Andrej Matuška
Andrej Matuška




  • Životopis autora

    Miloš ŽIAK sa narodil 13. septembra 1959 v Bratislave. Vyštudoval teóriu kultúry na Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty

    Miloš ŽIAK sa narodil 13. septembra 1959 v Bratislave. Vyštudoval teóriu kultúry na Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1984 – 1989 vystriedal viacero pracovných zaradení vrátane umelca v slobodnom povolaní. Zaoberal sa teóriou vedomia a teóriou komunikácie, predovšetkým vo svetle filozofického odkazu M. M. Bachtina. Písal literárnokritické štúdie. V novembri 1989 sa stal členom koordinačného výboru (neskôr Koordinačného centra) hnutia Verejnosť proti násiliu. V rokoch 1990 – 1993 bol člen prezídia Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku. Patril medzi zakladateľov bratislavskej pobočky Tolerancia medzinárodnej židovskej organizácie Bnai Briht. Od marca 1991 bol poradcom prezidenta Českej a Slovenskej Federatívnej republiky Václava Havla, najskôr zástupcom, od apríla 1992 do zániku ČSFR vedúcim Kancelárie prezidenta ČSFR v Bratislave. V roku 1994 bol poradcom predsedu vlády SR Jozefa Moravčíka. Od roku 1995 pôsobí v podnikateľskom sektore. V rokoch 1996 – 1999 člen predstavenstva Židovskej náboženskej obce v Bratislave. Od mája 2001 predseda predstavenstva Izraelskej obchodnej komory na Slovensku. Žije v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Bojím sa mať strach (1990, próza M. Žiaka spolu v jednom zväzku s prózou Martina Bútoru Skok a kuk)
    • Jewropean (1997)
    • Gold, Zlatko a Zlatoústy (1999)

    Poézia

    • Oheň až požiar (1982)
    • Don Quijote v pekle (1989)
    • Alef, Bejs... Jid (2006, 1.vydanie)

    Esej

    • Svet v názoroch Goetheho (1989, v jednom zväzku so štúdiou Borisa Zalu Tvorba svetonázoru: J. W. Goethe)

    Odborná literatúra

    Publicistika

    • Pád komunizmu na Slovensku a najmä čo sa dialo potom (1994)
    • Slovensko: od komunizmu kam? (1996)
    • Slovensko medzi napredovaním a úpadkom (1998)
  • Charakteristika tvorby

    Miloš Žiak je mnohostranná tvorivá osobnosť: básnik, prozaik, esejista a estetik, rovnako aj autor polemicky vyhrotených kníh

    Miloš Žiak je mnohostranná tvorivá osobnosť: básnik, prozaik, esejista a estetik, rovnako aj autor polemicky vyhrotených kníh o poholokaustovom osude slovenských Židov a politických traktátov o Slovensku po páde komunizmu. Patrí do literárnej generácie, ktorej formovanie poznačili mnohé mimoliterárne okolnosti: ideologický a politický tlak, ktorému bola vystavená slovenská literatúra v období normalizácie, absencia časopisu pre mladú literatúru umožňujúceho viesť generačný dialóg a pasívne prijímanie vnucovaných noriem falošnej spoločenskej morálky aj autormi, ktorí boli jeho generácii básnickými vzormi, čo Žiak neskôr vyjadril hľadaním odpovede na otázku: „ako je možné, že toľko talentovaných slovenských básnikov nemalo za posledné polstoročie ani najmenšiu potrebu uviesť do súladu hodnoty, prezentované vo vlastnej tvorbe, so svojimi ľudskými a občianskymi postojmi? Začínal ako básnik a jeho debut – zbierka básní Oheň až požiar (1982) je čiastočne produktom tzv. Mihálikovej básnickej dielne, orientovanej od začiatku sedemdesiatych rokov na výchovu mladých básnikov v duchu dobovej socialistickej angažovanosti, ale zároveň nútiacej autorov písať viazaným veršom a zvládnuť základné básnické formy (najmä Mihálikom zvlášť obľúbený rispet). Žiakov debut prekračuje limity Mihálikovej školy, svedčí o autorovom výraznom básnickom talente; v snahe programovo sa odlíšiť od povinnej občianskej angažovanosti nezaradil do zbierky rozsiahlejšiu báseň Generácia – čo bol dôvod, pre ktorý Mihálik odmietol publikovať zbierku vo Vydavateľstve Slovenský spisovateľ, kde bol v tom čase riaditeľom. O deformovanej dobovej vydavateľskej praxi výrazne svedčí aj okolnosť, že vydanie debutu vo vydavateľstve Smena sprevádzali cenzorské zásahy (ako o tom autor podrobne píše v knihe Mrzáci studenej vojny). Zbierka Oheň až požiar je venovaná básnikovi Jozefovi Mihalkovičovi a zvýrazňuje tak úsilie nadviazať na poéziu autorov zo šesťdesiatych rokov, ktorých tvorba nebola ideologicky deformovaná a znamenala výrazný estetický prínos do modernej slovenskej poézie. V programovej básni Až sa mi podarí autor na klasickú otázku kladenú v dobovej poézii a slovenskej poézii vôbec: „Pre koho píšem?“ odpovedá: „Čo viem? Snáď len to: / S veršami sa hrať jak s mŕtvymi rakmi / a chytiť báseň pod oblakmi, / len keď sa sklapne klepeto!“ Svoj postoj k životu formuluje v básni Do prasiatka takto: „Život je zápas o lunu / a o nebesá, // z ktorých si každý čo chce vytuší. / Som zababraný po uši / veršami ako hlinou.“ Válkovské („Veď tak sa rozpína / posledný gombík pravde“ v básni Rozhovory) či mihalkovičovské („Čím bližšie k láske, ktorá spája s ľuďmi / čím bližšie, kam sa náhlite?“ v básni Ulice) inšpirácie, témy z mestského kaviarenského života i ľúbostné príbehy (Plakala si, Namiesto snubného prsteňa) tejto útlej zbierky pôsobia i dnes básnicky sviežo, a v čase, keď vyšli, boli signálom návratu k témam a poetike civilizmu, k plodným šesťdesiatym rokom 20. storočia (v novom vydaní opäť vyšli ako úvodná časť zbierky Alef, Bejs... Jid). Autorov básnický vývoj pokračoval v časopiseckej podobe, najmä v progresívnom literárnom časopise Romboid, prekladmi z Jeseninovej poézie, a koncom osemdesiatych rokov vyústil do knihy veršovaných tragigrotesiek Don Quijote v pekle. V druhej polovici osemdesiatych rokov M. Žiak písal literárnokritické a kulturologické štúdie a zaoberal sa dielom významného ruského literárneho vedca M. M. Bachtina. Práve mimoliterárne okolnosti: pád komunizmu v novembri 1989, vstup do politiky (čoskoro i do polemiky s novým politickým režimom) a najmä účasť na obnovenom živote slovenskej židovskej komunity výrazne ovplyvnili jeho tvorivú orientáciu. Prihlásenie sa k židovským koreňom a reflexia židovského osudu v poholokaustovom období našli svoj literárny výraz v knihe Jewropean (1997). Ide o príbeh členov jeho širšej rodiny – najmä tety Irmy a strýka Oskara , ktorí sa ako presvedčení komunisti po skončení druhej svetovej vojny a najmä po februári 1948 dali bezvýhradne do služieb nového režimu. Kým pražská teta Irma, ktorá sa aj „v súkolí vnútrostraníckeho boja pokúšala zostať verná svojim romantickým ideálom“ a dokázala potom vzdorovať sadistickým metódam vyšetrovateľov štátnej bezpečnosti, strýko Oskar, počas Povstania odvážny veliteľ židovského partizánskeho oddielu v snahe odvrátiť mu hroziace (možno iba pomyselné) nebezpečenstvo prijal úlohu jedného zo žalobcov v boji proti buržoáznym nacionalistom a na celoslovenskej konferencii slovenských spisovateľov vystúpil s referátom, v ktorom členov skupiny DAV označil za zradcov robotníckej triedy a služobníkov americko-anglického imperializmu. Rovnako diskreditujúco vystúpil aj proti viacerým partizánom. Kniha na základe odtajnených dokumentov Štátnej bezpečnosti prináša aj nový pohľad na úlohu židov komunistov v jej represívnom aparáte a na ich podiele na komunistickom puči vo februári 1948. Svojím polemickým vyhrotením, otvoreným formulovaním otázok o tom, či akokoľvek správne presvedčenie môže ospravedlniť podiel na páchaní zločinov (hoci väčšina Židov komunistov v čase stalinských procesov skončila v dlhoročnom väzení), vyvolala kniha nesúhlas a polemiky aj vo vnútri slovenskej židovskej komunity. Knihu so sugestívnym názvom Mrzáci studenej vojny (2003) možno označiť za autorove pamäti; ich ťažiskom je obdobie jeho básnického vyzrievania, dokumentárne presný a ostrý, až nemilosrdný pohľad na svoju generáciu, zmrzačenú poaugustovým normalizačným režimom. Cennou časťou je pohľad na formovanie autorov (P. Pišťanek, D. Taragel, M. Kubica), ktorá do literatúry naplno vstúpila až po novembri 1989. Záverečná časť je podrobným záznamom – vo forme rozsiahleho rozhovoru – o autorovom politickom pôsobení po novembri 1989 a prináša mnoho ostro formulovaných názorov na aktérov ponovembrovej politickej scény zo všetkých názorových skupín, ktoré túto scénu reprezentujú. Po prozaickej prvotine Bojím sa mať strach (1990), napísanej ešte pred pádom komunistického režimu a prinášajúcej odvážnu, otvorenú výpoveď o pocitoch človeka hľadajúceho svoju identitu v súkolí totalitného režimu, je Gold, Zlatko a Zlatoústy (1999) autorovým prvým románom. V rozsiahlom príbehu napísaným nepríznakovým, často len referujúcim štýlom autor nadviazal na polemickosť Jewropeana a na príbehu hlavných postáv Dávida Golda a Miloša Zlatka ukazuje zložitý proces hľadania koreňov svojej židovskej identity, rovnako aj traumu slovenského židovstva, výrazne pociťovanú práve generáciou, ktorá sa až postupne zoznamovala aj s históriu a osudmi vlastných rodín. Napriek viacaspektovosti rozprávania román pôsobí monologicky, autor málo využil bachtinovskú mnohohlasosť pri písaní diela, ktoré napriek istej preťaženosti reflexívnou zložkou je ďalšou otvorenou a polemicky vyhrotenou výpoveďou o fenoméne individuálneho i spoločenského „mrzáctva“ predchádzajúceho dejinného obdobia. Nové publikovanie básnickej prvotiny, doplnené veršami básnického súpútnika Mariána Kubicu zo samizdatovej zbierky Dvojzáprah, doplnenie príbehu zoznámenia a priateľstva s P. Pišťankom a D. Taragelom, rovnako ako novú básnickú zbierku Jod – Jid, inšpirovanú hebrejskou abecedou a symbolikou kabaly, prináša kniha Alef, Bejs... Jid (2006). Opäť otvára autorovi jeho pôvodný tvorivý priestor a signalizuje možný návrat k básnickej tvorbe.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006. MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK 2001.

    FLEISCHER-BROWN, E. – LUKÁČ, P.: Žiakova definícia cti v Jewropeanovi (M. Žiak: Jewropean). In: Romboid, 34, 1999, č. 1 – 2.

    GÁLIS, Vladislav: Z mosta do prosta? Miloš Žiak: Gold, Zlatko a Zlatoústy.In: RAK, roč. IV., 1999, č. 4, s. 89 – 84.

    MAGDOŇ, L.: Čtení této knihy je naprosto bezpečné (M. Žiak: Gold, Zlatko a Zlatoústy). In: Romboid, 34, 1999, č. 8.

    TOKÁR, A.: Oneskorený samizdat (M. Žiak: Gold, Zlatko a Zlatoústy). In: Kritika & Kontext, 4, 1999, č. 2.

    ŠIKULA, B. – BODACZ, B.: Skrytá galéria. Generačné portréty II. Bratislava: NLC 1998.

    BODACZ, B.: Zmätok v duši, zmätok v hlave (M. Žiak: Bojím sa mať strach). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 113, 1997, č. 10.

    MIKULA, V.: Miloš Žiak: Jewropean. In: RAK, roč. II., 1997, č. 5.

    ŠIKULA, B.: Proces. (M. Žiak: Bojím sa mať strach). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 113, 1997, č. 10.

    MATEJOVIČ, P.: Čakanie na autora (M. Žiak: Slovensko. Od komunizmu kam?). In: RAK, 1, 1996, č. 4.

    KAMENEC, I.: Miloš Žiak: Pád komunizmu na Slovensku a najmä čo sa dialo potom. In: Historický časopis, 42, 1994, č. 3.

    ANDRUŠKA, P.: Miloš Žiak: Bojím sa mať strach. In: Romboid, 26, 1991, č. 5.

    HOCHEL, I.: Znesiteľná ťarcha bytia (M. Bútora, M. Žiak: Skok a kuk. Bojím sa mať strach). In: Literárny týždenník, 4, 1991, č. 3.

    PAŠTÉKOVÁ, J.: V úzkosti hľadania (strateného) času (M. Bútora, M. Žiak: Skok a kuk. Bojím sa mať strach). In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 3.

    PUŠKÁŠ, J.: Dlhý rozbeh, krátky skok (M. Bútora, M. Žiak: Skok a kuk. Bojím sa mať strach). In: Literárny týždenník, 4, 1991, č. 3.

    ČÚZY, L.: Miloš Žiak: Don Quijote v pekle. In: Romboid, 25, 1990, č. 5.

    HOFFMAN, I.: Zbytočná recenzia (M. Bútora, M. Žiak: Skok a kuk. Bojím sa mať strach). In: Kultúrny život, 24, 1990, č. 35.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Absurdnosť nech nám svieti na cestu (M. Žiak: Don Quijote v pekle). In: Slovenské pohľady, 106, 1990, č. 1.

    KASARDA, M.: O literatúre a politike (M. Bútora, M. Žiak: Skok a kuk. Bojím sa mať strach). In: Kultúrny život, 24, 1990, č. 33.

    STRÝKO, M.: Miloš Žiak v pekle (M. Žiak: Don Quijote v pekle). In: Dotyky, 2, 1990, č. 6.

    ŠIMON, L.: O Faustovi po našsky (M. Žiak, B. Zala: Svet v názoroch Goetheho. Tvorba svetonázoru: J. W. Goethe). In: Slovenské pohľady, 106, 1990, č. 3.

    BŽOCH, A.: Faust nie je traktát (M. Žiak: Svet v názoroch Goetheho). In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 38.

    KASARDA, M.: Zo súčasnej satirickej produkcie (M. Žiak: Don Quijote v pekle). In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 45.

    HUPKA, G.: Miloš Žiak: Oheň až požiar. In: Slovenské pohľady, 99, 1983, č. 4.

    KLIMÁČEK, V.: Miloš Žiak: Oheň až požiar. In: Večerník, 28, 21. 3. 1983, č. 56.

    KOČÍK, T.: K dvom debutom (M. Žiak: Oheň až požiar). In: Nové slovo mladých, 6, 1983, č. 10.

    KOCHOL, V.: Nádejný debut (M. Žiak: Oheň až požiar). In: Romboid, 18, 1983, č. 2.

    ŠMELKO, E.: Poézia živlov (M. Žiak: Oheň až požiar). In: Práca, 38, 3. 3. 1983, č. 52.

    PLUTKO, P.: Miloš Žiak: Oheň až požiar. In: Nové slovo, 24, 1982, č. 44.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Žiada sa mi bez otáľania povedať: Mrzáci studenej vojny je výraznejší čitateľský zážitok ako Gold, Zlatko a Zlatoústy .

    Žiada sa mi bez otáľania povedať: Mrzáci studenej vojny je výraznejší čitateľský zážitok ako Gold, Zlatko a Zlatoústy. Pútavá, napínavá kniha. Nevyznačuje sa bravúrami, jej devízou je spontánnosť, jednoduchosť, teda pokiaľ ide o jej „fyzickú podobu“, čiže o vety a klebety. Lebo klebetný rozmer tejto knihy si treba ceniť. Žiakova próza nemá síce nič spoločné s poetikou veľmajstra „klebetrománu“ Thomasa Bernharda, ale povedzme, že miestami pripomína príjemno-provokatívnu dráždivosť Slobodovho Rozumu.

    Peter Macsovszky

     

    Poetická kvalita básní Jod-Jid je vyvažovaná deklarovaným ľudským hľadaním sa na kóde judaizmu, ktorý je základným významovým pozadím tejto zbierky. Básne, viaceré dokonca s poznámkovým aparátom, kde sú vysvetľované slová z hebrejčiny, východiskovo stavajú na spojení dvoch jazykov – slovenčiny a hebrejčiny. V istom zmysle pripomínajú akési štylistické cvičenia, kde sa Miloš Žiak pohráva so slovami jednak na úrovni ich významového prepojenia, jednak na štylisticko-lexikálnej úrovni... Len niekedy je z toho niečo viac – niečo, čo dokáže zaujať, čo má aj odľahčenú poetickú iskru (napr. Podvečer Jom Kipur). Zjavné je kolísanie medzi intímnou a filozofujúcou výpoveďou, pričom Žiakovi svedčí oveľa viac než vážna referentsko-moralizátorská poloha poetika civilizmu.

    Dana Kršáková

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

  • Autor o svojom diele

    Najväčším nebezpečenstvom, ktoré hrozí autorovi pri písaní knihy spomienok, je často podvedomá snaha vykresliť svoju osobnosť

    Najväčším nebezpečenstvom, ktoré hrozí autorovi pri písaní knihy spomienok, je často podvedomá snaha vykresliť svoju osobnosť v lepšom svetle, čo môže v konečnom dôsledku prekvalifikovať žáner pamätí na písanie bájí.

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    ALEF, BEJS... JID (úryvky)   Štvanec (poézii)   Ako slučku si prudko stiahla úsmev. Opäť ten vlčí

    ALEF, BEJS... JID (úryvky)

     

    Štvanec

    (poézii)

     

    Ako slučku si prudko stiahla úsmev. Opäť ten vlčí

    pohľad súhvezdí svetiel v oknách vládne!

    Ach.

                Som tak vysoko!

                                           Privysoko!!

                                                               Až na dne!!!

    Pokojná ako noc, čo všetky svinstvá premlčí,

    pozeráš. Zmizni! Nenúť ma aspoň dnes

    rukami ako veslom o vodu

    plieskať do bielych pruhov priechodu

    fanaticky jak do kláves!

     

     

    Spev chlapca dospievaniu

     

    Ulice bežia. Ja behám ulicami

    zvedený voľnosťou a farebnými snami.

    Slnečné nedele, večerné prechádzky,

    všetko, čo túžim mať, vám dávam. Dobrácky

    ma mesto tľapkáva po pleci. Smeje sa,

    keď smutne pozerám, jak v diaľke nebesá

    splývajú so zemou. A tento nultý bod

    je bodom istoty. Je bodom neistôt.

    Do diaľok uletia z nás časom túžby, pnutia,

    do diaľok mámivých, čo stále hlavu mútia,

    do diaľok, na ktoré sa nám stále zbiehajú sliny.

    Ó, diaľky priateľské, ó, diaľky plné špiny,

    už teraz ľúbim vás. A ťažko budem iný.

    Aj keby prišiel dážď a za ním krutá zima,

    len ku vám kráčať chcem!

    Zem,

    nezdomácniš si ma.

     

     

    Prvý sneh

     

    Všetko je biele. Hulákame,

    keď vychádzame zo školy.

    Sneh v rukách tvrdne ako kameň,

    no predsa menej zabolí

     

    pri prestrelkách. A krátka chvíľa

    (keď dievčatá sme ako smeti

    rozváľali) nám prezradila,

    prečo sme chlapci a nie svätí.

     

     

    Plakala si

    (Nadi)

     

    Plakala si a cez tvoj vzlykot bolo

    počuť len to, že včera nie je dnes.

    A ja som stál (tak ako stojí pes

    pred naloženým obedňajším stolom)

    a nemohol som skríknuť, ako bolí

    aj mňa tá možno trochu čudná vec –

    že pitím básní vo mne opilec

    rástol a strácal prehľad o okolí...

     

     

    Až sa mi podarí

     

    Až sa mi podarí raz vydať knižku,

    možno k nej kritik povie: „Málo cenný –

    len poéziou trochu očarený.

    Iste chce slávu a pre svoj pád výšku...“

    Pre koho píšem? Čo viem? Snáď len to:

    S veršami sa hrať jak s mŕtvymi rakmi

    a chytiť báseň pod oblakmi,

    len keď sa sklapne klepeto!

     

     

    Do prasiatka

     

    Do prasiatka si hádžem korunu

    jak do hrnca kus mäsa.

    Život je zápas o lunu

    a o nebesá,

     

    z ktorých si každý čo chce vytuší.

    Nebo – to večne prázdne kino.

    Som zababraný po uši

    veršami ako hlinou.

     

     

    Oheň až požiar

    (Milanovi Srnkovi)

     

    Život nám fakľou pripaľuje dych,

    plameň sa stále hlbšie do pŕs derie!

    A mimovoľný, ťažkajúci vzdych

    smrtke len na parochni postrapatí perie.

     

    V zúrivej žiare – ako keď hrom z ruje

    zlomený paroh blesku do tmy zhodí –

    srdce tep mŕtvym dole prehupuje

    jak pri požiari z rúk do rúk džbán vody.

     

    „Koľko sa slnka zadrie do očí

    a koľko luny vypijeme s vínom!!!

    Koľkokrát ešte fakľu namočí

    plameň, keď každý chce byť jeho synom!?“

     

    Čo ste to, sudičky, nakládli do kolísky!

    Spev, vytrvalosť, odvahu

    pre noci vzdialené, a hlad tak strašne blízky,

    že aj vlk zatúži žiť v svorke záprahu...

     

     

    Rozhovory

     

    Rozhovory? Hej! Aj na tie som myslel.

    Na stole päsť a víno... Veľa vína.

    Pár vtipov. Smiech. Veď  tak sa rozopína

    posledný gombík pravde. (Ach, tie kyslé

    pohľady zbaľte.) Prehovorím ja!

    Alebo radšej všetci kričme. Naraz!

    Nech môžu po nás zahrať bačovia

    na prázdnych fľašiach ako na furajách...

     

     

    V parku
    (Marianovi Kubicovi)

     

    K výkriku prikutí jazykom jak ku väzenským guliam

    sme obaja. Obtočení pichľavým svetlom

                                                               ako sklenou vatou.

    Pod jednoliatymi tieňmi milencov jak pod kravatou

    ropuchy zelených lavičiek nehybne na svet škúlia.

    (Znudený pohľad starca – opäť sa ničím nevynašiel

    napudrovaný mesiac!)

                                       Klamstvami tmy očierňovaná tráva

    jak skazené zuby žraloka sa kýva, keď dokrvava

    zmasakrovaného džina sajeme z frankovkovej fľaše...

     

     

    Tieňohra

    (Jozefovi Mihalkovičovi)

     

    Schodiskové svetlo – cviker jednookého medikusa

    z mliečneho skla, cez ktorý vidí iba bledosť stien!

    Kúsok bokom tma, má horúčku a sen,

    kde kráľovským smiechom plieskajú sa

    po všetkých štyroch pupkoch naraz osmičky

    nad starým šašom:

                                                   „Keď narovnal kostru,

    dravo udrel do vrások jak do strún

    a hrkal hlavou, aby zacinkali

                                                   obidve oči ako rolničky!“

     

     

    V izbe

     

    Jak auto na tehlách a bez kolies

    rútim sa po cestách.

    V žilách mi pobieha prítulne besný pes

    a vytím víri krv

                            jak prach!

    Že ma smiech bezzubého koňa smrti spletie?

    Životu nikdy neuhnem

    pohľadom ani srdcom!

                                       Pri rozlete

    vták koncom krídiel prefackáva zem...

     

     

    Predvečer Jom Kipur1

     

    Dnes beriem syna, hrdý,

                                       do synagógy.

    Je erev.2

    Tak koľko, syn môj, neoponuj a nerev.

    Vediem syna

                do otcagógy.

     

    1Jom Kipur – Deň zmierenia

    2 Erev – hebr. večer, ale aj večer pred začiatkom sviatku: predvečer

     

     

    Posol

     

    Videl som na streche anjela.

    Len tak si pospevoval,

    keď na jednej nohe

    – druhú voľne pokrčenú v kolene –

    radostne skackal:

     

    „Hipudžinda – Ritrupinda

    Hašarulda – Bakatrulda

    Šepenaca – Putripaca

    Cipulinda – Apušminda

    Racapajda – Hatrubajda

    Ecumoca – Iburoca.“

     

    Anjel si radostne na jednej nohe po streche skackal.

    Ja som sa po chodníku

    – oboma nohami pevne na zemi –

    ledva tackal.

     

     

    JEWROPEAN (úryvok)

     

         Ľútemu vnútrostraníckemu dianiu sa Oskar najskôr len udivene prizeral. Pre neho sa boj skončil totálnou porážkou politického nepriateľa – buržoázie. Teraz malo prísť obdobie budovania raja. Keď však videl, ako nezadržateľne miznú jeho najbližší bojoví druhovia a kamaráti jeden za druhým v policajných vyšetrovniach a potom za mrežami, pochopil, že z hľadiska krátkodobých perspektív nie je zrejme možné čakať nič rajské. Na program dňa sa opäť dostal boj o fyzické prežitie. Ako zhruba pred siedmimi rokmi, v čase fašizmu. Vidiac situáciu pomerne jasne, pokúsil sa Oskar stiahnuť z prvej línie do ústrania. Na Ústrednom výbore Komunistickej strany Slovenska, kde v tom čase pracoval, začal prejavovať čoraz intenzívnejší záujem o stiahnutie sa na úsek kultúry, ktorý bol v tom čase na nerozoznanie od úseku straníckej propagandy a osvety. Súdruhovia spisovatelia si uvedomovali, že v hre je ich krk, a boli v tom čase len viac či menej dobre maskovaní propagandisti, hlásne trúby komunistickej ideológie. S tým rozdielom, že k tejto ideológii mali za úlohu pridať krásno, estetický zážitok. Oskar uvažoval zhruba takto: Nech zvíťazí ktorákoľvek frakcia komunistov, kultúra má jedinú úlohu – uznesenia vkusne zabaliť, previazať a na špagátiku urobiť peknú mašličku. Tam, v závetrí, sa dá vari ľahšie prežiť. V skutočnosti to však nebolo až také jednoduché. Vnútrostranícky boj ho dostihol i na tomto, v Oskarových predstavách nesporne idealizovanom úseku s rovnakou ostrosťou a surovosťou.

         V prvej polovici roka 1951 dostal Oskar za úlohu vystúpiť na celoslovenskej konferencii spisovateľov s hlavným referátom. Jeho referát vyšiel vzápätí aj v podobe malej, vkusne zabalenej brožúrky, previazanej surovým ideologickým špagátom. O čo vkusnejšie a milšie bolo balenie, o to menej vkusný bol obsah. Názov referátu znel Proti buržoáznemu nacionalizmu a kozmopolitizmu – za vyššiu ideovosť slovenskej literatúry. Keby bol Oskar v tom čase o trocha úprimnejší, asi by dal svojmu referátu skôr názov Proti buržoáznemu nacionalizmu a kozmopolitizmu – za fyzické prežitie mňa a mojej rodiny. Najstrašnejšie však na jeho referáte nebolo samo ideovo-politické východisko. To, čo ma i po desiatkach rokov od jeho prednesenia, keď sa mi dostal do rúk, zamrazilo nepomerne viac, bolo poznanie, že strýko Oskar použil v referáte slová, ktoré bežne používal i v našich priateľských rozhovoroch. Oskar jednoducho chcel, aby jeho referát vyznel čo najpresvedčivejšie. Aby sa dalo uveriť, že je ozaj ľudsky rozhorčený a že neochvejne verí tomu, čo vraví. Nakoniec, bola to vari aj neodolateľná výzva samotného žánru. Oskar do referátu nezapracoval ani čo i len najmenší odkaz pre budúcnosť, že referát robí pod nátlakom. Možno ho v tomto bode zradila jeho vlastná inteligencia a vrodený estetický cit, ktoré mu nedovolili vypustiť z rúk chladnú, neosobnú zlátaninu citátov z referátov prednesených vedúcimi predstaviteľmi strany a štátu. Ako inteligentný človek, obdarený potrebnou mierou rozvinutého estetického vkusu, ten grc nielen vkusne zabalil, ale povinné myšlienky nadriadených súdruhov, ktoré musel do referátu zapracovať v podobe citátov z ich oficiálnych straníckych vystúpení, navyše rozvinul do vlastných úvah a obohatil ich o svoje vlastné znalosti z nedávnych dejín Slovenska.

         Tak, ako sa vedel neumelo, ľudsky, bez fráz rozhorčiť, rozprávajúc mi v polovici osemdesiatych rokov útržkovito o svojom trpkom židovskom osude, rovnako neumelo, takmer bez fráz, odsúdil v roku 1951 i buržoáznych nacionalistov a kozmopolitov.

         Prirodzene, referát bol aj plný dobových hrubostí. Hneď v úvode Oskar zacitoval z prejavu súdruha Širokého, ktorý predniesol tento slovenský komunistický boss na IX. zjazde Komunistickej strany Slovenska. Bol to práve Široký, ktorý pomáhal pražskému centru dostať slovenské komunistické hnutie pod kontrolu. A bol to práve tento Širokého prejav, ktorý určil osudy členov porazenej frakcie Komunistickej strany Slovenska – Clementisa, Husáka, Okáliho, Novomeského a množstva ďalších. Politický proces so skupinou buržoáznych nacionalistov prebehol na Slovensku až v roku 1954. Napriek tomu bol už v roku 1952 odsúdený a popravený jeden z nich, Vladimír Clementis, československý minister zahraničných vecí, v procese so Slánskym a spol.

         „Súdruh Široký vtedy povedal,“ povedal vtedy Oskar. A už sa to nezadržateľne sypalo: „Buržoázny nacionalizmus Clementisa, Husáka a Novomeského má svoje korene v činnosti skupiny DAV, ktorej vedúcim bol práve Clementis a z ktorého vyšli Novomeský a Husák. Väčšinu týchto príslušníkov inteligencie vyznačoval od začiatku nesprávny, nemarxistický a neleninský pomer k strane a robotníckej triede. Mali typické vlastnosti maloburžoáznej kolísavosti a rozorvanosti a v skutočnosti sa nikdy nezbavili buržoáznej ideológie. Rozbor súdruha Širokého ukázal, že príslušníci vlastnej skupiny DAV neboli komunistami, že neboli súdruhmi, ale súbežcami, ktorí s robotníckym hnutím nikdy nesplynuli. Ich nevraživý, povýšenecký a intelektuálsky pomer k robotníckej triede vyplýval z úsilia vytvoriť si vlastné centrum inteligencie, ktorej pripisovali vedúcu úlohu v národe, čím znemožňovali, aby pokroková časť inteligencie našla bezvýhradne svoje miesto po boku robotníckej triedy.“

         Oskar akoby náhle stratil všetky zábrany: „Nepochopenie marxizmu-leninizmu, nepriateľský postoj k tejto mohutnej zbrani robotníckej triedy, podceňovanie vedúcej a rozhodujúcej sily robotníckej triedy a jej predvoja, komunistickej strany, v boji proti kapitalizmu, národnostný šovinizmus, cynický, kozmopolitický postoj k vlastnému ľudu, poklonkovanie pred úpadkovou kultúrou kapitalistického Západu, nepriateľský pomer k Sovietskemu zväzu a k jeho vlastnej kultúre – to všetko viedlo týchto súbežcov nevyhnutne k zrade: do služieb americko-anglického imperializmu.“

         A fabuloval a fabuloval: „Nešlo tu o úchylky a chyby z nevedomosti, ale o súvislú reťaz záškodníckych činností, ktorých cieľom bolo vrátiť Slovensko do kapitalizmu, vydať náš ľud napospas koloniálnemu vykorisťovaniu. Vo všetkých zaťažkávacích skúškach nášho ľudu zrádzali a vrážali nôž do chrbta všetkým úsiliam vymaniť Slovensko z područia kapitalistického útlaku a fašistického jarma, vymaniť Slovensko spod vplyvu nepriateľskej propagandy a osvety. Usilovali sa pokrytecky ovládnuť všetky kľúčové miesta, aby vo vhodnej chvíli uskutočnili svoje hnusné sprisahanecké zámery. Svoju záškodnícku činnosť uskutočňovali podľa trockistickej praktiky: zasahovať na najcitlivejších miestach. Na šikmú plochu zrady, po ktorej skĺzli, usilovali sa strhnúť všetkých. Taký je profil buržoáznych nacionalistov a kozmopolitov, odhalených vďaka čulosti a ostražitosti komunistickej strany, rozdrvených revolučnou päsťou jednotnej československej robotníckej triedy.“

         Až potiaľto by jeho referát bolo možné chápať pri troche dobrej vôle i ako povinné, aj keď nie bežným spôsobom predvádzané cviky na kladine moci, prostné, povinné tančeky vystrašených turistov pred lačným zrakom domorodého ľudožrúta. Lenže Oskar išiel ďalej. Nielenže sa usiloval vložiť do textu aj niečo vlastné, rýdze, odkaz na vlastnú partizánsku minulosť, čo urobil pomocou kvetnatého súvetia: „So zatajeným dychom počúvali ilegálni pracovníci a bojovníci v partizánskych nociach čistú znelku moskovského rozhlasu a dunenie sponad hôr od východu, prinášajúce slobodu, predpovedanú porobeným národom pokojným stalinským slovom.“ Oskar, ako správny intelektuál, nedokázal nepredviesť poslucháčskej spisovateľskej verejnosti, ako sa dá všeobecná myšlienka straníckych dokumentov tvorivo rozviesť. Preto sa v jednej chvíli odpútal od danej predlohy a zacitoval neznámy výrok básnika Emila Boleslava Lukáča z roku 1943, z čias fašistickej Slovenskej republiky, keď bol básnik poslancom slovenského parlamentu: „A tak som mnohým našim netrpezlivcom povedal: trpezlivosť. Príde sa na to, že sme všetci jednakí chudáci. A že sme všetci Slováci v dobrom i zlom na seba odkázaní.“ V tomto Lukáčovom konštatovaní, ktoré by sa dalo povedať aj inak, a síce, „čo sme si, to sme si, nechoďme jeden proti druhému“, odhalil vzápätí Oskar korene povojnového výroku komunistu Husáka, ktorý ho vyslovil, ako Oskar zdôraznil, „v nacionalistickom ťažení proti českej robotníckej triede, proti bratskému českému národu a proti súdruhovi Gottwaldovi“, i keď v skutočnosti Husákov výrok odznel v spore o deľbu kompetencií medzi národné a centrálne inštitúcie, na ktoré malo pražské centrum komunistov iný názor, než časť slovenských súdruhov.

         Husákov výrok znel: „Slováci sa môžu medzi sebou žrať o hocičo, ale o svojej národnej existencii majú názory a stanoviská jednotné a úplne pevné.“ Husákovo konštatovanie sa, na Husákovu veľkú škodu, ukázalo ako ničím nepodložené.

         Verejná prezentácia vlastnej detailnej znalosti prednesenej problematiky mala aj svoju odvrátenú stránku, ktorá z dnešného hľadiska vyzerá tragikomicky, avšak v danej dobe si ju zrejme nikto neuvedomil v celej jej hĺbke a grotesknosti. Slovenským spisovateľom prednášal a poúčal ich o správnej miere národného sebauvedomenia asimilovaný Žid, ani nie desať rokov po tom, ako bol sotený vďaka rasovým perzekúciám na pokraj ničoty. I keď tento Žid po celý čas rasového prenasledovania v kútiku ubolenej duše vždy sám seba považoval za Slováka, groteskne na mňa zapôsobilo v prvom rade to, že ho jeho osvojené slováctvo doviedlo k skalopevnému presvedčeniu, že je to práve on, kto dokáže presne rozlíšiť dobrého a zlého Slováka, Slováka – triedne uvedomelého národovca, od Slováka – buržoázneho nacionalistu či kozmopolitu. Groteskne na mňa ani tak nepôsobila skutočnosť, že sa Oskar pokúšal splynúť so Slovákmi výberovo, teda nie so všetkými, na čo mal nesporne právo. Menej mal už právo preškoľovať slovenský národ ako celok podľa predstáv asimilovaného Žida, navyše predstáv skreslených v smere pálčivých potrieb komunistického vnútrostraníckeho boja o moc. Asimilovaný Žid objasňoval Slovákom, kto z nich je, z hľadiska víťaznej frakcie komunistov-unitaristov, dobrý a kto zlý národovec.

         Po tom ako uprostred referátu predviedol Oskar svoju minucióznu znalosť danej problematiky, opäť sa pre istotu urýchlene vrátil na pevnú pôdu povinných cvikov a tančekov. Pripomenul ešte pána Lenina, ktorý „nás učí, že nad buržoáziou nemožno zvíťaziť bez dlhej, urputnej, zúrivej vojny nie na život, ale na smrť – vojny, ktorá vyžaduje vytrvalosť, disciplínu, tvrdosť, nepoddajnosť a jednotu vôle“. Nebolo od neho príliš pekné žiadať smrť pre súdruhov, i keď na druhej strane nie je ani dnes, po desaťročiach, ťažké pochopiť, že na ubolenú dušu bývalého väzňa koncentračného tábora a neskôr partizánskeho veliteľa iste pôsobilo Leninovo zjednodušené videnie skutočnosti ako balzam. Všetko, nazerané z hľadiska Leninových slov, bolo čestné a jasné, ako zápas chlapa proti chlapovi. Skutočnosť sa však na fair play zápas chlapa proti chlapovi nepodobala ani vzdialene.

         Na záver Oskar vyslovil presvedčenie, že „pod vedením našej strany, v bojovom šíku s našimi hrdinami práce v závodoch, na stavbách hrdinského diela socialistickej výstavby, s družstevníkmi na širokých lánoch kvitnúceho šťastia a pokoja vybojujeme zápas za socializmus, proti ustupujúcej tme buržoázneho sveta a jeho mravov“.

    * * *

         Po tomto Oskarovom verejnom vystúpení, keď si ho víťazná frakcia komunistov obojsmerne zaviazala (i sebakompromitujúcim prejavom, i vďakou, že nemusel ísť do väzenia), tí súdruhovia, ktorí sa rozhodli nad ním podržať ochrannú ruku, mu umožnili stiahnuť sa z prvej línie trocha viac do úzadia, zrušiť zamestnanecký pomer na Ústrednom výbore Komunistickej strany Slovenska a profesionálne sa venovať oblasti teórie a dejín slovenskej literatúry. Prirodzene, pravidelný styk s ním už nikto nikdy nezrušil. Oskar bol podľa všetkého len takzvane upozadený, pokiaľ opäť príde čas jeho vhodne načasovanej verejnej prezentácie. Myslím si, že ani zo strany Oskara nebol záujem zrušiť pravidelný kontakt. Zvykol si „byť pri tom“. A nová pozícia mu umožňovala nielen „byť pri tom“, ale súčasne aj „nebyť v prvej línii“. Vytvorila sa akási obojstranne prospešná symbióza kibica s hazardným hráčom.

         Vďaka tejto nepísanej dohode sa z času na čas mohla naplno uplatniť aj jeho – s vekom na počudovanie neuhasínajúca – vrodená potreba postaviť sa do čela čohosi, čo Oskar ešte stále vnímal ako príspevok k dejinám budovania lepších zajtrajškov. Využívajúc kontakty a konzultácie so súdruhmi pri moci, poznal pomery a rozloženie síl vo vedení strany, takže vedel pomerne presne odhadnúť, kedy čas dozrieva na zmenu, i keď nie vždy to bolo pre neho bez nepríjemných následkov. Napriek tomu ho veľmi dlhú dobu súdruhovia vždy nakoniec podržali a vyviazol len s pokarhaním, či s malým straníckym trestom. O členstvo v komunistickej strane prišiel až po okupácii Československa, konkrétne v roku 1970.

         V referáte z roku 1951 sa ešte Oskar, na počudovanie, dokázal vyhnúť antisemitsky ladenému útoku proti židovským súdruhom. Slovné spojenie ako „sionistické sprisahanie“ ešte z jeho úst neodznelo. O rok neskôr však už bol nútený urobiť krok aj týmto smerom.

    * * *

         Ak strýko Oskar občas letmo so mnou prehodil zopár slov o spomínanom období, hovoril o ňom len vo veľmi všeobecných formuláciách: „Celá povojnová Európa bola politicky posunutá doľava. Sloboda sa očakávala z Východu a odtiaľ aj prišla. Sovietsky zväz priniesol pri porážke fašizmu nesporne najväčšie obete. Väčšina spoločnosti nevidela v povojnovom príklone k Sovietskemu zväzu ohrozenie. Naše predstavy boli euforické. Preto sa Sovietom podarilo tak ľahko presadiť v Československu vlastné stalinské metódy vládnutia, zlikvidovať obnovený demokratický režim a nastoliť režim totalitný. Pre tvoju generáciu, ktorá dospievala po okupácii Československa vojskami piatich, takzvaných bratských, spriatelených armád krajín sovietskeho bloku, je náš vtedajší pohľad ťažko pochopiteľný, viem. Vy ste v Sovietoch už videli len nepriateľov, ale nám po vojne pripadali ako svätí, ako éterické bytosti z vesmíru. Politické procesy v päťdesiatych rokoch sme síce my Židia, čo sme sa dali do služieb komunistov, už vnímali ako trest za našu príliš horlivú účasť na výstavbe nového spoločenského poriadku, socializmu, ale súčasne sme verili, že sú to len škvrny na slnku, ktoré špatia jasné svetlo budúcnosti, že sú to len sprievodné javy bolestného prechodu z jedného zriadenia do druhého, ktoré o krátky čas zmiznú. Tebe sa dnes zdá, že po takej údesnej skúsenosti by bolo vari logickejšie primknúť sa k demokratom, nepodliehať už ďalej ilúziám. Nás však podlamovala v takomto odhodlaní spomienka na mníchovskú zradu, keď nás francúzski a anglickí spojenci vydali napospas Hitlerovi, a na Jaltu, kde si mocnosti opäť rozdelili medzi seba povojnový svet. My, ako iste vieš, nakoniec si to zažíval na vlastnej koži, sme sa ocitli v ruskej sfére vplyvu. A to ešte nepripomínam povojnový odmietavý postoj Anglicka a USA k vzniku štátu Izrael. Západ nás zrádzal, kde len mohol. Ak si myslíš, že tí vaši milovaní Američania, na ktorých teraz všetci čakáte ako na spasiteľov, vás ochránia pred Rusmi, že za vaše ľudské práva a slobody pôjdu zomierať do strednej Európy, tak sa strašne mýliš. Aj Američania sa na vás vyserú. Zostanete sami zoči-voči Východu ako my. Navyše nezabúdaj, oslobodenie Židov bolo iba vedľajším produktom vojny, kvôli Židom sa vojna neviedla, ich oslobodenie nebolo prvoradým cieľom. Ale aby som to skrátil: vytriezvenie nakoniec prišlo. Proklamované ideály sa dostali do príliš veľkého rozporu s praxou socializmu. Dezilúzia začala plazivo dominovať nad ilúziou, ale rozchod s ilúziami býva ťažký, lebo tie sú pevne zovreté emóciami. A navyše aj tak už bolo neskoro. Na samotnom vytriezvení boli najhoršie výčitky svedomia. Za to, že som vôbec prežil vojnu. Prečo práve ja, nehodný? Za to, že som sa zúčastnil na zápase komunistov. Za to, že som bol v niektorých chvíľach ľahostajný. Výčitky prichádzali zvnútra. Omnoho horšie však boli tie zvonka. Najmä výčitky od dodatočne predvídavých stratégov, historikov, filozofov a moralizátorov. Výčitky oprávnené, aj neoprávnené, adresované mne osobne, takpovediac na meno, ale aj všeobecné, adresované celej generácii. Poviem ti to celkom otvorene: 20. storočie nie je pýchou ľudstva, je storočím hanby. Ja som prežil hrôzy vojny aj povojnové roky ušetrený, aby som vydal svedectvo o období smutného osudu slovenských Židov.

         Ale na to, aby som svedectvo mohol vydať, som musel najskôr prejsť všetkými územiami, na ktorých vládla smrť. Musel som to zažiť na vlastnej koži, ale súčasne ostať nažive.“

         Po roku 1989, po páde komunistického režimu, som Oskara pri tomto výleve, plnom všeobecnín a poloprávd, jedného dňa na jeho veľké prekvapenie zastavil a otvorene som ho vyzval, aby teda vydal svedectvo o komunistickom prevrate, o päťdesiatych rokoch a o správaní sa slovenských Židov počas nich. Oskar sa na mňa najskôr skúmavo zahľadel a potom, akoby náhle stratil o rozhovor so mnou záujem, odvrátil pohľad iným smerom. Partizánsky veliteľ sa zaťal. Preto som radšej rýchlo preskočil na inú tému – na jeho pokus asimilovať, stať sa príslušníkom slovenského národa. Nie. On chcel viac. Chcel sa stať Slovákom. Len tak mimochodom, skôr ako sa pokúsim zreprodukovať jeho názory, dovolím si na tomto mieste ešte raz pripomenúť, že napriek veľkolepo vytýčenému cieľu si za ženu pre istotu zobral radšej Židovku. Židovku, ktorá asimilovať nechcela.

         Oskar: „Vieš, asimilovať, to nebol v prvom rade duchovný, ale najmä technický problém – ako to robiť?! Tváriť sa, že nie som Žid? Alebo že nepočujem, keď nadávajú na Židov? Byť voči Židom ľahostajný, alebo dokonca nadávať na nich spolu s nimi? Hja, kamarát, to nie je jednoduché. Mal som sa znechutene odvracať od pajesatého ortodoxa na ulici, aby ma – asimilovaného – náhodou k nemu nepriradili? Mal som začať obdivovať árijcov? Mimochodom, výkvet čistej nordickej rasy vyzerá ako nedopečená žemľa, niektorí ako hajzľový pavúk. Za asimiláciu sa platí. Bol si skromný, povedali, že si nafúkaný. Chcel si sa uplatniť, povedali, že doliezaš. Chodil si oblečený podľa módy a podľahol si márnivosti, povedali: Nakradol. Chodil si prosto odetý, povedali: Predstiera, skrýva státisíce v pančuche. Ak si si našiel priateľov medzi Židmi, povedali: Izoluje sa od nás. Ak si si chcel nájsť priateľa spomedzi nich, odstrčili ťa urážkou, keď si to najmenej čakal. Moje útrapy z asimilácie ma nakoniec priviedli po desaťročiach k definitívnemu poznaniu: slovenský gardista so slovenským komunistom si budú vždy bližší ako slovenský Žid so Slovákom. Tak to bolo, tak to bude. Žiaľ. Pobožní Židia takéto útrapy neprežívali. V tom, čo sa dialo, videli prejav láskavého záujmu: Hospodin skúša svoj vyvolený národ. V ich pokojnom a vyrovnanom fatalizme bolo čosi skľučujúce, aj príťažlivé. Boli láskaví druh k druhovi, akoby ich spájalo čosi tajomné, nepostihnuteľné. Často sa modlili. Zavreli oči, kolísali sa a šepkali hebrejské slová. V ich monotónnom opakovaní a v jednotvárnych pohyboch bolo čosi, čo ich odnášalo za hranice konkrétneho života, niekam ďaleko, do sfér, kam sa žiadny gardista ani komunista nemohol dostať, do iného sveta, zanechajúc nám tu celú našu prízemnú biedu, ponižovanie, hlad a údery. Na súčasné udalosti hľadeli akoby na pokračovanie biblických udalostí. Stotožnili sa s legendami a žili ich ako prítomnosť. Prenasledovanie chápali ako samozrejmosť. Židia sú prenasledovaní, lebo ich miluje Hospodin. Hospodin ich trestá, lebo sa spreneverili, lebo sa odriekajú zákonov a náboženstva svojich predkov. Trestá ich za sionistov, za asimilovaných. Iba trest ich vracia k poznaniu jeho vôle. Privoláva ich trestom do svojej milosti. Boli sme pri stvorení človeka a budeme aj pri jeho zániku. Cena za toto svedectvo je utrpenie. Ale my, moja generácia, sme videli viac utrpenia, než sme boli schopní a najmä ochotní niesť. Vzopreli sme sa pokornému prijímaniu utrpenia. Dosť! Kričali sme: Zastav to! Nevládzeme to niesť! Nechceme plodiť deti, ktoré sú už vopred odsúdené trpieť! Ale judaizmus nám neponúkol alternatívu: veriť a netrpieť. Preto sme sa vzdali judaizmu.“ A Oskar pokračoval: „Horšie však aj tak bolo pozerať sa na vás, na tvoju generáciu Židov, ako vyrastáte. My sme sa rozhodli žiť bez utrpenia, a preto aj bez viery. Vás sme vychovávali tiež bez viery, i keď sme čoskoro zistili, že vás naše slobodné rozhodnutie vôbec nechráni pred utrpením. Všetci ste chodili domov prekvapení, keď vám vonku povedali: Zasratý Židák. Boli ste ako kópie, jeden ako druhý, vytreštené, nič nechápajúce oči, to isté dokola, do riti. Cielene sme vás vychovávali bez vedomia, že ste Židia. A vy ste sa Židmi nezadržateľne stávali pod tlakom vonkajšieho okolia, ako produkt pretrvávajúceho antisemitizmu. My rodičia sme sa v tom čase často spolu chodievali radiť. Čo je lepšie, byť Židom vedome, dobrovoľne, alebo sa ním stať mimovoľne, pod tlakom antisemitizmu? Nevedeli sme si na to odpovedať. Náš experiment sa skončil totálnym krachom. Vy ste tiež vyrástli ako Židia, len ste nevedeli, čo to znamená. A prečo na vás kričia vaši kamaráti vo chvíľach hnevu: Židák. Mali ste dokonca v puberte obdobie, keď ste nadávali jeden druhému do zasratých Židákov. Tomu sme už ale my rodičia urobili prietrž. Teda my muži sme ten obrat neiniciovali. Boli to najmä vaše matky, ktoré sa jedného dňa bez nás nasrdene stretli. Výsledok bol, že náš mužský experiment odmietli. A začali sa s vami rozprávať o tom, kto ste, čo ste. Pamätáš sa ešte na to? Týždne a mesiace ste chodili ako bez duše, krvi by sa vo vás človek nedorezal. Jeden ako druhý, tie isté reakcie, ako keby sme vás plodili cez kopírovací papier. Najmä vy chlapci. Dievčatá od matiek už dávno čo-to počuli. No čo ti mám povedať?! My otcovia sme to poriadne zmrvili. To už bolo v polovici sedemdesiatych rokov, po okupácii. Ja som bol v tom čase už zo strany vylúčený ako nepriateľský živel. Vďaka vašim matkám sa aj vo mne prebudil oneskorený záujem o judaizmus a otvorili sa predo mnou otázky, o ktorých som ako asimilovaný Žid vedel málo, takmer nič.“

    * * *

         V priebehu roka 1951 zatkli mnoho Oskarových priateľov a druhov. Celý rok 1952 ich spracúvali sadistickými výsluchmi, ponižovaním. Pripravovali ich na verejné politické procesy, ktoré sa na Slovensku rozbehli v roku 1953, potom, ako v decembri 1952 bolo v Prahe popravených jedenásť zo štrnástich odsúdených na čele s bývalým generálnym tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa Rudolfom Slánskym. Medzi popravenými bol jediný Slovák. Ten bol súdený za úchylku takzvaného buržoázneho nacionalizmu. Bol ním minister zahraničných vecí Vladimír Clementis. Samostatný proces so skupinou buržoáznych nacionalistov prebehol na Slovensku až v apríli roku 1954.

         Oskara nezatkli. Čo teda robil v tom období?

     

    MRZÁCI STUDENEJ VOJNY (úryvky)

         V priebehu roka 1983 sa vynára s konečnou platnosťou kaviareň U Michala ako jednotiaci viacgeneračný kaviarenský priestor združujúci nepokojné duše, zaoberajúce sa umením. Sem sa presúva aj ťažisko veselého spoločenstva z bistra Krym (Dana Podracká tento presun neakceptovala). Jozef Urban sa v kaviarni U Michala objavil až v roku 1984 a definitívne sa v nej usadil aj s celou plejádou svojich vrstovníkov až v priebehu roka 1985, keď vyšiel vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ jeho básnický debut Malý zúrivý Robinson. V roku 1983 sa tam pravidelne na skok objavoval mladý redaktor bratislavského Večerníka, milovník esejistického žánru, Peter Valček. Najpriateľskejší kontakt s Valčekom nadviazal Milan Gazdík. Medzi tých najmladších hostí patril Boris Mihalkovič a mladý básnik Anton Pižurný (obaja ročník 1961). V priebehu októbra 1983 sa v diskusii vyprofilovala práve na pôde kaviarne U Michala rôznorodá skupinka potenciálnych parlamentárov v zložení Boris Mihalkovič, Peter Valček, Boris Zala, Miloš Žiak (kibicom bol Milan Gazdík), ktorá nakoniec zo svojich radov vyslala do redakcie časopisu Romboid dvoch vyjednávačov (ja som bol jeden z nich). Obaja najskôr v redakcii okúňavo prestupovali z nohy na nohu, než z nich nakoniec vyliezlo, že by radi sami zozbierali a zostavili jedno celé číslo mesačníka, čím by radi sami určili kontext svojim textom. Získali sme predbežný nezáväzný súhlas zo strany redakcie. Na základe predbežného nezáväzného súhlasu sme zozbierali materiál na publikovanie. Stanovi Černému sme ponúkli grafickú spoluprácu. Aby boli grafiky Stana Černého organicky zakomponované do pripravovaného čísla, napísal som text Boj draka-Miloša Žiaka so Stanom Černým-karnevaluverným (alebo) Mystérium života. Text mal tri krátke časti a ku každej z nich vytvoril Stano Černý obrázok. Obrázky mali názvy Drak, Karneval a Dovidenia, dobre sa mám. Najdlhšie sme čakali na bonbónik vysneného čísla, na rozhovor s Rudom Slobodom. K Rudovi Slobodovi do Devínskej Novej Vsi som priviedol Zalu a Gazdíka, ktorí mali pripraviť otázky a spracovať odpovede. Rozhovor bol spravený v noci zo 17. na 18. 3 1984. Po spracovaní a zakomponovaní rozhovoru sme číslo odovzdali do redakcie s tým, že by mohlo vyjsť koncom roka 1984. Nakoniec redakcia od pôvodnej predbežnej dohody na naše veľké sklamanie ustúpila. Väčšinu odovzdaných materiálov publikovali v malých skupinkách či jednotlivo, ale najmä roztratene, v priebehu roka 1985 (Romboid číslo 2, 7, 8). V roku 1984 vyšla nakoniec len moja vôbec prvá literárnokritická recenzia pod názvom Hevier, klaun a meštiaci (Romboid č. 11). Rozhovor pod názvom Večerné otázky Rudolfovi Slobodovi bol publikovaný až roku 1987 (Romboid číslo 8). Môj a Černého spoločný artefakt sa nepodarilo presadiť vôbec.

         Devätnásteho novembra 1983 sa ženil Ivan Štulajter. Počas príprav na svadbu ma oslovil, či by som mu nešiel za svedka. Obdobie rokov 1981 – 1982 sme spolu so Štulom prežívali ako platonickí vyznávači individuálneho anarchizmu, do ktorého nám neustále presakoval detinský altruizmus. Nechceli sme prijať lživé pravidlá života v komunistickom režime. Nevedeli sme si však predstaviť, ako a kam z tej páchnucej krajiny uniknúť. Sediac ako vo väzení v republike po okraj naplnenej ruskými okupačnými vojskami a obohnanej zo všetkých strán ostnatým drôtom, sme nakoniec našli východisko v úvahách o martýrskej smrti. Zdalo sa nám totiž absurdné, aby sme my umreli, a ONI (komunistické svine) zostali žiť. Tak akosi sa formoval výrok, ktorý vtedy sprevádzal mnohé naše myšlienky: „Zobrať aspoň jedného Z NICH so sebou.“ So Štulom sme si kupovali v potravinách fľašu červeného vína. Chodili sme ju zväčša vypiť na nábrežie petržalskej strany Dunaja, pod stromy lemujúce priestor medzi Novým mostom (vtedy mostom Slovenského národného povstania) a Starým mostom (vtedy mostom Červenej armády). Rozhovory a meditácie sme vždy začínali témou bezperspektívnosti nášho života (no future) a postupne, podľa toho, koľko vína sme si vliali do myšlienok, sme prechádzali od témy samovraždy k vyššie spomenutej téme „zobrať aspoň jedného Z NICH so sebou“. Premýšľali sme, ako si zaobstarať strelnú zbraň a náboje. Štulovi, pracovným zaradením robotníkovi, pripadla úloha nájsť možnosť vysústružiť hlaveň budúcej zbrane. Až niekedy v druhej polovici roku 1982, po tom, ako si náš koncept zúčtovania s režimom a svojimi bezperspektívnymi životmi nezúčastnene vypočul počas jednej pitky náš nový priateľ Boris Zala, začal, zhrozený, urýchlene vnášať do našich myšlienok hľadisko (ako to on nazýval) „dejinných súvislostí“ a „historickej perspektívy“.

         V noci pred svadobným obradom, približne o druhej po polnoci, sme sa doviezli poriadne veselí taxíkom k nemu domov vypiť ešte na záver fľašu koňaku značky Martell. Ku koňaku Štulo pustil nami spoločne obdivovanú 7. symfóniu Šostakoviča (Leningradská). Šesťposchodový dom dunel o chvíľu údermi symfónie i údermi pästí prebudených a rozzúrených susedov, svorne sa cez steny dožadujúcich stíšenia revúceho gramofónu. V takejto atmosfére padla veta: „Ak nezačneme urýchlene niečo zmysluplné robiť, zošalieme.“ Po Šostakovičovej 7. symfónii mi Štulo pustil z magnetofónu skladbu, ktorú sám zložil. Na kazete bola verzia s akustickou gitarou a bla-bla textmi. Kazetu s nahrávkou som si zastrčil do vrecka saka. O dva dni som mu doniesol text. Tak vznikla prvá pieseň.

     

    Dobrý deň, pán La Mettrie

     

    Či by som vôbec chcel!

    Či to má byť môj cieľ?!

     

    Vznikla cesta. Panel prikryl hnoj.

    Pri nej mestá a v nich človek-stroj.

    A tým ľuďom sa tu darí,

    telá z piestov, pohyb z pary.

    Toto má byť môj cieľ?!

    Neuverím.

     

    Vedia hľadať zlato pod zemou

    a speňažiť parník Noemov.

    Pre nich i ty

    si len city

    premenené na tovary.

    Takým ľuďom sa tu darí:

    telá z piestov, pohyb z pary.

     

         V priebehu roka 1984 sme dali rovnakým spôsobom dohromady pätnásť-dvadsať skladieb. Jediné dohodnuté pravidlo bolo, že texty a hudba musia byť v kontrapunkte (veselá hudba musí mať smutný text a pod.). Štulo prišiel s nápadom založiť hudobnú skupinu. Našimi hudobnými vzormi boli skupiny Talking Heads a King Crimson (Ivan navyše obdivoval Petra Gabriela). Základná zostava hudobnej skupiny vykryštalizovala z funkovej skupiny Faun, odkiaľ prešli do Štulovej zostavy Marián Jaslovský (saxofón), Michal Dúžek (basgitara) a Vlado Mrázko (bicie). Zriaďovateľom sa stalo Obvodné kultúrne a spoločenské stredisko v Trnávke. O niečo neskôr pribudol spolužiak Dušana Taragela na FF UK Fero Strempek (gitara), ktorý časť skladieb aj zaranžoval. Po skúškach sme chodili ešte si na chvíľu posedieť do neďalekej krčmy. V nej vymyslel Marián Jaslovský názov skupiny: Ad Acta. Názov, žiaľ, predurčil osud hudobnej skupiny, ale to sme ešte vtedy nevedeli. Názvom sme chceli povedať nášmu budúcemu publiku práve len toľko, že skupina sa zaoberá témami, ktoré komunistický režim považoval za uložené ad acta. To, čo nakoniec režim uložil ad acta, bola naša hudobná skupina.

    * * *

         V treťom ročníku som sa zblížil s Bohušom Kováčom prednášajúcim na FF UK Kapitoly z dejín literatúry. Práve začínal pracovať na svojej štúdii, ktorá v roku 1985 vyšla pod názvom Fantázia o Veľkej Morave (Romboid č. 8, 9, 10). Pri tej príležitosti ma poprosil, či by som neprebásnil dva texty zo staroslovienčiny: Konštantínov Proglas a Chersonskú legendu. Bohuš Kováč pôvodne zamýšľal pripojiť tieto dva texty k svojej štúdii. Oba texty som spracoval. Redakcia Romboidu neprejavila záujem o žiadny z nich. Chersonská legenda v mojej úprave vyšla pre mňa nečakane o desať rokov neskôr v kultúrnej revue Tvorba T, v čase, keď bol vedením redakcie poverený Bohuš Kováč (č. 10/1993). Nezrealizovaný zostal len Proglas.

     

    Konštantín

    Proglas

                            (torzo)

     

    Všetci, ktorí krásu vlastnej duše

    máte na dosah,

    temný hriech a tohto sveta

    hnilobný pach

    zavrhnite, rajský život

    nahradí plamene,

    len nech sa započúva rozum,

    počúvaj, všetok ľud slovanský,

    počúvaj

    slovo, čo kŕmi ľudské duše

    srdce i rozum,

    slovo, čo vedie k poznaniu.

    Bez svetla ťažko radovať sa môže

    oko, hľadiace na stvorené.

    A ako pred tebou sa môže, Bože,

    chvieť sluch, nepočujúci rachot hromu?

    Veď všetko nie je ani krásne, ani viditeľné.

    Z človeka spravia kameň ústa,

    čo neprecítia sladkosť.

    Však duša, duša zbavená kníh,

    prebýva v mŕtvole.

    To všetko, bratia, máme na mysli

    a povieme vám vhodnú radu,

    ktorá vás všetkých odpúta

    od zverského života a žiadze:

    Aby ste pre svoj nerozum,

    keď počúvate slovo v cudzej reči,

    nepočuli len zvonce medené.

    Pretože svätý Pavol učil:

    Vo svojej modlitbe

    chcem radšej vysloviť päť slov

    a vysvetliť ich vlastným rozumom,

    aby i bratia pochopili,

    než desať tisíc nezrozumiteľných.

    Kto z ľudí toto nechápe?

    Kto môže uviesť všetky príklady,

    usvedčujúce národy bez kníh,

    nehovoriace hlasom zrozumiteľným?

    Aj keby si poznal všetky reči,

    ťažko by si vykreslil ich bezmoc.

    Pripojiť chcem jedno podobenstvo,

    veľa pravdy v troche slov.

    Nahé sú všetky národy bez kníh

    a márny je ich zápas bez zbrane

    s protivníkom našich duší.

    Ale tí, čo slovo zvestujú,

    schopní budú zabiť nepriateľa

    a hnilobe uniknú ich telá,

    telá, ktorých život je jak v sne,

    nebudú padať, ale pevne stáť.

     

         Okrem textov Konštantína Filozofa som sa v treťom ročníku začítal aj do textov Karola Marxa. UŽ bol najvyšší čas, o rok som mal začať písať diplomovú prácu. Najviac ma zaujali texty z obdobia tzv. mladého Marxa (Ekonomicko-filozofické rukopisy z roku 1844, Nemecká ideológia atď.). Prvé, k čomu som po systematickejšej analýze dospel, bolo poznanie, podľa ktorého komunisti nie sú marxisti. Presnejšie povedané, komunistická ideológia neodráža marxovský koncept dejín. Z tohto zistenia som zostal zaskočený a zmätený. Zdôveril som sa s tým Borisovi Zalovi, ktorý sa pobavene zasmial: „A čo si si myslel?“ Pravdupovediac, dovtedy som si v danej veci nemyslel vôbec nič. Zmätený som zostal najmä z toho, že som si nevedel predstaviť, čo z tejto axiómy vyplýva pre „prax“, ktorú Marx tak často a vytrvalo zdôrazňoval ako nevyhnutné kritérium verifikácie myšlienok. Aby z toho mohlo „pre prax“ čokoľvek vyplynúť, bolo treba v prvom rade sprístupniť dané zistenie širokým vrstvám verejnosti. Ale ako? Vedecké inštitúcie, rozhlas, televízia, noviny, časopisy, všetko bolo v rukách a pod dôkladnou kontrolou komunistov. Navyše otvorenou zostala možnosť, že to aj tak všetci vedia, ale tvárou v tvár okupačným tankom je im to vcelku jedno. Na druhej strane komunisti sa k Marxovi vo svojej propagande vehementne hlásili, takže som nadobudol pocit, že by prinajmenšom nebolo od veci použiť Marxov pojmový aparát ako myšlienkový nástroj, rozkrývajúci a rozvracajúci homogénne prostredie komunistickej ideológie. Odtiaľto viedla cesta k môjmu sústredenému štúdiu Marxových textov a k principiálnej definícii marxistu ako nekomunistu. Komunisti čoskoro vycítili, že používam nimi si prisvojeného klasika ako nástroj deštrukcie ich zdanlivo neochvejných myšlienkových pozícií. Čoskoro im bolo zrejmé, že Marxa používam len preto, aby som z citátov jeho textov vyvodil závery kontradiktorické k ich záverom. Im Marxove texty slúžili ako podklad teoretického konceptu legitimizácie ich moci, mne práve naopak ako podklad teoretického konceptu delegitimizácie ich moci. Marxizmus v mojom podaní sa začal nápadne podobať na antikomunizmus. Nebol som prvým revizionistom, a keby komunistický režim nebol padol, určite by som nebol ani posledný. O niekoľko rokov neskôr označil môj typ revizionizmu predseda straníckej skupiny na Ministerstve kultúry Slovenskej socialistickej republiky Alexander Halvoník spojením „talmudistický marximus“ a v jemnejšej podobe tento svoj názor zverejnil aj v úvode k diskusii o mladej kritike v časopise Dotyky (č. 4/1989). To už som zrejme súdruhov permanentným omieľaním Marxa a vyvodzovaním z neho pre nich neprijateľných záverov nasieral do nepríčetnosti, takže hľadali spôsob, ako na odplatu odinzerovať môj židovský pôvod, čo slovenskí komunisti využívali ako osvedčený nástroj zníženia dôveryhodnosti nežiaducej osoby.

    Zobraziť všetko