• Životopis autora

    Martin M. ŠIMEČKA sa narodil 3. novembra 1957 v Bratislave. Ako syn disidenta Milana Šimečku mal v bývalom režime problémy so štúdiom
    Martin M. ŠIMEČKA sa narodil 3. novembra 1957 v Bratislave. Ako syn disidenta Milana Šimečku mal v bývalom režime problémy so štúdiom i so zamestnaním. Vyučil sa a zmaturoval na odbornom učilišti v Slovnafte. Keďže po maturite (1977) sa nedostal na nijakú vysokú školu, pracoval v rôznych manuálnych zamestnaniach. Bol údržbárom, plavčíkom, sanitárom, športovým inštruktorom, predavačom, kuričom. Po novembri 1989 založil vydavateľstvo Archa a stal sa jeho šéfredaktorom. V roku 1997 sa stal šéfredaktorom týždenníka Domino-fórum. Od roku 1999 je šéfredaktorom denníka Sme. Publikovať začal roku 1980 v samizdatových časopisoch (Obsah, Kontakt, Fragment-K) a v edíciách (Petlice, Fragment-K). V 80. rokoch editoval Tatarkove Navrávačky, ktoré vyšli v zahraničí. Ako publicista prispieval od roku 1999 do periodík Smena, Domino-fórum, Národná obroda, Kultúrny život, Slovenské pohľady, Literární noviny, Respekt, Listy, Gazeta Wyborcza, Liber a i.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Vojenská knižka (1981, samizdat)
    • Výpoveď (1982, samizdat)
    • Žabí rok (1983, samizdat)
    • Džin (1987, samizdat)
    • Záujem (1997)

    Esej

  • Charakteristika tvorby

    Martin M. Šimečka, ktorého otca komunistický režim zatváral, mal sám zatvorené dvere do normálneho spoločenského života. A to bol

    Martin M. Šimečka, ktorého otca komunistický režim zatváral, mal sám zatvorené dvere do normálneho spoločenského života. A to bol preňho východiskový bod, keď sa začal venovať literatúre. V nej spracúva prevažne vlastné zážitky a odkrýva vlastný pohľad na svet. Takže v novelách Výpoveď, Žabí rok, Džin a v románe Záujem platí tento východiskový bod i pre postavu rozprávača, ktorá je v celej jeho prozaickej tvorbe nemenná. Ako autor i jeho alter ego je vrhnuté na okraj spoločnosti, čo má viac dôsledkov. Jedným je pocit osamotenosti a výlučnosti, ktorej sa chce zbaviť, ale nedokáže to. Ťažko nadväzuje kontakty s inými (a ak, tak len v úzkom kruhu „postihnutých“) a sústredenejšie sa zaoberá sám sebou ako typický individualista. Podradné zamestnania, ktoré mu zostali, hoci sa im poctivo venuje, ho nijako neabsorbovali. Vytvára si vlastný svet. Pravidelne behá v prírode, ani nie tak z lásky k športu, ako skôr preto, aby sám sebe dokázal, že môže posúvať hranicu výdrže prekonávaním seba samého, a keď na to príde – zvíťazí. Je to však zároveň posilňovanie kondície v systéme, ktorý človeka nielen ľudsky degradoval, ale ho aj zatváral do väzenia, a to tiež chcelo istú výdrž. („Šport som chápal ako spôsob prežitia. Chcel som prežiť komunizmus.“) A to je zároveň aj previerka vnútorných síl. Chce a musí prekonať vzmáhajúcu sa malovernosť a pesimizmus. Ak Šimečkov hrdina (a ten má, ako sme naznačili veľmi blízko k autorovi) si našiel oblasť slobody v behu, iný disident, Dominik Tatarka, nám vo svojich „písačkách“ dokázal, že sloboda sa dá nájsť aj v erotike a v sexe. Erotika má svoje miesto aj v Šimečkovej tvorbe. Postavou rozprávača v novelách je mladý chlapec po maturite, ktorý má prirodzený sklon k druhému pohlaviu. Aj tam je však jeho výber, vzhľadom na konkrétnu situáciu, dosť obmedzený. Stýkať sa môže v podstate len so seberovnými. Jeho citové a erotické väzby úzko súvisia najskôr s ľudskou spolupatričnosťou, pomáhajú mu prekonávať osamelosť a izoláciu. Vzťah Šimečkovej postavy k „nepriateľskému“ komunistickému režimu sa neodvíja v rovine osobnej ukrivdenosti. Kritika režimu, lebo aj tá je v texte, má podobu svedectva jedného ľudského osudu, realizuje sa cez holé fakty. Pritom sa Šimečkov rozprávač nesituuje ani do roly hrdinu. Uvedomuje si, že za istých okolností by mohol aj zlyhať. Zároveň je však presvedčený, že pravda je na jeho strane, a toto presvedčenie mu režim nemôže vziať; ani vtedy, keby mu hrozilo väzenie. Obrana vlastnej pozície dáva príbehom mravný rozmer. Po zmene režimu v roku 1989 sa Šimečkov prozaický subjekt dostal do novej situácie. Ocitne sa vo víre politických aktivít a v centre revolučného diania. A v novelách niet stopy po ukrivdenosti, v románe Záujem zasa chýba pocit zadosťučinenia. Vedome odmieta stať sa hrdinom Novembra. Zúčastňuje sa, ale nesplynie. Aj k novej realite je kritický ako k tej starej. Vidí, ako sa „čisté“ ideály dostávajú do vleku rozličných záujmov (názov románu nie je vôbec náhodný), ako sa k nim priplietajú nové motívy (nacionalizmus), ako sa časťou hnutia zrádzajú. Je vo veci, ale aj nad ňou, chce si zachovať samostatnosť, s ktorou vstúpil do revolučného procesu. Nechce sa rozplynúť ani medzi tými, s ktorými súhlasí. Ale výlučnosť tiež nie je ideál. Rezignáciou na politiku sa chce tejto výlučnosti zbaviť. Záverečná scéna v románe nesie v sebe symboliku: rozprávač (mimochodom, nikde sa nedozvieme jeho meno) zabije potkana, ktorý šarapatí v skrini. Tým ako by zabil všetko to staré i nové zlé, ba vari i čosi v sebe samom. Tak sa vyviaže zo vzťahov, ktoré mu čas vnútil, a posilnia sa v ňom väzby, ktoré sú dôležité pre nás ako obyčajných ľudí. Martin M. Šimečka je typ racionálneho prozaika, ktorý emocionalitu nahradil vášňou analyzovať, to znamená nachádzať v každej situácii a v každom postoji nejaký zmysel. Do rámca obrazu: ako to bolo, vkladá teda aj otázku, aký význam to všetko malo. Jeho analýzy sú strohé a bezohľadné a taká je aj sebaanalýza každého rozprávača. Je to svet konkrétnych zážitkov a skúseností, ale aj ich prehodnocovanie ratiom, ktoré vidí svet ako problém. Je to svet bez harmónie, a teda aj bez poézie. Analýzy sú kruté, no pravdivé. Navyše artikulované tak, že nielen zaujmú, ale priamo vtiahnu čitateľa do viacrozmerného Šimečkovho vesmíru. V početných esejach autor tematizuje tie isté problémy, ktoré nastolil v novelách a románe. Väčšina z nich sa týka aktuálnych spoločenských a politických otázok, ako ich prinášala na stôl prevratná doba. Časť z nich je venovaná kultúre (esej o Dominikovi Tatarkovi a i.).

    Vladimír Petrík

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Zbierka noviel Ďžin vyšla vo Francúzsku, Maďarsku a v USA, román Záujem vyšiel v ČR.
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Cenu Dominika Tatarku udelili Šimečkovi a bliblistom. In: Sme , roč. 26, 14. 3. 2018, č. 61, s. 12. KVASNIČKA, Matúš: Tatarkova

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Cenu Dominika Tatarku udelili Šimečkovi a bliblistom. In: Sme, roč. 26, 14. 3. 2018, č. 61, s. 12.

    KVASNIČKA, Matúš: Tatarkova cena za ekumeniku aj Šimečkov pohľad na ľahostajnosť Slovákov. In: Pravda 13. 3. 2018.
    https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/462121-tatarkova-cena-za-ekumeniku-aj-simeckov-pohlad-na-lahostajnost-slovakov/

    ZACHAR, Pavol (TASR): Cenu Dominika Tatarku získali Šimečka aj Hroboň. In: aktuality.sk, 13. 3. 2018.
    https://www.aktuality.sk/clanok/572367/cenu-dominika-tatarku-ziskali-simecka-aj-hrobon/

    ŠAH: Martin M. Šimečka – 60. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 11, s. 158 – 159.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Bez bradaviek sa dnes slovenská literatúra nezaobíde (literatura bodka sk). In: Sme, roč. 24, 16. 11. 2016, č. 266, s. 12.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Ako sme vydávali, čo sme chceli čítať. In: Sme, roč. 23, 29. 5. 2015, č. 122, s. 15.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava 2005.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III. Bratislava 2004.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin 2001.

    RASSLAFF, Ute: Poetika coolness? Mladá slovenská próza po roku 1989. In: RAK, roč. IV., 1999, č. 5, s. 24 – 32.

    HVORECKÝ, J.: Filozofické obavy. In: OS, 10, 1998.

    BOŽOCH, Adam a iní: Román zhnusovanie života (diskusia o knihe Martina M. Šimečku Záujem). (OBRATNÍK RAKA II). In: RAK, roč. II., 1997, č. 3/4, s. 81 – 91.

    BODACZ, B.: „...na seba zvedavý...“. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 113, č. 9, 1997.

    CVIKOVÁ, Jana a ZELINSKÝ, Miroslav: Martin M. Šimečka: Záujem. (Konfrontácie). In: Romboid, 32, č. 5 – 6, 1997, s. 42 – 44.

    FERKO, M.: Antipátos panteizmu. In: Literárny týždenník, 10, č. 37, 1997.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Nad problémami sebazobrazovania v literatúre. In: Romboid, 32, č. 4, 1997.

    ZELINSKÝ, M.: Martin M. Šimečka: Záujem. In: Romboid, 32, č. 5 – 6, 1997.

    PUKOVÁ, A.: Martin M. Šimečka: Každý spisovateľ je vlastne dobrodruh. In: Mosty, 2, č. 42, 1993.

    ŠIKULA, B.: Beh bez divákov. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 113, č. 9, 1997.

    BEŇO, J.: S devízou autentického poznania. In: Národná obroda, zv. 2, 1. 10. 1991.

    HOCHEL, I.: Martin M. Šimečka: Džin. In: Romboid, 26, č. 10, 1991.

    KASARDA, M.: Súkromná komorná kantáta. In: Kultúrny život, 25, č. 4, 1991.

    KATKIŇ, R.: Prvotina. In: Kultúrny život, 25, č. 10, 1991.

    KUHNOVÁ, D.: Obraz alternatívneho sveta. In: Slovenské pohľady, 107, č. 6, 1991.

    LAGNEROVÁ, V.: Na slovo s Martinom M. Šimečkom. In: Slovenské pohľady, 107, č. 6, 1991.

    MOJÍK, I.: Martin M. Šimečka: Džin. In: Romboid, 26, č. 10, 1991.

    ZAJAC, P.: Rozum, srdce, oko. In: Slovenské pohľady, 107, č. 12, 1991.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    „Tieto dve knihy ( Džin , Záujem ) však spája niečo viac ako prostredie, postavy, motívy... Čo ich ozmyselňuje, je ich šokujúca

    „Tieto dve knihy (Džin, Záujem) však spája niečo viac ako prostredie, postavy, motívy... Čo ich ozmyselňuje, je ich šokujúca a zároveň hlboko ľudská úprimnosť, schopnosť dopovedať aj tie najnepríjemnejšie veci, schopnosť ísť za príbeh, ale pritom ani na chvíľu nevybočiť z prozaického sveta smerom k vševediacemu esejizmu. Túto úprimnosť pokladám za najvyššiu formu autentickosti, ktorá presahuje akúkoľvek podobu autobiografickosti a ktorá zároveň čitateľovi otvára cestu do textu.“

    Peter Darovec

    „Šimečkov román Záujem je o hrdinovi zasiahnutom náhlym záujmom, ktorý sa proti tomu všemožne bráni. Dôvody jeho urputnej snahy vymknúť sa z tohto záujmu spočívajú možno v jeho sociálnej vykorenenosti. V človeku, ktorý sa v priebehu svojho života dostal zo spoločenského hore takmer až na dno a zase hore, musí zrejme vzniknúť prirodzená nedôvera voči akejkoľvek situovanosti a zároveň trvalá podozrievavosť voči nezištnosti akéhokoľvek záujmu oň. Akoby každý záujem veštil ujmu, ďalšiu destabilizáciu hrdinu.“

    Valér Mikula

    „Šimečka sa s nepriazňou čias vyrovnáva veľmi kultivovane; v jeho texte necítiť ani náznak bolestínstva, čo v tzv. disidentskej literatúre nebýva samozrejmosťou, respektíve nie je tu to známe samovystrkovanie sa do popredia: my sme tí nepodkupní, vyvolení (termín z románu Záujem). U Šimečku v tomto ohľade možno hovoriť o akomsi zdravom vzdore. O chuti poruvať sa s osudom.“

    Bohuš Bodacz

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Pretože písanie je pre mňa vážne a dôležité, tak to nemôže mať nič spoločné s niečím takým profánnym, ako je
    Pretože písanie je pre mňa vážne a dôležité, tak to nemôže mať nič spoločné s niečím takým profánnym, ako je spoločenská rola. Nechcem nikomu vsugerovať, aby bral moje písanie vážne – je to vážne len pre mňa samého. To nemá nič spoločné s tým, či o mne niekto uvažuje ako o spisovateľovi, napokon, ja sám mám o sebe v tomto smere veľké pochybnosti. Písanie prózy je pre mňa luxus, čo však znamená, že je to zároveň to najdôležitejšie. Tento luxus je pre mňa to, čo robím naozaj, ale čo nemá nič spoločné so spoločenským postavením. Pravdupovediac, ani si nemyslím, že by moje prózy mali nejakú spoločenskú funkciu. Ja nepíšem spoločenský román ako napríklad – mená si dosaďte sami.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Dominika Tatarku za rok 2017 za knihu Medzi Slovákmi Cena Jiřího Ortena Cena Los Angeles Times Book Award Cena Európskeho fejtónu

    Cena Dominika Tatarku za rok 2017 za knihu Medzi Slovákmi

    Cena Jiřího Ortena

    Cena Los Angeles Times Book Award

    Cena Európskeho fejtónu

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    DŽIN (úryvky)      Stál som predo dvermi mzdovej učtárne, odkiaľ som potreboval pečiatku a podpis, a vedľa mňa čakal

    DŽIN (úryvky)

         Stál som predo dvermi mzdovej učtárne, odkiaľ som potreboval pečiatku a podpis, a vedľa mňa čakal vyschnutý dedo vo vyťahanom obleku, s takým istým formulárom v ruke.

         „Aj vy odchádzate, ujo?“ spýtal som sa.

         „Tak. Nechcem ich už ani vidieť.“

         „Nepáči sa vám v Slovnafte?“

         „Chlapče, robím tu dvadsaťpäť rokov. Ale idem preč, lebo už nevládzem. Za posledné tri mesiace som schudol štrnásť kíl. Tak.“

         „Ale nevravte.“

         „To všetko ten plyn, môj zlatý, čo im uniká z potrubia.“

         „Zažalujte ich, dedo.“

         „Ojoj. Nemám brata na ministerstve, tak je to. Kdeže zažalovať!“

         Priložil ucho na matné sklo dverí, nakukol do kľúčovej dierky, urobil niekoľko krokov do chodby, potom sa vrátil a zašepkal: „Vyjebali so mnou, môj zlatý, tak je to.“

         Dvere sa otvorili a pozvali nás ďalej.

         „Aké bude vaše ďalšie zamestnanie?“ opýtala sa ma úradníčka.

         „Neviem.“

         „Ako to, neviete?“

         „Jednoducho neviem.“

         „Ale my to musíme vedieť.“

         „To je mi hrozne ľúto.“

         „Niečo predsa musíte robiť.“

         „Prirodzene.“

         „Ale to nie je odpoveď!“

         Tak mi poraď, mrmlal som si, keď som po dvoch hodinách klusal v bielych trenkách a modrom tričku okolo prezidentovej vily, ktorú si kúpil ešte skôr, ako sa stal prezidentom. Stála priamo nad naším domom, na kopci.

         Spustil som stopky vo chvíli, keď sa čierny vlčiak rozbrechal a začal si odierať papuľu o plot. Prezident sa presťahoval do Prahy a ostala tu po ňom strážna búdka, ktorú používajú len raz za čas, keď mu napadne prísť na návštevu do Bratislavy.

         Kým som sa začal potiť, prebehol som celým Horským parkom a vilovou štvrťou. Ťažko som vdychoval horúci vzduch, telo som mal napäté a oči pálili tak, že som musel hľadieť do vlastného tieňa. Až za Červeným mostom som pocítil pot na čele a na hrudi. Konečne som sa rozbehol. Natiahol som krok a hľadel na stehná. Schudli, odkedy som prestal pretekať, ale inak sa zdali v poriadku. Prekĺzol som okolo jazvečíka, ktorý sa zabudol hádať s babkou o smer ich prechádzky a vyjavene na mňa pozeral hnedými očami. Ešte som stretol dvojicu spojenú ústami, bolo mi trápne volať, že bežím, tak som preletel okolo nej dlhým skokom, ale šuchol som sa pritom o dievča a ospravedlnenie som si odnášal so sebou, mrmlúc si ho desiatky metrov za nimi. Ďalej bola už voľná cesta a stretával som len veveričky. Tam, kde sa zužuje stráň a klesá do údolia, križujú sa dva chodníky. Už zďaleka som videl bežca, ktorý sa mihal medzi stromami dolu pri potoku.

         „Ahoj!“ zakričal som.

         „Ahoj! Kam bežíš?“

         „Mne je to jedno.“

         „Tak poď so mnou. Vraj si skončil, je to pravda?“

         „Je.“

         Bežali sme popri sebe a rozprávali sa o behaní. Všetci bežia, trénujú a snívajú, cestujú na preteky, prehrávajú alebo vyhrávajú a hovoria o behaní. Dýchlo to na mňa, zacítil som na chrbte mrazenie, nohy akoby sa prebudili a v slabinách ma príjemne zaťahalo. Stromy sa popri mne mihali rýchlejšie, predbehol som partnera, lebo chodník sa zúžil a prestali sme sa rozprávať. Terén sa zmenil a ostré zákruty ma donútili zmeniť aj rytmus, začal som dýchať na každý štvrtý dopad ľavej nohy, fungovalo to ako hodinky, vytiahol som sa z bokov a rýchlosť kdesi vo mne rástla ako nezadržateľná rozkoš. Pred nami sa tiahla dlhá tmavá aleja, krátko som sa obzrel, ale už to nebolo potrebné, lebo súper sa zjavil pri mojom pleci a obaja sme sa odrazili špičkami nôh, ako keď lietadlo zdvihne nos. Leteli sme popri sebe, počul som jeho prerývaný dych pomedzi hukot krvi vo vlastných ušiach, v tej chvíli sa stal mojím priateľom a súperom na život i smrť, spojila nás tmavá aleja a bláznivá rýchlosť, našli sme spoločný krok, bol to tanec dvoch bežcov.

         „Ešte vždy si dobrý,“ povedal na konci.

         „To sa tak rýchlo nestratí.“

         „Príď na štadión.“

         „Nemôžem“

         „Prečo?“

         Od Červeného mosta som bežal už zasa sám a ostal vo mne smútok. Po ceste sa valila voda a dvaja ľudia v montérkach hľadeli na gejzír, ktorý stúpal z vykopanej jamy. Ešte vždy ma nič nezdržiavalo, pretože som bežal. Bolo mi smutno z toho, že budem musieť zastať a potom si spomeniem na všetko, aj na vodu, ktorá prúdom tiekla po ulici a aj na to, že neviem, čo tu hľadám. Získal som však aspoň únavu, vyšiel som uvoľnený z domu a na autobus som dobehol s rozkošou, lebo mám rád únavu, po ktorej sú nohy horúce a vláčne ako prehriata guma.

         Táňa ma čakala pred školou, vysvedčenie zložila do kabelky a nastavila ústa. Z Tániných úst sála teplo a sú plné skvostných zubov. Pozrela mi zblízka do tváre belasými očami a pritom musela zavrátiť hlavu. Pritisol som ju k sebe, aby som zacítil na hrudi jej prsia, a ona to pochopila, lebo som zachytil na perách ten tajomný úsmev, ktorým mi takéto veci schvaľuje.

         Prešli sme mestom, ku ktorému patríme obaja od narodenia, sadli sme si na terasu kaviarne a pili kávu.

         „Tak od dneška som nezamestnaný,“ povedal som.

         „Aj ja mám prázdniny.“

         Tak som to síce nemyslel, ale vlastne mala pravdu. Ak budeme chcieť, môžeme ten čas využiť.

         „Už vieš, čo budeš robiť?“ spýtala sa.

         „Nemám predstavu. Muž by mal robiť niečo, aby si ho žena mohla vážiť, možno by mal stavať dom alebo rúbať stromy.“

         „To by mi príliš neimponovalo.“

         „To nevieš.“

         „Nechcem, aby si staval dom, ani aby si rúbal stromy, to viem určite.“

         Tak čo teda, chcel som sa spýtať.

         Mala krásnu hlavu na pozadí úzkych uličiek, odrážala sa od prázdnych tvárí, ktoré sa za ňou prechádzali s pohľadmi upretými do neurčita.

         Rodičia odišli na dovolenku a brat zmizol na päť týždňov do nejakých kasární. Nechali mi na krku Lízu, ktorá sa mi ihneď obtrela o nohu, sotva som odomkol. Nevedel som si spomenúť, či som jej dal ráno jesť, ale Táňa ju zobrala do náručia a tak ma spoločne prosili o mäso.

         „Rýchlo by si ju rozmaznala,“ povedal som.

         „A ty by si ju nechal umrieť od hladu.“

         Predlžovali sme spoločnú hru kŕmením Lízy, Táňa sedela pri nej a hľadela na mačaciu eleganciu, ktorá sa nestratí ani pri žraní. Hrali nám k tomu Beatles – tá legenda, ktorá je mi rovnako vzdialená ako Beethoven, ale rovnako ju milujem.

         Konečne Táňa vstala. Pomohla mi spojiť postele a preniesť stôl, otvorila balkón a zatiahla roletu. Po desiatich minútach vyzerala izba, v ktorej žijem s bratom      dvadsaťdva rokov, ako manželská spálňa.

         Izba, v ktorej sa nikdy ničím nepohlo.

         Keď sme si ľahli do manželských postelí, privoňal som k jej telu a zacítil vietor a leto, bola to tá istá vôňa, ktorú som dnes vdychoval pri behu, keď sa nado mnou nakláňali koruny stromov. Dlho som zabáral tvár do opáleného brucha, a keď som našiel Tánine ústa, prijala to ako oslobodenie a vďačne ma pozdravila jazykom.

         Potom prišlo otvorenie sa. Vždy ma zmätie reč hladkých stehien, ktoré sa od seba oddelia ako náruč, nepozývala s úsmevom, ale s hanblivou pokorou: poď prosím ťa, ale rýchlo, nenechávaj ma takto pred svetom. A ja sa teda ponáhľam k nej, dojatý až k slzám.

         „Čo sa to s nami deje?“ spýtala sa, keď sme ležali vedľa seba a pozerali na povalu.

         A čo ja viem? Milujem ťa. Tak ako môže kliešť milovať svojho hostiteľa, pretože na tebe parazitujem rovnako ako on. Cez teba hovorím s prírodou a od nej prijímam pocit života. Ale odkiaľ mám vedieť, čo sa robí s tebou?

         „Neviem,“ povedal som.

         Obrátila hlavu a hľadela na môj profil, usmiata. Držala v rukách pohár červeného vína a zafarbila si ním kútiky úst.

         Oblizol som sa.

         Ako mám vedieť, čo sa deje so ženou? Príroda si ju vytvára na obraz svoj... a ja sa len vyjavene prizerám. Pozeráme na ne, staviame im domy, hráme a spievame im, píšeme o nich, obdarúvame vynálezmi, nútime ich pracovať, rozdeľujeme ich do štátov a udržiavame v strachu, že raz nás to prestane baviť a všetko zmárnime. Lebo sami plačeme nad tým, akí sme zbytoční. Čo na tom, že nemám pravdu...

         Táňa mi pošepkala nejaké slovíčka a za roletou bzučala včela, ktorá sa odvážila vyletieť až na piate poschodie.

         „Nehovor také veci,“ poprosil som ju.

         Ale pošepkala mi ich znovu, ešte krajšie.

         ... ani to, že ma miluje, ma nepresvedčí o opaku.

         Líza vyskočila na kľučku a hlučne otvorila dvere. S obavami pozerala na mňa, ale Táňa si ju pritisla na prsia. Rozpriadla sa ako motor a Beatles skončili.

        

         O týždeň som sa lúčil s Táňou na nástupišti. Chcela ísť so mnou, ale ja som nedovolil. Isté veci treba prežiť osamote.

         Vystúpil som v Pardubiciach a podľa návodu, ktorý som dostal spolu s pozvánkou na prijímacie skúšky, bez ťažkostí som natrafil na internát. Vo svojej izbe som našiel niekoho, kto si práve otváral nožom pivo.

         „Nazdar, člověče, jmenuju se Michal. Chceš pivo?“ povedal.

         Chcel som, lebo ten chlapec sa mi páčil. Za hrubými okuliarmi mal také malé oči, až sa zdalo, že nimi ani nepohybuje, že sú to len drobné guľky, zacentrované doprostred šošoviek. Odišli sme do mesta na ďalšie pivo, lebo som mu vypil jeho posledné.

         „Milane, já viděl, že sis koupil maratónky. To je výborný, já taky běhám,“ povedal nadšene. Sedeli sme v krčme a pili pivo. Páčil sa mi čoraz väčšmi.

         „Lenže ja nie som len taký hocijaký bežec,“ upozornil som na seba.

         „Nevadí, budeme běhat spolu a já se tě budu držet jako klíště.“

         Okukli sme námestie s morovým stĺpom a mne napadlo, aký by to bol krásny život, keď stačí, aby človek prišiel do obchodu a len tak na prvý raz si kúpil maratónky.

         Na druhý deň sme vypili pivo a pobrali sa do školy. Aula sa po chvíli naplnila nervozitou. Všetci sme uprene hľadeli dolu na tabuľu, kde zlostný bradáč písal príklady. Vyrátal som ich za pol hodiny a podstrčil svoj papier Michalovi. Rátal som ich takto na skúškach už po tretí raz, a preto som sa cítil isto a víťazne. Jediná moja výhra. Veľmi nerád chodievam na prijímacie skúšky, ale potom si vždy znova uvedomím, že je vlastne príjemné sedieť a pozerať na ostatných, keď som práve dokázal svoje kvality. Odrazu mi prišlo ľúto, že Michal netuší, že spolu nikdy nebudeme behať. Možno si nájde iného bežca, ale mne ostanú zasa len bratislavské lesy a samota.

         Všetko sa skončilo a čakali sme na vlak.

         „Já ti něco řeknu, Milane,“ začal Michal. „Mám doma krásný adidasky. Nový. Já jsem si řek, že v nich nebudu běhat, ale počkám, až se tady v září sejdeme. Pak ti je daruju, člověče.“

         „Aké adidasky?“

         „Ty nejnovější. Jsou lehoučký jako pápěří.“

         Behať v adidaskách je rozkoš. Je to ako plávať nahý alebo hrať tenis na čerstvo poliatej antuke za letného večera s novými loptičkami.

         „Lenže my nebudeme behať spolu, Mišo, lebo ja pôjdem teraz do Bratislavy a sem už neprídem. Ja to už poznám,“ povedal som.

         „Di do háje, člověče.“

         Pokrčil som plecami.

         Môj vlak prišiel skôr a Michal na mňa pozrel akosi znechutene.

         „Teď jsi mě nasral. Abys věděl, tak ty adidasky mám od svýho táty, který je už dvanáct let v Mnichově. Je ti to jasný, jo? Já to zkouším už podruhé a taky vím, že to nevyjde. Ale proč si to kazit? Takový setkání?“

         Potom sme sa lúčili a ja som naňho pozeral z obloka.

         „Ale stejně jsem rád, že jsem tě poznal. Člověku je hned jaksi líp, když pozná taky nějakýho jemu podobnýho chudáka. Mě už to v tý naší fabrice hodně sere, víš?“

         Stál tam s taškou v ruke a mal za tými hrubými šošovkami smutné oči. Vysoký, v sivom svetri a s hrdzavými vlasmi. Stanice ma odjakživa dojímali. Začalo mi byť hrozne ľúto, že sa už nikdy nestretneme a ja si nezabehám v jeho krásnych adidaskách. Naisto sú nádherne mäkké a vydržia viac ako naše, ktoré roztrhám za dva mesiace. Chcelo sa mi strašne nadávať, pretože som videl, ako zúfalo sa chce dostať na tú sprostú školu, a že je to márne, aj on to vie, a to je to blbé. Keď človek vidí vlastnú smolu v očiach niekoho iného, vždy mu je na vracanie.

         Bude robiť vo fabrike, lebo musí pracovať, a na budúci rok sa znovu pokúsi dostať na túto školu, lebo mu napadne, že sa možno niečo zmenilo, ale nič sa nezmení, pretože jeho otec emigroval do Mníchova. A to sa synom neodpúšťa. Tak bude pracovať ďalej, až ho to unaví a ostane v ňom len spomienka, ktorú bude vždy vyťahovať: já nejsu jen takovej obyčejnej dělník, já se kdysi pokoušel studovat, jenže můj táta emigroval, tak mě nevzali. A čím bude unavenejší, tým silnejšia bude spomienka a on po celý svoj život ostane človekom, ktorého nevzali na školu.

         Vystrčil som ruku z obloka, ale vlak sa už pohol.

         Keď som odomkol, Táňa poslala Lízu, aby sa mi pritisla k nohám, a sama čakala v belasej pyžame na našej manželskej posteli. Ležala na bruchu a hlavu si podopierala dlaňami. Svet sa odrazu bezbolestne zjednotil.

         „Ahoj, cestovateľ,“ povedala s úsmevom, keď som si ľahol k nej, a prešla mi prstami po tvári, čarodejnica.

         Zabudol som Michalovi povedať, nech sa na nich vykašle, že nemá význam živiť ilúzie, pretože potom ostanú len ony, alebo spomienky na ne. Nech si tie svoje školy strčia do zadku, to som mu zabudol povedať. Teraz mi to totiž prišlo na um, keď som si položil hlavu na Tánine okrúhle prsia. Hojdal som sa na mliečnych vlnách a počúval dunenie srdca, myšlienky pomaly prestávali krúžiť okolo mojich i cudzích osudov a dlaň sa zastavila na pahorku, ktorý mi cez pyžamu vzdoroval kučeravými chĺpkami.

         Toto je krása, uvažoval som.

         A Táňa to pochopila, pretože práve sa otvorila, aby dala tej kráse zmysel, a tak ju posvätila.

         Hádam aj to som mal Michalovi povedať.

         Šteklila ma na bruchu, akoby sa mi chcela pomstiť za to, že umiera od smiechu, keď sa dotknem jej lýtok.

         „Nič?“ spýtala sa.

         „Nič.“

         Sklamane si vzdychla.

         „Máš krásne medaily,“ povedala potom a zahľadela sa na stenu.

         „Čo myslíš, za čo sú.“

         „Za víťazstvá, nie?“

         „To je pravda, ale nie je víťazstvo ako víťazstvo. Táto je z učňovských pretekov a táto z majstrovstiev republiky.“

         „Nikdy som nezvíťazila. A ani som nikdy nepretekala.“

         „Nikdy tomu neporozumieš. Je mi to ľúto, lebo inak by si ma určite obdivovala. Stála by si v hľadisku a sledovala moje tričko v hlúčku. Bola by si strašne nervózna, pretože prvý kilometer by sa nič nedialo, ja by som ostával niekde uprostred, akoby ma nič nezaujímalo. Ale potom by sa to začalo. Ohlásili by medzičas na kilometer. Potom nasleduje rovinka. Vybočil by som do druhej alebo až do tretej dráhy, natiahol krok, pocítil slabiny ako znamenie a potom by si videla, že obieham súperov, už som na treťom mieste a zaraďujem sa do druhej dráhy, lebo ide zákruta. Teraz čakám a zhlboka dýcham, pretože o chvíľu sa začína posledná trojstovka. A teraz sa staviam na špičky, tréner mi kričí medzičas, ale to už nevnímam, ocitnem sa vedľa druhého, nechce ma pustiť a zúfalo pridáva, aby dobehol do poslednej zákruty vedľa mňa a aby som ja musel bežať dlhší oblúk. Lenže ja cítim v nohách strašnú silu a zlostne sa deriem pred neho, počujem jeho trhavý dych a už sa lepím na prvého. Nemôžem sa dočkať, vybieham nabok ešte skôr, kým sa skončí zákruta, a konečne dávam do nôh všetko. Kdesi v diaľke je cieľová šachovnica a mne už je všetko jedno, cítim mrazenie v stehnách, tak namáham lýtka a potom si zasa naopak a kdesi v kútiku mozgu, ktorý už vlastne nefunguje, uvedomujem, že som prvý, a tak bežím už len preto, aby som bol v cieli čo najskôr, nič iné ma už nezaujíma, len koniec týchto šialených pretekov.

         A potom by som prišiel k tebe, s podlamujúcimi sa kolenami, ale čerstvý, pretože každý víťaz je čerstvý, cez plot by som ti dal pusu a veľmi rýchlo by mizol pocit únavy a niektorí by ešte dobiehali, alebo by ležali v tráve a všetci by sme mali vpadnuté oči a odkrvené tváre.

         A ty by si ma v tej chvíli milovala za moju dokonalosť, lebo každý víťaz je dokonalý.“

         Táňa hľadela na povalu a mlčala. Pomaly zo mňa opadávalo vzrušenie a náhle som si uvedomil, že som fanatik a že Táňa to vie. Nemohla cítiť to mrazenie, ktoré mi teraz prebiehalo nohami a rozochvievalo svaly, ale vy tušila ho.

         „Ja tie medaily zvesím,“ sľúbil som.

         Usmiala sa maznavo a privolávala Lízu, ktorá sa k nám prikradla a teraz stála na posteli s labkou vo vzduchu a oči upierala na mňa.

         Takto sa teda začínalo leto. Prestal som pracovať a prestal som pretekať. Teraz už nezáleží na tom, prečo sa tak stalo. Chodil som po meste v tričku a starých texaskách, ale tak chodil skoro každý. V oblokoch verejných budov ešte sem-tam zasvietila papierová holubica, ale väčšinu už od posledných osláv postŕhali, a keď som stúpal vilovou štvrťou, tam sa stratili celkom. Otvoril som bránku do záhrady pána Bartolomeja, ak mu tak smiem hovoriť. Sedel hore na prvom poschodí v zafajčenej kutici s výhľadom na Bratislavu od Hradu až po Raču a písal. Pod stolom som pohľadom vypátral fľašu vína, a hoci ma to zamrzelo, nič som mu nepovedal.

         „Vitaj, Milan,“ roztiahol náruč a zatlačil ma do kresla. „Rozprávaj, chlapče, ako sa máš?“

         Lenže práve na to som sa prišiel opýtať ja jeho, pretože sa pred týždňom vrátil z nemocnice.

         „Nestojí to za nič, Milan, vieš?“ mávol rukou. „Poď, poď, niečo ti ukážem,“ a zaviedol ma k dvom čiernym kufrom. „Poťažkaj.“

         „Čo ste do nich nasypali? Piesok?“

         „To sú moje písačky, vieš? A teraz poď, poď,“ a zaviedol ma na balkón. Zhlboka som sa nadýchol a potešene pohľadom premeriaval mesto pod nami.

         Lenže starý pán ukázal na záhradu, na odkvitnuté broskyne, potom na ohnisko, chytil mi ruku do suchých dlaní a povedal: „Zajtra to všetko spálim.“

         Nahneval som sa spravodlivo a vážne: „To nesmiete!“

         „Prečo? Nikto to nepotrebuje...“

         „O tom nerozhodujete vy. Je to literatúra a tá sa nesmie páliť!“

         Zahanbene uhol pohľadom a vrátili sme sa do izby.

         Dlho sme sa rozprávali a Bartolomej vo svojom smútku pomaly ožíval. Vytiahol schovanú fľašu, previnilo mi nalial a svoj poloplný pohár nahmatal pod stolom. Potom sa ku mne naklonil a zašepkal: „Zmizni, Milan. Zmizni, kým je čas.“

         Pokrútil som hlavou.

         „Je to všetko obludné. Obludná koncepcia, ktorá nás do jedného zničí. Nikto to nevydrží, ani ty. Bude to čoraz horšie.“

         Znovu som pokrútil hlavou.

         Zahľadel sa na mňa vážne a pátravo: „Daj si pozor, Milan. Rozmysli si to, chlapče, lebo ja vidím v tvojich očiach čosi iné.“

         Dopili sme, a keď kráčal za mnou dolu schodmi a potom do záhrady, chytil ma za plecia a povedal: „Atlét! Ten krok! Mocný si a pružný!“

         Usmial som sa ako polichotená žena.

         „Čo z toho?“

         „Akože? To je predsa všetko. Všetko na svete! Keď ráno vstaneš a vieš, že budeš kráčať ulicami a ženy ti budú uprene hľadieť do očí,“ povedal a vyprevádzal ma pohľadom, keď som tým pružným krokom schádzal do mesta.

         Oproti mne klusal zatúlaný pes a spoznal som v ňom Bartolomejovho Noxa.

         „Ahoj, Nox,“ zavolal som, ale ani na mňa nepozrel.

         Bartolomej v mojich očiach určite nenašiel nič. Bol som o tom presvedčený a zazlieval som mu, že na mňa takto išiel. Narodil som sa tu a ostanem tu, už len pre poriadok. Je to moja jediná slobodná voľba a len tak ľahko sa jej nepustím. A už dosť!

         Kráčal som v ústrety vysokej čiernovláske v dlhej sukni a v čiernych papučkách. Prešla pomimo a nezavadila o mňa ani úchytkom. Zato keď som sa obzrel, hľadeli sme si do tvárí...

         V meste sa ľudia vlnili v rozpálenom vzduchu a asfaltové chodníky strácali farbu, oslepovali ma, márne som sa zachytával tmavých tričiek, slnko by v ten deň rozžiarilo aj funebrákov frak. Zavrel som oči a čakal na autobus. Odrazu som pocítil strach. Ten strach, o ktorom vieme len to, že ho máme, ale nepoznáme jeho pôvod. Chvíľu som dúfal, že sa z neho vykľuje niečo obyčajné, napríklad zistenie, že som zabudol nakúpiť. Ale nebolo to ono. Prehŕňal som sa v známych depresiách, ale ani jedna sa nehodila. Potom prišiel autobus, vystúpil som na schodíky a vtedy som na to prišiel. Bol to ten najnepríjemnejší strach, preto mi tak dlho trvalo, kým som ho objavil: strach zo života, ktorý mám prežiť. Zamrzelo ma to, ale už tu raz bol a nedalo sa nič robiť. Čert aby to vzal. S takým strachom sa človeku ani nechce žiť. Polomŕtvy vliekol som telo domov. Mal som pred očami celú svoju budúcnosť. A zatúžil som po inom svete, po inej zemeguli.

         V schránke som našiel cyklostyl z Pardubíc, že ma neprijali. Na chvíľu sa mi zjavil Bartolomej. Má pravdu, tá obluda nás všetkých zožerie. Ale ja som možno ako tá myš, ktorá nevie utiecť, keď ju oblizuje pytón.

         Za pätnásť minút som už klusal alejou Horského parku a čakal na prvé kvapky potu, ktoré by ma ochladili. Po Červený most sa ma držala myšlienka vrátiť sa; padal som únavou a horúci vzduch ma pálil až v žalúdku. Potom som na to zabudol, lebo som myslel na svoj život. Bežal som po pamäti a neviem už, ako vyzeral chodník. Najskôr tak ako predvčerom, bol však suchší.

         Ocitol som sa pri opustenom vleku, sedem kilometrov od domu, tak ako vždy. Rozcvičil som sa pod starým javorom, pot sa odrazu lial z celého tela tak, akoby sa púšťala krv. Zasolil mi oči a odkvapkával zo špičky nosa. Na javore sa nepohol ani lístok. Pripravil som sa, zhlboka nadýchol, zafučal, poskočil, a keď som vyrazil, spustil som stopky a zamrmlal:

         „Teraz ukáž, čo vieš.“

         Prvý kilometer sa vlnil a bol plný koreňov. Rozboleli ma kolená. Potom zadunel podo mnou drevený most, pozrel som na stopky a zafučal. Prišla rovina. Je to ako jazda autom. Zrýchlil som nádych, prehodil výdych na každý tretí krok, vytiahol sa z bokov a zdvihol kolená, celkom automaticky, lebo bežec povedal: „Pridaj!“

         Poslušne som pridal.

         „No zbohom,“ povedal som, „to sa dnes dokatujeme.“

         „Čuš,“ vraví bežec, „čo si? Baba?“

         Poslušne som držal rýchlosť a naplno vybral zákrutu pri rybníku. Začalo mi pomaly zlyhávať pravé stehno, musel som zrýchliť frekvenciu, aby som mu uľavil. Skrátenie kroku pomohlo, dokonca som zrýchlil tempo. Čakalo ma sto metrov asfaltky a potom údolie pri potoku. Dve tretiny som mal za sebou, vbehol som na chodník, ktorý je večne pokrytý lístím, a odrazu mi celkom triezvo napadlo, že posledný kilometer nevydržím. Cítil som to.

         „Ty hovädo,“ zahučal bežec. „Raz máš bežať sám, bez divákov, a už sa chceš vzdávať?!“

         „Akože raz? Veď tak behám skoro stále.“

         „Drž hubu!“

         Zrýchlil som nádych, ale zdalo sa mi, že je na to priskoro.

         „Na rezervy sa vyser! Večne sa bojíš, že niečo nevydržíš! Si mi odporný!“

         Šialenec.

         Už to prestávalo byť jednoduché. Striedal som každú chvíľu. Keď som natiahol krok, pomohlo to pľúcam, ale rozboleli stehná. Keď som sadol na päty, uľavilo sa svalom, ale ťahalo to v hrudi.

         „Ty špinavec! Neskláňaj hlavu, vytiahni sa z bokov! Potreboval by si divákov, čo?!“

         Pred očami sa mi urobili prvé červené kruhy. To bolo skoro. Päťsto metrov pred cieľom. Skurvená drina.

         „Posledný rybník! Tak zdvihni to na špičky, ty chudák! Ten dedko pred tebou by ťa porazil s palcom v riti!“

         Odpustil som si ešte päť metrov, ale potom sa už nedalo nič robiť. Posledných tristo metrov musí každý bežec na špičky. Odrazu ma ovial vietor a všetko letelo dozadu. Nohami som pod sebou trhal mäkkú, poddajnú zem. Dedko niečo tušil, otočil sa, a keď ma zbadal, pridržal si klobúk. Preletel som popri ňom a zachytil jeho useknuté uf.

         Zamrazilo ma v stehnách a liezlo to hore, na chrbát, na plecia. Nevidel som, pretože sa mi od únavy zatvárali viečka, ktosi mi ich zatláčal. Nič ma nebolelo. Chcelo sa mi však umrieť.

         „Zaber! Ešte sto metrov!“

         Už nie. Rýchlejšie to nešlo. Nohy zmäkli a boli z olova.

         „Babrák,“ povedal bežec.

         „Bože dobrý, ďakujem ti, je koniec.“ Stisol som stopky, oprel sa dlaňami o kolená, stál som v predklone a plačlivo nadychával. Pulzoval som od hlavy až k päte, ruky som mal mokré a ľadové. Na stopkách stálo 9:08.

         „Babrák,“ povedal ešte raz bežec a zmĺkol.

         O tri minúty sa mi vrátil dych a nohy začínali fungovať. Len oči ostali vpadnuté. Všetci moji kamaráti mávajú po takýchto behoch vpadnuté oči.

         Zvyšné štyri kilometre som odklusal s pôžitkom, ako po zlom sne. Svalom sa vrátila pružnosť a vyžíval som sa v pocite, že dnes už neuvidím červené kruhy. Bol som strašne unavený. Taký unavený, že sa mi nechcelo myslieť na nič. Ani na svoj život, ktorého som sa tak bál. Mal som z neho strach, ale žiť sa mi chcelo. Nejako predsa len bude.

         (...)

         August uplynul zrejme rovnako rýchlo ako všetky predošlé mesiace a september som vítal tak ako každý iný mesiac, prekvapený jeho príchodom. Kedysi na jeseň sa začínala škola a zrejme to ešte vždy platilo, lebo Táňa sa zapisovala na univerzitu.

         Za posledné peniaze som si kúpil bicykel, krásny, čierny, ruský a lacný, sadol som naň a šiel si hľadať miesto. Nechcelo sa mi veľmi, ale vo vrecku som mal posledných sto korún a už ma tiež omrzelo striehnuť na policajtov, žiť bez pečiatky unavuje. Policajti, ktorí zavreli otca, aj tak len čakali na to, kedy urobím chybu, a mama sa trápila predstavou, že k nám znovu prídu. Keby vedela, ako sa ich bojím, asi by jej bolo vytieklo menej sĺz z očí.

         Prečo som si našiel práve túto prácu a nie nejakú inú, to celkom presne neviem. Trocha preto, lebo som nemusel robiť každý deň, a trocha preto, lebo niečo nakoniec robiť musím, tak prečo nie práve toto?

         Vošiel som do obchodu so železom a umelou hmotou, vedúci si ma prezrel obchodníckym pohľadom a povedal: „Zajtra môžete nastúpiť.“

         Ešte som stihol zachytiť Táňu v škole. Našiel som ju v jedálni, sedela za dlhým stolom spolu s kamarátmi, ktorí sem už dlhé roky chodia ako do vývarovne pre chudobných, teraz som sa presvedčil, že tu naozaj možno stretnúť každého, desiatky známych tvárí, ktorých mená som ani všetky nepoznal, zato tu sedel Adam aj s Danicou. Zaradoval som sa, lebo odteraz budem chodiť na obedy sem, postretám priateľov, porozprávam sa, každý deň sa dozviem, čo je nové, slovom, zblížim sa s týmito ľuďmi, so spoločenstvom, na okraji ktorého sme sa s Táňou pohybovali. Vedľa Adama sedel Richard a nechával si rásť bradu, odkedy sa vrátil z väzenia, dostala ho ta tá istá polícia, ktorá ta dostala môjho otca. Tvár sa mu strácala v hustom strnisku, zabúdal jesť, lebo niečo rozprával, a hľadel som naňho so sympatiou, lebo prišiel z basy, odkiaľ raz príde aj tato. Adam diskutoval a Danica si s odporom vkladala do úst kúsok mäsa. Pri ďalších stoloch sedelo aj niekoľko typických študentov, hoci medzi týmito tridsiatnikmi vyzerali celkom nepatrične.

         „Ahojte,“ pozdravil som. Pri Táni sa práve uvoľnilo miesto a nastavila mi pery.

         „Ahoj, vysokoškoláčka,“ zašepkal som jej do úst.

         „Ahoj, láska.“

         Sedela medzi nimi ako dieťa, modrosivé oči vysielali nevinnosť a dôveru, robili ju panensky krásnou a zasvietilo v nich nadšenie, keď som jej oznámil: „Mám flek.“

         „Čím budeš?“

         „Predavačom,“ odvetil som hrdo.

         „Predavačom? Čoho?“

         „Železa, a tak.“

         Vyšli sme spoločne s Adamom, Danicou a Richardom a sadli sme si do Danubiusky na kávu. Čajky sa viezli na svojom perí dolu prúdom Dunaja až k starému mostu a odtiaľ sa vracali vzduchom pod našu terasu. Slnce svietilo, ale ktovie prečo nehrialo a Danici sa z neho ježili chĺpky na predlaktí. Predstavoval som si, že do jej vnútra vyžaruje teplo dieťa, čo malo nahradiť dcérku, ktorá im zomrela kedysi dávno. Začali spolu chodiť, keď Danica mala štrnásť a Adam sedemnásť, teraz tu sedeli po dvanástich rokoch s nami a nepostihnuteľné tajomstvo ich lásky sa vznášalo nad stolom. Zato som ho cítil a tešil sa z jeho existencie. Prítomnosť lásky je strašne príjemná vec.

         „No a jedného dňa,“ hovoril Richard, „ma zavolali do miestnosti referenta a povedali mi, že sa mojej žiadosti vyhovelo a zajtra idem domov.“

         „Tušil si, že ti odpustia polovicu?“

         „Nie,“ usmial sa Richard. Policajti ho najprv vyhodili zo školy, potom chvíľu počkali a napokon ho aj zavreli.

         „Aké to bolo, keď ťa púšťali?“ spýtal som sa.

         „Fajn,“ povedal a nivočil pritom papieriky od cukru, ktorý dávali ku káve.

         Čajky škriekali, asi od radosti, prečo inak? Dunaj sa valil okolo nábrežia a pripomínal mi Európu. Že my žijeme v Európe, to sa mi videlo krásne – aj keď v takej pobabranej krajine, kde sa teším, že niekoho konečne pustili z väzenia, je to podivné.

         Táňa ma chytila za ruku a spomenul som si na otca, privolal som ho do tejto kaviarne na Dunaji, nech cíti aj on tichú radosť z čajok na vode a z priateľstva, ktoré som zdieľal s ľuďmi pri stole.

         Chcel by som opísať náš rozhovor, lebo viem, že mal múdry obsah, chyba je len v tom, že si ho nepamätám. To sa mi stáva často. Aj Adama mám veľmi rád pre jeho múdrosť a dlhé monológy a mrzí ma, že mi v pamäti ostávajú zväčša len jeho vážne oči a tajená energia, ktorú chce uväzniť v ovládnutej mimike a ktorá aj tak vždy nasýti atmosféru príjemným napätím. Radšej nemyslieť na to, aký múdry som mohol byť, keby som si pamätal len zlomok toho, čo mi už ľudia v živote povedali. Slovom, dúfam, že nestrelím príliš vedľa, keď uvediem, že sme hovorili o niečom vážnom, ako je pravda, sloboda, umenie alebo život. Rozhodne sa mi to páčilo, najväčšmi sa mi páčia práve takéto témy.

         Keď sme sa rozlúčili a s Táňou kráčali do kopca popri cintoríne, na ktorom sme sa raz v noci milovali na pokosenej tráve, nie z perverzity, ale pre nedostatok iného tmavého súkromia, povedala úvodom: „Tak ty budeš predavačom.“

         „Hej,“ prikývol som.

         „Hm, hm. A myslíš, že to bude dobré?“

         „Čo je dnes dobré?“

         „To je pravda,“ odvetila bez presvedčenia.

         „Šéf vyzeral príjemný. A nemusím odpracovať všetky hodiny. Koľko dní odrobím, toľko mi zaplatí.“

         „To sa im asi nebude páčiť.“

         „Asi nie. Ale zavrieť ma za to nemôžu.“

         „Hádam nie.“

         Niekedy je klzká ako úhor a nedá sa chytiť za myšlienku, len sa mi zdalo, že mi tým chce niečo povedať. Sám som nevedel, či robím dobre, predávať železo hrozí nudou, ale má Táňa lepší nápad?

         Odomkla prázdny byt (jej mama sedela v práci) a postavila na kávu. Počkal som na ňu v jej izbe, sedel som v starom ušiaku a vyťahoval knihy podľa toho, kam som dočiahol. Miešala sa tam Vojna a mier s Angelikou, potom čosi vo francúzštine, slovníky a medzi nimi rozprávky a tak to vyzeralo v celej izbe. Na dlážke matrace zo starých postelí, poskladané do veľkého štvorca a na stene chrobák v gašparkovskej čapici a s elektrickým lampášikom v ruke. A vedľa veľkej farebnej škatule od prezervatívov drevená miska s detskými korálikmi.

         Prišla s kávou v ohavných šálkach, do ktorých by sa nevošlo ani poldeci rumu, a miesto tanierikov použila misky na kompót. V takých situáciách je mi jasné, že ju milujem až na smrť, inak by som predsa nezniesol pohľad na taký morbídny hybrid.

         „Aký bol zápis?“ spýtal som sa.

         Položila tú obludnosť na stôl a mávla rukou.

         „Bolo tam strašne veľa ľudí.“

         Až keď si mi sadla na kolená a hlavu si mi pritisla na prsia, odišla zo mňa neistota, alebo ak neodišla, zabudol som na ňu. Vzala ma za ruku a odviedla k výrečnému štvorcu z matracov, sama nás vyzliekla a sama sa mi otvorila, ba mal som pocit, že ma vťahuje do seba ako sasanka.

         Už keď sme ležali pri sebe a Táňa sa ponad mňa vláčne natiahla, aby si vzala svoju studenú kávu, povedala: „Miluješ ma?“

         „Milujem ťa,“ odvetil som celou vetou. „Aj keď si vysokoškoláčka.“

         „Fuj, ty hnusoba,“ zašepkala láskyplne. „Vari ja za to môžem?“

         „Nemôžeš. Jednoducho máš smolu.“

         Skrútila sa na mne do klbka a nechala ma prechádzať dlaňou po upokojujúcich krivkách svojho tela.

         „Vieš, na čo sa teším?“ spýtala sa.

         „Nie.“

         „Až budeme starí. Ty budeš nádherný starec, chudý a s bielymi vlasmi.“

         „Fajn.“

         „Ty sa netešíš?“

         „Teším.“

         Odišiel som o dve hodiny a dovtedy sme zostali nahí (Táňa si obliekla ponožky, lebo po milovaní máva nohy ako ľad), viedli sme rozhovor na vážne témy, ktorý však zo známych príčin nemôžem reprodukovať. Je paradox, že hoci milujem jej mozog, jej myšlienky – ak neplatí moja núdzová teória, že sa vo mne podvedome ukladajú – mi beznádejne unikajú do zabudnutia.

         Keď som schádzal dolu ulicou, v hlave sa mi rozvíril kolotoč ako vždy, keď sa ocitnem v samote. Otcova laba lásky a utrpenia mi dopadla na plece, až sa mi podlomili kolená, dupali vo mne väzenské papuče od okna k oknu, k tomu mama práve vchádzala na križovatku oslepená inzulínom, alebo ležala na dlážke v predsieni a kocúr jej nariekal pri nohách, Táňa skrývala uplakané oči, lebo som grobian neschopný lásky a ja sám... Ejha, Táňa ani netuší, ako rád by som už bol tým bielovlasým starcom.

         Mama čítala v kuchyni a s okuliarmi vyzerala príjemne domácky. Viedeň práve bimbala päť hodín, odkedy je otec v base, mama fanaticky počúva rádio. Lenže ja si myslím, že pri toľkom zle na svete mohli by mať na vyratúvanie jeho obetí aj dvadsaťštyri hodín, otcovo meno by mama ani tak nezačula. A oni na to majú predbežne len päť minút každú hodinu.

         „Ahoj,“ pozdravil som.

         „Ahoj. Čo tak skoro? Nebodaj ste sa pohádali?“

         Fuj, to ma vie nasrať. Mama je jediná na svete, pre ktorú mi v okamihu vzkypí žlč. Odišiel som do izby, ktorá už patrila iba mne, lebo Peťo odišiel na vojnu. Na vankúši ležal kocúr a pozoroval ma, ako si sadám k písaciemu stroju. V strakatej tvári mu svietila zelená, lebo mal krásne, čisté oči. Ostal nám tu miesto brata aj otca, krásne chlpatý, s ružovou papuľou a labkami.

         „Ahoj, tato,“ písal som, „mama sedí v kuchyni a Tomáš sa rozvaľuje na mojej posteli. Tento deň by bol za iných okolností celkom príjemný. Na Dunaji sa chichocú čajky, všimol si si ich niekedy? Počúval som ich z Danubiusky, sedeli sme tam na káve. Prieser je v tom, že si tam a ja si to neviem odmyslieť, mení to skrátka moju perspektívu sveta. Mám pocit, že som múdrejší ako ostatní, hoci fakty hovoria pravý opak. Ostatne, všetka múdrosť sú len popruhy, čo pomáhajú pohodlnejšie niesť si na chrbte svoj kríž. Keby som múdrosť posudzoval podľa toho, akým štýlom kto nosí svoje nešťastie vonku na ulici, bola by mama múdra ako Šalamún, vyzerá tak dobre ako nikdy predtým. Iste Ti však nemusím opisovať, ako sa doma ten obraz mení...“

         Keď som skončil, vonku sa zotmelo a z kuchyne doliehal kolísavý Hlas Ameriky.

         „Nebudeš jesť?“ spýtal som sa.

         „Nemám hlad,“ odpovedala a ja som zaťal zuby, aby mi cez ne neprešla odpoveď. Nakoniec, nie som pestúnka a mama má mať dosť rozumu.

         Kocúr si stiahol môj uterák z vešiaka a ležal na ňom vo vani.

         „Čím sa utriem, ty zlodej?“ spýtal som sa ho, ale on ma len mlčky pozoroval zelenými guľami z vlhkého skla. Umyl som si zuby a mokrú tvár utrel do vankúša.

         Do postele sa za mnou vkradla prázdnota a nafúkla mi hlavu hromadou nezmyslov, ktoré potom výsmešne pochodovali pod viečkami, jeden debilnejší ako druhý. Zaspal som asi skôr, ako sa mi podarilo ich odplašiť, lebo krátko predtým, než som sa zobudil, snívalo sa mi o sove s nalomeným krídlom, ktorá sa šplhala na kopec hliny, zlostne vrešťala a vyzerala celkom ako opica, aj sa tak správala, lebo búchala do plechového bubna zdravým krídlom. Ten buchot v predsieni ma prebral.

         Našiel som mamu, ako visí zlomená nad skrinkou a hlavou udiera do dreva, zhodila zo steny tanier a chystala sa zošuchnúť na dlážku. Chytil som ju za plecia a striaslo ma od zimy z jej prepotenej pyžamy.

         „Poď do postele, mami,“ povedal som a skôr, než sa mohla brániť, zatlačil som ju do izby a tam sama skĺzla do perín. Utekal som do kuchyne po cukor, stihol som do nej napchať dve kocky, potom zaťala zuby a oči sa jej vyvrátili.

         „To nesmieš, mami,“ povedal som zbytočne, „nesmieš ležať, zadusíš sa!“ A ťahal som ju k stene, bola odrazu príšerne ťažká, ťahal som bezvládne telo svojej krásnej mamy k stene, aby sa oprelo, a zo stisnutých úst jej tiekla slina.

         „Mami, nerob mi to,“ mrmlal som, lebo hlava jej padala dozadu a udierala sa do steny, „musíš sedieť, mami.“ Podarilo sa mi oprieť ju tak, že jej brada klesla na prsia, a znovu som utekal do kuchyne urobiť chlieb s maslom. Maslo bolo tvrdé ako kameň, nedalo sa roztrieť, nadával som nahlas a dotrhal celý krajec.

         Mama ležala na boku a triasla sa v kŕčoch. Zabalil som ju do prikrývky, tak som si ju pritiahol do sedu a voľnou rukou som pchal do zovretých úst ďalší cukor. Zuby jej na moment reflexívne povolili a stihol som do nej naliať trocha vody.

         „Prehltni to, mami,“ povedal som.

         Lenže ona na mňa vypleštila oči, otvorila ústa a vypľula vodu, vystrela sa v kŕči a vrhla sa dozadu s takou silou, že mi prikrývka vyletela z rúk a mama dopadla na posteľ s dlhým vzdychom a s očami dokorán.

         „Tak dosť!“ povedal som. Chcel som kričať, dať jej facku, urobiť niečo, čo by preniklo k jej otupenému vedomiu, ale poznal som už pridobre márnosť takého gesta, odpovedala by len rozšírením zreničiek a zaťatými zubami. Odišiel som do kuchyne. O niekoľko minút by mal cukor zaúčinkovať.

         Keď som sa vrátil, ležala tak, ako som ju nechal. Pritiahol som ju znovu k sebe aj s prikrývkou. Otvorila oči a zagúľala nimi, potom sa naširoko usmiala a vrhla sa na posteľ skôr, ako som ju stihol zachytiť. Musel som vynaložiť všetku silu na to, aby som ju udržal v sede, metala sa a krútila hlavou, ale predsa sa mi len podarilo spútať jej ruky a telo do periny. Vo chvíľach, keď oddychovala, vkladal som jej do úst kúsky chleba. Niekoľkokrát poslušne otvorila ústa, ale zabúdala žuť a márne som jej voľnou rukou stískal čeľuste. Ale cukor už pôsobil, oči, doteraz slepé, začali sa opierať o predmety, pohľad sa trochu vyjasnil a kŕče povoľovali.

         „Jedz, mami,“ povedal som a zdalo sa mi, že prikývla.

         Po desiatich minútach sa unavene opýtala: „Čo sa to deje? Čo som zasa robila?“

         Mlčky som jej podal zvyšok chleba a vymenil posteľnú bielizeň.

         „Odpusť mi,“ povedala.

         „Mala by si sa osprchovať a vymeniť pyžamu,“ odvetil som.

         Bolo pol piatej, vonku svitalo a dolu hučali prvé autobusy. Vedomie sa jej rýchlo vracalo, z očí tiekli slzy a brada sa triasla. Aký má zmysel, uvažoval som, aby dieťa takto videlo nahotu svojej matky? Keby to tak malo byť, nezariadila by príroda, aby som si pamätal svoje narodenie? Ak má každé zlo svoju dobrú tvár, v čom ju mám hľadať teraz?

         „Už som v poriadku,“ povedala, „choď si ľahnúť.“

         Na mojich perinách ležal kocúr. Chvíľu žalostne mraučal pri mame, keď som s ňou zápasil, potom asi odišiel do mojej izby. Teraz na mňa pozeral očami, zatiahnutými spánkom.

         O ôsmej som sa prebudil, lebo z kuchyne viedenský rozhlas vecne oznamoval, že tento svet je na hovno. Potom povedal to isté po anglicky a uspokojilo ma, že tomu rozumiem. Medzitým som pil kakao a hľadel na mamu, ktorá sedela oproti a pichala si do stehna inzulín. Mala vpadnuté oči a pozorovala nimi striekačku, z ktorej mizla mliečna tekutina. V byte vládla zima a smútok zahusťoval vzduch, že by sa dal krájať.

         Zašiel som bicyklom do mesta a zastal pri svojom obchode.

         „Vediem vám nového kolegu,“ povedal šéf a postrčil ma k desiatim dievčatám a dvom chlapcom. „Elena, postaraj sa oňho.“

         Dvanásť mien sa mi premlelo hlavou, potom ohlásili v rádiu deväť a my sme otvorili.

         Elena ma zaviedla k pultu, išla predo mnou vysoká a štíhla, či skôr tenká a trochu aj nahrbená. Zrejme preto, lebo mala malé prsia, ale dievčatá sa hrbia, či ich majú malé alebo veľké, raz tomu nerozumiem. A klopila oči, keď som stál pri nej a peknú tvár odvracala bokom.

         „Čo mám robiť, Elena?“

         „Nič. Stoj pri mne a počúvaj, čo hovorím.“

         Do obchodu sa valili prúdy ľudí, prechádzali popred nás a zamyslene hľadeli do regálov. Zastavila sa pri nás žena v modrom kabáte a s pokorou v očiach.

         „Zachytávač špiny. Nemáte?“

         „Nemáme,“ povedala Elena.

         „A kedy budete mať, prosím vás?“

         „O týždeň príde tovar.“

         Žena vzdychla, zapátrala očami po regáloch a odišla.

         Obzeral som si Alicinu ríšu divov a na cenovkách čítal ich názvy. Mlynček na rezance, krájač na zeleninu, hranolkovač, lis na citrón, usmerňovač vody, špeciálny otvárač a zatvárač fliaš a tak rad za radom, ničomu som nerozumel a zmysel tých predmetov mi celkom unikal. Bral som ich do rúk a pripadal si ako orangutan, tak som žasol. Naozaj sa svet skladá z toľkých a takých nepochopiteľných vecí?

         O jednej som sadol na bicykel a uháňal k univerzite. Táňa ma čakala v hlúčiku našich priateľov a ovládla ma prenikavá radosť, keď som ju uvidel. Nevinná krása, ktorú som tak miloval, z nej žiarila a osvetľovala okolitých ľudí, vychádzala z lesklého, zubatého úsmevu, z každého gesta, v ktorom naivita prechádzala v prirodzenosť, lebo Táňa netušila, že pohyb ruky môže mať estetický význam, a tento nedostatok vylučoval akúkoľvek rafinovanosť. Stála tam, kývala mi a vnútorný úsmev sa mi na tvári pretavil do idiotskej grimasy, lebo sa mi zdalo hlúpe stáť s bicyklom na križovatke a rehliť sa uprostred výfukov kamiónov.

         Stávalo sa nám často, že sme sa mali stretnúť v meste a ja som ju zazrel prvý, ako kráča ku mne. Vtedy som sa schoval a tajne ju pozoroval, vrýval som si do pamäti jej chôdzu a rozmarné kyvkanie hlavou, lebo inokedy som na to nemal príležitosť. Ak ma zbadala priskoro a kývala mi z diaľky, neovládli sme sa ani jeden a vyškierali sa na seba po celých sto metrov, čo nás delilo. S povzdychom v duši som vtedy sledoval, ako ma pomaly opúšťa moja útulná dôstojnosť.

         Náš obchod zatváral o siedmej, lenže v celom meste sú obchody otvorené len do šiestej a ľudia odmietali rušiť svoje zvyky. Za túto hodinu navyše som vychutnával prázdny priestor, lebo teraz som v tom stíchnutom svete mohol brať do rúk umŕtvené predmety. Hromadil sa predo mnou svet umelých vecí, ležali v regáloch natlačené na seba a zbavené svojho zmyslu. Kedysi ma desila výrečná absurdnosť vyrobených vecí, napríklad fľaša pohodená v lese pri potoku, ktorá výsmešne otŕčala na obdiv svoju navždy stratenú podstatu, ale teraz som so záujmom hladkal priesvitné misky, poháre a podnosy a oňuchával slabučký pach umelých hmôt.

         Začul som zvuk a dnu vchádzal chlap v montérkach.

         „Smaltované hrnčeky ste nedostali?“ pýtal sa ma už odo dverí.

         „Smaltované hrnčeky?“

         „Hej. Mám šesť detí a tie obyčajné mi stále rozbíjajú, viete?“

         „Aha. Pozriem,“ a odišiel som do skladu za Marikou.

         „Nemáme,“ odvrkla. „Len pár kusov a tie mu nedám. Otravuje nás už mesiac.“

         „Do riti,“ ušlo mi. „Ale čo mu poviem?“

         „Že o týždeň príde tovar,“ frkla Marika nenávistne a šomrala si čosi pre seba.

         Keď som vošiel, čakal ma pri dverách so zopnutými rukami a hľadel na mňa odspodu ako pes.

         „Nedostali sme, ujko. Aj ja si myslím, že tak skoro neprídu.“

         „Ach jaj,“ skrútil sa do poklony a dodal: „Ale prídem zajtra, ak dovolíte.“

         Odchádzal ešte menší ako predtým a ja som pľuval okolo seba zlostné „tfuj!“

         O siedmej prišla Táňa.

         „Zatvárame, slečna,“ povedal šéf, ktorý sa tam zjavil.

         „Ona je moja,“ vyhŕkol som. „Nebude nakupovať.“

         „Som tvoja?“ opýtala sa potom vonku s úsmevom a pritisla sa ku mne.

         V kaviarni objímala dlaňami šálku kávy a pery sa jej z nej sfarbili do tmavohneda.

         „Čo si robila odpoludnia?“

         Potriasla hlavou. „Keď si odišiel, Richard ma pozval na čaj a rozprával, ako sa mal v base a tak. A potom som sedela v knižnici a čakala, kedy budem môcť ísť po teba. A ty?“

         „Ja som celý deň klamal. A zrejme to bude odteraz moja práca. Hovorím Nemáme a v sklade je toho plno. Ak mi do týždňa nesčernie jazyk a celá papuľa, tak sa to perfektne naučím. A potom oklamem všetkých, aj teba,“ zašepkal som jej do ucha.

         Smiala sa a oblizla mi nos. Krásne zlaté vlasy mala umyté, padali jej do očí ako poníkom v zoologickej záhrade, ktoré vozia deti na chrbte za desať korún raz dokola, pozerala na mňa pomedzi ne, vysokoškoláčka.

         „Bude ti zima,“ povedala vonku a zapla mi sveter pri krku. Potom nastúpila na trolejbus a ja som vysadol na bicykel.

         Elektrická mašina sa rozbehla okolo Justičáku a Táňa stála vzadu a kývala. Stúpal som na svoju vŕzgavú obludu a hnal sa za ňou. Lenže trolejbus čosi tušil a unášal mi ju čoraz rýchlejšie, cez Avion prešiel bez čakania, pretože svetlá blikali oranžovou, letel som za ním a dúfal, že ju stihnem pri zastávke, ale nastúpilo len zopár ľudí a už sa išlo ďalej, priblížil som sa na tridsať metrov a križovatku som preskákal cez koľajnice, vyduté od dažďov. Potom mi však ušla do diaľky a mne sa zatmelo pred očami pri stúpaní po Kollárovom námestí, to ruské mučidlo vážilo pol tony, vŕzgalo a metalo sa mi pod rukami a elektrický vozík mi hravo unikal aj so svojou vesmírnou hudbou. Do stehien už vchádzala bezmocná bolesť, keď som si spomenul, že za Tatrou je zastávka, a tak som sa vyšplhal na odporný kopec a zazrel červené svetlá bŕzd. Už som ho dobiehal, už som videl Táninu tvár za špinavým sklom, ale on znovu vyrazil a trilkoval cestou. Na námestí ostro zabočí doprava, musí spomaliť, kým mne stačí len sklopiť tohto tátoša.

         Tentoraz som ju stihol, bol som celkom pri nej, mohol som sa dotknúť zadku tej mašiny a Táňa sa smiala a kývala, kým ja som sa škľabil a vyplazoval víťazne jazyk. A potom už ju viezol na Palisády a hore na Červený kríž. Nechal som ich tak.

         Mama s kocúrom čakali na mňa s večerou, z ružovej papule mu tiekli sliny, ležal na stole a pozeral nám do taniera. Beznádejné ticho v byte sa rozbilo o hukot výťahu, ktorý zastal na našom poschodí, tresli dvere a kľúč zaštrkotal vo dverách u susedov, mame sa reflexívne pustili slzy a padali na prírodný rezeň, ktorý pútal kocúrovu pozornosť.

         „Jedz, prosím ťa. Nemôžeš plakať po každom výťahu,“ povedal som opatrne.

         „Nemôžem.“ Pokrútila hlavou, vzlykajúc odložila príbor a vytiahla vreckovku.

         „To nie je argument. Ty jednoducho musíš. Nebolo toho dosť dnes v noci?“

         „Dvíha sa mi žalúdok. Čo mám robiť?“

         „Jesť,“ povedal som tvrdo.

         Nechal som ju s jej slzami samu v kuchyni, nevedel som, čo povedať, mama nemala zmysel pre druh útechy, ktorou som dopoval sám seba.

         „Nič nemá zmysel,“ hovorila. „Jednoducho sa mi nechce žiť. Načo? Nevidím v živote nijakú radosť. A trápiť sa? Načo je to všetko dobré? Aký má zmysel, že je otec vo väzení? Povedz.“

         „Nijaký,“ odvetil som. „Ale mala by si byť rada, že žije, že ty žiješ, aj keď sa trápiš. Akým právom tvrdíš, že nechceš žiť? Všetko je lepšie ako smrť. Čokoľvek je lepšie ako nič.“

         „Nie. Za každú cenu sa držať života? Slepý, hluchý, bez nohy, bez ruky – to je trápne. Oslavuje sa to ako hrdinstvo a v skutočnosti je to zbabelosť.“

         Nevedela, čo hovorí. Bola ešte vždy krásna, za posledné mesiace jej strach preduchovnil oči a zatlačil hlboko do tváre.

         Zazvonil telefón.

         „Bol si dobrý,“ povedala Táňa.

         „Bol,“ potvrdil som. „A keby som mal lepší bicykel, to by si ešte len kukala. S takouto obludou sa toho veľa ukázať nedá.“

         „Mne to stačilo aj takto.“

         „To je fajn, že si taká nenáročná.“

         „No. Tak dobrú noc,“ povedala maznavo.

     

         Táňa má na mňa obrovský vplyv. Tú noc som napríklad prespal na jeden dúšok, tak to mám najradšej. Ale aj inak na mňa vplýva. Za tie tri roky, odkedy ma vzala do seba, som sa v mnohom zmenil. Prestal som posmrkávať a na sople som si bral vreckovku, prestal som si pískať v jej prítomnosti a narástla mi brada. Táto premena sa mi páčila, javil som sa sám sebe ako bradatý, nepískajúci a neposmrkávajúci mladý muž, ktorý by si už nikdy neobliekol kockovaný sveter ku kockovanej košeli. Ináč som sa však nezmenil, Táňa sa neodvážila, alebo nechcela siahnuť na moju podstatu. Aj naďalej som sa javil sám sebe podľa svojich predstáv a ona mi ich potvrdzovala.

         Až Eman a Sam mi dali pocítiť istý rozpor, ktorý vykazoval znaky makulatúry, farby sa akosi nekryli s obrysmi postavy.

         K tejto úvahe som dospel o niekoľko dní, jedného rána, keď som vošiel do zadnej miestnosti a obliekal si pracovný plášť. Elena sedela v kúte, fajčila a usedavo plakala.

         „Čo sa stalo?“ spýtal som sa.

         „To Marika, tá piča sprostá,“ odvetila Jana.

         Marika mala muža, o ktorom vravievala: „Mám výborného manžela,“ ale v skutočnosti to bol najškaredší mamľas, akého som kedy videl. Netajila sa tým, že chce byť vedúcou oddelenia, ale všetci sme vedeli, že nevie napísať pravopisne ani obyčajnú cenovku, o rátaní nehovoriac. Chválila sa mi, že je obľúbená u zákazníkov, ale od dievčat som sa dozvedel, že na ňu chodia písomné sťažnosti. Tvrdila, že nechce mať deti, ale pred pár dňami prišla s víťazoslávnym úsmevom na perách a vyhlasovala: „Už tri dni mi meškajú.“ Ale ďalší deň prišla veľmi zachmúrená a dievčatá sa smiali a hovorili: „Zasa je to v riti, krámy prišli.“

         Ešte sme neotvorili, ale už som ju našiel za pultom, malú, zamračenú, v dolnom rade inak krásnych zubov jej bohvie prečo dva chýbali.

         „Elena plače,“ povedal som.

         Zachmúrila sa ešte väčšmi a hľadela do prázdna.

         „Ja som jej nič neurobila. Len som sa jej spýtala, či pozná cenu tej modrej misky. Nevedela ju. Či ja za to môžem?“ frflala.

         Chudera Marika. Verila, že má krásneho muža, verila, že bude vedúcou oddelenia, verila, že ju ľudia majú radi a že bude mať dieťa. A pritom jej muž je ťarbavý a surový slon, nikdy sa nestane vedúcou, lebo je, chuderka, tupá ako poleno, ľudia ju nenávidia a asi nikdy nebude mať decko, lebo je buď neplodná, alebo s tým chumajom ani nikdy nespala.

         Takže aká je vlastne Marika?

         „Piča sprostá,“ povedala by znovu Jana a s ňou všetky ostatné.

         Taká teda bola v skutočnosti, alebo sa aspoň taká javila ostatným. Jej životným šťastím je, že zrejme netuší tú strašnú priepasť, ktorá ju delí od okolia a Marika ju hádam nikdy neprekročí.

         Tak som uvažoval, kým Marika vzdorovito hľadela do zeme a jednou nohou si šúchala lýtko druhej nohy. A aký som teda ja v očiach iných, kto vlastne som a kto o tom rozhoduje?

         Nešťastne som obchádzal plné regály, za výkladom sa už schádzali ľudia a čakali, obzerali si ma a ukazovali na hodinky na svojich rukách. Zavrčal som nenávistne a postavil som sa za pult, lebo vedúci práve otváral. Ako sa dozviem, o koľko a v akom smere sa posúvajú obrysy mojich predstáv o sebe proti obrysom mojej bytosti v mysliach iných? Nechcel som myslieť na to, čím som voči takému Emanovi či Samovi, alebo ako sa javím práve teraz, v pracovnom plášti, keď si tento tučný chlap porezaný na líci po raňajšom holení pýta mlynček na mak

         „Nemáme,“ povedal som.

         Kristepane, príšerne obyčajne.

         „Ako to, že nemáte?“

         „Jednoducho nemáme,“ pokrčil som plecami. „Tak to dnes chodí.“

         „To je bordel,“ vyhlásil tučniak.

         „Úplne s vami súhlasím. Ale mlynček aj tak nemáme,“ odvetil som.

         A kým by si teda chcel byť voči okolitému svetu? Uvažoval som. Odpoveď prišla vzápätí, brániť sa jej nemalo zmysel, hoci nos sa mi pokrčil odporom. Romantickým mladým mužom, znela.

         Jeseň sa rýchlo napĺňala čoraz chladnejšími ránami a každé z nich mama poznačila prívalom sĺz.

         „Musím ustavične myslieť na to, ako mu je tam zima,“ hovorila, keď ohmatávala naše studené radiátory. Kúriť sa začínalo až o deviatej, ale mohli sme si zapnúť elektrický ohrievač.

         A keď sa jedného dňa spustili z oblohy prvé vločky, prestála pri obloku celé hodiny a z očí jej tieklo ako z kohútika v našej kuchyni, ktorý sa mi nechcelo opraviť.

         Celý deň som stál za pultom a myslel na obed, pri ktorom sa stretnem s Táňou. Čakala ma o pol jednej a išli sme sa spolu najesť s ostatnými, sedeli sme chrbtom ku kulise študentov, Richardovi rástla brada a vlasy rýchlosťou tropickej vegetácie, zato Adam si vytrvalo strihal svoj porast na ježka a ďalší zasa čakali len na to, kedy sa zastaví rednutie na ich temenách. Tak to šlo dokola, po obede na kávu do Krymu, kde bezmocne ubiehalo mojich dvadsať minút, držal som tam Táňu za ruku a odpočíval.

         Nie, neodpočíval som. Za taký čas sa nedá nič stihnúť. Tánina ruka ležala v mojej dlani len tak, upotený kúsok mäsa, nič viac.

         Milovali sme sa večer v jej izbe, Táňa pustila nejakú platňu na svojom príšernom gramofóne, a keď sme potom ležali na perinách, hral som sa s jej malou rukou, ktorú nechala ležať na mojom bruchu a rozmýšľal som pokojne, prečo mám pocit, že mi jej krása zovšednieva. Rozprávala mi o svojich dňoch, o hodinách úmorného boja so spánkom na prednáškach, o konfliktoch s mamou a vecnými slovami vypĺňala prázdnotu zvyšného času. Spozoroval som, že ma to rozčuľuje, čosi mi chýbalo v jej živote, akoby jej život plynul potiahnutý nudou, a to bolo niečo nezvyčajné. Alebo sa nudím ja, rozmýšľal som. Čakám, ale na čo? A hoci som chcel ostať pri Táni, lebo som tušil, že my nachádzame lásku v rozhovoroch, odchádzal som domov. Tam sedela mama v kuchyni, možno práve teraz omámená inzulínom, kocúr ju zo zábavy hryzie do ruky a ona sa oddáva milosrdnej hmle, v ktorej otec každú chvíľu príde domov a dá sa jej najesť. Keď som nestihol autobus, tak som radšej klusal niekoľko zastávok po chodníku, aby som s úľavou zazrel rozsvietené svetlo v izbe.

         Sedávala pri televízore a kocúr jej spal pri nohách.

         „Ahoj. Čo tak skoro?“ pýtala sa. „Pohádali ste sa?“

         Ale aj inak sa mi všetko videlo akési nanič. Zemeguľa puchla nervozitou, prestával som čítať noviny, nemal som už náladu odhrabávať z nich kopu špiny a hľadať kúsky pravdy.

         A tak, hoci som si to neuvedomil, tešil som sa najmä na Adama a Danicu, ktorá sa guľatila s tajomným úsmevom na tvári a v ich byte rástol kopček detskej bielizne.

         Tak nejako to vyzeralo v polovici decembra. Husto snežilo a ja som na svojom bicykli radostne obchádzal vzdychajúce autobusy, ktorým spod kolies striekali gejzíry snehu. Zastavil som sa cestou do práce u Adama, dvere, ktoré inak zamkýnali, boli dnes otvorené, a tak som vošiel.

         „Héej,“ zvolal som, „kto je doma?“

         Odchýlenými dverami som nakukol do izieb, lebo sa mi zdalo, že som začul nejaký mrmot, ale v mĺkvom šere sa nič nehýbalo.

         „Tu som,“ ozvalo sa zreteľnejšie a Adamov hlas vychádzal z kúpeľne.

         Otvoril som teda a on tam ležal ponorený po krk do peny, zo zaroseného zrkadla stekali kvapky, vytiahol ruku a pokývol mi ako uhorský gróf.

         „Ahoj, starký,“ privítal ma, „dlho som ťa nevidel.“

         „Ale,“ mávol som rukou. „Ponáhľam sa do roboty. Prišiel som ti dať niečo na čítanie a spýtať sa na Danicu. Ako sa má?“

         „Dobre. Včera večer porodila.“

         „Nie!“

         „Ale áno.“

         „A?“

         „Mám syna,“ povedal konečne a teraz sa usmial tomuto divadlu, kým ja som si sadol na kraj vane a fučal od prekvapenia.

         Nechal som ho vo vani a hnal sa na bicykli mestom, sneh sa valil z neba čoraz rýchlejšie, zapchával mi oči, nos aj ústa, ale ja som bol šťastný, že môžem prskať, pľuvať a nadávať, lebo vo mne kypela divošská radosť. Vítal som ju ako dávneho priateľa, ktorý sa už veľmi dlho neukázal.

         Ani za pultom som sa nevedel zbaviť nasprostastého úsmevu, sedel mi na tvári ako kŕč a duša jasala nad všetkým, čo bolo okolo mňa, vítal som davy, ktoré sa valili dnu a defilovali predo mnou s maskou nezáujmu v očiach.

         „Také ventily nemáme, pani,“ plesal som. „To je talianska batéria, nemáme tieto súčiastky už dva roky a ani nebudú.“

         „Ale čo budem robiť? Tečie mi voda!“ spýtala sa nariekavo a upierala na mňa veľké belasé oči lemované čerňou.

         „Vyhoďte ju a kúpte si našu, myjavskú,“ radil som nadšene. „Je škaredá, ale funguje!“

         „Nie,“ vyhlásila pani tvrdohlavo. „Pôjdem do Talianska na dovolenku a tam si tesnenie kúpim!“

         „Hm,“ zamrmlal som porazený a obrátil sa k ďalšiemu zákazníkovi: „Prosím.“

         „Ja by som sa chcel s vami porozprávať,“ povedal človek v hnedom obleku, s úzkymi fúzmi a bez košíka.

         „Hm,“ zamrmlal som znovu a vyšiel spoza pultu.

         „Poznáte ma, však?“ usmial sa.

         „Nepoznám. Ale na tom predsa nezáleží, či hej?“

         „Nie,“ usmial sa znovu. „Choďte sa obliecť, ja tu počkám.“

         „Pišta, prišli si po mňa policajti,“ oznámil som šéfovi.

         Musel som nastúpiť do bieleho žiguli, v ktorom sedel ďalší chlapík s fúzikmi a vyhrieval ho. Vlastne mi malo už dávno zísť na um, že raz prídu, uvažoval som, a keď šofér šmýkal auto po zákrutách plných závejov, z celého srdca som si želal, aby sme vrazili do stĺpa.

         „Tak o čom sa porozprávame?“ spýtal sa.

         Pokrčil som plecami. V kancelárii bolo zima a celé telo sa mi triaslo, závidel som im ich tuk a pokojnú istotu, s akou si pripaľovali cigarety. Drvil ma chlad, ale zistil som, že to nevidia, zrejme prichádzal znútra a len vo vnútri sa prejavoval. Zatínal som zuby, nech nedrkocú, a dýchal som pomaly, zhlboka, ako kedysi pred pretekmi, keď bolo treba utíšiť srdce, aby sa nevyčerpalo splašeným búchaním. Po troche sa mi to darilo, do rúk sa mi vracala krv a svaly som po kúskoch uvoľňoval.

         „Čo nám poviete o vašej ceste do Poľska? S kým ste sa tam stretli? Hm?“

         Pokrčil som plecami, a tak mi vzali všetko, čo som mal pri sebe, aj šnúrky z topánok a viedli ma dlhou chodbou.

         „Dúfam, že to oznámite mojej mame,“ povedal som. „Je chorá.“

         „Všetko záleží na vás,“ usmiali sa obaja.

         Cela ma príjemne prekvapila čistotou, dostal som vyžehlenú plachtu a voskovaný pohár s kúskom mydla.

         Tak. A čo teraz? spýtal som sa v duchu.

         Drôtené okno vysoko nad mojou hlavou bolo zasypané snehom, tam sa začínal povrch zeme, po ktorom som ešte dnes chodil. Napadlo mi, či nie som v cele, kam v päťdesiatych rokoch púšťali kňazom vodu z hadice, čo tu trčala zo steny. Alebo tu v prvé dni sedel otec. Poprezeral som steny, ale tých niekoľko nápisov zrejme nepochádzalo od neho.

         Mal by som premýšľať, povedal som si. Teraz mám dosť času a nijaké rozptýlenie.

         Chvíľu som to poctivo skúšal, ale potom som s povzdychom zastal pri posteli a urobil prvých sto drepov. Zohriali ma, ale aj tak by som rád našiel nejaký iný zdroj tepla. Spomenul som si na horúci radiátor vo svojej izbe, ale rýchlo som potriasol hlavou a predstavil si čosi chladnejšie ako táto cela. Napríklad môj bicykel vonku pred obchodom. Mrzol a zapadal snehom, chudák.

         Prišli si po mňa na druhý deň o desiatej. Už ma boleli kĺby z ustavičného cvičenia. Dostať tak pol roka, je zo mňa Herkules, pomyslel som si.

         „Mlčíte, ale domov by ste chceli,“ povedali po dvoch hodinách. „Vôbec nám nepomáhate.“

         „Zavreli ste mi otca a chcete, aby som vám pomáhal.“

         „Ako myslíte. Ale vaša mamička má o vás iste starosti,“ povedali a zasa ma zamkli.

         „Čo odo mňa chcete, svine?“ mrmlal som si. „Takto zavrieť človeka.“

         Ale pustili ma. Síce po dvoch dňoch, no ja som im bol vďačný aj za to. Na uliciach pribudlo snehu a električky v ňom vyrývali hlboké brázdy.

         Mame medzitým sčerveneli oči a vpadli hlboko do tváre, ale páčilo sa mi, ako v nich zasvietila radosť, keď sa na mňa vrhala vo dverách.

         „Ach, tie svine, tie svine,“ opakovala šťastne a silne ma stískala.

         Keď ma púšťala za Táňou nakŕmeného mäsom do prasknutia, na Viedni zasa hlásili, že sa vo svete voľačo porušilo. Čudujem sa, že sa tá naša zem ešte vždy otočí raz za dvadsaťštyri hodín, pomyslel som si.

         Ale tmavé a vyprázdnené ulice mi tvrdili, že sa nič nezmenilo, svet je naďalej taký ako inokedy, ulice sa babušia do snehu, ktorý odráža modré svetlo oblokov. Ale možno zmena prichádza skôr, ako o tom vedia tie modré obloky. Že pouličné lampy sem-tam svietia a že trolejbus, ktorý ma vezie, by jazdil dokonca aj prázdny, tomu ja už neverím. To nie je nijaký dôkaz.

         Týmito chmúrnymi myšlienkami som zaháňal radosť, ktorá sa ma zmocnila. Po dlhšom čase som mal totiž opäť pocit, že Táňu milujem a že jej celý patrím. Dokonca som sa jej cítil hoden, tešil som sa na ňu a nenašiel som pritom v sebe ani najmenší tieň jemného strachu z nudy, ktorý ma v poslednom čase sprevádzal. Málokedy sa človeku v živote stane, aby sa mohol vidieť v takom jasnom svetle. V ten deň som si bol istý, že sa každému javím taký dobrý, aký som chcel byť, a preto som sa ani nesnažil svoj obraz rozpitvávať, len som sa z neho tešil. Basa je krásna vec, rúhal som sa.

         Táni som v očiach našiel iskru, ktorá mohla byť radosťou a úľavou, ale ja som si ju vysvetlil ako obdiv.

         „Bolo to zlé?“ pýtala sa rozochvene a položila platňu na svoj príšerný prístroj.

         „Blbé je, že človek nevie, dokedy tam bude trčať. Či dva dni, alebo dva roky,“ odvetil som.

         Milovali sme sa uprostred chrapotu starých hitov a jej mama za stenou milosrdne búchala do stroja. Žasol som nad Táninou krásou, akoby si ju skrývala po celý čas pre túto chvíľu, neznesiteľne žensky si vyzliekla tričko a striaslo ma, lebo náhle do mňa vstúpilo teplo a zažalo zápalnú šnúru, tak som si to aspoň predstavoval, lebo som zreteľne cítil tú bláznivú silu, prichádzajúcu zvonka a vrážajúcu do slabín, tam horí a ženie ma k Táni, ktorá ju asi tušila, lebo oči jej zmútneli, otvorila sa a na môj náraz odpovedala dlhým výdychom. Výbuch prišiel nečakane náhle a s takou silou, že som mu na zlomok sekundy podľahol, zamrzelo ma to, ale pri pohľade na energiu, ktorá víťazne pulzovala a rozlievala sa po mojom bruchu, vracal sa do mňa pokoj, po akom som už dávno túžil a ten vytrel z pamäti všetko okrem nežnej prítomnosti, aká sa do nej práve zapisovala.

         Vychladol nám čaj. Táňa pchala svoje studené nohy medzi moje a utierala ma vreckovkou, ktorú si schovávala pod vankúš, potom som si položil hlavu na jej teplé brucho a ponechal som si v hlave iba jedinú myšlienku, že všetko je vlastne úžasne jednoduché, nič nie je ľahšie ako milovať.

     

         O tri dni sa zo snehu stala hnedosivá kaša, ktorou ma ostreľovali autá, takže som radšej okľukami prechádzal tichými uličkami. Na brade mi zamŕzal dych a oziabali ma palce na nohách. V obchode sa nám parilo od úst, lebo miesto kúrenia sa za regálmi skrývala jediná teplá rúra a ja som sa pokúšal zahrievať vedomím, že otec je na tom horšie, lebo advokát cudne poznamenal, že tam veru majú chladno, na čo sa mame pustili z očí potoky.

         Stmievalo sa, skôr ako sa deň vôbec začal, vychádzal som z obchodu vlastne do noci, a kým som prišiel k Adamovi, premrzol som na kosť.

         „Ahoj,“ povedal som a radostne vhupol do teplej izby. Adam sedel v kresle, nikde neležali papiere ani knihy, všade čisto a na stole kôpka detských handričiek. „Čo maličký?“

         „Nič,“ pokrčil plecami, „včera zomrel.“

         „Nie!“

         Ale on iba hlavou kýval, že áno, a ja som sa prepadol do príšerných hĺbok, prisahal by som, že padám veľkou rýchlosťou niekam dolu, najskôr do minulosti a keby som nesedel, cítil by som v žalúdku to isté, ako keď som skákal z desaťmetrovej veže. Ale videl som v tej hĺbke miliónové davy, čakali na Adama, aby mu povedali: Vidíš? Takto je to. Pamätaj.

         Do riti aj s takýmto svetom, kričal som v duchu. Načo mu to je, vy šašovia? Memento mori, vy kreatúry? Čo z toho, keď sa život posral?

         O dve hodiny som sa pozbieral z kresla, Adam ostal sedieť, a tak som len potichu zatvoril dvere. Vonku husto snežilo a za mnou ostávala tenká stopa, jediná v pustých uliciach. Prišlo mi zle a nevládal som do kopca, lebo kolesá sa prešmykovali. Bicykel som domov dotlačil.

    Zobraziť všetko