Foto © Lucia Gardin
Foto © Lucia Gardin




  • Životopis autora

    Michal HVORECKÝ sa narodil 27. decembra 1976 v Bratislave. Vyštudoval estetiku na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V roku 2004 absolvoval semester
    Michal HVORECKÝ sa narodil 27. decembra 1976 v Bratislave. Vyštudoval estetiku na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V roku 2004 absolvoval semester na spisovateľskej Univerzite v Iowa City v USA. Dlhší čas strávil v Belgicku, Rakúsku, Nemecku a Maďarsku. Spoluorganizoval hudobný festival Wilsonic. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Esej

    Iné

  • Charakteristika tvorby

    Literárna montáž a sampling spojený s autorsky aktualizovanou fantastikou dáva Hvoreckého próze od začiatku špecifický kolorit,

    Literárna montáž a sampling spojený s autorsky aktualizovanou fantastikou dáva Hvoreckého próze od začiatku špecifický kolorit, ktorý popredný odborník na sci-fi O. Herec nazval „panoptikum popkultúry“. Problémom i výhodou kyberpunku – čo je podstatný žánrový rámec Hvoreckého textov – je „estetika šoku“ ako ju charakterizoval už v polovici minulého storočia W. Benjamin – v jarmočnej vrave civilizácie je lyrika sama osebe nefunkčná. Azda preto prekvapujúce riešenia v prekvapujúcom prostredí Hvoreckého próz, kde nič, ani Paríž nezostáva na svojom mieste, zvyšujú košatosť tejto estetiky aj cez výrazovú pestrosť najrozličnejších exkurzov a citácií z politológie, marketingu, teórie reklamy, sociológie či estetiky. Aj keď tento typ prózy už ako forma rezignuje na aristotelovsky klasické poznanie, predsa má ako obraz významný noetický rozmer – postavy hlboko započúvané do vlastného partu, mechanicky deklamujúce verbalizovaný svet vo svojom vnútri, nie sú akiste len produktom fantázie autora, skôr by sme ich mali vnímať ako varovnú symboliku paradoxu diskomunikácie – virtuálna „dosažiteľnosť“ nášho blížneho skrz sklo vysvieteného monitora môže byť aj demonštráciou jeho izolácie.

    Peter Valček

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Silný pocit čistoty (2002 po poľsky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)) Lovci & zberači (2003 po česky) Posledný hit (2003 po nemecky)

    Silný pocit čistoty (2002 po poľsky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC))

    Lovci & zberači (2003 po česky)

    Posledný hit (2003 po nemecky)

    Silný pocit čistoty (2005 po česky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Plyš (2006 po nemecky, vydané pod názvom City. Der unwahrscheinlichste aller Orte ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Eskorta (2009 po nemecky)

    Dunaj v Amerike (2012 po nemecky, vydané pod názvom Tod auf der Donau)

    Preklady Hvoreckého textov boli časopisecky publikované v angličtine, nemčine, taliančine, poľštine, maďarčine, češtine a bieloruštine.

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Jack Womack: Ambient (2002)
  • Monografie a štúdie o autorovi

    NÁDASKAY, Viliam: V zajatí spoločenskej objednávky (Michal Hvorecký: Trol). In: VLNA , roč. XX, 2018, č. 75, s. 147 – 149. LIPTÁKOVÁ,

    NÁDASKAY, Viliam: V zajatí spoločenskej objednávky (Michal Hvorecký: Trol). In: VLNA, roč. XX, 2018, č. 75, s. 147 – 149.

    LIPTÁKOVÁ, Jana: Bratislava sa takmer stala Wilsonovým mestom.  In: Sme, 25. 8. 2018.
    https://bratislava.sme.sk/c/20896994/bratislava-sa-takmer-stala-wilsonovym-mestom.html

    SIVČOVÁ, Stanislava: Kto troluje v slovenskej literatúre. Michal Hvorecký: Trol (Kritika). In: Fraktál, roč. 1, 2018, č. 2, s. 158 – 160.

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Štyridsiatnici: Bez milosti. In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 108 – 109.

    SOUČKOVÁ, Marta: Netrolujem (Michal Hvorecký: Trol). In: VLNA, roč. XX, 2018, č. 74, s. 140 – 143.

    KÚDELOVÁ, Kristína – HVORECKÝ, Michal: Názov Za slušné Slovensko nebol zvolený šťastne (Rozhovor). In: Sme, roč. 26, 17. 3. 2018, č. 64, s. 12

    HALVONÍK, Alexander: Trolovanie o trolovaní. Michal Hvorecký: Trol. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. LII, 8. 10. 2017, č. 8, s. 20 – 22.

    ŠAKOVÁ, Jaroslava: V (nie iba) Hvoreckého svete. Michal Hvorecký: Trol. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. LII, 8. 10. 2017, č. 8, s. 18 – 20.

    GYARFÁŠOVÁ, Oľga: Sme uvarení ako žaby. Trol je román o postpravdivej ére. In: Sme, roč. 25, 8. 6. 2017, č. 131, s. 14.

    HOLETZOVÁ, Katarína: Tie časy nechcete zažiť, aj keď v nich žijete. Hvoreckého novinka Trol nie je až takým sci-fi, ako by sa mohla na prvý pohľad zdať. In: Sme, roč. 25, 6. 2. 2017, č. 126, príloha – Magazín o knihách, s. XI.

    KÚDELOVÁ, Kristína: Aj vinná Evita je obeť. (Rozhovor). In: Sme, roč. 25, 10. 5. 2017, č. 106, s. 14.

    GRZNÁROVÁ, Iveta – HVORECKÝ, Michal – HVORECKÁ, Radana: Vedel som, že musíme byť spolu – O ruku ma žiadal aj cez poviedku. (Ako je to naozaj, rozhovor). In: Hospodárske noviny – Magazín, roč. 2, 9. 9. 2016, č. 36, s. 20 – 21:

    KÚDELOVÁ, Kristína – HVORECKÝ Michal: Slováci nepochopili vlastnú históriu. (Rozhovor). In: Sme, roč. 23, 17. 10. 2015, č. 240, s. 8 – 9.

    TARANENKOVÁ, Ivana: Moje nespochybniteľné Ja (k podobám autobiografickosti u M. Haugovej a M. Hvoreckého). In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 73 – 78.

    OSTRIHOŇOVÁ, Aňa: Michal Hvorecký: Spamäti. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 3, s. 71 – 72.

    KARPINSKÝ, P.: Päť x päť (antológia 25 próz súčasných slovenských autorov s krátkymi portrétmi): LIC 2011.

    REHÚŠ, Michal: Stojaté vody Dunaja. Michal Hvorecký: Dunaj v Amerike. (Recenzia). In: Romboid, roč. XLV, 2010, č. 5 – 6, s. 118 – 121.

    Autor neuved. – HVORECKÝ, Michal: Čím žije literatúra (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVIII, 22. 10. 2008, č. 22, s. 11.

    MICHALÍK, Peter: Vtipkovanie na účet našej reality. Michal Hvorecký: Pastiersky list (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVIII, 2. 7. 2008, č. 14 – 15, s. 5.

    HALVONÍK, Alexander: Michal Hvorecký: Eskorta. In: Knižná revue, roč. XVII, 4. 7. 2007, č. 14 – 15, s. 1.

    KOPČA, Marek: Michal Hvorecký (Najlepší žijúci slovenskí spisovatelia). In: RAK, roč. XII, 2007, č. 4, s. 39.

    BISAHA, Pavol: Svet popkultúrny druhýkrát (Michal Hvorecký: Lovci & zberači). In: Knižná revue, roč. XVI, 8. 11. 2006, č. 23, s. 5.

    ŤAPAJNOVÁ, Eva – ORIEŠEK, Patrik – HVORECKÝ, Michal: Keď svetu chýba tretí rozmer (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVI,  12. 4. 2006, č. 8, s. 12.

    SVOBODOVÁ, Miroslava: Plyš (PT, 2005). Kvodlibet Miroslavy Svobodovej. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 2, s. 145 – 146.

    HALVONÍK, Alexander: Michal Hvorecký: Plyš (Náš tip). In: Knižná revue, roč. XV, 9. 11. 2005, č. 23, s. 1.

    ČÚZY, L.: Odľudštený svet. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 1, 2004.

    HALVONÍK, Alexander: Michal Hvorecký: Posledný hit. (Náš tip). In: Knižná revue, roč. XIII, 28. 5. 2003, č. 11, s. 1.

    KOPČA, Marek – HVORECKÝ, Michal: Hovoriť v súvislosti s umením o peniazoch je u nás tabu (Rozhovor s prozaikom, publicistom a prekladateľom Michalom Hvoreckým). In: Knižná revue, roč. XIII, 25. 6. 2003, č. 13, s. 12.

    HEREC, Ondrej: Hvorecký TM – značka kvality. Michal Hvorecký: Posledný hit. (Recenzia). In: RAK, roč. VII, 2003, č. 4 – 5, s. 96 – 98.

    MALÍČEK, J.: Veľký zlý, bu, bu, bu. In: Romboid, 38, 9, 2003.

    MITKA, M.: Silný pocit čistoty. In: Romboid, 38, 9, 2003.

    UHEREK, D.: Snobské bľabotanie. In: Slovo, 5, 30 – 31, 2003.

    BLAŽOVSKÝ, J.: Interview s prozaikom, prekladateľom a publicistom Michalom Hvoreckým. In: Dotyky, 14, 3 – 4, 2002.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Silný pocit čistoty. In: Slovenská literatúra, 49, 6, 2002.

    TOMEČKOVÁ, I.: Literatúra je zábavná hra. In: Kultúrny život, 3, 14, 2002.

    BALLA, V.: Presne cielené písanie. In: Romboid, 36, 9 – 10, 2001.

    BŽOCH, A.: Zahltiť & ohúriť. In: Romboid, 36, 9 – 10, 2001.

    FERKO, M.: Drsne a tvorivo. In: OS, 11, 2001.

    HEREC, Ondrej: Objavovanie súčasnosti (Michal HvoreckýTM: Lovci & zberači). In: Knižná revue, roč. XI, 14. 11. 2001, č. 23, s. 5.

    HUDYMAČ, M.: Hvoreckého druhá kniha: na trhu. In: Romboid, 36, 9 – 10, 2001.

    KASARDA, Martin: Zberači a čitateli. Michal. Hvorecký: Lovci & zberači. (Recenzia). In: RAK, roč. VI, 2001, č. 4, s. 56 – 59.

    MACSOVSZKY, P.: Skvelé prózy: skvelý výklad. In: Kultúrny život, 2, 46, 2001.

    ŠKOVIEROVÁ, B.: Značka: Michal Hvorecký. In: Kultúrny život, 2, 46, 2001.

    RASSLAFF, Ute: Poetika coolness? Mladá slovenská próza po roku 1989. In: RAK, roč. IV, 1999, č. 5, s. 24 – 32.

    CVIKOVÁ, J.: Michal Hvorecký: Silný pocit čistoty. In: Romboid, 33, 7, 1998.

    ČÚZY, L.: Varovanie, či len čítanie. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 11, 1998.

    HEREC, Ondrej: Michal Hvorecký: Silný pocit čistoty. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. VIII, 24. 6. 1998, č. 13, s. 1.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Hvorecký, Michal: Silný pocit čistoty. In: RAK, 3, 1 – 2, 1998.

    MACSOVSZKY, P.: Nevhodné pre dinosaurov. In: OS, 5, 1998.

    MALOVIČ, P.: Roztočená vrtuľa budúcnosti. In: Pravda, 8, 10. 6. 1998.

    PUŠKÁŠ, M.: Príbehy, pocity, vízie. In: Pravda, 8, 13. 8. 1998.

    ZELINSKÝ, M.: Michal Hvorecký: Silný pocit čistoty. In: Romboid, 33, 7, 1998.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Od knižného debutu Michala Hvoreckého uplynuli štyri roky. Vtedy zatuchnutú hladinu slovenskej literatúry rozvíril Silný pocit čistoty .

    Od knižného debutu Michala Hvoreckého uplynuli štyri roky. Vtedy zatuchnutú hladinu slovenskej literatúry rozvíril Silný pocit čistoty. Drsný a cynický, no zároveň svieži a duchaplný. Kontroverzný, ale nesporne zaujímavý. Jednoducho – silný. A u autora pár rokov po dvadsiatke rozhodne prekvapivý. Natoľko prekvapivý, až si ho trh vyžiadal ešte raz. Silné pocity sú znova tu – tentoraz dokonca v obálke, ktorá ladí s obsahom. Nemožno sa čudovať ohlasom, ktoré kniha vyvolala. Anarchista s rukami plnými jaziev si predsa vďaka nej našiel spoločné slovo s intelektuálom a čitateľ s kritikom. A aj keď je kniha svojou podstatou science-fiction, nemá problém predať sa za hranicami ghetta. Prečo? Silný pocit čistoty na prvý pohľad zaujme jazykom. Bol odlišný v deväťdesiatom ôsmom a vyčnieva z davu aj teraz. Nie je to suchý a kostnatý jazyk literatúry, ale živý prostriedok komunikácie homo sapiens. Aj vďaka nemu Hvoreckého postavy žijú. Aj keď sú práve mŕtve. Jazyk, podporený precíznou stavbou textu a skutočným rozprávačským talentom vytvoril kvalitné základy, o ktoré sa oprel príbeh – cynický ako svet okolo nás.

    Rastislav Weber

    Najdôležitejším dôvodom, prečo Silný pocit čistoty natoľko upútal pozornosť, je fakt, že Hvorecký je prvý, kto u nás do literatúry vniesol život a pocity Vizuálnej Generácie, čo je označenie, ktoré spája Generáciu X (1963 – 1973) a Generáciu Next (1974 – 1984). Jej svet tvoria hypermarkety, Internet, komerčné televízie, Sega, cestovanie, Playstation One, tanečná scéna, PS2, pc a video hry, techno hudba, ovca Dolly, antiglobalizmus, sms a tak ďalej. Hvoreckému sa však podarilo vyjadriť životný štýl nielen našej generácie. O tom, že hovorí niečo, čo je dôležité pre ľudí nielen u nás, svedčí aj úspech jeho knižiek v Česku a v Poľsku.

    Pavol Minár

    Ojedinelý zjav na slovenskej literárnej scéne. Myslím, že nie je veľa slovenských autorov, ktorý dokážu písať prózy, ktoré nie sú na prvý pohľad "slovenské". Hvoreckého texty majú potenciál osloviť príslušníkov subkultúr aj bežného čitateľa. Doma aj v zahraničí.

    Marek Kopča (In: RAK, roč. XII, 2007, č. 4, s. 39)

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Poviedka 1996 (finalista) Nominácia na Cenu Karla Čapka (1996, 1998) 2. miesto: Kniha roka 2001 v ankete týždenníka Domino fórum v kategórii

    Poviedka 1996 (finalista)

    Nominácia na Cenu Karla Čapka (1996, 1998)

    2. miesto: Kniha roka 2001 v ankete týždenníka Domino fórum v kategórii "pôvodné literárne dielo" za prózu Lovci & zberači

    Poviedka 2000 (cena poroty)

    Poviedka 2002 (cena poroty)

    Cena Nadácie Tatra Banky za umenie - Mladý tvorca 2010 (za román Dunaj v Amerike)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    POSLEDNÝ HIT (úryvok)      Po obede mi Karisma prikázala, aby som sa intenzívne pustil do čítania.     

    POSLEDNÝ HIT (úryvok)

         Po obede mi Karisma prikázala, aby som sa intenzívne pustil do čítania.

         Dovolila mi ľahnúť si na gauč a vedľa posadila ochrankára, ktorý dozeral na moju disciplínu.

         Na úvod mi vybrala siedmy diel galaktickej space opery. Na obálke sa gigantický biely raketoplán plavil v lesklom modrom vesmíre. Spoza kruhových okien sa na mňa usmievali karikatúry mimozemšťanov a jeden nevydarený netvor.

         Položil som si odpudivý zväzok pred tvár a tváril som sa, že čítam. V mysli som zvažoval, čo má toto celé, preboha, znamenať. Po pár minútach som zakaždým obrátil stránku, akoby som ju už mal prečítanú. Strážnikovi to bolo ukradnuté, nemal reálnu možnosť kontrolovať ma.

         V hlave mi prebleskovali myšlienky. Zvažoval som, ako by sa dalo skontaktovať so svetom vonku. Ale nič mi nenapadalo. Mobil, ktorým by som snáď nejako dokázal privolať pomoc, zostal ležať na poličke v mojom bratislavskom dome. Ani som sa v tom príjemnom malom meste nestihol zabývať a už som sa ocitol ďaleko odtiaľ. Niežeby som horlivo spoznával tamojší život, ale trebárs Oslo som v Európe považoval za určite väčšiu dieru.

         Koľko dní potrvá, pokým rodičia v Reykjavíku zistia, že sa už akosi pridlho nehlásim? Za tie roky si síce privykli, že som o sebe niekedy pridlho nedal vedieť, ale obával som sa, že tentoraz to môže byť aj celá večnosť. Čo bude s mojím domom a s nezaplatenými účtami?

         Myšlienky sa mi v mysli potácali, k ničomu som nedospel. Nemal som pri sebe nikoho, koho by som mohol poprosiť o radu. Pochopil som ďalšiu nevýhodu svojho samotárskeho života. V Bratislave som sa nezblížil so susedmi, ktorí by si všimli moju neprítomnosť. Chýbali mi aj známi, čo by ihneď zbadali, že so mnou niečo nie je v poriadku.

         Väznila ma agresívna, ideologická diktátorka a dookola rapotala módne frázy, ktorým som sa doteraz v médiách všemožne vyhýbal. V istom zmysle som obdivoval ľudí, ktorí si dokážu takto zjednodušovať problémy a žijú v ilúzii, že poznajú skutočný stav vecí sveta. Ja by som sa nevedel tak jednoznačne rozhodnúť v oblastiach politiky a ekonomiky, kde každú chvíľu niekto klame. Závidel som im naivnú zaslepenosť a vieru v jednoduchosť riešení, lenže dosiaľ som sa s nimi nemusel konfrontovať.

         Pred zrakom sa mi zjavila ochrankárova ruka. Dlhý ukazovák mi rázne poklepal po knihe. V zamyslení som úplne zabudol pravidelne listovať. Ospravedlňoval som sa a vyhováral sa na únavu.

         Chcel som strážcu upokojiť, lebo ma sledoval pozornejšie, preto som naozaj začal čítať.

         S akousi mlčanlivou zúrivosťou som uprel zrak na roztvorenú stránku. Dej románu sa odohrával na palube raketoplánu, ktorý vo vesmíre usilovne mieril záhadným smerom a pohyboval sa bez ohľadu na platné fyzikálne zákony. Drsná akčná scéna bitky medzi členmi posádky ma tak strhla, že som si ani neuvedomil, ako rýchlo som sa dostal na štvrtú kapitolu. Počul som iba ľahký šuchot listov pod prstami.

         Zvažoval som, že znova prestanem čítať a budem ďalej uvažovať o svojej situácii. Úkosom som pozrel na ochrankára. Opäť si ma nevšímal. Jasne som si však uvedomil, že ani pri najúmornejšom taktizovaní nedospejem k ničomu. Robiť som nemal čo; mohol som iba čakať. Navyše ma zvedavosť ťahala k tomu, aby som čudný príbeh dočítal až do konca. No na tristo stranách sa v kabíne neprestajne mihal hologramický meč akéhosi Grohanwisa Weldrahvu. Okrem fantázie v tej knihe bolo všetko.

         Po nečakanom zážitku s prvým zväzkom som neodolal a siahol aj po druhom. Už som sa nevzpieral. Nehundral som, neprotestoval. Podriadil som sa nevyhnutnosti a strachu.

         Pokračoval som románom so zručne vykreslenými duševnými pochodmi postaršej schizofrenickej slúžky. Lenže táto sympatická dáma potrebovala stošesťdesiat strán len na to, aby v zámockom lesoparku pripravila neveľmi vydarené grilované kurence a komplikovane sa pomilovala s fúzatým farmárom. Žasol som.

         Napokon sa riadky a písmená začali zlievať. Z bielych listov papiera ma rezali oči. Kniha v mojich rukách oťažela. Vychutnával som ticho a zhlboka dýchal, prázdny, oslobodený od akýchkoľvek myšlienok.

         Nasledujúce týždne vyzerali ako jeden a ten istý deň, ktorý sa presne opakoval. Sústredene som hltal tituly z Karisminej knižnice. Dúfal som, že keď už nič iné, tak aspoň lepšie pochopím jej čudnú psychiku.

         Pred sebou som mal napínavý manga komiks o štrnásťročnej Japonke, ktorej príbeh ma spočiatku prekvapil pôsobivými dejovými zvratmi. Zážitky dievčaťa na prudérnej strednej škole v Tokiu a jej výpovede v bublinách ma príjemne rozosmievali. Ale iba do chvíle, pokým sa dievčina nezačala pri každej príležitosti vyzliekať. V nudnom závere stvárala so spolužiačkami zbytočné, necudné akrobatické huncútstva.

         Čakal ma prvý diel úspešnej šesťdielnej série žánru heroická fantasy, zvaného aj meč & mágia. Úvodná časť mala osemstotridsať strán, na obálke modrého kyklopa, troch čarodejníkov, jednorožca, planétu Saturn, chrliacu sopku, dlhočiznú šabľu a to všetko v šokujúcich farbách. Zbytočne pompézny prebal tvorila kostrbatá mapa bez mierky. Zväzok bol taký ťažký, že mi padal z rúk.

         Na predposlednej strane som sa dozvedel, že autor, tajomný Marcel Meggido, onedlho vydá prequel, čiže predohru tohto príbehu. Rozhodne by som si ju mal prečítať. Zatiaľ som totiž pochopil iba to, že veľká drevená palica tajomného mága, ktorý sa dosiaľ v deji neobjavil, má z nejakého dôvodu ohromnú moc.

         V dielach som zatiaľ našiel len jeden spoločný znak – autori sa vôbec netrápili logikou príbehu. Po prestávke v podobe niekoľkých kapitol pokojne ožívali dávno zastrelené postavy a suverénne sa zapájali do diania. Zákerný súcit čitateľa neprestajne pokúšal dávnou nežnosťou.

         Odhaľovala Karisma sprisahanie práve v týchto pasážach? Je známe, že nešťastie sa nutne spája so stratenými rajmi. Verila Karisma hádam tomu, že všetko, čo človek prežije od chvíle svojho zrodu až do smrti, si vopred určil sám? Bolo podľa nej každé opomenutie zámerné? Každé poníženie pokáním? Každý neúspech tajným víťazstvom? Každá vražda novým narodením? Každá smrť samovraždou?

         Neprestajne som čítal a zdalo sa mi to rovnako osožné, ako memorovať telefónny zoznam. Dni pokračovali monotónne. Len občas som si zdriemol. Ľahostajnosť sa stala mojím posledným útočiskom.

         Pravidelne som dostával makrobiotické jedlá. Značkové jogurty, ktorými ma kŕmili, boli splneným snom o vedecky dokázanej raňajkovej zdravej výžive. Každý téglik poskytoval drobnú charitatívnu pomoc najchudobnejším obyvateľom našej planéty v Argentíne a v Lotyšsku. Výťažok z predaja pomáhal lokálnym komunitám pri budovaní poľnohospodárskych plantáží s ilúziou nezávadnosti a verejnej prospešnosti.

         Doľahla na mňa ospalá ochabnutosť. Ale spánok pri naberaní energie nepomáhal. Zobúdzal som sa ešte vyčerpanejší, s otupenou mysľou, akoby sa vo mne pripravovala dajaká premena. Niekedy sa mi hrozba smrti zdala taká hmatateľná ako posteľ, na ktorej som ležal.

         Spoznal som ďalšie nezvyčajné knižky ako krátky erotický román Zbytočný zips od Daffyda Patterolla. Alebo rozvetvenú mystery Nemal som jej to povedať, ktorá sa odohrávala v paralelnom stredoveku. Príbeh prekypoval množstvom zložitých osobných intríg, čo zostali až do konca nevyriešené. Obe obálky boli doslova posiate mimoriadne pozitívnymi kritickými ohlasmi z časopisov, o ktorých som nikdy predtým nepočul.

         Daffyd Patteroll napísal spolu s Wernerom Toppingom aj román Aegramorr, ktorý mi Karisma taktiež odporučila čítať. Autori za knihu údajne získali aj medzinárodné ocenenie, ale nepodarilo sa mi zistiť aké. Zložitý dej sa piplal v téme klonovaných detí, ktoré v západnej Európe blízkej budúcnosti ovládajú bezdrôtové pripájanie na internet, varenie talianskych cestovín a kung-fu. Knižku som prečítal na jeden dúšok a keď som ju zatvoril, bol som nevyspatý, posadnutý a takmer šťastný.

         Odhodlane som pokračoval v štúdiu. Nič iné mi nezostávalo. Pohrúžený do kníh som sa vliekol z jedného dňa do druhého. Moja vôľa netúžila po jednotlivostiach, chcela len vydržať, nie skončiť. S hlavou takmer stále sklonenou k zemi som sa poddával hodinám, ktoré na mňa zabúdali.

         Kedysi som si namýšľal, že viem o triviálnej kultúre bohviečo, ale už po pár dňoch čítania Karisminých kníh som zistil, že sa ku mne dosiaľ dostával len chatrný zlomok výtvorov, vybraný pochybnými masmédiami. Takmer som bol náchylný uveriť, že šlo o zámernú cenzúru.

         Predpokladal som, že všetky diela z Karisminej zbierky, zoradené teraz ľubovoľne a náhodne ako predmety, čo vidím vo sne, sa pre mňa neskôr stanú nemennými a dôverne známymi.

         Čoraz častejšie som sa pri čítaní zabával, ale uvedomoval som si, že to určite nebolo Karisminým cieľom. Neurčitá radosť, ktorú mi knihy pôsobili, sa pre mňa stala zvykom, no nerozumel som, čo je na nich výnimočné. Hlavné postavy neprestajne narúšali rovnováhu mojich nocí a zamorovali mi sny.

         Karismu zaujímali výhradne najkonvenčnejšie umelecké prejavy, v ktorých sa všetko slobodné či originálne obmedzovalo a potláčalo.

         Zmienku o štátoch závislosti či iných fenoménoch éry globalizácie som neobjavil ani vo viacerých románoch Charlotty Mannovej, ktorá svojimi krátkymi knižkami vyplnila medzeru v úspešnej edícii Láska na horskom bicykli.

         Na dielo Američanky Mannovej si Karisma vyčlenila samostatný regál. Autorka zamilované cyklistické výlety opísala asi tristokrát v tenkých fialových brožúrach.

         Pedálovanie do kopca vo dvojici vypĺňala spisovateľka morálne únosnými citmi. Oddychové posedenia unaveného páru v tráve prebiehali slušne, vypĺňali ich dialógy o atletických šampionátoch, konzumácia zeleninových sendvičov a pitie paradajkového džúsu. Občas sa opravila spadnutá reťaz alebo pokazený zvonček.

         Pozorne som si všímal opisy prostredí, metódu rozvíjania deja aj dojemné rozhovory totálne zaľúbených postáv. Dobrodružstvá hrdinov som bral s pohotovou odovzdanosťou. Veril som už aj zlým ilustráciám a tlačovým chybám. Oči ma od pozorného čítania rezali, často som zíval. Ale na náznaky sprisahaneckých odkazov či na kamufláže som nenaďabil. Čo ak tam nijaké neboli? Alebo sa mali prejaviť až po dlhšom čase, ako niektoré zákerné biologické vírusy? Lenže čo ak do mňa už medzičasom predsa len nasiakli a ukradomky sa prejavujú vo vedomí?

         Ešte som však nepoznal utajené zákutia ozajstnej nekvality. Dosiaľ som len matne tušil, čo sú game-booky, čiže knihy-hry. Karisma ich v knižnici uschovávala stovky.

         Ako prvý mi Karisma dala zahrať – lebo o čítanie v tradičnom zmysle nešlo – dobrodružný príbeh Horiaci popol. Na konci kapitol i niektorých odsekov som sa rozhodoval, ako chcem pokračovať v deji. Po výbere jednej z troch možností som nalistoval príslušnú stranu.

         Dozvedel som sa správnu reakciu na dymový prelud, ktorý mi v odpudivej modrastej kresbe stúpal po celej stránke a zasahoval do textu. Spoznal som účinky byliny „Otvor dvere“ aj používanie obranného čarodejníckeho ohňa.

         Lenže pri prvej hre som vo vážnom nebezpečenstve nedržal v ruke strieborný kindžal, údajne jedinú bezpečnú zbraň pri stretnutí s duchmi mŕtvych príbuzných. Skončil som už na strane 234, čiže ani nie v prvej pätine hrubizného diela.

         Navyše mi chýbal Elixír Energie aj Talizman Sily, takže mi nedokázal pomôcť ani jednoruký priateľ-veleop Usuuk Baasi. Kto bol ten dobromyseľný mohutný opičiak, odkiaľ sa vzal a prečo sa kamarátil práve so mnou, to sa mi vypátrať nepodarilo.

         Po takomto intenzívnom čitateľskom zážitku som sa ráno prebudil spotený, s búchajúcim srdcom. Zrejme som v spánku ležal v nepohodlnej polohe. Keď som sa s námahou zdvihol z postele, zdalo sa mi, že svaly si budem musieť povystierať páčidlom.

         Rovnaké dni sa ľahostajne vliekli. Detaily z niektorých kníh ma sprevádzali dlho, iné mi milosrdne rýchlo vypadli z pamäti. Usiloval som sa žiť len v prítomnosti, bez spomienok a predvídaní. Únava mi niekedy pripomínala šťastie.

         V prestávkach medzi jednotlivými titulmi som sa prechádzal po budove. Fixoval som si do pamäte dĺžku chodieb, rohy aj rozmiestnenie dverí a východov. Vstrebával som do seba polohy predmetov aj samo ovzdušie hotela. Často som pri chôdzi zatváral oči a pokúšal sa orientovať poslepiačky. V nábytku aj popri stenách som si predstavoval pasce, tiene, nástrahy a postavy.

     

    NEOBVIŇUJTE GOOGLE! (úryvok)

         Ako jediná vystúpila z dvojposchodového bieleho autobusu až na konečnej. Od nadmorskej výšky jej zaľahlo v ušiach. Do bledej tváre Marlene Regelovej padali kvapky dažďa. Vo vetre jej naskočili zimomriavky a začala štikútať. Z batožinového priestoru vytiahla svoj kufor na kolieskach a vnorila sa do oživenej vysokohorskej pohľadnice. Drevené domy s parožím na priečelí sa zmenili na skutočné. V stánku so suvenírmi sa pásli drevené srnky a smiali ručne vyrezávané zajace. Poličky pokrývali keramické stáda béžových oviec. Matka Ježišova s planúcim srdcom strážila v otvorenom hrudnom koši znak hrdého hornatého štátu.

         Rýchlo kráčala v smere šípok, odliatych do tvaru deravého syra. Rozhliadala sa po skalnatých horách v údolí ako kamera v dlhočiznej televíznej relácii o počasí v turistických strediskách. Vrcholky štítov pokrýval starý sneh. Po vyhladených skalách sa hnali riavy sivej vody. Po strmých serpentínach sa presúval hôrny výstroj. Svahy pretínali červené lanovky. Náprotivnú stranu údolia zahaľoval opar. Prestalo pršať. A začalo liať.

         „Vynikajúco si tu oddýchnete,“ povedala jej majiteľka kúpeľného hotela na recepcii. Potom na privítanie krátko jódlovala. Na šindľovú strechu bubnovali kvapky.

         „Vyzeráte veľmi pekne. Pristane vám to,“ vyhlásil recepčný, sotva dvadsaťročný muž. Marlene zvažovala, či tým náhodou neporušil zákon.

         „Môj syn Torsten,“ vysvetlila sebavedome pani.

         To je mi úprimne ľúto, pomyslela si Marlene. Rustikálna tvár pevne stavaného mladíka prezrádzala, že ešte aj v tomto veku pije na raňajky kakaové mlieko a denne zje jedno balenie arašidového masla. V takýchto veciach sa vyznala.

         „Prepáčte, koľko mám na izbe televíznych staníc?“ spýtala sa Marlene. Zrak upierala na drevené obloženie miestnosti, na ktorom rozbujneli poľovnícke ornamenty.

         „Všade na okolí sa dá chodiť na výlety,“ odvetila pani. „Priamo v areáli sa môžete okúpať v termálnych prameňoch. Lanovka vás vyvezie až na hrebeň.“ Na jej zástere s krátkymi rukávmi sa opakoval halucinačný motív horského priesmyku. Zdvihla ruku a natiahla sa po kľúč od Marleninej izby. Podpazušie mala hnedé a husté.

         „Dúfam, že programy nie sú len v hatlanine, ktorú tu považujete za nemčinu?“

         „Obzvlášť vám odporúčam výlet do lyžiarskeho strediska. Na vrchole nájdete horskú chatu s ľudovou hudbou. Tunajší majstri. Protestanti, samozrejme. Určite vás roztancujú,“ vysvetlila. Pyšne dodala aj názov najvyššieho kopca v regióne. Znelo to ako označenie čistiaceho prostriedku na riad.

         „Vraveli ste kresťanská tanečná hudba?“ spýtala sa Marlene.

         Vo svojej rozľahlej izbe si sadla na posteľ. Najprv však zo širokého prestieradla odhrnula trojcentimetrovú vrstvu katalógov alpínok a enciánov. Uprostred širokej miestnosti ležal vycivený kufor a chrlil zo seba svoj obsah. Na vyšívaný koberec sa zmestila prevažná časť folklórnych zvykov tohto územia.

         V hoteli sa zjavne smeti vyberali sedemkrát týždenne, aj keď tu práve nikto nebýval. Marlene pri okne zašmátrala rukou, aby sa presvedčila, že to nie je tapeta a bukolická scéna výhľadu je ozajstná. Starca v kroji, kravu, mokrý les ani sivý ostrý štít sa jej však prstami roztrhať nepodarilo.

         Zapla televízor. Štyridsaťkrát prepla, až sa dostala na americké správy o počasí v európskych dovolenkových sídlach. Potom sa nahlas rozplakala. Vzlyky prerušovala len jej štikútavka.

         Za toto všetko môže Google, opakovala si.

         Dávno to nie je len internetový vyhľadávač či jedna z miliárd webových stránok. Už znamená neporovnateľne viac. Stal sa univerzálnou metaforou.

         Nemôžete si byť istý pred ničím. Len čo sa o vás na sieti niečo vyskytne, Google vás vypátra. Pozháňa podrobnosti. Overí platnosť zdrojov. Doplní linky. Detaily zadelí do skupín podľa dôležitosti. Pripojí fotky. Filmy. Zvuky.

         A trvá mu to presne tak krátko, ako vám pochopiť, že máte problém.

         Sú to údaje, z ktorých sa nevykrútite. Správy, čo nepopriete. Odkazy umiestnené naraz všade. Dáta dostupné každému.

         Zadajte svoje meno do Google. Uvidíte sa ako na dlani. Pozoruje vás pritom, ktokoľvek chce. A možno práve dopĺňa cenné poznatky o vašej minulosti.

         Pripravte sa na vysvetľovanie. Šéf. Advokát. Priateľka. Mama. Dcéra. Dcérina kamarátka. Otec dcérinej kamarátky. Policajt zavolaný otcom dcérinej kamarátky. Všetci sa budú pýtať. Dlho a dôrazne.

         Mestá, kde ste údajne dosiaľ neboli. Šaty, aké by ste si dozaista neobliekli. Firemné peniaze, čo ste zaručene nespreneverili. Hotelové izby, v ktorých ste určite neprespali. Drogy, čo ste vraj jakživ nevzali. Sexuálne polohy, o ktorých ste partnerovi tvrdili, že sa vám hnusia.

         Rozvedené manželstvá. Rozhádané príbuzenstvo. Vyhadzovy zo zamestnania. Skončené priateľstvá. Skrachované firmy. Prezradené mobilné čísla. Zverejnené bankové heslá.

         Základné pravidlo v takýchto prípadoch znie: Nenadávajte na zrkadlo! Neobviňujte Google!

         No Marlene na prázdnej posteli čkala a porušovala ho stále znova.

         Ešte včera pracovala v Berlíne. Jej kancelária sídlila na jednej z tých dlhočizných širokých ulíc v centre, ktoré po štrnásťdňovej chorobe nespoznávate. Pôsobila v zamestnaní, o ktorom si jej rodičia mysleli, že si ho vymyslela, aby upokojila ich obavy o jej budúcnosť.

         Agentka zmien. Lovkyňa trendov. Špeh aktuálnych prúdov. Súkromné očko strategického marketingu.

         Špička vo svojej brandži. Keď sa Marlene vydala na lov, neunikli ste jej. Nový smer objavila, len čo sa niekde ukázal. A rovnako bleskovo ho vzápätí predala netrpezlivému klientovi.

         Zaryté undergroundové kapely dokázala cez noc previesť do veľkých vydavateľstiev. Od nadaných alternatívnych spisovateľov vedela o mesiac vytĺcť scenáre telenoviel. Talentovaných sprejerov graffiti vyvádzala z periférie rovno do grafických štúdií reklamných agentúr. Nádejných módnych návrhárov menila na tvorcov konfekčnej bielizne, aká sa predáva v potravinách. Z mladých filmárov robila režisérov relácií o varení.

         No zabudla na Google.

         Stačila jediná fotka a Marlene sedela tisíc kilometrov južne uprostred insitnej alpskej scenérie.

         Stalo sa to na verejných toaletách. Na nočnom večierku najväčšieho odberateľa jej správ. Marlene živila malá britská firma, ktorá sa v Nemecku tvári, že je americkým koncernom s nadnárodným pôsobením a sídlom v Číne. Príšerné pracovné podmienky v treťom svete sú dnes veľmi v móde. Ak ste pri výrobe nealkoholického nápoja neumučili najmenej troch indonézskych brigádnikov, cynická mladá generácia si nelogne ani dúšok. No ak prepúšťate tehotné ženy, vraždíte odborárov a deti nútite k nadčasom, pripravte sa na vodcovstvo na trhu.

         Zbohatla vďaka tejto firme, ktorá chrlí pollitrové strieborné plechovky s modrým nápojom. Z jednej piksle bleskurýchlo získate málo energie, a o trocha pomalšie veľa tuku. Marlene nepredávala produkt, ale životný štýl. Vytvorila hnutie. Nové slovo z domácností ako Ajax, Nutella, John Grisham alebo Playstation. Sladkastú brečku postupne vnútila polovici kontinentu, ale sama ju piť nedokázala. Dvíhal sa jej žalúdok. Lenže podľa zmluvy inú plechovku limonády do konca života nemohla chytiť do ruky, ani sa k nej priblížiť ústami na menej ako pätnásť centimetrov.

         V kabínke si Marlene preliala do krikľavej plechovice svojho chlebodarcu nesýtenú minerálku. Samozrejme, dávala si pri tom pozor na kameru. Ale iba na jednu. Oficiálnu. Na chvíľu zabudla na civilizáciu voyeurov. Na všadeprítomné oko médií. Vypustila z hlavy, že milióny ľudí z nejakého dôvodu skutočne zaujíma, čo robia ostatní na záchode.

         Šéfovia firmy si o deň neskôr na internete nepozreli len fotku. Pustili si aj film. Zapli si zvuk. Klikli na príbuzné linky. Zamestnávateľ ju namiesto odstupného poslal sem, aby sa po výpovedi dala do poriadku.

         Preto obviňovala Google. A nemohla prestať štikútať. Klienta zjavne ešte neprešla zúrivosť.

         O chvíľu vychádzala z hotela prezlečená do vrchárskej výbavy.

         „Viem, že chceš, aby som ťa sprevádzal,“ zavolal za ňou pri dverách Torsten. Stál za recepčným pultom v červenej károvanej košeli a zamával rukou. Potná škvrna v jeho podpazuší bola tmavá a veľká.

         Nezareagovala. Obklopila sa vytrvalým dažďom a gýčovou dovolenkovou panorámou. Rozhodla sa, že rovno tu a teraz uloví nový trend. Nájde zlomový bod ďalšieho vývoja. Potenciálnu globálnu udalosť. A vráti sa do berlínskej kancelárie s výhľadom na červené koberce pred butikmi na Friedrichstrasse.

         Vnorila sa medzi najbohatších ľudí kontinentu. Zapojila všetky svoje metódy. Ostražito sledovala medzinárodné osadenstvo obklopené liečivou vodou a štvortisícovkami. Zdolávala priesmyky a premoknutá zdravila okoloidúcich vo francúzštine. Fotila, nahrávala, nakrúcala. No pri pátraní sa nemohla zbaviť dojmu, že ktosi neustále pozoruje ju. Myslela na kakao a arašidové maslo.

         Neuniklo jej nič. Masívne tenisky trénerky vo fitnes centre. Denne jedno balenie müsli, tri litre minerálky, v noci tajne biela čokoláda.

         Nápadný vekový rozdiel páru, čo sa bozkával v masážnej vani. Spoločný obed v miestnej reštaurácii, účet zaplatila ona.

         Spľasnutý účes belgického barového hosťa. Za noc fľaša džinu, vrecko arašidov a balenie prezervatívov.

         Zámerne hluční milenci v prezliekarni. Dnes ešte nespotrebovali nič.

         Prevesené skoby na pleciach horolezca. Čierny chlieb s provensalskou paštétou, dve pivá a spiatočný lístok na lanovku.

         Razom vyhodnocovala objednávané jedlá. Logá na oblečení. Zvyky správania. Počúvala rozhovory, vnímala gestá, učila sa obľúbené zvraty. No po troch daždivých dňoch nenašla nič. Ani náznak. Nijaký nový prúd. Bizarný spotrebiteľský trend. Hudobný smer šíriaci sa rýchlosťou paranoje. Masová módna vlna. Ani nastávajúci škandál zábavného priemyslu.

         Postrehla len, že smery, ktoré pred pár mesiacmi objavila, sa medzičasom zmenili na retro. Štýly oblečenia, aké nedávno propagovala, odmietali nosiť už aj tunajší obyvatelia. Aj jej generácia chcela byť poslednou, no rýchlo ju vytláčala nová. Marlene otravovalo samotné pomyslenie na ďalší kvázi nový trend. Unavovala ju predstava entej naháňačky za pochybnou tendenciou. Čoraz väčšmi si uvedomovala, že musí urobiť niečo celkom iné.

         V hotelovom bare si kúpila dve škatule plné módneho energetického nápoja. Jednu striebornú piksľu dokonca otvorila a modrú tekutinu vypila na ex. Naplo ju. V miestnosti cítila závan kakaového mlieka.

         Potom znova sedela na posteli. Obložená plechovkami. Konečne prestala čkať.

         Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Očakávala ho a vopred sa pripravila.

         „Môžem vojsť?“ spýtal sa Torsten a bez zaváhania vstúpil dnu.

         „Nie! Chcem byť sama. Odíď,“ povedala rázne. Vstala a podišla k nemu. Pritvrdo mu prstom prešla po tvári. Ukazovákom zastala na priehlbine hornej pery a škrabla nechtom.

         „Nemáš trocha arašidového masla?“ spýtal sa.

         „Smrdí ti z úst. Choď odtiaľto preč,“ opakovala. Ťahala ho za vlasy. Gniavila mu krk. Silno štípala líce.

         „Chceš, aby som zostal tu. Dúfaš, že neodídem,“ odsekol.

         „Hnusíš sa mi,“ odvetila Marlene. Zahryzla mu do pleca. Rázne mu skrútila prsty na ľavej ruke. Energicky mu zovrela boky. Rozdrapila prepotenú károvanú košeľu.

         „Páčim sa ti,“ oznámil.

         Kmásala Torstenovi špinavé menčestrové nohavice. Drsne mu trela kožu na stehnách. Myslela na to, že vybudovať dobrú značku môže trvať aj sto rokov, ale na jej zničenie stačí deň. Informačná vojna bude prebiehať v médiách, ale rozhorí sa až v hlavách. Milióny ľudí na internete radi sledujú aj to najbrutálnejšie násilie v cudzích posteliach.

         „Si odporný. Lež a nehýb sa. Dám si na tvár masku,“ zašepkala. Nasadila si čiernu lesklú kuklu s otvormi len na oči a nos. Zbadala, že sa vyplašil.„Vzrušuje ma to,“ zaklamala. Chcela to mať rýchlo za sebou. „Nechceš sa napiť?“ spýtala sa. Prikývol. Piksľa jej pri otvorení pod prstami zasipela. Zverejnenie na sieti potrvá len okamih. Podrobnosti pozháňa Google.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory