• Životopis autora

    Milan RÚFUS sa narodil 10. decembra 1928 v Závažnej Porube. V rokoch 1948 – 1952 študoval slovenčinu a históriu na Filozofickej

    Milan RÚFUS sa narodil 10. decembra 1928 v Závažnej Porube. V rokoch 1948 – 1952 študoval slovenčinu a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení štúdia zostal na Filozofickej fakulte, kde pôsobil ako asistent, neskôr docent dejín českej literatúry 19. a 20. storočia až do odchodu do dôchodku. Medzitým (1971 – 1972) pôsobil na Instituto Universitario v Neapole, kde prednášal slovenský jazyk a literatúru. Žil a tvoril v Bratislave. Zomrel 11. januára 2009.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Až dozrieme (1956)
    • Chlapec (1966)
    • Zvony (1968)
    • Ľudia v horách (1969)
    • Triptych (Až dozrieme, Chlapec, V zemi nikoho (1969)
    • Kolíska (1972)
    • Stôl chudobných (1972)
    • Hľadanie obrazu (1973)
    • Chlapec maľuje dúhu (1974)
    • Kolíska spieva deťom (1974)
    • Hudba tvarov (1977)
    • Hora (1978)
    • Óda na radosť (1982)
    • Prísny chlieb (1987)
    • Neskorý autoportrét (1992)
    • Čítanie z údelu (1996)
    • Žalmy o nevinnej (1997)
    • Vážka (1998)
    • Jednoduchá až po korienky vlasov (2000)
    • Čas plachých otázok (2001)
    • Dielo I (2002)
    • Dielo I. (Milan Rúfus) (2002, 1.vydanie)
    • Čakanka (2003, 1.vydanie)
    • Dielo II (2003)
    • Dielo III (2004)
    • Dielo VI (2004)
    • Báseň a čas (2005, 1.vydanie)
    • Dielo IV (2005)
    • Dielo VII (2005)
    • Dielo VIII (2006)
    • Murárska balada (2007, 1.vydanie)
    • Vernosť (2007, 1.vydanie)
    • Dielo IX (2008)
    • Ako stopy v snehu (2009, 1.vydanie)
    • Dielo XIV (2010)

    Esej

    • Človek, čas a tvorba (1968)
    • Štyri epištoly k ľuďom (1969)
    • O literatúre (1974)
    • A čo je báseň (1978)
    • Epištoly staré a nové (1996)
    • Rozhovory so sebou a s tebou (1998)

    Pre deti a mládež

    Literárna veda

  • Charakteristika tvorby

    Milan Rúfus patril tvorbou k najvýraznejším básnickým zjavom. Už jeho prvá básnická zbierka – Až dozrieme  –

    Milan Rúfus patril tvorbou k najvýraznejším básnickým zjavom. Už jeho prvá básnická zbierka – Až dozrieme – znamenala prelom v slovenskej poézii od deklaratívnosti a schématického apriorizmu k obsahovej a tvorivej inovácii. Predstavil sa ako básnik s autonómnym pohľadom na životné a morálne hodnoty ľudského konania, na lásku, pravdu, krásu, utrpenie i tragiku človeka i sveta druhej polovice 20. storočia. Veľmi vnímavo a citlivo hľadal zmysel a podstatu ľudského života. Filozofický potenciál umocňuje jasná štylizácia, dokonalý tvar, presná a prekvapivá metafora s bohatým podtextom, ktoré iritujú hĺbkou videnia do tragicky zauzlených životných pocitov ľudí v dnešnej civilizácii. Vyspieval ambivalentnosť doby, sveta, človeka a ich mnohoraké súvislosti prejavujúce sa v udalostiach, správaní a konaní, pri vnímaní a osvojovaní, ambivalentnosť vnútorného sveta človeka. Hlboko načrel do jeho starostí, bolestí, neistôt, radosti, šťastia i vzdoru. Je to poézia vysokých ideových, morálnych a estetických hodnôt zakotvená v mnohorozmernom priestore ľudského sveta.
         V básnických zbierkach Ľudia a hory, Kolíska, Hora sa inšpiroval fotografiami liptovskej krajiny a Vysokých Tatier M. Martinčeka. Inšpiráciou zbierok Kolíska spieva deťomHudba tvarov mu bolo výtvarné dielo Ľ. Fullu. Vyšli s jeho ilustráciami. Verše básnickej zbierky Hľadanie obrazu sú pre zmenu inšpirované výtvarným dielom M. Bazovského. Osobitné pole plné bohatej a prekrásnej úrody predstavujú jeho knihy veršov pre deti. Majstrovsky utváral veľmi citlivý detský svet naplnený láskou, čistotou vzťahov, vnímania vecí, javov a činov, spravodlivosti a pravdy, morálnych hodnôt, ale aj detského poznávania a objavovanie sveta neprajnosti, zlá a utrpenia. Vo svojej poézii pre deti vychádzal inšpiračne aj zo slovenských národných rozprávok.

    Viktor Timura

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Preklady tvorby Milana Rúfusa vyšli v češtine, ruštine, angličtine, španielčine, nórčine, fínčine, taliančine, bulharčine,

    Preklady tvorby Milana Rúfusa vyšli v češtine, ruštine, angličtine, španielčine, nórčine, fínčine, taliančine, bulharčine, dánčine, francúzštine, nemčine, maďarčine a srbčine.

    Rozprávky Či jesto pravda na svete (po bulharsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Uvádzame niektoré z výberov poézie:

    Strenges Brot (1998 po nemecky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Stranici od sdbata (1998 po bulharsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Čtenie po ladoni (2000 po rusky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), ECCE HOMO (2002 dvojjazyčne: slovensko-poľsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Clopote (2002 po rumunsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Campanas (2003 dvojjazyčne: slovensko-španielsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Logna lyner, døyvd (2003 po nórsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Dvanásť básníDwanascie wierszy (2003 dvojjazyčne: slovensko-poľsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Pienet rukoukset (2005 po fínsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), A to je pravda – And That´s the Truth 2006 dvojjazyčne: slovensko-anglicky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Poezii (2007 po rumunsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Hudba váhavých slov (2008 po česky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), To Bear the Burden and Sing (2008 po anglicky)

    Nenogistá roze (2011, výber básní, Lotyšsko, prel. Dagnija Dreika a Uldis Bérzinš - s podporou Komisie SLOLIA LIC) 

     

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    S. Jesenin – výber (1957), M. J. Lermontov: Maškarády (1958), H. Ibsen: Peer Gynt (1966), F. Hrubín: 2 x 7 rozprávok (1973), F. Hrubín:
    S. Jesenin – výber (1957), M. J. Lermontov: Maškarády (1958), H. Ibsen: Peer Gynt (1966), F. Hrubín: 2 x 7 rozprávok (1973), F. Hrubín: Poémy (1977), F. Hrubín: Ako sa chytá radosť (1978, výber z Hrubínovej poézie pre deti), J. K. Tyl: Strakonický gajdoš (1978)
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    Feldek, Ľubomír: NEchcel som o plytkom bôli húsť. Niekoľko spomienok na Milana Rúfusa (10. 12. 1928 – 11. 1. 2009). In: Tvorba , roč. XXIV. (XXXIII.), 2014,

    Feldek, Ľubomír: NEchcel som o plytkom bôli húsť. Niekoľko spomienok na Milana Rúfusa (10. 12. 1928 – 11. 1. 2009). In: Tvorba, roč. XXIV. (XXXIII.), 2014, č. 1, s. 19 – 21.

    Petríková, Martina: Ako stopy zmslu v pamäti národa. In: Tvorba, roč. XXI. (XXX.), 2011, č. 3, s. 39 – 41.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                        
    Pavligová, Mária: "Presahovať duchom svoje vlastné intimity". Milan Rúfus: Dielo XIV – Kniha žalmov, Jeremiášov nárek. In: Tvorba, roč. XXI. (XXX.), 2011, č. 3, s. 35.

    Petríková, Martina: Anjelské obrazy a slová. Milan Rúfus: Anjeličku, môj strážničku. In: Tvorba, roč. XX. (XXIX.), 2010, č. 3, s. 34 – 35..), 2011, č. 2, s. 39 – 41.

    Vaško, I.: Milan Rúfus. Bratislava: Slovenský spisovateľ 2010.

    Stanislavová, Z.: Milan Rúfus. In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2009.

    Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    Marčok, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    Hochel, I.: Milan Rúfus. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    Šabík, V.: Čítanie závetu. In: Slovenské pohľady, 4 + 121, č. 9, 2005.

    Podracká, D.: Úžas oslovenia. In: Slovenské pohľady, č. 3, 1996.

    Šmatlák, S.: Radosť zaplatená trýzňou. In: Bibiana, 4, č. 1, 1996.

    Kopál, J.: Žánrový variant poetickej rozprávky. In: Romboid, 30, č. 5, 1995.

    Šmatlák, S.: Nech je trocha veselšie na tomto chorom svete. In: Bibiana, 3, č. 1, 1995.

    Šmatlák, S.: Plodonosné sloje detstva. In: Bibiana, 2, č. 1, 1994.

    Noge, J.: Literatúra v literatúre. In: Bratislava 1988.

    Noge, J.: Dvojhlas ľudského porozumenia. In: Zlatý máj, 30, č. 9, 1986.

    Marčok, V.: Milan Rúfus. Bratislava 1985.

    Rúfus, M.: Trinásta komnata každého z nás. In: Poliak, J.: Rozhovory o literatúre pre mládež. Bratislava 1978.

    Bagin, A.: Básnik mravného záväzku. In: Romboid, 13, č. 7, 1978.

    Bagin, A.: Buď spravodlivosť tvoja, rozprávka. In: Zlatý máj, 20, č. 7, 1976.

    Šmatlák, S.: Pozvanie do básne. Stretnutia s poéziou Milana Rúfusa a Miroslava Válka. Bratislava 1971.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

      Vypočujte si zvukové záznany 19 príspevkov zo seminára Nebuď ku mne zlá báseň (10. decembra 2008, Univerzitná knižnica

     

     

         Máme do činenia s básnikom, ktorý navzdory všetkým minulým i prítomným zlám vedel a vie čeliť poéziou hlbokého ľudského poslania. ... Nepodlieha malosti istôt, ale nevzdáva sa zápasu o veľké istoty. ... Nie počet slov, ale plnosť bytostného stotožnenia sa s básňou je pre konečný tvar Rúfusovej básnickej výpovede rozhodujúca.

    Stanislav Šmatlák
     

         Rúfusovo celé dielo vzniká ako reflex bizarných sociálnych a kultúrnych konfliktov. Jeho reflexie majú veľký význam, pretože nám pomáhajú orientovať sa v pohybe druhej polovice storočia, ktorý chápe primárne ako dlhodobú krízu týkajúcu sa celého ľudstva. Vďaka intelektuálnej prenikavosti, diagnostickej a prognostickej senzibilite ich autora ponúkajú dosť podnetov na sebareflexiu človeka našich končín, na jeho orientáciu v dobových tendenciách a fenoménoch, ktoré vidí vo veľkej dimenzii dejín človeka a sveta. Choroby a krízy nášho veku vidí z veľkého odstupu, z perspektívy biblicky chápaných dejín ľudstva. Všetky otázky skúma na tomto antropologickom pozadí, s veľkou vnímavosťou k podstate človeka a ľudskej realite, k nepodkupnej pravde bytia.

    Vincent Šabík
     

         Vyrukovať s vernosťou (lat. fides) v čase, keď je nevera čosi ako parkovné medzi „normálnymi“, považujem za chlapské. Vernosť sa verejne proklamuje vo vzťahu k mobilnému operátorovi, značke alkoholu či poisťovni (pre verných zákazníkov sú pripravené bonusy) – ale o vernosti človeku, k tomu, čo je zvrchovane ľudské, sa mlčí. Vernosť nevynáša. (...) Byť verný značí byť „pošahaný“. Rúfus je verný a nehanbí sa za to. „Len vernosť / človeka na svedka povýši. // Človeka na svedka a svedka na básnika“ (Vernosť).

         Rúfus je stará škola. Stúpa cez bolesť a vieru. Na svoju česť. „Nedomáhaj sa slova. / A videné len v sebe nes“ (Jeseň a podvečer). Byť verný niečomu, čo je nad telom, byť verný v duchu, je osobné rozhodnutie. Borges (napríklad) bol verný snu a myšlienke. Sám slepý, za všetkých vidiacich to definoval takto: „Bojovať v Efeze s dravou zverou nie je také ťažké ako byť Pavlom, Ježišovým učeníkom.“

         Aká je cena za vernosť? Byť sám a nebyť sám. Zotrvávať v duchu na svojom nemennom stanovisku, stelesňovať všetko, čo slovo fides zahŕňa v širokom rádiuse: vieru, dôveru, státie si v slove, poctivosť, spoľahlivosť, dobré meno. Kto je verný v malom, bude verný aj vo veľkom. Kto je neverný v malom, bude neverný aj vo veľkom. Kto zrádza v malom, bude zrádzať aj vo veľkom. Mikrokozmos vernosti zrkadlí makrokozmos spoločenstva. Vedomie, že na konkrétnom mieste existuje čo i len jedna morálna autorita, je stredom nádeje, že svet je ešte celistvý. Ešte má vo svojom strede res fide maior: vec, prevyšujúcu vieru. Je ňou kríž, ktorý sa stáva dvojkrížom, keď nie je iba holý, ale z opačnej strany je na ňom pribité dieťa človeka. „Môj kríž má meno Zuzana a bolí, / ako vie ľudí bolieť iba kríž. (...) Môj dážď má meno Zuzana a žehná, / tak mi žehná, / ako vie tráve žehnať iba dážď“ (Úrodný dážď). Žehnajúce prichádza zblízka a kríži sa s nedozerným. Rúfus nežehná; ani sebe, ani iným. Má univerzálnejší kľúč: „Ja nežehnám: ja milujem“ (List Magde). „Vidieť i rub i líce / je možné iba láskou“ (Vesper dominicae). Zuzana sa stáva rámom (osudom), zúrodnievajúcim nielen v duchu osobného, ale aj rodového a národného.

         Chvejúc sa o všetko, básnik sa pýta, ako a čo to vlastne žijeme? Závery sú plné skepsy. Žijeme dobu, ktorá „dedila po líške“; „vždy je to to isté: priestupok v koži práva“; „slobodná obloha pre jastraby“; „bombardujúci anjel humanity“; „líštička, ktorej vysoko visia hrozná“; demokracia je „napoly maska, spola sen“. Jadrom skepsy je oklamaná sloboda, ktorá si z dvoch ciest, duchovnej a konzumnej, bez zaváhania vybrala tú druhú: hmotu statkov, hmotu tela. Akčnú hru, multidialóg neviery s neverou, seriál poloprávd a lží. Mávnutie klapkou nad tým, že z deravého džbána voda vytečie a nemôže stúpať hore.

         Kto videl chvieť sa posledný list na nahom strome, ktorý má už len kôru z vlastnej kože, vie, kým je a bude, keď sa opýta: „Kto si ty? Oko v prsteni / na ruke vernosti. / Si prúd i breh, si hrádza“ (Labyrint sveta a raj srdca). Túto trojjedinosť dokáže spojiť iba vernosť; ozajstnosť srdca, ktoré nepredstiera a na nič sa nehrá. „So srdcom sa hrať nedá.“ Nie je to náhoda, že fides je aj lutna.

    Dana Podracká

         Kniha Anjeličku, môj strážničku cez konvenčnú modlitbu detí pred spánkom odkrýva vďaka majstrovstvu spisovateľa neobyčajné polohy. Adresnosťou učí malého človiečika spoznávať krásu poézie a približuje mu všetko, čo je mu vzácne, čo dôverne pozná, v novej podobe. (...) Milan Rúfus cieľavedome využíva folklórnu slovenskú rozprávku a ľudovú pieseň ako diapazón pre autorské objavy. Potvrdzujú to viaceré jeho diela pre deti – v zbierke Anjeličku, môj strážničku rešpektuje hierarchiu detských hodnôt: mamička, otecko, sestrička, braček, babička, dedko..., ale otvára priestor pre dieťa aj jablonke, slniečku, hviezdičke, Zemičke: „Anjeličku, môj strážničku, / opatruj každú hviezdičku. / Mne je smutno, / nie som rada, / keď hviezdička z neba padá. // Opatruj ju, anjeličku. / Stráž mi ju, nech neostane / po nej prázdno na nebíčku.“ Prihovára sa deťom, aby sa verše stali teplým dotykom a menili sa na sen: „Anjeličku, môj strážničku, / unesieš ma na malíčku / ako kvapku rosy. // Opatruj mi dušičku. / Opatruj, ty deťom blízky, / zlietni ku mne do kolísky, / ja ťa o to prosím.“

         Obrázky v knižke kongeniálne súzvučia s textom, sú ľahké ako vtáčie pierko. Zachovávajú známu poetiku doterajších páperových ilustrácií Jany Kiselovej-Sitekovej. Akoby boli ozvenou detstva svojou krehkosťou. Dominujú v nich motívy prírody, ale najmä drobné rozprávkové postavičky, deti. Akoby výtvarníčka chcela pripomenúť, že detstvo je vždy rozprávkové, a trvá večne.

    Ján Milčák

     
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj krajiny, udelený prezidentom SR Ivanom Gašparovičom (2009) Cena za najkrajšiu

    Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj krajiny, udelený prezidentom SR Ivanom Gašparovičom (2009)

    Cena za najkrajšiu detskú knihu roka 2008 za knihu Anjeličku, môj strážničku

    Cena Crane Summit za poéziu (2008)

    Cena Literárneho fondu za rok 2007 za básnickú zbierku Vernosť

    Cena Literárneho fondu za rok 2005 za básnickú zbierku Báseň a čas

    Hlavná cena na festivale poézie v Struge, Macedónsko (2001)

    Čestný doktorát za literatúru (1998)

    Cena Jána Hollého za prekladateľské dielo (1997)

    Rad Ľudovíta Štúra 1. triedy (1994)

    Od roku 1991 bol každoročne navrhovaný na Nobelovu cenu za literatúru

    Rad T. G. Masaryka (1991)

    Medzinárodná cena Zlatý kľúč (1990)

    Štátna cena za literatúru (1970)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    VERNOSŤ (úryvky) Vernosť                „... bol som taký verný,

    VERNOSŤ (úryvky)

    Vernosť

                   „... bol som taký verný,

                   až som sa stal svedkom.“

                                  Vladimír Holan

     

    Len vernosť. A nič viac?

    Akože? A nič menej!

     

    Nie výcval pútnika do zeme zasľúbenej.

    Nie slovo, krúžiace jak orol vo výši.

     

    Len vernosť

    človeka na svedka povýši.

     

    Človeka na svedka a svedka na básnika.

    Toho, čo počuje, čím orloj času tiká.

    Orloj času i orloj večnosti.

     

    Len vernosť údelu.

    Aj more premostí.

     

     

    Rámcová kompozícia

     

    Obraz si rám sám nevyberá.

    Ten rám mu určí osud.

    Boha ti dala tvoja viera.

    A Boh dal tráve rosu.

     

    Tak blízko býva do večera,

    jak ďaleko je od rána.

     

    Boh tvojmu breve určil rám.

    Ten rám si prijal.

     

    Veď ty sám

    dal si mu meno Zuzana.

     

     

    Úrodný dážď

     

    A akokoľvek

    sme tu už viacej boli,

    než ešte budeme –

    Ty, Bože, nezľavíš.

     

    Môj kríž má meno Zuzana a bolí,

    ako vie ľudí bolieť iba kríž.

     

    Storočný dážď

    sa ponad polia prehnal.

    Suší si myška zamatový plášť.

     

    Môj dážď má meno Zuzana a žehná,

    tak mi žehná,

    ako vie tráve žehnať iba dážď.

     

     

    O chvení

     

                   „Posledný list sa trasie na platane,

                   lebo on dobre vie,

                   že čo je bez chvenia, nie je pevné.“

                                                 Vladimír Holan

     

    Chvenie chce trochu priestoru.

    Staroba ho už nemá.

     

    Nemá kam uhnúť náporu.

    Do oblohy čnie nemá.

     

    Stojí a háda, kedy vylomí

    vietor jej krehký sťažeň.

     

    No nedesia ju Božie polomy.

    Len ľudská je jej bázeň.

     

     

    Časoslov

     

    Už je to iba tak –

    z osudu do údelu.

    Poskromná hostina

    nad unavenou kosťou.

     

    Čas vie už o tebe.

    A dvorí tvojmu telu.

    Vyznamenáva ho

    diskrétnou pozornosťou.

     

    Už je to iba tak –

    ani deň bez bolesti.

    Aby ti nechýbal

    jej návykový lieh.

     

    Už je to iba tlak

    neústupčivých klieští.

     

    Odkiaľ to na nás napadá

    takýto ťažký sneh?

     

     

    Byť prostý...

     

                   „Byť nie je ľahké.“

                        Vladimír Holan

     

    Vezmite, aký je.

    Nechcete – neberte.

    On sa vám nevnúti.

     

    Nedá ju oferte,

    kto báseň dlho žil,

    jej zvuky i jej vône.

     

    Vie, že čo nosieval

    v lebke i v náručí,

    pravdou snáď nebolo,

    len jeho túžbou po nej.

     

    A že niet nikoho,

    kto pravdu zaručí,

    vďačný je za sýtosť

    i za hlad.

     

    Vlažný k chvále.

    Dali mu – vzal si to.

    Nedali – išiel ďalej.

     

    Slová sú nohy poslove,

    umyté v Božej rose.

     

    Ak slovo túži po slove,

    tak báseň po etose.

     

    Sám odíde raz každý vlak.

    Je hlúpe páliť mosty.

     

    Byť nie je ľahké…

     

    V básni však

    byť nie je ľahké znamená

    byť prostý.

     

     

    List Magde

     

    Čo ti dnes poviem, dievča moje?

    Že si mi viac než osudom,

    viac ako láskou: obidvoje

    obstojí Bohu pred súdom.

     

    Naložil na nás vrchovato.

    Jeseň sa blíži ku zime,

    čo nesieme to. Ako sviatosť.

    Na pokyn srdca – musíme.

     

    Len pierko z vtáka Ohniváka

    znieslo sa dnes na tichú zem.

    Kiež Boh ti žehná, že si taká.

    Ja nežehnám: ja milujem.

     

    Za všetky šípy z Jeho luku

    nepľuvnem Bohu do neba.

    Jednonohý dnes dvíham ruku

    a prisahám Mu na teba.

     

    Milovaná i milujúca.

    To, čo sa tebe podobá:

    z tiesnivých chorôb môjho srdca

    jediná šťastná choroba.

     

    Netreba písať na oblohu,

    dievča moje. Nie, netreba.

     

    Preto dnes osudu a Bohu

    potichu vďačím za teba.

     

     

    Metamorfózy básne

     

    Iná je báseň.

    Ako že svet je iný.

     

    Iné ju sýtieva

    a z iného v ňom žije.

     

    Vynorila sa už

    zo skrytej hlbočiny

    do zjavnej schválnosti

    a do exhibície.

    Tam, kde je nažive

    už iba sebou samou.

     

    Akoby nenájduc,

    čo možno milovať,

    svoju tvár ovieva

    vejárom krehkých klamov.

     

    Akoby z vecí len

    striasala inovať,

    nemysliac na veci,

    dáva im nové mená.

     

    Družička života,

    z neho už unavená.

     

     

    Spomienka na chlapca

     

    Túžené nesplnené.

     

    Dovtedy nepoznaný,

    ten hlboký rez v žene

    bol rezom jeho rany.

     

    Žil zajakavé sólo.

    A potkýnal sa dušou o telo.

     

    Bolelo. Avšak bolo

    čisté, len dokiaľ  bolelo.

     

     

    Lanské snehy detstva

     

    Vy, najjasnejšie vločky na svete,

    kde si ma ešte, kedy, nájdete?

     

    Ku akému sa pobrať záveju,

    ak vločky, padnúc na zem, stmavejú?

     

    Aj človek na nej tmavne.

    A potom volá dávne.

     

    A jeho trochu plaché city veria:

    najbelší sneh je z anjelovho peria.

     

     

    Jeseň a podvečer

     

    Tie siamské dvojčatá

    sú mimo možných slov.

    Môže ich vysloviť,

    nečujne, iba mím.

     

    No ty ich v údive

    naberáš do zmyslov

    a tam ich počuješ.

    Pretože patríš k nim.

     

    Nedomáhaj sa slova.

    A videné len v sebe nes.

     

    Patríš k nim – včera ako dnes.

     

    Nie iba slnko, lístie, les.

    Aj krv je purpurová.

     

     

    Žasnúca báseň o vode

     

         Starohebrejské tohú vábóhú = beztvará, temná pustota.

     

    Zem bola ešte tohú vábóhú.

    Vody však čosi cítia.

     

    Voda už vie, že:

    dediac po Bohu,

    stane sa matkou Bytia.

     

    Pokornou matkou jeho zázrakov.

    Nuž ako Boží vazal

    od prapočiatku dejov

    rovnako

    koná, čo On jej kázal.

     

    Skvost Jeho ducha.

    Opar zmyslový.

    Nevieme ťa, či vieme?

     

    Kto teba, voda, ako vysloví,

    keď rybičky sú nemé?

     

    „Koľko dní, toľko strát!“

    hrozí náš slnovrat.

     

    No ty si Bytiu istota.

    Ty vládneš oblakom

    i v kvapke dažďa celá.

     

    Ach, voda – matka života.

    Už neviem, koľkokrát

    pred tvojím zázrakom

    mi báseň onemela.

     

     

    Epocha

     

    Nervózna dáma

    na vychádzke s dogou.

     

    Nafetovaná

    uránom ako drogou,

    pri ktorej sa jej sníva o moci.

     

    Bojí sa drogy.

    No nevydá ju z hrsti.

    Zoviera nad ňou pestované prsty.

    A sebou živý červa v ovocí.

     

    Ten je tam spokojný

    a sýtejší než sýty.

     

    Bombardujúci anjel humanity.

     

     

    Vek rozumu

     

    Stále sa bojím rozumu,

    keď ticho radí: udri!

     

    Prenikavý a presný je.

    A nič sa pred ním neskryje.

     

    Ibaže nie je múdry.

     

    Až rozum ľudí prerastie,

    zlo s nimi pôjde ďalej.

     

    Budú zlo, na ich nešťastie,

    konať tak dokonale,

    že neposkytne nádeji

    jedinú jeho chybu.

     

    Svet, ktorý trvá na deji,

    ostane bez pohybu.

     

     

    Kratučký rozhovor

     

    – Povedz mi, čo je báseň.

    Poďakovanie za sen?

     

    – Neklaď mi takto otázku.

    Báseň je vďačnosť za lásku.

    Poďakovanie túžbe.

     

    A Bytiu, chlapče môj.

    To u neho je v službe.

     

     

    Hore bez

     

    Je to skôr metafora

    než samochvála kože.

     

    Skôr metafora, ktorá

    tú kožu síce pohladká,

     

    no cestou utrúsi,

    že bez Teba sme, Bože,

    len nemý štatút tvora.

     

    Len holé zvieratká.

     

     

    Bratská pomoc z rúk moci

     

    Dedila po líške.

    Neustúp, Bože, nie,

    falši jej modlitieb.

     

    Vždy je to to isté:

    to KARI korenie,

    ktorým moc obsýpa

    človečí holý chlieb.

     

    Vždy je to to isté:

    priestupok v koži práva.

     

    Len báseň háda:

    „Že som taká smelá –

    prečo si démon k výkonu požičiava

    biely plášť od anjela?“

     

     

    Človek

     

    Svoje už vieš o ňom.

    A kto sa odváži,

    čo, kedy zmeniť na tom?

    Na krutej mixáži

    bytosti so zvieraťom,

    anjela s démonom?

     

    Že bohom oheň bral

    v mýtickej dávnej dobe,

    žije z ich pokuty:

    o seba prikutý,

    sám sebou trestaný,

    bez bázne, bez hany

    sám sebe pečeň zobe.

     

    No báseň i tak nájde ťa,

    človeče dvojdomý.

    A tebe bude spievať.

     

    Ako že matka na dieťa

    nevie sa dlho hnevať.

     

     

    Vinš ku stým narodeninám

         Kolomanovi Sokolovi

     

    Zapísali ste storočie.

    A človek iba žasne,

    aké je Vaše ovocie

    ľudskostiplne krásne.

     

    Žiadalo by sa hovoriť.

    No slovo v čudnom kŕči

    pred toľkým darom života,

    môj Majstre, iba mlčí.

     

    Nuž spomínam a objímam,

    a ruky sa mi trasú.

     

    Boh žehnaj Vašim hodinám,

    dňom, rokom – Vášmu času.

     

     

    Vesper dominicae

     

    Deň zrátal, čo je nové.

    I nálezy i straty.

    Slniečko šarlátové

    pozýva na roráty.

     

    Zvon práve odbil štyri.

    Deň ešte trvá, hoci

    z hory sa kradmo šíri

    tieň októbrovej noci.

     

    Vidieť i rub i líce

    je možné iba láskou.

     

    Je vesper dominicae.

    A za ním Ivan Krasko.

     

     

    Poďakovanie

     

    Už sedem krížov

    na chlieb tvojmu domu.

    A na ten ôsmy kladú ôsmy snop.

     

    Dosť, viac už ako dosť,

    si zožal z toho, čomu

    stanoví hranice

    raz kolíska, raz hrob.

     

    Ibaže práve to,

    to medzi tými dvoma,

    to, čo sa udeje,

    dané Ním iba raz,

    neopísateľné, čím obdarúva nás,

    tá milosť zázračná

    smieť v živote byť doma –

    za tú Mu ďakuješ,

    tým očarený hosť:

     

    „Bolo to prekrásne a bolo toho dosť.“

     

     

    Prosba k básni

     

    Ten, čo ti slúžil, ostarel.

    Ale ty ostaň mladá.

    A hovor ľuďom bez bázne,

    čo máš i nemáš rada.

     

    Veď nemiluješ iba to,

    čo Bytiu stojí v ceste.

    Čo odmieta niesť bremeno

    tam, kde ty prosíš: neste!

     

    A nemáš rada iba to,

    čo ohrozuje krásu.

    On ostarel už.

    Ale ty

    chráň sviežosť svojho hlasu.

     

    Potrvaj.

    Zem je primalá

    a svet sa po nej valí.

    Keby si aj ty zlyhala,

    čo už by sme tu mali?

     

     

    Labyrint sveta a raj srdca

     

    Kto si ty? Oko v prsteni

    na ruke vernosti.

    Si prúd i breh, si hrádza.

    Adventným časom krstený,

    čakáš a čakáš tu

    na to, čo neprichádza.

     

    Ani tvoj rozum túlavý

    už nevie, na čo čakáš.

    Ak sa ti žiada úľavy,

    potom nie rozumu,

    no svojmu srdcu zakáž.

     

    Ale radšej tak nekonaj.

    So srdcom sa hrať nedá.

    A práve to je jeho raj.

    Ale i jeho bieda.

     

    A tak ho zo sna neprebuď.

    Pre svet a jeho ošiaľ.

    Buď prúdu hrádzou,

    ešte buď.

    Ako si býval dosiaľ.

     

     

    Rámcová kompozícia II

     

    Akže ťa bolí hrubý svet,

    nereptaj na rám.

    Rám je osud.

    Rám, to je ako uvidieť

    apoštolovu nohu bosú.

     

    Či po dolách či po horách –

    vždy zraní ju to, po čom chodí.

    No nie hnev pýchy...

    Pokora

    ju od bolesti oslobodí.

     

     

    INTROITUS

         Môj vzťah k českej poézii a českému jazyku vôbec korení hlboko v mojom detstve. Vyrastal som v prostredí severoslovenských luteránov v čase, keď ich bohoslužobným jazykom bola ešte bibličtina – teda staročeský jazyk Kralickej biblie. Bol to jazyk nádherný, velebný, sugestívny. Nečudujem sa Vladislavovi Vančurovi, že mu ten jazyk učaroval a že na krásnom drevenom moste tohto jazyka stojí nielen jeho neopakovateľná Markéta Lazarová, ale vlastne celé jeho dielo.

         Náboženské piesne českých exulantov alebo po česky píšucich slovenských autorov boli popri rodnej ľudovej poézii vlastne prvou umelou poéziou, s ktorou som už ako dieťa prišiel do kontaktu. Ono to totiž skutočne aj boli básnici. Taký Eliáš Láni alebo Jiřík Tranovský či Sinapius Horčička. Ich texty som spieval naspamäť v čase, keď som ešte ani nevedel, čo hovorím.

         Na vysokej škole som sa rozhodol pre ašpirantúru z dejín českej literatúry, hlavne poézie. Čeština je teda akoby mojou druhou materčinou, duchovnou materčinou. Mám ju v sebe. Od Kralickej biblie cez Máchu, Němcovú, Nerudu, potom český symbolizmus, ktorý mal európsku úroveň: Březina, Bezruč, Šrámek, Toman s jeho zovretým veršom, mne takým blízkym. A nasledujúca generácia nezvalovsko-wolkerovská – to je vlastne moja hlbina citovej istoty, tí moji... Seifert, Halas, Hrubín. Nezval, to bol taký okrúhly živý Vezuv básnickej imaginácie. Ale Annapurnou českej i európskej poézie mi je Holan – tomu som ostal definitívne sedieť pri nohách. Zo sledov po nich mi je najbližší Skácel – Moravan voňajúci zemou a trávou. Mám rád aj Mikuláška, z mojej generácie mi je dosť blízko Florian.

         S tými po nich je to, priznám sa, už nie také „na telo". Viete, ono je to tak, že príslušník mojej, bohužiaľ už ctihodnej generácie, sa v určitej fáze potrebuje zavrieť a neriediť osobné ďalšími prítokmi. Spracovať vlastnú životnú surovinu. Nie je to pohodlnosť ani ignorantstvo. To si len autor musí chrániť svoje kruhy. Každý má hranicu vlastných možností a šťastný je ten, kto si tú hranicu vie stanoviť sám. Robím to v akomsi pocite sebazáchovy. Je mi teda známa poézia mladších generácií i v českej literatúre. Ale je to na úrovni informácie, nie spoluznenia.

    1988

     

    VERŠE

     

    Čítali a potom riekli: – Smutné.

    Svitlo už a svitlo bez teba.

    Už nám tvojej slzookej lutne

    v šťastí našom, synak, netreba.

    Za mier musí básnik do olova

    tvrdo písať spravodlivú zášť.

    Sláviť musí jasným zvonom slova

    radostnú a rozkvitnutú vlasť!

    A mne v ústach horký prúd sa pení,

    oťažel mi v rukách tmavý slák.

    Písklo v hrdle slovkom utrateným:

    Netreba... No čože. Dobre tak.

    Nech si hvízda, nech si hvízda jeseň,

    ako vzlyk sa z hrude derie rým.

    Už si svoju ťažkých krídel pieseň

    nikomu viac do rúk nezverím.

    Nechcel som sa sebe koriť, smiešny.

    Nechcel som o plytkom bôli húsť.

    Cudzia slza svieti z mojich piesní.

    Cudzia rada horí z mojich úst.

    Mier. A v tichu, ním ten výkrik sviští,

    hneď sa podlo hlaveň rozšteká.

    Nikdy ešte v toľkej nenávisti

    nepočalo slovo človeka.

    Preto verš môj ťažkým krídlom vzlieta.

    Ľudský plač mu z krídla ulomí.

    Preto, hľadiac v drsnú bolesť sveta,

    smutno mi, až k smrti smutno mi.

    Netreba. No čože, prídu iní.

    Snáď tá pieseň sladšie bude znieť.

    No kým tečú slzy na zločiny,

    mŕtvych kladú do vápennej hliny,

    naveky sa budem takto chvieť.

    A keď na mňa z našich nízkych dverí

    dýchne smrť, v tom chladnom závane

    možno raz jak postrelenej zveri

    zastydne mi jazyk na rane.

     

    ŽENA

     

    Ty, ktorá cúvaš z miest, kde rozžala si rany.

    Jak starý kalendár som tebou popísaný.

    Zas prstom prelestným, zas trestáš, zas a znova.

    Nahý až do kostí sa skrývam v húšti slova.

    Za dlhých večerov sa smutnou piesňou teším.

    Čo v srdci stroskotá, to slovo nerozhreší.

    Zlá nežnosť po žilách jak príval rachotí.

    Dni idú, tvrdne chlieb. Pribúda samoty.

     

    PRVÉ AKTY

     

    Zavčasu klopeš na nás, žena,

    veru na svitaní.

    Husľovým kľúčom otvoríš nás všetkému.

    Poznaniu, láske, bolesti...

    Zapísaní

    sme vlastnou krvou,

    nemôžeme späť.

    Ujmi sa nás.

    Keď vyvolávala si,

    teraz si nás už polož do dlane.

    A sama sebou

    ako mierou krásy

    pomáhaj mužom merať hľadané.

     

    ZVONY DETSTVA

     

    Vždy príde deň,

    keď deti zjedia kľúč

    od dverí tajomstva.

    Už ho nevrátia.

    Už ho nevydajú, už v nich zapadá

    čo deň to hlbšie a neprekročia prah

    zavretých dverí už nikdy viac. Tú čiaru,

    za ktorou jedenie sa stáva vedením.

    Už nikdy viac. A z ukradnutých zvonov

    špina, čas razí falšované mince

    a kupuje, čo z detí ostalo.

    Tak umierame všetci pred tou bránou.

    Tak na Hromnice občas mrznú psíky:

    v mrazivej noci na prah kladú hlavu

    a oči stále na kľučke...

     

    SLOVENSKO, ZBOHOM

     

    Boh si ho varil v kotlíku

    jak pastier pod oblohou.

    A tisíc rokov prikladal

    na oheň lesnú húšť.

    A tisíc rokov nad ňou vrel

    pot človekov a slzy človekove.

    Až i ten kameň ustrnul,

    máličko zmäkol už.

    Pridlho vrelo tvrdé mäsko vranie.

    A ako zuby, na ňom vylámané,

    hlboko v zemi svietia ľudské kosti.

    Jak divý biely chrup, čo bralo ohlodá.

    A z neho natrúsi do nízkej stodoly.

    A bolo na ovos, na zemiak hrboľatý,

    to smiešne jablko pre jeho biednych svätých

    s plášťom už zožratým od hviezd jak od molí.

     

    PIESEŇ S JARABINOU

     

    Jarabina, jarabina.

    V krotkom slnci chladnú letá.

    Zabudla ťa každá iná,

    i tá jedna zabudne ťa.

    Zabudne jak každá iná.

    Dá ti jeseň čiapku rudú.

    Kde ja budem, jarabina,

    až ťa vtáci zobať budú!

    Zbohom, lásky nevraživé.

    Zbohom, krásky s chladným nebom.

    Nebudú ma mestá krivé

    kamenným viac hostiť chlebom.

    Iný pôjdem cestou inou.

    Vlhký vánok z rodných polí

    milostivou, tichou slinou

    olíže mi, čo ma bolí.

     

    POCTA HOLANOVI

     

    ...Vladimír Holan, černý anděl.

                           J. Seifert

    Zas by som potreboval Holana.

    Mrazilo, ustal som

    a povedal som básni:

    vezmi to za mňa do rána.

    A to sa nemá.

    Pred sebou poslať dieťa

    na pole plné jám

    a travičského kvieťa.

    Nie, to sa nemá.

    Zas by som potreboval

    uvidieť, ako v tichu za čelom

    ten čierny anjel bdie.

    Do posledného slova

    zápasí s anjelom.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory