Foto© Peter Procházka
Foto© Peter Procházka




  • Životopis autora

    Po maturite na gymnáziu v Starej Pazove (1979) študoval v r. 1979 – 84  slov. jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade. R. 1983 – 84

    Po maturite na gymnáziu v Starej Pazove (1979) študoval v r. 1979 – 84  slov. jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade. R. 1983 – 84 vyučoval slov. jazyk a literatúru na základnej škole v Novom Sade, 1985 – 86 bol turistickým sprievodcom v Belehrade, 1988 – 89 novinárom v týždenníku Hlas ľudu v Novom Sade, od 1989 redaktorom kultúrnej rubriky slov. vysielania novosadskej televízie. Patrí k predstaviteľom mladšej generácie slov. literárneho života  vo Vojvodine, do literárneho zoskupenia – Generácia X. Debutoval zbierkou srbochorvátsko-slov. básní Prolecni plodovi (Jarné plody, 1977). Vo svojej tvorbe sa zamýšľa nad hodnotovou orientáciou súčasného človeka. Zbierky: Dážď do tváre (1983), Život na plejbek (1987), Horeznačky (1992), Namiesto kodicilu (2001), Takmer o ničom (2010) a 3 bodky v dvoch vytiach (2014). Je autorom novely Rezervista bez rezervnej kože (2000), knihy krátkych próz pre deti Pozemšťan Milan a Vincent bez ucha (1996), V Anninom sne črieda koní bdie (2007), divadelnej hry Záložák (1998) a troch bibliofílií, v ktorých prezentoval svoje slov. i srbské verše. Do srbčiny prekladá súčasnú slov. poéziu.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Rezervista bez rezervnej kože (2000)
    • Ma, daj, nasmeši se... (2007, po srbsky, po slovensky 2012)
    • Príbehy z čiernej skrinky (2013)
    • No tak, usmej sa... (2019, 1.vydanie)

    Poézia

    Dráma

    • Záložák (1998)

    Pre deti a mládež

    • V Anninom sne črieda koní bdie (2007)
    • Próza

      Pozemšťan Milan a Vincent bez ucha (1996)

    Odborná literatúra

    • Život ako veľké divadlo (2007)
    • MAKAN (2015, monografia o režisérovi Jánovi Makanovi)
    • Sny a hviezdy profesora Michala Filipa (2015)
  • Charakteristika tvorby

    Spisovateľ Martina Prebudila je predovšetkým básnik, hoci skúšal písať aj prózu pre deti. Jeho básnické začiatky sú
    Spisovateľ Martina Prebudila je predovšetkým básnik, hoci skúšal písať aj prózu pre deti. Jeho básnické začiatky sú v znamení jeseninovských pocitov, s badateľnou snahou prekonať ich mierne ironickým a sebaironickým postojom. Najviac je to príznačné pre knižný básnický debut, Dážď do tváre – lyrický subjekt je tu dokorán otvorený otázkam bytia a hľadania seba. V treťom cykle tejto zbierky, Znova na počiatku, v kratkých v básňach sa pocitovo vyznáva z „neskrotiteľného nepokoja“, znova si kladie otázku „pred zrkadlom“, znova je „zabudnutý nad belosťou papiera“. Takéto, v podstate melancholické, niekedy až sentimentálne motívy a témy sa z Prebudilovej poézie postupne vytrácali – vystriedal ich drsnejší a nekompromisný autorský postoj. Takýto postoj signalizujú už aj tituly niektorých básnických zbierok (Život na plejbek, Horeznačky, Tri bodky o dvoch vytiach...). V jednej časti jeho tvorby sa dokonca prejavila beatnická pocitovosť, ba aj barbárske gesto, odmietajúce skvostnatené dogmy a normy. Autorský postoj odmietania je vôbec príznačný nielen pre Prebudilu, ale aj pre iných básnikov (Ladislav Čani, Katarína Hricová), hoci sa u každého prejavuje v inakších typologických a poznávacích súradniciach. U Prebudilu najčastejšie pramení z melanchólie lyrického subjektu. Do jeho básnickej tvorby sa dostali aj tragické tóny vyplývajúce z juhoslovanských vojnových udalostí („nedá sa metaforovať / skutočnosť je príliš skútočná / žiť by sa chcelo / a žiť v umieraní nemožno“). Adam Svetlík v monografii Poézia vojvodinských Slovákov v druhej polovici 20. storočia kapitolu o básnickej generácii, do ktorej okrem Martina Prebudilu patria Ladislav Čáni, Katarína Hricová, Ján Salčák, aj niektorí iní,  nazval Poézia katastrofizmu, a skupinu básnikov nazval Generácia X (podľa románu Douglasa Couplanda, v ktorom je podaný obraz generácie tridsiatnikov, narodených začiatkom 30. rokov minulého storočia, ktorá, podľa Jeana Baudrillarda, žije „v uskutočnenej apokalypse“). Typologické súvislosti tejto generácie slovenských vojvodinských básnikov možno sledovať v porovnaní s básnickou tvorbou Jozefa Urbana, Ivana Koleniča, Tatiany Lehenovej, Jána Litváka, Kamila Zbruža, Andrijana Turana a Róberta Bielika).
               Tvoril aj prózu, najprv napísal novelu Rezervista bez rezervnej kože, v ktorej píše o svojich zážitkoch a skúsenostiach záložáka vo vojnových rokoch na územi bývalej Juhoslávie, ale v zázemí, nie priamo z frontu (kniha je preložená do srbčiny). Neskoršie sa podujal na románv srbčine, relatívne rozsiahly, v ktorom zobrazuje postavu architekta, vydedenca zo života, ktorý si svoje vydedenecké pocity zmierňuje alkoholom (tento román je preložený do slovenčiny.
                Je aj autorom dvoch kníh próz pre deti: v prvej sa svet dieťaťa znázorňuje z aspektu chlapca Milana  a v druhej z aspektu dievčatka Anny. Podľa Jarmily Hodoličovej, keď ide o výrazovo-tematické osobitosti Prebudilovej tvorby, „do jednotného celku ich spája téma prírody, dedinské prostredie, živočíšny svet a humorný nadhľad, v ktorom sa kriticky preznetujú aj dospelí“.
    Michal Harpáň, 2016
     
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Rezervista bez rezervne kože. [z orig. Rezervista bez rezervnej kože do srbčiny preložil Samuel Boldocký]. Nový Sad: Prometej, 2003.
  • Literárna tvorba - preklad

    Dana Podracká: Autoportrét s Prokurstovim ležajem (Autoportrét s Prokrustovým lôžkom, 2015) Jaroslav Rezník: Mudrost jesenjeg lišća
    Dana Podracká: Autoportrét s Prokurstovim ležajem (Autoportrét s Prokrustovým lôžkom, 2015)
    Jaroslav Rezník: Mudrost jesenjeg lišća (Múdrosť jesenného lístia, 2015).
    Predrag Jovanović Danilov: Moje presné vidiny (2105)
    Daniel Hevier: Elektronski klovn (Elektrónkový klaun, 2002)
    Jozef Leikert: Iz dubine trave neba (Z hlbokej trávy neba, 2006)
    Miroslav Bielik: I kada ne bih bio (Aj keby som nebol, 2012)
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    Autor neuved.: Novinky Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov (Martin Prebudila: No tak, usmej sa...). In: Literárny týždenník , roč. XXXII, 27. 2. 2019, č.
    Autor neuved.: Novinky Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov (Martin Prebudila: No tak, usmej sa...). In: Literárny týždenník, roč. XXXII, 27. 2. 2019, č. 7 – 8, s. 19.

    EFAR: Z literatúry zahraničných Slovákov. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 10, s. 149 – 151.

    -tlsss-: Noví čestní, mimoriadni a riadni členovia SSS. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 5. 9. 2018, č. 29 – 30, s. 15.

    SVETLÍK, Adam: Generácia X po rokoch alebo z utópie do apokalypsy (štúdia). In: Vertigo, 2017, č. 4, s. 20 – 21.

    SVETLÍK, Adam: Súčasná slovenská vojvodinská literatúra a literárna kritika. Z tvorby vojvodinskych autorov. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 7 – 8, s. 181– 264.

    TAZBERÍK, Ján – PREBUDILA, Martina: Odmalička je mi vzácne slovenské materinské slovo. (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 1. 7. 2015, č. 25 – 26, s. 1 – 2.

    ŠAH: Pripomíname si. Martin Prebudila – 55 In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 5, s. 160.

    -red-: Kaleidoskp. Laureát Ceny Nového života Martin Prebudila. In: Literárny týždenník, 20. 5. 2015, č. 19 – 20, s. 12.

    SVETLÍK, Adam: Nestarnúca poézia Martina Prebudilu. Nový život, 63, 2011, č. 1-2, s. 44-46.

    VALENTOVÁ-BELIČOVÁ, Zdenka: 55. medzinárodný veľtrh kníh v Belehrade. In: Knižná revue, roč. XX, 10. 11. 2010, č. 23, s. 9.

    SVETLÍK, Adam: Poézia vojvodinských Slovákov v druhej polovici dvadsiateho storočia (2007)

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Najnovšiu básnickú tvorbu Martina Prebudilu, knižne publikovanú v zbierkach Takmer o ničom (2010) a  3 bodky o dvoch vytiach... (2014), možno
    Najnovšiu básnickú tvorbu Martina Prebudilu, knižne publikovanú v zbierkach Takmer o ničom (2010) a 3 bodky o dvoch vytiach... (2014), možno definovať ako typický beletrizovaný denník, v ktorom básnik zobrazuje celoživotný osudový zápas so sebou a so skutočnosťou, do ktorej je svojou existenciou ponorený. Aj pri čítaní najnovších Prebudilových básni vidieť, že sa ešte vždy nezriekol svojich mladistvých inšprácií; ide aj naďalej o poéziu rozpoznateľnej revolty vyvolanej najrozličnejšími deformáciami skutočnosti, predovšetkým falošnou morálkou, pokriteckými konvenciami a najmä všeobecným poklesom ľudskosti (Adam Svetlík).
     
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Stále na niečom robím a čo z toho bude – uvidíme po čase. Milan Rúfus raz povedal, že ani jeden básnik nežije tak, aby mohol každý deň
    Stále na niečom robím a čo z toho bude – uvidíme po čase. Milan Rúfus raz povedal, že ani jeden básnik nežije tak, aby mohol každý deň napísať verš, či už báseň... 
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Verše, ktoré píšem, sú vlastne túžbou uniknúť z preorganizovanej spoločnosti a len tak nezáväzne sa túlať,
    Verše, ktoré píšem, sú vlastne túžbou uniknúť z preorganizovanej spoločnosti a len tak nezáväzne sa túlať, uprednostňovať meditácie a snívania pred každodennou utilitárnou činorodosťou... Kríza hodnôt a intelektuálny relativizmus dnešnej doby poznačujú vo veľkej miere túto moju poéziu... 
     
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Nového života (Báčsky Petrovec, Srbsko 2015) za cyklus básní Malá mi je malá / malá ranné slabá metafora.
  • Ukážka z tvorby

    Martin Prebudila Hej, Džimi, starneme ... Keď z mesta prichádzal do svojho rodiska, do svojho už trochu pozabudnutého mestečka, pri príležitosti
    Martin Prebudila
    Hej, Džimi, starneme...

    Keď z mesta prichádzal do svojho rodiska, do svojho už trochu pozabudnutého mestečka, pri príležitosti nejakého výročia, alebo niečej svadby, prípadne na niečí pohreb, Miloš zo zvyku parkoval svoje auto na dvore rodinného domu, potom vysadol na svoj prastarý bicykel a pomaličky otáčajúc zahrdzavené pedále odchádzal smerom do centra. Časom, presnejšie za posledných dvadsať rokov, sa jeho rodná obec zmenila na mestečko.
             Malo už takmer dvadsaťtisíc obyvateľov a prednedávnom, na začiatku tretieho milénia, na hlavnom a zatiaľ aj jedinom Slovanskom námestí dostalo verejné WC a vďaka tomu v širšom kontexte získalo prívlastok malého mesta. Samozrejme, Milošovi sa ani teraz nepáčilo urbanistické a architektonické riešenie jadra mesta, v ktorom bolo len zopár obytným budov s ošarpanými priečeliami starých buržoáznych domov ešte z konca 19. a začiatku minulého storočia, ktoré beznádejne čakali, ako staré dievky, aby sa naplnil okresný rozpočet, aby sa mohli ukázať v plnej kráse. Aj teraz cítil, ako za sivými fasádami dýchajú staré tapety a ťažké záclony, rozpadáva sa muránske sklo a ich jediným návštevníkom je vlaha.
             To, čo sa mu najviac páčilo v jeho meste, boli široké, rovné priamočiare ulice z oboch strán plné rozličných zelených a ihličnatých stromov, nádherný storočný park, v ktorom ešte stále stál monumentálny pomník už dávno zabudnutého národného hrdinu s obligátne vysoko zdvihnutou rukou a puškou v nej. Iba niekoľko budov z obdobia nedávneho socializmu malo tri až päť poschodí a samotné jadro mesta, postavené podľa plánu ešte v 18. storočí v dobe Márie Terézie, bolo monocentrické a hegemónne a z jeho stredu sa na všetky štyri strany sveta rozbiehali štyri hlavné dlhé ulice.
             Namiesto relaxačnej jazdy bicyklom, dnes do centra išiel pešo, z nohy na nohu, ako starý dôchodca, nikam sa neponáhľajúc a bez jasného cieľa. Dýchal na plné pľúca a v myšlienkach sa vracal do svojho najrannejšieho detstva. Zdá sa, že majú pravdu tí, ktorí tvrdia, že o čo je človek starší, o to sa častejšie a hlbšie vracia do zahmlených chvíľ dávno pominutého detstva. Obrazy vyvierajú ako rozbúrená riava, z ktorej na breh reality ako zlaté obliaky vyskakujú fragmenty spomienok na tie bezstarostné a nevinné chlapčenské dni.
    Napríklad, neraz stačilo aby počas jednej z jeho nespočetných prechádzok z dvora domu, vedľa ktorého práve prechádzal, k nemu dorazila vôňa nedeľného hovädzieho, alebo slepačieho vývaru, toho pravého, mastného, hustého
    so všetkými petržlen-mrkva-paštrnák prísadami, aby ho okamžité vrátila do podobného, teraz už dávno minulého letného predpoludnia, keď aj oni boli ešte rodinou.
     
    Matka, najmä v nedeľu, varievala veľmi chutné a bohaté voňavé jedlá, kým otec umýval a pucoval svoj nemecký bicykel Bizmark z roku 1938 kúpený z prvej robotníckej výplaty, ktorý tu pravdepodobne zaostal po Druhej svetovej vojne, ináč výborne vyrobený a odvtedy aj pozorne chránený a udržovaný a Miloš sa so svojou o niečo mladšou sestrou Vierou a ostatnými deťmi naháňal po zaprášenej ceste. Z toho hustého sivého prachu robili kôpky, ktoré následne na seba kopali bosými nohami, aby v okamihu všetci boli prikrytí lepkavým prachom ako malé špinavé cigánčatá. Iba zdravé biele zuby a šťastné detské oči sa im veselo a iskrivo smiali vtedy ešte netušiac, čo ich o pár rokov všetko čaká v drsnom svete dospelých.
    Pre malého Miloša  a všetkých jeho indiánov a kovbojov, partizánov a Nemcov, dobrých a zlých hrdinov z jeho ulice najveselšie chvíle nastali, keď na ten hustý šedivý prach napršal hustý letný lejak a keď mohli ako neoperené kačiatka, behať a skákať po tej čoraz blatistejšej ceste. Ten teplý letný lejak s obrovskými kropajami, ktoré ako rôznofarebné bomby padali z oblohy do mäkkého prachu a v dotyku s ním sa rozpúšťali, mu zostali nezmazateľne vryté v pamäti. Vtedy boli mokrí, zablatení, rozšantení a bezstarostní. Ako to už býva, potom nasledoval výprask, kúpanie v dobitom plechovom koryte, obed a prípadne ešte aj včera prisľúbený odchod do kina na prvé poobedňajšie premietanie: Tarzan, Vinetu, John Wayne, alebo partizáni Bata a Ľubiša, ako kynožia polovicu Nemecka. Jadierka, dva kopčeky zmrzliny a späť domov. Pred odchodom do kina bol vyrieknutý rodičovský trest - zákaz vychádzky na ulicu
    (a do prachu) aspoň budúci týždeň. Ten týždeň trval prinajhoršom do napozajtra, kedy sa prešibaní a vynaliezaví fagani pod rôznymi zámienkami opäť začali vykrádať na ulicu a znovu sa zoskupovali a spoločne odchádzali za nevinnými, hoci občas aj nebezpečnými, dobrodružstvami. Čo sa napokon opäť končilo riadnym výpraskom, zákazom vychádzky a kamarátenia. A tak stále dokola. Deti neprestávali veriť, že sú múdrejšie a že stále majú navrch a vyhrávajú svojich rodičov bežiac a ponáhľajúc sa do dospelosti. Aby sa stali veľkými. Ani len netušili, že šťastnými a VEĽKÝMI boli iba vtedy...
     
    Aj dnes, keď Miloš vyšiel na ulicu z pradedovského dvora, namiesto asfaltky videl práve tú zaprášenú cestu s odtlačkami detských chodidiel, ich prvé, dávno zabudnuté kroky. Túto, jeho časť ulice, ktorá siahala od horného konca až sem, kde ju kedysi pretínal vyschnutý kanál, starší ľudia nazývajú Biele blato. Mladšie generácie o tom už nič nevedia, a prečo by ich to vlastne aj malo zaujímať?! Vo svete počítačov a počítačových hier už samotné pomenovanie Biele blato stráca akýkoľvek zmysel, čo i len ako jednoduchá informácia. Avšak pre ľudí a kone v minulosti to malo veľký význam.
     
    Tento nižší úsek ulice, dlhý asi päťsto - šesťsto metrov, odjakživa zaplavovali veľké dažde a spodné vody. Najmä v októbri, keď kone ťahali z horného konca na polia prázdne vozy, stúpajúc po vytvorených hlbokých brázdach v blate. Ale oveľa horší bol návrat z poľa, keď kone ťahali vozy plné zlatej kukurice a po pás sa vnárali do tých šedobielych blatistých brázd. Gazda ich vtedy obyčajne nemilosrdne bičoval, aby sa s vypätím posledných síl predsa len dostali z toho hlbokého blatistého úseku cesty. A kone divoko a bolestivo erdžali, vzpínali sa, ťahali, a telá im oblievala hustá pena. Ťahali, predierali sa a zároveň s touto pascou blatistého úseku cesty bojovali o prežitie. Vtedy to bolo oveľa ťažšie, a zároveň oveľa krajšie a ľahšie. Aspoň sa tak zdalo Milošovi, kým spomínal na tých ľudí a tie kone, ktorí sa už dávno pominuli...
    A ešte niečo. Na samom konci tej jeho blatistej ulice, tam za poslednými domami, bola naďaleko známa Čániho močarina, iba o niečo menšia a menej známa než bola Gajičova močarina, tá pri tehelni, ale s rovnako priezračnou a čistou vodou plnou rôznych rýb. Tu sa Miloš, spolu so svojimi huckelberryfinnovcami chodieval kúpať počas celého leta (more poznali iba z pohľadníc), vyrábali plte zo zviazaných snopov kukuričia a ako skutočný piráti dobýjali neznáme pobrežia. Na obyčajné drevene palice s jedným háčikom chytali ryby, neraz aj polkilové; karasy, kapríky, liene a občas zablúdila aj dáka slepá šťuka. V prestávkach medzi splavovaním a rybárčením do vyvýšenej žltej zeme brehov, v takzvaných bajeroch, kopali veľké vyhĺbeniny, ktoré využívali ako úkryty, ako jaskyne alebo bunkre. Keď im aj to všetko zunovalo vymýšľali ďalšie hry a nezbednosti.
    V jedno leto bolo veľmi aktuálne chytanie žiab. Presnejšie povedané – žabiakov. Na rybársku udicu zavesili kúsok zeleného listu a potom mávajúc palicou nad vodou vľavo a vpravo, hore a dole lákali a chytali veľkých žabiakov. Slizké a kopŕcajúce sa žabiaky dávali dole z udice bez žiadneho strachu. Kým ho jeden pevne držal vo vzduchu, druhý mu strkal do zadného otvoru pripravenú slamku a silne fúkal až kým sa žabiak nezmenil na veľký okrúhly balón. Potom žabiaka, nafúknutého a okrúhleho hodili na hladinu vody, kde sa ešte chvíľu vydesene metal a plával, kým nepraskol, vybuchol, alebo jednoducho nezdochol. Tak, aj to ich bavilo a napĺňalo ich bezstarostné a prekrásne dni detstva.
    Večer, obyčajne piati šiesti najodvážnejší, odchádzali na neďaleký cintorín a tam sa ukrývali v otvorených kryptách. Ostatným, dievčatám a menej odvážnym prinášali z cintorína plané jablká a nádherné veľké čerešne.
    Všetko bolo sladké. A na dosah ruky...
     
    Ešte včera, keď Miloš vyrážal autobusom z mesta, náhle zachladilo a spustil sa silný dážď, ktorý ani dnes nemienil prestať. Hoci bol iba začiatok septembra teplota vonku klesla o desať – dvanásť stupňov, čo spolu s vetrom vytváralo pravé jesenné počasie. Neobvykle chladné na toto ročné obdobie.
    Obliekol si nepremokavú teplú bundu, na hlavu si nasadil hrubú tmavomodrú šiltovku a zakrytý širokým maminým dáždnikom s drevenou rukoväťou, ktorý našiel v jej spálni v kúte vedľa starej skrine, vybral sa pozvoľna smerom k centru. Ani sám nevedel prečo, ale tentoraz si vzal so sebou aj mobilný telefón, hoci veľmi dobre vedel, že mu nikto nezavolá a on tiež nikomu nemienil volať. Iba ak starému Džimimu, ale ten je určite kdesi v krčme, prípadne v šachovom klube, kde sa obvykle schádzali miestny novinári, malí grafomani a samozrejme on – Džimi. Nevideli sa od predminulého leta. Znamená to, že uplynuli presne dva dlhé roky.
    Chladný silný vietor víril po ulici len čiastočne zožltnuté listy a hádzal ich na lepkavý chodník. Miloš sa obával, aby mu silné nálety nezničili slabučký starý dáždnik s drevenou rukoväťou, ktorý mama niesla iba pri sviatočných príležitostiach, čo v posledných rokoch boli obvykle pohreby a pri pravidelných odchodoch do kostola. Na bunde mal síce aj kapucňu, ale určite by mu bolo ľúto, keby sa tomu jeho zostarnutému dáždniku prihodilo čosi neplánovaného.
    Z jeho rodinného domu po centrum musel šliapať po mokrom a bohvieprečo zablatenom chodníku asi dva kilometre. Nikam sa neponáhľal a toto ponuré daždivé počasie mu takmer vyhovovalo. Po ceste, našťastie, nestretol nikoho známeho, nepočítajúc dvoch zmoknutých cyklistov, ktorí sa najpravdepodobnejšie ponáhľali domov. Nemal náladu nikomu sa hlásiť, prihovoriť sa a ešte menej, aby ho niektorí z jeho susedov alebo dávnych známych zastavil a pýtal sa ho na zdravie.
    - Zdravie ako zdravie, s tým človek nikdy nevie a v konečnom dôsledku, čo je komu po mojom pojebanom zdraví!
    Dážď, vietor, neobvyklá šeď, zatiahnuté rolety na bezfarebných domoch v Milošovi iba umocňovali jeho ponurú náladu.
    V prvom stánku si kúpil noviny a najnovšie číslo AG magazínu, samozrejme aj dve škatuľky cigariet, tých silných, a bez zaváhania sa vybral do svojej kaviarne Mond. Posadil sa k stolu hneď pri dverách a neznámeho mladíka v role čašníka, ktorý ho prišiel obslúžiť, sa spýtal, či tu už bol majiteľ Janko. Spolu s objednanou kávou a malým koňačikom dostal aj odpoveď, že ... pán Janko predpoludním oddychuje doma a že príde až poobede asi okolo jednej...!
    - Znamená to, že sa opäť nestretneme. Škoda, – ľutoval Miloš, lebo na príchod svojho kamaráta z mladosti a teraz úspešného majiteľa útlej kaviarničky musel čakať ešte dve a pol hodiny a to bolo preňho pridlho. Začal listovať kúpený časopis a už na prvých stranách mu pozornosť pripútal zaujímavý a rozsiahly článok o katalánskom architektovi Antoniovi Gaudím. Mal rád tohto excentrika a jeho jedinečné formy a konštrukcie, najmä jeho kostol La Sagrada Familia. Škoda, že ho prešla električka. Takého Antonia. Kým vypíjal kávu a záväzný koňačik a pripaľoval si jednu cigaretu o druhú, pohľadom hľadal po miestnosti známe detaily a obrazy ich spoločne strávených chvíľ. Pri tomto stole, pri ktorom sedel aj teraz, zakaždým, keď prichádzali navštíviť matku sedela aj ona, jeho bývalá Kristína. Je to smutné, veľmi smutné, keď vám je niekto obzvlášť milý už bývalý. Bol tu malý milión detailov pripomínajúci ich mladosť. Odtiaľto odchádzali na skúšky, vracali sa späť a oslavovali, ľúbili sa a hádali, sľubovali a klamali, padali a vzlietali, stretávali sa a rozchádzali...
    Zrazu sa postavil, zaplatil mladému čašníkovi, nechal mu malé prepitné, potom vzal ten starý mamin dáždnik a pobral sa von. Ale kam?! Kam teraz? Do toho prázdneho, už dávno prázdneho domu sa mu nechcelo.
    Pobral sa na cintorín. Naďalej pršalo a nakoľko bol deň uprostred týždňa, ani na cintoríne nebol nikto. Okrem tých, ktorý tu dole, prípadne niekde tam hore, ticho a pokojne podriemkavali.
    Hrob rodiny Majských, vyznačený obdĺžnikovitým pomníkom z nie príliš drahého čierneho granitu sa nachádzal severne od kaplnky pod vysokým smrekom. Havran zopárkrát zakrákal a asi vystrašený nečakanou prítomnosťou nezvaného a neznámeho návštevníka zatrepal krídlami a rozčúlene krákajúc odletel k vzdialeným poliam.
    • Asi som ho zobudil – pomyslel si Miloš.
    Po niekoľkých krokoch sa ocitol pri mieste, kde odpočívali jeho rodičia. Pod matkinou fotografiou už stál vytesaný minuloročný dátum jej úmrtia. Otcov portrét sa nachádzal po jej pravej strane, ako na opakovanom sobáši, na jeho perách bol ešte stále viditeľný jemný úsmev a v očiach bola zachytená akási šťastná chvíľa. Portrét bol pravdupovediac urobený podľa fotografie z mladších dní, keď mal asi tridsaťdva-tridsaťtri rokov, ale vtedy, v tej chvíli, bol s niečím určite veľmi spokojný. A šťastný. Neskôr, z iba jemu známych dôvodov takmer úplne prestal jesť a počas niekoľkých posledných rokov jedinou potravou mu bola každodenná pálenka. A tá dokáže zabíjať. Pomalé a tiché, ale vedomé a cválajúce zomieranie. Iba on vedel prečo a z akého dôvodu.
    Japonci v takých chvíľach praktizujú harakiri, ale naša jemnučká slovanská duša to robí omnoho pomalšie, dlhšie a boľavejšie.
    Aj pod otcovou mladistvou fotkou boli vyryté dátumy narodenia a smrti, z ktorých aj ten najslabší matematik mohol vyčítať, že tu odpočíva skutočne mladý človek – zomrel, keď mal tridsaťosem rokov. Miloš mal vtedy sotva osemnásť rokov a hoci si vtedy myslel, že ten otcov vek predsa je len nejaká staroba, dlho smútil za otcom a veril, že mu už vtedy bolo veľmi ukrivdené.
    Keď sa Miloš prednedávnom dožil tridsaťosem rokov, až vtedy pochopil, že to ani nie je bohvieaký vek, že len prednedávnom celkom dospel a že je v podstate ešte stále mladý a trochu nevážny. Pochopil aj to, že človek v týchto rokoch skutočne môže byť stále mladý, ale že rovnako tak môže byť aj pravým starcom. Neďaleko od miesta, na ktorom stál, vľavo aj vpravo, za ním aj pred ním, boli pochovaní jeho príbuzní, spolužiaci, známi  ba aj niekoľkí kamaráti. Staré aj mladé. Zdalo sa mu, že je na cintoríne už viac tých, ktorých poznal, ktorých si vážil a miloval, než ich je vonku, pred múrom cintorína. V tomto posratom živote.
    Zvon na neďalekom kostole odbíjal poludnie, prestalo pršať a objavili sa aj široké, ale chladné slnečné lúče, jasné ako silné svetlomety. Miloš sa rozhodol, že už pôjde. Ale znova tu bola aj tá nudná samovražedná otázka – kam?!
    Keď bol už za bránou cintorína, z vrecka vybral mobilný telefón s úmyslom, že sa predsa len ozve starému čudákovi Džimimu. V tej istej chvíli si to rozmyslel a telefón vrátil do vnútorného vrecka bundy. Uvedomil si, že by mu pomalá prechádzka slnečným dňom teraz viac vyhovovala, ako tá pochmúrna predpoludňajšia, keď odchádzal do centra. A Džimi je tu, neďaleko, ani nie kilometer kráčania.
    Ulica, ktorou išiel, bola jedna z hlavných v smere sever – juh a hoci nepatrila medzi tie najkrajšie, určite bola najširšia a najzelenšia. Skutočný malý zelený raj pre jeho unavené oči. Opäť nestretol nikoho známeho. Výborne, aspoňže to.
    Džimi bol jedným z jeho mála kamarátov ešte zo strednej školy, s ktorým udržiaval občasné kontakty a ktorý vždy mal preňho nejakú novinku, ktorú mu odhalil, alebo sa mu s ňou zdôveril. Ich známosť vznikla ešte počas prvých futbalových tréningov v miestnom klube Jednota – samozrejme, bez toho súdružského – „bratstvo a... “! Treba uznať, že v mnohých veciach bol lepší než Miloš a keďže bol aj starší o necelé tri roky, vždy a takpovediac vo všetkom bol v predstihu.
    Prvý z dorastu prešiel do prvého mužstva na pozíciu pravého krídla, zatiaľ čo Miloš ešte dobré dva roky kosil trávu ako talentovaný, ale nie aj dostatočne efektívny stredný útočník, teda stále v doraste. Džimi sa prvý zapísal na fakultu a to právnickú. Po dvoch  neurobených skúškach sa na štúdium vykašľal a svoju ďalšiu kariéru zasvätil robotníckej triede. Avšak do dnešného dňa sa z fakulty nevypísal, takže prakticky ešte stále študuje s pevným predsavzatím, že to raz dokončí, doparoma, ak nie skôr, tak aspoň v dvadsiatom druhom storočí – práve prebiehajúceho tretieho milénia. Potom prvý odišiel na vojenčinu, aby tam prvý skončil vo vojenskej base. Prvý sa oženil, hneď po návrate z vojenčiny, v dvadsiatom prvom roku (ale nerozviedol sa prvý!). A prvý dostal syna.
    Džimi sa, teda, prvý zamestnal. A prvý aj opustil zamestnanie. A to raz a navždy.
    Podobne, ako kedysi Boris po jednej výpovedi, tak sa aj Džimi zaprisahal, že už nikdy nič nebude robiť. Ani v štátnej, ani v súkromnej, ba ani vo vlastnej firme, ak by takú náhodou založila jeho ambiciózna manželka Mária.
    - Basta! Dosť! Veni, vidi, vici, čo by v preklade mohlo znamenať V zdravom tele zdravý duch. Basta! – povedal vtedy a ajhľa, už vyše pätnásť rokov nerobí nič pod milým bohom. Za žiadne peniaze tohto sveta. Iba trochu pomôže žene okolo domácnosti a to je všetko.
    - Ja sa zaoberám intelektuálnou prácou, ešte stále študujem a nenechám sa vykorisťovať hocikým..., – vedel povedal celkom vážne Džimi. Na noviny, cigarety a dáke pitie sa vždy našlo, ostatné ho netrápilo. Občas povedal aj toto:
    - Fajn, ale fyzicky sa trovím iba v posteli!
    Pravdaže Džimi nebolo jeho skutočným menom, ale mohli ste sa staviť o hocičo, že jeho skutočné meno a priezvisko vedel len málokto, lebo ho všetci – od jeho ženy, detí, najbližších príbuzných a susedov, cez poštárov a rôznych vymáhačov dlhov, až po obecný úrad, okres a všetky možné kultúrne ustanovizne a rôzne politické strany poznali a nazývali jednoducho Džimi.
    Na to, ako sa v skutočnosti dostal k prezývke Džimi, si dnes už sotva niekto spomenie, ale Miloš si ešte aj dnes jasne pamätá na ten deň, ten druhý deň po Džimiho sobáši, keď pokračovali s oslavou jeho nečakaného manželského otroctva. Napriek poriadnej opici z predchádzajúceho dňa, Džimi pokračoval v nalievaní sa zvyškami pijatiky a hlboko smútil; nikto z prítomných však nevedel prečo, či pre koho. Až podvečer vyniesol na dvor starý gramofón značky Iskra a iba jeden singel. Chvíľku predtým sa pohádal so svojou milovanou Máriou a namiesto toho, aby jej vylepil zaucho, čo mu v prvej chvíli aj napadlo, predsa sa len rozhodol pre oveľa inteligentnejší a elegantnejší trest; na ten rozladený gramofón položil tú malú dosku, zvuk maximálne zosilnil. Sila – celých šesť wattov. Pomsta bola sladká. Z toho starého zhumpľovaného singlu sa ozval chorvátsky spevák Džimi Stanič so svojím celkom populárnym hitom z konca šesťdesiatych rokov, skutočne vtipnou a srdce vrúcnou pesničkou: MOJA KOBYLA SUZI...! Na tom by nebolo nič divného, keby novopečený mladomanžel tú pesničku nepustil hneď ešte raz, potom znovu, znovu a znovu neprestajne spievajúc v duete so záhrebským Džimym ten vtipný refrén:
                                         
    Moja kobyla Suzi, Suzi
                                          často za mnou slzí, slzí...
     
    Asi po desiatej repríze konečne aj jeho vyvolená Mária pochopila pointu – inkriminovaná urážlivá pesnička bola venovaná jej. V tej chvíli ho hrubo schmatla za golier košele, významne sa mu pozrela rovno do očí a spýtala sa ho:              - Tak ty si budeš zo mňa robiť srandu...?! No, už nebudeš...!
    Na mieste sa otočila a odbehla do svojej izby, kde si narýchlo pozbierala trochu zo svojej garderóby a odišla k svojej mame. Toto mladomanžela rozzúrilo ešte viac. Urazený a zahanbený pred celou svojou partiou, no predsa len dôstojne, všetkým nalial po poháriku a ďalej počúval singel rozkolu ich prvého manželského dňa – Kobyla Suzi slzí...! Teraz už natruc. Uvoľnená a veselá partia ho v tom podporovala a ako v tranze všetci spoločne skandovali: Džimi! Džimi! Džimi! A tak mu prischla prezývka, ktorá sa časom preňho stala viac ako meno a priezvisko, viac ako občiansky preukaz, stala sa jeho ochrannou značkou.
              Zahanbená a blažená Mária sa už na budúci deň vrátila k Džimimu a hľa, tolerujú sa a znášajú už viac ako dvadsať rokov. Teraz už ona nechce odísť, ani keď sa poriadne pohádajú aj keď ju on nakoniec vyháňa z domu: - Ja nejdem nikam! Toto je aj moje! Jedine ty môžeš ísť do...!
    Keď sa Miloš zastavil pred ich domom, prvé čo si všimol bolo prázdne miesto tam, kde bol kedysi zvonček a ešte stále spustené rolety na Džimiho izbe otočenej k ulici. Chytil kľučku vchodových dverí, ale ani na druhýkrát sa mu ich nepodarilo otvoriť. Akoby boli zaseknuté. Potlačil ich pravým ramenom až sa so strašným buchotom konečne otvorili. V okamihu k dverám z vnútornej strany pribehol malý štekajúci pes.
    - Kto je to? Kto to tam trieska?! – ozval sa Džimiho známy rozčúlený a nervózny hlas.
    - Ja som.
    - A ty si kto?!
    - Ja som, Miloš!
    - Ktorý Miloš?!
    - No Miloš! Miloš Obilič! No tak, pošli už preč toto psisko.
    - Neboj sa. Trochu silnejšie potlač tú pojebanú bránu. Večne sa zasekáva, kurva!
    - A prečo by si ho najprv neposlal preč?!
    - Nemôžem ísť von. Nože, poď už dnu! Prac sa, mrcha jedna...!
    Miloš konečne otvoril ťažké dvere a akože istým krokom sa prešmykol vedľa toho neveľkého štekajúceho domáceho bastarda. Džimiho našiel na terase v póze skameneného pomníka dákeho prvobojovníka opretého o dve barly. Ľavú nohu mal po koleno v sadre. Úplne prekvapený nečakaným obrazom Miloš sa ho, namiesto pozdravov a bozkov, spýtal iba:
    - Čo sa stalo, Džimi?!
    - Akože, čo?! Pád z neba na túto prekliatu posratú planétu! No tak, poď už ďalej!
    - Čo sa ti vlastne stalo, Džimi kamarát? – zopakoval Miloš otázku, kým vchádzali do obývačky.
    - Ale, ani sa nepýtaj. Spadol som...! Spadol z bicykla. A to tu, rovno pred domom. Do piči, z bicykla. Ešte stále mi to nikto neverí. Chápeš, spadneš pred vlastným domom a zlomíš si prekliatu nohu. A to na dvoch miestach! Ani keby ma tank prešiel! – vysvetľoval mu Džimi pri čom nervózne mával voľnou pravou rukou v snahe položiť džezvu s vodou na elektrický sporák. Potom si sadol na stoličku a ešte stále zadýchaný zapálil si cigaretu. Ľavú zlomenú nohu si vystrel na malú nízku taburetku, teraz už bol pripravený na pokračovanie svojej rozprávky.
    - Vidíš, Miloš, keby som spadol z lietadla z desaťtisíc metrov, ako tá naša Vesna Vulovičová, vtedy nad Československom, či kde to už bolo, a keby som jediný prežil ten pád, zaručene by ma teraz oslavovali ako národného hrdinu! Bol by som vo všetkých médiách. A takto si všetci zo mňa iba uťahujú, hovoria, že som bol opitý, a nebol som, prisahám! Veď čo som vypil, iba päť – šesť pív a celkom normálne som prišiel domov. A trááááás! Búúúúúúúm....! Pičovina, úplná pičovina. Nehovorí nadarmo náš ľud – beda nohám pod bláznivou hlavou...! Ako sa ty máš, Miloš? Vlastne, kde sa tu berieš?! Nemal by si ešte byť v base?!
    - Nie. Nedávno som vyšiel. Trochu nám skrátili.
    - Dobre, že ti ho celkom neskrátili...! – zavtipkoval Džimi v snahe odstrániť ten pochmúrny výraz z Milošovej tváre. Prepáč, že som ťa nestihol navštíviť. Aspoň si dostal ten balík cigariet?!
    - Dostal, ďakujem ti. Čo je nové u teba?
    - Nová je táto moja stará zlomená noha, parom ju ber. Už tri týždne takto skackám ako obyčajný vrabčiak a tieto moje staré kosti nie a nie sa zahojiť. Už mi to dvakrát snímali a vraj vôbec sa to nezlepšuje, do piči aj ten ich röntgen. Zasa ide o akýsi falus, či ako to oni odborne hovoria – akýsi pojebaný kalus, či čo už?!
    - Vykašli sa na nohu, hlavná vec, že tebe nič nie je, – opätoval mu Miloš vtipom, sám prekvapený, že dokázal vytrúsiť takú otrepanú frázu.
    - Áno, áno, mne nie je nič. Len sa bojím, že mi z tohto skackania vyrastú krídla a že odletím. Pozri sa, nože, pozri, už mi rastú krídla! Mením sa na upíra. Skackám, letím,  hryziem. Nedaj ti bože Miloš takéto sračky. Zbláznim sa z tohto trápenia...! 
    - Všetko je to iba otázkou zvyku. A Mária tu nie je?
    - Nie je. Zasa odišla na jeden z tých jej seminárov do nejakých pojebaných kúpeľov, piča jedna. Ja potrebujem kúpele, nie ona! Ja tu zomieram, a ona tam, kdesi v hoteloch a parkoch, venčí zadok. Vieš, ešte stále sa má dobre, len sa bojím, aby ju tam niekto nepodviedol. Veď aj sám vieš aká je dobrá duša, každému urobí po vôli. Ký kokot mi ju len poslal...!
    Džimiho slovník nebol vždycky a všade takýto vulgárny a kočišský, dokázal sa on, keď to bolo potrebné, vyjadrovať celkom slušne, ale v domáckej atmosfére všetkých radom častoval – podomácky. Vdychoval vzduch a vydychoval najoplzlejšie nadávky. Vždy takto komunikoval, dokonca aj
    so svojimi deťmi, ktoré, na rozdiel od neho, nikdy nevyslovili ani len n
    z nadávky. Aj Džimi, ktorý na prvý pohľad pôsobil neokrôchane a vulgárne, bol vlastne celkom fajn chalan. Vedel tajne milovať a ešte tajnejšie trpieť. Keď najviac nadával, kričal a zúril, vtedy bol najzraniteľnejší a najsmutnejší.
    - A kde máš deti? – spýtal sa Miloš, mysliac pri tom na to, či sú mu aspoň tie po ruke.
    - Nie sú tu! Teraz tu nikto nie je, do piče! Všetko musím sám. Skackám, skackám ako jalový klokan, z kuchyne do kúpeľne, z postele k záchodovej myse, kým sa nezbláznim. Jebať takýto život na vysokej nohe, na JEDNEJ vysokej nohe..., -  nakoniec Džimi zavtipkoval na vlastný účet.
    Potom Milošovi s hrdosťou porozprával, že je syn Milan už na druhom ročníku ekonómie a mladšia dcéra práve maturuje a chystá sa na žurnalistiku. Otcov nesplnený sen.
    - Každá česť, Džimi ,– tešil sa Miloš, keď počul, že Džimiho deti normálne fungujú.
    - Áno, áno. Všetko je fááájn. Len ja sa tu rozkladám. Ale už mám na to svoj vek.
    - Píšeš niečo? Hovoril si, že napíšeš román.
    - Snažím sa, stále sa snažím sústrediť, ale všetko je to jedna veľká sračka. Napíšem niečo do týchto našich miestnych novín a to je v podstate všetko. Honoráre nechodia, a keď aj prídu, tak iba nejaké drobné, akurát na cigarety. Všetko ti je to jedna veľká sranda. Veď to ty dobre poznáš, Miloš môj...!
    Kým Džimi odborne analyzoval aktuálnu situáciu v štáte, ako sa nič nemení a všetko je v rozklade a beznádejné, ako najnovšie zmeny v podstate nepriniesli nič nové, kým nadával na celý rodokmeň starej a novej politickej špičky, nazývajúc ich všetkých rovnakou mafiou, Miloš si spomenul na jeho niekdajšie vládnutie a obchody v Juhokoberci.
    V tom čase bol Džimi veľmi úspešným šéfredaktorom robotníckych novín a v podstate bol riaditeľovou pravou rukou. Spolu popíjali whisky, plánovali, zamestnávali, organizovali dni úderníkov, športové hry a tak, až kým neprepukla malá obchodná kauzička, ktorej hlavnou postavou bol Džimi. Ako predseda odborov Džimi celkom oprávnene a zodpovedne objednal u istej sprostredkovateľskej firmy dva vagóny mandarínok, ktoré mali dodať najneskôr do dvoch týždňov, z Opuzena, z Chorvátska, vtedajšej bratskej republiky, pre robotníkov a ich drobné detičky. Akciou boli všetci nadšení, avšak nadšenie sa rýchlo ochladlo, až konečne úplne zmizlo a zmenilo sa na isté podozrenie.
    - Kde sú tie naše mandarínky...?! neprestajne sa ho vypytovali robotníci a napokon i samotný riaditeľ. Podozrenia robotníkov a najužšieho vedenia boli celkom opodstatnené, uplynul už mesiac a mandarínky stále neprichádzali.
    - Čo sa deje, Džimi, kde sú mandarínky?! – pýtali sa ho všetci do jedného.    A on oneskorenie dodávky ospravedlňoval akýmsi zdržaním, problémami s papiermi, hoci vagóny s mandarínkami už dlhšiu dobu stáli na začiatočnej stanici pripravené na doručenie. Čo sa vlastne prihodilo? Džimi vopred vyzdvihol peniaze z pokladne určené na mandarínky, ale ich nestačil odoslať dodávateľovi. Udiala sa malá chybička vo veľkej transakcii.  
    - Prvýkrát som chcel byť poriadnym pánom, tak som si na začiatok kúpil v stavebninách päťdesiat štvorcových metrov parkiet. Avšak obchodníci, kurvy, všetky šeky pustili naraz... Tak som, v tom čase, prvý skončil pred súdom za šeky, takmer som skončil v base...
    S poriadnym balíkom vo vrecku a niekoľkými šekmi, ktoré mu zostali, Džimi sa ešte v to isté poobedie s partiou náhodne zastavil v istej reštaurácii, kde najprv všetkých  pozval na pohárik, potom objednal večeru, medzičasom prišli aj tamburaši a oslava pokračovala takmer do rána. V tú noc iba na večeru a muziku minul prinajmenej pol vagóna mandarínok. Na druhý deň veľkú časť peňazí nechal po obchodoch: sebe daroval nový listrový oblek a dva páry talianskych topánok, deťom kúpil horu hračiek a spomenul si i na Máriu, jej daroval, ani viac – ani menej, zlatý náramok. Všetci boli milo prekvapení, šťastní a spokojní, ale zároveň aj veľmi podozrievaví s jedinou otázkou – Kde vzal Džimi toľké peniaze?! Na všetky podozrievavé otázky odpovedal pokojne a ležérne, bez zbytočného vzrušenia údajným celkom slušným ziskom na tipovaní.
    Plynul už aj druhý mesiac, a z mandarínok ani chýru. Akýže chýr. Nikto nevidel ani len jadierko z mandarínky. Raz predpoludním prišlo naliehavé oznámenie z istej železničnej stanice, že tam u nich už vyše dvoch mesiacov stoja dva plné vagóny mandarínok a že by bolo potrebné urýchlene ich prevziať a viactýždňové stojné mastne zaplatiť. A tak všetko prepuklo. Nakoniec ho pred okresným súdom obhajovali aj obhajca aj prokurátor, takže sa aj sudca z chuti rozosmial. Sotva sa mu darilo zachovať aspoň štipku prísnosti:
    - Z koho si vy tu robíte srandu?! Nakoniec človek vôbec nebude vinný.
    Takže, dva roky podmienečne...!
    Ťažký trestný čin bol zmenený na priestupok. Džimi medzitým dostal výpoveď a časom sa na všetko zabudlo. Ale odvtedy v Džimiho prítomnosti nikto nesmel, ani len omylom, spomínať južné ovocie, zvlášť mandarínky nie. Odvtedy sa mandarínkam hovorí - malé pomaranče...!
             A predsa, Džimi ešte pred touto kauzou vyfasoval väzenie, nie však civilné, ale vojenské, ešte ako príslušník Juhoslovanského vojnového námorníctva.
             Nakoľko počas prvého ročníka štúdia neurobil ani jednu skúšku Džimiho otec, známy partizán, sa rozhodol a za pomoci svojich konexií aj úspešne vybavil predčasný odchod svojho syna do armády. A to nie do obyčajnej pechoty, ale do neobyčajného námorníctva, ktoré sa vtedy slúžilo o pol roka dlhšie. Celé dva roky pri mori. Čím ďalej, tým lepšie! Smer Pula. Keď dostal pozvanie, Džimiho chytil amok a len málo chýbalo, aby nevzal otcov trofejný Valter a na tvári miesta ho nezastrelil... Trochu neskôr, keď sa už trochu upokojil, začal splietať plány, ako sa nepriateľovi nevzdať bez boja...
             Na Vojenskej správe si vyzdvihol peniaze na cestu do kasárne – one way ticket – a v stanovený dátum, po bohatej a veselej rozlúčke, Džimi nastúpil do vlaku a odcestoval k moru. Ibaže nie do Puly, ale do o niečo severnejšieho Roviňa, v ktorom práve dovolenkovali viacerí jeho kamaráti. Desať dní strávil u Ivana a Sone na ulici Andronela č. 1 odkiaľ sa veľmi ľahko mohol spustiť
    k pobrežiu a neďalekému výčapu, v ktorom od skorého predpoludnia spolu s domorodcami a poniektorým zblúdilým turistom vypíjal nespočetné poháre správne zachladeného terana. Len občas odišiel na opačný koniec mesta, smerom ku katedrále sv. Eufémie a v okolitom nádhernom parku sa dlho prechádzal. Tam vždy odznova obdivoval vysokú zvonicu postavenú v benátskom barokovom slohu na vrchole ktorej bola pripevnená medená socha sv. Fumy, ktorá sa občas otočila okolo vlastnej osi v smere vetra. Všetko bolo krásne, len keby tá Pula nebola tak hrozivo blízka. Zároveň mu nešlo do hlavy, ako mohol Dioklecián svoju krásnu Eufémiu hodiť levom. Jeden z tých vyhladnutých levov jej následne odhryzol ruku.
             Čas trávil prevažne na terase hotela Eden pri obrátených ľadových strikoch. Do populárneho kempu Škarabe chodieval obdivovať prekrásne mladé francúzske  baletky; enduatre... piruet...! Po obede ich vyhľadával na nudistickej pláži a ležiac na bruchu na horúcich skalách obdivoval ich nádherné zadočky a ďalšie zázraky ich čokoládových tiel. Každá bola pekná a zvodná, akoby práve zostúpila zo stránok Playboya. Podvečer sedával s fľašou piva v ruke na hlavnom námestí pri fontáne pred hotelom Central, kde do bezvedomia mlátil do gitary mladučký Ďole1, neraz až do rána pospevujúc o akejsi Katrin a dákom panónskom námorníkovi.
             Práve si zvykol ne bezstarostný život pri mori, ba i na tie nenásytné Nemky a Švédky, keď ho raz ráno z postele vytiahla vojenská polícia a s putami na rukách, ako dlho hľadaného vojnového zločinca, odviedli ho do vyznačenej kasárne. Konečne, Pula! Už v prvý večer, kým ho vojak holič nemilosrdne strihal dohola, kým ho po celom tele posýpali hnusným di-di- ti práškom a sľubovali mu viacmesačnú nezabudnuteľnú zábavu, Džimi v istej chvíli túto obrovskú kasáreň Širola a celkový život v nej zadefinoval ako vojenskovedecké populárne laboratórium idiotov plné nevyužitej zdravej spermy. Už vtedy sa pevne rozhodol, že z tej neslávnej rezervácie musí čo najskôr utiecť.
             Po prvej rannej rozcvičke a bez raňajok v pracovnej námorníckej uniforme ho odviedli do kancelárie veliteľa kasárne. Na prvé zoznámenie. Za obrovským stolom stál zachmúrený veliteľ, ktorý hneď po jeho vstupe zavelil pozor a spustil prednášku o patriotizme, o jeho zodpovednosti voči vlasti, o tom, ako je on Džimi obyčajný dezertér, protištátny element a že s armádou nie je sranda a s ním obzvlášť nie. – Kretén jeden, veď ťa mi už zlomíme...! – vrieskal naňho veliteľ.
    - Budeš pod osobitým dozorom a budeš mať o seba špeciálne postarané. Ako ubytovanie v hoteli. A teraz – mááárš von!
    Prísny a nafúkaný veliteľ kasárne ho neposlal ani do predbežnej väzby, akoby vedel, že osud vopred predurčil Džimimu pobyt vo väzení, čo sa o niekoľko mesiacov skutočne aj stalo.
    Prvých sto a niekoľko dní Džimi iba mlčal, trpel, len s málokým komunikoval, pokorne plnil každý povel, od obyčajného desiatnika až po admirála, ktorý ho pri jednej nenahlásenej návšteve kasárne požiadal, aby mu z kantíny priniesol cigarety. Admirál mu dokonca pochválil vzornú uniformu. Za odmenu sa mu skorože dostala týždenná dovolenka. Bez ohľadu na všetko Džimi aj ďalej trpezlivo vymýšľal plán konečného úteku z kasárne, z celého polostrova Istrie. - Ako, kde a kedy?
    Pri konci leta, po niekoľkých mesiacoch výcviku v kasárni a jej okolí, obrovský legendárny krížnik R11 Split vyplával smerom k pohraničnému morskému pásmu s Talianskom a práve tu, na otvorenom mori, ktoré nedávalo ani najmenšiu šancu na útek, Džimi začal  uskutočňovať prvú časť svojho plánu – po konečné víťazstvo!
    Raz ráno, kým krížnik stál zakotvený na nekonečnej modrej púšti a celá posádka ešte spala, Džimi sa nepovšimnutý vykradol z kajuty na palubu obrovskej delostrelecko-torpédovej lode. Okamžite začal behať po prázdnej palube, tak ako kedysi behal za futbalovou loptou na ihrisku, driblujúc neviditeľného súpera. Pri tom hlasne kričal.
    - Súdruhovia, súúúúdruhovia...! Pozrite, papagáááj! Chytajte papagáááája...! Ľudiaaa, papagáááj...!
    Celá posádka zobudená jeho vreskom vybehla na palubu nechápuc ani v prvej ani v druhej chvíli o čo vlastne ide. A Džimi ďalej behal ako šprintér, kľučkoval vľavo, vpravo, vysoko vyskakoval a vo vzduchu chytal pomyselného papagája. Keď súdruhovia pochopili, že o nič nejde a že si Džimi z nich uťahuje, chceli ho zlynčovať. Mohli ešte poriadnu hodinu spať.
    Džimi opäť, ešte pred rannou prehliadkou, stál v pozore pred kapitánom bojovej lode Bartulom široko-ďaleko známym svojou krutosťou, ktorý na neho šialene vrieskal a v tom nekontrolovanom hneve mu takmer vylepil zaucho. Džimi sa ani len nepokúsil obhajovať; v duchu bol viac než spokojný, jeho plán sa začal pomaly a úspešne plniť. Trestu sa však vyhnúť nemohol. Nasledoval odchod do podpalubia, kde sa v kuchyni pre dôstojníkov mal prihlásiť u šéfkuchára a neukazovať sa ani keď by vypukla vojna, lebo bude mŕtvy námorník. Aspoň mu tak pohrozil kapitán Bartula.
    O pol hodiny, poriadne oblečený, vstúpil Džimi do útroby železnej obludy, našiel kuchyňu pre dôstojníkov a prihlásil sa u šéfkuchára.
    • To bude teda hračka...! - pomyslel si. Okamžite dostal biele kuchárske
    šaty, veľký mäsiarsky nôž a ďalší rozkaz. Šéfkuchár mu iba ukázal tri obrovské vrecia zemiakov, ktoré musel ošúpať, najneskôr do štrnástej hodiny, kedy začínajú s prípravou večere. Džimi sa tej hory zemiakov najprv vydesil, ale keď šéfkuchár spolu so svojimi pomocníkmi odišli na prestávku, Džimi tíško zvolal – heuréka! A pustil sa do realizácie druhej časti plánu konečného vyslobodenia.
    Po dobrej hodine sa z prestávky ako prvý vrátil šéfkuchár a ešte kým schádzal strmými schodmi zaznela jeho autoritatívna otázka:
    - Vojak, je úloha splnená...?!
    - Pravdaže, súdruh šéfkuchár...! - pohotovo odpovedal Džimi a rukou ukázal na stredne veľký strieborný ovál, na ktorom boli ako kocky cukru poskladané drobné kocky zemiakov a za ním v pozore stála obrovská hora zemiakových šupiek, odpadu. Z obrovských zemiakov, z ktorých niektoré vážili aj pol kilogramu, Džimimu sa podarilo vyrobiť malé lego kocky.
             Šéfkuchár takmer dostal infarkt. Kapitán Bartula tiež. Tak toto bolo už priveľa, ale nie všetko.
             Opäť hlásenie. A nový trest!
             Úloha nebola vôbec ľahká, po večierke mal celej posádke očistiť čižmy a topánky. Ak bude potrebné, bude ich leštiť do rána bieleho, a až po Borneo, ale posádku má ráno čakať obuv čistá a vyleštená. Rozkaz – výkon!
             - Tak dobre, keď si koledujete...! - povedal si v sebe Džimi a už vymýšľal adekvátne riešenie novej úlohy.
    Keď posádka sa po večierke odobrala na spánok Džimi vzal kefu a s veľkým elánom sa pustil do roboty. A keď už všetci spali a strážnik, ktorý strážil krížnik a jeho začal podriemkavať, začal s realizáciou tretej, záverečnej časti svojho plánu veľkého úskoku.
    Na mori vládlo romantické bezvetrie, jediným spoločníkom mu bol mesiac v splne a bola by to krásna letná noc, nebyť tej stovky párov čižiem a topánok, ktoré musel vyčistiť. Čistil, čistil a jeho pracovným elánom bol spokojný aj službukonajúci dôstojník, ktorý sa okolo polnoci prišiel naňho pozrieť, dokonca ho ponúkol aj hltom výborného rumu. Praví morskí vlci.
    Pred úsvitom sa ozval rachot motorov a krížnik sa dal do pohybu. Posádka sa za ten čas už zobudila a poskákala zo svojich  postelí, ale pred kajutou si nikto nenašiel svoju obuv. Ani čistú, ani špinavú. Na lodi opäť vznikol chaos, našťastie nebol vyhlásený vojnový stav, lebo by niekoho určite obesili na hlavný sťažeň. Ten niekto nebol nikto iný ako Džimi, ktorý rozzúrenú posádku na čele s kapitánom Bartulom čakal pokojne sediac na palube, pri tom spokojne fajčil cigaretu a popiskoval si akúsi svoju veselú melódiu.
    - Kde je obuv?! Ty fašista! – vrieskal zmyslov zbavený kapitán Bartula a silne ho zvierajúc za krk s úmyslom, že ho zadrhne ako malé bezmocné mačiatko.
    V tej nezávideniahodnej pozícii sa Džimimu akurát podarilo ukázať k zadnej časti krížnika, smerom ku korme a už takmer bez dychu ešte vtrúsil:
    - Tam je...! Dole...! Pri korme...!
    Kapitán Bartula sa spolu so všetkými námorníkmi rozbehol k zadnej časti lode, kde našli ťažké námornícke lano uviazané o zábradlie a na jeho konci v dlhom rade šnúrkami zviazané jednu o druhú čižmy a topánky. Loď ich ťahala za sebou ako dlhú čiernu kľukatú klobásu. Obuv teda bola nielen dobre vyčistená, ale aj dôkladne opraná.
    Kapitán Bartula, opäť v predinfarktovom stave, schmatol puzdro pištole a nebyť dôstojníkov, ktorí ho zastavili, na tvári miesta by zastrelil toho hnusáka. Keď ho ako tak utíšili, kapitán Bartula zavelil okamžité ukončenie cvičenia, teda stiahnutie sa. Kormidlo obrovského krížnika R-11 Split náhle otočili smerom k Pule, ku kasárni.
    Tam okamžite nasledoval výsluch, vyhrážky vojenským súdom, na čo Džimi vôbec nereagoval. Nakoniec nedostal ani väzenie, ale ho za trest odvelili do splitského prístavu Lora, na školskú loď Jadran. Aj tam ho trýznili. Aj on ich.
    Raz ráno, keď ho veliteľ plachetnice poslal na najvyšší sťažeň, vznikla malá hádka:
    - Námorník, vykonaj rozkaz! Odchod na sťažeň!
    - Súdruh veliteľ, ja som sem prišiel čestne a poctivo slúžiť, nie však aby som chovancom robil sluhu.
    - Máš slúžiť. Toto je naša armáda, naše námorníctvo a naše more...
    - Ďakujem súdruh veliteľ, ale ja mám svoje more.
    - Aké, preboha, tvoje more,  ty ničomník jeden?!
    - Panónske...
    Ani tentoraz ho nezastrelili, ale ho vrátili do Lory a okamžite ho odprevadili do vojenskej nemocnice - na dôkladné vyšetrenie a záväznú liečbu od antivlastenectva.
             Kým ho v nemocnici pozorovali, testovali skúmali a do karty zapisovali rôzne diagnózy, dokonca aj tú, že má schizofréniou a samovražedné sklony, Džimi zo svojho lôžka neprestajnými zvodnými pohľadmi a sladučkými rečičkami postupne balil vrchnú sestričku, ktorá v skutočnosti bola pravou ohavou, ale zároveň aj jeho hlavným tromfom na ceste k modrej knižke.
             Tej starej a obéznej vrchnej sestre s bradavicami na tvári a prehnane veľkými prsiami jeho každodenné lichôtky a neskryté dvorenie v podstate lichotili, takže sa vôbec nebránila, keď raz v noci, počas jej služby, Džimi vykonal útok na tú horu slaniny. Pri konci krátkeho ale prudkého styku, pobláznená a rozvášnená vrchná sestrička vrieskala tak hlasno, že jej stony bolo počuť až v prístave. V tej chvíli do miestnosti vtrhla nemocničná bezpečnostná služba a s krajnou námahou ich rozdelila. Ona okamžite, ešte nahá a spotená začala hystericky kričať, plakať a obviňovať Džimiho, že ju práve znásilnil.
    - A prečo nie, milá pani, keď ste sama súhlasili...?!
    Džimi sa opäť príliš neobhajoval ani neospravedlňoval, ani vtedy keď ho sprevádzali do vojenskej väznice. Vďaka tomu, že mu otec bol nositeľom partizánskeho vyznamenania a konečnému verdiktu vojenskej lekárskej komisie, že je príliš nebezpečný pre okolie, konečne skončil vo väznici, v ktorej pobudol tri týždne. Nakoniec ho prepustili s odporúčaním povinnej liečby na psychiatrii. Vďaka, súdruhovia!
             Freedom...!
    1 Djordje Balašević, neskôr známy srbský pesničkár
    (Úryvok z románu No, tak, usmej sa...)
     
     
     
    Sarajevo aj dnes dobre vidím
     
    v Zlatej Prahe Jaromír s prestrihnutou Nohavicou
    na spráchnivenej Gitare stále ticho hrá o Sarajeve...
    Ještě hoří oheň a praská dřevo
    ale už je čas jít spát
    tamhle za kopcem je Sarajevo
    tam budeme se zítra ráno brát
    ...
    pražský žiak Emir Kusturica tvrdí
    že Gavrilo Princip roku 1914
    nevykonal zločin Mladej Bosny
    síce zabil monarchu Ferdinanda
    ale na domácej pôde
    takže sa to neráta
    Bosna si na to dodnes spomína...
     
    ...ako si to vedel?!...
     
    …voda popluje zpátky do moře
    my dva tady dole a nebe nahoře…

     
    na Olympijských hrách roku 1984
    som sa zhodou rôznych okolností priamo nezúčastnil
    hoci som sa na túto športovú udalosť vážne chystal
    ešte od rána 6. mája 1982
    Sarajevo vtedy láskou ešte objímala rieka Miljacka
    a nič nenaznačovalo že je nenávisť ťažšia
    ako tvrdé a nudné hmly nad tichým mestom v kotline
    Izet
    Abdullah
    a Stevan pili kávu na Čaršiji
    so Slovákom z Pazovy
    spolu písali a dopisovali malú Sarajevskú rapsódiu
    v Ulici Rudjera Boškovića 120 – na Pofalićach
    tam aj dnes v máji začína kvitnúť naša čerešňa
    verím v to
    aj zďaleka ju dobre vidím...
     (Zo zbierky Tri bodky o dvoch vytiach)
     


    Nedá sa metaforovať
     
    Starnem rýchlejšie ako ročné obdobia
    a všetko čo začínam s dobrým úmyslom
                       končí sa tým najhorším
                       možným spôsobom
     
    nedá sa metaforovať
    skutočnosť je príliš skutočná
    žiť by sa chcelo
    a žiť v umieraní nemožno
    zostáva iba pro-testovať
                        ne-súhlasiť
    a volať ľadovým hlasom
    nedá sa metaforovať
     
    zajtra už dejepisci a archeológovia
    budú mať roboty vyše hlavy
    s hlavami i o hlavách
    ktoré sa už nikdy nevrátia domov
    ktoré nestačili získať šediny
    precestovať aspoň kúsok sveta
    a naučiť sa aspoň jeden cudzí jazyk
     
    v zozname budúcnosti
    zostanú iba rozbité pohľady
    stuhnuté úsmevy
    okyptené kroky
    človek po krk v jazvách
     
    prach sa presýpa
    v krajine mŕtvych a položivých
    a ja
    s kožou prikutou o strom úzkosti
    bozkávam svoju spráchnivenú tvár
    a so strachom že už nemám čas
    pre svoju lásku
    hľadám ametyst v striebre
    a odpustenie

    (z výberu Nezamkýnaj prázdny dom)
     
     
     
     
     
     


    [1] Djordje Balašević, neskôr známy srbský pesničkár.
    Zobraziť všetko

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013