Foto Peter Procházka
Foto Peter Procházka




  • Prekladá z jazykov

    Poľský jazyk
  • Životopis autora

    Narodil sa 18. apríla 1974 v Spišskej Novej Vsi, detstvo prežil v rodnom meste. Tu absolvoval aj gymnaziálne štúdiá. V rokoch 1992 –

    Narodil sa 18. apríla 1974 v Spišskej Novej Vsi, detstvo prežil v rodnom meste. Tu absolvoval aj gymnaziálne štúdiá. V rokoch 1992 – 1997 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave odbor slovenský jazyk – história. V rokoch 1997 – 2000 pôsobil ako doktorand na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre (odbor literárna história, dejiny romantizmu). Doktorandské štúdium ukončil rigoróznou skúškou v septembri roku 2004. Medzičasom pôsobil ako učiteľ v základných školách v Bratislave a ako externý redaktor v časopise Historická revue (2001 – 2002), ako asistent na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave (2002 – 2003), neskôr (2004 – 2005) pracoval ako pomocný sociálny pracovník v Katolíckej charite, ako lexikograf v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra (2005 – 2008). V súčasnosti pracuje v Národnom inštitúte slovenského jazyka a literatúry Matice slovenskej (od marca 2008), od januára do júna 2009 paralelne pôsobil aj ako literárny redaktor detských časopisov Zornička a Včielka.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Esej

    Pre deti a mládež

    Literárna veda

    Iné

  • Charakteristika tvorby

         Už počas vysokoškolského štúdia (od roku 1993) publikoval v študentskom časopise Proglas recenzie, úvahy

         Už počas vysokoškolského štúdia (od roku 1993) publikoval v študentskom časopise Proglas recenzie, úvahy o literárnych dielach a krátke poviedky. Od roku 1995 začal uverejňovať recenzie v periodikách Slovenské pohľady, Knižná revue, Literika a Literárny týždenník. V tom istom roku začal publikovať články v časopise Historická revue. V roku 1995 vďaka Ondrejovi Hercovi publikoval prvú štúdiu venovanú slovenskej fantastike v zborníku finálových poviedok Ceny Gustáva Reussa Krutohlav. V roku 2001 sa umiestnil vo finále súťaže Cena Gustáva Reussa, v roku 2002 získal v tejto súťaži druhé miesto. V nasledujúcich rokoch sa viackrát umiestni vo finále Ceny Karla Čapka (súťaž československého fandomu o najlepšiu poviedku v oblasti fantastiky), roku 2005 získal za poviedku Lístok na cestu niekam v spomenutej súťaži (kategória mikropoviedka) prvé miesto. V tejto súťaži sa teda v nasledujúcich rokoch zúčastnil ako porotca a autor (paradoxne v uvedenom poradí). Pokračoval v publikovaní recenzií a článkov v Historickej revue a štúdií v zborníku Krutohlav a časopise Literika. V roku 2000 sa stal členom literárneho klubu Generácia, kde neskôr uverejnil prózu v zborníku Generácia – prvý zborník (2005). Od roku 2000 pravidelnejšie publikoval v časopise Fantázia. Okrem recenzií a krátkych reportáží viedol rubriku venovanú starým knižkám z oblasti fantastiky pod názvom Fantastický antikvariát. Priamym pokračovaním rubriky je Literárny antikvariát publikovaný na stránkach Slovenských pohľadov od jesene roku 2008. V rokoch 2005 – 2007 publikoval poviedky určené detským čitateľom v zborníku Poletíme za dúhou, od januára 2009 aj príspevky beletristického i náučného rázu v časopise Zornička.

         Roku 2001 ako spolupracovník Ondreja Herca knižne debutoval literárnohistorickou publikáciou Slovenská fantastika do roku 2000. Táto práca sa stala materiálovým, koncepčným i metodologickým východiskom jeho samostatnej monografie Dejiny slovenskej literárnej fantastiky (2007).

         V roku 2007 publikoval autobiograficky ladený román Šťastie za dverami, v nasledujúcom roku zbierku fantasy poviedok Tisíc toliarov za Olgu Stadnicku.

         Pre prozaickú tvorbu Miloša Ferka je charakteristické plynulé prelínanie realistických a fantastických motívov. V oboch prípadoch dominuje záujem o detail, ktorý sa stáva základom (často epizodického) mikropríbehu. Autorova schopnosť poetického videnia sveta v kombinácii s iróniou a sebairóniou a prienikom pod povrch zdanlivo banálnych situácií pôsobí silným dojmom najmä na krátkej ploche. Spontánny rozprávačský živel rozsiahlejších prozaických celkov smeruje v množstve retrospektív a odbočiek k nižšej komunikatívnosti textu. Napriek minimálnej miere kompozičnej disciplíny dokáže autor čitateľov zaujať tragikomickým videním sveta i hutným podaním dejovej línie. Vnímanie textu neuľahčuje nevyváženosť vonkajšej a vnútornej línie Ferkových próz. Dejová zložka je často vyrozprávaná stručne, načrtnutá bez potrebných detailov, naopak, nadmerné miesto v texte zaberá zložka introspektívna, často spätá s reflexiou. Obnažovanie a sebaobnažovanie hrdinov či rozprávača pôsobí zničujúco na dejovú líniu prózy. Prudkou, miestami nesúrodo pôsobiacou zmenou tempa autor zdôrazňuje, rozvíja a variuje retardujúce detaily. Tento postup je niekedy na úkor súdržnosti textu ako celku. Zaujímavé plôšky mozaiky pri pohľade zhora pôsobia neprehľadne – pri menej pozornom čítaní môžu zahmliť autorov zámer.

         Ferkova chuť rozprávať a tvoriť nové, hoci bizarné, no nesporne zaujímavé obrazy je prísľubom – pravda, len v prípade, ak sa autorovi v budúcnosti podarí prostredníctvom väčšej tvárnej disciplíny koncipovať text ako súdržnejší celok.

         V roku 2009 mu vyšla knižka venovaná mládeži pod názvom Svet je hra, v roku 2010 autorská rozprávka so zvieracími hrdinami Rodinný výlet (2010).

         Na stránkach časopisov Proglas a Fantázia uverejnil niekoľko prekladov odborných článkov a poviedok z poľštiny. Roku 2007 sa ako prekladateľ niekoľkých poviedok podieľal na zostavovaní antológie poľskej fantastiky Železný generál (editor a spoluprekladateľ Martin Králik). V tom istom roku vytvoril aj svoj samostatný preklad – výber z poviedok ruského autora Viktora Pelevina Relics. Od roku 2007 je členom Slovenskej spoločnosti prekladateľov umeleckej literatúry.

    Radoslav Matejov

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Viktor Pelevin: Relics (2006), Železný generál (antológia poľskej fantastiky, 2006 spolu s M. Králikom)

  • Monografie a štúdie o autorovi

    RÉVAYOVÁ, Hana.: Chlad za dverami. Miloš Ferko: Šťastie za dverami. (Recenzia) In: RAK , roč. XIV, 2009, č. 5, s. 40 – 42. RYBANSKÝ, P.: Olga

    RÉVAYOVÁ, Hana.: Chlad za dverami. Miloš Ferko: Šťastie za dverami. (Recenzia) In: RAK, roč. XIV, 2009, č. 5, s. 40 – 42.

    RYBANSKÝ, P.: Olga a jej mamuty (Miloš Ferko: Tisíc toliarov za Olgu Stadnicku). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 16 – 17.

    HALVONÍK, A.: Svitanie na lepšie časy románu (Miloš Ferko: Šťastie za dverami). In: Knižná revue, 18, 2008, č. 14 – 15.

    MARČOK, V.: O našej fantastike ešte trocha inak. In: Slovenské pohľady, IV. + 124, 2008, č. 4.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    SVETOŇ, Ľ.: Nevykynožiteľný. Miloš Ferko: Šťastie za dverami. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 3, s. 121 – 123.

    VLNKA, Jaroslav.: Smelý rozprávač s hanblivým telom. Miloš Ferko: Šťastie za dverami. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 5, 109 – 113.

    MATEJOV, R.: Miloš Ferko: Šťastie za dverami. In: Knižná revue, 17, 2007, č. 24.

    FERKO, Andrej: Paráda. Ondrej Herec – Miloš Ferko: Slovenská fantastika do roku 2000. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 7 – 8, s. 268 – 269.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Poviedková kniha Miloša Ferka Tisíc toliarov za Olgu Stadnicku na prvý pohľad vyzerá ako rozprávka, či prinajlepšom dievčenský

    Poviedková kniha Miloša Ferka Tisíc toliarov za Olgu Stadnicku na prvý pohľad vyzerá ako rozprávka, či prinajlepšom dievčenský román. Opak je však pravdou, vôbec nie je určená detskému publiku. Táto fantastika je nanajvýš intelektuálna a už z prvých riadkov vidno, že máme do činenia s umeleckou literatúrou vysokej hodnoty. O autorovom majstrovstve slova niet pochýb. Silno exponované štylizácie sa pri prvom čítaní môžu zdať nepochopiteľné, ba až nezmyselné. Všetko sa mení pri dôkladnejšom spracovaní textu čitateľom. Za množstvom spisovateľských „výčinov“ sa skrývajú odkazy na iné texty, vyššie idey či individuálne spomienky. V každom prípade sa do popredia tlačí hravosť fráz podporujúca zábavnú funkciu príbehov. Príbehy sú rámcované spoločnými postavami a prostredím, čím sa kniha blíži skôr k románu. Niekedy však ide o zachytenie nepatrnej, ale významnej myšlienky, keď text naberá znaky črty. Na ploche dvadsiatich siedmich kapitol máme pred očami najmä Olgu, ktorej postupné vykresľovanie berie dych pri stále nových a nových detailoch. (...) Prekvapivé momenty sprevádzajú čitateľa až do konca, ktorý vskutku nie je koncom, ale novým začiatkom pre prehĺbenie a pochopenie sveta vlastného zatiaľ iba autorovi. Takáto vrstevnatosť diela zvyšuje zážitok z čítania, otvára cestu pre rôzne interpretácie, a podporuje realizáciu vlastného čítania. Miloš Ferko buduje svet poviedkovej fantastiky fragmentárne, po kúskoch. Vo chvíli, keď máte pocit, že je všetko normálne, s úplnou samozrejmosťou nastoľuje motívy novej imaginácie. Nereálnosť ako jedna zo základných čŕt daného žánru ide ruka v ruke s poukazovaním na tradičné motívy s akousi iróniou, nájdeme tu úplne obrátené bežné fantazijné prvky (Plešatá víla). Autor teda stavia na živnej pôde originality, aj preto kniha v našom literárnom kontexte posúva žáner fantastiky dopredu.

    Peter Rybanský

    Debutový román Miloša Ferka Šťastie za dverami je zaiste príjemným prekvapením minuloročnej knižnej sezóny (bodoval v súťaži Román 2006). Je v podstate jednosmerným rozprávaním o ceste (trochu kerouacovskej) mladého muža svetom, ktorý sa narodil mŕtvy a ožije práve na tejto ceste, azda len preto, aby sa jeho cesta stala príbehom. Aj táto travestia má veľa spoločného s vyššie spomenutými trendovými knihami napriek svojej transparentnej vážnosti a sujetovej strohosti. Ferko v podstate rozpráva príbeh mladého muža, v ktorom je všetko akoby skryté za dverami a dostáva to zmysel až vyvretím do príbehu. Kým sa však cesta stane príbehom, Ferko odhalí čitateľovi nejedno tajomstvo, načrie do nepoznaných hĺbok (takmer psychoanalaytická sonda detstva), nazrie do závratných záludností existencie, popierajúcich často aj existenciu samu (mŕtvonarodený hrdina). Do hry ho však vracia príbeh vyrozprávaný s takou naliehavosťou, akoby iný ani nemohol byť. Ferko sa predviedol ako skvelý vecný rozprávač schopný vyrozprávať všelijaké veci (nielen bytostne zviazané s autorským pocitom), no jeho priamočiare rozprávačstvo by v tom najväčšom rozbehu potrebovalo pribrzdiť, aby príbeh dostal šancu vymyslieť si pointu presvecujúcu jeho hĺbku.

    Alexander Halvoník

    „Závažným“ prozaickým debutom románového rozsahu Šťastie za dverami sa predstavuje literárne skúsený a sčítaný autor, ktorý si napriek mohutnému vplyvu svojej rozsiahlej knižnice zachováva originalitu vlastnej výpovede. Šťastie za dverami je románom jednej postavy, blúdiaceho solitéra medzi ľuďmi, tuláka v obrovskom tkanive literárnych textov. Je to tiež fiktívna biografia s otvoreným koncom, ktorou preniká leitmotív vlaku, vyobrazeného aj na obálke knihy a stáva sa symbolom nespútanej slobody, ale i sklamaných nádejí a premeškaných šancí. Tento motív priamo súvisí s ontologickou podstatou protagonistu, ktorý urputne smeruje vpred, ale má pocit, že mu v živote čosi uniká, a zostáva za zatvorenými dverami: „Ukrutne som sa ponáhľal. Stále som utekal pred tieňom minulosti, ktorý mi pálil päty. Tváril som sa pritom, že neutekám, ale napredujem, a že isto-iste pôjde o niečo veľké“ (s. 169). Ustavičný pohyb zahŕňa ustavičné strácanie vecí a opúšťanie ľudí, ktorí sa s hrdinom pokúšajú nadviazať hlbší vzťah. Cesta vlakom vystihuje ustavičné uľpievanie románového hrdinu na pozícii nezávislého človeka, ktorý nikam a nikomu nepatrí. Tápanie medzi životnými istotami hrdina považuje za voľnosť.(...) Protagonista Jozef Herko, ktorý zjavne nesie autobiografické črty autora, je predovšetkým literárnou postavou. Je uveriteľný ako románový hrdina. (...) Výrazným atribútom existencie Jozefa Herka sa postupom času stáva písanie. Kým v detstve predstavovalo praktickú účasť na reálnom živote, v dospelosti sa stalo prostriedkom úniku z reality, obranou pred jej nežiaducimi vplyvmi. Napokon, aj sám Herko sa z človeka s občianskym menom, ktorý žije v súradniciach bežného života, mení na literárnu postavu a stáva sa súčasťou vlastnej tvorby. Pre čitateľov, ktorí nemajú prsty vložené do životných osudov Miloša Ferka – autora Šťastia za dverami – , je Jozef Herko ako románový protagonista celkom uveriteľný a nezameniteľný unikát: „Ako všetci historkári som bol duševný exhibicionista, a tak ako väčšina z nich som zasa dokonale zahaľoval svoje telo. Čo si myslíte, prečo sa rozprávač veľkých príbehov ustavične skrýva v halene s kapucňou, z ktorej mu trčí iba nos? Aby vynikol príbeh a on sa v ňom rozplynul, či presnejšie, aby zaniklo a rozplynulo sa jeho telo... V skutočnosti rozprávači telá nemajú. Sú to len chodiace haleny nesené duchom. Skutoční rozprávači sú neskutoční, veď kto by mohol poskytnúť skutočnejšiu ilúziu, než kto je ilúziou sám?“ (s. 97 – 98) (...) Herko je unikátnym jedincom, ktorý o tom vie a hrdo odmieta zdvojiť vlastnú existenciu. Má čudnú zložito štruktúrovanú osobnosť, ktorej pochopenie si vyžaduje dlhší čas. Herko má vzácnu schopnosť odosobnenia a sebairónie. (...) Výnimočnosť literárneho hrdinu a jeho osudu zvýrazňuje Miloš Ferko vo svojom románovom debute aj zvonku, prostredníctvom externých vzťahov. Len mimoriadne postavy sa vedia dostať do bližšieho kontaktu s Herkom a vplývať na neho. (...) Vlastná osobitosť je navyše podporovaná zvnútra protagonistu. A to je dôvod, prečo sa tento bystrý pozorovateľ okolitého sveta, fenomenálny študent, sľubný historik a literárny vedec, živá encyklopédia s množstvom odborným zdrojov naporúdzi, stáva neznesiteľným, miestami nenávideným spoločníkom ostatných ľudí. (...) Herko sa stáva chodiacim zrkadlom spoločnosti bez toho, aby mal o tom poňatie. Napríklad šatami, ktoré z neho nerobia pedagóga. Aj zámerne. Smelým rozprávaním, ktoré obsahuje to, čo mnohí vedia, ale z rozličných príčin nemôžu, nechcú alebo sa boja nahlas vysloviť. Hrdina Ferkovho románu Šťastie za dverami trochu pripomína outsiderských hrdinov slovenskej prózy 80. rokov 20. storočia – talentovaných čudákov a nepochopených géniov, ktorým spoločenské okolnosti neumožnili naplno využiť ich schopnosti. Postava Jozefa Herka upozorňuje na komunikačný a adaptačný problém odlišného jednotlivca a kolektívu. Herko sa tak trochu ponáša aj na hrdinu z Plechového bubienka od Güntera Grassa, ktorý sa rozhodol nikdy nedospieť. Skúsenosť, ktorú túto dielo prináša, je však veľmi špecifická. Navyše má dokumentárnu hodnotu. (...) Hoci je Ferkova kniha miestami rozvláčna, vyznačuje sa živým jazykom, je vtipná, psychologicky prenikavá a dynamická. Napriek šťastiu, ktoré zostáva za zatvorenými dverami, je v nej plno životného elánu.

    Jaroslav Vlnka

    Ferko nás už od prvých stránok Šťastia za dverami skúsene vedie peripetiami príbehu. Poľahky zistíme, že za ústredným Jozefom Herkom sa naschvál nešikovne skrýva sám autor, tiež viaceré postavy a inštitúcie sú v diele zámerne pomenované priamo alebo len málo zašifrovane. Jemnou kamuflážou autor naznačuje, že si, okrem výnimiek, nevymýšľa, že čerpá z nedávnej reality. Kto autora alebo ďalšie osoby či naznačené kontexty pozná alebo o nich už čosi kdesi počul, isto si dielo v ironickom, ba až sebaironickom a anekdoticky vtipnom podaní vychutná. Nemožno pochybovať o autorovej premyslenej hre s čitateľom. Napríklad pri pasážach, kde sa do textu s nekonečnými opakovaniami začína trúsiť nuda, zrazu sám poznamená, že nudných a neobjavných pasáží stačí, poďme ďalej. Pozrime sa však na vec zo strany nezainteresovaného čitateľa, ktorý navyše autorovu hru odmietne. V prvom rade sa musí prehrýzať vychrleným textom bez akéhokoľvek členenia, spolu takmer dvestotridsať knižných stránok malého písma. Aj nepredpojatému možno časom začne chýbať ústredná zápletka, vypointované smerovanie, hoci v texte sa to smermi, ktorými protagonista Jozef Herko cestuje, len tak hmýri. Cudzinec v moderných románoch sa vo Ferkovom Šťastí za dverami môže preto cítiť ako v španielskej dedine. Regionálne a kultúrne zvláštnosti sú však dnes prinajmenšom proklamatívne cenené. Nezaujatý čitateľ si zrejme Ferkovo dielo príbuzensky priradí k románom s cestovnou horúčkou. Postupne začne chápať, že v ustavičných premiestňovaniach, odchodoch a príchodoch, v pokusoch nastúpiť na správny vlak je vlastne zakódované ústredné posolstvo diela. Text, ktorý sa šinie napred ako život, je nezastaviteľná lokomotíva. V absolútnom závere románu túto skutočnosť trochu sacharínovo zdôrazňuje i sám rozprávač-autor. Linearita rozprávania o Herkovom živote sa končí v bode ak nie priam dnešnej, nuž prinajmenšom včerajšej súčasnosti. Pokiaľ jednotu spisovateľovho a rozprávačovho osudu považujeme za integrálnu súčasť mimotextovej reality, je viac ako pravdepodobné, že román by pri pokročilejšom veku debutanta pravdepodobne pokračoval nad rámec doterajšieho rozsahu. (...) Pri detailnejšom pohľade na Ferkovu literárnu spoveď sa odhalí koketovanie autora s ďalšími hlbinnými motívmi. Na čitateľa iste zapôsobí téma vzťahu indivídua a spoločensko-politickej mašinérie. Mechanizmus moci a názory jej reprezentantov sa ustavične pokúšajú ľudské indivíduum kamsi zaradiť, zaškatuľkovať, aby ho potom mohli zdrvujúco zomlieť. Interpretácia roly jedinca nekorešponduje iba s vnímaním totalitného režimu, ktorý rozprávač natoľko totalitne neprežil, ale aj s režimom materialistickej demokracie. Takéto vnímanie sveta je v dobe masového pritakávania na jednej strane a davových odsudzovaní na strane druhej cenné. Pseudodemokracia zasahuje do vývinu jednotlivcov oveľa viac, než sa to zvyčajne pripúšťa. Niekedy sú príčinou predsudky z minulosti, inokedy novo sa vytvárajúce kastovnícke členenia. A v tomto momente spoznávame Miloša Ferka búriaceho sa, protestujúceho. Pravda, špecificky potichu. (...) Veľmi svojský rozprávač alebo hrdina diela už sám osobe pôsobí zaujímavo. Stačí si pripomenúť svojráznu postavu Cervantesovho smutného rytiera. Vo Ferkovom prípade sú anachronické a hanblivé intencie konania protagonistu spolu s autorovým zvláštnym štylistickým prístupom k uchopeniu témy zopnuté do jednej postavy. Neobyčajnosť priťahuje o to viac, ak sa sama cíti obyčajnou a obyčajnosti považuje často za natoľko nezvyčajné, ba až nenormálne, že sú hodné zápisu a komentára. (...) Pri hľadaní žriediel autorovho a rozprávačovho optimizmu azda najskôr narazíme na zreteľný odstup od vonkajškového sveta. Mikrosvet protagonistu Herka nie je vyvýšený nad ostatkom sveta, on je kdesi schúlený alebo priesvitný, v inklúzii ľudského mraveniska, takže ostatné ľudské osudy ním prechádzajú, ale ho nerozcitlivujú až do trvalého smútku, depresie. Prosto je. Takáto odlíšená existencia však so sebou nesie trpkosť údelu vyhostenca, emigráciu uprostred preplneného reálneho sveta. (...) Ferkov antihrdina Herko logicky pri svojom trmácaní sem a tam nemá čo stratiť. Naopak, dúfa, že nájde vytúžený koniec svojej emigrácie. Lenže ocitli sme sa v začarovanom kruhu. Emigrácia je imanentne prítomná v jeho vlastnom ja, pomáha mu prekonávať ťažkosti sveta a ťažoby vlastného srdca plynúce najčastejšie z nepochopenia ostatným svetom. Heko je duševne perzekvovaný cudzinec vo vlastnej domovine. Žije príbehmi, bez ohľadu na ich verifikovateľnú hodnotu, hoci ich hodnotu dobre a znalecky pozná. Doslova ich hlce, prekonáva tak vlastný zdanlivý nepríbeh. Nevyhnutne sympaticky v tomto kontexte pôsobí protagonistovo úsilie vymaniť sa z kohézneho prometeovského údelu. Aj za cenu najvyššiu.

    Ľuboš Svetoň

    Hovoriť o Šťastí za dverami ako o konvenčnej autobiografii by však nebolo celkom presné. Román síce primárne čerpá z autorových osobných spomienok (rodinné vzťahy, detstvo, študentské časy počnúc základnou školou a končiac doktorátom, prvé návštevy Draconu, recenzentské a redaktorské obdobie), ale do tejto skutočnosti sa premieta aj silný vzťah Miloša Ferka k fantastike. Na odžitú realitu sa viaže fantastický svet so svojou vlastnou logikou. Autorská fantázia ide „na voľnobeh“, vlastnou cestou, pretvára realitu a jej hranicu s fantastickým robí priechodnou. Vzťah ku skutočnosti napokon demonštruje sám rozprávač: „Začal som teda sám seba zahaľovať do plášťa fikcie.“ (s. 26) (...) Rozprávač Jozef Herko tematizuje sám seba, veď „čo už môže byť zaujímavejšie než vy sám“ (s. 71). Volí stratégiu nenúteného rozprávania o svojom obyčajnom živote. No táto nenútenosť akoby bola iba predstieraná, pretože všetky životné situácie smerujú neomylne k jednému: k zaujímavému, jedinečnému, priam geniálnemu rozprávačovmu JA: „Ale vráťme sa k škole. A vlastne načo? Samá nuda. Úspechy, pochvaly, vedomosti. Vedomosti, úspechy, pochvaly. Triedny vševed, miláčik učiteliek.“, „Ešte na gymnáziu ma triedna chcela zlákať na proseminár z chémie (keďže som bol suverénne najlepší chemik z triedy)“ (s. 46 – 47). Herko sa stavia na obdiv, po(d)súva čitateľovi obdivuhodný sebaobraz, pričom nezabudne niekoľkokrát pripomenúť svoju nadmernú inteligenciu. O svojich kvalitách hovorí sebaisto, bez zbytočnej okľuky: „Vtedy som nadobudol dojem, že celý svet je vlastne literatúra a pre literatúru, a nepochyboval som, že raz sa nejako v literatúre presadím“ (s. 120). Je toto modelovanie postavy mienené vážne, alebo ide o recesiu, provokáciu? Rozprávač svoj sebaobraz nahlodáva sebaironickými poznámkami a priznáva svoje antihrdinstvo. No ani to nestačí na zastretie vedomia o vlastnej výnimočnosti hraničiacej s pýchou. (...) Herko (Ferko) sa považuje za skvelého „historkára“, čo sa výrazne prejavuje aj v podobe románu: ide o epizódky vyrozprávané akoby v jednom prúde. Rozprávač má síce zmysel pre detail, ale jeho podrobné rozpomínanie je miestami zbytočne rozvláčne, v konečnom dôsledku viac mätúce ako prehlbujúce výpoveď.

    Hana Révayová

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Rojko, tulák, knihomoľ, prízrak nočných vlakov. Miestami sám sebe si hlavná postava. Precitlivelý a tvrdohlavo krutý zároveň, vie
    Rojko, tulák, knihomoľ, prízrak nočných vlakov. Miestami sám sebe si hlavná postava. Precitlivelý a tvrdohlavo krutý zároveň, vie bolieť so svojimi postavami. Píše skoro tak rád, ako číta. Inak sa okrem cestovania usiluje nerobiť nič. Niekedy je to vážne drina.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2010 za dielo Rodinný výlet Cena Karla Čapka za rok 2005 v

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2010 za dielo Rodinný výlet

    Cena Karla Čapka za rok 2005 v kategórii mikropoviedka

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    TISÍC TOLIAROV ZA OLGU STADNICKU Song snežienkových cibuliek        Po vreckách ľútosti     

    TISÍC TOLIAROV ZA OLGU STADNICKU

    Song snežienkových cibuliek

     

         Po vreckách ľútosti

         skalky krivé skrývam

         dve hrsti prakostí

         hodím nemým rybám

         pod prahom cibule

         ťaživo tikajú

         pod ôsmu kožku

         nahliadnuť nedajú

         Olga hýbala kĺbmi prstov na pravej ruke a dívala sa.

         Žilky pod kožou mali tvar stromčeka. Krpatá vŕba uprostred tundry. Konáre vystreté dohora, kmeň okopaný topánkou nádejného samovraha, ktorý po hodinách blúdenia našiel strom, čo mu siahal ledva po krk so štránkom. Nadúvala sa pod tlakom spevu uprostred lesklej hlavy. Zvuk podchvíľou skĺzaval takmer do škrekľavosti. Aj tak nik nepočúval. Ľudia chodili navôkol. Tu a tam niekto hodil mincu do črievice. Spievala ďalej. Len nezatvoriť ústa. Potom by sa možno chcel niekto zhovárať, ľutovať alebo pýtať sa.

         Spodky nôh pol palca nad dlažbou. Aby neotlačili a aby minula čo najmenej energie unikajúcej jazvami na prstoch a ušetrila si otázky aj keď vlastne akékoľvek zakrývanie skutočnosti bolo zbytočné. Plešatá žena znamenala vílu. Žiadna z víl nemala parochňu. Zoskakovali im z hláv pulzujúcich žilkami v tvare krpatých vŕb. Možno keby ešte tak venčeky z kvetov, ibaže tie zasa na plešine vädli. V okamihu zosychali na šúpolie, plešina je ako púšť. Spomienka na steblá vlasov čerené vetrom a cvrlikajúce vílie vši, ktoré sa zo všetkého najväčšmi báli psov. Pri štekote tíchli a zavíjali sa do zámotkov z vlasov, takže víliu hlavu potom v okamihu pokryli nátačky.

         Žilka krpatej vŕby znehybnela. Pieseň bola na konci. Úklony, okruh s črievicou popri takmer neexistujúcom publiku. Črievica na zem, hlava vystretá a zasa odznova.

         Olga sa dívala, teraz už s oboma rukami vo vreckách. Len prsteník ešte kmital. Potichu pískala „Na krásnom modrom Obe“ a premýšľala, kam si založila ľútosť.

    ***

         Míňala krpaté vŕby neúspešných samovrahov, hľadala stonky odkvitnutých snežienok. Vyhrabala cibuľku. Začala lúpať kožu za kožou. Plač však zasa neprišiel. Po odvinutí kožiek jej ostalo v ruke malé vlhké dužinaté jadierko, za ktorým sa šli v tajge potrhať veverice. Olga ho zavinula do igelitu a starostlivo vložila do dózičky, aby neuschlo. Na juhu, v tajge môže jadrá cibuliek výhodne speňažiť, pohľadá ich ešte niekoľko, možno raz príde i plač. Sedem koží zhadzovala ako sedem sukní spod siedmich manželstiev. Márne však hmatala po zvyškoch zvyškov citov. Bolo len prázdne šúpolie chladu.

         Kože stiahnuté z čerstvých cibuliek snežienok nehoreli v ohni. S ich plátkami na bruškách prstov tancovala. Rukami v knôte sviečky tvárnila teplo od nerodinných nekrbov popiskujúc si večer uprostred pódia v knajpe Abbey Road a potom spievala šansóny vyvetrané ako parfum nosený sedem rokov vo vrecku ešte z prvého manželstva

         tamten bol továrnik alebo statkár?

         Nehorľavé cibuľkové kože ju pripravili o zvyšky ilúzií.

         Ako malá sa dívala na predstavenia nehorľavých šamanov s prstami v ohni. Teraz prišla o jednu z najkrajších spomienok, ale veď nemožno žiť iba z minulosti. Nie je výživná. Ševel krídel motýlích strácal farbu na sedemkrát siedmich párov strieborných príborov rodinného striebra, ktoré kládla pomedzi taniere zakaždým také studené, že v dlaniach cítila omrzliny,

         Lovkyňa snežných medveďov otriasala z rúk vidličku

         a potom prsteň.

         Pohýbala štvrtým prstom na pravej ruke. Kĺb uvoľnene zapraskal

         slobodný

         a vtom si všimla naopak ohnutú stonku snežienky.

         Víla

         Zrejme sa ponáhľala a stúpila vedľa cestičky vánku na zhromaždisko. Olga si naslinila prst a pustila sa po vetre.

    ***

         Lovkyňa bielych medveďov sa s malou gitarou púšťa rok čo rok na sever, aby lúpala kože snežienkam. Tesne po odkvitnutí mávajú odlúpané zvyšky cibuliek tvar srdiečok a nielen veveričky sa môžu po nich zošalieť. Dajú sa predať ako amulety lásky, z čoho vyplýva, že predať sa dá všetko, i plač, ktorý nenastal a kvety bielych kvietkov, ktoré na severe rastú až koncom leta, takže trh v Neu Lűbecku má počiatok jari takmer po dva mesiace.

         Vyberať cibuľkové snežienky tam na severe nie je nič ľahké a môže to byť práve iba lovkyňa bielych medveďov, ktorá to dokáže, lebo na jar ich v ústí Obu vyhrabávajú ľadové medvede. Toto je jediná rastlinná potrava, ktorú jedia, nanajvýš náruživo ochotní kvôli cibuľke snežienky vybojovať boj, takže potom so srdiečkom na amulet donesie i bielu medvediu kožu a samozrejme za hrsť nových melódií, pretože nikde a nikomu sa nehrá tak dobre ako bielym medveďom. Sú hluché, takže v ich tieni môžete slobodne improvizovať bez ohľadu na akékoľvek očakávania publika. Len tam hore na severe môže vznikať hudba pre hudbu v súbojoch o srdiečka semienok.

         Ktovie, čo na nich majú. Srdiečka cibuliek chutia nijako. Ale biele medvede vraj počujú chuť namiesto sluchu. Tak sa im možno vo vnútri týchto cibuliek ozýva plač, len Olge o tom nikdy nepovedali ani slovko. Dokonca ani v okamihu najúprimnejšom, nabodnuté na črienku noža zoči voči.

         Zabíjanie ľadových medveďov sa dialo obvykle uprostred lúpania koží snežienok. Prichádzali počas sťahovania tretej až piatej kože. Sťažka fučali, napokon veď sa nepočuli, tak ako aj ich vodné obete ryby. Zato sa však ľadovému medveďovi nikdy nepodarilo chytiť ani jedného ušiaka či lumíka a ani ju. Otočila sa ako s očami chrbte, zabodla nôž do krčnej tepny, uskočila, až potom strelila z mamutobijky. Vytiahnutý nôž otrela o trávu a potom dolúpala cibuľku. Bez nádeje na plač.

    ***

         Tak povedz mi konečne prečo odchádzaš, čo ti vlastne chýba, urazil som ťa nejako.

         Pokrčila plecami. Tkvel na nich „rozvod z vlastnej viny“, nemotivovane bezdôvodný a preto krásny. Prichádzal s jarou, keď sa na oknách pod lúčmi slnka po prvýkrát zachveli cencúle. Založila záložku do knihy s pevnou väzbou. Už tušila, že ju možno nedočíta, v lete bude na paperbackoch O neohrozenej Wande.

         Po rozvode, za ktorý by mala platiť penále. V prípade, že by mala zúčtovateľnú položku, ktorou však bola azda ak iba ona sama, čo však vonkoncom nebolo málo, 190 cm ženského tela pružného a štíhleho.

         „Ty moja víla! Víla tundry!“ tak jej hovorili všetci zabárajúc nos do pazušnej jamky, pre istotu si vždy prehrabla vlasy, nebola plešatá, nebola víla, hoci tiež rada chodila bosá.

    ***

         Dvíhali nohy do neuveriteľnej výšky, špičkami nad hlavu, sukničky sa mihali vo vzduchu, opätky črievic klopkali o dosky pódia, zväčša mužské publikum sa tlačilo bližšie.

         Vzduch hustol vetami už ani nedvojzmyselných poznámok, spermie a sliny samčích vyplazených jazykov lietali vzduchom. V stánkoch kotkodákali hlukom vyplašené sliepky.

         Črievice klopkali.

         Špičky vyhnuté nahor.

         Len vzlietnuť a mlieko kyslo v okamihu ako pod dotykom nohy, čo chcela byť bosá, aby sa mohla vznášať

         „Tá má ale chamajdu!“

         Pohyb nôh sa zrychľoval.

         Telá sa vlnili.

         Ani kvapka potu, bez stopy po únave.

         Tlkot črievic sa prelieval vzduchom. Kamienky tlčené prúdom po dne bystriny, na brehu ktorej si právali svoje dlhé vlasy, teraz zopnuté, aby nebolo vidno, aké sú už riedke. Vílam v zajatí vypadávali po celých trsoch, lebo potrebovali na umytie tečúcu vodu. Jedného dňa sa každá z nich prebudila s hladkou hlavou a bolo po tlkote črievic. Zostali iba diery v prstoch, z ktorých už teraz bolo možné vybrať strieborný drôt.

    ***

         Ako listy vo vetre vznášali sa nad stepou. Bosými nohami šteklili lupene kvetov, ktoré kýchali. Peľ sa šíril a takto sa, navzdory teóriám botanikov, v skutočnosti dialo rozmnožovanie veľkej väčšiny rastlín. Po vyhnaní víl sa pláne menili na púšť. Ani včely a ani vietor nedokázali toľko čo ony svojimi prstami vystretými vo vzduchu. Vlasy viali, rúcha na pružných telách sa vlnili, vo vlasoch cvrlikali červenooké vílie vši. Natiahnuté ruky kúsok po kúsku trhali flanelovú košeľu, v ktorej bol muž. Jeho telo, rozkmásané na krvavé chumáčiky onedlho zvlaží vyprahnutú pôdu.

         Olga sa dívala na sieť so striebornými okami vedľa mužovho tela. Po vreckách hľadala omrvinky ľútosti.

         Nahmatala šúpolie po kožiach z cibuliek snežienok.

         Na pery sa jej tlačila melódia Na krásnom modrom Obe, do nôh odchod.

    ***

         A zasa neurobím nič

         kým sa mi nevysmeje

         včerajší deň

         zrkadlom beznádeje.

    ***

         Plešatá víla sa uklonila a narovnala, zasa uklonila a narovnala. Pieseň sa rozbehla po verklíku, spievala stále dookola tú o črievičkách zo zlata. Na jazve prepichnutého prsteníka na nohe sa zaleskla kvapka krvi. Olga siahla do vrecka a natiahla speváčke na prst jeden zo svojich snubných prstienkov.

    ***

         Letiaci gombík z košele jej brnkol do nosa. Skôr než spadol dolu, schovala ho do vrecka k šúpoliu zo snežienkových cibuliek. Zmerala strach v mužových očiach. Už tušil, že je na roztrhanie a vôbec ho to netešilo. Prišla na to, že ohnutý do sedu s koncami nôh po kolená začarovanými vílím kúzlom by sa dal obesiť aj na krpatej vŕbe. Prvý sediaci obesenec v histórii by to bol. Odkašľala si a prihovorila sa vílam.

     

    ŠŤASTIE ZA DVERAMI (úryvok)

         Mal som plnú hlavu knižiek, keď prišiel prvý, druhý a tretí január 1993 a potom prvá skúška, na ktorú som zletel dolu svahom Átriákov po ľade a snehu. So zodretou kožou na ruke som potom dokráčal do potravín. Kúpil som si dve horalky. Tesne pred pokladňou som si všimol, že mám ruku ako Krvavý Bill po vyvraždení polovice kmeňa Čejenov.

         Schoval som ruku do vrecka a podivne nakrútený som podával pokladníčke dve horalky. Od rozpakov som sčervenel. Pokladníčka pochopiteľne jastrivým pohľadom chcela vypátrať tajomstvo guče vo vrecku.

         Pokojnými slovami ma pobádala, aby som vrecko ukázal.

         Mlčal som.

         „Ukážte, čo v tom vrecku máte.“ To už znelo menej pokojne. Viacmenej asertívne to bolo tuším.

         „Tak čo tam máte človeče? Alebo mám zavolať políciu?“

         Zľakol som sa.

         „Ale ja tam predsa nič nemám!“

         „Máte tam akúsi guču, tak mi aspoň neklamte do očí!“

         „To nie je guča, to je ruka!“

         „Načo máte ruku vo vrecku? A vôbec – ak to je ruka – vytiahnite ju – ak nie, hneď volám bezpečnosť!“ rezolútne hánkami zaklopala o pult a dav za mnou sa zavlnil pobúrením.

         Našli sa aj takí, ktorým som na očiach videl, že mi chcú ruku z vrecka vytiahnuť.

         Tak som sa poddal a tasil kolt Krvavého Billa. Haj hou. Pokladníčka zvrieskla a následne odkväcla.

         „Švacol ju! On ju udrel! Zlodej ju udrel!“

         Spanikáril som a ušiel von.

         Aj s dvomi nezaplatenými horalkami, takže som potom aspoň nemal pocit, že ma prenasledujú nezaslúžene.

         Ale nedobehol ma nik. Zato ja som dotrielil na skúšku.

         Písali sme test. Z úvodu do jazykovedy. Ruku som si umyl na chodbe a hodil na ňu vreckovku.

         Do triedy som kvôli tomu dorazil ako posledný, a tak sa mi ušlo miesto priamo pod katedrou.

         Čo už keď už.

         Počas písania testu však krv z ruky začala prenikať cez vreckovku. Po kvapkách. Naša skúšajúca, mladá užtakmermamička, bledla.

         Ja som si sledoval čas. Chýbala mi už len predposledná najzákernejšia otázka, ktorú som si nechával na koniec. Zamyslene som ohol ruku, takže som odhalil podstatu rany.

         Skúšajúca ukončila test minútu pred termínom (ukončenia testu, no podľa jej pohľadu sa mohlo zdať, že i pôrodu), schmatla ma za ruku, dovliekla do kabinetu, ruku mi ošetrila, poslala ma von. Asi aby mohla omdlieť.

         Ešte predtým sa však chystala opraviť test, aby sme mohli na ústnu.

         Za opateru som jej vôbec nebol vďačný. Kvôli nej som nestihol dokončiť jednu otázku. A kvôli tomu som musel na ústnu časť, ktorú ľudia s plným počtom bodov absolvovať nemuseli.

    Zobraziť všetko