• Pseudonym

    Paľo Oliva, Pavol Ušák-Oliva, Milo Juršičov, Ivo Martinovič, Mirko Hrázdecký, M. H. Kátlovský
  • Životopis autora

    Paľo Oliva, vlastným menom Pavol Ušák, sa narodil 16. novembra 1914 v Kátlovciach pri Trnave, kde vychodil ľudovú školu. V rokoch 1926 –
    Paľo Oliva, vlastným menom Pavol Ušák, sa narodil 16. novembra 1914 v Kátlovciach pri Trnave, kde vychodil ľudovú školu. V rokoch 1926 – 1934 študoval na Štátnom reálnom gymnáziu J. Hollého v Trnave. Tu od roku 1934 začal študovať katolícku teológiu. Ukončil ju v Spišskej Kapitule, kde ho 2. februára 1939 vysvätili za kňaza. Pol roka bol kaplánom vo Veličnej na Orave. Zvyšok života prežil v sanatóriách v Bratislave, Martine a v tatranskej Kvetnici, kde sa liečil na tuberkulózu. Zomrel na ňu 1. marca 1941. Pochovaný je na cintoríne v Poprade-Veľkej. V rodných Kátlovciach má pomník, na ktorom sú básnikove verše ako epitaf: „Zvoňte mi, zvonky, zvonky kvetov, / zvoňte zvonkami zo zlata, / oblaky tieňom minaretov, / pre oči, pre smrť, pre poetov, / diaľka je smútkom zaviata“.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Čierne kvietie (1934, bibliofília)
    • Oblaky (1939)
    • Tak umieral básnik Paľo Oliva (1942, ed. J. Silan a M. Šprinc)
    • Bozk pozná smútok úst (1991, výber, ed. Štefan Moravčík)
    • Tak umieral a žije Paľo Oliva (2) (2004, 1.vydanie, súborné dielo, ed. J. Pašteka)
    • Torzo literárneho diela (1) (2004, 1.vydanie, súborné dielo, ed. J. Pašteka)
  • Charakteristika tvorby

    Poézia Paľa Olivu sa zaraďuje k umeleckým vrcholom slovenskej katolíckej moderny. Najmä vo svojich začiatkoch sa tvorivo napája na podnety symbolizmu,

    Poézia Paľa Olivu sa zaraďuje k umeleckým vrcholom slovenskej katolíckej moderny. Najmä vo svojich začiatkoch sa tvorivo napája na podnety symbolizmu, neskôr výdatne čerpá z tvorivých variácií poetizmu s tendenciou k surrealistickej poetike. Osobitý rozmer dodáva tejto poézii wolkrovský závan a predtucha smrti zo strašnej tuberkulózy, ktorá sa v živote mladého 26-ročného básnika Olivu naplnila. Disonančné tóny smrti sa prekrývajú s túžbou žiť, naplniť sny a túžby, až nakoniec prechádzajú v tiché rozjímanie o pominuteľnosti a končia sa odovzdanosťou, kresťanskou nádejou vo večnosť. V prvej bibliofílnej zbierke Čierne kvietie (1934) mladý Oliva výrazne čerpá zo symbolizmu, básne sú poznačené kraskovským smútkom, samotou, kultom dolorizmu, nocou, kvílením a tajnou baladickosťou. Už v týchto začiatkoch sa objavujú základné znaky Olivovej poetiky: sémantika a symbolika zvukových konfigurácií; protikladné videnie ako znak jednoty všetkého (najmä protiklad svetla a tmy; bielej a čiernej farby) a náznaky neskoršieho prechodu k polytematickosti básnického textu. Knižným debutom básnika bola zbierka Oblaky, ktorá vyšla v roku 1939. Svedčí o výnimočnom básnickom talente mladého autora, niet v nej umeleckej bezradnosti a nechýba jej ani individuálna autorská osobitosť. Moderný tvar zvnútorňuje básnikova zakotvenosť v náboženskej istote, duchovný zápas smerujúci k transcendentnu. Jeho základom je princíp imanencie – básnikova vývinová línia, ktorá smeruje od konkrétneho k abstraktnému. Najvýraznejšie sa premieta v zobrazení lásky k žene a v obraze oblakov. Oba obrazy sa postupne v rámci básnikovej tvorby zvnútorňujú, sakralizujú. V línii bremondovských estetických ideálov, tzv. čistej poézie Olivove verše smerujú k hraniciam nevysloviteľnosti, k bytostnému jadru všetkej skutočnosti, t. j. k modlitbe, tiež k očisťovaniu poézie od mimoestetických zložiek. Olivova báseň sa buduje z bytostného zážitku, je variantom čistej poézie, smeruje k výraznej spirituálnosti, jasu, oslave i žalmickosti (najmä posledná časť Oblakov s názvom Modlitby). Netrpí na jednostrannosť (racionálnu či iracionálnu, konkrétnu či abstraktnú), protiklady smerujú k dialektickej jednote. Napriek zvýšenej iracionalite nebadať odklon od života a jeho hĺbkového poznania. Všetko snové či sakrálne vychádza zo svojho hmotného protikladu. Smeruje sa k jednote pozemského a nadzemského, večného a časného. V zbierke dominujú prírodné motívy (oblaky, kvety, vtáci), obraz Madony, Krista, vlasti, poézie, detstva, kresby, bolesti a smrti. Medzi charakteristické znaky Olivovho debutu patrí poetistická hravosť a snovosť, výrazová jemnosť, lyrizmus, melancholický ráz veršov, reflexívnosť, farebné kreovanie skutočnosti, pričom prevláda najmä biela farba a motív svetla. Prostriedkom farebného, imaginatívneho videnia mnohorakosti krásy, detskej bezstarostnosti a hravosti sa stáva variovaný obraz oblakov, ktorý postupne prechádza v sakrálne konotácie; stáva sa symbolom básnikovho života smerujúceho do večnosti. Dôležité postavenie má v celej zbierke zvýšená miera iracionality podporovaná snovou obraznosťou, cez ktorú presvitá básnikovo hľadanie stratených istôt (najmä detstva, mladosti spojenej s láskou a krásou) a potreba presahu do priestoru strateného raja a smerovanie k transcendentnu. Olivov sen má výrazný poetistický a spirituálny rozmer. Snové obrazy sa konkretizujú v intenciách poetizmu. V popredí je výtvarné zhmotňovanie sna na princípe rimbaudovsko-poetistickej kresby, chromatickosti a geometrickosti. Olivova „kresba“ sna sa konštituuje na základe kontrastu, chromatickom protiklade bielej a čiernej. Z geometrických výstavbových princípov prevažuje pri štruktúre obrazu sna metafora kruhu previazaná s detským snom, utrpením a blížiacou sa smrťou. Hľadanie vzťahov medzi snovými motívmi sa realizuje cez asociačnú a juxtapozičnú kompozíciu v kontexte apollinairovských podnetov. Apollinairovské a nezvalovské impulzy sa u Olivu premietajú v náhodnom radení obrazov, asociatívnom spomínaní s prvkami reflexívnosti a v snovom, rozprávkovom či exotickom pociťovaní autorského subjektu ako tuláka, pútnika, blázna či chlapca. V oblasti verša badať u Olivu postupný prechod od pravidelného sylabotonického verša cez jeho rytmické či sylabické uvoľňovanie až k voľným veršom s litanickou formou a rytmicko-syntaktickou konvergenciou. Z hľadiska zvukovej, významovej a obraznej výstavby Olivových básní sú významné časté a pôsobivé hláskové inštrumentácie, vnútorné rýmy, aliteračné hry s menami a vertikálne metafory. Obrazy – motívy sa výrazne asociujú práve prostredníctvom rýmu, ktorý je poetisticky uvoľnený v intervokálnych a koncových spoluhláskach rýmovky a má platnosť obrazu (vertikálnej metafory), často je mostom k mystike, spojeniu poézie, básnika s Bohom. Základnými indikátormi tendencií k surrealistickému básnickému rukopisu sú litanická forma a intonácia veršov, motivické prechody medzi spomienkami a vidinami, polytematickosť, nelogické striedanie a kumulácia obrazov podobná filmovým prestrihom.

    Monika Kekeliaková

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Nenogistá roze (2011, výber básní, Lotyšsko, prel. Dagnija Dreika a Uldis Bérzinš - s podporou Komisie SLOLIA LIC) 

  • Monografie a štúdie o autorovi

    Mám sa pomaly a teším sa dňom i čo sú chladné. Rudolf DILONG Jozefovi FELIXOVI. Rudolf DILONG Paľovi OLIVOVI, Paľo OLIVA Jankovi SILANOVI. (Litstové

    Mám sa pomaly a teším sa dňom i čo sú chladné. Rudolf DILONG Jozefovi FELIXOVI. Rudolf DILONG Paľovi OLIVOVI, Paľo OLIVA Jankovi SILANOVI. (Litstové tajomstvá a zápisky majstrov slova). In: Katolícke noviny, roč. 131, 17. 4. 2016, č. 15, s. 24.

    JUHÁSOVÁ, Jana: Litánie Paľa Olivu a Vojtecha Mihálika vo vzťahu k nadrealizmu. In: Verbum, roč. 30, 2009, č. 1, s. 75 – 93.

    POTANČOK, Adrián: Paľo Oliva: Torzo literárneho diela Tak umieral a žije Paľo Oliva (Náš tip). In: Knižná revue, roč. XV, 2. 3. 2005, č. 5, s. 1.

    PAŠTEKA, J.: Ľudský a literárny profil Paľa Olivu. (Mozaika informácií a citácií). In: Paľo Oliva (1). Torzo literárneho diela. Bratislava: Lúč, 2004, s. 13 – 38.

    PAŠTEKA, J.: Nezabúdanie na básnika. In: Paľo Oliva (2). Tak umieral a žije Paľo Oliva. Bratislava: Lúč, 2004, s. 11 – 22.

    PAŠTEKA, J.: Olivov autorský profil. In: Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny. Bratislava: Lúč, 2002, 223 – 228.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001, s. 485.

    ŠMATLÁK, S.: Podoby katolíckeho spiritualizmu v modernej poézii. In: Dejiny slovenskej literatúry II. 3. vyd. Bratislava: LIC, 2001, s. 339 – 340.

    SABOL, J.: Jazykovo-štylistické a motivické predpolie poetickej metódy P. U. Olivu. In: Verbum, roč. IX, 1998, č. 5, s. 300 – 309.

    HAMADA, M.: Skutočnosť a čistá poézia. (K problematike nášho medzivojnového modernizmu). In: Sizyfovský údel. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1994, s. 98 – 105.

    HOCHEL, I.: Pavol Ušák-Oliva: Bozk pozná smútok úst... In: Romboid, r. 25, č. 9, 1991, s. 50.

    MELICHER, J.: Poézia piráta krásy. In: Literárny týždenník, roč. IV, 1991, č. 4, s. 4.

    MOJÍK, I.: Pavol Ušák-Oliva: Bozk pozná smútok úst... In: Romboid, r. 25, č. 9, 1991, s. 51.

    MORAVČÍK, Š.: Siný márnotrat alebo A jedno vtáča smrteľne sa vznieslo. In: Literárny týždenník, r. 4, č. 9, 1991, s. 6.

    TURČÁNY, V.: Druhá fáza preberania podnetov z poetizmu. Rým Hlbinov, Olivov a Beniakov. In: Rým v slovenskej poézii. Bratislava: VEDA, 1975, s.  210 – 220.

    ŠMATLÁK, J. K.: Janko Silan a Mikuláš Šprinc: Tak umieral básnik Paľo Oliva. In: Kultúra, r. 14, 1942, č. 8 – 9, s. 398 – 399.

    SEDLÁK, J.: Za Pavlom Olivom. In: Elán, r. 11, 1941, č. 7, s. 14.

    CHORVÁTH, M.: Básne Paľa Olivu. In: Elán, r. 10, 1940, č. 6, s. 11.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Olivove básne, uložené v jedinej zbierke Oblaky a v časopisoch roztratených v rukopisoch, majú v sebe pôvab krehkej hry, lebo

    Olivove básne, uložené v jedinej zbierke Oblaky a v časopisoch roztratených v rukopisoch, majú v sebe pôvab krehkej hry, lebo sú plné neskutočnosti, vlastne nadskutočnosti, nadnesené a ľahké až tak, akoby neboli výsledkom skúsenosti a dobýjaného poznania, ale darom a snom. Ich metafora a litanická intonácia zosilňuje dojem detskej bezstarostnosti, hoci vpravde týkajú sa vecí prchavých a smutných, ako sú oblaky a všetko, čo sa dvíha a uniká nezadržateľne, čo sa mení v mihotavom skĺbení, čo sa básnik usiluje zachytiť do slova a do melódie, spestrenej nevtieravou, ale vypočítanou asonanciou.

    J. K. Šmálov

    (Olivu) charakterizovala originalita básnickej imaginácie (osobitne v titulnom cykle zbierky) i vnútorná istota pri tvarovaní básnickej reči – akoby ani nemusel hľadať slová do básne, pretože sama reč mu ponúkala tie najsprávnejšie výrazy pre to, čo chcel básňou vyjadriť. Takáto čistota základného sémantického gesta sprevádza Paľa Olivu, keď píše básne lyricky impresívne alebo „hravé“ (oddiel Hry a refrény), no aj vtedy, keď je tematicky veľmi vážny, pretože sa motivicky konkrétne dotýka smrti (oddiel Sestra smrť) alebo sústredene prechádza do polohy religióznej (záverečný oddiel Modlitby, kde cyklická báseň Madone patrí zrejme k najkrajším číslam slovenskej mariologickej poézie vôbec).

    Stanislav Šmatlák

    Olivovo spájanie poézie so snom a podvedomím prechádza vnútorným zrením autora v poetický nástroj metafyzického zážitku. Takto sa aj v sne presadzuje existenciálna skúsenosť básnika s Absolútnom, ktorú pomáha hlbšie interpretovať poznanie kontextu bremondovskej čistej poézie a kresťanskej mystiky s troma stupňami mystickej cesty. Konotačná sila obrazu sna sa v básnikovej tvorbe prehlbuje a nadobúda mystický rozmer okrem iného aj prítomnosťou motívu sna v rýme (vertikálnej metafore), ktorý svojou poetistickou uvoľnenosťou otvára priestory do mystiky a duchovného sveta. Olivovu obraznosť typologicky kvalifikuje ako snovú imagináciu viažucu sa k vode ako k jednému zo živlov, ktorý určuje špecifickosť autorovej poetiky. Nevšedne vyznieva spojenie „snového“ a „vodného“ sveta, ktorý je zastúpený motívom „mora“, „sĺz“ („Sen, ktorý kreslíš na more / samopaš mora more sĺz“) a „rosy“ (vo vertikálnej metafore „rosný – dosníš“). Paradigma vody s dôrazom na neustále plynutie, pominuteľnosť a premenu vhodne zapadá do konotačno-asociačného poľa hlavného obrazu celej Olivovej tvorby, ktorým sú „oblaky“ konotujúce „herakleitovskú premenlivosť vecí“, „ich nepomenovateľnosť“ (M. Chorváth); „veci prchavé a smutné“, „všetko, čo sa dvíha a uniká nezadržateľne“, „čo sa mení v mihotavom skĺbení, čo sa básnik usiluje zachytiť do slova a do melódie“ (J. K. Šmálov). Spolu s vodou a oblakmi nezadržateľne u Olivu uniká aj sen, ktorý sa s nimi významovo konfrontuje a prestupuje („Sen z vody odchádza... Sen z vody v oblakoch“).

    Monika Kekeliaková

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Čestné občianstvo TTSK /Trnavský samosprávny kraj/ In memoriam za mimoriadny prínos v duchovnej oblasti, publikačnej činnosti, významnú
    Čestné občianstvo TTSK /Trnavský samosprávny kraj/ In memoriam za mimoriadny prínos v duchovnej oblasti, publikačnej činnosti, významnú reprezentáciu kraj mimo regiónu a pri príležitosti 145. výročia úmrtia (2014)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    BOZK POZNÁ SMÚTOK ÚST... (úryvky z výberu)   DVE SLOVÁ   Som

    BOZK POZNÁ SMÚTOK ÚST... (úryvky z výberu)

     

    DVE SLOVÁ

     

    Som

                večer, keď slnko zašlo už,

                zrodené dieťa,

                z ktorého má byť muž.

     

    Som

                synom večera, noci,

                milovníkom oblakov nevídaných krás,

                milovníkom mora modrých vĺn,

                milovníkom búrky hukotu,

                milovníkom sveta, synom lásky k životu.

     

    Som

                ten, čo počúva život, jak rastie,

                myšlienky sýtim jeho krvou

                a hľadám šťastie.

     

    Mám

                srdce silné, železné sťa srdce zvona,

                srdce, čo nikdy nezastoná

                pod ťarchou života.

                Srdce mám i dušu tajomnú,

                dušu, ktorá do náručia pojme svety,

                dušu, idúcu žitiu v ústrety,

                dušu, ktorá sa teraz rodí,

                hej, v každej chvíli novou žiadosťou.

     

    Som a mám!

    Dušu! Srdce! A niekoľko slov.

     

     

    PERLY

     

    Zo srdca padajú slzy

    perly a bôle

     

    Perly sú vzácne a drahé

    perlami nebesá bývajú

    za noci posypané

     

    Len málo je tých

    šťastných

    čo v živote ulovia perly

    ktoré sú ďaleko

    vysoko

    hlboko

    v mori

     

    A mnohým ľuďom v hĺbke sŕdc

    čosi sťa perla horí

     

    Je moje srdce čaša plná lásky

    perál

    je moje srdce živá skyva bôľu

     

     

    RIEKA TEČIE

     

    dievčatko

    kúpim vám udicu

     

    na hlave apačka

    vo vode sivé oči

    a zlatá rybka v ruke

     

    bude to krásy

     

    bozkami rybárov

    budú vám kvitnúť vlasy

    a čelo ružovieť –

     

    vo vašej ruke bude rybka mrieť

     

    dievčatko

    do mojich očí

    do hlbín

    nehádžte udice

    horúcich pohľadov

     

    vonku je všetko studené exotické

    a moje srdce nemiluje

    chlad ľadov

    vy tuším neviete

    čo je to bolesť srdca

     

    pod vaším zrakom

    usmiateho decka

    rieka vždy tečie

     

    nad vodou umiera

    rybka

    srdce

    a vy neviete

     

     

    HVIEZDY A SMÚTOK

    (R. Dilongovi)

     

    Do prázdnej gondoly padali fialové výšky

    cez modré vlny neba prezrel len svätý Ján

    včera som miloval studený úsmev a smutné oči mníšky

    dnes pohľad upadá do prekliatych minút pre teba voyant

     

    Videl som cez hviezdy šiel tulák sveta a pekla vyhnanec

    tys` mal byť básnikom rudého vína v zlate kalicha

    keď raz sny rozbije vosková tôňa sviec

    pred zrakmi mladosť sklamaním jak žena zavzdychá

     

    Tak silno vidiny unavili a opojili krásou

    lež bolesť vecí z dvoch vĺn hrude strhla ťa jak z objatia víly

    i ja som ako chlapec blúdil tak za spásou

    a obaja sme brat môj snili snili

     

    Hľa detská túžba z ultrafarieb praská na hrane dní

    dievčatko smúti za tajomstvom rozbitej hrkálky

    do ružových bublín chcel si vliať smútok posledný

    a svety chlapca rozpadli sa smrteľne do diaľky

     

    Dve hviezdy skĺzli sa do lona zlatých kadier

    bozk pozná smútok úst a očných popolavých rias

    na Vege túžby omdlievajú na útesoch nádher

    a do dní láska ako hviezdami smútok do noci bozkal nás

     

     

    NEDEĽNÁ MEDITÁCIA

     

    Ach, to je kontrast, bôľ a rozkoš,

    tajomstvá hľadať taký mladý...

    – Včera si ešte bola decko,

    dnes vábia tvoje ženské vnady.

     

    Na modrý oblak môjho rúcha

    nevinnosť sadla v bielej superke.

    Bola si tiež raz spanilá

    s ľaliou v bielej sukienke.

     

    Dnes smutný som ti modlitbou

    spomienky vpísal v závoj ticha.

    Z úst kňaza slová zázračné

    padali práve do kalicha.

     

    Cez vôňu dymu prskal blikot sviec

    podobný ružovému vínu.

    Je pre mňa navždy stratený

    tvoj slastný bozk z ultramarínu.

     

    PÚTNICI

     

    Tuláci blázni a básnici

    si ako deti podávajú ruky

    Život je v nebesách a v pekle

    a uprostred sú muky

     

    Prečo ťa láska milujú

    keď dni sú smutné ako oblaky

    Sny básnikov

    prepadli pavučinou života

    a hlúpi čakajú na zázraky

     

    Žobráci menia sa v anjelov

    Do nehy našich pohľadov

    nevreže život oceľovú guľku

    Prišli sme na prelom

    duch

                slová

                            hmota

    a čakáme búrku

     

    Dnes krása ústi do tajomstiev

    do nekonečna zlaté vlny peľu

    O kráse sníva moja malá Henny

    a čaká na mňa ako na nedeľu

     

    Buď zbohom krása

    Krása detských čias už na bolesť sa mení

     

    Šli ľudia cez život a nevedeli žiť

    Básnici odišli do ríše hviezd

    Videl som Krista na rohu ulice

    pomáhal ľuďom kríž niesť

     

    Šli vo dne cez život a nevedeli žiť

    videl som až k temnu skrvavené prsty

    Jeden svet zúfania a vedľa je svet krásy

    Tuláci

                blázni

                            a deti

    a s nimi svätí zlatoústi

     

     

    NEZNÁMEJ

     

    Pozeráš ako z neba hviezda

    uniká úsmev v bubline

    Hľadáš ma – a ja hľadám teba

    dve oči horia vo víne

     

    Nepoznáš čaro jarných nocí

    prvý ťa raním bozkami

    Máj nebolí – si bez pomoci –

    nevinné oči omámi

     

    Olivy tkajú závoj z vône

    príď s rodiacim sa večerom

    Pôjdeme spolu do ich tône

    prvý raz opiješ sa snom

     

    Možno že budeš skutočnosťou

    ty neskutočná vidina

    Možno že je i láska cnosťou

    neznáma moja nevinná

     

     

    Z NOVÝCH CIEST

     

    Lipové kvety v tvojich očiach

    lupienky bozkom skrvavené

    Znie smútok v atlasových nociach

    usína motýľ unavene

     

    To boli chvíle na smrť krásne

    jak dievčie srdce ako rana

    jak deň keď úsmev hasne hasne

    – Buď zbohom láska oklamaná

     

    Jej slzy zbledli tichým slovom

    zaklial som nádej do jej mena

    Smrť vraždí piesne pod olovom

    – Buď zbohom láska nezrodená

     

    Videl som bolesť tvojho šťastia

    lodička do vĺn zakreslená

    Belasé vlny tvojho šťastia

    – Buď zbohom láska zaplašená

     

    Čierny lesk očí žiari šerom

    nevinné túžby tak sa boja

    Dva smútky píšem zlatým perom

    – Buď zbohom mŕtva láska moja

     

     

    OBLAKY

     

    Oblaky ako vrstvy nocí

    Oblaky ako rybie oči

    Oblaky ako v hĺbke dolu v mori

    Oblaky smútok mŕtvy živý chorý

    Oblaky ako prázdno v kalichu

    Oblaky v kvetoch ženy pre pýchu

    Oblaky ako vrstvy nocí

    Oblaky ako rybie oči

     

    Oblaky ako mŕtve dlane

    Oblaky prvé požehnanie

    Oblaky ako úsmev Jezuliatka

    Oblaky v hrobe láska križovatka

    Oblaky ako cez sklo ústa krv

    Oblaky v hriechu ktorý uhranul

    Oblaky ako mŕtve dlane

    Oblaky prvé požehnanie

     

     

    OBLAKY INÉ

     

    Oblaky iné oči v dažďoch

    Jej závoj nepochopiteľne belasý

    Jej závoj nerozoznať pre vlasy

    A v žltých kvetoch pozdrav Indiánky

    Kolibrík skrýva v očiach modré vánky

    Oblaky iné iné vzdychy na vlnách

    Prízraky noci úsmev a tvoj strach

     

    Raz boli vlny presýtené svetlom mesiaca

    Jej tvár tá istá večne a večne sa meniaca

    Oblaky iné svetlá na oltári

    Videl som všetky v tvojej tvári

    A ruka v tajomstvách v mlčaní skrvavených slov

    Oblaky na očiach oblaky nedosnených snov

    Ty sladká nad vodou ty sladká v siedmich ranách

    Keď oči klarisiek menia sa láskou na nach

    Oblaky iné na oltári

    Oblaky v svätožiari

     

    Dnes sa len oči modlia k Tebe Pani mája

    Tie oči nezaplačú a smútok nezataja

    Oblaky iné iné zore

    Môj pohľad premenený v kamélie

    Krv steká po ruke to z konválie

    Na štóle vidíš ju zas v novej premene

    Nás nikto nevolá neznámych po mene

    Dnes večer Madone dám svoje oči choré

    Oblaky iné iné zore

     

     

    ZO SNA

     

    Belasý závoj mizne, mizne

    na tvojich očiach, v oblakoch.

    Rád som ťa mával cez dni žízne,

    keď som raz sníval o vtákoch.

     

    O vtákoch, ktorí nespievali,

    na zlatých vetvách sedeli.

    O vtákoch, ktorí odlietali

    cez šesť dní vždy až k nedeli.

     

    O vtákoch, ktorí mreli láskou

    k betlehemskému Dieťaťu.

    O vtákoch, ktorí padli láskou

    na polnoc hviezdou preťatú.

     

    Na tvoje dlane, k nohám Panny –

    úsmev sa vlní do očí.

    Nesplaší vtákov úsvit ranný

    v dozrievajúcom ovocí.

     

    Nesplaší vtákov pohyb ruky,

    ten pohyb krehký ako sen;

    keď dozrel v prvé sladké muky,

    ktoré som spieval do sosien.

     

    Keď som raz rád mal túžbou čistou

    panenské oči Madony,

    keď som raz celý chcel byť Kristov,

    zvonili slzy a zvony...

     

    Až zvuky praskli, ach, tí vtáci,

    sny vždycky, vždycky oklamú.

    Čakám vás, dobrodružní hráči:

    do noci ísť jak do chrámu.

     

     

    VLNY

     

    Vlny sú zelené úsmevy zelenkasté

    Propeler preváža nepoškvrnené šťastie

    Škoda že ručníček odplával dolu vodou

    Cigánka neveští neurčíš osud z bodov

    Línie stratené tu stopy neni neni

    Zakývam rybárom čo lovia v temnom snení

    Zakývam havranom diaľkam a bledým pannám

    Už kotvy dvíhajú slzy a hudba hrá nám

    A hlas vĺn šelestí a hlas vĺn láme šťastie

    Škoda je zabúdať na prvé jarné dažde

    Škoda že ručníček odplával dolu vodou

    Už nám nik nekýva z odchodov do príchodov

    A hlas vĺn šelestí a hlas vĺn dolu dolu

    Ty ruky vystieraš a nemožno ísť spolu

    A hlas vĺn šelestí a hlas vĺn šumí v kole

    Keď hľadíš do nebies ako kríž na kostole

    A prázdno po hviezdach neskláňaš čelo k ústam

    A ticho zmnožené keď mizne cesta pustá

    A hlas vĺn šelestí a hlas vĺn v lone noci

    Kamenná krehkosť vĺn poraní tvoje oči

     

     

    ZVONKY

     

    Zvoňte mi zvonky zvonky kvetov

    Zvoňte mi zvukmi zo zlata

    Oblakmi tieňom minaretov

    Pre oči pre smrť pre poetov

    Diaľka je striebrom zaviata

     

    Zvoňte mi zvonky z očí tajov

    Nad vodou ruky smiech a žiaľ

    Námorník zo severných krajov

    Pokloniť chcel sa pred tiarou

    Žiaľ morom nesie stuha skál

     

    Zvoňte mi zvonky čipky biele

    Rackovia v hladkom lone vĺn

    Ostaň mi v dlaniach do nedele

    Vták z juhu bo máš srdce vrelé

    V opojnej piesni mladých žĺn

     

    Zvoňte mi zvonky pádom listov

    Chorálom farieb v jeseni

    Pod listom stopa cestou hmlistou

    Zvoňte mi zvonky cengot listov

    Na oknách pohľad zasnený

     

    Zvoňte mi zvonky zvonky kvetov

    Zvoňte mi zvukmi zo zlata

    Oblakmi tieňom minaretov

    Pre oči pre smrť pre poetov

    Diaľka je smútkom zaviata

     

     

    Z NÁRUČIA SMRTI

     

    I

     

    Až zase stratím tvoje oči,

    jarné vody –

    zelené vody v kalných očiach

    bez podoby.

     

    Nad hrobom vystri ruku, Pani Noci:

    kvapky krvi,

    zotreté z tváre krídlom cikád,

    v ústach drvím.

     

    V stretnutí s tvojím chladným smiechom

    trikrát denne:

    ružové, modré, čierne, biele

    kvapky jemné – – –

     

    Až zase stratím tvoje oči

    – všetky vraždia –

    vrátené smútky sivých vtákov,

    rytmus dažďa –

     

    Ty kľačíš v slzách, mati drahá,

    uzlík biedy.

    Možno že hviezdy rozbolené

    rodia jedy.

     

    Možno že okná, noc a Léthé,

    bledé svetlá

    a mliečne oči s bledou tvárou

    ryba stretla.

     

    Aby sa ruky nerozpadli bôľom

    – tvoje ruky.

    Pobozkáš mŕtve oči pod popolom:

    muky, muky.

     

     

    II

     

    Na južné nebo každý spomína:

    dážď, vlaky, cigán, okno hviezd.

    Oči sú mŕtve ako vlani, Marína,

    a v Mliečnej ceste usnú na povesť.

    Oči sú mŕtve ako vlani vlna smiechu.

    Loď odišla a nesie v hrobe noc a viechu.

     

    Z náručia smrti už sa nevrátiš

    – pre obraz smutnej ženy v očiach krv.

    Má čierne kruhy v rukách sĺz,

    má viečka z dúhy v smútku bŕv.

    Belasé tiene v raketových hrách

    prebodli ľady na prsiach,

    aby si nemyslel na rany Panny Márie,

    keď kropia krvou kostru prstov,

    ktorá zabije.

     

    Oči sú mŕtve ako vlani

    v spomínaní.

     

    Videl si v Plese tvár a hotel Grand,

    dnes zabili ho biele cesty.

    Videl si v Plese dieťa pod hotelom Grand

    – čašníci majú smútok v srdci vesty.

     

    Z náručia smrti už sa nevrátiš.

    Sen, spomienka a kríž.

     

    Oči sú mŕtve ako vlani – búvaj, dieťa.

    Pod sochou z kameňa, strážené ovečkami,

    presýpa cez dlaň chichot čajok,

    v lodičke z papiera s anjelom sami, sami.

     

    Keby tie zvony nezvonili – – –

    a v kalnej vode vlhké vlny líc

    predčasne valia sa do mora,

    nepozdravia ťa, limbora.

     

    Keby tie zvony nezvonili – – –

    ach, tvoja slza – moja dlaň chorá...

    Na dlažbe svetlá 12 bili,

    už nerozkvitneš, limbora.

     

    Oči sú mŕtve ako vlani

    v dievčej dlani.

     

    Na južné nebo každý spomína:

    kríž nad potokom, jar, nuž zbohom buď.

    Oči sú mŕtve ako vlani, Marína – – –

    Smutne smúť.

     

     

    FRAGMENT

     

    Povedzte, ktorým smerom idú vlaky,

    povedzte, ktoré vlaky idú nad oblaky?

     

    Povedzte, kam odnesie víchor unavených vtákov,

    povedzte, kde sa končí odysea vrakov?

     

    Povedzte, kam zapadne hviezda, keď je všetko biele,

    povedzte, ako ďaleko je od nedele do nedele?

     

    Povedzte, prečo v noci smrť mi siaha na hrdlo,

    povedzte, prečo v srdci s krvou niekoľko slov zatvrdlo?

     

    Povedzte, prečo tento pozdrav nedopíšem,

    povedzte, prečo smrť nám vlieva do sŕdc farbu višieň?

     

    Povedzte, prečo nikdy nevrátia sa lanské snehy.

    – Zbohom, môj slávik krutosti a nehy!

     

    Povedzte, prečo v lúčení sa podobáme kvetom,

    povedzte, prečo južní vtáci zaplakali pred odletom?

     

    Povedzte, prečo kvety vädnú – aj na oltári božom?

     

     

    VERŠ Z VLAKU

     

    Vrátiť sa k tebe, žitné pole,

    dlaň tvoju bozkať, rodná zem,

    pohladiť zrakom zrná holé,

    tvár čiernu v slnka odraze...

     

    Boh vám pomáhaj, sedliaci,

    ach, tento život – úsmev diev.

    Žiť s vami v letnom mesiaci

    znamená iba spev a spev.

     

    Kto vlial to zlato do klasov,

    do ťažkých klasov pšenice?

    Nad touto Božou montážou

    úžasom stoja zrenice.

     

    Rád pozdravím ťa, krížov rad,

    kríže sú vzdychy z milosti.

    Hrabáčky prišli pozbierať

    spomienky svojich radostí.

     

    Kde ste, vy letné večery,

    náručie plné obilia?

    Nesadne úsmev na pery.

    Ty – lastovička – mohyla.

     

     

    TIE OČI

     

    Tie oči v zlatých farbách západu

    Tie oči v ktorých riešiš záhadu

    Tie oči v kalných jamách po daždi

    Tie oči ktoré smútok nevraždí

    Tie oči dobré ako Františkove

    Tie oči ako chladný mesiac v nove

    Tie oči bez sĺz s láskou nehľadaj

    Tie oči kam sa nenavráti máj

    Tie oči svetlá bludíc zapadlých

    Tie oči potopené v tvárach mdlých

    Tie oči striebro mušľa v mori hrôz

    Tie oči ústa na ne neprilož

    Tie oči odblesk srdca siedmich rán

    Tie oči kam sa s nimi zadívam

     

    Tie oči tvoje oči mojich sĺz

    Tie oči ktoré neuvidíš už

    Tie oči ako krvou podliate

    Tie oči perly v čiernom ornáte

    Tie oči mŕtvych kvetín bez rosy

    Tie oči ktorými len kňaz prosí

    Tie oči tichá pieseň slávika

    Tie oči smrť si na ne navyká

    Tie oči kto to z dávna lká a lká

    Tie oči Zbohom Ty a Rusalka

     

     

    SESTRA SMRŤ

     

    Z noci si prišla, z neznáma a z dávna

    a s rannou rosou do očí mi padáš.

    Komu si ešte bledou rukou mávla

    a čože u mňa v týchto mukách hľadáš?

    Len srdce.

     

    V kvetinách rastieš, hynieš v žltom liste.

    Tvár tvoju som si vkreslil na valašku.

    Sen oklamal nás. Jedno je dnes isté:

    Žobrácke oči hľadajú len lásku.

    Len srdce.

     

    Kde som ťa videl? V očiach divej zveri?

    V ševele smutnej vŕby nad potokom?

    Vieš, ešte aj dnes rozprávkam sa verí.

    Raz sa ti poddám. Kto zostane sokom?

    Len srdce.

     

    Dívaj sa, dívaj... Vták hovorí ku mne.

    Kto naučil ťa tejto rajskej reči?

    Máš za rozumné tvory nerozumné.

    V akom si asi našla nebezpečí

    ich srdce?

     

    Dívaj sa, dívaj... Ruky moje chladnú

    a mapa smrti na dlaniach mi kvitne.

    Ach, choroby, tie zradné! Život kradnú.

    Čo počúvaš v tom skrvavenom rytme?

    Len srdce.

     

    Slzu máš v oku. Ústa moje stíchli.

    Loď so zlatom sa potopila zrána.

    Pramene krásy ako mušľa vyschli.

    Ty čakáš – i zem rodná, požehnaná –

    na srdce.

     

    Oči ma bolia. Oči moje hasnú.

    Mať všetko v nich a všetko nimi strácať.

    Zomierať. Kresliť budúcnosť si krásnu.

    Účtovať. Komu ešte dlhy splácať?

    Len srdcu.

     

    Tak nelúčme sa. Kvet uvädne bez slov.

    Verná jak stigma posvätným rukám.

    Noc, tma a láska. Nehýb, nehýb veslom.

    Nám kukučka už pieseň nezakuká

    o srdci.

    Zobraziť všetko