Foto © Lucia Gardin
Foto © Lucia Gardin

Foto © Peter Procházka


  • Životopis autora

    Milka ZIMKOVÁ sa narodila 1. augusta 1951 v Okružnej. Do základnej školy chodila v rodisku a v Kapušanoch, zmaturovala na gymnáziu
    Milka ZIMKOVÁ sa narodila 1. augusta 1951 v Okružnej. Do základnej školy chodila v rodisku a v Kapušanoch, zmaturovala na gymnáziu v Prešove. V rokoch 1969 – 1974 študovala herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Po skončení štúdia rok pôsobila ako herečka v Divadle pre deti a mládež v Trnave. Od roku 1975 je v slobodnom povolaní a venuje sa divadelnému žánru monodrámy. Pre svoje vystúpenia si píše vlastné scenáre. Spolupracuje s filmom, televíziou a umeleckými agentúrami. Ako herečka účinkovala vo viacerých celovečerných filmoch. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Esej

    Dráma

    • Neveľo nás idze, neveľo nám treba (1979)
    • Čas kikiríkania (1980)
    • Sojka (1980)
    • Žniva (1986)
    • To len tak naoko (1989)

    Scenáristika

    • Vstupenka do neba (1983, réžia Š. Uher)
    • ... kone na betóne (1995, réžia S. Párnický)

    Publicistika

    Iné

    • Krátky slovník nárečia slovenského okružniansko-šarišského podľa Milky Zimkovej (2004)
  • Charakteristika tvorby

         Šarišanka Milka Zimková vniesla svojím debutom Pásla kone na betóne (1980) do slovenskej literatúry, najmä do tej

         Šarišanka Milka Zimková vniesla svojím debutom Pásla kone na betóne (1980) do slovenskej literatúry, najmä do tej jej časti, kde dominujú ženské autorky, príjemný, osviežujúci vetrík. Z jej dvanástich poviedok zavanulo vzácnym korením – humorom. Nie bujarým, karnevalovým či nebodaj sileným, prehnane vulgárnym. Zimkovej humor je často skôr trpký, ľudsky chápajúci až nežný, ale aj ironický, presný, vždy vychádzajúci z poznania každodenného života. Života, ktorý si neberie ani servítku pred ústa, ani neberie na nikoho ohľady. Aspoň na Zimkovej ženy a dievčence isto nie.

         Zimková vychádza z dôverného poznania východoslovenskej dediny, na podčiarknutie autenticity svojej výpovede neváhala dokonca zaradiť do svojich poviedok šarišské nárečie.

         Zimkovej debut však upúta aj zrelosťou umeleckej výpovede, jej hutnosťou a premyslenou skratkou. Sviežosťou, neskĺzavaním do banalít a sentimentálností ani v situáciách, ktoré na to priam zvádzajú (napríklad poviedka Žniva). Radšej dáva svoje ženy, svoje príbehy do neskrývaného súvisu i súladu s dianím, s dychom okolitej prírody.

         Takmer všetky ženské postavy sú síce v Zimkovej podaní osamelé, ale znášajú svoj údel viac či menej trpne. Uspokojujú sa s málom, respektíve si nahovárajú či pociťujú šťastie aj tam, kde nie je alebo je ho stopovo málo. Ale Milke Zimkovej nejde vo svojich poviedkach o nijakú vzburu, o nijaké búchanie na feministické brnenie, rovnako jej nejde ani o moralizovanie, nebodaj poučovanie či vztyčovanie prstov. Otvára okná. S obdivuhodnou dávkou empatie a smutno-veselo otvára okná do bytia svojich ženských hrdiniek, ktoré kráčajú svojou cestou medzi mužmi trpezlivo, vždy prichystané dať seba a svoj život, dať život rodu, obetovať sa bez výhrad a bezvýhradne, ba podať ruku do raja...

         No a čo (1986) – tak nazvala Milka Zimková svoju v poradí druhú knižku šiestich poviedok, v ktorej si zachováva optiku z debutu, no v oveľa väčšej miere zachytáva stret mesto – dedina, duel mešťanov a vidiečanov, kde „mešťanov“ vlastne zastupujú nedávni obyvatelia dedín. Všeobecne treba zdôrazniť, že vo veľkej väčšine prípadov Zimková volí odľahčený pohľad, a to aj tam, kde to môže skončiť tragicky, vyberá štipľavú šarištinu, výstižnú skratku. Zimková volí vtip, volí humor a bez nadsadzovania možno konštatovať, že medzi generačnými spolupútničkami je v tomto smere absolútna jednotka, v rámci slovenskej literatúry 20. storočia, v ktorej dominujú ženské postavy (a ich problémy), stojí Milka Zimková so svojím zmyslom pre humor (aj iným) hneď vedľa Zuzky Zgurišky.

         Poetika Milky Zimkovej je ustálená, ohraničená, má svoje pravidlá, svoje grify, tône i slnečné stráne, vychodené chodníčky, neprekvapuje, ale ani nezaskočí, nedeprimuje, nerozladí, predovšetkým je ľudská, prístupná na ten jej osobitý spôsob: sladkobôľny, smutno-veselý, paprikovo štipľavý.

    Bohuš Bodacz

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ČOMAJ, Ján: Sedem viet o siedmich knihách. (Gabriela Rothmayerová – Milka Zimková: Dve v tom). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 130, 2014, č. 4,

    ČOMAJ, Ján: Sedem viet o siedmich knihách. (Gabriela Rothmayerová – Milka Zimková: Dve v tom). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 4, s.  125.

    ŤAPAJOVÁ, E. – ZIMKOVÁ, M.: Ako vonia slovo (Rozhovor). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 3.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    ŠAH: Milka Zimková – 55. (Pripomíname si v auguste). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 7 – 8, s. 318.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    MACHALA, L.: Milka Zimková. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    ŠAH: Milka Zimková. (Pripomíname si v auguste). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 7 – 8, s. 317.

    BÁTOROVÁ, M.: Milka Zimková: Bez slov. In: Literárny týždenník, 13, 2000, č. 23.

    ČIERNA, M.: Írečitá aj bez nárečia (Milka Zimková: Bez slov). In: Literárny týždenník, 13, 2000, č. 26.

    ČÚZY, L.: Ťažko vymyslieť niečo nové (Milka Zimková: Bez slov). In: Slovo. Politicko-spoločenský týždenník, 2, 2000, č. 26.

    FARKAŠOVÁ, E.: Milka Zimková: Bez slov. In: Knižná revue, 10, 2000, č. 9.

    GRUPAČ, M.: Bez (zbytočných) slov (Milka Zimková: Bez slov). In: Slovenské pohľady, 4 + 116, 2000, č. 7 – 8.

    HRON, M.: Na rozpakách (Milka Zimková: Bez slov). In: Slovenské pohľady, 4 + 116, 2000, č. 7 – 8.

    KOBOŠOVÁ, L.: Šarišanka počúva a spomína (Milka Zimková: Bez slov). In: Kultúrny život, 1, 2000, č. 10.

    ŠIKULA, B. – BODACZ, B.: Skrytá galéria. In: Generačné portréty 2. Bratislava NLC 1998, s. 221 – 238.

    BODACZ, B.: Korenie zo Šariša. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 113, 1997, č. 6.

    KRET, A.: Milka Zimková a jej monodramatické divadlo. In: Teatro, 3, 1997, č. 1.

    ŠIKULA, B.: Priviate vetrom. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 113, 1997, č. 6.

    SOUČKOVÁ, M.: Iba odvaha nestačí. In: Romboid, 30, 1995, č. 8.

    MIKULA, V.: Literárne observatórium. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1989, s. 191 – 194.

    KOTIÁN, R.: Potvrdenie predstavy (Milka Zimková: No a čo). In: Nové slovo, 28, 1986, č. 17.

    MIKULA, V.: Ö (Milka Zimková: No a čo). In: Romboid, 21, 1986, č. 6.

    OKÁLI, D.: Boj Milky Zimkovej. In: Romboid, 21, 1986, č. 11.

    ŠPAČEK, J.: Milka Zimková: Pásla kone na betóne. In: Romboid, 18, 1983, č. 4.

    BLAHOVÁ, A. – ZIMKOVÁ, M.: Naše interview s Milkou Zimkovou. In: Nové slovo mladých, 4, 1981, č. 1.

    ČERTÍK, J.: Všetko – len nie idyla (Milka Zimková: Pásla kone na betóne). In: Romboid, 16, 1981, č. 4.

    LIBA, P.: Milka Zimková: Pásla kone na betóne. In: Slovenské pohľady, 97, 1981, č. 4.

    BLAHOVÁ, A.: Knižka o citoch bez sentimentality (Milka Zimková: Pásla kone na betóne). In: Nové slovo mladých, 3, 1980, č. 11.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Milka Zimková vtrhla do literatúry i do divadla ako živel. Prišla s osobitým videním a svojráznym umeleckým náhľadom.

    Milka Zimková vtrhla do literatúry i do divadla ako živel. Prišla s osobitým videním a svojráznym umeleckým náhľadom. Podala realistický obraz jedného uzatvoreného sveta. Alebo skôr znova a po novom otvoreného?

    Vladimír Justl

    Príbehy všetkých poviedok sú situované do prostredia súčasnej východoslovenskej dediny. Hoci ide o príbehy zdanlivo všedné a každodenné, majú tragikomický až baladický podtón. Sú vystavané na presnej charakteristike postáv v procese ich konania i v dialógoch. I v zložitých životných situáciách si zachovávajú realistický postoj, umocnený situačným i slovným humorom. Autorka nechala postavy hovoriť ich rodným šarišským nárečím, čím zdôraznila kolorit prostredia a autentickosť konania hlavných hrdinov.

    Jaroslav Rezník

    Vo výbere prostredia a tém je to zrážka tradicionalizmu s povrchnou modernosťou života, v žánrovom prístupe láskavý pohľad na svojho človeka až po hranicu neodsudku, teda až po chvíľu, keď by sa už malo súdiť, ale autorka sa vysmeje do očí všetkým potenciálnym sudcom, ba priam zvýskne: „No a čo?!“

    Anton Kret

    Napriek tomu, že Milka Zimková vydáva svoje knihy s niekoľkoročným odstupom, zostáva v povedomí slovenského čitateľa ako voňajúca trvalka. Sviežou originálnosťou a humorom zavoňal najmä jej debut Pásla kone na betóne, ktorý spolu s režisérom Štefanom Uherom ako scenáristka i predstaviteľka hlavnej úlohy pretransformovala do rovnomennej filmovej podoby. Na debut nadviazala opäť zbierkou poviedok s provokatívnym názvom No a čo. Obe Zimkovej knihy sa vyznačujú svojráznym humorom podčiarknutým šarišským nárečím. Pre Zimkovú a predovšetkým jej ženské postavy je príznačné, že sa vyjadrujú bez servítky pred ústami, priamo a často veľmi írečito. Šťavnato hovoria o svojom súkromnom mikrokozme, v ktorom nie je nič jednoduché, ale život predsa len musí ísť ďalej.

    Marek Hron

    Milka Zimková vo svojich novelách Pásla kone na betóne (1980) a No a čo (1985) do centra sujetov tiež vložila nerovnoprávne postavenie žien vo svete mužov, ale túto problematiku rozohrávala v autenticky sviežom prostredí šarišskej dediny, v širších socio-kultúrnych súvislostiach (vpád cudzích ľudí aj „nemravov“ do nej). A najmä hlbšie načrela do mentality regiónu aj svojich hrdiniek, čo ju napokon priviedlo k funkčnému využitiu citátov z autentickej šarištiny. Tým sa vpojila do prúdu rozmáhajúceho sa regionalizmu (Šikula, Ballek, Habaj, Zelinka, Hudec a i.).

    Viliam Marčok

    Leitmotív z poviedky Veľká noc zo zbierky Pásla kone na betóne – personifikovaný závan jarného vetra, čo „rozochieval telo mladej ženy“, čo „oblápal mladú ženu“, tak, „až to zabolelo“ – expressis verbis potvrdzuje, ba manifestuje, že ide o primárny sujetotvorný princíp. (...) Zimková sa netají svojím zámerom vytvárať paralely medzi prírodou a ľuďmi, ktorí sú jej súčasťou, najmä keď ide o sexualitu a s ňou súvisiacu plodnosť. (...) Dedina – valal – sa od druhej vojny zmenila. Myslenie ľudí sa však veľmi nezmenilo, a práve to vyvoláva úsmev, smiech. Alebo posmech? Predovšetkým súcit. Platí to nielen o prvej, ale aj o druhej knihe Milky Zimkovej No a čo. Od tej prvej sa odlišuje azda iba tým – najmä tým? – že jej rodáci sa čoraz väčšmi a čoraz odvážnejšie púšťajú do mesta, aby sa z neho napokon vrátili s polámanými krídlami. (...) Lebo nie je náhoda, ak sa sedemdesiatročný Janko Breza, ktorý si celý život vážil čestné ženy a preukazoval im úctu, v novele Chlapi umierajú po stojačky pýta: „Bože... prečo ja v živote len samé smutné ženy poznám?“ Pýta sa tak spolu s autorkou. Je to najvlastnejšia téma Milky Zimkovej.

    Bystrík Šikula

    Svojimi prózami Zimková obohatila slovenskú literatúru o írečité obrazy života ľudí zo šarišského regiónu, vniesla do nej svoj rodný (v kontexte textu funkčne pôsobiaci) dialekt a aj nemenej írečité, vyhranené ľudské (predovšetkým ženské) typy, charakteristické svojou pozitívnou naladenosťou, odvahou a ochotou podstupovať drobné i väčšie životné zápasy. (...) Takmer všetky Zimkovej hrdinky nielen z knihy Bez slov, ako to výborne postihol Vladimír Justl, pridobre vedia, že „zo života, od práce, od záväzkov, ale aj od radosti nemožno dezertovať“ (a ja dodávam, že ani od snívania, od nanovo sa rodiacej túžby po krajšom, šťastnejšom prežívaní nedezertujú tieto ženy, ktoré sú schopné obnovovať svoju silu predovšetkým z vnútorných zdrojov). Sú to ženy, ktoré potrebujú jasný životný cieľ a chcú si ho napriek občasným porážkam nanovo vytyčovať – a aj smerovať k nemu; ženy, ktoré vyhranenosťou a vnútornou silou často prevyšujú svojich partnerov. (...) V druhej časti knihy Bez slov zvýraznieva moment autorkinej sebareflexie ako herečky, spisovateľky, ženy i matky. Akoby v nich došlo u Zimkovej k istému „obratu k sebe“: témou nie sú osudy postáv z „valalu“, ale pohľad na seba ako umelkyňu a na svoju spoločnosť. Sú to vlastne autobiografické výpovede, šarmantné literárne minireportáže. (...) Zimková v nich –sčasti mimovoľne, sčasti zámerne – podáva veru neraz hojne ironicky sfarbenú správu o tom, ako sa v našej (prednovembrovej i ponovembrovej) spoločnosti žije umelcom, ba aj umeniu. Zimková akoby sa týmito „veľkomestskými“ , zväčša do prostredia bohémy situovanými textami posunula k menšej príbehovosti, epickosť tu nahrádza dialógmi, z ktorých sa – adekvátne prostrediu – takmer úplne vytráca typický dialekt (autorka po ňom siaha najmä pri vnútorných monológoch či tichých komentároch udalostí, akoby sa ním aj v tomto type próz overovala a potvrdzovala vlastnú identitu, určovala svoje osobné pevné body). V istom zmysle sa teda Zimková v knihe Bez slov predstavuje v novom svetle, nič sa však ani tu nestráca z jej svojského pohľadu a zo schopnosti premeniť opis vcelku triviálnej situácie, či bežného zážitku na plnokrvný literárny text.

    Etela Farkašová

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    O človeku, ktorý mal šťastie na dosah ruky, a naraz ho stratil, sa v okolí Prešova hovorí, že pasie kone na betóne. Čerpať
    O človeku, ktorý mal šťastie na dosah ruky, a naraz ho stratil, sa v okolí Prešova hovorí, že pasie kone na betóne. Čerpať a splácať daň je možné len z toho, čo dôverne poznáme, samopašne sa smiať a potichu plakať len s tými, ktorí sú nám najbližší. Stála som v spoločnosti marockého režiséra Ben Barku s jeho tlmočníkom Izakom. Ben Barka z rozvojovej krajiny perfektne hovoril po anglicky a ja, zo srdca vyspelej Európy, ani slovo. Učili sme sa len po rusky, už od tretieho ročníka základnej školy. Ale dnes som tomu rada. Ruský jazyk je krásny. Až teraz na staré kolená som sa dala na anglické školy. Viem, že podobné stretnutia na filmových festivaloch mi už nehrozia, ale čo na tom? Jedna moja známa na konto mojej oneskorenej usilovnosti poznamenala: „To ci budze platne akurat tak jak bajuz v rici.“
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Ivana Kraska za rok 1980 za knihu Pásla kone na betóne
  • Ukážka z tvorby

    VSTUPENKA DO NEBA (z knihy Pásla kone na betóne )      Bolo už akosi zvykom u tamojších ľudí nehovoriť si pravdu do

    VSTUPENKA DO NEBA (z knihy Pásla kone na betóne)

         Bolo už akosi zvykom u tamojších ľudí nehovoriť si pravdu do očí. Mimo očí sa zase hovorila taká pravda, ktorá už dávno nebola pravdou, takže málokedy ste sa dozvedeli pravdu.

         Absolutóriom siedmej triedy zédéešky započal pracovný pomer medzi Pavlinkou a Mäsozávodom. Osem hodín musela stáť pri páse, chytiť každú vyhotovenú klobásu do ruky a skontrolovať, či je všetko podľa noriem a predpisov. Cesta z obedňajšej zmeny na autobusovú stanicu bola pre ňu nekonečná, ešte šťastie, že viedla popri kasárňach s nemalou posádkou. Raz sa stalo: aprílový vetrík s vôňou topiaceho sa snehu vháňal miazgu do stromov a nevydržateľne jatril zmysly. Musela sa mu poddať...

         Joj, akou polahodou by pre ňu teraz bolo; keby jej aspoň raz pošepol: „Muselo sa stať, čo sa stalo. Prišiel tvoj čas.“

         Miazga, ktorú vtedy apríl vlial do stromov, začala sa meniť v puky, tie zasa v jasnozelené lístky, ktoré sa svojou sviežosťou núkali na pohladkanie. No nebolo nikoho, kto by pohladkal ju. Stačilo tak málo – len zľahka sa dotknúť strachom rozpáleného líca...

         Cestou z obedňajšej zmeny musela zavše postáť pod gaštanom, ktorý navidomoči premieňal ešte nedávne puky v kvety.

         Už sa nedalo tajiť.

         – Joj, či len tej vašej Pavlinke tote klobásky šmakujú...! Pozrite, jak prichádza k sebe, – vraveli dobromyseľní susedia jej materi, vediac pritom, ktorá odbila.

         – Mysli si, čo chceš, Haľko, ja ti len toľko poviem, že to musel byť Duch svätý... – vychádzajúc z drevenej cerkvi, dula Verešpejka do Hali z vyšného konca.

         – Veď deň pri dňu je na službe božej. Dobre som ja vravela, mali ju dať za mníšku.

         – Aj chceli, lenže tie školy nemala voľako na poriadok skončené. A neskaj bez nich ešte tak komediantom byť môžeš.

         – Už nie, veď som počula, že podaktorí z tých, čo sa v tom televízore vyškierajú, majú školy jak doktori.

         – Pánboh im hriechy odpusť, ale lepšie by urobili, keby sa tam nevyškierali, to ti vravím ja.

         – Veď hej. A bodaj by tá Pavlina nemala byť po kom. Či nepamätáš jej mater zamladi? Lietala jak suka s prebitú labu.

         Klobásky Pavlinke chutili, len čo je pravda, aj keď v nich bolo čoraz viac múky ako mäsa, no čo sa týka Ducha svätého, bol zhmotnený v podobe až priveľmi konkrétneho vojaka šiesteho pluku z kasární, pri ktorých gaštany tak sladko voňajú...

         Dala im jeho fotografiu a v jedno krásne júlové odpoludnie sa za ním vybrali: Pavlinin otec, jeho švagor a pohotovosť pri kasárňach mal aj ujcov syn, najlepší buldozerista v okrese. Na vrátnici im oznámili, že fotografia patrí šťastnému, ani nie hodinovému novomanželovi a otcovi týždňového štyriapolkilového syna. Nebyť naporúdzi najlepšieho buldozeristu v okrese, bol by Pavlinin otec isto-iste predčasne ukončil svadobnú hostinu, ktorá sa podľa informácií desiatnika príslušného útvaru konala slabých päťsto metrov od kasární.

         Petrov pôst sa blížil a čas hostín, svadieb a hodovania sa krátil. Za každú cenu bolo treba voľačo robiť. A keď veľmi chce, k tomu ešte celá, dosť početná rodina, niečo sa urobiť musí. Aj sa urobilo.

         – No, chlap je to šikovný, nemladý, nestarý, vlasy poredšie, hej, – začala všetečná Magduľa z Doliny – známa priekupníčka a dohadzovačka.

         – A nepije? – opýtala sa Pavlinka trochu bojazlivo.

         – Hm, hm, čo by to bol za chlapa, keby si nevypil! Vari by si takého? To len tí nepijú, čo majú boľaky na žalúdku. Niečo tam spomínali, že má dve prespanice, ale. ktohovie, či je to pravda, ľudia všeličo povedia. Ale keby aj, ty sebe, duša moja, už vyberať nemôžeš. Svoju hanbu nezakryješ... Zbohom tu ostávajte. Oh, bodaj ho, skoro som zabudla, v stredu o druhej ťa bude čakať pred starým bitúnkom, tam, ako je apatieka. Pôjdete kúpiť obrúčky. A... vezmi dajakú korunu pre každý prípad, bo sa môže stať, že on zabudne, šak znáš jak to chlapi, aby si potom neprišla naprázdno. Hej, čo som to ešte chcela... bude mať čierny ancug a bielu košeľu na sebe. No, buďte zdraví.

         Červenými, akosi privčas zrobenými rukami poťahovala Pavlinka kartúnovú blúzku, zakrývajúc hanbu, ktorú sa už nedalo utajiť, a nepovedala ani slova.

         Obrúčky sa v stredu kúpili (pochopiteľne, zabudol peniaze), ešte aj cestu z mesta domov a ruské vajce v automate mu musela zaplatiť, no šťastná rodina sa nad tým nemala kedy pozastaviť, lebo bola vrcholne zaujatá prípravami na svadbu.

         – Tak počkaj, ja zrachujem, – ozvala sa Pavlinina matka s okuliarmi na nose, spisujúc atramentovou ceruzkou počet pozvaných hostí. – No, tak so starou Cibuľačkou a jej zaťom by sme mali deväťdesiatjeden kusy. Hojojoj, špivali, hrali, ric me bolí, – zavyla s atramentovou ceruzkou v ústach!

         – Ak zavoláme Cibuľačku, musíme aj kmotru z Hlineného, a tam ich je neúrekom.

         Sčítavala, triedila, priberala dlho do noci, až skončila pri      cifre, a to ešte nie definitívnej – 130 kusov.

         – Nech to čert berie, veď dievka sa nám len raz vydáva a nech ľudia vidia a čudujú sa. Nie ako hen Miklotka. Toľko rečí bolo, že za pána svoju vydáva, za stavbyvedúceho, a svadba bola ani kar. A čoby sme nemohli! Pavlinka má v šporkase štyritisíc osemsto, zakoleme býka, pánubohu poručeno, takých päť by sme za neho vzali, môžeme aj prasa, palenčuhu máme ešte zakopanú, dačo prikúpime tuzexovej, tak na oko, a nech si pchajú gágory. On vraj .príde, to ešte Magduli povedal, len s desiatimi, na dvoch luxusných motoríkoch, každý v ruke s tortou, litríkom a mimo toho prasa, už spracované, my ho len prihrejeme.

         Nadišiel devätnásty august, sobota ráno, a už nič nemohlo zabrániť tomu, aby týždňové prípravy, s patričným ohlasom, nevyvrcholili v svadobnú hostinu. To, že sa domáci od roboty a nevyspania motali už tri dni ako mreny, nebolo akosi vôbec podstatné. Podstatné bolo, že si to všetko môžu dovoliť, zaklatým býkom počnúc a končiac krepovými pentličkami, poskrúcanými do girlánd od výmyslu sveta.

         Už od piatkového večera polovičku dvora zaberal vojenský stan ozdobený mladými, čerstvo sťatými briezkami, lebo nech rátali, ako chceli, aj s možnosťou, že deti do šestnásť rokov budú sedieť rodičom na kolenách, do troch veľkých chyží staršieho gazdovského domu všetkých vpratať nemohli. Veď nakoniec v tom stane bude lepšie, vzdušnejšie, ale jeden člen z rodiny, obyčajne starší, najlepšie abstinent (ak sa, pravda, nájde), nesmie z takéhoto stánku božích darov spustiť ani oko, aby sa viac nevynieslo, ako sa zjedlo a vypilo.

         Horlivejší domorodci okupovali svoje miesta už od včasného rána. Neskôr sa začali trúsiť tí poriadnejší, ktorí sa tvárili, že prišli iba darúnok odovzdať, pravdaže, odovzdávali ho tak, aby to každý nielen na dvore, ale aj na ulici počul.

         – Hej, Pavlinko, čuješ, no poď si odpratať toto džadovstvo, čo sme ti doniesli, – bolo podchvíľou počuť a Pavlinka nestačila odnášať velikánske balíky plné drevených struž1ín a v nich čajové, likérové a iné súpravy. Pochopiteľne, čím mali širší zlatý okraj, tým bolo lepšie.

         – Keď si to, Pavlinko, poukladáš do sekretára, ani čo by jeden gambu so zlatými zubami otvoril, – konštatovala dohadzovačka Magduľa, šacujúc obsahy jednotlivých balíkov.

         Minul sa už segedínsky, hovädzie nadivoko i čevapčiči, aj slnko sa blížilo k svojmu vrcholu, no luxusných dvoch motoríkov s mladým pánom nikde. Aj domáce klobásy sa minuli. Tuzexovej bolo už len pár litrov pod zámkou pre cudzích, keď okolo druhej hodiny popoludní zastal pred domom radosti autobus s bielymi stužkami vypustenými z okien. To by ešte nič nebolo, že autobus bolo niečo väčší ako očakávané dva luxusné motoríky. Všeličo sa stáva. Možno sa popsuli. No s tou spievajúcou chmárou, ktorá sa z autobusu začala valiť, s tou sa predsa len nerátalo. Začiatok trojstupu bol už v stane, a koniec ešte v autobuse.

         – Neveľo nas idze, neveľo nám treba, pohárik pálenky i falatek chleba, – zanôtil početný chór, snažiac sa zaujať čo najvýhodnejšie miesta za celofánom pokrytými svadobnými stolmi, ktoré už obsadili domáci svadobčania.

         – Och, Hančo, nech nás Panenka Mária zavaruje. Už poschádzali všetci a nevidno ani torty, ani spracované prasa, čo sme len prihriať mali. Niet hanby takto holoruč sa dovaliť?!

         Času na dlhšiu meditáciu nebolo, lebo vyhladovaný dav si žiadal svoje. Rezne, čo presahovali taniere, sa rýchlo míňali.

         – Tie veľké dávajte našim ľuďom. To tu ešte nebolo! My rezne jak pol stola, a oni, holota, nič! – vyhlásila šéfkuchárka Jolana a už aj začala triediť porcie pre domácich a cudzích.

         Keby znova nebol naporúdzi najlepší buldozerista v okrese, bol by rozžialený a rozzúrený Pavlinin otec vyhlušil jednu polovicu svojich nastávajúcich príbuzných a druhú donútil, aby obrátila kopytá dolu valalom.

         A tak čiastočne premožený žiaľom, čiastočne tuzexovým rumom (ktorého si dožičil v poslednej chvíli – nech aspoň ten tí odkundesi nevylúchajú), zaspal pod šopou, vôbec už netušiac, čo sa deje okolo neho.

         Domáci, ktorí doteraz striehli, či niekto z prišlých predsa len neskrýva niečo za chrbtom, nezbadali, že mladého pána niet. Možno by to boli zistili až pred oltárom, keby Pavlinka, ktorej predsa len najviac záležalo na jeho prítomnosti, nebola prišla do komory, kúta to všetkých hojností, kde bola zhromaždená rodinná elita, a nepovedala tíško, že ju ledva začuli:

         – Mamo, jeho tu niet... On s nimi neprišiel.

         – Jakého ďabla ti ešte treba! Málo máš tých, čo prišli?

         – Veď hej, ale jak pôjdem do cerkvi?

         Starej až teraz došlo, o kom je reč. Nebyť toľkých decibelov, ktoré neúnavne produkovala novozaložená bigbítová kapela s jedným a tým istým refrénom za každou pesničkou „Šťastnú si ma z koste1íčka domov odvedie“, boli by svadobčania počuli srdcervúci nárek, s ktorým Pavlinina matka, s rukami nad hlavou, letela k lesu. Našťastie ju včas dobehli a mokrým umšlágom priviedli k sebe.

         Medzitým nevedno skade a ako zjavil sa uprostred dvora mladý pán, ledva stojac na nohách a požmurkujúc na nechápavých svadobčanov. Pavlinka sa predrala k nemu.

         – Ha, teba, popečko, som už niekde videl, – zahučal a ťažkou rukou ju buchol po pleci. Keby Pavlinka nebola tak pevne stavaná, určite by sa bola zlomila vo dvoje. Zrazu, na počudovanie všetkých, schmatla ho za ruku a vliekla ho za sebou do zadnej chyže, určenej na prezliekanie. Posadila ho na stoličku, vyzliekla sako, ktoré už dávno nebolo čierne, a kockovanú preznojenú košeľu. Ručníkom mu utrela mokrý krk a z pripravenej kôpky na stole vybrala škatuľu s najnovším typom dederónky (podľa odhadu z vtedajšieho a zároveň jediného stretnutia – č. 43). Na posteli ležalo otcovo sako, ktoré si pred oným odpočinkom ešte stihol vyzliecť.

         Dosť sa Pavlinka ponamáhala, kým doň vpratala sčasti tvrdé, sčasti poddajné telo svojho nastávajúceho. Až teraz zbadala, že ani na jednej ruke nemá obrúčku.

         – Kde máš obrúčku?! – vyhŕklo z nej.

         – Obrúčku...? Obrúčku som predal moldavským cigánom, popečko, – zarehotal sa, zakloniac pritom hlavu. – Ale nič sa ty neboj, ja ti kúpim štyri také obrúčky... čo – štyri, desať ti kúpim, – zaerdžal znova a tresol ju po zadku.

         – ... o devat mesiacof novinky psali, že na švec vylecel pilotek maly... – ozývalo sa vonku vo chvíli, keď sa otvorili dvere zadnej izby. Držala ho pod pazuchou oblečená v strieborných brokátových šatách so silonovými volánikmi, s patričným ohľadom na stav. Brajchyn sa usmieval, ako sa na brajchyna patrí.

         Nasýtený dav, ničím nepomýlený, akoby sa predtým nič nebolo stalo, spustil vhodnú pesničku pre odobierku od rodičov, ktorí už čiastočne vzkriesení sedeli v prednej chyži s vreckovkami v rukách pre každý prípad. Vôbec im neprekážalo, že mladého zaťa zočili v tejto chvíli prvý raz v živote. Keď si pred nich nastávajúca manželská dvojica pokľakla, vyobjímali ho ako vlastného syna a na obidve strany vybozkávali. Tak ako sa medzi poriadnymi kresťanmi patrí, pri tom všetkom plakali, nevedno či od žiaľu, či od šťastia...

         Svadobný obrad sa odbavil o niečo skôr, ako je vo zvyku, keď je všetko – hlavne čo sa týka nevesty a jej panenského života – v poriadku. Znova treba pripomenúť, že nebyť dosť silných Pavlinkiných ramien, nie je celkom isté, či by sa mladý pán počas obradu nebol poskladal na kôpku. Našťastie nič také sa nestalo a rozbujarený dav, ktorý trošku pookrial v božom chráme, sa za sprievodu nadmerných decibelov uberal na vyšný koniec zaujať ešte nevychladnuté miesta za svadobnými stolmi. Hodovanie trvalo do bieleho rána. Mladého pána ako cára prenášali od stola k stolu, lebo sám už vonkoncom nevládal, a práve vo chvíli, keď sa ho chystali preniesť znova, zistili, že po mohutnom tele, ktoré sa podchvíľou povaľovalo tu na stole, tu na lavici, niet ani chýru, ani slychu.

         A bola to znova len ona, ktorej sa to najviac dotklo. S hlavou začepčenou v tuzexovej šatke vbehla do komory. Našla tam mater prevalenú na truhlici, v ktorej ešte čo-to bolo zo zásob tuzexovej, pre každý prípad, aby sa k nej nedopáril daktorý z tých odkundesov, čo nemajú hanby ani za náprstok, ľahla si na ňu, a tvrdo zaspala.

         – Mamo! Mamo! – šklbala Pavlinka mater zúfalo za plece. – Odišiel, niet ho...

         – Čo, kto?

         – Môj muž... niet ho...

         – Jáj, len toľko! Nech si ide do pekla. Hlavná vec, že si ty už na poriadok privedená a máš zase vstupenku do neba. Veselie bolo, ako sa na poriadnych kresťanov patrí. Veď človek už len vie, čo prislúcha bohu a čo ľuďom. Nie ako tá žobroč – ani jednu tortu nepriniesť... !

         Už sa rozjasňovalo, keď vysilená kapela ubrala zo svojich decibelov do úplného ticha. Hľadala kút, kde by mohla na chvíľu postáť, no v každom ležal niekto vyvalený kde-tu aj s kôpkou vyvráteného pokrmu, ktorého aj bez neprineseného prasaťa bolo nadostač.

         Vybehla do záhrady, už chcela odbočiť k lesu, keď pri poslednej jabloni zrazu zastala. Niečo sa v nej pohlo... Kvôli nemu sa to všetko dialo, a ono o tom ani nevedelo. Nemohlo za to ako ona vtedy, keď aprílový vietor vháňal miazgu do stromov. Už prišiel jeho čas... !

         Dalo o sebe vedieť, že žije.

         Slnko, ktoré ešte nestihlo zožltnúť, zalievalo slabým jasom plodmi obťažkanú jabloň, pod ktorou stála mladá žena...

     

    ŠŤASTIE AKO NA DLANI (z knihy Pásla kone na betóne)

         Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna Margita so svojím mužom Ondom a s piatimi deťmi v neveľkej chyži za jarkom.

         Deti rástli ako z vody, Ondo robil pri murároch, pil ako dúha, Margita za tmy vstávala, za tmy líhala a ako najlepšie vedela, starala sa o všetkých, aj o družstevné jalovčatá.

         Pol slova nikdy nepovedala o svojom súžení. Skôr naopak. Keď jej radili, aby si našla inakšiu robotu, lebo je to na ňu priveľa, povedala iba, že človek je na svete nato, aby robil.

         Keď jej hovorili o Ondovom pijanstve, dívala sa do zeme a povedala, že to každý chlap tak. Už sa nedalo spočítať, koľko ráz ho niesla zo susedného valalu na chrbte domov, keď neprišiel posledným autobusom. Chvíľu niesla, chvíľu ťahala, a keď už vonkoncom nevládala, zvalila ho do priekopy, aby si oddýchla a mohla ho ďalej vliecť. Hoci s ním cez valal nikdy nešla, ale vždy poza záhrady, aj tak o tom všetci vedeli. Podajedni sa smiali, podajedni čudovali, našli sa aj takí, čo za ňou zapľuvali. Dakedy i na jedenástu ťahalo, kým ho dovliekla domov. Menšie deti už obyčajne spali, väčšie čakali na večeru. Nasypala chytro ryže do mlieka, Ondovi vyzula gumáky, odskočila podojiť kravu.

         Keď prišla, Ďoďo už delil nedovarenú ryžu.

         Deti išli samy spať, Onda obyčajne odniesla na posteľ a potom ešte čo-to preprala.

         Dávno už bolo po polnoci, keď si líhala. Dakedy sa jej už ani neoplatilo.

         Ale bola rada, že je aspoň tak, ako je. Ani jej na um neprišlo, že by mohlo byť inakšie.

         Ľudom tiež netreba všetko veriť. Neraz jej povedali, že sa už nevydá, toto-hento, a tu ho máš – šťastie ako na dlani...

         Naisto jej podajedni závidia. Veď majú čo. Má svojho chlapa, svoje deti, svoju robotu. Bodaj by potom každé jedno nepoláskala, keď si líha spať. Ako jedne ovečky tam ležia. Aj Ondovi odhrnula vlasy z čela, aby mu do očí nepadali...

    A jalovičky by nedala ani za svet. Odmala bola zvyknutá robiť okolo statku. S ujcom Jakubom jej neplano pásť. Poobede vždy prinesú na pole pľaskačku rumu pre seba a pre ňu štolverky. Musí ich všetky zjesť tam na poli, lebo dávajú na ňu pozor, žeby nebrala domov deťom. Ale ona aj tak pár skryje.

         Potom s ujcom spievajú, ona prvý hlas, oni druhý. Nikdy si planého slova nepovedia.

         Ujco ležia na zemi, na pravej ruke majú hlavu položenú, v ľavej obracajú pľaskačku a dívajú sa na Margitu, ako spieva, opretá o strom.

         – Margitko, koľko rokov si ty už vydatá?

         – Koľko, ujcu, počkajte, doraz porachujem. Štefi má deväť, Olina sedem, to máme šestnásť, Marta šesť, šestnásť a šesť by sme mali dvadsaťdva a Evička s Ferim dokopy päť, tak to by bolo dvadsaťdva a päť – dvadsaťsedem, ujcu...

         Keď sa večer vracala domov, zbadala pri škole učiteľa. Aj by ho bola obišla, ale už bolo neskoro. Zavolal ju k sebe na kvartír. Do maľučkého zlatého pohárika jej dačoho nalial, aj to vypila, ale keď ju zabijete, nepovie vám, čo to mohlo byť. Celý ten čas bola ako bez seba.

         Povedal jej, že s predsedom emenvé už vybavili jej mužovi liečenie proti pijatike a Štefimu od septembra do ústavu.

         Od školy po ich chyžu je nemalý kúsok, no celý ten čas nemohla prísť k sebe. Celý večer ani potom v noci. Onda nebude mať kto vyzuť, ani vlasy z čela odhrnúť a Štefi inakšie neusne, len s rukou medzi jej kolenami...

         Veľa. Nikto nevie, ako veľa sa zmenilo za tú krátku chvíľu. Odišiel celý jej pokoj, všetko jej šťastie. Nevie, raz nevie, prečo sa tak stalo, prečo tak musí byť.

         Závidia jej, naisto jej závidia.

         Alebo jej chcú dobre.

         Jedno z tých dvoch.

     

    SPALA SOM S KOZMONAUTOM (z knihy Bez slov)

         Vyšla som z kúpeľne, a čo vidím. Kozmonaut vystretý na mojej posteli, vesmírne sako pohodené na zemi, nohavice sa ta ešte nedostali. Obnažená hruď hodna kozmonauta. Medzičasom sa fľaša vyprázdnila do dna.

         Aroganciu neznášam. Priskočila som k nemu: – Ty, počúvaj! Okamžite ťahaj z mojej postele! Čo tu robíš?

         – Miločka, tiše, tiše! Idi ko mne!

         Viac mi nebolo treba. Schmatla som ho za plece a zatrepala ním. – Okamžite vypadni, ty žrebec kozmonautický, lebo ti takú dám po pysku, že ťa krv zaleje!

         – Oj, kakoj temperament!

         – Ja ti dám temperament!

         Trošku sa mi ho podarilo nadvihnúť. Konečne si uvedomil, že ide do tuhého, a nie o erotický temperament.

         – Nu kak, kak, Miločka. Ja geroj Sovetskogo Sojuza... Vse devočki i ženščiny Rosii ležat u mojich nog!

         – Pre mňa za mňa nech ti ležia aj pri rici, geroj-negeroj, ale z mojej postele ťahaj!

         Moja zúrivá energia nestačila premiestniť vesmírne teleso smerom k dverám. A tak sa zase pokojne usalašilo na mojej krovati. Blyslo mi hlavou, že keď nás naši sprievodcovia ubytovávali, Remeka odprevadili do izby oproti. Našťastie, borec sa nestačil zorientovať a pozbierať. Podarilo sa mi vybehnúť na chodbu a zaklopať môjmu záchrancovi na dvere.

         Náš prvý kozmonaut už pripravený do postele podobne ako pred chvíľou ja len hlavu vystrčil z dverí.

         – Prepáčte, Vladimír, prosím vás, poďte urobiť poriadok s tým vaším kozmickým bratom. Vtrepal sa mi do izby, ľahol na posteľ a nechce odísť.

         Korektnosť a plachosť pána Remeka mi boli už známe, ale moja zvesť ho naozaj zaskočila – bol bezradný, ba doslova zhrozený.

         – No víte, já nevím... Je to těžký, zložitý, je to... Já nevím, co bych moh... Já nic nemúžu...

         – Čo nemôžete?

         – No, víte, on je hrdina Sovětského svazu a...

         – No a čo!

         – Promiňte, pani Milko, já s ním nemúžu nic dělat... Jediné, co mně teď napadá... promiňte... já nevím, ale jediná možnost, co mně napadá, promiňte, je, že... jak bych to řek, vy si múžete lehnou na moji postel a já si lehnu na zem.

         A tak sa aj stalo. Ja v mohylových šatách v Remekovej posteli a on, segiň, v bielom tielku a červených trenírkach, skrútený ako v centrifúge do klbka, ležal na pokrovci. Podriemali sme do rána. Teplota vzduch neklesla ani v noci. Cez dokorán otvorené okno konáre kanadského javora svojou zeleňou a pohybom vytvárali aspoň ilúziu vánku.

         Tichučko som odišla do kúpeľne. Keď som sa vrátila, náš prvý kozmonaut už bol ustrojený v reprezentačnej uniforme.

         Spolu sme šli k mojej izbe. Dvere otvorené, Gubareva nikde. Len slepému by ušli stopy nočnej udalosti...

         Po ceste do vojnového múzea som sa od tlmočníka Jurija dozvedela, že Gubareva skoro ránu museli odviezť na letisko, lebo v Moskve ho čakali ďalšie „vesmírno-spoločenské“ povinnosti...

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory