• Pseudonym

    Mrazák
  • Životopis autora

    Martin Rázus sa narodil 18. októbra 1888 v obci Vrbica, ktorá je dnes administratívnou súčasťou Liptovského Mikuláša, ako
    Martin Rázus sa narodil 18. októbra 1888 v obci Vrbica, ktorá je dnes administratívnou súčasťou Liptovského Mikuláša, ako prvorodený syn garbiarskeho robotníka. Jeho najmladšou sestrou bola Mária Rázusová – budúca významná slovenská poetka, dramatička a prekladateľka. Ľudovú školu vychodil v rodisku, do meštianky chodil v Liptovskom Mikuláši, no na gymnaziálne štúdiá odišiel do Banskej Bystrice. Príčinou boli politické výhrady štátnej moci voči jeho národno-politickým postojom na škole a celkovému politickému presvedčenie rázusovskej rodiny vôbec. Po roku gymnaziálneho štúdia v Banskej Bystrici prestúpil na gymnázium do Kežmarku. Po maturite sa prihlásil na štúdium evanjelickej teológie v Bratislave. Po skončení štúdia roku 1911 bol niekoľko mesiacov kaplánom pri Samuelovi Zochovi v Modre. Koncom toho istého roku odišiel, spoločne s budúcim Vladimírom Royom, do Anglicka, kde obaja pokračovali v teologickom štúdiu na univerzite v škótskom meste Edinburgh. Po ročnom pobyte v Anglicku, počas ktorého podnikol viaceré cesty po Západnej Európe, sa vrátil na pôvodné kaplánske miesto do Modry, no čoskoro – od začiatku roku 1913 – dostal samostatné farárske miesto v Pribyline, teda v Liptove a neďaleko rodiska. Tu pôsobil plných deväť rokov, až do leta 1921, potom ho preložili na faru v Moravskom Lieskovom, kde bol tiež rovných deväť rokov. V máji roku 1930 sa stal farárom v Brezne, kde po siedmich rokoch kňazského pôsobenia a vyčerpávajúcej literárnej i politickej činnosti predčasne zomrel vo veku štyridsaťdeväť rokov. Ako významného slovenského spisovateľa a politického predstaviteľa Slovákov ho však pochovali v Banskej Bystrici.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Z drobnej prózy (1926)
    • Svety 1 – 4 (1929)
    • Júlia 1 – 2 (1930)
    • Krčmársky kráľ (1935)
    • Odkaz mŕtvych (1936)
    • Bombura (1937)

    Poézia

    • Zobrané spisy Martina Rázusa 1 – 20 (1940 – 1943)
    • Z tichých i búrnych chvíľ (1917)
    • Hoj, zem drahá... (1919)
    • To je vojna! (1919)
    • Kameň na medzi (1925)
    • Kresby a hovory (1926)
    • Šípy duše (1929)
    • Čierne roky (1930)
    • O mne i o vás (1930)
    • Bača Putera (1934)
    • Cestou (1935)
    • Stretnutie (1937)
    • Výbor z poézie (1939)
    • Pri nohách Pánových (1950)
    • Nad mohylou sveta (1965)
    • Sochár a čas (1968)
    • Suspíriá (2013, 1.vydanie)

    Esej

    • Z nášho chrámu (1929)
    • Argumenty. Hovory so synom i s tebou (1932)
    • Pred tvárou Božou (1935)

    Dráma

    • Hana (1920)
    • Ahasver (1936)

    Pre deti a mládež

    • Maroško (1932)
    • Maroško študuje (1933)

    Literárna veda

  • Charakteristika tvorby

    Martin Rázus ako básnik je idylikom intímneho osudu a rodinného šťastia, skúmateľom vlastnej duše i svojho básnického

    Martin Rázus ako básnik je idylikom intímneho osudu a rodinného šťastia, skúmateľom vlastnej duše i svojho básnického poslania, prírodným lyrikom, veršujúcim epikom a baladikom, básnikom širokej mravno-filozofickej i aktuálnej polemickej vervy, patetickým žalmistom i úsečným epigramatikom. (...) Ani mladému Rázusovi nebola cudzia poloha vášnivej lyrickej introspekcie, trýznivého sebaskúmania vnútornej situácie moderného človeka i jeho rozporuplnej situovanosti vo svete. Pravda, aj v tejto polohe je pre Rázusa charakteristická nie natoľko modernistická sebaspaľujúca analýza rozporov, ako skôr tradičnejšie vôľové úsilie prekonávať rozpory a dosahovať pozitívne riešenia, akokoľvek dočasné alebo myšlienkovo vágne, ale predsa len riešenia. (...) Rázusova vôľa prebiť sa od introspektívnej uzavretosti do stredu objektívnej skutočnosti nachádza tu žánrové potvrdenie príklonom k veršovanej epike a baladike.

    Stanislav Šmatlák

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    DONÁŠOVÁ, Oľga Mária: Štúrovská poézia znie v hymnických piesňach. In: Katolícke noviny, roč. 130, 22. 2. 2015, č. 8, s.

    DONÁŠOVÁ, Oľga Mária: Štúrovská poézia znie v hymnických piesňach. In: Katolícke noviny, roč. 130, 22. 2. 2015, č. 8, s. 12 – 13.

    MATHÉ, Svätopluk: Odkaz zo Zvolena. (K 150. výročiu narodenia Andreja Hlinku). In: Slovenské pohľady, roč. IV + 130, 2014, č. 10, s. 46 – 50.

    ZAJDEN, Michal: Gáfrikovo hľadanie mravnej, národnej a duchovnej identity Martina Rázusa. (Michal Gáfrik '80). In: Tvorba, roč. XXI. (XXX.), 2011, č. 2, s. 21 – 24.

    RÚFUS, Milan: Môj Martin Rázus. (Spomínanie nad Gáfrikovou monografiou). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 9, s. 21 – 25.

    GÁFRIK, Michal: Rázusovo hľadanie politických spojencov. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 4, s. 94 – 104.

    KRŠÁKOVÁ, Dana: Gáfrik, Michal: Martin Rázus II. Osobnosť a dielo (1923 – 1937). (Recenzia). In: Slovenská literatúra, roč. 48, 2001, č. 4, s. 364 – 366.

    GÁFRIK, Michal: Martin Rázus na ceste do politiky. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 5, s. 76 – 82.

    FERKO, Miloš: Oriešky pre Júliu. Martin Rázus: Júlia. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 11, s. 135.

    PIŠÚT, Milan: O básnickom rytme Martina Rázusa. Bratislava 1932, č. 6.

    MRÁZ, Andrej: Rázusov prvý historický román Júlia. In: Martin Rázus: Júlia, 1964.

    GÁFRIK, Michal: Poézia slovenskej moderny. Bratislava 1965. 

    ŠTEVČEK, Ján: Charakter Rázusovej prózy. Slovenská literatúra 1969.

    MATUŠKA, Alexander: Martin Rázus. Slovenská literatúra 1969.

    PAŠTÉKA, Július: Rázusova dramatická tvorba. Slovenské divadlo 1969. 

    MRÁZ, Andrej: Medzi prúdmi II. Bratislava 1969. 

    ROSENBAUM, Karol: Rázusov "Kameň na medzi". Slovenská literatúra 1970. 

    POLIAK Ján: Podoby a premeny literatúry pre mládež. Bratislava 1970.

    Martin Rázus. 18. 10. 1888 – 8. 8. 1937 (Personálna bibliografia). Prešov 1992.

    JURÍČEK, Ján: Martin Rázus – básnik a politika. Bratislava 1993. 

    GÁFRIK, Michal: Rázusovské návraty. Bratislava 1995.

    GÁFRIK, Michal: Martin Rázus 1 – 2. Bratislava 1998, 2000.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Od seba smeruje Rázus mimo seba. Charakteristicky nepíše verše vášne, verše milenecké, lež verše dieťaťa, poéziu

    Od seba smeruje Rázus mimo seba. Charakteristicky nepíše verše vášne, verše milenecké, lež verše dieťaťa, poéziu domácnosti, manželstva, rodiny, a vychodiac od rodiny, pristavuje sa pri rode a národe. Vlastne najprv pri ľude, lebo no sám bol z chalupy, z podzámku, nie z mesta a zámku. Detstvo, rodina, otec, mať, dedina, ľud – to sú jeho životné zdroje a pramene, ku ktorým sa ustavične vracia, bez ktorých nemôže ani žiť, ani tvoriť, ani ako človek, ani ako básnik.

    Alexander Matuška (1966)

    Martin Rázus vychádzal pri písaní oboch diel – Maroško a Maroško študuje – z vlastných spomienok. Ale zámerne si zvolil formu objektivizovaného rozprávania, aby si uvoľnil priestor pre uplatnenie sujetotvornej fantázie a pre modelovanie literárneho hrdinu. Prísne úsporným a kompozične funkčným začleňovaním jednotlivých epizód do celkovej osnovy diela vyhol sa úskaliam kronikárskej popisnosti. Organizujúcim princípom tohto vnútorne zovretého pásmového útvaru je charakterový a ľudský rast hrdinu. Jedinečná harmónia žiarivého charakterového vzoru a jeho ľudskej príťažlivosti bola nevšedným umeleckým víťazstvom Martina Rázusa.

    Ján Poliak (1970)

    Pri Rázusovej predčasnej smrti Ján Smrek napísal nekrológ "Básnik-apoštol a bojovník-gentleman" (Elán, september 1937). Nekrológ uzatvára slovami: "... bolesť naša je ešte priveľmi živá..., aby sme... mohli už povedať o Rázusovi všetko, vlastne kdeže všetko... Tu musia nasledovať nie články, ale štúdie, ktoré sa rozrastú v knihy." Smrek už vtedy vedel, že na pochopenie a zhodnotenie takej výraznej osonosti, ako bol Rázus, budú potrebné celé knihy. Pretože Rázus stelesňuje v sebe nielen svoj individuálny osud, ale kus novodobej slovenskej duchovnej histórie, novodobého slovenského myslenia a zápasov. Išlo najmä o obhájenie slovenskej národnej individuality (a o jej dotvorenie) v zápasoch s agresívnou ideológiou etnického čechoslovakizmu...

    Michal Gáfrik (1998)

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Mojím osudným číslom je osmička a iste najosudnejším dátum 18. októbra 1888. Vtedy som sa totiž zbadal v istej

    Mojím osudným číslom je osmička a iste najosudnejším dátum 18. októbra 1888. Vtedy som sa totiž zbadal v istej z chudobných vrbických chalúp v terajšom Liptovskom Svätom Mikuláši. Osmička nie je najnižším, ani najvyšším číslom a taká je i pečať na dosť podivnej púti môjho života. Už trojročný som dobre rečnil Chalupkovho Valibuka. Niekedy zobrali ma chlapi i do mikulášskej krčmy na Rohu, postavili na sud a ja za trochu sladkého a hrubý medenák, groš, zarečnil som im, čo som vedel. Prisahali, že musím byť kňazom. Kde však, aký kňaz? Otec tichý, trpezlivý sedliak, pracovitý do úmoru, ale skoro bez rolí. Mať sčítaná, bystrá, samá robota, pieseň i verš. Detí na žive šestoro a ja z nich najstarší. Hľadel som na najtvrdšiu borbu o chlieb od malička. Chystal som sa na remeslo a chcel som byť zámočníkom alebo kováčom. Vtedy, kde sa vzal, tu sa vzal pán Ján Borbis, evanjelický farár v nemeckom Hamelne, založil pri evanjelickej cirkvi v Liptovskom Svätom Mikuláši štipendium pre chlapca z príbuzenstva, aby sa vyučil za kňaza. Tým študentom stal som sa ja. Keď som skončil v Bratislave, zas – kde sa vzal, tu sa vzal – pán Seton-Watson a umožnil mi vidieť šíry, vzdelaný svet. Nuž, dosť podivné, pravda? Tí chlapi v krčme sa márne nedušili.

    (1931)

    Prečo by teda nebolo možné kresliť i naše v krásach bohaté Slovensko? A keď kraj, prečo nie i ľud? A keď ľud, prečo nie aj ideovú krásu a pravdu, od abstraktných pojmov až po záhady života, čo všetko azda k tomu nášmu Slovensku i patrí? Týmto určitým cieľom povstalo poldruhasto sonetov.

    (1923)

    Dostali sme sa do politky, čo sme nemysleli jakživ politizovať... Prečo? Z pasie? Nie! My sme Slovensko nemohli nechať zahubiť hospodársky a potom i kultúrne. .

    (1926)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    PIESEŇ Keď ja idem po doline, hoc hneď sám, len nech v búrnej vo víchrici neklesám, riava v svojom hneve – tá ma neureve,
    PIESEŇ

    Keď ja idem po doline, hoc hneď sám,

    len nech v búrnej vo víchrici neklesám,

    riava v svojom hneve – tá ma neureve,

    nepokorí čelo zdvihlé k nebesám.

     

    Márne čaká šelma na skok za chvojím,

    stisnem zuby – nikoho sa nebojím.

    Ak kto po mne? I ja viem sa lapiť kyja

    a dôjsť cestou s žitia zvesťou ku svojim.

     

    Či to anjel a či vodca čiernych čiat,

    jestli kričí – môže sa i ukričať:

    Svit mi v duši horí, kráčam v svetle mori,

    mám dosť ohňa, nemusím si požičať!

     

    Blesk ma zrazí? Srdce blkom splápolá,

    zrudnú žiarou končiare hôr dokola,

    pohľad nebies zvodný rodnú zem oplodní,

    tvrdí chlapi vzrastú z môjho popola!

     

    STRETNUTIE

    – Svet dneška tlie, až nahnisá.

    Mati, náš otec blíži sa!

    Črieviská ťažké, míľové

    A ruky stuhlé v olove.

    Čo krok, to nimi vyzváňa

    Od večera až do rána.

    Smeje sa sveta na zlobu,

    Vyzváňa dobe do hrobu.

    Už dovidieť ho, hneď tu je,

    Svitania nové zvestuje.

    I vieru novú, novú cnosť,

    Ľudskejšiu, lepšiu budúcnosť.

    Však koho črievou pristúpi,

    Zrúti sa v priepasť potupy,

    Hoc v hodvábe, či v zamate,

    Bo zbytočný je na svete!

    Vyhodí tomu na oči,

    Kto zo sĺz vína natočí

    A opája sa, roztára

    Na účet krívd a bedára...

    Ó, mati drahá, verte mi,

    Raz inak bude na zemi:

    Nová jar v behu stávekom,

    Keď človek bude človekom.

    A bude chleba, mieru hoj,

    V ňom bude mať diel otec môj.

    A budete mať v ňom i vy,

    Hoc koreň uschlý, práchnivý,

    Že šli ste a bez nároku

    Otcovi môjmu po boku,

    V tie chvíle tvrdej nevôle,

    Podeliac si s ním mozole...

    Hej, mati, drahá, moja mať

    Jak dobre o tom rozprávať,

    Čuť sladkých tónov ohlasy!

    No sen vám padá na riasy...

                         (úryvok)

     

    JÚLIA

         Gašpar mĺkvo stojí. Zrak jeho ľpie na tom kameni a myseľ spomína. Prichodí mu na um krásne a bezstarostné detstvo, keď sa ihral s ňou, s tou tichou dobrou dušou citného pohľadu v zámockej záhrade. Aká bola len trpezlivá, ako sa len tešila z nich všetkých! Vidí ju veselú, peknú, vidí ju i smutnú, uplakanú a chorú... Počuje, ako sa rozpráva... Potom o veciach, ktoré on nechápe ani dnes... I s Rehorom sa rozpráva... Potom ju zhliada už len v kaplnke, obklopenú vysokými sviecami, ako spí...

         – Mama, – pohnú sa mu ústa najprv šeptom, potom vždy hlasnejšie, – ja som tu, ja, Gašpar... Sľúbil som ti prísť každý týždeň povedať ti všetko... A nebol som dávno... dávno, však? – chvejú sa mu pery. – Nemohol som, vieš...? Musel som v šíry svet, keď som doma nevedel hľadieť na to, čo sa robí... Stal som sa zlým... Meško mal pravdu, vieš, ten suchý jurista. Ale už viac nemá... Júlia ho premohla, my sme ho premohli... Socovského sme márne väznili, márne odsúdili na smrť nevinných ľudí... Už je všetko inak... Júlia sa vydáva a ja mám ísť prosiť otca, aby ma prijal späť... Mama, drahá moja mama, – skloní sa, až vtisne pery na ten chladný kameň, – povedz mi len, povedz, za čo ho ísť prosiť? Júliu som chránil. Však nič nemám za to a otec i Meško majú o hriech menej. Júlia už má svojho ochrancu. Dnes večer je radosť v Brezne, akej nebolo... Ale ja som sám! – zaplače hlasno a vrhne sa na kameň, – sám, počuješ, mama? Rosina sa vydala za Orlayho, Mária zas za Révayho, keby si aspoň ty bola nažive, – vykladá, zmietajúc sa v kŕčoch... – lež takto nik... nik...nik... I ten Ibrahim už ledva nohy vlečie... Ach, mama, mama moja drahá, načo som na svete...? Prečo si radšej nevzala mňa so sebou miesto Rehora... bolo by nám dobre vedno – oh...!

         Stíchne a zbadá, kameň, na ktorom kľačí, je už mokrý od sĺz. V chráme hustne šero a duši sa uľavuje...

         –Zbohom, mama! – pobozká kameň niekoľko ráz, – ktovie, kedy prídem... Ja viem, si tu – už mi je i ľahšie... Ďakujem ti, mama...! Teraz už idem zas kamsi za Rimaym, hoci do Turecka... Vieš, ja sa nestratím... A vždy mám, čo treba, – vstáva a pevným krokom ide k východu...

         – Zbohom, mama moja!

         O chvíľu už i cvála jazdec po zaprášenej hradskej. Niže Ľupče postojí a zahľadí sa na zámok, vypnutý v šere vysoko. V dámskych teremoch tma. Len na prvom poschodí ktosi svieti.

         Gašpar Tribel de Jarisch et Ivanovitz?

         Na západe jasá krásna, veľká hviezda...

         – Ibrahim, – zvolá Gašpar, – sem sa! Poďme... – a skoro nato zapadnú v hustnúcom šere a prachu.

                                                                                                                           (úryvok)
    Zobraziť všetko