HORÚCE LINKY

Fórum slovanských kultúr

Maša Haľamová

28. 8. 1908 Blatnica
17. 7. 1995 Bratislava

Životopis autora
Diela a recenzie diel
Charakteristika tvorby
Monografie a štúdie o autorovi
O autorovi
Autor o sebe
Ukážka z tvorby

Životopis autora
Narodila sa 28. augusta 1908 v Blatnici v rodine obchodníka – šafraníka, ktorý často odchádzal na dlhodobé obchodné cesty do cudziny.
Narodila sa 28. augusta 1908 v Blatnici v rodine obchodníka – šafraníka, ktorý často odchádzal na dlhodobé obchodné cesty do cudziny. Prvé dva roky ľudovej školy vychodila v Martine, ďalšie dva v Starej Pazove v Srbsku, kam si ju po matkinej predčasnej smrti zobrala na výchovu učiteľka Oľga Textorisová, tiež rodáčka z Blatnice a matkina priateľka. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa však vrátila domov a do gymnázia už chodila na Slovensku. Najskôr štyri roky v Martine a potom dva roky v Bratislave. Tu prestúpila na obchodnú školu, na ktorej roku 1925 zmaturovala. Po maturite odišla pracovať ako úradníčka do Nového Smokovca vo Vysokých Tatrách. Slovenské veľhory sa jej potom stali osudom na celých tridsať rokov. Vydala sa tu za lekára Jána Pullmana a s výnimkou ročného pobytu v Paríži, kde študovala francúzštinu (1929 – 1930), vo Vysokých Tatrách žila až do mužovej predčasnej smrti v roku 1956. Potom odišla do Martina, kde dva roky pracovala ako redaktorka vo vydavateľstve Osveta a odtiaľ do Bratislavy, kde pracovala ako redaktorka vo vydavateľstve Mladé letá až do odchodu do dôchodku roku 1973. Zomrela v Bratislave 17. júla 1995, pochovali ju na Národnom cintoríne v Martine, kultúrnom centre jej rodného kraja.
Zobraziť všetko
Diela a recenzie diel
Poézia
- Dar (1928)
- Červený mak (1932)
- Básne (1955)
- Smrť tvoju žijem (1966)
- Komu dám svoju nehu (1968)
- Čriepky (1993)
- Nepokoj (1998)
- Milému (2003, 9.vydanie)
- Ja som tú poéziu žila (2008, 1.vydanie)
Esej
- Vyznania (1988)
- Vzánejšia než zlato (1988)
- Tatranské listy (2001, 1.vydanie)
Pre deti a mládež
- Svrček a mravci (1957)
- Mechúrik Košťúrik s kamarátmi (1962)
- Petrišorka (1965)
- Hodinky (1966)
- O sýkorke z kokosového domčeka (1976)
Literárna veda
- ...a poďakujem sa životu (2008, 1.vydanie)
Charakteristika tvorby
Maša Haľamová je autorkou žensky krehkej lyriky, zachytávajúcej prostým, úprimným slovom vzruchy srdca: nenaplnený cit lásky,
Maša Haľamová je autorkou žensky krehkej lyriky, zachytávajúcej prostým, úprimným slovom vzruchy srdca: nenaplnený cit lásky, manželské šťastie, bolesť nad stratou manžela. Tieto tri polohy určujú základnú tóninu všetkých štyroch kníh Haľamovej poézie. Pravda, básnický záber je širší (časté motívy prírodných krás, či skôr očarenia prírodou v Tatrách, kde prežila tri desaťročia, dojmy zo študijného pobytu v Paríži). Organickou súčasťou jej lyrického naturelu je sociálna téma, s badateľsným vplyvom poézie významného českého básnika Jiřího Wolkra, ktorý sa liečil vo Vysokých Tatrách na tuberkulózu. Maša Haľamová nadviazala vo svojej básnickej tvorbe na tradíciu kraskovského symbolizmu, ale často použitý voľný verš ju zblížil s modernými básnickými smermi, ktoré prichádzali po symbolizme. Jej poézia sa vyznačuje hlboko prežívanými a presvedčivo artikulovanými citovými zážitkami. Haľamovej ľúbostná lyrika osciluje medzi dvoma hraničnými pólmi lásky: medzi jej zrodením a smrťou. Haľamová je naozajstným majstrom básnickej drobnokresby. I tie najmenšie záchvevy dievčenskej duše zachytáva v presných a čistých tvaroch, ktoré svojou krehkosťou pripomínajú prácu starých zlatníckych majstrov. Básne Červený mak, Balada, V zakliatej hore, Májová patria ku klenotom slovenskej ľúbostnej lyriky. Haľamovej spomienky na mŕtveho manžela sa vyznačujú rovnakou emocionalitou a silou citového zážitku a tiež patria k tomu najsilnejšiemu, čo v novšej slovenskej poézii vzniklo. Tam sa autorka od emocionálne ladených veršov dostala k priezračne čistej reflexii a k meditácii nad osudom človeka, ktorý napokon odchádza zo života, v ktorom rozdával lásku.

Vladimír Petrík

Zobraziť všetko
Monografie a štúdie o autorovi
KAPRÁLIKOVÁ, Monika: Slovenská literatúra v českých nakladateľstvách (Prelomový Živý bič a ďalšie slovenské knihy ).
KAPRÁLIKOVÁ, Monika: Slovenská literatúra v českých nakladateľstvách (Prelomový Živý bič a ďalšie slovenské knihy). In: Litikon, roč. 3, 2018, č. 2, s. 83.

BALOGHOVÁ, Magda: Tajomstvo storočného atramentu (Pred 110 rokmi – 28. 8. 1908 sa narodila národná umelkyňa Maša Haľamová). In: BIBIANA, roč. XXV, 2018, č. 3, s. 44 – 46.

VÁLEK, Igor: Haľamovej dom(ov) vo vysokých Tatrách. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 5. 9. 2018, č. 29 – 30, s. 14.

HAJDUČEKOVÁ, Ivica – BÓNOVÁ, Iveta: Láska s emblémom červeného maku (O duchovnosti v zbierke M. Haľamovej Smrť tvoju žijem). (Štúdie). In: Slovenská literatúra, roč. 64, 2017, č. 4, s. 284 – 307.

VLNKA, Jaroslav: V priestore ustavičného diania (Slovenská literárna veda 2008). In: Knižná revue – príloha, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. XXX.

REBRO, Derek: Tých pár kvapiek vodu nestvorí (Slovenská poézia 2008). In: Knižná revue – príloha, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. XIV – XV.

GÁFRIKOVÁ, Gizela: Editorské patálie. In: Tvorba, roč. XVIII. (XXVII.), 2009, č. 1, s. 37 – 38.

BŽOCH, J.: Generačná vzdialenosť a iná poetika, SME 22. 5. 2003.

ŠIKULA, V.: Išli tri panenky z Turca. In: Šikula, V.: Požehnaná taktovka, Bratislava 2003, s.
135 – 136.

MIKULA, V.: Slovník slovenských spisovateľov, 2000.

BARTKO, M.: Poézia prostoty. Bratislava 1983.

ONDREJKOVÁ, A.: Doslov. In: Maša Haľamová: Smrť tvoju žijem. Bratislava 1982.

ŠMATLÁK, S.: Poézia ako dar srdca, ktoré bolo (kedysi) ľuďom nepotrebné. In: Romboid 1978, č. 8.

POLIAK, J.: Rozhovory o literatúre pre mládež. Bratislava 1978, s. 158 – 160.

PIŠÚT, M.: Lyrický triptych Maše Haľamovej. Slovenské pohľady 1978, č. 8.

MASÁROVÁ, J.: Maša Haľamová (Personálna bibliografia). Martin 1978.

TOMČÍK, M.: Básnické retrospektívy. Bratislava 1974, s. 215 – 220.

RÚFUS, M.: Tento takzvaný doslov. In: Maša Haľamová: Básne. Bratislava 1972, s. 127 – 131.

BŽOCH, J.: Jubileum Maše Haľamovej. In: Kontakty, Výber statí o literatúre, Slovenský spisovateľ 1970.

TOMČÍK, M.: Doslov. In: Maša Haľamová: Básne. Bratislava 1955.

Zobraziť všetko
O autorovi
Maša Haľamová je nám vzácna aj z inej stránky. Jej pohľad na veci nie je prepiatou sentimentalitou. Z každého slova vyžaruje premožená
Maša Haľamová je nám vzácna aj z inej stránky. Jej pohľad na veci nie je prepiatou sentimentalitou. Z každého slova vyžaruje premožená bolesť, uzmierenie, hrdinstvo viery, detská oddanosť životu a jeho biedam. Vytýkala sa jej svojho času závislosť na Wolkerovi. Je pravda, že Maša Haľamová si Wolkera obľúbila, ale nikdy nevyjadrila iný zážitok než svoj. Jej verš je úplne svojský a korení celým svojím zložením v jej povahe a v jej živote. Hodnotu má všeľudskú a môže ho čítať dieťa práve tak ako dospelý. Vo svojej tendencii po nevyumelkovanosti Maša Haľamová nepoužila teraz ani rým, aby jej verš príliš krátko nezvučal a predsa tieto tiché nálady a spovede s náhodným rýmom znejú lahodne.

Milan Pišút

Nie je vždy rozhodujúce, koľko kníh básnik napísal, ale čo v nich povedal a ako to umelecky vyjadril. Preto sa ochotne zriekame kvantity a radšej berieme do rúk útle knižočky, v ktorých – povedané s Ivanom Kraskom – je "na každom slove krv prischnutá". Maša Haľamová je tiež z rodu takýchto básnikov. Extenzitu autorkinej tvorby vyvažuje intenzita zážitku, schopnosť koncentrácie len na otázky a javy, ktoré vnútorne pociťovala a pociťuje. Pravdepodobne preto jej dielo nenarástlo do šírky a nerozbiehalo sa na viaceré tematické smery. Hoci je poézia Maše Haľamovej bytostne zviazaná s jej ľudským a umeleckým subjektom a napája sa predovšetkým z jej vlastných citových prameňov, nebolo by správne zužovať jej významové a estické jadro len v takomto subjektívnom slova zmysle. Svet básnickej tvorby Maše Haľamovej je totiž aj svetom mnohých iných ľudí a má pri veľmi jednoznačnom osobnom tóne objektívnu platnosť. Pritom Haľamová dobre vie, že poézia nemá poučovať ani moralizovať. Môže však sprevádzať človeka ako hlas jeho svedomia a zjemňovať jeho zmysly pre veci, na ktoré v každodennom zmechanizovanom živote dávno zabudol, alebo sa stal ich obeťou.

Milan Tomčík

Poézia tejto autorky šla natoľko svojou cestou, natoľko mimo striedania literárnych vkusov a taká nezávislá od nich, že vlastne stráca význam ich vymenúvanie a charakteristika (azda iba s výnimkou určitých odleskov proletárskej poézie a poetizmu). Rozhodujúcou časťou svojej existencie žilo a žije toto dielo mimo kohútích stráží literárnych manifestov. Práve tak, ako jeho autorka sama žila desaťročia mimo literátskeho, ba priam mimo civilizačného ruchu a prostredia. A predsa čitateľská potreba reedícií jej diela prichádzala vždy podľa akýchsi hviezdnych hodín, pozvoľna a pravidelne ako tatranská jar. O čom sa mi teda chce hovoriť? O dráždivom tajomstve, o hlbinnej záludnosti takzvanej prostoty. O tom, že budeme potrebovať ešte veľa informácií, aby sme sa na to, čomu dnes hovoríme prostota, vedeli aspoň správne pozrieť, ak už nie pochopiť jej tajomstvo. Zatiaľ je to nie ani tak vedec ako skôr básnik, ktorý vytušil hĺbku prostoty, jej nesmierne zložitú väzbu na veci dosiaľ nevysloviteľné. Bol to básnik, kto povedal, že múdrosť tohto druhu je ľuďom nadovšetko potrebná, i keď zložitosti rozumenú skôr než prostote (ako doložil s miernou iróniou). Prostote ako nesprostredkovanému výrazu, zvuku samého bytia, ako niečomu, čo nie je závislé iba od komplikovane bezchybných prepojení buniek človekovho mozgu, pretože tá zvesť sa už predtým odohrala v jeho tele, ba v tele jeho predkov.

Milan Rúfus

Už týmito dvoma útlymi zbierkami básní (Dar, Červený mak) sa Maša Haľamová natrvalo vpísala do básnickej pamäti medzivojnového obdobia, ba celej modernej slovenskej poézie, pričom sa zdalo, že aj ona si zvolila kraskovský údel predčasne odmlčaného tvorcu. Až po odstupe vyše tridsiatich rokov takýto údel zlomila a vydala tretiu zbierku Smrť tvoju žijem (1966), podnietenú skonom milovaného a blízkeho človeka. A je prinajmenej zaujímavé, ak nie priamo dojímavé, ako výrazne sa aj po toľkých rokoch znova potvrdila opravdivosť básnického talentu Maše Haľamovej i hĺbka jeho ľudskej zrelosti. Dokázala to zrejme preto, že poézia bola v jej bytosti virtuálne prítomná stále, aj vtedy, keď ju nepoužívala na písanie básní.

Stanislav Šmatlák

Nepoznám v slovenskej poézii poetku, ktorá by bola lepšie vyslovila stavy dievčenskej duše, jej radosť, nehu, nepokoj i pokoru ako Maša Haľamová, hoci jej ľúbostná lyrika ráta iba okolo tridsať básní. A možno práve preto: Haľamová vyslovila iba to najpodstatnejšie a najdôležitejšie, čo nemohla nevysloviť. Písala iba to, čo sa jej bytostne dotýkalo, čo bolo osudom jej srdca. Haľamovej ľúbostná lyrika osciluje medzi dvoma hraničnými pólmi lásky: medzi jej zrodením a smrťou. No v čom je Haľamová naozajstným majstrom, je básnická drobnokresba. I tie najmenšie záchvevy dievčenskej duše zachytáva v kryštalicky presných a čistých tvaroch, ktoré svojou krehkosťou pripomínajú prácu starých zlatníckych majstrov. Básne Červený mak, Balada, V zakliatej hore, Májová a iné patria ku klenotom slovenskej ľúbostnej lyriky.

Ján Turan

Vo Vysokých Tatrách Maša Haľamová napísala aj svoje prvé dve básnické zbierky. Prvá z nich Dar (1928) vyvolala veľkú pozornosť hneď po svojom vyjdení. Maša Haľamová sa v nej prejavila ako poetka čistého ľudského citu a zrelého umeleckého tvaru. Ďaleko od literárnych centier akoby sa povzniesla nad všetky pokušenia moderného básnenia a jeho experimenty a vsadila na čistotu a presvedčivosť jednoduchosti slova i básnického tvaru. Spontánne pochopila, že najväčšia krása je v jednoduchosti a prirodzenosti. S týmto náhľadom na umenie a poéziu napísala i druhú básnickú zbierku Červený mak (1932), v ktorej krehkú ľúbostnú a prírodnú lyriku výrazne rozšírila o motívy sociálneho súcitu a účasti s trpiacimi. V tatranských sanatóriách sa s nimi stretávala každý deň.

Jaroslav Rezník

Tú zázračnú jednoduchosť a prostotu svojho slova nezískala Maša Haľamová ľahko. Skromná, zdanlivo na okraji literárneho aj životného diania, zaiskrila bez experimentov a bohémstva, bez toho, aby sa viditeľne priklonila k niektorému z dobových umeleckých prúdov. Jej zbraňou bola len úprimnosť, s akou hovorila o svojich nezahojených ranách, nefalšovaná citová skúsenosť dievčenského srdca a neskôr zrelá skúsenosť ženy a človeka: "na koniec diaľky / čo v srdci rastie - / nedôjdem".

Anna Ondrejková

Zobraziť všetko
Autor o sebe
Narodila som sa na sklonku horúceho augusta, keď do blatnických stodôl zvážali požehnanú úrodu zlatých klasov. Mala som byť vari symbolom toho
Narodila som sa na sklonku horúceho augusta, keď do blatnických stodôl zvážali požehnanú úrodu zlatých klasov. Mala som byť vari symbolom toho štedrého leta, myslím však, že moje tri sestričky neprijali s nadšením môj životaschopný škrek v krásne teplé ráno, keď miesto hry pod Plešovicou museli varovať akýsi krikľavý, umŕštený batôžtek. Strynká Halameje ešte dnes spomínajú, že som bola "ako za groš chleba, iba čo malo pačiaky ako päťkorunníky". A hádam pre tie zvedavé oči, ktoré sa po všetkom obzerali, vypiplali ma ako tak do sveta. Bola som sprvu sentimentálne dievčatko. Mala som počas štúdia dobrých kamarátov, ktorí mi nosili pomaranče za básne-prvotiny. V študentoskom živote zlatý pomaranč nie je maličkosťou. Ondriš Mráz iste pritiahol remeň miesto večere, keď mi raz, za prvú uverejnenú báseň, doniesol nie jeden, ale hneď päť. Dnes našli by ste ma najskôr v tatranských lesoch na lyžiach sa preháňať, lebo ma už neväzní kancelária papierovými okovy. Alebo by ste ma našli pri sporáku ako varím obed a hnevám sa pri tom na Kocúrov žart: – Varí sa to, pečie sa to, neje sa to, čo je to? – Nuž drievko z jaternice. – Aleba! To je obed, čo Maša Haľamová Jankovi Pullmanovie uvarí.
Zobraziť všetko
Ukážka z tvorby
DAR (z výberu Snívali sa mi ruky tvoje ) Na biely hodváb vyšijem kyticu poľných kvetov. V červený mak
DAR

(z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

Na biely hodváb vyšijem

kyticu poľných kvetov.

V červený mak výčitku krvavú,

v lilavé sirôtky vyplačem žiaľ.

Kus slovenského neba strhnem

do oka nevädze.

So smútkom duša nevládze:

do lístkov zelených

veľké nádeje vložím.

Do snehu čipky vpletiem holubicu bielu.

Keď cesty zarastú tŕním a hložím –

dar svoj ti donesiem v jednu nedeľu

s úsmevom Božím.

BALADA O VEĽKOM ŽIALI

(z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

Biela priepasť prehlboká

medzi skalou,

každá láska

vtne do oka

päsťou malou?

Biele stromy, veľké, vážne

v snežnom rade,

či to končia

všetky vášne

v krutej zrade?

Husté lesy kosodrevia

blízko mračien,

za divokým

vaším žitím

dušou lačniem!

Smelé víchry, nehrajte sa

s tmavým lesom,

čakám vás ja

štyri noci

nad útesom.

Hej, čakám vás, pošlite mi

oblak sivý,

čo by sa naň

oči moje zavesili.

Ťažkým žiaľom oči moje

vyhlodané,

oblak sivý,

mäkko polož

v Božie dlane.

PIESEŇ

(z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

Neplakali oči moje

vo dne ani v noci,

len zatvrdli a nespali

mnoho čiernych nocí.

Nezopli sa ruky moje,

pomoc neprosili,

len ovisli pozdĺž tela

bez vlády a sily.

Nezamrelo srdce moje

v zurážanej hrudi,

len sa vtiahlo do kútika,

keď tušilo ľudí.

Nekričali ústa moje

o velikej trýzni,

len sa ticho spytovali,

kde tie city zmizli.

LÁSKA

(z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

Napísať literami hviezd

len slovo v oblohy oko!

Napísať mocne, vysoko,

aby ho nikto nemohol zniesť.

Aby večne bolo čisté,

nepadlo v priepasti blata –

napísať literou zlata

v diaľavy, výšky striebristé:

Milujem!

ELÉGIA

(z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

Tak ako vlani

padajú listy...

Ľutuješ?

Spomienka raní.

Je večer hmlistý...

Sľubuješ?

Hlavu do dlaní

polož mi tichú.

Múdry buď!

Budeme sami

a zlomíš pýchu

v hrdý stud.

MÁJOVÁ

(z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

Kostoly stavajú

zo skaly,

mramoru,

prepychu.

Okolo kostola

chodíme

s milým

potichu.

Chceme si

z bozkov

postaviť

kostol

a z lásky

oltár

mramorový.

VYZNANIE

(z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

Jar sa prebúdza spod snehu,

v kosodrevine vták.

Komu dám svoju nehu?

V doline píska vlak.

Kam pôjdem? Svet je široký.

Na východ? Západ? Juh?

Ženú sa jarné potoky,

pod skalou drieme pstruh.

Kam pôjdem? Dívam sa zhora,

dolina preťatá.

Hlbiny lákajú zdola

dôverou dieťaťa.

Hory sa váľajú v slnci

a orol kolotá.

Boh varí v ohromnom hrnci

elixír života.

Za tebou pôjdem ako prv,

zas plachá ako laň.

Mám novou jarou novú krv

a ty máš teplú dlaň.

Za tebou pôjdem, nenáhli,

mám v očiach tisíc túh.

Na našom nebi po daždi

farbistej dúhy pruh.

BIELA NOC

(z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

Kde sa ti vzala na čele

odrazu malá vráska?

Géraldy, Verlaine, Ady,

pri ktorom verši sme sa stretli?

Tragika, láska,

hodvábny mäkký rým.

Na vrásku v tvojom čele

ústa si položím.

Sme sami v bielej noci.

Knihy sa zavreli,

doznieva motív z Čajkovského.

Zo zlatej zory

rodí sa ráno.

Mne sa narodí

srdce veselé,

keď moje ústa nesmelé

povedia tvojim –

áno!

SNÍVALI SA MI RUKY TVOJE

(z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

Snívali sa mi ruky tvoje.

Jak slepec po písme

prstami hmatali mi po tvári

po nových vráskach neznámych.

Pri ústach zastali

v začudovanom geste.

Snívali sa mi ruky tvoje

dobré a bezpečné.

Ráno som mala

úsmev na tvári.

BOSO PO TRÁVE

(z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

Poludnie zelených jašteríc.

Motýle ustaté

sadli mi na dlane.

Kde ostal vietor?

Mlčanie hliny a tráv.

Ak vetru zveril si

nepovedané,

vietor sem nedovial.

Hľadám ta

v mlčaní hliny a tráv.

Ak pôjdem za tebou

boso po tráve –

hlina mi povie,

čo vietor nedovial.

ZÁCLONA

Večer hľadí Boh
do našej izby
zlatými očami.

Vystlali sme mu
izbičku celú
srdcami.

Aby si oči
nepourážal
o tvrdé veci dňa,

cez oblok
závoj prevesíme
ľahunký ako hmla.

Triesočky v krbe
trasľavým svetlom
posvietia,

keď oči božie
od nás hviezdami
poletia.

TIE MACHY PILI Z TVOJICH ŽÍL

Tie machy pili
z tvojich žíl
a teraz kvitnú
v horskom lete
drobnými iskrami
nad tebou
a držia tvoj tvar,
aby sa nerozpadol vo mne
na prach
a popol.

Zobraziť všetko