• Pseudonym

    Ján Donoval
  • Životopis autora

    Ondrej Sliacky sa narodil 30. júla 1941 v Podlaviciach pri Banskej Bystrici. Po absolvovaní pedagogickej školy v Lučenci (1959) študoval slovenský
    Ondrej Sliacky sa narodil 30. júla 1941 v Podlaviciach pri Banskej Bystrici. Po absolvovaní pedagogickej školy v Lučenci (1959) študoval slovenský jazyk a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1959 – 1964). Po štúdiu bol redaktorom Kultúrneho života (1964 – 1969) až do jeho zrušenia. Od roku 1969 pôsobil vo vydavateľstve Mladé letá. Od roku 1970 redigoval slovenskú časť celoštátneho odborného časopisu o detskej literatúre Zlatý máj a od roku 1971 aj časopis Slniečko (od roku 1990 je jeho šéfredaktorom). V roku 1993 inicioval vznik Bibiany, revue o umení pre deti a mládež, a odvtedy ju vedie ako šéfredaktor. V roku 1991 sa stal vysokoškolským profesorom na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, externe pôsobil aj na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. V súčasnosti pôsobí aj v Literárnom informačnom centre, ktoré je vydavateľom časopisu Slniečko.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Pre deti a mládež

    • Leporelá

      Tri ohnivé kone (1990, spoločné dielo autorov: J. Berky-Ľuborecký, O. Sliacky)

    Literatúra faktu

    • Odpusťte, mamička... (1974)

    Odborná literatúra

    Literárna veda

    • Bibliografia slovenskej literatúry pre mládež 1945 – 1964 (1965)
    • Bibliografia slovenskej literatúry pre deti a mládež 1918 – 1944 ( (1970, 2., rozšírené vydanie 1978, aktualizované vydanie 2005, 2., rozš. vydanie 2009)
    • Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (1970)
    • Literatúra pre deti a mládež v národnom obrodení (1973)
    • Bibliografia literatúry pre deti a mládež 1778 – 1917 (1977)
    • Sen o spravodlivosti (1985)
    • Dejiny slovenskej literatúry pre deti a mládež do roku 1945 (1990)
    • Kontúry slovenskej literatúry pre deti a mládež 1945 – 1997 (1998, 2. doplnené vydanie 2003, spoločné dielo O. Sliacky, Z. Stanislavová)
    • Dejiny slovenskej literatúry pre deti a mládež do roku 1960 (2007)

    Scenáristika

    • Leto, ktoré nedozrelo (1974)
    • Prešporská kasáreň maľovaná (1975)
    • Naša ulica (1976)
    • Červená lentilka (1979)
    • Priateľstvo (1979)
    • Vynes na horu svoj hrob (1979, spoločné dielo O. Sliacky,  E. Gindl)
    • Rozprávkový kráľ (1983)
    • Zlatovláska a jej brat Jakub (1983)
    • Koník z ebenu (1986)
    • Zlatná krajina (1986)
    • Ľudmilka (1987)
    • O Džaudarovi a jeho bratoch (1988)
    • Tá tajovská voda mútna I – III (1988)
    • Jablonka (1989)
    • Reverend I, II (1991)
    • Vtáčia princezná (1991)
    • Eros a Psycha (1994)

    Rozhlasová tvorba

    • Strach (1975)
    • Potuchlina (1976)
    • Vynes na horu svoj hrob (1977, spoločné dnielo O. Sliacky, E. Gindl)
    • Šamajov memoriál (1978, spoločné dielo E. Gindl, O. Sliacky)
    • Hĺbkový rekord (1979, spoločné dielo O. Sliacky, E. Gindl)
    • Na koľajniciach (1979)
    • S pravidelným odletom (1980)
    • Afroditina pomsta (1992)
    • Jozef a jeho bratia (1992)
    • Za misu šošovice (1998)
    • Dávid a Jonatán (2000)
    • Dávid a Absolón (2001)

    Editorská činnosť

    • Tridsať rokov slovenskej socialistickej literatúry pre deti a mládež 1945 – 1975 (1977)
    • Detstvo toho času (1986)
    • Život a dielo Augusta Horislava Škultétyho 1819 – 1892 (1994)
    • Tvorba Kláry Jarunkovej (2002)
    • Literárne dielo Jaroslavy Blažkovej (2004)
    • Pamodaj šťastia, rozprávka (2008)

    Iné

  • Charakteristika tvorby

    V literárnovednej oblasti sa Ondrej Sliacky vyprofiloval na historika literatúry pre deti a mládež. Knižne sa predstavil prácou Bibliografia slovenskej

    V literárnovednej oblasti sa Ondrej Sliacky vyprofiloval na historika literatúry pre deti a mládež. Knižne sa predstavil prácou Bibliografia slovenskej literatúry pre mládež 1945 – 1964, na ktorú nadviazal Bibliografiou slovenskej literatúry pre deti a mládež 1918 – 1944 a Bibliografiou literatúry pre deti a mládež 1778 – 1917. Ide o diela, ktoré zaznamenávajú dvestoročný vývin literatúry pre deti a mládež so zreteľom aj na dramatickú, prekladovú a kritickú tvorbu. Približne v tom istom čase bol zostavovateľom, vedeckým redaktorom a autorom väčšiny hesiel Slovníka slovenských spisovateľov pre deti a mládež (v aktualizovanom rozšírenom vydaní slovník vyšiel v LIC v roku 2005). Spolu s monografiou Literatúra pre deti a mládež v národnom obrodení tým vytvoril materiálové východiská pre budúcu literárnohistorickú syntézu detskej literatúry, ktorá vyvrcholila v jeho diele Dejiny slovenskej literatúry pre deti a mládež do roku 1945. V diele komplexne zhodnotil knižnú a časopiseckú produkciu od obdobia národného obrodenia až do roku 1945. Tie neskôr prepracoval a rozšíril v Dejinách slovenskej literatúry pre deti a mládež do roku 1960 (2007). Je to základné literárnohistorické dielo o vývine slovenskej literatúry pre deti mládež od osvietenských počiatkov do polovice 60. rokov 20. storočia. Aj v tejto monografii nejde len o chronologické zoraďovanie faktov, ale aj o výklad jednotlivých literárnych javov. Literatúru pre deti a mládež po roku 1945 reflektoval v práci Kontúry slovenskej literatúry pre deti a mládež 1945 – 2002 (napísaných spolu so Z. Stanislavovou). V polovici 70. rokov začal pod vplyvom redakčnej práce v Slniečku publikovať svoje prvé beletristické texty pre deti a mládež a postupne debutoval aj v rozhlase a v televízii inscenáciami určenými dospelým i deťom. V literatúre sa uviedol dielom Odpusťte, mamička... Formou umeleckej reportáže cez spomienky pozostalých predstavil život a tvorbu mladých básnikov, ktorí na začiatku svojej tvorby položili životy v boji proti fašizmu. K tematike Povstania sa sporadicky vracal v poviedkovej i dramatickej tvorbe (Hodiny s niklovou retiazkou, Prešporská kasáreň maľovaná). Spomedzi diel venovaných mládeži kritika vyzdvihla poviedkové knihy Altamira, Krásna modrá mušľa, Papraďový kvetŠľachetný človek. So Sliackeho literárnou činnosťou je spojená literárna štylizácia folklórnych textov zastúpená knihami Ako šiel vĺčko do sveta, O zakliatej žabe, Pod klobúkom zlatý vtáčik, ale najmä zbierkou rozprávok Zlatá panna. Ďalšou je autorské prerozprávanie vybraných segmentov Starého a Nového zákona vo zväzkoch Biblia pre deti a mládež – Čítanie zo Starého zákona a Biblia pre deti a mládež – Čítanie z Nového zákona. Autorovi sa v nich podarilo vytvoriť literárne plnohodnotný, zážitkovo silný umelecký text, zachovávajúci si aj autentický rozmer duchovna. Okrem toho je autorom množstva televíznych a rozhlasových hier pre deti i dospelých. Priaznivý ohlas vzbudili najmä televízne životopisy o Ľudmile Podjavorinskej Ľudmilka, o Jozefovi Gregorovi-Tajovskom Tá tajovská voda mútna I – III  a Jozefovi Murgašovi Reverend I – II a rad literárnych adaptácií. V rámci rozhlasovej tvorby zaujali hry s biblickými témami (Jozef a jeho bratia, Za misu šošovice a i. ).

    Anna Blahová

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Rozsvietená vzducholoď (1997 po taliansky – s podporou Komisie SLOLIA LIC) Un veliero per le stelle (katalóg k výstave, 1997 po taliansky – s podporou

    Rozsvietená vzducholoď (1997 po taliansky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Un veliero per le stelle (katalóg k výstave, 1997 po taliansky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    Wlachovský, K.: Prvá splátka dlhu. In: Kultúrny život, 21, 1966, č. 20, s. 5. Klátik, Z.: Úvahy nad bibliografiou. In: Zlatý

    Wlachovský, K.: Prvá splátka dlhu. In: Kultúrny život, 21, 1966, č. 20, s. 5.

    Klátik, Z.: Úvahy nad bibliografiou. In: Zlatý máj, 10, 1966, č. 6, s. 350 – 352.

    Földváriová, A.: Miesto literatúry pre deti a mládež v slovenských a českých bibliografiách. In: Bibliografický zborník 1. Martin, Matica slovenská 1969.

    Štefánik, J.: Bibliografia povojnovej slovenskej literatúry pre mládež. In: Bibliografický zborník 1. Martin, Matica slovenská 1969.

    Jurčo, M.: Podnety z faktov. In: Zlatý máj, 15, 1971, č. 1, s. 26 – 28.

    Tenčík, F.: Nová bibliografická práce Ondreje Sliackeho. In: Zlatý máj, 15, 1971, č. 4, s. 261.

    Petrík, V.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. In: Knižný magazín, 1971,  č. 1, s. 27.

    Künzel, F. P.: Slowakises Kinder-und Jugendbuch-Lexikon. Süddeutsche Zeitung (München), 19. 2. 1971.

    Melicher, J.: Dobrá lexikografická publikácia. In: Slovenské pohľady, 87, 1971, č. 3, s. 148 – 150.

    Jurčo, M.: Zvonenie pred syntézou. In: Zlatý máj, 15, 1971, č. 3, s. 162-166.

    Zapletal, Z.: Ondrej Sliacky a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. In: Komenský, 1971, č. 9, s. obálka 3 – 4.

    Štefánik, J.: Ďalšie bibliografické dielo dr. Ondreja Sliackeho v literatúre pre deti a mládež. In: Bibliografický zborník 1972. Martin, Matica slovenská 1973, s. 307 – 316.

    Bob, J.: Literatúra pre deti a mládež v národnom obrodení. In: Zlatý máj, 17, 1973, č. 10, s.  707 – 709.

    Andruška, P.: Čo je v človeku krásne. In: Romboid, 9, 1974, č. 11, s. 40 – 41.

    Kraus, C.: Literatúra pre deti a mládež v národnom obrodení. In: Slovenská literatúra, 21, 1974, č. 4, s. 406 – 408.

    Noge, J.: Od reči k Rečňovankám. In: Romboid, 9, 1974, č. 1, s. 52 – 54.

    Števček, P.: Odpusťte, mamička... In: Zlatý máj, 18, 1974, č. 9, s. 632 – 633.

    Bátorová, M.: Krásna modrá mušľa. In: Nové knihy, 1977, č. 49, s. 4.

    Mikula, V.: Altamira v obyvačke. In: Nové knihy, 1977, č. 11, s. 6.

    Noge, J.: Altamira. In: Zlatý máj, 21, 1977, č. 5, s. 353 – 355.

    Jurčo, M.:  Relatívne zavŕšený obraz. In: Práca, 7. 9. 1978.

    Obert, V.: Krásna modrá mušľa. In: Romboid, 13, 1978, č. 1, s. 76 – 78.

    Tučná, E.: O zakliatej žabe. In: Zlatý máj, 26, 1982, č. 8, s. 503 – 504.

    Noge, J.: Literatúra v literatúre. Bratislava, Mladé letá 1988, s. 22 – 24, 195 – 210, 322 – 324.

    Heřman, Z.: Účty s minulostí. In: Tvar, 1991, č. 18, s. 15.

    Patera, L.: Dejiny slovenskej literatúry do roku 1945. In: Zlatý máj, 35, 1991, č. 5, s. 304 – 305.

    Obert, V.: Viac o lesku než biede. In: Nové knihy, 1991, č. 11, s. 3.

    Bílik, R.: Nad prvými Dejinami. In: Slovenské pohľady, 107,  1991, č. 5, s. 133 – 135.

    Tučná, E.: V gravitačnom poli adaptácie. In: Reflexie o literatúre pre mládež. Nitra 1993.

    Stanislavová, Z.: Sebarealizácia rozprávkara (K adaptáciám Czambelových rozprávok). In: Bibiana, 3, 1995, č. 3, s. 54 – 57.

    Stanislavová, Z.: Kontexty slovenskej literatúry pre deti a mládež. Prešov, Náuka 1998, s. 8, 53, 111, 146 – 147.

    Stanislavová, Z.: Biblia pre deti a mládež. In: Verbum, 10, 1999, č. 4, s. 100 – 101.

    Stanislavová, Z.: Viac než len príbeh. In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 15, s. 10.

    Bžoch, J.: Z časopisu vzniká lexikón spisovateľov pre deti. In: SME, 12. 8. 2004, s. 22.

    Obert, V.: Služobná cesta naprieč detskou literatúrou. In: Literatúra, diela, autori z pozície čitateľa a interpreta. Nitra 2004.

    Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava: LIC 2005.

    Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    Stanislavová, Z.: To najlepšie zo Slniečka (Ondrej Sliacky, ed.: Čítanka Slniečka pre štvrtý ročník základných škôl a pre všetky deti). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 6, s. 5.

    Mráz, P.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. In: Knižná revue, 19, 2009, č. 22, s. 11.

    Svetoň, Ľ.: Od holúbkov po zvonec (Pavol Dobšinský – Ondrej Sliacky: Braček jelenček). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 8, s. 5.

    Tkáčiková, Eva: Návraty k rodinným posedeniam. Čítanka Slniečka pre štvrtý ročník základných škôl a pre všetky deti. Zostavil Ondrej Sliacky. In: Tvorba, roč. XIX (XXVIII.), 2009, č. 2, s. 39 – 40.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    V súvislosti s kritikou si osobitnú zmienku zaslúži jeho redaktorské pôsobenie v revue Zlatý máj v rokoch 1971 – 1973,

    V súvislosti s kritikou si osobitnú zmienku zaslúži jeho redaktorské pôsobenie v revue Zlatý máj v rokoch 1971 – 1973, kde sa pričinil o rozvoj slovenského myslenia o literatúre pre deti a mládež, o jej poznanie a aktuálny výskum. Pre spoluprácu s týmito periodikami získaval významné osobnosti slovenskej literárnej vedy, v časoch normalizácie poskytoval priestor proskribovaným autorom a do literárneho života uviedol rad mladých literárnych kritikov.

    Viliam Obert

    Koncepcia nového monografického uchopenia vývinu slovenskej literatúry pre deti a mládež, ktorú Ondrej Sliacky predstavil v Dejinách slovenskej literatúry pre deti a mládež do roku 1960 (2007), je postavená na (v literárnej histórii osvedčenom) historicko-chronologickom a žánrovo-tematickom kritériu spracovania materiálu. Publikácia je prehľadne rozčlenená do štyroch častí, ktoré predstavujú štyri vývinové etapy slovenskej detskej literatúry. V prvej časti, nazvanej Počiatky slovenskej literatúry pre deti a mládež, načrtáva vznik spisby pre deti a mládež v období osvietenstva, proces jej postupnej emancipácie od školských učebníc v období štúrovského romantizmu a napokon prvé kroky prekladovej literatúry pre deti. Autor v nej vytvára plastický obraz toho, akými pomalými krokmi prebiehala estetizácia pôvodne utilitárno-didaktického modelu. V druhej časti monografie sa zameral na pohyby v detskej literatúre v rokoch 1963 – 1918, teda v čase, keď sa literárna tvorba pre deti u nás dostáva už na samý prah svojho konštituovania ako autentického slovesného umenia. Osobitnú pozornosť v tomto kontexte venuje ľudovej rozprávke a procesu jej začleňovania do detského čitateľského fondu. Pomerne veľa pozornosti venoval rozvoju detského časopisectva v matičných a pomatičných rokoch, s dôrazom na tie časopisy, ktoré prejavovali ambíciu rezignovať na utilitárno-didaktickú úlohu detskej literatúry v prospech jej estetických dimenzií. Najrozsiahlejší je tretí oddiel monografie, v ktorom Sliacky spracúva roky 1918 – 1945. Keďže ide o obdobie konštituovania umeleckej detskej literatúry, v ktorom sa vyprofilovali prvé výrazné (zakladateľské) osobnosti slovenského literárneho umenia pre deti, je samozrejmé, že s historicko-chronologickým a žánrovo-tematickým princípom spracovania kooperuje aj portrétový prístup. Štvrtá časť monografie prináša literárnohistorické spracovanie tvorby pre deti v spoločensky komplikovaných rokoch 1945 – 1960. Náčrt spoločenskej situácie zviditeľňuje ťažkosti, aké bolo potrebné prekonávať pri premosťovaní umeleckých vrcholkov medzivojnovej literatúry a literatúry po roku 1945. Stručne, ale plasticky načrtol proces postupujúcej ideologickej „okupácie“ detskej literatúry po februári 1948, aj cesty, akými sa dostávala z područia novej utilitárnosti pomocou autorských „návratov“ k pamäti detstva i prostredníctvom prírodných či historických tém.

    Zuzana Stanislavová

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Nechcem byť mentorom dnešných adolescentných dievčat a chlapcov, no viem, že práve národná história nie je pre nich nejako
    Nechcem byť mentorom dnešných adolescentných dievčat a chlapcov, no viem, že práve národná história nie je pre nich nejako zvlášť lákavá. Isteže, nie je to pre nich najlepšou vizitkou a toto ich tradične mladistvé znížené porozumenie pre vlastné dejiny našťastie s rokmi zájde, ale je nie jednou z príčin tejto averzie aj literatúra?
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia SLF za Bibliografiu slovenskej literatúry pre deti a mládež 1945 – 1964 (1966) Prémia SLF za Slovník slovenských spisovateľov

    Prémia SLF za Bibliografiu slovenskej literatúry pre deti a mládež 1945 – 1964 (1966)

    Prémia SLF za Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (1971)

    Cena vydavateľstva Mladé letá za Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (1971)

    Cena vydavateľstva Mladé letá za monografiu Slovenská literatúra pre deti a mládež v národnom obrodení (1974)

    Cena vydavateľstva Mladé letá za knihu Odpusťte, mamička... (1975)

    Prémia za debut na V. festivale slovenskej rozhlasovej hry v Piešťanoch za hru Vynes na horu svoj hrob, spoluautor Eugen Gindl (1977)

    1. cena na IV. celoštátnej prehliadke českých a slovenských rozhlasových hier za hru Vynes na horu svoj hrob, spoluautor Eugen Gindl (1977)

    Odmena SLF za knihu poviedok Krásna modrá mušľa (1978)

    Hlavná cena na VI. festivale pôvodnej slovenskej hry Hĺbkový rekord, spoluautor Eugen Gindl (1979)

    2. cena VI. celoštátnej prehliadky českej a slovenskej rozhlasovej hry za hru Na koľajniciach, spoluautor Eugen Gindl (1979)

    Cena Zlatého mája za štúdiu Hodnotové kontúry slovenskej literatúry pre mládež (1980)

    Cena vydavateľstva Mladé letá za knihu poviedok Papraďový kvet (1982)

    Prémia SLF za knihu poviedok Šľachetný človek (1985)

    Pocta Pavla Dobšinského udelená ministrom kultúry Slovenskej republiky (1995)

    Cena Trojruža (1996)

    Zázračný oriešok 2002 za rozhlasovú dramatizáciu biblického príbehu Za misu šošovice (2002)

    Cena SLF za vedeckú a odbornú literatúru za Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (2005)
    Cena ministra kultúry Slovenskej republiky za rok 2012

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Altamira (úryvok z rovnomennej knihy)        „Čo to pozeráš?“ nakukla Danka do izby, v ktorej sedel otec

    Altamira (úryvok z rovnomennej knihy)

           „Čo to pozeráš?“ nakukla Danka do izby, v ktorej sedel otec a listoval v akejsi veľkej knihe.

          „Vidíš,“ odvetil jej otec a ďalej prevracal stránku za stránkou.

          „Knihu?“

          „Knihu.“

          „Obrázkovú?“

          „Obrázkovú,“ povedal otec. Potom sa vystrel v kresle a pozrel sa na Danku. „Prečo sa nehráš?“

          „Už som sa hrala.“

          „Tak sa choď hrať ešte raz. Chcem si ju dopozerať, dobre?“

          „Dobre,“ prikývla Danka, ale naďalej stála medzi dverami.

          Otec sa medzitým opäť zahľadel do knihy.

          „A keď je obrázková, prečo si ju neprezeráme spolu?“ nedala pokoj Danka.

          Otec sa tváril, akoby nič nepočul, no po chvíľke predsa len uprel oči na dcéru, vzdychol si a povedal: „Tak teda poď.“

          „Jéj, aké krásne zvieratká,“ skríkla natešene Danka, len čo sa usadila na otcových kolenách. „Však sú krásne?“

          „Krásne,“ súhlasil otec. „A predstav si, že tieto zvieratká sú nakreslené v jaskyni.“

          „V jaskyni?“ začudovala sa Danka. Potom zvraštila čelo a pokrútila hlavou: “Neverím.“

          „Prečo neveríš?“ spýtal sa jej otec.

          „Lebo.“

          „Ale prečo lebo?“

          „Lebo v jaskyni je tma. A keď je tma, tak maliar nevidí maľovať.“

          „Aha,“ pousmial sa otec. „Ale človek, ktorý kedysi veľmi dávno kreslil tieto zvieratká, mal v jaskyni rozložený oheň,“ pustil sa do vysvetľovania. „A keď horel oheň, bolo trochu aj svetlo.“

          „Tak prečo som tie zvieratká nevidela?“

          „Kde si ich mala vidieť?“ nechápal otec.

          „V jaskyni,“ odvetila Danka.

          Otec sa usmial, lebo teraz pochopil, na čo Danka myslí.

          „Nemohla si ich vidieť. U nás takej jaskyne niet.“

          „A kde je taká jaskyňa? V rozprávke?“

          „Nie, ale je to ďaleko,“ povedal otec a začal znova prevracať list po liste. „A volá sa tak krásne – Altamira,“ dodal po chvíľke.

          „Ja by som ju chcela vidieť, ocko.“

          „Aj ja,“ povedal otec.

          „Veľmi?“

          „Veľmi.“

          „Tak prečo ju nevidíš?“

          „Lebo je veľmi ďaleko,“ pousmial sa otec. „Keby som tam šiel, bol by som preč veľa dní.“

          „A potom by si tu nebol?“

          „Potom nie.“

          „A vrátil by si sa?“ pozrela Danka skúmavo na otca.

          „Pravdaže by som sa vrátil.“

          „A vtedy si sa nevrátil.“

          „Kedy vtedy?“

          „No vtedy, keď sme boli s mamičkou na letisku.“

          „Aha,“ spomenul si otec. „Vtedy som zmeškal lietadlo.“

          „My sme ťa čakali a čakali, a keď si neprišiel, tak mamička bola smutná.“

          „A ty nie?“ spýtal sa otec Danky.

          „Nie,“ zavrtela Danka hlavou. „Ja som len plakala.“

          „Mne bolo tiež smutno,“ povedal otec.

          „Mamička ani nič nevravela, len stále pozerala do okna.“

          „Hm,“ prikývol otec a prevrátil ďalší list v knihe.

          „A keď si doma, tak si aj spieva, vieš.“

          „Viem, viem, viem,“ napodobnil otec Danku a zložil ju z kolien na zem. „Choď sa už hrať, lebo si to nikdy nedopozerám.“

          Danka ešte trochu chodila po otcovej izbe a potom sa pobrala do obývačky.

          O chvíľu otec knihu zavrel, vstal z kresla a pobral sa za Dankou. No len čo otvoril dvere na izbe, celý zmeravel od prekvapenia. Obe voľné steny, iba nedávno vymaľované, boli samá čmáranica – červená, modrá, fialová, zelená. Po jednej z nich Danka ešte stále krúžila farebnou ceruzkou.

          „Krásne, však?“ povedala, keď zbadala vo dverách otca.

          „Čo je to?“ zmohol sa otec na slovo. „Čo je to?“ zopakoval prísnym hlasom.

          „Altamira,“ odvetila Danka a v očiach jej poskakovali veselé plamienky. „A toto je jeleň, kravička,“ ukazovala prstom veselo po stene. „A toto je slon.“

          Otec podišiel k Danke a nahnevano jej vytrhol z ruky ceruzku.

          „Prečo si to urobila. Prečo?“ spustil na ňu krik.

          Danka sa naňho začudovane pozrela, potom zošpúlila ústa a vzápätí jej po lícach začali stekať dva tenučké potôčiky.

          „Tak prečo?“ zmiernil otec hlas.

          „Aby si nešiel preč,“ odvetila Danka potichu. Potom zdvihla hlavu a bojazlivo pozrela na otca.

          „Však už teraz nepôjdeš?“

          „Nie... teraz už nie,“ povedal otec a zrazu sa mu na prísnej tvári zjavil maličký úsmev.

     

     Stará babka a Smrť (úryvok z knihy Hovoriaci vtáčik)

           Zaumienil si raz Otec nebeský, že vyskúša ľudí, akí sú. Premenený na žobráka zostúpil z neba a zamieril do jednej dediny.

          „Dobrí ľudia, zľutujte sa!“ zanariekal a nastrčil dlaň.

          Niekde mu almužnu dali, niekde nie a našli sa aj takí, čo ho vyhrešili, ba nahuckali naňho psov.

          Tak sa v tej dedine pretĺkol do večera, a keď sa chýlilo k noci, začal si po domoch pýtať nocľah.

          „Ešteže čo!“ okríkli ho jedni.

          Druhí zaklamali, že sami nemajú kde spať, a tretí ho ani nevpustili do dvora.

          Otec nebeský sa teda pobral, že si ľahne niekde do priekopy, keď vtom na konci dediny zazrel v jednom dome svetielko. Zabúchal a z domu vyšla stará babka.

          „To ste vy búchali?“

          „Ja.“

          „Čo chcete?“

          Otec nebeský ju poprosil, či by ho neprenocovala, že v celej dedine nenašiel nocľah.

          „Ľahol by som si aj v humne,“ dodáva nakoniec.

          „A čo by ste tam,“ vraví babka, „poďte dovnútra.“

          A vo vnútri ako človek k človeku. I na tanier mu čosi naložila, i posteľ odpravila.

          „Je stará,“ vzdychla si, „rozpadá sa, no vari vás udrží.“

          Otec nebeský si ľahol a pýta sa: „A vy budete kde?“

          „Hen na zemi,“ vraví babka a dáva si pod seba akési handry.

          Otec nebeský si ľahol, no nedalo mu, že on v mäkkom a babka na tvrdom.

          „Veď poďte ku mne,“ vraví po chvíli, „pomknem sa.“

          „To veru, dedko pochabý!“ pohoršene zahundrala babka a potom sa štrbavo zasmiala: „Skôr ste mali búchať.“

          Ráno, keď vstala, pripravila starkému vodu na umytie, zakúrila v sporáku, že mu niečo pripraví na zjedenie, ale žobrák sa bral preč, že on zaránky neje. No ešte kým chytil kľučku, vraví: „Povedzte, babka, ako by som sa vám odvďačil za nocľah.“

          „Ako by ste sa,“ hundre babka, „bohato stačí Pán Boh zaplať.“

          „Veď práve,“ tajuplne sa usmieva žobrák. „Želajte si a splním vám, čo chcete?“

          „A čo také by ste?“

          „Zmením vašu chalupu na palác s veľkou záhradou a vás na kráľovskú princeznú.“

          Babka sa rozosmiala: „Nepovedzte.“

          Otec nebeský jej potom nadhadzoval to i ono, ale babka za všetko len ďakovala, že ona nechce nič, že je spokojná so svojím osudom a nech si už z nej prestane robiť špásy.

          Na dvore, už pri lúčení, jej žobrák vraví: „Naposledy, babka, čo vám splniť?“

          Práve na tom dvore mala babka veľký orech. Vždy na ňom bývalo veľa chutných orechov, no stačilo, aby v jeseni vytiahla z chalupy nohu, a už bola celá dedina na strome. Na tento orech si teraz spomenula, a že chcela mať už od žobráka svätý pokoj, len tak zo žartu povedala: „Keď sa mi už tak veľmi chcete odvďačiť, zariaďte, aby z môjho orecha bolo možné zliezť, iba keď to budem chcieť.“

          Žobrák vyšiel z dvora a povedal: „Máte, čo ste si žiadali.“

          Babka mávla nad taľafatkou rukou a ešte v tú chvíľu na ňu zabudla. Lenže raz v jeseni, keď prichádzala domov, zazrela na orechu kopu dedinčanov. Schytila papek a poďho behom do dvora. No tam sa už nestačila diviť, lebo nikto z nezvaných hostí orechy neobíjal, nekmásal, všetci stenali, božekali, akoby boli na orech prilepení.

          Vtedy babke svitlo, čo je vo veci. No aby sa uistila, že je všetko tak, ako má byť, skríkla: „Ale že sa mi pakujte z môjho orecha!“

          V tej chvíli dedinčania, ako keď strelí do vrabcov. Poskákali z orecha a rozpŕchli sa na všetky strany. Odvtedy sa rozchýrilo, že babka je čarodejnica, nuž každý dal pokoj jej orechu, ba ani len v tú stranu nepozrel.

          Tak sa časy míňali a ona v starobe žila ďalej, až jedného dňa hovorí Otec nebeský Smrtke: „Hybaj, vezmi tú starenu zo sveta, však sa už dosť natrápila, nech si užije kráľovstva nebeského.“

          Smrtka brnkla pár ráz ocieľkou po kose a pobrala sa za babkou.

          „Počuj,“ vraví jej, keď sa porozprávali o jednom i druhom, „je čas, aby som ťa vzala do lona Abrahámovho.“

          „Čože?!“ preľakla sa babka.

          A že sa jej nechcelo odísť z tohto sveta, začala sa vyhovárať, že ešte nie je na takú cestu schystaná, že nedokončila to i ono a že predsa nikomu nezavadzia, nikomu neškodí. 

       Lenže Smrť bola neodbytná. Len ísť a ísť!

          „Zdržuješ ma!“ namosúrene vraví babke a ukazuje jej akýsi papier. „Pozri, koľkí ešte dnes na mňa čakajú.“

          „No dobre,“ vraví napokon babka. „Keď treba, tak treba.“

          No potom začala vravieť, že každý má pred smrťou voľajakú žiadosť. A ona že dostala náramnú chuť na orechy, nuž či by pani kmotra nebola taká dobrá a pár jej ich neodtrhla.

          „Vďačne, prečo nie,“ povedala Smrť a šikovne vyskočila na strom. Lenže ako sa ho chytila, zostala na ňom prilepená. Nemohla sa z neho ani pohnúť.

          „Pusť ma!“ zabedákala. „Pekne ťa prosím.“

          „A či som ťa ja neprosila, aby si ma ešte nechala nažive?“ babka na to. „No bola si ako z kameňa.“

          „Zľutuj sa!“ bedákala Smrť ďalej.

          Lenže akoby na stenu hrach hádzal. Babka nie a nie! A ako bolo v ten deň, bolo aj v najbližšie. A tak nielenže žila babka, neumieral nik.

          „To nebude s kostolným poriadkom!“ krútil po čase hlavou hrobár.

          „Veru nie,“ pridal sa aj farár s rechtorom. „Do babky spod orecha chodila už len duša spávať. Isto je už tá dávno nebohá.“

          A všetci traja sa šli presvedčiť, či je to tak.

          No zbytočne merali cestu. Babka behala po dvore, oháňala sa metlou ako mladica.

          „Čo budeme robiť?“ zabedákal hrobár. „Veď ak ľudia budú žiť, pomrieme od hladu.“

           „Počula si?“ hnevala sa Smrť, keď tí traja odišli. „Ty ich budeš mať na svedomí.“

          A začala vyjednávať s babkou, aby ju pustila zo stromu.

          Nakoniec vraví: „No dobre, budeš žiť naveky. No musíš sa naučiť Otčenáš tak, že jakživ nepovieš na konci amen. Súhlasíš?“

          Babka prikývla a začala sa ten Otčenáš učiť. Keď ho už vedela odrapotať spredu i zozadu a nikdy pritom nepovedala amen, pustila Smrť z orecha. A tá slovo dodržala. Pekne sa s babkou rozlúčila, bozkala ju na jedno i druhé líce a potom už doháňala, čo zmeškala, že hrobár nestačil kopať hroby a farár ich vysväcovať svätenou vodou. Veru nevedeli si tí vynachváliť, ako im idú zárobky.

          Babka žila ešte dlhé roky a svoj Otčenáš bez amena sa modlila ráno i večer. Len raz, ako sa tak modlila, trochu zdriemla, zmýlila sa a na konci povedala amen. Vtedy k nej priskočila Smrť a poď s prekvapenou babkou do kráľovstva nebeského.

          Lenže diviť sa babke prichodilo až tam. Na nebeskom tróne nesedel nikto iný než ten, čo kedysi nocoval v jej chalupe.

          „Dobre vidíš,“ prihovoril sa jej Otec nebeský. „Ja som to.“ A potom zišiel z trónu a vystískal babku ako starú známu.

          Chór mužov a žien v bielych šatách, čo ho obklopoval, sa hanblivo poodvrátil a tichulinko zakašľal.

          Otec nebeský sa nahol k babke a pošeptal jej do ucha: „Svätí!“

          Potom sa vyzvedal na to i ono a napokon vraví: „A pamätáš sa, ako si ma pustila do svojej postele?“

          Babka sa zasmiala, načo Otec nebeský luskol prstami a povedal: „Teraz zatvor oči.“

          Keď ich babka otvorila, stála pred ňou prekrásna posteľ s duchnami po nebeskú povalu a s baldachýnom zo samého hodvábu.

          Nikdy v živote nebola babka taká šťastná ako v túto chvíľu.

      

    Odpusťte, mamička... (úryvok z rovnomennej knihy)

         

          Marcel Herz

     

          Odpusťte, mamička, že nechávam vás samu

          pre hŕstku tichých snov a ešte tichších nocí,

          pre hŕstku rozprávok, ktoré ma zase sklamú.

          Odpusťte, mamička, že nechávam vás samu.    

     

          Odpusťte, mamička, mi tieto tiché chvíle,

          v nich večnosť núka sa a rozchod nezabolí

          a oči zavrú sa a krv nám zoschne v žile.

          Odpusťte, mamička, mi tieto tiché chvíle.

     

          Odpusťte, mamička, mi tieto mŕtve riadky,

          život mi uniká a novej sily niet,

          pre smútok samoty tak nekonečne sladký.

          Odpusťte, mamička, mi tieto mŕtve riadky.

     

          Odpusťte, mamička, mi tieto slová hmlisté,

          ja lúčiť neviem sa. Keď stečú slzy dneška

          a vaše „odpúšťam“ raz nájdem v padlom liste,

          potom sa, mamička, vrátim k vám celkom iste.

     

          O chlapcovi, ktorý sľúbil matke, že sa vráti, a slovo nesplnil, neviem veľa. Viem len, že písal nádherné verše a že ich nestihol vydať. Ale o tom, aký bol a ako myslel, čo ľúbil a čo nenávidel, čo mal a za čím túžil, neviem takmer nič. Preto prichádzam z Bratislavy do Kremnice a klopem na dvere s menovkou – Anna Herzová.

          Marcel bol tichý, zádumčivý chlapec. Pravdaže, hral sa, ale akosi bez vnútorného zaujatia. Zato keď sa dostal ku knihám, nevedel potlačiť vzrušenie. Preto sme ho ani neobdarúvali inými darčekmi  než knižkami.

          Žena, ktorá mi rozpráva o svojom synovi, má sedemdesiattri rokov. Šťastná bola však len štyridsaťdva. Pretože práve toľko rokov mala, keď sa začala vojna. No teraz, keď si spomína na detstvo svojho syna, jej oči akosi zjasnievajú, akoby ešte nič nevedeli o tom, čo sa stane neskôr.

          Čítal všetko, čo sa mu dostalo do rúk. Knihy i časopisy; slovenské, maďarské, nemecké i francúzske.

          Akoby pochopila to, čo nevyslovujem, vyberá z kôpky zošitov, listov a fotografií maturitné vysvedčenie svojho syna. Je na ňom jednotka z – nemčiny, francúzštiny, latinčiny i ruštiny.

          Nenútili sme ho do učenia. Učil sa sám, bez odmien i trestov.

          Prechádzam očami po ostatných predmetoch posledného vysvedčenia Marcela Herza; filozofia, vlastiveda, prírodopis, fyzika, matematika, náboženstvo, telesná výchova – samé jednotky.

          Prvý žiak kremnického gymnázia vynikal vo všetkých predmetoch, mimoriadne však v štúdiu cudzích rečí. Napriek tomu po maturite nejde si rozvíjať svoj talent na filozofickú fakultu, ale prihlasuje sa na štúdium zverolekárstva.

          Jeho rozhodnutie nás neprekvapilo. Odmalička mal rád zvieratá; vrúcne, ako môže mať rado len dieťa.

          Chvejúce sa ruky ženy prehrabujú sa v hŕbke fotografií na stole a jednu mi podávajú. Je to typický poľovnícky obrázok: muži a ich obeť. Jediné, čo je tu netypické, je tvár asi osemročného chlapca. Smutná, vyplakaná.

          „Ale nebudete strieľať, Kolár báči,“ hovoril vtedy nášmu známemu, horárovi, ktorý nás vzal na postriežku.

          „Pravdaže, nebudem,“ ubezpečoval ho horár. No len čo sa objavil prvý srnec, strhol z pleca pušku a vystrelil.

          Marcela sme vtedy nemohli utíšiť. Len sa díval na toho zabitého srnca a plakal a plakal.

          Prezerám si ostatné fotografie. Beriem do rúk ošumelé školské zošity. Na jednom z nich je napísané Marcel Herz II. A – Obsahy z česko-slovenčiny. V zošite nie sú však nijaké záznamy o prečítaných knihách. Sú v ňom verše. Napísané napochytro, v škole pri vyučovaní. Popreškrtávané a poprepisované.

          Dlho sme nevedeli, že Marcel píše. Až raz – nechtiac – som otvorila jeden z jeho zošitov a objavila som v ňom báseň. Smutnú, o modrých očiach.

          „Marcel, ty si sa zaľúbil,“ hovorím mu.

          Zapýril sa a začal mi vysvetľovať, že je to báseň o oblohe.

          Ani neskôr sa nám so svojimi literárnymi prácami nezdôveroval. Že píše, dozvedeli sme sa len zo študentských časopisov, ktoré uverejňovali jeho básne.

          Pýtam sa na tú, ktorú napísal vtedy, keď dozrievalo v ňom rozhodnutie zapojiť sa do boja proti fašizmu.

          Nie, nevedela som, že napísal báseň Odpusťte, mamička... Dnes už viem, že bola uverejnená, ešte kým žil, ale ja som ju počula až vtedy, keď som ho pochovávala.

          Navonok nemal dôvod skryto sa lúčiť s matkou. Žena, ktorá sedí oproti mne a nemá už sĺz, aby mohla plakať, chápala synov zmysel pre spravodlivosť i krutosť doby, v ktorej vyrastal. Preto mu neskôr nebránila vziať do rúk zbraň. Ani jemu, ani o dva roky mladšiemu Norbertovi, ani mužovi. Sama šla do Povstania.

          Prečo teda to „odpusťte, mamička...“

          Vari preto, lebo mladý básnik vytušil, že za matkinou odvahou môže byť i strach. Prostý materinský strach o syna.

          Najprv bojuje perom; spolu s priateľmi vydáva Pokrok, jediný časopis pre mládež v Povstaní. Neskôr, keď kremnický partizánsky oddiel nasadzujú do bojov pri Senohrade, odchádza aj on. S puškou, ktorej sa v detstve tak bál, ide proti pancierom tankov.

          Keď sa nevracal, Norbert sa rozhodol, že ho pôjde hľadať. Ešte ako dnes ho počujem vravieť: „Neboj sa, mama, nájdem ho a privediem späť.“

          Po potlačení Povstania prišiel Marcel domov sám, lenže to už jeho matka nevedela. Bola v horách i s mužom, ktorý bojoval ďalej. A tak o tom, že ho odviedlo gestapo s ťažkým zápalom pľúc, že ho bili a mučili, dozvedela sa až po skončení vojny. Vtedy, keď otvorili masový hrob v Hornom Turčeku, dostal sa jej do rúk i kúsoček papiera s poslednou básňou jej syna:

     

    November

     

          Ni vzdychnúť sme si nestačili

          a jeseň prišla už.

     

          Pár žltých listov na orechu

          jak pečať sĺz a mdlého smiechu

          leta,

          ktoré nedozrelo.

     

          Mám ešte svoje zachmúrené čelo

          i ruky

          i prsia chudé.

     

          A jeseň, ktorá ešte stokrát bude,

          ma nájde v srdciach splesnivených tiel.

     

          Ó, verte, umrieť nemôže

          ten, ktorý nedozrel.

     

          Pochovala ho sama. Lebo muž, ten jej umrel prestrelený v náručí ešte v horách, a Norbert stále nebol doma.

          A neprišiel už ani o týždeň, ani o rok...

     

          Neviem, čo mám povedať na rozlúčke žene, ktorej bolesť už nikdy nezmierni nijaké slovo. A tak len prosto pozdravujem a rýchlo vychádzam do nočného mesta, aby som stihol ešte posledný autobus do Bystrice, kde na mňa netrpezlivo vyčkáva mama.

     

    Osemnásť rokov

     

          Osemnásť rokov sna a zabúdania.

          Osemnásť rokov  v krvi páli, páli.

          Májové úsmevy, bozky slzou rania,

          ťažko je zabudnúť, že sny už opršali.

     

          Osemnásť rokov ľúbi vôňu mája.

          Osemnásť rokov rty má na bozk lačné.

          Z plnosti rozkvetu jar nám život krája,

          roky sa prelejú a život bolieť začne.

     

    Tisíc slov

     

          Tisíc slov som našiel v Tvojom rozkvete,

          tisíc slov a jedno bolo z kameňa.

          Tisíc slov sa roztúlalo po svete.

          Tisíc slov a jedna nádej stratená.

     

          Tisíc snov som sníval v Tvojej premene,

          tisíc snov a jeden šepkal o žití.

          Sny tie boli iným očiam zverené,

          život za hrsť nových bôľov hodí Ti.

     

          Tisíc slov som našiel v Tvojom rozkvete,

          tisíc slov a všetko bolo iba klam.

          Tisíc slov sa roztúlalo po svete.

          Tisíc slov a ja som ostal zase sám.

     

          Rozprávky som slúchal v Tvojom objatí,

          rozprávky a jedna bola z kremeňa.

          Putujeme ďalej, ďalej bez mena.

          Ozvena ich po rokoch sa roztratí.

     

    A potom nikdy viacej

     

          Pár koľajníc,

          bežiacich popri sebe

          tesne, stále

          s márnou túžbou

          stretnúť sa:

          to sme my.

     

          Pri každej stanici

          zhluk hlasov

          zapáli niečo,

          čo už-už vyhasína.

     

          A potom koľajnice

          bolestne zaškrípu

          pod ťažkým kolesom

          času.

     

          Iba raz

          sa slnko vyšinie

          zo svojej dráhy,

          a potom sa stretneme.

     

          Len raz,

          na chvíľku –

          a potom nikdy viacej.

     

    Po máji

     

          Keď povedia ti: Márne –

          a preseknú ti žily,

          spáľ snivé noci jarné

     

          a zober slzy všetky,

          čo iní potratili,

          keď zreli mŕtve kvietky

     

          a zoškvrknuté blizny.

          Sprav bodku popolavú

          za smútok dlhočizný

     

          a nepovzdychni: Pane.

          Len pokorne skloň hlavu

          a odíď nebadane.

     

          Tichučko, nebadane.

     

    Príďte dnes večer

     

          Príďte dnes večer ku mne na hostinu.

          Noc bude jasná, nebo bezoblačné.

          Budem vám rozprávať, ako sa časy minú,

          ako sa umiera, keď život páliť začne.

     

          Príďte dnes večer ku mne na hostinu.

          Bude to zvláštne, bude to naposledy.

          Tichučko, tíško posledné chvíle plynú,

          chcem vám dať zbohom. Ako? Kedy?

     

    Až umriem

     

          Tam celkom v rohu cintorína,

          kde teraz kvitnú biele orgovány,

          tam celkom v rohu cintorína,

          až umriem, chcel by som byť pochovaný.

     

          Až skaly rodné do rovu mi spršia

          a slza matky hrudu porosí,

          len vtedy budem vedieť celkom iste,

          že na svete som predsa mal kohosi.

     

          Neplačte, matky, keď synom kriela zotnú,

          neplačte, bo slzy sú len márne trpké žiale,

          čo zablúdili v labyrinte života

          a rozmrvené vyschnú v žitia skale.

     

          Tam celkom v rohu cintorína,

          kde teraz kvitnú biele orgovány,

          ta celkom sám so slzou matky,

          až umriem, chcel by som byť pochovaný.

     

    Zimný večer

     

          Bol zimný večer mĺkvy v spánku.

          Súmrak sa vliekol mŕtvy napolo.

          Noci som spieval uvítanku,

          tak krásne ešte nikdy nebolo.

     

          Chcel som len plakať, plakať trošku,

          tak bolo nebo mäkké, jasné.

          Slzy som včera stratil v bozku,

          dnes som v jej očiach stratil básne.

     

          Tak tíško bolo ako v chráme,

          tak tíško ako v mŕtvom meste.

          Len nepovedzte mojej mame,

          jak ťažko umrieť na polceste.

     

          Bol zimný večer mĺkvy v spánku.

          Súmrak sa vliekol mŕtvy napolo.

          Smrti som spieval uvítanku,

          tak krásne ešte nikdy nebolo.

     

    Po rokoch

     

          Čas vyhrýzol mi pery

          a lásku vycedil

          za kameň múdrosti.

     

          Položím hlavu si

          na vankúš kovový

          a snívať budem šťastný

          o nových vekoch krvi,

          ktorá sa nezaprie.

     

          Plameň raz ešte vyšľahne

          a zžierať bude srdce,

          ktoré mi v bojoch zatvrdlo

          na hladkú, lesklú oceľ.

     

          Budem raz ešte živý

          a potom zase umriem,

          lebo mi srdce vycedí

          tú poslednú kvapku lásky

          na kameň múdrosti.

      

    Tri groše Milana Rúfusa (úvod k Rúfusovmu Dielu VII – Kniha rozprávok. Studnička)

           Odvtedy, čo v nej štúrovská generácia vytušila pamäť i múdrosť národa, pramienok a zdroj všetkého, čo v ňom zakladá dobré a krásne, napísalo sa o rozprávke dosť na to, aby sa ono tušenie stalo samozrejmosťou. A predsa to, čo roku 1958 napísal o rozprávke Milan Rúfus, bolo nádherne nové.

          Básnik, ktorý pred dvoma rokmi debutom Až dozrieme vrátil poézii jej ľudský, človečí zmysel, v eseji Sobotné večery poodhalil pôvod svojho tvorivého gesta. „Za sobotných večerov vychodili sme prvú školu morálky, učili sme sa odpúšťať i mstiť, učili sme sa pokore i hrdosti, pravde i cti. Učili sme sa, nech to už znie uprostred tých nadzemských a nadľudských bytostí paradoxne, veriť v človeka a jeho silu.“

          Z hľadiska autorského ustrojenia zaiste poodhalenie dôverné. V jeho svetle – „vyrástol som na rozprávke“ mnohé, vlastne všetko, čo mu predchádzalo i čo po ňom nasledovalo, je odrazu jasnejšie, takmer na dlani. V porovnaní s tými, ktorí rozprávku uviedli do literatúry, tak ako princ svoju Popolušku do kráľovského zámku, ide však predsa len o potvrdenie toho, čo sa už vedelo.

          Totiž, že tam, kde je rozprávka, niet miesta pre kúkoľ.

          Po rozprávke jednoducho nemohla nebyť zbierka Až dozrieme.

          Čo v Sobotných večeroch prekvapilo, čo bolo rúfusovsky objavné, bolo spojenie rozprávky s detstvom, s dieťaťom.

          Dobšinský do smrti zostane presvedčený, že rozprávka je príliš zložitým symbolom, než aby ho mohlo dešifrovať dieťa, a tak nič z toho, čo vybrúsil do podoby trblietavého klenotu, mu priamo neponúkol. Napokon sám Rúfus v jednom zo svojich vyznaní zdôrazňuje, že ľudový rozprávačský génius stvoril rozprávku nie preto, aby ňou uspával deti, ale aby ňou prebúdzal dospelých. Vie teda to, čo vie i autor Prostonárodných slovenských povestí, napriek tomu je to on, pre ktorého je rozprávka bytostne spätá s dieťaťom. A to aj napriek tomu, že dieťa nerozumie jej hlbokej symbolike. Ešte nerozumie! „Ale mení to niečo na veci?“ pýta sa.

          Dôležitejšie je iné.

          Rodná reč, ľudskosť, krása a fantázia, to všetko je v rozprávke a záleží len od dospelých, či to bude i v dieťati. V bytôstke, ktorá nevie dešifrovať, ale ktorá tuší. Predovšetkým však, ktorá rozprávkový príbeh neprijíma na spôsob dospelého, teda ako posolstvo, ako satisfakciu za žité a trpené, ale ako zázrak, ktorý rozžaruje oči.

          Nie milosť slov, lež milosť očí daj!

          A tak ako kedysi onen cestár i on sa rozhodol jeden z troch grošov požičať. Pravda, nesiahol po zhmotnenom peniažteku s vyrazeným obrázkom kráľa. Rúfus požičiava to, čo kedysi dávno, za oných sobotných večerov dostal od svojich rodných. Požičiava to, čo ho urobilo tým, čím je.

          Požičiava Knihu rozprávok.

          Dôležité však nebolo len to, čo dával. Dôležitý bol i čas, v ktorom to robil. Ten čas bol totiž návratom k ľudskému nečasu.

          Otrávené jablká mali navždy zapadnúť v hrdle znormalizovaného národa.

          A vtedy básnik konopným povrazom rozhúpal rozprávkový zvon. Zvon, nie zvonec. Lebo rozprávka mala zaznieť, nie skončiť. A tak opäť raz zaznel prastarý príbeh, že nad každé zlo sa nájde ešte väčšie dobro.

          Rozprávka sa pripomenula posolstvom. Nádejou pre maloverných.

          Kniha rozprávok bola tak nielen jedným, ale i druhým grošom. Básnik požičiaval, rozjasňoval oči zázrakom, no hovoril i slová, ktoré v onom nečase mali cveng rýdzeho kovu. Adresované deťom oslovovali dospelých.

     

            Službička, služba.

            Mocní tohto sveta

            písali mu ju bičom do kože.

            A on ich pretrval.

            Nesmierna, moje dieťa,

            je sila slabých.

            Obrov premôže.

     

          Rúfus teda vracia i požičiava. Neraz tak, že jedno je pre jedných, druhé pre druhých. Tam, kde rozprávku zveršúva do tvaru zvonivej spieže, kde je jej príbeh bez temných zákutí a hlbočín, je zrejmé, že rozpráva dieťaťu. Kde je jedným zo zástupu bezmenných, ktorí, rozprávajúc počuté, museli rozprávku porozprávať inak než tí pred nimi, lebo len takto mohli na ňu naložiť niečo zo svojho neľahkého údelu, hovorí k dospelým. Tam už nie je prerozprávačom, je suverénnym tvorcom, ktorý s básnickou bravúrou vlastnou len vyvoleným cez rozprávku ako jedinečné médium ponára sa do oných temných zákutí a hlbočín človeka.

          Dosvedčí to Zlatovláskin brat:

     

            „Len ticho-ticho s mojou pannou,

            nech sa jej z krásy nestratí!“

            A taký hovor ide z koča:

            „Čo volá kráľ?“ „Že beda ti!

            Že ti mám odťať obe ruky,

            tak prikázal náš mocný kráľ.

            Že ťa už nechce ku oltáru“.

            „Nuž urob, ako prikázal.“

            Jáchymko počul, s každým slovom

            akoby doňho vošiel nôž.

            Ale sa bál a nezavolal:

            Sestrička, never, to je lož!

     

          Básnická štúdia Jáchymka, ktorý sa v strachu nedokáže zmôcť na odpor voči zlu, a vlastne svojím ľudským zlyhaním sa stane jeho dlažobným kameňom, je však aj iným dôkazom než len potvrdením autorovej umeleckej virtuozity. 

          Pochopiť to možno opätovným odkazom na čas, v ktorom Kniha rozprávok vznikala, či uzrela svetlo sveta. Odkazom na ľudský nečas. V takomto chápaní Jáchymko nebol imaginárnou, rozprávkovou bytosťou. Bol to symbol, symptomatický emblém doby, ktorá v kolesách svojich zvráteností nelámala telá, lámala charaktery.

          A to už nebol Dobšinský, to bol Rúfus.

          A Rúfusom je i v lyricko-reflexívnych interlúdiách, ktoré vsúva medzi epické, rozprávkové texty. Na prvý pohľad sú to predely, ktoré ako medzné kamene vydeľujú, ohraničujú. Trebárs rozprávku pre malých od rozprávky pre veľkých. Ibaže neskôr sa v rozhovore s priateľom Jánom Poliakom zdôverí, že práve takýto koncept knihy predstavoval preňho zásadný problém. A hoci neskôr si ho vyrieši tak, že aj on bude viesť hraničnú čiaru medzi jedným a druhým, pri koncipovaní Knihy rozprávok ešte nevie, ktorým smerom sa vyberie – „či za Hrubínom k deťom alebo ta inam“.

          Dokazujú to i oné básne, ktoré navonok predeľujú, v skutočnosti ako klasické organové interlúdiá sú tu preto, aby spájali, z rozprávkových častí vytvárali katedrálu, chorál. Nie sú pre deti, dieťa je však v nich. Dieťa ako rozprávková studnička, ktorej voda dokáže kriesiť, oživovať.

     

            Na svet velikých

            jak lampôčky im svietia nechtíky.

            Zorničky ranné,

            dcérky úsmevu.

            Jediný z nich mi stačí ku spevu.

     

          Od tejto studničky už bol len krok k Studničke, k zbierke, ktorá je dôkazom, že v Rúfusovom chápaní je rozprávka a detstvo rubom a lícom tej istej mince, groša, ktorý dostal a teraz dáva. Ale nielen tu je podoba s rozprávkou, s Knihou rozprávok. Podobne, ako jej predchádzali Sobotné večery, aj pred Studničkou, dokonca dve desaťročia pred ňou, bola Prosba k dospelým. Esej, óda na dieťa a zároveň jeho obrana, prosba chrániť svet, „v ktorom je zázrak najprirodzenejším úkazom“. Pre pochopenie nového žriedla básnikovej identity, ktorý odvtedy s neutíchajúcou silou prírodného živlu živí jeho energiu, je však i snaha cez návraty k detstvu objavovať a porozumieť sebe samému. „Nie náhodou sa najcitlivejší z dospelých v čudnom nepokoji neustále vracajú k tomu miestu svojho života v snahe zachytiť aspoň pár zvukov zo stratenej hudby, aspoň pierko zo stratených krídel,“ zdôrazňuje v onej prosbe, „nie kvôli sladkej nostalgii, ale aby lepšie porozumeli sebe a tomu, čo žijú.“

          Ak teda pri Knihe rozprávok básnik zvažuje, či ísť za „Hrubínom k deťom alebo ta inam“, v Studničke si svoju dilemu už vyriešil.

          Ta inam ide po detských chodníčkoch.

          S dieťaťom v ruke prichádza k tým, ktorí už dávno zabudli, že sami kedysi boli deťmi. Ide tam preto, aby im pripomenul, že v lieskovom kríku s vyprahnutou zemou a riedkou trávou pod sebou možno stále objaviť vysokú zelenú oblohu.

          Tí, čo poznajú básnikov príbeh, vedia, že je to opäť o troch grošoch.

          Lenže jemu ani o viac nejde.

          Vlastne ide mu o nesmierne veľa.

      

    Viera Bombová – Zlatá pani slovenskej rozprávky (publikované v Bibiane, 9, 2002, č. 1)

           Rôznorodé príčiny, medzi nimi i naša príslovečná neúcta ku skutočným hodnotám, spôsobili, že meno Viery Bombovej sa už roky neobjavuje v tiráži kníh, najmä detských, hoci to bola práve ona, ktorá v minulých 60. rokoch im dodala nevídaný lesk. Dôkazom toho nie sú len dve svetové ocenenia v podobe Zlatého jablka, ktoré získala na Bienále ilustrácií Bratislava v rokoch 1967 a 1969, ale predovšetkým nový, originálny výtvarný výraz, ktorý posunul dobovú ilustráciu detskej knihy do nových umeleckých dimenzií.

          Slávny český avantgardný maliar Emil Filla uvažujúc o citovej výpovedi výtvarného umenia – spomína iný Čech, profesor František Holešovský, obdivovateľ Bombovej diela – dospel k skeptickému poznaniu, že napriek všetkému úsiliu sa mu nepodarilo vytvoriť hodnoty takej umeleckej sily a krásy, aké vytvorilo české a slovenské ľudové výtvarné umenie. Profesor Holešovský si na tieto slová Emila Fillu spomenul v súvislosti s Vierou Bombovou; bola to totiž ona, ktorá dokázala – aj keď nie na rozsiahlej kvantitatívnej ploche, ale o to intenzívnejšie – fascinovať citovým vzopätím, prirodzenou emotívnou krásou, typickou práve pre ľudové výtvarné umenie.

          Viera Bombová sa narodila 14. apríla 1932 v Buclovianoch pri Bardejove. Východoslovenské dedinské prostredie, jeho kultúrne fluidum bolo pre vnímavú dcérku učiteľa kreslenia nepochybne rozhodujúcim životným estetickým podnetom. Stalo sa jej estetickou pamäťou, ale aj pamäťou jej trvalej celoživotnej traumy. Sedemročnej jej umiera otec, neskôr i matka. Roky neskutočnej chudoby a absencie citového rodinného zázemia talentované dievča prekonáva kreslením a čítaním. Jedným i druhým uniká z neradostnej skutočnosti, depresívna realita je však príliš silná na to, aby nezanechala stopy na jej ľudskom i umeleckom podvedomí. Osobne, ľudsky bude po celý svoj život súcitiť s každým, koho osud obral o lásku najbližších, vykázal ho do priestoru ľudskej ľahostajnosti a nezáujmu, umelecky bude zas svoju životnú traumu zdolávať hľadaním alternatívneho sveta, v ktorom realita nemá podobu utrpenia a bolesti, ale krásy.

          Po maturite na bardejovskom gymnáziu v rokoch 1950 – 1956 študuje na VŠVÚ v Bratislave u profesorov Ladislava Čemického, Petra Matejku a Dezidera Millyho. Štúdium grafiky absolvuje u profesora Vincenta Hložníka, pričom podobne ako jej učiteľ i ona začína prejavovať záujem o ilustračnú tvorbu. V tejto súvislosti je príznačné, že prvý titul, ktorý ilustruje, je próza Jána Bodeneka Ivkova biela mať.

          Bodenekova psychologicko-sociálna novela patrí k umeleckým vrcholom medzivojnovej detskej literatúry. Napriek tomu, že jej hrdina je plebejské dieťa zasiahnuté dobovou sociálnou nespravodlivosťou, pofebruárový režim, ktorý ideologizuje plebejskosť a deklaruje sociálnu spravodlivosť, nemá záujem na jej reedícii. Ivko Hancík svojím inštinktívnym hladom po láske nie je totiž tým modelovým vzorom, ktorý by poslúžil dobovým ideológom pri projektovaní výchovy mladých generácií založenej na triednom princípe. Vzorom je Kráľov Jano, Ivkova biela mať je odsúdená na zabudnutie. Že sa tak nestalo, je zásluhou vydavateľstva Mladé letá, ktoré na konci 50. rokov začalo vydavateľsky podporovať nové trendy vo vývine detskej literatúry, keď už tie neefektívne, teda ideologické, ktoré presadzovalo dovtedy, stratili svoje spoločenské opodstatnenie. Čo je však skutočne záslužné, vyplývajúce z profesnej schopnosti samotných redaktorov vydavateľstva, je fakt, že ilustrátorkou príbehu Ivka Hancíka sa stala Viera Bombová. Talentovaná Hložníkova žiačka odviedla totiž ilustračný výkon, ktorý znásobil emotívnu dimenziu Bodenekovej knihy. To, čo Bombová nakreslila, nebolo mechanickou ilustráciou príbehu chlapca osudovo túžiaceho po materinskom pohladení. Bola to výtvarná výpoveď človeka, ktorý do tých najjemnejších nuáns precítil tragický Ivkov údel, pretože sám ho kedysi žil. Bola to výpoveď samotnej ilustrátorky, svedectvo strhujúce, pretože autentické, o utrpení tých najbezbrannejších. Tajovského Horký chlieb a iné poviedky, druhá kniha, ktorú Viera Bombová ilustruje pre vydavateľstvo Mladé letá, potvrdila, že nešlo o náhodu. Bombová i tentoraz prenikla do vnútorného sveta sociálnych outsaiderov, dokonca tak suverénne, že nevystihla len ich tragický údel, ale – podobne ako v Bodenekovej novele – i heroický étos, zásluhou ktorého sa títo spoločenskí vydedenci dostávajú nad svoj údel.

          Po Tajovskom Bombová ilustruje ešte niekoľko titulov; na rozdiel od predchádzajúcich nejde však o texty, ktoré by korešpondovali s jej estetickou a ľudskou pamäťou. Taký text sa jej naskytá až rozprávkami jazykovedca Sama Czambla Janko Gondášik a zlatá pani z roku 1969. Je to doslova životný titul, ktorý sa pre výtvarníčku známu dovtedy unikátnym sociálnym rukopisom blízkym sociálnemu rapsódovi Kolomanovi Sokolovi, stal novou výzvou; výzvou, ktorú Bombová dokázala premeniť na skutočnú umeleckú udalosť ojedinelej výtvarnej hodnoty. „Ilustrácie Viery Bombovej k rozprávkam Sama Czambla,“ konštatoval profesor Holešovský, „tvoria jeden z uholných kameňov dnešnej slovenskej ilustračnej tvorby: priraďujú sa ku klasickému cyklu Ľudovíta Fullu v rozprávkach Pavla Dobšinského.“

          Paradoxné pritom je, že prvé stretnutie s ľudovou slovesnosťou, ktorá Bombovú inšpirovala k výtvarne výnimočnému činu, nepredstavoval domáci podnet, ale maorské rozprávky v knihe Obrova stupaj (1965). Z hľadiska dovtedajšieho ilustrátorkinho záujmu bolo nepochybne riskantné takýto titul jej ponúknuť. Vďaka estetickej pamäti detstva, ktorú utvárala ľudová slovesná a ľudová výtvarná tradícia, sa však redaktorský risk zmenil na ilustrátorkin jednoznačný zisk. Umelecky až natoľko presvedčivý, že slávil medzinárodný úspech v podobe Zlatého jablka na Bienále ilustrácií Bratislava roku 1967.

          Bombovej schopnosť kongeniálne sa identifikovať s exotickým novozélandským folklórom, postihnúť jeho výtvarnú rudimentárnosť a cez ňu rekonštruovať i jeho kultúrny kód bola nepochybne dôvodom, prečo výtvarná redakcia Mladých liet, ktorá v 60. rokoch programovo poskytovala šance mladej výtvarnej generácii, doslova ju utvárala, ponúkla úspešnej ilustrátorke ďalší exoticko-folklórny text – indiánske rozprávky Kamenné kanoe (1967). Bombová opäť vytvorila výtvarný skvost a tak nasledovali ďalšie indiánske rozprávky Manituov dar (1970), čínska povesť O krásnej Ašme (1971) a polynézske Rozprávky z Nefritových hôr (1973). Všetky tieto texty neboli však pre Bombovú len vďačnou príležitosťou demonštrovať svoju kresliarsku brilantnosť, istou tematickou jednorozmernosťou vytvárali pre ňu aj nástrahu v podobe možného klišé a rutiny. Pre výtvarníčku úzkostlivo hľadajúcu vlastný, originálny výraz kumulácia podobného materiálu bola teda skôr danajským redakčným darom, než novou príležitosťou. Viera Bombová sa s touto „nevýhodou“ vysporiadala po svojom; nezopakovala predchádzajúce, ale využívajúc vždy nové a nové folklórno-výtvarné inšpirácie a techniky prepracovala sa k sugestívnej lyrizácii textových predlôh, takže každé z týchto exotických diel bolo výtvarne iné, čo znamená, poetickejšie než predchádzajúce. Ani jedno z nich však už nedosiahlo ohlas Janka Gondášika a zlatej pani, onoho uholného kameňa dobovej ilustračnej tvorby. Ale nielen jeho. Skôr než Bombová vytvorila svoje životné dielo, naplno sa ľudsky i umelecky realizovala v balade s protitureckou tematikou Šudy Katarinka (1966). „Šudy Katarinka zostane natrvalo dôležitým medzníkom v tvorbe Viery Bombovej,“ konštatoval František Holešovský v štúdii Poezie slova a poezie ilustrace (Zlatý máj, XX, 1976, č. 8, s. 527 – 533), ktorá je dosiaľ (!) najerudovanejšou analýzou Bombovej diela, argumentujúc: „Zovretosť, koncentrácia a krajná dynamickosť jazyková priviedli ilustrátorku k úsiliu hľadať vyjadrenie týchto kvalít aj vo výtvarnom výraze. Nie dej, nie púhy symbol, ale navyše možnosti logických zvratov a emotívnych náznakov v tvare, farbe, dekoratívnosti, neobmedzená škála kompozičného skladu prvkov – to všetko je jej k dispozícii.“

          Pravdaže, umeleckú jedinečnosť Šudy Katarinky možno vysvetliť i takto, neutrálnym jazykom a argumentáciou výtvarného teoretika, najmä ak pri jej ilustrovaní Bombová skutočne do poslednej možnosti využila i tvar i farbu i dekoratívnosť i skladobnú improvizáciu. Fascinujúci umelecký dojem, ktorý ilustračné vybavenie Šudy Katarinky vyvoláva, nie je však podmienený len samotným výtvarným výrazom. Podobne ako Bodenekova novela i jedna z najpôsobivejších slovenských balád totiž nepochybne rozkryla ilustrátorkino podvedomie, jej dávnu detskú drámu, takže výsledný tvar nie je, nemohol byť len ilustráciou textu. Je to hlboko precítená výpoveď o súrodeneckej láske dvoch opustených detí túžiacich po matkinom objatí, strhujúcejšia o to viac, že ich túžba sa nikdy nenaplní. Bombová teda neilustrovala len baladický príbeh detí zvolenskej richtárky; bez toho aby si to musela priznať, zrekonštruovala svoju dávnu detskú skutočnosť a sen zároveň. A keďže to urobila originálnym výtvarným výrazom kongeniálne korešpondujúcim s  kultúrou prostredia, v ktorom Šudy Katarinka vznikla a ktoré ju udržovalo v obehu, vytvorila dielo neobyčajnej ľudskej i umeleckej presvedčivosti. Že nešlo o náhodný čin, o akt momentálnej umeleckej inšpirácie potvrdil súbor rozprávok Samuela Czambla Janko Gondášik a zlatá pani, dielo, ktoré je „uholným kameňom dobovej slovenskej ilustrácie“ a zároveň i jej exkluzívnou výstavnou stavbou.

          Samuel Czambel nebol literárnym folkloristom v pravom slova zmysle. Bol jazykovedcom, ktorý do kontaktu s folklórnou rozprávkou prišiel na začiatku 20. storočia pri svojich terénnych dialektologických výskumoch a tento fakt sa plne odrazil na tom, čo so svojimi žiakmi, poslucháčmi slavistiky budapeštianskej univerzity, zapísal. I keď neskorší editori jeho zápisov neuviedli základné informácie o ich zdrojoch, na základe publikovanej podoby sa možno domnievať, že Czamblova rozprávka má autentickú, nie zliterárnenú podobu. Táto skutočnosť nie je však jej slabou stránkou, je jej prednosťou. Slúži ako dôkaz, že i po generačnom úsilí romantickej generácie zosumarizovať folklórnu rozprávku a esteticky ju zlegitímniť s autorskou tvorbou, rozprávka v ľudovej kultúre pretrváva naďalej.

          Literárny folklorizmus, predovšetkým ten, ktorý sa orientoval na začlenenie rozprávky do detského čitateľského fondu, však postupne vytesňoval folklórnu rozprávku zo všeobecného kultúrno-estetického obehu. Z tohto hľadiska knižné publikovanie starých Czamblových záznamov bolo príjemným prekvapením. Sprítomnilo dávny mechanizmus ľudovej rozprávačskej tradície, jej estetické princípy, slovom, odhalilo rozprávku v jej autentickej pôvodnosti. A čo sa v absolútnej miere nepodarilo jej, to na inej úrovni dokázala Viera Bombová. Celou plejádou ľudových výtvarných techník aplikovaných najmä v dreve, keramike a výšivke, samozrejme, vyjadrenou osobnostným, to jest virtuóznym profesným spôsobom sprítomnila výnimočnosť rozprávky a jej étosu. V tomto zmysle to už nebola ilustrácia textu tak, ako bola dovtedy zaužívaná, bola to magická predstava magického. Povedané nie celkom zveličene, Bombová Czamblovu rozprávku neilustrovala, výtvarným artefaktom nepodporila jej poznávaciu dimenziu, ale paralelne s textom, jazykom originálnej výtvarnej reči, stvorila vlastnú predstavu rozprávkového sveta v jeho detskej, to jest archetypálnej emotívnosti. I preto poznávacia zložka pri vnímaní Janka Gondášika nie je podstatná, dokonca je otázne, či vôbec jestvuje. To, čo je tu dominantné, je citovosť, fluidum,  atmosféra, a predovšetkým neuchopiteľná ilustrátorkina schopnosť zo zasunutých slojov detskej pamäti vyniesť na povrch zázračno, magickosť rozprávky.

          A práve magickosť, záhadná tajuplnosť, až démonickosť je tým najočividnejším znakom, až fenoménom Bombovej rozprávkového sveta. Kým Fullova vízia rozprávky podmienená jasom, slnkom a vtáčím spevom, zaľudnená optimisticky, až humoristicko konturovanými ľudskými postavami navodzuje v recipientovi pocit poetického očarenia, rozradostňuje ho, Bombovej evokácia archetypálnej podoby rozprávky ho strháva, až mrazí fetišujúcou atmosférou, atavizmom tých, pre ktorých rozprávka bola prastarým kultovým spôsobom zmocňovania sa sveta. Jednoznačnejšie povedané, Fulla sprostredkoval rozprávku deťom, uspôsobil ju ich psychickému ustrojeniu, Bombová na spôsob archeológa odkryla jej najstaršiu, najautentickejšiu vrstvu, čím vrátila rozprávku do jej východiskového postavenia.

          Konštelácia rôznorodých faktorov spôsobili, že Viera Bombová svoj výnimočný čin nezdôraznila kvantitatívne. Že však nenapodobnila mnohých slovenských výtvarníkov, ktorí originálny výtvarný objav rozmnožujú do tej miery, až ho zdevalvujú, svedčí v jej prospech. V každom prípade svoj tvorivý údel naplnila vrchovatou mierou. Vystihnutím podstaty rozprávky, sprítomnením jej dávnej podoby dosiahla umelecký zenit a viac z neho už nezostúpila. Niečo podobné je dané len suverénnym umeleckým osobnostiam, takže i ticho, ktoré ju už roky obostiera, nič nemení na fakte, že nielen bola, ale i zostáva zlatou pani slovenskej rozprávky.

     

    Dejiny slovenskej literatúry pre deti a mládež do roku 1960 (úryvky)

    Medzi februárom a májom (Kritika literatúry pre deti a mládež 1948 – 1960)

          V monografii Slovenská literatúra pre deti a mládež 1945 – 1990  Ján Kopál venuje odbornej reflexii detskej literatúry v druhej polovici 40. rokov 20. storočia v podstate len jednu vetu. Konštatuje v nej, že jej chýbala sústredenosť.1 Výrečnejšie neboli ani predchádzajúce literárnohistorické analýzy a zhovorčivejšie nie sú ani najnovšie. Vlastne nebolo čo analyzovať, hoci pri podrobnejšom preskúmaní povojnových troch rokov je nevyhnutné konštatovať, že reflexia detskej literatúry existovala aj v tomto čase. Vzhľadom na medzivojnové obdobie, v ktorom sa objavuje rad teoretických úvah a kritických analýz, časopisecké recenzie nie sú, pravda, prejavom rozvoja teórie detskej literatúry. Istou výpovednou hodnotou, z ktorej možno usudzovať na celkový stav detskej literatúry, však predsa len disponujú. Neprítomnosť väčších teoretických materiálov je vlastne kontinuitným pokračovaním stavu, ktorý vznikol zánikom aktivít českých pedagógov začiatkom 40. rokov. Podobné združenie aké predstavoval Odbor priateľov slovenskej literatúry pre mládež z roku 1931 v tomto čase nejestvuje a neobnovuje sa ani po roku 1945. Ani Matica slovenská, ktorá sa založením Odboru pre literatúru pre mládež pred dvadsiatimi rokmi podujala garantovať rozvoj pôvodnej tvorby pre deti a mládež, bezprostredne po vojne sa v tomto smere neaktivizuje. Absentuje teda platforma, z ktorej by vychádzali podnety na ďalší rozvoj detskej literatúry a v podstate celú dobovú teoreticko-kritickú činnosť predstavujú časopisecké recenzie a glosy. Publikujú ich najmä dva pedagogické časopisy Pedagogický sborník a Jednotná škola, ojedinele Nová práca, Sloboda a Deň. Z recenzentov je najaktívnejší Rudolf Jarušek, ktorý počas slovenského štátu bol vlastne oficiálnym „garantom“ smerovania dobovej detskej literatúry. Poverený vtedajším Ministerstvom školstva vypracoval súpis vhodnej literatúry pre školské knižnice, do ktorého nezahrnul nielen prózy ľavičiara Fraňa Kráľa Jano a Čenkovej deti, ale ani prózu Ľudmily Podjavorinskej Baránok boží. V novej spoločenskej situácii nechce na seba upriamovať pozornosť, preto pôvodnú tvorbu komentuje jednak pod pseudonymom Elena Valachová, jednak vystupuje pod značkou rj, prípadne J (Naši františkáni slovenskej mládeži v roku 1946, Sloboda, 18. 2. 1947). Jeho recenzie nemajú kritický ráz. Sú to v podstate glosy, v ktorých oceňuje najnovšie knihy J. Horáka, D. Št. Zámostského, M. Rázusovej-Martákovej, F. Gabaja, M. Šteinhíbela, M. Madačova, teda autorov, ktorí boli v centre jeho pozornosti už pred rokom 1945. I teraz zdôrazňuje ich umelecko-výchovný význam a schopnosť literárnymi prostriedkami ovplyvňovať mravnú orientáciu malých čitateľov. Z tejto pozície hodnotí povojnovú tvorbu aj učiteľ Fraňo Svoboda, ktorý sa ako recenzent vyjadroval o tvorbe pre deti už v prvej polovici 40. rokov. V Novej práci a v Jednotnej škole pod značkou fs glosuje knihy V. Plicku a Jána Domastu, J. Horáka, Z. Dônčovej, J. Zborovjana a R. Jilemnickej.

          Relatívne koncepčnejší názor na dobovú detskú literatúru, presahujúci ráz recenznej informácie, vyslovuje v tomto čase len Ľudo Zúbek. Z jeho záujmu o tvorbu pre deti a mládež, ktorý zrekonštruoval Milan Jurčo v monografii Dielo Ľuda Zúbka (1985), vieme, že Zúbek sa marginálne o knižkách pre deti vyjadroval už v prvej polovici 40. rokov v časopise Slovenský rozhlas a v Národných novinách. Za najvýznamnejšieho tvorcu detskej literatúry považoval J. C. Hronského, nedokázal však objaviť umeleckú jedinečnosť Rázusovho Maroška. Fundamentálne dielo klasickej umeleckej detskej literatúry mu bolo „knihou v prvom rade výchovnou“, no mravoučnosť Gabajovho Jarabáča ocenil. Podobne prijal aj nie príliš invenčnú tvorbu učiteľky Oľgy Harmanovej, avšak exponovanú mravoučnosť v poviedkach Kláry Svoreňovej razantne odmietol. Spektrum jeho pomerne kontroverzných recenzných postojov dopĺňa názor na novelu Jána Bodeneka Ivkova biela mať. Jej povojnovú reedíciu privítal, pretože Bodenek v nej „opustil tradičnú cestu“ a „rozozvučal vo svojej knihe strunu sociálnu, ktorá dovtedy zvučnejšie zaznela v spisbe pre mládež vari len v diele Fraňa Kráľa Čenkovej deti“. Takéto prijatie Bodeneka je dôkazom, že Ľudo Zúbek bol stúpencom matičnej umelecko-výchovnej koncepcie detskej literatúry, jej tendencie „vzdelávať srdce“ malého čitateľa, no súčasne je aj dôkazom, že napriek obdivu k Hronského tvorbe pre deti dospel k názoru o potrebe jej spoločenskej zaangažovanosti. Možno o tom usudzovať nielen z jeho recenzie, ale predovšetkým z úvahy Naša literatúra pre mládež, ktorú publikoval na začiatku roku 1946 v Národných novinách. Na rozdiel od Rudolfa Jaruška Zúbkovo hodnotenie dobovej literatúry pre deti a mládež je kritické. Podľa neho je detská kniha mimo pozornosti spoločenských inštitúcií, jej prítomnosť v edičných plánoch má len vylepšiť ekonomickú situáciu jednotlivých vydavateľov. O detskú literatúru nemá záujem ani seriózna kritika, ale ani talentovaní tvorcovia literatúry pre dospelých. Podobne ako kedysi i teraz je prevažne v rukách píšucich učiteľov, resp. spisovateľov nehodných tohto označenia. „Kým vo výchove mládeže ochotne sme prijali všetky moderné vymoženosti, či už ide o vyučovacie metódy alebo modernú školskú hygienu,“ zdôvodňuje svoj názor, „v literatúre pre mládež sme ešte vždy asi tam, kde bola architektúra koncom predošlého storočia, keď sa stavali tie nemožné školské a staničné budovy, podobajúce sa skôr väzeniu než miestnosti, v ktorej má človek pracovať a dobre sa v nej cítiť.“ Na mentalitu Ľuda Zúbka, jeho príslovečnú tolerantnosť a chápavosť, to bol názor zaiste rigorózny a vzhľadom na úspechy, ktoré dosiahla literatúra pre deti a mládež v medzivojnovom období, nepochybne až preexponovane kritický. Ak si však tento názor dáme do súvisu s dobovou literatúrou, resp. s literatúrou prvej polovice 40. rokov, potom mu istú objektivitu uprieť nemožno. Podstatné však je, že Zúbek vo svojej úvahe nezostal len pri negácii, ale ponúkol predstavu dobrej detskej knihy: „...dobrá kniha pre mládež musí pripravovať mladého čitateľa na jeho budúcu úlohu v spoločenstve statočných ľudí... musí burcovať v mladých dušiach to, čo je v nich ušľachtilé a dobré, a odmietať všetko špatné a zlé.“ Pravdaže, všetko toto musí dosiahnuť umeleckými prostriedkami, nie „kalendárovým moralizovaním, z ktorého cítiť v každom slove autora-vychovávateľa“.

          Zúbkova úvaha Naša literatúra pre mládež nie je teda cenná len tým, že spochybňuje doterajšie konštatovanie o neexistencii odbornej reflexie detskej literatúry v povojnových rokoch. Cenná je predovšetkým preto, že Zúbek v nej pripomenul hodnoty, ktorých sa už zanedlho musela tvorba pre deti a mládež vzdať.

     

    Nové dieťa – nová literatúra

           Začiatok 50. rokov nie je radikálnym zvratom len vo vývine literatúry pre deti a mládež, ale, pochopiteľne, aj v jej reflexii. Nové mená, ktoré vystriedavajú predchádzajúcich kritikov a recenzentov, nenadväzujú na ich koncept umelecko-výchovnej funkcie detskej literatúry, ale presadzujú ten, ktorý preferuje pofebruárová ideológia. Zmyslom novej detskej literatúry má byť výchova nového dieťaťa, výchova zbavená tradičných národno-kresťanských hodnôt a zameraná na utváranie triedneho povedomia a lojality k utvárajúcemu sa totalitnému systému. Zlatko Klátik, Rudo Moric, Pavol Petrus, Lenka Dedinská a Ján Poliak, ktorí sústavne komentujú pofebruárovú literatúru, tento model akceptujú. V recenziách, ktoré publikuje Kultúry život, Slovenské pohľady, Štěpnice, Literatura ve škole, Za socialistickú školu, Čitateľ, Pravda, Smena, Ľud stávajú sa vlastne jeho propagátormi. Nového typu literatúry sa dožaduje najmä Zlatko Klátik. V článkoch Literatúra pre deti a mládež – mocný prostriedok socialistickej výchovy (Práca mladých, 1952, č. 20), O niektorých otázkach slovenskej literatúry pre deti a mládež (Kultúrny život, 1951, č. 40), Súčasný stav a úlohy slovenskej literatúry pre deti a mládež (Slovenské pohľady, 1952, č. 3) a i. zdôvodňuje nevyhnutnosť ideologického didaktizmu ako základného tvorivého princípu novej literatúry. A aby svoju teoretickú predstavu o tejto literatúre doložil i konkrétnym modelom, vydáva súčasne vlastnú zbierku básní. Jej názov Hurá, pionieri! je výrečným dôkazom toho, čo ako kritik žiadal od iných autorov.

          Záštitou a inšpiráciou pre pofebruárovú kritiku mali byť názory sovietskych teoretikov detskej literatúry. Nie však najkultivovanejšieho z nich Korneja Čukovského, ktorý sa v medziach možností usiloval estetizovať sovietsky typ detskej knihy, ale stúpencov ideologického didaktizmu. Prvou z takýchto prác, ktorá mala mať funkciu akéhosi ideologického kompasu, bol preklad práce A. P. Babuškinovej Maxim Gorkij a detská literatúra (1950). V jej ideových intenciách Zlatko Klátik vydal roku 1953 monografiu Fraňo Kráľ – zakladateľ slovenskej socialistickej literatúry pre mládež. Bola to prvá teoretická práca v pofebruárovej literatúre pre deti a mládež, práca, ktorá Kráľov typ spoločenskej prózy z medzivojnového obdobia apologetizovala do tej miery, že ho povýšila na reprezentatívny a súčasne záväzný model utvárajúcej sa socialistickej detskej literatúry. Z odstupu niekoľkých desaťročí o nej Ján Kopál objektívne konštatoval, že svojou úrovňou zapadla do dobového kontextu úsilí „hľadať a objasňovať na prúde socialistickej literatúry pre mládež z 30. rokov ideovosť a triednosť, a tak v zmysle mocenských požiadaviek podnecovať orientáciu literárnej tvorby pre deti v tomto duchu“.2

          Popri početnej recenznej činnosti, ktorá Klátika vyniesla na post najproduktívnejšieho kritika pofebruárovej detskej literatúry, jeho ďalšou tvorivou sférou sa stáva literárna história. Dôkazom toho je monografia Ľudmila Podjavorinská a detská literatúra (1955). Podľa Jána Kopála3 sa v nej vyvaroval zjednodušenosti a popisnosti, ktorej sa dopustil v predchádzajúcej práci, poplatnosť dobovým predstavám o tvorbe pre deti je však prítomná i tu. Prejavuje sa nielen v nedocenení Podjavorinskej knihy Čarovné skielka, v ktorej autorka z pozície kresťanského humanizmu vystúpila na obranu detí pred citovou vyprahnutosťou dospelých, ale i v niektorých hodnoteniach predprevratovej literatúry pre deti a mládež. V prospech autora monografie o zakladateľke umeleckej detskej poézie na Slovensku treba však práve v súvislosti s hodnotením predprevratovej detskej literatúry oceniť, že bol prvým historikom, ktorý sa pokúsil túto fázu spracovať. Jeho pokus mal síce charakter rekognoskácie, terénnej obhliadky a v čiastkových hodnoteniach (napr. prozaickej aktivity Jonatana Dobroslava Čipku) bol sporný, napriek tomu mal priekopnícky ráz. Neskôr sa stal východiskom pre ďalšie, už objektívnejšie spoznávanie detskej literatúry v jej predumeleckej fáze. Podľa Jána Kopála relatívne najproduktívnejším z monografických portrétov, ktoré v 50. rokoch Klátik napísal, bola práca o živote a diele Márie Rázusovej-Martákovej Poetka detstva a bolesti (1957). Svoj prekvapivo neobjektívny názor zverejnený dokonca na konci 90. rokov, teda v čase očisťovania literárnohistorických interpretácií od nánosu ideologickej závislosti, vyargumentoval tým, že ide o prácu vytvorenú na báze všeobecnej literárnovednej metodológie, prostredníctvom ktorej zaradil autorkino dielo „do špecifického synchrónneho a diachrónneho kontextu detskej a ostatnej literárnej tvorby.“ Exponovanie teoretického aspektu je, žiaľ, v tomto prípade zahmlievaním a odvádzaním pozornosti od skutočnej úrovne a podoby monografie. V 60. rokoch Klátik prehodnotil svoje ideologické postoje k literatúre pre deti a najmä pri interpretácii detskej tvorby Hronského a Ondrejova dospel k akceptovateľným zisteniam, v roku 1957 jeho odstup od ideologického didaktizmu, ktorý ako kritik a autor zosobňoval, bol však ešte príliš krátky na to, aby sa nepremietol do jeho hodnotenia „poetky detstva a bolesti“. Len tak si možno vysvetliť, že napríklad Pieseň o Váhu, kontroverzný básnický text charakteristický autorkinou snahou integrovať do svojej poetiky pofebruárový princíp tzv. industriálnej literatúry, mu je „svojím ideovým obsahom“ najvýznamnejšou skladbou Márie Rázusovej-Martákovej.4 Pripomenutie tejto okolnosti nemá byť, prirodzene, dôvodom na celkové spochybnenie Klátikovej práce. Jeho ocenenie Chlapčekovho leta, autorkinej jedinečnej schopnosti reinterpretovať ľudovú rozprávku, povesť a folklórnu detskú hru, vôbec jej preferovanie ľudovej slovesnosti v čase, keď strelka ideologického kompasu smerovala inam, k pseudohodnotám a vyľudnenému priestoru, bolo cenné už len tým, že sa vzťahovalo na autorku, ktorá nebola ikonou ideologického schematizmu, skôr naopak, bola jeho tichým odporcom. A tak i táto práca je dôkazom, že stúpenec prevýchovy mladej generácie beletristickou výchovovedou postupne rezignuje na tento literárny model a začína sa preorientúvať na jeho umelecký variant.

          Opúšťanie ideologického schematizmu nie je však príznačné len pre Klátika. Možno ho zaznamenať aj u ostatných pofebruárových vykladačov detskej literatúry. Ján Poliak už v roku 1954 publikuje v Slovenských pohľadoch článok K príčinám šedivosti a nudy v próze pre mládež,5 v ktorom sa pokúša pomenovať príčiny nízkej úrovne dobovej prózy. Pochopiteľne, vymenúva len ich vonkajškové prejavy, základného ideového smerovania pofebruárovej literatúry sa nedotýka. Jeho príspevok je však povšimnutiahodný i tak, pretože nepriamo usvedčuje ideologický schematizmus z nemožnosti dospieť k umeleckým výsledkom. O dva roky neskôr Ján Poliak pritvrdí. Použije kritickejší slovník a hlavne spochybní už nielen vonkajškové prejavy ideologického schematizmu. Ale to sa už dostávame do zdanlivo novej spoločenskej i literárnej situácie, v ktorej sa na chvíľu zablýska na iné časy.

     

    Máj, ale Zlatý

          XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, na ktorom vtedajší generálny tajomník N. S. Chruščov odhalil fatálny tragizmus kultu osobnosti, nebol len záležitosťou jeho krajiny. Zneistil tak ruských dogmatikov, ako ich satelitných prisluhovačov v tzv. ľudovodemokratickom tábore. V Československu sa to prejavilo istým uvoľnením politického pnutia, v dôsledku čoho došlo k oslabeniu ideologizmu v kultúrnej sfére. V tomto čase (1956) dochádza k založeniu „kritickej revue umelecké tvorby pro mládež“ Zlatý máj, ktorá zohrá významnú úlohu pri umeleckej regenerácii dobovej českej i slovenskej detskej literatúry i pri následnej prestavbe jej estetického štatútu. Časopis vznikol v Prahe, no keďže jeho súčasťou malo byť aj reflektovanie slovenskej detskej literatúry, jeho slovenským redaktorom sa stáva Ján Poliak. Najvýznamnejšou osobnosťou časopisu je predseda redakčnej rady František Hrubín. V jeho osobe je záruka, že časopis bude nielen odbornou platformou na analýzu tvorby pre deti, ale i platformou transferu základných humanistických hodnôt do detského vedomia a obranou detského sveta vôbec. Jeho programové vyhlásenie tento predpoklad plne potvrdzuje: „Velcí spisovatelé pro děti vždy tvořili z lásky a naděje. I když jejich dílo někdy obestřela mrákota zlých časů, nenajdeš v něm zoufalství, nenajdeš v něm ošklivost ani zklamání. V dílech, která vzešla z nejstrašnější skutečnosti světa – z dětské bídy, z dětského utrpení – láska a naděje se sbírají v jiskru vzpoury, která přeskakuje z věty na větu, aby nakonec vyšlehla v plamen jasné vůle: chceme pro člověka nejbezbrannějšího – pro dítě – šťastný svět, bojujme o něj – a přijde!“6 Je paradoxné, že v úvode k odbornej revue o detskej literatúre Hrubín sa ani slovom nezmieňuje o predmete jej zamerania, z jeho slov možno však presne vydedukovať, na akú literatúru pri písaní svojho úvodníka myslel. Jej ikonou nemal byť máj ako symbol ideologických kampaní, vynútených manifestácií na podporu nedemokratického režimu, ale máj zlatý, čarovná sládkovská krajina detstva. V tejto súvislosti úryvok zo Sládkovej básne Dětem, ktorý Hrubín povýšil na motto svojho vyhlásenia, je pozoruhodný nielen z literárneho, ale i spoločenského aspektu. („Neb ač vás, žel! – učíme životu / my od vás žít bychom se učit měli: / těch vašich prostých srdcí tlukotu / a všemu, co jsme z dětství zapomněli!“). A aby nevznikla ani najmenšia pochybnosť o zameraní Zlatého mája, hneď po Hrubínovi nasledujú dve básne Jaroslava Seiferta, prezentujúce úplne odlišný typ poézie, než dominoval v českej a slovenskej detskej literatúre prvej polovice 50. rokov.

          A práve literatúra tohto obdobia sa stala témou príspevku Jána Poliaka Oprávnená spokojnosť?7 Mladý, dvadsaťosemročný literárny kritik, ktorý bude od tejto chvíle po celý svoj život apoštolovať v prospech umeleckej detskej literatúry, v ňom konštatuje, že na II. zjazde čs. spisovateľov, ktorý sa zaoberal zásadnými otázkami ďalšieho smerovania českej a slovenskej literatúry, absentovali názory a postoje autorov literatúry pre deti a mládež. Vyzeralo to, akoby s detskou literatúrou bolo všetko v poriadku, akoby nebolo treba hovoriť o jej základnom poslaní. Dokonca zachádza ešte ďalej, keď sa pýta: „... netreba kriticky hovoriť o tom úseku života, ktorý je hlavným predmetom detskej literatúry?“ A aby nezostal len pri rečníckej otázke, sám sa podujíma na kritickú reflexiu pofebruárovej literatúry: „V uplynulých rokoch sa výchovný význam literatúry chápal natoľko zúžene, že neraz sa stierala hranica medzi propagáciou a umením a v takto ,výchovne’ postavených dielach prejavovali sa k tomu ešte aj všetky omyly a vulgarizácie v ponímaní ideovosti a socialistickej morálky. V detskej literatúre muselo sa toto všetko teda prejavovať v obnaženejšej podobe. Boli diela,“ pokračuje Poliak vo svojej analýze literatúry prvej polovice 50. rokov, „v ktorých spisovateľ si už ani nekládol umelecké ciele, nestaval sa na stanovisko vyššie, než diktovala úloha dňa. V obraznej podobe propagoval nábory, zbery, fyzickú pomoc detí družstvám a stavbám, organizoval pionierske skupiny a dával návody, ako v nich pracovať, šíril – nevyvarujúc sa frázovitosti a suchopáru – vedomosti o triednom boji, o vývoji spoločnosti a technologických výrobných postupoch. A život zatiaľ utekal ďalej. Deti a mládež žili celkom inými myšlienkami, v prudších zrážkach a ťažkostiach...“ Slovom, podľa mladého kritika dobový spisovateľ nevyjadroval svet detí, bol mimo neho. V tomto ohľade však podľa neho už ani tak nešlo o problém umelecký, ako o mravný. Strach z popálenia si prstov či snaha zapáčiť sa tým, ktorí rozhodovali o štátnych cenách, spôsobila, že tvorca detskej knihy „necítil potrebu alebo neodhodlal sa brániť dieťa“, naopak, spoločenské javy smerujúce k likvidácii detskej autentickosti „podporoval, presviedčal o ich správnosti.“ Schematizmus a šedivosť, konštatuje v tejto súvislosti autor prvej kritickej reflexie pofebruárovej detskej literatúry, „boli a sú v hlavnej miere záležitosťou nedostatku vlastnej tváre“. Z odstupu času, pravda, podobné vysvetlenie schematickej literatúry neobstojí, pretože jej existencia bola podmienená samotným totalitným systémom, v dobovom kontexte mala však opodstatnenie i takáto moralizujúca interpretácia. Do rozporu s existujúcou praxou sa autor článku Oprávnená spokojnosť? dostal aj v súvislosti s tematickou orientáciou pofebruárovej literatúry. „Reagovať na dobu, odpovedať na jej volanie a rozvíjať vidiny čias budúcich,“ konštatuje, „neznamená otrocky sa pripútať len na tematiku dneška, na družstvá a stavby, na pionierov a zväzákov, na žánre poviedkové a románové.“ V literatúre pre deti má svoje opodstatnenie aj iné tematické a žánrové spektrum. Obzvlášť významnú rolu v nej hrajú „fantastická rozprávka, alegorická zvieracia rozprávka, veršovaná bájka“. A práve tieto žánre Poliakovi v súčasnosti povážlivo stagnujú alebo vegetujú v zbanalizovanej podobe. V závere svojho článku ešte raz pripomína, že II. zjazd čs. spisovateľov „bol očistnou riekou“, ktorá zbavuje spisovateľov „dogmatizmu a myšlienkovej závislosti“. Podotýka však, že zjazd sám osebe ešte regeneráciu umenia nezabezpečí: „Budúcnosť i v umení tým, čo neopakujú ako papagáj, že XX. zjazd (zjazd sovietskych komunistov, pozn. O.S.) nám všetko vyjasnil, ukázal nám podstatu vlastných chýb i cestu do budúcna.“ Podstatné je vidieť nové rozpory, „špeciálne nové zlá, proti ktorým treba bojovať...“

          Zlatko Klátik, jeden z tvorcov a recenzentov pofebruárovej literatúry, svoj nový literárny postoj neprezentoval v Zlatom máji na spôsob Poliaka. V príspevku O širšiu koncepciu8 sa vyhol kritickej reflexii predchádzajúceho obdobia, zdôraznil však, že pri rozširovaní „ideového rádiusu“ dobovej literatúry treba viac než doteraz využívať umelecké iniciatívy minulosti. Najvýznamnejšou mu je síce stále „stĺp nad iné nepochybný – Kráľove dve knižky pre mládež, skutočný začiatok novej epochy v detskej literatúre“, pripomína však i jedinečnosť Zbojníckej mladosti Ľuda Ondrejova, upozorňuje na povesti Jozefa Horáka, Bodenekovu Ivkovu bielu mať, „jedno z najlepšie napísaných kníh o deťoch“, a konkrétnejšie sa zmieňuje najmä o Rázusovom Maroškovi. Pofebruárová literárna história Rázusa ako demokratického politika obchádzala, čo podmienilo i tabuizovanie jeho tvorby, a v rámci nej i Maroška, ktorý je pre Klátika dielo „nadovšetko pokrokové, hlboko ľudové a nadovšetko zrelé“. V novej literatúre podľa Klátika vznikol celý rad diel s tematikou detstva, ale ani jedno nedosiahlo „bezprostrednosť a prirodzenosť Rázusovho rozprávania“. Manažéri špecializovaného vydavateľstva detskej knihy nemali však odvahu vrátiť Maroška deťom. S jej vydaním váhali dovtedy, kým knihu nevydalo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ (1956). Nielenže sa tým obrali o spoločenský ohlas (kniha sa okamžite vypredala), ale premeškali šancu prezentovať Maroška ako knihu pre mládež s nesmiernou umelecko-poznávacou hodnotou. Podľa Milana Rúfusa, ktorý na ňu zareagoval práve vo vzniknutom Zlatom máji, „ak celé zástupy jednou knihou uctievajú svoje detstvo, potom sa tá knižka podobá už darom prírody“.9 Špecializované vydavateľstvo detskej knihy však svoje zaváhanie, podmienené – povedané Klátikovými slovami – vyčkávacou a opatrníckou politikou, nemohlo v najbližších rokoch skorigovať. Ilúzie o zreformovaní dobového politického systému sa v tom samom roku, čo vznikli, rozplynuli pod kolesami sovietskych tankov v povstaleckej Budapešti. Po chvíľkovom politickom odmäku začína opäť prituhovať. O vydaní diela veľkého demokrata a „stúpenca národnej ideológie“ (M. Rúfus) nemôže byť v najbližšom období ani reči. Podobne ako nemožno ani len pomyslieť na vydanie kníh Jozefa Cígera Hronského, na ktorého si Klátik vo svojom výpočte klasických hodnôt slovenskej literatúry pre deti spomenul tiež. Pravda, Klátik si uvedomil, že Hronský „nenašiel cestu k víťaznému pracujúcemu ľudu a socialistickej vlasti“, staršia generácia však nedokáže „zabudnúť na tie chvíle radosti a nevšedného čitateľského pôžitku, ktoré im spôsobil Smelý Zajko alebo prasačí bračekovci Budkáčik a Dubkáčik“, pričom „aj Zakopaný meč a Sokoliar Tomáš, veci iného sveta a zacielenia, mali kladný význam“. Už pripomenutie tohto faktu muselo byť nepríjemné pre tých, ktorí rozhodovali o dobovej edičnej politike, no Klátik zašiel ešte ďalej, keď skonštatoval, že Hronský nie je len záležitosťou nostalgickej spomienky („Koľko fantázie a skvelého humoru, aké pochopenie sveta detskej psychológie!“), ale je zaujímavý aj pre súčasnú tvorbu „najmä v jednej veci, ktorá zmizla v záplave smrteľnej vážnosti súčasných kníh – v jedinečnej schopnosti rozprávať srdečne, veselo, humorne“. V tomto prípade už nešlo len o rozšírenie dobového čitateľského fondu detí a mládeže o staršie umelecké diela, šlo o postoj k oficiálnej literatúre pre deti a mládež. Zdanlivo tento postoj nemal podobu Poliakovho kritického stanoviska, kritický však bol. A to tak k literatúre, ktorá negovala aspekt tých, pre ktorých bola určená, ako k tým, ktorí túto negáciu autenticity dieťaťa riadili. Klátikov pokus o prelomenie mlčania okolo Hronského bol síce sympatický svojou mravnosťou literárneho historika („... nazdávam sa, že nemožno o ňom mlčať, ako keby ho vôbec v slovenskej detskej literatúre nebolo“), na situácii Hronského, ktorý sa v argentínskej emigrácii obhajobou vojnovej Slovenskej republiky zasadzoval za právo národa na vlastnú štátnosť, sa tým však nič nezmenilo. Muselo uplynúť ešte jedenásť rokov, kým aj najmladšia generácia slovenských detí pri čítaní Budkáčika a Dubkáčika a Smelého Zajka pocítila tie „chvíle radosti a nevšedného čitateľského pôžitku“, ktoré v detstve cítili ich starí rodičia. Ku cti samotného Zlatka Klátika možno prirátať, že jeho obdiv k Hronskému, ku ktorému sa prihlásil v čase, keď ostatní znalci detskej knihy vyslovovali meno najobľúbenejšieho medzivojnového detského autora len šeptom, vyvrcholil v hodnotnej knižnej interpretácii Hronského tvorby pre deti Krajina plná detstva (1971).

          O zameraní Zlatého mája, hodnotách, ktoré začal okamžite od svojho vzniku presadzovať, svedčí aj diskusia o dobrodružnej literatúre. Opäť nešlo len o čisto akademický spor, ale o problém, ktorý sa dotýkal podstaty dobovej detskej literatúry, jej funkcie. Z pofebruárového konceptu vyplývalo, že zmyslom literatúry pre deti a mládež má byť výchova mladej generácie v intenciách marxisticko-leninskej orientácie. Ako každá dogmatická výchova i táto absolutizovala výchovný proces, ktorý mal svoj objekt zmanipulovať, nie ho na ceste za ideologickým poznaním rozptyľovať zábavnými aktivitami. V chápaní svojich realizátorov takúto pochybnú aktivitu predstavovala dobrodružná literatúra, najmä jej periférna odnož indiánky a kovbojky. Do diskusie o opodstatnenosti či neopodstatnenosti dobrodružného žánru v tvorbe pre mládež sa zapojil aj začínajúci literárny kritik Kornel Földvári10 a s príslovečným ironizujúcim spôsobom sa pustil do obhajoby subžánru, ktorý socialistická kritika považovala za nevhodný pre mládež, pretože odvádzal jej pozornosť od závažných problémov súčasnosti, predkladajúc jej bezcenné, priam reakčné ideály: „Pred niekoľkými desaťročiami si vzal Mark Twain na mušku Jamesa Fenimora Coopera a s jemu vlastnou jedovatou iróniou rozbil celé jeho dielo; dokázal, že ‘na obmedzenom priestore dvoch tretín strany dopustil sa Cooper 114 prehrešení proti literárnemu umeniu z možných 115’, alebo že ‘Lovec jeleňov je proste len literárne delírium tremens’. Dnes stojí Cooper po boku s Twainom medzi velikánmi americkej literatúry. Už i z toho vidno, že nie je skutočne ľahké bojovať proti indiánkam. Mužní hrdinovia Západu odolali toľkým útokom nepriateľských Indiánov, banditov i prírody, že im nepôsobilo žiadne ťažkosti odolať i v boji s našimi pedagógmi a literárnymi kritikmi. Prebili sa z iných – a horších – obkľúčení, nuž nemohla im vážne ublížiť ani blokáda našich vydavateľstiev a knižníc.“ Na obranu indiánok Földvári konštatuje, že nie je dôležité, či a do akej miery sú ich príbehy reálne, podstatné je, či sú mravné. „Hrdinovia bojujú a podstupujú neuveriteľné dobrodružstvá, aby nakoniec zvíťazila spravodlivosť a dobro – práve tak, ako hrdinovia bohatierskych spevov alebo hoci i ľudových rozprávok.“ Všetky tieto dobrodružstvá sú, pravda, schémou, akýmsi kopytom, na ktoré autori narážajú dej svojich príbehov, lenže, pýta sa Földvári, nie je podobný kánon charakteristický aj pre ľudovú rozprávku alebo pre klasickú drámu? Navyše „pištoľnícky schematizmus“ má na svojej strane silných spojencov – ušľachtilé charaktery prostých hrdinov, opisy prírody, šírenie vedomostí z etnografie, zemepisu a prírodopisu Ameriky, no najmä „zdravú a silnú romantiku, takú blízku každému mladému srdcu“. V tejto súvislosti tvorí Földvárimu osobitnú kapitolu „proskribovaný Karol May, ktorému zavesili na krk ešte i to, že jeho romány boli obľúbeným čítaním Adolfa Hitlera (chudák May, ako mu mal zabrániť v čítaní svojich kníh, keď neprozreteľne zomrel roku 1912?)“. Földvári vlastne z pozície chlapčenského očarenia Mayovými dobrodružstvami obhajoval svoj idol, bol však aj estét a z tejto pozície zas vedel o Mayových slabých miestach, preto ho ani teraz ani neskôr nebude apologizovať tak, aby ho nadraďoval nad Coopera alebo Mayna Reida. Jednoznačne však trvá na tom, že May je pre pubescentného chlapca vhodným autorom. A nielen preto, že dokáže vytvoriť dobrodružný príbeh, ale preto, že týmto príbehom saturuje jeho túžbu po mravnej sebarealizácii. „May stojí na stanovisku humanizmu,“ vyrátava Földvári Mayove prednosti, „jeho Old Shatterhand dôrazne odsudzuje utláčanie a vraždenie Indiánov; je proti rasistickým teóriám a jeho hrdinovia považujú Indiánov za rovnocenných partnerov; je demokratický i keď sa rád pohybuje vo vysokej spoločnosti; oslavuje ľudí charakterných, spravodlivých, poctivých a odvážnych atď.“ Mayove romány majú podľa jeho obhajcu ešte ďalšiu významnú prednosť. Dokážu byť mostom, po ktorom raz mladý čitateľ prejde od literatúry dobrodružstva k literatúre ľudského údelu. A nejde len o budúcnosť. V závere svojej obhajoby Földvári podotýka, že knihy tohto literárneho dobrodruha majú oveľa bližšie ku skutočnosti, „ako všetky tie neživotné príbehy čítankovo dokonalých hrdinov detských kníh našej nedávnej minulosti a, žiaľ, občas i prítomnosti.“ Týmto konštatovaním Földvári presiahol hranice Mayovej obhajoby. Stal sa kritikom literatúry, ktorá v záujme ideologických cieľov vlastne oberala dieťa o právo na vlastnú literatúru.

          Podobné výhrady k dovtedajšiemu konceptu detskej literatúry začali sa v Zlatom máji objavovať častejšie. Neboli to, pravda, priame ataky na podstatu dobovej tvorby pre deti. Prichádzali okľukou cez poznámky, recenzie, kratšie analýzy čiastkových javov a problémov, spoločné však mali jedno: nesúhlas s existujúcim stavom. Zdanlivo to možno demonštrovať napríklad na príspevku mladého Ľubomíra Feldeka Jedno cez druhé, publikovanom v druhom čísle druhého ročníka Zlatého mája. Autor, ktorý zanedlho odštartuje proces modernizácie slovenskej detskej literatúry, v tejto chvíli je ešte iba jej glosátorom. Vlastne glosátorom „dvoch časopisov s literárnou orientáciou“. V podstate ešte nevie nič o „magnetizme“ detskej literatúry, vie však, že jej úroveň nenapĺňa jeho predstavy o plnohodnotnom umení. „Okolo detskej literatúry chodí u nás asi fáma, že ju musí robiť niekto, kto nestratil kontakt s detstvom. Preto dovolíme vŕtať sa v nej toľkým mladým začiatočníkom, ktorí sa ‘ešte pamätajú’ a toľkým paniam, ktoré majú deti,“ konštatuje na margo súčasného stavu vedomý si toho, že tých pár kompetentných nestačí zachrániť jej vážnosť. Výsledkom kritickej tolerancie či ľahostajnosti k takejto literatúre je detský hrdina: „Dobrý od prírody alebo dobrý po napravení sa. Dobrý a nesympatický... dobrý hrdina s radostným pocitom života.“ Feldek, tu pravda stále hovorí s odkazmi na dobovú Zorničku a Ohník, z pozície glosátora čiastkového javu sa však postupne dostáva do pozície glosátora celej literatúry. Nielen v dvoch detských časopisoch, v detskej literatúre samotnej mu chýba autentická súčasnosť, umelecký koncept vôbec. Dobová detská literatúra má podľa neho vnútorné protirečenie. „Hoci v každom smere výchovná, je tým výrazne protivýchovná.“ A protivýchovná je preto, lebo je protiestetická. V „telegrafických poznámkach“ to taxatívne vyratáva: „Témy: platne sto ráz konvenčné a obohrané. Videnie sveta: fotoaparát verný, vecný, šedivý. Nohy: krívanie na nohu vtipu aj na nohu obrazu. Rozprávači: nudní. Žánre: Asi dva alebo štyri. Proste úroveň.“

          Po rokoch ideologického schematizmu redukujúceho tvorbu pre deti na nástroj propagandistickej výchovy vstupuje teda do detskej literatúry autor, ktorý jej zmysel nachádza v estetickom, a tým výchovnom pôsobení. V konkrétnej chvíli síce svoje vystúpenie relativizuje tým, že na lieky, ktoré spomenul, bude treba ešte nájsť recepty, čo nebude, ani ľahké ani skoré. Našťastie pre literatúru či pre deti samotné čakanie na oné recepty netrvalo dlho. Už o krátky čas samotný Feldek vydáva básnickú klauniádu Hra pre tvoje modré oči, ktorá ohlasuje novú epochu v slovenskej literatúre pre deti a mládež. Epochu jej renesancie.

     

    POZNÁMKY

    1  Kopál, J.: Slovenská literatúra pre deti a mládež 1945-1990. Peter Huba 1997.

    2  Kopál, J.: Slovenská literatúra pre deti a mládež 1945-1990. Peter Huba 1997, s. 60.

    3  C.d.

    4  Klátik, Z.: Poetka detstva a bolesti. Bratislava, Mladé letá 1957, s. 114.

    5  Poliak, J.: K príčinám šedivosti a nudy v próze pre mládež. Slovenské pohľady, 1954, č. 5, s. 468 – 482.

    6  Hrubín, F.: Velcí spisovatelé... Zlatý máj, 1, 1956, č. 1, s. 1.

    7  Poliak, J.: Oprávnená spokojnosť? Zlatý máj, 1, 1956, č. 1, s. 6 – 10.

    8  Klátik, Z.: O širšiu koncepciu. Zlatý máj, 1, 1957, č. 7, s. 198 – 199.

    9  Rúfus, M.: Kniha nášho detstva. Zlatý máj, 1, 1957, č. 6, s. 177 – 180.

    10 Földvári, K.: Hrdinovia bez bázne a hany. Zlatý máj, 1, 1957, č. 9, s. 260 – 262.

    Zobraziť všetko