Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Životopis autora

    Milan LASICA sa narodil 3. februára 1940. Roku 1962 ukončil Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Potom pôsobil ako herec v Tatre
    Milan LASICA sa narodil 3. februára 1940. Roku 1962 ukončil Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Potom pôsobil ako herec v Tatre a v Divadle na korze, kde sa profiloval v komediálno-kabaretnej dvojici s Júliusom Satinským. Politický kabaret dvojice L+S svojskou iróniou, využívajúcou motívy absurdného humoru a relativizácie tzv. nedotknuteľných hodnôt – napríklad v hre Nečakanie na Godota (1968), v ktorej umelecky reagoval aj na vstup vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR roku 1968, patrí k tomu najlepšiemu, čo na Slovensku v uvedenom žánri vzniklo. Roku 1970 však pre odvážnu kritiku okupačných pomerov divadlo zatvorili a Lasicovi so Satinským zakázali umeleckú činnosť. V rokoch 1970 – 1971 pôsobili preto obaja v kabaretnom divadle Večerní Brno. Potom sa vrátili na Slovensko a účinkovali na Novej scéne. Roku 1982 vzniklo poetické a kabaretné divadlo Štúdio S v priestoroch slávnej Tatra Revue. Tu opäť začali L+S pôsobiť ako dvojica. Lasica sa neskôr stal riaditeľom Štúdia S, kde pôsobí dodnes. Žije a tvorí v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Bolo nás jedenásť (1985)
    • Piesne o ničom (1989)
    • Piesne a iné texty (2003, 1.vydanie)
    • Slávne texty slávnych piesní (2008, kniha + CD)

    Dráma

    • Večer pre dvoch (1966)
    • Nečakanie na Godota (1968, súbor dramatických scénok a poviedok)
    • Lasica, Satinský a vy / Soirée (1970)
    • Tri hry /Nikto nie je za dverami, Náš priateľ René, Deň radosti/ (1988, spoločné dielo: M. Lasica, S. Štepka)
    • Kam na to chodíte (1991, spoločné dielo: M. Lasica, S. Štepka)
    • L&S 1, 2 (1996, 1998)
    • Trialóg (1997, spoločné dielo: J. Satinský, M. Lasica, M. Horníček)
    • Dialógy (2008, kniha textov s CD)
    • L+S: Jubileum (2008, kniha textov s CD)

    Publicistika

    Iné

  • Charakteristika tvorby

    Spoločná tvorba Milana Lasicu a Júliusa Satinského je výrazným a ojedinelým fenoménom slovenskej kultúry ostatných

    Spoločná tvorba Milana Lasicu a Júliusa Satinského je výrazným a ojedinelým fenoménom slovenskej kultúry ostatných desaťročí. Jednak preto, že ňou oslovujú najširšie vrstvy verejnosti, jednak tým, že je žánrovo veľmi rôznorodá (hry, scénky, dialógy, poviedky, adaptácie atď.), a predsa vždy rozpoznateľná podľa autorského rukopisu. To všetko a tiež intelektuálny rozmer ich humoru ich spája s tvorbou českej dvojice Voskovec – Werich. Sami autori ich pokladajú za svojich predchodcov. Verejnosť vníma Lasicu a Satinského najmä ako humoristov, avšak s výsadným postavením, ktoré ich odlišuje od iných populárnych zabávačov. Ich komika totiž nemá lacné situačné či aktuálne politické pozadie. To neznamená, že sa vo svojich textoch nevyjadrujú k dôležitým spoločenským otázkam. Naopak, dokážu na ne často problémovo reagovať bez toho, aby produkovali satiru. Ich humor, smerujúci až k nonsensovej klauniáde, je však prevažne založený na mnohoznačnej hre so slovom a významom. Táto poloha absurdnej komiky našla svoj výraz najmä v krátkych skečoch, dialógoch a scénkach. Je však i základným výrazovým prostriedkom ich väčších dramatických útvarov. Absurdita, ktorá vyrastá z hry s jazykom, neznamená u Lasicu a Satinského únik z reality. Tá sa do ich textov vždy vracia v podobe ironického vyrovnávania sa s kultúrnymi a spoločenskými konvenciami, literárnou tradíciou, národnou mentalitou. Ich skeptický humor výrazne vyniká napríklad v konfrontácii s romantickými národnými mýtmi. Všetky tieto charakteristiky sú jasne čitateľné vo vrcholných dielach Lasicu a Satinského: vo voľnom pásme scénok Soirée (hrávalo sa v čase okupácie sovietskou armádou a napriek svojej neangažovanosti sa stalo synonymom slobody umeleckého vyjadrovania) a v divadelných hrách Deň radostiNáš priateľ René. Posledná nesie ironický podtitul Monumentálna historická freska voľne podľa Jozefa Ignáca Bajzu. Ide o humornú parafrázu prvého slovenského románu z obdobia osvietenstva René mládenca príhody a skúsenosti. Hra Lasicu a Satinského sa zdanlivo tiež odohráva v 18. storočí, v skutočnosti je však aktualizovaná pre súčasnosť. I keď sa v nej vyskytuje viac ako desať postáv, hrajú ich iba dvaja herci – samozrejme Lasica a Satinský. V dialógoch všetkých svojich postáv sa ironicky vyslovujú najmä k slovenskej národnej povahe, ale aj k spoločenským pomerom. Predmetom ich paródie sa stáva rovnako kultúrna tradícia ako nekultúrna realita. S osvietenskou predlohou spája túto hru odstup, ktorý umožňuje racionalita. Z kompozičného hľadiska pôsobí zasa osvietensky uprednostnenie série výstupov či výjavov pred veľkým dramatickým príbehom. Aj táto hra je dôkazom toho, ako Lasica a Satinský vedia prezentovať inteligentný humor, a nestratiť pritom publikum. Lasica sa samostatne profiloval aj ako textár výnimočných kvalít, buď v humoristicko-kabaretnom výraze tradície songov z oblasti malých foriem, ktoré tvoria súčasť veľkomestského koloritu všetkých väčších európskych centier – tým dal Bratislave špecifickú divadelnú auru – ale aj priamymi alúziami a modernou paródiou folklorizmu v jeho civilizačne posunutej, deformovanej podobe.

    Eva Faithová

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Prekladal z češtiny (V. Havel, M. Uhde) a poľštiny (S. Mrożek).
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ČÍŽOVÁ, Lucia: Rodičia mi herectvo prísne zakazovali. Spisovateľka a manažérka Hana Lasicová o svojich slávnych rodičoch v rozhovore pre HN. In:

    ČÍŽOVÁ, Lucia: Rodičia mi herectvo prísne zakazovali. Spisovateľka a manažérka Hana Lasicová o svojich slávnych rodičoch v rozhovore pre HN. In: Hospodárske noviny, 24.  – 25. 7. 2015, č. 141, s. 17 – 18.

    ŠAH: Pripomíname si. Milan Lasica – 75. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130., 2015, č. 2, s. 158.

    rt: Lasica aj Furková spomínajú na Kornela Földváriho. In: Pravda, 26. 3. 2015.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/350073-lasica-aj-furkova-spominaju-na-kornela-foldvariho/

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva – LASICA, Milan: Nikdy som nebol veselá kopa. (Rozhovor). In: Sme, roč. 23, 31. 1. 2015, č. 25, príl. Magazín Víkend, s. 3 – 4.
    http://kultura.sme.sk/c/7616673/milan-lasica-viete-o-dobrom-hercovi-ktoreho-nikto-nepozna.html

    WALDNEROVÁ, Jana: Poetika humoru M. Lasicu a J. Satinského. In: Fragment, roč. XXVII., 2013, č. 3, s. 163 – 170.

    OKRUCKÝ, S., ed.: 70 rokov ©Lasica. Bratislava: Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT 2010.

    ROŽŇAVÁ, J. – LASICA, M.: Humor je veselá cesta k pravde (Rozhovor). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 21.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    DAROVEC, P.: Milan Lasica. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    ŠTRASSER, J. – LASICA, M.: Lenže ja som iba komik... Bratislava: Forza Music 2005.

    FÖLDVÁRI, K.: Svet pre dvoch. O Lasicovi a Satinskom. Bratislava: L. C. A. 2004.

    PUŠKÁŠ, J.: Milan Lasica hľadí spoza dverí (Milan Lasica: Spoza dverí). In: Romboid, 39, 2004, č. 6.

    BAKOŠOVÁ-HLAVENKOVÁ, Z.: Talent, odvaha a sebairónia, alebo, Zábavnosť či šoubiznis? In: Javisko, 35, 2003, č. 5.

    BEŇO, J.: Poučenie z komika (Milan Lasica: Spoza dverí). In: Slovenské pohľady, 4 + 119, 2003, č. 11.

    HEVEŠIOVÁ, J. – LASICA, M.: Piesne o niečom, alebo, Vždy bola naša sila v zabúdaní (Rozhovor). In: Knižná revue, 11, 2001, č. 16 – 17.

    DOČEKAL, B.: Melancholický klaun Milan Lasica. Jihlava: Listen 2000.

    PETRÍK, V.: S humorom na vážne veci (Milan Lasica, Tomáš Janovic: Zoči-voči). In: OS, 2000, č. 5.

    FERKO, M.: Komici – klasici – kuvici (Milan Lasica, Július Satinský: L & S). In: Knižná revue, 9, 1999, č. 11.

    LAJCHA, L.: Milan Lasica a Július Satinský v Štúdiu S. In: Slovenské divadlo, 47, 1999, č. 1.

    MATIAŠKA, M.: Naši humoristi (Milan Lasica, Július Satinský: L & S). In: RAK, 4, 1999, č. 2.

    DAROVEC, P.: Príbeh o tom, ako sa oficiálne vchádza do dejín (Milan Lasica, Július Satinský: L & S). In: RAK, 2, 1997, č. 2.

    FERKO, M.: Ctihodní klauni (Milan Lasica, Július Satinský: L & S). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 12.

    PORUBJAK, M.: Lasica a Satinský. In: Svět a divadlo, 1995, č. 2.

    HATALA, M.: Humor po slovensky (Milan Lasica, Július Satinský, Stanislav Štepka: Kam na to chodíte). In: Romboid, 27, 1992, č. 8.

    ANTALOVÁ, E.: Jubileum? Jubileum, áno, aj... (Milan Lasica, Július Satinský: Jubileum). In: Javisko, 23, 1991, č. 3.

    ČECHOVÁ, S.: Humor nie je konzerva. In: Kultúrny život, 25, 1991, č. 6.

    PETROVÁ, E.: Jubileum (Milan Lasica, Július Satinský: Jubileum). In: Literárny týždenník, 4, 1991, č. 2.

    ČECHOVÁ, S.: Cyril a Metód verní sebe (Milan Lasica, Július Satinský: To je ono!). In: Kultúrny život, 24, 1990, č. 13.

    MURÍN, G.: Jeden za dvoch, dvaja za všetkých (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 3, 1990, č. 1.

    ANTALOVÁ, E., Lasica, M.: Pokračovať v užitočnom. In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 46.

    BREZINA, J.: Komičnom k identifikácii a naspäť (Milan Lasica, Július Satinský: Tri hry). In: Dotyky, 1, 1989, č. 7.

    FERKO, A.: Neslobodno prestať (Milan Lasica, Július Satinský: Tri hry). In: Dialóg, 1, 1989, č. 7.

    MURÍN, G. – LASICA, M.: Zelené roky Milana Lasicu. In: Dotyky, 1, 1989, č. 10.

    PETRÍK, V.: Vladimír Petrík číta Lasicu a Satinského (Milan Lasica, Július Satinský: Tri hry). In: Romboid, 24, 1989, č. 5.

    ŠTEVČEK, P.: Humor s filozofiou (Milan Lasica, Július Satinský: Tri hry). In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 16.

    ZAJAC, P.: Piesne o ničom. In: Lasica, M.: Piesne o ničom. Bratislava: Tatran 1989.

    JUST, V.: Stradivárky humoru (Milan Lasica, Július Satinský: Tri hry). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 12.

    ZAJAC, P.: Neskoro, ale predsa (Milan Lasica, Július Satinský: Tri hry). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 12.

    KUFELOVÁ, B.: Zrkadlo nielen v dlani (Milan Lasica, Július Satinský: Náš priateľ René). In: Film a divadlo, 31, 1987, č. 6.

    HOCHEL, B.: Milan Lasica: Bolo nás jedenásť. In: Romboid, 21, 1986, č. 7.

    MARČOK, V.: Pred métou novej kvality (Milan Lasica: Bolo nás jedenásť). In: Nové slovo, 28, 1986, č. 31.

    PETRÍK, V.: Nezabudnuteľný príspevok k typológii súčasníka (Milan Lasica: Bolo nás jedenásť). In: Romboid, 21, 1986, č. 5.

    POLÁK, M.: Terčom je hlúposť (Milan Lasica, Július Satinský: Deň radosti). In: Film a divadlo, 30, 1986, 15.

    FÖLDVÁRI, K.: Dvaja v tomto svete. In: Lasica, Satinský a vy. Bratislava 1970.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Bolo to niekedy v apríli 1962. Pár dní po premiére Lásky hry osudnej od bratov Čapkovcov v Štúdiu VŠMU sa v aule na Kapitulskej

    Bolo to niekedy v apríli 1962. Pár dní po premiére Lásky hry osudnej od bratov Čapkovcov v Štúdiu VŠMU sa v aule na Kapitulskej ulici konala diskusia o inscenácii (v tých časoch sa ešte o predstaveniach na VŠMU verejne – a živo! – debatovalo). Lásky hru osudnú výrazne autorsky upravili Lasica so Satinským a obaja v tom predstavení aj hrali. Krátko po úvodnom hodnotení sa prihlásil o slovo národný umelec Janko Borodáč a vzniesol námietky proti herectvu Lasicu a Satinského. Tvrdil, že na profesionálnom javisku nemajú čo hľadať, ich prejav je vraj amatérsky, nijako sa do postáv „neprevtelili“, zostali iba sami sebou. Nedalo mi to, prihlásil som sa aj ja, vtedy poslucháč prvého ročníka – a pokúsil som sa národnému umelcovi oponovať: Pamätám si ako dnes na tú gundžu, ktorá mi po prvých vetách navrela v hrdle; nebolo veru ani v tých časoch zvykom nesúhlasiť s oficiálnymi veličinami. No jednako sa mi podarilo čosi neobratne vyjachtať na obranu autorského herectva, ktorého zmysel nespočíva v „prevtelení“, ale vo vyjadrení postoja, v prípade Lasicu a Satinského navyše posvätenom originálnym zmyslom pre humor a ironický nadhľad. Namrzený Janko Borodáč po chvíli vstal a opustil aulu. Čo vtedy spáchali Lasica so Satinským, že tak roztrpčili starého pána? Nedopustili sa ničoho iného, než že si dovolili vniesť na javisko divadelného učilišťa – súc poslucháčmi dramaturgie, a nie herectva – čosi, čo už predtým v rokoch 1959 – 1960 s osobitou bravúrou rozvinuli na tzv. Mládežníckych predpoludniach v bratislavskej Tatre: (čo nebolo nič inšie ako slovenský variant pražských text-appealov Vyskočila, Suchého and comp. z pražskej Reduty) autorský dialóg dvoch komikov, ktorí sa neschovávajú za dramatické postavy a nehľadajú zámienku pre humor v komediálnej zápletke dramatického príbehu, ale predstupujú pred diváka, aby mu otvorene demonštrovali svoj názor, svoj postoj k svetu, svoje myslenie, svoj zmysel pre odkrytú hru a pre humor. Bolo to čosi, čo práve svojou otvorenosťou a priznaným partnerstvom voči divákovi vybočovalo zo zabehaných koľají tradičného opisno-realistického divadla. A nielen z koľají divadla, lež i z koľají takpovediac spoločenských: otvorenosť a rovné partnerstvo boli aj vtedy korením príliš vzácnym.

    Martin Porubjak

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Milý divák, smeješ sa spolu s nami už tridsať rokov. Ak si to pred tridsiatimi rokmi na predpoludniach tu v Tatra revue (teraz Štúdio S) nebol

    Milý divák, smeješ sa spolu s nami už tridsať rokov. Ak si to pred tridsiatimi rokmi na predpoludniach tu v Tatra revue (teraz Štúdio S) nebol práve ty, tak to bol tvoj otec alebo rozosmiata matka (stalo sa nám raz, že jedna pani na našom predstavení od smiechu aj porodila). Nikdy si sa nepretvaroval, smial si sa zo srdca a úprimne. Smiech sa nedá načasovať, nacvičiť, zahrať. Ľudia sa buď zasmejú, alebo nezasmejú. Na pohrebe sa môžeš tváriť, že plačeš. Stačí napodobniť vzlyk, zakryť si dlaňami tvár… ale pri smiechu by bolo cítiť, že je falošný, že je umelý. Človek už vymyslel aj umelý chrup aj umelú hmotu aj umelú ženu aj umelé maslo, ba aj umelý klavír – ale umelý smiech nikto nevymyslí. Preto ťa medzi nami vítame aj dnes večer. Neboj sa, budeš sa smiať! Ale neboj sa, nezostane ti to. Predstavenie sa skončí, vyjdeš von do života a smiech ťa prejde.

    Milan Lasica a Július Satinský v programe k inscenácii Jubileum v bratislavskom Štúdiu S, 1990)

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Karla Čapka (Trenčianske Teplice 26. 5. 2014) Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti kultúry (2005) Cena Dominika

    Cena Karla Čapka (Trenčianske Teplice 26. 5. 2014)

    Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti kultúry (2005)

    Cena Dominika Tatarku za rok 2007 za knihu Bodka

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    L&S PRED RODNÝM DOMOM L: (nalieva si víno, chce naliať aj Satinskému.) S: Nie! Ďakujem, už nebudem. L: Prečo? S: Stúplo by mi

    L&S

    PRED RODNÝM DOMOM

    L: (nalieva si víno, chce naliať aj Satinskému.)

    S: Nie! Ďakujem, už nebudem.

    L: Prečo?

    S: Stúplo by mi do hlavy.

    L: Ale čo sa tu pretvarujete! Veď o vás je známe, že veľa zvládzete...

    S: Myslíte, že by som si mal dať ešte jeden? Ja sa poznám, keď ho vypijem, tak tu zostanem sedieť, kým niečo bude vo fľaši!

    L: To sa mi na vás práve páči. Tá veľkorysosť. Jedna fľaša sem alebo tam, vám je to fuk. Bol som v Londýne a tam na jednej návšteve naliali každému do pohára a fľašu schovali.

    S: Zato tam majú všetkého dosť.

    L: Ale čo by mali!

    S: Nerozprávajte! To len my sme takí nemožní. Nič nevieme. Sedíme tu, popíjame! Viete, čo by z tohto tu urobil taký Ford?

    L: No čo? Filiálku. Čo už iné vie Ford robiť? A načo by nám bola ďalšia filiálka?

    S: Niečo na tom je. A vo filiálke by sme museli robiť my – Slováci.

    L: Veď to je to svinstvo. A ešte k tomu by nám nezaplatil v našich peniazoch, ale v tých ich dolároch! Podvodníci!

    S: Pravda, oni nútia človeka pracovať. Ale bez práce naozaj nikdy nič mať nebudeme!

    L: To je pravda. Nikdy z nás nič nebude.

    S: My nič nevieme. Nič nedokážeme.

    L: Samé plány, za všetko sa nadchneme, a keď príde na vec, zhasneme.

    S: Samé reči!

    L: Aj toto divadlo. A čo všetko sme mohli v tomto predstavení ešte mať: bengálsky oheň alebo čo, a my tu len sedíme a sedíme.

    S: Tak je to. A čo, poďme domov!

    L: A čo doma? Najete sa a zaspíte.

    S: Ráno mám aj tak robotu.

    L: Vy máte robotu?

    S: Čo sa čudujete? Vy nie?

    L: Čoby som nemal! Aj my máme zajtra robotu. V komisii.

    S: Ktorá komisia?

    L: Hospodárska. Človeče, my ti máme starosti! Niektoré podniky začínajú byť rentabilné! Nikomu nič neoznámili, a zrazu nám spravia takúto vec!

    S: Veď hovorím, nevieme ako na to. Mne minule Jožo vyčítal, že veľa pijem. A prečo pijem? Pretože sa stýkam s ľuďmi. A prečo sa stýkam s ľuďmi? Pretože pijem. Človeče, u nás v mandátnej nám niekto minulý týždeň ukradol ceruzku!

    L: U novinárov ste hľadali? Ach, ešte aj takéto starosti nám robia!

    S: Si spokojný tam u vás? Mohol by si prísť ku mne. Vediem nové oddelenie. Tuším metalurgické alebo pre námornú plavbu.

    L: Námornú plavbu má predsa Imro!

    S: Ozaj, máš pravdu. Ale veď je to jedno. Príď medzi nás! Dám ti 4 800 brutto-netto, všetko dohromady. Sme tam dobrá partia: ja, Ďuro, Karol a Ondro. Akurát s Ondrom máme starosti. Prestal s nami chodiť na ryby. Ale vyzná sa vo všetkom. Tri razy bol na protialkoholickom liečení, a nedostali ho!

    L: Ešte uvidím. Núkajú mi aj školstvo.

    S: Ako chceš. Aj tak tam nič nedosiahneš. U nás sa to nedá. Nemáme ľudí, odborníkov, na všetko sme sami dvaja.

    L: Vyzeráš prepracovane.

    S: Už mi to všetko lezie na nervy! Veď aj z toho Liptova by sa dal spraviť taký krásny uhoľný revír. Nemuseli by sme chodiť do Ostravy.

    L: To je ťažko, keď tam nemáš nikoho, kto by to zorganizoval!

    S: Človek sa len rozčuľuje, rozčuľuje, a nikde nič. Už by sme mali niečo začať, doboha!

    L: Ale, no tak, nenadávajte, veď si zničíte zdravie.

    S: Čo by som nenadával. Koho by nenahneval taký debilizmus!

    L: To je práve chyba, že nadávate, a stále pritom opakujete tie vaše dve nadávky. Čo nemáte slovnú zásobu? Veď sme kultúrny národ. My sme jeden z najkultúrnejších národov v Československu!

    S: Čo? Akú slovnú zásobu? Máme tri nadávky: idiot, blbec a tú tretiu ani nemôžem povedať, lebo sú tu ženy.

    L: Ešte dostanete infarkt.

    S: A čo? Nemám nadávať? Kristušát!

    L: Naopak, treba nadávať, lenže civilizovane, kultúrne. Pozrite, poviem vám to otvorene, teraz je najvhodnejšia doba, aby sme zriadili ministerstvo pre nadávanie. Prídete na ministerstvo a na dotazník vám vydajú zoznam nadávok, schválených Jazykovedným ústavom SAV. Ani by ste neverili, koľko írečitých šťavnatých nadávok zozbierali pracovníci Matice. Matičiari chodili z dom do domu, a keď ich ľudia hnali motykami kadeľahšie, šikovní matičiari si ešte stačili zapisovať všetky nadávky a porekadlá. Predbežný návrh nadávok, ktoré predkladám, je tento: nie medzinárodné slová, ako idiot, imbecil, dentista, ktoré sú našim ľuďom cudzie. Ale naše srdečné: papľuh, strela ti do matere, krepáň, čaptoš, pľundriak, budzogáň, ogrgeň, kykymor, hrochoť, s možnosťou použitia chrochoď do čerta, odvarok, padrť, chrcheľ, a pretože nezanedbávame ani národnostné menšiny – azanďalát! – To je zoznam nadávok pre súkromnú potrebu.

    S: Ale to sa dá použiť len na Slovensku. Čo ak ma osud zanesie do Anglicka? Ako sa povie po anglicky pľundriak? The pľundriak?

    L: Bohužiaľ, ako už toľkokrát v histórii, sme nútení my Slováci naučiť sa aspoň základné nadávky v cudzích rečiach.

    S: Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom.

    L: A vidíte tú nespravodlivosť? Takému Angličanovi stačí byť človekom iba raz a dohovorí sa všade. Slovák musí byť človekom aspoň dva razy, ak chce vynadať Angličanovi.

    S: Ale má to pre nás aj výhody! Ak je u nás každý len trikrát človekom (čo nie je problém, stačí slovenčina, maďarčina, čeština), tak je nás vlastne trikrát viac, ako nás je!

    L: Pomaly by sme mohli znovu vyhlásiť vojnu Amerike.

    S: Zničili by sme ju a ten zvyšok úbožiakov v Amerike, ktorí by to prežili – tí by mali možnosť hľadať si prácu na Slovensku.

    L: A konečne .by sme mali aj pre nás také prepotrebné kolónie. Američania by chodili k nám na Slovensko jednak za prácou a jednak študovať na naše vynikajúce vysoké školy.

    S: Ale prisťahovalectvo by sme regulovali! Jedného dňa budeme musieť povedať: Dosť! Zostaňte doma, Američania, veď sa nepomestíme.

    L: Nuž, čaká nás veľa starostí aj s černochmi.

    S: Treba ich držať nakrátko. Za trest ich pošleme vždy do Tatier. Tam je sneh, to vie černocha veľmi rozľútostiť.

    L: Viete si predstaviť tie pochody hladu z Prievidze do Bratislavy? Tie transparenty: „Slobodu černošskej štvrti v Trnave!?“

    S: Čaká nás ťažké obdobie. Mnohí budú proti agresívnej politike.

    L: Tých pozatvárame. Od Nového roku predsa sedia v slovenských väzniciach iba Slováci.

    S: Viete, aký to musí byť dobrý pocit pre dozorcov, keď si budú môcť s väzňami pohovoriť v materčine?

    L: Prečo si zabil Ďura, Mišo?

    S: A či ja viem? Veď pán prokurátor už dačo vymyslia.

    L: Božemôj, nič nevieme. Za svoju osobu môžem zodpovedne vyhlásiť, že nič neviem.

    S: Ale čo by ste nevedeli! Len o tom neviete, že niečo viete! Čo by ste tak mohli vedieť...

    L: Nič. Akurát... ale to vie každý.

    S: Nebuďte taký znechutený! Niečo musíte vedieť! Obliekate sa sám?

    L: Samozrejme.

    S: No prosím. To je veľmi náročné. Ktorá topánka na ktorú nohu... A pri jedení si trafíte vždy do úst?

    L: Poväčšine. Tu a tam sa mi stane, že si napchám dezert do ucha.

    S: To nič. Ja som minule zhltol slúchadlo. A čo, čítať, písať viete?

    L: To viem.

    S: A viete, koľko ľudí na svete nevie ani čítať ani písať?

    L: Koľko?

    S: Neviem.

    L: Tiež nič neviete.

    S: Nesmieme podliehať týmto depresívnym náladám! Ja vám dokážem, že toho viete dosť. Vedecky. Malý test. MY SA PÝTAME – VY ODPOVEDÁTE. Na začiatok vám budem klásť...

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory