Foto©Iris Kopcsayova
Foto©Iris Kopcsayova

Foto©Andrej Matuška

Obrázky kníh


Veselé príhody z prázdnin - 2011
Veselé príhody z prázdnin - 2011

Jednouholník - 2014

  • Stručná charakteristika tvorby

    Debut Máriusa Kopcsaya Kritický deň bol spojený najmä s recenzentskou diskusiou o „škaredých slovách“

    Debut Máriusa Kopcsaya Kritický deň bol spojený najmä s recenzentskou diskusiou o „škaredých slovách“ v literatúre. Napriek tomu treba poznamenať, že v bežnej reči ich možno postrehnúť oveľa viac a v Kopcsayovom zámere písať prózu, ktorá zachytí ľudí v ich najbežnejších situáciách, vyznieva toto vulgárne gesto celkom mierne, alebo – ak chceme – funkčne. Trápne, nepríjemné, ufrflané, vyžité – aj takto by sa dali charakterizovať jeho postavy a príbehy. Ťažko povedať, či si takúto tematiku vyberá sám, lebo ho niečím priťahuje, prípadne sa s ňou potrebuje inak vyrovnať. Isté však je, že Kopcsay svoje písanie štylizuje ako nudné a fádne, necíti potrebu vytvárať zložité fabulačné a naratívne postupy; napriek tomu si udržiava odstup a nadhľad, vďaka ktorým sú jeho texty ľahko čitateľné. Za mnohými motívmi cítiť autorský postoj a jemne štylizovanú autopsiu, ktorá vrcholí v pocitoch zbytočnosti žitia – otázka potom u neho nestojí tak, aký je zmysel života, ale či vôbec nejaký zmysel jestvuje. V knihe nájdeme aj dva juvenilné texty, datované do skoršieho obdobia, s jemným kontrastom sveta dospelých a detského sveta, ktorý si ešte veľa neuvedomuje a uspokojí sa s lacným vysvetlením a pretvárkou. Nemožno povedať, že Kopcsay vo svojej druhej knihe Stratené roky vytvára hrdinov, ktorí sú svojím spôsobom výrazne odlišní ako jeho predchádzajúci hrdinovia. Ich dištanc od sveta znova vytvára na báze kompaktného prozaického celku, tentoraz však na zrelšom a prepracovanejšom podloží. Tento celok je tichý (až na tých pár vulgarizmov), akoby len opisoval jednoduchý, možno až „slabý“ (V. Mikula) príbeh, no v skutočnosti hovorí o ľuďoch, ktorými môžeme byť aj my. Kopcsay svojich hrdinov stavia bez problémov do hlúpych a naivných situácií a čaká, čo urobia. Väčšinou nemajú veľa možností. Čitateľ len o málo viac. Jeho hrdinovia sú neplnoletí chlapci, čo rozdávajú rozumy, sami by však potrebovali poradiť; adolescenti, čo svoje prvé sexuálne zážitky prežívajú hlavne v hlave; frustrovaní manželia, až veľmi „neatraktívni“. Príbehy z čias reálneho socializmu, prípadne tesne po ňom, sú úprimné a bezradné. Vzniká tak nie veľmi „ukričaná“ a trošku rozbitá próza. Za pozitívum oboch jeho kníh možno brať čiastočný návrat k „normálnemu“ (epickému) príbehu, kde už nedominuje výrazné autorské gesto sebaprezentácie, ale autor myslí aj na čitateľa. Kopcsayovi hrdinovia sú teda neideálni, roztržití, a akoby to nestačilo, často aj na pohľad a správaním nepríjemní. Ide až o sústredený záujem o anomálie všednosti: to, čo autor nezvláda literárne, akoby nahrádzal „odchýlkou“ od normálu. Robí to však úprimne, a práve tým dosahuje stotožnenie sa čitateľa s príbehom, teda čitateľský záujem. Román Domov sa odohráva v období bez hypermarketov a mobilných telefónov (v nedávnych deväťdesiatych rokoch). V období plnom neistoty sa usiluje nájsť svoje miesto neistý hrdina Mucha. Jeho príbeh sa začína sťahovaním do bytu, s ktorým sa nedokáže stotožniť. Na problém nenaplneného domova nadväzujú ťažkosti v práci i v manželstve, hrdina sa čoraz viac topí v dlhoch – finančných, ale aj morálnych voči ľuďom okolo seba. Román Domov sa dostal do finále súťaže Anasoft Litera a bol ocenený aj v súťaži Veľká cena za východoeurópsku literatúru.

    Radoslav Tomáš, Anna Šikulová

    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Márius Kopcsay sa narodil 21. apríla 1968 v Bratislave. Študoval na gymnáziu a potom chémiu a fyziku na Univerzite Komenského v Bratislave. Po roku 1989 sa
    Márius Kopcsay sa narodil 21. apríla 1968 v Bratislave. Študoval na gymnáziu a potom chémiu a fyziku na Univerzite Komenského v Bratislave. Po roku 1989 sa začal venovať žurnalistike, v súčasnosti pracuje ako novinár v denníku SME. Okrem písania prózy sa venuje aj hudobnej tvorbe (skupina Prešporok, hudobný projekt Jeden pán a i.). V rokoch 1996, 1997 a 2000 sa úspešne zúčastnil súťaže Poviedka. Za debutovú zbierku poviedok Kritický deň (1998) získal Cenu Ivana Kraska, jeho knihy niekoľkokrát postúpili do finálovej desiatky literárnej ceny Anasoft litera (2006, 2007, 2009, 2010 a 2015). Jeho prózy boli preložené do viacerých jazykov, napr. do nemčiny, slovinčiny, poľštiny, arabčiny, v českom preklade vyšla zbierka poviedok Stratené roky (2008).
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

  • Charakteristika tvorby

    Tvorbu jedného z najvýraznejších autorov slovenskej prózy po roku 2000 Máriusa Kopcsaya charakterizuje realistický tragikomicky modulovaný
    Tvorbu jedného z najvýraznejších autorov slovenskej prózy po roku 2000 Máriusa Kopcsaya charakterizuje realistický tragikomicky modulovaný prúd rozprávania s autobiografickými motívmi, do ktorého sú v rôznej intenzite vkladané absurdné, groteskné a snové prvky. M. Kopcsay debutoval v roku 1998 poviedkovým súborom Kritický deň, po roku 2000 vydal osem ďalších samostatných kníh väčšinou kratších próz – romány Domov (2005), Mystifikátor (2008), Asvabaždénie (2015), poviedkové zbierky Stratené roky (2004), Zbytočný život (2006), Medvedia skala (2009), Veselé príhody z prázdnin (2011) a novelu Jednouholník (2014). Dôležitým momentom jeho textov je reflexia prežívania v každodennej rutine, ktorá sa vzťahuje na fenomény slovenskej spoločenskej reality od deväťdesiatych rokov po súčasnosť, ako aj nostalgické tematizovanie detstva prežívaného v normalizačnej ére. Kopcsayove prózy spája konštantný typ protagonistu, v dobovej próze obzvlášť exponovaného „outsidera“, „antihrdinu“, muža v strednom veku a zo strednej triedy, ktorého optikou sa udalosti rozprávania sprostredkúvajú a vyhodnocujú. Svoju životnú frustráciu a nespokojnosť, pretože nevie splniť požiadavky spoločnosti na rolu „úspešného“ muža, partnera a otca, ventiluje najmä smerom do vnútra rodiny a jeho verejné prejavy charakterizuje skôr zdvorilosť a nenápadnosť. Kopcsayovo špecifikum spočíva v tom, ako svoje postavy dokáže uvedenými rolami charakterizovať. Sú nútené pohybovať sa v nich a zároveň túžia vymaniť sa z tejto determinácie. Dôvodom neadekvátnosti, nekompatibility s okolím, ktoré je často vykresľované karikatúrne a hyperbolicky, však nie sú nedostatky hlavných postáv. Autor poukazuje skôr na morálnu deformáciu spoločenského prostredia, ktoré postavy obklopuje. Postupne ho stále viac zaujíma aj reflexia politického prostredia, ako aj virtuálnej reality internetu, najmä sociálnych sietí, pomocou nich svoju typickú postavu ďalej „občerstvuje“, konfrontuje ju s týmito fenoménmi, zásadne ju však nemení. Práve sféra spoločenského sa stáva ústredným zdrojom absurdity jeho próz. Stret zvyčajne napokon nenaplnených životných túžob s každodennou realitou – ako ústredný konflikt Kopcsayovho rozprávania – vedie k primárnej dileme, či má človek zotrvať v priestore, kde sa mu nedostáva úcty, kde sa cíti neustále ponižovaný a zneužívaný, alebo má prijať väčšiu mieru zodpovednosti za seba za cenu, že sa vzdá principiálneho osobného kverulantstva a vstúpi do neistoty. Neuspokojivé riešenie tejto dilemy vedie postavy k melancholickej dezilúzii zo sveta či k frustrácii, k prežívaniu v „poloexistencii“, v „zužujúcom sa svete“. Dočasný únik z tejto frustrujúcej situácie predstavujú spomienky na detstvo, ktoré je tu prezentované ako akési obdobie bezčasia, mimo kolobehu ubíjajúcich každodenných povinností, rovnako aj motívy „denného snenia“, projekcií nenaplnených životných predstáv.
    Hoci písanie M. Kopcsaya je hodnoverne ukotvené v konkrétnom historickom čase a priestore a disponuje výrazným zmyslom pre detaily vystihujúce kolorit doby, má teda do istej miery aj charakter generačnej výpovede, nejde mu o „publicistické“ riešenie problémov obdobia transformácie spoločnosti po revolúcii v roku 1989. To všetko sa síce v jeho prózach exponuje, no autora viac ako spoločenské súvislosti transformačných rokov zaujímajú peripetie jedného ľudského typu, ktoré by vlastne zostali totožné v akomkoľvek čase a režime a ich podstatu by nezmenili žiadne vonkajšie kulisy.
    Radoslav Passia, december 2016
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Stratené roky (2008 po česky)
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Márius Kopcsay – 50 (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 134, 2018, č. 4, s. 160. NÁDASKAY, Viliam: My znájem tvajé
    ŠAH: Márius Kopcsay – 50 (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 4, s. 160.

    NÁDASKAY, Viliam: My znájem tvajé statúsy na fejsbúku. (Recenzie). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 4 – 5, s. 109 – 111.

    JUROVSKÁ, Michaela: Oslobodenie podľa Kopcsaya alebo Nebo nad Kakániou. In: Pravda, 8. 6. 2016. Dostupné na: http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/395387-kniha-tyzdna-oslobodenie-podla-kopcsaya-alebo-nebo-nad-kakaniou/

    ŠPAČEK, Jozef: Groteska nie celkom globálna. In: Slovo 18. 10. 2016, dostupné na: http://www.noveslovo.sk/c/Groteska_nie_celkom_globalna

    KASARDA, Martin – KOPCSAY, Márius: Som optimista, ktorý vyzerá ako pesimista. (Rozhovor). In: Sme, roč. 24, 24. 3. 2015, č. 70, príloha O knihách, s. VIII – IX.

    KASARDA, Martin – KOPCSAY, Márius: Som optimista, ktorý vyzerá ako pesimista. (Rozhovor). In: Sme, roč. 24, 24. 3. 2015, č. 70, príloha O knihách, s. VIII – IX.

    RAKÚSOVÁ, Gabriela: Sebairónia i sebaľútosť bez sebaúcty. Márius Kopcsay: Jednouholník. (Kniha týždňa). In: Pravda, roč. 25, 25. – 26. 7. 2015, č. 171, s. 32.
    Dostupné na: http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/362771-sebaironia-i-sebalutost-bez-sebaucty/

    bj: Márius Kopcsay: Jednouholník. In: Pravda, 7. 3. 2015.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/347863-marius-kopcsay-jednouholnik/

    PASSIA, Radoslav - TARANENKOVÁ, Ivana, eds.:Hľadanie súčasnosti, Bratislava: Literárne informačné centrum, 2014.

    TARANENKOVÁ, Ivana: K podobám fantastiky v slovenskej próze po roku 1989. In: JeTo tak.sk, 16.11.2012, dostupné na: http://www.jetotak.sk/poetica-hermetica/k-podobam-fantastiky-vslovenskej-proze-po-roku-1989.

    ČÚZY, Ladislav: Márius Kopcsay. Veselé príhody z prázdnin. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 128, 2012, č. 12.

    KRAVÁRIK, Peter: Márius Kopcsay. Veselé príhody z prázdnin. In: Slovenské pohľady,. roč. IV. + 128, 2012, č. 12, s. 115 – 117.

    KARPINSKÝ, P.: Päť x päť (antológia 25 próz súčasných slovenských autorov s krátkymi portrétmi): LIC 2011.

    NAŠČÁK, Peter: Márius Kopcsay. Medvedia skala. In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 127, č. 9,  2011, s. 111.

    HALVONÍK, Alexander: Preberanie v kvantite (Slovenská próza 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. VI.

    PASSIA, Radoslav: Smutno-smiešny vesmír. Márius Kopcsay: Medvedia skala. (Konfrontácie 2). In: Romboid, roč. XLV, 2010, č. 5 – 6, s. 46 – 51.

    BARBORÍK, Vladimír: Poznámky k prozaickému typu. Márius Kopcsay: Medvedia skala. (Konfrontácie 2). In: Romboid, roč. XLV, 2010, č. 5 – 6, s. 46 – 51.

    HALVONÍK, Alexander: Slovenská próza 2008. In: Knižná revue – príl. Súmrak literárneho snobizmu, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. V.

    HAVERLA, M.: Ars vivendi alebo umenie špicľovať (Márius Kopcsay: Mystifikátor). In: RAK, roč. XIV, 2009, č. 3.

    HALVONÍK, A.: Márius Kopcsay: Mystifikátor. In: Knižná revue, roč. XVIII, 17. 12. 2008, č. 26, s. 1.

    Autor neuved. – KOPCSAY, Márius: Čím žije literatúra (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVIII, 10. 9. 2008, č. 19, s. 11.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    ORIEŠEK, Patrik: Veľký návrat Slniečka na rukavičke. Márius Kopcsay: Zbytočný život. (Recenzia). In: RAK, roč. XII, 2007, č. 2, s. 45 – 47.

    SVETOŇ, Ľ.: Nevšedne o všednosti (Márius Kopcsay: Zbytočný život). In: Knižná revue, 17, 2007, č. 8.

    HALVONÍK, Alexander: Márius Kopcsay: Domov (Náš tip). In: Knižná revue, roč. XVI, 18. 1. 2006, č. 2, s. 1.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    TOMÁŠ, Radoslav: Krásne trápny príbeh (Márius Kopcsay: Stratené roky). In: Knižná revue, roč. XV, 5. 1. 2005, č. 1, s. 5.

    SVETOŇ, Ľuboš – KOPCSAY, Márius: Jem i súdené žiť svoje stratené roky (Rozhovor).
    In: Knižná revue, 13. 10. 2004, č. 21, s. 12.

    SUCHÝ, Viktor: Život ako stav núdze. In: Slovo, 22. 12. 2004, dostupné na: http://www.noveslovo.sk/node/21484

    KOHÚT, J.: Márius Kopcsay: Stratené roky. In: Vlna, 6, 2004, č. 20 – 21.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Bez minulých obmedzení. In: Knihy a spoločnosť, december 2004.

    MIKULA, V.:  „Nezrelý“ debutant. In: OS, 1999, č. 4.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

     Banalita, ba triviálnosť života „sídliskovej komunity, ktorá je plná atavizmov vidieckeho života“, sa v Kopcsayovej „geopolitickej
     Banalita, ba triviálnosť života „sídliskovej komunity, ktorá je plná atavizmov vidieckeho života“, sa v Kopcsayovej „geopolitickej groteske“, ako znie podtitul románu Asvabaždénie, ukazuje ako pochmúrne, a pritom zábavné dobrodružstvo. Krútňavy reality a víry virtuality sa stýkajú, všade samé duplikáty a rozmnoženiny, zavádzajúce obrazy, klamné odrazy, znepokojivé obmeny akýchsi známych a pritom nových výjavov, čo vedie k čoraz väčším deformáciám postáv a ich vzťahov.

    Michaela Jurovská, 2016

    V koexistencii s fragmentmi aktuálnej reality i minulosti sa prvky fantastiky vyskytujú aj v prózach Máriusa Kopcsaya, predovšetkým v poviedkach zo zbierok Kritický deň (1997), Stratené roky (2004) a Zbytočný život (2006), avšak autor ich v žitej každodennosti uzemňuje dôslednejšie. Fantazmy v Kopcsayových prózach síce ozvláštňujú, no v konečnom dôsledku potvrdzujú jeho rozprávanie o životnej frustrácii a dezilúzii jeho protagonistov. V románe Mystifikátor (2008) sa táto fantastická línia stáva organickou súčasťou rozprávania.

    Ivana Taranenková, 2012

    Hlavná postava a ich-rozprávač Kozma je podľa autodefinície „veselá kopa nešťastia“ (Medvedia skala, s. 29), svoju životnú frustráciu a nespokojnosť ventiluje najmä smerom do vnútra rodiny, v spoločnosti je skôr zdvorilý a nenápadný. Ako vo viacerých predošlých Kopcsayových prózach (román Domov) je hlavná postava predovšetkým zamestnanec a manžel (otec). Toto určenie je zdanlivo bezpríznakové, veď cez prácu a rodinu sa sebaidentifikuje väčšina populácie, no kopcsayovské špecifikum spočíva v tom, ako svoju postavu dokáže týmito funkciami vyčerpať v oboch zmysloch slova: je nimi plne charakterizovaná a zároveň unavená, túžiaca sa z tejto determinácie vymaniť.

    Radoslav Passia, 2010

    Ide o jedného z neveľa súčasných autorov strednej generácie, o ktorom sa dá bez rozpakov povedať, že vytvoril vlastný, veľmi pôvodný prozaický svet (v tejto súvislosti možno spomenúť ešte Ballu) a zostáva mu verný: dokázať to znamená niečo iné, ako napísať jednu dobrú poviedku či vydať slušnú knižku. (...) Kopcsayov prozaický svet je svetom vedomia svojich protagonistov. Vo vzťahu k ich životnej situácii sa prirodzene delí na dve časti, na doliehajúcu každodennosť a na predstaviteľné alternatívy k nej. Každodennosť v jeho prózach predstavuje konštantný, stabilizujúci, opakujúci sa prvok, variabilnou, od knihy ku knihe meniacou sa zložkou sú alternatívne riešenia: predstavujú  aktívnu, vývinovo nosnú časť jeho diela (a prirodzenú analógiu k našim životom, kde sa skutočný lineárny priebeh dotýka veľkého počtu nenaplnených možností). Každý nový z pribúdajúceho počtu titulov stále naliehavejšie staval pred Kopcsaya i jeho stálych čitateľov otázku, do akej miery sa prozaikovi podarí zachovať vernosť svojmu svetu a zároveň sa vyhnúť opakovaniu.

    Vladimír Barborík, 2010

    Román Mystifikátor je dielo priam reprezentujúce Kopcsayovu doterajšiu tvorbu a predstavuje autorov štýl v tej najlepšej forme. Epopeja frustrácie napreduje, ironicko-skeptickými názvami kapitol počnúc, témami plnými zakomplexovanosti a paranoje pokračujúc a vtipne absurdnými ilustráciami Igora Ondruša končiac. Prítomné sú všetky prvky tvoriace Kopcsayov autorský idiolekt, ktoré už jeho čitatelia dôverne poznajú i očakávajú. (...) Román Mystifikátor je však predsa len v niečom iný ako predchádzajúce Kopcsayove texty. Metóda žánrovej multiplikácie, podobne ako aj absurdné pointy a fantazijné fikcie, podľa všetkého Kopsayovi náramne imponujú. A treba dodať, že ich do tvorby importoval veľmi zručne, vkusne, so svojskou originalitou, a práve tieto postupy sú tým, čo román obohacuje a posúva o pomyselnú priečku vyššie.

        Miloš Haverla, 2009

     


    Márius Kopcsay píše o rokoch detstva a mladosti a súčasne o pocitoch dnešného tridsiatnika so zreteľným autentickým pozadím, no i s jasnou mierou literárnej štylizácie. Tieto dve tematické vrstvy – detstvo a súčasnosť – sa u neho striedajú, v niektorých poviedkach sa dokonca cielene prestupujú a prelínajú. Kopcsay cez svoje postavy spomína na (evidentne vlastné) detstvo a minulosť, vracia sa do čias, keď po uliciach jazdili trabanty, všetky deti v republike sa obliekali rovnako a v rádiu vysielali z košického štúdia reláciu Maratón... (Nedá sa nič robiť, ale niektoré odkazy tohto typu zarezonujú už iba v generácii „pamätníkov“). Nezaujíma ho doba, ale subjektívne prežívanie vlastného individuálneho života. Návraty do detstva však automaticky neznamenajú pohľad cez ružové okuliare. Namiesto nostalgických spomienok sa Kopcsayove „detské“ prózy sústreďujú na vecné podanie väčšinou nepríjemných či trápnych zážitkov (alergia, tučnota, výsmech rovesníkov, neúspech v tanečnej, detský strach z „tajomných“ rečí dospelých).

    Dana Kršáková, 2004


    Kopcsayovo majstrovstvo spočíva – nazdávam sa – v tom, že má úplne pod kontrolou zámerne fádny, nulový štýl. Ustrážiť takýto štýl musí byť poriadne ťažké. Dialógy sú zväčša nenápadné, no doťahuje ich ad absurdum bez toho, že by sme im prestali veriť. Naopak, sú presnou a presvedčivou patofyziológiou banality (napríklad hádka manželov v Pivnici). Žiadne zaznamenané či významné narodenie ani smrť: postavička sa prosto objaví – plahočí sa, trapoší – a len tak zmizne.

    Viktor Suchý, 2004

    Málo slovenských textov je tak intímne spätých s osobou autora a ešte menej z nich je pritom takých „neobťažných“! Kopcsay zrejme v literatúre našiel spôsob, ako nebyť (aspoň na chvíľu) na ťarchu sebe a ani ostatným. Svoju neradostnú zvesť vie šíriť tak, že kto chce, môže sa na nej len zabávať, a pritom si nemusí pripadať ani ako hlupák, ani ako cynik. Kopcsay ovláda umenie byť subjektívny, a nezaťahovať pritom do veci čitateľa: ako rozprávač to naaranžuje tak, že nie jemu sa deje krivda, za ktorú (podvedome) môžeme my, ale nám sa akosi deje krivda tým, že nie je dokonalý, za čo nás odškodní aspoň vtipným rozprávaním o svojej nedokonalosti, „nezrelosti“.

    Valér Mikula, 1999
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Obce spisovateľov za rok 2009 za novelu Medvedia skala Cena cien za rok 2006 (udeľuje Revue aktuálnej kultúry RAK) za prózu Zbytočný život

    Cena Obce spisovateľov za rok 2009 za novelu Medvedia skala

    Cena cien za rok 2006 (udeľuje Revue aktuálnej kultúry RAK) za prózu Zbytočný život

    Cena Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za rok 2006 za knihu poviedok Zbytočný život

    Cena poroty v súťaži POVIEDKA za rok 2000

    Cena Ivana Kraska za rok 1998 za debut Kritický deň

    Prémia v súťaži POVIEDKA za rok 1996

     

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

          Nemôžem, nie som ešte dospelý. Jednouholník (ukážka z knihy) No a napokon, alkoholik je oveľa

         Nemôžem, nie som ešte dospelý. Jednouholník (ukážka z knihy)

    No a napokon, alkoholik je oveľa zaujímavejší, než triezvy nudný človek. Darmo Silvia zdôrazňuje Augustínovi, ako neznáša alkohol, keď potom hovorí v celkom inej spojitosti o svojich známych a vzdychne si napríklad:
    „Jáj, Alex, to bol prípad, ten pil prvú ligu.“
    A Augustín dobre vidí, ako sa jej pri zmienke o originálnom profesorovi zo školy šibalsky zablysnú oči. Nudného triezveho chlapa veru žiadna žena nechce. Samozrejme, sú aj nudní opilci. Ale predsa len existuje predpoklad, že človek, čo sa potáca na chodníku, spadne občas do mláky, pogrcia sa v autobuse, oští si gate, prevráti stôl s nedeľným obedom či podchvíľou komusi vynadá, bude skôr či neskôr zdrojom akej-takej zábavy.
    O tom, akí nezaujímaví a šediví sú triezvi ľudia, sa Augustín presvedčil na vlastnej koži. Keď robil rozhovor s psychoterapeutkou, ktorá liečila narkomanov a alkoholikov, dorazil na interview s červenými očami po masívnej opici z predošlého dňa, no ako profík ho urobil bez akýchkoľvek vonkajších známok indispozície.
    Po rozhovore sa rozhodol, že prestane piť. Vo chvíli eufórie nad svojím rozhodnutím a v stave ťažkej trestuhodnej triezvosti sa so svojím rozhodnutím zdôveril aj mladej a dlhovlasej atraktívnej žene s psychoterapeutickým výcvikom. Keď jej posielal rozhovor na autorizáciu, pripísal do mailu:
    „Viem si predstaviť, aké ťažké je opustiť svet alkoholu, pretože človek musí prekonávať svoje vlastné stereotypy a návyky a ešte k tomu aj odpor prostredia, ktoré ho motivuje k pitiu. Mám s tým osobnú skúsenosť, pretože mám za sebou obdobie, v ktorom som pil viac, než je obvyklé. Tým skôr obdivujem ľudí, ktorí dokážu abstinovať a aj vás, odborníkov, ktorí ich k tomu vediete.“
    Dlhovlasá odborníčka mu odpísala:
    „Rozhovor je ok. Dovidenia.“
    Podobne zareagovala na Augustínovo pokánie aj kresťansky založená kamarátka Ivana, čo organizovala kultúrny festival. Augustín sa na ňom ako pozvaný novinár sťal pod obraz boží.
    „Ľutujem chvíle, počas ktorých som zlyhal a nedokázal som kontrolovať svoje konanie,“ napísal jej vo fejsbúkovej správe počas svojho triezveho obdobia v presvedčení, že by mal dodatočne zreflektovať a napraviť svoje alkoholické hriechy. Ani Ivana mu neodpovedala, neudelila mu rozhrešenie. Dva dni na to však zavesila na fejsbúk svoju fotku s írskym muzikantom oblečeným v rozgajdanej flanelke, s fialovým nosom a s fľašou whisky v ruke. Do svojho statusu napísala:
    „Pravdivý tak, ako írska hudba sama. Úžasný chlapík, znalec života, skrátka neodolateľný, ďakujem majstre, bolo mi cťou.“
    Takže vec sa má celkom inak, dokonca naopak. Ako pochopil Augustín, pije práveže príliš málo na to, aby bol zaujímavý, nevie piť až do takej miery, aby celkom zabudol sám na seba, na svoje ego podliehajúce permanentnej sebakontrole, aby sa vrhol bez akýchkoľvek zábran do náručia univerzálnej existencie, ako sa sfanatizovaný divák na rockovom koncerte vrhá do vystretých rúk davu spoliehajúc sa na to, že nejebne na zem.
    Pretože ak je v niečom pointa pitia, potom práve v zabudnutí na seba, v ľahkom kroku, ktorým človek kráča kúsok nad zemou a najmä kúsok sám od seba nadnášaný antigravitačnou ľahkosťou. Veď čo je opakom sily? Ľahkosť či slabosť? Oboje zároveň. Z každého trochu. Slabý i ľahký je alkoholik a v tom spočíva jeho sila.
    Posilnený Augustín dopil fľašku becherovky a načal si červené víno, akokoľvek znie táto kombinácia nesúrodo, v skutočnosti je celkom kompatibilná, čo v akomsi rozhovore potvrdil aj herec Jan Přeučil. Vraj si tieto drinky kupoval na cesty nočným vlakom, keď chodieval učiť herectvo do Banskej Bystrice. Voalá! Herci vedia, čo je život.
    Akú dnes vlastne Augustín spraví Silvii radosť, keď domov príde na mol! Teda ani nie tak na mol, to sa mu stáva málokedy, skôr iba tak podgurážený, oslobodený od seba, frivolný, posielajúci do sveta svoje veselšie a zábavnejšie ja.
    Keby si bol Augustín skôr osvojil kariéru opilca ako svoj životný program, kde už dnes mohol byť! Mohol byť mŕtvy a mať po starostiach! Mohol byť oslobodený od neustálej zodpovednosti a povinnosti sa ustavične o niekoho a o niečo starať, pretože by bol troskou, o ktorú sa starajú iní.

    (M. Kopcsay: Jednouholník, s. 91 – 94)



    SLEČNA ZA PULTOM (úryvok z knihy Zbytočný život)

         Paľo Kriak-Tŕnistý sa s úľubou díval na svojho syna. Aký je len milý! Sedí na lavičke, hompáľa nohami a odhrýza si z rožka. Zrazu zoskočil dolu a začal behať okolo stĺpa.

         „Pozor, Maťko, spadneš,“ napomenula ho babka. Zašuchotala veľkou pestrofarebnou igelitovou taškou, v ktorej sa skrývalo niekoľko menších tašiek a v nich ďalšie rožky, chlieb, karfiol, a zemiačiky.

         „Neviem, či si nemal ísť skôr,“ povedala babka Paľovi. Raz darmo, matky nás napomínajú, aj keď už máme štyridsať.

         „Ten o desať štyridsať aj tak nešiel...“ poškriabal sa Paľo po hlave. Veľké hodiny na kostolnej veži odbili jedenásť, autobusu stále nebolo, na zastávke sa zbierali ľudia.

         „Nezabudni zájsť do vodární, keď to už Ivana nevybavila,“ pripomenula mama.

         „Ivana má dosť svojej roboty,“ zastal sa Paľo manželky.

         „A cestou kúp nožnice, treba obstrihávať kríky pri plote,“ pokračovala vytrvalo mama. Našťastie sa už spoza zákruty vyrútil autobus, nový, červený, lesklý, rozhorúčený od začínajúceho letného dňa.

         „Zober si aspoň jeden rožok,“ podávala mu chytro starostlivá mama akési teleso zabalené v niekoľkých vrstvách igelitu a mikroténu. Paľo nevrhlo poďakoval, zakýval synčekovi a už aj stál na schodíkoch, nazeral dnu, či si bude mať kde sadnúť. Na okamih sa zarazil, keď mal, tak ako vždy, povedať šoférovi obligátny pokyn: „Bratislava!“

         Paľo totiž nepovedal Bratislava, pretože vedel, že dnes nepôjde do vodární ani kúpiť záhradnícke nožnice. Vystúpil na zastávke hneď v ďalšej dedine, na malom zaprášenom námestí vedľa hlavnej cesty. Mal vymyslený aj dôvod, pre ktorý zmenil svoj dnešný plán – práve tu, vo výskumnom ústave, pracoval docent Palička, ktorý ho nedávno presviedčal, aby si ešte podal prihlášku a pokúsil sa dokončiť nedorobenú vysokú školu, že by mu aj poradil, čo a ako. Stretli sa iba tak, náhodou, v centre Bratislavy, pred pár mesiacmi... No, vlastne pred deviatimi rokmi. Budova výskumáku bola hneď vedľa zastávky, ibaže v nej už nijaký výskumák nebol. Na Paľa sa pred bránkou podozrievavo zahľadel objektív kamery, za plotom temne vrčal rotvajler. Podľa ceduľky na múriku tu mali sídlo firmy AB Manažment, CD Marketing, EF Invest Group, GH Business a mnohé ďalšie, v skutočnosti tu však azda nebolo živej duše.

         Pravda, Paľo už tento detail neskúmal, jednoducho sa otočil a šiel preč, dokončenie vysokej školy musí ďalších deväť rokov počkať. Kráčal desať minút po prašnej ceste a ocitol sa pri jazere, ktorého hladina sa lenivo vlnila v letnom vánku a odrážala lúče poludňajšieho slnka. Paľo sa rozložil na drevenej lavici pod košatým topoľom a z ruksaku si vytiahol perfídne ukryté plavky. Vošiel do vody, telom mu na okamih prebehli zimomriavky, niekoľkými tempami však rozohnal pocit chladu. Pripomenulo sa mu množstvo podobných situácií, ktoré tu prežíval, ibaže pred takými dvadsiatimi alebo dvadsiatimi piatimi rokmi, keď sa sem chodieval kúpať ako stredoškolák, bez rodiny, bez kamarátov, s potenciálnou nádejou, že si tu nájde frajerku, a ak nie, bude aspoň rozjímať alebo čítať knihu. Teraz sem chodieva zvyčajne so ženou a s chlapcom, iba dnes sa tu v rámci svojho úteku ocitol výnimočne celkom sám. Pohľad na hladinu jazera a na koruny zelených topoľov pri brehu je taký istý ako vtedy, ale oslobodzujúci pocit radosti a ľahkosti sa dnes už nie a nie dostaviť. Jediné, čo cíti rovnako intenzívne, je túžba po stretnutí so ženou, za čo, samozrejme, ako ženatý muž a otec rodiny, cíti aj istú dávku zahanbenia. Ibaže, nemôže si pomôcť. Ženy neustále vstupujú do jeho mysle a zapĺňajú prázdnotu, ktorá vypĺňa jeho dlhoročné manželstvo.

         Chvíľu sa sušil na lavičke, potom si uvedomil, že si so sebou nezobral nič na pitie. Obul si sandále a pobral sa do neďalekého stánku s občerstvením. Mimovoľne sa pozrel na mobil, či už je naozaj PO POLUDNÍ, pretože PRED POLUDNÍM pivo nikdy nepil, ale teraz už môže, už je ten správny čas. Pivo sa pení v orosenom pohári, Paľo sa očami zahrýza do snehobielej čiapky, potom prechádza očami po opálenej ruke predavačky, sleduje líniu jej mladých pliec a napokon sa jej zadíva do tváre. V tej chvíli tuší, že je stratený. Predavačka má modré oči, tvár, akoby sa neustále usmievala, vlasy hnedé ako lesný med nosí zopnuté do chvosta, zrejme, aby jej neprekážali pri práci.

         „Dnes je tu príjemne... Takmer nikoho tu niet,“ povie Paľo to najduchaplnejšie, na čo sa zmôže.

         „Mali ste vidieť včera, takmer som sa nezastavila,“ vzdychne si predavačka s podmanivým úsmevom.

         „Celý deň ste pri vode, a nemôžete sa ani okúpať,“ hovorí súcitne Paľo.

         „To veru nie,“ zasmeje sa predavačka. „Ale veď to vydržím.“

         „Ste tu zrejme na brigáde,“ vyzvedá Paľo opatrne.

         „Na dva týždne,“ odpovie predavačka a akoby presne tušila, čo chce zákazník počuť, pokračuje jemným čokoládovým hlasom: „Študujem na vysokej, som prváčka.“

         „Prváčka?“ zareaguje duchaplne Paľo, a aby zakryl rozpaky zadíva sa skúmavo na opálenú predavačku.

         „Mám dvadsaťdva, ak sa chcete spýtať, koľko mám rokov,“ povie slečna, trochu sa pritom začervená a zapáli si cigaretu.

         „Nechcel som sa pýtať, koľko máte rokov... Ale teraz, keď už to viem,“ žartuje Paľo. A teraz, keď to už viem, tak čo? Pýta sa sám seba v duchu, keď kráča späť k drevenej lavičke pod topoľom a sŕka zo studeného piva. Odrazu nevie, čo ďalej, musí si to premyslieť, zatiaľ mu celkom stačí istota, že krásna študentka, ktorú mal stretnúť pred štvrťstoročím a stretol ju až teraz, je ešte vždy v stánku a predáva pivo, kofolu a cigarety. Paľo vypije pivo, ide znovu do vody, potom zasa von, zapáli si cigaretu. Vlastne mu to takto celkom stačí, ibaže mu v mysli ešte vždy doznievajú slová predavačky, ktorá mu povedala: „... A príďte ma ešte pozrieť.“

         Dáme treba vyhovieť. Ak už nič iné, znamená to, že dnes ešte Paľo pôjde na pivo.

         „Nejdeš na pivo?“ začuje za sebou hlas, ale nepatrí nežnej slečne s vlasmi ako lesný med. Paľo sa obzrie a v mihotavom svetle, ktoré sa prediera pomedzi tisícky topoľových listov, vidí muža so šedivou šticou a opálenou tvárou.

         „Mišo,“ povie prekvapene. „Kde máš deti?“

         „A ty? Kde máš rodinu?“ odpovie Mišo.

         „No... Dnes som tu sám. Vlastne som chcel... Ale potom som nakoniec...“ hovorí Paľo.

         „Takže si tiež utiekol, tak ako ja. Aspoň na chvíľu. Nemusíme dávať pozor na deti, na manželky, ideme na pivo,“ zavelí Mišo a Paľo sa už-už rozbieha za svojou predavačkou.

         „Tam majú len desiatku, to nepijem,“ zastaví ho Mišo a vykročia na opačnú stranu, do záhradnej reštaurácie. Vojdú, sadnú si, dajú si pivo, potom vodku, potom ďalšiu, Paľo cíti, že dnes už radšej do vody nepôjde, beztak sa obloha zatiahla sivou clonou, dvíha sa vietor, ľudia na brehu už balia deky, uteráky a poberajú sa domov. V reštaurácii vysedávajú a pobehujú mládenci v trenírkovitých plavkách takmer po kolená, so štíhlymi opálenými telami vyzdobenými tetovaním a s modrými vyholenými hlavami, na krkoch sa lesknú masívne retiazky a reťaze, v prstoch im zvonia kľúčiky od áut, samozrejme vytunovaných, s čiernymi sklami a mohutnými reprákmi, z ktorých sa môžu hip-hopové pecky šíriť po celej dedine. Paľo nenachádza ani jedinú vec, ktorou by im mohol konkurovať. Všetci sú mladší, krajší, silnejší a bohatší než on.

         Paľo sa pozerá na Miša, počúva jeho ponosy na manželku, aj on sa pridá so svojimi, obaja pracujú, starajú sa o deti, pomáhajú v domácnosti a cítia sa nedocenení, a tak ďalej, svoje životné pocity preberali už neraz, pravda, nezasvätený pozorovateľ by dvom chlapom, čo sa cez pracovný deň opíjajú na kúpalisku, len sotva uveril.

         „Všetko musím vybavovať ja,“ frfle Paľo. „Ešte ani do tých vodární nezašla.“

         „Je len jedno riešenie... Nájsť si milenku,“ hovorí Mišo po tretej vodke.

         „Ale ešte si si žiadnu nenašiel,“ podpichne ho Paľo.

         Dopijú, zaplatia, je zamračené, ochladilo sa, idú sa obliecť.

         „Musím ísť na autobus... Mám byť o ôsmej doma, večer strážim deti,“ hovorí Mišo a beží na zastávku.

         Paľo počká, kým Michal zmizne za prvou zákrutou na prašnej ceste do dediny, potom zamieri ležérnou chôdzou k stánku, v ktorom sa o pult opiera milá, usmiata a vždy akoby trochu prekvapená predavačka.

         „Už mám zavreté,“ pokrčí plecami. „Bol tu šéf a hovoril, aby som zavrela, lebo bude aj tak pršať.“

         „Neprišiel som na pivo, prišiel som za vami,“ hovorí Paľo.

         „To je od vás pekné,“ povie predavačka. „Počkajte... Musím ísť zamknúť.“

         Paľo zatiaľ poodíde, zapáli si, obzerá si plagátiky nalepené na stánku avizujúce piatkovú diskotéku v retroštýle sedemdesiatych rokov. Predstavuje si, ako holohlaví mládenci tancujú v rytme Hot Chocolate. Zamykanie trvá pridlho, guráž, ktorú doňho vlialo pár vodiek a pív, sa mu akosi vytráca zo žíl, cíti, že mu treba ísť na záchod a že je vlastne veľmi nervózny, akoby mal ísť práve na skúšku z organickej chémie k docentovi Paličkovi. Vidí, že slečna v stánku debatuje so starším bradatým mužom.

         „Vy ste mi odmietli predať pivo! Mne?!“ rozčuľuje sa chlapík, sliny mu prskajú okolo brady, podľa kalných očí sa zdá, že dnes už nejaký ten polliter vypil.

         „Ja iba plním pokyny svojho šéfa. Keď chcete, sťažujte sa jemu,“ odpovedá rozrušená slečna.

         „Predsa tu pracujete, takže ste za všetko zodpovedná,“ hromží ďalej chlapík.

         „Prosím vás, nechajte ju. Povedali jej, že má zatvoriť, tak zatvorila,“ povie Paľo otravnému hosťovi.

         „No... Ale nerozumiete? Ona mi nechce predať jedno poondiate pivo!“ hovorí chlapík. Paľo vidí, ako predavačka s červenými očami odbieha kamsi dozadu, do útrob bufetu, namiesto nej sa k pultu vracia vystrihaný mládenec s modrým tetovaním, ktoré pripomína klbko zmijí. Paľo chvíľu premýšľa, či mládenec opilcovi jednu druzgne, alebo, či sa nebodaj omylom neujde aj jemu. Napokon, ani by to nebolo omylom, veď takisto pil, obťažoval predavačku a ešte je aj ženatý. Chlapec však len mlčky balí veci na pulte, tvári sa, akoby sa ho vec netýkala. Paľo chvíľu premýšľa, že si to s opilcom vybaví sám, ale potom usúdi, že by zbytočným škandálom predavačke ešte viac ublížil. Slečna s vlasmi ako lesný med sa vracia do stánku, oči má ešte vždy červené.

         „Preboha, ona plače,“ dvíha chlapík s údivom husté šedivé obočie. „Nuž, ale, to som nechcel, vážne... Ja som sa jej asi nejako dotkol. Asi sa na mňa hnevá.“

         „Asi sa na vás hnevá,“ odsekne Paľo.

         „Pôjdem sa jej ospravedlniť,“ navrhuje chlapík.

         „Prosím vás, nechajte to už tak,“ povie mu Paľo.

         „Akože? Veď ja som to nechcel! Slečna! Slečna!“ chlapík sa opäť priliepa všetkými údmi ku konštrukcii stánku. „Slečna, môžem to nejako napraviť?“

         „Už som vám povedal,“ hovorí Paľo takmer pošepky, ale veľmi nástojčivo. „Počujete? Je to vysvetlené, vyriešené, je to už v poriadku.“

         „Slečna, poďte, pozvem vás na pivo,“ pokračuje opilec.

         „Je to moja priateľka, nechajte ju už, prosím vás, na pokoji,“ vyhŕkne Paľo, odkiaľsi z hĺbky podvedomia sa mu vynorila lož, ktorá by podľa jeho troma vodkami a pivami zocelenej logiky mala zapôsobiť, navyše by jej sám aspoň na okamih rád uveril. Z útrob stánku vychádza opäť mládenec s klbkom zmijí a berie svoju kolegyňu kamsi dozadu, Paľovi neunikne neha, s akou ju chytí okolo pliec.

         „Tak... Pekný večer,“ povie Paľo smerom k slečne za pultom, ale už sa jej ani do očí nepozrie, uniká po prašnej ceste späť na zastávku, vietor mu fúka piesok do očí, na hlavu mu pomedzi stromy padajú prvé kvapky začínajúceho letného dažďa. Dobieha na zastávku, ale neskoro, autobus je preč, ďalší ide o hodinu, cíti zúfalstvo ešte aj z ubiehajúceho času. Kráča k neďalekej železničnej trati, najradšej by skočil pod vlak, ibaže žiadny nejde, skryje sa aspoň za bazové kríky a uľaví si, aby vydržal cestu. Cestu späť, za manželkou, s ktorou si nerozumie, za matkou, ktorá ho komanduje, do domácnosti, na ktorej zreteľne vidieť, že ju neopatruje starostlivá ruka gazdu, ale mľandravý hnát frustrovaného chudáka. Ako sa len nenávidí, Paľo Kriak-Tŕnistý! Spoza zákruty sa vynára autobus. Paľo si sadá dozadu, chvíľku čosi loví v ruksaku, potom vytiahne rožok, čo mu mamička nabalila, a lačne sa doň zahryzne.

     

    LIETAJÚCE TOPOLE (úryvok z knihy Stratené roky)

         Pani Bohatá si vyleštila auto, svojho zeleného trabanta. Keď doň nasadne a pevne uchopí trasúcu sa rýchlostnú páku, keď po zúfalom lomcovaní smelo zaradí jednotku, motor zaprdí, zaskučí a trabant sa prískokom pohne vpred; keď sa celá ulica zahalí do kúdolu modrého štipľavého dymu, zmocní sa jej uspokojivý pocit víťazstva a prehry zároveň. Zvíťazila v súboji nad sebou a prehrala súboj so životom. (Poradie na stupňoch víťazov by teda mohlo vyzerať takto – život, pani Bohatá, pani Bohatá.)

         Ešte musí dať do laty posmrkávajúceho tučného syna. Vyskúšala už všetky lieky sveta proti jeho posmrkávaniu, pichali mu do ruky oranžové a žlté injekcie, posielali ho na liečenia, vyskúšali všetko, ale márne. Keď príde máj, začne kýchať a na máj treba začať myslieť už v apríli. Pani Bohatá napísala synovi ospravedlnenku, ako sama vravievala, omluvenku, a posadila ho na zadné sedadlo trabanta.

         „Len aby som trafila na tú diaľnicu,“ vravela hľadiac s obavami na spleť vjazdov a výjazdov vedúcich na cestu, kde pre autá neplatia rýchlostné obmedzenia. Zvedená rovnou cestou bez nástrah a rizík pritlačila plyn na podlahu a trabant sa začal stovkou rútiť smerom na Brno.

         „To je teda rýchlosť,“ povedal synček. Iným autom než trabantom sa ešte nikdy neviezol. Ale expresné autobusy na rovnej ceste chodievali aj stodvadsiatkou, takže rýchlosti si už užil, to hej. Na Záhorí sa mihotali borovice rastúce na pieskových dunách.

         „Ten piesok je taký neúrodný,“ bedákal raz u Bohatých v byte senilný sused Krabica. „Dačo by sa s tým malo robiť. Mali by pod celé Záhorie podložiť obrovskú fóliu, ktorá by zachytávala vodu. Piesok by sa zvlhčil, zúrodnil, stala by sa z neho rašelina.“

         Syn pani Bohatej myslel na návrh pána Krabicu. Skúsi sa spýtať v škole, či to nie je hlúposť. Trabant pani Bohatej sa ocitol na Morave a o chvíľu už bolo vidieť brnianske paneláky.

         „Som zvedavá, čo bude na tých veľkých križovatkách v Brne,“ hovorila pani Bohatá s obavami. „Vôbec sa tam nevyznám. A ešte sa mi ťažko zaraďuje tá jednotka a spiatočka mi tam vôbec nejde. Poviem Jardovi, nech sa na to pozrie.“

         „Veď spiatočku na diaľnici nepotrebuješ,“ zavtipkoval synček.

         „Na diaľnici nie, ale ako bez nej zaparkujem?“ povedala vážne pani Bohatá. „A kde vlastne zaparkujem?“

         Trabant naozaj trochu zmätkoval na predmestí Brna. Syn pani Bohatej vedel, že cez Brno tečú dve rieky, Svitava a Svratka. Síce dve, ale ani jedna taká výrazná, ba až medzinárodná, ako povedzme Dunaj. Prešli cez tú Svratku, prešli popod železničné nadjazdy a potom omylom odbočili doprava namiesto doľava. Pani Bohatú zmiatlo, že na brnianskych križovatkách majú zelenú tí, ktorí prechádzajú rovno, a to v oboch smeroch, ale aj tí, ktorí odbočujú doľava – tí musia chvíľu počkať, dať prednosť oproti idúcim autám a až potom môžu ísť. A syn pani Bohatej si všimol, že semafory sú v Brne veľké, väčšie než v Bratislave.

         Napokon na akomsi parkovisku odstavili zeleného dvojtaktného tátoša a išli za strýkom Jardom, ktorý žil so svojou ženou Markétou v starom pavlačovom dome. Jeho žena bola po porážke, takže mali o čom hovoriť, napriek tomu, že sa veľa rokov nevideli. Pani Markéta im ukazovala gumové koliesko, s ktorým si precvičovala ľavú ruku.

         „Choďte radšej električkou a auto si tu nechajte,“ radili pani Bohatej domáci. „Budete tam o chvíľku a bez starostí.“

         Električka ich doviezla na kopec pred škaredú sivú nemocnicu, v ktorej ordinoval docent Fiedler. Čakáreň bola plná ľudí z celých Čiech i Slovenska, na parkovisku mali odstavené svoje škodovky, daktorí pofajčievali na dvore. Pani Bohatá bola komunikatívna, dala sa do reči s akýmisi manželmi z Rožňavy, tí jej vysvetlili, čo a ako. Najprv treba ísť na vstupný pohovor, vyšetrenie, potom docent stanoví liečbu.

         „Trojklanný nerv,“ hovorila významne jedna čakajúca pani. „Keď ma to chytilo pred televízorom, od bolesti som sa skoro škriabala po stene.“

         „Minule tu bola pani s dievčatkom, ktoré už bolo veľké a stále sa pomočovalo,“ povedala jedna čakajúca babka. „Docent mu dal jednu ihlu sem, druhú sem, a prestalo to.“

         Pani z Rožňavy mala dýchacie problémy a alergiu.

         „To je ako ty, čo povieš,“ obrátila sa pani Bohatá bodro na synčeka, ktorého sa zmocňoval strach.

         „Aj on, keď príde máj, keď začnú lietať tie topole, začne kýchať a kýcha až do júla, oči sa mu zapália, lapá po dychu. Mal také záchvaty dušnosti, že sme ho museli viezť na Kramáre, aby mu dali infúziu. Vraj z toho môže vyrásť, no ja neviem, či vyrastie, neviem si to vôbec predstaviť,“ hovorila ďalej pani Bohatá.

         „Nie je to také zlé, záchvat som mal raz, ako šesťročný,“ opravil ju syn, ale mama naňho zazrela:

         „Nieže ma budeš takto opravovať v ordinácii!“

         Zavolali ich dnu, docent sa na chlapca pozrel a spýtal sa, ako sa má.

         „Dobre,“ zahundral chlapec.

         „Teraz dobre, ale potom zle,“ povedala pani Bohatá. „Je totiž apríl, ale keď príde máj, začne kýchať, a neprestane do júla.“

         „Takže senná nádcha?“ spýtal sa docent.

         „Áno, už od šiestich rokov. Ale alergiu nemá ani tak na seno, ale keď lietajú tie topole, viete, to páperie z tých topoľov, stačí mu len prejsť okolo takého stromu a hneď má červené oči, kýcha, kašle a končí sa to záchvatmi,“ hovorila ďalej pani Bohatá.

         „Ako sa lieči?“ spýtal sa docent a menoval akúsi vakcínu.

         „Berie tie injekcie každú zimu a cez obdobie, keď lietajú tie topole, užíva tabletky, ale viete, nevie sa po nich sústrediť, je malátny, koncom roka je vždy vyradený zo školy. Ešte chodí aj na tie liečenia,“ líčila pani Bohatá jedno z nešťastí svojho života.

         „Dobre, tak to skúsime,“ povedal docent. „Príďte ráno o pol deviatej.“

         Vyšli von, zakrátko ich dobehli aj manželia z Rožňavy.

         „Musia si ma nechať na pozorovanie v nemocnici,“ zvestovala pani.

         „Ani sme s tým nerátali, žena tu nemá svoje veci...“ vravel pokojne muž. „Ideme do mesta, vezmeme vás autom.“

         Syna pani Bohatej sa zmocnila triaška, keďže mal podobnú diagnózu.

         „Myslíš, že si aj mňa nechajú v nemocnici?“ pýtal sa svojej mamičky s úzkosťou v hlase hanbiac sa pred cudzími ľuďmi za svoj strach.

         „To ja neviem,“ povedala mu pani Bohatá.

         „Ale predsa, ja nechcem...“ bľabotal jej syn.

         „A čo sa svet zrúti, keby si ostal v nemocnici? Veď by to bolo len na pár dní, kvôli vyšetreniam,“ odvetila pani Bohatá. „Ľudia niekedy musia ísť do nemocnice. Niektorí sú tam stále.“

         Vystúpili z auta rožňavských manželov. Išli po ulici, pani Bohatá bola trochu nervózna, jej syn bol bledý a zúfalý, videl vo výkladoch svoju bielu tvár, nad ktorou trónila béžová menčestrová šiltovka. Pani Bohatá mala zasa elegantný strakatý kožuch a takýto párik nemohol ujsť pozornosti pouličného fotografa, ktorý im vnútil svoje služby. Zobral peniaze, zapísal si adresu, farebnú fotku s emancipovanou paničkou a depresívnym chlapčekom pošle. Začalo pršať, išli do cukrárne (nepi ten džús taký studený, podrž ho v ústach, než ho prehltneš) a potom k príbuzným. Pani Bohatá poprosila Jardu, aby sa pozrel na tú prevodovku, jednotka ide len ťažko, spiatočka takmer vôbec.

         „Spiatočku nepotrebuješ,“ zavtipkoval strýko pri pohľade na zelený trabant a jeho skromné útroby pripomínajúce skôr veľký ventilátor, než motor auta.

         „A túto rúru nemáme zle?“ spýtala sa pani Bohatá na akúsi gumovú hadicu, ktorá vyčnievala z motora. Život pani Bohatej bol práve taký neusporiadaný ako tento motor. Bezradné postávanie nad otvorenou kapotou v nej vyvolávalo pocit zúfalstva, z ktorého však zároveň vyrastalo naplnenie, zadosťučinenie, morálna prevaha. Je sama a vychováva dieťa, môžu si o nej myslieť i hovoriť iní ľudia. Predstavte si, vychováva dieťa. A kúpila mu aj auto, aby sa mohlo voziť, predstavte si, auto, v dnešných časoch, a keď sa pokazí, musí ho sama opravovať, celkom sama. A ako to auto dymí, keď pani Bohatá pridá plyn. A jej syn je pritom ťažko chorý, keď príde máj, začne kýchať, ale ona mu našla lekára až v Brne, predstavte si, až v Brne, musí s ním behať do toho Brna na tom aute s tou gumovou rúrou.

         Na druhý deň ráno vyšli z domu pekne zavčasu, aby boli v nemocnici presne o pol deviatej. Syna pani Bohatej prešla nemocničná fóbia. Zbadal na vydlaždičkovanej ceste krásne sfarbeného vtáka so sivou hlavou, čiernymi lícami a hrdlom, červeno-hnedými krídlami a s bielym bruchom. Videl ho aj doma, pred samoobsluhou, keď sa vracal z hudobnej výchovy, díval sa naňho fascinovaný asi hodinu a potom ho hľadal v atlasoch, nevedel však určiť meno svojho objavu. Spýtal sa teda mamy, či nevie, aký je to vták.

         „Vrabec, predsa,“ povedala pani Bohatá.

         V nemocnici opäť čakali, hoci pol deviatej už nečujne odbili nefungujúce nástenné hodiny. Syn pani Bohatej čítal na nástenke, v čom spočíva princíp akupunktúry. Celý užasnutý sa dozvedel, že jeho telom prechádzajú nervové dráhy a prišlo mu beztak čudné, že ich niekto pod kožou vidí a trafí správne miesto ihlou. Docent Fiedler to vraj študoval v Číne alebo v Kórei. Letáky na nástenke zdôrazňovali, že akupunktúra nebolí, že správne vpichnutú ihlu necítiť. Vraj ju objavil akýsi ázijský roľník, ktorého mučili bolesti hlavy. Pri práci na poli sa poranil motykou, a hoci mu zo seknutej nohy tiekla krv, začal sa radovať – všimol si totiž, že ho hlava úplne prestala bolieť.

         Konečne sa otvorili dvere a zavolali syna pani Bohatej. Musí ísť sám, lebo v ošetrovni s ním sedí plno chlapov a docent bude s nimi všetkými mať veľa práce. Jeden pacient nemá nohu, iný sa musí vyzliecť donaha a syn pani Bohatej s tichým úžasom hľadí na jeho veľký penis a ťažké gule, chlap mu pripadá ako iný živočíšny druh. Opodiaľ sedí chlapík, ktorý má na chrbte plno sklených pohárikov – syn pani Bohatej si spomenie, že čosi podobné videl v deprimujúcom ruskom filme, na aké chodili každú stredu v rámci školskej družiny. Poháre sa volali banky a vo filme nimi liečili nejaké dieťa s vysokou horúčkou. Daváj bánky, Káťa.

         Prichádza docent, mládež má prednosť, už si pred chlapca nesie tácku s ihlami. Sú väčšie, než si syn pani Bohatej myslel, a prvá mu smeruje rovno medzi oči. Druhá pod nos, ďalšie dve tiež. Ihly ho pichajú, to v letákoch zabudli spomenúť, je však fakt, že po zapichnutí ich už necítiť. Docent Fiedler vidí, kadiaľ v ňom idú tie dráhy. Plno ihiel mu pichá do hrudníka, pacient je trochu netrpezlivý, pichanie mu začína byť nepríjemné. Ešte dve ihly do rúk. Potom káže chlapcovi, aby sa predklonil, prinesie si sklené poháre a horiaci kahan. Ruský film sa stáva skutočnosťou, docent už berie prvú banku do rúk, nahreje nad kahanom, plameňom z nej vysaje vzduch a priloží synovi pani Bohatej na chrbát. Koža sa pod bankou vyduje, podtlak ju vymodeluje do neuveriteľne vyzerajúcej hrče, o chvíľu sa mu na chrbát prisaje toľko pohárov, koľko sa mu tam zmestí, akoby ich pozbierali zo stola na svadobnej hostine. Takto tu sedí ako Marťan, ako robot, z tváre, z nosa, z líc, z očí, z rúk a z hrude mu trčia ihly, na chrbte má zasa prilepené poháre, cíti sa, akoby naňho položili celý kredenc. Tupo hľadí, ako primár pichá ihly beznohému do kýpťa, potom mu tam akýmsi prístrojom púšťa elektrinu. Prichádza sestra, berie si do parády holého muža. Chlapec je trochu zarazený, že muž sa pred sestrou nehanbí, lebo predsa muž sa pred ženou nemá ukazovať nahý a naopak, žena pred mužom. Starší muž si ľahne na brucho a sestra, mimochodom takisto nie najmladšia, mu čímsi natiera chrbát aj zadok.

         „Tohle je zadeček, panečku,“ potľapká ho, čo chlapcovi pripadá neslýchané.

         Keď z chlapca docent vyberie všetok riad, povie mu, aby chvíľu s mamou počkali. Chlapec vyjde von ako obarený, o chvíľu si ich docent zavolá do pracovne.

         „To viete, pri sennej nádche nemusí byť úľava po akupunktúre taká výrazná ako povedzme pri nervových ochoreniach, tam je účinok okamžitý,“ hovorí docent. „Najlepšie je kombinovať viacero metód. Treba zachovať doterajšiu liečbu, teda chlapec musí aj naďalej brať injekcie, lieky a počas kritického obdobia musí chodiť na liečenia. Popri tom všetkom skúsime aj akupunktúru, veď možno... možno z toho časom vyrastie.“

         „Kdežeby vyrástol,“ zakrúti hlavou pani Bohatá.

         Po tomto rozhovore im docent určí ďalší termín na šestnásty apríl, teda o desať dní.

         Pani Bohatá vzdychá, že sa tortúra s kýchajúcim synom raz a navždy neskončila, ani Jardo jej príliš nepomohol s tým autom, rýchlostná páka sa trasie a ťažko sa ňou hýbe, jazda trabantom je vyčerpávajúca. Rozlúčia sa s príbuznými a vydajú sa na cestu späť, lesy na Záhorí kropí jarná búrka, pani Bohatá ide radšej pomaly, hoci zmeškajú hokejový zápas, v ktorom Sovietsky zväz zvíťazí nad Československom jedenásť nula.

         Niekoľko pravidelných návštev Brna raz padne synovi pani Bohatej na úžitok. Na pionierskej schôdzi budú mať vlastivednú súťaž, rozdelia sa do troch družstiev a každé vyfasuje jedno mesto, o ktorom bude musieť pripraviť obšírny výklad. Prvé družstvo dostane Bratislavu, spolužiaci jasajú, otázka je ľahká, radosť má aj tretie družstvo, ktoré dostane Prahu. Na prostredné družstvo pripadne Brno, o ktorom nikto nič nevie. Pionier Bohatý však svojimi znalosťami exceluje a zabezpečí druhému družstvu triumfálne a nečakané víťazstvo.

         Keď na Hlaváčovej ulici opadne modrý štipľavý dym z trabanta, ktorý sa prirútil až z Brna, všetko sa vráti do starých koľají. Pani Bohatá ide do práce a jej syn ide do školy. Na telocviku je stredobodom pozornosti a trochu i posmeškov – banky mu totiž zanechali na chrbte veľké tmavohnedé kruhy, ktoré presvitajú pod bielym tielkom.

         „To čo máš? Čo to máš?“ vypytujú sa ho spolužiaci. Vidí to aj Marienka Smetanová, ktorú miluje. Čo má robiť? Musí chodiť na akupunktúru a musí chodiť na telocvik, musí sa vyzliecť a musia ho všetci vidieť krúžkovaného ako dáke exotické zviera – vrátane Marienky. Zabudne si v škole žltý pulóver, príde domov iba v košeli a vetrovke. Zistí sa to až doma, keď ho mama posiela na hudobnú výchovu.

         „Čo je to s tebou, si zaľúbený, či čo?“ hreší pani Bohatá syna. Syn kráča zamyslený po lúke na sídlisku, rastie na nej vysoká tráva, pomedzi ktorú vedú chodníky. Chlapec každý z nich pozná, vedel by mapu tejto lúky nakresliť do najmenších podrobností. Ale nikdy to nebude musieť urobiť. Rozmýšľa nad šestnástym aprílom, kedy sa má zopakovať nepríjemnosť s ihlami na tvári a bankami na chrbte. Cíti akúsi úľavu, že tento dátum je ešte ďaleko pred ním, ešte je privčas naň myslieť, tuší však - a bezpochyby správne – že sa raz dostaví.

         „Nabudúce budeme radšej cestovať vlakom,“ povie pani Bohatá. Trápi ju pokazená prevodovka, neuchopiteľná a vzpierajúca sa rýchlostná páka, jednotka, ktorá sa tak ťažko radí, a spiatočka, ktorá sa nedá zaradiť vôbec. A pritom by si pani Bohatá tak rada a s chuťou cúvla.

     

    VOJTECH A ALEXANDER (z knihy Kritický deň)

         „Ahoj, Vojtech!”

         „Ahoj, Alexander!”

         „Vojtech, musím ti porozprávať jeden zaujímavý film, ktorý som videl v televízii. Bol to starší český film, ani som nepoznal tých hercov, iba Martina Růžeka, toho som poznal. Začínalo sa to tak, že sa dvaja snúbenci chystali na svatbu, ktorá mala byť už o pár dní. Ona bola celkom pekná a on taký urastený, robotník. Mali schôdzku, kde sa dohadovali, koho pozvú, a tak. On večer prišiel domov – alebo už bývali so snúbenicou spolu? vidíš, na to som už zabudol – a v kúpeľni sa umýval. Potom na polici našiel takú fľašku, tak ju otvoril a vypil. Zaujímavé bolo, že ani neviem, prečo to vlastne urobil, nebolo to nijako zdôvodnené. Fľaška ani tekutina sa nepodobali na nič, čo by mohlo patriť k potravinám, bola to celkom zjavne chemikália, možno nejaký čistiaci alobo leštiaci prostriedok, dosť na tom, že hrdina ho vypil. Na druhý deň išiel do roboty, kolegovia mu gratulovali, že sa bude ženiť, privítali ho slávnostne, žartovali, ale on sa necítil dobre. Premáhal sa, snažil sa usmievať, potil sa, vracal a nakoniec úplne odpadol. Keď ho previezli do nemocnice, lekár skonštatoval otravu v takom pokročilom štádiu, že život by mu mohlo zachrániť iba prefiltrovanie krvi na jednom prístroji, ktorý mali iba v jednej nemocnici v Prahe. Bolo treba ho tam rýchlo previezť. Našťastie mala hrdinka pred tým otráveným snúbencom iného frajera, letca, toho hral Růžek. Poprosila ho, aby ženícha previezol do Prahy lietadlom. Nebol v tom zrejme žiadny problém nasadnúť do lietadla a ísť, stačilo len vedieť lietadlo riadiť. Růžek po chvíli zdráhania (ešte stále žiarlil) privolil, bol veľkorysý. Bola tam aj matka otráveného hrdinu, ktorá na margo nevesty a jej predchádzajúceho frajera–letca poznamenala – kdoví, co s ním ještě má. Otráveného previezli do pražskej nemocnice. Bolo však treba zohnať lekára, ktorý jediný vedel s prístrojom narábať. Bol to starší muž, docent alebo profesor, ktorý bol rozvedený. Mal malú dcérku, po ktorú prišiel, aby ju zobral do zoologickej záhrady. Dcérka bola rada, dlho sa s otcom nevideli, pretože ten nemal nikdy čas. Bol predsa špičkový lekár, ale dnes jej svätosväte prisľúbil, že pôjdu do zoo. Aj išli, ale v ampliónoch odrazu začali hlásiť jeho meno, aby sa vraj dostavil na vrátnicu. Tam mu oznámili, že má súrny prípad, ku ktorému aj s dcérkou okamžite išiel. Vysvetlil dcérke, aby sa nehnevala, že pôjdu do zoo inokedy, a aby si niečo kreslila v jeho kancelárii – on musí jednému ujovi prefiltrovať krv. Dcérka sa veľmi urazila a až do konca filmu sa s otcom nebavila. Ale život otráveného hrdinu sa podarilo zachrániť.”

         "Alexander, mne sa zdá, že v tom filme, čo si videl, to bolo trochu inak – že sa totiž ten film začínal tým, ako sa dvaja stretli a ten jeden tomu druhému rozprával obsah filmu, a to bol práve obsah, ktorý si mi teraz hovoril. Ale keď ten obsah dorozprával, film ešte pokračoval ďalej, rozprávanie bolo iba jednou epizódou.”

         „Vojtech, nezdá sa mi to, ale je to na druhej strane možné, pretože som sa nedíval do konca. Vypol som telku, keď ho zachránili.”

         „Alexander, porozprávajme sa ešte o našich koníčkoch. Mojím koníčkom je napríklad zadržiavanie stolice. Skrátka, keď potrebujem ísť na záchod, rozumieš, snažím sa oddialiť tú chvíľu čo najviac. Teší ma pocit plného brucha, keď už idem prasknúť a už sa zdá, že to nevydržím a že mi hovno vyletí von v tej najnevhodnejšej chvíli. Keď už mi stúpa krv do hlavy a zatínam zuby a päste a hovorím si, že pôjdem ešte neskôr. V tomto zápase človeka s prírodou prekonávam sám seba, získavam cenné minúty sekundu za sekundou. Niekedy sa zdržím aj celé dni. Je to skrátka obrovské umenie sebaovládania. Aj teraz sa mi už krúti celé brucho, akoby mi v ňom čerti hrali na pekelných husliach. Cítim tú stolicu až v srdci, akoby sa mi doň zapichávala, už sa bojím aj prehovoriť, povedz mi radšej ty o svojich koníčkoch.”

         „Nuž ja, naopak, rád seriem čo najčastejšie, lebo mňa práve teší ten pocit vyprázdňovania. Napríklad len čo niečo zjem, už sa teším, ako to pôjde von, už tlačím, aby sa to vo mne ani neohrialo. Najnovšie mi stačí už aj pohľad na jedlo, napríklad v obchode, a už to na mňa príde. Nerobím si s tým starosti, nie sú to nejaké veľké kusy, takže mi často ani nevypadnú z nohavíc. Nikto nič nevidí, ale ja pritom pociťujem, že som niečo dokázal, niečo ozajstné, iné ako ostatní ľudia. Mimochodom, aj teraz seriem, dokonca dosť výdatne, lebo oproti je reštaurácia a niekomu tam nesú vyprážaného pstruha s hranolčekmi. Ale nebudem ťa ďalej zdržiavať...”

         „Nie, nezdržuješ ma, koniec koncov ja mám zdržiavanie celkom rád, naopak, ja ťa nechcem nútiť...”

         „Ale kdeže, mne nútenie vôbec nevadí, práve naopak. Uvidíme sa zasa zajtra, tak sa zatiaľ maj, Vojtech. Inak, dnes večer nezabudni pozerať televíziu, dávajú inscenáciu Mário, zapískaj! Je to výborné, hrá tam tá poslankyňa Ida Rapaičová.”

         „Ak by som to náhodou nemohol pozerať, ty mi to porozprávaš, ak náhodou nebudeš zaneprázdnený.”

         „Myslím, že by som mal byť vyprázdnený. Tak sa maj, Vojtech.”

         „Ahoj, Alexander.”

     

    NAČO SÚ NÁM BIMBONGY? (SLOH BEZ JADRA) (z knihy Kritický deň)

         Sedím na vŕzgajúcom gauči a snažím sa nepôsobiť naň a na biele podušky, ktorými je vystlaný, príliš veľkou tiažovou silou G. Vonku v korune topoľa spieva penica (Sylvia), ale neviem presne určiť, o aký druh ide. Penica jarabá sa v Petržalke pravdepodobne nevyskytuje, podobne ako penica čiernohlavá (i keď u tej je výskyt pravdepodobnejší vzhľadom na blízkosť lesa), a tak zrejme ide o penicu slávikovitú (ale tá má bohatší hlasový prejav) popolavú, alebo najpravdepodobnejšie o penicu obyčajnú. Obývačka, v ktorej sedím, je na prízemí a pod otvoreným oknom počuť každé klopkanie opätkov, každý rozhovor, napomínanie detí a najmä hrkotanie umelohmotných áut a traktorov, s ktorými sa napomínané deti hrajú. Je piatok popoludní.

         „To ovocie sa dováža z Afriky,” hovorí jedno dieťa s umelohmotnou tatrovkou na špagáte. „Potom ho niekto dospelý rozbije.”

         Mladíci v parku čítajú Zmenu. Čo robí Havlová s peniazmi, ktoré jej posielame na dobročinné účely? Prečo Dienstbier nakláňa tú hlavu? Pretože je dementný a pije! Havel je tiež alkoholik a tancuje holý na stole! John Hvasta je Žid, a preto je lakomý! Fedor Gál ušiel do Londýna a odtiaľ riadi slobodomurárske sprisahanie proti Slovákom! Mečiar je dávno zlikvidovaný a na verejnosti vystupuje jeho dvojník. Čarnogurskí nie sú bratia, ale sestry!

         V kuchyni umýva Moja žena riady. Ešte nie sme spolu oddaní, ale inak sme si oddaní. Hrnce v policiach sú uložené vo vzorných radoch. Stoja vyleštené, akoby ich nikto nikdy nepoužíval, pretože sa po každom použití umyjú, opláchnu, vysušia, vyleštia a len jemne vyutierajú bielou utierkou, ktorá nepúšťa chlpy. Chlp na hrnci je rovnako veľkým nešťastím ako diera v obruse, odtlačok prsta na skle, vlas v umývadle, nakrivo zavesený kabát a podobne. Moja žena sa búri proti tejto hierarchii, ktorú presadzuje Jej matka, ale popri tejto vzbure precízne leští hrnce, stavia ich do radu, utiera prach a napráva kabáty. Všetko je tak, ako má byť. Keď sú hrnce zoradené, vyzerajú ako vojaci, len im rozdať zbrane. Nepochybne by ich bez meškania nabili a začali bitku proti ľuďom, ak už ju nezačali a ak ju – aspoň na pôde tohto bytu – nevyhrali.

         Jej matka leží v spálni na posteli a nemôže vstať. Odkedy si kúpila prístroj na meranie tlaku, tlak jej kolíše každých desať minút. Namerané hodnoty stoja v husto popísaných stĺpcoch na stránkach stolového kalendára (6 údajov za hodinu, t. j. 144 údajov za deň). Čím viac Jej matka odmieta lekárske ošetrenie, tým viac lekárov navštevuje. Stav sa jej zhoršuje najmä pred kontrolou, keď sa chýli ku koncu siahodlhé obdobie práceneschopnosti, ale aj v chvíľach osamelosti, keď treba Moju ženu privolať domov dostatočne závažnými okolnosťami.

         Bojím sa do tej izby čo i len pozrieť, aby môj pohľad úbohú paniu nezniesol zo sveta. Rovnaký účinok by malo na jej zdravie a život ukončenie práceneschopnosti či odmietnutie Mojej ženy konať si povinnosť. Povinnosťou Mojej ženy je každé ráno vstať, nastaviť pohár na zaváraniny, do ktorého sa Jej matka vymočí, odmerať objem vymočeného moču a porovnať ho s objemom vypitej tekutiny. Pripraviť matke raňajky, odísť do roboty, i keď by bolo lepšie, keby ani ona nepracovala, tak ako teraz Jej matka. Po práci sa ponáhľať domov, nastaviť pohár na moč, podať obed, precízne poumývať hrnce, vysušiť, vyleštiť, zoradiť, rozdať zbrane, nabiť, spustiť paľbu, povysávať a potom celý večer sedieť s nastraženými ušami pre prípad, že by si Jej matka vzdychla na znak ďalšieho zakolísania tlaku.

         Ešte dobre, že sa teraz s Mojou ženou sexuálne nestýkame, pretože by to za takýchto okolností aj tak nebolo možné. Vonku vonia pokosená tráva a aspoň trochu kompenzuje zmes liekov, saponátov, pohárov na moč a dezinfekčných prostriedkov. Petržalský byt nasiaknutý patogénnymi zónami pripomína lekársku ordináciu, operačnú sálu a nemocnicu dohromady. Moja žena tu vyrastala, kým ja som vyrastal v našom byte, pripomínajúcom chliev, v ktorom sa pod tiažou depresívnej atmosféry rozpadáva a rozkladá aj slama.

         „Zavolaj mi,” kričí dievča na ulici inému, menšiemu dievčaťu.

         „A o čom?” pýta sa menšie dievča.

         „Čo robíš a tak.”

         „A aké máš číslo?”

         „899 941.”

         „A o čom budeme hovoriť?”

         „Uvidíš.”

         Keďže nemám čo robiť, chcem písať politický komentár.

         Kritika na adresu dnešnej politickej moci v Česko-Slovensku sa často opiera o krívajúci argument o tom, že... Zle, ešte raz.

         Ak by sa myšlienka, že dnešná politická moc nerešpektuje mienku radového občana, a ten nemôže zasiahnuť do jej rozhodovania, zakladala aspoň trochu na pravde, potom by ju bolo možné aplikovať v rovine česko-slovenských vzťahov.

         Slovenské príslovie „politika je len panské huncútstvo” vyjadruje postavenie človeka bez možnosti ovplyvniť...

         Po niekoľkých pokusoch sa vzdávam.

         „Má dnes tato článok?” škrieka Jej matka z postele a Moja žena volá „áno, áno” a už k nej beží s otvorenými novinami. S novinami, v ktorých pracuje Moja žena aj Jej otec, ktorý je inak s Jej matkou už dávno rozvedený.

         Všetko sa začalo pred piatimi dňami, v pondelok. Moja žena ma vytiahla z domu, hoci som mal v úmysle oddychovať. Podozrieval som ju, že mi chce ukázať otcov článok v novinách, tak som ich vyhodil do koša. Vybrala ich a poskladala naspäť do tašky. Potom som chcel, aby si formálne odbavila návštevu U nich, teda u Jej chorej matky – bývali sme ešte U nás, čiže v byte Mojej matky a Jej syna, teda mňa. Bývali sme tam už tri mesiace, odkedy sme sa s Mojou ženou rozhodli, že po dvojročnej známosti by sme mohli spolu nielen chodiť, ale aj normálne žiť. Chceli sme byť stále spolu, a napokon sme už boli aj dospelí, teda najmä Moja žena, ktorá už pracovala a zarábala 2 200 korún. Prichýlila nás Moja matka, pretože Jej matka pre vec nemala pochopenie (mňa by v byte nezniesla, ale ani odchod dcéry jej nebol po chuti).

         Moja matka aspoň neškrieka a nemeria si každých desať minút tlak, ale zato ma každých desať minút volá, aby som sa išiel pozrieť na televíziu, pretože je tam Klaus, Havel, Dlouhý, J. Čarnogurský, I. Čarnogurský, Mikloško, Markuš, Mečiar, Dienstbier, Móric, Prokeš, Brňák, Čech, Langoš, Pithart atď... Zatiaľ neexistuje miesto, ktoré by sa volalo U nás a znamenalo by to u Mojej ženy a u mňa.

         „Vy máte u vás taký neporiadok,” hovorí U nás Moja žena, keď umýva a utiera riad podobne precízne ako U nich, hoci U nás ich stačí opláchnuť a jebnúť na policu. „Vy tu odkladáte tie kelímky a nedá sa tu pohnúť.”

         Lenže tie tégliky tam odkladá Moja matka. Sú to tégliky od smotán a jogurtov, ktoré by sa ešte na niečo mohli hodiť (napríklad na smeti), a tak sa ich v kuchyni hromadia celé kopy a v každom sa aspoň na dne usmieva zopár rozkladajúcich sa odpadkov.

         „Prečo nevynesieš smeti?”

         „Kedy budeš mať skúšku?”

         „Kedy sa budeš učiť?”

         „Všetko pred sebou bágruješ.”

         „Aspoň tú trávu keby si mi pozvážal na záhrade, ja už na všetko sama nestačím.”

         Hovorí mi Moja matka vo chvíli, keď sa chystám učiť na skúšku a nahlas ľutujem, že nemôžem ísť radšej do záhrady zvážať trávu.

         „Radšej by som celé dni zvážal trávu,” chcem povedať, ale skôr než to vyslovím, predbehne ma Moja matka so svojimi lamentáciami. Moja žena to už nemôže počúvať, a tak sa utiahne do našej izby. Moja matka pozerá správy, druhé počúva v rádiu, pritom číta noviny a okrem nich knižku o letcoch na západnom fronte. Usilujem sa aspoň formálne dokončiť rozhovor a zastrieť fakt, že Moja žena odišla. Tvárim sa, že ostala, že sme tam obaja a že obaja vysvetľujeme Mojej matke, že nič nebágrujeme, ale že:

         – nemáme peniaze,

         – nemáme čas,

         – Moja žena musí pracovať, aby si uživila muža,

         – muž musí pracovať, aspoň by chcel, ale musí aj študovať. Mohol by písať komentáre, ale:

         – nevie to,

         – ak by to aj vedel, stále pri tom musí myslieť na svojho svokra, ktorý píše, akoby bičom plieskal,

         – ak sa mu aj podarí napísať článok, neuverejnia ho,

         – ak ho aj uverejnia, nevyplatia zaň honorár,

         – muž presedel celú jar nad rozpísanými komentármi a teraz musí absolvovať celý semester v priebehu týždňa,

         – zbytok času sa premrhá na pranie,

         – na nákup jedla, ktoré sa potom pripraví, uvarí, zje, vyserie, a opäť sa nakupuje, uvarí a zje, a to všetko stojí peniaze a čas,

         – a to nehovoriac o iných ambíciách (kultúra, umenie, politika),

         – čo sa týka športu, nechodil som celý rok na telocvik (Xaverov – Aero Odolena Voda 0 : 0),

         – nehovoriac ešte o záhrade.

         Prírodu už poznám iba z diaľky. Našťastie jej záblesky preniknú aj do mesta (lastovičky, vrabce, stromy). Vyjde najavo, že Moja žena sa nezúčastňuje na diskusii, a tak sa jej idem opýtať: „Čo ti je?”

         „Ale nič,” povie žena a zaspí.

         Ráno lamentuje, že nenapísala článok. Ani ja som nenapísal článok, a som tu. Vstávame a nevieme, čo nás čaká. Rozhodne po návšteve školy, v ktorej nikoho kompetentného nezastihnem, knižnice, v ktorej nemajú potrebné knihy, hraní, ktoré ma neuspokojí, onanovaní, ktoré ma vyčerpá, a po troch pokusoch napísať komentár začínam vyvolávať Mojej žene do práce, kedy už skončí, aby sme začali nový život. Kým som doma, najem sa (zadarmo) nejakého domáceho jedla (kúsok zamrznutej slaniny, gumový chlieb, vlažná voda, slabá káva).

         Recept na obed v pracovný deň U nás.

         Z mrazničky od ľadu zo všetkých síl odlepíme žltý papier, v ktorého útrobách sa skrýva malý zvyšok na kosť zamrznutej slaninky. Potom tupým nožom odrežeme kúsok gumového chleba, ktorý sme vybalili z ôsmich handier, pričom sme dbali, aby sme všetky omrvinky vytriasli na zem. Dáme odtiecť studenú vodu, potom vyberieme spomedzi mastných a ochytaných pohárov jeden, ktorý najviac vyhovuje. Odtečenú vodu opäť prepneme na teplú a pohár opláchneme od mastnoty. Teplú vodu zastavíme a až teraz naplníme pohár zle odtečenou vlažnou vodou. Prikročíme k tvorbe kávy. Čerstvo zomletú kávu porozsýpame na obrus, zvyšok si pripravíme do šálky. Zapálime oheň na plynovom sporáku, ale ešte kým sa rozhorí, zlomíme desať nehorľavých zápaliek, najradšej zo škatuľky KDH – 17 s heslom Kto je Slovák, volí KDH. Vyberieme nádobu s najväčším obsahom vodného kameňa a dáme v nej zovrieť vodu. Kávu v šálke zalievame po okraj, aby trochu ostalo aj v podšálke. Kávou kvapkajúcou zo dna šálky tak pokvapkáme šaty aj koberec bez väčšej námahy. Dobrú chuť a jednať ako chlap!

         Idem do redakcie za Mojou ženou. Sekretárka, ktorá nevie písať na stroji a bojí sa, že ju vyhodia a že sa to bude musieť naučiť, číta básničku o VPN (Mikloško – teploško a pod.). Strašne sa smeje, je opitá. Žena má ešte robotu a vyrušujú ju Vikina, Mimina, Janina, Mikina, Anina, Betina, Hanina, Cicina, Lacina. Idem po ňu. Nedbám, že ma na vrátnici zastrelí vrátnik. Chcem prežiť niečo zaujímavé, ale pred Mojou ženou o tom nehovorím.

         Mojimi najväčšími nepriateľmi sú: zmrznuté slaninky, gumové chleby, omrvinky, mlynčeky na kávu, tégliky od smotany, ale aj autobusy, čo nechodia, magnetofóny, čo sa kazia, články, čo sa nechcú dať napísať, vzorce, čo sa nechcú dať naučiť, a peniaze, čo sa nechcú dať vyplatiť. Najväčšími nepriateľmi Jej matky sú hrnce, čo nechcú stáť v rade, televízory, čo majú obraz nakrivo, tlak, čo kolíše každých desať minút, omrvinky na koberci a všetci ľudia, ktorí tie omrvinky trúsia, ktorí produkujú špinu, hlinu a prach, všetci, ktorí slobodne štia, serú a nemajú ani poňatia, čo je to močiť do pohára a merať objem vymočeného moču. Medzi nami je teda zásadný rozdiel.

         Napokon sa začalo rande s Mojou ženou – teraz už spolu musíme nielen chodiť, ale aj žiť, máme nabitý program. Žena mi rozpráva o práci. Vikina, Mimina, Janina, Hanina. Odporné, srandovné, povedali hento, tamto, sprostejšie, než sa zdá, ale nie až také sprosté, ako sa zdá. Tato píše, len tak bičom plieska. Dávam najavo nevôľu, nie som schopný ani objednať kávu v kaviarni. Žena neľutuje svoje počínanie, čo ma ešte viac dráždi. Prší, nemáme kam ísť. Nemáme peniaze, nemáme čas. Ideme formálne navštíviť Jej chorú matku. Ospravedlňujem sa žene za svoje konanie, pretože som zjedol rožok a pagáč s kúskom štrku a omrvinky mám zapletené v brade a na golieri. Iba vtedy chutí pečivo! Jej matka leží, ani sa nehne. Prihoršilo sa jej pred pár dňami, keď mala ísť na kontrolu. Večer predtým sa jej tlakomer vymkol z ruky a ona od strachu zavolala sanitku. Vyčítala potom Mojej žene, že tam nebola, keď bolo treba, ba ani o ničom nevedela, pretože žije U nás a nedá si ani námahu zatelefonovať jej po každom meraní tlaku. Bola by to stále len jedna stratená minúta oproti zvyšným deviatim, ktoré predsa môže voľne využiť. Cez víkend bol pri nej jej priateľ, doktor. Lekár.

         „Hovorím ti,” škrieka Jej matka. „Zrazu mám tlak dvesto. A ten pocit, že človek je tu sám, že nevie, čo má robiť...”

         „Má zobrať Digoxín a čakať. Behom dvoch hodín to klesne.”

         „Ale nekleslo!”

         „A vzala si Digoxín?”

         „Nevzala.”

         „Tak potom nemohlo klesnúť. Nabudúce ho vezmi.”

         „Minule som ho vzala, a nekleslo.”

         „Kedy?”

         „No minule predsa,” škrieka ešte viac. „Nekleslo!”

         „A mala si vysoký tlak, keď si vzala?”

         „Nie.”

         „Tak potom nemohlo klesnúť.”

         „Ale vymočila som tri deci moču.”

         „Moču?”

         „Áno, veď ti hovorím, že moču.”

         „Tak to si z toho mala. To aj ja by som mal po takom močení. Musíš dobre merať, čo vymočíš. Najlepšie je vypiť toľko, čo vymočíš, a vymočiť toľko, koľko vypiješ.”

         „Ako naschvál sa mi to stalo pred kontrolou. Čo teraz? Ja len mám strach, že ma ešte nechajú doma. A pritom mám toľko roboty.”

         Pred osudným pondelkom sme podobné príhody Jej matky nebrali vážne – nemali sme čas. Ja som mal mať koncert a učil som sa aj na skúšky. Večer, popri učení (resp. namiesto učenia), keď žena zaspala, tajne som sa prehrabával v cestovných poriadkoch a v mapách. Ešte stále som nikde nebol, hoci na Veľkú Javorinu sa dá urobiť pekný výlet, len si treba privstať a stihnúť vlak o 4.18 do Kútov, tam prestúpiť na vlak do Veselí nad Moravou a odtiaľ ešte pár staníc do Vrboviec. Z Vrboviec je po modrej a červenej na hrebeň Bielych Karpát iba kúsok a z opačnej strany, z Moravského Lieskového, ide večer autobus do Nového Mesta nad Váhom a odtiaľ osobný vlak do Bratislavy, t. j. predpokladaný návrat o 24.00 hod. Lenže cestovné pre dve osoby stojí 176 korún a má ešte zdražieť. Pekná túra sa dá urobiť z Hlohovca do Piešťan po hrebeňovke smerujúcej na Považský Inovec. Ale aj tu je cestovné drahé, resp. naň nemáme peniaze. Chcel by som sa pozrieť aj na Biely Kameň, na Zabité, do Bielych hôr, na Plavecký hrad, na Dobrú Vodu, na Poľanu, do Vernára, do Telgartu, na Kráľovu hoľu, na Žakýlske pleso... Tých miest je viac než všetkých dní dovolenky, ktoré nás so ženou čakajú a cestovné predstavuje vyššiu sumu než počas produktívneho veku zarobíme. Ráno zaspím na skúšku a prídem neskoro (po pol roku) do školy.

         Chcel som minule zarábať písaním erotických poviedok, ale vyschlo mi pero. Ešteže mi zostal ten humor.

         „A čo to ty hráš?” poskakuje pri mne Manažér, ktorého som práve stretol pred hotelom Fórum.

         „Ťažko povedať,” rozmýšľal som, ako sa pochváliť. „Dačo na synťáku alebo tak.”

         „Depeš?”

         „Ten sa mi páči, ale oni robia všetko cez počítače, sekvencery, ja na to nemám techniku – nemôžem nič programovať. Je to trochu alternatíva, ale robil by som aj dobrú komerciu, keby som na to mal podmienky. Mám napísaných plno vecí.”

         Manažér sa na mňa pozerá, ako keby som mu povedal, že doma skáčem o žrdi 10 metrov. Potom povie:

         „Rozbieham dvadsať nových akcií. Dal som na reklamu 500 000.”

         „To sa ti vráti,” hovorím znalecky, aj keď neviem, o aké akcie ide.

         „Ľudia sú dnes hrozne nespoľahliví a nezodpovední. Nevedia, čo je profesionalita,” frfle Manažér.

         „Vybavil si mi to štúdio, čo si spomínal?” pýtam sa ho, strácajúc trpezlivosť.

         „Poď do Fórumu na kávu, porozprávame sa,” zahovára.

         „Nemám pri sebe prachy,” klamem – nemám ich vôbec.

         „Ale! Ani nejakú stovku?” čuduje sa. “Načo ti je štúdio?”

         „Chcel som pred koncertom nahrať aspoň dve nové veci a dostať ich do rádia ako reklamu. Aby mi prišli ľudia. Ak nenaplním sálu, vykopnú ma.”

         „Moje akcie vypredávajú športové haly,” hovorí Manažér a ja zatajujem, že moja sála má tridsať miest.

         „Ty na dačom hráš, nie? Robíš dačo do muziky, nie?” hovorí Manažér a ja sa chystám na odchod.

         „Keby si niečo potreboval, ozvi sa,” volá za mnou priateľsky. „Najlepšie by bolo, keby si vystupoval ako právnická osoba, lebo ako s fyzickou osobou sa s tebou nebude nikto baviť. Dajte s kamošmi dokopy nejaké peniaze a zaregistrujte sa ako firma, najlepšie eseročka, na tú vám stačí stotisíc.”

         Koncert som mal v sále s tridsiatimi kreslami. Šéfka klubu usporadúvala súťaž detí Rozihraná Petržalka. Stála s mikrofónom v ruke pri veľkom okne a dívala sa spoza zaprášeného skla na neďaleké ihrisko, na ktorom ostýchavo postávali dve deti v sprievode unudených rodičov. Bodré komentovanie šéfky klubu sa cez reproduktory rozliehalo po celom sídlisku:

         „Voláme vás, deti, poďte, zaskáčte si škôlku, zajazdite si slalom na trojkolke a tí najlepší z vás získajú prvú cenu – cukrííííkýýýýý!” Zakryla si dlaňou mikrofón a vzdychla: „Ja už neviem, čo im mám povéédáááť...”

         Pred pár dňami bola manifestovať za Mečiara, a tak mala zachrípnuté hrdlo a dlane mala krvavé od vylamovania dverí Slovenskej národnej rady. Také dlane by mal mať každý Slovák.

         „Sála je pripravená aj s aparatúrou,” povedala. „S tou menšou, lebo ako vidíte, veľkú potrebujem. A kde máte ľudí? Prídu na tú vašu hudbu? Čo je to vlastne za hudba, tá vaša hudba?”

         V sále bol zapojený rozhlas po drôte, z ktorého vychádzal hrubý drôt s rozstrapkanou koncovkou, ktorú som si mal zastrčiť do nástroja a spustiť rezkú muziku. Kým som si otočným gombíkom nastavoval aparát (Sklo spieva bez aparatúry, a aké je dobré, celý ten rámus je zbytočný), skúšala v rohu akustická kapela Smiech cez slzy či vlastne Slzy cez smiech (názov podľa ich členov predznamenáva umelecký cieľ skupiny poukazovať na vážne veci humorným spôsobom): 

    „Kým vánok dušou ševelí, zdám sa ti byť nesmelý,

    ale ja som celkom iný, málo slov a veľké činy,”

    alebo:

    „Plejbek, to je paráda, rozkvitnutá záhrada,

    bez neho sa neozvem, peniaze nedostanem,

    lalalalááá.”

         Na koncert prišli samí známi ľudia (moji známi ľudia), ktorí sa o ňom dozvedeli alebo som ich osobne pozval. Páčil sa im, aj keď som ho odohral čo najrýchlejšie, aby som ho mal z krku, a ostal mi čas na učenie, zvážanie trávy a listovanie v cestovných poriadkoch. Keďže sála bola zaplnená, nevykopli ma, ja som však o ďalšiu spoluprácu s klubom nejavil záujem.

         „Nemá to zmysel,” povedal som priateľom a rozprávam im to dodnes. „Nemá zmysel robiť niečo takto na kolene, amatérsky. Pustím sa do toho, až keď budem mať profesionálne podmienky.”

         Je to jeden z mála sľubov, ktoré sa mi darí dodržiavať.

         Vydarený koncert sme oslavovali u Nekonvenčného priateľa, ktorý sa opil, podľahol depresii a púšťal si do jednej v noci na plné gule svoje obľúbené sentimentálne pesničky od Hany Hegerovej. Pesničky striedal po dvadsiatich sekundách za hlasného škrkania gramofónovou ihlou, platne a obaly sa váľali po celej izbe – túžba ubližovať platniam a cédéčkam sprevádzala každú jeho opicu.

         „Ísť do Južnej Ameriky, hľadať tam rastliny na drogy, fajčiť trávu, obzerať sa za každou riťou ako Ginsberg, byť špinavý a smrdieť ako on, keď usporiadali večierok na jeho počesť a on tam prišiel inkognito, ako smradľavý špinavý tulák, a keď ho chceli vyhodiť, prišli na to, že je to on, On, ON, OOON! “ rozplýval sa Nekonvenčný priateľ.

         Rozhodol som sa s Mojou ženou ísť autom domov, aj keď som si vypil. Povedal som si, že policajtom prejdem cez rozum a budem sa tváriť, že cúvam. Docúval som bočnými uličkami až domov, na Štrkovec.

         Matka mi ráno, skôr než odišla do záhrady, nechala na stole odkaz, že je jej smutno, že mladí ľudia okolo nej len hýria a ona musí zvážať trávu, vynášať smeti a že či sa za mňa nemá aj učiť, lebo sa to so mnou zle skončí.

         „Ale veď ja sa učím!” vrieskam na ňu potom hystericky, skrývajúc sa za mapy a cestovné poriadky porozkladané na učebniciach. Trieskam o zem šálkami, lebo týmto spôsobom možno reagovať bez vlastnej zodpovednosti.

         „Veď ja musím zarábať peniaze!” oháňam sa nedokončenými, nezačatými, neuverejnenými a nezaplatenými článkami.

         „Veď ja mám ženu!” lomcujem spiacou Mojou ženou, zabalenou v novinách s tatovými článkami.

         „Veď ja mám tú záhradu rád!” vrieskam s nenávistnou penou okolo úst.

         Naposledy som dokonca hulákal: „Jebem na takýto skurvený život! Ty za všetko môžeš!”

         „Ale veď ja toho nechcem veľa,” rumádzgala zdesená Moja matka.

         „Všetko je v piči! Nemám ani halier!”

         „Veď ja som len tú trávu...”

         „Ešte aj tá bosorka nás vydiera svojimi chorobami!”

         „Ale len tú trávu odviezť...”

         „Keby som mohol, tak v tej záhrade aj spím! Už ma to nebaví takýto pojebaný život!!!”

         „...trávu odviezť...”

         „Nemám ešte ani jednu skúšku!”

         „Tak dobre, nemusíš mi voziť tú trávu, len už prosím ťa prestaň, a uč sa.”

         Takto chlapsky som si vymohol, že nemusím odviezť trávu, mám dva dni pokoj od moralizujúcich odkazov a matka mi požičala 500 korún.

         Všetko sa začalo v ten osudný pondelok, keď sme prvý raz spali U nich. (Teda hlavne ja, veď Moja žena tam kedysi spávala denne, takpovediac.) Išiel som po Moju ženu do redakcie, pohádali sme sa a pomerili, a to viac ráz, a išli sme si na moje naliehanie formálne odbaviť návštevu u Jej matky, ktorá bola ako vždy vážne chorá. Ležala nehybne pod perinami a len digitálny tlakomer prezrádzal aké-také známky života. Ako naschvál večer pred kontrolou sa tlak vymkol z prístroja. Moču v pohári na močenie nepribúdalo, skôr naopak. Hodinky tikali do ticha, temne rozozvučievajúceho steny patogénneho bytu. Hrnce stoja v rade, zbrane nabité, Jej matka sa v perinách trasie bez liekov, s liekmi, bez tlaku, s tlakom, Moja žena nemôže ani pomýšľať na odchod – tentoraz z toho nevyviazneme tak ľahko. Prišlo mi jej ľúto, povedal som jej: „Aj keby som tu mal sedieť do rána, neodídem.”

         Sadli sme si teda do obývačky a za tikania hodín, pod muškami hrncovej armády, pod dohľadom pohára na močenie a trasúcej sa Jej matky sme s Mojou ženou zaspali. Zobudili sme sa o jednej v noci celí dolámaní.

         „Hádam by si mohol ísť domov, vyspať sa,” povedala Moja žena. „Ja tu musím ostať, veď sa zajtra stretneme.”

         Už som začal hľadať kľúče od voza (Trabant), keď sa spod perín z izby Jej matky ozvalo: „Čo si neustelete vzadu?”

         Tak sme si ustlali vzadu a ako sme si ustlali, tak ležíme dodnes. Sme si s Mojou ženou oddaní, i keď nie sme oddaní a sexuálne spolu nežijeme. Nemáme ani halier na dovolenku, nieto ešte na svatbu. Nemáme vstupný kapitál na privatizovanie ani na podnikanie a v článkoch (Moja žena v dokončených, ja v nedokončených) obhajujeme radikálnu ekonomickú reformu. Jej matka sa na druhý deň ráno – ako po každom záchvate – vychystá na kontrolu. Prejavujem ochotu odviezť ju vozom.

         „Je to čoraz horšie,” škrieka, keď ju sťahujem bezpečnostným pásom, čo mi stačia sily. „Neviem, ako to sama v tom byte vydržím.”

         Tým je naše domáce väzenie predĺžené na neurčito. Prečo rovno nepovie, ako dlho mieni byť PN a ako dlho bude svoju dcéru pripútavať doma? Do dôchodku alebo až do smrti (našej)? Možno desať rokov, možno tridsať – o tridsať rokov sa s Mojou ženou môžeme zobrať a pomilovať, aspoň si dovtedy našetríme na svadobnú cestu na Veľkú Javorinu vlakom o 4.18.

         Mlčky veziem Jej matku vozom, a keď vystúpi, zazriem v spätnom zrkadle, že sa bezvládne opiera o bakelitovú kapotu. Na hypochondrov treba byť tvrdý, vravím si a dupnem na plyn. Jej matka letí k asfaltu a ja ľutujem, že som nezaradil spiatočku – tentoraz som mohol cúvaním prejsť cez rozum nielen policajtom, ale aj svokre. Jej matka sa doplazila k lekárovi a odmietla ísť ležať do nemocnice. Veď tam by sa o ňu nemohla starať Jej dcéra, teda Moja žena. Takto jej môže hocikedy zazlievať, že jej ráno nepripravila raňajky, veď predseda vlády by bol počkal aj so svojou tlačovkou.

         Ja sa, žiaľ, ponáhľam do školy, lebo je piatok, posledný deň môjho zhusteného semestra. Prvé štyri dni tohto týždňa som nič nevybavil, preto mi ostal celý semester práve na tento piatok. Z mastných vlasov mi padajú lupiny na čierne sako, je mi teplo, takže mám mokrú košeľu, ale aj slipy od kvapkajúceho čuráka. Mám deravé topánky aj ponožky, slipy mi visia na kolenách (nie je v nich guma) a gate mám zarezané v riti. Takto naladený vchádzam medzi ľudí. V autobuse sa rozprávajú akési učnice: „To mój foter, ked nemá teplú polévku, ten by nás s mamú aj zabil.”

         „Šak mój foter též, matka mu už chystá, len aby jedél.”

         „Aj mój foter, raz matku aj zabil, ked nemal na stole teplú polévku.”

         „Mój foter, ked sa natáhne, zabije ma. Ale ja mu dám polévku.”

         Laboratórium je pusté. Dotýkam sa káblov a stojanov, čítam si návod na cvičenia. Stojanček uchopíme a tyčinkou nanesieme vzorku na lesklú plôšku hranolčeka. Hranolček a závažíčko pridáme ku kyvetke, aby sa ich hmotnosti sčítali. Zapojíme žiarovčičku a na koniec súpravy postavíme tienidlo. Sledujeme odchýlku od pôvodnej hodnoty – prečo sa nám zdá potme čierna? Nejde ani tak o to vzdelaníčko, ako o ten papierik zo školičky.

         Za oknom na rímse sa prechádzajú penice, asi majú nablízku hniezdo. Vždy som chcel študovať ornitológiu, a teraz ju pod zámienkou štúdia fyziky naozaj študujem. Približujem sa k oknu a sledujem všetko, čo vtáci robia – nevidia ma, laboratórium som na pokusy zatemnil. Každú chvíľu má prísť docentka Baštrngová, ktorá familiárne hovorieva: „Žáci potrebujú ty praktické veci, ty žárovky, dráty, poistky a také veci ze života. Ako pokusy v tejto knižke – zábavné aj poučné, no ne? No načo sú všelijaké ty, o vzniku toho vesmíru, všelijaké ty bim-bongy?”

         Vchádza docentka Baštrngová a ja zamávam rukami na otáčavej stoličke, uchopím rukami dva vodiče a cievku, zapojím obvod, kyvetku s hranolčekom postavím britom na vryp a odletím spolu s penicami do teplých krajín.

         Je piatok popoludní, moč špliecha, Moja žena prihrieva akési diétne jedlo, Jej matka sa trasie – bez liekov, s liekmi, bez tlaku, s tlakom. Aj nám sa žije stále rovnako – U nich či U nás, s peniazmi či bez peňazí, s prácou či bez práce, s dlhmi či bez dlhov, všetko sú len bezvýznamné odchýlky od konštantnej reality pozorovateľnej aj bez tienítka, hranolčeka a kyvetky.

         Rozpadlo sa Česko-Slovensko aj Sovietsky zväz, vyhostili nás z Európskej únie a nechcú nás ani v Spoločenstve nezávislých štátov. Čakáme, kedy sa nám Maďari ospravedlnia za tisíc rokov útlaku a zvyšné štáty a národy za všetko ostatné. Hynú lesy, tie, čo ostali, slúžia ako tankové strelnice (dnes je streda, strieľať treba), mení sa celosvetová klíma aj ľudia sú zlí. Napĺňa sa teória docentky Fleischhackerovej, podľa ktorej sa blíži kataklizma spojená s príchodom Ježiša Krista.

         „Už je to tu,” tvrdí mi docentka Fleischhackerová pri výťahovej šachte. „Na Západe vraj žije človek, ktorý o sebe tvrdí, že je Ježiš Kristus. Už je to tu!”

         Idem sa práve pozrieť von, či neprší, keď už kvapká, ale nohy sa mi trasú viac než hlas, koža mi ovísa a padá z kostnatého tela, plešatá hlava s vráskavou tvárou sa kýva ako zvädnutý melón. Čože sa mi to stalo? Darmo je, čas, ten čas letí dopredu a pri mojej nehybnosti preletel, ako keď tato v článku bičom pleskne. Prečo nie, ak môže existovať sloh bez jadra, teda iba s úvodom a záverom, môže existovať aj život pozostávajúci z nemohúceho detstva a ešte nemohúcejšej staroby, bez produktívneho veku. Život ako hurka, na prasknutie naplnený nakupovaním, varením, jedením, praním, sraním a čakaním, kedy sa k slovu dostanú ušľachtilejšie záujmy (umelecká tvorba, vytváranie hodnôt pre spoločnosť a tak ďalej a tak podobne). Určite sa to podarí – inokedy, inde a niekomu inému. A to práve deň pred kontrolou!

         Vychádzam na ulicu, deti ma prosia: „Dedko, rozbi nám to ovocie, čo sa vozí z Afriky.”

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory