• Životopis autora

    Maroš Krajňak (1972) sa narodil vo Svidníku, vyrastal v obci Vyšná Jedľová. Vyštudoval Strednú priemyselnú školu
    Maroš Krajňak (1972) sa narodil vo Svidníku, vyrastal v obci Vyšná Jedľová. Vyštudoval Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú v Prešove, sociálnu prácu na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave a manažment na Brno International Business School. Od roku 1991 žije v Bratislave, kde pracuje v oblasti marketingu v telekomunikačných a on-line službách. Debutoval roku 2011 prózou Carpathia.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

  • Charakteristika tvorby

    Maroš Krajňak je autorom prozaických kníh, ktoré tematicky čerpajú z histórie a multietnického charakteru východokarpatského
    Maroš Krajňak je autorom prozaických kníh, ktoré tematicky čerpajú z histórie a multietnického charakteru východokarpatského hraničného areálu. Zaujíma ho genius loci karpatských hôr na východnom Slovensku osídlených rusínskym obyvateľstvom, pričom regionálne ukotvenie príbehov je preňho východiskom k všeobecnejším, filozofujúcim úvahám o jazyku, histórii, sociálnych a morálnych otázkach.
    Novela Carpathia je úzko prepojená s dejinami Rusínov na tomto území v celom 20. storočí, možno ju interpretovať aj ako nostalgickú rozlúčku s pomaly zanikajúcim malým národom a jazykom. K budúcim osudom Rusínov sa totiž rozprávač Carpathie stavia výrazne skepticky. Prepojenie s regiónom sa prejavuje aj v naratívnej oblasti, v ktorej hrá dôležitú úlohu žáner moritátu, hrôzostrašnej ľudovej historky. Krajňakove moritáty čerpajú z 2. svetovej vojny, následných etnických deportácií a politického rozdelenia Rusínov žijúcich na Ukrajine, v Poľsku a na Slovensku. Tematicky aj typologicky jeho prózy súvisia s tvorbou Václava Pankovčína či Jána Pataráka (Prvý rok mieru). Krajňak sa inšpiruje aj niektorými „karpatskými“ autormi súčasnej poľskej literatúry, predovšetkým Andrzejom Stasiukom a Mirosławom Nahaczom. Túto cestopisnú alebo skôr miestopisnú novelu z výrazového hľadiska charakterizujú strihový prístup, prelínanie fikcie a dokumentu a veľmi voľná organizácia naratívu, teda skôr mozaikovité radenie epizód.
    Jedným zo základných trópov, ktoré Krajňak v oboch svojich lyrizujúcich prózach často až hypertrofovane využíva, je perifráza, nepriame pomenovanie, najmä pri opise a charakteristike priestoru a postáv. Napríklad v Carpathii sa priestor, v ktorom sa dej odohráva, označuje ako Zóny, je ich päť a vytvárajú jeden celok – v Zóne 0 môžeme podľa geografických údajov v texte postupne identifikovať poľskú časť východných Karpát, Zóny 1, 2 a 3 tvorí priľahlá karpatská oblasť na východe Slovenska a Zóna X je Zakarpatská Ukrajina.
    Novela Entropia je zasadená do priestoru východných Karpát a Haliče. Dvojica priateľov Buko a Forel vychádza z Prešova (opäť označeného perifrasticky ako mesto Caraffovho súdu alebo mesto pod Neptúnom) a putuje do ukrajinskej obce Kurdybanivka, ktorá tu symbolicky zastupuje vojnové zverstvá a medzietnickú nenávisť, aby skúmala historické transformácie zla, viny a hriechu. Rozprávač tematizuje historickú skúsenosť tejto časti Európy, v ktorej v 20. storočí dochádzalo k etnickým čistkám, masovým vraždám a ďalším vojnovým zločinom. V próze sa vytvára paralela medzi tragickou minulosťou tohto priestoru a prítomnosťou, v ktorej niektoré javy a signály naznačujú, že ľudské zlo nezaniká, ale sa len transformuje a hrozí jeho opätovné prepuknutie. Z výrazového hľadiska novela nadväzuje na Krajňakov debut, no autor ešte viac uvoľňuje spôsob písania, práca s jednotlivými konštitutívnymi prvkami prózy (priestor, čas, postava, téma a motívy) je maximálne voľná, asociatívna, až surrealistická, dostáva sa na hranicu neusporiadanosti, entropie.
                                                                Radoslav Passia

     
    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    MARKOVIČ, Pavol: Indiferentný charakter rozprávača (Maroš Krajňak: Pogodowitz). In: FRAKTÁL , roč. 1, 2018, č. 1, s. 138 – 141 FERKO, Miloš:
    MARKOVIČ, Pavol: Indiferentný charakter rozprávača (Maroš Krajňak: Pogodowitz). In: FRAKTÁL, roč. 1, 2018, č. 1, s. 138 – 141

    FERKO, Miloš: Informácia. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 4, s. 122 – 124.

    REBRO, Jakub: Ten magický jazyk má opodstatnenie. (Anasoft litera 2014 - Predstavujeme finalistov. Rozhovor s M. Krajňakom). In: Sme, roč. 22, 27. 8. 2014, č. 198, s. 13.

    MARKOVIČ, Pavol: Variácie a posuny v Karpatskej trilógii (Maroš Krajňak: Informácia - recenzia). In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 112 – 114.

    BARBORÍK, Vladimír: Poznámky k súčasnej próze: súvislosti a tri knihy Maroša Krajňaka. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 55 – 63.

    KRAVÁRIK, Peter: Sedem viet o siedmich knihách. (Maroš Krajňak: Entropia.) In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 6, s. 124.

    SZENTESIOVÁ, Lenka: Za hranicou genia loci. In: Pravda, roč. 23, 2013, č. 155 (06. 07. 2013), s. 30. 
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/289727-kniha-tyzdna-za-hranicou-genia-loci/

    SOUČEK, Jakub: Farebná próza (M. Krajňak: Entropia). In: Rak, roč. 18, 2013, č. 10, s. 42 – 43.

    ORIEŠEK, Patrik – KRAJŇAK, Maroš: Maroš Krajňak: Kruté príbehy sa môžu stále opakovať. (Rozhovor). In: Pravda, 16. 9. 2013.
    http://zurnal.prada.sk/rozhovory/clanok/293156-maros-krajnak-krute-pribehy-sa-mozu-stale-opakovat

    MARKOVIČ, Pavol: Maroš Krajňak: Carpathia. In: TOP 4 (slovenská literárna a výtvarná scéna 2011 v odbornej reflexii). Prešov: FACE, 2013, s. 42 – 49.

    ILEČKO, Vladimír – KRAJŇAK, Maroš: Sny sú pri písaní zaujímavým zdrojom. (Rozhovor). In: SME, 24. 7. 2013.
    http://kultura.sme.sk/c/6879602/sny-su-pri-pisani-zaujimavym-zdrojom.html

    MARKOVIČ, Pavol: Maroš Krajňak: Entropia. In: T0P 5 (slovenská literárna a výtvarná scéna 2012 v odbornej reflexii), 2012, s. 40 – 45.

    KOPČA, Marek: Rusínsky príbeh. In: Knižná revue, roč. 22, 2012, č. 5, s. 4.

    ULIČIANSKA, Zuzana – KRAJŇAK, Maroš: Rusíni v tomto storočí zaniknú. (Rozhovor). In: SME, 4. 5. 2012. 
    http://kultura.sme.sk/c/6364071/rusini-v-tomto-storoci-zaniknu.html#ixzz2hRZOkFoZ

    PASSIA, Radoslav: Problémy a kontexty jedného debutu. In: Romboid, roč. 47, 2012, č. 5 – 6, s. 120 – 123. 
    http://romboid.eu/wp-content/uploads/2013/06/romboid5-6-2012.pdf

    PASSIA, Radoslav: Cudzinec na hranici (východné Karpaty ako ideologický priestor v stredoeurópskych literatúrach 20. storočia). In: Slovenská literatúra, roč. 59, 2012, č. 3, s. 204 – 216.




    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Základnú žánrovú charakteristiku textu ako cestopisnej prózy možno doplniť v tom zmysle, že má vo svojich najlepších pasážach
    Základnú žánrovú charakteristiku textu ako cestopisnej prózy možno doplniť v tom zmysle, že má vo svojich najlepších pasážach charakter meditatívnej eseje: v nej voči vedomiu rozprávača stojí priestor, z ktorého sa toto vedomie v prítomnom čase usiluje odčítať čo najviac časových stôp z minulosti, aby dokázalo modelovať, prognózovať budúcnosť. (Radoslav Passia o Carpathii)
     
    Krajňakov román ťaží predovšetkým z nesmierne poetickej synestetickej obraznosti, ktorá je spojivom celého príbehu. So schopnosťou oživiť, čo je v skrytosti zdrojom vitálnej sily prostredia, autor pracuje až nad mieru, sugerujúc tým mystickú atmosféru rozprávania. (Lenka Szentesiová o Entropii)
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Ak sa autor rozhodne, že bude písať tak, ako to cíti, vtedy sa to preňho stáva veľmi slobodnou platformou. Píšem preto, lebo ma takáto sloboda
    Ak sa autor rozhodne, že bude písať tak, ako to cíti, vtedy sa to preňho stáva veľmi slobodnou platformou. Píšem preto, lebo ma takáto sloboda baví.


    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    V Carpathii boli všetky postavy reálne, a čitatelia z dotknutého regiónu ich jasne spoznávali. Aj v Entropii je veľká časť postáv skutočná.
    V Carpathii boli všetky postavy reálne, a čitatelia z dotknutého regiónu ich jasne spoznávali. Aj v Entropii je veľká časť postáv skutočná. Do textu som ich spolu s fiktívnymi zaradil preto, aby som cez ne vykreslil niektoré archetypy spomínaného ľudského zla, ktoré je nosnou témou knihy.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Finalista ceny Anasoft litera 2012 za knihu Carpathia 2. miesto v čitateľskej ankete Knižnej revue Kniha roka 2011 v kategórii Debut roka za knihu Carpathia Finalista ceny Anasoft
    Finalista ceny Anasoft litera 2012 za knihu Carpathia
    2. miesto v čitateľskej ankete Knižnej revue Kniha roka 2011 v kategórii Debut roka za knihu Carpathia
    Finalista ceny Anasoft litera 2013 za knihu Entropia
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Ukážky z tvorby (úryvky z kníh Carpathia a Entropia )   Carpathia Veziem sa v tlmenom hluku dvoch čiernych kolies, ktoré odstreľujú

    Ukážky z tvorby (úryvky z kníh Carpathia a Entropia)
     
    Carpathia
    Veziem sa v tlmenom hluku dvoch čiernych kolies, ktoré odstreľujú drobné pieskovce a prach. Na krátky okamih vyletia do hustého prehriateho vzduchu a potom pokorne padajú späť. Moja cesta pretína plochú lúku. Vzápätí na sekundu klesnem pod jej nepokosenú, nerozvírenú, farebnú hladinu a jediným rýchlym šplechnutím preletím úzkym studeným potokom. Opäť sa vynorím a mokré kolesá na chvíľu preberú svetlohnedé zrniečka cesty a potom ich prítomné teplo odpája. Pokračujem medzi dvoma rozžeravenými platňami pokojnej zeme a vzduchu, stlačeného ťažkým centrálnym slnkom dnešného dňa. Zem a vzduch spoločne roztápajú rastliny lúky a blízkeho lesa, aby z nich vytvorili univerzálnu nehomogénnu vôňu, ktorá v každom rýchlom bode svojho plynutia vyvoláva v prijímateľovi iný stav. Ešte krátku chvíľu pokračujem k horizontu, potom zastavujem a pozorujem. Pozerám sa na miesto, ktoré je koncentrovaným výjavom krajiny rozdelenej do piatich Zón. Z tohto miesta vychádzajú všetky jej prirodzené obrazy a ďalej ich potom roznáša vôňa, ktorú práve teraz dýcham. Ešte chvíľu som tu, potom sa otáčam a vraciam sa späť. Zóny a ich reč. Všetko sa postupne scvrkáva do jediného nepozorovateľného bodu, ktorý náhle mizne. Ale teraz sú Zóny ešte tu. 0, 1, 2, 3 a X. Každou z nich prúdim a chcem, aby všetky prúdili vo mne.
     
    1
    Na čiernom nepriestrelnom nebi visia v pomalom, konštantnom pohybe štyri červené hviezdy. Tenká biela kontúra. Zelený podklad. Hviezdy smerujú zo severovýchodu a mieria presne na opačnú stranu. Krídla a chvost. Hluk motora, ktorý ich nesie, sa začal niekde pri Sanoku. Piloti najprv vidia krajinu, ktorú rozkúskovali ľudia. Dokonalé puzzle dlhých, úzkych polí. Posádka vníma červené vlásočnice, ktoré zbierajú zmiešanú krv. Germánsku, slovanskú, hunskú, semitskú, románsku, tatársku, rôznorodú kaukazskú a všelijakú ďalšiu. Krv stekajúcu z pahorkov Ondavskej vrchoviny už niekoľko týždňov. Niekde pri Stropkove sa tieto horúce žily stretávajú v jednom mieste a potom táto homogénna tekutina začne vsakovať. Vstrebávanie do hlbokých zemských útrob potrvá niekoľko storočí, až nakoniec spustí mohutné tektonické pohyby. Pohyby, ktoré oblasť terajších Zón dokonale pokrčia. Dvihnú na týchto miestach pohorie Karpát do niekoľkotisícových výšok. Vytvoria nové štíty, doliny, priepasti a uzavrú priesmyky, aby zabránili prechodu armád.
    Teraz sa všetko odohráva v Heleninej dedine. Pred niekoľkými dňami ju zaplavili oceľové kolosy Wehrmachtu. Viac hlavní obrovských kalibrov ako obyvateľov. Tak mi to neskôr vysvetľuje ten, ktorý to vtedy všetko vzrušene pozoroval. Tanky, delá, transportéry a ich obsluha. Vojaci rozlezení po drevených domoch. Vlastné stany. Na Heleninom dvore rozložená poľná kuchyňa. Jej rodina je zásobená kvalitným a chutným jedlom. Strýko je miláčikom kuchárov a ďalších mladých, dezorientovaných odvedencov, ktorí sa sem chodia najesť. Všetci sa chcú chovať ľudsky. Strýko sa práve hrá s priateľským ovčiakom, ktorý má prívlastok po svojich pánoch. Môj otec je v dome na Heleniných rukách a pije mlieko z jej prsníka.
    Hore dolinou smeruje k dedine čierne auto bez strechy. Vysoký, mohutný šofér. Vedľa sedí človek, o ktorom všetci dedinčania hovoria, že je generál. Neskôr pátram a dostávam sa k jedinému možnému menu. Gotthard Heinrici. Šofér a generál spolu nekomunikujú. Auto sa pomaly, dôstojne priblíži k svojmu cieľu. Nečakane stíchne tesne pred momentom, keď chce zabočiť do Heleninho dvora. Na ceste je v rozbrázdených koľajach hlboké blato. Generál vystupuje. Žiadne slová. Potom opatrne poskakuje po špičkách. Za jeho pásom sa kolíše obrovsky strieborný kolt. O chvíľu sa dostáva na pevný podklad a volí svoju zvyčajnú chôdzu. Počas nej sú jeho myšlienky najistejšie. Vstupuje dnu, pozdraví civilov a potom svojich salutujúcich vojakov. Často sa chce rozprávať. S Helenou, s jej mužom, s ich deťmi. Nič, len pohľady. Vždy iba skúmavé pohľady. Vačky pod očami. Jeho najdôležitejší senzor. Civilom sa pozerá iba na vačky a verí, že aj oni sa rovnako budú pozerať naňho. Verí, že to tak bude. Cíti to. Všetko vníma.
    Krátko po generálovi vyskakuje z auta aj šofér. Urobí ešte niekoľko neúspešných pokusov kľúčom, vzápätí otvára kapotu a skúma. Z blízka ho pozoruje ten, ktorý mi to raz povie. Teraz je chlapcom a sedí na strome. Na jabloni z druhej strany cesty. Korunu ešte neopustilo všetko žlté lístie a jeho anonymite pomáha aj niekoľko krehkých oranžových scvrkávajúcich sa jabĺk. Chlapec je jediným svedkom. Potom si šofér líha pod auto. Po chvíli zablatený vylieza. Berie náradie a zasúva sa späť. Nádherný kabriolet a dlhé šoférove vyčnievajúce nohy. Kožené čižmy. Chlapec ho stále pozoruje. Potom šofér znova vylieza a zapaľuje si cigaretu. Tá ostáva v ústach bez kontaktu špinavých rúk. Rozopína si kombinézu. Začína pri krku, končí pri rozkroku. Najprv odhaľuje biely, nezarastený trup. Retiazka a pliešok. Potom vyberá úd. Močí. Mohutný, visiaci, močiaci úd. Je to prvé dospelé prirodzenie, ktoré chlapec vidí. Dovtedy iba výhonky kamarátov. Árijský nadčlovek ho vyvádza z miery. Zmätok. Chlapec spáchal zlo a hriech. Zákerne anonymne sledoval intímny rituál muža. Zoskakuje. Nepozerá, neobzerá sa. Intuitívne beží hore svahom, aby sa skryl niekde pod strechou a nevyšiel odtiaľ niekoľko dní. Alebo týždeň. Alebo mesiac. Alebo až vtedy, keď armáda zmizne.
    Hučiace súhvezdie na nebi sa stále konštantne približuje. Už za okamih sa presunie nad Heleninu dedinu. Bude v správnej výške. Už je tu. Už zreteľne počuť jeho zvuk. Streľba. Lietadlo urobí okruh a teraz mieri z juhu. Na chvíľu zastavuje. Visí ticho, bez pohybu. Bez pohybu sú všetci a všetko na zemi. Ostreľovači, guľky v ich hlavniach, pozorovatelia. Na nebi sa rodia dve čierne bodky. Pomaly začínajú klesať. Menia sa na čiarky. Počuť tenké svišťanie. Po chvíli už lepšie rozoznať ich tvar. Na konci niečo ako vrtuľky. Nikto nič nerobí. Všetci v záklone čakajú a pozerajú. Prvý z nebeských oceľových pozdravov dopadá do ovocného sadu. Ešte nedávno sa oň starali Weinbergerovci, ktorých transport už dorazil. Nič. Žiadna explózia. Iba čľupnutie a potom opäť hlboké ticho. Mokrá hlina tejto Zóny bombu z pudu sebazáchovy rýchlo prehĺta. Z jej žalúdka ju nestrávenú za tridsaťpäť rokov náhodne vyloví buldozér. Ani potom sa nič nestane. Chlapi ju v rukách prenesú pred novy dom. My budeme pred ňou poskakovať, odhadovať dĺžku a váhu a dospelí nás budú odháňať. Potom sa bomba stratí. Ale zatiaľ je tu. Čerstvo vrytá do zeme verí, že aspoň jej sestre sa podarí splniť poslanie. Nasledujú tri večné sekundy. A potom záblesk. Tlaková vlna. Mohutný zvuk explózie sa vracia odkopnutý od okolitých kopcov. Dym, lietajúce triesky a kamene. Vzápätí požiar. Odľahčené súhvezdie odchádza. Gotthard Heinrici v duchu uvažuje, prečo ho náhoda znova zachraňuje. Je toto ďalšie osudové znamenie, ktorých má predurčených desiatky? Alebo stovky? Potom rýchlo vydáva pokyny na hasenie a záchranu ranených. Štrnásť civilov a dvaja vojaci. Ich duše sa teraz vzájomne pochytajú za ruky. Pomaly sa roztáčajú, zvyšujú svoju rýchlosť na maximum a potom vo vírivom pohybe postupne odlepia svoje nohy od zeme. Rýchlo vystúpia na nebo, aby ešte chytili miznúce lietadlo. Ich kruhové spojenie vytvára okolo stroja žiaru. Gotthard Heinrici, Helena, strýko, môj otec, pozorovateľ – všetci to vidia. Duše ešte chvíľu sprevádzajú posádku. Počas svojho tanca sa každá z nich dostane priamo pred okienko kabíny, aby sa pozrela pilotom do tváre. Potom sa zovretie rúk končí a každý už sám smeruje do dočasného nekonečna.
    Telá vojakov neskôr pochovajú na lúke. Vyschnutá zeleno-hnedá tráva. Na nej ešte v ten istý deň pribudnú čerstvé obdĺžniky. Z civilov sa o tom zatiaľ nik nedozvie. Ešte predtým prebehne evakuácia.
    Teraz, o päťdesiat rokov neskôr, prichádzajú terénne autá. Slovenská časť posádky chce hovoriť so starostom. Ten ide za majiteľom pozemku. Vysvetľovanie a následný súhlas. O chvíľu na označenom mieste vyberajú mlčanliví muži mapu. Chvíľu niečo zameriavajú, potom zaznie rozhodné „hier“. Skryté hroby hneď vedľa cesty. Najatí mladí chlapci s dlhými drevenými poriskami, na ich koncoch oceľ, schopná komunikovať s hlinou. Dva páry tenkých bielych gumených rukavíc potom z úplného dna vyberajú primerané štádium prachu. Nasleduje detekcia plieškov, vzápätí ešte obhliadka a nejaký odborný zápis. Autá odvážajú dve sivé plastové vrecia s menovkami. Niekto zaskočeného vlastníka zasypaných jám podpichne. Mohol si zarobiť. Ten so spustenou hlavou odchádza preč.
    Jeho dom stojí necelých sto metrov od miesta, kde vtedy jediný raz vykríklo obrovské, čerstvo narodené dieťa oblohy. Ten výkrik prudko vmietol jeho otcovi a matke okenné črepiny do kuchyne. Aj oni vybiehajú von. Nastáva chaos. Prehrabávanie trosiek. Plač. Nárek. Krik. Plamene. Lekári. Zmes civilov a sivých uniforiem. Niekto sa pokúša udržať poriadok. Potom musia ísť všetci domov. Iba na chvíľu, pretože ešte dnes musia opustiť dedinu. Niekto spúšťa paniku. Napĺňa sa to, čo vtedy z vlečky kričala Riva. To očakávané, známe, obávané. „Aj na nás to prišlo. Dočkali sme sa.“ Strach stoviek plachých očí po chvíli upokojujú slová tlmočníkov. Sudeťáci, ktorých prázdne dediny budú už za pár rokov vykrádať miestni chlapi. A potom budú tento nábytok, zrkadlá, bicie hodiny, riad, budíky, náradie, periny, obrazy, vyrezávané kríže a šijacie stroje predávať po Zónach. Ale teraz títo chlapi zapriahajú do svojich drevených vozov kone a dobytok. Naložia do nich všetko, čo sa dá. Na vrch posadia ženy a deti. Lenže je tu ešte Vorža. Vorža, ktorá neskôr, o mnoho rokov, na niekoľko hodín zvráti Helenu z cesty k jej koncu. Vorža, ktorá vždy koná zároveň dobro aj zlo. Všetkých mätie a všetci sa jej boja, pretože niekedy potrebujú jej pomoc, ale vždy hrozí aj jej kliatba. Teraz Vorža pozoruje ľudí, ktorí nemôžu naložiť cely svoj majetok a zakopávajú ho na hnojisko. Neskôr sa vráti ako prvá, všetko vykope a všetci to budú vedieť. Naďalej sa jej však budú báť, a aj keď bude nosiť ich oblečenie, nikdy jej nič nepovedia. O chvíľu sa zapriahnutý dobytok a kone zmenia na rýchloťahače čakajúce na povel. Ešte predtým však prejdú dedinčania popri tlejúcich troskách, ktoré ostali z domu, ktorý pred niekoľkými hodinami zničil výbuch oceľového predmetu vyrobeného na tento účel. Na zemi leží niekoľko nahých tiel. Iba títo dedinčania tu dnes ostanú. Tlaková vlna explózie a oheň ich zbavili odevu a oni v tejto nahote budú už o niekoľko hodín zasadení do zeme, aby z nich potom vyrástol betónový kríž. Až teraz niekto dáva pripravenej karaváne potrebný povel a všetko zrazu zmizne preč. Dedina náhle stráca svojich obyvateľov. Gotthard Heinrici ešte stihol vyslať k Helene svoje posledné pohľady. Pozrel sa ešte raz na vačky pod jej očami a potom sa mlčky stratil v izbe. Teraz už naozaj všetci zmizli a v tom istom okamihu sa premiestnili v rýchlom čase a v rýchlom priestore. Všetci títo zababušení ľudia stoja v rade na prídel teplej polievky. Giraltovce. Je január, ktorý mrazí. Poletujúce páperie sa snaží udržiavať v pokoji dav vyhnancov. Zrazu z lesa vybieha vojak a kričí: „Ivan! Ivan!“ Ostatní bez rozmyslu odhadzujú svoje ešusy a varechy a lyžice a všetko. Akoby bezcieľne pobehujú, hľadajú zbrane, zaujímajú pozície. No iba do krátkeho momentu, kým sa z lesa nevynorí horda nepriateľov. Krátka prestrelka, potom zajatie, potom poprava. Všetci sa musia pozerať. Pre dedinčanov je smrť znova spojená s nahotou. Nemci sú zbavení svojich šiat. Snažia sa potlačiť drkotanie zubov a chvenie tiel. Posledné pokusy o dôstojnosť. Jeden z nich je prinútený zobrať sekeru a vysekať na ľadovej Topli dieru. Takmer rovnakú alebo väčšiu, akú robili doma prítomní Červenoarmejci, aby sa v nej umyli pred večerou oslavujúcou narodenie Krista, alebo takú, akú potrebovali počas svätenia vody. Potom Nemci v pokornom zástupe vstupujú do tejto diery, do tohto smrtiaceho Jordánu. Nikto neprosí. Postupne sa nemo strácajú pod hladinou hustnúcej tekutiny.
    (úryvok z knihy Carpathia, 2011)

    Entropia
    4
    Je jeseň a belasá je protipólom čiernej. Deň a noc sa kontrastne striedajú bez plynulého prechodu. Preklikávajú sa v rýchlom cykle svetlo – tma, svetlo – tma, svetlo – tma. Všetko sa podriaďuje zákonitostiam tejto zmeny. Nič nevybočuje zo svojej konvencie, spánok pripútava k snom, ktoré postupne zobrazujú možné verzie životov. Bdenie zbiera nové zdroje pre sny. Je noc. Mesiac sa dostal do fázy úplného splnu, keď sa akoby mení na nočné slnko. Silno presvetľuje čerň atmosféry bez mrakov a umožňuje ľuďom po celý čas vidieť. Pepo stojí opretý o žltú stenu a pozerá do vetiev vysokých gaštanov. Sleduje, ako sa ich plody uvoľňujú a padajú na asfaltovú cestu, kde sa vždy rozdelia na tri časti. Dve zelené lenivé polovice obalu s krátkymi ihličkami a malá hnedá skackajúca guľa. Jeden z gaštanov najprv triafa natiahnutý
    trolej, ktorý vydá nízky strunový tón, a až odtiaľ sa odrazí na cestu. Dole sedí biela macka a striehne na nepredvídateľný pohyb náhle spadnutých predmetov. Vyskočí a prednými labami sa pokúša každý z nich definitívne zastaviť. Jeden z gaštanov ju triafa do chrbta, macka vydáva kvílivý zvuk, potom uteká preč.
    Opretý Pepo sa začína smiať, postupne prechádza do dusivého pišťania, ktoré nevie utíšiť. Je sám, na celej ulicu je sám, preto sa nesnaží svoj smiech zmazať. Zvuk sa ďalej šíri nocou, chvíľu sa koncentruje v jednom mieste, kde sa sformuje do hustej hmoty, ktorá pod tlakom svojej rozpínavosti náhle vystrelí mohutnú ozvenu a tá sa dostane všade. Pepa teraz počuje každý. Jeho smiech vstupuje do spánkov celého mesta a tam znova ovplyvní rozbehnuté príbehy. Toto sa deje každú noc. Pepo je preto prítomný v každom človeku a v každom z nich aj zostane. Prebudení ľudia budú ráno konať tak ako doteraz. Rovnaké nekonečné zacyklené chyby, rovnaký progres, rovnaký úpadok, žiaden nečakaný vývoj, každý nevedomo pokračuje vo svojom obvyklom správaní. Ráno sa nič nezmení. Pepov nočný smiech je tu od začiatku. Všetko bude plynúť ďalej podľa rovnakých pravidiel tak ako doteraz. Zem opäť pritiahne gaštan zo stromu, na ktorom je nekonečný počet týchto plodov, gaštan najprv trafí trolej, potom bielu mačku, mačka rozosmeje Pepa, jeho smiech znova zasiahne celé mesto, jeho ľudia budú ďalej úplne rovnakí. Toto sa stane každú noc.
    Pepo teraz ešte stále stojí opretý na rovnakom mieste. Po chvíli úplne stíchne, vyčerpaný smiechom sa zhlboka vydýcha a kráča ďalej. Rozbalí keksy a smeruje k svojmu domu. Už po krátkom okamihu minie Detský park, z útrob ktorého teraz vníma hluk a záblesky z fotoaparátov. Vylieza na plot a pozerá do priestoru, odkiaľ toto všetko vychádza. Na jeho konci vidí učňov. Stoja, sedia, chodia, pijú z fliaš, fajčia, vracajú a hajlujú. Pepo obchádza celý ohradený park, aby sa k nim dostal čo najbližšie. Potichu sa prediera tŕním, žihľavou, lieskami, samým neušľachtilým porastom, nechtiac rozšliapne niekoľko plytkých myších brlohov. Prichádza k miestu, odkiaľ môže všetko nenápadne pozorovať. Čupí v tieni stromu, kam mesačné svetlo nepreniká. Čupí tesne za hrdzavým plotom, ktorý je pozváraný zo zvislých oceľových prútov, a stále je svoje keksy. Sleduje asi dvadsiatich učňov, ktorí tu oslavujú narodeniny.
    Učni a učnice. Dookola vyrevujú neúplné folklórne odrhovačky, tie striedajú so spevom „Happy birthday, chuju! Happy birthday, chuju! Happy birthday, happy birthday, happy birthday, chuju!“ Oslávenec sa vtedy vždy postaví na lavičku a dvíha nad hlavu ruky, v ktorých drží fľaše lacného červeného vína. Striedavo si z každej upije niekoľko dlhých hltov a potom to z naplnených úst vystrekuje na ostatných. „Nemáme šampanské, tak takto,“ vždy zareve a ostatní sa vždy rehocú. Aj oni pijú lacné víno a prázdne fľaše rozbíjajú o hrubý kmeň. Viacerí hneď nablízku zvracajú, ďalší všetko fotia mobilmi. Traja učni idú k veľkým hojdačkám, na ktoré sa postavia. Postupne sa rozkmitajú do šialenej rýchlosti a týmito pohybmi opisujú tristostupňové uhly. Všetci si rozopínajú nohavice a tesne pred momentom, keď sa ich pohyb vpred mení na návrat späť, vtedy sa každý silným prúdom krátko vymočí. Čo najvyššie a čo najďalej, obvyklá hra v novom podaní. Ostatní všetko s nadšením sledujú, povzbudzujú, komentujú, skandujú mená svojich favoritov, fotia, nahrávajú videá. Víťaza nesú na rukách, vyhadzujú do vzduchu, fotia, potom ho hodia do veľkej kopy suchého nahrabaného lístia, odkiaľ on odmieta vyliezť. Niekto kopu zapaľuje a preľaknutý učeň chce teraz von, ostatní mu v tom až do poslednej chvíle bránia. Vždy ho vrátia späť, až kým sa nepridusí. Rozkašlaného ho nakoniec vyberú, posadia bokom a dajú mu fľašu s vínom. Keď kopa lístia vzbĺkne celá, začínajú okolo nej tancovať. Krúžia, spievajú, hajlujú. Fotia.
    Jeden z opitých učňov sa po chvíli odpája, pritiahne k sebe opitú učnicu, potom obaja smerujú k plotu, za ktorým všetko sleduje Pepo. Chvíľu niečo artikulovane hovoria, on ju ďalej objíme a ťarbavo bozkáva na ústa, do ktorých jej vkladá spomalený jazyk. Ona niekoľko sekúnd nereaguje, potom sa spamätá a robí to, čo on. Stoja takto možno päť, možno desať minút, on jej pri tom siaha na prsia, do rozkroku vsúva dlaň. Po chvíli idú ešte bližšie k plotu, ona si cez hrubé biele stehná sťahuje nohavice a spodnú bielizeň až ku kolenám, potáca sa a prehýna. Rukami sa zachytí o oceľové prúty, za ktorými sedí Pepo. Nevidí ho, pretože je tu nepriehľadná tma. Učeň odzadu pomaly priráža a hajluje. Učnica začína vzdychať, prisunie
    sa ešte bližšie k plotu, o ktorý opiera hlavu. Nemému, nehybnému Pepovi hrdelne dychčí takmer do tváre, on teraz zvažuje útek, ale vie, že aj najmenší pohyb ho môže prezradiť. Sedí a čaká v opileckom pachu, ktorý vychádza z roztvorených úst rozdychčanej učnice. Zrazu sa objaví záblesk, keď spojenú dvojicu niekto odfotí. A potom tento učeň náhle zakricí: „Pepo! Pepo! Za plotom žere keksy drbnutý Pepo! Žere keksy a sleduje vás drbnutý Pepo!“ Vtom Pepo vyskočí a uteká preč. Svojím laserovým telom rozdelí všetko, čo sa mu objavuje v ceste. Rýchle nohy zapaľujú suché lístie a trávu. Pepo v okamihu mizne a za sebou necháva vysoký dymiaci oheň. K plotu, za ktorým teraz všetko horí, pribiehajú ostatní a v speve tu znova rituálne tancujú, počas toho hajlujú.
    Pepo práve dobehol k svojmu domu. Vstupuje dnu a už za okamih si oblečený ľahne, aby čo najskôr zaspal, pretože cíti, že aj dnes príde sen, v ktorom sa mu prihovoria jeho rodičia. Budú znova vyzerať ako svätá Alžbeta a jej muž Zachariáš a vo vysokom veku sa im neočakávane narodí on, Pepo. Bude to  však dieťa, ktoré s Jánom Krstiteľom nebude mat nič spoločné. Pepo aj dnes uvidí sen, v ktorom budú on, jeho matka a otec žiť spolu od okamihu jeho narodenia, až kým nastane jeho samota.
    (úryvok z knihy Entropia, 2012)
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory