Foto© Yola Udičová
Foto© Yola Udičová




  • Krajina pobytu

    Slovensko
  • Životopis autora

    Ondrej Štefánik sa narodil v roku 1978 v Bratislave. Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. P racuje ako copywriter v reklamnej

    Ondrej Štefánik sa narodil v roku 1978 v Bratislave. Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracuje ako copywriter v reklamnej agentúre. Za kreatívnu prácu v reklame získal viaceré ocenenia. Knižne debutoval roku 2011 zbierkou poviedok Pštrosí muž . Román Bezprsté mesto (2012) sa dostal do finálovej desiatky literárnej súťaže Anasoft Litera 2013.

     

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

  • Charakteristika tvorby

    Kriticky, skepticky, avšak tiež s fantáziou a zmyslom pre jemné nuansy štýlu a žánru. S vysokou dávkou humoru, niekedy trochu cynicky,

    Kriticky, skepticky, avšak tiež s fantáziou a zmyslom pre jemné nuansy štýlu a žánru.

    S vysokou dávkou humoru, niekedy trochu cynicky, vždy však s textami, v ktorých sú aj použité vulgarizmy funkčné.

    Tak vstúpil Ondrej Štefánik do sveta literatúry. Zdá sa, že práve takto to urobil aj z osobných, povedzme, že terapeutických dôvodov. Profesne totiž tento absolvent Filozofickej fakulty UK už dlhodobo pôsobí ako kreatívny zamestnanec v reklamnom priemysle.

    Je to napokon aj jeden z motívov a východísk jeho písania. V debute Pštrosí muž, v tematicky komponovanom kaleidoskope štrnástich poviedok , ktoré sú do celku doladené charakterom rozprávača, sa Štefánik od virtuálneho sveta pseudoumeleckého, dizajnového produktu vzďaľuje a dištancuje prostredníctvom groteskne, nonsensovo štylizovaných poviedok. Ich spoločným menovateľom je potvrdzovanie nesúladu medzi umelým (pseudoreálnym) svetom permanentnej produkcie dokonalých nálad, výrobkov, ľudí a vzťahov a skutočným svetom. Poviedky sú v akcentovaní tohto protikladu privolávaním sveta, ktorý však postupne prestáva existovať a presúva sa len do predstáv, túžob, obsesií a frustrácií Štefánikových hrdinov.

    Za hranicou prvého desaťročia aktuálneho storočia autorovo písanie práve v tejto súvislosti vykazuje mnohé intermediálne inšpirácie a vplyvy. Predovšetkým z oblasti filmu, dobovej žánrovej hudby a tiež komiksu.

    Literárna originalita písania však týmito inšpiráciami nie je umenšená ani limitovaná. Autor pracuje s jazykom na vysokej úrovni. Cieľavedomo rozlišuje a kombinuje objektívne existujúcu (fungujúcu) vrstevnatosť jazyka ( slang, novojazyk, klišé, frazeologické stereotypy, vulgarizmy) s vlastným autorským idiolektom, ktorý čitateľa priebežne oslovuje - atakuje objavnými jazykovými kreáciami.

    Štefánikovou silnou stránkou je dobre odpočutý dialóg a štylistické ozvláštnenie tlačiace na limity asociatívnej podobnosti zobrazovaných situácií. Všetky použité štylistické postupy autor popritom nepoužíva ako klišé, naopak, múzicky ich konfrontuje s priznane obnaženým prežívaním. Toto sa viaže predovšetkým na mentálne stavy emocionálne exponovaného hrdinu a rozprávača, ktorého zážitky v autorovom obraze prítomného stavu sveta „kontaminujú“ pravidlá prirodzeného a inscenovaného. Živé sa v ňom stáva mŕtvym a, naopak, najprirodzenejšie vzťahy sa stávajú smrteľnou hrozbou.

    Štefánikovo literárne „haluzenie“ sa zámerne situuje na hranicu reálneho prepisu pozorovaného sveta. Účelom je ukázať na krehkosť a tenkú priepustnosť hranice, ktorá bezpečné a prirodzené oddeľujú od krajností, deviácií a nebezpečenstva produkovaného zo zdrojov neautentického (produktového) v tematickom prevedení reklamného sveta (poviedka Strata vkusu ).

    V žánri, obraze i jazyku autor úspešne zvláda „výjavy“ z ohrozeného a posunutého vedomia dobrovoľných i nedobrovoľných citových a sociálnych outsiderov: exemplárne v poviedkach Peklá, Obetovať sa pre niekoho. Štrnásť poviedok debutu nemá rovnakú kvalitu, viaceré, okrem uvedených tiež Muž na záchode, Pštrosí muž, Starec, sú však vo vyššie naznačenej intencii výborné. Skvelá je poviedka Obetovať sa pre niekoho, ktorá z jednoduchého problému protagonistovej insomnie „rozpúta“ významovo vrstevnatý, v štylistickom stvárnení groteskne komický sledosled „zúfalých“ udalostí s nonsensovým pôdorysom aj efektom.

    Paralelne s debutom Ondrej Štefánik skomponoval, a v roku 2012 vydal romám Bezprsté mesto.

    350-stranový do súvislého rozprávania komponovaný text dokazuje autorovu schopnosť sústrediť pozornosť na centrálnu postavu a tiež na dispozíciu postupne budovať konflikt a zápletku v žánri detektívneho románu. Aj v ňom si však autor vyvára vlastné pravidlá. Jeho hrdina a rozprávač „musí hľadať vraha, aby sa sám nestratil“.

    Osnovou románu je rozvetvené rozprávanie o aktuálnej situácií viacerých postáv zjednotené géniom loci.. Je ním ospalý, kaviarenský svet Bratislavy v novom tisícročí, na začiatku jeho desiatych rokov.

    Protagonista rozprávania, povaľač, sukničkár a hedonista Edo narazí na skúsenosť so zločinom, ktorý však len zložito a postupne identifikuje. Skôr súhrou náhod ako vedome sa stáva pátračom. Popritom prežíva svoj inovovaný príbeh s Bratislavou, s mestom, ktoré sa po prelome storočí stáva zdanlivo „sofistikovanejším“ miestom pre podvod, korupciu, zločin a ohrozenie integrity. To posledné je v románe Štefánikovou dominantnou témou. Autor v dobovo aktuálnom obraze mesta a protagonistu o takejto situácii konštatuje:

    Posledné roky to bolo pokojné mesto, až na pár mafiánskych popráv. Bratislavské ulice doteraz pôsobili na Eda skôr špinavo ako zlovestne. Ale v posledných dňoch sa v nich usídlilo niečo desivé. Každý kút bol ideálnym miestom pre zločin. ….Bilbordy po stranách cesty pôsobili nevkusne. Vysmiate šťastné rodinky na reklamách veľkého operátora patrili do iného sveta..... Jediné,čo v meste zostalo z jeho dobrých čias, boli semafory. Semafory vyvolávali v Edovi pocit bezpečia, istotu, že niekto nad ľuďmi stále bdie a usmerňuje ich kroky. Podobne ako kríže v kostoloch.“ ( Bezprsté mesto, s.323)

    I keď sa to na prvé čítanie nemusí byť celkom jasné alebo zreteľné, myslím si, že doterajšia próza Ondreja Štefánika je vo svojej základnej významovej intencii predovšetkým volaním o pomoc. Autorovo hlasné s.o.s sa popritom určite neozýva prvoplánovo. Avšak vážna spoločenská a ľudská „angažovanosť“ (postáv, postavičiek alebo aj „protagonistu“) nie je v tejto výpovedi iba hrou.

    Už dnes totiž zanecháva výraznú stopu.

    Zora Prušková, 2016

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva – ŠTEFÁNIK, Ondrej: Literu vyhral nekompromisný príbeh. (Rozhovor). In: Sm e, roč.  25, 30. 9. 3027, č. 216, s. 14.
    ANDREJČÁKOVÁ, Eva – ŠTEFÁNIK, Ondrej: Literu vyhral nekompromisný príbeh. (Rozhovor). In: Sme, roč.  25, 30. 9. 3027, č. 216, s. 14.

    (bbg), (kh), (II), (mk), (rk): Prekvapujúce finále Anasoft litera 2017. In: Sme, roč. 25, 7. 4. 2017, č. 82, príl. Magazín o knihách, s. X.– XI.

    MACSOVSZKÝ, Peter – ŠTEFÁNIK, Ondrej: Je mi jasné, že zámery nadprirodzených síl neodhalím. Rozhovor. In: www.jetotak.sk, 24.12. 2014.
    Dostupné na: http://www.jetotak.sk/autonomna-zona/je-mi-jasne-ze-zamery-nadprirodzenych-sil-neodhalim

    BALOGH, Alexander: Štefánik: Nemám časť písať pomaly. In: SME, 12. 9. 2013.
    Dostupné na http://kultura.sme.sk/c/6932350/stefanik-nemam-cas-pisat-pomaly.html

    BELKOVÁ, Zuzana. Belles letres. In: Knižná revue 3/2013
    https://cms2.core4.sk/lic/licdiela/?controller=reviews&action=edit&parentid=107191

    OSTRIHOŇOVÁ, Aňa: Čo majú spoločné jaternice, Rubikova kocka a ľaváci? In: Pravda, 19.1.2013.
    Dostupné na:http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/256305-co-maju-spolocne-jaternice-rubikova-kocka-a-lavaci/

    KRŠIAKOVÁ, Janka: Ondrej Štefánik-Bezprsté mesto.  In:Romboid, roč. 48, č. 4 (2013), s. 60-61
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    K románu autora, ktorý sa živí prácou v reklamnej agentúre,  sa v našich zemepisných šírkach pravdepodobne nedá pristupovať
    K románu autora, ktorý sa živí prácou v reklamnej agentúre,  sa v našich zemepisných šírkach pravdepodobne nedá pristupovať bez predsudkov. Z titulu povesti tohto povolania a doteraz prečítaného sa dajú očakávať pózy, nedospelý cynizmus a kritika tých najbanálnejších skutočností.... Našťastie to nie je prípad románu Bezprsté mesto.
    Aňa Ostrihoňová, 2015
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Fajčím 40 denne. Čo mail, to ciga. Veľa mailov.“

  • Autor o svojom diele

    „ Pod slovom čitateľ si neviem predstaviť nič konkrétne, je to abstraktný pojem, niečo neznáme a vzdialené, a preto k tomu pristupujem s pokorou, ale bez

    Pod slovom čitateľ si neviem predstaviť nič konkrétne, je to abstraktný pojem, niečo neznáme a vzdialené, a preto k tomu pristupujem s pokorou, ale bez programovej empatie. Myšlienka na čitateľa ma však nezanedbateľnou mierou motivuje na napísanie textu a najmä na pokus o jeho vydanie."

    Nemám čas písať pomaly. Niekedy píšem tak rýchlo, že sa mi podarí zabiť myšlienku úplne iným významom, a to navyše takým prvoplánovým, až ma to desí. To je daň za rýchle písanie. Niečo napíšem a potom zistím, že je to také úbohé, nechcene komické a nečitateľné, že niekoľkostranový text sa mi už neoplatí prerábať, ale rovno skrátiť do aforizmu, zasmiať sa mu a potom navždy vymazať“

    (SME, 12. 9. 2013)


    "Copywriter je stroj na písanie, kreativita, disciplína, schopnosť vytvoriť si algoritmy na upratovanie myšlienok za každých okolností. Keď ale začne písať beletriu, je to akoby sa pokazil. Jeho myseľ dostala infarkt alebo Alzheimera. Zabudne, že zadania prichádzajú zvonka a uverí tomu, že prichádzajú z jeho vlastnej hlavy. Zošalie. Výsledkom takéhoto výpadku je potom kniha. Písanie nebol plán ale len výpadok, pobláznenie mysle. Zrejme to ma k tomu priviedlo. Chorobu človek neplánuje."
    (2015)

     

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Finalista Anasoft Litera 2013 za knihu Bezprsté mesto.
  • Ukážka z tvorby

    OBETOVAŤ SA PRE NIEKOHO Nemôžem zaspať. Každú noc počítam dovtedy, kým nezaspím. Dnes som sa dočítal na Internete, že každých


    OBETOVAŤ SA PRE NIEKOHO


    Nemôžem zaspať. Každú noc počítam dovtedy, kým nezaspím. Dnes som sa dočítal na Internete, že každých päť sekúnd údajne zomrie na svete jedno dieťa od hladu. Koľko ľudí zomrie od hladu, kým zaspím? Už nedokážem počítať, nemôžem deti ani nakŕmiť. Viem, Že budú zomierať aj bez toho, aby som v noci počítal. Oddnes však nie som schopný počítať ovečky. Oddnes počítam mŕtvych ľudí. Pribúdajú a pribúdajú. Zlé myšlienky neviem vyhnať z hlavy.
    „Tak počítajte mŕtvych od hladu, ak vám to pomôže zaspať. Svet aj tak nezmeníte. Na to nemáte,” hovorí mi hlas v hlave. Netuším, prečo mi hlas v hlave neustále vyká. Pred časom som mu navrhol tykanie, ale odmietol. Vraj sa to nehodí. Vyká mi preto, že je mladší ako ja. Kým som bol dieťa, hlas mlčal, neexistoval. Nespomínam si, kedy ma oslovil prvýkrát. Mám ho rád. Ako som mal rád Alicu.
    „Myslím na teba každú sekundu“ povedala mi Alica. Povedala mi to pred pätnástimi rokmi. Nevidel som ju už dobrých sedem-osem rokov. Ktovie, či ešte na mňa myslí každú sekundu. Budem počítať sekundy, v ktorých na mňa Alica myslí. Prosím vás, rozmeníte mi niekto sekundy na drobné? Sú veľké, dlhé a nepoužiteľné. Vôbec mi nepomáhajú zaspať. Tak sa mi zdá, že kým zaspím, umrie celý svet od hladu. Sprostý internet so svojimi debilnými údajnými štatistikami! Chcem vidieť Alicu. Túžim ju vidieť naživo. Chcem, aby na mňa myslela každú sekundu. Vždy na jar si na ňu spomeniem. Prvý jarný deň je pre mňa niečo ako sviatok Alice. Mal by som na ňu myslieť aj teraz v zime. Mal by som na ňu myslieť častejšie a vrátiť jej všetky sekundy, ktoré mi kedysi dávno venovala jej veselá myseľ'. Ktovie, či je stále taká veselá. Asi nie, keď sa vydala. Dúfam, že nie je každá piata. Každá piata žena je týraná, ale myslím, že každá piata žena aspoň nezomrie od hladu. Nie som si však istý. Zajtra si to overím. Alica nie je každá piata, ani každá šiesta, ani každá druhá. Vôbec nie je každá. Je jediná. Je jedinou udalosťou čistej nezriedenej lásky, podľa ktorej pribudol do môjho kalendára vlastný sviatok. Nezaspím. Je mi to jasné. Zajtra si dám predpísať lieky na spanie. Nebudem musieť' počítať sekundy. Deti prestanú v noci zomierať od hladu, Alica prestane na mňa myslieť.
    „Choďte sa poprechádzať," radí mi hlas v hlave.
    „Teraz, uprostred noci, v takej zime?" pýtam sa ho.
    „A čo má byť?“ čuduje sa. „S Alicou ste spávali v lese pod holým nebom," pripomenie mi.
    „Ale to bolo dávno, odvtedy som osprostel," hovorím. „Čo ak ma niekto prepadne?" protestujem.
    „Tak sa povozte autom po nočných uliciach," navrhne mi hlas.
    Každú sekundu zomrie na svete jeden človek pri autonehode ' vysvetľujem mu. ,Jednoducho sa mi zdá čudné len tak vstať z postele a vyraziť uprostred noci do ulíc."
    „Vybehnite von, dobre sa oblečte, vyfajčite zopár cigariet a prevetrajte si hlavu," pokračuje hlas. Väčšinou máva dobré nápady, mal by som mu dôverovať. Preto som nevyhľadal psychiatra. Nechcem, aby ma zbavil hlasu v hlave. Je to dobrý hlas s dobrými radami.
    Ešteže som si kúpil baranicu. Ktovie, koľko baraníc sa predá každú sekundu. Prejdem sa okolo domu. Večer bohato nasnežilo. Počujem vŕzgať sneh pod nohami. Je to príjemný zvuk. V panenskom snehu po mne ostávajú hlboké stopy. Také tie malé kroky pre človeka, ale veľké kroky pre ľudstvo, alebo skôr naopak. Som prvý človek pred barakom, ktorý kráča po čerstvo napadanom snehu. Teším sa z toho ako malé dieťa. Som proste prvý. Nikdy predtým som nebol v ničom prvý a nikdy som si nevšimol, aké krásne stopy som schopný vyryť do snehu. Čím som starší, tým viac milujem zimu. Nahé stromy, oku lahodiace čierne vrany, deti naobliekané vo vrstvách oblečenia ako tučné cibule. Nekončiace biele polia popri cestách na lyžovačku. Vôňa čaju. Zdá sa mi, že tak to má byť. Leto s vysokými teplotami je len povinný tréning na veľký žeravý trest, ktorý ľudstvo neminie. Zima je iná. Krásna a pravdivá. Bezstarostný mesačný svit milujúci biely sneh sa rozprestiera po duši, ktorá v tichej bielej zime rozkvitne pravdivejšie ako jarná lúka. Na chvíľu znehybniem v úprimnom očakávaní, že sa premením na vlka, aby som bol schopný prehovoriť k Mesiacu, zaspievať mu a spýtať sa ho, aké je to nedýchať, ako sa dá zaspať bez počítania. Viem, že len vlci a blázni ho môžu vyrušiť pri dohliadaní nad rotáciou Zeme. Ja nie som ani vlk, ani blázon. Obídem dom a vrátim sa k bráne, aby som si mohol zapáliť. Dosť fúka a je poriadna kosa. Mrzne mi tvár, a to je dobre, tak to má byť. Mráz zmrazí nepríjemné myšlienky, uchová moju hlavu čerstvú na ráno. Ráno všetky myšlienky rozmrazím a vyjem z nich len tie, to nezvyšujú cholesterol. Zapálim si cigaretu a vyrazím k lavičke pred domom. Dom je štrbavý, svieti sa len v niekoľkých oknách. Musím si zaobstarať bielu bundu a bielu baranicu. Stanem sa tak neviditeľným. To bude paráda. Zbavím lavičku snehu a sadnem si. Oproti mne stojí snehuliak. Hľadí na mňa dvoma čiernymi kameňmi. Nezodpovedá mojej predstave o snehuliakoch. Na to, že je produktom človeka, je málo pokorný, alebo čo. Namiesto rúk mu trčia zo snehovej gule dva konáre, ktoré zdvíha k nebu, akoby chcel spustiť  mexickú vlnu na hokeji. Znervózňuje ma. Vyzerá ako živý. I keď neviem, ako vyzerá živý snehuliak. Mám len taký pocit.
    ,Bacha naňho," povie mi hlas v hlave.
    ,Na koho?" opýtam sa.
    „Na toho snehuliaka," upozorní ma hlas.
    ,Prečo?" zisťujem. Hlas mlčí, akoby som mu odfúkol peľ z krídiel.
    „Nemáš cigu?" počujem odniekiaľ piskľavý hlas. Nie je to hlas v mojej hlave. Strasie ma. Rozhliadnem sa po okolí. Nikde nikoho.
    „Tak čo, máš jednu?" Opäť ten škrekľavý hlas. Znie ako zimný vietor, ktorý fúka do okien. Pozriem sa v šoku na snehuliaka.
    ,Kurva, ale by som si zapálil. Celý deň pozerám na tých fajčiarov, ako sú v pohode," neprestáva hlas. To nie je možné. Je to on. Snehuliak.
    ,Čo si tak ticho? Nebavíš sa s bielymi? Fašista!” zahučí snehuliak. So snehuliakom som sa ešte nikdy nerozprával. Môj strach sa mení na radosť. Je to predsa výnimočná udalosť. Čo sa mi môže stať? Nič. Prepichne ma mrkvou, ktorú má namiesto nosa?
    ,Naozaj chceš cigaretu?" opýtam sa snehuliaka.
    „Tak čo? Máš jednu aj pre mňa?' „ nedá pokoj snehuliak.
    „Nevieš, že každých desať sekúnd zomrie na svete jeden človek na rakovinu pľúc?" upozorňujem ho. „Vyzerám ako človek?" spýta sa drzo.
    „To nie, ale aj tak to nie je zdravé.”
    „Chlape, chlape, tak po prvé, nemám pľúca, a po druhé, diagnostikovali mi roztopenie. Ostávajú mi tak dva-tri týždne života. Takže navaľ jednu cigaretu.”
    „To ju mám akože priniesť k tebe?” pýtam sa trochu s obavami.
    „Nie. Dogúľam sa k tebe, ty idiot,” odpovedá nahnevane snehuliak.
    Čo ja viem? Co ak je to vraždiaci snehuliak? Hovoriaci snehuliak predsa musí byť vraždiaci snehuliak. Či existujú aj iné možnosti? Prečo hlas v hlave mlčí? Nech mi poradí. Mám vstať a ponúknuť' snehuliaka cigaretou? Priblížim sa k snehuliakovi asi tak na meter. Roztrasú sa mi kolená. Snehuliak na mňa gáni Čiernymi kameňmi, ktoré ani zďaleka nepôsobia priateľsky.
    „To snáď nemyslíš vážne? Ty sa fakt bojíš snehuliaka? Možno sa zmením na lavínu," smeje sa snehuliak. Trochu sa uvoľním. Priskočím k nemu. Vopchám cigaretu do snehovej gule, tesne pod mrkvový nos, a cúvnem o krok späť.
    „Tak vďaka. Ešte by si mi ju mohol aj pripáliť," povie rozumne snehuliak. Vytiahnem cigaretu zo snehuliaka a vložím si studený filter do úst. Zapaľovač vopchám do dlaní a na štvrtý pokus sa mi cigaretu podarí zapáliť. Párkrát si z nej potiahnem a strčím ju spať snehuliakovi pod mrkvu.
    „Škoda, že nemôžem vdychovať a vydychovať dym," konštatuje smutne snehuliak. „Asi sa na to fajčenie vyseriem, keď z toho nič nemám," lamentuje.
    Vrátim sa spať na lavičku. Nechcem byť pri ňom príliš blízko. Človek nikdy nevie. Z bundy si vytiahnem rukavice. Začalo ma oziabať. Pozerám na snehuliaka. Myšlienky mám zmrazené.
    „Sprosté konáre! To sú podľa teba ruky?! Ako môžem týmito niekoho uškrtiť?" zhúkne snehuliak ako v záchvate šialenstva.
    „Myslím, Že pre snehuliakov je prirodzené mať konáre namiesto rúk. Neviem, prečo ťa to trápi. Je to pre tvoj druh úplne normálne. Myslíš, že takú sliepku trápi, že nemá ruky?” snažím sa ho upokojiť.
    ,Ja nie som sliepka. Nemôžeš mi zohnať nejaké poriadne ruky?”
    ,A načo by ti boli?"
    ,Aby som mohol niekoho uškrtiť, keď ma vytočí. Alebo sa trochu sformovať, vylepšiť si tvar. Tie sprosté decká nevedia urobiť ani poriadnu snehovú guľu. Hen, ako vyzerám! Ako biele konské lajno,” sťažuje sa snehuliak a zlostne pokračuje: „Uškrtím tie decká, Čo ma takto nechutne vymodelovali!”
    Podla mňa vyzeráš v pohode. „Život je len o osobnom pocite,” pomáham mu vyrovnať sa so životom
    ,Nezdá sa vám čudné, že snehuliak, ktorý tu stojí len dva dni, má takú bohatú slovnú zásobu? Kde sa to naučil?” ozve sa konečne hlas v hlave.
    Čo tým myslíš?” pýtam sa hlasu a zároveň sledujem snehuliaka, ako na mňa zlovestne zíza čiernymi kameňmi.
    „Ja len, či ste si istý, že je to naozaj snehuliak?" pýta sa hlas v hlave a pokračuje: „Tri snehové gule na sebe, stoja tu len dva dni, snehová tabula rasa. Odkiaľ všecko vie?" pýta sa hlas.
    „Neviem, možno je to len vrodený inštinkt alebo niečo také. Odkiaľ vedia práve vyliahnuté korytnačky, že sa majú rozbehnúť do mora?” filozofujem. Hlas mlčí. Niekedy si myslím, že ma považuje za úplného idiota.
    „Čo ti vŕta hlavou?” opýta sa ma snehuliak.
          Ako je možné, že žiješ, vieš rozprávať a poznáš významy slov?“ vypočúvam ho.
          „Lebo som zo snehu," odpovie snehuliak.
           „Tomu nerozumiem.“
          „Ani nemôžeš.. Sneh vie viac ako ty. To ty nikdy nepochopíš.
           Pretože si len človek," vysvetľuje mi nezrozumiteľne snehuliak.

                                           …................................

    Snehuliak neprehovoril ani slovo. Kým som bol preč, jeho kamenný pohľad ešte viac skamenel. Predstúpil som pred neho a s víťazoslávnym úsmevom som vyčaroval z igelitky dve ruky.
    „Ty si sa kvôli mne vlámal do márnice?” opýtal sa s úžasom snehuliak. Do kamenných očí sa mu vrátil život.
    „Do Tesca,” odpovedám v eufórii. Obetovať sa pre niekoho je super. Cítim sa, akoby som bol práve vyhlásený za svätého.
    „Čo sú to vlastne za ruky?” vyzvedá snehuliak.
    „Normálne ruky. Presne ako ľudské," hovorím s neutíchajúcim nadšením, ktoré mi lahodne pulzuje celým telom.
    „Kurva, však to sú ruky z nejakej bábiky. Vyzerám ako sprostá hračka?! a pení snehuliak.
    „Buď rád, že máš aspoň niečo. Vieš čo som musel kvôli tebe absolvovať? ! v' kričím. Nadšenie zo mňa odrazu vyprchalo ako krátka prehánka nad dedinou.
    „To mi povedz, ako takýmito rukami niekoho uškrtím?” pýta sa ma ten biely nevďačník.
        „Nikoho škrtiť nebudeš. Preto som ti ruky nezháňal. Sľúb mi, že nikoho nebudeš škrtiť, inak ti tie ruky nedám.”
          „To ti ani nemusím sľubovať, s takýmito ručičkami neuškrtím ani hovno," hovorí mrzuto   snehuliak.
    „Mohol by si prejaviť viac radosti..“
    „Ja za to nemôžem, že som taký chladný,” povie oduto.
    Odstránim mu konáre. Z každej strany doňho vtlačím jednu umelú ruku. Ruky vytočím smerom hore, aby vyzeral, že sa z niečoho teší. Trochu odstúpim a pozriem naň. Pôsobí to čudne. Už to nie je snehuliak, ale nejaký čudný objekt, nejaké umenie. Vzbudzuje hrôzu.
    „Tak Čo? Ako vyzerám?" opýta sa snehuliak.
    „Celkom dobre,” klamem.
      „Otoč mi jednu ruku smerom dolu, prosím,” poprosí ma snehuliak. Chytím umelú ruku a otočím ju dolu. Ohnem umelý kĺb,  aby si mohol ruku opierať o snehový bok. Druhá ruka ostáva vztýčená k nebu.
    „Sieg heil!" zhúkne snehuliak a začne sa choro smiať.
    „Prestaň!” skríknem naňho.
    „Drž už hubu! Ľudia v noci spia! Zalez niekam do diery! Zavolám políciu, alebo zídem dolu a nakopem ťa!” ozve sa z niektorého okna.
    ,Si blázon,” poviem snehuliakovi.
    „Neviem, kto je tu blázon. Neviem, kto sa v noci rozpráva so snehuliakom a ešte mu aj daruje ruky z bábiky,” rehlí sa snehuliak.
    „Vieš čo? Dúfam, že sa budeš dlho a bolestivo roztápať. Prvýkrát v živote som sa vážne pre niekoho obetoval a na znak vďaky musím počúvať hajlovanie. Bola to chyba Seriem na teba! Počuješ ma?!” jačím naňho. Snehuliak nič. Mlčí ako snehuliak.
    Hej! Tak čo?! Tak čo, ty snehové monštrum?! Povedz kurva niečo!“ vrieskam z celého hrdla. Snehuliak mlčí.
    „Už som zavolal políciu! Fakt sa teším ráno do práce! Ďakujem za krásnu noc! Sviňa jedna!” ozve sa z okna.
    Hľadím rozzúrene na snehuliaka. Bezradne pred ním stojím ešte asi päť minút. Snehuliak mlčí. Milujem ticho, ale práve teraz ho neznášam. Tak prehovor konečne! Ticho. V diaľke vidím prichádzať policajné auto. Utekám k domu. Vybehnem po schodoch, vletím do bytu a silno tresnem dvermi. Na chodbe si sadnem na stoličku. Hlava mi ide prasknúť. Ťažko dýcham.
    ,Bolo vám co treba?" opýta sa ma hlas v hlave. Neodpovedám. Doľahla na mňa neznesiteľná úzkosť. Cítim sa hrozne, skľúčene, na odpadnutie. Aspoň nemusím počítať. Slzia mi oči. Som na dne.
    „Pane Bože!” ozve sa z izby prestrašený detský dievčenský hlas.
    Do hlavy mi vnikne vŕtačka, motorová píla, všetko náradie z Hornbachu sa ma pokúša rozmontovať.
    „Pane Bože, pane Bože, kde mám ruky?!” narieka hrôzostrašne detský hlas. Beznádejné a
    desivé výkriky sa ozývajú v celom byte. Stuhnem ako kus ľadu. Vzápätí dostávam do mozgu
    a do krvi dávku adrenalínu, prestávam omdlievať.
    „Kto mi zobral ruky?! Pane Bože, kde mám ruky?!” Začínam počítať. Počítam centy, ktoré som vyhodil za bábiku. Jeden cent, dva centy, tri centy, štyri centy, päť centov, niekto zomrel od hladu, šesť centov, sedem centov...
    „Kde mám ruky? Kde mám ruky? Pomoc! Je tu niekto? Prosím, pomôžte mi niekto!" vzlyká bezruká bába.

                                                                                                                                              (úryvok)
    Zobraziť všetko