• Životopis autora

    Narodil sa 20. augusta 1924 v Tisovci. Do ľudovej školy chodil v rodisku, do gymnázia v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na
    Narodil sa 20. augusta 1924 v Tisovci. Do ľudovej školy chodil v rodisku, do gymnázia v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení štúdia roku 1947 bol krátko kaplánom v Žiline, Liptovskej Porúbke a v Novom Meste nad Váhom. Roku 1950 pôsobil ako administrátor ev. cirkvi a. v. v Želiezovciach a v rokoch 1950 – 1952 ako vysokoškolský asistent na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom a od roku 1974 zástupcom šéfredaktora vydavateľstva Slovenský spisovateľ v Bratislave, kde pracoval až do odchodu do dôchodku roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie, napríklad Pôvodná poézia, Svetová poézia, Slovenská poézia, Kmeň, Kruh milovníkov poézie, Otvorené okná a niektoré iné. Zomrel 8. augusta 2006 v Prievidzi.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Stromoradie ticha (1944)
    • Vďaka a láska (1952)
    • Lístok za listom (1955)
    • Kroky (1961, výber)
    • Načatá pečať (1969)
    • Priateľstvo s chvíľou (1974)
    • Z lyriky (1975, výber)
    • Nálady (1979, 1983, výber)
    • Zbierky (1984, výber, súborné vydanie prvých piatich zbierok)
    • Spevokol (1988)
    • Vychádzky do pološera (1992)
    • Trpezlivosť kvetov (1997)
    • Ťažkosplavné more (1998)

    Esej

    • Zábery (1980)
    • Kontúry (2000)
  • Charakteristika tvorby

    Milan Kraus patrí k starším predstaviteľom modernej slovenskej poézie. Do literatúry vstúpil v rokoch druhej svetovej vojny a táto skutočnosť

    Milan Kraus patrí k starším predstaviteľom modernej slovenskej poézie. Do literatúry vstúpil v rokoch druhej svetovej vojny a táto skutočnosť tematicky, motivicky, ale i poetologicky výrazne poznamenala celú jeho básnickú tvorbu. Keď v tejto súvislosti zohľadníme aj prirodzenú charakterovú črtu básnika, ktorá ho zaraďuje medzi hĺbavých, mysliacich a najmä introvertných ľudí, potom jeho charakteristika ako meditatívneho básnika tichých tónov je celkom zákonitá. Vo svojej básnickej tvorbe kladie nástojčivé otázky o zmysle ľudského snaženia, ktoré sú podložené presilou životnej skúsenosti. Hoci si zreteľne uvedomuje protirečivosť sveta, výsledkom jeho tvorivého úsilia je volanie po ľudskej harmónii, spolupatričnosti a vzájomnom porozumení.

    Jaroslav Rezník

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    V zahraničí publikoval básne v gruzínskom vydaní Antológie slovenskej poézie (1985) a v bieloruskom vydaní Slavackaja poezija (1990).

    V zahraničí publikoval básne v gruzínskom vydaní Antológie slovenskej poézie (1985) a v bieloruskom vydaní Slavackaja poezija (1990).

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    FELDEK, Ľubomír: Milan KRAUS – génius nenápadnosti (20. augusta 1925 v Tisovci – 8. augusta 2006 v Prievidzi). (Kronika). In: Tvorba , roč. XX. (XXX.), 2011,

    FELDEK, Ľubomír: Milan KRAUS – génius nenápadnosti (20. augusta 1925 v Tisovci – 8. augusta 2006 v Prievidzi). (Kronika). In: Tvorba, roč. XX. (XXX.), 2011, č. 2, s. 34 – 36.

    BEŇO, Ján: Ľútoriadky za Milanom Krausom. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 10, s. 117 – 118.

    ŠAH: Milan Kraus – 80. (Pripomíname si – august). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 7 – 8, s. 317.

    VLNKA, Jaroslav: Na pomedzí poézie (Milan Kraus: prelietavé obrazy). In: Knižná revue, roč. XI., 27. 6. 2001, č. 13,  s. 5.

    ŠAH: Pripomíname si v auguste. Milan Kraus. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 7 – 8, s. 319.

    TOMČÍK, M.: Básnik prostých motívov. In: Kraus, M.: Z lyriky. Bratislava 1975, s. 141 – 149.

    KASÁČ, Z.: Lyrik vnútornej sily. In: V zápasoch a premenách. Martin 1977.

    Nepočuť kroky básnikove? In: Bartko, M.: Portrétne štúdie. Bratislava 1981, s. 256 – 282.

    HVIŠČ, J.: Aký bol a je. In: Slovenské pohľady 1984, č. 8.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

         "Milan Kraus svoj pritlmený básnický hlas orientoval na ustálené témy a realizoval ich väčšinou

         "Milan Kraus svoj pritlmený básnický hlas orientoval na ustálené témy a realizoval ich väčšinou pokojnými tradičnými výrazovými prostriedkami. Debutoval počas vojny zbierkou Stromoradie ticha (1944), v ktorej motívy života, smrti, samoty a vojnového desu realizoval formou neosymbolistickej a impresionistickej poetiky."

    Pavol Plutko

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    V Rimavskej Sobote som chodil do tercie gymnázia v školskom roku 1937 – 1938, do kvarty začal v septembri a potom na akési neúplné vyučovanie v

    V Rimavskej Sobote som chodil do tercie gymnázia v školskom roku 1937 – 1938, do kvarty začal v septembri a potom na akési neúplné vyučovanie v októbri. Študenti – vlakári od Felede (Jesenského) od septembrovej mobilizácie do školy už nechodili, niektorí profesori narukovali, takže vyučovanie bolo suplovanie cez suplovanie a vypĺňané samým náhradným programom. Okupácia južného Slovensko a tak aj Soboty, ktorá čoskoro nasledovala, prerušila moje tunajšie študovanie. Pokračoval som i maturoval v Tisovci a rimavsko-sobotským študentom som už viac nebol. Po mnohoročnom časovom odstupe pozerám na štúdium v tomto meste ako na prerušenú pieseň. Prerušenú peknú pieseň – musím doložiť.

    (1994)

    Veľa je síl, ktoré tlačia ducha k zemi. Čelí im sila jedna: vôľa – no iba vtedy, keď je vytrvalá.

    (1987)

    Ale či nebýva nejeden básnik priam zasypaný kvantom svojho vlastného diela? Isteže vädnú listy aj na strome poézie a zráža ich vietor – čas. Mnoho je básnikov a i oni musia bojovať o miesto na slnci. Lenže k tomu dopomáha len najživšia časť ich diela.

    (1978)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    DÁŽĎ V HORÁCH (z knihy KROKY )    Prší, prší, akoby niekto plakal v hmlách,

    DÁŽĎ V HORÁCH

    (z knihy KROKY

     

    Prší, prší,

    akoby niekto plakal v hmlách,

    rozsýpal drobný piesok sĺz,

    studenú rosu žiaľu

     

    na vaše čelo, hory,

    ktoré nežaluje.

    Pomaly stierate si bielu vodu z líc,

    tú sladkú tajnosť z hĺbky vesmíru,

    pozdrav výšin.

     

    Len človek vie sa ľakať utrpenia.

    Skrýva si svoju hlavu do dlaní

    jak utopenec v hrobke slaných vôd,

    hlboko na dne.

     

    NÁČRT

    (z knihy KROKY)

     

    Každučké ráno obraz ten istý:

    ostnatý drôt a hlavne kanónov

    s dutinou čiernou ako vlčia tma,

    tak strašne chladnou,

    strašne mrazivou.

     

    Plagáty po plotoch

    jak tváre trpiteľov,

    šľahané dažďom neskorým.

     

    Len gigantický žiaľ,

    len nalomené slová,

    smrť chladnokrvná

    v prázdnej zbrojnici.

     

    Ver mi,

    že ťažko ťa je menom osloviť,

    lyrika moja, žena magická,

    chvejúca sa na neskutočnom tele,

    tak ďaleko

    a taká mlčanlivá.

     

    MLČANIE NA JAR

    (z knihy KROKY)

     

    Čože mám povedať tejto jari,

    uliciam neschodným

    a nedozerným diaľkam,

    kde poletuje iba motýľ-noc,

    železný súmrak

    a postrelený muž,

    ktorý sa desí vlastnej krvi?

     

    Čože mám povedať tejto jari?

    Tu stojí celá

    ako slávobrána

    zo samých ruží,

    zo samej lásky,

    žiariaca

    ako sfinga mystického spánku

    alebo pieseň

    v mojom monotónnom srdci.

     

    Jar, ó, jar,

    ktože by nemiloval

    tvoje neverné oči.

     

    MOSTY

    (z knihy KROKY)

     

    Mosty, mosty k minulosti,

    k detským hrám a ku radosti,

    ponad priepasť rozvalín,

    akože vás podpálim?

     

    Tlčie srdce, váham, váham,

    keď rukou za ohňom siaham.

    Opustím vás, opustím?

    Šľahá plameň, stúpa dym.

     

    Darmo, stráne rannej zory,

    prvý most už praská, horí.

    Vzdialený som, vzdialený.

    Mosty miznú v plameni.

     

    DVE FARBY

    (z knihy KROKY)

     

    Iba dve farby zmiešal dnešný deň:

    sivú a čiernu.

    Dve farby sadli na vladársky stolec

    a rozvešali svoje zástavy.

     

    Len vietor duje,

    iba vtáci krúžia.

    Sivý je vietor,

    vtáci čierni sú.

     

    Iba dve farby...

     

    Ty mesto tmavé,

    ty svet zahalený,

    ty sivá rieka,

    ty sčernetá zem.

     

    Iba dve farby zmiešal dnešný deň.

     

    Čakanie klíči,

    barometer klesá,

    na bode mrazu potáca sa úsmev.

     

    A už sa kopia mračná ako vlny.

    Kopuly katedrál sa nebom rozplývajú,

    obrovská labuť pláva po oblohe –

    jazerom oloveným.

     

    Čoskoro začne snežiť.

     

    ZRKADLO

    (z knihy KROKY)

     

    Zrkadlo strieborné.

    Tvoj obraz sa v ňom blysne.

    Cúvni len jeden krok,

    a zmizne, navždy zmizne.

     

    Tá plocha jagavá

    si pamäť neobťaží

    ni tým, čo trápi hruď,

    ni tým, čo srdce blaží.

     

    Iba ty, duša, bárs

    obraz sa často mení,

    nevieš ho zanechať

    bez stopy, bez ozveny.

     

    DVOJAKÁ ĽÚBOSŤ

    (z knihy KROKY)

     

    Píše milý lístok milej:

    Pozdrav. Podpis. Dosť.

    – Chvalabohu, zase z krku

    jedna povinnosť.

     

    Letí lístok, už ho nesú

    krídla-poštári.

    Prečíta ho adresátka,

    šťastím zažiari.

     

    POSLEDNÁ PRED SPANÍM

    (z knihy KROKY)

     

    Už iba slabo šumí

    vodopád ušlých chvíľ.

    Niet návratu. Už nieto.

    Deň hlavu nachýlil.

     

    Všade si rozprestretá,

    hlboká nočná tíš,

    tma únavy, tma, ktorá

    i mňa hneď pohltíš.

     

    Mám izbu plnú dymu,

    deň ušiel ako dym.

    Dohára cigareta

    posledná pred spaním.

     

    ZA ŠTEFANOM KRČMÉRYM

    (z knihy KROKY)

     

    A dýchla smrť...

    on ako krehký kvet

    sa zachvel mrazom,

    potom zlomený

    sa zrútil na zem,

    telo vyzlečúc

    jak obnosené šaty

                                        ... odišiel.

     

    Jak krehký kvet...

    on, ktorý hrdo stál

    sťa obor Atlas,

    držal na pleciach

    slovenské nebo,

    hviezdy podpieral.

    Jak Atlas stál

    a ponad kopce bied

    sa naširoko svetom rozhliadal.

     

    Tak blízky nám,

    a predsa nedozerný,

    nohami v hline,

    hlavou v oblakoch –

    tep zeme,

    vietor kozmu počúval

    do vysilenia svojho.

     

    Umenie!

    Jak mnoho žiadaš,

    akú ťažkú daň

    ti treba splácať,

    ako hrozno nás

    prešuješ, stláčaš,

    aby z našich mdlôb

    si kvitlo ty.

     

    Hej, on ti všetko dal.

    Hľa, prázdne ruky

    zložil meravo

    a zavrel knihu.

     

    Teraz ticho spí.

    Spí vyrovnaný, neruší ho nik.

    Spí Štefan kráľ a Štefan mučeník.

     

    ZLOMKY

    (z knihy KROKY)

     

    Poznám prvky, zlúčeniny,

    kovy, soli, plyn,

    študoval som vzorce vody,

    zásad, kyselín,

    valencie, hypotézy

    do zunovania.

    Ale všetko toto sú len

    zlomky poznania.

     

    Moji dobrí profesori

    sťa kus koláča

    učili ma: slnko stojí,

    zem sa otáča,

    Galileo Galilei

    došiel uznania.

    Ale všetko toto sú len

    zlomky poznania.

     

    Miloval som Pythagora,

    Kanta, Sokrata,

    potom som si Senecu chcel

    zvoliť za brata,

    Aurélia Augustína,

    jeho Vyznania.

    Ale všetko toto sú len

    zlomky poznania.

     

    Nalomí sa moje zdravie,

    mám v ňom trhlinu,

    už mi chystá lekár dávku

    penicilínu,

    röntgen, sondu, injekcie,

    ožarovania.

    Ale všetko toto sú len

    zlomky poznania.

     

    Keď sa láska dotkne srdca,

    človek zakvíli.

    Tu i tam aj moje cesty

    ženy skrížili.

    Vyhol som sa im, to bolo

    plaču, vzdychania.

    Ale všetko toto sú len

    zlomky poznania.

     

    Lákala ma Parnas-hora,

    múzy volali,

    Schiller, Byron, Puškin, Ady

    spať mi nedali.

    Ach, tie verše! Koľké duše

    ony porania!

    Ale všetko toto sú len

    zlomky poznania.

     

    Až dodnes som ako študent,

    bytosť úbohá,

    rád by som ťa riešil, život,

    ťažká úloha!

    Zlomky, zlomky! Kloním hlavu

    na rám fotela,

    pomôžte nájsť spoločného

    menovateľa.

     

    HĽADANIE

    (z knihy KROKY)

     

    Ako vták prelietavý

    môj duch si hniezdo hľadá.

    Vysoké hory, cesty preďaleké,

    svet prenesmierny.

     

    Krídla mi ustávajú,

    ale ty neutíchaš,

    Sahara duše, Mont Blanc zasnežený,

    smäd nehasnúci.

     

    Kde rastie ruža-pokoj?

    Mám skrvavené nohy.

    Vysoké hory, cesty preďaleké,

    svet prenesmierny.

     

    TIEŇOHRA

    (z knihy KROKY)

     

    Hra plameňov a matný tanec tieňov.

    Svieca zažatá.

    Na našu stenu vylialo sa more,

    more zo zlata.

     

    Šum hravých vĺn. A čarokrásne víly

    vykročili naň.

    Nie, nebolo to more, zlaté more.

    Je to lesná stráň.

     

    Klop, klop, klop, klop. To trpaslíci kujú

    vzácne prstene.

    Za Zlatovláskou ide rytier v zbroji.

    Kráča po stene.

     

    Húkanie sov... a Zlatovláska plače,

    slzí v nešťastí.

    Zrútil sa rytier z ustatého koňa,

    hynie v priepasti.

     

    Kde je ten hrad, kde je tá temná veža?

    Veža bolesti.

    Po našej stene letia roje tieňov.

    Detské povesti.

     

    Kam, kamže, kam? Kam ma tie krídla nesú?

    Krídla nehmotné.

    Som v izbe sám a pozerám na stenu,

    sediac v polotme.

     

    VZDIALENEJ

    (z knihy KROKY)

     

    Tam nedovidím...

    čľapot morských vĺn

    pohltí hlas môj,

    ani vtákov z hniezd

    von nevyplaším,

    aby pozdrav môj

    zaniesli ďalej,

    krúžiac šeptali

    pri Tvojom okne

    moje: Vráť sa, vráť!

     

    Tam nedočujem...

    nečuje môj sluch

    Tvoj mäkký hlas

    ni akord Tvojich slov.

    Už zamĺklo,

    do ticha zapadlo

    aj zbohom,

    ktorým sme sa lúčili.

     

    Tam nedovidím...

    Tvoju krásnu tvár

    skrývajú diaľky

    a ja žiarlivo,

    v spomienkach,

    kdesi príliš hlboko

    Tvoj obraz strážim

    pred prachom všednosti.

     

    Lebo je údel vzdialených,

    že nám

    v pamäti blednú,

    prázdne miesto sa

    po nich zapĺňa,

    že ustupujú,

    až sa dostanú

    na samý okraj

    tmavej, hlbokej

    priepasti zabúdania.

     

    SKLAMANEJ

    (z knihy KROKY)

     

    Ty plačeš, a on zmizol ktovie s kým a kam.

    Vyhol sa Tvojim slzám, výčitkám.

     

    Ty sušíš ručník, ručníček mokrý, uplakaný.

    On míňa dni, dni míňa v zabúdaní.

     

    Ty čakáš list, jak žobrák čaká groš.

    Vyhne sa vášmu domu listonoš

     

    a ruka tá na dvere už viacej nezaklope.

    Penelope!

     

    Len tupý bôľ, kým zacelí sa rana:

    A budeš hrdá v žiali, vyrovnaná.

     

    Však možno raz...

     

    Však možno raz... (že lejak plieska na ulici)

    prístrešie u vás niekto poprosí si.

     

    Niekto, čo potme vyhľadá váš dom.

    Bude to on.

     

    A ovanie ho Tvojho smútku tíš.

    Prosebne zdvihne zrak, a Ty mu odpustíš.

    A Ty mu odpustíš?

     

    BEZ NÁZVU

    (z knihy KROKY)

     

    Ty sa uspokojíš s málom.

    Tvoja ruka navzdory

    pýche, čo sa mysle chytá,

    číta drobné mince, číta

    drobné mince pokory.

     

    Štyri steny, štyri steny,

    kút samoty, tíšin stred,

    svárov času ušetrený.

    Ach, tie prosté štyri steny

    nahradia Ti celý svet.

     

    Ty sa uspokojíš s málom,

    Ty vieš drobnú radosť žať.

    A mne hučí príval v hlave,

    nedokážem, nie som vstave

    Ti to málo darovať.

     

    BUĎ AKO BREH

     

    (z knihy KROKY)

    Buď ako breh, čo pyšne vzdoruje

    náporu vĺn a nepokojnej vode,

    hoc poranený častým úderom,

    vždy nepoddajný, verný ako stráž,

    buď ako breh!

     

    Buď ako breh, keď lákajú ťa vtáci

    – neverné deti – lietať ovzduším

    osobných žiaľov, drobných zarmútení

    a zabúdať, že synom zeme si.

    Buď ako breh!

     

    Buď ako breh, tá náruč otvorená

    pre lásku, plnú piesní radosti.

    Hľa, dýcha zem a sila toho dychu

    čnie ponad čas a nad cval storočí.

    Buď ako breh!

    Zobraziť všetko