• Pseudonym

    Martin Kukučín
  • Životopis autora

    Narodil sa 17. mája 1860 v Jasenovej v rodine slobodných sedliakov, tzv. šoltýsov. Po vychodení ľudovej školy v rodisku tri roky

    Narodil sa 17. mája 1860 v Jasenovej v rodine slobodných sedliakov, tzv. šoltýsov. Po vychodení ľudovej školy v rodisku tri roky študoval na slovenskom gymnáziu v Revúcej, po jeho zrušení štvrtý ročník dokončil v Martine a v Banskej Bystrici. Na maďarskom učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom študoval v r. 1875 – 1878, potom až do augusta 1884 bol učiteľom v rodnej Jasenovej. Popri učiteľskom pôsobení externe študoval na gymnáziu v Kežmarku, ôsmy ročník absolvoval v šk. r. 1884/85 v Šoprone. V r. 1885 – 1893 študoval na Lekárskej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe. Počas vysokoškolského štúdia pokračoval v literárnej tvorbe, prekladal a aktívne sa zapájal do činností pražských slovenských vysokoškolákov združených v akademickom spolku Detvan. Po skončení štúdia sa neúspešne pokúšal o prax vo vlasti, napokon prijal ponuku chorvátskej veľkoobchodníckej rodiny Didolićovcov a stal sa obecným lekárom v mestečku Selca na ostrove Brač. Pôsobil tu od 6. januára 1894 do 2. júna 1907, keď sa v dôsledku spoločensko-klanových sporov, v ktorých sa odmietol angažovať, i so svojou mladou manželkou Pericou Didolićovou, dcérou priateľa, vysťahoval do Južnej Ameriky. Po ročnom pobyte v Santiagu, kde v tamojšej nemocnici zložil nostrifikačné skúšky, sa 14. decembra 1908 usadil v meste Punta Arenas medzi chorvátskymi vysťahovalcami. Kontakt so Slovenskom stráca, po vzniku Československej republiky začína však pomýšľať na návrat do vlasti. Svoj zámer uskutočňuje v lete 1922. Po krátkom pobyte v Paríži 12. septembra prichádza do Prahy. V Martine, kde sa usídlil, začína písať a študovať archívne materiály k zamýšľanej historickej rapsódii o kultúrnych a politických aktivitách mladej romantickej generácie. Dôverný vzťah k Dalmácii, ktorý si vytvoril počas pobytu na Brači, ako aj dlhoročná odlúčenosť od vlasti a neschopnosť identifikovať jej súčasné spoločensko-politické problémy, spôsobili, že v r. 1923 – 1925 striedavo žije v chorvátskych kúpeľných mestách a v Martine. V novembri 1925 sa vracia do Chile, aby usporiadal svoje majetkové záležitosti. Po návrate na jar 1926 sa s manželkou, trpiacou ťažkou duševnou chorobou, usádza v chorvátskom kúpeľnom mestečku Lipik. Tu v apríli 1928 ochorel na zápal pľúc, na ktorý 21. mája v nemocnici v neďalekom Pakraci umrel. Dočasne bol pochovaný v rodinnej hrobke Didolićovcov na záhrebskom cintoríne Mirogoj, odkiaľ jeho telesné pozostatky previezli do Martina, kde ich 29. októbra uložili na Národnom cintoríne.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Rysavá jalovica (1885)
    • Neprebudený (1886)
    • O Michale (1886)
    • Mladé letá (1889)
    • Keď báčik z Chochoľova umrie (1890)
    • Na podkonickom bále (1891)
    • Regrúti (1891)
    • Dve cesty (1892)
    • Koniec a začiatok (1892)
    • Mišo (1892)
    • Dies irae (1893)
    • Zo stupňa na stupeň (1893)
    • Zápisky zo smutného domu (1894)
    • V Dalmácii a na Čiernej hore (1898)
    • Mišo II (1901)
    • Rijeka – Rohić – Záhreb (1901)
    • Dom v stráni (1903, 1904)
    • Prechádzka po Patagónii (1922)
    • Dojmy z Francúzska (1923)
    • Klbká (1927)
    • Košútky (1927)
    • Rozmajrínový mládnik (1927)
    • Bohumil Valizlosť Zábor (1929)
    • Lukáš Blahosej Krasoň (1929)
    • Na podkonickom bále (najkrajšie poviedky) (2005, 1.vydanie)
    • Rysavá jalovica a iné prózy (2005, 1.vydanie)
    • Veľkou lyžicou (2005, v Petit Press 1.vydanie)
    • Layag (2017)

    Dráma

    • Komasácia (1888, knižne 1907)
    • Zobrané spisy Martina Kukučína 1 – 32 (1910, 1944)
    • Bacúchovie dvor (1922, knižne 1930)
    • Obeta (1924, publikovaná 1964)
    • Dielo Martina Kukučína 1 – 21 (1955, 1971)
    • Dom v stráni a iné prózy (2009, výber z diela, ed. J. Gbúr)

    Literárna veda

  • Charakteristika tvorby

         Martin Kukučín je najautentickejším epikom slovenského literárneho realizmu v jeho počiatočnej, formujúcej sa

         Martin Kukučín je najautentickejším epikom slovenského literárneho realizmu v jeho počiatočnej, formujúcej sa fáze. Na rozdiel od Svetozára Hurbana Vajanského hrdinov svojich próz zámerne hľadal v ľudovej societe, pričom ich videnie a hodnotenie skutočnosti povýšil na svoj literárny koncept. Podľa literárneho vedca Oskára Čepana tento fakt – videnie skutočnosti očami dedinského človeka, jej hodnotenie jeho kritériami a schopnosť vyjadrovať sa jeho štýlom – stal sa východiskom Kukučínovho vývinového novátorstva, ktorým slovenskú prozaickú tvorbu doviedol na prah jej modernej epochy.

         Debutoval roku 1883 v Národných novinách poviedkou Na hradskej ceste. V nej a v nasledujúcich poviedkových textoch, vytvorených počas učiteľského pôsobenia v Jasenovej, rezonuje ešte reminiscencia na pomatičnú romanticko-sentimentálnu prózu. V najlepších číslach tohto obdobia sa však cez charakterovú drobnokresbu a situačnú anekdotu pokúša dospieť k vytvoreniu istého referenčného typu, a tak prekonať maniere svojho neproduktívneho podnetu. V tomto úsilí rozšírenom o charakterovú psychologizáciu pokračuje aj počas štúdia v Šoprone a v prvých rokov pražského pobytu. Kým v poviedke Rysavá jalovica (1885) zaujal charakterovou grotesknou komikou, v Neprebudenom (1886), skvoste slovenskej poviedkovej tvorby, sa už prezentoval ako literárny suverén, ktorý v tragickom strete bezbranného spoločenského outsidera Ondráša Machuľu s konvenčným vedomím svojho okolia objavil pre slovenskú prózu 20. storočia jednu z jej najhumánnejších tém. Touto poviedkou Kukučín zároveň v čase svojho už umelecky nespochybniteľného nástupu naznačil, že jeho prirodzený sklon k prekonávaniu individuálnych ľudských a spoločenských rozporov presadzovaním mravno-ideálnych hodnôt, bude neraz relativizovaný jeho schopnosťou realistického rozkrytia základných dimenzií ľudského údelu. Kým o tejto stránke svojho talentu presvedčí v románe Dom v stráni (1903 – 1904), vrcholnom diele svojej prozatérskej existencie, v závere pražského obdobia napíše rad excelentných poviedkových a novelistických textov, ktoré konkretizujú jeho myšlienkové i umelecké dozretie v najvýznamnejšieho prozaika na prelome 19. a 20. storočia. Jedným z nich je novela Mladé letá (1889), v ktorej na pozadí ľúbostného súperenia dvoch študentov revúckeho gymnázia Miška Jahodu a Ferka Putorisa, zosobňujúcich nie protiklady, ale dva životné prístupy, racionálny a emotívny, vytvoril univerzálny obraz mladosti. Na podobnom princípe skoncipoval aj majstrovskú poviedku Keď báčik z Chochoľova umrie (1890). V čase Vajanského literárnych vízií o zemianstve ako aktívnej sile národného spoločenstva na obraze hochštaplera Aduša Domanického nekompromisne predstavil zemianstvo ako mravne a ekonomicky neschopné plniť toto poslanie. Svoj zámer neuskutočnil pritom prostredníctvom tragizujúceho motívu, ku ktorému sa napokon v románe Kotlín uchýlil sám Vajanský, ale pomocou produktívnejšieho princípu paradoxu a irónie. Pozoruhodné pritom je, že pomocou tohto princípu diskvalifikoval aj mravnú nekompetentnosť Domanického protihráča, typickú postavu dobovej kapitalizujúcej sa spoločnosti podnikateľa Ondreja Trávu. Ako ideový pendant tejto poviedky možno vnímať črtu-etudu Na podkonickom bále (1891). Tak ako v predchádzajúcom texte aj tu sa Kukučín vyrovnal so societou, ktorá mu bola bytostne cudzia, tentoraz societou malomeštiackou, a ako prv i teraz jej protagonistov, chladne kalkulujúcich so svojimi najvnútornejšími citmi, ironizujúcim, až persiflážnym spôsobom mravne spochybnil. Bravúrnou poviedkou Mišo (1892) sa zdanlivo vrátil ku svojej úspešnej humoreske Rysavá jalovica. Situačný humor vyplývajúci zo slabosti farárskeho sluhu voči alkoholu je však len prostriedkom, pomocou ktorého zareagoval na závažný dobový problém, ktorým bol vzťah medzi pánom a sluhom. Vyvrcholením tejto fázy Kukučínovho prozatérstva je románová novela Dies irae... (1893). Aj v nej je centrom jeho pozornosti aktuálny mravno-spoločenský problém, tentoraz však ide o jeho zachytenie na oveľa širšej úrovni. V príbehu niekoľkých rovín, spoločenských i individuálnych, Kukučín už nie je nostalgicko-dobrosrdečným rozprávačom z predchádzajúcich poviedok, je predovšetkým neúprosným diagnostikom, ktorý na údele starého úžerníka Sýkoru usvedčuje peniaze, hybnú silu kapitalizujúcej sa spoločnosti, z démonickej schopnosti ničiť ľudské charaktery, rodinné väzby a tradičné hodnoty patriarchálnej dedinskej spoločnosti. Jeho genetická zaťaženosť dobrom, hlboké humanistické presvedčenie, že mravnou silou možno prekonať akékoľvek „protivy“ života, ho však zvedie k iluzívnemu riešeniu zobrazených rozporov a konfliktov. Z kompozičného hľadiska je však už jednoznačné, že Kukučín v závere pražského obdobia dospieva v epika väčšieho formátu. A to i napriek tomu, že práve krátkou poviedkou toto obdobie uzatvára a otvára nové, bračské. Dôkazom tohto smerovania k veľkej epike je jeho vrcholné dielo román Dom v stráni (1903 – 1904). Príbeh z dalmatínskeho prostredia vychádzajúci z tradičnej schémy „pred svadbou“ je už románovou situáciou so zložitými, psychologicky hĺbkovo rozpracovanými ľudskými osudmi. Tentoraz už nejde o snahu prezentovať „kusy života“, ako to bolo v predchádzajúcich poviedkových textoch, ale ide o snahu ich postupným zreťazovaním dospieť k poodhaleniu a smerovaniu ľudských existencií. V tomto zmysle príbeh Mate Beraca, statkárky šory Anzuly a ich detí, Nika a Katice, nie je len príbehom o zložitom, až dramatickom oblúku ich citových vzťahov, vymedzený existenciálnymi medzníkmi láskou a smrťou, je to príbeh o nemožnosti preklenúť rodové a majetkové hranice nezištnou láskou. Počiatočné ilúzie v závere románu dospievajú ku svojmu koncu, napriek tomu nejde o deziluzívny typ románu. Rozchod mladých zaľúbencov a ich návrat k vlastným prostrediam je súčasne ich ľudskou sebazáchovou.

         Život medzi chorvátskymi vysťahovalcami v Južnej Amerike inšpiroval Kukučína k napísaniu päťzväzkovej románovej reflexie Mať volá (1926 – 1927). Podľa súčasného znalca slovenského literárneho realizmu Jána Gbúra v protagonistovi románu veľkoobchodníkovi Simonovi Katovićovi, a tým vlastne v zameraní celého tohto filozofujúceho diela „možno identifikovať Kukučínove reformné názory na vzťah evolúcie a tradície, na zmysel peňazí a vlastníctva vôbec, na vzťah k práci, majetku, rodine, vlasti, ale aj autorove depresívne predtuchy o vlastnom osude“. Diskurzívny ráz má aj trojzväzkové dielo Prechádzky po Patagónii (1923), tradične interpretované ako cestopis. V skutočnosti ide o beletriu, v ktorej nedostatok faktov a dokumentárneho materiálu kompenzuje úvahovou beletrizáciou. V tomto zmysle sa žánrovo autentickejšie Kukučín prejavil v cestopisných dielach V Dalmácii a na Čiernej hore (1898) Rieka – Rohić – Záhreb (1901) napísaných ešte počas pobytu na Brači. Žánrový charakter jeho štvrtého „cestopisu“ Dojmy z Francúzka (1923), inšpirovaného krátkym pobytom v Paríži pri ceste z Južnej Ameriky do Európy, v podstate adekvátne vystihuje už sám názov.

         Myšlienka napísať román o štúrovskej generácii, ktorou sa Kukučín zaoberal už v závere svojho pražského obdobia, dostáva beletristickú podobu po príchode na Slovensko. Dva životopisno-historické romány Lukáš Blahosej Krasoň Bohumil Valizlosť Zábor (oba vyšli posmrtne r. 1929), fragmenty Košútky (1927), Klbká (1927) Pred pekný domec, ako aj expozícia k románu z čias bachovského neoabsolutizmu Rozmajrínový mládnik (1927) tvoria spolu románovú rapsódiu, ktorá mala byť rekonštrukciou mravných, sociálnych i spoločenských ideálov mladej romantickej generácie, jej revolučného vzopätia, pričom v odkazovej rovine je táto rapsódia pozoruhodná obrazom autorovho hľadania konštruktívnych vzťahov nielen vo vnútri národného spoločenstva zasiahnutého zložitými spoločenskými protipohybmi, ale aj medzi národmi samotnými.

         Z umeleckého hľadiska záverečná fáza Kukučínovej tvorby neprekonáva jeho tvorivý vrchol dosiahnutý v románe Dom v stráni, dôstojne však uzatvára jeho epickú koncepciu človeka prebiehajúcu od postáv, cez rodiny, rody, triedy až po vzťahy medzi národnými spoločenstvami. Martin Kukučín nebol teda len epikom slovenskej dediny tretej tretiny 19. storočia, ale ako to už postihla predchádzajúca generácia jeho interpretov (O. Čepan, J. Noge, I. Kusý a S. Šmatlák), bol i epikom životných protikladov a protirečení, ktoré sa usiloval postihnúť aj v univerzálnych spoločenských dimenziách.

    Ondrej Sliacky

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Rysavá jalovica  (2007 dvojjazyčne: slovensko-španielsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠEBOVÁ, Elena: Ešte poznámka k Martinovi Kukučínovi. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 22. 8. 2018, č. 27 – 28, s. 14.

    ŠEBOVÁ, Elena: Ešte poznámka k Martinovi Kukučínovi. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 22. 8. 2018, č. 27 – 28, s. 14.

    BAJANÍK, Stanislav: Tabuľa vďaky je naším národným imperatívom. K Meštrovičovmu originálu sochy Martina Kukučína. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 22. 8. 2018, č. 27 – 28, s. 14.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Ešte pár riadkov o Norme Leigh Rudinskej (Na margo článku Márie Rapošovej Neuveriteľný príbeh pohrebu a sochy Martina Kukučína v LT 17 – 18/2018). In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 6. 6. 2018, č. 21 – 22, s. 5.

    RAPOŠOVÁ, Mária: Neuveriteľný príbeh pohrebu a sochy Martina Kukučína. In: Lit:erárny týždenník, roč. XXXI, 9. 5. 2018, č. 17 – 18, s. 4 – 5.

    KOLI, František: Medzi poriadkom a chaosom (Obraz sveta v Kukučínovom románe Dom v stráni). In: Litikon, roč. 2, 2017, č. 1, s. 77 – 101.

    BOJNIČANOVÁ, Renáta: Dodnes inšpirujúci Martin Kukučín. In: Literárny týždenník, 1. 7. 2015, č. 25 – 26, s. 23.

    TOLIAROVIČ, Peter: Kukučínove oblátky chutia i po rokoch. In: Katolícke noviny, roč. 129, 21. a 28. 12. 2014, č. 51/52, s. 48 – 49.

    KAČALA, Ján: Novosť literárneho jazyka Martina Kukučína. In: Slovenské pohľady, roč. IV + 127, 2012, č. 4, s. 58 – 64.

    RAPOŠOVÁ, Mária: Cestu ku Kukukčínovi sme nestratili (O výstave Martin Kukučín – spisovateľ, humanista, svetobežník). In: Knižnice, roč. 12, 2011, č. 4, s. 44 – 46.

    MRÁZ, Peter: Na domácom piesočku (Slovenská literárna veda 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. XXV, XXX.

    HALVONÍK, Alexander: Preberanie v kvantite (Slovenská próza 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. I.

    KOVÁČOVÁ, Alžbeta – SLIACKY, Ondrej: "Národu som dal, čo bolo jeho..." Literárny vedec Ondrej Sliacky o Martinovi Kukučínovi (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XX, 26. 5. 2010, č. 11, s. 12.

    Autor neuved.: Načúvať dušiam čitateľov (Martin Kukučín sa narodil 17. mája 1860...). In: Knižná revue, roč. XX, 12. 5. 2010, č. 10, s. 1.

    Autor neuved.: 150. výročie narodenia Martina Kukučína. In: Knižná revue, roč. XX, 28. 4. 2010, č. 9, s. 2.

    HERMIDA, Alejandro: Päť otázok nad Kukučínom. Skica k budúcej štúdii. In: Tvorba, roč. XX. (XXIX.), 2010, č. 2, s. 6 – 8.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    VLNKA, Jaroslav: Defilé peknej prózy (aj po rokoch). Martin Kukučín: Na podkonickom bále. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 123, 2007, č. 2, s. 104 – 106.

    ŠMATLÁK, S.: Dejiny slovenskej literatúry II (3. vydanie). Bratislava: LIC 2007.

    Autor neuved.: O prenášaní duše... (Martin Kukučín: Rysavá jalovica a iné prózy. Doslov, životopis a prehľad diela: Jaroslav Vlnka). In: Knižná revue, roč. XVI, 26. 4. 2006, č. 9, s. 3.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    MIKULOVÁ, Marcela: Kontúry Nogeho literárnohistorickej koncepcie diela Martina Kukučína. In: Slovenská literatúra, roč. 48, 2001, č. 3, s. 248 – 254.

    NOGE, J.: Martin Kukučín. Epik života – život v epike. Martin: Osveta 1991.

    MINÁRIKOVÁ, M.: Kukučín zblízka. Bratislava: Tatran 1989.

    ŠTEVČEK, J.: Moderný slovenský román. Bratislava: Tatran 1983, s. 17 – 42.

    TOMČÍK, M.: Literárne dvojobrazy. Zo vzťahov medzi slovenskou a českou literatúrou 19. a 20. storočia. Bratislava: SPN 1976, s. 33 – 67.

    JURÍČEK, J.: Martin Kukučín. Život pútnika. Bratislava: Mladé letá 1975.

    ČEPAN, O.: Kukučínove epické istoty. Bratislava: Tatran 1972.

    PRÍDAVKOVÁ-MINÁRIKOVÁ, M.: Textologické a štylistické problémy diela Martina Kukučína. Bratislava 1972.

    NOGE, J.: Martin Kukučín tradicionalista a novátor 1, 2. Bratislava: Veda 1962, 1975.

    BRTÁŇ, R.: Martin Kukučín. Martin: Matica slovenská 1960.

    MEČIAR, S.: Kukučín živý 1, 2. Buenos Aires: Slobodná slovenská kultúra 1958, 1960.

    Martin Kukučín v kritike a spomienkach (Zborník). Bratislava: SVKL 1957.

    HALUZICKÝ, B.: Martin Kukučín. Bratislava: Literárny odbor Umeleckej besedy slovenskej 1928.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Vypočujte si zvukové záznany 20 príspevkov a dvoch diskusií z Kukučínosvkej konferencie  (9. júna 2010, FF UK)  

     

    Kukučín nie je smieško, humor nie je uňho – aspoň nie vždy – niečím prvotným, prvotnou reakciou na javy sveta, ale reakciou druhotnou, reflektovanou. Chýba tu gogoľovský des z prázdnoty, ale nechýba smiech, alebo aspoň úsmev cez slzy, nechýba nerudovské „humorist do koutku jde a pláče“. Alebo ako hovorí Krčméry: „Objektivita Kukučínovho umenia je uvedomelá. Zapäl sa zrakom svojím do vecí a ľudí, aby sa neprepadol vo vnútornom smútku svojom. Smial sa, aby sa mu srdce nerozplakalo.“

    Alexander Matuška

    Kukučínova literárna univerzalita nie je vo všeobsiahlosti zobrazovaných javov života. Má synekdochickú povahu tak, ako ju má uňho všetko iné. Jej neodmysliteľnou súčasťou je aj zjednodušovanie, redukcia, nivelizovanie a deformovanie prvkov skutočnosti podľa tézy o podobnosti a následnosti javov, tézy o determinizme všetkého bytia. Vystačil s „kusom života“. Na ňom tento slovenský literárny „predsokratovec“ našiel človeka (oheň), prostredie (vzduch), prírodu (zem) a tradíciu (vodu). Nad týmito stálymi a časom aj spochybnenými istotami sa klenulo nepremenlivé jasné nebo, spokojné a tiché, nebo vyjasnené ako duša dieťaťa.

    Oskár Čepan

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Ináč Vy budete snáď znať najlepšie, že ja som človek povahy veľmi húževnatej a – čo ako smiešno sa to v ústach doktora vyníma

    Ináč Vy budete snáď znať najlepšie, že ja som človek povahy veľmi húževnatej a – čo ako smiešno sa to v ústach doktora vyníma – človek, ktorý verí v Boha i spolieha naňho, že on vie najlepšie, čo k nášmu slúži dobru, nech on sám riadi tedy tú krehkú loďku mojej existencie. A ver mi, nikdy nedoľahol na mňa okamih zúfania ani beznádeje ani tu, ani nikde. Ja som dnes tuná taký veselý, bez všetkej afektácie veselý, ako len človek bezstarostný môže byť veselý, človek, ktorý nesklamal sa v ničom, ani v jednej svojej nádeji, ba prijal sto ráz viac než zaslúžil a desať ráz viac, než sám očakával. Ja som dnes človek najspokojnejší a – v svojom spôsobe šťastný.

    z listu Jánovi Slávikovi z Brača 21. septembra 1895

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    MLADÉ LETÁ (úryvok)        Miško celý večer pracoval na svojej kázni. Prepracoval nedokonalý začiatok

    MLADÉ LETÁ (úryvok)

     

         Miško celý večer pracoval na svojej kázni. Prepracoval nedokonalý začiatok a dokončil ju, ako najlepšie mohol. Keď si ľahol, ako i inokedy, odriekal večernú modlitbu, ktorú sa ešte od matere naučil. A zvláštna vec! Mnohé jej slovo zachytilo sa v mysli – modlitba neodšumela naprázdno.

         ,Ja ju zbožňujem... Klam je to nie, ani okamžitý záchvat. To je cit opravdivý, hlboký. Veď prečo som robil dnes toľké komédie? Pre teba, Elena, pre teba! Bojím sa o teba, že mi ťa predchytia: preto bojujem, vadím sa s celým svetom. Áno, Putoris má dnes navrchu... No, ešte nebol boj, toto bola len šarvátka. S chlapcom nemal som tak prísne postupovať. Ten zákaz je chyba, veľká chyba odo mňa. Ja sám ho nevykonám – a starý? Veď ten nesmie tušiť, čo sa robí. Mohol by ma znížiť, zahanbiť pred chlapcom, i pred ňou... Odvolám ho. Áno, Ferko, ty si zvíťazil, ale to je víťazstvo Pyrrhovo! Maj si svojho Petríka – budeš mať aspoň náhradu za Elenu. Ach, Elena, či som ja myslel kedy, že ty opanuješ všetky moje city! Veď ty už panuješ nado mnou, bez toho, aby si i len tušila... Zajtra, zajtra rozhodne sa všetko.‘

         Tými myšlienkami sa zaoberal do samej tvrdej noci. Myšlienky prešli v sny o budúcom šťastí, až tie prešli v naozajstný, zdravý sen...

         Hneď ráno zdelil Ferkovi, že včerajší zákaz odvoláva. Ferko mu vrelo stisol ruku; Miško sa usmial. Po raňajkách vyšiel do záhrady s kázňou v ruke, ale inými plánmi v hlave: v záhrade hľadal Elenu i našiel ju tam.

         „Slečna vždy v práci!“ začal rozhovor. „Keby ja mal toľko vytrvalosti.“

         „Vy tiež idete po práci,“ ukázala na rukopis, ktorý mal Miško v ruke. „Lenže vaša je vznešená ideálna – naša len na tejto čiernej zemi, kde sa červíky plazia...“

         „Tým ideálnejšia je vaša, lebo...“

         „Lebo?“

         „S ňou spojená je obeť.“

         Elena pokrútila hlavou a usmiala sa. „To u mňa neplatí. Mne je práca nie obeť – skôr radosť. Lebo čo by som robila bez nej? A práca ma zaujíma, pripravuje mi radosť. Ja som už privykla práci v záhradke – vám by to bola skôr obeť...“

         „To vám závidím. Mne moja nepôsobí radosti, ani uspokojenie. Skôr cítim ju ako jarmo na sebe. Keď sa ňou zanímam, to je len navonok. Myseľ blúdi...“

         „Po ďalekých krajoch,“ doložila Elena s úsmevom.

         „Po blízkych – až veľmi blízkych – ale vznáša sa vysoko.“ Miškovi sa vzdychlo.

         „Nechže sa vznáša, keď jej krídla stačia.“

         „Prihrmí víchor – krídla poláme.“

         „Víchor? Čo za víchor?“ pýtala sa, pozrúc mu rovno do tváre.

         A divné: na tej tvári, o ktorej myslela, že zná, našla akúsi novú črtu, akýsi nový výraz, ktorý tvár urobil neznámou, zaujímavou. Čo to bolo, sama nevie určite.

         Ten víchor – to je jedno slovíčko z istých úst, jediný pohľad z istých očí...“

         Pozrel tak čudne na ňu, že musela sa skloniť k svojej práci, nemôžúc vydržať ten pohľad.

         „A to musí byť akési zlé slovo,“ riekla žartom, ale cítila, že to nie je žart.

         „Zlé, ba ukrutné slovo! Keby to tá tušila – iste by si rozmyslela... Nepošliapala by moje srdce, neopovrhla by mojimi citmi...“

         „Teda ona! Žena je v tom!“ svitlo Elene v hlave a cítila prudký príval krvi do tváre. Ľutovala, že sa pustila v tento rozhovor, ktorý každú chvíľu hrozí vziať veľmi vážny obrat. Srdce zabúšilo, cítilo, kam Miško naráža. ,Len ho zadržať, aby nehovoril ďalej – inokedy, radšej inokedy, len teraz nie!‘ Tak sa trápila, vytrhávajúc chvejúcou sa rukou plevel. No nenašla pravú myšlienku, ktorá by ju zachránila. Cítila, ako sú na ňu jeho oči obrátené, ako bodajú, pália.

         „Slečna, ja vás milujem – teraz už viete všetko...“

         Elena pocítila na chvíľu strnutie, ruky zastali v práci. Povstala a pozrela mu rovno do tváre. Jej čisté, jasné oko spočinulo na ňom. On zahľadel sa do jeho tichej hladiny; videl v nej, aký je on nízky i s tým náhlym zážehom vášne v tvári oproti jej tichému, jasnému kľudu, ktorý opanoval teraz celú jej bytosť. ,Čo som to urobil – načo som to urobil?‘ ozval sa mu neznámy hlas v duši. „Čo na to odpovedať?“ pomyslela a táto otázka jej mimovoľne uletela z úst. Miško ju počul a znela mu tak žiaľno!

         „Odpovedať? Čo vám srdce káže,“ riekol on ticho.

         „Srdce!“ usmiala sa, ale Miškovi pozdalo sa, ako by to bol úsmev chorého. „Čo môže srdce hovoriť, keď je vzbúrené. Vaše slová dotkli sa všetkých jeho strún, tie sa rozzvučali... Tam je búrka!“

         „A u mňa? Myslíte, u mňa je pokoj, ticho? Oddávna neznám, čo je pokoj... I tu je búrka citov, ale nad nimi panuje jeden jediný: ten, ktorý som vám odokryl. U vás sa tiež musí ozvať, vy musíte ho znať!“

         „U mňa sa neozval...“

         „To je jasná odpoveď!“ prisvedčil Miško a kráčal chodníkom k domu. Jeho krok nebol taký pružný, švihácky, nohy sa nekládli jedna k druhej pyšno, odmerane. Vlečú sa mdlo, podkľakujú pod zhrbenou, zlomenou postavou... Bolo jej ho ľúto, taký smutný, biedny! Pobehla za ním, dohonila ho.

         „Ja som nedala žiadnu odpoveď! Povedala som, že sama neviem...“

         „Čo je v nás, o tom vieme. O čom nevieme, toho nieto v nás.“

         „Ale to som nepovedala.“

         „Teda áno?“ Miško zastal a jeho tvár zjasnela ako lúčina po búrke.

         „Bože, či ste divný!“ zvolala netrpezlivo. „Ani to som nepovedala. Len to, že keď sa srdce ozve...“

         „Teda aspoň nádej, ďaleká nádej!“ riekol Miško s povzdychom. „Ja som čakal viac – istotu. Ale i za to ďakujem.“

         Miško ustatý dovliekol sa do svojej izby. Po tuhom napätí nasledovala všeobecná ochabnutosť. Sadol na diván, oči uprel na povalu. Tam hľadal čosi; ktoviečo.

         Elena, trochu uspokojená, šla pred obedom do kuchyne. Pri zaváraní polievky a nastolovaní jedál musela mamike pomáhať. Mamika nič nepozorovala na nej. Účes mala ten istý i všetko – len do zápražky na makové halušky nakrájala Elena cibuľky. To mamiku trochu i nahnevalo.

         „Dievča, dievča – čože to zas stváraš! Mak a cibuľka! Hoď chytro masla na druhú rajničku. Ach, bože, keby už boli skôr kačice, husi... Takto, v jar vždy len hovädzina, baranina, hovädzina, teľacina a zas hovädzina! Premýšľaj, hriešna stvora, aby to bolo vždy na iný manier – vždy inakšie a vždy to isté!“

         Elena si vzdychla namiesto odpovede. Mamike postačilo i to k úfnosti, že dcéra jej útrapám rozumie. „Veru, dieťa moje, nám ženám je na zaplakanie! V zime – v lete, ráno – večer v kuchyni. Vždy len o to sa starať, ako sa druhí majú najesť. Ale nám je ešte hej – ale keď ťa Pán Boh navštívi korheľom alebo kartárom: zháňaj, biedna žena, po prázdnych priečinoch! Ja, náš otec – takého muža nenájde. Tichý, uznanlivý a veselý – oj, veru ťa ten nezarmúti, náš otec.“

         Pani rechtorka vliala zápražku s cibuľkou čeliadke do fazule. Zápražka sa durdila, že miesto panských rezancov dostala sa do čeľadnej fazule – zoškvrčala, že i pani rechtorkine myšlienky opustili smutnú tému o neblahom osude našich žien, a obrátili sa k veselším predmetom. „Vidíš, tento Putoris, ako utíšil Petríka! Tí sa radi vidia ani bratia. Musíme ich dať na rok na jeden kvartieľ. Jahoda je celkom iný – Pán Boh vie, aký! Ale tento Ferko, ten sa mi páči. Ten bude ako stvorený pre domácnosť. Jahoda – ten, ten bude mať vrtochy... Pravda, to je všetko u Boha – ja len hovorím...“

         A mamika by bola dlho, dlho rozkladala, keby sa neboli stenové hodiny rozvržďali. Ale odbilo dvanásť, Elena musela ísť prikrývať.

     

    DIES IRAE... (úryvok)

     

         Čo hľadala Eva u Masliačky?

         To, čo prvý raz. Jurko tak túžil za otcom, každú chvíľu ho občakával, pri každom šuchote myslel, že to on a rozčúlený načúval, dvíhal sa a zas padal do perín a ľútostivo vzdychal, že Eva nemohla sa už na to dívať a šla ešte raz k Masliačke upomenúť ju na sľub.

         Richtár teraz už zvedel od dcéry, že Masliačka nenie na vine.

         ,Stalo sa, už sa neodstane. Ináč sa bez toho nemohlo stať.‘

         Upokojuje sa ako každý, kto sa upokojiť musí.

         I teraz sa pýta chorý Evky: „Kde je otec?“

         „Išiel siať – nemôže prísť. Bojí sa, že padnú suchá; tak sa ponáhľa.“ Takýmito výhovorkami ho musí častovať. Učí sa pomaly cigániť. Sprvu vymýšľala jednoduché výhovorky – teraz sa už chytá i zložitejších. Lebo sprvu ešte uveril, uspokojil sa i s hlúpou výhovorkou – teraz je už nedôverčivý. Musí byť výhovorka veľmi súca, aby sa dal podviesť. A pritom všade jej podkladá zlé úmysly, vo všetkom ju upodozrieva.

         „Hej, išiel!“ odpovedá celkom ako rozmaznané decko, so zvláštnym nosovým prízvukom. „Lebo ja neviem, že náš otec nesejava oziminu!“

         „A ako by bol bez oziminy?“ pýta sa Evka. „Veď musí siať.

         „Ale iba spolovice. Do svojich zemí seje jarinu.“

         Ozaj divné, že vzdor chlapectvu v daktorých veciach pamätá i takéto podrobnosti. Často prezradí veľký bystrozrak.

         Hľadí naň bokom, v čom sa tak zmenil, či choroba nepostupuje. No on zbadal tento pohľad. Už ju upodozrieva, že mu čosi zatajila.

         „Vy ma cigánite!“ zvolal prudko. „Nikdy pravdu, iba cigánstvo! Vy si mívate, že ja som blázon. Že ja uverím... Otcovi ste ani neodkázali. Nechcete ho pustiť – a ja na posteli... A kto ma to drží? Ideš! A to žíďa s kopýtkami zase si bradu olizuje. Poď sem, poď – ja ti zoženiem muchu...“

         Trápne sú jej jeho blúznenia, ale ešte trápnejšie, keď sa dostavuje čisté vedomie. Hneď o otcovi. I v blúznení ho spomína. Eva už nenávidí starého pre toľkú ľahostajnosť.

         A aké prekvapenie! Starý Sýkora ide k nim...

         „Predsa je nie taký. Predsa má ešte cit!“ Beží proti nemu pod stenu. ,Ľaľa, neborák, aký je zmenený!‘

         A ozaj je zmenený, a nešťastný! Čo by sa vedel vytúžiť, čo myslí – koľko srdu i bôľu i zúfalstva! No ústa sú nemé, len tvár a oči...

         „Ach, keď ste len prišli!“ volá mu Evka. „My vás tak ťažko čakáme. Každú hodinu vás spomenieme desať ráz. Už sme si, že neprídete. A ono – chvalabohu!“

         „Čo chvalabohu – čerta chvalabohu!“ zvolal divoko. „Vy ma čakáte?“ usmial sa zlostne.

         „Od troch dní už naisto.“

         „Čo – od troch dní!“ A tu sa zamyslel a oči mu zablysli. „Od troch dní. Ako od zavčerajška večer – ha?“ A s celou duševnou silou zbiera myšlienky.

         Ťažko ich pozbierať. Rozpŕchli sa, ako keď výstrel zhrmí nad kŕdľom poľných vrabcov. Málo chybí, že nerozpŕchnu sa naveky. Že neroztratili sa i s rozumom i zmyslami i životom... Ťažký úder dopadol naň, razom, nečakane. Zavčerom večer ešte všetky peniaze boli v jačmeni – do jačmeňa ich bol preložil – a teraz ani jačmeňa, ani peňazí. Neveril by sám sebe, keby z fundamentu nebola vyvalená skala. Zlodeji sa vkopali do sypárne. Vynosili jačmeň, s jačmeňom vzali i poklad. Iba dnes zvedel, včera ani pri sypárni nebol. Prvý raz zameškal svoj poklad navštíviť. Snáď už včera bol odvlečený.

         Vybral sa k richtárovi. ,Keď si richtárom, tak hľadaj,’ pomyslel si. Bežal bez rozváženia, ako stroj. Zabudol na syna, i všetko. Ale keď Eva vybehla proti nemu, uradovaná, že prišiel, zvláštne myšlienky skrsli v pomýlenej hlave.

         „Spomínali ma, čakajú ma tri dni – prečo?“

         Prišlo mu na um, čo všetko sa medzi nimi stalo. Syna mu odvábili, Mojžiša zastali, Masliačku odhovorili od neho – vo všetkom mu škodili. Ukázali mu, že sa nedajú, že ho pozavracajú. Mívali si, že pozlotky prijme syna do domu i s nevestou. Dali ho volať. A keď neprišiel, ktovie, či ho neprobovali prinútiť.

         Drží sa tej myšlienky, ako sa chytá stebla, kto sa už topí. Verí, že peniaze nájde ukryté v armarii richtárskej.

         „Nuž, čakali ste ma, čakali.“

         „Kdeže nie!“ zvolala Evka.

         „A richtár je doma?“

         „Teraz vyšiel kdesi.“

         „A včera bol doma. A zavčerom?“

         „Ja neviem.“ Má pravdu. Otca nevidela od zavčerom rána. „Dnes oral.“

         „Oral?“ pýta sa starý. „A kde?“

         „Medzi jarky. Na horekoncovej.“

         „Nuž niet ho doma. No – prebehni sa, dievča, poň, prebehni. Ja ho dočkám.“ A sadá si na prah pri dverách.

         Evka nevie, či ona blaznie, a či starý.

         „A nepôjdete do izby? Ten vás čaká. Toľme vás spomína!“

         „Nuž bárs i do izby. Len utekaj. Zavolaj ho, zavolaj!“

         Vošiel do izby. Bola v nej richtárka, ale ako ho zazrela, nepozrela naň. Bez slova odišla do kuchyne.

         Obzerá sa po izbe, či by nevidel dačo. Dačo, čo by viedlo na stopu... Čo len kus plátenka z mieška, alebo dačo. No izba je ako indy. Ba nie. Posteľ je odpravená, na nej leží...

         Prizerá sa mu tuho. Pohľad ten zahnal na chvíľu iné starosti. Veru sotva by ho poznal, keby ho videl takto inde.

         ,Chorý je – predsa je chorý,‘ dumá. ,Ja že len tak odkazujú...‘

         „A ste prišli, ňaňo?“ zvolal Juro, zodvihnúc hlavu, šťastný úsmev na tvári. „Keď ste len prišli! Ja že neprídete... Sadnite si tuto, k posteli, sadnite. V očiach sa mi mení.“

         Otec slúchol. Sadol si na dlhú stolicu s operadlom, priloženú k posteli, aby chorý nevypadol.

         „Ja som tak rád – lebo vidíte, mne bolo veľmi ťažko. Bolo mi neraz v noci, že už nedožijem do rána: taká slabosť! Ale ja len vždy: ešte si otca nevidel. Veru ťažko by bolo zomrieť...“

         „Vidíš, synku, vidíš!“ vytýka starý. „A slúchať nechceš.“

         „Veď by ja slúchal vo všetkom, ale ako som mohol! A keď ste mi lásku nepreukázali. Načo ste ma silili do takej veci?“

         „Nuž rob si, ako vieš.“ I zmizlo mu z tváre, čo sa bolo usadilo na ňu. Čosi takého, čo Juro nikdy ešte nepobadal. Akoby nežnosť. Teraz obyčajná tvár – zachmúrená, starosťami zaujatá. Starosťami, ktoré ďaleko, ďaleko stoja od syna. „Ja som chcel dobre. Bol by si opatrený. A takto nič – žobrák naveky.“

         „Ja radšej pri chudobe. Keby sme boli chudobní, bolo by lepšie.“

         „Čo?“ diví sa starý. Také slovo ešte nepočul. „Čo je nad peniaze? Komu zavadzajú?“

         „A nám hádam nie?“ Jurko hovorí ticho, ale s presvedčením. Veci, na ktoré myslel sto ráz, ale otcovi ešte nepovedal. „Keby sme boli v chudobe, neboli by sme žili tak... Veď viete, ako sme žili. Sťa cudzí! Vina boli peniaze. A z domu som musel vystúpiť – tiež len pre peniaze. Čo je na nich dobrého, keď toľko, toľko sa trpí pre ne! Ja si myslím, že peniaze sú vec vonkoncom nanič. Pre ne sa porobí najviac zlého na svete.“

         „Načo by to povedal, takú vec!“ zavracia ho otec. Ináč by mu povedal, keby ho nevidel chorého. Takto predsa má ohľad. „Bez peňazí nič nemôžeš robiť, ani pohnúť. Čo krok – už peniaze. S peniazmi zájdeš kraj sveta a bude tvoje, čo sa ti zažiada. Ani do kostola nemôžeš ísť, ak nemáš grajciar na oferu. A kde by bol kostol i s farárom, keby nebolo peňazí? Zavýjali by sme ako vlci v horách, keby nie peniaze. Za ne ťa uctí každý. Dajú sa ti do známosti i takí, čo si ich nikdy nevidel. Každý ti dožičí, čo si zažiadaš, lebo sa ťa bojí. To je nie vec nanič, ale veľmi dobrá. Ja som nikoho nepočul, aby bol povedal: nechcem peniaze, nate ich, spáľte alebo zakopte. Každý povie: keby ich len bolo! Všetko baží za nimi, boháč i chudobný. Oj, čo sa nabiedime, nautískame, len aby ich bolo...“

         Sklonil hlavu a zamlčal sa. Nemožno mu utlačiť pohnutie. Prišiel razom o to, o čom tak oduševnene hovorí. Hodil rukou a doložil: „Keď ti len peniaze zavadzali, už ti nebudú. Nemám ani babky...“

         „A?“ Chorý nemohol sa viac pýtať od prekvapenia.

         „Ja – všetko šlo, všetko – ako keď vietor sfúkne. Ako páper, ako tráva v poli...“ Sklonil hlavu na operadlo. Celé telo sa skube, sťaby párali cezeň elektrické údery. Chorý dobýja doň otázkami, no on ho už nečuje. Len tu i tu vykradne sa ťažký vzdych zo stiesnenej hrude.

         Richtár sa skoro vrátil. Celý dom sa vzbúril, keď počuli, čo sa stalo. Richtár je premenený. Richtárka skočila k posteli, chorý plače, skube si vlasy.

         Starý zabudol na svoj kríž, synovo držanie ho prekvapuje.

         „Vidíš!“ posmieva sa mu. „Prvej zle-nedobre na ne – teraz zase takto, že skapali.“

         „Ja nie preto – oj, načo sú mi! Ale to, že zas len peniaze. Neboli by ste prišli, aby nie peniaze. Ja som vás toľme čakal a vy – pre peniaze!“

         Starý hľadí naň spurne, nahnevaný.

         Eva hľadí naň s výčitkou. ,Ani do izby nechcel vojsť.’ Ale neopováži sa chorého ešte väčšmi rozbúriť.

         „Na koho si myslíte?“ pýta sa richtár. „Nečujete nič?“

         „Na koho? A ja viem? Každý vezme, keď stihne. Z dom na dom sa pôjde, nik sa neobíde. Ja ich musím nájsť, musím...“

         „To zvoláme boženíkov. Každý v svojej ralej bude prezerať. Dievča, choď k hajtmanovi, nech ich zoženie. A kým prídu, choďte: prezerajte, poprehŕňajte všetko. Keď z dom na dom – začnime u richtára. Od hlavy ryba smrdí.“

         Richtár chcel Sýkoru takto zavrátiť: netušil, že ten má podozrenie. A ten pochytil kľúče, doluje po truhliach, armariách, prehadzuje v izbe, kuchyni i komorách všetko. Ani pôjd nevynechal. Práve sa vrátil zo sypárne, keď sa boženíci poschodili.

         „No, našli ste dačo?“ pýta sa ho richtár trpko.

         „Hanba, posmech! Keby čo nešianala... Choďte mi ho z domu!“ kričí richtárka.

         Sýkora dal najavo podozrenie proti richtárovi veľmi určite. Richtár rozložil vec boženíkom, prinútil ich, aby oni ešte raz predulovali celý dom. Richtár čaká v izbe na výsledok. Eva plače v komore a richtárka nadáva v kuchyni. Prehliadka skončila sa bez výsledku.

         Keď vyšli na dvor, richtár pristúpil k Sýkorovi.

         „Za toto sa budete zodpovedať!“ A päsť mu zodvihol nad hlavu.

         „Ja som nepovedal na nikoho.“

         „Ale viem, na koho padalo!“

         Do tvrdej noci chodili po dedine. Nenašli nič podozrivého. I ťažko nájsť. Sýkorov jačmeň je len taký ako čí druhý. A u richtára vôbec jačmeň nenašli. Podozrenie zostalo zase len na všetkých a na nikom.

         Sýkoru už opustila i nádej, jediné, čo ho držalo. Čo má čakať? Krádež je oznámená i v slúžnovstve – ale čo bude za výsledok? Kde hľadať peniaze, keď sú jedny ako druhé a dajú sa prekryť?

         Vošiel do domu tmavého, studeného.

         „A čo teraz?“ pýta sa sám seba. „Čo budem robiť?“

         Ťažko odpovedať. Húta, rozvažuje – no nevidí nič, čo by bolo robiť. Dosiaľ bola robota jediná: opatrovať peniaze. ,Čo budeš opatrovať, keď ich nemáš? Všetko skapalo – všetko!’ Trhá si vlasy v zúfaní. ,Všetky starosti, všetka moja práca, moje mozole...‘

         ,Iba tvoje – naozaj tvoje? Cudzie neboli?‘ pýta sa ho taký hlas, ktorý ešte nikdy nepočul prehovoriť. ,Bola to práca, ozaj práca, čo si ty robil? Ozajstné mozole?‘

         Obzerá ruku, ohmatáva, hladí – skutočne mozole. Jeho práca teda; nie cudzia. On priložil k nej ruku.

         ,A u iných mozoľov niet? A nie sú ešte tvrdšie? A predsa nezhrnuli toľko bohatstva. Kde si ho vzal – kde?‘

         ,Šťastie,‘ teší sa on. ,Mne slúžilo, iným nie...‘

         Ale taký hlas nedá sa umlčať, utíšiť, ani podkúpiť. Ukazuje mu, v čom záležala jeho „práca“. Úskoky, lesť, obchádzanie zákona, využitie slabostí ľudských, vykoristenie cudzieho nešťastia, zapredanie cti, statočnosti i viery – to je tá práca. Koľko sĺz sa ronilo preňho, koľko kliatby ho sprevádzalo, koľko nešťastia sa zrodilo, koľko úpadkov skrslo – všetko jeho prácou... Aby on mohol povedať, že má o päť, o desaťtisíc viac.

         „Čo robiť teraz už, keď nemáš nič, keď si starý!“

         „Začať znovu?“

         Predstavil sa mu Sýkora mladý, plný sily, plný snov o bohatstve a šťastí. Robí, hrdlačí, utíska, skývraží, po troške sa vzmáha. Priúča sa remeslu – dorábať peniaze. Kupčí, klame, šudí, požičiava z úžery, berie úroky i prísevok i úrodu. Kupuje voly, dáva ich gazdom chudobným na príchovok a delí sa o prírastok. Zhŕňa sumy bez námahy. Šacuje každého, pozerá mu do vrecka, v nešťastí mu pomáha a potom už ho drží, derie z deviatej kože, cicia z neho krv a špiky. Načúva prosbám, hrozbám i kliatbam s úsmevom potupným, chladným, bez milosrdia a bázne. Čuje sa vystatovať: ,Rozlejte sa na kolomaž, blázni! Ja sa netrápim, mám peniaze...‘

         Jesto ešte sily začať znovu – prejsť touto školou ešte raz?

         ,Kde sú tvoje peniaze – kde sú?‘ posmieva sa mu ten istý hlas. ,Čo si počneš – čo?‘

         Sedí, hlava pochovaná v dlaniach. Začať znovu? V údoch slabosť, staroba vkradla sa do nich. ,Nie – nie!‘ odpovedá si sám. ,Začínať znovu už pozde. Keby bol mladší, aspoň štyridsaťročný – ja by ukázal! Len dvadsať rokov mladší...‘

         ,Čo teda?‘ súri odpoveď ten neúprosný hlas. ,Akej roboty sa chytíš zajtra, pozajtra – keď už nie robiť peniaze?‘

         Nevie sám. Nemá smer, nemá cieľ. Čo bol jeho cieľ? Peniaze. Toho sa zrieka – čo mu bude cieľom? Nevie, nevidí, čoho sa chytiť. ,Načo si tu, načo!‘ kričí v ňom čosi hromovým hlasom. ,Nemáš tu čo robiť. Nezostalo z tvojej práce nič, iba slzy a kliatby. Tá ťa už bude sprevádzať.‘

         Prežil noc takú, ktorá nemá konca; takú, že človek volá: „Svitaj, bože, svitaj!“ Takú noc ešte nemal. Býval i chorý, nemohol tiež spať, ale od bolesti. Čo je taká bolesť proti tomu, čo ho teraz morí? Hračka. I také noci boli, že pri zdraví nemohol usnúť: ale vtedy sa premýšľalo, koho zapliesť do siete, ako dorábať peniaze. Alebo duch lietal po nivách a živil sa nádejami. Ale dnešná noc – tá je iná.

         Tu chorie duša, umiera. Nemá z čoho žiť a čomu žiť. Niet nádeje, niet cieľa...

         Na svitaní vytratil sa z domu. Pustý je, mrzký, odporný ten dom – mučiareň! A vôbec svet čo je? Pustota, prázdnota. Alebo hniloba pod škrupinou. ,Ako je hrozne na tom svete – načo som ja tu?‘

         Ide za humná, dedina sa mu bridí. Za humnami vidí aspoň pole, hory-doly – tie nikomu neublížili ešte.

         ,Ľudia sú zbojníci, zlodeji,‘ hovorieval už dávno, a hľa, mal svätú pravdu.

         Oproti kráča ženská, pod pazuchu motyku, na chrbte košík. Iste ide nakopať švábky na ráno. Na každé jedenie jej minie za ten košík: obsypaná je deťmi. I teraz vedie jedno za ruku, druhému celembá hlava z košíka. To je Stehlíčka. Sýkora ju dobre zná, len nedávno zratoval ju jačmeňom... Vidno, bojí sa ho; nedbala by ho obísť, ale už nemôže.

         ,Pane bože,‘ myslí si on, ,načo je i toto na svete? Nebolo by jej lepšie, keby jej nebolo? Robí, hrdlačí a nemá nič; iba tú pätoru v dome. Dakedy nemá čo do úst položiť!‘

         Keď došla k nemu, prihovoril sa jej. Bola prekvapená, že sa jej prihovára – a ešte otázka podivná:

         „Povedz mi ty, Zuza, načo si ty na svete?“

         Zastala, díva sa naň a myslí: ,Pane bože, ten sa zblaznel. Pre tie peniaze možno. Dobre – tak mu treba! Ale oči má takto ešte čisté, neponáša sa na blázna.‘

         „Len povedz: ani neužiješ, ani peňazí nemáš. Načo si na svete?“

         „A vy, Ondráš – vy mi povedzte.“

         „Ja by povedal, keby vedel. Ale neviem od včerajška,“ hovorí akosi hrdo. „Preto sa spytujem, že azda ty mi povieš.“

         Pustila motyku k nohám a rozhŕňa skalky, nahádzané pri chodníku.

         „Viete, ja som si neraz pomyslela, na čo som. I tak mi bolo, že by mi var bolo lepšie, keby ma nebolo. A neraz som i zhrešila, čo ma už radšej čert nevezme, že by už mala raz pokoj... Ale predsa je to nie tak, ako si mívame. Keď prišla táto chorela a Reháčka umrela na ňu a ostalo tých dvoje detí – taký drobizg, nebožiatka! – ja som sa preľakla. Kľakla som na kolená a Boha prosila, aby mi neskrátil život. Ja mám kŕdeľ detí. Kdeže by sa podeli bezo mňa? Nuž nato som ja na svete, tieto deti riadiť.“

         „No, máš pekné deti. Tak si len choď a nakop tej švábočky. Ty by si zaslúžila duplovanú úrodu.“ A pobral sa chodníkom ďalej.

         Žena postála a myslí si: ,Aký je nesvoj akýsi, tento Ondráš. Ešte sa mu stane dačo.‘

         ,Nuž tak,‘ húta Sýkora. ,Tá vie, prečo je tu. Tá má deti...‘

         ,Veď i ja ich mám!‘

         ,Ľaľa, ako som zabudol na ne!‘ smeje sa srdito. ,Čo mi je z nich? Riadiť ich už netreba. Pustili sa na vlastné krídla. Ako chytro sa to stalo! Ani neviem, kedy vyrástli, ako...‘

         A blysla mu hlavou divná rozpomienka. Starší syn sa narodil. Žena zostala v dome, bola práve oračka, nemala čo robiť na poli. Tak okolo domu sa tmolila. A večer, keď vypriahol voly a vošiel do pitvora, začul detský plač. Aký to bol divný pocit! Taká radosť akási. Akoby bol dostal poklad. I žena mu akosi k srdcu väčšmi prirástla. Ako sa blaznel, keď ho vzal prvý raz na ruky!

         Ale ďalej nepamätá nič zvláštneho. Nepamätá, že by bol fafrnka vysadil na kolená a nadhadzoval: hop, hop! Že by mu bol uplietol bič, že by ho bol učil slabikovať v zamastenom šlabikári. Mal iných starostí!

         ,A čo mám z nich? Vari potechu?‘

         Vyhnal ich z domu, sú nepodarenci. Nechceli sa podrobiť; nechceli vážiť, uctiť jeho cieľ, ktorému život venoval. Ešte sa vzpierali, robili napriek, spriahli sa s jeho nepriateľmi.

         ,A dieťa má slúchať otca i mater.‘

         ,Čo si chcel z nich vychovať?‘ pýta sa ho hlas neúprosný.

         ,Takých ako ty. Aby slúžili mamone a nevedeli na konci života, na čo sú na svete. Žičíš im taký život? A nadovšetko: žičíš im takú noc ako dnešná?‘

         Prisvedčiť nemá odvahu. Predvčerom bol by prisvedčil – ale po dnešnej noci...

         ,Ako si sa ukrivdil! Zabudnúť, že máš deti – neužiť radosť z nich! Nečuť ich prvé lalotanie, nepomáhať pri prvom kroku, nebaviť sa s ním, nešalieť s ním! Nevidieť, ako zázračne sa ten rozumček rozvíja. Koľko si ty prepásol!‘

         ,Už je darmo – stalo sa.‘

         To jediné mu už ostáva na potechu i na ospravedlnenie. Žiaľ mu za tými časmi; žiaľ, že sa nevrátia. ,Keby sa to vrátilo – keby!‘ vzdychá, a predstavuje si, ako by to bolo. Vychovával by ich už, nedal im rásť ako stromom v pralese.

         A ešte sa sťažoval, že sa neudali naň, že nerozumeli jeho snahám. ,Ako?‘ diví sa teraz, ,ako mohli, keď som ich neviedol k ničomu, nepoučil, nepovzbudil... Vari sami od seba? A za to som ich vyhnal z domu: za to, čo som sám zameškal...‘

         Tuší on síce, že to bolo Božie riadenie. To nedopustilo mu deti uviesť na cestu, na ktorú on zablúdil. To im dalo výchovu, akú by im otec nebol dal. A je to riadenie dobré. Čo by mal teraz zo synov, keby boli lakomí, keby hľadeli iba na groš? Odhodili by sa ho, keby z neho nekynul osoh. Kdežto takto predsa snáď, predsa...

         Áno, robil deťom osoh, že ich zanedbal. Ale čo by bol mohol z nich vychovať, keby ich bol viedol sám po pravej ceste! Aké schopnosti mohli v nich zakrpatieť, keď nemal ich kto rozvíjať...

         No starý Sýkora mal by poľahčenie, keby zvedel, že nie iba on bol taký. Čo on zameškal, zameškáva tisíc a tisíc otcov. Lenže uňho to malo výsledok prajný, a u týchto opačne. Sýkorových synov vychovala dedina; vnukla im svoje staré názory o živote, Bohu a prírode; primitívne, ale sedliakovi dosť zodpovedajúce. Tisíc iných synov vychováva široký, cudzí svet; vnukáva im názory celkom prevrátené i nebezpečné. A otcovia to nechápu, neuznajú – dobrovoľne prenášajú svoju povinnosť i právo na púhu náhodu, prajnú alebo neprajnú. Zháknu sa až vtedy, keď sa ukáže, že syn nemá nič spoločného s otcom, že nasiakol celkom odchodnými zásadami.

         ,Kde sa to v ňom vzalo – veď ja som nebol taký!‘ rozmýšľa otec. ,Kde sa to priučil?‘ A dodáva s rozhorčením: ,Nezdarný syn, prašivá ovca!‘ S tým vec drží za vybavenú, ba drží sa za akéhosi mučeníka. Akoby sa svetu vystatoval: ,Pozrite, ja som statočný, ale syna mám lumpa. Vidíte, ja som nie vina...‘

         A svet ochotne prisvedčí: ,Pomery – pomery! Pravdu má – pomery sú také!‘

         Veru pomery, strašné pomery! Ale tie nie sú tam, kde sa hľadajú. Tie „pomery“ sú v rodine...

         ,Čo v rodine!‘ kričí tamten otec. ,Moja rodina je príkladná. Od rána do večera sa trápim, abych ju živil čestne. Dá Boh, po smrti nebude ma rodina zle spomínať: zabezpečil som jej hmotný blahobyt...‘

         A práve v tom názore je chyba. Honba za majetkom pripravuje otcov o čas, ktorý by mali venovať deťom. To je úkaz veľmi smutný. Urobia synov dedičmi domov, panstiev, kapitálov, a zabudli ich spraviť dedičmi ideí, presvedčenia, ktoré prechovávali. ,Eh, čo – chlapec – to vcicia do seba s mliekom materským,‘ tak hája svoju nedbalosť. ,Dobro pochádza z neba – samo sebou sa šíri, samo si nájde i zástancov. Ono samo si podmaní srdce našich detí...‘ Veru z neba, a z neba medzi iným dobrom pochádza i dobrá výchova...

         Čo zanedbal otec, to už nahradí mamička. Neborká si myslí, že jej synátor je múdrosť, krása, dobrota v jednej osobe. Dieťa otvorí iba ústa, už mamička omdlieva: čo to za hlboká múdrosť! Tak mamičky nevychovávajú z nás ľudí, ale polobohov. Samá geniálnosť v detskej izbe. A v živote?

         Teda nie vždy filipiku mladým. I starí zaslúžia – i starí...

         ,Keby boli ešte raz malí, keby!‘ vzdychá Sýkora.

         ,Oj, v deťoch je potecha, vždy,‘ šeptá mu akýsi hlas, ,i v odrastených. Aká radosť, keď syn urobí prvý krok samostatný! A keď šťastlivo! Sťa keď vtáča púšťa prvý raz svoje mladé na krídla. A keď je už mužom celým, stará sa o ženu a deti! Aká radosť: brať jeho deti na kolená, zažívať s tými tie isté rozkoše, čo s ich rodičmi. Čo nad to krajšieho?‘

         Oj, už by ich opatroval, vychovával, keby to teraz prišlo. Ale prepásol. Čo teraz?

         ,A ten, čo leží na smrteľnej posteli, čo tak túži za tebou. Ako včera sa tešil, kým nezvedel, žes’ neprišiel kvôli nemu. Čo nejdeš k nemu, keď túži za srdcom rodičovským?‘

         ,Keby vari šiel k nemu,‘ prisviedča si sám. I hreje ho čosi vo vychladnutom srdci. Skoro tak mu je ako vtedy, keď sa vrátil z oračky a našiel syna narodeného... Srdce túži napiť sa ešte raz tej potechy. Volá, plače, núti; výhovorky netrpí. A on ho slúcha, berie sa k domu richtárovmu.

         Ale naraz zastal – nohy nechcú ďalej. ,Čo som to urobil!‘ bedáka a chytá sa za hlavu. ,Ja ta nemôžem ísť. Zas si bude myslieť, že kvôli peniazom. Čo sa naodkazovali – a ja... A včera čo som vykonal! Či mi ešte uverí?‘

         A to ho mrzí a bolí práve tak ako strata pokladu. Ba väčšmi ho trápi. Lebo teraz ostatná nádej, ostatné steblo sa mu vymykáva z ruky.

         ,Čo som tašiel včera? A čo som nešiel zaraz, keď ochorel? Dnes by sedel pri ňom, netúlal by sa takto...‘

         ,Choď k nemu, choď – ešte ťa čaká. Možno viac ho už neuvidíš!‘

         ,Bože, ak mi zomrel! Ak ho nenájdem živého! Čo ja budem robiť?‘

         Zachvátil ho väčší strach ako vtedy, keď sa zľakol ohňa. Beží k richtárovi presvedčiť sa, či syn žije, ukázať mu srdce otcovské. Na nikoho sa neobzerá, ide rovno do izby.

         Syn leží, pri ňom sedí richtárka.

         „Jurko, a žiješ ešte?“ pýta sa ho so strachom, kloniac sa nad neho.

         Richtárka sa díva z kuchynských dvier. Diví sa, Sýkora je celý inakší. ,Ten človek sa premenil! Ba či je pri rozume ešte?‘

         Syn sa díva do tváre citom obmäkčenej. Nepoznáva ho. Taký žil iba v jeho túžbach od tých čias, čo počal chodiť do richtárov. Taký žil v obrazoch, ktoré mu choroba predvádzala. V skutočnosti ho takého nikdy nevidel.

         „A ste to vy?“ pýta sa hlasom stiesneným.

         „Ja. Prišiel som ťa pozrieť. Ako ti je, či ti je lepšie...“

         „Podajte mi ruku. I sníva sa mi dakedy takto – a ja vše neviem, čo je pravda a čo sen.“ Vzal jeho ruku do svojej a drží ju. Tvár sa mu vyjasnila. „To sa našli tie peniaze?“

         „Tie sa už nenájdu!“

         „Nebanujte. Ono ste sa natrápili – ale nebanujte. I peniaze budú!“

         „Ja nebanujem – ale to, čo som včera urobil! Keby sa richtár nehneval!“

         „Tak ste vy prišli ku mne! Veď som ja povedal, že prídete. Už mi je akosi lepšie – teraz už vyzdraviem.“

         „A čo, keby sme my spolu!“ prihovára sa synovi. „Už peňazí nemám, ale chcel by s vami, deťmi... Ty si už tu, pri richtárovi – nuž dobre; ja už len Jana. Nech gazduje na otcovskom, keď je starší. Má vraj peniaze, nech si prestaví dom. Ja si vyriadim komoru. Tak som si rozvážil...“

         Jurko sa díva na otca, pýta sa svojho rozumu, kde sa toto vzalo, takáto premena, také požehnanie. Chcel by mu vyčítať z tváre, koľko boja i múk stoja ho takéto slová. I bojí sa, že to iba sen alebo klam.

         Richtárka vyšla do dvora k mužovi, za ňou i Evka.

         „Choď pozrieť do izby, ten starý zase je tam. Akýsi je divný. Dačo mu nahudie, zas budeme mať s ním kríž ako včera večer. Plakal celú noc. Ešte ho do hrobu donesie. Ja by šla, ale ja by videla radšej toho s rožkami ako jeho...“

         „No ak ja ta pôjdem – bohuprisahám neviem... Aby nie ten chorý, včera by sa bolo zle porobilo. A už sa mi žlč dvíha...“

         „Prosím vás, nerobte!“ prosí ho Evka, vešajúc sa mu na plece.

         Hľadí na ňu; pamätá, čo preň trpela, ako sa prehrešil. ,Toto mi bude pokuta,‘ myslí si a ide do izby. Kráča odhodlane, i v tvári taká odhodlanosť. Eva sa bojí, že sa dačo tam stane; kráča za ním do izby. Richtárka sa postavila do kuchynských dverí.

         Sýkora zbledol, keď zazrel richtára. Nadišla ho nová myšlienka. ,Už som i ja chudobný: či ozaj teraz on pristane? Ak šiel iba za grošom! Ak ma vyženie i so synom!‘

         Trasie sa od strachu. Veď on nevie, že v inom človeku zazvučí kedy-tedy i struna jemnejšia. On u každého hľadá to, čo bolo jeho hriechom. A väčší strach cíti pre včerajšok. Musí ho odprosiť. Ako ťažko stúpiť na tú cestu!

         „Švagre,“ povstal ťažko pred richtárom a gamby sa mu trasú. „Ja som vám moc zlého... Od počiatku, i včera...“

         Richtár pozerá udivený naňho a zase na Jurka. Jurko mu prisviedča hlavou.

         „I mrzí ma,“ pokračuje starý, „i hanba mi je. A vaša žena tiež – keď som ju tak zaťal...“

         Richtár mu podal ruku.

         „Keď je tak, nuž ja zase poviem: akoby sa nebolo stalo. Nech nám Pán Boh pomáha!“

         „A budeme rodina?“ pýta sa Sýkora pokorne.

         „Ako Pán Boh dá – a títo tu,“ ukázal na Jurka a Evku, „ako sa tí zariadia.“

         A u richtára je už pokoj i zovňajší, ale nadovšetko ten, ktorý nikto neodníme.

     

    DOM V STRÁNI (úryvok)

     

         „Zdravo, Mate – čo robíš, človeče, v tom úpeku?“

         „Prišiel som poprezerať vinicu, gospodarica,“ odpovedá Mate Berac, pristúpiac bližšie, s čiapkou v ruke. „Dobro nam došli!“

         „A keď som už raz tu – pozriem si vinicu!“ zvolala živo, hotujúc sa zosadnúť. Mate pristúpil chytro ku Galešovi, a bárs ho drží Jure, chytil ho i on za ohlavu a druhou rukou pridŕža samár, aby sa pod paňou neprevážil. „Viem, málo sa ich nájde,“ pokračuje pani, stojac na múre, „takých viníc v našom chotári...“

         „Ustávate sa, gospodarica, prezerať cudziu muku!“ diví sa on, uveličený nad toľkou dobrotou. „Boh vám to odplať!“

         Jure stojí pri Galešovi v nedorozumení ako piate koleso na voze. ,Nenaprezerali sme sa dosť svojho,‘ dudre sám v sebe, ,začnime revidovať težacké a prídeme po polnoci domov. A tie kľampy mi popália suché drvá a nešťastný Jure...‘

         „Jure!“ zvolala pani, „choď domov. Mňa doženie Mate.“

         Hlas jej zas zvučí plným zvukom, určite, panovite, ako obyčajne, keď rozkazuje čeliadke. Po predošlom roznežnení, odmäknutí niet ani pamiatky. Kde je dôvernosť, s ktorou sa s ním zhovárala? Stratila sa bez stopy – ona je zas, čo bola i prvej: pani, gazdiná, a on nízky sluha.

         ,Tak tento svet beží, môj Jure!‘ teší on sám seba. ,Horká tvoja rovnosť! Jeden sa narodil rozkazovať a druhý slúchať. A keď je už raz tak, Jure, ty slúchaj...‘

         Galešu vohnal do prázdnej priehrady, kde jesto čosi trávy, hoc vysušenej. „Uži aspoň ty na staré dni,“ prihovára sa mu, odpínajúc mu samár. „Napas sa ako na svojom. Beztoho je obecné. Nieto mula pod slncom, aby mal gazdu, čo starý Galeša svojho Jureho. Pomaly ho počne ukladať do postele...“

         A pošemotiac sa trochu okolo mula, odobral sa od panej, akoby mal ísť najmenej do Ameriky. ,Kýho čerta chce pri ňom, keby ja vedel!‘ láme si Jure hlavu. ,Pretúr, čertom podšitý – všetci čerti ho neprevedú...‘

         Pani poprezerala vinicu, no s chvatom a rozčúlením. Potom sadla na kladu pod košatou višňou, čo vyrástla pod múrom. Tvár jej je oživená, podliata rumencom sťa za mladých čias; v pohyboch badať nepokoj a rozčúlenie. I z očí sa vytratil obvyklý kľud a bezpečnosť – sliedia sem a tam, sťaby chceli zozbierať rozpŕchnuté myšlienky. Konečne sa uprú naň vnímavo, sťaby mu chceli preboriť prsia a zabodnúť sa rovno do srdca. A on stojí ešte vždy pred ňou s čiapočkou v ruke, netušiac ničoho, natešený nad cťou, ktorej sa mu dostalo.

         Mate – ty si furták. Máš najkrajší vinohrad v chotári. My nešťastníci statkári musíme prísť do tvojho, ak chceme vidieť robotu, ako Pán Boh prikázal. Naše prostriedky nestačia zadovážiť si takú robotu...“

         On pozerá na ňu pozornejšie, ešte sa vždy usmievajúc. Začína akoby tušiť, že pani hovorí, aby hovorila; no nehovorí to, čo má na srdci... Jej spôsob je čudný, neobyčajný. I hlas akoby sa chvel, i v očiach kýsi nepokoj. ,Eh – starosti!‘ myslí on. ,I ona má všeličo na hlave – dosť, vyše práva!‘ A prijíma jej pochvaly s povďačnosťou, bárs vie, že ich zasluhuje. I hrdosť sa mu dvíha na dne srdca, od nej sa mu vypäli prsia, oko zaiskrilo.

         „Eh – robota, ako keď robíš na svojom,“ priznáva sa on s úsmevom, za ktorým sa kryje dosť ľstivosti sedliackej. „Mali by sme vždy pracovať statočne, ako na svojom, i keď sme u druhého v robote. Ale náš svet je už raz taký; na svojom sa lepšie posoší i tuhšie zaženie, ako keď je na cudzej vinici. A potom vo vinici je jednostaj roboty – tu popraviť prút, tu prečistiť, odhrnúť lístie: a kto môže obriadiť lepšie ako sám gazda? Kým rozkazuješ druhému, urobíš sám a aspoň si istý, že si urobil...“

         „Hovoríš ako kniha,“ usmiala sa ona, „nie darmo si Pretúr.“ No zápäť zvážnela, ba chvíľku akoby zádumčivosť bola preletela jej tvárou. „Nemaj za zlé – nič iné, iba nevinný žart... A dnes mi práve záleží na tom, aby si bol zhovievavý – nie to, aby ťa rozhnevala. Ukazuje sa, môj Mate,“ a tvár sa jej zas rozjasnila, no v oku sa ukázala kási úzkostlivosť, „že my ideme byť ešte v rodine...“

         „Hm,“ usmial sa Mate, „nebohý kapetan Luka tiež rád spomínal – Boh mu daj pokoj duši! – ale boli sme len zďaleka... Ani on sa nehanbil za hniezdo, skadiaľ vyletel. A vyletel na vysokú ratolesť: druhý by bol spyšnel. No on nie – naopak; a i vy...“

         „Oj, kde on hneď zabehne!“ zvolala veselo. „A potom, všetci sme jednakí. Tvoja família je nie o nič mladšia od mojej.“

         „To je pravda. Všetky sa famílie rátajú od Adama. Ibaže sa o vašom rode vedelo pred tristo rokmi a o mojom sa mlčalo. A o vašom sa zas len bude hovoriť, ak Boh dá – a my zapadneme, ako keď kameň hodíš do vody.“

         „Ak sa má hovoriť o mojom rode, bude sa hovoriť i o tvojom, Mate,“ začala ona znova. „Ak sme boli dosiaľ v rodine, zďaleka, ideme teraz byť bližšie.“ A tu pozrela naň zas vnímavo a dych sa v nej zatajil.

         „Ako to ráčite myslieť, prosím,“ zvolal Mate a hlas sa mu zachvel i proti vôli. Divné chovanie panej, tajomné narážky, jej nepokoj – to všetko budí v ňom strach, bázeň, akoby ho čakal netušený úder.

         „Vysvetlím ti, čakaj: treba tu dosť vysvetľovania, kým sa ti to sprace do úbohej hlavy. Sadni si teda.“

         Ukázala mu pri sebe miesto, na klade. Ale on spustil sa na kameň oproti nej, nespúšťajúc ju z očí. Čudné mysle sa mu mätú v hlave; on sa zbiera, aby sa nestratil v ich nekonečnom labyrinte.

         „Môj syn sa ide ženiť,“ pokračuje ona teraz už celkom pokojne. „A berie si – vieš koho? No, darmo – neuhádneš: poviem ti teda. Tvoju Katicu!“

         Mate sa snažil zasmiať, ale ústa sa mu nakrivili; smiech prischol na ústach. Do očí sa mu tisne horúčava a hmla, v ktorej sa všetky predmety prepletajú sťa divé. Naskočila mu rozpomienka na ples u šory Dory. Ako tam tancovala s ním – oduševnenie v oku – stratená v sladkom snení... Už vidí jasne teraz, pochopuje dôkladne, všetko pochopuje. Z pŕs sa mu vydral bôľny vzdych.

         „Veru tak, môj Mate,“ vraví ona súcitne, vidiac, ako ho novina zronila. „Treba sa spriateliť i s touto myšlienkou, čo ako ti vyzerá čudná... Môj mi už i hovoril, celkom vážne, včera večer. A vyznám, i ja som sa zadivila...“

         „Čo nečuješ ešte, hriešny človeče – aké nezmysly!“ krúti Mate hlavou. „Komu len zišlo na um čo takého!“

         „Čo ti ja znám, úbohý môj Mate! Vyvarili to medzi sebou. Vidno, že sa dohovorili celkom naozaj. Vieš, že ju odprevadil do mesta?“

         „Svätý môj Mate!“ zastenal on, utierajúc si pot z čela rukávom. „Svojej smrti by sa bol skôr nazdal... A ono na fieru, keď tancovali spolu: akoby ma bola zmija za srdce ujedla... Úbohé moje dieťa!“

         Sklonil hlavu do dlaní a mlčí. Po búrnom dýchaní vidno, že sa borí so slzami.

         Očakávala i ona, že ho správa prekvapí, možno i zarmúti. Tušila, že i v ňom bude zásoba hrdosti, hádam i sedliackej pýchy, hoc trochu poprikrývanej záclonami skromnosti. No vzdor tomu sa nenazdala nikdy, že ho takto zrazí k zemi.

         Nachýlila sa k nemu, začala mu dohovárať, prehovárať, tešiť. No on len krúti hlavou a opakuje: „Úbohé moje dieťa – moja Katica!“

         Naveľa sa vypäla, v celej svojej hrdosti, tvár jej podlial rumenec, z očí jej sršia iskry.

         „Ty považuješ teda za toľké nešťastie vydať dcéru do môjho domu! Môžem povedať – v tom si ty jediný. Našlo by sa hádam i takých, čo by sa zaradovali.“

         „Aký vydaj – aký vydaj!“ krúti on hlavou, ešte vždy zahrabanou v dlaniach. „Kde sa mám radovať! Druhým sa ľahko radovať, keď vedia, že tak malo byť. Ale toto – nie, toto nesmie byť.“ Vztýčil hlavu i on, i jemu sršali blesky z očí. „Nie – ani chvíľku! Vyženiem ja jej z hlavy panákov! Na panské chúťky privijem ja jej dobrú trávu. Oh, neboj sa, ešte som, chvalabohu, ja tu!“ A pozdvihol hrozivo svoju tvrdú, mocnú päsť.

         Pozerá naň v ustrnutí. Nevidela ho nikdy takého: ona, pani, težaka Mateho. Vždy býval vľúdny, zdvorilý, s náterom istej srdečnosti, hoci sa nikdy neplazil, ani nepodkladal. Jej hnev, jej hrdosť prevýšená je hrdosťou, hnevom težaka: a zdá sa jej, že s týmto človekom bude sa ťažšie dojednať, než si mívala.

         „A ty by si ich chcel roztrhnúť – a nasilu!“ zvolala ona, skoro prosebne. „Násilie tu nemá miesta. Môjho syna ja poznám, a tvoja, neviem... myslím, nebude tiež inakšia.“

         „Ach, čo mi srdce trháte, pani! Čo ma trápite! Ja sám viem – pochopujem – nakriatnuť sa nedá... Ale radšej nech zahynie, ako žiť v hanbe! Lebo čo je smrť? Odpočinutie – vyslobodenie: a potupa...“

         Hlas mu zlyhal, na oči sa mu navalili slzy. Naskočili mu desné obrazy. Jeho Katica, skvostný kvet, zdepčená v bahne, pošliapaná, opovrhnutá. Ošarpaná, pokrytá hanbou túla sa a pokrýva pred jeho tvárou, otcovou, pred jeho pohľadom...

         „Oh – načo som dožil tento nešťastný deň – čo tu ešte hľadám!“

         „Mate – rozváž, Mate, rozmysli...“ chlácholí ho pani, zastrašená týmto prudkým výbuchom, hrozným pri človeku takom skromnom, tichom, pri človeku, ktorý vždy dal toľko mi spoločenskú slušnosť a ohľady.

         „Čo tu rozmýšľať, čo tu rozvažovať!“ skríkol prudko. „Nie, tu netreba plakať... Moje dieťa, krásne, vydarené – potecha staroby! A aký ju čaká koniec? Ja ju viedol k cnosti, a ona – hľa; do bahna sa rúti, do záhuby! Ako neplakať nad ňou, ako nezúriť nad prevrátenou, bezbožnou výchovou?“

         A pozrel jej hrozivo do tváre, žily mu navreli na sluchách, päste sa mu stisli – hotový vyrútiť sa sťa víchor, rúcať, búrať, ničiť... No vtom zachytil okom jej zjav, plný strachu, zdesenia a hnev sa stíšil, nastalo zahanbenie.

         „Odpusťte, pani,“ preriekol krátko, vyhýbajúc jej pohľadu. „Ľutujem – nechcel som vás prestrašiť...“

         „Môj Mate, ty sa máš čo žalovať!“ zvolala ona ešte vždy prestrašená, s výčitkou. „Či som ja na vine?“

         „A kto je vina?“ rozhorlil sa zase on, oči mu zas zaiskrili, keď sa stretli s jej pohľadom. „Kto nás má predchodiť dobrým príkladom, nás nízkych, ktorí sa prpleme v čiernej zemi od svitu do mraku, aby sme nezhynuli od hladu a aby si naši hospodári mohli hovieť v pohodlí? Oni majú svietiť nám, ktorí nemáme kedy pozdvihnúť oči k výšinám... A čo vidíme? Práve z ich domov vychodí hniloba, smrad a skaza a šíri sa do našich tichých chalúp, do našich čistých rodín. Kto je na vine, že vaši rozbújaní synovia idú pred chrám Boží pokúšať naše dcéry a mladé ženy? Nemožno nasilu – nemožno, lebo dieťa odrástlo bez bázne Božej; nemá nad sebou pána, ani hospodára. Každá chúťka musí byť splnená, nič sa mu nemôže odoprieť. Napomenutie, výstraha alebo i trest – nie, na to sú nie panskí rozmaznanci! Treba im popustiť – nech špinia, šliapajú česť, prznia, trhajú sväté zväzky! Ó pani, povedzte, kam nás to povedie? Ako budete žiadať poslušnosť od nás, keď nemôžete dať uzdu svojim náruživostiam? Vaši synovia nevedia staviť hranicu svojej roztopaši: ako stavia hať naši synovia svojej závisti a rozhorčenosti? A či nám je už súdené, že pôjdeme, vy a my – na nože?“

         Šora Anzula skočila, z oka jej šibe plameň, v tvári jej horí rumenec. Každá výčitka rozvažitého težaka šibe ju sťa korbáč do živého. Chcela by ho zahriaknuť, okríknuť hlasom, pred ktorým sa trasie čeliadka. No odhodlanosť, energia je nalomená... Zato jej ustavične zvučí v duši: ,Ty si vina – ty si vina! Ty si nestavala hrádze – ty si popúšťala sebevôli... Ty si vina: že sa nejdeš miešať do istých záležitostí. Miesto pokarhania, ty si sa tajne tešila: lichotilo hrdosti tvojej, že synovi žiadna neodolie... Ty si vina, ty si vina...‘

         Slzy jej skočili do očí. Nie od ľútosti, ale od jedu, že ho musí počúvať, jednoduchého težaka, nemá ho čím zahriaknuť: že mu v duši musí prisvedčiť... ,Ty si vina, ty si vina... Ach, ako by ho teraz naprávala, zavracala, ako by ho karhala i trestala! Nie, nepozerala by cez prsty ani na tie záležitosti, ktoré posmešne označovala „istými“... Ale čo teraz? Pozde je, na nej je vina, na nej zodpovednosť...‘

         „A prečo ty tak hovoríš – prečo!“ vykríkla ona v slzách; „ty, ku ktorému som prišla s úmyslom, že prijmem tvoju dcéru do svojho domu? Či som nie dosť nešťastná, že sa musím odriecť svojich najmilších snov? Či neobetujem kvôli tvojej dcére tú, ktorú som mu odchovávala? Či nevidíš, že je i moje srdce ranené?“

         „Ach, odpusťte!“ zvolal Mate, „ja viem, že som nehoden. Ale zato nebanujem, nie; pravdu som riekol – svätú pravdu. Musel som to riecť ja na tomto mieste, a neodvolám ani slova: pravda je trpká, ale každý liek je horký. Nie som hoden takej cti, ani ju prijať nemôžem. Vy mu rozložte, vysvetlite, ako matka – ona je moja ozdoba, moja potecha. Ak ju zničí, horší budem od žobráka: žobrák môže sa ukázať svetu na oči – ja by sa prepadol od hanby.“

         „Ty sa bojíš strašidiel, čo si si sám namaľoval na stenu,“ ozvala sa ona zas s obvyklým kľudom. „Aká hanba, keď sa čestne uchádza o ňu? Keby mal nečisté úmysly, nebol by sa zveril mne, ale by sa bol tajil. Nie. – Úskok sa neukrýva za jeho krokom. Prečo ho tak obviňovať nič po nič? Má chyby, i poklesky, i hriechy, ak tak chceš: ale má i cit statočnosti a cti. Mne je ten cit dostatočnou zárukou. Ja zaň ručím, ja prijímam zodpovednosť na seba. Áno,“ zvolala hrdo, s iskriacim okom, natešená, že sa našla zas v svojej koľaji, že striasla zo seba ťarchu jeho obžaloby; „ja sa nebojím, zodpovednosť prijímam i ručím ti, že dievke sa neskriví vlas na hlave... Či ti to dostačí...“

         „Ach, prosím – odhovorte ho, nech sa obráti v inú stranu! Ja by moju mohol poslať i do Ameriky – nech ide, ta, s bratom – keď mu nebude na očiach, zabudne ju – nájde druhú – spôsobnejšiu...“

         „Úbohý Mate!“ zvolala ona dojatá. „Ako ťa ľutujem, že práve tebe sa dostal tento kalich! Do Ameriky? A či by ta nepotrafil i on? Nie – to by neviedlo k ničomu. Tu ostáva už len jediná cesta, Mate...“

         „A tá?“ hľadí na ňu v očakávaní, s tajnou nádejou.

         „Spoľahnúť sa na riadenie Božie,“ vyriekla ona akosi slávnostne, hlasom, že prenikol mu až do špiku, otriasol mu hlbinou srdca. „Ja vidím v tom prst Boží, zjavný a určitý. Ja sa už protiviť nejdem. Spočiatku som sa i ja chcela postaviť, ale som nahliadla, že je márne. Potom som sa chcela odhodiť od nich, odtrhnúť – ale odtrhnúť sa bolo by hriešne. Teraz ja už viem, čo načim robiť. Vytrvať, Mate, bdieť, naprávať na dobrú cestu, naúčať... Ja vytrvám, ručím za syna, beriem na seba zodpovednosť. Ja sa už odhodiť nesmiem, lebo jeho hriech padol by na mňa. S pomocou Božou znesiem i túto ťarchu azda. Nie, tvojej dievke nestane sa nič nečestného, ja som tu. Ak je taká vôľa Božia, ona bude ženou môjho syna.“

         „A vy by ste pristali!“ vykríkol Mate.

         „A prečo sa protiviť? Ak je medzi nimi pravá láska, prečo by nemohli byť šťastní? Preto, že je težačka? I môj muž bol rodu težackého a bola som s ním šťastná. Prečo by sa syn nevrátil ta, skadiaľ vyšiel otec? A tvoja Katica je driečna, rodičov statočných. Že sa nenosí pansky? Ľahko premeniť šaty – mladá je, učenlivá, ona sa prispôsobí snadno...“

         No Mate ešte vždy krúti hlavou. Vec sa mu nezdá byť taká jednoduchá, jasná. Všetko sa mu vidí, že sa v tom skrýva nie šťastie, ale záhuba jeho dcéry...

         „Prekážka by mohla byť jediná,“ doložila pani tichým hlasom, hľadiac zádumčivo k prímorským vrchom, kúpajúcim sa v záplave slnca. A Mate pozrel živo na ňu. Nádej v ňom ožila, akoby videl v jej dobrej okrúhlej tvári lúč úfania. Snáď ona vidí i tam, kde on nevidí ničoho, iba chaos a mrákavy – jej oko snáď preniká tajnosti.

         „Prekážka!“ dýchol Mate v očakávaní.

         „Tá by bola, ak by nebolo medzi nimi pravej lásky,“ odpovedá ona.

         „I ja som tej mienky!“ zvolal on živo, rozveselený. „Aká môže byť láska medzi pánom a sedliačkou? Vieme, aká býva obyčajne... Zblčí a zostáva sklamanie, hanba a potupa. Dievka má zničenú budúcnosť a on sa zabáva ďalej ako nič...“

         „Áno, obyčajne tak býva,“ prisvedčila pani.

         Na jeho tvári rozliala sa bledosť. Oko mu zaiskrilo, päste sa stisli.

         „Ale tu tak nebude,“ doložila hneď s presvedčením v hlase. „Nezabúdaj, že ti ja ručím...“

         Jej istota, presvedčenie, viera v dobrý výsledok prešli i na Mateho mimovoľne, proti jeho vôli. Obavy a pochybnosti začínajú sa tratiť sťa chmáry pred lúčmi slnca a jemu sa otvára výhľad do nového obzoru, osvieteného nádherným svetlom. Zmocnila sa ho viera, že v túto chvíľu stalo sa niečo veľkolepého – budúcnosť jeho Katice je bezpečná, bez úskalia a nebezpečia.

         „A k tomu vedie, Mate, jediná cesta: obťažná síce, ale bezpečná. Neviem, či budeš chcieť zahnúť na ňu a to čím skorej, hneď dnes.“

         „A prečo by sa už protivil, keď je raz tak?“

         „Nebudeme sa im protiviť: to je tá cesta. Naopak, budeme ich napomáhať; nech sa bez prekážky schádzajú, nech sa spoznajú dôkladne, ako budúci manželia – dajme im príležitosť, nech sa presvedčia, či je medzi nimi pravá, úprimná láska... Ty dovedieš dievča domov, nech sa môžu schádzať pod našimi očami.

         Vieš sám, že tajné, zakázané schôdzky sú nebezpečné... Nech sa schádzajú bez prekážky, ako praví snúbenci: keď sa dobre spoznajú, rozhodnú už i sami, bez našej pomoci, či sa majú zobrať, alebo nie. Ak vytrvajú v láske, ak to bude ich vôľa: nuž vo meno Božie, nechže sa i zoberú. Ja sa nebudem protiviť: prijmem tvoju dcéru s otvoreným náručím, akoby bola moja.. Teda, čo ty, Mate, myslíš?“

         „Veď práve to ma trápi, že nevieme, na čom sme!“ zvolal Mate zas v úzkosti. Za slovami panej predsa sa len skrýva úskalie pre jeho dievku. „A keby mladý pán o pol roka zvrtol? Jemu sa ľahko vrátiť – ale čo sa s ňou stane? Jej bude budúcnosť skazená, šťastie zakopané...“

         „Prečo? Len nepreháňajme, Mate! Budúcnosť skazená – to nie, iba nezdar, nehoda... Koľkí sa rozídu pred samou svadbou, a predsa každý nájde pozdejšie svoje šťastie v druhú stranu. Prečo by ho nemohla tvoja dievka nájsť inde, to šťastie? Konečne nebude sa jej môcť rátať za hanbu, že jej dal slovo Niko Dubčić!“

         „To je pravda,“ priznáva Mate. „I mne sa tento spôsob pozdáva, hoc všeličo, všeličo ma trápi...“

         „Hja; môj Mate – ľudské diela nemôžu byť dokonalé. Tak ani tento náš plán. I on má nedokonalosti, všeličo je neúplné: ale my sme zachránili, čo sa dalo zachrániť, urobili, čo sa dalo urobiť, a ostatok je v rukách Božích...“

    Zobraziť všetko