• Životopis autora

    Miroslav Brück sa narodil v Skalici 9. júla 1964. Študoval na Strednom odbornom učilišti polygrafickom v Bratislave (1979 – 1983). Žije

    Miroslav Brück sa narodil v Skalici 9. júla 1964. Študoval na Strednom odbornom učilišti polygrafickom v Bratislave (1979 – 1983). Žije v Skalici, kde najprv pracoval ako reprodukčný grafik v tlačiarni Grafobal (1983 – 1996) a potom ako kopista – montážnik vo firme Adut – Adox. Jeho básne boli preložené do bulharčiny, francúzštiny, chorvátčiny, maďarčiny a poľštiny.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Literárna veda

  • Charakteristika tvorby

         Miroslav Brück prvýkrát publikoval v Novom slove mladých v roku 1983. Odvtedy okrem básní uverejňuje aj prozaické

         Miroslav Brück prvýkrát publikoval v Novom slove mladých v roku 1983. Odvtedy okrem básní uverejňuje aj prozaické texty, recenzie a kultúrnu publicistiku. V povedomí literárnej verejnosti je však zafixovaný primárne ako básnik. Z biografických materiálov je známe, že sústavne žije a pracuje v Skalici. Zbierky vydáva v pravidelných štvorročných intervaloch. Tieto životno-občianske a literárno-kariérne okolnosti navodzujú v súvislosti s verejnou rolou autora význam priestorovej aj časovej stability. Jej analógiu v samotnej autorovej tvorbe predstavuje stabilita, konštantnosť motivicko-tematických, kompozičných aj výrazových parametrov, jej pozitívny vzťah k literárnej tradícii i k tzv. tradičným hodnotám.

         Brückova poézia, zhrnutá zatiaľ v šiestich zbierkach, nadväzuje na tradíciu impresionisticky, postsymbolisticky či postkonkretisticky založenej privátnej a civilnej lyriky, ktorá býva ukotvená v zážitkovo-konkrétnych reáliách vidieckej či mestskej krajiny a v každodennej (autobiografickej) životnej skúsenosti. V kontexte slovenskej poézie poslednej tretiny 20. storočia nadväzuje na východiskovú polohu Š. Strážaya a tvorbu autorov tzv. nekonfrontačnej poézie súkromia (J. Zambor, I. Hochel, V. Prokešová, J. Kantorová-Báliková a i.). Začiatkom 90. rokov 20. storočia zastáva tradičnejšiu pozíciu aj medzi tzv. básnikmi súkromia, z ktorých viacerí svoju výpoveď posúvajú smerom k spirituálnej či civilizačnej lyrike, prípadne experimentujú s výrazovými prostriedkami v dekonštruktívnom duchu (okrem M. Brücka sem patria napríklad R. Jurolek, P. Milčák, M. Hatala, K. Chmel, S. Chrobáková, E. Lukáčová, M. Solotruk, J. Beňová, M. Ferenčuhová, R. Tomáš). M. Brück vystupuje v tomto mnohohlase jednotlivo, hoci isté osobné spriaznenie nachádza so spirituálnymi autormi z okruhu vydavateľstiev Solitudo a Modrý Peter, hlási sa aj k priateľstvu so skalickým rodákom, bývalým príslušníkom nadrealistickej skupiny a dlhoročným solitérom Pavlom Bunčákom.

         Základom poézie súkromia na prelome 20. a 21. storočia je udržiavanie odstupu od historických, civilizačných a ideologických tlakov, dôraz na nesprostredkovaný individuálny kontakt človeka s najbližším okolím a snaha o vytvorenie privátneho azylu autentického života. Na potvrdenie tohto individualizmu básnici a poetky svoj prehovor nemodulujú ako generačnú, ale vždy ako výsostne osobnú výpoveď. Hodnotová orientácia tejto poézie je pritom skôr tradičná, preferuje osvedčené nadčasové životné opory, potreby a záujmy (príroda, rodisko a domov, rodina a partnerstvo, viera, umenie, fantázia, sexualita) moderného človeka. Podobne je to aj s výrazovými prostriedkami: autori zväčša používajú tie konvenčnejšie, keď stavajú najmä na zmyslovej obraznosti, civilnom výraze, voľnom verši a kompaktnom tvare.

         Brückov lyrický subjekt nevníma komplex tradičných hodnôt v bezproblémovej, hotovej, mechanicky disponovateľnej podobe. Dobovo príznačne sa s nimi zbližuje cez individualistické pozorovanie sveta a úvahy nad vlastnými životnými skúsenosťami. Jeho básne na prvom pláne predstavujú záznamy zmyslových vnemov z malomestského a prírodného prostredia, v ktorých majú cez reflexívny presah (v podobe postrehu, sentencie, úvahy, spomienky, očakávania) miesto témy detstva, domova, rodiska, lásky, partnerstva, dospievania, vlastnej sociálnej pozície, názory na dejiny, kultúrno-civilizačné trendy a pod.

         Subjekt sa priebežne definuje ako outsider, pričom táto štylizácia má rôzne podoby (chlapec, samotár, rojko, bohém, voyeur, čudák, pustovník, nomád). K dobovému pragmatickému, hedonistickému, flexibilnému životnému štýlu prechováva nedôveru, ba až averziu. Dištanc vyjadruje najmä svojou indiferentnosťou voči jeho lákadlám a sústredením na vlastný svet, ale v momentoch konfrontácie aj explicitne, negatívnou valorizáciou dobových civilizačných trendov, keď im pripisuje falošne optimistické, jednorozmerné, zjednodušené, utilitárne, deautentizujúce vnímanie sveta. Tieto negatíva sa mu spájajú najmä s kategóriou centra a s predstavou (veľko)mesta. Opačný hodnotový pól obsadzuje sympatia, rešpekt, pozornosť, žičlivosť ku komplikovanosti, nejednoznačnosti, rozporuplnosti, ambivalentnosti, nedefinovateľnosti skutočnosti. Táto predstava plnohodnotného života sa básnikovi spája s kategóriou okraja, marga, periférie a realizuje sa cez motivické väzby s Brückovým rodiskom a domovom, jeho malomestskou atmosférou a príznačným prírodným koloritom západoslovenskej krajiny. (Frekventovaný motív predstavuje aj hranica, a to jednak v topograficko-konkrétnej, ako aj symbolickej či metaforickej rovine.)

         Pokiaľ ide o prírodu, zvláštnu pozornosť venuje vzdušnému a vodnému živlu. Prvý reprezentujú vtáci, najmä havrany, druhý rieka, ryby, rybári. Hoci príroda v Brückovej lyrike upomína subjekt aj na pominuteľnosť a nenávratnosť, predovšetkým harmonizuje ľudské, osobné a existenciálne limity i civilizačné tlaky, rozpory. Pokiaľ ide o topos malomestského sveta, pozostáva najmä z motívov verejných priestorov Skalice a blízkeho okolia (ulice, kaviarne, krčmy, hotely, kluby, železničné stanice a pod.). Takisto oscilujú medzi dvoma významovými pólmi: ako reálie, trvácne inštitúcie hrdinovho rodiska a bydliska reprezentujú jeho životnú stabilitu a kultúrne ukotvenie, ako priestory provizórnej existencie zasa symbolizujú osamotenosť jedinca.

         S toposom prírodno-malomestského priestoru sa spája chápanie času v jeho kontinuite, ktoré vyrastá z prežívania väzby medzi plynutím prírodného a osobného biologického času, ako aj z vedomia súvislosti individuálneho osudu s plynutím historického času (odkazy na historické udalosti či spoločensko-politický rámec sú skôr ojedinelé). Tak ako v prípade preferencie života na okraji dnešného „veľkého sveta“, aj toto chápanie času sa spája s predstavou plnohodnotného života v protiklade k dobovo aktuálnym povrchným trendom. Sústredené prežívanie časovej kontinuity už na úrovni každodennosti, ktoré je výrazom starosti o vlastnú identitu, je alternatívnou replikou voči fragmentácii času na jednotlivé senzačné udalosti, ktorým je bez ohľadu na ich faktickú banalitu pripisovaný nadčasový význam, ako to forsíruje verejný, najmä mediálny diskurz.

         Obligátnym zdrojom pozitívnych stavov mužského subjektu Brückovej poézie je žena, a to v prvom rade ako esteticko-erotický objekt (rad básní evokuje zízačské, voyeurske zážitky subjektu reagujúceho na náhodné stretnutia so ženami, najradšej obnaženými) a potom ako partnerka. Intímne básne najčastejšie evokujú eroticky opojnú situáciu nahoty a milovania. Tento dôraz na telesnosť z poetologického hľadiska slúži na senzualizáciu citového rozpoloženia subjektu, čiže vyjadruje jeho prežívanie lásky. Táto preferencia telesnosti má však aj hlbšie opodstatnenie. Je vzdorovitou reakciou na negatívnu citovú skúsenosť (rozvod), ktorá poznačila pôvodne chlapčensky dôverčivý a náruživý subjekt. Dôrazom na fyzické prejavy lásky, momenty intenzívnej intimity, vzájomného prestupovania sa pri milovaní tiež zažehnáva čoraz silnejšie vedomie, že v živote všetko podlieha zákonu dočasnosti, ba že mnohé v živote je len zdanie. V neskoršej Brückovej tvorbe sa adorácia, celebrácia ženskej krásy láme do znepokojenia z prchavosti opojenia, ktorú subjektu poskytujú, zároveň telesnosť aj naďalej predstavuje aspoň chvíľkové zmierenie s neúprosnými zákonmi života. Podobne sa mení, problematizuje, relativizuje aj pôvodne idealizovaná funkcia fantázie, imaginácie a umeleckej tvorivosti v živote subjektu, ich schopnosť poskytovať človeku povznášajúci azyl pred ordinárnou realitou, slúžiť ako zdroj úľavy, vytrženia a harmónie či ako možnosť sebarealizácie.

         Brückovo poetologické východisko je senzualisticko-impresionistické s reflexívnym presahom: zmyslovo-konkrétna obraznosť, odkazujúca aj na biografické a topografické reálie, vyjadruje určitý individuálny emocionálno-psychický stav, signalizovaný názvom a neraz explikovaný v pointe. Tento základ sa v postsymbolistickom duchu obohacuje o kultúrne fixované konotácie ako výraz príslušnosti subjektu k istému hodnotovému kontextu a o asociatívne metafory, vyjadrujúce individuálnu situáciu, unikátne rozpoloženie subjektu. Najmä v textoch z posledných troch zbierok básnik posilňuje zastúpenie intelektuálnej (seba)reflexie cez racionálny, kritický, skeptický, melancholický či (seba)ironický komentár, korekciu, kontrapunkt, paradox, ktoré sú často situované do pointy. Takéto komplikovanie výpovede formulovanej na pozadí vedomia existenciálnej samoty a dočasnosti ľudských vecí prehlbuje Brückovu schopnosť problémového videnia života.

         Básnik sa vo svojich zbierkach drží takmer bez výnimky voľného verša bez interpunkcie a úsporného strofického členenia svojich krátkych textov. Úspornosť sa týka aj štandardne skromného rozsahu a striedmej kompozície zbierok, ktoré bývajú členené na dve, najviac tri časti, často bez slovného názvu, označené len číslom. Nenápadnosť, decentnosť, bežnosť má pendant aj v civilnom výraze, ktorým Brück evokuje každodenné, samozrejmé situácie. Skúsenostná a výrazová prostota má pritom vysoko štylizovaný charakter, pretože zdanlivo jednoduchý povrch vecí je len odrazovou plochou pre postsymbolistické ambície vyniesť na svetlo prehliadané, skryté, subjektom objavované súvislosti sveta, tajomstvá života. Určité vybočenia z nenápadného tvaru predstavujú sporadické ozvláštňujúce pokusy o esteticky nákladnejšiu štylizáciu výpovede (napríklad básne postavené na aliteračnom princípe, viazaný verš) alebo naopak, redukcia, minimalizácia konvenčných signálov poetickosti (fragmentácia básne iba na jednotlivý obraz, postreh, myšlienku v rozsahu jednej vety). Výpovedne aj hodnotovo produktívnejší prípad tvarovej inovácie predstavuje druhá časť zbierky Hraničná cesta (2005), pozostávajúca z textov rezignujúcich na verš a prijímajúcich prozaické, čiže v poézii príznakové vetné a interpunkčné členenie (básne v próze), čím vznikol priestor na slobodnejšie rozvinutie Brückových dispozícií na intelektuálnu reflexiu.

         Poézia Miroslava Brücka rozširuje paletu hodnotových alternatív, ktoré súčasná slovenská lyrika ponúka človeku informačnej, konzumnej, globalizovanej spoločnosti plnej neistôt a rizík. Autorom zastávaná alternatíva spočíva v dôraze na sebavyjadrenie, v cibrení nepragmatickej citlivosti, pozornosti voči každodennému životu, v pestovaní intímneho pomeru k prírodnému, kultúrnemu aj ľudskému okoliu, v tolerancii k rôznorodosti sveta, v starosti o vlastnú identitu odvodzovanú z dialógu s tradičným hodnotovým komplexom i polemikou s aktuálnymi životnými trendmi.

    Jaroslav Šrank

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    NAVRÁTIL, Martin: Slovenská poézia 201 7 (Hodnotenie literatúry roku 2017). In: Romboid , roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 75. MIHALKOVIČ, Boris:

    NAVRÁTIL, Martin: Slovenská poézia 2017 (Hodnotenie literatúry roku 2017). In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 75.

    MIHALKOVIČ, Boris: Kniha týždňa: V rovnováhe básnického obrazu a myslenia. In: Pravda, 3. 3. 3018.
    https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/460809-kniha-tyzdna-v-rovnovahe-basnickeho-obrazu-a-myslenia/

    REPAR, Stanislava: Stretnutia s poéziou. (Uchom ihly). Miroslav Brück, básnik, prozaik a kultúrny publicista (rozhovor). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 10, s. 33 – 34.

    ŠPAČEK, Jozef: Miroslav Bück / Hotel Oáza. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 6, s. 112 – 113.


    BRÜCK, Miroslav (píše): Fragmenty z denníka. In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 6, s. 95 – 97.

    GAVURA, Ján: Slovenská poézia po postmoderne - k básnickým zbierkam 2012 – 2014. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 88 – 94.

    VLNKA, Jaroslav: Miroslav Brück: Žmurknutie z večnosti. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, č. 1, 2014, s. 121 – 122.

    HOSTOVÁ, I.: Pozvanie na obchádzku (Miroslav Brück: Obchádzky). In: Knižná revue, roč. XX, 2010, č. 8, s. 5.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    ANDRIČÍK, Marián – BRÜCK, Miroslav: Prekvapiť sám seba (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVI, 30. 8. 2006, č. 18, s. 12.

    HOCHEL, I.: Ľahko dostupné sémantické polia (Miroslav Brück: Hraničná cesta). In: Romboid, 41, 2006, č. 8, s. 74 – 75.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). LIC, Bratislava 2006.

    ŠPAČEK, J.: Miroslav Brück. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    ŠRANK, Jaroslav: Rukopis nechaný vo vani. IV. (Problémy mladšej poézie, problémy s mladšou poéziou 20. storočia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 63 – 82.

    KAZÍK, M.: Poézia na zimné večery (Miroslav Brück: Orientačná mapa na zimu). In: Literárny týždenník, 15, 2002, č. 12.

    PÁCALOVÁ, Jana: Nevyužité možnosti poézie. Miroslav Brück: Orientačná mapa na zimu. (Recenzia). In: Rak, roč. VII., 2002, č. 3, s. 41.

    BUZÁSSY, J.: Vlaha ľudskosti (Miroslav Brück: Orientačná mapa na zimu). In: Romboid, 36, 2001, č. 9 – 10, s. 150.

    MATEJOV, R.: Nemennosť ako hodnota (Miroslav Brück: Orientačná mapa na zimu). In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 31 – 32.

    SUCHÝ, V.: Možnosti orientácie (Miroslav Brück: Orientačná mapa na zimu). In: Romboid, 36, 2001, č. 9 – 10, s. 149.

    ŠPAČEK, J.: Vytrvalá orientácia (Miroslav Brück: Orientačná mapa na zimu). In: Slovo. Politicko-spoločenský týždenník, 3, 2001, č. 41.

    VLNKA, Jaroslav.: So psami v pätách (Miroslav Brück: Orientačná mapa na zimu). In: Knižná revue, roč. XI, 2001, č. 22, s. 5.

    HATALA, M. – BRÜCK, M.: Od básne k človeku (a naspäť) (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. IX, 7. 1. 1999, č. 1, s. 12.

    HATALA, Marián: Zachraňujúci Robinson. Miroslav Brück: Nočné ostrovy a iné záchrany. (Recenzia). In: Romboid, roč. XXXIII, 1998, č. 5, s. 71 – 72.

    MATEJOV, Radoslav: Lyrika žije (Miroslav Brück: Nočné ostrovy a iné záchrany). In: Knižná revue, roč. VIII, 24. 6. 1998, č. 13, s. 5.

    ZBRUŽ, Kami: A láska je priepasť. In: Literika, 2, 1997, č. 3, s. 44 – 45.

    HOCHEL, Igor: Poézia bez pokušenia (Miroslav Brück: Pokušenie veriť). In: Literárny týždenník, 7, 1994, č. 26.

    MACSOVSZKY, P.: O (ne)potrebe gnómy (Miroslav Brück: Pokušenie veriť). In: Romboid, 29, 1994, č. 9.

    ŠPAČEK, J.: Druhá zbierka M. Brücka (Miroslav Brück: Pokušenie veriť). In: Knižná revue, roč. IV, 1994, č. 6.

    ŠPAČEK, J.: Miroslav Brück: Noc, tráva v pozadí. In: Romboid, 26, 1991, č. 1.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Poézia ako predtucha (Miroslav Brück: Noc, tráva v pozadí). In: Dotyky, 2, 1990, č. 5.

    PETRÍK, J.: Medvedie služby (Miroslav Brück: Noc, tráva v pozadí). In: Literárny týždenník, 3, 1990, č. 12.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Kľúčovými vo svete poetiky Obchádzok teda nie sú východiská a závery, narodenia a úmrtia, ale miesta a priestory pri

    Kľúčovými vo svete poetiky Obchádzok teda nie sú východiská a závery, narodenia a úmrtia, ale miesta a priestory pri ceste či na ceste – železničné stanice, najmä tie náhodné, prespaté či zaniknuté. Týmto preskupením či zrovnoprávnením hierarchie jednotlivých bodov cesty zbierka inklinuje k postmodernému rozrúšaniu modernej interpretácie zmyslu existencie ako plynutia od začiatku ku koncu, lineárnosť a jednoznačnosť smerovania ustupuje opakovanému kruhovému pohybu detailov. Markantná je fascinácia časovo i priestorovo nelineárnym odďaľovaním existencie, autentickosti, opakovaním, podobnosťami, odmietaním jednoznačnej determinácie entít.

    Ivana Hostová

    Čím je Brück starší, tým je hĺbavejší, tým viac preniká k základným podstatám bytia, ktoré osvetľuje z rôznych zorných uhlov. Hľadania krásy a pozitívnych bodov ľudskej existencie chápe ako fundamentálnu funkciu lyriky, čo však neznamená, že iba „harmonizuje“ skutočnosť, že nie je schopný prostredníctvom básnickej reči vyjadriť aj tienisté okamihy života, že by do jeho veršov nepreniklo aj napätie a čosi z existenciálnej úzkosti. Spôsob výstavby lyrickej výpovede ho zároveň radí k tým tvorcom, ktorí kladú dôraz na komunikatívnosť svojich veršov. Vyplýva z toho, že vytvára básnické obrazy – v porovnaní s tými poetmi, čo dôverujú viacvýznamovosti a pri ich veršoch je možný väčší interpretačný rozptyl – s nižšou mierou abstrakcie. Tým však vonkoncom nechcem povedať, že by jeho básne boli iba jednoduché, jednoznačné či nebodaj naivné, že by čitateľom neponúkal aj náročnejšie metafory a tajomstvá.

    Igor Hochel

    V Brückových knižkách sa popri lyrickom opojení objavuje aj racionálna úvaha, ktorá s postupom rokov nadobúda stále väčší význam. „Cesty stále mátožne vedú,“ ich výklad, vysvetlenie v básni má aj charakter osobnej filozofie, ktorá však nebazíruje na racionálnom špekulantstve, ale akosi sama od seba chápe, že podstatou básne (jednou z jej podstát) je naznačiť, ale aj zachovať tajomstvo. Výklad si urobí každý sám, respektíve sám si svojím životom poskytuje vlastné konfrontácie. Napriek tejto úvahovosti si Miroslav Brück zachováva aj v zbierke Orientačná mapa na zimu svoj mladistvý tón, ale v myslení, zdá sa, pribúda otáznikov. Tlak emocionality proti tlaku racionality vyúsťuje do polôh nečakanej vrúcnosti, ktoré sú v tejto poézii veľmi účinné. Je to možno trochu plachá, možno i hanblivá vrúcnosť, ale cením si ju, je to vlaha ľudskosti.

    Ján Buzássy

    Brückova kompozičná práca, to je významovo-obrazové, nie rytmicko-syntaktické rozdeľovanie veršov do strof. Okrem jedinej výnimky (báseň Pocta Janovi Skácelovi) v zbierke Orientačná mapa na zimu nepoužíva rým. Vôbec nevyužíva interpunkciu; jej funkciu čiastočne preberajú veľké písmená, často však verše splývajú do jedného prúdu a oddeľovanie celkov, obrazov, myšlienok je na čitateľovi.

    Viktor Suchý

    Aj keď chápanie zimy v Brückovej zbierke Orientačná mapa na zimu je obrazné a symbolické a často si vystačí s konvenčným básnickým výrazivom, funguje i ako narážka na procesy „zamŕzania“ v citovej oblasti. Jednostaj sa tu prediera do vedomia pocit perzekúcie, obáv z nemožnosti naplnenia a marginálnosť akcie, ktorou sa o to lyrický subjekt pokúša. Zima je aj potencia, ktorú je nutné odvracať alebo jej predchádzať. Je opačným bodom v polarizácii, evokujúcim nechcené, čosi, čo je neidentifikovateľné s harmonickou predstavou budúcnosti. Na vykompenzovanie tohto negativizmu „sprírodneného“ zimou Brück rafinovane uplatnil motív ženskej telesnosti, resp. ženského lona (v zbierke sa neustále modifikuje). Nie je to však iba erotický princíp, na ktorom je motív postavený, sú využité i jeho sekundárne konotácie. Ide o naznačenú potrebu premeny, obnovy, vzniku a zrodenia, ale aj o pejoratívny moment zatracovania a odpisovania. V tomto zmysle je Brückova básnická výpoveď nezmieriteľná, energická, obsahujúca odvahu neustrnúť v danej pozícii.

    Jaroslav Vlnka

    Brück ani v zbierke Nočné ostrovy a iné záchrany nekomplikuje pozície autora a básnického subjektu, pretože v jeho veršoch existujú popri sebe vo vzájomnom dopĺňaní tak, aby dvojnásobne odhaľovali pravdy života. Život je vnímaný tradične ako cesta a osud ako pohyb po nej a realita je ubíjajúca. Možnosť vymaniť sa z reality i rúk osudu znamená upnúť sa na imagináciu. Tá poskytne azylovú chvíľu pre odvíjanie reflexií o láske, spomienok na očarujúce momenty s milovanou osobou. Láska a žena sú pólmi Brückovho emocionálneho sveta a stretávajú sa vo významovo kľúčovom vyjadrení o nich: „sú pre muža hľadajúceho / svoj ostrov / vždy pascou i záchranou“ (s. 40). Oba dávajú zmysel smerovaniu muža – sú príčinami vzostupov a pádov, voľbou, no súčasne nutnosťou. Skutočnosť vzťahu je prítomná najmä v žene, v stimulovaní jej krás opisom, ktoré nadobúdajú symbolický charakter, vyzývajú k radosti i k tragédii. Emocionálne vzruchy korešpondujú s javmi v prírode (búrka, dážď, vietor, hmla, horúčava...). Atmosféru intimity podčiarkuje tendencia zasadzovať priestor básne do tmy alebo do teplých farieb, a, samozrejme, Brückov cit pre detail.

    Radoslav Matejov

    Brück ako básnik empírie aj v básňach zo zbierky Nočné ostrovy a iné záchrany projektuje lyrického hrdinu v labyrinte typických a bezprostredných lyrických situácií, vo vnútri ktorých takmer úplne absentuje skutok, čin. Dominantný zážitok ich odsúva do úzadia, kde existujú v stave vlastnej latentnosti, na prahu potlačeného príbehu. Oveľa dôležitejšie sú jednotlivé umelecké obrazy, ich radenie, postupnosť, gradácia a celková tenzia, nachádzajúca svoj najpôvodnejší výraz v postupujúcej expresivite formálnych jazykových prostriedkov. Je isté, že už prostredie Brückovej básne poskytuje bohatstvo výrazových možností v najvnútornejšej organizácii ľudskej reči, v básnickom jazyku. A keďže Brück je dostatočne kultivovaný, disciplinovaný a poučený lektúrou „podstatných autorov“ básnického remesla, iba málokedy sa dopúšťa básnického gesta, ktoré by navyše trpelo prevahou slov a rutinérstvom. (...) Nebezpečenstvu nekontrolovaného lineárneho hromadenia konštatácií sa Brück spravidla intuitívne a včas vyhne a jeho básnická reč tak predstavuje ucelený výrazový jazykový systém. (...) Brückova metafora je významovo sýtená, priebežná, stručná, predpokladá krátke a prekvapujúce slovné spojenie, ktorého podstatou je často priamy prívlastok. Zosuv sémantických podlaží pritom prebieha elegantne, má silný a v priebehu básne silnejúci estetický účinok, keďže toto básnické pars pro toto je výrazne emocionálne a imaginatívne. Tvarovo vyvážená báseň je vlastne množinou metafor, ktoré by mohli koexistovať takmer samostatne.

    Marián Hatala

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Súčasné umelecké trendy, nielen v poézii, ponúkajú rôzne „progresívne experimenty“, kultúrna verejnosť sa na ne

    Súčasné umelecké trendy, nielen v poézii, ponúkajú rôzne „progresívne experimenty“, kultúrna verejnosť sa na ne veľakrát pozerá s účelovým nadšením, ale o ich obsahu či o ich prípadnom posolstve nemá často ani potuchy. Som teda zástancom poctivej a neprešpekulovanej línie prameniacej zo spontánnosti a úprimnosti. Neskúmal som vo svojich textoch pomer medzi skepsou a nádejou, ale podľa intenzity životných vánkov a vetrov sa tam striedavo vyskytuje jeden i druhý fenomén. Poézia musí za každých okolností (aj za tých najtragickejších) ponúkať aspoň štipku nepredstieranej nádeje, samozrejme, aj skepsa má svoje opodstatnenie, ak je produktívna a podložená. Absolútna absencia skepsy by zákonite v poézii vytvorila falošný obraz o živote a o svete. Záchranným ostrovom môže byť konkrétny životný alebo geografický priestor, ale u mňa je to predovšetkým krajina detstva, čo sa neustále vracia ako pretrvávajúca hodnota. Detstvo sa u mňa nezlieva len do spomienok, ale tvorí pevnú pocitovú základňu, ktorá ma neustále formuje a posúva. Ženské telo, ktoré sa často objavuje v mojich básňach, vnímam ako absolútny estetický výraz vyvažujúci tmavé dni nášho bytia. Samozrejme, nad tým všetkým prebleskuje láska ako jediný emocionálny, ale i racionálny dôvod, ktorý dáva zmysluplný impulz nášmu konaniu. Rovnako v živote i v poézii.

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    ORIENTAČNÁ MAPA NA ZIMU   Približné tušenie   33 rokov a cesty ešte stále mátoživo

    ORIENTAČNÁ MAPA NA ZIMU

     

    Približné tušenie

     

    33 rokov

    a cesty ešte stále mátoživo vedú

    nevedno kam

    niekto to určite vie a len sa usmieva

    ty to nie si

    33 rokov

    a skrížené cesty ako výzva

    ale na tú je neskoro

    aj tak už za tebou čosi zapadlo

    (ťažko odhadnúť čo

    cesta je nedeliteľná ako zjavenie)

    Ale niečo pred sebou tušíš

    možno prepotenú rannú posteľ

    cudzie vlasy na vankúši

    (naozaj cudzie?)

    postrácané kľúče adresy

    ale aj to najcennejšie

    more ako neodvratné chvenie

    vrátiť sa k našej prapodstate

    mentolový vánok na lýtkach

    živelné úniky z nesveta

    preplneného symbolmi znakmi kódmi...

     

     

    Denná modlitba

     

    Sníva sa ti pád nikdy let

    sníva sa ti hmla nie to čo si privlastňuje

    (cesty vlaky hrdzavé kamene)

    sníva sa ti stuhnutá para

    nie však kvapka vody

    zamdletá v tvojom orieškovom lone

    Toľko sa toho nasníva

    ale život býva

    omnoho desivejší a rafinovanejší

    omnoho krotkejší a prístupnejší

    stačí si len vybrať

    (ako dnes 13. decembra neustále

    prenasledovaný zdiveným vlčiakom tmy

    zachraňovať sa

    pribitím na kríž tvojho tela

    a donekonečna si opakovať

    je svetlo je toľko svetla)

     

     

    Večnosť

     

    Tí kamenní svätci na kopcoch

    nezmenili svoj zhovievavý postoj k nám

    stále nad nami bdia

    a asi vedia prečo

     

    keď dole v mestách

    plynule komunikujú už len rieky

    a ich stretávanie a rozchádzanie

    je také premyslené

    že vylučuje každý pokus o znenávidenie

     

     

    Dorozumievanie

     

    Kaviarne otvárajú oči

    príbory štrngocú ako vežičky

    narážajúce o seba v neoznačenej tme

    z lustrov opadáva falošné striebro

    a akýsi muž sem chodí občas zabudnúť

    Ale všetko je len hra

    ako sa dá zabudnúť

    keď tvoje vlasy praskajú

    ako strhnuté elektrické drôty

    a každý dotyk je o to zradnejší

    že si ho prežil

    Sviece žijú svoj krátky život

    polnoc sa dobýja

    do tvojho riasnatého lona

    aká náhoda že som bol pri tom

    ale tvoje výkriky ma načisto umlčali

    takže slová konečne nadobudli

    svoj skrytý význam

     

    a celá komunikácia sa uskutočňuje

    cez čistý ranný stôl rozparený čaj

    a klesajúci cukor šuštiaci na dne šálky

     

     

    Kaviarenský svet

     

    V dobovej kaviarni

    so zatajeným dychom erbu

    pikolo prináša ku káve

    najčerstvejšie noviny

    takže pozor na presakujúcu krv

    horiacu naftu

    a autentický prievan veľhôr

    ešte že sú tu

    alpské pastviny na striebornom podnose

    sóda proti zajakavosti

    a naše malé stredoeurópske obavy

    Všetky vojny sú ďaleko a bez nás

    ich podzemné výdychy

    ich zvonivé smrti

    sem nepočuť ani v spánku

    takže o akých hrôzach sa to hovorí

     

    My máme

    svoje tradičné stredoeurópske obavy

    tichý chod ventilátora

    a hrdličkový smiech starých dám

     

     

    Odlietanie

     

    Čistý úprimný sneh

    padá na horúcu letnú rovinu

    poštový holub nemôže

    nájsť svojho adresáta

    dnes sú ciele zahmlené

    a tých čo zablúdili je príliš veľa

    a zázrakom neverím

    od kedy som nahliadol za oponu

    vytriezvenie bolo rýchle ale účinné

    Píšem krvácam kričím

    sám už neviem

    čo sa najviac blíži k pravde

    istý som si len kúskom prepršanej noci

    a tvojím telom

    prelepeným ako náplasť cez moje telo

    Píšem mlčím odlietam

    a za mnou zostávajú

    len poblednuté slová

    ako smiešny protest

    proti hluchote slepote besnote

    neviem koho si dnes nájdu

    možno zopár vdov učencov

    a sklamaných dievčenských duší

    Tvoje spiace telo sa obráti ako more

    to je ten moment

    kedy je levia tma jediným šľahnutím

    skrotená

    kedy je všetko také vyvážené a autentické

    že sa dá z toho

    poletovať medzi motýľmi

    klesať s peľom na planúcu lúku

    alebo si len tak do vetra pískať

     

     

    Tam

     

    To sa nezdá

    Svet sa naozaj predstavuje

    cez výkladné skrine s briliantami

    cez vyťatý vianočný strom

    ktorý už nie je stromom

    cez naklonenú fasádu kostola

    ktorá akoby strácala vieru

    cez laserové križovatky

    ktoré ti ponúknu takmer všetko

    tak čo vlastne chceš

    Svet je presný a neomylný

    preto tie chladiace veže a tráva

    bez pamäti

    svoje neznáme svetielko

    si musíš objaviť sám

    zelené vlasy divožienky

    ti povedia tam

    jej orientálne prsty sú také presvedčivé

    až máš z cesty hádanku

    Preto tá ranná nevoľnosť

    strnutie na ľadovom mostíku

    a nekonečné detinské otázky

    bezhlavo klesajúce ku dnu

     

     

    Na hrane

     

    Ani jeseň ani zima

    ani radosť ani plač

    ani rieka ani breh

    tak potom skús definovať tento svet

    Lístie žltne a padá pre chvíľkové tušenie

    hľadačov svetla

    krajina je vyplienená

    a bez snehu akoby vykradnutá

    tvoja otrhaná duša tu len zapadne

    Jediné biele vydýchnutie

    sú tvoje obláčkové nohavičky

    tvoja priezračne jasná pokožka

    chvíľami až netelesná

    plazivé zrkadlo sa zatrasie ako hladina

    a ja cúvnem

    (ak mi to milosrdný priestor dovolí)

     

     

    Putovanie

     

    Deň pred Vianocami

    pod nerozhodným splnom mesiaca

    ti zaspávam na nahom ramene

    možno je to únava zimná úzkosť

    možno prejav neskorej oddanosti

    mráz sa sebaisto natlačil do okien

    ako ochranca

    ale v skutočnosti je to úlisný vyzvedač

    stále aby si si dával pozor

    Zamrznutá rieka sa vzdáva

    svojho mena

    a hltavé havrany

    odvisli v nemom polkruhu

    Hroby akoby sa viac utiahli do seba

    ale je to len optický klam

    aj javor stuhol pred odletom

    takže čo s toľkou realitou

    k dokonalej ilúzii chlapca

    postačia

    tvoje hviezdne prsia

    stúpajúce k mojej nehybnej hlave

    ktorá akoby ma počas spánku

    navždy opúšťala

     

     

    Pripomienka

     

    Lastovička

    zabudnutý vták detstva

    ríbezľové chodníky sirôtky hrušky

    zapadnuté v odkvapových žľaboch

    a v uliciach

    plynulý odlet lastovíc

    ako vtedy zabolela

    malá žihľava na duši

    ich tichý odlet podčiarkovala

    úspornosť výrazu dedičná disciplína

    notová čistota prirodzený poriadok

    ty si stále verný svojej nedokonalosti

     

     

    A predsa zmierenie

     

    Tá jeseň ťa znovu uchvátila

    Prevrátený náklad lístia

    súrny telegram v mokrej schránke

    farebný prievan

    novinové koláže

    utajený návrat do jablka

    pre istotu a pre sprítomnenie

    prázdninovej vône komína

    Pomalý dážď

    z povinnosti a z bezradnosti

    vchádzam do rozbehnutého ringu

    svet sa občas zúži

    na reklamný pomaranč

    vydestilovaná definícia je k ničomu

    aj napriek toľkej špine

    udieram čisto

    dopingom sú výhradne

    tvoje nepomenované oči

    vyhrotené prsia

    a milosrdný pohyb ramien

    A jeseň si s tebou robí čo chce

    znovu si prichytený pri krádeži

    ty naivný záškolák

    vylisované slnko je vtlačené

    do pamäti pivnice

    ale bude víno

    ako reálny obraz našej duše

    pomalé odpustenie

    chladné dni zadýchané láskou

    jediný spôsob ako prezimovať

     

     

    HRANIČNÁ CESTA

     

    Identifikácia

     

    Pokračovať ale ako a v čom

    trhliny v múroch sa rozliezajú ako pavučiny

    roztrúsený piesok sa vznáša aby zmizol

    polokomín láka jednonohého bociana

    a nočný kocúr sa nevie zorientovať

    v zmenenom deji

    Miesta v ňom sú dočasne preobsadené

    domy ulice mestá

    sa zrazu rozchádzajú ako bitkári

    Zrkadlá sú nastavené

    ale zbytočná práca hviezd

    kontinuita vykazuje nečakané zlyhanie

    akoby to mala zachrániť

    len tesná biela košeľa

    na svadby a pohreby a spánok

    aby ti z neho našepkával diabol

    Potom aké ranné našliapnutie

    čaj vyluhuje zelené obrysy ostrova

    spomienky sú jasné a nezmenené

     

    a trhliny v múroch sa rozliezajú ako pavučiny

     

     

    Školský park

     

    Tie návraty nie sú až také romantické

    Znormalizovaná školská sústava

    usmerňovaná kriedou ideológie

     

    opravné skúšky z dejín národa

    ich dodatočné škrty a korektúry

    šplh na žrdi akrobatické zostavy

    kružidlo ako argument aj zbraň

     

    Analýza prehier a zákazov bez rozumnej

    pointy

     

     

    Medzibáseň

     

    Akoby si mi chcela niečo povedať

    áno krajina je rozdelená

    ako zle vymeraný pozemok

    ale je predpoklad že tvoje zahalené telo

    je celistvé ako stmievanie

    lenže svet je neskutočný ako toto tvrdenie

    preto toľko slepej viery

     

    Tvoje telo je zbavené látky

    horúcich čipiek a ornamentálnych kovov

    bezsenná žiarovka sa prevracia

    a tma vyhmatáva jej zrýchlený pulz

     

    Rétorika tvojho nahého tela

    je v neohraničenom priestore oslnivá

    (zdržať sa úsudku je nemožné)

     

    Odvážna línia tvojich ramien

    nič nevysvetľuje

    len približuje rozsah vyjasnenia

     

     

    Kontinuita

     

    Ale vietor sa točí dokola

    vyplavené zrkadlo vrhá slané tváre

    je nekonečný karneval

    inak je všetko pri zemi a takmer bez dychu

    Leto je náhodný tieň bez pohybu

    zamknutý cintorín bez kľučky

    spomeňme aspoň baladické stromy

    v zabudnutom háji

    pod nimi zostávali

    tvoje dlhé púštne vlasy

    už vtedy boli pre mňa polnočnou

    mágiou čo potom dnes

     

    Ale vietor sa točí dokola

    čo už si navyberáš

    leto je blesková správa o slobode

    hlboké riečne prúdy

    skoky do večnosti

     

    vírivé svetielko v súmračnom vajíčku

     

     

    Nočný rýchlik

     

    Krajina bez ozvien a pohybov

    neuhasené ohne vypaľujú základy meandrov

    tiché mestá spomaľujú

    ich stojaté stanice nezamávajú

    ani zabudnutou batožinou

    Oči spáčov sú zatlačené vánkom vína

    dievča pred Trenčínom si omotá šál

    okolo zvlhnutých úst

    ešte predtým sa dráždivo usmeje

    zrýchlené odkazy bývajú zmyselné a presné

    A tak jej úsmev bude ešte dlho krúžiť

    ako kamienok na detskom nebi

    bez najmenšej šance vysvetliť ho

    počas tejto dlhej a neobjasnenej cesty

     

     

    Nezaspať

     

    Strom identifikujúci sa rozloženým

    tieňom bez snovej symboliky

    prekrýva

    všetko podružné a okrajové

    z tohto prapodivného života

    plúžiaceho sa v ústrety nadržanej smrti

     

    Akoby ani tvoje dotyky už nič neznamenali

    a pohľad na more začal unavovať

    ale podstata rieky je vždy až pri dne

    a rozhodujúce dni nám odplývajú

    cez drsné smrekové svetlo

    cez hmyz dymiaci pod lupou

    cez meandre bez definitívneho tvaru

    (Základné pravidlo ako dosiahnuť cieľ

    je nezaspať na medzistaniciach

    s ponúknutým liehom)

     

    Smrť ťa nevyradila

    zo svojho aktuálneho zoznamu

    treba však postupovať ďalej

    na obmedzený čas s tebou počíta

    voda vzduch uhýbajúca zem

    vyvinutý horizont provokujúci

    oblinami záhybmi prepadliskami

     

    neďakuj a pokračuj

     

     

    Z podzemia pamäti

     

    Nevyspytateľná pamäť. Sebazničujúca, sebavyzdvihujúca. Cestou zo školy som sa vracal kľukatou ulicou. Pod mestskou zďou, priamo na mestských hradbách boli prilepené nízke domy s opadanou omietkou. Už vtedy som miloval tú nemennú vôňu kuchýň, ich ušpinených a večne stratených psov, ich otlčené stoličky vyložené rovno pred dvere. Ale nie roztárané babky s krúživými pohľadmi, tie som nenávidel. Pozorovali ma, jedna krívajúca babka ma dokonca zastavovala, overovala si čas a prírodné zákony. Teraz viem, že aj tieto vynútené zastávky boli fascinujúce a prípadná detská nenávisť bola len nedokonalou maskou plachosti. Dnešný stav je jednoznačný. Domy sú zbúrané, babky mŕtve a vône rozptýlené ako pochybnosti. Ostali len mestské hradby ako ukážka historickej odvahy a strachu. A moja spomienka ako subjektívne dotvorenie chýbajúcich kulís.

     

    Súvislosti

     

    Cesta bola jasná: hviezdy, dohasínajúce ohníčky, priezračnosť ovocia. Dievčatko s riekankou na podnebí ukryté v lopúchoch nehybnej ulice. Ale padala popraskaná tma, jej unikajúci dym zmenil naivitu nášho videnia, prvé zaváhanie bolo tu. Z cesty je blikajúca križovatka, kvílivá zákruta, bubnujúci labyrint. Na rohu veľkomestskej triedy stojí naprogramovaná žena v lesklých pančuchách s tvárou rezignujúcej šelmy. Láska je nedefinovateľná. Neobzeraj sa, nehodnoť a neporovnávaj. Cesta je zložitá: vnímaš vyhliadkovú vežu, sochu obalenú fóliou, možno ešte rozbitý výklad, celkom určite neistých chodcov a spiaci cintorín.

     

     

    Nesplývanie

     

    Mlčanie o prírode, o prístupových cestách k nej. Jemný cit vánku, bravúrne ovládnutie krídel. Pohľad ponad prehnutú rovinu, vyprahnuté ústa, posledné jablko na strome. Jednoduchá krajina, všetko jasné a zrozumiteľné. Topoľová aleja, zdanie večnosti, sfarbená rieka, hojdavý mostík, loďka s veslujúcim starcom. Umenie skratky, slovo je ťaživý ornament. Komunikovať cez lístie, usadený sneh, podzemnú vodu. Ale mesto je na dosah. Ubúda zeleného, pociťuješ postupné zauzľovávanie, dvojzmyselné obchádzky, priskorú tmu. Vysvetliť to ešte nevieš, ale brániš sa pochopiť to.

     

     

    Pôvod krajiny

     

    Pokorné stromy, vodné kamene vystavené erózii, úzke odbočky obilím, koľajnice zapadnuté v tráve sú usporiadané podľa predstáv márnotratného hospodára. Vznikajú významové spojenia, vysvetľujúce súvislosti, náznaky osudovosti. Ale nestále počasie, katastrofy rôzneho druhu, striedajúce režimy a ich neujasnené koncepcie premien všetko zakrátko preskupia. Krajina sa takmer vymení. Nahromadené symboly priradené k pôvodnej štruktúre sú zrazu nepoužiteľné.

     

     

    Dodatok k deju

     

    Roky bez náležitého deja, len narýchlo vyrozprávané príbehy, postavy vynorené z letnej nedozretej tmy, ruka hmatajúca po kľúčoch, vyobliekaní hostia bez pointy. Občas zdanie mnícha, už mŕtveho, a práve preto prechádzajúceho cez hrkotajúce hradby. V mysli ožívajú morbídne povery a krívajúci pes obchádza svetielkujúcu rotundu. Ale inak len čmudiace prepadliská, oko prázdnoty vyplnené soľou, prehĺtajúcim morom. A znovu letmý letný pozdrav, nehybný peľ na pokožke, pískanie v ušiach, samozrejme neustály smäd. Život vychádza skôr z lyriky ako z epiky, z útržkovitosti a nedopovedanosti.

     

     

    Postupnosť rozpadu

     

    Odchádzaš alebo sa vraciaš, v každom prípade je to cielený pohyb smerom k nasvietenému domu. V povedomí ťa ešte zohrieva pôvodná štruktúra ohňa a milostná rezonancia ruky. Nespomenieš si, či odchádzaš alebo sa vraciaš, predjesenná úzkosť je len zámienka. Smer putovania nie je rozhodujúci, všetko nemenné zostáva na mieste svojho predurčenia až do úplného rozpadu.

     

     

    OBCHÁDZKY

     

    Staničný interiér

     

    Okrajová stanica

    slúžiaca už len ako záchytný bod

    na dohľad cintorín priemyselná zóna

    supermarket (pragmatická konštrukcia

    pre každú životnú potrebu)

     

    Tušené staničné obrysy

    výpravcov duch naďalej v nočnej službe

    v regáloch predvojnový cestovný poriadok

    (atlas sveta pod tlakom plesne

    rozkladá všetky zmluvné hranice)

     

    Význam interiéru je v jeho interpretácii

     

     

    Lesná štvrť

     

    Opakuješ sa chôdzou po umŕtvenom lístí

    stiesnenosťou

    z vytrácajúceho sa lesného priesmyku

    zachyteného diaľnicou polonahou stopárkou

     

    Už aj obsah toho najnutnejšieho

    je bezdôvodne zamlčaný

    (urnový háj za železničným depom

    ako zrýchlená zastávka)

     

    Odtrhnuté dno rieky stráca vplyv

    na hladinu s ľadovými obručami

    (pes hľadá svojho odviazaného pána

    slečna s naolejovanou pokožkou mýli

    medziokenné svetlo)

     

    Opakuješ sa unáhleným vzplanutím

     

     

    Vyústenie

     

    Vták alebo tieň vysoko na nebi

    rozfúkané púpavy

    zelené prúty

    všetko takmer zabudnuté a premlčané

    ale znovu objavované a dotýkané

     

    Nezáleží či v detaile

    alebo v ubiehajúcom celku

    hlavne že vieš kam je unášané

    vyplavené drevo

    aké sfarbenie má klesajúci potápnik

    kde prečnieva iskerník a blyskáč

     

    Aj keď rieka nenasvedčuje zmenu kurzu

    otázka smerovania je neodbytná

    (hneď za brehmi to postrehneš)

     

    ale už sa nemôžeš od toho odvrátiť

     

     

    Posun

     

    Peľ usadený vo vlasoch pretrhaný spánok

    rozkúskovaný deň podliehajúci počasiu

    Napokon to vyústi do východiska

    – vybielený dom s belasým soklom

    pred ním lavička knísajúci sa strom

    súmerne zapadajúci do priesečníka dverí

     

    Priezračný oblok šepkajúce rádio

    opakované odlesky tvojej hlavy

    na mojom spustenom ramene

    ozvena nikdy nevidenej kukučky

    ani v detstve teraz už vôbec nie

     

    vláknitá hlina pod nechtami

    drvenie rozvoniavajúcej rasce

    aby sa tvoje oponovanie nestalo ikonou

     

     

    Odchádzanie

     

    Naleštený príborník

    v upadajúcom hoteli Grand

    meškajúce hodiny politické vtipy

    čašníčka s pamäťou

    na želania osamelých hostí

     

    Zrkadlo na recepcii ťa zachytí

    reflexívnym okrajom

    samozrejme v neúplnosti

    len v zmysle tvojho výstupu do tmy

    v ktorej mačky strácajú plachosť

    a zúfalí spasitelia čakajú na zánik

     

    Zrkadlo ťa vo svojej bezradnosti

    odkáže na pokračujúce zrkadlo

    s plavými dievčenskými vlasmi

    (tvár v celku je nedostupná)

     

    ale darovanie nie je v odovzdávaní…

     

     

    Predtucha

     

    Dokonca aj voči sebe

    klamanie a obchádzky

    bosá stojíš vo vode

    súčasne na ľade a v pare

    (nemožnosť vyjadriť sa inak

    ako metaforou sa stáva výhodou)

     

    Najmä voči sebe presakujúca lož

    mystika sviece a návnada

    v tvojich vlasoch

    jesenný podklad je zo žeravých

    uhlíkov a prisluhujúceho dymu

    (sezónny rituál odvahy sa začína)

     

     

    Výšky

     

    Lietadlo v prázdninovom vytržení

    stúpa v olivovom vzduchu

    ale nebo je nedosiahnuteľné

     

    Rovnako aj voda

    so svojím spasiteľským dnom

    darovaný priestor sa však neuzatvára

    ako z opakovaného záberu

    vychádzaš z mora

    les dýcha pod tvoje neprístupné vlasy

    odskakujúca soľ praská pod stehnami

     

    Lietadlo stúpa voda v trópoch klesá

    myš vyplňuje poľnú puklinu

    sme v tom až po krk

    ranní cestujúci bez mapy

     

     

    Zdanie

     

    Mimo silvestrovskej noci

    s centrálnym osvetlením

    mimo radničného optimizmu

    burzových posunkov

    a ozvučených výťahov

     

    V asanačnom pásme

    s rozobratými komínmi

    s pozostatkami domáceho dymu

    v rozptýlených semenách jadrách kôstkach

    aby úspornosť výrazu

    nebola pomstou

     

     

    K havranom

     

    Nehybné havrany rozmiestnené

    na stromoch po tlejúcom lístí

     

    Zmoknuté psy pri trati

    bez zachytených stôp a indícií

     

    Cez vlhké čakárne

    a studené sklá krčiem

    byť zaskočený kúpeľňovou parou

    načasovaným leskom tvojej pokožky

    (nahé stehno nastavené v polotme

    je viac prekážka ako návnada)

     

    Jesenný princíp vzplanutia:

    pozhasínané len hľadajúce divadelné

    reflektory javiskový prach

    a naskúšané objatie ako náhrada

    za uniknutú skutočnosť

     

    Podrážky prepúšťajú hmlu

    a šepkárka už napovedá zo spánku

     

    (Havrany v zovretom tvare

    si vyjasňujú vonkajšie vzťahy)

     

     

    Pred umrznutím

     

    Lístie sa zdvihlo

    aby ti zakrylo oči

    domnienka že nemáš niečo vidieť

    sa ukazuje pravdivá

     

    Výhľad na skelet stromu

    je ešte myslený

    ale lúky už majú vypnutý

    obraz aj zvuk

    a tmavé drevo je pod celtou

     

    Zvažovanie pohľadu je na mieste

    obzvlášť z rustikálneho okna

    otočeného do veľkého prázdneho sveta

    v ktorom za včasných rán

    stúpajú hubárske výpravy

    (v ohňoch sa pália nezvratné dôkazy)

    a posledné byliny sú zachránené

    pred umrznutím

     

    Pre náhlu bolesť z konca cesty

     

     

    Účasť

     

    Aj táto nevyhnutná lož je nahradená

    prechodom cez slamené pole

    plavbou po tiahnucom kanáli

    dotykom ruky o prázdnu chladnúcu šálku

     

    Skutočnosť je nenahraditeľná

    vysychajúca nádrž

    prízemné vtáctvo

    insitné úle pozakrývané dymom

     

    Cítiš pradávny prenosný smäd

    úzkosť z blýskajúcich nocí

    neodlučiteľnú účasť na obnove a zanikaní

     

     

    Poloha

     

    Pribúdajú obchádzky zákruty

    a nočné otázky

     

    Až keď je tu leto nadýchneš sa

    z jeho prerážajúcich lúk

    a vzďaľujúcich sa vodojemov

     

    Panelové mesto vymažeš z mysle

    kaňou striehnucou na zvodnatenom konári

    vypuklými tieňmi

    na príjazdových cestách

    a dlhých hrádzach

     

    Privedú ťa pod každú jazernú hladinu

    (s rybou máš na zostávajúci svet

    totožný pohľad)

     

    Vyostrené otázky tam zostávajú visieť

    ako mäsiarske háky

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory