• Životopis autora

    Literárna vedkyňa, prekladateľka, kritička, publicistka Nora Krausová, dcéra básnika Valentína Beniaka, vyrástla v Chynoranoch. Absolvovala

    Literárna vedkyňa, prekladateľka, kritička, publicistka Nora Krausová, dcéra básnika Valentína Beniaka, vyrástla v Chynoranoch. Absolvovala slovenčinu a nemčinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, terajšej Univerzity Komenského. Ako vedecká pracovníčka dlhodobo pôsobila v Literárnovednom ústave SAV, neskôr v Ústave svetovej literatúry SAV, predtým bola odbornou editorkou vo vydavateľskom oddelení SAVU a vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Vo výskumnej činnosti sa sústredila na problematiku poetiky, štylistiky a verzológie, venovala sa aj otázkam epických žánrov, všeobecnej teórie a typológie literatúry. Patrila k neveľkému počtu vedcov, ktorí napriek ideologickej nepriazni už v šesťdesiatych rokoch 20. storočia aplikovali v literárnovednom výskume semiotickú a štrukturálnu metódu. Patrila medzi pamätníkov konštituujúcej sa Slovenskej akadémie vied a umení (dnes SAV). Ako prekladateľka slovenským čitateľom sprístupnila vrcholné hodnoty klasickej i modernej nemeckej literatúry (G. E. Lessing, E. M. Remarque a i.). V poslednom období svojho života sa venovala najmä esejistickej tvorbe, ktorú publikovala predovšetkým na stránkach kultúrnych periodík Literárny týždenník a Slovenské pohľady.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Esej

    Literárna veda

    Publicistika

    • Svet, v ktorom žijeme (2009, výber z politologickej publicistiky)
  • Charakteristika tvorby

    Nora Krausová vo svojej vedeckej tvorbe cieľavedome nadväzovala na najmodernejšie metodologické trendy v spoločenských vedách, ktorých

    Nora Krausová vo svojej vedeckej tvorbe cieľavedome nadväzovala na najmodernejšie metodologické trendy v spoločenských vedách, ktorých základy položil ešte v predvojnovom období Moskovský lingvistický krúžok (1915) a jeho stredoeurópsky pendant Pražský lingvistický krúžok, založený V. Mathesiom, B. Trnkom, B. Havránkom a J. Mukařovským (1926), no výrazne ovplyvnený vedeckými špičkami ruskej emigrácie po roku 1918 na Karlovej univerzite (R. Jakobson, N. S. Trubeckoj, S. Karcevskij). S výnimkou krátkeho obdobia v šesťdesiatych rokoch 20. storočia štrukturalistická a semiologická metóda, ktorú rozvíjali uvedené zoskupenia, bola v „socialistickom“ Československu nechceným deckom. O to viac, že pokračovateľmi tohto typu výskumu sa, vďaka prekladom ruských autorov (okrem uvedených i M. M. Bachtina), ktoré do Paríža priniesla bulharská exulantka Julia Kristeva, stali Francúzi (R. Barthes, C. Lévi-Strauss, M. Foucault, J. Derrida, J. Baudrillard, T. Todorov). V kontexte so zakladateľmi, ktorých časť emigrovala z Ruska po roku 1917, javil sa potom štrukturalizmus a semiológia povojnovým československým ideológom ako nebezpečná „zbraň svetového imperializmu“. O to viac, že proti štruktúre ako „stáze“, umŕtveniu vedy, v 50. rokoch 20. storočia nekompetentne a ostro ideologicky vystúpil, vtedy ešte marxista, J. P. Sartre. Napriek tomu sa Nore Krausovej darilo, vlastne ako jedinej, ďalej rozvíjať uvedené metodologické postupy aj na našej pôde spôsobom, ktorý si zachoval pôvodnú vedeckú identitu (Epika a román, 1964, Príspevky k literárnej teórii, 1967, Rozprávač a románové kategórie, 1972). V obdobiach, ktoré avantgardnému vedeckému smeru vyslovene nepriali, najmä v normalizačnom období po roku 1970, sa venovala slovenskej verzológii a štruktúre slovenského verša, čo bola oblasť, kde mohla uplatniť svoje semiotické a štrukturalistické vzdelanie bez toho, aby takpovediac „bilo do očí“. V posledných rokoch bilancovala vývin modernej filológie u nás (Filozofická terapia literárnej vedy, 2009), ale aj aktívne obohatila slovenskú politickú esej – natíska sa konštatovanie, akoby podľa vzoru N. Chomského – o zasvätené interpretácie geopolitického vývinu euro-amerického civilizačného priestoru, najmä s dôrazom na jeho prejavy v kultúre európskych krajín a osobitne Slovenska (Poetika v časoch za a proti, 1999). Popri vedeckej práci zasvätene prekladala diela nemeckých spisovateľov (T. Mann, E. T. A. Hoffman, E. M. Remarque, L. Feuchtwanger a iní), bola znalkyňou Leessingovej dramaturgie, Heglovej estetiky a Aristotelovej poetiky a jej aktualizačné pohľady na tieto oblasti patria dodnes do zlatého fondu slovenských spoločenských vied.

    Peter Valček

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    GÁFRIKOVÁ, Gizela: Za pani Norou Krausovou. (Kronika). In: Tvorba , roč. XIX. (XXVIII.), 2009, č. 3 – 4, s. 13 – 16. GÁFRIK, Michal: O

    GÁFRIKOVÁ, Gizela: Za pani Norou Krausovou. (Kronika). In: Tvorba, roč. XIX. (XXVIII.), 2009, č. 3 – 4, s. 13 – 16.

    GÁFRIK, Michal: O závažných problémoch súčasnosti. Nora Krausová: Svet, v ktorom žijeme. In: Tvorba, roč. XIX (XXVIII.), 2009, č. 2, s. 36 – 37.

    MRÁZ, P.: Terapia literárnej vedy (Nora Krausová: Filozofická terapia literárnej vedy). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 18.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    VALENTOVÁ, M.: Nora Krausová. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    ŠAH: Nora Krausová – 85. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 6, s. 157.

    ROMAN, M.: Tvárny a významný (niekoľko myšlienok o projekte Nory Krausovej) In: Slovak Review, 13, 2004, č. 2.

    ŠÚTOVEC, Milan: Nora Krausová: Poetika v časoch za a proti. (Recenzia).  In: Slovenská literatúra, 48, 2001, č. 4, s. 356 – 363.

    GAJDOŠ, M.: Semiotické reflexie (Nora Krausová: Poetika v časoch za a proti). In: Knižná revue, 10, 2000, č. 7.

    ŠAH: Pripomíname si. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 6, s. 158 – 159.

    PODRACKÁ, D. – KRAUSOVÁ, N.: Dejinami hýbe sila silných (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 46.

    ČEPAN, O.: Oneskorený posudok (Nora Krausová: Význam tvaru – tvar významu). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 3.

    KOPRDA, P.: Nora Krausová: Význam tvaru – tvar významu. In: Slovenská literatúra, 33, 1986, č. 5.

    ŠTRAUS, F.: Nora Krausová: Význam tvaru – tvar významu. In: Slovenské pohľady, 102, 1986, č. 6.

    ČERVEŇÁK, A.: Nora Krausová: Význam tvaru – tvar významu. In: Romboid, 20, 1985, č. 11.

    SLOBODNÍK, D.: Epicentrá Nory Krausovej. In: Slovenská literatúra, 32, 1985, č. 3.

    MIKO, F.: Nora Krausová v rozvoji slovenského literárnovedného myslenia. In: Slovenská literatúra, 27, 1980, č. 3.

    LIBA, P.: Nora Krausová: Vývin slovenského sonetu. In: Slovenské pohľady, 94, 1978, č. 2.

    VALCEROVÁ-BACIGÁLOVÁ, H.: Nora Krausová: Vývin slovenského sonetu. In: Slovenská literatúra, 25, 1978, č. 2.

    ZAJAC, P.: Nora Krausová: Vývin slovenského sonetu. In: Romboid, 12, 1977, č. 4.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Najusilovnejše však vnášala do vtedajšieho teoretického povedomia aktuálne výboje západnej literárnej vedy Nora

    Najusilovnejše však vnášala do vtedajšieho teoretického povedomia aktuálne výboje západnej literárnej vedy Nora Krausová. Prvou prácou Epika a román (1964) domýšľaním teoretických impulzov E. Steigera a K. Hamburgerovej inovovala domáce empiricky naivné koncepty literárnych druhov lyriky a epiky, z nej najmä románu a v ňom kategórií rozprávania, sujetu a fabuly. Zároveň ňou položila základy exaktnej genológie. Štúdie, v ktorých na podobnom názorovom pozadí spresňovala viaceré teoretické pojmy a charakteristiky kategórií literárneho diela, zhrnula do knihy Príspevky k literárnej teórii (1967). V orientácii na západnú literárnu teóriu pokračovala aj v knihe Rozprávač a románové kategórie (1972), ktorou skompletizovala svoju modernizáciu poetiky prózy.

    Viliam Marčok

    V naší širší vlasti je nejpronikavější prací o daném tématu Nory Krausové Vývin slovenského sonetu (1976; viz i 1950). Autorka – s níž nás spojuje nejen obdobná genealogie vědeckého názoru, ale i společná vzpomínka na jeho obhajobu v nepřízni doby – osvědčila v této práci rovnaký světový rozhled, jemnost analýzy a smysl pro nezastupitelné hodnoty básnictví, jaké jsou samozřejmostí v jejích obsáhlých studiích o teorii prózy a o základních teoretických problémech literárních a jejichž zásluhou se dílo Krausové významně vepsalo do společné kultury slovensko-české.

    Miroslav Červenka

    Výber z Krausovej štúdií Poetika v časoch za a proti je nepochybne dobrým príkladom kritického odmeriavania myšlienkových prúdov, ktoré nehatane vanú a pretekajú dnešným svetom. (...) Obzvlásť ostro sa vyjadruje na margo efemérnych stránok postmoderného bádania, vyčítajúc mu zištné zaujatie primitívnou masokultúrou. (...) Široký argumentačný aparát, schopnosť stavať proti sebe rôzne teórie do nových, reproduktívnych polôh čitateľa zaujme.

    Martin Gajdoš

    Nemýľme sa ale, že opätovne pretláčané štúdie Nory Krausovej Filozofická terapia literárnej vedy o semiotike divadla, semiotike mýtu či jej kritické poznámky na margo dekonštrukcie sú zlé. Ich svojho času polemické prijatie ich hodnotu znásobuje. Krausovej snahou totiž od nepamäti bolo nabúravať stojaté vody literárnoteoretického uvažovania na Slovensku, rozširovať jeho zorné pole o západoeurópsky náhľad na problematiku znakovosti textu a viesť diskusiu medzi tradíciami štrukturalistického prístupu k textu a jeho postmoderným nazeraním. (...) Demaskovanie miery nadväznosti medzi kostnickou školou recepčnej estetiky a teorémami českých štrukturalistov Jana Mukařovského a Felixa Vodičku, naopak, privedú mnohých zo zainteresovaných k povzdychu nad stratou náskoku, ktorý česko-slovenský literárnovedný štrukturalizmus pred svetom mal. Čítanie Krausovej knihy môže mnohých adeptov literárnej vedy na Slovensku doviesť dokonca až k skepse. Našťastie, ono príznačné slovenské oneskorovanie za svetom, ako sa eufemisticky nazýva zaostávanie za aktuálnymi vývinovými pohybmi vo výskume slovesného umenia, nie je, aj vďaka Krausovej výskumom (najmä v oblasti naratívu, kategórie rozprávača a sonetu) také výrazné. Krausovej snaha o polemiku s Umbertom Ecom či polemická diskusia s tvorbou Jacquesa Derridu preto rozhodne stoja za opätovné prečítanie.

    Peter Mráz

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Naozaj nemôžem povedať, že by som vyšla z prostredia, kde by literatúra bola nejakým cudzím elementom. Chodievali k nám vtedy všetci

    Naozaj nemôžem povedať, že by som vyšla z prostredia, kde by literatúra bola nejakým cudzím elementom. Chodievali k nám vtedy všetci vtedajší literáti – či už to boli kritici, básnici – prosto literáti: Smrek, Lukáč, Kostra, Gacek, Rapant, Zúbek. Literárne a intelektuálne zázemie som teda mala vďaka otcovi. Na mňa však viac vplývala matka, bola mi bližšia, a tá mi vravievala, že múdrejšie urobím, ak pôjdem študovať medicínu, a keď budú starí, tak sa o nich potom pekne postarám. To, pravda, nevravela vážne. V tých časoch to už nebolo pre dievča také mimoriadne študovať na vysokej škole. Asi keby som sa bola zle učila, tak by ma dakde zamestnali. Aby som sa vrátila k rodinnému zázemiu. Viac na mňa pôsobili knihy, ku ktorým som sa dostala. Napríklad keď som mala asi jedenásť rokov, našla som doma Mathesiov preklad Jesenina. To bolo pre mňa čosi mimoriadne. Vhupla som do úplne nového sveta. Tento zážitok sa potom v mojom živote zopakoval ešte raz – keď som mala asi sedemnásť rokov a prečítala som si Rilkeho.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu v roku 2008 za dielo Svet, v ktorom žijeme (2009) Zlatá medaila SAV (2005)

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu v roku 2008 za dielo Svet, v ktorom žijeme (2009)

    Zlatá medaila SAV (2005)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Zo začiatkov slovenského štrukturalizmu (z knihy FILOZOFICKÁ TERAPIA LITERÁRNEJ VEDY )      Ak mám hovoriť zo spomienok

    Zo začiatkov slovenského štrukturalizmu (z knihy FILOZOFICKÁ TERAPIA LITERÁRNEJ VEDY)

         Ak mám hovoriť zo spomienok o začiatkoch štrukturalizmu u nás, platí to iba v tom zmysle, že som mala česť osobne poznať takmer všetkých tvorcov či protagonistov česko-slovenského štrukturalizmu, predovšetkým tých, ktorí pôsobili v Bratislave.

         Roky môjho univerzitného štúdia sa kryjú s rokmi druhej svetovej vojny, a vtedy štrukturalizmus na Slovensku – možno povedať – bol už etablovaný. Bakošovo základné dielo slovenskej verzológie bolo vo vedomí nielen úzkeho krúžku odborníkov, ale takisto univerzitných poslucháčov. Boli známe aj Novákove jazykovedné štúdie, ako aj jeho programové vyhlásenie týkajúce sa nielen lingvistiky, ale aj literárnej vedy, takisto programové vyhlásenia Bakošove, Bogatyriovove, Hrušovského. Vyšla tlačou dlho a odborne pripravovaná antológia prác ruských formalistov v preklade M. Bakoša, ktorý prvý tlmočil novú, nezvyčajnú a záväznú terminológiu do iného jazyka. Pôsobenie J. Mukařovského na bratislavskej univerzite sa už síce skončilo (1931 – 1937), takisto z blízkeho Brna si už neodskočil na prednášku Roman Jakobson, no – poslúžiac si derridovskou terminológiou – štrukturalistická seminácia, disseminácia a germinácia zanechala „stopu“ (trace) a evokovala patričnú „différance“ vo vedomí (i podvedomí) zainteresovaných pracovníkov.

         Štrukturalizmus na Slovensku hneď od začiatku klíčil extenzívne: okrem lingvistiky i v literárnej teórii, poetike, verzológii, národopise, predovšetkým vo folkloristike, filozofii, teórii vedy, v umenovedách (kunsthistórii). „Vedecká syntéza“ síce zanikla, ale na jej miesto nastúpila Jazykovedná spoločnosť a neskôr Bratislavský lingvistický krúžok na čele s E. Paulinym, autorom prvej Fonológie slovenčiny. Prvé obdobie diskusií o existenčnej oprávnenosti štrukturalizmu v slovenskej literárnej vede a kultúre vôbec už bolo víťazne dobojované, čo však neznamenalo, že by diskusie okolo štrukturalizmu celkom prestali. Zvláštnosťou Bratislavského lingvistického krúžku od začiatku bola skutočnosť, že väčšmi ako v pražskom krúžku integroval všetky spomínané disciplíny.

         Treba však povedať, že spomínať na začiatky štrukturalizmu nepatrí medzi moje osobné, akoby slnkom prežiarené spomienky. I keď moje prvé stretnutie so štrukturalizmom ako novou metodológiou – a do značnej miery aj literárnym vkusom – bolo pre literárneho teoretika či teoretičku pomerne netypické, určite bolo príznakové pre špecifickú odrodu „slovenského štrukturalizmu“. Koncom druhého semestra som robila skúšku zo základov fonológie u prof. Nováka. Usadil ma do kresla oproti stene, na ktorej visel veľký zarámovaný portrét krásneho muža s ruskou baranicou na hlave a dolu meno: Fürst Nikolaj Trubeckoj. Rátala som na podpis bez známky, pretože z celej fonológie som si pamätala iba Novákovo časté odvolávanie sa – „ako vraví Trubeckoj v Grundzüge der Phonologie“. Neviem, či tento titul alebo ušľachtilosť portrétovaného urobili na mňa taký dojem, ale odvtedy sa datuje môj celoživotný obdiv a úcta k fonológii.

         Claude Lévi-Strauss o dobrých pár rokov neskôr (1958) vo svojej Antropologie structurale na adresu predstaviteľov susedných disciplín napísal – odvolávajúc sa na toto základné dielo Trubeckého – že „je nielen dovolené, ale sa priam od nich požaduje, aby si bezprostredne overili jej dôsledky (fonológie) a možnosť aplikácie na fakty iného radu“. Opakoval iba – pravdaže, toto „iba“ je myslené ironicky – „l’apprentissage“ slovenského štrukturalizmu: to znamená „hľadať vo všetkých javoch fonologický význam“ či „fonologický charakter“, v oblasti literárneho diela určovať, či je istý jav, napríklad istá zložka „fonologicky“, to jest „významovo“ relevantná.

         Ale pre slovenský štrukturalizmus bola takisto dôležitá znalosť prác ruských formalistov, predovšetkým Jakobsona, Tyňanova, Šklovského, Eichenbauma, Tomaševského, Brika, Polivanova, Žirmunského, neskoršie Proppa a Bachtina. Spomínam toto všetko najmä preto, aby som upozornila na väčšiu slovenskú napojenosť na ruský formalizmus, ako o tom svedčia aj slová M. Bakoša o príprave publikácie Teória literatúry z roku 1937, adresované redaktorovi Slovenských pohľadov A. Mrázovi: „Ak som sa dal do tohto výberu, sledoval som tým iba ten cieľ – obohatiť slovenskú kultúru prekladom teoretických prác epochálneho významu, ktoré určia celý ďalší vývin literárnej vedy, a spraviť to prv, ako to majú Česi, aby bolo vidno, že Slováci sa odpútavajú a už nerobia všetko po Čechoch, že sa už sami orientujú.“

         Toto všetko sa odohrávalo pred vojnou a v tragických rokoch vojny. Ale napriek tomu ideologický nápor, ktorý sa občas prejavoval na umeleckej literatúre, nezasiahol metajazykovú oblasť (i keď roku 1942 bola Bakošova Teória literatúry skonfiškovaná). To znamená predovšetkým univerzitu, kde sa štrukturalizmus ďalej prednášal a vďaka zborníkom Akadémie a Matice slovenskej ďalej zveľaďoval. Tu treba predovšetkým spomenúť (okrem Ľ. Nováka) predčasne zosnulého profesora Kořínka, Isačenka, Paulinyho, Ružičku, Horeckého, Melicherčíka (Bogatyriovovho žiaka), Kosovú, Ivanovú-Šalingovú, Kovačevičovú, Brezinu, Považana, Rampáka, Dubnického, Kochola, Blanára a i. Platilo to od roku 1943 aj o vedeckých ústavoch novovzniknutej SAVU, neskôr SAV – Slovenskej akadémie vied – ktorej generálnym tajomníkom (a zakladateľom) bol Ľ. Novák a prvým riaditeľom jej Literárnovedného ústavu M. Bakoš. Spomenulo sa, že na Slovensku sa v týchto rokoch štrukturalizmus rozrastal do šírky. A tak všetky mená znamenajú plachejšie i smelšie pokusy o aplikáciu formálnej metódy a štrukturálnej lingvistiky na nové vedné odvetvie, či už išlo o teatrológiu, umenovedu, klasickú filológiu, národopis, filozofiu atď. Nemalú úlohu tu zohrala aj blízkosť Viedne a osobnosť Igora Hrušovského, no zároveň aj neochabujúci vplyv J. Mukařovského, s ktorým M. Bakoš aj napriek vojnovým časom udržal styk a radil sa s ním.

         Osudy štrukturalizmu sa u nás radikálne zmenili po „víťaznom februári“, čiže po februárovom komunistickom puči roku 1948. To, čo sa tak nádejne rozbiehalo, začalo pomaly, ale isto vysychať. Štrukturalizmus zaujal miesto prvého ideologického odporcu na lavici obžalovaných a od tých čias sa stalo jeho údelom byť v ustavičnej osudovej korelácii s politickým osudom národa: keď „prituhol“ režim, zhoršil sa aj osud štrukturalizmu a štrukturalistov. Treba si uvedomiť, že tu nikdy nešlo o nejakú, aj keď nie bežnú, ale predsa ako-tak vecnú kritiku či slobodnú polemiku, ktorá môže byť korením akéhokoľvek vedeckého uvažovania. Vždy šlo o nebezpečné odsúdenie, ba v päťdesiatych rokoch, ako sa zvyklo vravieť, o „hrdelnú kritiku“.

         Keď sa po roku 1948 ukazovalo, že vulgárny ždanovizmus má v našej kultúre horlivých prisluhovačov, ochotných robiť akúkoľvek nadprácu, Mukařovský dospel k presvedčeniu, že na záchranu štrukturalizmu alebo presnejšie – v záujme štrukturalizmu – je treba urobiť istú revíziu základných téz. A tak v roku 1948 v Martine na plenárnom zhromaždení vedeckých odborov MS, na ktorom sa zúčastnili aj pracovníci spoločenských ústavov Akadémie, predniesol Mukařovský známu sebakritiku. Údes, ktorý sa nás vtedy zmocnil, mal v sebe aj čosi prorocké: uvedomili sme si, že to nepostačí. A nepostačilo.

         Na Slovensku nasledovalo (po ďalších a ďalších útokoch a sebakritikách) totálne rozprášenie štrukturalizmu a štrukturalistov. Možno povedať, že sotva jeden – či už išlo o lingvistov, literátov, národopiscov (pravda, okrem tých, to odskočili a zo súdených sa stali sudcami) – zostal na svojom mieste. Ústavy Akadémie sa vyprázdnili, pre štrukturalistov sa otvárali dokorán dvere fabrík a tehelní, ale aj žalárov. Medzi prvými zaistenými bol M. Bakoš, po ňom nasledovali ďalší. Časopis slovenského štrukturalizmu Slovo a tvar, ktorý sa aj svojím názvom hlásil k českému Slovu a slovesnosti, bol zastavený, jeho šéfredaktor Pauliny uvoľnený do výroby (pôvodne do tehelne).

         Táto pohroma v päťdesiatych rokoch nepostihla tak drasticky českých kolegov – no o dvadsať rokov neskôr, po roku 1968, to bolo zasa naopak. Mukařovský bol usmernený na prácu vo svetovom mierovom hnutí, čo sa oficiálne hodnotilo ako vyznamenanie. Smutná bibliografia jeho prác „z tamtých rokov“ hovorí však o niečom celkom inom. Dokonca termín štruktúra sa dostal na index a nahrádzal sa celkom nekorektne termínmi stavba, tvar, sústava a pod. Situácia sa začala vyjasňovať v polovici šesťdesiatych rokov a skončila sa rok po známom vstupe vojsk (1969).

         Bola to prestávka skutočne krátka, no stačila na to, aby sa štrukturalizmus u nás spamätal, aby sme sa povracali po rokoch do ústavov a snažili sa dohoniť zameškaný vývin. Prichádzajú však opäť tragické roky normalizácie, roky previerok a nových útokov, roky sedemdesiate, a história sa neuveriteľne opakuje. Štrukturalizmus sa znova stáva najväčším ideologickým nepriateľom. Na prvej plenárnej schôdzke zväzu spisovateľov minister kultúry – inak vynikajúci slovenský básnik – dáva povel na pohon na čarodejnice: „Sme svedkami pokusov domestikovať v marxistickej literárnej vede... štrukturalizmus bez toho, aby sa štrukturalizmus ako ideovo-filozofický systém, ako návod na myslenie, podrobil marxistickému rozboru, aby sa konštatovalo, v čom je pre nás základne neprijateľný.“ Ukázalo sa, aká zbytočná bola Mukařovského (a mnohých z nás) marxistická korektúra.

         Nastávajú roky previerok a nových útokov, ktorým podľahli všetci zakladatelia štrukturalizmu: zomiera ani nie šesťdesiatročný Bakoš, o máločo starší F. Vodička a roku 1975 zomiera Mukařovský. No zomierajú aj mladí. História štrukturalizmu u nás je v podstate tragická. Bolo pre nás smutné konštatovať, že štrukturalizmus sa začal na Západe ujímať a rozpracúvať, keď my doma sme si ťažko mohli dovoliť čo len jeho pasívne sledovanie (napríklad aj pre zámerne nedostatočný prísun zahraničnej literatúry a časopisov). Začiatkom šesťdesiatych rokov sme mohli sotva sledovať, ako mnohé zo základných téz česko-slovenského štrukturalizmu prevzali iné štrukturalizmy a ďalej ich rozvíjali (vo Francúzsku, v Poľsku, Nemecku, ba aj v Sovietskom zväze). Preto v období odmäku – v šesťdesiatych rokoch, keď sa už dalo bez rizika k nemu hlásiť – pre domácich iniciátorov tejto metodológie bolo ťažké a trpké pochopiť, že pri riešení mnohých teoretických problémov sa nedá prosto vracať k tridsiatym a štyridsiatym rokom; že medzi tým sa udiala prinajmenšom čiastková zmena paradigmy, ktorú možno napríklad charakterizovať ako rozpracovanie semiotiky, a že náš štrukturalizmus nebol ako dobre odložené a zakonzervované šaty, ktoré treba iba oprášiť a ďalej nosiť. Na Západe, ba i na Východe, v Tartu, sa už nosilo niečo iné.

         Pravdaže, útechou bola skutočnosť, že všetky nové štrukturálne metodológie, nech už sa menovali akokoľvek, svedčili o inšpiračnej sile nášho štrukturalizmu, vzbudzovali prinajmenšom akési čiastkové pocity „déjà vu“, niečoho, čo znelo známo. Či už išlo o definíciu štruktúry, o koncepciu básnického jazyka, o chápanie sémantického gesta ako multiplikácie sémantických izotopií, o tézu „zameranie na znak“ ako začiatku skúmania semiotickej podstaty estetickej funkcie ako prázdneho znaku, o dichotómiu artefaktu a estetického objektu, o literárnu históriu ako následnosti vodičkovských „konkretizácií“, ako aj o otvorené, nehierarchické chápanie štruktúry textu, a vo vymenúvaní inšpiračných zdrojov by sa ešte dalo pokračovať.

         A nakoniec celkom osobne: spomienky na začiatky sú predovšetkým spomienkami na ten úžasný pocit, že robíme čosi nové a že to robíme prví, že kladieme začiatky novej verzológie, že robíme prvý štrukturálny rozbor antického verša, prvú štrukturálnu analýzu kompozície, prvú analýzu románových kategórií...

         Že prišli po nás ďalší a lepší – to je v podstate to najlepšie, čo sa nám mohlo prihodiť.

     

    Zbrojenie zabíja aj bez vojen (publikované v Literárnom týždenníku 19. septembra 2002) 

         Napriek tomu, že knižka známej nemeckej profesorky teológie, filozofky a poetky Dorothee Sölleovej s názvom uvedeným v nadpise vyšla už roku 1982, čitateľ má dojem, že autorka presne predvídala, čo sa bude diať o dvadsať rokov. Sme svedkami nesmierneho zbrojenia, doteraz v histórii najväčšieho a s novou americkou vojenskou doktrínou schválenia preventívneho atómového úderu z najnebezpečnejších, najnebezpečnejšieho, svedkami prevažne nemými, trestuhodne bojazlivými a rezignovanými. Akoby sme o existencii Charty ľudských práv napriek ustavičnému omieľaniu demokracie vedeli iba z neoveriteľného počutia. Stávame sa tak z roka na rok menej svojprávnymi, zakríknutejšími a bezvýznamnými a väčšina z nás si to ani zrejme neuvedomuje. Ak aj nie je ešte označenie pacifista trestuhodnou urážkou, v súčasnej „racionálnej“ (!) spoločenskej situácii sa stalo pomenovaním a charakteristikou akéhosi pochabého fantastu, človeka nezakotveného v reálnom svete, ktorého netreba brať vážne.

         Pred pár desaťročiami sa Heinrich Böll, nemecký spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny, ešte nemusel obávať, že ho za názory nekompromisne vyjadrujúce postoj pacifistu, budú zosmiešňovať, marginalizovať a obviňovať z neschopnosti vnímať skutočnosť „takú, aká skutočne je“ a jeho výpoveď „kým jediný človek na svete zomiera od hladu, je každá novovyrobená zbraň blasfémiou a rúhaním“ patrila k tým najčastejšie citovaným. Pravda, po štyridsiatich rokoch sú jeho krajania nielen po USA najväčšími dodávateľmi zbraní – napríklad Turecku bojujúcemu proti Kurdom – ale aj stámiliónovými staviteľmi zahraničných zbrojoviek. Zábrana, ktorá ešte donedávna platila, že totiž zbrane sa nesmú vyvážať do krajín, ohrozujúcich iné krajiny a etniká, zrejme už dávno prestala platiť, alebo platí iba selektívne: Keď išlo o ozajstnú mnohoročnú genocídu Kurdov v Anatólii, neplatila, ale keď išlo o neexistujúcu, vymyslenú a naaranžovanú „genocídu“ v Kosove, stali sme sa svedkami dovtedy neslýchanej vojny porušujúcej medzinárodné právo a zásady OSN, ale zato s honosným názvom „vojna z humánnych dôvodov“. Pravda, dnes, keď pod tlakom dôkazov museli zaistiť veliteľa „oslobodzovacej armády“ UCK a jeho zástupcov, už nikto o genocíde nehovorí. Ibaže k ďalšiemu pomenovaniu tejto vojny „na odvrátenie humánnej katastrofy“ pribudlo nové, vtipnejšie označenie „Madeleinina vojna“ (Spiegel 22/1999).

         V týchto dňoch sa nám však servíruje osudová nevyhnutnosť takisto nového typu „vojny na etapy“ s ešte honosnejším názvom: „Boj proti osi Zla“, ktoré je (zatiaľ, ešte) v štádiu chvejivého bytia „na ostrí noža“ a má predbežne iba dvoch spojencov – osvedčeného „prirodzeného“ spojenca Anglicko a zainteresovaného geopolitického spojenca Izrael, ktorý je sám vo vojnovom stave s Palestínou a s palestínskymi utečencami v Zajordánsku, v Južnom Libanone a v pásme Gazy. Pravda, poznajúc presvedčovaciu silu jedinej svetovej veľmoci, môžu sa k USA pridať ďalšie štáty, ktoré však na rozdiel od Šarona – a v podstate aj Blaira – nemôžu byť na nej ani politicky, ani geograficky zainteresovaní. Výnimkou sa však môžu stať postkomunistické štáty, o ktorých sa v západných médiách čoraz častejšie spomína ich politická orientácia na USA, ktorá by sa mohla stať prípadnou prekážkou vstupu do EÚ, najmä ak Bush bude ďalej pokračovať v politike oslabovania dôležitosti NATO. Ani americká politika podporovania Šarona neuľahčuje napätú situáciu, najmä odkedy je známe Šaronovo odhodlanie na prípadné nekonvenčné iracké napadnutie Izraela odpovedať „atómovým úderom, ktorý vygumuje Irak z mapy sveta“ (Le Monde, 24. 8. 2002). Úbohé izraelské, iracké a palestínske deti.

         Navyše Američania a celý svet s nimi si pripomína výročie 11. septembra, ktorý je pre nich novým holokaustom, po ktorom, ako píšu a vravia americké masmédiá, svet už nie je taký, ako bol predtým. Prezident Bush vyhlásil boj proti terorizmu, novú „krížovú vojnu“ na etapy. V Afganistane, ako v prvej krajine „osi Zla“, kde by už mal byť terorizmus zlikvidovaný, Bush už dávnejšie pokladá vojnový zásah za skončený, a to napriek tomu, že prelievanie krvi sa ešte neskončilo, ako o tom svedčí nedávny americký „omyl“, keď americkí letci zmasakrovali vyše šesťdesiat svadobníkov, vrátane manželov a veľkého počtu detí. Počet civilných obetí vojny sa odhaduje podľa toho, kto o nich hovorí: podľa afgánskych zdrojov má ich byť vyše päťtisíc.

         Teraz prichádza na rad ďalší osvedčený „darebácky štát“ (rogue State) na „osi Zla“ Irak. – Je známe, že Američania nemajú radi obrazy „hrôz vojny“, na ktorej sa podieľajú, a tak komentátori, ktorí sa opovážili ukázať na obrazovkách zohavené mŕtvoly žien a detí a zdemolované domy v Afganistane, boli prísne pokarhaní s príkazom venovať sa dôležitejším veciam ako utrpeniu obyvateľov. Tak sa stalo, že ani o spustošení Iraku s „vtipným“ názvom Púštna líška, ako aj počas desaťročného nehumánneho embarga – ktoré, prirodzene, nepostihlo toho, koho malo postihnúť – o utrpení irackého ľudu sa radšej nehovorí. – Hrôzy vojny, ktoré sa nám už roky na obrazovkách servírujú, na ktoré sme si už zvykli a za ktoré vraj nenesieme nijakú zodpovednosť, vzťahujeme iba na obrazy afrických detí s vydutými bruškami, na kosť vychudnutými, ako sa pridŕžajú sukní rovnako zbedačených matiek – toho jediného záchranného pásu – putujúcich z jedného hladomorom a vojnou zachváteného štátu do podobne postihnutého.

         Keď sme nedávno (4. 7. 2002) mohli sledovať v televízii Arte dokumentárnu reláciu o irackých deťoch v Bagdade – a v ešte horšej situácii v Basre – aj napriek našej značnej citovej otupenosti, znecitliveniu voči spomínaným obrazom z Afriky, ktoré v tých emocionálnejších z nás vyvolávajú iba krátkodobé rozhorčenie a rýchlo pomíňajúci súcit „vďaka“ spomenutej masmediálnej drezúre o našej nevinnosti („my za to nemôžeme, iba sami si za to môžu“) – pri sledovaní tohto dokumentu o zomierajúcich deťoch zlyhá naša „citová výchova“. No napriek tomu, že verím hlbokému básnickému poznaniu Milana Rúfusa „slová ti predsa dám, ak bolesť bude tvoja“ – hľadiac na obrazy neľudského „ľudského údelu“, známej conditio humana bagdadských detí, uvedomujem si svoju verbálnu nedostatočnosť. Iste nie je mojím úmyslom naširoko opisovať atmosféru mesta, sprostredkúvanú televíznymi obrazmi, ktoré akoby sa už nachádzalo za riekou Léthe, či bránami očistca, no deti, o ktorých dokument hovorí, v tomto prostredí žili a s ním súvisí ich osud. Bagdad týchto dní je spustošené mesto s kostrami domov, s rozrytými ulicami, so zvyškami dláždenia medzi udupanou zemou, s haldami nebezpečného odpadu pokrytého sem-tam navŕšenou špinou, s ľuďmi pohybujúcimi sa medzi tým všetkým, apatickými, akoby vyhasnutými, niektorí z nich ponúkajú potichu to posledné, čo im ešte zostalo, aby mali aspoň na polievku, medzi nimi univerzitný profesor, pred sebou na zemi kôpku kníh, tú poslednú poistku proti hladu, už ich nepotrebuje, väčšina škôl, aj pre najmenších, je pozatváraná.

         Najotrasnejší bol však pohľad na nemocnicu, vraj jedinú, ktorá sa ešte nestala zboreniskom, na nemocnicu pre deti. Pravda, ani tá už nefunguje ako nemocnica – bez liekov a príslušného zdravotnícko-technického zariadenia – ale ako posledný útulok pre tisíce každý týždeň zomierajúcich detí. Rozprávačkami a hrdinkami – myslím to doslovne a nie ako poetické klišé – tohto francúzskeho dokumentu sú katolícke rádové sestričky, Iračanky a Francúzky. To vysvetľuje, prečo obrazy zo života súčasného Bagdadu sú celkom iné, než na aké sme si poskromne servírované zvykli: je to tá najzúfalejšia bieda, akú si len možno predstaviť. A človek si hneď uvedomí, ako ľahko je manipulovateľný: je predsa logické, že Američania neukážu hrôzu, ktorú spôsobili a hodlajú spôsobiť a Saddám Husajn, ukážkový diktátor, takisto nebude oznamovať „urbi et orbi“, kam až doviedol svoj národ, do akej zúfalej situácie – pravda, okrem seba a vojenskej elity. Bieda a obrovská nezamestnanosť postihla všetky vrstvy, vyše dvoch tretín obyvateľov je nezamestnaných, tri milióny ich už utieklo iba z okolia Basry a ďalší sa o útek, kým len vládzu, pokúšajú. Život akoby tu vyhasol, ani deti sa nehrajú, nekričia, ba ani neusmejú. Mnohé z nich musia pracovať a napriek tomu hladujú; prestali chodiť do školy – veď ani nemajú kam.

         Sestra Mária Antónia s ostatnými sestričkami a niekoľkými lekármi pracujú v jedinej nemocnici, ktorá nebola úplne zbombardovaná a prežila už dve vojny. Bola to kedysi ukážková nemocnica, spomína sestra, najväčšia a najvybavenejšia medzi všetkými nemocnicami aj v susedných štátoch, ale odkedy platí embargo, nemajú nijaké lieky, nijaké prístroje. Deti, ktoré tu ležia majú, alebo skôr mali až donedávna, takmer všetky rakovinu: keďže niet liekov, jediné, čo im môže uľahčiť ich neopísateľné utrpenie, je čistá posteľ a láskavá opatera. Prichádzajú sem umierať a ich utrpenie, ktoré je čoraz horšie, trvá nesmierne dlho: dva až tri roky. Výskyt rakoviny u detí stúpol až o tristo percent len vinou blokády a embarga. Tieto deti nemajú nič, ani čisté, nezamorené prostredie, ani šaty, ani potravu. Hladujú. Rakovinu v nich vyvolal kontakt s americkou uránovou muníciou, uloženou v stovkách ton atómového odpadu. A s nijako nezakrývaným rozhorčením pokračuje o tom, čo je pre ňu neznesiteľné: pomáhať na svet príšerne zmrzačeným novorodeniatkam, obetiam „nečistých zbraní“. Jestvujú rodiny, v ktorých vymreli všetky deti. A pritom mnohé dobročinné organizácie, medzi nimi aj Vatikán, lieky pre nich zaobstarali, ale pre embargo sa k nim nemôžu dostať, nepomáhajú tu ani tie „najlepšie styky“. Rakovina tu zožiera a kántri celé rodiny. Embargo, podľa sestry Márie Antónie, malo postihnúť iba vojenské zariadenia, a nie tých najbiednejších a najnevinnejších.

         Čo je však na tejto situácii to najpríšernejšie, a pre nás rozmaznaných Európanov to najnepochopiteľnejšie, je ďalšia choroba, na ktorú tu zomiera v nemocnici týždenne pre nedostatok liekov až 11-tisíc detí, choroba, ktorá sa v celom „pravom svete“ chápe iba ako ľahká infekcia: nákaza parazitmi. Pritom jestvuje liek, ktorý môže ľahko tieto deti zachrániť, hovorí lekár a s dôrazom slabikuje: ten liek má názov Pentostan. A opäť: nie že by nevedeli zohnať potrebné zásoby lieku. Znovu zasiahlo embargo, nechápe iba prečo? Ide predsa o absolútne neškodný liek, nemožno ho vojensky či chemicky použiť. Americkí experti v OSN napriek tomu uvalili naň embargo, pretože by ho vraj Irak mohol „prerobiť“ na súčasť chemických alebo biologických zbraní. Neznesiteľný pohľad na tieto deti, ktoré sú vystavené rovnako krutému a dlhému umieraniu ako tie postihnuté rakovinou, na ich zmučené tváričky, z ktorých hľadia na nás obrovské tmavé oči s nevysloveným obvinením: Prečo musíme takto trpieť? Prečo nás necháte tak dlho umierať? Prečo nám to robíte?

         Na otázku francúzskeho reportéra, čo môžu pre deti, sestry a ostatných urobiť, sestra Mária Antónia s pobúrením a hnevom spravodlivého povedala: „Povedzte im, aby nás nechali na pokoji. Nech nebombardujú náš úbohý ľud a nech nezabíjajú naše nešťastné trpiace deti atómovými bombami a najmä ich následkami. A nech ich, pre milosť Božiu, nenechávajú takto zomierať.“

         Čo ešte dodať? Ak sa prezident Bush nespamätal ani po škandáloch spojených s krachom Enronu (ako aj ďalších a ďalších globálnych koncernov, do ktorých bol podstatne zapletený zástupca Cheney, takmer všetci ministri jeho vlády a navyše aj Bush sám) a ak berieme do úvahy jeho výroky o schválení doktríny preventívneho použitia atómových zbraní, ako aj určenie dátumu vojnového úderu na Irak – hrdinskej sestre Márii Antónii môžeme iba poradiť – aj za cenu, že to môže znieť cynicky – aby sa dobre modlila.

    Zobraziť všetko