• Životopis autora

    Milan ZELINKA sa narodil 22. marca 1942 v Igrame. Po maturite na gymnáziu v Trnave (1959) študoval spev na Štátnom konzervatóriu
    Milan ZELINKA sa narodil 22. marca 1942 v Igrame. Po maturite na gymnáziu v Trnave (1959) študoval spev na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (1959 – 1961), no štúdium nedokončil a začal pracovať ako technik Štátnych telefónnych ústrední v Montážnom podniku spojov v Bratislave. V tomto zamestnaní vystriedal viacero krátkodobých pracovísk. Po Bratislave, Žiline a Ružomberku sa roku 1964 usadil v Humennom. V rokoch 1967 – 1970 bol pracovníkom štátnej inšpekcie telekomunikácií, potom sa vrátil k profesii mechanika ústrední. V súčasnosti žije a tvorí v Papíne.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

  • Charakteristika tvorby

    Milan Zelinka vstúpil do literatúry koncom 60. rokov 20. storočia. Prózy publikoval v literárnych časopisoch Krok, Slovenské pohľady, Mladá

    Milan Zelinka vstúpil do literatúry koncom 60. rokov 20. storočia. Prózy publikoval v literárnych časopisoch Krok, Slovenské pohľady, Mladá tvorba, Romboid, Matičné čítanie a i. Knižne debutoval zbierkou krátkych próz Dych, ktorou nadviazal na experimentálne podnety slovenskej prózy 60. rokov, predovšetkým na Kuželovo úsilie zaznamenávať drobné stroskotania spojené so snahou plodne vstúpiť do života. Sympatická bola najmä jeho odvaha neskrývať, ako je jeho dychtivosť po harmonických ľudských vzťahoch deformovaná realitou súčasnosti až do groteskných polôh. Zároveň sa už v prózach debutu prejavil ako výborný štylista, ktorý vie posunúť príbeh do polohy grotesky, lyrizovanej komickosti, ba až do absurdity. Realistické impulzy debutu rozvinul v poviedkovej knihe Smädné srdce, v ktorej – na rozdiel od debutu – prejavil sklon prekrývať krutosť prítomnosti krásnymi spomienkami, tematicky zakotvenými v prostredí dnešnej dediny a malého mesta. Modelovo využitý realizmus sa stal na dlhé obdobie charakteristickou vlastnosťou Zelinkových próz, situovaných predovšetkým do východoslovenského regiónu. Hlavné postavy sú individualizované, ale zároveň navzájom podobné. Pohybujú sa v konvenčnom svete zákazov a obmedzení, v ktorom narážajú na hradbu nepochopenia uniformity a zaužívaných spoločenských schém. Spája ich úcta k poctivej manuálnej práci, napriek nesmiernemu úsiliu neschopnosť komunikovať s konzumne orientovaným okolím, prepiatosť a až sentimentálna precitlivenosť vo vzťahoch k ženám. Aj časté využitie povolania telefónneho technika možno chápať ako metaforu komunikačného problému súčasníka. Do radu takýchto prác patrí novela Belasé ráno, kniha poviedok vychádzajúca z vlastnej empírie Slamienky z Makova a kniha šiestich próz Mechanici, v ktorej sa tematicky vrátil do dôverne známeho prostredia mechanikov telefónnych ústrední. Určitým námetových odbočením je novela Kvety ako drobný sneh o príbehu čudáka-ľudomila, ktorý sa podujme na neľahkú úlohu utešiteľa a rozdávača pokoja v nemocnici na onkologickom oddelení. Napriek zopakovaniu niektorých motívov, ale aj humanizujúcich myšlienok ide o Zelinkovu intelektuálnejšiu prózu. Nasledujúca kniha Povesť o strýkovi Kenderešovi je motivicky prepojeným súborom próz o svojráznej postave bývalého dedinského učiteľa a vzdelanca, ktorý sa stal neodmysliteľnou súčasťou života dedinského kolektívu a jeho kronikárom. Kniha je súborom nielen mystifikačných, ale aj humorne ladených realistických obrázkov zo života Makovčanov. Tematicky prítomný v kraji pod Vihorlatom zostal aj v románe Z Havranieho dvora. V novele Krajina sa vrátil k svojim prozaickým začiatkom – ide o recesnú alegóriu s politickým pozadím, o príbeh mladého muža, ktorý sa vzbúri proti diktátu zneužívania moci v mene základnej životnej spravodlivosti a pravdy. Nateraz poslednou prozaickou knihou sú Príbehy z Karpát, vydané po takmer trinásťročnej pauze. Zelinkove najnovšie poviedky sú akousi sumarizáciou celoživotnej témy a výrazových špecifík autora, ktorý upútal najmä rozprávačským štýlom blízkym tradičnej realistickej dedinskej próze s jej autentickou atmosférou. Príbehy obyčajných ľudí, situované do rozličných časových období vrátane súčasnosti, sprítomňujú čosi, čo zo slovenskej prózy už dávno vymizlo: obyčajné ľudské správanie, bežnú ľudskú závisť i súcit, zdanlivé grobianstvo, začarovanú absurdnosť i spontánny humor, ktorý vyžaruje zo všetkého a zovšadiaľ. Zelinka ním prezentuje svoju sociálnu i morálnu skúsenosť, ale najmä svoje čisté videnie zauzleností ľudských vzťahov.

    Eva Faithová

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    KENDRA, Milan: Posolstvo z vinkľovej chyže. In: RAK , 2014, roč. 19, č. 2, s. 32 – 37. HOCHEL, Igor: O frajlenke, ktorá nebola veľmi frajerská. (Milan Zelinka:

    KENDRA, Milan: Posolstvo z vinkľovej chyže. In: RAK, 2014, roč. 19, č. 2, s. 32 – 37.

    HOCHEL, Igor: O frajlenke, ktorá nebola veľmi frajerská. (Milan Zelinka: Frajlenka Hollóška – recenzia). In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 111 – 112.

    ČÚZY, Ladislav: Milan Zelinka? Frajlenka Hollóška. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 5, s. 120 – 121.

    TYLKOVÁ, Veronika: Pristaš. In: BOOK.REVIEW.SK, 20. 10. 2013, [online], dostpuné na http://book.review.sk/recenzie/pristas.

    KRŠIAKOVÁ, Jank: Anasoft Litera: 2013 – Milan Zelinka. In: ina[k] central european magazine, 3. 6. 2013, [online], dostupné na hrtp://www.inaque.sk/sk/clanky/books/fiction/anasoft_litera_2013_milan_zelinka/%28model%29/author.

    MIŠÁK, Peter: Milan Zelinka: Rudenko. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 127, 2012, č. 3, s. 126 – 127.

    ŠAH: Milan Zelinka – 70. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 127, 2012, č. 3, s. 160.

    RAKÚSOVÁ, Gabriela: Nostalgia s humorom. In: Knižná revue, roč. 22, 2012, č. 23, s. 4.

    KENDRA, Milan: Milan Zelinka: Pristaš. In: T0P 5 (slovenská literárna a výtvarná scéna 2012 v odbornej reflexii), 2012, s. 20 – 33.

    JACHYMOVÁ, I. – ZELINKA, M.: Odpovedá príbehmi (Rozhovor). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 23.

    SVETOŇ, Ľ.: Pár neubližujúcich slov (Milan Zelinka: Ten nevyspytateľný svet). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 23.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    ČÚZY, Ladislav: Návrat ku koreňom. Milan Zelinka: Teta Anula. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 3, s. 128 – 129.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    HALVONÍK, A.: Návrat vážneho humoristu. In: Knižná revue, 16, 2006, č. 3.

    ČÚZY, L.: Milan Zelinka. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    ŠAH: Mialn Zelinka – 60. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 3, s. 158.

    VÁLEK, I.: Milan Zelinka. In: Slovenské národné noviny, 13 (17), 2002, č. 10.

    -red- – ZELINKA, Milan: Anketa nekaždodenná, lebo koncostoročná. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 4, s. 5, 9 – 10.

    ČÚZY, L.: Zelinkov návrat k východiskám. In: Kultúrny život, 1992, č. 24.

    SULÍK, I.: Zelinkovo za a proti. In: Milan Zelinka: Smädné srdce (a tušená krajina). Bratislava: Smena 1990.

    HALVONÍK, A.: Na hrane satiry. In: Nové slovo, 27, 1985, č. 42.

    HALVONÍK, A.: Milan Zelinka: Belasé ráno. In: Slovenské pohľady, 95, 1979, č. 10.

    PETRAŠKO, Ľ.: Nenaplnené čitateľské očakávanie. In: Nové slovo, 21, 1979, č. 29.

    RAKÚS, S: Próza Milana Zelinku. In: Nové obzory, 15, 1973, s. 191 – 196.

    NOGE, J.: Kritické komentáre. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1974, s. 159 – 163.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Zelinkove prózičky majú realistický príbehový pôdorys, ale je otázne, či nie je v nich viac moderného existenciálneho

    Zelinkove prózičky majú realistický príbehový pôdorys, ale je otázne, či nie je v nich viac moderného existenciálneho cítenia ako tradičného či klasického realizmu. Lebo o to vlastne Zelinkovi vždy šlo: nájsť modul, ktorý obsiahne pohyblivosť pieskov ľudskej existencie, ale aj nespornosť ľudských princípov. Na to, ako vie Zelinka napísať prvú vetu príbehu, ako ho vie rozvinúť, ako vie vystupňovať jeho absurditu a vypointovať jeho posolstvo, treba nielen talent, ale aj osobité videnie, ktoré sa suverénne pohybuje po hranách vážneho a smiešneho. Zelinkov príbeh má ďaleko od realistickej príhody, lebo je skonštruovaný a poskrúcaný tak, aby bol predovšetkým humorom s mnohoznačným obsahom. Dedinskí hrdinovia tu napríklad nie sú zvyčajne konfrontovaní s niečím nededinským, sú vždy najmä samí sebou a ich drámy sú skôr dôsledkom ich charakteru (a ich prirodzenej filozofie) než otvorene konfliktných stretnutí s dedinskou realitou. Ich bizarné príbehy majú však predovšetkým morálny obsah, keď inakosť hrdinu, ktorému je jeho prirodzená morálnosť na obtiaž a najradšej by splynul s všeobecnou nemravnosťou okolia, naráža na stádovitú morálku či skazenosť okolia. A práve táto rozdvojenosť roztvára priestor pre humor, ktorý má neraz príchuť začarovanej absurdity. 

    Alexander Halvoník

    Zelinka knihu Ten nevyspytateľný svet rozčlenil na domov a cudzinu; (...) aj týmto zdanlivo logickým členením autor prezrádza svoje hlboko zakorenené vnímanie lokalizácie tu a tam. Domáce príbehy, drobné prosté príhody, majú nezriedka formu krátkej poviedkovej etudy, rozšírenej anekdoty či ľudového ponaučenia, podobne ako v rozprávkach. Zelinkovi protagonisti nie sú ľudia komplikovaní, no neraz môže ich konanie pôsobiť v pointe prekvapujúco. Svoju kvapku nezvyčajnosti, čudáckosti alebo magickosťou nasiaknutej iracionality majú v sebe imanentne ukryté príbežteky Poplach, Príbeh so známkami, Príbeh z rýchlika, Bez svedkov, Plody lenivosti, Matildin mužSmrť ľavého halfa. Trpké konštatovania o stave súčasnosti vyslovuje autor v prózach OtecPokušenie. Jemná melanchólia, ktorá sa tu a tam v textoch objavuje, je skôr prejavom prírodnej skúsenosti ako ohliadaním sa za krajšou minulosťou, lebo v prítomnosti najkrajšie by malo byť to, čo žijeme, nie na čo spomíname. Podobné ladenie majú aj Zelinkove prozaické výletíky do sveta. Východiskom sa mu stáva zväčša reálny či ešte skôr kvázireálny fakt, ktorý spúšťa diaľkami voňajúce príbehy. Tie sú však čímsi metaforicky veľmi blízke našej autopsii. (...) Milan Zelinka teda ani v najnovšej knihe nezmenil svoju optiku alebo krajšie povedané, stále sa díva na svet svojimi očami, ktoré znalecky vidia do ľudskej psychiky a prírodné spájajú so životným.

    Ľuboš Svetoň

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Literárneho fondu za rok 2007 za román Teta Anula Laureát literárnej ceny Anasoft litera za románovú novelu Teta Anula (2008)

    Prémia Literárneho fondu za rok 2007 za román Teta Anula

    Laureát literárnej ceny Anasoft litera za románovú novelu Teta Anula (2008)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    PRÍBEHY Z KARPÁT (úryvky)   Porobenina             Dopoludnia sa po valale roznieslo,

    PRÍBEHY Z KARPÁT (úryvky)

     

    Porobenina

                Dopoludnia sa po valale roznieslo, že Haďo nechce vziať kmotra Parenca na čučoriedky. Haďo kul kosu, a keď zdvihol hlavu, zazrel kmotrovu matku celú v čiernom; blížila sa k nemu od bránky drobnými krokmi.

                „Pán Boh pomáhaj, Haďo. Idem k tebe s prosbou.“

                „S akou prosbou, babka?“ povedal Haďo a vstal.

                „Či by si nevzal môjho Štefana na čučoriedky. Celé noci nespí. Vraj berieš kdekoho, len na neho zabúdaš.“

                „A vie, aké sú tam strmé svahy?“ povedal kosec. „A rokliny aké hlboké? Ak nás ulapia financi, budeme zametať krakovské ulice celý mesiac!“

                „Vyhov žene nad hrobom, Haďo,“ povedala babka. „Urob mi láskavosť. Keď vydržia iní – prečo by nemal on? Veď som ho nevychovala v palote.“

                „Dobre, dobre, ale musí sa hneď pripraviť. Aby sme boli do večera doma. Ráno chcem kosiť.“

                „Nech sa ti Pán Boh odmení na zdraví,“ povedala kmotrova matka. „Bude hotový raz-dva, neboj sa!“

                O hodinu uháňa zánovná lada na sever. Haďo si za volantom pospevuje Na čerešniach boli sme, kmotor zaryto mlčí na zadnom sedadle.

                Pod Beskydom Haďo odstaví ladu na poslednom portáši, vezme vedro a povie: „Ako sme sa dohodli, kmotor. Len dbajte, aby sme sa jeden druhému nestratili z dohľadu. A keby sa náhodou zjavili financi, nebežte. Majú psov.“

                „A je to pravda, že narušiteľov berú do Krakova zametať ulice?“ opýta sa kmotor trochu trasľavo.

                „Veru je,“ prisvedčí Haďo vážne. „Vraveli Sedličania, vraj ich tam vidieť celé kŕdle.“

                „A či to nie je proti zákonom? Či sa to má – držať ľudí proti ich vôli na cudzom území?“

                „A liezť kvôli čučoriedkam za štátnu hranicu – to proti zákonom nie je?“

                „Je,“ prisvedčí kmotor a Haďovi sa vidí akýsi bledý.

                „Tak vidíte. Čo chcete?“

                „Ale predsa len by nemali až tak prísne.“

                „Pozrite, kmotor, ak máte strach, ostaňte v aute, alebo si skočte tuto medzi brezy na huby,“ povie Haďo a pomyslí si: mal si ostať doma pri matke. Aj tak som ťa vzal len kvôli nej. Najprv roznášaš po valale, že dávam prednosť cudzím, a keď ťa vezmem, máš v gatiach.

                „So srdcom problémy nemáte?“ opýta sa ešte.

                „Kdeže, veď ja aj klát na dvore podvihnem,“ povie kmotor.

                „Dobre. Tak poďme!“

                Do brehu kmotor bledne ešte viac. Čím sú vyššie, tým je jeho tvár akási zelenšia, a len keď sú už celkom na poľane, dostáva normálnu farbu. Celé popoludnie sa zohýnajú ku krom. Kmotor sa Haďa drží ako kliešť a občas šibne očami do jeho vedra.

                „Ej, ale máte tých čučoriedok – skoro po samý vrch!“ vraví, a pritom škúli na svoju trošku. „Kde ste sa naučili tak česať?“

                „Keď vám stále behá ruka z kríka na ker, kmotre,“ povie Haďo. „Češte dôkladne, potom budete mať aj vy plné vedro.“

                Slnko sa začína skláňať k vrcholcom bukov.

                Česáči zjedli olovrant, sedia na pňoch a oddychujú. Po financoch niet ani slychu, teraz aby sa len šťastne dostali strminami k autu.

                „No, kmotre, dajte vedro,“ povie Haďo a vstanúc, rýchlo dosype kmotrovo poloprázdne vedro čučoriedkami zo svojho. „Nepatrí sa, aby sa človek vracal domov naprázdno.“

                Len čo dôjdu k strmine, kmotor Parenec mení farbu. Oči má vytreštené, ruky sa mu trasú, kolená podlamujú. Zostup mu očividne nerobí dobre.

                „Počujte, kmotre, predsa len... Nemáte vy nejaké problémy so srdcom? Veď ste ako vápno!“

                Kmotor čosi nesúvislo jachce a z jeho bľabotania Haďo vyrozumie, že v ostatnom čase dvakrát nechtiac omdlel: raz u lekára, keď mu sestra brala zo žily krv, raz doma na dvore, keď uvidel, ako mater zabíja sliepku.

                Chlap nešťastný! pomyslí si Haďo nasrdene. Len to mi chýba, aby si mi tu od strachu odkväcol. Čo si tu potom s tebou počnem – s mŕtvou váhou...? A vtedy sa rozhodne rázne konať, hoci vie, že tým sa zostup veľmi predĺži. Povie, a možno si pritom ani neuvedomí tú štipľavosť v hlase: „Viete čo, kmotor? Vylezte mi na chrbát, rukami ma oblapte okolo krku a zatvorte oči. Radšej vás znesiem, aby sa vám niečo nestalo.“

                Kmotrovi trvá veľmi dlho, kým pochopí význam jeho slov. Napokon mu podá vedro s čučoriedkami a voľky-nevoľky mu vylezie na chrbát. A Haďo s hekaním zlieza dolu.

                Asi v polovici cesty sa zjaví polianka s veľkou mlákou a vodou hnedastej farby. Haďovi je už jasné, že pred súmrakom sa dolu nedostanú. Sedí na pni, hlasno odfukuje, zatiaľ čo kmotor si oplachuje ruky v mláke. Zrazu tlmene vykríkne, prudko sa vzpriami a rukou ukazuje kamsi na zem. Keď Haďo dobehne k nemu, je mu všetko jasné. V blate sú čerstvé zvieracie stopy, široké ako dve chlapské ruky, a na meter od nich také isté, ibaže oveľa menšie.

                „Medvedica. S mladým,“ povie Haďo a s pôžitkom pozoruje kmotrov sklený pohľad. „Asi im bolo horúco alebo mali smäd. Teraz sa modlime, aby sme na ne nenaďabili.“

                Bez meškania berie kmotra na chrbát a znova sa začína kalvária. Kmotor si čosi mrmle popod nos a Haďo až po hodnom čase zistí, že sa striedavo modlí Otčenáš a Zdravas.

                Kým sa dostanú dolu, na hory padne taká tma, že by ju mohol krájať. Zľava zreteľne počujú zurčanie potoka, ale kam sa podela lada? Márne chodia sem a tam, po aute niet ani stopy. Asi zablúdili!

                Haďo v duchu preklína celý svet. Potom usúdi, že najlepšie bude, ak ostanú tam, kde sú, lebo keby sa pohli ktorýmkoľvek smerom, mohli by ešte viac zablúdiť. Ráno bude múdrejšie. Pobiede nahmatá v kroví niekoľko suchých halúz a začne ich lámať.

                „Čo to robíte, kmotre?“ povie Parenec.

                „Musíme založiť oheň,“ povie Haďo pokojne. „Noci sú tu chladné a ak by sem prišli náhodou aj vlci – “

                „Čože? Tu sú aj vlci?!“

                „A čo ste si mysleli? Že sme niekde v mestskom parku?“

                „Ale vlkov ste predtým nespomínali. Nazdával som sa, že už dávno vyhynuli!“

                „Čerta starého vyhynuli! Špacírujú sa tu ako na korze...“

                „Ak v noci zazriete v kroví dva zelené lampáše, je to on!“

                „Kto – on?“

                „Samotár. Toľký ako teľa. Vlani zahryzol troch pastierov.“

                „Pane na nebi!“

                Kmotor stále opakuje, že chce ísť domov, ale napokon sa upokojí.

                Trasúc sa od chladu, prechodia, prečupia, presedia pri ohni celú noc, vyrovnaní so svojím osudom. Zaspia tesne pred svitaním. Spia asi dve hodiny, a keď otvoria oči, vyskočia ako postrelení. Len na tridsať krokov od nich je portáš, na portáši stojí lada, začudovane na nich hľadí orosenými oknami...

     

    Príbeh s kameňom

                V Tinkovciach na družstve mali kedysi pár koní, o ktoré sa staral Andy Javorský, chudý, vrtký šesťdesiatnik. U gazdín vo valale bol pečený-varený, lebo nijaký traktor nedokázal poorať záhumienky tak ako on so svojím párom. Jeho pluh nechával za sebou oráčinu nasýtenú kyslíkom do takej miery, že by sa dala do nej zasiať aj bavlna. A pritom Andy nelipol na peniazoch. Stačilo, ak mu do vrecka šuchli päťdesiatku, na stôl postavili fľašku s pivom, poldeci vodky, krajec chleba s pásikom slaniny, a furman bol spokojný. Sám si naložil na vlečku pluh i brány, sadol na bak a jeho šťúpla postava sa zľahka knísala nad spotenými konskými chrbtami, pomaly splývajúcimi s mäkkým aprílovým šerom...

                Kým si môj svokor nekúpil záhradkársky traktor, Andy Javorský chodieval orať aj náš záhumienok a mne pripadla úloha pohoniča i čašníka. Vodil som kone, a keď kone oddychovali, bežal som do domu, aby som furmanovi priniesol fľaškové pivo.

                Raz sa stalo, že furman zarovnával medzu. Zrazu čosi prenikavo zaškrípalo. Keď som pribehol k nemu, pluh bol vyvrátený na bok, Andy kľačal a usiloval sa vytiahnuť zo zeme akýsi kameň. Vraštil čelo, stonal, a keď videl, že je to márne, vstal a nohou začal na susedovu roľu nahŕňať zem.

                Potom sa zadíval na kostol a riekol, nehľadiac na mňa: „Povedal by si, že tu bol kedysi mlyn?“

                „Tu? Tak ďaleko od Udavy? To by som nepovedal.“

                „A povedal by si, že tam, kde stojí škola, bol za prvej republiky majer?“

                „Tam? To by mi nenapadlo ani vo sne.“

                „Krížom cez túto zem tiekol kedysi potok. Pstruhov v ňom bolo ako hadov.“

                „To si vôbec neviem predstaviť. A kde je?“

                „Odrazili ho družstevníci. O tristo metrov povyše. Mlyn cez vojnu rozbili ruské bomby, malo v ňom sídlo nemecké veliteľstvo. Vtedy si Udava tiekla, kade chcela, bola o sto metrov bližšie.“

                „Počujte, ujec, a to, čo mi hovoríte, je naozaj pravda?“

                „Ak mi neveríš, spýtaj sa svokra. Ten mlyn patril jeho dedovi. Ľudia z valala ho prezývali Skuptošom. Keď sa v dvadsiatom druhom vrátil z Ameriky, nikomu nedal ani cent, všetky doláre kamsi ukryl... Ale tento kameň by ste mali vykopať – inak tu bude len na biedu.“

                Keď sme doorali, svokra pozvala furmana na pohostenie a ja som sa vrátil na záhumienok. Kameň som obkopával asi hodinu, nakoniec sa ukázalo, že je väčší, ako som si myslel, a tak som ho zahádzal v nádeji, že nikomu nebude zavadzať.

                Ale keď sme si najbližšie so svokrom vypili, znovu mi prišiel na myseľ a začal som sa vyzvedať, čo to bol za človeka, ten dedo, kedy odišiel do Ameriky a prečo. Keďže som videl, že svokor nemá ani najmenšiu chuť o tom hovoriť, tajne som začal chodiť do uličky na pivo a tam, keď sme si viac vypili, od chlapov som sa dozvedel, že Skuptoš bol synom starého tinkovského mlynára. Mal mladšieho brata Feriho, ktorého matka vychovala tak zle, že nevedel udržať peniaze v mlyne ani hodinu. Každý deň vysedával v krčme, hýril v meste s ľahkými ženami, pil do úmoru, takže ho vše museli len priviezť na voze. Keď potom ich otca v lese na poľovačke smrteľne poranil postrelený diviak, Feri tak dlho utápal žiaľ v pálenke, až sa na dvore mlyna objavil exekútor... Starší brat, aby zachránil situáciu, z tajných úspor vyplatil dlhy a aj napriek tomu, že už mal ženu a syna, odišiel cez Poľsko do Ameriky. Domov sa vrátil až po vojne – vyobliekaný ako gróf. Vtedy sa dozvedel, že brat Feri padol na ruskom fronte. Na mieste schátraného dreveného mlyna dal postaviť murovaný a kúpil aj nové mlecie zariadenie s valcovou stolicou. Vo valale sa roznieslo, že má vrecká nabité zlatými americkými dolármi. Rodina čakala, že každého obdaruje aspoň tisíckou, ale on nikomu nedal ani cent, márne mu deti chodili po večeroch do mlyna spievať pesničky; v šalande na každého čakali čerstvo upečené koláče, nie však peniaze. Tie nedal ani potom, keď ho o ne prosila vlastná žena. Nedal ich ani vtedy, keď syn prejavil záujem o štúdium na Výtvarnej akadémii v Prahe. Nepomohlo ani orodovanie českého učiteľa, ktorý sa pred ním zaprisahal, že chlapec má mimoriadny talent, a keby študoval v hlavnom meste, bol by z neho veľký maliar.

                Podgurážení chlapi mi rozprávali aj o tom, ako sa cez druhú svetovú vojnu na ústupe nemeckej divízie SS ubytovalo v mlyne jej veliteľstvo na čele s generálom Pittlanzom, napohľad nízkym, ale zato energickým chlapom.

                Pittlanz nebol ako iní vojaci. Zaujímali ho staré kukučkové hodiny, navštívil aj kostol a obzrel si obrazy a sochy. Oči mal zvlášť prenikavé, zavŕtavali sa do človeka ako nebožiece. Hovoril po česky. Dôkladne sa na mlynára povypytoval vo valale a našli sa ľudia, čo mu informácie radi poskytli. Priam s otcovskou starostlivosťou si prezrel celé mlecie zariadenie, významne klopkal hánkami po stenách a so zjavným výsmechom v modrých očiach pozoroval, ako Skuptoš nervóznie každou sekundou.

                V ten deň, keď sa nad Stavencom ukázali lietadlá, dôstojníci štábu boli v obrannej línii a v mlyne sa zdržiaval len Pittlanz a Skuptoš s matkou a ženou. Neskôr si nik nevedel vysvetliť, prečo sa nepokúsili o únik z budovy, veď zunenie leteckých motorov nemohli nepočuť. Ľudia zočili len generála, ako vybieha s aktovkou v ruke na podstenie. Potom zazreli nad mlynom dva ohnivé stĺpy, ozvali sa dve detonácie, pri ktorých praskali ušné bubienky. Zem sa triasla, vo vzduchu lietali trámy, škridlice, dosky, tehly, laty, ojnice, ozubené kolesá. Čo nezničila tlaková vlna, dokonali plamene. Ďalšie lietadlá prileteli zbytočne – mlyn bol zrovnaný so zemou. A potom, keď na trávu a vädnúce jablone prestal padať šedý prach, sanitári vytiahli z tlejúcich dosiek tri obhorené telá. Len generálovo telo nikde nebolo, márne rumovisko rozkopávali krompáčmi...

                Keď mi to chlapi nad pivom rozprávali, chvel sa im hlas a dedovi Kriakovi tiekli po lícach slzy.

                A ja som len počúval, do hĺbky duše ranený tým, že sa o týchto veciach musím dozvedať od cudzích ľudí...

     

                Potom prešlo päť rokov a nestalo sa nič mimoriadne. Až prišiel ten rok, o ktorom vám chcem porozprávať...

                V tom roku bola tuhá zima, ale v polovici marca zadul južný vietor, na lúkach sa roztopili posledné snehy a vŕby pri potokoch ožltli od bahniatok. Na pravom brehu Udavy vychádzali na záhumienky penzisti a mrvili v prstoch zem.

                V posledný marcový piatok aj môj svokor vyšiel s traktorom na záhumienok. Urobil zo šesť brázd, keď zočil na konci role suseda. Mitrovič mal šiltovku stiahnutú až na oči a na perách mu pohrával záhadný úsmev.

                „Pánboh pomáhaj, sused!“ zvolal. „Tak čo, orieš, orieš?“

                „Pánboh vyslyš!“ zvolal svokor, vyhodil rýchlosť a zastavil traktor. „Nuž... oriem, sused, oriem...“

                „A nie je zem ešte mokrá?“

                „Nie, sused, nie je. Dobre sa orie, chvalabohu. A ty čo? Nevytiahneš traktor?“

                „Nuž, aby som povedal pravdu, vieš, že aj vytiahnem? Ale až potom, keď zorieš ty.“

                „Počuj, susedko. A nebolo by lepšie, keby sme orali naraz? Veď tak by sa aj medza lepšie vymerala, aj by sme si mohli pomôcť.“

                „A načo si máme pomáhať?“ zasmial sa sused. „Ja mám svoj traktorík, ty máš tiež svoj... Ja počkám.“

                Keďže sa to opakovalo už piaty rok, môj svokor hodil rýchlosť a roľu dooral. Mitrovič vyčkával, ale potom napršalo a kolesá jeho traktora miesili na roli blato. Stroj reval, nie a nie sa pohnúť z miesta, a sused nás premeriaval podozrievavým pohľadom.

                Jeho žena je prostoreká, a tak sa ľudia v obchode dozvedeli, že Mitrovič šmaril na zem čiapku a že po nej poskákal.

                „Aby to čert vzal! Zase nás predbehli, zase majú posadené skôr ako my!“ zvolal.

                „Skôr začali – skôr sú hotoví,“ odvrkla jeho žena. „Mali sme aj my, aj na našom mohlo byť už posadené.“

                „Ale veď bolo ešte mokro. Vari som mal ísť do neistoty?“

                „Mokro, ale v tvojom gágore. Čakali sme, a teraz sa to omešká o dva týždne.“

                Zeme, čo sa ťahali za našimi humnami, neboli ktovieaké. Dolu rástla vysoká, hustá tráva a len hore sa darilo zemiakom a zelenine.

                A aj v tom roku, keď môj svokor vyrovnával medzu, pluh sa znovu pošmykol na tom kameni, ktorý som ja vtedy nechal tak, a zo susedovej role odkrojil poriadny plást. Sused medzu zarovnával motykou, no tak dôkladne, že na našej roli ostala jama. Vtedy sa popri plote mihla moja svokra a tvár jej blčala ako oheň.

                „Ohohohóóó!“ vykríkla. „Hamuj, chlope, hamuj! Čo to tu stváraš s tou motykou – ty sa nehanbíš?!“

                „A prečo by som sa mal hanbiť?“ povedal Mitrovič. „Ja nič zlé nerobím.“

                „Akože nerobíš?“ zvolala svokra. „Akože nerobíš? Veď aj slepý musí vidieť, že zem z našej role prihŕňaš na svoju. Len sa pozri, aká je tu teraz dolina!“

                „No a čo? Ja si beriem len to, čo mi včera odoral tvoj muž.“

                „Odoral ako odoral – pluh sa mu šmykol na kameni. Lenže ty celú našu roľu prenášaš na svoju. Či takto robia kresťania?“

                Susedovi vošla do tváre krv. Do kostola chodil každú nedeľu, ťahal na chóre mechy a poznámka o kresťanoch sa ho dotkla.

                „Neziap tu na mňa ako na chlapca!“ zreval. „Ja si len svoju medzu vyrovnávam. A vieš, čo ti ja teraz poviem, moja drahá susedka? Keď sa tomu tvojmu šmýka pluh na kameni, nech ho vykope! To že mu odkazujem.“

                V ten deň sme sedeli v kuchyni dlho do noci a premýšľali nad susedovými slovami. Až keď už odišli všetci spať, plesol sa svokor po čele.

                „Plot!“ zvolal. „Postavíme plot! Tak sa aj kameň dostane mimo oráčiny a ani medzu nebude treba zarovnávať.“

                To sa mi pozdávalo.

                Hneď na druhý deň sme zavolali Mitrovičovcov a pod ich dohľadom sme pomocou špagáta a kolíkov vyznačili medzu. Ešte v ten istý deň sme zašli na traktore do Ondišova a kúpili sme v železiarstve tridsať železných stĺpikov, tri kotúče napínacieho drôtu a tri baly drôteného pletiva. Ceny boli mastné a svokor sa musel poriadne udrieť po vrecku.

     

                Hoci nám to svokra pripomínala po celý august, ku kopaniu jám sme sa dostali až pätnásteho septembra. Zem bola suchá, tvrdá, už mesiac nespadla ani kvapka dažďa. Trápili sme sa dva dni, no keď sme sa dostali k výkopu jamy na šestnásty stĺpik, znovu sme narazili na ten kameň. Márne sme uhýbali dopredu, márne dozadu – čím dlhšie sme kameň obkopávali, tým bol akýsi väčší.

                Ráno na tretí deň nám už bolo jasné, že je to žarnov, čo tu zostal z bývalého mlyna. Pravou polovicou presahoval do susedovej role pod hranicou ornice a ľavou vyčnieval v našej roli v takej výške, že bolo zrejmé, že oň musí zavadiť aj najopatrnejší oráč.

                „Tak! A sme tam, kde sme boli na začiatku!“ povedal svokor. „Vari sa nikdy nezbavíme tohto čuda?“

                Obišiel kameň aj od humna, aby zhodnotil jeho polohu aj z tej strany.

                „No prosím!“ povedal. „Polovica leží u suseda – je to aj jeho vec, nielen naša!“

                Išli sme sa naobedovať a potom svokor zašiel po susedov. Aj tí obišli kameň zo všetkých strán, Mitrovič si dokonca čupol a rypol doň starým šraubovákom, akoby neveril, že je skutočný. Potom obaja dlho mlčali.

                „Tak čo, sused?“ povedal svokor. „Vidíte obaja, leží aj na vašej zemi. A preto je to teraz aj vaša vec, nielen naša.“

                „Čo chceš odo mňa, sused, kam mieriš?“ zavrčal Mitrovič.

                „Nuž len tam,“ povedal svokor, „že bude treba objednať žeriav. Inak kameň zo zeme nedostaneš.“

                Sused sa rozosmial.

                „Nedostanem? Ja-a? A prečo by som ho mal dostávať? Polovica síce leží na mojej zemi, ale hlboko. Mne kameň pri oraní nezavadzia.“

                „Ale ako ho my dostaneme preč?!“ zvolal svokor. „Treba objednať stroj. Dám na žeriav polovicu, ty dáš druhú a kameň bude zo zeme raz-dva von.“

                „Ja na žeriav peniaze nedám,“ povedal Mitrovič. „Ja som nemal deda lajdáka, čo tu nechal len tak pohodený kameň, aby cudzím ľuďom narobil kopu starostí.“

                Svokor zbledol. „Mŕtvym daj pokoj, ty si im pomník na cinceri nestaval,“ povedal, uprene mu hľadiac do očí.

                „Mne žarnov pri oraní nezavadzia,“ povedal Mitrovič zajakavo. „Komu zavadzia – ten nech si s ním robí poriadky, ja s týmto kameňom nemám nič!“

                Do mojej svokry akoby bol vošiel diabol. „Čo to vravíš?!“ skríkla. „Zase máme znášať všetko len my?! To je už priveľa! Mŕtvych vyťahovať zo zeme... Čo sme komu urobili, že nás Pánboh tak tresce?“

                „Prepáčte, susedka,“ zamiešala sa Mitrovička. „Ale my peniaze tiež nezbierame po ceste. Len toť sme museli zaplatiť päťtisíc za plyn.“

                „Nuž, ale akože by ste nemuseli, keď je u vás v každej izbe ako v parnom kúpeli?“

                „Ako to vy môžete vedieť? Veď k nám vôbec nechodíte!“

                „Ľudia mi povedali.“

                „Akí ľudia vám také niečo mohli povedať?“

                „Takí! Čo všade boli a všetko vedia!“

                Svokor videl, že zašli priďaleko.

                „Tak už dosť!“ zvolal. „Neprišli sme sem pre pletky. A ty, sused, povedz rovno: dáš peniaze na žeriav, alebo nie?“

                Mitrovič pozrel kamsi ponad naše hlavy.

                „Ja tu nevidím potrebu žeriavu, sused,“ precedil pomedzi zuby. „Zahrabte kameň a budeme si kvit.“

                „A to teda nie!“ povedal svokor. „Aby si mi vyhadzoval na oči, že ti odkrojím zo zeme? Aby si môjho deda z hrobu ťahal? Nie, sused, to musí prestať. A preto sa ťa pýtam naposledy: chceš mi s tým pomôcť, alebo nie?“

                „Ja som už povedal. Mňa sa to netýka. Rob si s tým čudom, čo chceš, ale nech tu nestraší do Dušičiek – ja s oračkou nemienim čakať do Vianoc.“

     

                Na konci nášho valala je priestranstvo s niekoľkými podlhovastými budovami, v ktorých kedysi družstevníci uskladňovali umelé hnojivá. Na čelnej stene prístavku s novou plechovou strechou je veľká tabuľa s nápisom:

                STAVEX JÁN GLEJTA TINKOVCE.

                A hneď pod ňou je menšia tabuľa a na nej je napísané červeným písmom:

                Možné robíme do troch dní nemožné ihneď.

                Sem zašiel môj svokor – za nízkym zavalitým mužom, čo mal tvár ako húžvu a v ruke držal šiltovku.

                „Mám taký problém, pán staviteľ,“ povedal, „pritrafil sa mi kameň na medzi...“

                „Hovorte priamo, pán... pán...“ povedal muž.

                „Relich, Ján Relich je moje meno...“

                „... pán Relich. Ja som Glejta,“ povedal muž a podal mu ruku. „Hovorte priamo, ja mám rád jasnú reč. Vravíte, že kameň? Aký kameň, čo za kameň?“

                „Mlynský, pán Glejta,“ povedal svokor. „Žarnov. Kedysi tam bol mlyn.“

                „Dobre, dobre, ale čo mám ja s kameňmi? To by ste mali ísť za kamenármi, a nie za mnou.“

                „Nuž to,“ povedal svokor. „Že mi ho treba odviezť, pán Glejta. Vybrať z tej medze a odviezť niekam do čerta.“

                Muž si preložil šiltovku z pravej ruky do ľavej a prestúpil z nohy na nohu.

                „Teda kameň... Mlynský, hovoríte... Hm, hm... No a... aký je ťažký ten kameň? Aký je asi veľký – ukážte tuto nad stolom...“

                Svokor pristúpil k stolu – sedela za ním mladá usmiata dievčinka – a ukazoval nad ním rukami obrysy žarnova.

                „Nuž, takýto... Takýto asi...“ povedal.

                Muž prudko prešiel k skrini a urobil čelom vzad.

                „Taký? Až taký veľký? Ale veď to je bralo!“ zvolal.

                „To je, pán staviteľ,“ povedal svokor, „to je. Sám si s ním neporadím. Ide o to, že jednou polovicou leží na susedovej zemi a tou druhou na mojej. Už sme ho so zaťom aj odkopali, lenže... pre nás je priťažký...“

                „Ale ako to, že priťažký?“ zvolal staviteľ. „Veď sám vravíte, že jednou polovicou je u suseda – teda je to aj jeho vec. Kde je, prečo neprišiel aj on?“

                „Nechce, pán staviteľ,“ povedal svokor. „Hovorí, že on s tým nemá nič. Vraj jemu kameň pri oraní nezavadzia, lebo tá polovica, čo leží na jeho roli, je hlbšie ako tá, čo leží na mojej.“

                „Aj-jaj-jaj-jaj-jaj,“ zatiahol muž. „Taká zamotaná vec! No, máte veľké šťastie, že sú dnes voľné stroje – inak by ste čakali aj mesiac. Tak sa pozrite, pán... pán...“

                „... Relich, Ján Relich...“

                „... pán Relich... My... tam k vám prídeme... My... sa na to pozrieme... My uvidíme a my ... to aj urobíme, lenže vy to zaplatíte...“

                „Samozrejme, pán staviteľ, veď ja viem. A... koľko by to tak... asi... stálo?“

                Muž zvraštil čelo.

                „No... Počítajte autožeriav, jedna hodina roboty, najmenej... Potom tatru na odvoz, réžiu... Ak sa to nejako neskomplikuje, tak vás to vyjde všetko spolu na takých... desaťtisíc...“

                Svokor otvoril ústa.

                Čo-že? Desaťtisíc?!“ zhíkol.

                „Veru desaťtisíc – ak nebudú nijaké komplikácie. Vidí sa vám to veľa?“

                „ Nie, pán staviteľ, nie, kdeže,“ vyjachtal svokor. „Ja... súhlasím...“

                „Fajn,“ povedal muž a nasadil si na hlavu šiltovku. „Tak si u nás sadkajte, aby ste nám neodniesli spánok. Tuto slečna sekretárka vám vypíše objednávku a môžeme ísť.“

                V tom roku bol mimoriadne pekný september. Slnko utešene svietilo na lúky predelené trnkovými krami, za ktorými sa už začínali červenieť listy čerešní. Bukové lesy horeli žltkastým plameňom a mňa, od rodu dedinského človeka, sa zmocnil pocit večnosti. A do toho ticha, čo sa v tú hodinu rozhostilo na opustených záhumienkoch, sa ako motorová píla zarezal rev autožeriavu a nákladnej tatry, ktoré sa po pokosenom družstevnom kukuričnisku blížili k našej roli. Len čo vozidlá došli až ku mne, z tatry zoskočil staviteľ a chvíľami jednou rukou, chvíľami oboma navádzal cúvajúce autá na naše nezorané kapustnisko. V tej chvíli mi pripomínal generála veliaceho dvom armádam, ktoré meter za metrom nezadržateľne postupujú proti akémusi neviditeľnému nepriateľovi.

                V polovici kapustniska autá zastali, z tatry zoskočil môj svokor, šiel k jame a Glejta za ním.

                „Nóóó, poriadny kus!“ riekol staviteľ uveličene. „Ešteže má dieru, inak neviem... Poviem vám, pán Relich, nemám rád takéto roboty, ale keď ste si už vypísali tú objednávku...“

                Otočil sa k autám a zreval: „Jouži, lano! A Feri – bližšie so žeriavom!“

                Skočil do jamy, čupol si k žarnovu, vopchal do otvoru oko lana, nato si kľakol, objal kameň celým telom a prestrkoval lano na druhú stranu kameňa. Keď sa mu to po dlhom ochkaní podarilo, vstal a skríkol na žeriavnika vykloneného z kabíny: „Hák, Jouži! Spúšťaj, len spúšťaj, dobre, stop! Čakaj, nech vyjdem, lebo keď ma to tu privalí, ani Mária ma nepozbiera. Dobre. A teraz dvíhaj! Dvíhaj! Dobre. A toč! Ešte! Ešte! Stop! A teraz spúšťaj! Pomaly...“

                Lano kvílivo zaškrípalo a žarnov s temným zadunením dosadol na plošinu.

                „Ták, pán Relich, už je náš, už nám neujde. Ľahol si tam jak batoliatko. Faktúru a šek vám pošleme poštou.“

                Svokor sa otočil k jame a zrazu mal oči na vrchu hlavy.

                „Bože!“ vykríkol. „To nie je možné!“

                Rozbehol sa k autám.

                „Pán Glejta, počkajte! Neodchádzajte, prosím vás!“

                Staviteľ mal pravú nohu vyloženú na stúpadle tatry, a keď začul jeho prestrašené volanie, zložil nohu na zem.

                „Čo je, čo ešte máte?“ riekol mrzuto.

                „Tam, v jame!“ vykríkol svokor a rukou ukázal za seba. „Vráťte sa, preboha, niečo tam je!“

                Glejta pribehol k jame a s otvorenými ústami hľadel pod seba. Tam, kde bol predtým kameň, sa v tmavej hline črtala ľudská kostra. Vpravo od nabok vykrútenej hlavy trčalo z hliny čosi ako opálená svinská koža a pri nej sa blýskala kopa žltých mincí.

                „Čo to tam máte, človeče?“ dutým hlasom povedal staviteľ a posotil si šiltovku do tyla. „Mňa vari klame zrak! Veď je to človek! No, namojveru, dotiahli ste ma do peknej roboty! Ničoho sa nedotýkajte a hneď to hláste na polícii!“

                Svokor bol bledý ani vápno. Niekoľko ráz nemo pohýbal perami a potom žalostne riekol: „Ale prečo práve ja? Nech to hlási sused! Mince sú na jeho roli – veď vidíte!“

                „Vidím, človeče,“ povedal staviteľ. „Veď vy ste tu vykopali poklad a on o tom ani nevie... Lenže... Ohlásiť to musíte vy, lebo vy ste nálezca. A máte nárok na nálezné, asi... dvadsať percent...“

                „Dobre,“ povedal svokor. „Ale vás beriem za svedka.“

                „Mňa za svedka? A čoho?“

                „Že som sa týchto zlatiakov ani nedotkol. Videli ste. A dúfam... že mi teraz nezdvihnete cenu za odvoz...“

                Staviteľ očervenel v tvári, uši mu obelaseli.

                „To sa naozaj nemusíte báť, pán Relich,“ odsekol. „My Glejtovci sme s daným slovom nikdy nekšeftovali. Nijakým činom!“

                Prudko sa zvrtol, rýchlo vykročil k autám a svokor bežal za ním.

                „Počkajte, pán staviteľ, nehnevajte sa! Ja som to tak nemyslel.“

                Glejta zastal, ale neobrátil sa k nemu tvárou.

                „Ale mysleli, pán Relich, mysleli,“ povedal. „Ja dobre viem, čo si vy penzisti o nás podnikateľoch myslíte. Ešte ste ku mne len šli a už ste boli presvedčený, že vás ogabem. Zbohom!“

                Hľadeli sme za odchádzajúcimi autami, nato sme sa vrátili k jame a obzerali sme kostru zo všetkých strán. Potom si svokor vzal občianku, ale skôr ako sa pobral na políciu do Ondišova, prikázal svokre, aby vzala vidly, postavila sa s nimi k jame a nikomu za žiadnu cenu nedovolila s niečím hýbať.

                A tak som stál pri jame, hľadel som na svokru, ako stojí s vidlami v rukách, a videl som, že sa musí veľmi premáhať, aby neskočila dolu a nezačala prehrabávať hlinu, na ktorej sa blýskali žlté mince. V duchu som sa modlil, aby sem teraz nedokvitli Mitrovičovci. Keby sa tu objavili, neviem, čo by urobila, lebo určite by nevedeli udržať na uzde zvedavosť. Mince ležali na ich zemi a to by im mohlo zatemniť mozog. To, ako tuho zvierala rukoväť vidiel, ako ich držala zdvihnuté vo výške pŕs, špicami obrátené smerom k ich zemi, potvrdzovalo moje obavy.

                Prešiel som na opačnú stranu jamy, takže teraz mierila vidlami rovno na moju hruď, a až potom, keď jej vidly klesli k nohám, moje myšlienky sa mohli vrátiť k tomu, čo mi v uličke rozprávali chlapi, a pokúsiť sa predstaviť si, čo sa asi mohlo stať v mlyne tesne pred jeho skazou.

                To, že generál SS Pittlanz poslal do obrannej línie všetkých dôstojníkov s príkazom, aby sa auto so samopalníkmi vrátilo po neho najskôr o hodinu, nebola náhoda, ale súčasť vopred pripraveného plánu. Pri jeho vykonaní nepotreboval svedkov. Ani z vlastných radov. Len čo vonku zanikol zvuk vzďaľujúceho sa auta, Pittlanz vytiahol parabelu, namieril ju na mlynára a vyzval ho, aby mu okamžite vydal zlaté doláre, lebo inak postrieľa celú rodinu.

                Mlynár videl, že nežartuje. Front sa nezadržateľne blížil a esesáci boli mimoriadne podráždení.

                Pred dvoma dňami nahnali všetkých mužov i starších chlapcov z Tinkoviec kopať protitankové zákopy a jehovistov, ktorí odmietli splniť rozkaz, držali v jarku po krk ponorených v ľadovej vode.

                Preto teraz iba smutne pokýval hlavou a povedal, možno dúfajúc, že sa mu podarí získať čas a útočníka vo vhodnej chvíli ovaliť lopatou po hlave: „Ja som osem rokov robil v pittsburských majnách, pán veliteľ! Ale dobre! Vy ste generál. Dám vám všetko, len nás nechajte nažive!“

                Potom zaviedol Pittlanza do mlynice, kde v ľavom dolnom rohu, pol metra nad podlahou, omietka pri klopaní znela. zvlášť duto. Poobíjal ju kladivom, a keď sa pred nimi začernela diera, strčil do nej ruku až po lakeť. Pittlanz spozornel a tuhšie zovrel v ruke parabelu, lebo si mohol myslieť, že mlynár vytiahne z diery – pištoľ. Ale keď sa ten vzpriamil, v rukách držal plechovú škatuľu. Odklopil veko a generál od prekvapenia zdvihol obočie. Zlaté doláre svietili ani mesiac v splne.

                „To je všetko, pán veliteľ,“ povedal mlynár.

                Generál otrčil k nemu ruku s aktovkou a mykol parabelou. Mlynár vysypal doláre do tašky a tá sa znovu ocitla v Pittlanzovej ľavej ruke. A vtedy začuli zunenie leteckých motorov. Generál zahnal mlynára do kúta, donútil ho zdvihnúť ruky nad hlavu a otočiť sa tvárou k stene. Potom utekal von.

                Prvá bomba dopadla doprostred dvora a vyhĺbila kráter. Pittlanz skočil doň, hodil sa na brucho, pustil aktovku a rukami si obopol temeno hlavy. Tam ho našiel kameň, opretý o zvýšené podstenie dvadsať rokov, odhodený na dvor tlakovou vlnou druhej bomby, ktorá prerazila strechu i podlahu poschodia, preletela na prízemie a tam detonovala. Pod meter širokým a štyri centy ťažkým mlynským kameňom nemal generál šancu. Kameň dopadol na neho so strašnou silou a zlomil mu väzy, takže smrť bola okamžitá. Ostatné dokonali ďalšie bomby, letiace zvyšky múrov, trámy, laty, tehly, tony zeminy a oheň, ktorý zachvátil celý mlyn.

                Ale možno to bolo tak, že Pittlanz sám vysnoril skrýšu s dolármi, a keď ho pri tom mlynár prichytil, vytiahol na neho parabelu.

                „Pittlanz,“ povedal som svokre a ukázal som na kostru v jame. „To je Pittlanz, mama – kameň pomstil pradeda...“

                Hľadela na mňa neprítomne a ja som si uvedomil, že o niektorých veciach je lepšie nehovoriť ani pred najbližšími ľuďmi.

     

                Nik, ani policajti nevedeli, akú dostane svokor odmenu. Niekto hovoril o desiatich, niekto o dvadsiatich percentách. Pre niektorých Tinkovčanov sme však už teraz boli milionármi. Nálada v obci bola napätá, ľudia sa nevedeli sústrediť na robotu. Zhlukovali sa na rohoch ulíc, posedávali v krčmách, vzrušene debatovali o Skuptošových dolároch, rozhorčovali sa nad svetskou spravodlivosťou. Mimoriadne vzrušenie vládlo aj u našich susedov. Mitrovička bola od rodu prostoreká, a tak sa ľudia v obchode rýchlo dozvedeli, čo sa robilo u nich doma v ten deň.

                „Povedz mi, človeče nešťastný, prečo ty musíš vždy zmeškať každý vlak?!“ zvolala a zašermovala mužovi nad hlavou päsťou. Ten bol práve ponorený do alkoholického oparu.

                „Okradol ma, olúpil!“ vykríkol Mitrovič. „Do novín ho dám, televíziu naňho pošlem! Na súd ho poženiem, žalobu naňho podám!“

                „Žalobu?!“ zvrieskla Mitrovička. „Ža-lo-bu?! Ty-y? A prečo? Načo? Aby sa nám celý svet vysmial?!“

                „Zlatiaky boli na mojej zemi – mne patrí odmena!“ udrel si do pŕs Mitrovič päsťou.

                „Nálezné patrí nálezcovi, ty trubiroh! Keby si bol dal polovicu na žeriav, aj ty si mohol byť nálezcom a delili by ste sa na polovicu!“

                Sused sa zahrozil päsťou oknu. „Veď len počkaj! Ja si cestičky nájdem. Ani sto fiškálov mu nepomôže!“

                Potom chodil dva týždne do mesta, minul kopu peňazí na autobus. Niektorí Tinkovčania ho videli, ako sa vážnym krokom prechádza pred budovou súdu, ktosi ho zazrel aj na prokuratúre.

                Svokor čakal doručenku, ale tá nešla.

                Tak prešla jeseň aj zima a prišla jar. Mitrovič sa nám vyhýbal, a keď si viac vypil, kričal ponad plot, že sme ho okradli, a vyhrážal sa, že nás povláči po všetkých súdoch, že nás dá do novín a pošle na nás televíziu. Svokor sa robil hluchý a slepý, lebo dúfal, že sused po čase dostane rozum.

                Hoci nad nami dlho viselo čosi hrozivé, fakt je, že Mitrovič na môjho svokra žalobu nakoniec nepodal a náš život sa mohol vrátiť do normálnych koľají.

                Dokončili sme plot, a tým sme sa oddelili od susedov. Pittlanzove telesné pozostatky sme po návrate zo súdneho lekárstva, kde sa potvrdil môj predpoklad o zlomených väzoch, uložili na vojenskom cintoríne, no parabela bola taká rozožratá od hrdze, že sme ju museli hodiť do smetí.

                A keď prišlo nálezné – päťstotridsaťšesťtisíc korún – moji svokrovci dali tristotisíc na výmenu zhrdzavenej strechy na tinkovskom kostole.

                Niektorí ľudia vo valale dodnes hovoria, že mohli dať aj viac.

     

    Pomsta

                Poviem vám čistú pravdu, pán sudca, nebudem nič tajiť: to zapálenie chaty si u mňa objednal bratanec Haďo, náruživý poľovník, chcel sa pomstiť susednému združeniu za toho krásneho dvanástoráka, ktorému toľko nosil na chrbte jadro i seno, a oni mu ho zastrelili len dva metre od hraničného kameňa.

                „Je to výsmech civilizácie,“ povedal mi Haďo toho večera. „To mi urobili naschvál a za to ich trest neminie!“

                „A nebolo by lepšie, keby si to nechal na Boha?“ povedal som. „Jeho mlyny síce melú pomaly, ale – “

                „Nie,“ povedal. „Urobíš to ešte tejto zimy. Dám ti za to štyri tisícky. Dve teraz a dve potom, keď to ľahne popolom.“

                „Dobre. Kedy to mám urobiť?“

                „V poslednú februárovú sobotu. Budú mať ples, vtedy to bude najlepšie. Bol si tam už niekedy?“

                „Nie,“ povedal som a bola to pravda.

                „To nič. Nájsť ich chatu bude pre teba hračka. Je len dvesto metrov od jedlinky – spoľahlivo ťa tam dovedie cesta.“

                Mal som pred sebou celé dva týždne, pán sudca, mohol som sa na to dôkladne pripraviť. Kanistra s benzínom stála za skriňou v šopke, hodil som na ňu koberec, a keď som rúbal triesky, vždy som ju skontroloval. Do plecniaka som si nabalil pásy zo starých košieľ a štyri sviečky a potom už išlo len o to, aby do dvadsiateho piateho nenapadol sneh.

                Každé ráno som sa pozrel na teplomer na vonkajších dverách, ale najmä na tlakomer v predsieni, a modlil som sa, aby neprišla chumelica, lebo aj malé decko vie, že nie je možné ísť po snehu až do jedlinky a nezanechať nijaké stopy. Pravda, pri troche dobrej vôle by sa bolo dalo cestovať aj autobusom do susednej dediny a dostať sa tam zvážnicou, ale s trojlitrovou kanistrou v ruke a bez píly by to muselo pripadať čudné aj najhlúpejšiemu človeku. Aj keby som kanister vopchal do plecniaka, neznámy muž v terénnom oblečení je vždy podozrivý.

                Všetko mi hralo do karát, pán sudca, všetko mi žičilo: štyri tisícky sú v dnešných časoch peniaz nie na zahodenie. Vo vrchoch trešťal mráz, vietor vyl ako lačný vlk, na oblohe ani mráčka. Sneh nebude! Zababušený do svetra a vatovaného kabáta, vybral som sa chlievnou dolinou hore hneď po obede, lebo vrátiť som sa chcel ešte za vidna. Sviečky som odskúšal v dielni, naschvál som vybil poistky, aby som ich mohol zažať a odstopovať, ako dlho budú horieť, kým sa plamene knôtov, skôr ako zhasnú, spoľahlivo dotknú flanelových pásov namočených v benzíne, natiahnutých až ku kôpkam suchého sena, obložených bukovými trieskami. Podľa mojich výpočtov mali plamene vyšľahnúť tesne predtým, ako začnem lúkami zostupovať k potoku, ktorý ma bezpečne privedie nazad. Kráčal som hore brehom a potil som sa pod ťažkým nákladom ako kôň. Kým som sa dostal k jedlinke, vietor utíchol a všade bolo plno šuchotu.

                Z komína chaty sa nedymilo.

                Bola celkom nová. Trochu ma zamrzelo, že ju budem musieť zapáliť. Chvíľu som sa na ňu díval z okraja čistinky, potom som vzal skalu nie väčšiu ako päsť a hodil som ju do chaty. Trochu som ešte postál a potom som sa pohol dopredu.

                Zámok na petlici som odrazil raz-dva, pán sudca, veď som zámočník.

    V chate páchlo senom a myšinou. Teraz len čím prv zapáliť sviečky, vravel som si, nastražiť pásiky a rýchlo uháňať preč!

                Hoci som robil v rukaviciach, ruky mi páchli benzínom. Budem si ich musieť poriadne vydrhnúť solvinou, vravel som si, keď som sa ponáhľal nazad lesom a potom lúkami. Niekoho náhodou stretnem a on si pri vyšetrovaní potom spomenie, že ma stretol a že som páchol benzínom.

                Všetko šlo podľa plánu. Keď som sa na konci lúk obzrel, nad hrebeňom sa začala rozlievať krvavá žiara. Zárobok je vo vrecku! pomyslel som si.

                Rýchlo som zišiel do doliny k potoku a starou lesnou cestou som sa dostal až k humnám. Dedina bola ponorená do modrastého dymu, čo stúpal z komínov, ale inak nebolo nikde živej duše.

                O tri dni dobehol do nášho dvora Haďo.

                „Hlavu ti rozkolím, ty somár!“ zasyčal mi do tváre. „Čiu chatu si to zapálil, há!?“

                „Predsa ich, nie?“ povedal som.

                „Starú belu! Našu! Našu si zapálil, ty hrdlorez, našu novú chatu, čo sme si len vlani postavili pred jedlinkou!“

                „Ale veď si vravel, že pred jedlin – “

                „Nie pred jedlinkou, ale za, za, tak som vravel, ty hlupák! Dávaj tie groše nazad, lebo – “

                Vzal peniaze a odišiel. A ja som sa šiel hneď prihlásiť na políciu. Prosím vás, pán sudca, zavrite ma! Zavrite ma aspoň na päť rokov, lebo Haďo ma inak – ako ho poznám – pri najbližšej príležitosti určite zabije...

     

    Slobodný na Slovensku

                V deväťdesiatom štvrtom roku som sa priženil do cestovateľskej rodiny.

                Moja polovička sa ešte dva dni pred sobášom fotografovala na kolonáde v Karlových Varoch s tromi černochmi a tá fotografia potom kolovala na svadobnej hostine z ruky do ruky; každý obdivoval, ako sa černosi milo usmievajú a aké majú biele zuby.

                Môj svokor bol ešte tesne pred našou svadbou na Kanárskych ostrovoch; hral tam lízaný poker s istým arabským šejkom, a nebyť smoly, ktorá sa mu v ten deň lepila na päty už od rána, možno by sa bol na svadbe svojej jedinej dcéry zúčastnil iba elektronicky – cez internet. Ale keďže v ten deň môjmu svokrovi vôbec nešla kocka, niečo pred deviatou sa zjavila nad humnom obria helikoptéra a vo výške štyristo metrov sa asi päť minút otáčala okolo vlastnej osi, aby dedinčania mohli dosýta obdivovať jej majestátnosť. Potom sa od nej odlepila čierna bodka, oblohu zakryl žltý padák a svokor s prilbou na hlave svižne dopadol medzi hriadky so skorou kapustou a neskorým bôbom. O necelú štvrťhodinku už stál v gala na prahu jedálne a kuchárkam názorne predvádzal, ako majú nosiť na stôl slepačiu polievku.

                Moja žena sa deň po svadbe odobrala na trojmesačné školenie do Trenčína. Tam sa expresne rýchlo zoznámila s istým osamelým rybárom, ktorý jej v tôňach pod železničným mostom názorne predvádzal, ako sa lovia sumce na káčatá. Ženu natoľko zaujal, že nielenže celkom prestala chodiť domov, ale navyše mi riekla, že ak ju chcem už silou-mocou vidieť, aby som chodil ja za ňou nočným rýchlikom. No mne sa už na prvej ceste všetko tak pomotalo v hlave, že v Trenčíne som ani nie po hodine vysvetľovania nevedel pochopiť, kde je sever a kde juh, načo rybár zlomil udicu a vyhlásil, že keby bol on na mieste mojej ženy, okamžite by sa so mnou rozviedol.

                V tom čase začala moja svokra vyvíjať čulú opatrovateľskú činnosť. V piatom dome povyše nás bývali dvaja starci-trpaslíci a tí sa po celoživotnom príkladnom súžití natoľko znenávideli, že si začali viesť každý vlastnú domácnosť: oddelene si varili, šporili, prali každý v osobitnej práčke, každý mal vlastný záchod a na spestrenie dlhej chvíle sa zavše na cestnom môstiku trepali otcovskými cepmi tak veľmi, že neraz krvička potôčkom vytiekla. Svokra im denne nosila v kastróli obed pozostávajúci z tučného bravčového mäsa, zo smotanovej omáčky a z knedličiek presiaknutých prepálenou masťou, tajne dúfajúc, že ak sa aj po takom výdatnom kŕmení navzájom nepohlušia na môstiku, určite, ich trafí šľak na záchodoch a nám padne do lona nielen ich tehlový dom, ale aj všetky „cenné papieriky“, ktoré stihli jeden pred druhým poskrývať do škár v múre.

                Keďže som ju viac ráz nachytal, ako stojí s neprikrytým kastrólom v blízkosti tiráka, rovno pri výfuku, kúpil som v miestnej lekárni niekoľko balení flavobionu a ten som potom rozdal znepriateleným bratom-trpaslíkom, aby boli ich pečeňové bunky chránené pred poškodením. Asi po mesiaci tejto svokrinej iniciatívy si istí vzdialení príbuzní zmysleli, že by sa o bratov-trpaslíkov mohli starať aj oni. Moju svokru poznali odmalička, a preto usúdili, že ona tam nechodí len tak.

                Raz dopoludnia, keď sa tam zjavila s obrovskou misou vrchovato naloženou kapustnými haluškami, schopnými zaťažiť zažívací trakt nad prípustnú mieru, našla tam chlapa z tej konkurenčnej rodiny: v novinovom papieri vynášal z domu výkaly jedného z bratov. Chlap širokým oblúkom odhodil balík na hnojisko, nato sa obrátil k svokre, posmešne fľochol na obrovskú misu s mimoriadne mastnými kapustnými haluškami, ktorými by nasýtil aj regiment vojska, a riekol: „Tak to im ty nosíš toto olovo, Gitka? A ja som sa čudoval, od čoho majú moji bratniaci celé týždne také zabetónované črevá...“

                „A odkedy sú ti bratniaci?“ riekla moja svokra a prepálila ho zlostným pohľadom. „Pokiaľ sa pamätám, vy ste s nimi v rodine nikdy neboli...“

                „A ty si s nimi v rodine bola?“

                „Jasné, že bola. Náš strýko bol vlastný bratniak ich ujca.“

                „Tak ako moja mater! Miešaš sa im do života a ja im potom musím nosiť preháňadlá, aby sa mohli vyprázdniť.“

                „A kto ťa o to prosí, há?“

                „Oni ma o to prosia! Kdesi čítali, že ak sa nevyprázdnia aspoň raz v týždni, umrú na otravu. To by si sa potešila, keby tak otrčili kopy tá, čo?“

                Svokra sa s ním ešte chvíľu škriepila a nakoniec sa dohodli, že ona im bude nosiť čo najmastnejšie jedlá a on sa zase bude starať o to, aby im zostali v črevách čo najdlhšie; nech len zgebnú čím prv, aby si mohli so svokrou rozdeliť dom i peniaze na polovicu...

                Hoci som mal vtedy iba dvadsaťštyri rokov, stále som mal na pamäti príslovie, že Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Varoval som svokru pred odsúdením celou dedinou, prosil som ju, aby opatrovanie bratov prenechala nejakému sociálnemu ústavu, a ak sa už chce o nich silou-mocou starať, aby im nosila jedlá diétne, lebo osemdesiatroční ľudia nesmú jesť ťažkú stravu, ale ona sa mi vysmiala.

                Hrom z jasného neba nedal na seba dlho čakať.

                Raz ráno som ju našiel ležať na mostíku pred domom bratov; vedľa jej bezduchého tela ležala prevrátená veľká misa s huspeninou. Svokre nebolo pomoci. O tri dni sme ju uložili do rodinnej hrobky, ktorú si dala postaviť ešte pred piatimi rokmi.

                O týždeň nato náhle skonal aj onen chlap z konkurenčnej rodiny a bratov-trpaslíkov sa ujal sociálny ústav, kde potom žili v jednej izbe v príkladnej zhode a láske ešte celých jedenásť rokov...

     

                Keďže naša rodina bola ustavične na cestách, celé gazdovstvo ostalo na mňa.

                Svokor každej jari kúpil tri ružové prasiatka, šesť zádumčivých moriakov, dvadsať sliepok aj s kohútom, ktorý bol taký bezočivý, že ma nielenže naháňal po celom dvore, ale ani mi nedovolil, aby som sa vymočil: len čo som sa postavil k rohu plevne, hneď bol pri mne; obchádzal ma zo všetkých strán a chcel mi ďobnúť do rozkroku...

                Okrem toho tu bola aj veľká záhrada s lúkou, tú bolo treba dva razy za rok kosiť, a na konci lúky boli ešte tri pásy poľa; na jeden sme v jeseni siali oziminu, na zvyšné dva na jar zeleninu, kukuricu a zemiaky.

                Moja žena ustavične chodila na všelijaké školenia a stáže. Svokor trávil väčšinu času v ďalekom zahraničí v spoločnosti texaských naftových magnátov alebo bohatých arabských šejkov, a keď sa dosýta nabažil obchodov, zjavoval sa na dvore ako duch; raz skákal padákom z helikoptéry, inokedy ho videli pri Ontárovom spáde, zjavil sa na dvore akurát vtedy, keď som si po celodennej drine chcel sadnúť s knihou pod starú vŕbu. Dlho mi triasol rukou a vravel: „Tak ako, synu? Svinkám sa darí? Priberajú, priberajú?“

                A ja som sa červenal a zajakavo som mu odpovedal, že som v svinskom truse našiel hlísty a bude treba privolať zverolekára.

                „Ako to privolať zverolekára?“ začudoval sa môj svokor. „Ako to privolať? Keď som tie prasce kúpil, nijaké hlísty nemali.“

                „Vtedy možno nemali,“ povedal som ja. „Ale teraz majú.“

                „Ako to, že majú?“ povedal svokor, pohadzujúc si v ruke pokerovými kockami. „Ako to, že majú? Tie hlísty nemohli dostať len tak! Ty si ich musel kŕmiť zábarom z nejakého špinavého šrotu!“

                Pozval som ho do garáže, kde stálo zo dvadsať vriec s kukuričným a jačmenným šrotom, otvoril som krajný mech a on, naberúc šrot na dlaň, vyšiel na dvor, kde si ho pozorne obzeral lupou, ktorú mal vždy v bočnom vrecku saka, lebo bol sviatočný filatelista a svojim obchodným partnerom rád dával ako pozornosť naše známky. A keďže v ňom nenašiel ani smietku špiny, odkladal lupu do bočného vrecka a vravel: „A káva je kde?“

                „Aká káva?“ spýtal som sa.

                „Aká káva, aká káva. Moja káva! Mal som v kredenci celý balíček – prečo nestojí šálka na obločnej rímse?“

                Nikdy som kávu nepil, všetka na svete mi mohla byť ukradnutá, a hoci sa mi nemohlo ani prisniť, že svokor sa vráti z cudziny práve dnes, mlčal som, akoby som bol vinný aj v tomto prípade len ja.

                A svokor – okamžite vycítiac moju prevahu – odišiel do marketu, kde pil kávu celý večer, aby dedine ukázal, akého má nepodareného zaťa.

                Onedlho som sa dočkal prekvapenia aj v práci.

                Našu dielňu presťahovali z prízemia na štvrté poschodie, na koniec asi päťdesiat metrov dlhej chodby, a keď som sa ráno pri vystupovaní po schodoch náhodou zastavil, aby som si podvihol padajúce nohavice, okamžite bol pri mne niektorý z vedúcich a dychtivo sa pýtal: „Čo je, čo sa robí? Nestačíte s dychom? Viete čo, zastavte sa popoludní na osobnom, dajú vám tam taký papier...“

                „Ale ja stačím s dychom,“ povedal som.

                „Tak prečo ste sa potom zastavili?“

                „Padajú mi nohavice, chcem si ich podvihnúť.“

                „A prečo vám padajú nohavice? Azda ste len nezačali rapídne chudnúť? Ej, to nie je dobre, ak človek len tak, z ničoho nič chudne.“

                „Ale veď ja mám stálu váhu...“

                „To nič. Nezaškodí, ak si popoludní zájdete na osobné po ten papier...“

                A keďže mi to potom zopakoval aj môj majster, popoludní som sa voľky-nevoľky zastavil na osobnom, tam mi vtisli do ruky papier, na ktorom stálo, že na druhý deň sa musím dostaviť na povinnú lekársku prehliadku, o čom im mám potom predložiť potvrdenie.

                V tom čase sa na poradách začalo vo veľkom hovoriť o prepúšťaní z práce a mne hneď blyslo hlavou, že som medzi tými, ktorých sa zamestnávateľ chce zbaviť ako prvých. Toto je spôsob, ako ma psychicky rozkolísať; veď človek, pre ktorého je problém vyjsť pešo na štvrté poschodie, zrejme do práce nepatrí.

                Atmosféra v budove začala byť dusná.

                Takto postupne vyliali piatich ľudí.

                Na mňa začali ísť od lesa.

                „Chyľajko, Chyľajko,“ oslovila ma raz jedna zo sekretárok, práve tá, od ktorej by som to bol najmenej čakal, a zhlboka vzdychla, aby ukázala, ako veľmi jej na mne záleží. „Váš svokor je podnikateľ, manželku vám každú chvíľu ukazujú v televízii – a vy sa takto trápite! Nebolo by vám lepšie doma...?“

                „Ako to myslíte?“ spýtal som sa. „Prepáčte, ale nerozumiem...“

                „Tento rok sa ešte dáva odstupné... No či sa bude dávať aj o rok – to vie len pánboh...“

                „Tak vy mi radíte, aby som sám od seba vystúpil z roboty?“

                „A nebolo by to pre vás lepšie? Reorganizácia príde tak či tak. Kto odíde teraz, dostane šesťdesiattisíc, no kto až o rok, možno ani halier... Človek nemôže sedieť na dvoch stoličkách naraz.“

                „Prepáčte, ale teraz už vôbec nerozumiem...“

                „Ale, Chyľajko, len sa nehanbite! Veď aj pri gazdovaní môže mať človek pocit užitočnosti... My o vás vieme všetko.“

                „Všetko...? Ale – ako to – všetko?“

                „Že máte rád zvieratká... svinky... moriačiky... sliepočky, kohútiky...“

                Zrazu som si ju predstavil učupenú za našou plevňou s otrčeným holým zadkom a s naším kohútom bojovne obskakujúcim okolo nej a očervenel som ako túz. Pochopila to celkom opačne.

                „Neváhaj, Ďusi!“ zvolala a hodila sa mi okolo krku. „Miluj ma! Som taká osamelá! U vás v stodole by nám bolo tak dobre! Chodila by som za tebou posledným autobusom, tvoja žena je aj tak stále preč, svokor je tiež viac za hranicami ako doma...“

                Keďže som videl, akí by boli všetci nesmierne šťastní, keby som sám od seba odišiel z roboty, ešte v ten istý deň som zašiel na osobné a povedal som im, že súhlasím...

                Naša budova omladla o sto rokov.

                Všetci sa na mňa milo usmievali, potľapkávali ma po pleci, kupovali mi v bufete malinovku, obložené chlebíčky a vraveli, že som chlap, ako sa patrí.

                No prekvapenie ma čakalo aj doma.

                Hneď v prvý deň slobody som sa z rádia dozvedel, že na môjho svokra bol vydaný zatykač, lebo svojím podnikaním pripravil o peniaze tisíce penzistov... Škoda je niekoľko miliárd... Hlásateľ ešte oznámil, že svokor zostal v zahraničí a dobrovoľne sa vydal do rúk tamojšej spravodlivosti. Teraz tam, chudák, sedí v ťažkom žalári, hráva s dozorcami lízaný poker a celú väznicu hostí drahými nápojmi, ktoré si dáva dovážať až z Paríža...

                Keďže postihnutí penzisti celé dni vystávajú pred úradom vlády a vykrikujú protištátne heslá, medzi ministerstvami zahraničných vecí prebiehajú úporné rokovania, aby bol môj svokor vydaný našim orgánom. Legislatíva onej krajiny je však veľmi zložitá a nie je reálna nádej, že by sa mohol ocitnúť pred našimi vyšetrovateľmi skôr ako o sto rokov...

                Znova ma ovial vietor slobody.

                Znovu som pocítil prílev síl.

                Bankové kontá boli pre mňa zablokované už od začiatku.

                Moja žena mi poslala mail, v ktorom mi s chuťou vynadala do škrobov; vraj som egoista, ktorému je absolútne ľahostajný osud našej rodiny, a preto ostáva aj ona za čiarou; musí pomôcť otcovi znášať údery osudu – s pomocou istého staršieho advokáta, do ktorého sa náhle zaľúbila...

                Konečne som mohol žiť podľa vlastných predstáv.

                Rozhodol som sa, že za získané odstupné postavím na lúke za plevňou veľký skleník, budem v ňom pestovať ananásy a tie potom predávať miestnym penzistom za symbolické ceny – aby som ich aspoň trochu odškodnil za finančnú ujmu, ktorú im spôsobil môj svokor... No najprv musím urobiť generálne upratovanie: domu i dvora...

                Keď som vo vinkľovej chyži začal skrúcať koberce, všimol som si, že medzi dvierkami nočného stolíka je privrznutý akýsi zelený papier. Vysvitlo, že ide o obal, aký sa používa v úradoch na uloženie spisov. Otvoril som ho.

                Oviala ma vôňa tlačiarenskej černe. Kriedový papier sa oslepivo leskol, trvalo hodnú chvíľu, kým som pochopil, že sú to diplomy, ktoré som dostal ako deviatak na zemepisných olympiádach – za umiestnenie na prvom mieste v okresnom, krajskom i celoštátnom kole...

                Tie diplomy mi teraz pripadali také neskutočné, že som radšej vyšiel na dvor, kde hundrali moriaky, grúlili svine a kohút zvolával sliepky k čerstvo nájdenému zrnu.

                Práve som začal vyvážať hnoj od svíň, keď sa na dvore objavil strýko Kunc, ktorý zo zásady nepočúval rádio a nepozeral televíziu. Zrejme sa práve vrátil z Afriky, lebo na hlave mal bielu tropickú helmu a v ruke držal oštep.

                Keď ma zočil takého zababraného, smradľavého od hnoja, prižmúril oči.

            „Tak ako? Sedíme, sedíme?“ spýtal sa ma uštipačne.

            „Sedíme, sedíme,“ odvetil som. „Nemôžeme všetci len cestovať po svete. Niekto musí aj sedieť doma a robiť...“

     

    Presvedčenie

                Jano a Emil sa nevideli tri roky. Kedysi sa poškriepili za slovo les – nevedeli sa dohodnúť, ako sa vyslovuje. Jano tvrdil, že mäkko, Emil zase, že tvrdo, a keď mu to brat nechcel uznať, na smrť sa urazil a z piatka na sobotu odišiel do západných Čiech, kde sa zamestnal ako školník na priemyslovke a býval v slobodárni za mestom.

                A zrazu ho po troch rokoch čaká na vrátnici telegram:

                PALETA SEDEM ROKOV NASTUP V PONDELOK AK MA CHCES ESTE VIDET PRID OKAMZITE JANO.

                Bol máj a v horách sa topil sneh. Nad Děčínom plávali drobné oblaky. Emil okamžite odišiel na stanicu, no keďže práve vypukol štrajk, nemal iné východisko, len nastúpiť na loď, čo začala pred časom premávať na tomto úseku až po Prahu. Až keď sa plavidlo odrazilo od brehu, zistil, že si zabudol kúpiť lístok. Plavčík ho predviedol pred kapitána a ten povedal: „Hja, milý-zlatý, nedá sa nič robiť! Ibaže by ste pomohli tuto plavčíkovi s palubou...“

                Emil si pomyslel, že peniaze sa mu ešte zídu, a súhlasil.

                Na ruzynskom letisku v Prahe bolo rušno. Emil na každom kroku vrážal do nervóznych, náhliacich sa ľudí, a keď sa dostal na rad, slečna spoza okienka mu riekla: „Tak vy by ste chceli letieť na Slovensko? Veľmi ľutujem, ale už je voľná len Ostrava. Napokon, tam môžete prestúpiť na rýchlik – Morava neštrajkuje.“

                Čo mal Emil robiť? Kúpil si lístok do Ostravy a o hodinu už hľadel, ako pod desaťmiestnym albatrosom rýchlo ustupujú biele dedinky Vysočiny.

                V Ostrave hravo prestúpil na rýchlik, no až od sprievodcu sa dozvedel, že tento rýchlik ide iba do Žiliny, ale že tam môže prestúpiť na ďalší rýchlik, ktorý má odchod už o pol hodinu a ide až do Košíc.

                V Žiline na peróne si Emil kúpil studené párky a teplé pivo a odhodlane nastúpil do rýchlika. Mal pocit, že už sa ničoho nemusí báť. Zjedol mináž, oprel hlavu o operadlo a zaspal...

                Prebudil ho škripot bŕzd a údery na okno, akoby niekto naň búchal kladivom. Emil vyskočil a vtedy uvidel, že okolo okna lietajú štrkové kamene. Vlak prudko zastavil a jeho hodilo do náručia statnej blondínky, čo sedela oproti nemu a odovzdane hľadela na tatranské končiare s bielymi čiapočkami na vrcholcoch. Emil sa jej ospravedlnil a vyšiel na chodbu.

                Popri vlaku bežali smerom k rušňu sprievodcovia a akýsi chlap vystrčený polovicou tela z okna, obrátiac sa k vybiehajúcim ľuďom, zvolal: „Prešli sme kravu, videl som to na vlastné oči. Pastier preháňal stádo cez koľajnice a jedna šla pozadu!“

                „Chuderka,“ povedala akási žena.

                Do Spišskej Novej Vsi sa vliekli krokom, no po výmene rušňa už rýchlik veselo jachal až do Košíc...

                Do okresného mesta prišiel prípojný vlak načas – niečo pred polnocou.

                Keď sa Emil od starého železničiara dozvedel, že prípojný osobák jeho smerom už dva roky nepremáva, kúpil od neho za päť stovák starý rozheganý bicykel, naskočil na sedadlo a dravo zakrútil pedálmi.

                Bol len niekoľko metrov od rodnej obce, keď začul tlmené puknutie a predné koleso sadlo na asfalt až po ráf. Emil hodil bicykel do priekopy a rozbehol sa do uličky, uprostred ktorej svietil do noci veľký poschodový dom.

                Prišiel dobre. Rozlúčková hostina s odsúdencom bola v plnom prúde. Jano sedel za vrchstolom, bratanec Ali hral na gitare a dve mladé, pekné sesternice dojemnými hlasmi spievali jeho obľúbenú pieseň.

                Bratia si padli do náručia. Potom zhromaždenie stíchlo a Jano predniesol prípitok. Vyslovil presvedčenie, že raz určite príde čas, keď iniciatívni a schopní ľudia, ako je on, nebudú musieť trpieť za pravdu v nápravných ústavoch, lebo slobodné podnikanie dostane zelenú bez obmedzenia. Potom odviedol Emila nabok, a keď si štrngli a vypili, riekol: „Tak ako, braček? Už uznávaš, že slovo les sa vyslovuje mäkko?“

                „Neuznávam,“ povedal Emil a vstanúc, zdvihol ruky nad hlavu. „V nijakom prípade! Veď len preto som prišiel, aby som ti to povedal.“

     

    Slamienky z Makova (úryvok z rovnomennej knihy)

                Bolo ráno. Sedel som v izbe za stolom.

                Ozval sa zvonec. Otvoril som dvere.

                Na chodbe stálo dievča v modrom svetri, v ruke držalo kyticu slamienok.

                „Dobré ráno,“ povedalo. „Nehnevajte sa. Toto vám posiela z Makova jedna teta.“

                „Aká teta?“ opýtal som sa a prekvapene som pozeral na slamienky. Nikdy sa mi nič podobné ešte nestalo.

                „To vám nemôžem povedať.“

                Vzal som kyticu, poďakoval som sa a nevedel, čo si s ňou počať. Dievča sa zvrtlo a odchádzalo dolu schodmi.

                „Počkaj!“ zvolal som. „Neodchádzaj ešte! Povedz mi aspoň jej meno! Jej meno!“

                Dievča na mňa pozrelo peknými očami a vážne pokrútilo hlavou.

                „Nesmiem. Teta by sa hnevala.“

                „A čo keby si si trochu oddýchla? Vonku je zima. Mám anízový likér...“

                „Nie, ďakujem. Zbohom. Mala som vám iba odovzdať slamienky.“

                „Počkaj! A odkázať... si mi nemala nič?“

                „Nie. Mala som vám iba odovzdať kvety.“

                Chvíľu som premýšľal, bolo mi trápne nechať ju odísť len tak, bez pohostenia. Bývam na kraji mesta, zachádzala si, možno preto zmešká do školy.

                „Tak mi aspoň povedz, ako sa voláš,“ riekol som.

                Dievča sklopilo oči.

                „Nie. Načo. Aj tak neviete, kto som. Bolo by to zbytočné.“

                „Počkaj! Ale od koho sú? Veď ich nemôžem prijať, keď ani neviem, kto mi ich posiela.“

                Dievča mlčalo.

                „Môžete si myslieť, že sú odo mňa,“ vyhŕklo odrazu.

                „Od teba? Ale prečo?“

                „Preto. Len tak,“ povedalo a bežalo dolu schodmi.

                Slamienky, rozprávkové kvety, ktoré mi poslala neznáma žena z Makova! Stáli vo váze na mojom stole a ja som nemohol od nich odtrhnúť oči. Celé hodiny som na ne pozeral, a ešte aj vtedy, keď mi od únavy padala hlava na stôl, cítil som ich osviežujúcu prítomnosť a v duchu som sa prenášal do čias, keď som ešte býval v Makove v rohovej izbe, ktorú všetci volali „Helenova chyža“, so svojou mladou ženou.

                Tamhore v Makove som prežil mnoho krásneho vo všetkých ročných obdobiach, ale najviac v jeseni, keď sa listy na topoľoch zapaľovali prvými žltými ohníkmi a dolu záhradami vozili ľudia vrecia plné zemiakov. Nič nebolo pre mňa jednoduchšie, ako sa .preobliecť do starých šiat, zvesiť z hrady zabudnutú motyku a nepozorovane sa pridať ku kopáčom.

                Keď leto s plným batohom odchádza na juh do teplých krajov, ľudia v Makove mávajú v očiach akýsi zvláštny druh rozochvenia, akoby im ani nebolo ľúto teplých dní, strávených v suchom poli pri prúdoch bronzového obilia, čo sa sype z kombajnov, plných ľudí z dedín so zvláštnymi menami, ukrytých kdesi ďaleko pod slnkom.

                Nič zvláštne som neprežil v Makove, nič, čo by nemohol prežiť každý človek, ak by tam žil tak rád ako ja.

                Kedysi koncom októbra mi kmotor Petrík daroval ručne tepanú bronzovú vázu so zlatými a striebornými ružami na brezovom dreve. Na tú vázu som sa potom díval vždy, keď mi bolo smutno; spomínal som na chvíle, prežité v jeseni tamhore v Makove, pod slnkom, ktoré svieti pre všetkých rovnako.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory