Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Stručná charakteristika tvorby

    Milan Vároš debutoval literárnou reportážou Hitler žije, chyťte ho! , v ktorej sa mu cez príbehy pohlavárov nemeckého fašizmu
    Milan Vároš debutoval literárnou reportážou Hitler žije, chyťte ho!, v ktorej sa mu cez príbehy pohlavárov nemeckého fašizmu podarilo vytvoriť symbolické memento pred recidívami fašistických prejavov. V nasledujúcej rozsiahlej knihe literatúry faktu Osudy zlatých pokladov na základe poznania archívnych materiálov a dostupnej literatúry spracoval históriu štátnych pokladov, ktoré sa stávali predmetom záujmu agresívnych síl v prelomových historických obdobiach vojnových rokov. Brilantne a vzrušujúco napísaná kniha sa stala na konci 60. rokov 20. storočia skutočným bestsellerom. Autor sa k tejto téme znovu vrátil o niekoľko rokov vo voľnom pokračovaní, ktoré vyšlo pod názvom Poklady smrti a neskôr v knihe Vraky lákajú. Keďže ju dokončil až v r. 1984 – v čase nemilosti normalizačného režimu – kniha mohla vyjsť len v zahraničí, v Záhrebe. Na slovenský knižný trh sa dostala až v r. 2002. Toto obdobie však Vároš využil, aby knihu prepracoval, doplnil o nové poznatky a zmenil aj jej názov na Vraky plné pokladov. Čitateľom v nej ponúkol tragédie desiatok lodí s drahocenným nákladom, z ktorých sa mnohé zaradili do svetovej histórie a ich stroskotanie zmenilo beh dejín. Takým bolo potopenie neporaziteľnej španielskej Armady r. 1588, ktorú potopila anglická flotila pod vedením slávneho piráta Francisa Draka, či stroskotanie luxusného parníka Lusitania, ktorý sa stal obeťou útoku nemeckej ponorky a jeho tragédia urýchlila vstup USA do prvej svetovej vojny. Množstvo nazhromaždeného materiálu o stroskotaných lodiach autor podáva v širších spoločensko-historických súvislostiach, nezabúdajúc ani na početné námorné bitky. Z novodobejších dejín najviac zaujali vraky z napoleonských vojen a prvá a posledná plavba „nepotopiteľného“ Titanicu. Príbehy potopených lodí s drahocenným nákladom od antických čias až po druhú svetovú vojnu navyše doplnil aj množstvo obrazového materiálu, a tak ponúkol čitateľom zaujímavú históriu slovom i obrazom. Milan Vároš pútavo rozpráva tragické príbehy stroskotaných lodí a  dokazuje, že hľadanie pokladov je rovnako vzrušujúce, ako boli drámy posledných chvíľ na lodi. Mnohí šťastní nálezcovia pokladov chceli predovšetkým zbohatnúť, lenže skutočná podmorská archeológia má aj iné ciele a úlohy. Vďaka nej sa podarilo zachrániť množstvo vzácnych umeleckých predmetov, sôch, ale aj vecí obyčajnej dennej spotreby, ktoré dnes môžu obdivovať návštevníci v mnohých múzeách sveta. Reálie na knihu získal autor v mnohých archívoch, múzeách a galériách prakticky na celom svete aj počas svojej cesty, v rámci ktorej mapoval osudy diplomatov, generálov a ďalších významných Slovákov. Tie potom zahrnul do publikácie Putovanie za krajanmi, za ktorú získal Zlatú medailu OSN a Cenu a prvé čestné uznanie Pamätnej nadácie Dr. Jána Papánka v New Yorku. V ďalšej literárnej reportáži Posledný let generála Štefánika sa zaoberá záhadnými okolnosťami leteckého nešťastia, pri ktorom zahynul M. R. Štefánik. Celú udalosť vníma v širších spoločensko-politických súvislostiach a na základe vlastného výskumu prináša mnohé dosiaľ neznáme skutočnosti. Na stranách rozsiahleho diela Stratené slovenské poklady (s bohatou obrazovou prílohou aj s doteraz u nás nepublikovanými dokumentárnymi ilustráciami) sa mu podarilo vďaka mnohoročnej objavnej, priam detektívnej práci predstaviť strhujúce príbehy o nevšednom bohatstve našich predkov. Azda každý zo spomenutých artefaktov má pohnuté dejiny, prešiel kľukatú cestu stáročiami, nejeden z nich možno dnes nájsť napr. v Kresťanskom múzeu v Ostrihome, v Maďarskej národnej galérii a v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti, v Múzeu Viktórie a Alberta v Londýne, v Katedrále sv. Víta v Prahe a i.  Kniha znamená prvé podrobné zmapovanie našich umeleckých diel a pamiatok v zahraničí.  Za túto publikáciu dostal Milan Vároš viacero ocenení: Cenu ministra kultúry SR, Cenu Klubu spisovateľov literatúry faktu, Cenu Literárneho fondu za vedeckú a odbornú literatúru, Cenu Egona Erwina Kischa a Vianočnú cenu Matice slovenskej. Vnateraz poslednej knihe literatúry faktu Záhady Nesmrteľnej milenky. Beethoven, ženy, Slovensko predstavil životopisný príbeh svetoznámeho hudobného skladateľa L. van Beethovena, jeho lásky s viacerými ženami, interpretované pomocou géniovho chýrneho listu Nesmrteľnej milenke, ktorý našli po jeho smrti v tajnej zásuvke písacieho stola. Kniha obsahuje početné, u nás neznáme dokumentárne ilustrácie. Téme dramatických príbehov vzácnych diel a ich autorov sa venuje i v najnovšej tvorbe – Osudy umeleckých diel a ich tvorcov, Osudy umeleckých zbierok a Velikáni výtvarného umenia.
     
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Milan VÁROŠ po absolvovaní Jedenásťročnej strednej školy v Bytči (1955) pracoval rok v rodnom meste ako  redaktor okresných novín
    Milan VÁROŠ po absolvovaní Jedenásťročnej strednej školy v Bytči (1955) pracoval rok v rodnom meste ako  redaktor okresných novín Nová roľa. Potom študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1956 – 1962). V r. 1960 – 1969 bol redaktorom denníka Smena. Čitateľov  vtedy zaujali jeho reportáže najmä o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, ale i rozhovory o päťdesiatych rokoch s bývalým všemocným ministrom národnej bezpečnosti Karolom Bacílkom či historikom Ľudovítom Holotíkom. Po nástupe normalizácie bol jedným z troch publicistov, ktorých ako prvých  prepustili z redakcie Smena a mal zákaz publikovať.  Od r. 1969 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Smena, kde redigoval edíciu Dobrodružné romány. V roku 1990 sa stal šéfredaktorom týždenníka Život. Novou koncepciou sa zaslúžil, že náklad časopisu stúpol zo 72 000 výtlačkov na 265 000.  Od r. 1995 bol aj šéfredaktorom mesačníka Rodina. V súčasnosti žije a tvorí v Bratislave. Knižne debutoval roku 1964 publikáciou Hitler žije, chyťte ho! O tri roky neskôr napísal knihu Osudy zlatých pokladov, v ktorej jasne naznačil smer svojej ďalšej publicistickej, umeleckej i vedecko-výskumnej tvorby. Mimoriadne pútavým spôsobom priblížil dramatické príbehy vzácnych umeleckých diel, ich krádeže a neraz ich veľmi záhadné zmiznutie. Na rozdiel od mnohých vtedajších bádateľov, historikov a spisovateľov podklady nehľadal len v archívoch, ale využíval aj tzv. oral history, aj keď sa v tom čase tento termín nepoužíval – navštevoval ešte žijúcich svedkov udalostí, najmä v súvislosti s osudmi drahocenností počas Slovenského národného povstania i druhej svetovej vojny. Ani počas nemilosti normalizačného režimu Milan Vároš nerezignoval. Študoval a zbieral materiály o záhadách pokladov nevyčísliteľnej hodnoty. Výsledkom jeho bádania bola kniha Vraky plné pokladov, ktorá paradoxne vyšla najprv v roku 1988 v zahraničí, vo vtedajšej Juhoslávii, pod názvom Olupine zovu ako jediné dielo slovenského spisovateľa vydané počas normalizácie najprv v zahraničí a až po štrnástich rokoch od prvého vydania v chorvátčine vyšlo zároveň v slovenčine i v češtine. Po páde komunistického režimu patrí medzi najplodnejších spisovateľov literatúry faktu u nás. Tragickú smrť Milana Rastislava Štefánika opísal v knihe Posledný let generála Štefánika. Počas ciest do zahraničia sa stretával so Slovákmi, ktorí sa úspešne presadili vo svete, ich osudy opísal v knihe Putovanie za krajanmi. Na začiatku nového tisícročia sa vrátil k svojej najobľúbenejšej téme, k príbehom o vzácnych skvostoch nášho i svetového umenia. V krátkom čase vydal niekoľko rozsiahlych kníh, dvojzväzkové Stratené  slovenské poklady, Osudy umeleckých diel a ich tvorcov, Osudy umeleckých zbierok, Velikáni výtvarného umeniaPoklady panovníkov a slovenskej šľachty.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Literatúra faktu

  • Preložené diela

    Olupine zovu (Svornost, Záhreb 1988) Osudy zlatých pokladů (Albatros, Praha 1989) Tajemnicze skarby (Wydawnictwo Bellona, Varšava 1992) Soarta comorilor de aur (Scripta,
    Olupine zovu (Svornost, Záhreb 1988)
    Osudy zlatých pokladů (Albatros, Praha 1989)
    Tajemnicze skarby (Wydawnictwo Bellona, Varšava 1992)
    Soarta comorilor de aur (Scripta, Bukurešť 1997)
    Vraky plné pokladů (Mladé letá, 2002)
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Milan Vároš – 80. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 133, 2017, č. 3, s. 157 – 158. ČOMAJ, Ján: Milan
    ŠAH: Milan Vároš – 80. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 3, s. 157 – 158.

    ČOMAJ, Ján: Milan Vároš / Osudy umeleckých zbierok. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 3, s. 119.

    ŠAH: Milan Vároš – 75. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 127, 2012, č. 3, s. 159.

    CABADAJ, Peter: Do vašej pozornosti : z ponuky slovenských knižných vydavateľstiev . In: Knižnica. Roč. XIII, č. 5 (2012), s. 55. Dostupné na: http://www.snk.sk/images/snk/casopis_kniznica/2012/maj/55.pdf

    BADÍN, Michal: Milan Vároš. In: Slovenské národné noviny . Roč. 21 (25), č. 4 (2010), s. 5.

    ČOMAJ, Ján: Stopár národných hodnôt. In: Slovensko . Roč. XXXII, č. 1 (2010), s. 34-35.

    Prezident SR ocenil spisovateľa.Literárny (dvoj)týždenník. Roč. XXIII, č.1-2 (2010), s. 2.

    KRÚTKY, Peter: Stratené slovenské poklady osudy našich umeleckých diel a pamiatok (najmä v maďarských múzeách a galériách) (2). In: Verejná správa. Roč. 63, č. 2 (2008), s. 30.

    PETRÁŠ, Milan: Dve neobyčajné monografie. In: Múzeum. Roč. LIV, č. 4 (2008), s. 52.

    CHRENKOVÁ, Edita: Lásky Ludwiga van Beethovena. In: Slovenské pohľady. Roč. IV.+123., č. 6 (2007), s. 129 – 131.

    SZABÓ, Ivan: Cena KLF za rok 2006. In: RAK, roč. XII, č. 7 (2007), s. 53.

    SZABÓ, Ivan: Prvý a medzi prvými je posledný. Autor Stratených slovenských pokladov má sedemdesiat. In: Slovenské pohľady. Roč. IV.+123., č. 3 (2007), s. 128-131.

    Cenu ministra kultúry SR za rok 2007... In: Knižná revue, roč. XVIII, č. 16 – 17 (2008)

    BLAHA, Anton: Trochu ináč ako Vlado Mináč. In: Literárny (dvoj)týždenník, roč. XXI, č. 15 – 16 (2008), s. 3.

    BLAHA, Anton: Potrebujeme šľachtu a vlastenectvo?  In: Literárny (dvoj)týždenník, roč. XX, č. 17 – 18 (2007), s. 4.

    MARKUŠ, Jozef: Bez pokladov, za pokladmi a s pokladmi. Slovenské pohľady, roč. IV.+123., č. 4 (2007), s. 146 – 148.

    Cena KLF za rok 2007. In: RAK, roč. XIV, č. 1 (2009), s. 52.

    ŠIŠKOVÁ, Ingeborg: Záhady Nesmrteľnej milenky In: Hudobný život, roč. XXXIX, č. 11 (2007), s. 39.

    KALNÝ, Slavo: Páni novinári II, Slovenský syndikát novinárov, 2006.

    Ceny Vojtecha Zamarovského 2005. In: RAK , roč. XI, č. 2 (2006), s. 48.

    SUBALLYOVÁ, Ľubica – VÁROŠ, Milan: Zaujali ma poklady s dramatickými osudmi (Rozhovor s publicistom a spisovateľom literatúry faktu Milanom Várošom). In: Knižná revue, roč. XIII, 5. 3. 2003, č. 5, s. 12.

    BÁBIK, Ján: Milan Vároš: Vraky plné pokladov. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. XII, 13. 11. 2002, č. 23, s. 1.

    ŠAH: Milan Vároš – 65. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 3, s. 158.

    BALÁK, Štefan: Putovanie za krajanmi. Milan Vároš vypátral zabudnutých Slovákov na celom svete. In: Slovenská republika, roč. 6, č. 16 (21.1.1998), s. 10.

    MATIS, Martin: Iba človek s chuťou do života môže byť úspešný. Za objavovanie faktov sa novinár môže dostať do encyklopédie. In: Život, roč. 47, č. 14 (1997), s. 20-21.

    APFEL, Viliam: Tajomstvo, ktoré znepokojuje: Posledný let generála Štefánika po druhý raz. In: Slovenská republika, roč. 2, č. 59 (11. 3. 1995), s. 5.

    -ob-: Bestseller literatúry faktu : O knihe Milana Vároša Osudy zlatých pokladov. In: Sloboda, roč. XLV, č. 18 (1990), s. 4.









    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Vároš na viacerých príkladoch poukázal, že mnohé diela, ktoré vznikli u  nás, sú v cudzine. Napríklad všetky
    Vároš na viacerých príkladoch poukázal, že mnohé diela, ktoré vznikli u  nás, sú v cudzine. Napríklad všetky obrazy slovenského maliara Karola Marka sú v zahraničí, no iba jeden sa roku 2007 dostal do vlasti z Brazílie a je ozdobou zbierok SNG. Pri zbieraní materiálov natrafil Milan Vároš aj na prípady, ktoré zatiaľ nemožno objasniť. Milanovi Várošovi určite nejde iba o zhromaždenie čo najväčšieho počtu faktov, ale aj o to, aby z faktov vyťažil príbehy tvorcov.
    Ivan Szabó, Knižná revue 14-15/2012
     
    Vážený pán Vároš!
    Doniesli ste mi Vašu knihu Putovanie za krajanmi aj Stratené slovenské poklady, vzrušujúce čítanie o otrasných osudoch našich umeleckých diel a pamiatok, z ktorých väčšina skončila v zahraničných múzeách a galériách, hoci ich naši predkovia nepredali, nepožičali a nedarovali.
    Od Vašich krásnych kníh, naplnených aj dokumentárnymi ilustráciami, ktoré neboli ešte u nás publikované, sa nemôžem odtrhnúť.
    Podpisujem sa pod slová, ktoré pri Vašej sedemdesiatke uverejnili Slovenské pohľady č. 3 + 4/2007, že ste autor detektív, že slúžite nášmu národu, jeho dejinám a našej dedovizni.
    Teším sa aj na Vaše ďalšie dielo Osudy aj (slovenských) umeleckých diel.
    Želám Vám, aby ste objavili ešte veľa neznámych faktov z našej národnej minulosti, v ktorej často dupali cudzí.
    So srdečným pozdravom
    Milan Rúfus
    V Bratislave 14. novembra 2007
     
               
     
    Stopár národných hodnôt. Takto sa mi žiada nazvať neúnavného pátrača slovenskej pravdy. Záber jeho tvorby za pol storočie jeho práce v žurnalistike a v literatúre faktu  je úctyhodne široký: od zápasu za očistenie pamiatky M. R. Štefánika po odkrývanie zlodejstiev v klenotnici národnej kultúry a pamiatok. Vždy mal tri vlastnosti: talent, pracovitosť a ctižiadosť.
                Milan Vároš si našiel svoj priestor – v dejinách plných prázdnych miest. Jeho Stratené slovenské poklady sú bez konkurencie objemom i rozsahom najväčšie knihy, ktoré po novembri vyšli na Slovensku.
     
    Ján Čomaj
    v časopise Slovensko 1/2010
     
     
     
    Vážený pán Vároš,
    veľmi si vážim – nielen ako minister , ale aj ako čitateľ – vašu zanietenú novinársku a spisovateľskú prácu pri mapovaní a objasňovaní rôznych záhad histórie, najmä v súvislosti so zmiznutými drahocennosťami, dokladom čoho sú knihy Osudy zlatých pokladov, Putovanie za krajanmi a iné.  Sú významným príspevkom k dôkladnému poznaniu neznámych stránok nášho kultúrneho dedičstva.
    V mojom dekréte k udeleniu ceny ministra kultúry SR sú slová, že toto ocenenie dostávate za roky objavnej práce pri odhaľovaní zložitých osudov umeleckých diel a pamiatok, ktoré sa stratili alebo boli vyvezené z územia Slovenska...
                                                             Marek Maďarič, minister kultúry SR (2007)
     
    Vydaním 2.dielu Stratených slovenských pokladov zavŕšil renomovaný spisovateľ M. Vároš svoj ojedinelý projekt o osudoch našich umeleckých diel a pamiatok. Vystopoval, spracoval, zatriedil a posúdil nesmierne množstvo historických faktov z rôznych oblastí umenia, spisby, slovenských, maďarských, nemeckých a českých reálií i znalosti dobových umeleckých smerov a medzinárodných súvislostí. A nielen to. Mnohé príbehy o slovenských pokladoch, dnes už pod cudzou správou, vyžadovali až detektívne schopnosti vypátrať ich bizarné osudy. Milan Vároš prejavil mimoriadne nadanie, vytrvalosť,  či až zaťatosť. Skumuloval v sebe talent i kapacitu niekoľkých inštitúcií takého rozsahu, že možno hovoriť o encyklopedických danostiach autora... Nabáda nás, ako sa máme správať. Teda postupovať tak, aby nemal pravdu V. Mináč vo svojom diele Dúchanie do pahrieb, že nemáme historické vedomie, lebo sme nemali kráľov.
    JUDr. Anton Blaha
    Literárny týždenník 15 – 16/2008
     
     
                Zásluha Várošových výpravných kníh spočíva aj v tom, že v nich prvýkrát na Slovensku uverejňuje aj fotografie viacerých vynikajúcich slovenských diel, ktoré akoby sa takto vracali spoza hraníc aspoň na okamih domov...
    M. Vároš dáva na pravú mieru niekoľko nepresností. Napokon informuje i o tom, ako sa v tejto veci opakovane obracal na vysokých štátnych a politických činiteľov, aby boli iniciatívni vo veci návratu nášho národného majetku. Zvyčajne bez akéhokoľvek ohlasu. Zmení sa niečo na osude slovacík, o ktorých sa tu píše, po týchto objavoch a po tejto inventarizácii?
    Prof. PhDr. Slavomír Ondrejovič
    bývalý riaditeľ Jazykovedného ústavu SAV
    Knižná revue 5/2008

      
                Známy novinár a publicista Milan Vároš pokračuje v neúnavnom pátraní po umeleckých pamiatkach, ktoré kedysi zdobili kostoly, kaštiele a ďalšie šľachtické sídla na Slovensku. V putovaní po archívoch, múzeách a galériách podstúpil priam detektívnu prácu, aby na konci cesty musel v mnohých prípadoch s povzdychom konštatovať: „Ten obraz zmizol skrátka bez stopy.“
    Sledujúc zložité osudy umeleckých pamiatok, ako prechádzali z rúk do rúk, strácali sa v prepadlisku dejín a znovu sa z neho vynárali, aby napokon zmizli v nenávratne alebo skončili v depozitári národnej galérie susedného štátu, Vároš búra rôzne mýty a uvádza veci na pravú mieru.
     
    Vladimír Jancura, Pravda 17. marca 2007
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Identifikačný kód Slovenska za knihu Vzrušujúce príbehy slávnych zberateľov ( Slováci v dotykoch so svetoznámymi zbierkami, múzeami

    Identifikačný kód Slovenska za knihu Vzrušujúce príbehy slávnych zberateľov (Slováci v dotykoch so svetoznámymi zbierkami, múzeami a galériami, 2016)

    Prémia Literárneho fondu za rok 2015 za vedeckú a odbornú literatúru – v kategórii spoločenské vedy za dielo Velikáni výtvarného umenia. Osudy slávnych maliarov a ich obrazov

    Pamätná medaila k 1150. výročiu príchodu sv. Cyrila a Metoda (2013)

    Cena E. E. Kischa (2012) za dielo Osudy umeleckých diel a ich tvorcov

    Prémia Literárneho fondu SR za vedeckú a odbornú literatúru  za rok 2011 za dielo Osudy umeleckých diel a ich tvorcov

    Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry (2009)

    Cena E. E. Kischa 2008 za dielo Stratené slovenské poklady II

    Cena ministra kultúry SR za knihu Stratené slovenské poklady

    Cena Klubu spisovateľov literatúry faktu za rok 2007 za dielo Stratené slovenské poklady 2

    Cena E. E. Kischa 2007 za dielo Stratené slovenské poklady

    Cena Klubu spisovateľov literatúry faktu za rok 2006 za dielo Stratené slovenské poklady

    Cena Vojtecha Zamarovského za celoživotný prínos v oblasti literatúry faktu (2005)

    1. miesto v čitateľskej ankete Knižnej revue Kniha roka 2002 za knihu Vraky plné pokladov

    Cena E. E. Kischa 1997 za dielo Putovanie za krajanmi 

    Čestný občan rodnej Bytče (1997)

    Cena a prvé čestné uznanie Pamätnej nadácie Dr. Jána Papánka v New Yorku za dielo Putovanie za krajanmi (1996)
     
    Medaila OSN za prácu o JUDr. Vladimírovi Fábrym (1993)

    Prvá cena vo francúzsko-česko-slovenskej literárnej súťaži – za prácu o generálovi M. R. Štefánikovi a jeho vzťahu s T. G. Masarykom a E.Benešom (1991)
     
    Hlavná Cena Literárneho fondu za vedeckú a odbornú literatúru v kategórii spoločenských vied (1990, 1992,1997)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Putovanie za krajanmi (úryvok)   Roku 1922 sa plavili – hnaní žitia nevôľou – Atlantickým oceánom do New Yorku za prácou
    Putovanie za krajanmi (úryvok)
     
    Roku 1922 sa plavili – hnaní žitia nevôľou – Atlantickým oceánom do New Yorku za prácou a lepším životom manželia Vasil a Marta Strankovci z dedinky Jarabina pri Starej Ľubovni. Mladá matka ochraňovala v náručí trojročného syna Michala, bála sa, aby mu rozbúrené more neublížilo...
    O dvadsať tri rokov – koncom druhej svetovej vojny – sa jeho meno rozletelo po celých Spojených štátoch amerických. V rozhlase o ňom hovoril Franklin Delano Roosevelt, spomínali ho v novinových správach na prvých stranách, na ktorých bola aj jeho fotografia. Takej cti sa ešte nedostalo nijakému Slovákovi.
    Po čase priplával z Tichomoria do New Yorku krížnik Lincoln s Michalom Strankom na palube. Ten istý krížnik priviezol aj generálporučíka Simona Bolivara Bucknera ml. (syna generála Konfederácie z obdobia americkej občianskej vojny) a iných vojakov.
    Všetci ležali v cínových rakvách.
     
    Nikdy predtým a ani potom
     
    Vo Washingtone prikryli rakvu Michala Stranka americkou zástavou a v prítomnosti prezidenta USA, členov vlády i diplomatov a za zvukov hymny najväčšej mocnosti sveta ju spustili do zeme na Arlingtonskom národnom cintoríne, najväčšom a najznámejšom cintoríne nielen v USA, ale celej Amerike, je to v nej najčestnejšie miesto, pochovali tam viacerých prezidentov z Bieleho domu a iné význačné osobnosti.
    Hrob Michala Stranka má číslo 7 179 a je jedným z troch hrobov Slovákov na tomto cintoríne (v druhom odpočíva syn krompašského rodáka Janka Slovenského, priekopníka krajanskej tlače v USA, podnikateľa, zlatokopa, diplomatického úradníka, mladší Slovenský padol ako americký vojak za zatiaľ neznámych okolností, a v treťom Ján Slezák, rodák zo Starej Turej, ktorý bol v rokoch 1953 – 1955 námestníkom ministra obrany USA).
    Dňa 11. júla 1945 vydali v USA poštovú známku na počesť víťazstva amerických vojakov na bojiskách druhej svetovej vojny vytvorenú podľa dokumentárnej snímky zachytávajúcej vztýčenie americkej zástavy na japonskom ostrove Iwo Jima (tiež Iwodžima, v preklade Sírny ostrov). Hlavnou postavou na nej je rodák z Jarabiny. (Poštovú známku s rovnakým námetom vydala aj Granada, ostrov v Karibskom mori, roku 1970 pri príležitosti 25. výročia skončenia druhej svetovej vojny).
    Pred 10. výročím osláv skončenia druhej svetovej vojny odhalili neďaleko Arlingtonského národného cintorína obrovské súsošie na počesť amerických vojakov a ich víťazstiev na bojiskách v druhej svetovej vojne. Je to chýrny Pamätník námornej pechoty, známy aj ako Iwo Jima Memorial, toto najväčšie bronzové súsošie na svete sa vypína do výšky 24 m. Na čele čaty vojakov na súsoší je Michal Strank.
    Nikdy predtým a ani potom sa takejto cti nedostalo nijakému inému Slovákovi. Ani za života, ani po smrti.
    V nijakom storočí a nikde na svete.
    V našom storočí sa v USA takej pocty nedostalo nijakému inému mužovi, ktorý sa narodil mimo Ameriky.
     
    Najslávnejší seržant druhej svetovej vojny
     
    Roku 1981 vyšli v Prahe Filatelistické sešity (príloha Filatelie č. 19/1981), a keď sa mi náhodou dostali do rúk, upútala ma v nich štúdia Vratislava Nováka Tisíc osobností bohemosloveník. Zaujímavo v nej opísal nielen českých kráľov, ale aj iné české s slovenské osobnosti, ktoré sa vyskytli na poštových známkach iných štátov (maliar Václav Brožík, spisovateľ a teológ Peter Pázmany...), ako aj osobnosti iných národov, čo mali nejaký vzťah k územiu, na ktorom sa do roku 1992 rozkladalo Československo (Sándor Petöfi, Peter I. Veľký...).
    Na 179. strane ma zaujal text: Strenk Michal (1919 – 1945). Seržant americké námořní pěchoty. Narodil se v Jarabině na Spiši. Syn Vasila Strenka a Marty roz. Grofikové. Rodina se vystěhovala v době hospodářské krize do USA.
    Slovenský rodák na poštovej známke USA? Čo urobil, že sa mu – iba seržantovi – dostalo takej cti?
    Pustil som sa do pátrania. Každá zmienka, hocijaké slovo či fakt o tomto našom rodákovi ma vzrušovali.
    Začal som v jeho rodisku, v maličkej obci Jarabine v okrese Stará Ľubovňa, pomohli mi aj v archíve Biografického ústavu v Martine, s pomocou priateľa Ernesta Stredňanského, zástupcu šéfredaktora Hlasu Ameriky vo Washingtone, som sa dostal do archívu Pentagonu i k listu amerického prezidenta Ronalda Regana, v ktorom oceňuje zásluhy M. Stranka, počas pobytu v Tokiu som sa oboznámil s podrobnosťami o bitke na ostrove Iwo Jima a pri opätovnej návšteve USA sa mi vo Washingtone a v iných amerických mestách dostali do rúk ďalšie dokumenty a svedectvá.
    Vypátral som aj príbuzných Michala Stranka žijúcich v USA.
    Tak sa zrodila táto reportáž.
     
    Vstupná brána do Japonska
     
    Pre USA bolo v rokoch druhej svetovej vojny dôležitejšie Tichomorie ako Európa. Tam po nesmiernych bojoch s Japoncami obsadzovali ostrov za ostrovom a vztyčovali s hrdosťou svoju americkú zástavu.
    Boj o Iwo Jima patril medzi najťažšie bitky druhej svetovej vojny v Tichomorí.
    Američania zaútočili na ostrov 15. júna 1944. Ostreľovali ho takmer z päťsto lodí a vyše tisíc lietadiel naň zhadzovalo nepredstaviteľné množstvo bômb.
    Japonci sa zúrivo bránili. Ich letci kamikadze zaútočili na lode pri ostrove. Na čele a okolo hlavy mali zástavku svojej krajiny vychádzajúceho slnka...
    Dobytie ostrova bolo pre Američanov nesmierne dôležité.
    „Bombardovacie lietadlá B-29 podnikali nálety na Japonsko už od roku 1944, no výsledky neboli uspokojivé,“ spomenul pri výročí bitky o Iwo Jima v Hlase Ameriky jej vtedajší šéfredaktor František Lysý. „Problémom bol malý japonský ostrov sopečného pôvodu Iwo Jima, dlhý sedem a pol kilometra a široký štyri kilometre, ktorý sa nachádzal uprostred vzdušnej cesty medzi americkou základňou na ostrove Saipan a Tokiom. Radarová stanica na Iwo Jima informovala japonskú obranu dve hodiny vopred o hroziacom nálete. Navyše, americké lietajúce superpevnosti B-29, ktoré pre veľkú vzdialenosť nemohli sprevádzať stíhačky, boli vystavené útokom nepriateľských lietadiel z oboch letísk na ostrove. B-29 museli teda lietať vyššie a s menším nákladom bômb. Štáby amerických branných síl sa preto rozhodli ostrov Iwo Jima obsadiť a vybudovať si na ňom väčšiu leteckú základňu. Dobytie ostrova, vzdialeného asi 1 050 kilometrov od Tokia, malo mať aj psychologické účinky na japonské obyvateľstvo, pretože bolo vstupnou bránou do Japonska...“
    Americké bombardovacie lietadlá podnikali nálety na ostrov desiatky dní.
    Tisíce japonských vojakov sa zakopalo a skrylo v bunkroch a tuneloch, každý z nich poznal rozkaz hlavného veliteľa ostrova generálporučíka Tadamiči Kuribajašiho, že Američania sa nesmú ostrova zmocniť.
    Americká námorná pechota (49 000 vojakov a dôstojníkov z troch divízií) naň vstúpila 19. februára 1945, zmocnila sa ho však – po nesmierne ťažkých bojoch – až 25. marca.
    Generál Kuribajaši odmietol kapituláciu a zamýšľal vyhodiť celý ostrov do vzduchu, nemal však dostatok výbušnín.
    Jeho posledná depeša do Tokia znela: „Nejedli a nepili sme už päť dní, ale náš bojový duch je stále silný... Budeme statočne bojovať do posledného muža...“
    Na druhý deň, keď si musel uvedomiť, že ostrov neubráni, spáchal samovraždu.
    Po skončení bojov to už nebol zelený ostrov, všetko tam pripomínalo mesačnú krajinu.
    V bojoch o ostrov padlo 1 083 Japoncov (nie vyše 20 000, ako tvrdí F. Lysý) a 6 821 Američanov. Takmer 20 000 amerických vojakov utrpelo zranenia...
    Admirál Chester W. Nimitz, najvyšší veliteľ vojenského loďstva USA v Tichomorí, zápas o ostrov Iwo Jima charakterizoval slovami: „Neobyčajná statočnosť bola bežnou cnosťou!“
    Tieto slová sú (v angličtine) aj na slávnom spomenutom súsoší.
     
    Nesplnený rozkaz prezidenta F. D. Roosevelta
     
    Americkú zástavu definitívne nevztýčili na ostrove Iwo Jima až na šiesty raz, ako mylne napísal doc. RNDr. Ludvík Mucha, filatelistický odborník z Prahy, ktorý sa mimoriadne zaslúžil o zistenie faktov o M. Strankovi a veľmi mi pomohol pri získavaní podkladov na napísanie tejto reportáže, ale na druhý raz. Zástavu vztýčili na najvyššom vrchu ostrova – na vyhasnutej sopke Suribachi.
    „Po bojoch, do ktorých účinne zasiahli aj vylodené tanky, ťažké delostrelectvo a letectvo, Američania vrch Suribachi obkľúčili,“ zistil F. Lysý. „Prvá hliadka sa prebojovala na okraj krátera a o päť minút viala nad ostrovom americká zástava s rozmermi 135 x 70 cm. Pochopiteľne, v radoch amerických jednotiek prepuklo nadšenie. Zástava však nebola viditeľná na celom ostrove. Preto istý príslušník americkej pechoty sa v prudkej nepriateľskej paľbe preplazil na najbližšie plavidlo, aby priniesol druhú, väčšiu zástavu. To neušlo pozornosti fotografistu, ktorý videl, ako štvorčlenná hliadka pod velením Michaela Stranka postupuje na vrchol so zástavou veľkou 240 x 140 cm, ktorú upevnili na šesťapolmetrovú tyč a pokúšali sa ju vztýčiť na drsnej skalnatej pôde. Ťažká tyč však bola nad ich sily, a tak im prišli na pomoc ešte dvaja vojaci...“
    Stalo sa to ráno 23. februára 1945, na štvrtý deň po vylodení na ostrove.
    Historický moment definitívneho vztýčenia zástavy na Iwo Jima zachytil Joe Rosenthal, mladý fotoreportér agentúry Associated Press. Fotografiu označili za najslávnejší americký fotodokument z rokov druhej svetovej vojny a po skončení vojny jej autor dostal najprestížnejšie novinárske vyznamenanie v USA – Pulitzerovu cenu.
    Keď prezident Franklin D. Roosevelt dostal správu o vztýčení zástavy na „nedobytnom“ ostrove, vydal rozkaz, aby všetkých šiestich vojakov prevelili do USA, chcel ich prijať v Bielom dome, želal si, aby ich prítomnosť doma zvýšila bojovú morálku a pozdvihla náladu obyvateľstva na konci vojny.
    Jeho rozkaz sa však nedal splniť. O niekoľko dní – 1. marca 1945 – Michal Strank padol v boji o severnú časť ostrova. Zahynuli takmer všetci z jeho čaty.
     
    Zo životopisu dôstojníka námornej pechoty
     
    V Ústrednom archíve námornej pechoty USA mi vyhľadali spis Michaela Stranka. Nahliadol som doň s rozochvením. Neobsahoval veľa faktov, slávny seržant žil krátko, len necelých dvadsaťšesť rokov.
    Vyštudoval strednú školu vo Franklin Borough v Pensylvánii, potom pracoval ako robotník na diaľnici...
    Dňa 6. októbra 1939 sa prihlásil do námornej pechoty USA na štyri roky, slúžil v nej však päť a pol roka – až do smrti.
    Za ten čas vystriedal viacero vojenských základní: Guantanamo na Kube, Parris Island, New River v Severnej Karolíne.
    Dňa 21. apríla 1941 ho povýšili na desiatnika a 26. januára 1942 na seržanta.
    Začiatkom apríla 1942 prešiel cez celé USA od východu na západ a v San Diegu nastúpil na krížnik. V máji z neho vystúpil na Uvei, najväčšom z Wallisových ostrovov (zámorské územie Francúzska v západnej Polynézii).
    Vo februári a v marci 1943 bojoval proti Japoncom na ostrove Pavuvu (Russelove ostrovy) a na iných miestach v Tichomorí. Vo februári 1944 strávil dovolenku v USA, naposledy sa stretol s rodičmi, sestrou a bratom.
    Absolvoval výcvik v Camp Pendletone na Havajských ostrovoch a znovu odplával bojovať do Tichomoria...
    Za života a po smrti dostal tieto vyznamenania:
    Purple Heart, Presidential Unit Citation, American Defense Service Medal, American Area Campaign Medal, Asiatic-Pacific Area Campaign with Four Stars, World War II. Victory Medal...
    Vysokej pocty sa mu dostalo roku 1986, keď vo Franklin Boroughu odhalili na jeho počesť pamätnú tabuľu.
    Možno na nej prečítať:
    „...bol najstarší a mal najvyššiu hodnosť z ... mužov, ktorí ... vztýčili americkú zástavu na Iwo Jima...“
    Prezident USA Ronald Reagan pri tejto príležitosti v Bielom dome podpísal list aj s týmito slovami
    „Na Michaela Stranka si budeme vždy spomínať ako na veliteľa statočnej patroly námornej pechoty, ktorá počas bitky na Iwo Jima vztýčila americkú zástavu na vrchu Suribachi. Táto epizóda mala hlboký význam pre každého Američana a pre všetkých, ktorí veľmi strážia slobodu. Slávna fotografia tohto historického okamihu inšpirovala generácie milujúcich slobodu...“
    Meno Michala Stranka je v USA veľmi známe.
     
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory