Maňo Štrauch
Maňo Štrauch




  • Životopis autora

    Pavel Sibyla sa narodil 1. apríla 1978 v Detve. Detstvo prežil v Hriňovej, kde absolvoval aj základnú školu. Po maturite na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Lučenci

    Pavel Sibyla sa narodil 1. apríla 1978 v Detve. Detstvo prežil v Hriňovej, kde absolvoval aj základnú školu. Po maturite na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Lučenci pokračoval v štúdiu na Trnavskej univerzite, kde ukončil odbor história. Vystriedal viacero zamestnaní, bol učiteľom v základnej škole, čašníkom, historikom aj bankovým úradníkom. Od roku 2008 pracuje ako redaktor v ekonomickom týždenníku Trend. Žije v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

  • Charakteristika tvorby

         Pavel Sibyla knižne debutoval v roku 2009 zbierkou poviedok Coffee stories s podtitulom Deň ako každý iný . Kniha už svojím názvom naznačuje, že ide

         Pavel Sibyla knižne debutoval v roku 2009 zbierkou poviedok Coffee stories s podtitulom Deň ako každý iný. Kniha už svojím názvom naznačuje, že ide o oddychové čítanie pri šálke kávy, čo umocňuje aj autorov spôsob písania: autor dokáže veľmi presvedčivo vypointovať príbeh, modelovať prekvapivé, neošúchané situácie a vyrozprávať ich s ľahkosťou, jednoduchým, hovorovým štýlom, bez komplikovaných výrazových prostriedkov, no stále s príznakom umeleckosti. V jednotlivých textoch však môžeme identifikovať aj druhý plán, ktorý sa – úmyselne či neúmyselne – stáva názorným svedectvom o spoločnosti, v ktorej jednotlivé postavy (a vďaka nim aj čitatelia) žijú.

         Deväť poviedok zbierky je rozdelených do troch častí, označených typmi kávy aj s krátkym receptom na ich prípravu. Spoločným námetom prvých troch poviedok, zaradených do časti Espresso, je strach z inakosti, predovšetkým národnostnej. Xenofóbne pocity hlavných hrdinov niekedy prerastajú až do bizarných, paranoidných duševných stavov a konšpiračných teórií o ovládnutí sveta, ktoré majú poukázať na potrebu nepodľahnúť všeobecne vžitým predstavám a nenechať si vziať právo na vlastný názor. Poviedky v časti Macchiato spája v prvom rade narušená intimita partnerského vzťahu, ktorá je však len prostriedkom na vyjadrenie neautenticity ľudského života. Sibyla buduje absurdné zápletky jednotlivých príbehov, aby v nich mohol aspoň čiastočne preniknúť pod masky, ktoré si jeho postavy každé ráno nasadzujú. Nemožnosť prežívať svoj život podľa vlastných predstáv, spôsobenú predovšetkým neschopnosťou zmeniť zaužívané šablóny, je pravou príčinou konfliktov a zlyhania pri ich riešení. V poslednej časti Long Black sú príbehy obohatené o „rekvizitu“ umeleckého diela (bájka, divadelné predstavenie, obraz), ktorá slúži ako spúšťací impulz na konfrontáciu reality s fiktívnym svetom a vždy sa – hoci neúmyselne a paradoxne – stane prostriedkom odhalenia tých situácií a pocitov postáv, ktoré mali radšej zostať skryté, pretože predstavujú zlyhanie postáv v základných medziľudských vzťahoch („závislosť“ od civilizácie a neschopnosť adaptovať sa na zmenené podmienky; pretvárka, za ktorou sa skrýva zhnusenie z homosexuality dobrého priateľa; manželská nevera).

         Sibyla často experimentuje s rozprávačskými perspektívami a to, čo sa zvykne začať ako každodenná zápletka, dokáže posunúť do roviny absurdných, až fantastických historiek, čím pripomína poviedky Dušana Mitanu. Úvodné motto a kompozícia zbierky však naznačujú aj salingerovské inšpirácie.

         V tom istom roku vyšla Pavlovi Sibylovi aj jeho druhá kniha Niečo o orchideách. Ide o rozsiahlejšiu novelu, ktorá má ambíciu stať sa aj akousi generačnou výpoveďou mladých ľudí, ktorí detstvo prežili ešte za bývalého režimu a teraz si hľadajú svoje miesto vo svete.

         Rozprávačkou a centrálnou postavou novely, skladajúcej sa z viacerých dejových línií, je Hanka Kramárová, čerstvá tridsiatnička, ktorá prišla do Bratislavy z neskazených stredoslovenských kopaníc, aby tu našla cieľ svojho života. Ústredný príbeh sa odohráva v deň jej okrúhlych narodenín v prenajatom byte, kde sa postupne schádza až absurdná kombinácia postáv a postavičiek, počnúc niekoľkými jej známymi a mladým rómskym raperom s bujnou fantáziou, zatúlanou jehovistkou, ktorá v priebehu osláv skončí opitá a spiaca vo vani, a končiac záhadným starším mužom, ktorý sa do bytu neustále vracia a pritom nechce prezradiť svoje zámery. Práve táto pestrá paleta osôb a situácií, do ktorých sa dostávajú, dáva Hane priestor na bilancovanie doterajšieho života. A tak sa čitateľ dozvie o jej rodinnom zázemí, bývalom priateľovi, študijných a pracovných ambíciách a aj o osobe najdôležitejšej – jej súčasnom priateľovi Rišovi, o desať rokov mladšom študentovi, ktorý sa na scéne zjavuje až v poslednej chvíli a poriadne všetko skomplikuje.

         Pavel Sibyla vie veľmi dobre narábať s prestrihmi medzi paralelnými časovými rovinami, a to tak, aby dokázal vybudovať v texte dynamiku a napätie. Takisto vie na správne miesta zasadiť absurdné, bizarné situácie, ktoré vystihnú nelogickosť doby (či už súčasnej, alebo minulej) lepšie ako siahodlhé úvahy. Iba záver je tak trochu čitateľským sklamaním: po navodení naozaj napätej atmosféry sa niektoré nejasnosti vyriešia až príliš rýchlo a jednoducho. Do psychiky ženskej hrdinky sa však autor dokázal vcítiť celkom dobre, rozprávanie z jej uhla pohľadu pôsobí nenútene a je v ňom badať snahu o čo najautentickejšie podanie udalostí bez zbytočného pátosu či nekonečných analýz príčin a dôsledkov. Práve naopak, autor ponecháva analýzy na čitateľovi a na jeho schopnosti čítať aj medzi riadkami. Aj preto je jeho kniha Niečo o orchideách sympatická. Ak sa mala stať veľkou generačnou výpoveďou, stala sa ňou skôr neúmyselne a úplne prirodzene.

    Katarína Zitová

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    Karpinský, P.: Päť x päť (antológia 25 próz súčasných slovenských autorov s krátkymi portrétmi): LIC 2011  Krišková, L.: Rýchlo prečítam, pomaly zabudnem (Pavel Sibyla:

    Karpinský, P.: Päť x päť (antológia 25 próz súčasných slovenských autorov s krátkymi portrétmi): LIC 2011 

    Krišková, L.: Rýchlo prečítam, pomaly zabudnem (Pavel Sibyla: Niečo o orchideách). In: Knižná revue, roč. XX, 2010, č. 2, s. 5.

    Balogh, A.: Od zadnej strany (Pavel Sibyla: Coffee stories alebo Deň ako každý iný). In: Sme, roč. 17, 2009, č. 90 (20. 4. 2009), s. 14.

    Hevier, D.: Ako to vidím ja (Pavel Sibyla: Niečo o orchideách). In: Hospodárske noviny, 24. 11. 2009.

    Kušnierik, J.: Tri recenzie (Pavel Sibyla: Coffee stories). In: Týždeň, roč. VI, 2009, č. 18, s. 63.

    Kušnierik, J.: Niečo o generácii (Pavel Sibyla: Niečo o orchideách). In: Týždeň, roč. VI, 2009, č. 50, s. 60.

    Prokopčák, T.: Sibyla neprorokuje budúcnosť, ale smutnú súčasnosť. In: Sme, roč. 17, 28. 12. 2009.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Pomerne ľahké Espresso, o niečo závažnejšie Machiato a takmer morbídna šálka Long black. Už pri čítaní prvej poviedky je jasné, že nejde iba o vtipnú kratochvíľu

    Pomerne ľahké Espresso, o niečo závažnejšie Machiato a takmer morbídna šálka Long black. Už pri čítaní prvej poviedky je jasné, že nejde iba o vtipnú kratochvíľu ekonomickou žurnalistikou zunovaného novinára. Pri ďalších už šípime, že autor je šikovný poviedkár, schopný nielen vymyslieť bizarnú situáciu a príbeh z nej plynúci, ale rozpovedať nám to všetko zaujímavo, vtipne a štylisticky čisto. Vie celkom realisticky zachytiť absurdnú situáciu, jeho postavy sa rozprávajú normálnou hovorovou rečou, hoci evidentne píše ľahko a s chuťou (ináč by nebol novinár), nepredvádza sa a svoj talent drží na uzde. A to je na celej sympatickej knižke najlepšie: je prostá ako šálka kávy. A podobne povzbudivá.

    Juraj Kušnierik

    Možno tiež poznáte svet, kde sa všetci cezpoľní – pretože východ Slovenska sa podľa niektorých teórií začína už kdesi za Račou – dotrepú do Bratislavy s predstavou životného zázraku alebo aspoň kariéry, a potom frflú na mesto, ktoré vlastne mestom ani nie je, nič v ňom poriadne nefunguje a z veľkých predstáv ostáva cesta raz za dva mesiace domov a mamine buchty a štrúdľa. Sibyla toto všetko dokázal vystihnúť. Na pozadí jedného dňa a mnohých odbočiek sa črtá pocit čerstvého tridsiatnika v meste, kde nie je doma, no už je to jeho domov. Občas to síce pôsobí viac ako odpočuté zážitky než text s jasným autorským zámerom, no na rozdiel od všetkých tých Urbaníkovie ženských (post)Matkinov Sibyla vie dobre písať. A čo je dôležitejšie, baví vás to čítať. Necítite síce, že autor dokonale vyčerpal tému a viete, že ponúka iba jej fragmenty, no vôbec to neprekáža: objavia sa Rómovia i Fico, komunisti i arizátori, turbokapitalizmus a rozvrátené rodiny, aj kariéry vysokoškolákov s diplomom, ktorí chodia umývať riad do Británie.

    Tomáš Prokopčák

    V Haninom živote sa ako v kvapke vody odráža celý jej svet. Žijú v ňom mladí ľudia, ktorí sa narodili za komunizmu a po jeho páde ako prví vstúpili do slobodného sveta. Peniaze, cestovanie, podvody, brigády v Londýne, kariéra, neistota, pochybovanie o sebe samom. To všetko tam je. Počuť tam Živé kvety, Müllera aj Puding pani Elvisovej, románom sa mihne Gašparovič aj Fico. Hanin svet nám je blízky, vďaka knihe Pavla Sibylu ho na chvíľu zahliadneme v ostrejších kontúrach. „Žijeme na pláži, popíjame drahý alkohol a prázdne fľaše hádžeme do mora. Čakáme, že o pár hodín v nich nájdeme nejakú správu, ktorá nášmu pobytu dá nejaký zmysel. Sme na neplatenej dovolenke, no všetkým nám je jasné, že raz musí skončiť.“ Pavel Sibyla opísal príbeh jedného dievčaťa a jedného chalana, ktorých veľmi dobre pozná. Písal Niečo o orchideách a napísal aj niečo o svojej generácii.

    Juraj Kušnierik

    Sibyla nenanáša na široké generačné plátno rozšafnými ťahmi veľkú generačnú ságu: je to „iba“ historka niekoľkých ľudí, z ktorých dvaja sú najdôležitejší, pretože základné číslo medziľudských vzťahov je vždy dva. Preto sa aj strieda mužský a ženský pohľad, vždy striedavo rozprávajú on a ona. Sibylovi sa podarilo, že vcelku obyčajný príbeh vyrozprával nie ako banalitu, ale dodal mu punc výnimočnosti. Nepoužil na to stratégiu exkluzivity, ktorá zachvacuje našu súčasnú prózu. Jeho rekvizity sú celkom bežné, postavy nie sú extravagantné. A navyše – autor má svoj štýl a jazyk, čo si mnohí narýchlo kvasení slovenskí bestselleristi ani po niekoľkých knihách nevšimnú. Z tejto knihy sa nedozvieme veľa o orchideách, ale zato sa dozvieme niečo o sebe. Alebo o svojich deťoch.

    Daniel Hevier

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Začal som s blogmi, najprv na rôzne témy zo života okolo nás. Aj z toho súkromného, ktoré mali úspech, keď som ich napísal spôsobom, kedy nebolo jasné, čo je realita

    Začal som s blogmi, najprv na rôzne témy zo života okolo nás. Aj z toho súkromného, ktoré mali úspech, keď som ich napísal spôsobom, kedy nebolo jasné, čo je realita a čo je už fikcia. Neskôr som si povedal, že budem písať už len poviedky, pri ktorých som sa však snažil uplatniť to, čo som sa naučil pri písaní blogov – vymyslieť pútavý názov, zaujať čitateľa, vtiahnuť ho do deja už v prvých riadkoch, používať čo najmenej zbytočných viet, nepísať rozvláčne. Ak chce človek písať, musí žiť. Čím viac, čím rôznorodejšie, tým lepšie. Ťažko povedať, či je písanie mojou najobľúbenejšou činnosťou. Niekedy nechcem počítať ani vidieť a túžim tri hodiny nosiť vedrá plné malty. Ale je fakt, že bez písania by som ani nevedel žiť. Možno v prípade, keby som ho nahradil maľovaním. Hudbou alebo filmom. Ale bez tvorenia (toto je to správne slovo) by som asi veľmi rýchlo dodýchal.

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Slová hromadného ničenia (z knihy Coffee stories alebo Deň ako každý iný )      Najprv mi to pripadalo ako dobrý fór. Na prstoch mali zlaté prstene, zlaté

    Slová hromadného ničenia (z knihy Coffee stories alebo Deň ako každý iný)

         Najprv mi to pripadalo ako dobrý fór. Na prstoch mali zlaté prstene, zlaté náušnice v ušiach. V hlave prázdno. Roztečené v bokoch a úsmeve, unavené svojím prázdnym životom plným peňazí. Ženy z banky, ktoré som vtedy učil angličtinu. Zízali na mňa vystrašené a preklínali tú chvíľu, keď sa ich nadriadený rozhodol, že jeho zamestnankyne potrebujú jazykové vzdelanie. Teraz doplnil svoje požiadavky. Mal som ich uviesť do omylu. Učiť, že päť sa povie najn a deväť fajv. Pripadalo mi to ako naozaj dobrý fór.

    ***

         Prišli dvaja. Vo svetlých oblekoch, neformálne, bez kravaty. S tvrdením, že riaditeľa našej súkromnej jazykovej školy už informovali o svojej zvláštnej žiadosti. Tváre mali opálené do gaštanovohneda (akiste slnkom, a nie solárkom) a ich postavy obtekala vôňa akéhosi hriešne drahého parfumu, ktorá nevyprchala už po desiatich minútach ako tá moja.

         Tým, že ich niečo nesprávne naučíte, chceme zistiť, či majú o jazyk skutočný záujem a chybu neskôr odhalia, vysvetľovali mi. Alebo len pasívne prijímajú bezcenné informácie, ktoré neskôr budú šíriť ďalej a napáchajú tým nevyčísliteľné škody. S takými pracovníkmi by sme sa museli čoskoro rozlúčiť, dodali. Ale neznelo to ani trochu súcitne.

         Zo srdca im to prajem, pomyslel som si vtedy. Neznášal som tie ich znudené ksichty na hodine, hoci zadarmo mohli získať vzdelanie, za ktoré ostatní platia nemalé peniaze. Hm, stačili dva mesiace vyučovania štyroch bankových úradníčok a stal sa zo mňa radikálny prívrženec triedneho boja.

         Bože, tie kravy si to naozaj nikde neoverili a plietli piate cez deviate, five namiesto nine! A popritom sa tvárili ako pupok sveta.

         Keď sa kurz skončil, tešil som sa, ako ich všetky čoskoro vykopnú. Pravidelne som chodil do pobočky kvôli rôznym malichernostiam, len aby som sa presvedčil, či sú ešte stále zamestnané. Boli. Ďalej si tam hriali zadky a zakaždým, keď som prišiel, posťažovali sa mi, že už párkrát poplietli prevodné príkazy, ktoré neslovensky hovoriaci klienti zadávali cez telefón. Normálne mi ich začínalo byť ľúto. Ale nenašiel som odvahu vysvetliť im, kde je pes zakopaný.

         O niekoľko mesiacov neskôr mi zatelefonoval bratranec Karol, ktorý vlastní malý obchod s potravinami vo Valalikách. V jednu príjemnú letnú sobotu, zavčas ráno, hneď ako otvoril krám, navštívili ho v práci dve mladé dámy v bielom odeve. Nos a ústa im zakrývali rúška. Predstavili sa ako pracovníčky Ústavu hygieny a ochrany verejného zdravia a požiadali Karola, aby im dovolil odobrať vzorku z toaletného papiera, ktorý mal na pulte. Súhlasil.

         Keď boli hotové, odobrali sa späť do svojho auta. Vrátili sa po necelej štvrťhodine s vyhlásením, že daný tovar obsahuje nadmerné množstvo nebezpečných rakovinotvorných chemických látok, a zato musia Karolovi zabaviť všetok toaletný papier z obchodu. Aj zo skladu.

         Môj bratranec bol rád, že mu nevysolili žiadnu ponuku, a nechal ich odísť s dvadsiatimi baleniami hajzľáku.

         Ako sa však na druhý deň dozvedel, rovnakou návštevou boli v tú sobotu poctení aj ostatní obchodníci v okrese a tiež im hygieničky zhabali všetok diskrétny tovar.

         Ďalší vývoj, ako mi to Karol živo opísal, bol nasledovný: obchodníci urobili nové objednávky na toaletný papier až v pondelok, pretože kto by sa už v nedeľu trápil kvôli takej hlúposti. V niektorých domácnostiach to však i tak spôsobilo akútny nedostatok „tej hlúposti“, a preto namiesto toaleťáku používali hygienické vreckovky, obal z mydla či nezaplatené faktúry za plyn. Dôsledkom toho, tí, ktorí boli prechladnutí, celkom ochoreli, pretože nedostatok papierových vreckoviek riešili použitím starých, handrových, ktoré, ako všetci vedia, udržujú bacily v tele a sople medzi nohami. Iní si zase v novinách neprečítali dôležité informácie o poklese akciových fondov a o zámere vlády zrušiť možnosť na zníženie daňového základu o dvanásťtisíc nasporených korún ročne. Nedozvedeli sa ich, pretože manželky zavelili na večeru a manželia, vyrušení v chráme toaliet, zastrčili také správy tam, kam patria. Čiže do riti. Keď sa o týždeň prepad akcií ešte viac prehĺbil, niektorí naň neboli pripravení a trafil ich šľak.

         Mŕtvica, chlad, hlad a podvýživa neobišli ani neplatičov plynu, ktorí zneužili faktúry na intímnu potrebu, a Slovenský plynárenský priemysel im dočasne zatiahol kohútiky.

         Ďalšie dôsledky tohto zákerného útoku na zásoby toaletného papiera už Karol radšej ani nespomínal. Tvrdil však, že boli pre celý región zdrvujúce, na niekoľko dní úplne prevrátil život občanov hore nohami a štátu spôsobil stámiliónové škody.

    ***

         A keď si moja žena, ktorá v práci zostavuje rešerše z novín a zo spravodajských televízii, úplne náhodou všimla, že už niekoľko mesiacov sa v článkoch neobjavujú slová ako láska, zmierenie, pokoj, absolútne zmizli recepty na jedlá z bravčového mäsa, slovo žena sa nahrádza pojmom manželka a meno Božie sa vôbec po prvý raz za posledných sto rokov skloňuje častejšie ako Elvis Presley a John Lennon dokopy, pomyslel som si: toto už nie je výpočet kuriozít vhodných do večerných správ. Toto je premyslený útok. Útok na našu slobodu!

         – Ešte minule ste nič podobné netvrdili, – začudoval sa doktor.

         – Áno, áno, máte pravdu. Vtedy som bol stále rozrušený kvôli tým dvom mužom z jazykovej školy. Lenže keď ma cez víkend boli navštíviť žena s dcérou a môj anjelik sa ma opýtal, prečo sa v škole učia arabské číslice a nie slovenské, akoby do mňa udrel hrom! Zrazu som pochopil všetky súvislosti a dostal som naozajstný strach. Čo s nami, doktor, bude?

         – To záleží na vás. Ale v tejto chvíli musím konštatovať, že váš stav sa od posledného stretnutia vôbec nezlepšil. Práve naopak, – poznamenal doktor, prstom si napravil okuliare na nose a niečo si poznačil do papierov, ktoré mal pred sebou na stole. – A mimochodom. Päť sa po anglicky skutočne povie najn. Overil som si to.

         – Doktor, preboha, vy ste blázon! – prehlásil muž v pyžame.

         – Myslíte? Ale ako pacient ste v tomto ústave vy, nie ja, všakže? A teraz, ak ma ospravedlníte, mám dôležité stretnutie so zakladateľmi nášho sanatória. Sestrička vás odprevadí do vašej izby. Dovidenia.

         Karolov bratranec sa v sprievode vysokej postaršej ženy zúfalo vliekol chodbou Sanatória na liečbu moslimofóbie. Všade sa rozliehalo ticho a nikto bezducho nepozeral von oknom. Všetci mali strach, že sa na oblohe zjavia lietadlá, ktoré nemajú v pláne bezpečne pristáť na zemi.

         Muž sa na konci chodby náhle zastavil. Potom sa otočil a utekal naspäť do doktorovej ordinácie.

         – Doktorko! – vyletelo z neho, keď na smrť zadychčaný bez jediného zaklopania otvoril dvere ordinácie. Na tvári mal výraz, akoby sa chystal predniesť najdôležitejšie vety svojho života. – V izbe už od včera nemáme ani jeden kotúč toaletného papiera. Skúste s tým... niečo... niečo urobiť.

         Doktor neodpovedal. Len nachvíľu zatvoril oči na znak súhlasu a ďalej už všetku svoju pozornosť venoval návšteve. V nízkych kožených kreslách sedeli dvaja do gaštanovohneda opálení muži vo svetlých oblekoch. Celá miestnosť bola zaliata vôňou akéhosi hriešne drahého parfumu.

     

     

    C´est tout un, honey (z knihy Coffee stories alebo Deň ako každý iný)

     

         Veľmi dobre viem, že väčšina z vás žije naozaj uponáhľaný život a len málokedy máte dostatok času na prečítanie jedného dvojstranového príbehu až do konca. Preto hneď v úvode celkom otvorene prezradím, ako sa skončí nasledujúce rozprávanie: budem sedieť na okraji postele a žena zničí jeden obraz úderom o moju hlavu.

    ***

         Aby som bol konkrétny, udrie ma štyrikrát. Pretože roztrhnúť plátno presne v strede a na prvý pokus je možné len vo filmoch. V tomto násilnom akte (teraz nemyslím na onú olejomaľbu) nebude ani chlp budúcej významnej dejinnej udalosti, ako to bolo vtedy, keď basák skupiny The Who náhodou rozmlátil svoj nástroj o nízky strop hudobného klubu. Tento akt (a momentálne mám na mysli aj onen obraz) bude bolestivým vyvrcholením štyroch životných právd, na ktoré mnohí, vrátane tých uponáhľaných, veľmi radi zabúdame. A budú v ňom i chlpy, aby som potešil aj zástupcov nechutných čitateľov.

     

    Ľútosť

         Bola nedeľa ráno, práve som dojedal párky. K ústam som si prikladal posledný, keď vtom niekto zaklopal na dvere. Išiel som otvoriť. Vo dverách stál chlapec, ktorého som nikdy predtým nevidel. Pozdravil a podal mi čosi ploché, obdĺžnikové, zabalené v hnedom súkne, previazané špagátom. Tá vec bola zhruba meter široká a meter a pol vysoká. Mohlo to byť čokoľvek. Obrovský výhražný list alebo obrovská doska na krájanie. Proste niečo obrovské a hrozné. Mal som také tušenie vtedy.

         Vy už asi šípite, že to bol obraz spomenutý v úvode. Ale ešte neviete, čo bolo na obraze namaľované. Ak si myslíte, že chlpy, tak ste na omyle.

         – Kto to bol? – zavolala na mňa žena zo spálne.

         – Iba poštár, – odvetil som.

         – V nedeľu? – povedala žena začudovane. – A čo priniesol?

         Čo priniesol? Prišla za mnou do chodby, takže som sa nestihol prvý prezvedieť, čo to vlastne chlapec priniesol. Doske by sa potešila, výhražný list by bol spoločný problém, ale ak to mal byť obraz s neznámym námetom, tak som v kýbli.

         Bol to obraz. Bol to veľmi prešpekulovaný a zároveň vyzývavý obraz. Nahý muž a nahá žena na ňom stáli otočení chrbtom k pozorovateľovi. Stáli pred zrkadlom a maliar ich maľoval trochu zo strany, takže zachytil aj ich nahotu spredu. Frontálnu nahotu, povedal by som. Žena stála za mužom, jej pravá ruka spočívala na jeho ramene, ľavou mu siahala niekam tam dole. Veď viete kam. Bola nižšia, a keďže stála za ním, v zrkadle jej boli vidieť len oči a kútik úst. Mala veľmi pekné oči. A blond vlasy. Zadkom sa opierala o spodnú lištu rámu. Zdalo sa, že má pekný zadok. Z muža ostalo na plátne len pravé ucho, pravý prsník a ženina ruka na jeho prirodzení. A hoci mužský prsník nie je taký zmyselný ako ženský, rozhodne to bol akt. Bolo tam predsa kus zadku a žena mala blond vlasy.

         – Panebože! Je nádherný! – vzdychla žena po tom, ako som rozbalil tú nečakanú poštu. – Je to vskutku originálne, prekvapil si ma. Ďakujem, drahý. A už sa vôbec nehnevám, že si stratil kľúče. To sa predsa stáva.

         Moja žena, ktorá si farbila vlasy na blond, sa okamžite stotožnila s nahou na obraze a ja som nemusel nič vysvetľovať.

         Obraz sme zavesili do haly, vrátil som sa k raňajkám. Párok bol už studený. No pripadal mi oveľa zmyselnejší ako tá sračka v hale na stene. Nuž som ho zjedol.

         Prešiel týždeň, prešli dva. Na tretí sa žene obraz prestal páčiť a tvrdila mi, že keď ráno ide na toaletu, tá pobehlica na obraze sa na ňu usmieva. Že sa jej vysmieva a mňa zvádza. Ježiši!

         – Môžeme ho zvesiť, ak chceš, – navrhol som.

         – Ty mi neveríš!?

         – Pravdaže ti verím. Len hovorím, že ho môžeme zvesiť, – zopakoval som. Ale nechcela ho dať dolu. Vraj sa páči hosťom. Jedno ráno, keď som sa zobudil na plný mechúr, prizrel som sa tomu obrazu. Chlap stále bez nálady počúval, ale žena sa naozaj potmehúdsky usmievala! A popoludní, keď som vrátil z práce, mala opäť ten vážny, vyzývavý výraz ako vždy. Možno som len prepracovaný, pomyslel som si.

         Nasledujúce ráno som sa nahatej znovu lepšie prizrel. Opäť sa usmievala, mrcha jedna! Takže predsa. Som v riti.

         V tomto príbehu mám silnú tendenciu prezradiť všetko vopred, nuž teraz učiním jedno rýchle úprimné priznanie: pred tromi mesiacmi som mal štyridsaťdňový nemanželský pomer s jednou nádhernou litovskou modelkou. V opojení vášne som sa raz vyjadril pred svojím priateľom maliarom, že by nás mohol oboch zvečniť. Na pamiatku. Bol to práve jeho ateliér, ktorý sme využívali ako hodinový hotel. Ďalej som sa tej myšlienke nevenoval a po čase som sa už nevenoval ani svojej milenke. Vrátil som sa k milujúcej manželke a teplým raňajkám.

         Neskôr, v jedno nedeľné ráno ktosi zaklopal na dvere. Čo bolo ďalej, už viete. Ale aj napriek tomu sa nebojím povedať, že ničoho neľutujem. Ľutovať minulé, to je tá najzbytočnejšia činnosť, akej sa človek môže oddávať.

     

    Istota

         Viete, v momente, keď sa pre niečo rozhodnete, je nanajvýš hlúpe, aby ste neskôr začali o svojom zámere pochybovať. Lenže, keď je reč o manželstve, pochybnostiam sa nevyhnete. Miluje ma ešte? Čo ak ma moje deti nenávidia, iba ja to nevidím? Môže za to všetko nedeľná slepačia polievka, nepodarený make-up? A mnohé iné. Niekedy sa pochybnosť premení v istotu a istota v nemilosrdnú pravdu, ktorá vás zrazí na kolená.

         Viete, ja však musím poznať pravdu. Pocit neistoty ma dokáže paralyzovať oveľa viac ako pravda. Hoc ako krutá by bola.

         Keď v nedeľu ktosi zaklopal na dvere, pocítila som nesmierne vzrušenie v očakávaní, čo bude ďalej. Keď manžel otvorí neznámemu a po prvý raz vzhliadne na obraz so známym motívom. Malo to byť vyslobodenie. Z neistoty.

         Totiž už dlhšie som mala podozrenie, že ma manžel podvádza. Viete, často ani nepostrehol, ak som bola u kaderníčky, nepostrehol ma ani v noci v posteli a čoraz menej bol schopný nájsť si jeden deň v týždni, aby sa so mnou normálne pohádal. Síce ma ešte stále dokázal milo prekvapiť a občas mi cestou z práce priniesol kvety, aj keď sme nič neoslavovali. Alebo ma pozval do cukrárne. Lenže to všetko mohol byť len krycí manéver a on, naivný, sa nazdával, že mu to zožeriem! Človek si dnes nemôže byť ničím istý.

         – Má niekoho, Rudo? Povedz mi to, lebo ak ho kryješ, prisahámbohu, že prídem k tebe a vypichnem ti oči štetcom, – išla som rovno na vec, keď som vytočila číslo manželovho najlepšieho kamaráta.

         – Nie, neblázni, istotne nie. Alebo, aspoň ja o tom nič neviem, – bránil sa ten šašo počmáraný.

         Potom prišiel onen nápad s obrazom. Mala na ňom byť zobrazená nahá ženská, ktorá by sa manželovi určite páčila. Ako taká žena vyzerá, vedel Rudo a viem to aj ja. A v prípade, že môj muž mal s niekým pomer, skôr či neskôr sa prezradí. Preriekne sa, zľakne, možno všetko prizná aj sám.

         – Prečo to robíš?

         – Lebo si chcem byť istá.

         Obraz sme umiestnili do haly. Prešiel týždeň, prešli dva. A potom sa tá mrcha začala usmievať. Bol to úsmev zvodný alebo to bol výsmech? Začala som pochybovať o reálnosti svojho plánu. Začala som pochybovať o realite vôbec.

     

    Talent

         – Vymýšľaš si.

         – Vravel som ti, je to bohyňa, – zopakoval môj najlepší kamarát. Stáli sme pri okne v ateliéri a sledovali mladú ženu stojacu na zastávke trolejbusu linky č. 201. V károvanej sukni po kolená, po kolená dokonalých nôh, v čiernom priliehavom svetri, ktorý zvýrazňoval krivky jej mladého tela, a plavými vlasmi v dievčenskom vrkoči jej patrila celá ulica, aj keď takmer prázdna v skorú rannú hodinu.

         – Zatiaľ sme sa stretávame len v kaviarni pri čaji. Chcem ťa poprosiť, či mi môžeš na víkend požičať tento kvartál.

         – Kúpiš obraz? – zažartoval som.

         Môj otec hovorieval: talent nie je dôležitý, dôležitá je výdrž. Otec bol vojak a sníval o tom, že to dotiahne na generála. Roky slúžil na hranici. Mať výdrž v jeho ponímaní znamenalo ani na sekundu nezaspať a zastreliť každého skurvysyna, ktorý by chcel prekĺznuť na rakúsku stranu. Brániť republiku. Brániť systém. Vydržať.

         Na maľovanie som sa dal zo strachu, že sa zo mňa stane rovnaké zviera, ako je otec. A tak trochu aj s vidinou života plného chľastu, krásnych žien a tučných prachov za moje obrazy. K profesionálnemu pitiu som sa dostal pomerne rýchlo. Krásne ženy a vrecia peňazí mali prísť neskôr. Len vydržať.

         Táto žena rozhodne krásna bola.

         Každé ráno som ju spamäti skicoval. Kolená dokonalých nôh, v čiernom priliehavom svetri. Alebo bez svetra a bez sukne, posadená v kresle, úplne otvorená, otvorená diskusii o akte. V sobotu večer som zašiel na držkovú do staničnej, zatiaľ čo si to tí dvaja rozdávali u mňa na podlahe. Nemal som tam posteľ. Bol to predsa ateliér. Mal som tam webkameru.

         Takže často som vymenil držkovú v staničnej za long black v internetovej kaviarni.

         Trvalo to asi mesiac. Dosť na to, aby som tej malej úplne prepadol.

         Keď už bolo po všetkom a v ateliéri som ostal opäť sám, zavítala ku mne kamarátova stará. Či vraj niekoho má. Chvíľu som to zapieral a potom som dostal ten nápad s obrazom. Hej, viem, vyzerá to z mojej strany ako podraz. Ale to ešte neznamená, že som ich oboch prestal mať rád. Navyše, potreboval som dobrý námet na maľovanie. Umením sa dá ospravedlniť všetko.

         – Ty počúvaj, krpec. Dám na teba. Ale mi povedz, ak ti je môj muž kamarát, prečo to robíš? – opýtala sa ma jeho žena.

         – Mám ťa rád. Vždy som ťa mal rád.

         Zabralo to. Nemala mi za obraz čím zaplatiť. Urobil som jej návrh.

         Keď sme boli vyrovnaní, začal som rozmýšľať, že posteľ v ateliéri by nemusel byť vôbec zlý nápad.

     

    Krása

         Ach, toto je vážne šialené. Sedím tu už tretí večer po sebe, do kávy si hádžem tony cukru a čakám, že príde. Bože, ja som fakt krava.

         Sedela som v kaviarni U Tichého a z posledných síl som sa ľutovala, že hoci som pekná baba, Krista, nikto so mnou nechce žiť!?

         – Mám ťa rád, Nijole, ale rodina je pre mňa prvoradá, – vysvetľoval mi, ale neverila som mu ani slovo. Bol celý posratý, že príde o ten komfort domova a povesť ani neviem koho. Pritom bol do mňa stále zaľúbený. Nechápala som to, nikdy som to nechápala. Ľudí, ktorí sa boja milovať. V takých situáciách som väčšinou povedala:

         – Vyfajči mi.

         Bola to somarina, jasné, lebo žene predsa nemožno vyfajčiť. Ale malo to zaručený efekt. Ten, ktorému som to povedala, mal zrazu pocit, že je to vlastne on, komu sa nedostáva, po čom túži.

         – Mám ťa rád, Nijole, – zopakoval a definitívne odišiel z môjho života. Ani ma nepobozkal na rozlúčku.

         V miestnosti bolo na stenách niekoľko zrkadiel. Mohla som pozorovať všetkých naokolo a nepohnúť pri tom hlavou. Ale pozorovala som seba. Špúlila som pery, ako ma to učili, keď som začínala s modelingom. Nahodila som tvár tajomnej. Za tým zvodnú a vzápätí šialene vášnivú (veľké ústa, ruky hore, prsia k sebe).

         Náhle som dostala depku. Krása je bezcenná, ak sa k obdivu nepridá cit.

         – Ďakujeme, slečna! A príďte znovu, zajtra by nám mali priniesť ešte jedno veľké zrkadlo, –povedal čašník, keď som platila. Vyfajči mi, chcela som okamžite vypľuť. Ale prehltla som to. Bol celkom milý. Všetci čašníci sú milí, aj keď väčšinou smrteľne trápni.

         Ako som míňala dom s ateliérom, hlavou sa mi premietlo tých pár spoločných nocí. Zastala som pri vchode. Stisla zvonček.

         – To som ja, Nijole, – odpovedala som na otázku, kto je.

         – My sa poznáme?

         – V tvojom byte je približne šesťdesiat skíc, na ktorých som ja, – povedala som a následne ostalo ticho asi na desať sekúnd.

         – Poď hore, – povedal zvonček nakoniec.

         Ten chlap bol čudný, predstavovala som si ho úplne inak. – Moje meno je Rodolfo, – povedal, ale vyzeral skôr na obyčajného Ruda. Bol nízky, mal fúziky a pripadal mi ako policajt, nie umelec. Asi kvôli môjmu profesionálnemu menu si myslel, že som z Litvy. To ma rozveselilo. Chcela som mu vysvetliť, že som sa zastavila z čisto sentimentálnych dôvodov. Ešte skôr som si však všimla obraz, na ktorom práve pracoval.

         Bol to veľmi prešpekulovaný a zároveň vyzývavý obraz. Nahý muž a nahá žena na ňom stáli otočení chrbtom k pozorovateľovi. Tá žena som bola ja, ten muž ešte pred mesiacom ležal na tejto podlahe a kričal slasťou. Potom mi fúzkatý prezradil, pre koho ten obraz maľuje.

         – Namaľuj aj pre mňa jeden, – požiadala som ho.

         – Hm. Neviem, nemám teraz veľmi čas. A keďže som dobrý, som aj drahý. Máš peniaze?

         – Si úplné hovno. Namaľuj aj mne jeden, – nedala som sa.

         Potom mi povedal o webkamere. Neverila som mu. Pustil mi, čo nahral. Bolo to celkom dobré. Čistá amatérčina, ale bola tam všetka tá vášeň.

         Urobili sme dohodu.

         Neviem, kde sa vzala, ale v ateliéri už mal normálnu posteľ. Bol celkom milý, ten Rodolfo. Hoci vtedy na podlahe to mávalo svoje surové čaro.

         Na obraze, ktorý namaľoval pre mňa, som sa potmehúdsky usmievala a jemu pridal na hruď chumáč čierneho ochlpenia. Páčil sa mi viac, tento druhý obraz. Vlastne bol krásny, v každom ťahu štetcom bolo vidieť množstvo citu. Prestala som sa cítiť ako krava.

     

    Sladký koniec 

         Záver celého príbehu sa odohral približne nasledovne. Niekomu z tých dvoch (alebo štyroch?) sa videl ako ohromný nápad takmer každú noc nepozorovane vniknúť do domu a vymeniť vážny akt za akt s úsmevom. Potom, dopoludnia, keď muž aj žena boli v práci, vrátiť sa a zavesiť na stenu obraz, ktorý priniesol poštár.

         Ešte skôr ako by obaja manželia stihli zatelefonovať do redakcie nejakého bulvárneho denníka či na psychiatriu, natrafila žena na fotografiu Nijole v jednom módnom plátku pohodenom na stole u kaderníka. Nečakala ďalej na melír, zobrala časopis a šla ihneď domov.

         – Všetko viem, – šplechla manželovi do tváre, aj keď to znelo trochu rezignovane. Uvedomila si, že vlastne nevie nič. Len to, že Rudo namaľoval reálneho človeka. Časopis zabudla v aute.

         Manžel urobil ticho.

         – Tak aspoň povedz, že to ľutuješ!! – vyzvala ho už značne zvýšeným hlasom.

         A keďže muž sa vždy riadil svojimi zásadami, povedal len:

         – Nič neľutujem.

         Žena chvíľu prijímala informáciu a potom zrýchleným krokom odkráčala do haly. Zvesila obraz zo steny a rozmlátila ho mužovi o hlavu.

         Keďže bola sobota, za obeť mužových zásad padol vážny akt. Ten s úsmevom predala Nijole o desať rokov neskôr za osemdesiattisíc švajčiarskych frankov nejakému Rusovi žijúcemu v Londýne. Čo bolo súčasne dôkazom o pravdivosti výroku, v ktorom sa hovorí niečo o dôležitosti výdrže. Keď sa nájde niekto, kto človeka potiahne, dotyčný je potom schopný mimoriadnych výkonov. A to bol prípad maliara Ruda, ktorého potiahla Nijole. Vlastne, pretiahla, ak mám byť presný. Hoci Rodolfo si dodnes myslí niečo iné.

         Aj keď žena len vďaka čakaniu na melír našla pravdu a z pochybností sa stala istota, bolo jej to úplne nanič. Manžel ju onedlho, po dňoch váhania a niekoľkých posledných teplých raňajkách, požiadal o rozvod. Žena si tak uvedomila, že nájsť pravdu nemusí vždy znamenať nájsť šťastie.

         Myslím, že Nijole skončila s kariérou modelky a rozhodla sa pre rodinu. Ale nie som si tým úplne istý. Mimochodom, Nijole je naozaj litovské meno. To len aby ste muža nemali za úplného idiota.

         Maliar Rudo sa stal vďaka aktu chlpatého muža a usmiatej ženy pomerne známym a rešpektovaným umelcom, čo ocenil najmä jeho otec, ktorého Rudo dovtedy vydieral pohraničiarskou minulosťou a okrádal ho o dôchodok.

         Niekto by mohol namietať, že v rozprávaní nie je žiadna zmienka o láske. Lebo v každom dobrom príbehu by sa láska mala objaviť. No myslím si, že sa mýlia, oní namietači. A v prípade, že predsa len majú pravdu, prvá veta tohto odseku ich usvedčuje z nepozornosti.

         Ostatné fakty zostávajú zahalené v hmle. Alebo v tme. Vyberte si. Nie je mi známe, že by príbeh bol hodnoverným dôkazom o platnosti aspoň jedného pravidla, ktorými sa aktéri príbehu riadili. Dokonca ani len netuším, kto bol rozprávačom tejto historky, a je celkom možné, že rozprávač nemá ani za mak talentu. Ale, ako bolo povedané, dôležitá je výdrž.

         Taktiež ľutujem, ak ľutujete čas, ktorý ste venovali tomuto príbehu. Toto už je naozaj koniec.

         Moment. Koniec?

         A sladký?

         Ach, veď je to jedno.

     

    Niečo o orchideách (úryvok)

         Obidvaja tam už boli. Maja aj Brezovický, manažér nášho oddelenia.

         – Dobré ráno, slečna Kramárová. Už som sa bál, že sa vám niečo stalo, – odzdravil mi vedúci a pri pohľade na jeho usmiatu tvár som už bola o niečo menej nervózna.

         – Pán Brezovický má o pol hodiny ďalší míting, – zavrčala dôležito Maja perfektnou Slovglish.

         – Ospravedlňujem sa.

         – Ako už možno viete, tu Majka bude od augusta na inom oddelení a váš tím potrebuje nového teamleadra. Nevídame sa často, pretože som stále na nejakom stretnutí. No počujem o vás iba samé chvály.

         – To ma teší, – vyšlo zo mňa. V slovníku zabudnutých pocitov som si nalistovala eufóriu.

         – Baví vás vaša práca?

         – Mňa? – opýtala som sa hlúpo. – Tak, aj áno, samozrejme. Inak by som ju nerobila. Stále sa niečo deje, rieši. To sa mi páči. Kolektív sme dobrý, takže…

         – Naozaj? Netvrďte mi, že si občas neskočíte do vlasov, ha-ha. Toľko báb na jednom mieste. Ale choďte, –baví sa na mne Brezovický. Najchytrejší ľudia sú vždy bezprostrední. Ktorí vám povedia priamo do očí, čo si myslia.

         – No dobre, vyhrali ste, – vzdala som to s úsmevom.

         – Vďaka. Ale žarty bokom. Povedzte mi, čo by sa dalo na našom oddelení zlepšiť? Myslím v smere od vás ku kolegom.

         Bohatstvo, čo sa tu už len dá zlepšiť? Zvýšte každému plat a bude robiť na pretrhnutie.

         – Asi by som sa snažila u ľudí zvýšiť motiváciu, – skúsila som. Najväčšia sranda bola, že som pri tom myslela na seba.

         – Ako?

         Ach, tá jeho bezprostrednosť.

         – Ako? Hm, niekedy stačí poukázať na výborné výsledky, ktoré sa dosiahli. Pomôže to sebavedomiu a dodá vieru, že sa dá ísť ďalej.

         – Uhm, uhm. Dodať vieru, hovoríte, – opakoval po mne a vôbec som nevedela, či je to dobre alebo naprd.

         – No dobre. Nerobíte chyby, k práci pristupujete zodpovedne, v kolektíve ste obľúbená, – predniesol Brezovický s vážnym výrazom a pozeral pritom do nejakých papierov.

         Vykukla som von z miestnosti, či sa niekto pozerá. Lebo teraz bol ten správny čas.

         Na chodbe kolega s citom kopal do pokazenej kopírky.

         Kolegyňa Marcela si s neznámym četovala čosi hrozne smiešne.

         A Maja oproti mne sa tvárila ako pokazená kyslá kapusta.

         – Tu s Majkou sme sa zhodli, že by ste ju dokázali plnohodnotne nahradiť.

         Možno ešte nie je celom pokazená.

         – Ste u nás ani nie dva roky, ale sama viete, že na naše pomery je to pomerne dlho. S platom ste spokojná?

         – Aj áno. No určite by som sa s tým vyrovnala, keby som zarobila viac.

         – Cha-cha-chá, že vyrovnala, – rehotal sa Brezovický a prstom si napravil okuliare.

         – Len aby si vedela. Stať sa teamleadrom nie je bežne promotion spojený so zvýšením platu, – zapojila sa po čase Maja.

         Stále nerozumiem, prečo si vybrala práve mňa. Možno sa jej zdám najmenej ambiciózna a nepredstavujem žiadnu budúcu hrozbu pre jej kariéru.

         – Dvadsaťpäť v hrubom. Môže byť? Vyrovnáte sa s tým nejako?

         – Pokúsim sa, – odvetila som. Moje srdce práve skákalo gumu. A v tej radosti sa dostalo poriadne vysoko. Na presklené budovy za oknom, ktoré tam ešte pred pol rokom neboli. Tiež som ešte pred chvíľou bola nikto. A práve sa zo mňa stával Niekto. Nemohla som uveriť, že je to také ľahké. Riško bude na mňa hrdý. O otcovi a mame ani nehovorím.

         Asi stačí robiť si poriadne svoju robotu a s každým byť zadobre. A na korporátnom rebríku ste zrazu vyššie. Je možné, že niekde uprostred vám na ňom bude ktosi zavadzať, zdržovať a buď ho zhodíte, alebo mu strčíte hlavu do zadku a potlačíte hore spolu s vami. To zrejme príde neskôr. Odraziť od dna som sa teraz mohla celkom zadarmo.

         – Počujte, kolegyňa, ešte jedna vec, – prerušil moje úvahy manažér. – Vy ste mi veľmi povedomá. Ja vás odniekiaľ poznám, ale nie z práce.

         Srdce zakoplo. Guma sa predsa nedá skákať donekonečna.

         Kopírka sa umúdrila a ožiarila kolegovu tvár.

         Pozrela som sa na Maju, ktorá poznala správnu odpoveď.

         – Nehrali ste v nejakom filme alebo reklame? Čo? Kramárová sa voláte, Kramár by mohol byť váš otec, nie?

         – No to už radšej frajer.

         – Hm, pamäť mám dobrú. Aspoň som si to myslel. Majka, vy mi neporadíte?

         Obidvaja sme teraz hľadeli na ňu. Snažila som sa ju zhypnotizovať a v duchu som ju prosila: vydrž to, vydrž to!

         – Dobre si pamätáte. Naša Hanka bola raz v správach. A tuším aj v novinách, však?

         Ach, ty puča. Som čakala, že to vytáraš. Nemohla si predsa ukázať, že niečo nevieš. Aj keď je to taká sprostosť. Asi by som mala hneď porozprávať svoju verziu, lebo si spomenie na tú bulvárnu a bude to v háji.

         A pritom to bolo na stanici, v žiadnom háji. Na Hlavnej vlakovej stanici hlavného mesta Slovenska. Také zúfalé miesto ako naša zúfalá krajina. Úprimná vizitka pre turistov. Žiadne čačky-mačky, príjemné posedenie pri kávičke, keď rýchlik mešká. Trt a dva orechy. Aj to pohansky predražené.

         Ešte niekoľko mesiacov po príchode do Bratislavy som takmer každý týždeň cestovala domov. Zvyknúť si na toto mesto niekomu trvá roky a i tak sa to nakoniec nemusí podariť. Všetci sa iba niekam ponáhľajú, všetky tváre zamračené. V reštaurácii sa človek cíti ako najväčší chudák, cestujúc emhádečkou pochopí, že ním naozaj je.

         Keďže do Kopaníc som sa s dvomi prestupmi dostala často až niekedy o desiatej v noci, ráno som si vždy urobila sendvič na cestu. Pretože tie staničné bagety, studené ako mŕtva ryba, sú čistý výsmech jedlu. Krmivo pre žalúdočné vredy. V ten deň som na stanicu prišla o niečo skôr. Vyšla som hore do čakárne, kde sa nemotalo toľko ľudí. Asi som neobedovala a dostala som chuť na môj sendvič. Hoci boli len štyri a domov ďaleko. Aj keď hneď pri dverách visí upozornenie: V čakárni je zakázané konzumovať stravu, piť nápoje, fajčiť a spať.

         Neviem, či som to prehliadla. Alebo len ignorovala. Vždy po sebe nechám poriadok, takže mi to mohlo byť jedno.

         Lenže kvôli poriadku je na slovenských železniciach niekto iný. Zahryzla som možno trikrát, keď sa v čakárni objavili dvaja mládenci v modrých uniformách a slušne ma upozornili na oznam pri dverách. Povedala som im, že nespím, nepijem ani nefajčím, len som hladná a vonku medzi bezďákmi mi nechutí.

         Oni na to, že predpis je predpis a môžem si ten rožok zjesť na nástupisku. Ale len ak mám lístok. Najprv mi bolo do smiechu, ale po chvíli do plaču. Kde to žijem? Tak som si zobrala svoje dve tašky, sendvič a vydala sa smerom k schodom, kde žiadna podobná výstraha nebola. Mala som plné ruky, a tak jeden z nich mi pridržal dvere. Pri nich som si spomenula, že som so sebou mala dáždnik. Otočila som sa, že idem naspäť, a nechtiac som tvárou narazila do ruky policajta. Fakt neviem, či som bola zadychčaná alebo som im chcela povedať o tom dáždniku. Ale pravda je, že som sa tej ruky dotkla ústami. Konkrétne zubami. Bola to riadne trápna situácia.

         A jemu sa pustila krv.

         – Tak to ste prehnali, slečna, – povedal ten druhý. Tu by sa za normálnych okolností príbeh skončil. Ja by som svoj sendvič zjedla vo vlaku a policajt by si dal urobiť rozbor krvi. Pre istotu. No práve v tom čase sa po stanici motala akási investigatívna novinárka. Nenechala si ujsť príležitosť. Čo sa stalo? Kto bol na vine? Čo je to za hlúposť ten oznam? A prečo som ho uhryzla? Prečo? V priebehu štvrťhodiny sa objavil televízny štáb a ďalší dvaja novinári. Všetci sa ma pýtali to isté. Policajt vďačne ukazoval odtlačok môjho chrupu na svojej ruke. Bulvár sa zameral na uhryznutie. Seriózne médiá zaujala orientálna atmosféra Hlavnej stanice. Bizarné zákazy, príkazy a ničnerobiaci železniční policajti.

         Hanbila som sa ako pes. Vlak som, samozrejme, nestihla.

         Na druhý deň som sa videla v správach. Písali o tom noviny. Našťastie, každý zázrak trvá tri dni. Nie viac.

         Lenže uplynul viac ako rok a Brezovickému to stále svietilo v hlave. Prečo som len nepovedala, že som Kramárova dcéra a hrám vo filme Hana a jej sestry?

         – No jasné, vy ste tá z čakárne! Čo vás chceli zatknúť za salámový rožok, – tešil sa vedúci zo svojej skvelej pamäti.

         – Bola som hladná, – precedila som rezignovane. A bol to sendvič so syrom. Žiaden hlúpy rožok.

         – Hm, áno. Chápem. Veď to bolo absurdné. Ale viete, o čo ide?

         Pokrútim hlavou, že nie.

         – To upozornenie. Že sa tam nemá jesť. Je to pravidlo.

         – Je to hlúposť, – prerušila som ho. Už mi bolo všetko jedno.

         – Áno. Áno, ale. Predpis je predpis. Norma. Nariadenie. A vy ste ho porušili. Hm, rozmýšľam… Viete, vaši kolegovia to môžu vnímať ako zlý príklad.

         Brezovický sa hral so svojou tisíckorunovou kravatou a ustarostene si pritom povzdychol. Samozrejme, Maja si povzdychla hneď po ňom.

         – Urobíme to takto, – prerušil neznesiteľné ticho vedúci. – Novú teamleaderku potrebujeme, to je isté. Budete ňou vy, ale plat vám zostane rovnaký. Ak sa osvedčíte, neskôr môžeme uvažovať o zvýšení mzdy. Súhlas?

         Čo som mala robiť? Odmietnuť to? Sklamať všetkých, ktorí mi fandili? Prezradiť mu, že taká kravata sa dá kúpiť aj za štyri stovky?

         Vlastne som mohla byť rada, že sa zameral na vecnú stránku kauzy.

         Dopila som pohár vody, poďakovala sa a pobrala k dverám. V odraze skla som si všimla, že golier mi cucflek vôbec nezakryl.

         – Slečna Kramárová, už len jedna otázka, – zastavil ma Brezovický. Už som držala kľučku. Keď som sa otočila, mala som dojem, že sa pozerá priamo na môj krk. – A naozaj ste toho policajta uhryzli?

         Ako som kráčala na svoje miesto, vôbec som nevnímala okolie. Zapla som si mobil. Jeden neprijatý hovor. Oco. Chcela som ho vytočiť naspäť, no predbehol ma. Rozhodla som sa, že z dnešného stretnutia si zoberiem len to pozitívne.

         Ale to logo sa ešte môže zísť. Zodvihla som telefón.

         – No ako, Hanuľka? Už máš po?

    Zobraziť všetko