• Životopis autora

    Pavol Branko sa narodil 27. apríla 1921. V roku 1932 – 40 absolvoval gymnázium v Bratislave, kde potom študoval strojárstvo na Slov. vysokej škole

    Pavol Branko sa narodil 27. apríla 1921. V roku 1932 – 40 absolvoval gymnázium v Bratislave, kde potom študoval strojárstvo na Slov. vysokej škole technickej (2 semestre). Po prechodných zamestnaniach r. 1942 – 45 politický väzeň, 1945 – 56 bol prekladateľom v slobodnom povolaní a vo vydavateľstve Pravda, 1957 – 69 redaktor časopisu Film a divadlo, od 1970 filmový historik v Slov. filmovom ústave v Bratislave. Nestor filmovej kritiky, publicista, historik a novinár.  Po r. 1945 sa sústavne venoval prekladateľskej činnosti, z angličtiny preložil hlavne diela J. Londona (Bielý Tesák, Volanie divočiny, Elam Ohnivák, Morský vlk a i.), z ruštiny prózy L. Leonova, A. S. Serafimoviča, A. N. Tolstého, M. Gorkého a i. K viacerým prekladom napísal štúdie a doslovy, venoval sa aj teoretickým otázkam a kritike prekladu. Je autorom viacerých esejí o slovenčine, v roku 2015 vo veku 94 rokov mu vyšla kniha esejí Úskalia a slasti jazyka.

     

     

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Odborná literatúra

    Publicistika

  • Literárna tvorba - preklad

    Po r. 1945 sa sústavne venoval prekladateľskej činnosti, z angličtiny preložil hlavne diela J. Londona ( Bielý Tesák, Volanie divočiny, Elam Ohnivák, Morský vlk
    Po r. 1945 sa sústavne venoval prekladateľskej činnosti, z angličtiny preložil hlavne diela J. Londona (Bielý Tesák, Volanie divočiny, Elam Ohnivák, Morský vlk a i.), z ruštiny póozy L. Leonova, A. S. Serafimoviča, A. N. Tolstého, M. Gorkého a i. K viacerým prekladom napísal štúdie a doslovy, venoval sa aj teoretickým otázkam a kritike prekladu.
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    FARKAŠOVÁ, Etela: Aby sme sa nebáli myslieť samostatne. Iris Kopcsayová – Pavel Branko: Ráno sa zobudím, a nie som mŕtvy. Rozhovory o láske a
    FARKAŠOVÁ, Etela: Aby sme sa nebáli myslieť samostatne. Iris Kopcsayová – Pavel Branko: Ráno sa zobudím, a nie som mŕtvy. Rozhovory o láske a sexe, o bohu a smrti, ale aj o Trumpovi a populačnej explózii. (Recenzia). In: Literárny týždenník, roč. XXX, 20. 9. 2017, č. 31 – 32, s. 13.

    SVETOŇ, Ľuboš: Pavel Branko: Úskalia a slasti jazyka. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 12, s. 127 – 130.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Pavel Branko pôsobí v kutlúre ako živý viacfázový generátor. Knižne vydáva svoje eseje. (Krst knihy, Kino Lumiére, Bratislava). In: Sme, roč. 23, 16. 12. 2015, č. 290, s. 16.

    JAREŠ, Michal: Pavel Branko: Úklady jazyka. /pan(o)ptikum/. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 9 – 10, s. 201 – 102.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    „Je pre mňa ,živým viacfázovým generátom’,... Zvuková asociácia mi umožňuje posunúť chápanie slovného spojenia
    „Je pre mňa ,živým viacfázovým generátom’,... Zvuková asociácia mi umožňuje posunúť chápanie slovného spojenia viacfázový generátor – v súkromnej reči si ním označujem človeka, ktorý je medzigeneračným, viacgeneračným prienikom. Naznačené uvažovanie, vnímanie jazyka, myslím, nás oboch spája. Slová ako otvorená možnosť významu. I keď Pavel na niektorých významnoch pevne trvá. Ja som väčšmi do vetra. V tom sa zasa líšime.”
    Inge Hrubaničová
    (Andrejčáková, Eva: Pavel Branko pôsobí v kultúre ako živý viacfázový generátor.
     In: Sme, roč. 23, 16. 12. 2015, č. 290, s. 16)
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    1997 Čestný doktorát VŠMU 2000 Prémia SFZ, ÚSTT, LFSR za zborník. Straty a nálezy 1948 – 98. 2000 Zlatá kamera 9. MFF
    1997 Čestný doktorát VŠMU

    2000 Prémia SFZ, ÚSTT, LFSR za zborník. Straty a nálezy 1948 – 98.

    2000 Zlatá kamera 9. MFF Artfilm.
            Pamätná listina predsedu vlády k udeleniu Zlatej kamery
            Cena slovenskej filmovej kritiky za Straty a nálezy 1948 – 98.

    2007 Cena Slnko v sieti za celoživotné dielo.

    2015 Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne celoživotné zásluhy o rozvoj slovenskej kultúry, osobitne v oblasti filmovej kritiky a publicistiky – štátne vyznamenanie prezidenta A. Kisku.
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Ukážka z knihy rozhovorov s Iris Kopcsayovou Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy   Na cestu   Kniha rozhovorov je už z povahy veci spoločným
    Ukážka z knihy rozhovorov s Iris Kopcsayovou Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy
     
    Na cestu
     
    Kniha rozhovorov je už z povahy veci spoločným dielom. V tomto prípade je však otcom aj matkou myšlienky napísať a vydať knihu na témy, ktorých som mal roky plnú hlavu, Iris. Novinovo som v tom smere publikoval dosť, neraz v dvojzáprahu s ňou, ale aj s inými partnermi alebo samostatne. Nápad vydať niečo také knižne mi však nikdy nezišiel na um. Neveril som, že by som jednotlivé témy dokázal spojiť do uceleného súboru, no najmä som neveril, že by som zo svojho brlohu našiel na takú knihu vydavateľa. To až Iris, ktorá sa v mediálnom prostredí zjavne cíti ako ryba vo vode, získala pre tento nápad vydavateľa a s týmto tromfom v ruke ma presvedčila o dvoch veciach – jednak že takýto súbor úvah sa dá skoncipovať tak, aby mal hlavu a pätu ako celok, a jednak, že o takto profilovanú knihu bude záujem. Napokon, prečo by vydavateľ vydával knihu, pri ktorej by nepredpokladal čitateľský záujem?
    Iris uverejnila o mne už roku 2007 obsiahly článok, ktorý sa stretol so značným ohlasom, a postupne aj niekoľko rozhovorov na témy, s ktorými sama prišla a ja som si až vtedy uvedomil, ako veľmi ma to ženie vysloviť sa k nim. Diktát politickej korektnosti a striktnosť, s akou sa presadzoval a presadzuje, ma predsa dávno štval. Je prejavom toho, ako sa každý ideologicky podfarbený systém zosunie do extrémov, ktoré ho vnútorne podmínovávajú v duchu Ezopovej bájky o tom, čo je na svete najlepšie a čo najhoršie. V oboch prípadoch to Ezopovi vychádza na jedno – jazyk. Múdry ten muž to však iste myslel metaforicky, lebo dichotómii, že to najlepšie môže byť zároveň aj najhorším, sa v našom živote nevyhne nič, takže Ezopova čertom podšitá múdrosť sa vzťahuje na všetko, nie iba na jazyk.
    Celkom rovnako sa to má s ľudskoprávnymi prikázaniami, kde si človek v slepých uličkách prednosti práv jednotlivca či menšiny oproti životným záujmom ľudstva pripadá prenesený do dilemy múdrej dievčiny z rozprávky bratov Grimmovcov: Nesmieš prísť nahá ani oblečená, nesmieš prísť peši ani na voze, nesmieš sa doviezť po ceste ani mimo nej. Nuž práve tieto slepé uličky, sprevádzané stopercentnou tabuizáciou populačnej explózie ako najväčšieho ohrozenia trvalého prežitia ľudstva, ma na dnešnej scéne tzv. demokratickej politiky čoraz väčšmi rozhorčujú, hoci by mi v mojom veku mohli byť šumafuk. Ak nie sú, teda len preto, že sa necítim byť iba starcom nad hrobom, ale aj ohnivom generačnej reťaze osídľovania jedinečnej planéty Zem, ktorú si ľudstvo od čias presunu ťažiska zo spoločenstva na jednotlivca čoraz rýchlejším tempom drancuje.
    Pravda, Iris nastolila aj iné, zdanlivo večnejšie témy, ktoré sa kontroverznými na prvý pohľad ani nezdajú – pokiaľ im nesiahneme hlbšie na zúbok. Tak prišli na pretras na jednej strane témy filozofické, na druhej osobné až intímne, v nich sa však tiež môžu zrkadliť úskalia, ktorých konkrétna podoba prípadne osloví aj iných a rozvíri usadeniny v ich duši. Rozhodne sme sa nedržali vychodených chodníčkov, takže – aspoň dúfam – neponúkame otrepané pravdy, skôr vychádzame z myšlienkových výbojov celých dejín. Minulosť totiž nie je iba čosi prekonané, ale nesie v sebe aj múdrosti, ktoré ľudstvo na ceste k dnešnej konzumizmom posadnutej spoločnosti opustilo, zabudlo, odhodilo a už ani nevie, že niektoré z týchto hodnôt bývali kedysi živé a morálne nosné. Ba nejedna z nich ani nie je až taká prekonaná, ako sa konzumistickej molekule pretechnizovaného sveta, opantanej pavučinami sociálnych sietí do zvláštneho druhu multiosamelosti v dave, v jej pýche môže zdať.
    Niektoré z týchto myšlienok ma pálili dávno a vyjadroval som sa k nim, odkedy som sa spod normalizačných duchovných mreží znova vynoril na povrch. Iné, ktoré som pokladal za pevne sformulované, si odpočívali kdesi hlboko a necítil som potrebu vracať sa k nim. Iniciatíva Iris ich aktualizovala, nútila domýšľať, hľadať argumenty, doformulovávať. Tak vznikla malá neencyklopédia úvah na nadčasové i aktuálne témy. Pri tých aktuálnych treba však brať do úvahy časové dimenzie, lebo dejiny sa dnes rútia nevídaným-neslýchaným tempom a čo zjari 2016 mohlo ešte vyzerať ako zásah do čierneho, dnes môže pôsobiť ako čajíček. No aktuality sa síce menia, ale kľúčové terče mojich polemík sa, čertužiaľ, takmer nehýbu z miesta, hoci mňa by veľmi tešilo, keby ma vývin presvedčil, že nemám pravdu. Vývin sa k tomu však veľmi nemá.
    Ďakujem, Iris, že ste ma primäli priviesť spolu s vami túto knihu na svet. Bez vás by tu nebola nielen kniha, ale ani myšlienka napísať ju. Ďakujem svojej žene Emílii, lebo bez jej obetavosti a podpory by neprišla na svet nielen táto kniha, ale ani všetky predošlé. Ďakujem vydavateľstvu Marenčin PT, že v spolupráci so SFÚ došlo k záveru, že takú knihu hodno vydať, a to iba na základe krátkej ukážky. Ďakujem tým, ktorí si z mojich podnetov a názorov niečo odnesú, aj tým, čo sa do mňa obujú, ako sa opovažujem spochybňovať nespochybniteľné. Pritom zásadu O všetkom treba pochybovať ako prazáklad kritického myslenia vyslovil už Aristoteles. Najviac by ma však škrelo, keby naša kniha neobstála zoči-voči biblickému: Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci ani studený, vypľúvam ťa z úst (Zjavenie Jána 3/15-16).
     
    Pavel Branko
     
     
     
    O bohu
     
    Načo dokazovať, že boh neexistuje?
     
    Nikdy ste neverili v boha? Nenapadlo vám, že existuje?
    Čoby nie. Narodil som sa ako evanjelik, lebo moja mama bola pravoslávna a nechcela si môjho otca vziať ako Žida. A on zas nechcel prijať pravoslávnu vieru, lebo sa nechystal zostať v Rusku. Od svojho jedenásteho až do šestnásteho, ba možno až osemnásteho roku som bol sám horlivým vyznávačom Nového zákona a nedeľu čo nedeľu som chodil na evanjelické bohoslužby. A bez ohľadu na vieru, Ježiša stále obdivujem. Pravda, bez mytologických nánosov. Pre mňa je to podnes obrovská postava svetových dejín, aj keď Josephus Flavius o ňom nič nepíše, takže až taká významná postava to vo svojej dobe zrejme nebola. Významnou ju urobili až jej nasledovníci.
    Existenciu Ježiša teda nespochybňujete?
    V tradovanom podaní sa jeho existencia javí sporná. Takýchto kazateľov bolo vtedy v židovstve viac. Bola taká doba, dejiny sa prorokmi a hlásateľmi právd len tak hemžili. Veď kto boli proroci? Kritici spoločnosti.
    Takže Ježiš bol len jeden z nich?
    Asi áno. Ťažko povedať, koľko historickej pravdy je na jeho príbehu, pretože v tej dobe sa dejiny nehemžili len prorokmi, ale aj zázrakmi. Jeho tradovaný život sa zázrakom začína už pred životom a zázrakom sa aj končí.
    Neveríte v nepoškvrnené počatie?
    Vy azda áno? Veď je to typická legenda. Na ilustráciu si vezmime, čo u nás jánošíkovská legenda navešala na historicky doložený predobraz zbojníka. Zároveň je nepoškvrnené počatie prejavom dobového patriarchátu, keď žena bola iba najlepším priateľom človeka.
    Takže legenda o nepoškvrnenom počatí podľa vás vznikla preto, aby postava Ježiša nebola znečistená sexom?
    Už touto formuláciou ste vyslovili čosi charakteristické: znečistená. K sexu sa kultúry stavali rozlične. Starogrécka a starorímska, ale aj staroindická kultúra liberálne, v porovnaní s tým židovská, ako vidíme zo Starého zákona, puritánsky. To sa premietlo aj do kresťanskej mytológie. Ženy neboli v antickej kultúre až také podradné tvory, podradné boli v židovskej a v arabskej kultúre, o ázijskej ani nehovoriac. V tomto zmysle syn boží nesmie byť znečistený niečím takým ako je sex. Neprijímal som teda Bibliu aj s chlpmi a so zázrakmi, čo sa Ježišovi a udalostiam okolo jeho života a smrti pripisujú. Napokon, zázraky nerobil iba Ježiš, zázraky sa vtedy diali ako na bežiacom páse, a vôbec nie iba u Židov. Napokon, pre nemalú časť ľudstva sa dejú dodnes, hoci už nie ako na bežiacom páse. Katolícka cirkev pestuje zázrakológiu ako jednu zo svojich inštitucionálnych úloh.
    Ako sa teda dejú dnes?
    Ako sú definované a potom aj uznávané v katolíckej cirkvi, to sa asi dá nájsť na príslušných internetových stránkach. Ja však mám na mysli iné. V Indii vraj aj dnes nájdete majstrov, ktorí hodia povraz do výšky, ten tam ostane visieť a oni po ňom vylezú a stratia sa. Mňa sa nepýtajte, ako to robia, ale je to vraj doložené. Mohol by to byť výsledok masovej hypnózy, ktorá zasiahne všetkých prítomných bez výnimky, ale ak to tak je, neprekračuje taká schopnosť hranice normality? Moderní kúzelníci-eskamotéri takisto dokážu predvádzať kúzla hraničiace so zázrakom, ale to je zas cech iluzionistov, ktorí ovládajú techniky manipulácie s ľudským vedomím a vedia vyvolávať masové hypnózy či až hystériu, prípadne vedia byť rýchlejší než ľudský zrak.
    Keď sa však jogín v behu extaticky vznáša ako vták celé dni bez oddychu alebo sa dá na dva dni pochovať, a potom ho vykopú živého, to už nepatrí do sféry eskamotáže. Ľudské telo a myseľ majú v sebe zrejme obrovské neprebádané rezervy, ku ktorým európska civilizácia, od čias francúzskych encyklopedistov stavajúca predovšetkým na racionalite a poznateľnosti sveta, nie vždy vie preniknúť. Kým niektoré kultúry, respektíve zasvätenci v nich, vedia čosi z tých rezerv aktivovať. Klasickej európskej mentalite neostáva iné, než takzvané nevysvetliteľné úkazy skrátka brať na vedomie ako zatiaľ nevysvetlené, a ďalej sa pokúšať odhaliť ich tajomstvo. A držať sa pri tom axiómy, že nič nie je zázrak, lebo zákony prírody – na rozdiel od tých ľudských – nepoznajú výnimky. Ibaže o nich všetkých nevieme.
    Myslíte si, že Ježiš bol len jedným z mnohých, ktorí robili zázraky, ale vďaka jeho charizme túto postavu ľudia dodnes uctievajú?
    Rozhodne sa vtedy v židovstve podobné postavy vyskytovali. Napokon, prvé evanjelium bolo napísané asi štyridsať rokov po jeho smrti a údajnom zmŕtvychvstaní, a ďalšie ešte neskôr, takže priestoru na mytologizáciu bolo viac ako dosť. Slovom, Ježišov život bol zázrakmi a mytológiou dodatočne prešpikovaný – tak, aby priťahoval. A charizmu Ježiš určite mal. Skôr ako mytológia okolo nepoškvrneného počatia či iných zázrakov ma fascinujú jeho filozofické úvahy, hlboké podobenstvá, nadčasový humanizmus a najmä sociálny radikalizmus. A keď sa niekto zákernej farizejskej otázke vyhne diplomatickým vyhlásením, že treba dávať cisárovi, čo je cisárovo, a bohu, čo je božie, vidím v tom čosi ako chvíľkové intelektuálne víťazstvo nad establišmentom inštitucionalizovaných židovských štruktúr, ktoré Ježiša nakoniec aj tak zniesli zo sveta. Napokon, jedinec v konflikte s establišmentom nikdy nemá šancu. Šanca vznikne, až keď sa mu podarí vyvolať dostatočne silné hnutie, ktoré nakoniec aj tak pervertuje a vyústi do nového establišmentu.
    Pravda, Ježiš nebol iba sociálny radikál, ale aj sociálny rojko, ktorý veril, že človeka možno v jeho základnom nastavení zmeniť. V tom tvorí predchodcu všetkých utopistov, ktorí sa o to márne pokúšajú od 16. storočia – od Thomasa Mora s jeho Utópiou a Campanellovho Slnečného štátu po komunistov, ktorí verili na vytvorenie nového človeka prevýchovou. Kam tieto sociálne utópie svet zaviedli, vieme. Najnovšie počúvam, že v Nórsku chcú moslimských mužov prevychovať od ich patriarchálnych postojov k ženám v špeciálnych kurzoch. Našinec, ktorý má za sebou výsledky štyridsaťročnej sociálnej prevýchovy k ateizmu a kolektivizmu – totiž masovú dvojtvárnosť – sa na tom už ani len nezasmeje.
     
    O islame, Chruščovovi a pápežovi Františkovi
     
    Osmanská ríša aj iné arabské kultúry, teda súčasť Orientu, boli v minulosti slobodomyseľnejšie a tolerantnejšie ako tá naša.
     
    Islam je teda podľa vás pre Západ nebezpečný?
    Takto široko postavenú otázku treba spresniť. Najpriliehavejšie sa na túto tému po novembri 89 vyjadril Ludvík Vaculík, keď vyhlásil nemám nic proti Vietnamcům, ale nevidím důvod, proč by se k nám měli stěhovat. Vietnamcov tu, samozrejme, neberme doslovne, iba ako symbol cudzorodosti.
    Rozumiem. Aj keď medzi Vietnamcami a Arabmi je istý rozdiel. Problematickí sa dnes javia fanatickí stúpenci islamu, problémom nie je rasa či národnosť.
    Iste. Islam je veľké svetové náboženstvo, konzervatívne a patriarchálne, tak ako všetky ostatné – azda jeho okrem tých protestantsky zafarbených odnoží kresťanstva, ktoré časť feministického diskurzu akceptovali. Na teritóriách, kde islam dominuje, sú jeho problémy jeho problémami, a pokiaľ ich neexportuje, alebo sa ich dokonca nepokúša agresívne rozširovať do mimoislamského sveta, pokladám to stále za jeho vec. Hoci by tým rozširovaním vlastne nerobil nič iné než kresťanstvo, ktoré po stáročia pokladalo obracanie pohanov na kresťanov – prevažne ohňom a mečom – za normálne, takrečeno bohom dané.
    Ešte pred pár desaťročiami misionári obracali na svoju vieru Indiánov v Amazónskych pralesoch dosť násilnými metódami a katolíci sa bili s evanjelikmi o svoje ovečky.
    Neviem, či ešte aj pred pár desaťročiami, ale nejedno ohnisko konfliktov by možno ani nebolo vzniklo, keby euroatlantická civilizácia bola akceptovala inak organizované civilizácie a považovala ich za rovnako prirodzené ako tá naša. Keby nevnucovala svoju koncepciu ľudských práv a správu vecí verejných spoločenstvám, v ktorých ešte fungujú silné korene kmeňovej mentality. Veď čo je vlastne Boko Haram?
     
    O Charte ľudských práv, o populačnej explózii a Donaldovi Trumpovi
     
    Pokladám za nemravné plánovať exodus nejakej crème de la crème ľudstva na nejakú inú planétu, aby mohla prípadne zničiť aj tú.
     
    Zhodneme sa, že kultúra prisťahovalcov z arabských krajín je iná ako naša. Ale dnes čelíme faktu, že do Európy vo veľkých počtoch prichádzajú utečenci práve z tej časti sveta, kde prevláda islamské náboženstvo. Mnohí utekajú pred vojnou a dávajú verejne najavo, že odsudzujú terorizmus. Ako sa máme zachovať? Čo by mala Európa v tejto situácii urobiť?
    Nič viac, než sa dôsledne držať vlastných regúl. Uzavrela Schengenskú dohodu, ktorou otvorila vnútorné hranice s tým, že bude prísne strážiť tie vonkajšie. To prvé urobila, to druhé nie. Čo potom môžete čakať? Utečenecká kríza ako primárny úkaz fakticky totiž neexistuje. Európska únia si ju vyrobila sama ako druhotný dôsledok toho, že si ako celok nebráni svoje hranice proti ilegálnej imigrácii.
    Ale tí, čo utekajú pred vojnou v Sýrii, cestou na člnoch cez more riskujú životy. Nie je to jednoduchá vec, vybrať sa s malými deťmi do neznámeho sveta s inou kultúrou, s iným jazykom. Prečo to riziko podstupujú?
    Lebo vedia, že síce veľa riskujú, ale ak sa im podarí dostať na pôdu Európskej únie, už majú nohu vo dverách. Keby ju tam nemali a vedeli by, že ilegálne prekročenie schengenských hraníc znamená pre nich kategorické nie, prestali by so svojimi životmi hazardovať. No museli by vedieť, že im ako stroskotancom síce poskytneme prvú pomoc, ale na územie EÚ si ich nepustíme a budú sa musieť vrátiť, odkiaľ prišli. Často naozaj ide o útek pred vojnovými hrôzami, podľa mňa však štatisticky prevažuje snaha preniknúť do blahobytnejších oblastí, ako ukazuje aj výber krajín, kam votrelci masovo smerujú. Do chudobných krajín sa predsa nehrnú, aj keď ich cesta vedie často cez ne.
    Votrelci?
    Pravdaže votrelci. Keď vás niekto chce požiadať o pomoc, zazvoní alebo zaklope. Kto sa vám do bytu vkradne cez pivnicu či okno, tajne, býva spravidla zlodej. Ilegálny imigrant nie je zlodej, ale na cudzie územie sa tiež vkradne tajne, a až potom sa spýta, či ho prijmete. Podľa mňa jediná správna reakcia je vrátiť ho, odkiaľ prišiel, nech najprv zaklope. Na toto zaklopanie treba urýchlene vytvoriť strediská, kde sa to legálnou cestou dá. Musí to však byť mimo hraníc EÚ, nie na jej pôde.
    Zobraziť všetko