dotyky, roč. 8, č. 5 (1996), s. 20 – 21.

    SOUČKOVÁ, M.: Univerzita - nielen hra s jazykom. In: SME. 26. 7. 1996.

    ČÚZY, L.: So satirou sú problémy. In: Literárny týždenník, roč. 9, č. 32 (1996), s. 13.

    DAROVEC, P.: Eman Erdélyi & Marek Vadas: Univerzita. In: Dotyky, roč. 8, č. 5 (1996), s. 20 – 21.

    KASARDA, M.: Eman Erdélyi & Marek Vadas: Univerzita. In: Dotyky, roč. 8, č. 5 (1996), s. 20 – 21.

    MACSOVSZKY, P.: Subuniverzitný karneval. In: Literika, roč. 1, č. 2 (1996), s. 187 – 188.

    MINÁR, P.: Univerzita. In: RAK, roč. 1, č. 3 (1996), s. 48.

    PUŠKÁŠ, J.: Dve príjemné knihy na okamžitú spotrebu. In: Národná obroda, roč. 7, č. 171 (24. 7. 1996), s. 10.                 

    SOUČKOVÁ, M.: Debut ako (nielen) nezáväzná hra. In: Romboid, roč. 31, č. 1 (1996), s. 66 – 67.

    TURAN, A.: Smiech spomedzi zaťatých zubov: Na okraj prózy Univerzita autorského tandemu Erdélyi + Vadas. In: Pravda, roč. 6, č. 118 (22. 5. 1996), s. 7.

    WLACHOVSKÁ, Ľ.: Eman Erdélyi & Marek Vadas: Univerzita. In: Dotyky, roč. 8, č. 5 (1996), s. 20 – 21. 

    ZBRUŽ, K.: Bacily v tikajúcej knihe. In: Práca, roč. 51, č. 173 (26. 7. 1996).

    FERKO, Miloš: Úlety smerom nadol. Eman Erdélyi – Marek Vadas: Univerzita. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 9, s. 146 – 149.

    BANČEJ, M.: Malý, ale náš. In: Knižná revue, roč. 5, č. 3 (1995), s. 5.

    BARBORÍK, V.: Marek Vadas: Malý román. In: Romboid, roč. 30, č. 6 (1995), s. 37 – 38.

    ČÚZY, L.: Mladí sa na vec dívajú ináč? In: Slovenské pohľady, roč. 4 + 111, č. 4 (1995), s. 137 – 138.

    HAMADA, M.: Marek Vadas: Malý román. In: Romboid, roč. 30, č. 6 (1995), s. 36 – 37.

    MINÁR, P.: Rozkoš z písma. In: Kultúrny život, roč. 29, č. 6 (1995), s. 10.

    DAROVEC, P.: Také nejaké celkom presné. In: Dotyky, roč. 6, č. 10 (1994), s. 22 – 23.

    ZBRUŽ, K.: Voňanie pehavej vody. In: Dotyky, roč. 6, č. 10 (1994), s. 22 – 23.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    V knižke Prečo sa smrtka smeje ide prevažne o bizarné hyperbolizované príbehy, epizódy a momentky, ktorých najnápadnejšou

    V knižke Prečo sa smrtka smeje ide prevažne o bizarné hyperbolizované príbehy, epizódy a momentky, ktorých najnápadnejšou črtou je expresívne zosilnenie absurdity. Autorská skúsenosť vyzývavo recesistického a experimentálneho písania sa v tejto zbierke krátkych próz síce občas ohlási, no Marek Vadas zreteľne hľadá aj iné polohy. Jeho predstavivosť sa sústreďuje na násilie, bolesť, strach, úzkosť, patologické správanie, no s tým, že pre jeho etudy na tému brutalita a smrť je príznačný parodizujúci a ironizujúci podtón (či už situačný, žánrový alebo štylistický). Sotva však možno hovoriť o komickom nadľahčovaní. Skôr o občasnom čiernom humore, šokujúcich pointách, znepokojujúcej neurčitosti. Jedinou istotou týchto niekedy minimalistických textov je, že konečný význam sa opakovane spája s preexponovanou nezmyselnosťou. Aranžované neočakávané zvraty oscilujú medzi fantáziou a skutočnosťou, pričom oboje je viac jedovato bizarné a bláznivé než upokojujúce a normálne. Niekedy ide o posun do oblasti neskutočného až mysteriózneho, inokedy – v rámci reálneho sveta – o náhle odhalenie a tragické vystupňovanie bežne skrývanej surovosti a agresívnosti. Svet Vadasových próz je potom svetom spochybňovania a rozpadu morálnych hodnôt: smrť druhého človeka môže byť púhou zábavou, prejavom chorej mysle, omylom... Je to svet redukovaný a hlavne deformovaný, platia v ňom zákony silnejšieho. Aj obyčajná návšteva pošty tak môže byť životu nebezpečnou záležitosťou. Marek Vadas rovnako využil známy hororový motív (nebezpečné vtáky) aj folklorizujúce prostonárodné reminiscencie, drobný postreh zo všedného života takisto ako dejové klišé dobrodružných filmov. Mení prostredia, skúša tvar, s potešením sa zabáva i prácne konštruuje, no i tak vo väčšej časti próz iba obmieňa jediný základný model – niečo na spôsob „smrť ako ozvláštnenie“ (namiesto smrti si možno dosadiť vraždu, samovraždu, apokalyptické zmiznutie...). Na pohľad nevinné situácie rozvíja do dôsledkov. Stupňuje napätie, tajomstvo viac iba naznačuje než odhaľuje. V tých lepších chvíľach ukáže, že je schopný písať aj inak než len trpne modelovo – treba uznať, že občas je naozaj vynachádzavý a rafinovaný –, no takých miest je v jeho knižke veľmi málo. Autorsky najprirodzenejší je tam, kde sa nesnaží ohromiť, resp. tam, kde zostáva pri zemi bez zbytočných úletov. Vtedy je naozaj svoj a presvedčivý: dokáže pobaviť trebárs stručným a vtipným postrehom, zaujať vystihnutím zobrazovaného stavu. Inde – a to je oveľa častejšie – sa ohláša pocit obyčajného rozpisovania jedného nápadu, do seba uzavretej hry.

    Dana Kršáková

    Viac ako tandemová recesia mi vyhovuje Vadasov zmysel pre čierny humor či iróniu a jeho fragmentárne príbehy s prvkami absurdity, surreality a iracionality, s často šokujúcou alebo otvorenou pointou. Od čias Vadasovho debutu Malý román (1994) cez zbierku próz Prečo sa smrtka smeje (2003) až po jeho nateraz poslednú knihu Liečiteľ sa potvrdzuje produktívnosť a inakosť samostatného písania autora v kontexte súčasnej slovenskej prózy. Vadas vie vytvoriť dobre premyslený krátky text, minimalizovať príbeh. Často vytvára bizarné, snové situácie alebo nachádza absurditu vo svete okolo nás. Pritom však nedeformuje realitu, skôr – ako kedysi surrealisti – objavuje jej iné, skryté vrstvy. (...) Narácia v Liečiteľovi miestami pripomína ústnu slovesnosť i rozprávky, avšak bez jednoznačného členenia postáv na dobré a zlé a modelového happyendu. Naopak, autorský rozprávač pozoruje tento zvláštny, napriek všetkej biede očarujúci svet – výsledkom sú buď lyrizujúce postrehy (Lietajúce ženy), alebo texty s tendenciou ku gnómickosti (napr. Ako vznikla smrť). Marek Vadas sa, obrazne povedané, našiel vo fiktívnom svete, v ktorom sa stierajú hranice medzi snom a realitou, mágiou a skutočnosťou, životom a smrťou.

    Marta Součková

    Poviedky zo zbierky Liečiteľ charakterizujú popri spomínanej prítomnosti pomedzia profánne – sakrálne (s ním súvisiace) ďalšie štruktúrne charakteristiky: organizácia fikčného sveta v paradigme mýtického sveta, prítomnosť iniciačno-ritualizačných aktov (dejových zložiek), oscilácia medzi naším a cudzím (v podobe konfrontácie medzi európskou a africkou kultúrou), stieranie a relativizovanie hraníc medzi (v reálnom skúsenostnom svete človeka) protikladnými kategóriami živý/mŕtvy, biely/čierny, starý/mladý, realistický/fantastický. V intenciách týchto znakov autor využíva dva základné (interpretačné) kódy: na jednej strane archetypálny, mýtický, „primitívny“ (manifestovaný „africkým“ pohľadom na svet), v ktorom je fantastické prirodzené, a na druhej strane sofistikovaný, „civilizovaný“ (manifestovaný „európskym“ pohľadom na svet), v ktorom je fantastické s reálnym životom nezlučiteľné. Tieto koncepcie sa buď vylučujú (konfrontácia, ktorá je zdrojom významového jadra próz), alebo sa uplatňuje prvá z nich (v prózach, ktoré sú básnickými obrázkami z afrického sveta alebo orientálnymi kvázirozprávkami). Väčšina próz z naratívneho hľadiska napĺňa základnú schému: v úvode načrtáva fantastické, ktoré v zhode s prvou koncepciou vníma ako prirodzené, aby následne došlo ku „koncepčnému“ zvratu: pôvodne fantastické dostane racionálne vysvetlenie (Nová práca). Zvraty netvoria iba pointu a záver poviedok, ale nachádzajú sa na rôznych miestach príbehu v podobe prekvapivých, ale nevyhnutných paradoxov. Vadas často využíva syntaktickú negáciu, keď výpoveď s výrazne pozitívnou konotáciou neguje v nasledujúcej, konkretizačnej vete: „V našom mestečku bývajú tí najsrdečnejší ľudia na svete. Cestou do práce ráno hocikedy na chodníku natrafíte na dokrvavené mŕtve telo, pamiatku na nepokojnú noc, keď zlý duch Imbu – Našepkávač vošiel komusi do hlavy“ (Našepkávač, s. 77). Uvedený citát dokumentuje ďalší výrazný princíp Vadasových próz, vedomie dobra a zla v rôznych kultúrnych prostrediach. V africkom svete má zlo vždy svoj jednoznačný prameň, ktorý sa nachádza mimo človeka, v paralelnom svete duchov (vo vzťahu k európskemu svetu ide o fantastický motív).

    Jana Pácalová

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Ak človek vstúpi na africkú pôdu, musí si z rúk zložiť hodinky. Čas tu nič neznamená. Pamätám sa na svoju prvú cestu do

    Ak človek vstúpi na africkú pôdu, musí si z rúk zložiť hodinky. Čas tu nič neznamená. Pamätám sa na svoju prvú cestu do džungle, na ktorú mal autobus vyraziť o ôsmej. Keď som už štyri hodiny za sklom sedel na zadnom sedadle v šesťdesiatstupňovej horúčave a pozoroval nových cestujúcich, ktorí sa poobede tlačili do vozu tak, že im hlavy, zadky a prsia trčali z okien a vozidlo bolo trojnásobne preťažené, povedal som si dosť. Musím túto hru hrať s vami! Inak sa môj európsky mozog roztopí na kašu a nervy sa vzdajú svojich funkcií. Odvtedy vždy na stanici spôsobne čakám a zistil som pritom, že neexistuje stratený čas. Ak mám k dispozícii niekoľko hodín čakania, strávim ho rozhovormi, alebo premýšľaním o minulom dni. Som presvedčený, že žiadna dôležitá udalosť mi neujde. Nepotrebujem sa hnať za nejakým termínom. A zažijem viac, ako by som sa ponáhľal a triasol sa nervozitou, že nestihnem naplánovaný program.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Anasoft litera 2007 za zbierku poviedok Liečiteľ Cena cien za rok 2006 (udeľuje Revue aktuálnej kultúry RAK) za zbierku poviedok Liečiteľ Cena Bibiany za

    Anasoft litera 2007 za zbierku poviedok Liečiteľ

    Cena cien za rok 2006 (udeľuje Revue aktuálnej kultúry RAK) za zbierku poviedok Liečiteľ

    Cena Bibiany za najlepšiu detskú knihu roka 2004 za Rozprávky z čiernej Afriky

    Prémia Literárneho fondu za rok 1994 za prózu Malý román

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Som chlapec z knihy (z knihy Liečiteľ )      Nenarodil som sa ako ostatné deti. Na našej ulici ľudia hovoria, že som na svet prišiel

    Som chlapec z knihy (z knihy Liečiteľ)

         Nenarodil som sa ako ostatné deti. Na našej ulici ľudia hovoria, že som na svet prišiel z knihy. Preto ani nemám matku. To celú vec vysvetľuje. Raz som sedel na dvore a pozoroval strýka, ako v tieni mangovníka fajčí fajku. Kývol na mňa, tak som sa osmelil a prisadol si. Dali sme sa do reči a vtedy mi povedal všetko. Povedal, že nemám matku ani otca a že ma sem raz privial vietor od mora spolu s ďalšími vytrhnutými stránkami kníh. Bolo to takto.

        

         V ten deň, keď som sa v meste objavil, bola hlavná ulica zasypaná hromadami papiera. Vytrhnuté strany kníh poletovali vzduchom, zachytávali sa v korunách stromov a zdobili ich ako čudné bezhlavé vtáky. Vzduch bol plný dymu.

         Nikto ma v tom meste nepoznal a ja som blúdil úzkymi uličkami a hľadal ženu, ktorá by ma vzala do náruče. Zúfalá by pobehovala ulicami, pokiaľ by ma nezbadala ako bezradne stojím a sledujem hluk okolo seba. Potom by zakričala moje meno a ja by som sa jej vrhol na krk. Hľadel som do tvárí žien a hľadal, ku ktorej by som mohol patriť. Motal som sa po vyprázdnenom trhu a sledoval horiace listy vznášajúce sa vysoko nad mojou hlavou. Vietor sa s nimi hral a fúkal do vznášajúcich sa plameňov, ktoré ich menili na ľahké čierne nič. Spálené kusy sa drolili na drobné čiastočky a štípali ma v očiach. V štvrti Akwa na obed rozhnevaní ľudia vyhnali belochov a zdemolovali ich knižnicu. Knihy aj dokumenty z kartoték vyhádzali na chodník a jednu po druhej ich trhali a pálili na starých pneumatikách.

         Večer som sa ocitol pri reštaurácii Mulet. Necítil som si nohy a sedel som na okraji kanála. Vtedy na mňa zakričal strýko Mongo. Podelil sa so mnou o svoju pečenú rybu. Aspoň tak mi o tom strýko Mongo hovoril. Bol to prvý človek, s ktorým som sa v Douale dal do reči. Povedal som mu, že v tomto meste nikoho nepoznám a hľadám svojich rodičov. Na nič som sa nepamätal a nevedel som, odkiaľ som sa tam vzal. Ani on nie, ani nikto na ulici, ani nikto v celej štvrti. Bol som chlapec, ktorý prišiel na svet z niektorej z tých kníh, čo vtedy poletovali vo vetre.

         Strýko Mongo ma potom zaviedol k mojej budúcej tete. Sedela rozkročená nad hrncami v kuchyni reštaurácie. Čistila obrovskú barakudu. Zostal som stáť vo dverách, strýko k nej podišiel a potichu niečo zamrmlal. Vtedy spľasla rukami a zvolala: „Panenka Mária!“

         Podala mi pohár s vodou a ja som ho hltavo vypil. Potom druhý, tretí a štvrtý. Bol som smädný, pretože dovtedy som vodu nikdy nepil. Bolo to po prvýkrát v mojom živote a veľmi mi chutila. Opýtala sa, koľko mám rokov a ja som na ňu len nechápavo pozeral. Vzadu za policou na hrnce mi prichystala deku. Zababušil som sa do nej a snažil sa zaspať. Dlho do noci som počúval zvuky z kuchyne. Škripot noža a vzdialený smiech opitých hostí z ulice moja nová teta prerušovala pravidelnými nadávkami v cudzom nárečí, ktorému som nerozumel ani ja, ani ryby čakajúce na pekáč. Ležali rovnako ako ja, nemo a nehybne, s očami vyvrátenými do stropu.

         Ráno som precitol s pocitom, že ma niekto pozoruje. Viečka som pootvoril len nepatrne, aby som najprv nebadane preskúmal terén. Teta stála nado mnou a premeriavala si ma prázdnym pohľadom bez akéhokoľvek výrazu. Chcel som vyčkať a zodvihnúť sa až keď odíde na dvor, ale ona tam stála ako prirastená do zeme. Trvalo to večnosť a mne už bolo treba na záchod. To určite z tej vody. Zazíval som teda a rozospato zaklipkal očami.

         „U nás sa vstáva skôr, chlapče! Poď, opláchni sa a ja zatiaľ nájdem niečo dobré pod zub.“

         Od toho dňa som sa volal Chlapče.

     

         Ráno som s tetou chodieval na trh. Mal som jej pomáhať s taškami, ale nakoniec ich aj tak takmer všetky nosievala sama. Možno len dúfala, že si ma v tom dave nájde niekto známy. Niekto, kto sa do mesta dostal rovnako ako ja. Aj mňa to raz napadlo: kde sú všetci tí, ktorých som poznal predtým? O čom bola kniha, v ktorej som vystupoval? Kto boli ostatné postavy a čo sa s nimi stalo? Alebo bola tá kniha iba o mne?

         Zaumienil som si, že to musím vypátrať, nech sa deje, čo sa deje. Pýtal som sa na to strýka Monga, pretože teta bola skúpa na slovo. Väčšinou iba rozkazovala, čo treba urobiť a pri mojich otázkach si iba vzdychla. Nemala na mňa čas. Po ranných nákupoch už len celý deň pobehovala po reštaurácii a pracovala dlho do noci. Spať chodievala dávno po mne, alebo možno ani vôbec nie, pretože spať som ju nikdy nevidel. A potom som ju raz aj počul, ako susedke vykladá, že celú noc ani oka nezažmúrila.

         So strýkom to však bolo celkom iné. Väčšinu dňa sedel na lavičke v tieni naproti terase reštaurácie. Fajčil fajku a hľadel do diaľky. Alebo sledoval hostí a usmieval sa pri útržkoch rozhovorov, ktoré k nemu vietor zaniesol.

         Potom začal rozprávať. Napríklad o tom, ako na svet prichádzajú deti. Tie obyčajné sa aj rodia obyčajne. Muž miluje svoju ženu a ona mu z vďaky porodí dieťa. Tak sa narodil aj on. Žil s rodičmi celý ich život, aby ho slušne vychovali a naučili, čo treba, aby im pomáhal a aby po ich smrti pokračoval v ich práci. Iné deti zas prichádzajú ako dar od bohov a dobrých duchov. Najčastejšie vtedy, ak ženu muž miluje, ale ona je slabá a sama mu nedokáže dieťa na svet priviesť. Kúzelník požiada predkov, aby sa za ženu prihovorili u duchov a pomohli mu namiešať účinný odvar. Keď je všetko pripravené, prídu v noci k budúcej matke ženy z okolia. Tancujú a spievajú, aby dieťa privolali z ríše mŕtvych a nenarodených. Strýko mi potom spieval, pomaly a smiešne vysokým ženským hlasom:

    Vítame ťa!

    Poď do nášho sveta!

    Si naše dieťa. Prinesieš zeleň do listov.

    Celý prales na teba čaká.

    Všetci sme tu a vítame ťa.

    Príď na svet živý.

    Budeš kvitnúť a my budeme môcť zomrieť.

    Budeme ťa počúvať a uložíme sa do zeme.

    Nikdy nebudeš nešťastný.

    Život je dobrý, uvidíš to.

    Čakáme, kedy sa narodíš.

    Nemáš sa čoho báť.

    Budeme pri tebe.

    Príď do nášho sveta!

         Nakoniec sa rozkašlal a ja som mu zbehol do podniku pre pohár palmového vína.

         Nedočkavo som sledoval, ako víno po troške prevaľuje na jazyku. Najviac som predsa túžil vedieť, ako je to s takými deťmi, ako som ja.     

         „Ty si výnimočný, Chlapče,“ povedal. Ani on v živote nestretol veľa takých. Ľudia, ktorí prišli z kníh, sú silní, pretože dokážu prežiť osamote. Sú omnoho silnejší a múdrejší ako ostatní. Zaobídu sa aj bez matky a otca. Rýchlo nájdu dôvod, prečo sa na svete ocitli. Vedia, čo chcú, a nevšímajú si hlupákov naokolo, ktorí sa im posmievajú a ubližujú im.

         Pýtal som sa, odkiaľ to vedia, keď ja napríklad neviem o ničom a on mi musí všetko do najmenších podrobností vysvetľovať.

         Vtedy sa na mňa strýko dlho zahľadel, akoby hľadal slová. Vyrušil ho až moskyt, čo mu pristál priamo na nose. Strhol sa a pohladkal ma po vlasoch.

         „Vedia to z knihy, v ktorej sa narodili. Ak sa ako ty nepamätajú na svoj príbeh, tak ho hľadajú, pokiaľ ho nenájdu. V knihách, v novinách, na uliciach, v korunách stromov a vo vetre.“

         V ten večer som si šiel ľahnúť neskoro. V kuchyni sa strýko s tetou tlmene bavili dlho do noci. Nemohol som spať a premýšľal som o svojich vrstovníkoch, ktorých stretávam v našej štvrti. Pred očami sa mi objavovali ich tváre, spotené a veselé. Nikdy neverili mojim rečiam. Vysmievali sa mi, klopkali si prstom na čelo alebo ma ľutovali. Odpustil som im ich nevedomosť. A zaspával som šťastný.

     

         O niekoľko dní za mnou strýko prišiel so záhadným úsmevom. Priniesol mi najlepšiu správu v mojom živote: onedlho pôjdem do školy! Také niečo mi dovtedy ani nenapadlo. Bol som rád, že som u nich mohol bývať a vedel som, že nemajú peňazí nazvyš. Nemohol som tomu uveriť. Onedlho sa naučím čítať a potom prečítam všetky knihy na svete! Nájdem svoj príbeh!

         Moja učiteľka bola prekvapivo veľmi mladá, a keď šla po ulici, všetci muži sa za ňou obzerali. Myslel som si, že učitelia musia byť starší, pretože starí ľudia sú múdrejší. Ale čo už človek narobí. Ako matku by som si ju však vedel predstaviť. Horšie to bolo so spolužiakmi. Svoju hlúposť ukazovali už od prvého dňa a vždy som im bol iba na posmech.

         V triede sme sa najprv navzájom predstavovali.

         „No a ty sa ako voláš, chlapče?“ spýtala sa učiteľka, keď došla až k mojej poslednej lavici.

         „Chlapče,“ ozval som sa možno prisilno, pyšný na svoju prvú odpoveď.

         Celá trieda sa dala do rehotu. Všetci sa smiali, až sa prehýbali v páse, jačali a trieskali zošitmi o lavice, akoby ich pochytilo lesné šialenstvo.

         Po vyučovaní som šiel do kabinetu, aby som sa uistil, že budem môcť chodievať do misijnej knižnice. Učiteľka prikývla a dala mi lízatko.

         „A nájdem tam aj knihu o mne?“ spýtal som sa a cítil som, ako mi pritom od napätia srdce bije v spánkoch.

         „Neboj sa, nájdeš tam všetko.“

     

         Cítil som, že mám vyhrané. Ak je tam všetko, nebude problém nájsť tú správnu knihu. Aj keby to bola tá posledná. V starej knižnici pri misii Dona Bosca som potom trávil veľa času. Čakali tam na mňa police so starými knihami a zošitmi dovezenými z Francúzska alebo možno aj zo vzdialenejších krajín. Bolo ich tam hádam aj sto. Stránky boli vlhké, plesnivé a často zlepené. Spočiatku mi to trvalo dlho, kým som sa prehrýzol cez prvé časti zošitových románov. Opatrne som v nich listoval a hľadal známe slová. Hľadal som seba. Príbeh, ktorý by mi pomohol rozpamätať sa a povedal mi pravdu o mojej minulosti.

         Po škole som sa zavrel do knižnice a listoval. Postupne som prečítal takmer celú policu. A v jednej tenkej knihe som raz našiel chlapca, ktorý akoby mi z oka vypadol. Rozmýšľal presne ako ja. Šiel sám pustou krajinou a hľadal svojich rodičov. Hltal som tie stránky. Nadšene a bez dychu. Tá kniha je o mne! Našiel som boha, ktorý ma stvoril! Našiel som svoj príbeh!

         Nevedel som sa dočkať chvíle, keď sa dostanem k pasáži o mojom príchode do Doualy. Čo ma tak ešte na svete čaká! Preskakoval som celé odseky. Čítal som aj potme, len pri svetle neónky z obchodu odnaproti. Nakoniec som došiel k stránke, ktorá končila v polovici vety. Za ňou už nasledovala len reklama na obálke. Poprehadzoval som všetky zväzky, ale ďalší zošit s pokračovaním svojho príbehu som nenašiel.

         Bol som z toho taký zničený, že som doma strýkovi ani neodzdravil a nešiel sa navečerať. Ale potom prišlo ráno a mne bolo zrazu lepšie. Vzal som si zo stola šišku a vybehol medzi ľudí. Hľadať svoj príbeh. Zistiť, kto som.

     

    Grand mal (z knihy Farby strachu. Antológia hororu)

         Myslím, že sa všetko začalo v ten deň, keď zomrela moja babička.

         Priviedli ma za ňou, aby som sa rozlúčil. Bola celá sivá a oči mala prázdne. Už ma nepoznávala. Ležala s hlavou podopretou vrecovinou a vykrútenou do čudného uhla. Izba zapáchala masťami, liekmi a potom. Mal som ju pobozkať a zaželať jej šťastnú cestu, ale ja som zostal stáť pri dverách a bál som sa urobiť ďalší krok. Mama ma postrkovala dopredu, ale ja som sa jej celou silou chrbtom opieral o dlane a snažil sa ustupovať. A keď babička, vyrušená naším pretláčaním, z posledných síl otočila hlavu a prebodla ma pohľadom plným smrti, vytrhol som sa a šialenou rýchlosťou som vybehol z domu.

         Babičku som mal veľmi rád, ale nik by ma neprinútil, aby som ju v tej chvíli pobozkal. Porušil som tým staré zvyky a hrozne som sa za to hanbil. V ťažkých chvíľach som sa za to nenávidel a nadával si tými najhnusnejšími slovami, aké som počul na ulici. Ľutoval som to, ale nič sa nedalo vrátiť. Myslím, že vtedajší strach je všetkému na vine. Preto teraz trpím.

         Babička ma chce potrestať, pretože som ju pri umieraní nechal osamote.

         O niečo neskôr sa mi prihodila neobyčajná vec. Šiel som s Amosom zo školy a neďaleko kostola sa oproti nám vynorila z davu moja babka. Od jej pohrebu prešla už fúra času, a predsa som ju na vlastné oči videl, ako mi ide v ústrety svojimi typicky drobnými krôčikmi. Na hlave lavór s trsmi banánov, na perách úsmev. Chcel som sa jej rozbehnúť naproti, ale v tom momente ma striaslo a vykríkol som na plné hrdlo. Zamračila sa na mňa a zmizla.

         Potom sa mi zdal sen. Držal som babku za ruku a prechádzal sa s ňou po lese. Vyšli sme na čistinku a uvidel som domy, ktoré sa podobali na našu osadu. Strechy však boli zhorené a dymilo sa z nich. Všade bolo ticho, akoby tu nik nebýval. Nakoniec som spoznal múry nášho domu a rozbehol sa k nemu. Bol prázdny. Na dvore neporiadok, hrniec prevrátený vedľa vyhasnutého ohniska, na zemi rozliata kaša, po ktorej lozili húfy mravcov. „Čo sa stalo?“ pýtal som sa babky a ona len bez odpovede uprela pohľad na kostol. Až vtedy som si uvedomil ten nepríjemný zápach spáleného mäsa. Pred dverami kostola som objavil roztrhané mamine šaty. Pozrel som sa do okna, z ktorého stúpali posledné zvyšky dymu. Roztriasol som sa.

         Triasla ma mama a rukou mi zapchávala ústa, aby som nekričal. Bola mesačná noc a ja som si konečne uvedomil, že sa nič nedeje. Mama je v poriadku, môžem sa k nej pritisnúť. Plakal som však ešte veľmi dlho.

         Ľudia začali hovoriť, že som blázon. Keď som prichádzal ku stromu, kde mala naša partia sídlo, všetci sa rehotali, a keď som sa priblížil a pozdravil, stíchli. Sadol som si k nim a spýtal som sa na niečo hlúpe a zbytočné, aby sme sa mali o čom rozprávať. Všetci sa tvárili vážne ako naši rodičia v kostole, pohmkávali so zvraštenými čelami, až naraz vyprskli smiechom a rozutekali sa do strán. Potom sa rozostúpili do kruhu okolo mňa a vymýšľali si tie najčudnejšie nadávky. Neviem ich ani zopakovať. Niekedy do mňa hádzali papeky alebo vystrelili chrobáka z praku. A neprestali, pokiaľ som sa zúrivo nerozreval. Určite nedočkavo čakali na to, ako sa zosypem. Zaťal som päste, zavrel oči a vrieskal najviac, ako som len vládal. Vtáci poplašene vyletovali z korún stromov, hlas mi preskakoval a celý som sa triasol v kŕčoch. Prestal som, až keď mi došli sily a meravý som padol na zem. Alebo som aj úplne stratil vedomie. Prepadol som sa do tmy. Potom pribehol niekto dospelý, aby deti rozohnal a mňa odniesol domov.

         Už som si zvykol, že neprestanú dobiedzať dovtedy, pokiaľ nezačnem vrieskať. Začínal som ručať čoraz skôr, aby som od nich mal pokoj. A stále častejšie som s tým začínal bez príčiny, hneď ako som uvidel niekoho z tej partie. Nemohol som si pomôcť, robil som to už automaticky.

         Raz poobede sme sa s otcom vybrali na výlet do buše. Kráčali sme ďaleko, na také miesta, kde som nikdy nebol. Dávno sme minuli políčka, kde ľudia z osady pestovali maniok, a prešli sme aj mandarínkový háj. Chodník zmizol a my sme sa drali cez húštiny plné vystupujúcich koreňov a listov, ktoré sa zarezávali do kože. Nechápal som, čo tu hľadáme, ale otca moje otravné otázky rozčuľovali. Nechcel sa o ničom baviť. Bol som strašne unavený a najradšej by som už bol doma. Mrnčal som, že som hladný a že už ďalej nejdem, ale neodvážil som sa zastať. Nakoniec sme sa pod jedným stromom usadili. Otec vytiahol celú hŕbu kasavy, zabalenej v banánových listoch, a položil mi ju na kolená. Nechal ma tam sedieť a šiel sa poobzerať dookola, aby našiel správnu cestu. Dlho sa na mňa zahľadel a potom zmizol v kroví.

         Ládoval som do seba jeden vrkoč kasavy za druhým a čakal. Keď som už nevládal, zabalil som ich a vstal, aby som otca zazrel čím skôr. Nebolo mi tu príjemne a svetla pomaly ubúdalo. Už nech sme preč.

         Začal som sa obávať, že sa mu niečo stalo. Mohol padnúť do jamy, alebo – čo ak ho uštipol had? Volal som za ním, ale namiesto odpovede ma obklopovalo iba ťaživé ticho. Blížil sa večer a ja som spanikáril. Vybehol som smerom, ktorým som videl otca odchádzať, ale po chvíli som sa zamotal a nevedel som, kde som sa ocitol. Kadiaľ sa dostanem k stromu, pri ktorom sme sa videli naposledy? Zasa som niečo pokazil! Z každej strany ma obklopovala hustá spleť lián a nepriestupné krovia, cez ktoré som sa bez mačety nemohol dostať. Bol som v pasci. Vyčerpaný a zúfalý. Otec sa nevracal a na les padla noc.

         Kasavu som si šetril, ale aj tak mi nevydržala dlhšie ako jeden deň. Tá noc bola hrôzostrašná. Takmer som nespal, len som sa klepal pri škreku čudných zverov. Bál som sa aj odohnať si z tváre moskyty, aby som na seba neupozornil nejakého nebezpečného tvora, číhajúceho v blízkosti.

         Nad ránom som sa zobudil spotený a doštípaný a chvíľu mi trvalo, kým som si spomenul, čo sa stalo. Musím čo najskôr nájsť otca, ktorý určite potrebuje pomoc. Predstavoval som si, ako ma hľadá, alebo ako leží v jame so zlomenými nohami, uštipnutý jedovatým pavúkom, uhryznutý niečím, čo v noci škriekalo. Ale aj tak mohol aspoň zapískať. Nemohol byť až tak ďaleko, počul by som ho.

         Človeku sa v lese zdá, že je všade dookola ticho, ale keď zastane a započúva sa, prekvapí ho hučanie lístia a hmyzu, ktoré prejde do dunenia, až mu ide hlava prasknúť od napätia. Bez rozmýšľania som vykročil, aby som sa zbavil toho tlaku a triašky po celom tele. Vykrikoval som a blúdil celý deň. Bol som strašne smädný, musel som žuť dužiny tučných stoniek. Boli horké a bolelo ma z nich brucho. Veľakrát sa mi zdalo, že počujem kroky, ale na moje volanie nik neodpovedal. Prežil som ďalšiu príšernú noc a potom ešte jednu. Už som nevládal chodiť. A vtedy som ju uvidel znova.

         V tom najneprístupnejšom kroví lístie zašuchotalo a babka odrazu stála predo mnou. Vo fialovej šatke a dlhých šatách, aké nosila kedysi. Možno to bolo únavou, ale už som nebol taký prekvapený a zhrozený ako vtedy pri kostole. Mávala mi, aby som ju nasledoval. Nevedel som sa rozhodnúť, a tak som tam stál a čumel pred seba. Keď som sa k ničomu nemal, podišla ku mne a pevne ma chytila za zápästie. Mala naponáhlo a bez slova ma ťahala rýchlym krokom za sebou. Nasledoval som ju drobnými roztrasenými krokmi. Ničomu som nerozumel a už mi bolo všetko jedno.

         Šli sme stále rýchlejšie, až sa mi zdalo, že letíme. Nestíhal som si chrániť tvár pred šľahajúcimi konármi, ktoré ma jeden za druhým bičovali rýchlosťou blesku. Mala takú silu, že by odtiahla aj slona za chobot. Vtedy som sa akoby prebudil zo sna. Veď ľudia takto nechodia! Všetko sa mi mihalo pred očami a prepadla ma hrozná myšlienka: Odvedie ma k mŕtvym!

         Pochytil ma taký strach, že som začal revať na celé hrdlo.

         Musel som byť veľmi ďaleko od domova, pretože ľudí s takými tvárami som nikdy nevidel. Staré ženy mali do pier zapichnuté kovové ozdoby a muži nosili sivé brady.

         Babička zmizla hneď, ako som dobehol k prvej chatrči. Nič som tým ľuďom nevedel vysvetliť, iba som híkal a triasol sa, až si na mňa jeden chlap sadol a ruky mi celou silou pritisol do piesku.

         Odniesol ma do svojej chalupy a vhodil do postele. Potom som spal. Dlho ako nikdy predtým. Len občas ma niekto prebudil a dal mi napiť. Mohlo to trvať niekoľko dní, pokiaľ sa mi vrátili sily a rozpamätal som sa na svoju cestu. Musel som sa vrátiť do lesa, za svojím otcom, ktorý sa tam stratil, musel som ho nájsť a vrátiť sa s ním do svojej dediny, k mame a k ľuďom, ktorí sa o mňa boja.

         Povedali mi, že domov pôjdem zajtra. Pozbieram sa, dám sa do poriadku a pôjdem.

         „Už môžem odísť?“ pýtal som sa muža, u ktorého som býval. Volali ho Koto.

         Ráno pôjdeme, odprevadím ťa. Teraz prší, musíme počkať. Dnes je obrad, budú ohne, nemôžeme odísť. Máš teplotu. Stúpil som na klinec, za dva dni budem v poriadku a pôjdeme spolu.

         Neviem, prečo bolo pre nich také ťažké pochopiť, že potrebujem odísť. Strážili ma, vždy ma mali na očiach. Namiesto toho, aby mi dali do ruky kus manioku a poslali ma kade ľahšie. Zbytočne som im robil starosti – mohli sa ma zbaviť a mali by pokoj. Keď som zistil, že každé ráno sa nájdu nové výhovorky prečo zostať, rozhodol som sa odísť sám. Aj keď som tušil, že nemám veľkú šancu nájsť sám správny smer. Dorazil som sem ako vo sne, nepamätal som si žiadnu podrobnosť. Nemal som poňatia, ktorou cestou sa vydať späť.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory