• Prekladá z jazykov

    Nemecký jazyk
  • Stručná charakteristika tvorby

         Básnické zbierky N. Ružičkovej poznačuje vnútorný paradox potreby hovoriť, odhaľovať vnútro subjektu, tvorivo sa sprítomňovať
         Básnické zbierky N. Ružičkovej poznačuje vnútorný paradox potreby hovoriť, odhaľovať vnútro subjektu, tvorivo sa sprítomňovať v texte, a zároveň úzkosť z prezradenia či strach zo vznikajúcej zraniteľnosti. Táto črta Ružičkovej poézie sa dá opísať nevšednými protikladmi: ukázať, ale nedať možnosť odhaliť; kontaktovať, ale vyhnúť sa dotyku; písať, avšak neosobne; žiť, ale nenápadne. Poetkin paradoxný postoj sa prezentuje na úrovni obsahu zdôrazňovaním procesov nehybnosti, amorfnosti alebo odosobnenia a premieta sa do vyššej koncentrácie motívov so špecifickými vlastnosťami „povrchu“ (motív kože, cibule, vajíčka, jablka) alebo amorfných matérií (živlov vody a vzduchu, farieb).
         Poetku až obsesívne zamestnáva vymedzenie hraníc svojho „ja“, ktoré je okrem iného aj vymedzením iných objektov v spoločnom priestore sveta. Ružičková sa sústreďuje na viditeľné vonkajšie povrchy, tvary a hranice objektov a len sprostredkovane, synekdochicky naznačuje vnútorné súvislosti a emócie. Základnou synekdochou subjektu je „koža“ a vzťahom, ktorý vytvára napätie, je akt či proces „prenikania“ alebo, naopak, „intaktnosť“ a vnútorná nedeliteľnosť. Od toho závisí, či sa subjekt cíti byť v ohrození, alebo v bezpečí. Vo veršoch je vyjadrená obozretnosť pred všetkým, čo dokáže narušiť hladký povrch tela (zobáky, skalpel, nôž), a na to nadväzuje druhá línia motívov (rany, šitie, švy, sceľovanie zranení). Ideálnym objektom je „cibuľa“, ktorá má niekoľko vrstiev, je „nesmrteľná“ a má „všetky kože spojené do jedného zväzku“ (Parcelácia vzduchu).
         V intímnej introspekcii sa okrem situácie „ja“ tematizuje aj partnerský vzťah. Poetka aj tu používa motívy vzájomných hraníc, telesnej (ne)preniknuteľnosti alebo vzájomnej disproporcie (protiklad stretu pevných a amorfných objektov), no aj pri tejto téme sa sústreďuje na pozorovanie samej seba. Osobitým spôsobom rozvíja poetiku citového chladu („coolness“), ktorá nie je sprievodným znakom odpoetizovania (ako v prípade P. Macsovszkého), ale zámerom, akoby sa „sebazraňujúce rituály“ stávali súčasťou umeleckého experimentu, kde sa „ženské telo stáva médiom“ a „pracovným materiálom“ (A. Bokníková).
         Na vyznení Ružičkovej poézie má významný podiel vizuálne vnímanie a výtvarné vzdelanie autorky, ktoré sa, opäť paradoxne, kombinujú s abstraktnou, procesuálnou, nepoetickou lexikou. Básnické texty si zachovávajú potenciál expresívnosti, ale napojením na neživotné slová a fyzikálne procesy pôsobia ako zbavené citov. Autorka prenáša neverbálne (abstraktné) techniky z výtvarnej tvorby na materiál poézie a rovnako ovplyvňuje recepciu básnických textov. Pri časti dlhších, fragmentárnych básní sa dosahuje koherencia rýchlym čítaním, ktoré dáva syntaxi slov a obrazov plynulosť a náznaky súvislostí (Osnova a útok, Beztvárie, Pobrežný výskum). V menšej miere ako stratégia čítania vyhovuje asociatívne až psychoanalytické sledovanie vnútorných vzťahov medzi objektmi a vztiahnutie výsledného pocitu na subjekt autorky (Mikronauti, Parcelácia vzduchu).
         Nateraz posledná kniha N. Ružičkovej Práce & intimita osobitým spôsobom nadväzuje na postupy výtvarného umenia, konkrétne sochárstva. Štandardný spôsob umeleckej literatúry založený na hľadaní a reťazení slov autorka obracia naruby a básne vznikajú vynechávaním slov a vymazávaním slabík pôvodného textu. Experiment s „uberaním“ ako s rovnocenným tvorivým procesom testuje sochárske pravidlo, podľa ktorého je tvar v materiáli „imanentne prítomný ešte pred samotným začiatkom procesu tvorby“ (P. R.). Ružičková aj v tejto knihe tematizuje intímny svet ženy; za pracovný materiál si vyberá texty typické pre ženského „spotrebiteľa“: návody a praktické rady z domácnosti, cviky na zachovanie pružnosti pokožky, postupy líčenia, informácie na výrobkoch pre ženy. Autorka novým spôsobom neinovuje len tvárne postupy (tzv. „skulptúrne básne“), ale aj možnosť ukryť sa v procese tvorby. Upriamenie pozornosti na svet žien a latentná identifikácia s ním stačia na to, aby sa identita autorky naznačila, ale neprekročila hranicu úplnej, zraňujúcej intimity.

    Ján Gavura, 2012
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Nóra RUŽIČKOVÁ  sa narodila 17. mája 1977 v Bratislave. Maturovala na Škole úžitkového výtvarníctva v Bratislave

    Nóra RUŽIČKOVÁ sa narodila 17. mája 1977 v Bratislave. Maturovala na Škole úžitkového výtvarníctva v Bratislave (1995), začala študovať vedu o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (1995 – 1998), no štúdium nedokončila. Vyštudovala maľbu a grafiku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1996 – 2002), kde v súčasnosti pracuje ako odborná asistentka na Katedre intermédií a multimédií.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Literárna veda

  • Charakteristika tvorby

         Báseň Nóry Ružičkovej opakovane pripomína, že slová nedávajú možnosť vyjadrenia. Akoby sa ich usilovala obísť

         Báseň Nóry Ružičkovej opakovane pripomína, že slová nedávajú možnosť vyjadrenia. Akoby sa ich usilovala obísť – vytvára predstavu, ilúziu, že priamo zachytáva to, čo je vnímateľné: „Citujem vodu / so všetkými jej obrazmi a predobrazmi / tak ako škrípajúc zastala tam / kde sa v snehu končia moje stopy.“ Vo svete geometrických tvarov, umelých svetiel či laboratórneho skúmania sa vynárajú poetkine kľúčové znaky ruže, rany, uzla a preniká ním vírivý, rotačný pohyb. Fenoménom zbierky Mikronauti je kruh. Práve v ňom sa ruší hierarchia tradičného vnímania, akákoľvek usporiadanosť, na ktorú sme si zvykli. „Žena“ u Ružičkovej nemá pozíciu pasívneho obrazu, naopak, zobrazuje sa len tak, ako môže vidieť sama seba – sčasti, alebo v detailoch. Poetka inscenuje hry s vizuálnymi médiami, najmä so zrkadlom, s obrazovkou, ktorou však môže byť aj zrenica oka: „Zrazu sa vidíš v zrkadle ako na seba nepozeráš / zaostruješ detail celok nevnímaš“... Pocit smútku: na obrazovke očí: ruka/iba detail môjho tela: nepatrí mi“. Niektoré výtvarníčky polemizujú s tradíciou ženy ako „objektu“ pohľadu, portrétu, tak, že ženské telo používajú ako médium, takmer ako materiál, s ktorým narábajú. Ružičková akoby sa o niečo podobné pokúšala vo veršoch, čomu nasvedčuje i priznanie: „Som hypnoticky šumiacou obrazovkou“. Debut Nóry Ružičkovej vzbudil pozornosť náznakmi originálneho obrazového sveta. Slová však len dokladajú koncepciu, ktorá musí byť často podopieraná programom, aby autorka legitimizovala („odobrovala“) svoj spôsob vyjadrenia a zároveň aby ponúkala spôsob, akým má byť interpretovaná: „... čítaj ma inak...“ „... namiesto obrazu Poslednej večere / vizualizácia v štýle EKG...“ Čo by sa stalo, keby sme si navigujúce programové formulky odmysleli? Stalo by sa zreteľnejším, že Ružičkovej texty sú zaujímavé viac nápadom, tým, čím chcú byť, než samy osebe. Pravda, až na niektoré výnimky (Kahlo, Mramorové stehy či Tie poličky). Ak sa zdá, že Ružičková píše pomimo literárnych inšpirácií, azda to nie je tak. Sebazraňujúce rituály môžu pripomenúť silno vizuálnu poéziu Jána Ondruša aj jeho príznačným slovom „mravenčenie“. U Ružičkovej však nie sú prezentované ako údel, ale ako zámer. Poetka dáva v sebazraňujúcich rituáloch rozplynúť emócie, jej „ja“ dokonca „umiera bez emócií“ (čo je zvlášť výrazné na pozadí tradičnej predstavy „ženskej lyriky“, od ktorej sa emocionálnosť často priam očakávala). Za doménu zbierky Mikronauti možno považovať práve prepájanie triviálneho s vesmírnym, kde poetka uplatnila kombinačný humor: „Chudnem v súvislosti s rozpínaním vesmíru“. Dvojpólovosť jej debutu akoby znázorňoval i verš, ktorý grafikou miestami naznačuje, že svet v jej predstave nemá jediné centrum. Nápadité ozvláštnenia však nezakryjú, že priveľa jej veršov nemá ani obrazovú silu, ani elementárnu gramotnosť presne zoštylizovanej vety. (Vyslovujem to aj napriek tomu, že zabudnúť na tradíciu písania patrí k spôsobu vyjadrenia, aký si autorka zvolila.). Ružičková sa uviedla ako poučená autorka, a zároveň prejavila schopnosť intuície; vytvára/podnecuje zvláštnu zmes, kombináciu predstáv hmatu, zraku a sluchu i nedotklivosti a hmatovej citlivosti. Akoby vyostrovala vnímavosť pre to, že pozorovať nás môžu aj „objekty“, povedzme spodná, dýchajúca strana listu: „Telesná nedotklivosť / klzká / odvrátená strana listov / nahmatá dych / v povetrí // pozrie sa na mňa spod ľadu / než ho rozreže ostrím hlasu.

         V súvislosti s jej druhou knižkou Osnova a útok možno povedať, že ide o strohú lyriku fantastického realizmu, ktorá sa usiluje obnažiť fyzikálno-geometrickú podstatu sveta. Zdanlivo vedecky skúmavý prístup paradoxne slúži spochybneniu čisto racionálneho poznania, čo pripomína veristické podoby surrealizmu. Autorkina zvláštnosť spočíva v tom, že sa zaoberá nielen videným, ale opisuje a pomenúva spôsob, akým si ho rozmeriava. (Niekedy dokonca nazve priamky rôznych druhov, ktoré sa jej pohľadom premietajú do okolia. Až sa zdá, akoby sme sa stretali s básnickou teóriou priestorových perspektív: „periféria videnia“, zrastlica“.) Podľa Ružičkovej sa svet nedá uchopiť znakmi, ba ani dotykmi. Už oboznamovanie sa s ním prostredníctvom zmyslov ho narúša. „Ja“ si totiž nemožno odmyslieť a jeho hranice sa vkliňujú do obzoru. Len čo človek nielenže artikuluje reč, no i primárne zakúša, vidí, ohmatáva, zasahuje do inak nepretržitého, živého diania. Zaznamenávať okolie i seba možno len za cenu prerazenia otvoru, deštrukcie. V súvislosti s tým zo zbierky Osnova a útok najviac oslovujú básne o posolstve biblického Lazara. Ružičková akoby si prisvojila jeho spočiatku neveriace, úporné skúmanie znovunadobudnutého tela po tom, čo bol Ježišom vyvolaný z hrobu: „Sedím pri okne / prišívam si Stigmu / (má podobu trhliny)“. Podarilo sa jej zosnovať svojráznu sieť tkaninových konotačných analógií, a pritom prekvapovať ich nezlučiteľne odlišnými významami. Napokon, jej fascinácia tvarom zvitku môže odkazovať na podobu, v akej sa v dávnoveku zachovávalo písmo... Lazarská symbolika „kruto-krehkej“ jej poslúžila na pôsobivú evokáciu toho, o čo sa snaží sama – o zacelenie. Na druhej strane asociácie zavíňaných pruhov sa zarážajúco spájajú s nebezpečným zámotkom... Dokonalá celistvosť teda nie je možná. Ružičkovej nemožno uprieť vyhranenosť, s ktorou sa nevzdáva vyhľadávania čírych podobností. Uskutočňuje priam geometrické preľnutie takmer rovnakých vizuálnych tvarov: „Čo pena sa povrchu všetkými očami / ako výseky z hmyzích realít...“, po svojom inovuje chápanie a prežívanie labyrintu, okvetia či symbiózy „ja“ a básne, no koncepčne skôr iba nadväzuje na to, čo tu už bolo (stačí spomenúť znepokojujúcu „trhlinu“ medzi vecami, predstavami a slovami v Štrpkovom Tristanovi...) Pravda, Ružičková pokročila v objavnosti zvukových hier (aliterácií). Cez podobné znenie výrazov upozorňuje na priepastné rozdiely medzi ich zdanlivo príbuznou sémantikou: „dohľad“ moci popiera možnosť „vhľadu“ atď.

         Oscilácie medzi rôznymi výrazovými polohami s dôrazom na ich neudržateľnosť, zložité nadväzovanie, vrstvenie a fragmentarizovanie sémantických plánov, uplatnenie rôznych spôsobov grafického členenia textov sa stáva zvlášť markantné v tretej zbierke Beztvárie (2004). Stav „beztvária“ je pritom ontologicky nevyhnutný, existenčne opodstatňujúci, samozrejmý: „Lebo tam, kde strácam svoje pevné obrysy, začínam / nadobúdať zmysel.“ Beztvárie tu znamená akúsi nestálosť, a tým i neuchopiteľnosť, nepostihnuteľnosť tváre, nemožnosť jej trvalej identifikácie, spôsobenú jej „tekutou postatou“ (Z. Rédey), zodpovedajúcou skupenským zákonitostiam vody – teda akousi pretekavosťou i roztekavosťou, prelínavosťou: „sklonená tvár  / kvapka po kvapke / zlievaná / do pripravenej hladiny // zdvihnutá tvár / strmhlav / vliata / prudko / vdýchnutá.“ Výraz beztvárie tak vystihuje akoby princíp nevyhnutne danej tvarovej, ba ontologickej nestálosti a amorfnosti, neurčitosti, neohraničenosti, neobsiahnuteľnosti. Najnaliehavejšie sa to vzťahuje na stav samého subjektu, na jeho vlastnú permanentnú premenu: „keď hovorím mením sa na mením sa na mením sa na.“ Po celý čas sme svedkami neprestajného, procesuálneho prehodnocovania „sféry rozsahu a kontaktu“ (Z. Rédey) – rozhraničenia „svojho“ a „cudzieho“, hranice medzi vlastným a nekonečnou, neobmedzenou inakosťou. Tekutosť, prelínavosť, ako ju pociťuje sám vypovedajúci subjekt, sa prejavuje ambivalentne – jednak ako schopnosť dať sa napĺňať cudzím obsahom, nadobudnúť podstatu niečoho celkom odlišného: „budem aj tým, čomu sa najmenej podobám“, no rovnako aj ako schopnosť napĺňať cudzie vnútro sebou, prenikať do iného, zabývať sa v nejakej inej bytosti, vnímať veci jej optikou, pritom však nestratiť vlastnú identitu, nesplynúť s ňou, nestratiť sa v nej: „pohľad cez oči inej bytosti, ale nie tak, akoby si bola ňou, / ale tak, akoby si bola v nej a pozerala sa z nej, tvoj pohľad / vsadený v jej pohľade.“ Pritom podstatou tendencie „preliať sa“, čiže transformovať sa do niečoho iného alebo absorbovať v sebe iného, je v konečnom dôsledku stelesniť, stelesňovať inakosť. Ružičkovej sa tak autentickým spôsobom podarilo oživiť motiviku tváre s nanovo rozvrstvenou významovou nasýtenosťou a v plnej autentickej sile ju spolu s ďalšími motivicko-tematickými fragmentmi rozohrať do nečakaných nuansí.

         Keď vezmeme do rúk ktorúkoľvek z knižiek N. Ružičkovej, môžeme teda zistiť nasledujúce špecifiká. Nie je to lyrika postáv a situácií, ale denníka protokolových príkazov, čo treba urobiť (bez pohodlného zverovania sa so svojimi problémami), ako aj úsečne vymeraných, zato vzápätí popieraných výrokov, pričom „scenárové“, uprostred vety stíšené fragmenty sa spolu skladajú do skicovitého projektu konceptuálneho umenia. Je to možnosť, ako vyňať subjekt, „ženu“ z neosobného portrétneho záberu, ako odhadzovať navyknuté mechanizmy videnia. Vďaka tomu sa dokáže vidieť s odstupom, niekedy ironickým, od snímajúceho zraku a zároveň sa pocítiť priamo, bez odstupu v pozícii snímanej: „... udriem sa o hranu záberu“ (s. 29). Osnova... sa však miestami napĺňa iba etudami precvičujúcimi techniku, nevyvoláva pohnutie. Stáva sa tak preto, že práve v nich sa autorka nechala príliš nasmerovávať chceným a zrejme aj naštudovaným? Výrazná, a pritom nie ľahko predstaviteľná, lebo od hmatu odvíjaná vizuálnosť pôsobí lákavo. N. Ružičkovú teda možno čítať cez rôzne výtvarné konexie, ktorými akoby odsúvala do pozadia prácu so slovom. Najsilnejšie pôsobí azda tam, kde strháva útočno-obranným charakterom ľúbostných vzťahov, t. j. nepredvídateľným priebehom vzájomného približovania a vzďaľovania sa, erotickou príťažlivosťou toho, kto uniká. Najpevnejšie si čitateľa omotá originálne prepletenými znakmi tkaniny, zámotku i obväzu. Vtedy sa zmyslom tvorby stáva transgresia, čiže neutíchajúce pokusy prekračovať zákazy nášho vnímania a siahať za to, čo sa dá bežne vidieť – k tomu, čo sa môže stať viditeľným, ak sa oslobodíme a precitneme.

    Andrea Bokníková-Tóthová

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Príležitostne sa venuje prekladaniu súčasnej nemeckej poézie (Monika Rinck, Marion Poschmann, Gerhard Falkner), knižne vyšiel jej preklad básnickej zbierky

    Príležitostne sa venuje prekladaniu súčasnej nemeckej poézie (Monika Rinck, Marion Poschmann, Gerhard Falkner), knižne vyšiel jej preklad básnickej zbierky Moniky Rinck Uchvátené odstupy (2008).

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    HRABČÁKOVÁ, Katarína: Od evolučnej individualizácie k individuálnej evolúcii (k poézii autorov a autoriek narodených v 70. rokoch 20.

    HRABČÁKOVÁ, Katarína: Od evolučnej individualizácie k individuálnej evolúcii (k poézii autorov a autoriek narodených v 70. rokoch 20. storočia). (Štúdia). In: Vertigo, 2017, č. 3, s. 13 – 27.

    PODRACKÁ, Dana: Cirkulácia sakrálneho v profánnom. Topos mesta. In: Myšlienkové toposy literatury v česko-slovenských souvislostech. Brno: Tribun EU s. r. o. , 2014, s. 161 – 169.

    GAVURA, Ján: Slovenská poézia po postmoderne - k básnickým zbierkam 2012 – 2014.  In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 88 – 94.

    ŽILINSKÝ, Dominik: Mozog rozdelíme na malé ohňovzdorné misky. In: Glosolália, roč. 2, 2013, č. 1 – 2, s. 89 – 91.

    ŠRANK, Jaroslav: Individualizovaná literatúra. Slovenská poézia konca 20. a začiatku 21. storočia z perspektívy nastupujúcich autorov. Bratisalva: Cathedra, 2013. 470 s.

    HOSTOVÁ, Ivana: Žena a ž. In: RAK, roč. 18, 2013, č. 1, s. 44 – 47.

    HOSTOVÁ, Ivana: Za zrkadlami postmoderny a iné. Slovenská nedebutová poézia 2012. In: Knižná revue, roč. 23, 2013, č. 14 – 15, s. I – VII.

    HOSTOVÁ, Ivana: Nóra Ružičková: Práce & intimita. In: T0P 5 (slovenská literárna a výtvarná scéna 2012 v odbornej reflexii), 2012, s. 78 – 89.
    http://slovenskepohlady.webnode.cz/news/nora-ruzickova-prace-intimita-lucia-sekacova-.

    GAVURA, Ján: Sochy, sochy, premeňte sa (na báseň)... (Nóra Ružičková: Práce & intimita). (Konfrontácie). In: Romboid, roč. XLVII, č. 10, 2012, s. 22 – 25.

    ŠRANK, Jaroslav: Úsek častých úrazov (Nóra Ružičková: Práce & intimita). (Konfrontácie). In: Romboid, roč. XLVII, č. 10, 2012, s. 22 – 25.

    SMOLAYOVÁ, Ľubica: Účinkom tohto cviku sa sen stáva skutočnosťou. In: Pravda, roč. 22, 2012, č. 237, s. 32.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/75637-kniha-tyzdna-ucinkom-tohto-cviku-sa-sen-stava-skutocnostou/

    BRÜCK, Miroslav: (Ne)zachytené ozveny poézie. In: Knižná revue, roč. XXI, 2. 3. 2011, č. 5, s. 3.

    PROKEŠOVÁ, Viera: Vrstva za vrstvou, vrstva za vrstvou, vrstva za... Nóra Ružičková: Paracelácia vzduchu (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVIII, 4. 6. 2008, č. 12, s. 5.

    ŠRANK, Jaroslav: Rukopis nechaný vo vani. IV. (Problémy mladšej poézie, problémy s mladšou poéziou 20. storočia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 63 – 82.

    BANČEJ, Maroš M.: Mikronauti a iní huncúti. In: Dotyky, 10, 1998, č. 9 – 10.

    GAJANOVÁ, G.: Od Nóry. In: Dotyky, 10, 1998, č. 9 – 10.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Jemne a s dráždivou precíznosťou. In: Dotyky, 10, 1998, č. 9 – 10.

    KASARDA, M.: Medzi presnosťou a mnohoznačnosťou. In: Dotyky, 10, 1998, č. 9 – 10.

    GAVURA, Ján: O ponuke procesuálnej introspekcie. Nóra Ružičková: Mikronauti. (Recenzia). In: Dotyky, XI., 1999, č. 2, s. 40 – 41.

    MACSOVSZKY, P.: Nóra Ružičková: Mikronauti. In: Romboid, 34, 1999m č. 3.

    MARŠÁLEK, J.: Mikrosvet básne. In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 18.

    ŠIMKO, J.: Škvrna: pilulka na hladine. In: OS, 3, 1999.

    ŠRANK, J.: Objavovanie vnútorných vesmírov. In: Romboid, 34, 1999, č. 1 – 2.

    ŠRANK, J.: Poklona mademoiselle Lazarus. In: Vlna, č. 4 – 5, 2000.

    VOJTECH, M.: Únava z básnického textu. In: Kultúrny život, 1, 2000, č. 11.

    GAVURA, J.: Nebadateľne pozorovaná, nepozorne badateľná. In: Romboid, 36, 2001, č. 1.

    HAUGOVÁ, M.: Náhle (zdanlivé) vyzlečenie. In: Romboid, 36, 2001, č. 1.

    BOKNÍKOVÁ, A.: Tkáčka osudov i bezbranná bytosť. Aspekt, 2002, č. 1.

    HAUGOVÁ, M.: Nezdvojiteľné zdvojené ja. In: Romboid, 40, 2005, č. 4.

    RÉDEY, Z.: Nestálosť, neuchopiteľnosť, nepostihnuteľnosť. In: Romboid, 40, 2005, č. 4.

    MARČOK, V.: Dejiny slovenskej literatúry III. Bratislava 2004.

    MIKULA, V.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava 2006.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Ružičkovej básne predstavujú záznamy rozrušeného vnútra, ktoré sa na hrane možností a úprimnosti v neustálom

    Ružičkovej básne predstavujú záznamy rozrušeného vnútra, ktoré sa na hrane možností a úprimnosti v neustálom nepokoji potýka s bolestnými životnými skúsenosťami. Pre vyznenie jej gesta pritom považujem za dôležité to, že netrpí na zmätok hodnôt, ale zviditeľňuje rozvrat sveta, ktorého túžby narážajú na nemožnosť realizovať sa, čoho dôsledkom je utrpenie, no aj uvoľňovanie skrytého bohatstva vnútra dožadujúceho sa života, čo sprevádza vyrovnávanie sa s prežitou skúsenosťou a znamená aj príležitosť na vlastné objavovanie sa.

    Jaroslav Šrank

    Pobavili ma obrazy, alebo skôr „akcie“, kde sa tradične „ženské“ úkony ako čistenie zeleniny prípadne umývanie riadu ocitajú v neúžitkových súvislostiach skúmania seba i sveta, tvorivosti. Nie je to najlepšia „paródia“ na tzv. úzky svet domácnosti, keď sa mrkvy rozvíria do vrstiev vesmíru? V „akciách“ Nóry Ružičkovej je niečo oslobodzujúce, radosť, ktorú možno zažiť pri prenikaní do nových priestorov, a to napriek tomu, že poetka odkrýva strach alebo aj zraňujúce úsilie nanovo sa pomenovať, nájsť svoje obrysy, pevnosť. Ženské „ja“ sa stáva vesmírom, azda preto, aby si autorka vytvorila svoju vlastnú konšteláciu najbližšieho sveta telesnosti, domova i blízkych.

    A. Bokníková-Tóthová

    V textoch Beztvária narážame jednostaj na také motivické prvky, fragmenty a zvraty, ktoré možno vnímať ako ondrušovské alúzie, ba dokonca ako akési „syntetizujúco remixované“ ukážky „ondrušovskej topiky“: motívy povestnej rozdvojenosti, zrkadla, noža a čepele, úst a jazyka, terča, koreňov, bolesti, zranenia a podobne. Ružičková akoby vo svojej zbierke koncentruje, resp. evokuje, „prebúdza k životu“ najhlbšie skúsenosti resp. tradície „modernej“ slovenskej lyriky. Nejde však vonkoncom o programovú aluzívnosť, ide tu o čosi omnoho silnejšie, významovo i výrazovo „hustejšie“ a prenikavejšie.“

    Zoltán Rédey

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia v rámci Ceny Ivana Kraska za rok 1998 za knihu básní Mikronauti
  • Ukážka z tvorby

    Mramorové stehy (zo zbierky Mikronauti )   Už som sa začínala cítiť hladká a pevná presne vymedzená a zatiaľ moje

    Mramorové stehy (zo zbierky Mikronauti)
     
    Už som sa začínala cítiť
    hladká a pevná
    presne vymedzená
    a zatiaľ moje vlasy:
                                      kresba magnetom
                                      dočasná mumifikácia
                                      intenzita citov na jedinej strane
                                      z bludného kruhu svätožiara
     
    Tvojou dráhou
    je jazyk v anestézii
    tvoja drahá
    s jazykom na háčiku:
     
                                      popoťahovaním k rozdvojeniu
     
     
    * (zo zbierky Mikronauti)
     
    Chytám sa nitky
    trhám sa
    zošívam pery
    (slinou?)
     
    meliem si srdce jazykom
    mýlim si jazyk so srdcom
     
    po vyrezanom jaderníku
    po citovom výbuchu
    s kožou na zdrapy
    byť obežnicou jablka
     
    v reze obrazu
    (vlas?)
    kresbou najintímnejšou
     
     
    * (zo zbierky Mikronauti)
     
    Usmievam sa na zeleninu
    s-novou citlivosťou
    keď ju čistím krájam strúham
    dotýkam sa...
    horizont sa
                       zaobľuje podľa ruky
    aby neha neskĺzla
    tvárou k srdcu
    ani od srdca
    aby báseň
    a čipka
    rozpárané
    rovnakodlhé nitkočiarky
    boli
    uzlom do rany
     
     
    * (zo zbierky Mikronauti)
     
                 Kombinácia
                 kvetov a snehu
                 v poézii žien
    červená a biela
                 krv na operačnom stole
                 chirurgicky presný temnosvit
     
                 Čo napísať na kožu
                 aby malo zmysel
    zarezať
                 zapichnúť háčiky
                 a stiahnuť?
     
                 Pod snehom
                 pod zemou
                 pod kožou
                 malé mrkvy
                 hladké a lesklé prsty detí
                 siahajú po niečom hlboko temnom
     
     
    Tie poličky (zo zbierky Mikronauti)
     
    by pokojne mohli byť riadkami
    na ktorých stoja a padajú
    písmená mojich slov
    a slová mojich básní
     
    aby som odhalila
    existenciu preludov
    ktoré so mnou celé roky žili
    nepovšimnuteľné na spôsob predmetov
    strojčeky pradúce pavučinu
    vlastným zvukom
     
    keď polievam kvety
    chcem počuť
    ako hltavo pijú
     
    keď umývam riad
    to čo mi uľpieva na prstoch
    je strach
     
     
    * (zo zbierky Mikronauti)
     
    Snaha o úplné vyčistenie
    roztriedenie zaznačenie
    pred zrakom koho?
     
    Začínam stále nanovo
    za sebou nechávam čiaru vz(dychu)
     
    Niečo čo treba ukrývať pred všetkými
    čoho je stále viac
    a: „Niet tu miesta!
     
    Hovoriť veľmi veľa
    dať voľný priechod úprimnosti
    padanie šupiek
    až po kryštalickú neúprimnosť
    moje jadro
    silueta nakreslená prachom
    mimo premeny
    ktorá sa dotkla všetkého naokolo
    a smútok z nej
    zo spôsobu akým ma obišla
    v najmenšej možnej vzdialenosti
     
     
    * (zo zbierky Mikronauti)
     
    Úľak z ligotu
    a ja sa ho vzdávam
    skôr ako som mohla spoznať pôvodcu
    marhuľové svetlo
    vytiahnuté z kôstky za okraj
    pokrčené
    a zdanlivé ako sebaobjímanie:
    pri pohľade od chrbta
    aj tie najvlastnejšie ruky pôsobia cudzo

    film
                bez akéhokoľvek deja
                ktorého plynulosť je zdanlivá
                ktorého zdanlivosť je plynulá
    film
                na ktorý sa pozerám ako na vlastné telo
                z nadhľadu vlastnej hlavy
     
     
    * (zo zbierky Mikronauti)
     
    Obsedantná láska
    k mikronautovi
    jeho podoba
    zmnožená muším okom
     
    Čo pôsobí náhodne
    zopakujem
     
    Ak sa vlnivo pohybujem
    len ústami napred
    bez pocitu zúčastnenia
    v bludnej zrenici
     
    Stiahnem sa
    zo zárodočnej pozície
    preberiem
    zástupnú funkciu sveta
     
     
    * (zo zbierky Mikronauti)
     
    Telo leží pri tele
    v spánku
    si kradnú myšlienky
     
    neustále spomienky
     
    premrhám príbeh
    na verše
     
    ponáram
    a vynáram sa
    z vody
    cítim úľavu
    smäd
     
    celú škálu emócií
    priehľadov do iných životov
     
    ničím
    a dávam do poriadku
    povrchovo
    povrchne
    zdanlivo
     
    vzdávam sa
    niektorých vecí
    akoby boli prekážkami
    iných
    nezastrene
    nesúvisia
     
    vzdávam sa
    svojej jedinečnosti
    existujem ešte raz
    súbežne so sebou
    v čase a priestore
    pozorujem sa
    zvonka
     
     
    * (zo zbierky Mikronauti)
     
    Moje vedomie je žĺtkom vo vajíčku
    seba cíti(m) ako škrupinu
     
    má také studené ruky
    keď mi siaha na básne
     
    odlúpne chrastu
    a tým ju vráti krvi
     
    stopky kvetín kreslia na dno
    unášané prúdom
     
    dážď zvnútornel v nádobách
    po prebdenej noci
    zväčšujú svoj objem
     
     
    23. 12. 1998 (zo zbierky Osnova a útok)
     
    Na jednej strane neúnavnosť
    na druhej strane unavujúca
    zatváram dvere
    pred sebou aj za sebou
    bez rozdielu čelom obrátená
    výzva: „Zvinúť sa!“ (do seba v sebe)
    predchádza apoteóze labyrintu
    stupňovaná zmena: „Blúdenie ktoré
    sa začína pohybovať v medziach pravidiel
    prestáva byť…“
    po výzve: „Rozvinúť sa!“
    nachádzam sa v labyrinte
                                 – hladkosť sama
    po sebadeštrukcii
                                 – niečo nežné
    ako dar znovu sa vystavať
                 znovu-na-stole-ná
                            za dverami
    v skrini
    blúdim v záhyboch drapérie
    žehlím labyrint
    vraciam mu predimenzované ľudské teplo
    možnosť v jednej fáze chladnutia
                                                          sa stelesniť
     
     
    26. 1. 1999 (zo zbierky Osnova a útok)
     
    Časť krajiny ktorú ti (sebou) zacláňam
    je smrteľná
    korienkami nervov ukotvenú
    vidíš ma cez neprítomnosť
    postavy v obraze
    cez jej siluetu
    plynule prechádzam do fikcie a naspäť
    spájam sa s horizontom
    som v pohybe úponkami
    ťahám sa ako epileptik za svetlom
    hľadám oporu: omotám lúč
    dvíham sa k nemu: JAZÁHRADA V POVETRÍ
    vykorenená               na vrchole záchvatu
    vedomie vypne
    stratím sa v sebe: ZRADA V ZáhRADE
     
     
    3. 2. 1999 (zo zbierky Osnova a útok)
     
    Uhryznutá hodinovým strojčekom
    v uhryznutí čítam zuby Ú smiechu:
                                                      že nie v stupňoch
                                                      ale v kŕčoch
    že na kolotoči
    zametám vlas(tný)mi
    rozmazaná pohybom
    udriem sa o hranu záberu
     
     
    Architektúry (zo zbierky Osnova a útok)
     
    1)
    Toto je zásobáreň môjho vzduchu mojej nádeje
    v nej sa uložiť       z nich budem žiť
    tu sa odvíja z jemného a oblého začiatku
    katastrofa – vzdialená o škrupinu hladine
     
    udalosti zatvrdli
    zo slimačej tuby
    postskriptum slimáka je zimné viečko
     
    2)
    Chodením stále dookola vynašla som
    izbu v izbe izbu v izbe izbu v izbe
    usadeninu až príliš tenkú – sklo
    (všetko spoza) – filtrujú ho na osobnú auru
    po všetkom tom vírení
    nešťastne ukončené vlákna
     
    3)
    Prevrátené odrazy – Stolovníci
    máte sa na lyžičke – ubraní priestoru
    za vašu konkávnosť (dúfate) bude vám pridané
    budem vám… s nádychom trápnosti
    dychovými bublinami pokazím zrkadlá
    mechanické viečka vašich polievok
    som zo stredu – jedovatá – potvrdím
    čo pečiatka roznosila z môjho kvetu
    zo slúchadla natrúsila zmysluplný peľ
    (čiastkový popis otriasol portrétom)
    do misky po hlave 
                                na vankúši stopa
    privoňali k nezvestnej (Stolovníci):
    „Žmurknutie sa do obrazu neprimieša“
    akiste unikli vašej pozornosti žily
    navonok spleť hadičiek
    „Dotýkaj sa ma pomedzi
                                       len pokojne
    neublížiš
                si determinant opatrnosti“
     
    4)
    Farebne som sa zblížila
    úzkosť realizovala s pozadím
    tou sa prekričí len šepot:
    „Tu sa neprešmykne ani tulipán“
    v knihe medzi dverami a dverami bolestivý lis
    v ateliéri fotografa vlahosklonne pustí
    namiesto šťavy trochu svetla
    z roja fotónov
    z bledej tváre hydrocefala
    spadla sepala aj petala
    vykĺzla mi vratká konštrukcia slnečníka:
    „Tá by ma mohla prebudiť
    tá vysnívaná hlava čo mi nedovolí spať“
     
     
    * (zo zbierky Osnova a útok)

    Odťahujem sa od prstov ktorými po tebe siaham
     
    Moja obrana je osnovou tvojho útoku
    Tvoj útok je osnovou môjho úteku
     
    Iba motív na nás útočí zo všetkých pozícií
    Iba motív nám uniká do všetkých strán
     
    Iba odtlačok prsta…
     
     
    Miesta, (zo zbierky Osnova a útok)
    kde sa plochy stretávajú
    bez deja
    kde sa hrany obracajú
    dovnútra
    ostrím proti sebe
    ranami proti čírosti
     
    diamanty:
    hnijúce
     
    nanovo vovádzané
    do stavu nedokončenosti
     
     

     
    Tkanivo, ktoré stráca svoju ustálenú štruktúru.
     
    Vystrúhané ženské ja.
    Vo chvíli milosti
    prebudené k životu:
    čaká.
    Pozerá sa do trhliny
    ktorú má sebou vyplniť.
     
    Strnulo sa skloní
    ale nezlomí
    zdvihne svoju stopu
    rozlomí
    a podá ju dvom odkloneným miestam
     
     

     
    Bola to vražda.
     
    a stále je
    presakujúca z mojej prítomnosti
    do svojej vlastnej
    nepretržitá
    bez medzier a bez výplní
    bez miesta, bez činu
    bez mojej strany pohľadu
     
    Nerozoznám nositeľa od obrazu.
     
     
    Akcia s Lazarom (zo zbierky Osnova a útok)

    … vystavuje sa aj sa chráni
    pred našimi pohľadmi
    zrkadlovo predvádza nebezpečenstvo
    ktoré mu (od nás) hrozí:
    cez prizmu vlastnej smrti
    skúma svoje telo
    s nezvyčajnou krutosťou
     

     
    Ležím na podlahe
    súbežná so stenou
     
    Zredukovaná na elementárne gesto
     
    Vydávam sa napospas
    Podobnosti
     

     
    Sedím pri okne
    prišívam si stigmu
    (má podobu trhliny)
    veľkú
    červenú                                (taký druh bolesti)
    teatrálnu
     
    (ktorý ťa oddelí od jej dôvodu)
     
    množstvo krátkych
    nesúvisiacich
    bodnutí
     
    (od tvojho)
     
     
    Beztvárie (úryvky)
     
    (možno) budem sa o seba pokúšať
    ale ako a o akú?
    nemám žiadnu istotu v tejto veci
    napriek tomu
    budem sa chcieť sebaisto presadiť
    najprv vykoreniť – potom presadiť
    presadiť sa do slov / presadiť sa medzi slovami
    zo slova sa prehovoriť / preklíčiť sa ku koreňom
     
    podobná slovu –
    v istom zmysle presná
    a v neistom –
    presne zranená/odkrívam na vlastných koreňoch
                                  postavím sa na koreňoch slova
     
    odkrytá a na koreni slova
    postavím sa proti vlastným pokusom
     
    : nebudem chcieť
     
     
    *
     
    Nemôžem sa zmýliť v tvojom oslovení: Čitateľka svojho oslovenia!, keď toto čítaš Viem o tebe Aj to, že sa sem pozeráš Sem tiež Aj sem Sem, kde som toto napísala Čítaš okamih Rovnaký, ako práve prežívaš Ak by si sa sem nepozerala, nezistila by si, že o tebe viem Ak by si sa sem ani len nepozrela, nevedela by som…iba tým prechádzaš Prvá voda, ktorá ťa zasklila – prechádzaš pocitmi: neprecitáš – Neskôr ďalšia a ďalšia Necítiš, ale vieš, že sa to už začalo Prechádzaš sklom Samospúšť Úryvok pohybu, a nič, čo by mu predchádzalo Nič, čomu by predchádzal Len necudná choreografia Ruky a nohy roztiahnuté do výkriku bábky Zárodky zvukov spod kože Oleje svetiel rozprsknuté – zatavené do kalného toku
     
     
    *
     
    budem projekčnou plochou tvojich predstáv
    budem aj tým čomu sa najmenej podobám
    budem sa najúprimnejšie – najzručnejšie predstierať
    nenamietnem, nevzbúrim sa, nepocítim strach
    nechám sa tebou predstierať
     
     
    *
     
    od nositeľky obrazu k nositeľke odrazu
    od nositeľky mena k nositeľke oslovenia
    od hovoriacej k víťazovi
    čokoľvek poviem zdvojím sa / čokoľvek poviem
    od do siaham presne ale neprilieham
     
    červená najčernejšia červená
     
    ihla ktorá nabodáva prameň
     
    len trochu poodstúpi a už sa
    k sebe nebude môcť vrátiť
     
    prelud
    prelud narážajúci do napnutej nepriechodnej
    blany tvojho príbehu
     
    kroky tikot dych
    tikot v dychu a hlasy
    zachytené v zvukolapke
    ešte skôr
    ešte
    nepovynárané z beztvarostí
     
     
    *
     
    je mi ráno akoby mi celú noc snežilo cez roztiahnuté prsty akoby do mňa celú noc bdel sneh akoby som celú tú cukrárenskú nádheru vyšľahala do spenenia z bielkovín svojho slabnúceho žabieho tela akoby som celú noc, v pevne zomknutej dlani ukrývala (pred sebou) niečo mrazivé
     
    … nepresne si spomeniem
     
     
    *
     
    keď hovorím mením sa na mením sa na mením sa na
     
    *
     
    pohľad cez oči inej bytosti, ale nie tak akoby si bola ňou, ale tak, akoby si bola v nej a pozerala sa z nej, tvoj pohľad vsadený v jej pohľade
     
    *
    stávam sa – nepriechodná pre slová Zaklínam sa do čiary a rozpínam ju sebou Kto by mnou prechádzal hovoriac?
     
    *
    vykázaná zo seba, ale aj – odkázaná prebývať vo svojej najtesnejšej – neprehľadnej blízkosti; beztvarý strach oka znovu a znovu prehĺtaného vlastným viečkom; rozptýlenie oka, ktoré sa zazrkadlí a uzrie v sebe samom
     
    *
     
    zrkadlá
    zdroje svetiel
    miereného naslepo
     
    obrazy vo svetle iných obrazov
    doliehajú ale nedotýkajú sa
     
    v nepretržito plynúcom slede
    zrnitých a hladkých povrchov
    ktoré obrusujú a leštia
    protiľahlú tvár
     
    klzké matne tušené objemy
    bod po bode
    prenášané zo dna
    na transparentnú hladinu
     
    analogické situácie
    ob-doby
     
    amnézia/premena
    zaľadňovanie
    začína svoj pohyb
    zo všetkých bodov
    odrazu
     
    pnutia/skreslenia
     
     
    *
     
    zrkadlím sa: dotýkam sa krajnosti (osamenia)
                   ako narušiteľ v neznámej krajine
    ustupujem v sebe hlbšie a hlbšie
                   nachádza vo mne posledné útočisko
    slová, ktorými sa pokúšam
    vymedziť
                   priestor:
    zdôveriť
                   obklopujúc ma zahaľuje
    tuhnú
                   splývam s ním, lebo tu nie je nik
                   kto by ma mohol od neho odlíšiť
    menia sa na nepoddajné
                   vysústreďujem sa k okrajom
    na štít
                   ako ulitník: som (v) sebe cudzorodá
                   mäkká beztvará hmota a pevne priliehajúci obal

     

     

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory