• Prekladá z jazykov

    Francúzsky jazyk
  • Stručná charakteristika tvorby

    Poézia Márie Ferenčuhovej získala svojou osobitosťou, demaskujúcou otvorenosťou, spoločenskou závažnosťou tém, ako aj umeleckou
    Poézia Márie Ferenčuhovej získala svojou osobitosťou, demaskujúcou otvorenosťou, spoločenskou závažnosťou tém, ako aj umeleckou pôsobivosťou, významovou konzistentnosťou výrazu, celkovou silou svojej výpovede nezastupiteľné miesto v súčasnej slovenskej poézii. Pre tvorivú metódu autorky je charakteristická sústredenosť na detaily, fragmenty, mikropríbehy pozorovaného okolitého sveta, pričom jej depoetizovaná básnická výpoveď o ňom osciluje medzi pólmi objektivizujúceho odstupu „oka kamery“ a reflexívneho prežívania (rozdrobeného) subjektu. Vo svojich, premyslene komponovaných zbierkach - Skryté titulky (2003), Princíp neistoty (2008), Ohrozený druh (2012), Imunita (2016) – reflektuje najmä témy vykorenenosti, odcudzenia, existenciálnej neistoty, nemennej každodennosti, depatetizovaného partnerstva a materstva, smrteľného ochorenia či ekologického ohrozenia. Poézia Márie Ferenčuhovej tak načrtáva súčasne znepokojujúcu diagnostiku neuralgických bodov súčasnosti, v ktorej zaznieva významný kriticko-etický hlas upozorňujúci na ich možné, nezvratné dôsledky.
       
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Mária Ferenčuhová sa narodila 7. decembra 1975 v Bratislave. Vyštudovala filmovú scenáristiku a dramaturgiu, postgraduálne dejiny
    Mária Ferenčuhová sa narodila 7. decembra 1975 v Bratislave. Vyštudovala filmovú scenáristiku a dramaturgiu, postgraduálne dejiny a teóriu filmu na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, ako aj Sciences du Langage na Ecole des Hautes Etudes en Sciences sociales v Paríži. Prózu, poéziu a umelecké preklady publikuje v periodikách Fragment, Park, Host, Romboid, Vlna a v zborníku festivalu Ars poetica (2003) a i. Jej verše boli preložené do angličtiny. Na FTF VŠMU prednáša dejiny a teóriu dokumentárneho filmu. Odborné články a štúdie publikuje v časopisoch KINO-IKON, OS, História, Romboid, Tvorba T, Slovenské divadlo, Človek a spoločnosť, v zborníku Priestor vo filme (2000) a i. Pravidelne sa prezentuje v českých časopisoch Cinepur a Iluminace . Debutovala básnickou zbierkou Skryté titulky (2003). Prekladá z francúzštiny (P. Virilio, A. Nothomb a i.). Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Odborná literatúra

    • Odložený čas (2009, 1.vydanie)
    • Nový slovenský film. Produkčné, estetické, distribučné a kritické východiská (2015)

    Literárna veda

    Editorská činnosť

    • Dokumentárny film v krajinách V4. (2014, zborník)
  • Charakteristika tvorby

        Metóda „oka kamery“ sa vo Ferenčuhovej debute Skryté titulky modifikuje na metódu „oka kameramanky“, vníma priestor a objekty
        Metóda „oka kamery“ sa vo Ferenčuhovej debute Skryté titulky modifikuje na metódu „oka kameramanky“, vníma priestor a objekty okolo a vo vnútri seba v detailoch a zároveň cez emotívnu dištanciu. Otvorenosť (psychologizácia a úprimnosť) je nastavená opatrne a pred súvislým obrazom dostáva prednosť fragment, pohľad, zmyslový podnet, reflexia zažitého, mikropríbeh, ktorý hovorí dostatočne, ale neprezrádza všetko. Určujúcim rámcom je priestor; urbánny a verejný exteriér veľkomesta, s ktorým sa prelína súkromný priestor: „v dvoch krajinách žijú mlčiaca a kričiaca / skutočnosť: pravý a ľavý profil banálnosti: / a medzi nimi tvár, čo nepatrí nikomu.“ Tematika zbierky je postavená široko, hybným elementom je videné a zažité, i keď sa to sprostredkúva iba cez parciálne záznamy. Emotívnosť vzniká ako možný dôsledok napísaného, ako náznak tajomstva subjektu ukrývajúceho sa (v slovách a slovesách bez agensu – v neurčitkoch a príčastiach) a nečakane, nepravidelne sa zjavujúceho v odraze „tváre v zrkadle“.
         Priestupnosť medzi priestormi je zachytená v motívoch kontaktu a komunikácie; subjekt číta z tvárí a tiel iných, z reči vníma najmä neverbálne informácie, ktoré sa paradoxne transformujú na verbalizovaný básnický záznam. Autorská metóda postavená na pozorovaní „ako na plnohodnotnom čine“ (F. Kafka) ostáva ako východisko aj pre ďalšie dve zbierky básní a básnických cyklov Princíp neistoty a Ohrozený druh.
         S tematickým spresňovaním v zbierke Princíp neistoty ustupuje fragmentárnosť vyjadrovania a nahrádza ho sústredenosť v širšom meradle (presná makrokompozícia s  rozdelením na cykly s rovnakou dĺžkou) aj v užšom meradle: pohľady sa predlžujú, mikropríbehy sú komplexnejšie a reflexia zažitého adresnejšia (so štandardnou subjektovo-objektovou polarizáciou). Témou zbierky ostáva prežívanie človeka v štyroch dimenziách časopriestoru, ktoré postupne plynú ako život. Poetka sa ani teraz nevyhýba banálnosti, ktorá sa v živote len výnimočne vychyľuje (tehotenstvo, významné stretnutia a iné). Nečaká na príležitosti, tematizuje, čo sa reálne odohráva, a využíva na to impresionistickú metódu výberu priestorov a objektov s osobitými asociáciami. Pre citlivý subjekt poskytuje všednosť dosť podnetov, umocnených navyše existenciálnym „princípom neistoty“, ktorý je formulovaný ako skúsenosť presahujúca jednotlivca. V analyticky triediacej a hodnotiacej činnosti mysle – ako základu básnického záznamu – sa najviac cení to, čo subjektu pomôže prekonať neistotu, a pomocou pravidelných rituálov a oporných bodov v priestore prejsť „krôčikmi cez celé územie“ (báseň Princíp neistoty, I.).
         Pre M. Ferenčuhovú je poézia formou denníka, postupne datuje svoje cesty, tehotenstvo a v zbierke Ohrozený druh materstvo, ktoré rozširuje pôvodnú singulárnu tému o „podvojné“ uvažovanie, za seba a za syna. Spôsob opisu dosahuje novú úroveň konkrétnosti a sústredenosti a umožňuje subjektu navonok sa znovu vytratiť a nechať básnické záznamy hovoriť zaňho. S novou intenzitou sa aktualizuje poetkina „anestetická precíznosť“ (D. Rebro), ktorej sprievodným znakom je presnosť opisu a citová dištancia, pôsobiaca netypicky chladno najmä pri opise vzťahu matky a dieťaťa. Poetka občas prekvapuje nihilistickými zábleskami a celkom pravidelne selektuje obrazy tak, aby evokovali úpadok civilizácie. Záverečná viacdielna rovnomenná báseň zbierky Ohrozený druh vytvára pri autorkiných poetických dispozíciách veľmi presvedčivú antiutópiu, predstavu budúcnosti pre deti plnú obrazov „skazy“, za ktorú nesieme zodpovednosť my, tu a teraz: „pokazili sme takmer všetko. / Posunuli, vychýlili, rozbili, zodrali, / zapratali, zašpinili – / a teraz plombujeme, / narýchlo spúšť / zalievame betónom.“ Táto zbierka okrem iného zreteľnejšie ukazuje, že M. Ferenčuhovej ide pri písaní aj o etický rozmer (máva formu gramatickej osoby „my“), o konfrontáciu dobra a zla, ktorá dopredu nepozná víťaza.

    Ján Gavura, 2012
    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Paul Virilio: Stroj videnia (2002), Amélie Nothomb: Metafyzika trubíc (2004), Philippe Brenot: Chvála masturbácie (2006), L. Binet: HHhH. Himmlerov mozog Heydrich
    Paul Virilio: Stroj videnia (2002), Amélie Nothomb: Metafyzika trubíc (2004), Philippe Brenot: Chvála masturbácie (2006), L. Binet: HHhH. Himmlerov mozog Heydrich (2010)
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    BREZŇAN, Peter: Spoznávanie krehkosti a dočasnosti (vlastnej) existencie (Mária Ferenčuhová: Imunita). In: VLNA , roč. XIX, 2017, č. 72, s. 126 – 129.

    BREZŇAN, Peter: Spoznávanie krehkosti a dočasnosti (vlastnej) existencie (Mária Ferenčuhová: Imunita). In: VLNA, roč. XIX, 2017, č. 72, s. 126 – 129.

    HRABČÁKOVÁ, Katarína – FERENČUHOVÁ, Mária: "Periféria ponúka slobodu..." Rozhovor Kataríny Hrabčákovej s Máriou Ferenčuhovou. In: Vertigo, 2017, č. 3, s. 28 – 31.

    HRABČÁKOVÁ, Katarína: Od evolučnej individualizácie k individuálnej evolúcii (k poézii autorov a autoriek narodených v 70. rokoch 20. storočia). (Štúdia). In: Vertigo, 2017, č. 3, s. 13 – 27.

    ŠRANK, Jaroslav: Básnická zbierka Márie Ferenčuhovej Imunita medzi dokumentárnosťou a reflexívnosťou (Kritika). In: Platforma pre literatúru a výskum, 30. 04.2017
    http://plav.sk/node/55
     
    SOUČKOVÁ, Marta: Pod povrchom tela, za jazykom textu (Doslov k zbierke Imunita). In: Mária Ferenčuhová: Imunita. Kordíky: Skalná ruža, 2016, s. 85 – 93.

    URBANOVÁ, Eva – BIZNÁROVÁ, Lucia: Lekárska správa o človeku. Mária Ferenčuhová: Imunita. (Kritický duológ). In: Vertigo, 2016, č. 4, s. 55 – 58.

    RÁCOVÁ, Veronika: Imunizáciou k scitlivovaniu. MÁLKOVÁ, Iva: Recenzent vně vyvržený (Mária Ferenčuhová: Imunita). (Konfrontácie). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 10, s. 133 – 139.

    NAVRÁTIL, Martin: Schopnosť vzdorovať. Mária Ferenčuhová: Imunita. (Recenzia). In: Tvorba, roč. XXVI. (XXXV.), 2016, č. 4, s. 81 – 83.

    ČORNÁ, Tina: Víťazné tituly ankety Pravdy Kniha roka 2016 sú z pera Ferenčuhovej, Barnesa a Kunderu. In: Pravda, 17. 12. 2016.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/414170-vitazne-tituly-ankety-pravdy-kniha-roka-2016-su-z-pera-ferencuhovej-barnesa-a-kunderu/

    TÓTHOVÁ, Roberta: Víťazka ankety Kniha roka denníka Pravda Mária Ferenčuhová: Lekárska správa? Dej nič výnimočné, ale tá forma! (Rozhovor). In: Pravda, 17. 12. 2016.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/414188-vitazka-ankety-kniha-roka-dennika-pravda-maria-ferencuhova-lekarska-sprava-dej-nic-vynimocne-ale-ta-forma

    MIHALKOVIČ, Boris: Kniha roka denníka Pravda: Poézia ako skalpelom. In: Pravda, 23. 11. 2016.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/411298-kniha-tyzdna-poezia-ako-skalpelom/

    PODRACKÁ, Dana: Cirkulácia sakrálneho v profánnom. Topos mesta. In: Myšlenkové toposy literatury v česko-slovenských souvislostech. Brno: Tribun EU s. r. o. , 2014, s. 161 – 169.

    JAREŠ, Michal - RÁCOVÁ, Veronika – SCHMARCOVÁ, Ľubica: Poézia – Experimenty druhej generácie. Od konceptu k subjektu. In: Passia, Radoslav – Taranenková, Ivana (eds.): Hľadanie súčasnosti: Slovenská literatúra začiatku 21. storočia. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2014, s. 138 – 141.


    GAVURA, Ján: Slovenská poézia po postmoderne – k básnickým zbierkam 2012 – 2014. (Mária Ferenčuhová Ohrozený druh). In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 88 – 94.

    HAUGOVÁ, Mila: Rozmýšľa, či chce lode potápať, alebo stavať. In: Sme, 25. 03. 2013.
    https://kultura.sme.sk/c/6746519/rozmysla-ci-chce-lode-potapat-alebo-stavat.html

    ZITOVÁ, Katarína: Znepokojivá poézia. In: Knižná revue, roč. XXIII, 2013, č. 7, s. 22.
    http://www.litcentrum.sk/recenzie/ohrozeny-druh-maria-ferencuhova.

    REBRO, Derek: Angažovanosť sa nenosí, ale žije. In: Pravda, 20. 1. 2013.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/256363-angazovanost-sa-nenosi-ale-zije/.

    RÁCOVÁ, Veronika: Ruiny krajiny – ruiny tela. Mária Ferenčuhová: Ohrozený druh. In: Tvorba, roč. XXIII. (XXXII.), 2013, č. 2, s. 38 – 40.
    http://www.glosolalia.sk/news/veronika-racova-ruiny-krajiny-ruiny-tela.

    ŠRANK, Jaroslav: Kniha krehkosti. Mária Ferenčuhová: Ohrozený druh. In: Romboid, roč. XLVIII, 2013, č. 4, s. 13 – 16.

    HOSTOVÁ, Ivana: Pozor, padá omietka! Mária Ferenčuhová: Ohrozený druh. In: Romboid, roč. XLVIII, 2013, č. 4, s. 13-16.

    ŠRANK, Jaroslav: Poézia súkromia. In: Individualizovaná literatúra – Slovenská poézia konca 20. a začiatku 21. storočia. Bratislava: Cathedra, 2013, s. 329 -331.

    ŠAFRANOVÁ, Lenka: Mária Ferenčuhová: Ohrozený druh. In: T0P 5 (slovenská literárna a výtvarná scéna 2012 v odbornej reflexii), 2012, s. 66 – 76.

    REBRO, Derek: Najbásne podľa... Dereka Rebra. In: RAK, 2012, roč. 17, č. 6, s. 3 – 10.
    http://www.glosolalia.sk/news/naj-basne-podla-dereka-rebra-k-novym-basnam-m-ferencuhovej/.

    GAVURA, Ján: Mária Ferenčuhová. In: Päť x Päť. Antológia súčasnej slovenskej poézie. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2012, s. 187 – 188.

    REBRO, Derek: Intelekt a emócie, žiadne verzus (Mária Ferenčuhová: Skryté titulky). In: Ženy píšu Poéziu, muži tiež. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2011, s. 158 – 164.
     
    REBRO, Derek: Poetka mení, materstvo mení (Mária Ferenčuhová: Princíp neistoty). In: Ženy píšu Poéziu, muži tiež. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2011, s. 165 – 177.
     
    SOMOLAYOVÁ, Ľubica: Mesto ako stav mysle (M. Ferenčuhová: Princíp neistoty, K. Kucbelová: Malé veľké mesto, P. Bilý: Nočné mesto). In: Literárno-kritická reflexia slovenskej literatúry 2009. Ed. Ľ. Somolayová. Bratislava: Ars Poetica – Ústav slovenskej literatúry SAV, 2010, s. 111 – 121.
     
    HAUGOVÁ, Mila: Medzi sebou a sebou: písať (Mária Ferenčuhová: Princíp neistoty). In: Vlna, roč. 11, 2009, s. 96 – 98.

    REBRO, Derek: Verše, ktoré neslzia ani nemudrujú. In: Sme, 07. 07.  2009.
    https://kultura.sme.sk/c/4922458/verse-ktore-neslzia-ani-nemudruju.html
     
    HABAJ, Michal: Celkový pohľad na Máriu F. PÁCALOVÁ, Jana: Sebapokračovanie, sebaprekračovanie. SOMOLAYOVÁ, Ľubica: Nakoniec sa poéziou myslí zmierenie (Konfrontácie - Mária Ferenčuhová: Princíp neistoty). In: Romboid, roč. XLIV, 2009, č.5-6, s. 13 – 19.
    http://files.romboid.webnode.sk/200000109-4fbb550b69/romboid5-6-2009-text-web.pdf


    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008, s. 563 – 564.

    DRÚK, Slávo: Tri; jeden. (Skryté titulky. Recenzia). In: RAK, roč. XI., 2006, č. 2, s. 41 – 42.

    MATEJOV, Radoslav: RIZIKOVÉ MÚZY. Variácie ohňa (Jana Pácalová: Citová výchova), Annine perverzity (Anna Snegina: Pas de deux), Skryté. Viac-menej: stratené... (Mária Ferenčuhová: Skryté titulky), Matematika bytia a lásky (Katarína Kucbelová: Duály). In: Knižná revue, roč. XIII, 15. 10.  2003, č. 21, s. 3.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    V poradí štvrtá zbierka Márie Ferenčuhovej Imunita (2016) rozvíja znepokojivú diagnostiku neuralgických bodov  súčasnosti,

    V poradí štvrtá zbierka Márie Ferenčuhovej Imunita (2016) rozvíja znepokojivú diagnostiku neuralgických bodov  súčasnosti, formovanú už v predchádzajúcich zbierkach. Jej ťažiskovú tematickú líniu, ktorou autorka dospieva k formulovaniu výrazného sémantického gesta,  vyznačuje spoločensky tabuizovaná skúsenosť závažného, smrteľného ochorenia a vyrovnávanie sa s týmto faktom, človeka priamo konfrontujúceho s dočasnosťou jeho existencie. Celkovej umeleckej hodnote, relevantnosti zbierky napomáha i ďalší faktor: Úsporným, civilným výrazom, majúcim „výraznejší fyzický, až fyziologický charakter“ (Schmarcová), dokáže básnická výpoveď v sebe sústrediť prenikavú intenzitu a súčasne tak odvracia aj nebezpečenstvo prílišného patetizmu a lacného sentimentu spojené s vážnosťou témy.
    V prístupe k nej autorka formuje dve ostro rozporné, nespojiteľné perspektívy, medzi ktorými sa utvára intenzívne, explozívne napätie. Na jednej strane nachádzame individuálnu, hlboko intímnu perspektívu chorého/chorej, jeho/jej výpoveď vystupujúcu „zo stredu skúsenosti“ (Bouška) ochorenia, strácania samozrejmých schopností, telesného i psychického zlyhávania, prílišného priblíženia sa smrti. Protichodnú perspektívu vytvára objektivizujúca dištancia racionality, ktorej najvýraznejšie stelesnenie tu príznačne predstavuje moderná medicína so svojím inštrumentálnym spôsobom liečby. V jej strojovej optike vidíme vysoko štandardizované, neosobné telesné objekty, čo v priebehu svojho existovania funkčne zlyhávajú a sú zavedenými, inštrumentálnymi metódami čiastočne úspešne reparované.

    Peter Brezňan, 2017

    ... lyrika sa tu neraz uskutočňuje cez epiku. Je to síce dlhšia cesta, ale nie až taká dlhá, aby sme čo i len na okamih zabudli, že čítame poéziu: z príbehov tu vlastne zostali iba torzá, fragmenty, útržky. Iba „obrysy udalostí“, cez ktoré môžeme ani nie tak udalosť rekonštruovať, ako skôr dotknúť sa toho, čo túto udalosť utvára vždy nanovo. Príbeh je tu neraz okresaný na tri vety, na dve vety, na jedinú vetu, na obraz: na básnický obraz, cez ktorý presvitá príbeh, to z príbehu, čo nám otvára cestu k inému príbehu, k sebe samým, k druhým. Významy sa tu enigmaticky prepadávajú cez seba, strácajú sa jeden v druhom, objavujú sa jeden v druhom, vytvárajú sieť, plnú medzier, medzi ktorými sa čitateľ nestráca, ale práve naopak, vždy nanovo sa „chytá“.
    Michal Habaj

    Nehovorím o potrebe významovej lineárnosti, hovorím o (nealibistickej) koncentrácii na tvar – vnútorný aj vonkajší. Keby si autorka trúfla písať ako v básni: „Ešte skôr, ako si trúfneš písať", presvedčivosť jej výkonu by isto vzrástla. Útržkovito tu myslím na syntaxu z tejto básne: „prevziať zodpovednosť“, menej útržkovito na komplexnosť jej významovosti, ktorá paradoxne protirečí vlastnej tematike básne, presnejšie – v inštrukcii, ktorú obsahuje. V tomto zmysle je absolútne prijateľná aj zámerne významovo mätúca báseň Le Depais; týmto poukazom chcem ešte raz doložiť to, že v dobrej básni nejde o významovú, ale výrazovú jednoznačnosť. A tá je obvykle podmienená potrebou komunikovať (s niekým, niečo, niekomu), nie hovoriť (bezdôvodne, voľnobehom, naoko, len tak).

    Stanislava Chrobáková

    Básnická zbierka Márie Ferenčuhovej Skryté titulky je objavným pohľadom „spoza“ odvrátenej strany videnia vlastnej skúsenosti. Táto empíria sa u nej potom stáva akousi odhalenou, niekedy zakódovanou žltou škvrnou temnoty a jasu jej vytvoreného slova. Akýsi znak, oznam, správa. Pracuje s tzv. „slučkou“ neuzavretej kapitoly protirečení a sklamaní. Autorka sa vo svojej poeticko-epickej gradácii tak stáva mierou a normou každého slovného znaku, zmyslom tápania a nahmatávania  vlastnej skúsenosti; podobou segmentácie či dekompozície. Pritom však – pokiaľ ide o lineárnosť postupu – pred M. Ferenčuhovou tu dočasne čnie jav tzv. „dvojitosti“ významu Saint-John Persa a jeho výpovedné tajomstvo „hlineného lampáša“, svietiaceho v tme znovuzrodenia. Niekedy pracuje akoby s dopoly odhaleným (hermetickým) závesom – spoznáva autopsiu vlastného videnia s konkrétnou požiadavkou matérie mnoho-významov svojho vyjadrenia. Nakoniec – „industrializáciou“ slova – programovo ustupuje od dejovej fabuly k subjektivizmu. I keď navonok sa môže pri prvoplánovom posudzovaní jej textu zdať, že nedokáže vpustiť čitateľa do „svojej spálne“ alebo snov, nie je to tak: „tras mnou, prejdi ma / po kôre, po svetle, prevráť ma na brucho / stále za chôdze“ (s. 40). Možno, že má iba intímny či alternatívny strach zo zabetónovanej skúsenosti, stratenej a nejakým spôsobom večne povstávajúcej z jej vlastných myšlienok. Je pravdepodobné, že takýmto postupom zrejme prezentuje a demonštruje vlastnú „nedokonalosť“ uvažujúceho a cítiaceho jedinca – v labyrintoch a kataklizmách nejednoznačnej definície tejto doby: „... pôjdeme po plochách s novými obrysmi,/ akoby predvčerom, akoby mali tvár po / tmavých výklenkoch / v šumení jazyka / v štruktúre hlasu / v ríši znakov“ (s. 14). Chvíľami u nej cítiť akoby „strih kamery“, ktorý však nie je svetom akejsi virtuálnej existencie, ale skoro vždy radikálnou speleologickou sondou do hlbín jej privátneho pocitu: dôležitý fragment a následne priestor jej duše.  Ako scenár: Život – Film – Ja. V jej poézii nenájdeme to, čo by sa dalo nazvať „krvne reflektovanou mládežníckou bujarosťou, či tzv. hriech básnického výrazu. Treba však povedať, že Ferenčuhová v zbierke postupne začína uvoľňovať sukcesívnu gradáciu s „dočasnými“ prvkami prozaického textu. Snaží sa ale týmto spôsobom „rozkývať“ koherentnú príťažlivosť výrazu, nespočívajúceho iba v jeho éterickej zvrchovanosti, nedokonalosti či neéterickej realite, ale v  samej „nedefinícií“ medzi jednoznačným a zložitým. Jej kniha Skryté titulky má vzostupnú gradáciu, v texte sú prítomné postmoderné prvky a  formálnymi znakmi ju môžeme priradiť k prúdu modernej slovenskej lyriky.

    Ireney Baláž


     

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Aj ja sa „vypisujem“ z toho, čo ma trápi, máta, znepokojuje, fascinuje alebo nadchýna. Dnes už neviem povedať, či potreba písať u mňa

    Aj ja sa „vypisujem“ z toho, čo ma trápi, máta, znepokojuje, fascinuje alebo nadchýna. Dnes už neviem povedať, či potreba písať u mňa vzniká častejšie z nedostatku alebo z prebytku. ... Poéziu píšem, až keď musím, až keď už nič iné neprichádza do úvahy. Nie je to potreba, je to nutnosť. Texty o filmoch píšem, lebo je to moja práca a baví ma to. Prekladám z rovnakého dôvodu. Ale poézia je písaním mimo rámec profesionálneho písania, je to svojím spôsobom hraničná skúsenosť.

    Všetky moje knihy sú zároveň fragmenty súkromných denníkov. Z nich sa moje písanie vlastne vyvinulo. ... V tomto zmysle je Ohrozený druh menej denníkom, než ním sú Skryté titulky alebo Princíp neistoty. ... prvá kniha má najviac väzieb na predmetný svet, sú v nej uteráky, príbory, lampy, prachovky a je obývaná množstvom konkrétnych osôb, resp. postavičiek. Postavy z Ohrozeného druhu sú oveľa alegorickejšie. Táto kniha má jasnú kompozíciu a dalo by sa povedať, že je aj oveľa viac naratívna ako prvé dve zbierky. Je teda zrejme komunikatívnejšia a zrozumiteľnejšia. Alebo rečou výtvarného umenia ... od poetického informelu smerujem k figuratívnejšej poézii...

    Pracujem s obrazmi ako s indexmi sveta, ktorý sa nikdy celý nezmestí do záberu. Vojdú sa tam iba detaily – často veľmi obyčaj­né, konkrétne predmety, ktoré až v spojení s inými získavajú súvis, ba dokonca presah, takže napokon môžu fungovať ako metafora. Ako základný princíp tvorby je to veľmi prosté. Túto takmer filmársku vecnosť jazyk dovoľuje kombinovať s jednoduchými konštatovaniami, ktoré nie sú ničím iným, než formulovaním skúsenosti, poznania. Práve tie dovoľujú spájať detaily dovedna tak, aby do seba dokonale za­padli. 

    V prvom rade je pre mňa výzvou samotná otázka metódy. ... Rovnako ma však zaujíma aj konceptuálnejšia práca s textom či s rôznymi diskurzmi. Koncept sám mi ale zvyčajne nestačí ... Ako autorka preto potrebujem koncept doplniť alebo naplniť viacerými rovinami zmyslu a sýtiť emocionalitou, s ktorou sa nevylučuje, naopak, tento vzťah do poézie prináša produktívne napätie.
     

    Sporé a fragmentárne texty
    Skrytých titulkov vznikli ako poznámky na okraj neexistujúceho denníka v čase, keď som žila v Paríži a neskôr v Prahe – v oboch mestách dosť dlho na to, aby som tam sa necítila ako turistka, no príliš krátko na to, aby som v nich prestala byť cudzinkou. Nepovažovala by som za potrebné tento fakt zdôrazňovať, keby mestá v zbierke neboli tak často čítané len ako teoretické a v princípe neviditeľné. Zdanlivo neosobné záznamy a chladné popisy každodennosti sú teda viac vyjadrením pocitu vykorenenosti, odcudzenia a trochu paradoxnej autenticity v priestore, kde je primálo pevných a spoľahlivých bodov, všetko naokolo sa javí ako známe, zrejme či dokonca banálne. (...) Zbierka je pokusom o topografiu tohto pocitu odcudzenia, o jeho rekonštrukciu – napriek tomu, že orientáciu v ňom (a v spomienkach naň) komplikuje množstvo informačného smogu ako aj riziko, že jednotlivé texty budú vnímané tiež len podobný informačný smog.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Nadácie Tatra banky (2017) za básnickú knihu Imunita Cena Bibliotéky 2017 za najlepšie slovenské knižné dielo za rok 2016 za knihu
    Cena Nadácie Tatra banky (2017) za básnickú knihu Imunita

    Cena Bibliotéky 2017 za najlepšie slovenské knižné dielo za rok 2016 za knihu Imunita

    Kniha roka 2016 ankety denníka Pravda – básnická zbierka Imunita
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    V MESTE PSOV (zo zbierky Skryté titulky ) I kryštály vyrástli prirýchlo: rozdrviť zubami, poškrabať krk. tenkými

    V MESTE PSOV (zo zbierky Skryté titulky)

    I

    kryštály vyrástli prirýchlo: rozdrviť zubami,

    poškrabať krk. tenkými prstami po plátne

    nezvučne obkresliť zákruty.

    tunajšia voda pri ceste: snáď podľa starého

    tajného receptu procesom očisty zachovať

    kal. pach – vôľa pretrvať, pach syra a rýb.

    a drobné škvrnky na povrchu: nič iné, než

    ešte včera lahodná potrava psov.

    II

    aj myši sú rýchle:

    v podzemí. vo farbách. pod sedadlom.

    hľadajú jesť. pomedzi dva vlaky.

    načisto ohluchli: riadia sa – ako ty –

    chvením kolies a nôh.

    III

    posledné škrupiny. predošlých dní. (procesom

    očisty zachovať kal.) v stmavnutom zrkadle

    ďalšia z tvojich tvárí.

    zakaždým patriaca k rase, čo zakliali.

    IV

    ľutuješ pomalých, všetkých, čo zastali,

    ukázali dlaň a nahé predlaktie, všetkých

    tých, ktorým vykĺzla súkromná koža z

    rukáva priveľmi na oči.

    a ak sa náhodný úsmev zastaví na tebe,

    zostane náhodný.

    to, čo nosíš pod vlasmi,

    aj tu najčastejšie oslovujú niektorým z

    bežných krstných mien.

    V

    pridlho bez miery: dva či tri týždne ako

    iný živočíšny druh. kým žmurkli, vyhynul.

    potknúť sa o stenu, zabudnúť vovnútri.

    toto ja: nechať ustrnúť.

    v Cuvierovom múzeu simulovať telo s

    chrbticou v šialenom úškrne.

    *  *  *

    Keď niekto lamelou, pohľadom pretne dych

    inému, vysekne z jazyka úryvok (zbavený

    významu): dopadne na asfalt.

    Strmými schodami v bludisku bez čižiem:

    prstami po dlani.

    A náhle bežia aj neznámi susedia: na konci

    bulváru vraj niekto vyvesil úplne nový

    fialový čas.

    *  *  *

    roztržitosťou si uši nezachrániš, dávno

    vieme svoje. (aj iných, ak chceme.)

    pôjdeme po plochách s novými obrysmi,

    akoby predvčerom, akoby mali tvár po

    tmavých výklenkoch

    v šumení jazyka

    v štruktúre hlasu

    v ríši znakov (čo už je priveľa)

    svojvoľnosť sa meria cudzotou, v ktorej

    nič nebolí. kde sa len naprázdno hromadia

    grimasy. stretnúť sa s úsmevom, v nádeji

    na možnosť porovnať navzájom

    aspoň:

    aspoň (au moins): svoje mytológie

    *  *  *

    dva jazyky paralelne v súkromí cez tri hranice:

    jedna zotretá úplne, druhú práve kreslia,

    tretia sa zatiaľ nemení

    forbidden knees:

    kľakám si pod okno a odmietam sa pri tom

    uvidieť

     

    Ouverture

    Režimy vnímania: medzi kanálmi.

    Bezslovné dni, roky, obdobia.

    Storočia kreslenia tuhou, pálenou sienou do skaly.

    Nepokojné vrypy. Obrysy nešikovných postáv.

    Spleť línií (zvierat v pohybe).

    Tisícročia slova: ovíjanie slov okolo tela, bičovanie tela,

    obrysy nešikovných viet. Priestor za nimi.

    Stíšenie: a nápor hlučných obrazov. Rozuzliť. Preklenúť.

    Tváriť sa chápavo.

    Ruka pre radosť: kresliť.

    Ruka.

    Ruka: prežiť, zabiť.

    Ústa pre hlas (hra, klamať). Otvárať. Pre druhého.

    Rovnaké k rovnakému (Picasso v jaskyni). A mosty!

    Pre seba. Pre druhého.


    Nehody vnímania času

    I.

    Medzi vrstvy, medzi naplavené materiály: prst.

    Spomínam.

    Pod čierny lem plôch,

    za vypuklý okraj vody na pevnom podklade –

    forma, ktorú vtláčam slovám,

    sa vzpiera

    a predsa svoj presah neúnavne vyčerpáva,

    obrusuje stuhnuté, rohovité,

    čo prečnieva:

    Anorganická.

    Strach, že ju priložia inam.

    Odtlačia do úzadia.

    Zem sa nepodkladá, už leží;

    núkam jej formu,

    neprieči sa: pohlcuje, vyrovnáva.

    Tvrdohlavá vôľa formovať a neochota nútiť

    si len zdanlivo protirečia:

    Podieľam sa,

    rovnako náhodou –

    ako hmyz darúva svoje telo hline.


    II.

    Nielen nemožnosť tvarovať časové previsy,

    dávno minulé,

    do vĺn odlišnej modrej temporality,

    ale aj vzduch: iba v prítomnosti,

    tvaru tvár,

    suché konáre a vypílené dosky, knihy s hranatým

    telom –

    ako zvíťaziť

    nad nehybnosťou

    jazykom,

    ak neustále tuhne do obrazov,

    z ktorých čas nestihne vyprchať,

    pretože do nich nikdy nevstúpil?

    V prítomnosti: dýchanie –

    jediný pohyb: sínusoida, lineárne vlnenie,

    niečo, čo práve teraz chýba,

    už dávno uniklo.

    Pamäť:

    nie vrstvy času, ale priškrtené okamihy.

    Stojatá voda.

    Zrazenina, zvetrávanie;

    zakaždým iný uhol pohľadu.


    III.

    Splýva:

    Beztvará, bezfarebná: škvrna, šmuha,

    naliehavý tlkot srdca.

    Zastať:

    Znova iba postupnosť bodov. Kroky: trhané,

    ozubené.

    Poslednou oporou je hudba, znenie tónov, vlákna

    skrývajúce metriku,

    znelo, zaznie:

    Chodievali na prechádzku do parku,

    vždy v nedeľu,

    ona trochu krívala, on zvyčajne bral dieťa na plecia

    alebo ho vyhadzoval do výšky,

    jasné ostré výkriky, útržky smiechu,

    kŕmievali kačky, snažili sa v hĺbke zazrieť tiene rýb

    a raz v ľade objavili zamrznutú

    labuť –

    Trvanie. Pohyb:

    Zdalo by sa, že je nemožné zmyť ho, striasť sa ho,

    že je nemožné zastať,

    zazrieť v odraze svoju tvár,

    len tiene rýb

    a náhlu potrebu bezvetria

    alebo aspoň sucha.


    IV.

    Smerovanie.

    Stopy po zacelených ranách, vôľa k vedomiu:

    Pomaly

    (v prítomnom režime dať tomuto slovu zmysel):

    tu kdesi bol chodník, čo viedol pomedzi stromy,

    a ľahká detská obuv, sandálky

    s koženým remienkom a chrómovanou prackou

    doň po daždi vtláčali svoj obrys, prednú časť,

    drobnú podkovu;

    pretože celkom malé deti vždy utekajú po špičkách.

    No stromy sa už rozrástli natoľko,

    že nikto neuverí: tadiaľto sa dalo prejsť.

    Pozemky s prehnitým, napoly rozloženým plotom,

    hranice parcel,

    prerušovaná čiara; vodáreň.

    Aj farby už celkom vsiakli do zeme,

    štruktúra pôdy, jej chuť, pach, mazľavá hmota

    zaschýna na ruke, tvrdne a skôr než popraská,

    pripomenie ti:

    rozbíjanie okien v ešte neomietnutom dome,

    prievan, sneh,

    ale aj bolesť úst roztrhnutých úsmevom.


    V.

    Napokon teda konkrétne:

    už nie iba fisúry,

    prielomy alebo nepriehľadné kvádre,

    za ktorými tušíš obrysy udalostí

    (vyschnutých, nehybných, uviaznutých na plytčine,

    v piesku, vrytých do skaly, nejasne

    sa črtajúcich na vápencovom podloží:

    možno nakreslených tuhou, a možno len odkrytých

    eróziou).

    Zrazu zarastený zráz:

    trhanie suchej trávy,

    presné, donekonečna opakované gesto,

    sklonený chudý chrbát potiahnutý kožou.

    Aj náhodný portrét dovolí stotožniť sa,

    preklenúť prázdnotu bez pamäti

    ilúziou zachyteného trvania.

    Hoci vieš:

    – že pohyb, monotónny ako dýchanie,

    a telo, čo ho vytrvalo uskutočňuje,

    sú živé asi tak

    ako obrázky v rozkrútenom praxinoskope;

    – a spojenie vrstiev špirály priľnutím:

    je dočasné ako rozochvená membrána

    vytvorená slinou v slučke skrúteného vlasu.


    Coda

    Nakoniec sa pokojom myslí únava,

    ochabnutosť svalov medzi rebrami

    a čím ďalej tým ťažší dych. Hľadanie –

    No aj hľadanie sa postupne mení:

    na šmátranie palicou po okrajoch ciest,

    trávnikoch, náhodných fľakoch rastlinstva,

    čo ešte stále tvrdohlavo prežíva v udupanej hline;

    (palicou, na ktorú pre pocit bezpečia,

    ale aj na znak aktivity,

    pripevníš osteň –

    a naň napichuješ, čo sa pritrafí.)

    Už sa nepokúšaš tvarovať vodu dychom,

    neotváraš ju, za prstom brázda, lodná skrutka, nič.

    Nehľadáš v nej obrazy: je jedno, či tuhnú alebo sa rozlievajú.

    Už iba pozoruješ papierové mosty,

    čo sa dotýkajú hladín, aby po nich mohla voda putovať.

    No ešte stále vyrovnávaš pokrčené plochy,

    Počítaš, koľko pribudlo (na rozlohe),

    ubudlo (z hustoty), spriestorňuješ čas

    a vytriasaš zo záhybov soľ.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory