Foto © Lucia Gardin
Foto © Lucia Gardin




  • Pseudonym

    Mila Srnková
  • Životopis autora

    Narodila sa 14. júna 1942 v Budapešti. V detstve sa s rodičmi sťahovala na rozličné miesta Slovenska: Vráble, Nitra, Breziny, Zlaté Moravce, Levice. Otec bol
    Narodila sa 14. júna 1942 v Budapešti. V detstve sa s rodičmi sťahovala na rozličné miesta Slovenska: Vráble, Nitra, Breziny, Zlaté Moravce, Levice. Otec bol v rokoch 1951 – 1953 uväznený z politických dôvodov. Absolvovala Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre (1959 – 1964). Pôsobila ako agronómka, potom ako stredoškolská učiteľka. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy emigrovala do Kanady, skadiaľ sa však po roku vrátila do vlasti. V roku 1972 sa presťahovala do Bratislavy. V rokoch 1986 – 1996 bola redaktorkou literárneho časopisu Romboid. V roku 1996 absolvovala študijný pobyt v USA. Žije striedavo v Bratislave a v Zajačej doline.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Odborná literatúra

    Literárna veda

    Iné

  • Charakteristika tvorby

    Mila Haugová je jednou z najproduktívnejších a najinšpiratívnejších slovenských poetiek. Je zároveň

    Mila Haugová je jednou z najproduktívnejších a najinšpiratívnejších slovenských poetiek. Je zároveň najprekladanejšou slovenskou poetkou do angličtiny (knižne vyšlo okolo 100 prekladov jej básní) a zrejme i najprekladanejšou poetkou píšucou po slovensky vôbec (len v nemeckom preklade jej vyšlo päť kníh poézie). Značnú časť jej diela tvoria i preklady a prebásnenia, z ktorých najvýznamnejšie sú preklady poézie autorov a autoriek druhej polovice dvadsiateho storočia (S. Plath, I. Bachmann, E. Lasker-Schüler, P. Celan a i.).
    Časopisecky začala Mila Haugová publikovať v polovici sedemdesiatych rokov v prílohe týždenníka Nové slovo, vedenej Vojtechom Mihálikom, čo malo značný vplyv na podobu jej raných básní (konvenčnosť v motívoch, tiahnutie k tradičnému tvaru). Knižne debutovala relatívne neskoro, čo však v kontexte poézie písanej ženami nie je príznakové – jej prvou básnickou zbierkou je Hrdzavá hlina z roku 1980. Vyšla pod pseudonymom Mila Srnková a obsahuje básne, ktoré sa menej výrazne vymykajú z dobových básnických konvencií a viac nadväzujú na poetiku starších domácich autoriek (dedina, príroda, láska). Už v debute však možno nájsť jeden z kľúčových motívov jej celoživotnej tvorby – erotickú lásku. Po debute sa zintenzívňuje Haugovej pôvodná aj prekladová tvorba, vychádzajú jej zbierky Premenlivý povrch (1983) a Možná neha (1984), jej poézia je zároveň konzistentne od debutu kritikou výdatne reflektovaná. Po tretej zbierke sa autorka na šesť rokov odmlčala a keď sa do literatúry vrátila rok po nežnej revolúcii zbierkou Čisté dni (1990), reakcia kritiky bola až nevídane prudká – recenzie sa objavili v Romboide (dve), Slovenských pohľadoch, Kultúrnom živote, Literárnom týždenníku (dve), ba aj v Slovenke či Slovenských národných novinách.
    Čisté dni na jednej strane nadväzujú na autorkinu predchádzajúcu tvorbu (motív lásky), no zároveň sú aj radikálne nové, výpoveď sa zintenzívňuje, stajomňuje (no nie samoúčelne) – Haugovej monografistka Stanislava Repar ich vníma ako zbierku na rozmedzí – ako bodku za predchádzajúcim obdobím aj ako začiatok nového tvorivého obdobia. Už v Možnej nehe sa totiž – markantne v básni Copyright – stretáme s tým, čo Repar opisuje ako „páranie“, vyostrovanie prejavov života na hraniciach, v priestoroch „medzi“. Textové vytváranie a skúmanie medzery medzi vypovedateľným (slovom, svetom, skutočnosťou...) a nevypovedateľným (mlčaním, telom, snom, zrkadlovým odrazom...) so všetkými nekonečnými vrstvami významov tejto organicky premenlivej opozície je pritom charakteristické a stále nanovo inšpiratívne pre Haugovej písanie aj v ďalšej tvorbe. Za výrazný medzník v poetkinej tvorbe domáca (S. Repar), ale aj inonárodná kritika (F. Sampson) považuje práve objavenie sa persóny Alfy (časopisecky v roku 1989), ktoré možno chápať ako kondenzát fascinácie písmom, textom na jednej strane a ženskou identitou na strane druhej. Významným impulzom pre vývin Haugovej autorskej poetiky v tomto období bola okrem zmeny jej životných okolností, ktoré priamo súviseli so zvýšením dôrazu na umeleckú tvorbu (v roku 1986 sa Haugová stáva aj redaktorkou časopisu Romboid; A. Bokníková píše o empatii s výtvarnou tvorbou P. Ondreičku – zbierka je nielen ilustrovaná Ondreičkovými dielami, je mu i celá venovaná) aj jej prekladateľská činnosť. V roku 1985 vychádzajú jej časopisecké preklady básní prvej z poetiek, ktorá výrazne zarezonovala s jej vlastnou tvorbou a (spolu)inšpirovala ju k rozvoju motívov aj ženského lyrického subjektu – preklady Sylvie Plathovej. Hodno azda spomenúť, že komunikácia s istými typmi poetík bola v dejinách slovenskej literatúry obmedzená, a preto intenzívny stret – či už čitateľský alebo prekladateľský – s tým, čo v cieľovej kultúre chýba, môže zasiahnuť do poetiky vnímavého a poetologicky spriazneného autora/autorky mimoriadne produktívne, a následne výrazne obohatiť domácu produkciu, a to aj vďaka tvorbe ďalších nadväzujúcich autoriek/autorov. Ak ide, ako v prípade Mily Haugovej, o silnú autorku/autora, nemá, prirodzene, najmenší zmysel hovoriť o závislosti od cudzích vzorov. Vo vzťahu k vzťahu Plathovej a Haugovej poézii možno uvažovať o emancipácii ženského lyrického subjektu (napriek tomu, že ani Plathová, ani Haugová sa k feminizmu explicitne nehlási), ale aj o pribúdaní a intenzifikácii istých motívov v Haugovej tvorbe (krídlo, telo, hviezda, lono, oko, krv a pod.), azda aj o istom stupni temnoty v zmysle prítomnosti smrti, noci, slepoty, šialenstva, tmy. V Čistých dňoch sa začína výraznejšie tematizovať pre Haugovej tvorbu kľúčový vzťah písania a tela, otvorene je tiež prítomné telo erotické – oba tieto kľúčové motívy autorkinej tvorby sa postupne zintenzívňujú od Premenlivého povrchu. Tieto aspekty poetkinej tvorby spolu so zbierkami D. Podrackej a T. Lehenovej z tohto obdobia otvárajú a spriechodňujú pre slovenskú poéziu celú rozsiahlu sféru písania telom/písania a tela, a to i napriek tomu, že, ako píše A. Bokníková, je zrejmý rozdiel medzi telesnosťou u týchto poetiek – rozdiel medzi sakralizáciou telesnosti u Haugovej a Podrackej a senzualizmom u Lehenovej.Texty nasledujúcej zbierky(Praláska, 1991), v ktorej je transformácia a sebavedomá individualizácia autorskej poetiky už nezvratná, sa ešte sústredenejšie zameriavajú na zachytenie identity, „tesnej masky“ ženy, intenzívnejšie sondujú vzťah medzi ženou a mužom, ale aj vzťah medzi ženami (sesterstvo, materstvo), rodovú pamäť žien, zmysel existencie, moc a slabosť, hranice možností, miesta bezhraničnej slobody a až magickej moci. Báseň sa zároveň stáva explicitnejšie intertextuálnou (venovania, mottá, citáty),a je i faktom mimotextového sveta, časťou tela lyrickej hrdinky, ale aj obeťou/obetou, ktorá priamo podmieňuje jej prežitie (b. Iná báseň). 
    V básnickej zbierkeNostalgia (1993) je Haugovej poetika fragmentu (A. Bokníková) celkom nehatená. Aj táto transformácia básnického rukopisu sa udiala po tragickej zmenev osobnom živote autorky a súvisela tiež s intenzívnou komunikáciou s inšpiratívnymi textami – ako píše Repar, štruktúra básne sa tu mení pod vplyvom Celanovej poézie (preklady Celana, ktoré Haugová venovala P. Ondreičkovi, vychádzajú v Kultúrnom živote v roku 1991; knižne v roku 1998 – obe vydania pod príznačným názvom Slabika bolesť), do popredia sa zároveň ešte výraznejšie dostávajú námety z vizuálnych umení. Nostalgiu možno chápať aj ako zádušnú poéziu; jazyk aj motív v intenzívnej potrebe opory a ozmyselnenia prítomnosti načiera do zárodkov európskej kultúry, v zbierke sú rozptýlené kresťanské motívy, ktoré sa dostávajú do názvov básní (Requiem, Hostia, Žalmy, Golgoty) aj do tela textov ako citáty („Eli, Eli, lama sabachtani“), spomienky na žánre (žalmickosť, litanickosť)a motívy (ukrižovanie, anjel, zmŕtvychvstanie). Zároveň je mnoho básní datovaných, čo predtým pre jej tvorbu také typické nebolo – datovanie sa pôvodne u Haugovej spájalo s epištolárnou básňou (b. Alfa píše list z Pralásky), resp. odkazu, prehovoru k ty (b. 21. 9. 1985 z Čistých dní), čo sa čiastočne prenáša aj do Nostalgie (napr. v citovaných fragmentoch v b. Requiem). Datovanie vďaka tomu i v tejto zbierke často evokuje príhovor k partnerovi, spája sa i s explicitným venovaním (napr. b. Z mrazov, Prijatie či Alebo detstvo). V závere zbierky sa výpoveď odľahčuje, kŕč sa uvoľňuje, chronologické radenie datovaných básní a venovania umožňujú jednoznačnejšie interpretovať tento pohyb ako pohyb od hranične intenzívneho trúchlenia (zadúšania sa bolesťou) k nachádzaniu nových priziem, cez ktoré Alfa skúma svoje bytie.
    Dáma s jednorožcom (1995) sa svojou kompozíciou, do veľkej miery založenou na citátovej intertextualite, miestami blíži ku knižnému ready-made. Rámcovaná je citátmi o jednorožcoch a čínskych jednorožcoch z Borgesovej Fantastickej zoológie, no explicitná, z textu sa vyčleňujúca intertextualita (v závere sú uvedené i mená autorov a autoriek použitých textov) presakuje i do vnútra jednotlivých častí knihy, v ktorej sa nesystematicky striedajú prozaické a básnické pasáže. V spätnom pohľade na autorkinu tvorbu možno zároveň hovoriť aj o anticipácii jej neskoršej knihy koláží spomienok, snov a iných textových fragmentov Tvrdé drevo detstva (2013). Motivicky sa v Dáme s jednorožcom markantne posilňuje záujem o ženský princíp vo svete, rodovú pamäť žien, o vzťah matka – dcéra/matka – dcéra aj v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom, ktoré text interpretuje – aj vďaka kumulácii paralelných motívov –i ako pre-vteľovanie, znovu-zrodenie či, ako v recenzii píše iniciátor a najvýraznejší autor experimentálno-dekonštruktívnej línie (Šrank) Peter Macsovszky, „do neprebádanej temnoty – do podvedomia takzvaného materiálneho sveta, teda do sféry (akéhosi astrálu) pratvarov“. Sama autorka v jednom z rozhovorov o tejto zbierke hovorí ako o zbierke, ktorá sa intenzívne dotýka viery a hranice viditeľného a neviditeľného.
    Macsovszkého vyjadrenie k Dáme s jednorožcom tu zďaleka necitujem náhodne – Haugovej poézia z deväťdesiatych rokov pôsobila na najmladšiu dobovú poéziu výrazne inšpiratívne, o čom svedčia nielen viaceré recenzie, ale aj paralelné rozvíjanie vzájomne rezonujúcich poetologických prvkov. Po roku 1989 sa tiež na Slovensku formuje feministicky orientovaná línia intelektuálov/intelektuálov a autoriek/autorov – aj v týchto kruhoch poetkina pôvodná a prekladová tvorba výrazne rezonovala (a dodnes rezonuje). Bohatý, tvarovo podnetný a interpretačne nesmierne inšpiratívny korpus – sieť Haugovej poézie po roku 2000 intenzívnejší výskum ešte len čaká, stručný, no prenikavý prierez ponúka V. Rácová v publikácii Hľadanie súčasnosti (kapitola Poézia ako spoveď. Vybrané autorky staršej generácie). Na tomto mieste spomeniem len pár dominánt poetkinej tvorby z tohto obdobia v základnom náčrte.
    Sieť fikčného sveta autorkinej poézie sa sťahuje, no zároveň stále rastie a pulzuje. Korpus jej diela je rytmizovaný opakovaniami motívov, verzií veršov, básní, je perforovaný aj spájaný dialógmi s textami iných. Jeho autoreferenčnosť je však radikálne narúšaná prítomnosťou akútne individuálnych, intímnych prvkov. Poetkino dielo tak možno čítať ako postupné splývanie lyrickej hrdinky s textom, prevteľovanie sa doň ako šokujúce, no zároveň celkom prirodzené spojenie krajnej autobiografickej autentickosti a krajnej intertextovosti, hlasov iných (ja). Napriek datovaniu básní dielo vzdoruje chronologickému plynutiu času, popiera ho sugerovanou cyklickosťou, pre-vteľovaním sa. Sublimácia tela a fyzického sveta do reči a súčasné básnické privlastňovanie si bytia konkretizuje i ako rozplynutie sa fyzickej existencie do netelesného pretrvávania v snoch, spomienkach, v reči, zrkadlách, fotografiách, ako proces(s)priesvitnenia, zmeny na anjela, (z)belenia. Sexualita, erotika a láska sú naďalej mýtizované, sú prostriedkami prieniku k(transcendentálnemu) zmyslu ľudskej existencie, no zároveň sú základnou (telesnou a duševnou) podmienkou života. Mila Haugová zostáva aj po roku 2000 plodnou a reflektovanou autorkou – takmer každý rok jej vychádza zbierka (niekedy i dve), v ostatných rokoch experimentuje i s prózou – v roku 2009 vychádza autobiografia Zrkadlo dovnútra, v roku 2013 a 2014 žánrovo experimentálne knižné kompilácie a rekontextualizácie denníkových záznamov, korešpondencie, rozhovorov, citátov a iných textových fragmentov Tvrdé drevo detstvaPísať ako dýchať, v ktorých nachádzame okrej autorkiných pôvodných textov aj aranžované odpovede na jej otázky od slovenských autorov/autoriek a iných osobností. Aj celkom najnovšia Haugovej tvorba sa javí ako spôsob poznávania sveta a prebývania v ňom, ako nástroj odhaľovania a modelovania jeho poriadku, smerovania a aproximácie k absolútnej pravde, jadru, zákonitostiam existencie človeka.

    Ivana Hostová, 1. decembra 2015

     

    Mila Haugová patrí medzi výrazné talenty ženskej poézie. Popritom, že je našou najprekladanejšou poetkou v zahraničí, je aj najplodnejšou súčasnou poetkou. Už tretie desaťročie sa úpenlivo drží slov, ktoré jej pomáhajú žiť. Básnické zbierky Hrdzavá hlina (1980), Premenlivý povrch (1983), Možná neha (1984), Čisté dni (1990), Praláska (1991), Nostalgia (1993), Dáma s jednorožcom (1995), Alfa Centauri (1996) sú toho dôkazom. Nemožno však tautologicky použiť argument jej všeobecnej známosti na odôvodnenie vydávania jej nových a nových textov (Krídlatá žena, 1999, Atlas piesku, 2001), skôr treba vysvetľovať ich vnútornú opodstatnenosť; Haugová totiž začiera čoraz hlbšie: hľadá asociácie a príbuznosti v ríši rastlín i v antike, v dávnej pamäti ľudstva, európskej kultúry, aby nám zase do pamäti vložila svoje dnešné poznanie sveta, ktoré sa podľa nej v zásadných otázkach ľudského života a smrti veľmi nelíši. Čitateľ sa so smutnou rozkošou začíta do jej úzkostných veršov s prvkami meditácie a hľadá v nich paralely so svojím osudom (Atlas piesku, 2001, Zavretá záhrada/reči/, 2001). Možno i konfrontácia jej básnického subjektu s antickým mýtom (Orfea alebo Zimný priesmyk, 2003) a konfrontácia nášho vnímania s jej pohľadom, jej sprostredkovanie niečoho vzdialeného, čo sa nás dotýka, no bez jej pripomenutia by sme si to nestihli uvedomovať, toto pribrzdenie v chvate života robí z jej textov pravú poéziu. Nateraz poslednou Haugovej knižkou je zbierka Archívy tela (2004). Autorka prináša do slovenskej poézie svojský, ostrý a vyhrotený pohľad na ženské bytie, zvýraznený sústredeným záujmom o archetypálne vzťahy v ľudskom vedomí, postihujúcom svet v jeho základných významoch. Vo svojich básňach sa sústreďuje na podstatu výpovede, na presnosť pomenovania a jeho včlenenie do tvaru básne. Básnická výpoveď, vybudovaná na opozičných významových paralelách, smeruje k mnohovýznamovosti, vyjadrujúcej rozporuplnú skúsenosť ženy, človeka i ľudstva, pričom jej východiskom je erotická láska. Kultúrne vedomie súčasného človeka navyše zosilňuje početnými odkazmi na slovenský aj inojazyčný literárny a umelecký kontext, citátmi zastupujúcimi všeobecnú skúsenosť, možno i suplujúcimi nepoznateľnosť prietorov Prozreteľnosti.

    Anna Šikulová

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Not Waiting for Miracles (1993 po anglicky) Kahlfrieren/Holomrazenie (1998 po nemecky) Das innere Gesicht/Vnútorná tvár (výber z poézie, 1999

    Not Waiting for Miracles (1993 po anglicky)
    Kahlfrieren/Holomrazenie (1998 po nemecky)
    Das innere Gesicht/Vnútorná tvár (výber z poézie, 1999 po nemecky)
    One Hundred Years of Slovak Literature. An Anthology (2000 po anglicky)
    Gradiva (výber z poézie, 2001 po francúzsky)
    Sandatlas: Gedichte/Atlas z piesku (výber z poézie, 2001 po nemecky)
    Alfa (výber z poézie, 2003 po slovinsky)
    Scent of the Unseen/Vôňu nevideného (výber z poézie, 2003 po anglicky)
    Ars Poetica 2004 (2004 po anglicky)
    Körperarchive (výber z poézie, 2006 po nemecky)
    New European Poets (2008 po anglicky)
    Six Slovak Poets (výber z poézie, 2010 po anglicky)
    Nenogistá roze (2011, výber básní, Lotyšsko, prel. Dagnija Dreika a Uldis Bérzinš)
    Schlaflied wilder Tiere (2011 po nemecky)
    Haugovej básne v prekladoch boli publikované v rôznych antológiách a literárnych časopisoch.

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Árpád Tőzsér: Na brehu papiera (1982 spolu s V. Kondrótom a M. Podhradskou), Neskoro je, neodchádzaj (japonská poézia, 1984, v jaz.

    Árpád Tőzsér: Na brehu papiera (1982 spolu s V. Kondrótom a M. Podhradskou), Neskoro je, neodchádzaj (japonská poézia, 1984, v jaz. spolupráci s F. Kuwahara), Ervin Lázár: Sedemhlavá víla (1987), Šuntaró Tanikawa: Poludnie duše (1988, jaz. spolupráca K. Mikulová), Sylvia Plathová: Luna a tis (1989, 2. vyd. pod názvom Hrana, 2003),ChristineHuberová (zost.): Záhyby reči. Nová rakúska lyrika/Sprachfalten. Neue Österreichische Lyrik (1994), Else Lasker-Schüler: Zrkadlo tvojej krvi (1995), Märta Tikkanen: Príbeh lásky storočia (1996, preklad J. Cihová, prebásnila M. H.) Nad čistým ohňom dym.Starojaponská poézia (1998, v jaz. spolupráci s  F. Kuwahara), Paul Celan: Slabika bolesť (1998), Zdenka Beckerová: V zatmení mesiaca (1999), Friederike Mayröckerová: Cez mreže môjho srdca (1999),BHX Lohmer: Čierne kimono (2000), Georg Trakl: Sebastián v sne (2000, v jaz. spolupráci s M. Žitným),Ingeborg Bachmannová: Nepoznám iný lepší svet. Výber z pozostalosti (2003), Sarah Kirsch: Krídla okna (2006),András A. Márton:Ako Kamienočka a Kamienočko hľadali kamaráta (2007).
    .
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    SVETOŇ, Ľuboš: Sedem viet o siedmich knihách (Rastislav Biarinec, Mila Haugová, Rudolf Jurolek, Ján Kudlička, Juraj Kuniak  / Krajina vo mne). In:
    SVETOŇ, Ľuboš: Sedem viet o siedmich knihách (Rastislav Biarinec, Mila Haugová, Rudolf Jurolek, Ján Kudlička, Juraj Kuniak  / Krajina vo mne). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 9, s. 109 – 110.

    Autor neuved.: Slovenské haiku (Mila Haugová, 1942, je slovenská básnířka, esejistka,...). In: Protimluv, roč.VII, 2018, č. 2, s. 43.

    HOCHEL, Igor: Laudácia na knihu Mily Haugovej Srna pozerajúca na Polárku. In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 1 – 2, s. 178 – 180.

    ŠAH: Mila Haugová – 75. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 6, s. 157 – 158.

    REPAR, Stanislava: Stretnutia s poéziou. (Uchom ihly). Mila Haugová, poetka a prekladateľka (rozhovor). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 10, s. 36 – 37.


    POSPÍŠIL, Ivo (z češtiny preložil Jaroslav Vlnka): Mila Haugová: Písať ako dýchať. Sieť vody s tisícimi vchodmi). Spoza Moravy. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 12, s. 143 – 144.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Bez bradaviek sa dnes slovenská literatúra nezaobíde (literatura bodka sk). In: Sme, roč. 24, 16. 11. 2016, č. 266, s. 12.

    GAVURA, Ján – HAUGOVÁ, Mila: Rozhovor Jána Gavuru s poetkou Milou Haugovou. (3 rozhovory). In: Vertigo, 2016, č. 2, s. 24 – 28.

    ZAMBOR, Ján: Stály jas v očiach. Rastislav Biarinec, Mila Haugová, Rudolf Jurolek, Ján Kudlička a Juraj Kuniak: Krajina vo mne. (Recenzia). In: Vertigo, 2016, č. 1, s. 43 – 47.

    HIDVÉGHYOVÁ-YUNG, Elena: Hlboké fragmenty Mily Haugovej.  RÁCOVÁ, Veronika: Archív, mapa, sen, zápis, coda, canti, amore: Ja. Mila Haugová: canti...amore. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 6, s. 76 – 80.

    RÁCOVÁ, Veronika: Archív, mapa, sen, zápis, coda, canti, amore: Ja.  HIDVÉGHYOVÁ-YUNG, Elena: Hlboké fragmetny Mily Haugovej. Mila Haugová: canti...amore. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 6, s. 76 – 80.

    HIDVÉGHYOVÁ-Yung (píše): Mila Haugová: Canti... amore. (Záložka). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 4 – 5, s. 122.

    ŠPAČEK, Jozef: Mila Haugová /Písať ako dýchať. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 1, s. 116 – 117.

    ŽITNÝ, M.: Haugová Mila. In: Slovník slovenských prekladateľov umeleckej literatúry. 20. storočie. A – K. Zost. Oľga Kovačičová – Mária Kusá. Bratislava: VEDA – Ústav svetovej literatúry SAV, 2015.

    JAROVSKÁ, A.: Poetický svet Mily Haugovej. In: Glosolália, 2015, č. 3, s. 35 – 48.

    ZAMBOR, Ján: Inšpiromat. Mila Haugová: Písať ako dýchať. In: Tvorba, roč. XXV. (XXXIV.), 2015, č. 2, s. 43 – 46.

    bj: Mila Haugová: Písať ako dýchať. (22. 1. 2015)
    https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/343131-mila-haugova-pisat-ako-dychat/

    OVAJKA, Tomáš: Žijú s umením. Mila Haugová: Písať ako dýchať. (recenzie). In: Romboid, roč. 50., 2015, č. 7 – 8, s. 76 – 79.

    PASSIA, R. – TARANENKOVÁ, I.: Hľadanie súčasnosti. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2014.

    RÁCOVÁ, Veronika: Spôsoby sebastvárnenia. Mila Haugová a Etela Farkašová. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 78 – 83.

    TARANENKOVÁ, Ivana: Moje nespochybniteľné Ja (k podobám autobiografickosti u M. Haugovej a M. Hvoreckého). In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 73 – 78.

    JUROVSKÁ, Michaela: Dáma v klobúku, chrobák v túžobníku (a či v ruži?) alebo o Vášni a noblese Mily Haugovej. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 4, s. 43 – 48.

    GAVURA, Ján: Slovenská poézia po postmoderne - k básnickým zbierkam 2012 – 2014. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 88 – 94.

    HOSTOVÁ, I.: Tvrdé drevo detstva. In Knižná revue, roč. 24, 2014, č. 6.

    HOSTOVÁ, I.: Písmo sa vrství, vrstvy zvetrávajú. In: RAK, roč. 18, 2013, č. 5. s. 40 – 42.

    HOSTOVÁ, I.: Haugovej Plathová, Plathovej Haugová : o prekladoch poézie Sylvie Plathovej Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, 2013, dostupné na internete: https://www.pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/Hostova1.

    ŠAFRANOVÁ, L.: Mila Haugová (1942). Pomalá lukostrelkyňa. In: TOP 5 2010: (slovenská literárna a výtvarná scéna 2010 v odbornej reflexii). - [Fintice] : Občianske združenie FACE, 2012, s. 68 – 76.

    HOSTOVÁ, I.: Sylvia visiting Mila: Slovak translation and reception of Plath`s poetry: a brief preview. In: Plath profiles. Vol. 5, 2012, s. 264 – 274.

    HOCHEL, Igor: Interpretačné oriešky aj "čistá lyrika". Mila Haugová: Plant Room. In: Tvorba, roč. XXII. (XXXI.), 2012, č. 3, s. 34 – 35.

    Benejová, Terézia. Obraznosť v origináli a preklade básní Paula Celana. In Tradícia a inovácia v translatologickom výskume III. 2012, s. 67 – 79.

    REBRO, Derek: Mieriť viacerými smermi (Mila Haugová: Pomalá lukostrelkyňa). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XX, 22. 12. 2010, č. 26, s. 5.

    KEKELIAKOVÁ, Monika: Fragmentárne archívy tela, duše a ducha. Mila Haugová: Zrkadlo dovnútra. (Recenzia). In: Romboid, roč. XLV, 2010, č. 5 – 6, s. 125 – 127.

    PODRACKÁ, Dana: Život ako konfesia (Mila Haugová: Zrkadlo dovnútra). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XX, 17. 3. 2010, č. 6, s. 5.

    HÖHN, Eva. Mila Haugová a jej recepcia Bachmannovej diela. In Nová filologická revue. Časopis o súčasných problémoch lingvistiky, literárnej vedy, translatológie a kulturológie. 2010, roč. 2, č. 4, s. 14 – 20.

    HOSTOVÁ, Ivana: Fragmenty miznúcich rečí. In: RAK, roč. 15, 2010, č. 10, ISSN 1335 – 1702, s. 33 – 35.

    REBRO, Derek: Tých pár kvapiek vodu nestvorí (Slovenská poézia 2008). In: Knižná revue – príloha, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. XIII.

    PODRACKÁ, Dana: Mila Haugová: Miznutie anjelov. In: Knižná revue, roč. XIX, 18. 3. 2009, č. 6, s. 3.

    RÁCOVÁ, Veronika: "Vertikálny odklon" z plynúceho času Veronika Rácová. In: Romboid, roč. XLIV, č. 9 – 10 (2009), s. 130 – 131.

    GAVURA, Ján: Poézia ako akcident, poézia ako podstata („Anka“ a „Danka“, dve celkom rozdielne Bodky). In: Literárnokritická reflexia slovenskej literatúry 2008, Bratislava: Ars Poetica & Ústav slovenskej literatúry SAV, 2009, s. 143 – 153.

    HOSTOVÁ, Ivana: Bytie a prázdny priestor. In: RAK, roč. 14, 2009, č. 10, ISSN 1335-1702, s. 44 – 45.

    PROKEŠOVÁ, Viera: "Čas prítomný všetkými rýchlosťami" (Mila Haugová: Biele rukopisy). In: Knižná revue, roč. XVIII, 18. 6. 2008, č. 13, s. 5.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    HEVEŠI, Marián – KOPČA, Marek – POPOVIČ, Ivan  – ZELINKA, Milan: Najlepší žijúci slovenskí spisovatelia. In: RAK, roč. XII, 2007, č. 4, s. 36 – 41.

    TURAN, Andy: Mila Haugová: Target(s), terč(e) (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 3, s. 102.

    VLNKA, Jaroslav: Tvorbou zo snov rásť (Mila Haugová: Rastlina so nom: Vertikála). In: Knižná revue, roč. XVI, 6. 12. 2006, č. 25, s. 5.

    PROKEŠOVÁ, Viera: Mila Haugová: Target(s), Terč(e). Náš tip. In: Knižná revue, roč. XVI, 15. 2. 2006, č. 4, s. 1.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    LITVÁK, Ján (v Sme 18. 3. 2005): Prémia Literárneho fondu za pôvodnú slvoenskú literárnu tvorbu 2004. Mila Haugová: Archívy tela. In: Knižná revue, roč. XV, 3. 8. 2005, č. 16 – 17, s. VIII.

    PROKEŠOVÁ, Viera: Rez zrkadlom tiel (Mila Haugová: Archív tela). In: Knižná revue, roč. XV, 25. 5. 2005, č. 11, s. 5.

    ŠRANK, J. – RÉDEY, Z.: Rytíři textových polí I. In: Rytíři textových polí I. Antologie slovenské poezie postmoderny. Zlín: Marek Turňa, 2005, s. 258 – 278.

    BOKNÍKOVÁ, Andrea. Haugová, Mila. In Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava : Kalligram, 2005. s. 191 –192.

    MINAHANE, J.: Elisive, Restless, Birdlike. In: Slovak Literary Review, 2004, č. 6.

    ČERTÍK, Jozef: Čertovo kopýtko. Redaktorské poznámky. (Mila Haugová: Orfea). In: Slovenské pohľady, IV. + 120, 2004, č. 2, s. 143 – 144.

    ČERTÍK, J: Mila Haugová: Orfea. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 2.

    KALNICKÁ, Zdeňka: Cesta (k sebe) ako vnútorný paradox. O knihe Stanislava Chrobáková-Repar: Mila Haugová. In: ASPEKT, 2003 – 2004, č. 1, s. 38 – 39.

    CHROBÁKOVÁ-REPAR, Stanislava: Stojí redukcia mimo vedomia? – O knihe Mila Haugová: Orfea alebo zimný priesmyk. In: ASPEKT, 2003 – 2004, č. 1, s. 39 – 41.

    NAHÁLKA, Peter: Tri o dvoch a o jednej (Dokončenie z minulého čísla). Stanislava Chrobáková-Repar: Mila Haugová. Dana Kršáková: Dušan Dušek. (Recenzia). In: RAK, roč. VIII, 2003, č. 7 – 8, 94 – 98.

    NAHÁLKA, Peter: Tri o dvoch a o jednej.  Zora Prušková: Rudolf Sloboda,  Stanislava Chrobáková-Repar: Mila Haugová. (Recenzia). In: RAK, roč. VIII, 2003, č. 6, 52 – 55 (pokrač. v ďalšom čísle).

    MITKA, Marek: Pamäť v tele priestoru. Mila Haugová: Orfea alebo Zimný priesmyk. (Recenzia). In: RAK, roč. VIII, 2003, č. 6, 52 – 55.

    SAMPSON, Fiona. Introduction. In Mila Haugová. 2003. Scent of the Unseen. Prel.
    Viera & James Sutherland-Smith. Todmorden : Arc Publications, 2003. ISBN 9781900072397, s. 9 – 17.

    ŠIMULČÍKOVÁ, J.: Čaro neporovnateľného. In: Literárny týždenník, 16, 2003, č. 23.

    MATEJOV, Radoslav.: Opojenie poznaním (Stanislava Chrobáková-Repar: Mila Haugová). Zázemie mystéria (Mila Haugová: Orfea alebo zimný priesmyk). In: Knižná revue, roč. XIII, 28. 5. 2003, č. 11, s. 3.
    HOCHEL, I.: Dotyky, sondy, postoje. Nitra 2003, s. 121 – 125.

    BŽOCH, J.: Náročné hľadanie mystéria. In: Sme, zv. 11, 3. 7. 2003.

    MACSOVSZKY, P.: Prečo sa ne(z)mení? In: Slovo, 5, 2003, č. 44.

    PETRAŠKO, Ľ.: Mila Haugová: Sandatlas/Atlas piesku. In: Revue svetovej literatúry, 38, 2002, č. 1.

    RÉDEY, Z.: Nekonečná záhrada slova. In: Kultúrny život, 3, 2002, č. 14.

    CHROBÁKOVÁ-REPAR, S.: Mila Haugová. Bratislava: Kalligram 2002.

    MACSOVSZKY, P.: Mapa: ústup do seba. In: Kultúrny život, 3, 2002, č. 29 – 30.

    VLNKA, Jaroslav.: Záhrada času v období večnosti. Mila Haugová: Zavretá záhrada (reči). (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 118, 2002, č. 4, s. 113 – 115.

    ŠAH: Mila Haugová – 60. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 6, s. 158.

    HARGAŠOVÁ, Milada: Korešpondencia. Mila Hargašová – RAK: Mila Haugová. In: RAK, roč. VII, 2002, č. 1, s. 54 – 55.

    RÉDEY, Z.: V záhrade slova, v púšti tela. In: Romboid, 36, 2001, č. 7 – 8.

    ŠRANK, J.: Archeológia ako kontemplácia, kontemplácia ako archeológia (predbežné poznámky). In: Romboid, 36, 2001, č. 7 – 8.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Definitif n’est que l’abandon à la poésie (Post-face). In: Haugová, Mila: Gradiva, choix de poèmes 1983 – 1999. Paríž, Caractères, 2001.

    MACSOVSZKY, Peter: Rozvetvené púšte ticha. Mila Haugová: Atlas piesku. (Recenzia). In: RAK, roč. VI, 2001, č. 5 – 6, 90 – 93.

    MATEJOV, R.: Tajomno púšte. In: OS, 2001, č. 7.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Mila Haugová (Alfa). In: Romboid, 36, 2001, č. 7 – 8.

    HOCHEL, I.: Viera v silu postmoderného slova?. In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 24.

    VLNKA, Jaroslav – HAUGOVÁ, Mila: Sledovať  v sebe čosi neisté. Rozhovor s poetkou a prekladateľkou Milou Haugovou. In: Knižná revue, roč. XI, 5. 9. 2001, č. 7, s. 12.

    VLNKA, Jaroslav: Bizarné kresby v piesku (Mila Haugová: Atlas piesku). In: In: Knižná revue, roč. XI, 11. 7. 2001, č. 14 – 15,  s. 5.

    BOKNÍKOVÁ, Andrea. Žena ako autorka – žena ako téma v slovenskej poézii od šesťdesiatych rokov po súčasnosť. In Studia Academica Slovaca 29. Ed. Jozef Mlacek. Bratislava: Stimul, 2000, s. 24 – 52.

    PUŠKÁŠ, M.: Krídlatá poézia krídlatej ženy. In: Pravda, zv. 9, 16. 6. 1999.

    BAKOŠ, Juraj: Voľakde je vždy voda (Mila Haugová: Krídlatá žena). In: Knižná revue, roč. IX, 23. 6. 1999, č. 13, s. 5.

    CHROBÁKOVÁ, Stanislava: Textová seizmografia. In: Romboid, 34, 1999, č. 5.

    ČIERNA, M.: Pridelený priestor. In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 36.

    VOJTECH, M.: Kultivovaná poézia plná chladu. In: Slovo, 1, 1999, č. 22.

    ŠPAČEK, J.: Alfa Centauri. In: Knižná revue, roč. VII, 1997, č. 15 – 16.

    EHRGANGOVÁ, E.: Vydarená interpretácia. In: Knižná revue, roč. VII, 1997, č. 8.

    CVIKOVÁ, J.: Mila Haugová: Alfa Centauri. In: Romboid, 32, 1997, č. 7.

    CVIKOVÁ, J.: Konfrontácie. In: Romboid, 32, 1997, č. 7.

    ZELINSKÝ, M.: Mila Haugová: Alfa Centauri. In: Romboid, 32, 1997, č. 7.

    PETRÍK, V.: Mila Haugová: Dáma s jednorožcom. In: Romboid, 31, 1996, č. 6.

    KRAČOVIČOVÁ, J.: Dýchanie pod snehom. In: Dotyky, 8, 1996, č. 1.

    MACSOVSZKY, P.: Takmer vtáčia reč. In: Dotyky, 8, 1996, č. 7.

    BOKNÍKOVÁ, A.: Úzky svet melodrámy, alebo monodráma ženy v odosobnenom svete? In: RAK, 1, 1996, č. 2.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Stanislava Chrobáková číta Milu Haugovú. In: Romboid, 29, 1994, č. 1.

    PUCHALA, V.: Bolesť, ktorou sa rozširuje svet. In: Knižná revue, roč. III, 1993, č. 15.

    ŠIMKO, Š.: Filozofujúca poézia. In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 45.

    BOKNÍKOVÁ, A.: Poézia fragmentu. In: Dotyky, 5, 1993, č. 8.

    HATALA, M.: Ticho a skromne. In: Romboid, 27, 1992, č. 9.

    BALLEK, L.: Permanentný pocit napätia. In: Romboid, 27, 1992, č. 3.

    MILČÁK, M.: Prahodnota lásky. In: Kultúrny život, 25, 1991, č. 14.

    BÁTOROVÁ, M.: Princíp života dvojíc. In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 1.

    JANÍK, P.: Pralátka poézie. In: Romboid, 26, 1991, č. 8.

    FISCHEROVÁ, T.: Časopriestorová mozaika. In: Literárny týždenník, roč. 4, č. 34 1991, s. 4.

    FISCHEROVÁ, T.: Časopriestorová mozaika. In: Literárny týždenník, roč. 4, 1991, č. 34.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Dvojaká skúsenosť tvorivého procesu. In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 7.

    MOJÍK, I.: Mila Haugová: Čisté dni. In: Romboid, 25, 1990, č. 9.

    PODRACKÁ, D.: Udalosti medzi svetlom a tmou. In: Literárny týždenník, 3, 1990, č. 37.

    ANDRIČÍK, Marián. 1990. Verše, ventil duše. In: Slovenské pohľady. 1990, roč.106, č. 8, s. 143 – 144.

    HOSŤOVECKÁ, N.: Nežná a krutá. In: Slovenské národné noviny, 1990, č. 3.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Ani láska. In: Kultúrny život, 24, 1990, č. 10.

    BOLDIŠOVÁ, E.: Sceľovať doráňaný svet láskou. In: Literárny týždenník, 3, 1990, č. 24.

    HOCHEL, I.: Mila Haugová: Čisté dni. In: Romboid, 25, 1990, č. 9.

    ŠTEVČEK, P.: Milovanie z druhej strany. In: Literárny týždenník, 3, 1990, č. 37.

    MIKULA, V.: Poézia možností. In: Romboid, 20, 1985, č. 1, s. 79 – 80.
    Tiež In: Literárne observatórium. Bratislava 1989, s. 78 – 81.

    MORAVČÍK, Š.: Balzam zamilovaných. In: Večerník, zv. 29, 18. 5. 1984.

    PETRÍK, J.: Návrat k debutu. In: Nové slovo, 26, 1984, č. 36.

    (pš): Dve knihy mladosti Mila Haugová: Premenlivý povrch, Juraj Kuniak: Premietanie na viečka. In: Nové knihy . -Č. 5 (1984), s. 3.

    KRIŽKA, T.: Mila Haugová: Premenlivý povrch. In: Slovenské pohľady, 100, 1984, č. 3.
    VEĽKÝ, J.: Lyrické vklady. In: Pravda, roč. 64, č. 253 (26. 10. 1983), s. 5.

    PODRACKÁ, D.: Verše istoty a vášne. In: Romboid, roč. 16, č. 7 (1981), s. 83 – 84.

    OKÁLI, D.: Pri nástupe... In: Pravda, roč. 61, č. 257 (30. 10. 1980), s. 5.

    Š. M.: Chodí si ako báseň. Čítame nové verše debutantky Milky Srnkovej zo zbierky Hrdzavá hlina. In: Večerník, roč. 25, č. 200 (10. 10. 1980), s. 6.

    HEVIER, D.: Hrdza a hlina. In: Nové slovo mladých, 1980, júl.

    WINKLER, T.: Mila Srnková: Hrdzavá hlina. In: Slovenské pohľady, roč. 96, č. 11, 1980, s. 128 – 129.

    HUJÍK, V.: Básne o dedine a prírode. In: Roľnícke noviny, roč. 35, č. 156 (4. 7. 1980), s. 8.

    MILLER, CH.: Imaginary Poets. On István Baka, Tadeusz Rózewicz, Mila Haugová, Tatioa Scherbina. In: PN Review 161, roč. 31, č. 3.

    VALCEROVÁ, Anna. Telo ako inšpiračný zdroj poézie Mily Haugovej. In Wielkie tematy kultury w literaturach Słowiańskich 9. Ciało. Ed. Agnieszka Matusiak. Wrocław : Wydawnictwo Universytetu Wrocławskiego, s. 789 – 795.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Neistota, nejasnosť rozpoloženia sú útechou vtedy, keď tušíme, že vyjasnenie bude krokom k horšiemu. Haugovú upokojuje to, čo by každého

    Neistota, nejasnosť rozpoloženia sú útechou vtedy, keď tušíme, že vyjasnenie bude krokom k horšiemu. Haugovú upokojuje to, čo by každého druhého iritovalo: nestabilné, nerozhodnuté, nedefinitívne situácie. Nie že by to bol jej živel, ale tá trocha dobra a množstvo neistoty, ktorú prežíva, je menším zlom ako to, čo príde: žiadna neistota, ale ani žiadne dobro. (...) V takejto perspektíve sa najlepšie žije bez perspektív, v bezpečnom lone prítomnosti. Priam s detskou uvzatosťou sa hrúži do prítomného času („Žiadne predtým. Žiadne potom.“), ale vlastne ani tu to nie je žiadna slasť. Bojí sa, že všetko je trochu neskutočné, čo ju núti robiť analytické rezy do skutočnosti, aby sa presvedčila o jej pulzovaní. Dobre pritom vie, že anatómia nie je cestou k duši, že človeka môžeme stiahnuť z kože, a na kožu sa mu nedostaneme. A predsa to robí, so šialenou záľubnosťou ohmatáva „kostné drene, šľachy, pľúca, vlásočnice na konci prstov.“ (...) Mila Haugová je autorka, ktorá sa výrazne, od knihy ku knihe zlepšuje. A čo je dôležité, toto zlepšovanie má podobu cieľavedomého zvýrazňovania a dotvárania toho, čo je jej vlastné, a zbavovania sa toho, čo je iba dobovou, generačnou či skupinovou konvenciou. V Možnej nehe tento proces dostúpil na takú kvalitatívnu úroveň, že Haugovej vývin začína byť relevantný i pre vývin súčasnej slovenskej poézie. Dovoľme si teda predpokladať, že odteraz už nebude dôležitá iba poézia pre Haugovú, ale aj Haugová pre poéziu.
    Valér Mikula (1985)
    Báseň ako možnosť kontaktu s milovaným mužom po jeho smrti. Žena si ho sprítomňuje predstavami, záznamami jeho replík a listov. Nepodlieha bolestínstvu. Hľadá prerušené spojenie s mužom, ba niekedy sa utvrdzuje v tom, že ono naďalej trvá. jej láska sa podobá mystickej. Litanické vzývania, prosby sa obracajú k mužovi, výčitky k bohu (...). Žena sa s ním stretáva vo sne, no neskôr ju to i unavuje. Žitie „tu“ sa pre ňu stáva „polo-žitím“ (Smrť krok do tmy, s. 31), „cestovaním do iného života“ (Rieka medzi, s. 72).
    V zbierke Nostalgia je prítomná bolesť rozdvojenia, aká v našej poézii zaznela vari len z veršov Jána Ondruša. Zrejme na pozadí jeho motívu „jazvy úst“ píše Haugová o „rane úst“ (...). S Ondrušom ju zbližuje strohá výpoveď o bolesti, to, čo sa obnažuje v básni Za očami, venovanej tomuto básnikovi: „...za- / mlč, že si za očami / naopak chrbtom k svetu...“ (s. 71). Teda odvrátenie sa od vonkajšieho sveta k vnútornému (...). Už v roku 1983 (v Premenlivom povrchu) si Mila Haugová určila ideál „pravdy bez slov“ a vydala sa na neľahkú cestu – takmer celkom rezignuje na vonkajšie prejavy poetickosti. Prostá, samozrejmá. (...) Mnohé básne pripomínajú protokoly. Poetka častejšie ako predtým pretína verše, vkliňuje do nich neraz samostatné slová i slabiky (...). Ešte v Praláske viazala výpoveď monológmi i „minidejom“. V Nostalgii už len tým, že uzlové slová, verše preplieta z básne do básne (svoje „záznamy“ dokonca pomenúva ako „čipku“ a „sieť“, s. 7). (...) Svet básne sa teda fragmentarizuje. Poetka, tak ako v predchádzajúcich dvoch zbierkach, zdôrazňuje svoje zaujatie tvarovaním, a to až natoľko, že bytie lyrického subjektu tematizuje ako realizáciu v tvare, lebo len ten pretrváva veky.

    Andrea Bokníková (1993)

    Čo je na Haugovej básnickom vykreslení charakteru vzťahu medzi mužom a ženou zvlášť cenné, je narušenie tradičného chápania rodovosti, mužského a ženského, ktoré vyčleňuje akčnosť, rozumovosť a sústredenosť ako dominujúce vlastnosti pre mužský subjekt a pasivitu, odovzdanosť, citovosť a intuitívnosť pre ženský. Haugovej ženské básnické subjekty na jednej strane reprezentujú istú diverzitu – aj sociálnych rol (obraz Alfy), na druhej strane demonštrujú a prisudzujú aj mužský prvok ženskému bytiu a ženský prvok zase mužskému. Autorka tak svojím spôsobom videnia korešponduje so snahami feministickej kritiky, ktorá upozorňuje na nevyhnutnosť zmeny v chápaní rodových mentalít a ktorá sa usiluje práve tak o rehabilitáciu podvedomia, intuície, emocionálnosti v našom poznávaní a v našich životoch, ako o obsadenie tradične „mužského“ územia ženami, zaplnenie vybielených miest na mape kultúrnych dejín a prekonanie a zrušenie patriarchálneho univerzalizmu.
    Pravda, tento pohyb v Haugovej poézii bol iba pozvoľný. Lyrická hrdinka z jej prvých kníh zodpovedala skôr tradičnému chápaniu, ktoré ženu umiestňuje do stredu orálnej tradície, bližšie k prírode a rurálnemu spôsobu života, kým mužskému hrdinovi vyhradzuje priestor písanej kultúry, urbanizácie života a vysoko cenených spoločenských aktivít. Až v Čistých dňoch, PraláskeNostalgii sa u Haugovej častejšie stretávame s tematikou znaku, stopy, zapisovania sa (telom) do pamäti rodu, do dejín, so zvýznamňovaním ženskej tradície, sebavedomejším intelektuálnym gestom, ktoré sa prejavuje nilen v tematike básní, ale zasahuje aj do ich výrazu a tvaru – napríklad prostredníctvom narastania performatívnosti básnickej reči na jednej strane a intertextuality na strane druhej.

    Stanislava Chrobáková-Repar (2002)

    Mila Haugová stále píše o tom istom. Stále píše to isté. Stále píše to. Je to jej to, robí si s ním, čo chce. Tak, ako všetci ostatní. Aj Balla píše stále to isté. Aj Johanides. Aj Beckett písal stále to isté. Niežeby iné nebolo. Iné vždy je (naporúdzi), len to nie je ich to. Tomu, čo napísali, rozumie len málokto. Asi málokomu je to ich to určené. Dôležitejšie ako kvantita je komunikácia. Ten, kto má rád to, čo píše Beckett, sotva bude od Becketta očakávať, aby písal niečo iné: jednoducho má rád Beckettovo to. Rovnako je to s Haugovou. (...) Mila Haugová stále píše o tom istom, nech si už jej slovenská monografistka píše, čo chce. Možno však monografistka napísala to isté, čo sem napíšem ja: Haugová sa neprestajne zaoberá sebou, svojím životom, citmi, myšlienkami, telom, komunikáciou. Prečo by všetky tieto veci mali čitateľa zaujímať? Prečo poetka nepíše radšej o čitateľových problémoch, keď je jasné, že jej problémy sú predsa len z iného (exkluzívnejšieho?) sveta ako ťažkosti, s ktorými sa v každodennom živote borí smrteľník-čitateľ? A ako je možné, že poetka ešte stále zotrváva v jednom štýle, v jednej stratégii, v jednej štylistike, štylizácii, keď literárni kritici už zívajú? Prečo sa Mila Haugová nezmení a nie je niekým iným? Napríklad Mašou Haľamovou alebo Nórou Ružičkovou, alebo aspoň úplne inou, novou Milou Haugovou? Takou menej hermetickou, väčšmi extrovertnou, autoreparujúcou, flexibilnou? Nech aj väčšina si príde na svoje, nielen malá skupinka connoisseurov jej poézie. Je predsa nehorázne, aby neľahká sémantická priechodnosť Haugovej lyriky väčšinu čitateľov vylúčila z hry! Nech Mila Haugová okamžite prestane byť samou sebou a nech ihneď prestane s ďalším duchovno-duševným prebádavaním svojho vnútra! Nech sa vo vlastnom záujme okamžite v plnej miere oddá autotransmutácii, inak bude musieť literárny kritik konštatovať, že jej básne „nesmierne nudia“! Lenže ak sa Mila Haugová zmení na autorku väčšiny, kto sa bude starať o špeciálny, vycibrený vkus menšiny? Menšina azda nemá právo na svojich autorov, teda na tých, ktorí väčšinu nesmierne nudia? Mila Haugová stále píše to isté: píše seba.

    Peter Macsovszky (2003)

    Jednou z ústredných metafor tvorby Mily Haugovej je záhrada. V záhrade poetka miluje, zúfa si i verí, píše žalmy i Kasandrine proroctvá, obracia tok rieky z prúdu na protiprúd, aby sa vždy znova presvedčila, kde je prameň lásky. Kde je Alfa. Záhrada je pre ňu záhradou reči i záhrobím mlčania, miestom Omega; v záhrade je azyl pre súkromný raj pre dvoch, ale aj miesto ustavičných premien, z ktorých sa dajú vypozorovať premeny duše sveta. Záhrada je zrkadlom jej myslenia i cítenia, dýcha spolu s ňou a žiali spolu s ňou, keď bytosti, priazeň či iné dobrá sveta začínajú miznúť z vonkajšieho sveta, najmä ak ide o bytosti voľným okom neviditeľné, ak teda ide o miznutie anjelov. Takáto chvíľa nastala v čase vrcholiaceho smútku, po smrti matky – pri písaní Canto triste, Smútočného spevu, keď záznam z 11. 12. 2007 hovorí o mori bolesti: „akoby more / v hmle vystúpilo po hrdlo / a nedovolilo nič / už nič“.

    Dana Podracká (2009)

    Z nestálosti ľudskej existencie a premenlivosti vlastného bytia, jeho ohraničeného pretrvávania v materiálnom svete a plynúcom čase sa vynára Haugovej dominantný obraz ľudského tela (telesnosti), ktoré je sakralizované podobne ako tvorivý proces písanie. Poetka ním hľadá cesty k zmyslu svojho bytia i bytia s Druhým, snaží sa o zanechanie stopy, zafixovanie vlastnej identity a existencie. Akt písania a vpisovania sa, ktorý často zvýznamňuje, reflektuje aj ako sebazáchovnú činnosť, v posledných dekádach namierenú proti vlastnej smrteľnosti (...) Autorský naturel M. Haugovej je vystužený kombinovaním racionálneho, intuitívneho a inštinktívneho. V jej tvorbe nachádzame zložitú sieť intertextuálnych odkazov na filozofické, kultúrne, umelecké (najmä výtvarné), náboženské, mytologické zdroje a kontexty, zdvojené verzie básní, citácie, ale aj autocitácie, rokmi gradujúce prestupovanie obrazov, motívov a fragmentov zo zbierky do zbierky (...). Významné miesto však zohrávajú aj impresie, záznamy konkrétnych vnemov, opisy zážitkov, snov, vízií, nadzmyslových obrazov, ktoré takto vytvárajú svojrázny, originálny, no zároveň zložito zosieťovaný a kódovaný text. Ten môže ponúkať komplexnejší, viacvrstvový, palimpsestovo sa prelínajúci a neohraničený obraz, no keďže ho nie je možné vnímať v absolútnej celistvosti, problematizuje sa dekódovanie jeho sémantiky, hoci sa tým, paradoxne, vôbec nemusí devalvovať estetický zážitok z čítania. V básňach z posledných rokov graduje autorkin posun k záznamom z denníkov a snov.

    Veronika Rácová (2014)


    Haugovej básne sú snímaním masky. Takej masky, ktorá zachytila tvár v každej chvíli, vo všetkých podobách. Iba tak si viem vysvetliť, prečo je významotvorným gestom jej básne vášeň k fragmentu, stojaca oproti inej vášni pre systém. Všetky básne chápem ako jednu báseň – plač ženy za mŕtvym milencom, ako premeny lásky telesnej i duchovnej, fyzickej i metafyzickej (...) – tvorí jednu z originálnych podôb piesní, ktorá svojou erotickosťou kladie odpor voči stupňujúcej sa agresivite a nekrofílii tohto odchádzajúceho storočia.

    Milan Hamada

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    píše Mila HAUGOVÁ: Rastlinné denníky. (Z denníkov). In: Romboid , roč. LI, 2016, č. 4 – 5, s. 124 – 129. (...) A práca
    píše Mila HAUGOVÁ: Rastlinné denníky. (Z denníkov). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 4 – 5, s. 124 – 129.

    (...) A práca redaktorky? Možno práve tu skúšam svoje limity. Alebo skúšajú moju literárnu toleranciu autori, hoci teraz už menej, ale kým boli súčasťou Romboidu i Dotyky... Vytrvalosť grafomanov je obdivuhodná. A naopak – od dobrých autorov treba texty niekedy doslova vymámiť, ešte aj potom ich niekedy žiadajú späť. (...)
    V každom „teraz“ je nevyhnutne prítomné „predtým“ a „potom“. To, čo teraz píšem, bude minulosťou, keď to bude eventuálne niekto čítať. To je môj pocit plynutia času: na jednej strane ohrozenie časom, budúcnosťou – to je pocit veľmi „dospelý“ – a na druhej strane zároveň splynutie s časom a s prítomnosťou, teda aj s minulosťou; s tým veľmi úzko súvisí detstvo, alebo ak môžem ísť ešte ďalej do bezčasovosti, túžba po živote „pred narodením“. Umelec nemôže nebyť rozplynutý v čase; je to jeho natiahnutie sa, nadýchnutie sa smerom k nekonečnému, k tomu, čo je z Boha v človeku. Uvzato sa hrúžim do prítomnosti, súhlasím, ale s prihliadnutím na to, že „spomienka vrhá tieň do budúcnosti“. Vyznávam rilkeovské „Raz len, všetko len raz. Raz a už nikdy. A my tiež raz.“ Je to pomerne ťažká poloha byť tu prítomný v každej chvíli.
    (z rozhovoru s poetkou uverejnenom v Literárnom týždenníku č. 24 z r. 1990)
    Ak píšete poéziu, na začiatku je to veľmi jednoduché. Cítite sa výborne. Čokoľvek, čo napíšete – všetko je dobré. Ako však starnete a máte za sebou pár kníh, musíte byť opatrnejší, o čom a čo píšete, viac si vedomí svojho písania. Musíte byť opatrní, čo publikujete a vyhodiť viac básní. Alebo ich len odložiť do zásuvky a nikto ich nikdy viac neuvidí...
    (z rozhovoru Juliety Barnesovej s autorkou z 28. 9. 1996, prel. I. H.)
     Pri jednom pravidelnom koncoročnom pálení toho, čo som tom roku napísala a nepokladala za vhodné na uverejnenie, hodila som chladnokrvne do ohňa aj staré kalendáriky (záznam M. išiel dnes ráno s J. – ani M. ani J. už nežijú) aj hrubý zošit. Omilostila som asi jednu vetu... niečo v zmysle, že hviezdy pretrvajú...
    Naozaj mi to nechýba. Posledné roky (možno po maminej smrti) si už denníky nepíšem tak pravidelne. Zaznamenávam sny, narodenie vnučiek, návštevy blízkeho človeka: vraciam sa k šifrám mladosti (musíme svoj vzťah tajiť, muž, ktorého milujem, nie je voľný), tak si myslím, že to musím zatajiť ešte aj v denníku. Niekedy mu do denníka napíšem list o tom, čo robím, čítam, počúvam, varím, ako mi je (naozaj sa dá napísať, ako mi je?)...
    Písala som svoje denníky mame? Ukrývala som sa pre ňou do denníkov? Skôr to druhé, mama asi zásadne nesúhlasila s ostrou zmenou môjho života, keď som sa naplno začala venovať literatúre a môj manželský vzťah sa, jemne povedané, uvoľnil až k rozchodu. Aké zaujímavé slovo roz-chod: ísť na dve strany? alebo opačným smerom? Open road: otvorená cesta, ako úžasne to znie (a aké je to ťažké!).
    Alebo sa stali denníky básňami – básne denníkmi – modlitbou?
    Denným, teraz nemyslím každodenným, za-pisovanám, za-znamenávaním čoraz tichšieho a nepravidelnejšieho tlkotu srdca. Tie malé temné návraty, dnes 11. júla 2014: ráno po zobudení vstanem a ako krátky filmový záber, o ktorom sme si nie istí, že sme ho skutočne videli (bolo by nevyhnutné ho znova spätne pretočiť, ale to sa nedá), na chvíľu temno v hlave a potom nič, idem ďalej a nie som si istá, či sa to naozaj stalo alebo nie. A tá chvíľa mi potom chýba z celého dňa a neviem si nájsť miesto: okrem toho som čakala na (jeho) telefonát, jedno z najčastejších, ale najnevypovedateľnejších čakaní.
    (z knihy Písať ako dýchať)

     

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena AOSS (2017): Cena KNS (Klubu nezávislých spisovateľov za básnickú zbierku Srna pozerajúca na Polárku Prémia Literárneho

    Cena AOSS (2017): Cena KNS (Klubu nezávislých spisovateľov za básnickú zbierku Srna pozerajúca na Polárku

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu v roku 2004 za básnickú zbierku Archívy tela (2005)

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu v roku 2006 za básnickú zbierku Rastlina so snom: Vertikála (2007)

    Cena Klubu nezávislých spisovateľov za rok 2008 za básnickú zbierku Miznutie anjelov (2009)

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu v roku 2008 za básnickú zbierku Miznutie anjelov (2009)

    Cena Dominika Tatarku 2013 za knihy Cetonia aurata a Tvrdé drevo detstva (2013)

    Ceny AOSS za rok 2016: Cena Klubu nezávislých spisovateľov za básnickú zbierku Srna pozerajúca na Polárku

    Čítajte viac: http://kultura.sme.sk/c/7134696/tatarkovu-cenu-ziskali-haugova-a-editori-odkial-a-kam.html#ixzz2vvSeQ5oJ
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

      Zvukový záznam a videá z autorského čítania Rastlinná izba 21.8.2012

     

    Zvukový záznam a videá
    z autorského čítania
    Rastlinná izba 21.8.2012





    CIT (zo zbierky Krídlatá žena)

     

     

    V intimite obnažených zvukov

    neviem si spomenúť na tvoj

    hlas,

    zlyháva môj sluch, zvuková

    pamäť, alebo je prasklina

    taká ostrá a hlboká, že

    uniká pochopeniu.

     

    Stúpam na krehký novembrový

    ľad, nie je to nič nebezpečné,

    len stupaj na poľnej ceste

    naplnená vodou a pokrytá

    ľadovým fraktálom ranného

    mrazu.

     

    A predsa je v tom praskaní

    strach, akoby mi pod nohou

    ustupovala bezodná

    hĺbka, na ktorej dne

    je prázdny priestor

    pre reč.

     

     

    PALINDRÓM DOTYKU (zo zbierky Krídlatá žena)

     

    Telo dvojnásobne zranené...

     

    Dvojitá zriedkavosť pomýleného sna.

     

    V sne o tebe som ja tá, ktorej sa sníva,

    že je tebou, a v tebe pochybujem o mojej láske

    k tebe. Neviem, či je to pochopiteľné, ale možno

    len v prípade neurčitého chcenia, odhalenia slabosti

    a rany v tele, vzdávajúc sa dopredu toho, čo tu nebolo

    nikdy moje. Tenké a priesvitné, chĺpkaté vakuoly, tkanivo

    sna prerastajúce dňom – predstava imaginatívnej pozornosti.

     

    Dve prázdnoty navzájom nedotknutých pohľadov.

     

    Nepríde nikto a nepoloží nás na správne miesto.

     

     

    DVOJNOSŤ (zo zbierky Krídlatá žena)

     

    Chcieť bez chcenia.

    Chýba mi semipermeabilná membrána.

    V temnom prúdení nevedomý vzdor proti rytmu.

    Kone prichádzajúce k ohrozujúcim ohradám.

    Na večer stíchnu a pohrúžia sa do seba, obnažia sa noci.

    Telá žien zmietané medzi dvomi vodami.

    Dievčatko sa navždy ponorí do ženy.

    Zatvorené v polotmavej miestnosti.

    Včerajšie svetlo si tam uchováva teplý jas.

    Výboj v katódovej trubici za tých istých okolností ten istý.

     

     

    ČAS PRED STRVORENÍM SNOV (zo zbierky Krídlatá žena)

     

    je vo mne také miesto o ktorom

    doteraz neviem?

     

    nech sa nechveje srdce a tajomstvo

    nech viacej neužíva jazyk temnoty?

     

    si tu

    si živá

     

    je ti zima

     

    sneh padá na zamrznutú zem

    mesiac už iba cúva

     

    vyklonená z rannej hmly

    do prázdnej siete krajiny

     

    potrebujem záhradu prstami

    sa zaryť pod korene slov

     

    v tejto sekunde sa len niekoľko

    žijúcich spozná (sme bytosti, ktoré

     rozdelil čísi cudzí pohľad, dobre,

    neodpovedaj mi, ale aspoň ver, že

    tvoj hlas bol jediný dosiahnuteľný,

    v tom si môžeš byť istý, aj keď môj

    pohyb v poslednej chvíli možno uhne

    pred tvojím pohybom.)

     

    chcela by som byť (jeho vzduchom)

    všetko čo zostane je priesvitnosť

     

     

    NE-SÚVISLOSŤ (zo zbierky Krídlatá žena)

     

    temná brána oceánu napnutá

    k prahu sna: telo zanecháva

    chodbu v mrznúcej hmle,

    znaky zanikajú pred

    zaznamenaním „uprostred tých

    vecí, ktoré sú staršie ako ich mená,

    tých vecí, ktoré sú tak dobre

    povedomé Bohu...“ ale moje telo nezobudí

    ani táto vidina, vytváram krivku

    zlomenú vo všetkých bodoch, môžem ísť

    ďalej alebo

    zahynúť, duša si vybrala iné nebo:

    zaspávam v snehových krídlach druhého

    archanjela: skúšam si takúto smrť.

    14. 1. 1998

     

     

    RASTLINNÉ DENNÍKY l (zo zbierky Krídlatá žena)

     

                   1

    teba jediného si neviem presne

    predstaviť

    (premenlivé krídla)

    nepozornosť k tichým veciam

    chcem priamy východ z labyrintu

    (jednoveté noci)

    spoločný čin myšlienky

                  2

    písanie bude mať takú hodnotu

    akú mu prisúdi Boh

    (ochrana vnútri básne)

    svet pod neprístupnou kožou

    len kosť

    (zápas o hmotu svetla)

    nástroje krutosti vykonávajú

    v nás nevratný stav

    (duch sa nemôže oslobodiť

    od seba)

                  3

    kresby na papyrusoch súd duše

    pred bohyňou Muth

    (na váhy položené srdce)

    žiadne svetlo sa neubráni tme

    oddeľujúce sa mlčaním

    (Hórovo mesačné oko)

    telá znova v dokonalej čistote

    znovuzrodenie

    krása a pravda

     

     

    AMARNA (zo zbierky Krídlatá žena)

     

    :čo sa stane s priestorom,

    ktorý mi patrí, keď tu

    raz už nebudem?

     

    v tme.

    na chrbte.

    spomínam.

    chcem zabudnúť.

     

    :nie som teraz o nič staršia,

    ako som bola vždy: detail mojej tváre

    v zrkadle brúsenom nechtami:

     

    počuté v tme.

    ako ťažko (pomaly)

    mi bije srdce.

     

    :nehybná hmla: zo zranených hviezd

    sa odvíjajú obväzy (hocikde sa dotkneš

    urobíš ranu jemnú ako smrť).

     

    si.

    krídlatá žena.

    zo dna sarkofágu: nehybná.

    nehybnosť.

     

    granit tela.

    strácam.

    fragmenty veršov.

    stav dokonalej čistoty.

    ústa.

    telo duše nesmie.

    zabudnúť.

     

     

    UZAVRETÁ ZÁHRADA (zo zbierky Krídlatá žena)

     

    Pobozká svoje stromy:

    len teraz si sa narodila, hovorí,

    nehybne trvá tento priestor, teraz

    sa ho vzdám, teraz sa obracia voda,

     

    spí, dýcha, mizne tam, kde všetko držia

    (teraz), načo je všetko, keď to nemôžem

    prestúpiť, hovorí, teraz už nie, preto,

    lebo vtedy áno, hoci ani vtedy nebolo

    áno silnejšie ako teraz nie,

     

    v tele textu, riadok za riadkom, ticho

    (s)tvorenia: zasadí to, prihrnie drobnú

    suchú zem a čaká na dážď, svet sa začína tam,

    kde sa končí jej pokožka... prebudenie:

     

    smrteľne presne praská semeno a klíči,

    ešte živá v chvení tušeného, premárni

    nevedomý pohyb (ruka na jeho horúcom čele),

    slabiky dotykov, ako ich dostať von

    z textu svojej kože?

     

    jednosmerná pasca, stavba noža, vôňa: voľačo

    v nej sa teraz k sebe vracia, otvára dvere:

    a vtedy sa duša najviac priblíži

    k svojej predstave.

     

     

    HMYZIE KRÍDLA (zo zbierky Krídlatá žena)

     

    Pohyb podobný letu,

    viditeľne rastúci októbrový dážď,

    presnosť oka merajúceho hĺbku hmly,

     

    to všetko je nablízku, hustne okolo

    snov, len nevie, prečo nie sú dvaja,

    ktorí by si rozumeli vo vzájomnej

    blízkosti: jazvenie, Alfa vidí naraz:

     

    ako si vlečie obrovské hmyzie krídla,

    ako si želá, aby tá predstava zmizla,

    ako sa blíži k prahu v tme počutých slov,

    ako si stelie lôžko, ako s ním padá do hĺbok.

     

    Pohyb je tvoj, kým si ho neponúkol,

    pohyb je tvoj, kým trvá pokoj,

    pohyb je tvoj, kým padáš do objatia,

    pohyb je tvoj,

     

    keď čakáš

    v hlbokom spánku blízko smrti,

     

    ústa pod blanou vzduchu,

    trváš tu, priťahuješ rez, nemusíš

    všetkému rozumieť: „Je možné, že okolo

    tých najhustejších telies vo Vesmíre

     

    priestor a čas vôbec neexistuje.“

     

     

    HLBOKÝ LOV (zo zbierky Krídlatá žena)

     

    Jednokrídla.

    Hluchá. Slepá. Nemá.

    Súlad pocítiš prstami.

    Rastlinožena.

    Ak teraz zastane.

    Už sa nebude vedieť pohnúť.

    Pieskoreťaz.

    Polokruh.

    Utajené ovíjanie.

    Slovo hustejšie a hustejšie.

    Zasvätenie: obeť zabíja lovca

     

     

    ORIGO (zo zbierky Krídlatá žena)

     

    1

    Horizont, v ktorom

    doteraz nestoja žiadne veci.

    2

    Voda sa zlomí vo dvoje.

    Otvorenie a trhanie dýchania.

    3

    Pozornosť vodnej hladine.

    Predhovorenie.

    4

    Nepokoj, ktorý sa prekonáva

    trpezlivosťou. Ústa hladu.

    5

    Prebúdzanie bylín. Koreňotma.

    Milujem, čo nezávisí odo mňa.

    6

    Sladký a smrteľný vtáčí hlas.

    Spája to tu s tým tam.

    7

    Dvojhviezda. Objavenie nádeje.

    Zvieratá vrhajú ľudské tiene.

     

     

    ZÁHRADA V DAŽDI RÁNO O ŠTVRTEJ (zo zbierky Krídlatá žena)

     

    Vystrašená koža.

    Náhla vratkosť tela.

    Objavenie tajnej záhrady.

    Ovocie padajúce samo od seba.

    Izba dýchajúca vedľa mňa.

    Pergamenové zrkadlá.

    Skorotma.

    Dážď, ktorý všetko hlce.

    Ako žena hltajúca diamant.

     

     

    LET (zo zbierky Krídlatá žena)

     

    hlboká rosa tela

    pod krídlom vtáka zlatý tieň

    ty dotyk môjho dotyku

    jednoducho telo duše

    ale nie je to také jednoduché

    len s tebou bez nej

     

    vtáčia žena nečakane odovzdane

    uvidím kosti snov

    pohyblivú hranicu únikov

    čas svojho času

    v srsti a perí

    posledné teplá

    zvierat sníva sa mi

    to isté ako im

     

    nikto nemá prehľad

    o množstve bolesti

      

     

    ZAVRETÁ ZÁHRADA (REČI) (urývky)

     

    Záhrada Kassandry

    – a z vitríny času –

    nepamätá si vlastnú tvár

    alebo tú si pamätá najmenej:

    jediný žiari svet

    za sklopenými viečkami:

    prízvučný pohyb

    forma strateného vosku:

    stopa muža v žene

    vlásočnicové rastlinotelo:

    vyčistenie vzdialeností

    záhrada v tele oka:

    rozhranie snov

    gamety algy rizóm:

    dážď nás rozmýva

    horizont kde nie sú vtáci:

    telo priťahuje príbeh

    pomalú temnú dieru v ľade:

     

    Animálny magnetizmus

    sníva sa mi som vzlietajúci vták

    ale priestor sa nerozrastá

    keď pošle Boh anjelov k duši

    sú skutočne spoznateľní

    (rekonštrukcia tvaru krídla)

    otváram sa (nie sem)

    rozťahujem chrbát

    zostávam človekom vlysom dychom

    voskom pigmentom na povrchu dychu

    zostaň poviem si aj keď len

    ľudské zviera

    stúlené so psom

     

    Stav Anjela pred reštaurovaním.

    Odkrytá pôvodná vrstva.

    Stmavnutý znečistený.

    RTG snímka.

    Infra záber.

    Vrstvenie sondy (vosk).

    Nedokonalý Anjel.

    Rubľov v tvojom oku.

    Jeho meno je ako priepasť.

    Stav pred.

    Svedok neviditeľného.

    Tvoje zelené oko.

    Ten priestor znova otvorí.

    Anjel mlčiaci v záhrade Boha.

    Obnažené želanie

    (pozornosť vosku)

    Liatie zvona.

     

    zárez (do) vody

    (posadnutosť labyrintom)

    konštrukcia paralelných ciest

    jaskyňa eremitov opustená

    dlhé tiene oker umbra siena

    noc únava únik k tebe telom

    nečinnosť premeny v žiarivej

    ničote (prekročenie čistej prekážky)

    potrebuje pravé meno

     

    V reči

    obnovenie raja prízvučné pohyby predĺženie medzier

    medzi slabikami rastlín: aby nás prijali: aby si nás

    zapamätali: všetky vzlyky modlitby obete: živé vnútri

    horúce kamene

    aby si otvorila dvere tam kde práve sú: v stene: v múre

    s úlomkami kamienkov štrku nás: hranica nehy: všetko

    na čo sa pozriem je moje

    keby bol vedel milovať mohol milovať veľmi: tvár

    pod ľadom: extrémna bolesť: objímajúci hlas

    v zatvorenom

    príbehu (milenci v izbách) sotva počuteľne dýchajú

    tvár dovnútra: za stenou naučeného rozhovoru: tvár

    tela príbehu seba: som tu aby som navždy tu

    už nebola

    (transcendencia modrej)

     

    záhrada: ten istý smer

    som teraz zatvorená v sebe

    v slučke slov kde sú

    slabiky prinútené mlčať

    divá

    útrobná

    dráždivosť

    bosá do K.

    chladná (opustenosť)

    v tvrdom snehu ústa

    žiaria z ubližujúcej krajiny

    (smäd) v jej prasklinách umieranie

    (doteraz) v pomalej láske koža vzduchu

    sa na mňa pritláča všetko čo vidíš

    je tvoje dotkni sa lebo to už

    viac neuvidíš môj hlad túži po inom

     

    záhrada: svätyňa

    k sebe modré kruhy nežné

    svetlo architektúry tela

    tvár na prahu čítania je

    v rovnováhe teraz mizne

    zaostrený obraz

    (camera obscura)

    tela písmen a zvuku

    obetovanie na kameni

    z chladného prúdu

    je to ako vidieť Anjela

    ktorý sa zaoberá mojou dušou

     

    záhrada: priestor básne

    otvorené roztvorené zarosené

    nezraniteľná istota sna

    (úroveň zvuku)

    (sestra sype prach

    bratových kostí do vína)

    teraz neodíde

    vysype prach jeho

    kostí (v ópiovom spánku

    keď rana mlčí) sestra žiarivej

    melanchólie pomôž telu na ceste

    k duši

    (obväz sna)

    negatívna hranica (noc-únava-únik

    do tela jedenásteho marca ja)

     

    záhrada: trvanie (v priestore)

    spočinutie nervatúra rebier kde krehkosť

    drieme v sile treba ochraňovať katedrály

    oko by nevidelo viac ako v noci keby mu

    neprišla na pomoc vlastná duša

    ty neodídeš ja sa vzďaľujem sebe

    do záhrady krajiny rastlín svetla

    obdarovaní sme nebom (sklopiť oči)

    bez teba sa zastavujem

    delta svetla navždy

    tvoje dovnútra

    zahľadené

    oko

     

    chladnúce záhrady: vzdialené chladnúce záhrady bez

    dychu k chvejúcej sa sliznici pod kožou krajiny

    zadržať dych možno v pamäti skutočne vzniká

    nová krása ktorú ešte nemôžeme vidieť

    odprosiť vypýtať si odpustenie aby sme odpustili sebe

    skutočnosť býva len na okrajoch sna schopnosť milovať

    ale čo so studeným bielym snehom ktorý náhle napadol

    v marci

    na prahu záhrady (bolesti) úzkosť z odložených vecí

    ostré bytie v Celanovom úzkovode kde sa neisto

    rozdvojí

    oko ktoré vidí v súmraku presnejšie

    vziať si čo je tvoje ústami (kryštalizujúcim slovom)

    rana ktorá sa mení na reč

    (modlitba)

     

    záhrada: Borges

    „zanechávam niektorým (nie všetkým)

    budúcnostiam svoju záhradu, v ktorej sa

    rozvetvujú cestičky.“

    iluminovaný príklad šepkajúci strom

    aorta. krypta. priezor.

    zastavené v prvej vrstve dychu.

    divé zvieratá sa vrátili do záhrad

    v tvojom hrdle zadrhnutý je môj hlas

    vedieť dobre vidieť. túto záhradu a

    jej bytosti s ich tieňmi len prvú

    podobu nezastrie rozum spomenutá

    štruktúra kryštálu ohraničí noc

    nekonečné číslo

    pred-hovorenie. nie ty.

     

    záhrada: chaos

    v nehybnom oku Boha nehlučne

    plynie zastretý obraz hustota

    vnútornej krajiny keď sa

    rozpustí púšť pred-pohyb

    „Ah, bear in mind this garden

    was enchanted.“ E. A. Poe

    v záhrade stúpa matka na hady

    ktoré sa plazia dovnútra

    cez hrdzavé brány

    všetko to neviem v čom

    by som sa mohla mýliť

     

    Vytrácanie podoby

    litánie otvorené telo olovený dážď

    úzka samohláska presvetľuje text

    glazúry lazurit náhrdelník krvi.

    teda zostanem tu.

    keď nemilosrdne sa očisťuje duch

    teba zabudnem prvého. horúci v hodvábe

    kože zamatový

    znejúci znak je za bránou

    záhrady noc alebo deň.

    kto ma osloví hlbokostojacu

    v hľadaní v rozostretom

    rastlinnom spánku sa roztvoria

    záhyby duše

    sčasti osvetlená maska

    (teba v tých ostatných)

     

    Záhrada: čierny štvorec

    na bielom kostra fragmentu

    pod červená koreňokresba prídem

    a (odvrátená) hľadám aspoň nejakú

    podobnosť so svojím minulým

    životom nejaký vedomý čin

    len osamotenosť ako

    v románe Jukia Mišimu: „Zvláštny

    smútok otriasol mojím telom.

    Cítil som žeravosť  osihotenosti,

     horúcu ako slnko.“

    Tá do textu včarovaná túžba

    čin chcenie ktoré ma vedú

    ako skutočné aby potom

    nejaká skutočná túžba čin

    chcenie a krása

    nech sa

    zjavia tak že budú telesné.

     

    Záhrada: telo prudký skok v gramatike

    telo k inému telu horiace hromady bylín

    vôňa tlejúca v záhyboch substantív

    nepatriť len milovať (odložená úzkosť)

    z hrdla kde sú slovosny odkiaľ hovoríš

    a komu?

    (ešte raz môžem použiť slovo jazmín)

    ako hustnutie svetla: len prvý vnem neprekryje

    vedomie (si ešte celá) premenlivý povrch

    všetkého (krv neberie ohľad) skrútená v koreňoch

    svojej rastliny (veta je vypovedaná alebo

    napísaná? myšlienka) druza kryštálov ametystu

    (dané) prežije len oddanosť

    modlím sa slabiky

     

    záhrada: vtákov ako sa v nej

    prechádzajú (v striebornom lístí

    červení a modrí vtáci na tenkých

    nožičkách v egyptskej perspektíve v rôznych jazykoch

    (vogelgarten) (jardin aux oiseaux)

    (garden with birds) (giardino con

    uccelli) na reprodukcii (27x39)

    originál v galérii v Mníchove

    zato toľko jazykov aby sme všetci

    rozumeli tomu čo vidíme. a čo

    namaľoval Klee v roku 1924.

     

     

    MOŽNÁ NEHA (z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

     

    Možno za tým oknom

    v autobuse,

    ktorým sa naraz

    pozeráme,

    je všetko iné.

    Možná neha. Tlkot tiel.

    Všetko, na čo sa dívam,

    je moje?

    Stále odchádzam,

    vždy jednou nohou

    v tebe

    ako v hrobe.

     

     

    JESEŇ – SVETLO (z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

     

    Už som len ruka,

    čo sa k tebe sunie,

    už som len oko,

    čo ťa hľadá v tme,

    už som len ucho,

    čo splýva s tichom.

    Už si len ruka,

    čo sa ku mne sunie,

    už si len oko,

    čo ma hľadá v tme,

    už si len ucho,

    čo splýva s tichom.

    Už sme len plášť,

    čo padá z pliec,

    už sme len svetlo,

    čo chýba z hviezd.

     

     

    VÝMENA VÔNÍ (z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

     

    Z rosy sa vykľúva zrkadlo.

    Súhvezdia kľačia v piesku.

    Prekročený je prah nehy.

    Rastie primitívna vnímavosť prstov.

    Začína výmena vôní.

    Muž chce ženu.

    Žena chce muža.

    Chce od nej všetko, čo sám nemá.

    Ona chce pobozkať jeho hlas.

     

     

    TVOJE TELO JE MÔJ ČAS (z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

     

    Už som tu, tak sa neboj,

    už som tu, aby som sa ťa spýtala na všetko,

    už som tu, aby som bola tvojím dňom i nocou,

    priepasťou, kde pochovávaš svoje tváre,

    už som tu, tak môžeš padať

    z tvojho tela do môjho.

    Tvoje telo je môj čas,

    hľadám si v ňom miesto.

    Už som tu, tvoja žena,

    dám ti hádať svoje detstvo.

    Už som tu, aby som vzala do rúk tvoje temné čelo,

    už som tu, je tu moje lono,

    už som tu, a čokoľvek sa stane, milujem ťa,

    už som tu, čakala som ťa celý život. ­

     

     

    PRIJATIE (z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

     

    Skoro bezvýznamný je náš dych,

    nás cúvajúcich do lásky, natoľko

    ukrývanej, že aj najmenšia zmena

    rovnováhy ju prenesie za hranicu

    možnosti... prichádzame k sebe v tme

    vytúženosťou lúča, vyhmatávame nepresné

    obrysy slov, brúsime diamant zadŕhavého

    jazyka, dotýkame sa v rannom svetle

    nežných rán, vidíme ich opalizujúci pulz.

    Niet tváre, ktorá by k večeru nedozrievala

    znútra... stojíme tlačiac sa k múru seba

    akoby navždy, nemáme iné telá, ktoré by si

    tu navykali za nás... nikdy nedokončený

    text tela... ústa nemé tesne vedľa iných úst.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory