Foto © Lucia Gardin
Foto © Lucia Gardin



Obrázky kníh


Vlastný životopis zla - 2009
Vlastný životopis zla - 2009

Prvá a posledná láska - 2013

  • Životopis autora

    Pavel Vilikovský sa narodil 27. júna v Palúdzke (dnes súčasť Liptovského Mikuláša), vyrastal v Bratislave. Matka Júlia, rod.
    Pavel Vilikovský sa narodil 27. júna v Palúdzke (dnes súčasť Liptovského Mikuláša), vyrastal v Bratislave. Matka Júlia, rod. Bárdošová (1909 – 1984), bola učiteľkou angličtiny a slovenčiny, otec Jan Vilikovský (1904 – 1946) vysokoškolský pedagóg, literárny historik staršej českej a slovenskej literatúry, brat Ján (1937) je anglista a prekladateľ. V školskom roku 1958/59 študoval filmovú réžiu na pražskej FAMU, v rokoch 1960 – 1965 angličtinu a slovenčinu na FF UK v Bratislave. Pracoval ako redaktor v mesačníku Slovenské pohľady (1964, 1966 – 1970), po nútenom odchode z časopisu na začiatku normalizácie sa zamestnal ako redaktor vydavateľstva Tatran, v rokoch 1976 – 1996 pracoval ako redaktor v časopise Romboid, v 90. rokoch aj v slovenskej redakcii Readers´s Digest. Okrem vlastnej prozaickej tvorby sa venuje prekladu. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Esej

    Publicistika

    • Okrídlená klietka alebo zo života mladého Slovenska a starých Slovákov (1998, spoločné dielo: P. Vilikovský, T. Janovic)

    Iné

  • Charakteristika tvorby

    Pavel Vilikovský je súčasťou silnej generácie , ktorej nástup v 60. rokoch  20. storočia (Johanides, Sloboda, Šikula) zásadným
    Pavel Vilikovský je súčasťou silnej generácie , ktorej nástup v 60. rokoch  20. storočia (Johanides, Sloboda, Šikula) zásadným spôsobom zmenil tvár slovenskej prózy: vyviedol ju z ideologicky chápaných „dejín“ a vrátil človeku a jeho neprediktabilnej subjektivite. Väčšinou išlo o autorov narodených v druhej polovici 30. a na začiatku 40. rokov. Aj v nasledujúcich, pre literatúru menej priaznivých desaťročiach ich tvorba určovala vývin modernej slovenskej prózy (Ballek, Jaroš, Mitana, Dušek). Vilikovského dielo sa do generačných a vývinových súvislostí vpisovalo nejednoznačným a v niektorých obdobiach protirečivým spôsobom. Dôvodom bol aj nesúlad medzi vnútornou genézou diela a jeho edičnou postupnosťou, pretože viaceré relevantné práce P. Vilikovského boli knižne vydané s veľkým, často aj viac ako desaťročným odstupom od času, keď vznikli. Autor sa tak z pozície účastníka poslednej veľkej renovácie domácej prozaickej moderny v 60. rokoch (debut Citová výchova v marci, 1965) presunul na prelome 80. a 90. rokov do úlohy kľúčového tvorcu obdobia prechodu z modernistickej do postmodernistickej vývinovej etapy slovenskej literatúry. Dve z troch kníh, ktoré vydal v roku 1989 a ktoré sú v týchto súvislostiach považované za prelomovej zmeny vývinovej paradigmy, ale vznikli omnoho skôr, v hĺbke normalizačných 70. rokov (Večne je zelený... v prvej polovici desaťročia, niektoré prózy z knihy Eskalácia citu ešte skôr). Pokus o jednoznačné smerové zaradenie však nemôže byť v prípade P. Vilikovského úspešný, pretože celok jeho diela nie je tematicky ani výrazovo jednotný (netvorí jednotu v tej podobe, akú nám prináša prozaické dielo R. Slobodu alebo V. Šikulu). Možno v ňom rozoznať niekoľko výrazných samostatných línií, ktoré vo vývinovej postupnosti jeho diela idú paralelne povedľa seba, pričom sa v určitých obdobiach vzájomne preplietajú a dopĺňajú. Prvou z línií je „citová“. Vilikovský v nej východiskový generačný sentimentalizmus (Šikula, Kužel), charakteristický pre niektoré prózy debutu Citová výchova v marci (1965) postupne problematizuje telesnosťou: reflektuje nástrahy, ktoré „citu“ kladie „telo“ ako jeho predpoklad (Eskalácia citu, Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch). Ďalšou významnou vrstvou prozaikovho diela je ironicko-persiflážny prepis dejinnosti. „Bože, ako ja nenávidím dejiny, ten vlastný životopis ľudstva,“ hovorí jedna z jeho postáv. Do línie kritického vyrovnávania sa s dejinnosťou okrem naratívnej burlesky Večne je zelený... patrí cyklus troch Slov o... (knižne v Eskalácii citu), v ktorom pristihuje známe postavy slovesnosti i histórie – Iľju Muromca, Turčína Poničana a Janka Kráľa – na rube vlastnej legendy v ich každodennej a vonkoncom nehrdinskej existencii. Ide aj o polemiku s dobovo marxistickým historizujúcim zvecnením človeka, ktoré dominovalo v slovenskej literatúre päťdesiatych rokov a v inej, na národ zameranej verzii si našlo svoje miesto aj v reflexii nasledujúceho desaťročia (esejizmus V. Mináča), o prevrátenie tradične „vozvýšeného“, vznešeného a patetického na nízke a groteskné. V tejto súvislosti sa od 90. rokov stala dôležitou témou spisovateľovho diela a publicistiky otázka identity, teda pýtanie sa, čo znamená niekam patriť (k národu, priestoru – či už má podobu mesta, v ktorom žijeme, alebo je výzvou na prihlásenie sa k stredoeurópanstvu). Súčasťou Vilikovského tvorby je aj noetická línia, teda permanentná reflexia úlohy literatúry a slova v súdobom svete, sprevádzaná skepsou k ich možnostiam a zároveň prekonávaná aktom tvorby.
    Vladimír Barborík
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Vilikovského poviedky a novely vyšli v početných prekladoch v literárnych časopisoch a antológiách. Krutý strojvodca (1997 po

    Vilikovského poviedky a novely vyšli v početných prekladoch v literárnych časopisoch a antológiách.

    Krutý strojvodca (1997 po chorvátsky; 2000 po srbsky, 2004 po arabsky, 2006 po macedónsky – všetky tri s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Kôň na poschodí, Slepec vo Vrábľoch (2000 po bulharsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Posledný kôň Pompejí (2002 po maďarsky a po srbsky – obe s podporou Komisie SLOLIA LIC, 2003 po anglicky)
     

    Večne je zelený (2003 po rumunsky, 2004 po poľsky a po taliansky, 2005 po francúzsky  – všetky s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Slovenský Casanova, Čarovný papagáj a iné gýče (spolu s L. Grendelom, 2006 po taliansky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Čarovný papagáj a iné gýče (2007 po česky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Samostatné vydania:

    Po anglicky: Večne je zelený - Ever Green is ... (2002, zahŕňa novely Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch  - A Horse Upstairs, A Blind Man in Vrable, Všetko, čo viem o stredoeurópanstve (s trochou priateľskej pomoci od Olomouca a Camusa) - Everything I know about Central Europeanism (with a Little Help from Olomouc and Camus), preklad: Charles Sabatos, vydavateľstvo: Northwestern University Press Evanston, Illinois)

    Po nórsky: Večne je zelený - Evig grønt er (2014, preklad: Anna Fosse, Jon Fosse, vydavateľstvo: Samlaget)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Pavel Vilikovský prekladá z anglo-americkej literatúry, napr. C. Northcote Parkinson: Ako urobiť kariéru (1966), John le Carré: Mestečko v Nemecku
    Pavel Vilikovský prekladá z anglo-americkej literatúry, napr. C. Northcote Parkinson: Ako urobiť kariéru (1966), John le Carré: Mestečko v Nemecku (1971), Wiliam Faulkner: Medveď (1972), B. S. Johnson: Ľudia na cestách (1975), Joseph Conrad: Nostromo (1975), Malcolm Lowry: Na úpätí sopky (1978), B. S. Johnson: Podvojné účtovníctvo Christieho Malryho (1981), Wirginia Woolfová: Vlny (1983), Kurt Vonnegut: Ostré očko (1988), E. L. Doctorow: Vitajte v Ťažkých časoch (1989).

     

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    HORVÁTH, Tomáš: Vilikovského pátranie po skutočnosti: fotograifa a trpkastá chuť skutočného. (Štúdie). In: Slovenská

    HORVÁTH, Tomáš: Vilikovského pátranie po skutočnosti: fotograifa a trpkastá chuť skutočného. (Štúdie). In: Slovenská literatúra, roč. 64, 2017, č. 1, s. 33 – 42.

    TANESKI, Zvonko: Recepcia prozaickej tvorby P. Vilikovského v Macedónsku. In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 10, s. 97 – 100.

    TARAGEL, Dušan: Sex a vydatá žena. (O knihe  a prekladateľovi Pavlovi Vilkovskom a prekladateľ o preklade). In: Sme – príloha: Magazín o knihách, roč. 24, 2. 12. 2016, č. 279, s. X.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Bez bradaviek sa dnes slovenská literatúra nezaobíde (literatura bodka sk). In: Sme, roč. 24, 16. 11. 2016, č. 266, s. 12.

    ŠAH: Pavel Vilikovský – 75. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 6, s. 158.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Netvárme sa, že Slováci a Maďarsi sú kamaráti. V Budapešti vyšli oslavné recenzie na knihy Ballu i Vilikovského. In: Sme, roč. 24, 26. 4. 2016, č. 96, s. 15.

    BODACZ, Bohuš: Sedem viet o siedmich knihách. Pavel Vilikovský: Príbeh ozajského človeka. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 12, s., 113.

    ŠIMOŇÁKOVÁ, Martina: Slovenská literatúra je vo svete väčšinou neznáma. In: Pravda, roč. XXV, 1. 12. 2015, č. 277, s. 33.

    MACHYTKA, Bohumil: Pavel Vilikovský / Letmý sneh. (Sedem viet o siedmich knihách).  In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 10, s. 114 – 115.

    LUKÁČOVÁ, Viera: Pavel Vilikovský: Letmý sneh. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 9, s. 112 – 114.

    MRÁZ, Peter: Pavel Vilikovský: Letmý sneh. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 9, s. 111 – 112.

    (mog): Literárny večer s Pavlom Vilikovským a Petrom Juščákom. Autorské čítanie, koncert / Stanica Žilina-Záriečie. In: Sme, roč. 23, 19. 8. 2015, č. 192, s. 12.

    MRÁZ, Peter: Pavel Vilikovský: Príbeh ozajského človeka. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 7– 8, s. 277 – 278.

    BARBORÍK, Vladimír: Pomník neznámemu hrdinovi normalizácie. Pavel Vilikovský: Príbeh ozajského človeka. (Recenzie). In: Romboid, roč. I., 2015, č. 4, s. 60 – 62.

    bj: Pavel Vilikovský: Romeo z epochy socialistického realizmu. Pravda, 21. 4. 2015.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/352589-pavel-vilikovsky-romeo-z-epochy-socialistickeho-realizmu/

    MOJŽIŠ, Juraj: Malé egá vo veľkej kaši. In: Pravda, roč. XXV, 11. – 12. 4. 2015, č. 83, s. 30 – 31 s.

    SITA: Anasoft litera fest otvorí Milan Adamčiak. In: Pravda, 10. 4. 2015.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/351449-anasoft-litera-fest-otvori-milan-adamciak/

    mak: Medzi finalistami Anasoft litery sú Šikulova aj Vilikovský. In: Pravda 18. 3. 2015.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/349110-medzi-finalistami-anasoft-litery-su-sikulova-aj-vilikovsky/

    BIRČÁK, Peter: Rapsódia prízemnosti. In: Pravda, roč. XXV, 21. – 22. 2. 2015, č. 43, s. 30.

    PACHEROVÁ, Soňa – BALÁŽOVÁ, Daniela: Historik Zemko dostal štátne vyznamenanie in memoriam. In: Pravda, roč. XXV, 14. 1. 2015, č. 10, s. 3.

    KOPCSAY, Márius: Slovenský svetový autor. In: Sme, roč. 23, 14. 1. 2015, č. 10, s. 2.
    http://www.sme.sk/c/7587984/varga-vilikovsky-zemko-prezident-kiska-udelil-svoje-prve-vyznamenania.html

    ANTOŠOVÁ, Marcela: Nad Vilikovského Prvou a poslednou láskou. In: Myšlienkové toposy literatury v česko-slovenských souvislostech. Brno: Tribun EU s. r. o. , 2014, s. 171 – 183.

    SOUČKOVÁ, Marta: Menej sa čudovať, stále žasnú. Pavel Vilikovský: Prvá a posledná láska. (Recenzia). In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 8, s. 63 – 65

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Nie je to žiadna galiba. In: Sme, roč. 22, 17. 9. 2014, č. 213,  s. 14.

    REHÁK, Oliver - ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Slovenskú knihu roka napísal Pavel Vilikovský. (článok, video, rozhovor)

    REHÁK, Oliver: Najlepšia je Prvá a posledná. Cenu Anasoft litera získal opäť Pavel Vilikovský. Uspel s knihou dvoch próz. In: Sme, roč. 22, 17. 9. 2014, č. 213,  s. 14.
    mak: Cena Anasoft litera získala Prvá a posledná láska. In: Pravda, roč. XXIV, 17. 9. 2014, č. 213, s. 49.

    HOCHEL, Igor: Vilikovský znova majstrosky. Pavel Vilikovský: Prvá a posledná láska. In: Tvorba, roč. XXIII. (XXXII.), 2013, č. 4, s. 37 – 39.

    ČÚZY, Ladislav: Pavel Vilikovský: Prvá a posledná láska. In: Slovenské pohľady, roč. IV.+ 129, 2013, č. 11, s. 126 – 128.

    DAROVEC, P.: Pavel Vilikovský. Bratislava: Kalligram 2007 (monografia o autorovi).

    MRÁZ, P.: Pavel Vilikovský: Vlastný životopis zla. In: Knižná revue, 19, 2009, č. 21.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    GÁLIS, V.: Drahý denníček... (Pavel Vilikovský: Silberputzen. Leštenie starého striebra). In: RAK, 12, 2007, č. 10.

    HALVONÍK, A.: Pavel Vilikovský: Silberputzen. Leštenie starého striebra. In: Knižná revue, 16, 2006, č. 9.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    DAROVEC, P.: Pavel Vilikovský. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    HALVONÍK, A.: Pavel Vilikovský: Čarovný papagáj a iné gýče. In: Knižná revue, 15, 2005, č. 4.

    GÁBRIKOVÁ, A.: Naivne s hĺbkou (Pavel Vilikovský: Vyznania naivného milovníka). In: Knižná revue, 14, 2004, č. 25.

    MACSOVSZKY, P.: Vykašlite sa na to, mládenci. In: Slovo 6, 2004, č. 4.

    KUŠNÍR, J.: Samota, citovosť, nomádstvo a identita. In: Romboid, 38, 2003, č. 1.

    ŠAH: Pavel Vilikovský. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 6, s. 157 – 158.

    BALLA, V.: Kôň v Pompejach, štylista v Londýne. In: Romboid, 36, 2001, č. 4.

    BRABENEC, P.: Pavel Vilikovský, alebo, Veľké upratovanie. In: Romboid, 36, 2001, č. 4.

    BŽOCH, A.: Posledný Vilikovského kôň. In: Romboid, 36, 2001, č. 4.

    KAMENISTÝ, J.: V starobe sme mladší. In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 26.

    MAJEREK, R.: Intertextualita v románe Pavla Vilikovského Večne je zelený. In: Romboid, 36, 2001, č. 4.

    PROKEŠOVÁ, Viera: „Kolik je ti, hrdino, let?“ In: Romboid, 36, 2001, č. 4.

    PROKEŠOVÁ, Viera: Píše niekto iný. In: Knižná revue, 11, 2001, č. 6.

    MATEJOVIČ, Pavel: Priestor, text a krajina (Ivan Laučík, Ján Johanides, Pavel Vilikovský). In: Slovenská literatúra, roč. 46, 1999, č. 3 – 4, s. 186 – 193.

    DAROVEC, Peter: Metodologická kapitola o Metodologickej poviedke. In: Slovenská literatúra, 44, 1997, č. 4.

    JENČÍKOVÁ, E.: Osamenie v smrti. In: Slovenská literatúra, 44, 1997, č. 3.

    MARČOK, V.: Čriepky postmodernej textuality. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 113, 1997, č. 6.

    MIKULA, V.: Od baroka k postmoderne. Levice: L.C.A. 1997.

    MIKULA, V.: Svet bez hlavy, telo bez príbehu. In: RAK, 2, 1997, č. 2.

    Päť otázok Pavlovi Vilikovskému (Rozhovor). In: Tvorba T, 7 (16), 1997, č. 4.

    DAROVEC, P.: Násmešné rozmlúvanie o štyroch knihách, ktoré sa zjavili v dejinách slovenskej literatúry. Levice: L.C.A. 1996.

    MINÁR, P.: Vzťah medzi prekladom a vlastným textom. In: Romboid, 30, 1995, č. 3.

    ZAŤKOVÁ, G.: O narácii všeobecne a konkrétne (v novele P. Vilikovského Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch). In: Slovenská literatúra, 42, 1995, č. 1.

    BARBORÍK, V.: Mýtoborectvo a noetická skepsa v slovenskej próze. In: O interpretácii umeleckého textu 14. Nitra 1992.

    PETRÍK, Vladimír: K charakteru Vilikovského próz. In: Romboid, 26, 1991, č. 6.

    POKORNÝ, M.: „Nemám vás rád, rozprávači...“ In: Dotyky, 3, 1991, č. 2.

    DVOŘÁK, A.: K některým problémům intertextuality v próze Pavla Vilikovského Večne je zelený. In: Slovenské pohľady, 106, 1990, č. 8.

    HORECKÝ, J.: Umiernená hra s jazykom. In: Kultúra slova, 24, 1990, č. 2.

    JENČÍKOVÁ, E.: Modality Vilikovského prózy. In: Slovenské pohľady, 106, 1990, č. 8.

    PYNSENT, R. B.: Ballek a Vilikovský. In: Romboid, 25, 1990, č. 12.

    ŽIAK, M.: Život ako situačnosť a improvizácia. In: Slovenské pohľady, 106, 1990, č. 8.

    MACURA, V.: Agenta Münchhausena príhody a skúsenosti. In: Slovenské pohľady, roč. 105, 1989, č. 8, s. 41 – 47.

    MIKULA, V.: Krajnosťou k miernosti, obscénnosťou za lepšiu budúcnosť. In: Slovenské pohľady, roč. 105 (1989), č. 8, s. 41 – 47.

    ŠÚTOVEC, M.: Umenie nosiť bremená. In: Vilikovský, P.: Eskalácia citu. Bratislava 1989.

    ZAJAC, Peter: Inkognito, ergo sum. In: Literárny týždenník, roč. 2 (1989), č. 26, s. 4.

    HAMADA, M.: Básnická transcendencia. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1969.
     

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Lenže Vilikovský má aj svoju druhú podobu. Proti lyrickej vágnosti a amorfnosti sa v nej sústreďuje práve na výstavbu sujetu. Je

    Lenže Vilikovský má aj svoju druhú podobu. Proti lyrickej vágnosti a amorfnosti sa v nej sústreďuje práve na výstavbu sujetu. Je zaujímavé, ako redukuje metaforičnosť výpovede na exponované miesta v jeho štruktúre. Ináč pracuje prevažne s materiálom dialogickým. Štylizáciou a telegrafickými popismi buduje situáciu alebo situácie bez priamej účasti autorovho subjektu. Napriek tomu mnohé, čo bolo v lyrických prózach vyslovené ako program, tvorí teraz integrálnu súčasť vlastnej umeleckej realizácie. Napr. neaprioristický vzťah k človeku, vzťah, v základe ktorého je ľudské porozumenie; a práve ono dovoľuje Vilikovskému demaskovať človeka bez predčasných klasifikácií a súdov. Cudzie sú mu sentimentálnosť i nenávisť, t. j. vlastnosti, ktoré znemožňujú skutočné poznanie človeka. V posledných dvoch prózach niet ani stopy po nenávisti a sentimentálnosti. A výsledok je smutné poznanie, smútok z poznania človeka. Aj jeho irónia je smutná. V posledných poviedkach poslal do čerta posudzovanie človeka podľa dobrých a zlých vlastností. Ľudí ovláda situácia, do ktorej sa dostanú, a Vilikovský ich pozoruje, ako sa v nej správajú, ako ich vháňa raz do postavenia zločincov a inokedy do postavenia obetí. Nakoniec však aj kat aj jeho obeť sú obeťami síl, ktoré človek nie je schopný ovládať. Opäť to, čo v lyrických textoch programuje, dostáva tu podobu samostatného umeleckého faktu. Na jednom mieste hovorí o človeku, o sebe ako „o spoluúčastníkovi, spoluvinníkovi života“, vyslovuje poňatie ambivalentnosti človeka a pod. Odhaľuje existenciu nebezpečných sebaničivých síl v človeku, ktoré ho ovládajú, a on sa im bezmocne poddáva.

    Milan Hamada

     
     
    Preto namiesto podávania ruky Vilikovský hádže rukavicu. Ak Jean Baudrillard hovorí, že „vesmír nie je dialektický – je náklonný ku krajnostiam, nie k rovnováhe“, Vilikovský to tuší a podľa toho sa i správa: všetko radikalizuje. I tam, kde by sa nám mohlo zdať, že ďalej sa už ísť nedá, že je to už krajnosť, nachádza krajnosť ešte krajnejšiu. Rozhodol sa poraziť zlo, či, ako vraví Baudrillard, obscenitu jej vlastnými zbraňami: proti skrytej obscenite reality nestavia skrytú cudnosť, ale zjavnú, čo najzjavnejšiu obscenitu. Proti nenormálnosti nestavia normálne, ale ešte nenormálnejšie: zvrátenosť. Proti málo zdôvodnenému nestavia argumentované, ale ešte menej zdôvodnené: nezmysel. Proti necitlivosti nepostaví súcit, ale extrémny prejav necitlivosti: mučenie. Proti apatii, nechuti k čomukoľvek nepostaví empatiu ani sympatiu, ale nechuť ešte väčšiu: hnus. Zviditeľňuje tak tajnú, „fatálnu“ (Baudrillard) stratégiu vecí, ich lásku k entropii, túžbu ustavičným množením sa zbaviť sveta zmyslu. Upozorňuje nás, že nemusíme zbadať, kedy príde tá chvíľa, keď budeme ešte stále brať ako prijateľné to, čo sa už stalo neznesiteľným, smrtonosným.
    Vilikovského záľuba v hnuse, v obscenite, v úpadku a demencii, v senilite a hlúposti, v idiotizme každého druhu okrem toho, že je účinným spôsobom poznávania sveta a súboja s ním, je možno i spôsobom, akým sa toto dieťa šesťdesiatych rokov prinucuje byť mužom nasledujúceho desaťročia – je to spôsob, ako si zakázať lásku k svetu, ako ho neľúbiť.
     

    Valér Mikula

     
    Jedine tak sa môžeme stať nie obeťami, ale partnermi v tej nehoráznej crazy-komédii, ktorá je tu rozpútaná s divosťou v slovenskej i českej literatúre nepochybne netypickou. A neujde nám potom iste ani smútok na rube diabolskej hry. Veď ide tak či onak o literárne dielo, ktoré – hoci parodicky – vstupuje do tradície literatúry odovzdávania životných skúseností, do tradícia (ako by povedala D. Hodrová) iniciačného románu, v ktorom jedna postava skúsenosti podáva, je „zasvätiteľom“, a druhá ich prijíma, je „zasväcovaným“. Tak či onak je i Vilikovského próza príbehom odovzdávania skúseností hrdinových „mladému priateľovi“, otca synovi, alebo napokon Van Stiphouta mládencovi Renému z prvého slovenského románu Bajzovho, veď aj vo Vilikovského texte sa podobne prestupuje zložka dobrodružná so zložkou didaktickou, „príhody“ a „skúsenosti“.
    A merané touto tradíciou tu náhle všeličo stojí neveselo na hlave; ako Bajzov René putuje svetom a hľadá svoju sestru, tak aj Vilikovského príbeh je vlastne hľadaním chýbajúceho člena rodiny a vrcholí veľkolepým stretnutím rodiča a potomka, ibaže za akým účelom? Aj Vilikovského text sprostredkúva púť svetom – je to však už predovšetkým groteskný svet samého podania, príhody a skúsenosti strácajú svoju reálnu platnosť, paroduje sa dobrodružstvo rovnako ako vedenie a reflexia: možné sa strieda s nemožným, fakt sa prelína s mystifikáciami. Stratená totalita sveta je tu, s nadsádzkou povedané, vyvážená totalitou bľabotu. Literatúra sa tu už netvári ako darkyňa poučenia a nových zážitkov, alebo, ak chceme, hlbokých myšlienok a hlbokých citov, nápadne dáva najavo, je je len sférou čírej, po všetkých stránkach dokonale netranscendentnej semiotickej hry (a Umberto Eco právom definoval semiotiku ako doménu „možnej lži“). Vstupujeme tu do enklávy, kde nemožno nič brať vážne, na nič nemožno prisahať, kde autor (a jeho hrdina) už nielen dávno nie je Veľkým Učiteľom, ale skôr naopak, Veľkým Klamárom a Veľkým Podrazníkom.
     

    Vladimír Macura


    Irónia, paródia, persifláž, to sú Vilikovského obľúbené prostriedky, pomocou ktorých sa vyrovnáva s tým, čo ho trápi rovnako intenzívne ako nás. Na veľkú paródiu histórie podobral sa v knihe Večne je zelený... Bezohľadne sa tu vysmial z legendárneho dodatočného mystifikovania dejín, odhaľujúc všetko ako súčasť falošného vedomia. Nezískal tým veľa porozumenia v konzervatívnych kruhoch, ale potešil milovníkov dobrého umenia brilantným rozprávačstvom rovnako ako ostrou intelektuálnou reflexiou.

    Vladimír Petrík

    Vilikovského pokorne skeptický, postmoderný „realizmus“ nepredstiera, ale jednoducho vie. Vie, že skúsenosť sveta je nenahraditeľná, i keď sa dá vymyslieť. Jeho poviedky sú možno väčšmi varovaním pred vymýšľaním iluzívnej krásy pre potešenie zmyslov, než čímsi, čo by chcelo zapôsobiť svojou výpovednou jednoznačnosťou. Spôsob bytia Vilikovského slova, to je spôsob ako nezblaznieť zo skepsy a zachovať dôstojnosť človeku aj napriek tomu, že sme zaprasili svet príbehmi, kde slová jedno hovoria a druhé znamenajú, a vy sa po ňom prechádzate nedotknutí.

    Alexander Halvoník

    Vilikovský sa ako vždy vôbec nesnaží o „čistý príbeh“. Hrá sa s motívmi tak, že chvíľu sme ochotní svätosväte veriť jeho prechádzke s existencionalistickým majstrovstvom po peróne stanice, aby vzápätí z textu vykuklo čertovo kopýtko autorskej licencie. Postavy, v ktorých autor skúša nosnosť slova či motívu, sa opakujú vo všetkých poviedkach knihy Krutý strojvodca a výsledkom je ironická skepsa. Nie skepsa ťažká a depresívna, ale poznanie, že slovo vyslovené jazykom či napísané rukou môže vyjadrovať skutočnosť iba na základe konvencií, na ktorých sa ľudia medzi sebou dohodnú a ktoré sú ochotní prijať.

    Maroš Bančej

    Prečo je gýč takým pokušením pre dobrých spisovateľov? Preto, že to isté je v jednej vete umením a v druhej nie, odpovedá si, pravdaže, vo forme otázky Pavel Vilikovský vo svojej najnovšej zbierke poviedok Čarovný papagáj a iné gýče. (...) Osem próz knižky, ktoré sú zväčša autorskými spomienkami na socializmus, alebo aj autorskými pamäťami zo socializmu, obsahuje vari všetky výsmechy umenia a vznešenosti známe z predchádzajúcich tvorivých zdvihov tohto spisovateľa. Nové nie sú ani príbehové portfóliá založené na poznaní literatúry ako takej, ale najmä jej populárnejších žánrov, ako detektívka, horor, fantasy. Ak však hlavným živlom v tvorbe P. Vilikovského bola britká racionálna irónia, hroty Čarovného papagája a iných gýčov akoby už ani nechceli pichať, bodať a bolieť, ale premenili sa na nástroje brnkania na city. Vo väčšine z nich sa  mnohotvárnosť a polyfónnosť štylistických figúr, pre Vilikovského príznačná, zredukovala na priamočiare rozprávanie s pekným dialógom, s veselými pointami a plnohodnotnými bonmotmi. Zjednodušila sa motivácia, nezriedka do takej miery, že niektoré prózy pôsobia ako nahrubo naskicované. No napriek tomu, že autor sa zakryl gýčovým avízom z názvu, nech robil, čo robil, nepodarilo sa mu zaprieť v sebe umelca. Na gýče máme dosť iných majstrov.

    Alexander Halvoník

    Gýče Vilikovského zjavne roznežňujú. Zatláčajú ostroumnú iróniu kdesi ďaleko za príbeh a ponúkajú za ňu čosi celistvejšie. Bolo to tak už v knižke Čarovný papagáj a iné gýče, je to tak aj v tejto (Silberputzen. Leštenie starého striebra). Ak by sa však voľakto nazdával, že je to návrat k ozajstnému gýču, tak je úplne vedľa. Sú totiž autori, ktorí by nedokázali napísať gýč, ani čo by čo robili. Vilikovský patrí k takým. Ak vie dať vyprázdnenej gýčovej forme autentický obsah, je to len dôkaz jeho nezmieriteľnosti s gýčom. Nuž a načo dávať vyprázdneným formám vlastný obsah? Nuž na to, že formy existujú vari od úsvitu dejín. Obrazoborci to nikdy nepriznajú, tvorivci ich napĺňajú novým obsahom. Preto obrazoborci najmä boria formy, zatiaľ čo tvorivci tvoria najmä obsahy. Leštenie starého striebra je Vilikovského aktuálnym obsahom. Čo lepšie by už mohol urobiť?

    Alexander Halvoník

    Prózu Vlastný životopis zla označuje jej obálka za román v dvoch častiach. Čítanie Vilikovského textov nám ale vraví, že korektnejším by bolo uvažovať o ňom ako o juxtapozícii dvoch noviel, ktorých spojivom je permanentná konfrontácia epického hrdinu so zlom. So zlom mimo seba, so zlom v sebe. Dve prózy, zaradené do knihy Vlastný životopis zla, sú pomenované pre kontext Vilikovského už desaťročia systematicky konštruovaného epického diela príznačne: Krátka extrémna osamelosť Jozefa K. a Dlhá extrémna osamelosť Márie M. Oba príbehy sú späté s Vilikovského novelou Extrémna osamelosť (1989). A oba nadväzujú na Kafkove prózy. Príbeh prvý, Krátka extrémna osamelosť Jozefa K., nie je len pútavým rozprávaním o človeku, s ktorým sa hrajú dejiny uprostred prekárania sa dvoch (ex)mocností ohrozujúceho život na počiatku 50. rokov 20. storočia. Je najmä rozprávaním, vzbudzujúcim nevšedné zimomriavky, o nemožnosti výberu správnej voľby v situácii, do ktorej človeka obe politické mašinérie vovádzajú. (...) Príbeh druhý, Dlhá extrémna osamelosť Márie M., je snahou o introspektívne kladenie otázok smerujúcich k odkrytiu vlastnej autenticity. Druhý Vilikovským načrtnutý príbeh je pre pochopenie prvého kľúčový. A opačne. (...) Vilikovského finta je fintou Bajzovho prvého slovenského románu. Cestou k pochopeniu oboch Vilikovského textov je preto nevidieť v knihe Vlastný životopis zla len dve detektívne novely s historickým pozadím, ale aj komplexne štruktúrovaný textový dialóg.

                                                                                                           Peter Mráz
     

    Pavel Vilikovský pre mňa odjakživa predstavoval žiariaci ostrov takpovediac európskej kultivovanosti v hnojových závanoch kopaničiarstva, ktorý do slovenskej literatúry po desaťročia vnášali literárni preskakovači vatier a dúchači do živánskej. Vilikovský ako spisovateľ, to je stelesnený šarm, hravosť, anglické tvídové sako, fajočka medzi zubami, oblaky Amfory, zmysel pre vhodne umiestnené scudzovacie momenty priam brechtovského štýlu a postmoderná medzitextovosť, ktorej by nebolo bez enormnej rozhľadenosti.
    Peter Pišťanek
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Pavel Vilikovský: o sebe a o diele   Pokiaľ to môžem posúdiť, moja tvár pripomínajúca masku Angličana, tá, ako
    Pavel Vilikovský: o sebe a o diele
     
    Pokiaľ to môžem posúdiť, moja tvár pripomínajúca masku Angličana, tá, ako hovoríte, nepreniknuteľná brána introverta, je jednoducho drevená a bezvýrazná. Viete si predstaviť herca s takou tvárou? Ani ja, a preto som o herectve nikdy neuvažoval. Pravdu povediac, vždy som mal voči takému predvádzaniu odpor, preto som zakaždým, keď som mal v škole recitovať, radšej vyhlásil, že som sa báseň nenaučil a inkasoval päťku. Nie, študoval som síce na Akadémii múzických umení v Prahe, ale réžiu na filmovej fakulte a po prvom ročníku ma – našťastie pre slovenský film i pre mňa – vyhodili pre nedostatok talentu. Iste, nielen herectvo, ale každé predstúpenie pred verejnosť vyžaduje určitú dávku exhibicionizmu, no pri písaní je ten exhibicionizmus takpovediac neosobný: text „vystupuje“ väčšinou v autorovej neprítomnosti, a ak sa autor pri písaní predvádza, tak sa to odohráva v samote, bez divákov. Ak mám hovoriť za seba, „spisovateľa“ na verejnosti robím vyslovene nerád a iba keď sa tomu nedá vyhnúť.
    (Z rozhovoru s Ľubicou Suballyovou, Pravda 20. februára 2002, s. 13.)


    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    S ľahkosťou pera som zatiaľ nemal tú česť, u mňa je všetko číra drina. Tým sa nechválim, ani nad tým nenariekam – napokon, ak je
    S ľahkosťou pera som zatiaľ nemal tú česť, u mňa je všetko číra drina. Tým sa nechválim, ani nad tým nenariekam – napokon, ak je výsledok dobrý, čitateľovi je srdečne jedno, či sa dosiahol hravo, alebo lopotne, a ak je zlý, nepomôže, že autor sa pri ňom nadrel ako kôň. Redaktorská, korektorská skúsenosť iste nie je pri vlastnom písaní na škodu, ale pravdu povediac, ani veľmi na osoh – opravovať iných je totiž oveľa ľahšie ako opravovať seba, a štylistická zručnosť nie je pri písaní to najdôležitejšie. Podobne je to s prekladaním: vôbec nie je ľahké, ale predsa len ľahšie je prekladať z jedného jazyka do druhého, než prekladať zo skutočnosti do jazyka, ako je to pri písaní.
    S písaním je to tak: píšem cez seba, ale nie o sebe. Ja som len tá citlivá emulzia na filme, na ktorú svetlo vpisuje vonkajší obraz. Usilujem sa, aby emulzia bola čo najcitlivejšia, ale moja „reálna“ osoba pri tom nehrá nijakú úlohu. Pravdaže, čerpám z vlastných vnemov, postrehov, zážitkov, ináč to nejde, ale chcem hovoriť o každom a za všetkých. O človeku a za ľudí.
     
    (Z rozhovoru s Ľubicou Suballyovou, Pravda 20. februára 2002, s. 13.)

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ 1996 za knihu Krutý strojvodca Cena Všeobecnej úverovej banky za najlepšiu prózu za rok 1996 (

    Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ 1996 za knihu Krutý strojvodca

    Cena Všeobecnej úverovej banky za najlepšiu prózu za rok 1996 (Krutý strojvodca)

    Cena Dominika Tatarku za rok 1996 za knihu Krutý strojvodca

    Prémia LF za dielo Krutý strojvodca (1996)

    Stredoeurópska cena (Vilenica 1999)

    Literárna cena VÚB za rok 2001 v próze pre dospelých za dielo Posledný kôň Pompejí

    Prémia Litfondu za rok 2001 za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za dielo Posledný kôň Pompejí

    Kniha roka 2001 (čitateľskej ankety  Knižnej revue) za knihu Posledný kôň Pompejí

    Cena Anasoft litera za pôvodnú slovenskú prózu za rok 2005 za knihu Čarovný papagáj a iné gýče

    Kniha roka 2005 (čitateľskej ankety  Knižnej revue) za
    knihu  Čarovný papagáj a iné gýče
     

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2009 za román Vlastný životopis zla

    Cena Klubu nezávislých spisovateľov za rok 2009 za román Vlastný životopis zla

    Cena cien 2010 za román Pes na ceste

    Cena Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2013 za román Prvá a posledná láska

    Cena Anasoft Litera 2014 za knihu Prvá a posledná láska

    Pribinov kríž II. triedy – štátne vyznamenia prezidenta A. Kisku (2015)
     

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

     VEČNE JE ZELENÝ                Tancujeme na kostiach svojich predkov. To nemá byť výčitka,

     VEČNE JE ZELENÝ             
     
    Tancujeme na kostiach svojich predkov. To nemá byť výčitka, ale na druhej strane, prečo to nepovedať: zaväzuje nás to k určitej pôvabnosti. Slovenské ženy plnili svoje záväzky v tomto smere mierou vrchovatou. Nechcem vám spôsobiť prípadné sklamanie, ale najkrajšie Maďarky sú práve Slovenky. Podobné zjavy nie sú také zriedkavé, ako si azda myslíte. Najlepšie bratislavské rožky čiže pajgle vyrábajú vo Viedni, najlepšie frankfurtské párky v Prahe. Po latinsky sa tomu vraví génius loci. No a aby som sa vrátil k svojej téme, najviac takýchto géniov loci čiže miestnych géniov nájdete na Slovensku. Iných géniov tam ani nemajú.
    Sám som bol okolnosťami prinútený pôsobiť dlhší čas ako génius loci a mohol by som o tom rozprávať celé hodiny. Je to, pravdaže, len jeden z aspektov môjho génia. Živým svedectvom mojej vtedajšej činnosti sú v ústnej tradícii dodnes dochované legendy a jedna docentka na katedre histórie v Bratislave, po maďarsky výstižne nazývanej Pozsony. Viete po maďarsky? Koľko rečí ovládate, toľko ráz ste človekom. Toto všeobecné pravidlo má jednu poľutovaniahodnú výnimku: po maďarsky môžete vedieť aj dvadsať ráz, a zato ešte neprestanete byť Maďarom.
    Nemyslite si, že som zaujatý. Nacionalizmus ma zaujíma len do tej miery, do akej, podobný oslíkovi, pomáha otáčať žarnov dejín. Jeszcze Polska nie zginęła... a oni si, vlasteneckí Poliaci, myslia, že nezahynula iba preto, aby im urobila radosť. Rumunský kráľ Karol II., a toto hovorím na základe osobného rozhovoru, sa domnieval, že historickým poslaním rumunského národa, zmyslom takpovediac jeho existencie je zachovanie a šírenie románskej kultúry v nehostinných končinách Balkánu, a zatiaľ jediné trvalé, čo po Rumunoch zostalo, je bryndza – najmä májová, tá vydrží najdlhšie – a zrúcaniny Považského hradu na Slovensku. Nemci sú zasa samý Sturm und Drang, Drang nach Osten, Drang nach Westen, Dichtung und Wahrheit, a ani si od samého drgľovania a myksľovania nestihnú uvedomiť, že ich poslaním je slúžiť ako výkričník dejín, ako varovný príklad, akých extrémov sa treba vystríhať. Rakúšania stavili všetko na jedného koňa, a on to bol vôl. Než sa spamätali, bolo po sláve a veľkosti Rakúska. Dnes je rakúsky národ len zrakový klam, dúha sladkých farieb, ktorú možno za letného dáždika zazrieť z kopca Kobyla, vypínajúceho sa nad Dunajom. O úpadku Rakúska výrečne svedčí skutočnosť, že najlepšia škola vo Viedni je španielska a chodia do nej kone. Švajčiarov spája iba jednotný stredoeurópsky čas a spoločná túžba prejsť tisíc rokov histórie bez nehody. Prosím vás, národ, ktorý hodnotí kvalitu syra podľa počtu prázdnych miest v ňom! Na takúto prejemnelosť zahynul už starý Rím.
    Švajčiari nie sú osli, oni nebudú ťahať žarnov, radšej sa zboku privesia a na kúsku sa odvezú; netušia, že sú len vrecom piesku, ktoré história neľútostne vyhodí z gondoly pri prvom väčšom poklese. No a Francúzi! Keby de Gaulle nemal taký veľký nos, bolo by sa na Francúzov i s ich kultúrou už dávno zabudlo. Uvidíte, že o pár rokov zostane po nich iba prídavné meno „francúzsky“, ktorým sa budú z reklamných dôvodov označovať isté druhy prezervatívov a voňaviek. A tak ďalej. Všetky národy chcú vyorať hlbokú brázdu v dejinách ľudstva, chcú sa presiahnuť, hoci si zatiaľ nesiahajú ani po päty, jedine Slováci, božie deti, vidia zmysel a náplň svojej existencie v tom, že sú. Kto iný sa vie tak detsky nevinne tešiť: prešlo už sto rokov, a my ešte furt sme!, nie sme teda márni! Sme, to veru nebude len tak! A hneď si, plní nadšenia, stanovujú jasný cieľ: Buďme ešte!
    Nemôžem si pomôcť, mám ich rád. Slovenské ženy! Krv a mlieko! Napokon, krv... nie sme ľudožrúti; ale to mlieko! Koľko ho je, a akého kvalitného! Z tohto hľadiska možno Slovensko nazvať vemenom Európy. Materinské mlieko takých Nemiek či Angličaniek, ak už nechcem spomínať Ameriku, je oproti tomu sériový továrenský výrobok. Konkrétne moja docentka – ale keď sme sa spoznali, bola prostou pastierkou kráv... slovo prostá má azda vo vašich ušiach pejoratívny nádych, ale to je úplné nič v porovnaní so skutočnosťou... keby som ju nazval imbecilkou, neubránil by som sa pocitu, že sa jej nemiestne podlizujem. (Večne je zelený... 1989, s. 59 – 61.)
     
     KÔŇ NA POSCHODÍ, SLEPEC VO VRÁBĽOCH 
     
    Noc som mal nepokojnú. Autobus odchádzal včasráno, a tak som sa niekoľkokrát preventívne zobudil. Nadránom na dôvažok prišiel návratný sen (podotýkam, že nepripisujem snom nijaký význam; to však neznamená, že po nich nezostávajú na vedomí cucfleky). Snívava sa mi, že za prvou Bratislavou je druhá, celkom iná. Po tej chodím. Nikdy sa mi tam nič neprihodí, nikoho nestretnem, len chodím a som šťastný. Za hradom a dómom je veľké námestie, potom stráň s mohutnými dubmi, cez ktoré presvitá slnko. Tam sa začína druhá Bratislava. Dá sa do nej vojsť aj cestou ku prístavu. Zrazu sa, akoby za cudzou bránou, otvorí mesto, po ktorom sme túžili, rušné a okrové. Je jednoduché byť šťastný, aspoň vo sne. Trvá to krátko, ale zakaždým si stihnem povedať: konečne doma.
    Táto druhá Bratislava, samozrejme, nejestvuje, ani nikdy nejestvovala. Ale niekedy, na okamih, podarí sa mi v bdelom stave zazrieť akúsi jej nie celkom vydarenú podobizeň. Je to momentka. Krátke zahryznutie do hrdla.
    Sen o Bratislave sa občas vyskytol aj prv, ale po štyridsiatke už patrí ku kmeňovému repertoáru. Kedysi som si ho vysvetľoval ako illusion du déjà vu. Dnes viem, že to nie je ilúzia, je to jednoducho déjà vu, už raz videné. Alebo možno videné v predstihu. Zjavuje sa mi vo sne vlasť, a keď sa zobudím, uvedomím si, že na tomto svete jej niet. Tak si ma smrť privyká, zmieruje ma s myšlienkou, že som iba na výlete a že sa nakoniec vrátim domov. Všade dobre, doma najlepšie.
     
    (...)
     
    „Existuje totiž taký jav, nazvime ho, povedzme, kolobeh života v prírode, a každý, kto pracuje s konkrétnymi, hmatateľnými vecami, každý okrem nejakého načisto odtrhnutého literáta... ale aby som ťa zbytočne neurážal: zaoberáš sa ešte stále literatúrou?“
    „Literatúra,“ povedal som, „je rovnako konkrétna ako vajcový šalát alebo kravské vemeno. Predáva sa, ak to nevieš, v obchodoch.“
    „Lenže vajcový šalát alebo kravské vemeno majú nejaký zmysel. A literatúra?“
    „Na to ti poviem taký príklad, Dúfam, že tvoja suseda...“
    (Neviem prečo – je to azda akési podvedomé udomácňovanie sa v novom prostredí: myslíme na iné, ale pritom ohmatávame okolité objekty, pomenúvame ich, určujeme im miesto – neviem prečo, ale usúdil som, že žena sediaca vedľa bradatého priateľ je jeho frajerka. Azda podľa toho, že si hneď po príchode zavesila k oknu kabátik, oprela si oň hlavu a zadriemala. V skutočnosti, pravdaže, nemohla tak rýchlo zadriemať, iba sa hrala, ale práve pre tú hru... Manželka, zunovaná častým spoločným cestovaním, by iste tiež dala prednosť spánku, ale ešte by, hoci so zažmúrenými očami, udeľovala nezmyselné pokyny, aby nezabudol v Nitre kúpiť trávové semeno, a či sa neprevráti taška, lebo je v nej čaj; ešte by, hoci z polospánku, trúsila bludné postrehy, že ten nový účes ale Magde nepristane a že na Račku videla včera úplne rozmlátené auto; ešte by si, a nie raz, povzdychla, ako ťažko sa jej zaspáva v autobuse. To nie je útok proti manželkám, tak sa jednoducho prejavuje špecifický vzťah, že poskytuje zázemie, priestor pre tieto duševné vetry. Iste, mohol by mať napríklad hluchonemú manželku, alebo mohlo ísť o náhodnú spolucestujúcu; ale to, ako žena k nemu priľnula plecom – zľahučka, takmer na dištanc, akoby sa dotýkali iba teplami svojich pokožiek – tá nerestná cudnosť... ponáhľala sa, lebo spať s ním sa jej azda pritrafí hocikedy, ale vedľa neho iba zriedka. Teda frajerka. Neviem prečo, ale veď tú jednu cestu hádam vydrží byť, pre mňa, jeho frajerkou? Dúfal som teda, ale v opak toho, čo som hovoril.)
    „...že tvoja suseda nebude počúvať. Dočítal som sa o tom v jednom americkom časopise, Saturday Review, ale na tom napokon nezáleží. Tak teda v tej Amerike, však to poznáš, strelená krajina, v Amerike vznikol v čase najväčšieho rozmachu feministického hnutia taký krúžok alebo spolok, kde sa schádzali osamelé ženy. Poklebetili si, vymenili skúsenosti, poradili ako stáť na vlastných nohách, zaobísť sa bez chlapov. Raz sa napríklad pod odborným dohľadom učili, ako si zaviesť pesar. Vynára sa tu samozrejme otázka, načo im je bez chlapov pesar, ale to teraz môžeme nechať bokom. Novinárke, ktorá o tomto samovzdelávacom krúžku písala, sa podujatie páčilo a osobitne vyzdvihla, že ženy využili príležitosť a navzájom si pochválili, aké majú ešte vždy pekné prepeličky. Vraj im to pozdvihlo sebavedomie. Napokon, aj mne sa to páči, je to svojím spôsobom dojímavé, ale prečo ti to hovorím. Bolo by, pravdaže, prirodzenejšie, keby ženu o tom, že má peknú chamajdičku, presviedčal chlap, a nie rečami. Ale v danej situácii je takéto núdzové riešenie celkom namieste. No, a to isté robí literatúra. Presviedča ľudstvo, frustrovanú, ale ešte vždy dosť márnomyseľnú ženu, že má napriek všetkému peknú pičku. Mal by ho o tom presviedčať, ako sa hovorí, sám život, a časť zrejme aj presvedčí, tá sa zaobíde bez literatúry. Ale ostatní sú pre nedostatok rukolapnejších dôkazov odkázaní na literatúru.“ (Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, 1989, s. 17 – 18, 25 – 26).
     

    PRVÁ VETA SPÁNKU

         POVEDAŤ SVOJU VETU V KTOROMKOĽVEK PRÍBEHU.

         V ktoromkoľvek, teda aj v tomto.

         Hoci aj v tomto. Čo už za vetu? Akúkoľvek. Tú svoju.

         Kupujem, povedal si, vzal klobúk a vystúpil.

         Stanicu, koniec koncov, poznal. Z obloka. Dávny sen: vystúpiť zrazu v meste, ktoré si zvyklo, že prechádzame nevšímavo okolo, vystúpiť potajomky, na opačnej strane koľajníc.

         Čo s touto slobodou? Mesto, kde ťa budú milovať ženy, vyšiel popri novinovom stánku a poobzeral sa, napríklad táto. Pustil sa za ňou k zastávke autobusov; tie krásne vlasy, na druhej strane účesu tvár, na odvrátenej strane, tvár... ktorá? Veď vieš.

         Náročky ženu nepredbehol. Prečo by nie? pomyslel si. Prešiel cez cestu a zastal pri hoteli. Vchod bol iba jeden; naľavo bola reštaurácia, napravo výčap. Hotel bol na poschodí.

         Počkal, kým upratovačka privolala vrátnika, ktorý postával vo výčape. Cestou hore si utieral z úst penu. „Najlepšiu izbu,“ povedal a otvoril veľký zošit, rubriky boli naznačené atramentovou ceruzkou, pravítko bolo asi prikrátke, a tak sa čiary na konci stránky krivili, „šestnástku,“ povedal a ťažkou rukou chytil pero, „bol to kedysi nóbl podnik, patril istému Kollárovi...“

         V hociktorom príbehu, pomyslel si muž, hoci aj v tomto. Ak mu uverím. Ak sa teda dám vyprovokovať.

         „Jediný v meste,“ povedal vrátnik a zasmial sa, „teda najlepší. Pravdaže, renovovaný. Máme izby aj na druhom poschodí.“

         Ak mu uverím, pomyslel si muž; mu uveríš, neveriaci. Zobral zo stola preukaz a vložil si ho do vrecka. Ako ten Tomáš, pomyslel si, starý známy Tomáš, čo mal ruku v rane až po lakeť a nesmelo sa ozval: ešte otázočku...

         Zašiel do izby, vyložil z aktovky pyžamu, cestovný poriadok a zubnú kefku, zamkol a zaniesol kľúč na vrátnicu. Bola prázdna. Z ktorejsi izby počul vysávač. Na chodníku sa poobzeral. Stanicu mal za chrbtom. Vedľa z kaderníctva sa ozýval rozhlas po drôte.

         Mesto, žijú tu, žijú v ňom, napríklad vrátnik. Azda žije.

         Scéna, pomyslel si, scénu by sme mali.

         Bol akýsi obchod, kde ponúkali kurčatá, bola reštaurácia Slovan, námestie. Miestne oddelenie Verejnej bezpečnosti bolo hneď vedľa predajne tabaku. Vo výklade (museli vyhnať obuvníka-samotára, pomyslel si) fotografie dopravných nehôd, poprehýbané od slnka. Fotografií bolo päť, ale nehoda možno iba jedna. Neumelou rukou namaľovaný usmievavý príslušník v sivej poštárskej čiapke. Zaklopal a vošiel.

         „Mysleli sme,“ povedali mu, „keď ste zatiaľ neprišli, čakali sme vás až ďalším vlakom.“ Bol tam práporčík a dvaja rotní. Všetci sa postavili.

         „V našich pomeroch,“ povedal práporčík, kým niesol odkiaľsi zozadu bledú kancelársku stoličku, „v rámci okrsku, nemali sme za celý čas... Sú tu krádeže, pred piatimi rokmi jedného dopichali, ale čo to bolo, pohádali sa v krčme, mládencov tu všetci poznali...“ Utrel stoličku rukou, akoby ju zohrieval. Tomáš si sadol.

         „Vyšetríme, vyšetríme,“ povedal povzbudivo, akoby mu niekto hlásil krádež dáždnika, „veď sme tu samí vyšetrovatelia.“

         „Rozpršalo sa,“ povedal rotný za jeho chrbtom. Obrátil sa a pristúpil k výkladu; nástenka ho zakrývala až po oči. Uvidel náhle opustené námestie, akýsi oneskorenec prebiehal popod domy s taškou na hlave, dve-tri postavy vykúkali spod brány múzea. Pusto, i dážď sa prudko odrážal od kociek, akoby sa chcel hneď vrátiť späť. Teda tu, povedal si Tomáš, nazerajúci spoza nástenky, tu. Mohol už počúvať.

         „Kto to bol Deutsch?“ spýtal sa, keď si prečítal vyblednuté písmená na poschodovom dome vedľa vinárne.

         „To bola taká továreň tuná,“ povedal rotný odkiaľsi zozadu, „Deutsch. Postavil si ten dom, dnes je tam miestny národný výbor.“

         „Povedzte, vy ste odtiaľto? Veľa ste tu zažili? Veľa si pamätáte?“

         „Cez vojnu ho tuším vyviezli,“ povedal rotný, „neviem iste. Môžem vám zistiť... Nehnevajte sa, poháre máme iba horčicové.“

         Posadali si okolo kávy. Písací stroj obrátili tvárou k stene.

         „Našli ju včera, otáčal sa tam traktor a niekto z vlečky... Trčali jej nohy. Náhoda, v nedeľu tam nechodia. Fotografie... Takto to vyzeralo, keď ju našli. Toto je pohľad od cesty. Ale veď viete, od cesty, pravdaže, nič nevidieť. To si napokon... tam zájdeme. Toto je priamy pohľad. Takto ležala.“

         Takto teda, pomyslel si Tomáš a zavetril. Vzal práporčíkovi fotografiu z rúk. Na strnisku ležalo dievča, tvár malo odvrátenú, akoby sa hanbilo, že ho pristihli v takej nehanebnej póze: nahé, svalnaté nohy roztiahnuté dokorán, pod oblinou brucha čierne ohanbie, cícerok krvi pod ľavým prsníkom. Hľadaj, Hary, pomyslel si kapitán. Hľadaj.

         „Dnes už,“ povedal potom nahlas a položil fotografiu na pultík, „vedia fotografovať i myšlienky. Zhmotnených duchov. Predstavu. Robia sa fotomontáže, vydávajú fotografické romány na pokračovanie... Ale toto sa naozaj stalo, čo?“

         „Takto ju našli,“ povedal práporčík. „Keď sme prišli... Odhodili len zopár snopov. Krv... rana je pomerne malá. Výsledok pitvy ešte nemáme, príde dnes. Sľúbili. Neďaleko je krčma, v nedeľu tam býva veľa ľudí. Ktosi ju spoznal, keď sme prišli, povedali nám meno. Mária B., robila v Technomate. Odtiaľto, otec je skladník. Čo ešte? Vravím, u nás...“

         „Prší,“ povedal kapitán, ktorý vstal a hľadel ponad nástenku na námestie, akoby počul klavír, samé vysoké tóny... „Mária B., vravíte? Mariška. Takto teda, Mariška.“

         „Čo vy?“ spýtal sa potom a obrátil sa k práporčíkovi, od neho k rotným. „Čo si vy myslíte?“

         „Neviem,“ povedal práporčík. „Milenec? Sexuálna vražda?“

         „A vy?“ povedal kapitán, podišiel k mladučkému rotnému. „Vy ste odtiaľto. Vy?“

         Rotný pokrčil plecami. „Prvý raz... Dosiaľ...“

         Dážď zabubnoval na okno ako pocestný. Kapitán vzal z vešiaka klobúk a nasadil si ho na hlavu.

         „Prepáčte,“ povedal, „musím... Azda sa zatiaľ najedzte. O hodinu sa stretneme.“

         Nič to, že prechádzky nemáme v pracovnej náplni, pomyslel si hneď na chodníku a vrhol sa do dažďa. Klobúku sa už nič horšie nemohlo stať. V tom bola klamná sloboda dažďa: horšie už nemohlo byť. Vražda z náruživosti? Tu? Tu, kde sa mi nič iné nestalo? Došiel na najbližší koniec námestia, prečítal si nápis Očná optika, obe O boli vtipne spojené do pomyselných okuliarov. Kdesi v detstve už zažil veľké kamenné štvorce, ktorými bol dláždený chodník, pomedzi voľné pásiky hliny prerastala tráva. Tu? Otočil sa a zamieril k vinárni. Deutsch. Deutschovi sa tu nejaká vražda mohla prihodiť. Ale mne? Mariška, ja som s tebou husi nepásol. Najbližší vlak... Usmial sa, azda i viditeľne. Prečo nie? Keď chcem, odídem. Ibaže by ma tu milovali ženy. Takmer s výkrikom (tým tichšie teda): Nie som slobodný. Prešiel popri verejných záchodoch, na krátky okamih sa zaligotali mokré schody. Najatý. Potešil sa. Funkčný. Účelný. Najatý... Dobre. Budem robiť ako najatý.

         Zostalo už len prekročiť mláku a bol vo vinárni. Mokrý klobúk zavesil na vešiak a sedel chvíľu ticho, ruky vyložené na stole. Premočené plecia ho chladili.

         „Čo pijete?“ odvetil hlavnému v bielom kabátiku otázkou. „Štok? Dva štoky.“ Miestnosť bola takmer prázdna, iba v kúte pod šípkou WC sedeli dvaja milenci. Videl im len chrbty. Zavliecť pod bránu do záchoda, poradil v duchu chlapcovi, a sexuálna vražda. Počkal, kým prišiel hlavný s fľašou a dvoma pohárikmi; nalial pred jeho očami.

         „Niekto,“ povedal hlavný a zazátkoval fľašu, „chce zbohatnúť na týchto drobných fígľoch. Ja... dôvera za dôveru. Na zdravie.“

         „Na vaše. Vidím, že nie ste dnešný. Z tej dnešnej školy.“

         „Pozrite,“ povedal hlavný a sadol si opatrne na kraj lavice, „úprimne, nepoviem, že vyžijem z platu. Ale sú iné cesty... elegantne, na úrovni... Na mňa sa ešte zákazník nesťažoval. A nie som v pohostinstve od včera.“

         „Koľko, budem hádať: pätnásť rokov?“

         „Pridajte.“

         „Dvadsať a ani o deň viac.“

         „Dvadsaťštyri.“ Tichý a dlhý úsmev, pre seba. „V Trenčíne, v hoteli, tu vo vinármi od päťdesiateho šiesteho.“

         Nie som slobodný, pomyslel si kapitán a zapískal, aby vyjadril údiv. Milenci sa prekvapene obzreli. „Dvadsaťštyri!“ zapískal znova a pomyslel si: Komediant.

         „Nalejte nám ešte po jednom.“

         „Pred vojnou,“ povedal hlavný a skryl zátku v dlani, „niekedy za jeden večer... ale pije sa. Pije sa i dnes, nemožno povedať... Zatvárame o desiatej.“

         „Mládež?“

         „Mládež, vojaci... Skôr často ako veľa. Potom máme pravidelných hostí, tí.“

         „Aha.“ A opatrne, aby nevybočil hlasom: „Počúvam, že ste tu mali nejakú krvavú históriu.“

         „To dievča? Pravda. Ale to nie je prvý raz, prvé toto... Naposledy, štyri roky? Ale aj predtým. To máte tak: kde je veľa vojakov... Tu hneď za nami, v parku, tiež vojak. Štyri roky, hej. Prosím vás, v zime.“

         „Zabil ju?“

         „Nie, nie. Znásilnil. Zabiť, to nie. Ale to už potom: zľakne sa Sabinova, a bác. Povedzte sám, kto dnes potrebuje dievčatá znásilňovať? Nerozumiem. Ale to sú tí mladí junci. Bolo mokro, mala novú sukňu, povedala nie, a on bác.“

         „Nechodila tu s niekým? Myslím, nemala frajera?

         „Tá? Neviem. Ale na tom nezáleží. O jedného menej alebo viac...“

         Mesto, kde ťa budú milovať ženy, pomyslel si kapitán, a hneď: Prečo nie? O jedného menej alebo viac... Usmial sa na hlavného a obrátil pohárik. Mokré plecia mu otepleli.

         „Máte tu útulne,“ pozrel na steny s modranskými maľovanými tanierikmi, ťažké dubové stoly, lampy s tienidlami, zamontované do drobných vyleštených súdkov... „Záchod?“

         „Tadeto.“

         Vyšiel na dvor, uvidel temeno domu, sklenú verandu s vyvesenou bielizňou. Na dverách ženského záchoda bola ceduľa s nápisom Kľúč u hlavného. Na stenách pisoára rozličné odkazy: Za 392, Za pár. Fábeľ je sviňa a rozličné neumelé kresby vyjadrujúce skryté sny osamotených mužov. V žliabku zazrel jednu guľôčku naftalínu.

         Dobre, dobre, pomyslel si, nevedno vlastne o čom. Založil si ruky za chrbát, počkal, kým práporčík zatvoril dvere, potom vykročili. Medzidaždie, jeden odišiel, ešte mu bolo vidieť vlhké päty, a iný sa už ponáhľal; ale kvapky, ktoré pocítil na krku, sfúkol vietor zo stromov.

         „Keby bolo auto,“ povedal práporčík a zdvihol si golier šuštiaka, „nie je to veľmi ďaleko, ale v takomto počasí...“ Hovoril, akoby sa bál, že mu mlčanie zapíšu do služobného posudku. „Ani taxík, ani...“

         Kapitán sa pozrel do dobromyseľných očí a neprítomne prikývol hlavou. Bundáš, nazval si ho pokusne. Okolo kŕdľa mocným hlasom, pes výstražný. Dobre.

         Vyšli z námestia dolným koncom, zabočili doprava. Kultúrny dom. Krčma. Škola. Park.

         „Vraj,“ povedal kapitán a prstom zhodil kvapky, ktoré sedeli na operadle lavičky ako lastovičky na drôte, „vraj ste tu už mali nejaké znásilnenia.“

         Práporčík zastal a pozrel naňho.

         „Prosím vás,“ povedal potom a vykročil, „znásilnenia. Hej, kedysi. Niekedy. Také znásilnenia, však to poznáte: najprv chce, a keď je po tom, zľakne sa a beží za mamičkou. Môžete si predstaviť, čo jej povie. A mamička ju privlečie na bezpečnosť. To je potom to znásilnenie.“

         Zasmial sa a pokrútil hlavou. „Ani sinky. Ani škrabnutia. Nič. Tu bývame.“

         Kapitán zdvihol hlavu, kvaplo mu do oka.

         „Vy ste odtiaľto?“

         „Nie, ja som sa sem priženil. Päť rokov, žena robí v kasárňach, civilnú zamestnankyňu.“

         „Páči sa vám tu?“

         „Máme malú záhradku, chlapec bude mať blízko do školy...“

         „Do parku...“ povedal kapitán.

         „Však tam sedia každý večer s tými gitarami.“

         „A milenci?“

         „To skôr tak v skupinách. Milenci... Chodievalo sa k Váhu, na Podháj... tu je kríkov, koľko chcete, pri každej ceste. Ale aj do parku azda. Pozrite, tak toto je tá cesta. Vidíte, tam na konci je kameňolom.“

         V listoch zašuchoril drobný dážď. Kapitán sa obzrel: ťažké, od dažďa očerneté stromy, mláky so slepým okom, dom s tabuľkou Pojištěno u banky Slavie. Nízka obloha obopla krajinu ako cirkusová plachta.

         „Tadeto ste chodili,“ povedal.

         „Kam?“

         „So ženou, zaslobodna... Na prechádzku.“

         „Ale nie. Neskôr, niekedy v nedeľu s kočíkom. Keď bolo pekne. Predtým nie.“

         „A ona, Mariška? Marika, teda Mária, Mária B.? Ona šla.“

         „Kam?“

         Zasmial sa.

         „Do kameňolomu?“

         „Do krčmy,“ povedal práporčík, „zatvárajú o desiatej. Lenže krčmára som sa pýtal, tam nebola. Našli ju na druhý deň, tak by sa bol pamätal.“

         „Koľkí tam obsluhujú?“

         „Iba on.“

         „Kam nie, teda s kým?“ povedal kapitán. „Alebo za kým? Na koho čakala, za kým šla? Do kameňolomu?“

         „V sobotu večer?“

         „Dobre, dobre. Zabudol si v skrinke v šatni cigarety, išli po ne. Alebo jej chcel v kameňolome ukázať, ako pomocou novej metódy prekračuje plán. Chcel jej dokázať, že láska skaly prenáša. Na tom nezáleží. Mne aspoň nie. Vám áno?“

         „Vy si myslíte, že sa poznali?“ povedal zdvorilo Budnáš. „Vidíte, tak tu. Odtiaľto už vidieť tú kopu.“

         „Poznali. Možno si ešte nepotykali. Ona ho spoznala po tej jednej stránke, po ktorej ho nikto nepozná; on zase ju... Teraz je to už jednoduché: navštívime všetkých jej známych a spýtame sa, čo robili v sobotu večer. Ten, čo nebude vedieť povedať, to je on.“

         Preskočili trávnatú priekopu a zastali na kraji poľa. Napravo, na konci cesty sa začínal les, ten už patril k inému príbehu. Naľavo bolo vidieť akýsi komín, chuchvalec dymu alebo zablúdené mračno. Zapískal vlak.

         „Tu sa mohli stať aj horšie veci,“ povedal kapitán s rukami vo vreckách. „Viem si predstaviť. Ba často si predstavujem, len tomu nemusím veriť. Prečo tomuto?“

         Opatrne stúpil na rozbahnenú zem.

         „Je tu niekde mŕtvola? Vidíte ju?“

         „To sú stopy od traktora. Vidíte, otáčali sa. A tu, dážď to už trochu zmenil, tu stáli okolo nej. Tu ležala.“

         „Fotografie,“ povedal kapitán. Potom: „Buďte taký láskavý.“ „Nie som slobodný,“ povedal ešte, povytiahol si nohavice na kolenách a čupol si. Rukou sa oprel o mokrú slamu.

         „Ona práve... ona nebola taká... Zatancovať, vyžehliť si šaty, ako v sobotu... Veď aj inokedy, a zrazu, práve... To nie je človek, taký... Ona nebola, viete, ako dnes, keď mala známosť, o každom mi povedala. Zatancovať, myslela som, budú tam kamarátky...“

         Večer napísal žene: Zbabelý. Nezískal som ešte inú odvahu, iba ľahostajnosť. Veď Ty to poznáš. List neposlal.

         (S listami to bolo tak: písal jeden. Písal ho koľko? Pätnásť rokov, riadok za riadkom, príležitostne, pri chôdzi, v krátkych okamihoch, kým si zapálil cigaretu, v náhlych videniach, i jednoslovne; nezalepil, neposlal. Čo raz napísal, už nevyslovil. Kedysi skúsil a hanbil sa sám pred sebou, ako keď sa bez uvedenia prameňa pýšime cudzími múdrosťami. A mlčanlivý Indián v ňom, ten, ktorý zbieral bobríkov, najmä bobríka samoty, ho znechutene zahriakol: Veľa hovoríš.)

         Nehovoril. Stál v kuchyni medzi dverami, v ruke držal zápalky (inokedy to bývalo pero, vreckový nožík alebo retiazka s kľúčmi a na ne hľadel, ticho počúval... „nepoviem, stane sa, ale takéto čosi...“ oprel sa plecom o veraje; ak aj bol zvedavý, nie na to, čo sa dalo vidieť. Zbabelý. „Pani, my vám rozumieme.“ Isteže, nebol úplný debil; rozumieť, to jej nebolo treba. Sedela na štokerlíku v odvekej polohe plačiek; ruky zopäté v lone, ale pripravené zachytiť hlavu, aby sa neskotúľala na zem, povaľkať ju doguľata, utľapkať, päsťou vytlačiť otvor na ústa, nastrčiť späť na krk a vykríknuť. Ruky, oslobodené od ťarchy, sa vzoprú nad hlavu, tam sa spoja; zalomila rukami, povie sa. Ale nie, tomu unikol. „Urobíme, pani...“ „Prd už teraz,“ povedal chlap, bez hnevu, len ako keď skromne odmietame pomoc alebo dar. Vybral z kredenca škatuľku cigariet, bystrice alebo detvy, zapálil si, potom, azda aby nikoho neurazil: „Prepytujem,“ oprel sa o biely kredenc naproti kapitánovi, šálky zazvonili, utíchli.

         Ozvláštniť, pomyslel si kapitán, dal si úlohu, aby mu títo dvaja ľudia, táto chvíľa neunikla rýchlo a bezbolestne z pamäti; oni sú, teda je aj ona; bola. Hľadel na ženine holé nohy v čiernych papučiach s gombíkom, na čiernu šatku; na polceste k dôstojnému smútku, plná ešte toho kuchynského. Pondusové hodiny. Zapamätal si, pravdaže, iba seba; tak aj napísal: Zbabelý. Nie teda o nich, o sebe.

         „Kam chodievala tancovať?“ spýtal sa.

         „Kde už tu,“ povedali mu. „Do Slovanu. Do Kultúrneho domu.“

         „A tie kamarátky...“

         Zapísal si mená. To áno. Zapísal si ich tak, ako bol, postojačky, nedbalo, akoby kreslil psíka jedným ťahom. Možno hej, možno nie. Pozvanie do izby odmietol. Hoci... zo zvedavosti urobil niekoľko krokov, počkal, kým otvorili dvere, nazrel dnu a potom s vďakou zostal v predizbe. „Nechcem zašpiniť.“ V izbe bol okrúhly stôl s vyšívaným obrusom, obraz s kyticou a jablkom, svadobná fotografia. Viac si nevšimol, pristúpil k sebe s natiahnutým ukazovákom, ďobol sa do pŕs: zvedavosť trhovkyne, popásanie... Obhajca pohotovo poznamenal: Ako Tomáš, Tomáš z povolania... Hmatateľné! vykríkol obžalovaný, buchlo kladivko...

         Do listu: Pravda, ide len o vedľajšiu obžalobu. „Keby ste si spomenuli, prišli na niečo...“ Vyprevadili ho ku dverám, ešte otázku (muž): „Kedy... myslím, pokiaľ ide o pohreb, aby sme zavčasu,“ ona: „treba povolať rodinu...“

         Kapitán povedal, už napoly chrbtom: „Privezú ju, len čo budú môcť.“ Ale to nie je nekrológ, pomyslel si, príde odrazu pocit, a kedy ešte, budú variť šúľance, a odrazu: Pamätáš, ako mala rada šúľance? Ako... Toto vždy utkvie najdlhšie: ako nevedela povedať r, ako si kúpila biele topánky s vysokým opätkom, práve takéto...

         Otázka vysloviteľnosti. I o mne. Pršal drobný dážď, husto sekané kvapky, šiel pomaly, bol čas aj na rozhovor: Nechápu ma. – Veď nič nehovoríš. Bola aj iná odpoveď: Prečo práve teba? Ale tá prvá sa mu páčila väčšmi, akoby dávala vysvetlenie; v náhlom poznaní si pomyslel: Naozaj.

         Od kostola na námestie bolo blízko, nemal čas preskúmať náhlu eufóriu; naozaj, vtisol si slovo do pamäti ako mnemotechnickú pomôcku. Veď nič nehovoríš. – Naozaj. Ešte kým otvoril dvere na okrsku, teraz s úsmevom: Nie som slobodný.

         Vlhké teplo. Rotný, ktorý mohol hovoriť o meste zo spomienok (už si ho nazval: Domorodec), mu podal protokol o pitve.

         Čítal ho neprítomne, vnímal iba niektoré slová, ako keď v cudzojazyčnom texte stretneme známe meno: ... škrabance, krvácanie intravitálne... smrť okamžite prestrelením srdcového svalu... súdiac podľa posmrtných zmien (daždivá, pomerne chladná noc,) úmrtie nastalo medzi 23.00 – 02.00, v pošve spermie, nález na šatstve a bielizni je negatívny...

         „Dobre,“ povedal nahlas; papiere nechal na stole. Ešte stále z diaľky, z iného miesta, azda len aby získal čas, odvrátil pozornosť: „Ako si to predstavujete?“ A opäť: „Ako sa to teda stalo?“ Nikoho neoslovil, ostalo ticho.

         Ale to, pravdaže, nebolo naposledy. Vrátil sa ešte k tomu domu, na koniec uličky, za gaštan, ktorých bolo pred kostolom šesť. Tu bola jeho sloboda, keď stál za hrubým kmeňom, možný, nie skutočný, iba možný, keď kráčal za ženou v čiernej šatke, odprevadil ju takto z diaľky až na námestie, čakal pred obchodom s nábytkom, kým ona nakúpi v samoobsluhe, potom o dvere ďalej v mäsiarstve začul hlas: „Bravčové na rezne.“ Videl ešte, ako matka kupuje v stánku cigarety, ďalej ju nesledoval.

         Nebolo to, pravdaže, naposledy. Ešte bol rozhovor v hostinci Klčové, naproti Pohrebnej službe (ale nie, písali, azda zo samej lásky k smrti, prihovárali sa jej, kmotričke, na tej tabuli: Pohrabná); teda na druhej strane ulice, v úzkej miestnosti za prázdnymi výkladmi, kde mohla kedysi sídliť čistiareň peria alebo opravovňa televízorov, na dvoch stoličkách z plastickej látky bol rozhovor:

         „Nemal by som vám to vlastne hovoriť, ale predsa: ste otec. Ani nie ste zvedavý, pravda? Keby išlo len o zvedavosť. Poviem vám to: nájdeme ho.“

         A ešte do mlčania:

         „Nie je to nijaká útecha, viem. Ale ja vás ani nechcem utešovať. Hovorím vám to len tak, celkom bez súvislosti: nájdeme ho.“

         „Lebo čo?“

         „Lebo,“ povedal kapitán v akomsi prechodnom opojení zo slobody, azda i od radosti, že raz aj on môže odpovedať na otázku, teda rozdávať, „lebo nič. Niežeby som niečo vedel. To čo včera. Ale to vám vravím: nájdeme ho.“

         „Vy tak nájdete,“ a ak v tom bola nenávisť, tak len pod hubou, drsnou srsťou rezignácie. „Suchá tráva na dne morskom. Teraz už.“

         „Ale veď ja vás nechcem tešiť, už som povedal. Čo je to aj za potešenie. Ja ani, veď vidíte, nie som nijaký bežec, aby som niekoho naháňal. Lenže on strelil z pištole, a to je tá jeho chyba. Tam sa pomýlil. V tomto mieste nie je toľko pištolí.“

         „Vidíte tie lesy?“ Bez ukázania, a veď kapitán ani neobrátil hlavu. „Myslíte, že sa tam jedna pištoľ nestratí? Tam sa stratia iné veci. Vlani sa jeden utopil v kanáli nad priehradou. Chlapčisko. Čo myslíte, koľko ho hľadali? S hákmi? Potápači? Tri dni. A to ešte napísal, nechal ešte ceduľku: Nehľadajte ma, lebo budem v tej najhlbšej vode. A to bol ešte človek.“

         „Lenže pištoľ,“ povedal kapitán ešte stále s úsmevom, už na odchode, „to je taká vec ako v tej pesničke: v hore nerastie, z neba napadá. Nebudeme hľadať, kam sa stratila, ale odkiaľ sa vzala.“ A odišiel. Odišiel, slobodný, že si zrazu mohol o sebe povedať: Tento človek. Ľahko by bol mohol vymenovať niektoré svoje vlastnosti. Azda si myslel: nepodstatné. Ostré oči, zdravý úsudok. Ak tu bola chyba, bola to chyba postoja. Život sa nestáva. Nikomu. Život sa deje. So všetkými.

         Emília V. sa mu nepáčila. Emília V. nie. Povedala mu: „Poďte do zadnej.“

         „Chcel by som s vami hovoriť osamote.“

         „Nech sa páči. Poďte do zadnej.“

         Cez okno bolo vidieť neomietnutý tehlový chrbát iného domu. Dažďové obrazce. Príbytok ako stvorený pre introverta, pomyslel si.

         „Kávu?“ spýtala sa ho. „Alebo si dáte trochu vína? Ríbezľové, domáce.“

         „Ďakujem. Hneď idem. Vy ste boli s Máriou... ako ste ju volali?“

         „Maňula.“

         „S Maňulou kamarátky. Maňula. Robili ste spolu, však?“

         „My sme sa poznali ešte zo školy.“

         „Boli ste prekvapená... že ju zabili, pravdaže... ale kde ju zabili, ako, pri akej príležitosti. Boli by ste prekvapená, povedzme, keby vám povedali, že ju videli v noci o dvanástej pri kameňolome s nejakým mládencom?“

         „Pri kameňolome?“

         Dobre, pomyslel si. „Niekde inde,“ povedal. „Kam by tak podľa vás v noci s mládencom šla?“

         „V noci, neviem, či v noci vôbec...“

         „Večer.“

         „Večer. Mohla by do parku, po námestí sa prechádzať...“

         „Keby sa nechcela prechádzať.“

         „Tu sa tak chodí, na prechádzky. K Váhu, popri hradskej k cintorínu, alebo hore na Brod...“

         „Preto som chcel byť s vami sám,“ povedal kapitán, „aby tu nebol otec, mama, aby ste mi mohli povedať pravdu. No nič. Ešte mi povedzte: nenechala nejakého chlapca? Nechodila s niekým, tak vážne, a potom... Mala veľa chlapcov?“

         „Že by chodila, tak naozaj, teraz nie. My sme si všetko povedali. Chlapci, zatancovať si, je tu aj veľa vojakov...“

         „Vojaci, ešte aj kolegovia z roboty, nie? Mala nejakého kamaráta,“ rozmýšľal chvíľu nad ťažkou otázkou, potom sa vzdal, „bol medzi nimi nejaký, nerobil niektorý z nich v kameňolome?“

         „Takého nepoznám.“

         „Ktorý teraz, kto s ňou, menujte mi niekoho, čo by o nej vedel najviac povedať.“

         „Nebojte sa,“ povedal potom, „my ho nechceme zatvoriť, potrebujeme sa len čo najviac dozvedieť.“

         Zapísal si meno do notesa. („On niežeby s ňou chodil; kamarát. On to zaručene neurobil. Len ju dobre pozná, dlho sú už kamaráti...“)

         „Ešte toto,“ povedal. „Kedy ste ju v sobotu videli naposledy?“

         „Keď sme odchádzali z roboty.“

         „Doma povedala, že si ide zatancovať. Nemali ste ísť aj vy? Nedohovorili ste sa?“

         „My sme mali v sobotu veľké pranie.“

         „Ona vám povedala: Ideme si zatancovať a vy ste povedali: Ja nemôžem, budeme prať?“

         „Nie. Ona už vedela, že nemôžem ísť von. Dohodli sme sa, že pôjdeme v nedeľu do kina.“

         „Kde sa tu v sobotu tancuje? Kam ste chodievali?“

         „Do závodného klubu, do Slovanu...“

         Vstal a odišiel.

         Elena L. S Elenou L. sedeli v kuchyni, on chrbtom k oknu, s očami uprenými na matku, tvrdými, hypnotickými; neodišla.

         „Povedala som Elene, kým sa nenájde, kým ho nechytíte, nepustím ju večer ani na krok. Taký človek. Ale aj ony sú si na vine. S hocikým sa tak pustiť...“

         „Chodievali ste,“ spýtal sa kapitán Eleny tichým hlasom, „do tej krčmy, ako sa volá, tam pri kameňolome?“

         „To teda nie je miesto pre dievčatá,“ povedala matka, „večer.“

         „Nie,“ povedala Elena, „zriedka. Mohlo sa stať...“

         „S partiou...“

         „S partiou. Keď je dobrá nálada, keď je pekne...“

         „Tie vaše partie,“ povedala matka. „Keby nebolo tých všelijakých stretnutí.“

         „V sobotu,“ spýtal sa kapitán, „aké počasie tu bolo v sobotu?“

         „Ako dnes. Zamračené, zo dva razy spŕchlo...“

         „Riadne pršalo,“ povedala matka.

         „O koľkej zatvárajú v tej krčme?“

         „Neviem.“

         Nepovie, pomyslel si kapitán a chvíľku bol v pokušení nasadiť matke dvojitého nelsona.

         „Asi tak,“ povedal potom, len aby dievča potrápil.

         „O deviatej? O desiatej?“

         „V sobotu?“

         „Tomu je jedno,“ povedala matka, „sobota-nesobota. Zatvorí si, kedy chce. Keď nemá hostí, keď mu nerobia cech...“

         „Povedzte, ešte toto: nechvastal sa nejaký chlapec, niekto z partie, nechvastal sa, že má pištoľ? Viete, ako mládenci.“

         „Teda pištoľou?“ ozvala sa matka. „Ktosi mi vravel, že ju zaškrtil. Pištoľou teda? Vojaci. Kto by tu mal pištoľ? To tí vojaci, počujte...“

         Bol opäť sám, šiel popamäti k hotelu, tam sa opýtal. Poslali ho doľava. Šiel popri železnici, za vysokým plotom počul vlaky, z brány vyšlo nákladné auto naložené pivom. Silo. Medzi stromami na vŕšku bolo vidieť kostol. Bol sám, vietor sa už utíšil, svetlo načrtlo presnú čiaru okolo obzoru, bol ešte osamotenejší, keď sa od neho dištancovala i príroda. Som len taký deus ex machina, ex rýchlik č. 306, kaz na tomto príbehu – na tom sa ešte dalo zasmiať. V duchu napísal žene list: Drahá partnerka, naše predstavenie sa dnes opäť musí odložiť. Vystúpim pohostinsky tu v meste, dali mi malý štek. Tvoj deus ex machina.

         Na tom sa dalo zasmiať. Náhle si uvedomil celou vetou, akoby mu ju bol niekto našepkal: nikoho som nevyzval k úprimnosti. Azda si to niekde prečítal. Nikto sa mi nezatúžil zdôveriť. To bolo presnejšie. Nevzbudzujem dôveru. Ešte: Odpovedajú na otázky. Bol čoraz bližšie. Ja sa pýtam. Videl už slobodáreň, samé okná. Oni iba odpovedajú.

         Na vrátnici sa svietilo. „Slečnu Janu P.“

         Prešlo popri ňom dievča v šatke a s dáždnikom, pozrelo na neho a zišlo dolu schodmi. Iná, v župane a v papučiach, si na vrátnici vypýtala žehličku. Otočil sa chrbtom, aby nevyzeral zvedavý. Potom: „Hľadali ste ma?“

         „Slečna P.?“

         „Áno.“

         V ľahučkej bielej blúzke; všimol si, že chĺpky na holých rukách sa jej od chladu postavili. Vlasy jej padali do očí, mykla hlavou.

         „Mohol by som s vami hovoriť osamote?“ Dodal: „Som od bezpečnosti. Preukaz...“

         „Hore sa nedá,“ povedala a skrížila si ruky na prsiach, akoby sa odrazu cítila priveľmi nahá, „mužské návštevy... Okrem toho nebývam sama.“

         „Spravíme to takto: oblečte sa,“ s úsmevom, „teplo sa oblečte, a pôjdeme sa prejsť. Počkám...“

         Čakal ju vonku, prechádzal sa, pozoroval, ako dlhý júlový deň, taký sebavedomý... „Zmráka sa náhle.“ Ale bolo ešte vidno, keď vykročili, z nohy na nohu, akoby sa prechádzali časom, a nie priestorom. Bolo vidieť úzke cesty pomedzi záhrady, stromy sa chystali prenocovať...

         Šli chvíľu mlčky, kapitán čakal, že dievča samo od seba prehovorí, s náhlou, nezadržateľnou úprimnosťou povie: Bála som sa, alebo: Čakala som, že prídete. Alebo: Večer mi býva smutno.

         „Jana,“ povedal napokon, aby sa dievča ticha veľmi nezľaklo. „Voláte sa Jana, však?“

         „Áno.“

         „Budem vás volať Jana, dobre?“

         Prikývla, oči upreté pred seba. Po chvíli vedela povedať i nahlas: „Áno.“

         Á, pomyslel si kapitán trpko, ako sa vraví medzi nami vyšetrovateľmi, vtáčik zaspieval.

         „Večer mi býva smutno,“ povedal naverímboha.

         „Prosím?“ spýtala sa neveriacky.

         „Vravím, že takto večer chytá človeka akýsi smútok, vás nie? Ešte prv ako sa zapáli svetlo. Keď svietia lampy, to je už iné, pri tom osvetlení...“

         Zmocnilo sa ho akési šialenstvo, počul sa zrazu, ako si nahlas pospevuje: „Večernij zvon, večernij zvon, kak mnogo dum navodit on.“ Ale netrvalo to dlho, spamätal sa, chytil dievča za lakeť a zastal.

         „Viete, kam pôjdeme? Kam by ste šli s chlapcom. Keby som tak bol váš chlapec, máte už chlapca, pravda, kam by ste s ním šli? Tam poďme. Kam by s ním šla Maňula.“

         Prvý raz sa na neho pozrela.

         „Najbližšie by bolo... K Váhu?“

         „Dobre. K Váhu.“

         „To sa musíme obrátiť. Pôjdeme takto rovno, potom zahneme doprava, tam bude most...“

         „Rozprávajte mi, Jana, niečo o živote. Ako si žijete, ako ona... To sa vás nepýtam ako príslušník. Keď nechcete, nemusíte mi povedať. Čo vás trápi, o čom rozmýšľate...“

         Ruky mal vo vreckách, očami skúmal pukliny na chodníku, aby ju ani takto nevyplašil; cítil ju teplo vedľa seba, v priesvitnom šuštiačiku, šuchoráčiku, s bodkovanou šatkou: školáčka.

         „Ja napríklad,“ povedal, „chcel som napísať žene pekný list. A zase som ho nenapísal. Zakaždým, lebo hovoriť neviem, zakaždým jej chcem napísať. Stačila by aj pohľadnica. Po dlhom čase srdečne si na Teba spomína... Nebuďte smutná, Jana. Také veci sa stávajú. Veľmi vás to prekvapilo? Chystala sa na tancovačku, nemali ste ísť spolu?“

         „Ja som v sobotu cestovala domov, nie som odtiaľto.“

         Prvý raz ju počul hovoriť plným, zvučným hlasom. Akoby si bola v duchu odkašlala.

         „Kam ste chodievali? Inokedy?“

         „Do Slovanu je bližšie, je tam viacej vojakov... Častejšie sme chodili do klubu.“

         „Povedzte mi, Jana, veď vy to viete: Kam išla teraz? S kým sa mala stretnúť?“

         „Neviem, s kým sa mala stretnúť.“

         „Ale kam išla?“

         „Neviem. Naozaj, nepovedala mi.“

         „Povedzte, Jana, toto sa vás nepýtam ako príslušník: Ako sa volá váš chlapec?“

         „Nemám chlapca.“

         „Krstné meno mi stačí.“

         S úsmevom pozrel na ňu.

         „Budem hádať, dobre? Milan... Jano...“ po každom mene jej pozrel do tváre, „Jožo... Dušan... Dušan, pravda?“

         Zasmiala sa.

         „Dobre, tak Dušan,“ povedal. „A ako sa volal ten Maňulin?“

         Nemo pokrútila hlavou.

         „Neviem,“ povedala potom, akoby už prehltla kus jedla. „To ste sa pýtali ako príslušník, však?“

         „Nie som slobodný, Jana,“ povedal kapitán, „takto sa rozprávať s dievčaťom. Nie som slobodný, naozaj.“ Vyšli na most, zdvihli sa nad krajinu, na okamih patrili ešte viac ku dňu ako k noci. Obloha ako čepeľ noža odrážala vzdialené, skryté svetlo. „Neviem už nikoho potešiť. Teraz tu s vami... A verte, nemáte lepšieho kamaráta, ani ona. Neviem už. Neviem sa rozprávať, už sa iba vypytujem. Teraz som vám skazil večer, mohli ste byť s Dušanom...“

         „Nie je Dušan,“ povedala ticho.

         „Tak s Milanom, Jožkom, Ivanom...“

         „Nemám chlapca,“ povedala. „Ani ona. Maňula. My sme si také veci hovorili. Nemala chlapca. Tak zatancovať si, ísť na rande, na dve. Ale že by s niekým chodila, naozaj chodila, to nie. Veď ani ja.“

         Kapitán sa oboma lakťami zvalil na zábradlie. Zahľadel sa dolu na cestu, ktorá sa tratila v súmraku, akoby to bol len iný druh trávy, na biele pásy vápna na stromoch; pod svetlom reflektora zažíhali sa postupne varovné značky na pätníkoch ako svetielka poschodí vo výťahu; vyššie, vyššie... Auto zahučalo pod nimi, chvíľu ešte videli zadné svetlá, stále rovno. Po aute by boli zostali stopy, pomyslel si, daždivo... Ľudia z krčmy by ho tam boli videli stáť.

         „Zajtra bude pekne,“ povedal a zdvihol hlavu k oblohe, kde deň zanechal ešte posledné krvavé odtlačky. „Nebuďte smutná, Jana. Ona, Maňula, nezomrela len tak. Nežije, na tom sa už nedá nič zmeniť. Z jej hľadiska, pre ňu to už nie je nijaké ponaučenie. Nemôže byť iná, hoci o to možno ani nešlo. Ale keby nebola zomrela... je to teraz inakší svet, keď zomrela, však? Ja viem, vedeli ste, že ľudia musia zomrieť, ale je to inakší svet. Takto je inakší. Možno je to nejaký odkaz. Pre vás, vy ste boli jej kamarátka. Azda aj pre mňa; aj ja som jej kamarát. Chcel by som byť. Ináč by som tu nebol. Toho, čo to spravil, by mohol chytiť aj niekto iný. Ale, myslím si, čo ak je to nejaký odkaz? Preto sa musím dozvedieť čo najviac. Ak je to odkaz, ak mu porozumieme... ja nevravím, že ožije, ale potom možno nezomrela celkom nadarmo.“

         Počúvala ho mlčky, s odvrátenou tvárou, akoby ju bola chcela mať iba pre seba. Videl len kúsok obočia, lícnu kosť.

         „Neklamala som,“ povedala po chvíľke. „Nevravela mi nič. Ale niekedy, raz za čas, si išla zatancovať niekam von. Do Piešťan alebo na Hrad. Tam je taká vináreň, chodia tam turisti. Neklamala som,“ otočila sa k nemu, „ale možno, myslím, že išla, my sme to tak volali, na výlet.“

         „Do Piešťan?“

         „Alebo na Hrad.“

         „Neviete isto.“

         „Nie. Nevravela mi. Ale tam niekedy chodievala, i ja som bola zo dva razy s ňou. Tu ste stále na očiach, ľudia hneď klebetia, všetci sa tu poznajú... Tam sú iní ľudia, turisti, pacienti, keď je sezóna... V klube v sobotu nebola, ja som sa chlapcov pýtala. Hrá tam naša hudba, z podniku, kamaráti. Tam nebola.“

         „A povedzte mi, Janka, toto: Bolo ju, našu Máriu, treba znásilniť? To sa pýtam ako kamarát, nie zo zvedavosti. Nie z tej lacnej. Bolo ju treba znásilniť, alebo to išlo aj ináč?“

         Bol trpezlivý.

         Obrátil sa k nej, pokojne hľadel, ako rozmýšľa, nevyrušil ju ani pohybom ruky.

         „Nebola už panna,“ povedala napokon. „Myslím, s istým chlapcom, za istých okolností...“

         „Pri kameňolome, v daždi... O mŕtvych len dobre,“ povedal. „A veď vy ste nepovedali nič zlé. Je ďaleko ten Hrad? Chcel by som tam zájsť, ešte teraz.“

         „Po ceste je to dosť,“ povedala, „vyše hodiny. Ale keď sa ide skratkou, po hrádzi... Zavediem vás.“

         Odrazu len, písal v duchu žene: večer na hrádzi s dievčaťom, medzi slivkami, už sa mi to dlho nestalo. Chcem povedať, že je to ten istý cit, nie zakaždým nový; na celý život ten istý. A ten si pamätá. Keď príde, príde i s pamäťou. Čosi také. Som tu, už sa zotmelo, na hrádzi s dievčaťom; cit k nej, cit k tebe...

         Celkom ticho bolo počuť Váh, akoby si krt ryl cestu medzi kameňmi. V tme medzi hustými vrbinami iba úzky pás hmly prezrádzal rieku. Napravo, v jednorozmernej noci, bolo vidieť svetlá dediny.

         „Boli sme kamarátky,“ začul Janu. „nedá sa tak o nej hovoriť. Akoby som rozprávala o sebe.“

         S inštinktom dravca sprítomnel „Rozprávajte o sebe. To je ono. Hovorte o sebe, Janka.“

         „Čo také?“ spýtala sa nevinne, azda i bezradne.

         „Hocičo. Ako ste chodili do školy. Ako ste prežili pekný večer. Na čo sa tešíte.“

         „Do školy... Ale to vás nezaujíma. To ste povedali len tak. Ja som z kopaníc, u Pastorkov sa to volá, do školy sme chodili cez les, v zime... keď napadol sneh, záveje... chodili sme spolu s bratom. Nebola som dobrá žiačka. Ale to vás nezaujíma.“

         „Všetko, Janka, všetko. Toto mi povedzte: ste šťastná?“

         „Teraz?“

         „Teraz. Dnes. Tento mesiac. Tento rok.“

         Rozmýšľala vážne ako mladí ľudia, akoby to bolo v slovách, akoby sa pri istom úsilí dali nájsť, presné; akoby existovali hotové vopred, a stačila už iba trpezlivosť, odhodlanie.

         „To sa nedá tak povedať. Teraz... poviem vám to, nieže šťastná. Je mi dobre. Teraz – teraz. Nemala som? Viete, bolo mi strašne, keď mi dnes povedali, keď som sa dozvedela, keď Maňulu tak zabili, taký človek, ani ho nepoznala, kdesi vonku, v poli, bolo mi strašne. Keby to bola nejaká choroba, aj tak by to bolo strašné. Ale to by bolo v nej, nejako by to s ňou súviselo, tak si myslím, mohla by sa na to pripraviť, čakala by to... Prečo nie ja? Prečo nezabil mňa?“

         „Lebo boh chcel, aby zabil ju,“ povedal s úsmevom, ktorý nevidela.

         „Vy veríte v boha?“

         „Nie,“ povedal, „len rád to slovo používam. Neverím, poviem vám to takto: lebo si šla zatancovať ona, a nie vy, lebo sa s ním dala do reči, lebo s ním šla ku kameňolomu... Nepredstavujem si boha ako nejakého báčika, toto vyplýva jedno z druhého. Je to ako slovosled vo vete. Preto hovorím, že odkaz. Keby bol zabil vás, bola by to možno iná veta, obracala by sa na niekoho iného...“

         „Tu odbočíme,“ povedala. Na kraji svahu v okamihu pomyslel na všetko, povedal: „Pozor,“ a chytil ju za ruku. Spustili sa tesne pri sebe, takmer jedným krokom, a keď v mokrej tráve vyhmatali úzky chodník, kráčali ďalej v dôvernej blízkosti, akoby zbehnutie z hrádze bolo ich spoločným hlbokým zážitkom.

         „Pekne ste to povedali,“ ozvala sa ešte, a kapitán nevedel, či chcela len zahovoriť, ospravedlniť dôverné gesto, alebo bola taká naivná.

         A pritom, toto si treba uvedomiť, necítil nijakú radosť, skôr bolesť, ako keď sa vracia cit do odumretého prsta. So zaťatými perami. Bez výkriku, je chlap. Ale nešiel rád. Ruka, ktorú držala, bola nesvoja, nejeho; zriekol sa jej, oddelil od tela: tú si vezmi. Bol to len akýsi prístroj, ktorý registroval chvenie jej dlane, stisk prstov. Nešiel rád, na túto cestu nešiel ochotne. Prešli už záhradami, pomedzi humná, temnejúce sa medzi stromami ako otvory dovnútra noci, do tej hlbšej; na nízkej oblohe viseli pouličné svetlá, zabrechal pes, druhý. Kapitán si opäť pomyslel že nekráčajú priestorom, ale časom: zrazu, na pokraji uverenia, akoby sa na konci tunela rozjasnilo, uvidel kostol, faru, kláštor, kúriu; čistou bielou, jedným ťahom ich načrtlo svetlo na tmavom pozadí. „Už,“ povedala Jana. „Hneď.“ Kým vošli do nízkej budovy (nad vchodom svietila ozdobná lampa), stačil si na druhej strane cesty všimnúť prázdny autobus.

         Sadli si do miestnosti obloženej lacným drevom; v kúte pri okne stál veľký hlinený Jánošík. Napokon, pomyslel si kapitán, možno je to Hrajnoha; nechcel nikomu ublížiť. Na stenách viseli modré taniere, bol ešte drevený jeleň, scénka z vinobrania, skrížené valašky. Bolo to na hranici znesiteľnosti, ale ešte znútra, a on už v tej chvíli nebol divákom. Prijímal toto miesto tak, ako prijímal iné, kde sa mu čosi stávalo. Miesta akoby zbavené estetiky, brlohy deja; iba ten im spätne požičiaval pôvab alebo odpudivosť, odrazené svetlo. Telo sa už prestalo brániť, ale práve preto si to nepovšimol. Pri druhom poháriku mu zišlo na myseľ, aby si potykali. Zavčasu sa spamätal.

         Bolo to všetko...

     

     

    VŠETKO, ČO VIEM O STREDOEURÓPANSTVE (z knihy Krutý strojvodca)

     

    (s trochou priateľskej pomoci od Olomouca a Camusa)

     

    „Stredoeurópanstvo,

    to nie je štátne občianstvo,

    ale svetový názor.“

                   György Konrád

     

         Človek môže prežiť v strednej Európe celý život, a nemusí byť zato Stredoeurópanom. Poznám v slovenských horských obciach absolútnych suverénov svojho teritória, teda územia, ktoré vládzu obísť na vlastných nohách; vedia, na ktorom chodníku môžete stretnúť medveďa, kde nazbierate repík lekársky a kedy dovezú dolu do predajne čerstvý chlieb. Zvláštne, že vo veľkých mestách a veľkých dedinách sa títo ľudia pohybujú veľmi neisto a vyslovujú sa o nich znevažujúco a paušálne. Asi tak, že je v nich strašne veľa špiny. Ich zdravý úsudok zrazu žalostne zlyháva; nevyjadruje poznanie, iba náladu. („Ale veď to je veľmi stredoeurópske!“ povedal by mi na to asi Camus. „Môže sa azda jednotlivec dopracovať k presnejšiemu poznaniu, ako je nálada? Aj na teórii relativity je geniálne iba to, že Einstein našiel pre svoju náladu matematický vzorec.“)

         No a človek môže byť po celý život Stredoeurópanom, a vôbec na to nemusí prísť. Ja som mal to šťastie, že som v Brne na hlavnej stanici stretol Camusa.

         Že Camus na svojich potulkách pobudol v Brne, zistili prekvapení bádatelia z jeho Zápiskov. O návšteve Olomouca sa v Zápiskoch nehovorí, dnes o nej zrejme viem iba ja. Camus je mŕtvy a medzičasom, niekedy začiatkom osemdesiatych rokov, zomrel aj recepčný z hotela Palace. Zhodou okolností, na ktorú tu nie je čas, som sa po mnohých rokoch s recepčným zoznámil bližšie; bol to vzdelaný pán s vrúcnym vzťahom k literatúre. Sám písal snové príbehy plné rozprávkových tolkienovských bytostí. Pokiaľ viem, ani jeden nikdy nevyšiel. („Aké stredoeurópske!“ povedal by určite Camus.) Tak či onak, tento vzdelaný pán s literárnymi sklonmi sa nad menom Camus v knihe hostí nijako nepozastavil. Uvádzam to tak trochu na svoje ospravedlnenie.

         Morava mala vtedy svoju sezónu. Bola tak nejako ľúbezne naklonená, že do nej samospádom stekali budúci európski spisovatelia; niektorí dokonca priamo na nej vyvreli. Myslím, že niekedy v tom čase sedel za krádež a potulku v ostravskej šatlave Jean Genet. Vybral sa za poľským milencom a stiekol do Ostravy. Ďalej sa nedostal, poslali ho postrkom domov.

         Camus teda cestoval inkognito. Čo mu aj, pravda, iné zostávalo. Keby bol začal na brnianskej stanici vykrikovať: „Je suis Camus!“, ľudia by si nepomysleli, že je Camus, ale že je blázon. Iste, doma nie je nikto prorokom, ale keď na vás doma všetci bzdia, to ešte vôbec neznamená, že ste získali výučný list na proroka v cudzine.

         Nie, na Camusovi nebolo nič krikľavé. Všimol som si ho azda práve preto, že tak ladil s halou brnianskej stanice. Keby bol úmyselne hľadal slušivé pozadie, nebol by si mohol vybrať lepšie. Taký usedený, zažratý smútok, ktorému už dávno odcestovali všetky dôvody, také sadze na koľajisku elektrickej trakcie. Nemyslel som si, že na tej lavičke čaká na vlak; nevyzeral ako cestujúci, ale ako človek na cestách, a nesúviselo to nijako so stanicou. Rovnako by bol vyzeral vo foyer Janáčkovho divadla. Človek, o ktorom si dvaja známi za chrbtom prehodia: „Ten s nami dlho nepobudne.“ Jasné, len kým ho nezačnete nudiť, miláčikovia!

         Ako vravím, Camus vôbec nepôsobil exoticky. Mal azda o milimeter tmavšiu pleť, ale sú tváre, ktoré stmavnú aj od únavy. Tváre váčky pod božím okom, ktoré zvestujú, že Boh má za sebou zlú noc. Čierne, nakrátko ostrihané vlasy, v kútiku úst frajersky zavesená cigareta – ale kto by nepoznal Camusove fotografie. S tou opálenou pleťou vyzeral tak trochu ako sicílsky sedliak, lenže ja som sicílskeho sedliaka nikdy nevidel. Za seba by som skôr povedal, že bol smutný, ale živo, ba až radostne; bol v tom smútku doma, vo svojom živle. Oči mu skákali ako sekundy na digitálnych hodinkách.

         Bol som vtedy mladý a ešte som veril v náhodu. Myslel som si, že ten človek si naozaj ku mne prišiel pripáliť cigaretu, prehodili sme pri tom zopár slov a tak nejako sme si padli do oka. Do nôty. Dnes odhadujem, že už mal svoje napozerané a rozhodol sa prejsť do ďalšieho štádia. K počúvaniu. Vytipoval si ma a odchytil ma ako jazyka.

         Pokiaľ ide o mňa, mám k Brnu zvláštny vzťah. Je to na celej Morave, ba i v Čechách jediné mesto, kde mi zomrel otec. Chcem povedať, že priznávam Brnu isté výsady a – dajme Freudovi, ináč tiež moravskej vyvreline, čo je Freudovo – zakaždým, keď sa naskytne príležitosť, prejdem sa po uličkách okolo stanice v nepriznanej nádeji, že zrazu spoza rohu vyjde otec, zbadá ma a povie: „Tak už som tu.“ A ja mu na to: „To ti trvalo.“ Bolo by to ináč v jeho štýle, veď aj umrieť do Brna sa vybral iba tak, ani sa poriadne nerozlúčil. Len nám v kuchyni pod lampou povedal: „No, dovidenia“ a naposledy sa odrazil v obločnom skle. Mimochodom, po toľkých rokoch by som ho už iste nespoznal. Čierne, nakrátko ostrihané vlasy, v kútiku úst frajersky zavesená cigareta, od fajčenia zažltnuté prsty... Čoby nie.

         Svoju úlohu azda zohrali aj rôzne maličkosti, napríklad že Camus bol cudzinec, v tých časoch v našich končinách pomerne vzácne zviera. Tu už potom nešlo o mňa osobne, bol som za všetkých: aby si, keď nič iné, odniesol od nás dobrý dojem. Niežeby som si to priamo zadal ako úlohu, ale ponevierala sa kdesi v pozadí taká myšlienočka. („Aké milo stredoeurópske!“ povedal by iste Camus.) No a ešte tu bol, pravdaže, cudzí jazyk. V cudzom jazyku je človek schopný vysloviť veci, ktoré by v materinskom zo seba nikdy nedostal; cudzím jazykom hovorí cudzí človek, za ktorého nepociťuje nijakú zodpovednosť ani hanbu. Je to ako maľovanky, o všetkom dôležitom je vopred rozhodnuté a vám stačí dávať pozor, aby ste farbičkou neprešli cez čiaru. Toľká sloboda!

         Cestoval som vtedy vlastne do Olomouca, kde som mal robiť porotcu pri voľbe Miss – ak sa nemýlim, Miss Ľudová demokracia. Do Olomouca chodil z Bratislavy aj priamy vlak, ale mám k Brnu zvláštny vzťah, a tak som si vymyslel, že cestu preruším a zájdem na brnianske výstavisko, kde sa práve konal veľtrh nábytku. Pravdu povediac, vymyslela to moja žena, ktorá bola ešte mladá a verila na budúcnosť, konkrétne verila, že raz nastane taká chvíľa, keď budeme mať svoj vlastný byt. Ja zásadne beriem chvíle na vedomie, až keď sú prítomné, ale nepadne mi zaťažko trochu sa kvôli žene pretvarovať, najmä keď som vopred vedel, že nijaký nábytok nekúpime. Takto som to všetko hneď aj vysypal Camusovi, zadychčane a jedno cez druhé, lebo som sa v kútiku duše po celý čas obával – Francúz, frajersky zavesená cigareta a tak ďalej –, že sa ma opýta, kde sú tu v meste kurvy. To som nevedel, a čo je horšie, v tom čase by som nebol kurvu spoznal, ani keby sme do nejakej rovno vrazili.

         Po toľkých rokoch, prirodzene, neviem náš rozhovor presne rekonštruovať. Napokon, o nijaký rozhovor vlastne nešlo, Camus zo mňa jednoducho ťahal rozumy (on sám to formuloval ohľaduplnejšie, že chce „podoprieť svoj názor mojimi skúsenosťami“). Ale to som si vtedy neuvedomoval. Pamätám sa, že sa ma opýtal, prečo som, pokiaľ ide o nábytok, taký skeptický, a ja som mu povedal, že čo u nás človek vidí vo výklade, v obchode aj tak nikdy nenájde. Výklad v našich zemepisných šírkach nie je oznamovací, ale podmieňovací spôsob, ono povestné „keby nie keby“ a predavač nemá za úlohu predávať, ale vysvetľovať, prečo nemôžeme byť všetci v nebi. Veď aj v tomto prípade sa moja skepsa ukázala plne oprávnená: súprava, o ktorú som sa zaujímal, je na najbližšie dva roky vypredaná a ďalšie objednávky predbežne neprijímajú.

         To sa mu páčilo; nie hádam, čo som hovoril, ani ako, ale myslím, že ho potešilo, ako ma uhádol, aký som presne na želanie. Ponižujúce, vlastne, keby som to bol postrehol, lenže ja som sa v jeho súhlase neprehraboval. Pocítil som drgnutie, a viac mi nebolo treba.

         „Keď človek vyjde na dosky, ktoré znamenajú svet,“ povedal som – to ma už cudzí jazyk schmatol za pačesy a vláčil ma, kade sa mu zachcelo – „tak sa poobzerá po javisku, aby vedel, v akom kuse to má vystupovať. No, a v našich zemepisných šírkach stačí, aby ste sa chvíľku venovali niečomu osobnému, napríklad si zaviazali šnúrky na topánkach, a keď zdvihnete hlavu, zistíte, že medzičasom ktosi všetky kulisy prestaval. Preto sa v našich zemepisných šírkach nábytok nedá kupovať, ale ani vyrábať tri roky dopredu.“

         „To je dobré,“ zasmial sa Camus. „Vo vašich zemepisných šírkach? Myslíte ako strednú Európu?“

         Nemyslel som strednú Európu, s takým pojmom som sa dovtedy nestretol ani v predpovedi počasia. Aká už stredná Európa, keď pre samé opony nedovidíte za vlastné humná! Nie, „naše zemepisné šírky“ bol krycí, nezávadový termín pre istý spoločenský systém, alebo ako sa vtedy s obľubou vravievalo, zriadenie. „Priam ukážkovo stredoeurópske, nazývať režim zemepisnou šírkou!“ zvolal by zaručene Camus, keby sa to bol dozvedel, ale také veci sa cudzincom na nos nevešajú. Preto som mu prikývol.

         Takto to bolo. Táranie, samé taľafatky a pišoláčiny, ale zdalo sa, že práve ony Camusa neodolateľne priťahujú. Akoby sa jeho záujem riadil hľadiskom bezvýznamnosti; akoby jedine bezvýznamné malo pre neho ešte význam. Bol, ak to tak možno povedať, historikom toho, čo nemá históriu, omrviniek, ktoré nepovšimnuté padajú pod stôl dejín. Že by už iba tieto bezprizorné, neinventarizované okamihy vedel pocítiť ako život? Dnes, keď máme toľko významov, že nám pre ne začínajú chýbať skutočnosti, dnes mu, myslím, rozumiem. Bože, ako ja nenávidím dejiny, ten vlastný životopis ľudstva! Ale možno, že záujem o triviálne bol u Camusa len spôsobom, ako sa nevytrhnúť zo zamyslenia.

         „V Amerike,“ povedal napríklad, „kde tieto voľby kráľovien vlastne vynašli, sa súťaží o titul Miss Vybočené koleno, Miss Najokrúhlejší pupok, alebo hoci Miss Materinské znamienko na riti. Tam sú kritériá viac-menej jasné. Ale Miss Ľudová demokracia?“

         Pokúsil som sa mu vysvetliť, že v našich zemepisných šírkach ani pri súťaži krásy nepovažujeme ženu za predmet, za zhluk koniec koncov náhodných, i keď oku lahodiacich foriem. Nejde predsa o to, udeliť cenu za dizajn, alebo exaktne premerať objemy nejakej Aničky či Marienky. Keď sa žena vydarí, stelesňuje pre nás okrem seba samej aj čosi iné, nejakú vyššiu duchovnú hodnotu. Práve preto si organizátori pozvali do poroty viacerých vynikajúcich spisovateľov, lebo tí sú na duchovné hodnoty najväčší experti.

         „Pozoruhodne stredoeurópsky postoj,“ poznamenal Camus. „Ale to je potom pre vás veľký úspech!“

         Dôstojne, ba až trochu dotknuto som odvetil, že to nemôžem považovať za úspech, lebo sa ani v ženách, ani vo vyšších hodnotách nevyznám, a keby aj, nemal som ešte príležitosť svoje prípadné znalosti verejne demonštrovať, takže organizátori si ma vybrali z celkom iracionálnych a mne nepochopiteľných dôvodov. Okrem toho byť porotcom nikdy nepatrilo k mojim ambíciám. Ja si totiž svoje ciele nedávam určovať zvonka, ale si ich určujem sám, som teda aj jediným arbitrom svojich úspechov.

         „Keď vás tak počúvam, vy si veľa úspechov neužijete,“ povedal Camus a prirovnal moju situáciu k Sizyfovi, ktorý trpezlivo valí balvan na kopec, ale vždy tesne pred vrcholom sa mu skotúľa. Ja som s bezstarostným pesimizmom mladého človeka vyhlásil, že v tom sa nijako nelíšim od ostatného ľudstva. Keď uvážime, koľko možností má pred sebou novorodenec a ako málo z nich do smrti uskutoční, môžeme s pokojným svedomím hovoriť o fiasku. A už to fičalo. Podľa Camusa napríklad Američania, keď už o nich bola reč, Američania by si otupné tlačenie balvanu spestrovali súťažením, kto ho dotlačí najvyššie, a tesne pred okamihom spätného pádu by sa na dôkaz dávali odfotografovať. „V našich zemepisných šírkach, kde si potrpíme na istoty,“ povedal som mu na to, „by Sizyfos cestou dolu niesol balvan na pleci, aby sa mu nedajbože niekam nezakotúľal; lebo čo bez balvanu s načatým životom?“ Takto sme blbli a ja som si ani neuvedomil, že Camus – azda iba z roztržitosti – nastúpil do vagónu so mnou. Vlak sa pohol.

         Morava, kde ju poznám, plynie pomaly a spoza okna vlaku je ťahavo sladká. Medová. Zalepila mi ústa. V Olomouci som mal rezervovanú izbu v hoteli Palace. Camus sa pridal. „Voulez-vous coucher avec moi?“ spýtal som sa ho trocha neobratne, ale vzal si samostatnú izbu; rumenec, čo ma vzápätí oblial, mu iste pripadal neznesiteľne stredoeurópsky.

         Včasráno, ešte pred raňajkami, sme si vyšli na krátku prechádzku. Kráčali sme stále rovno, aby sme nezablúdili. Všade okolo postávali domy, v rannej hmle čierne. Ticho mrholila omietka.

         „Smutné mesto,“ povedal som, keď ma už mlčanie začalo omínať. Myslel som si, že ulahodím Camusovej nálade, tomu hnedému tónovaniu, ale opravil ma: „Je to mesto, v ktorom dlho pršalo.“ Zdvihol si golier na saku a zarosené obrvy mu ovisli ako zrelé klasy. „Pamätá si, ale necíti potrebu o tom hovoriť,“ dodal ešte. „A o to ide: zostať pánom vlastnej porážky.“ Potom sme v ostrom vzduchu šli už mlčky.

         Camus si, nazdávam sa, cestovaním riešil problém, alebo aspoň hľadal prostredie, kde by jeho problém nebil do očí. Je to stále ten istý problém, len má v každom období iné pomenovanie; dnes ho prezývame „kríza identity“. Povedal by som, že ho okašlala frajerka, vtedy sa zvyčajne v mladom človeku spúšťa onen sled trýznivých otázok od „čo sa jej na mne nepáči?“ až po „kto vlastne som?“. Ten priamy úder na solar plexus, solar nexus i solar sexus, keď po prvý raz zistíme, že inému sme iní ako sebe! Darmo si nahý Rómeo ohmatáva úd za údom, že čo je na ňom Montek; darmo za iným oknom nahá Júlia hľadá v zrkadle, čo je na nej Kapuletová! Ale nech; keby aj okliesnil, keby uťal, vyvrhol zo seba všetko, čo spoznal ako Monteka, ocitol by sa po tom krutom kýptení iba pred ďalšou, ešte ťažšou otázkou: Čo je na mne Rómeo? Pritom je riešenie celkom jednoduché, gordické. Najkrajšie ho, myslím, ešte aj s visiacim soplíkom začudovania, vyjadril György Konrád: „Ja som dokonca zistil, že každý je vždy len jeden.“

         Miss Ľudová demokracia sme zvolili, ale veľa sa tým nevyriešilo; o rok aj tak bolo treba zvoliť novú. Lenže o rok bol už jeden spisovateľ z poroty v Amerike, druhý v Kanade a tretí vo Francúzsku. Mne s mojou ťarbavosťou to trvalo dlhšie, ale naveľa, naveľa som sa v cudzine ocitol aj ja; dnes teda už aj na moju, nielen na ich adresu hovorí iný európsky spisovateľ, ktorý vyvrel na Morave, ale doputoval iba do Prahy: „Mně na těch emigrantech taky vadí, že se považují za cennější lidi, než jsme my ostatní. Jako by právě oni byli obzvlášť hodni záchrany. Kdyby tu byla svoboda, jiste by zůstali. Tak svobodu ano, a masový hrob ne? Co si o sobě myslí?“

         Keď som sa večer vrátil do hotela, recepčný mi oznámil, že pán Camus uvoľnil izbu a odišiel. Nikdy viac som ho nestretol. Spomienky rednú, na lakťoch a na kolenách začína presvitať holé telo života. Bývali chvíle, že som pochyboval, či sa mi to nesnívalo. Nie, v Zápiskoch sa o Olomouci nehovorí, ale po rokoch som objavil jedno také miesto v románe:

         „Pravda, dnes je celkom prirodzené, že ľudia pracujú od rána do večera a potom sa snažia zabiť čas, ktorý im ostáva pre život, v kartách, kaviarňach alebo táraním do vetra. Sú však mestá i krajiny, kde ľudia občas tušia, že jestvujú aj iné veci. Obyčajne to však nemení ich život. Ale raz tušili, a to vždy čosi znamená.“

         To je Camusov odkaz Olomoucu; alebo možno odkaz Olomouca Camusovi. Tak či onak, iste sa zhodneme, že je bytostne stredoeurópsky. (z knihy Krutý strojvodca)

     

     

    ČAROVNÝ PAPAGÁJ ÚSPECHU (z knihy Čarovný papagáj a iné gýče)

     

         „Teraz som vám dobrý aj ja,“ pomyslel si Kúcanský, ale nič nepovedal, len si do kalendárika zapísal: 5. okt. – na Zväz po pas. Nemal si to síce ako overiť, ale bol presvedčený, že keby išlo o cestu do Paríža, Mníchova, alebo hoci aj do tej istej Juhoslávie, ibaže do Dubrovníka či Belehradu, vyslali by celkom iného delegáta. Lenže o provinčný Nový Sad v daždivom októbri sa nik nepobije. Desať hodín vlakom!

         „A o čom to má byť,“ spýtal sa, „tá konferencia?“

         „Jaj, to vám nepoviem,“ vzdychla ľútostivo referentka. Musela by sa pozrieť do pozývacieho listu, a to sa jej lenilo, ba napochytre si ani nevedela spomenúť, kam ho založila. „Ale budú tam spisovatelia z celého sveta. Takže asi o mieri a o spolupráci, výmena skúseností a tak. Veď to poznáte.“

         Októbrový Nový Sad zalievalo šikmé ranné slnko. Staničný perón sa rýchlo vyprázdnil, iba pri schodoch postával mládenec s veľkou ceduľou Kúcanský. Bol to vojvodinský Slovák a Kúcanskému sa uľavilo, že sa vyhne namáhavému a, načo tajiť, neraz i trápnemu dorozumievaniu v cudzom jazyku. Jeho radosť však netrvala dlho. Mládenec mu oznámil, že ho teraz zavedie do hotela a stade do miestneho gymnázia, kde sa o jedenástej koná beseda so študentmi, ale Karavána spisovateľov – tu sa Kúcanský konečne dozvedel, ako sa podujatie nazýva: doriti, čo som nejaká ťava? – bude putovať po rozličných vojvodinských mestách a mestečkách a on má povinnosti v zamestnaní, takže ho nebude môcť ďalej sprevádzať. Keď sa pozrel na nevyspaného hosťa, na útechu bodro doložil, že Slovák sa predsa medzi Srbmi nestratí, a aj medzi ostatnými spisovateľmi si iste rýchlo nájde kamarátov.

         „Čo ste vy vlastne?“ spýtal sa nakoniec s úprimným záujmom. „Básnik alebo prozaik?“

         Kúcanského bodlo pri srdci. To by si mal dávno vedieť, mamľas, pomyslel si. A keď ťa to nenaučili v škole, mohol si sa aspoň pozrieť do encyklopédie, nehovoriac už o tom, že ti mali potrebné informácie dodať zo Zväzu. No ešte ani nestihol prežrieť urazenú hrču v hrdle a už mu blyslo hlavou, že taká nevedomosť má aj svoje výhody.

         „Prozaik a dramatik,“ odvetil. „Víťaz niekoľkých rozhlasových Žatiev, to je taká celoslovenská súťaž, píšem totiž hlavne rozhlasové hry. Dalo by sa povedať, že patrím k trom najvýznamnejším rozhlasovým dramatikom, ale vydal som aj niekoľko veľmi…“

         „Ja som básnik,“ vyhlásil mládenec. Kto je viac, pomyslel si zlostne Kúcanský a tým sa téma uzavrela. Súdiac podľa dychtivého svitu v očiach, mládenec by bol možno aj uvítal doplňujúce otázky, ale Kúcanský nebol na regionálnych géniov s kakaom na brade zvedavý. Takých má aj doma dvanásť do tucta.

         Kúcanský nemal o sebe veľké ilúzie a kvôli tomu sopliakovi by sa ani neunúval klamať, použil ho iba ako trenažér. Veď keby sa chalan bol naozaj pozrel do Encyklopédie Slovenska, našiel by tam jediný riadok: autor pôv. rozhl. hier a dramatizácií, ako aj kníh pre deti a mládež. A v učebniciach sa, ak vôbec, jeho meno vyskytovalo až po pohŕdavom odfrknutí a ďalší, napríklad. Napríklad, večne len ďalší napríklad! Bývali, pravda, časy, keď figuroval pod hlavičkou o slovo sa hlási aj nastupujúca generácia, ktorú predstavujú najmä, ale po dvadsiatich rokoch už Kúcanský predstavoval najmä iba seba, a tak sa musel aj sám o seba postarať. Víťazom rozhlasovej Žatvy síce nikdy nebol, ale raz sa jeho hre ušlo tretie miesto. Zariadil to redaktor, ktorý celé roky uverejňoval svoje fíčre pod Kúcanského menom, ináč by ako interný zamestnanec nebol dostal honorár. Vo výbore Literárneho fondu, ktorý prideľoval štipendiá a stimuly, mal Kúcanský zasa bývalého spolužiaka z vysokej pedagogickej, ktorý trávieval v lete s rodinou týždeň na jeho chate pri Plaveckom Štvrtku. Systém „pomôž si, človeče, a aj Pánboh ti pomôže“ vcelku fungoval, jediný háčik bol, že Kúcanský nebol až taký cynický, ako si namýšľal, a s pribúdajúcim vekom občas kruto zatúžil po ocenení, ktoré by ho zasiahlo čisto a neodškriepiteľne, samo od seba ako blesk z jasného neba – lenže ako by mu, aj keby bolo prišlo, mohol uveriť, keď sám najlepšie vedel, že ruka ruku umýva, a že sú teda všetky špinavé? Nie, na Slovensku hromy divo bijú iba pre iných, ale v cudzej krajine, kde ho nik nepozná, možno…

         Ťavy, z ktorých sa skladala karavána, naozaj pochádzali z najrozličnejších kútov sveta – najviac bolo, pravdaže, domácich, do očí však bili najmä traja Číňania, útla Vietnamka a urastený černoch s bradou – no po mene si Kúcanský matne spomínal iba na jedného spisovateľa, nemeckého Čecha poľsko-židovského pôvodu, ktorého aforizmy kedysi vychádzali v pražskom Plameni. O ostatných nikdy nepočul, čo ani nebolo čudné, lebo v posledných rokoch už beletriu takmer nečítal, a hviezdy jeho mladosti Hemingway, Faulkner či Sartre dávno tiahli s nebeskou karavánou. Samá druhá liga, usúdil Kúcanský a zachovával si od čvirikajúceho hlúčika hrdý odstup. Aj tak by nevedel, v akej reči sa zapojiť do debaty.

         Odstup mu nevydržal dlho. Opustenú a zakríknutú sirotu Kúcanských si čoskoro adoptovali slovanskí príbuzní. Jurijovi, v ktorého mohutnej hrudi by sa pohodlne skryla nielen široká, ale aj dlhá a bystrozraká ruská duša, pred časom vyšla na Slovensku knižka a návšteva v ňom zrejme zanechala nezabudnuteľné spomienky, lebo si Kúcanského hneď pribalil ako bratislavský suvenír. No a v Andrzejovi, katolíckom spisovateľovi z Katovíc, prebúdzal asi hanblivý Slováčik kresťanskú lásku k blížnemu. Noví priatelia mali výhodu, že sa s nimi dalo zhovárať lámaným slovanským esperantom, ktoré Kúcanský považoval za ruštinu, a nebolo ich treba dvakrát nahovárať na pohárik. Fľaša borovičky, ktorú vytiahol v hoteli, prelomila posledné bariéry.

         „A tebe ešte nič nevyšlo po rusky?“ spýtal sa ho Jurij po niekoľkých dúškoch.

         „Ja bezpartajný,“ odvetil Kúcanský a odovzdane pokrčil plecom, akoby ďalšie slová boli zbytočné. A veď, medzi bratmi, aj boli.

         „Časy sa menia,“ povedal Jurij, navoňaný perestrojkovým duchom. „Dám ti adresu, musíš mi poslať nejakú svoju knihu. Mám známych v Inostrannoj literature.“ Je to na dobrej ceste, pomyslel si Kúcanský napodiv bez nadšenia. Takéto vzplanutia zvyčajne neprežili fľašu, ktorá ich rozdúchala, no keby aj, je to zasa len tá stará pesnička: čo si neurobíš, nemáš, a on v tej chvíli trýznivo túžil po inom.

         „Ničevó,“ povedal a objal Jurija okolo pleca. „Neobťažujsja. Nenáda.“

         „Tvoja chyba je,“ napomenul ho Andrzej, „že si príliš skromný.“

         „Nie, nie,“ súhlasil Kúcanský, „ja prosto profesionál.“

         Po troch dňoch už mali za sebou niekoľko besied na dedinských školách v okolí Nového Sadu, návštevu pamätníkov partizánskych bojov na Fruškej gore a Kúcanský aj fiasko na večernom vystúpení pred občanmi Sremskej Mitrovice. Keď zo zákulisia miestneho divadla sledoval, ako kolegovia plamenne prednášajú básne alebo čítajú krátke úryvky zo svojich diel, ktoré vzápätí tlmočník uviedol v srbskom preklade, s hrôzou si uvedomil, že nijakú vlastnú knižku so sebou nemá. Vybral sa predsa na konferenciu, a tak si iba pre každý prípad prichystal nezáväznú úvahu o literatúre ako moste medzi národmi. Myšlienka by sa aj hodila, ale prednáška bola pridlhá a určená inému obecenstvu. Navyše, keď už na javisku ohlásili významného československého spisovateľa Kúcanského, zrazu sa zistilo, že nik z účinkujúcich nevie po slovensky. Napokon jeden rusínsky autor váhavo prisľúbil, že mu bude rozumieť, a oboch vysotili na dosky, ktoré, to už studeným potom zaliatemu Kúcanskému bolo jasné, pre neho rozhodne svet znamenať nebudú.

         Na ďalšie popoludnie zorganizovali pre skupinu zahraničných spisovateľov besedu v mitrovickej ženskej väznici. Kúcanský to považoval za šialený nápad, ale pridal sa k Jurijovi a Andrzejovi, lebo nechcel zostať sám a okrem toho sa mu zdalo, že v takom prostredí sa bude jeho depresii páčiť. Hádal správne. Keď sa spisovatelia usadili na vyvýšenom pódiu, keď sa už aj po jednom predstavili a povedali, z akej krajiny pochádzajú, zavládlo v miestnosti rozpačité ticho; daromné boli hlasné výzvy dozorkýň, väzenkyne si nanajvýš z času na čas čosi pošuškali medzi sebou a pridusene sa zachichotali. Jestvovali iba dve naozaj podstatné otázky, ktoré pochopiteľne nik nepoložil, a popri nich všetky ostatné strácali zmysel. „Za čo vás strčili do basy?“ bučalo z očí spisovateľom, a väzenkyniam zasa: „Sedeli ste aj vy niekedy?“ Kúcanský hľadel na husté rady hrubých sivomodrých uniforiem a mal čo robiť, aby mu nevyhŕkli slzy: nič také neprirodzené, také donebavolajúce ešte v živote nevidel. Zoči-voči tej nemej otázke dokonca na okamih pocítil ostrý záhryz svedomia, zahanbenie za to, že sa nikdy neocitol vo väzení, a radšej odvrátil zrak.

         Situáciu napokon zachránil ghanský spisovateľ Ayto, vysoký a krásny ako dórsky stĺp. Vztýčil sa a hlbokým usmievavým hlasom zarecitoval najprv v origináli a potom po rusky – študoval kedysi v Moskve – vlastnú báseň o slnku. Pokiaľ mu ohúrený Kúcanský rozumel, čosi také, že slnko raz zasa vyjde a bude svietiť na všetkých. Potom Ayto vytiahol z vrecka veľké červené jablko, ktoré spisovateľom rozdali pri obede, a ešte vždy po rusky ho bezstarostne, ba takmer neuvážene sľúbil väzenkyni, ktorá mu zaspieva. Vec totiž nebola taká jednoduchá, ako sa nazdával. Najprv s varovným výkrikom pribehli zozadu dve dozorkyne, vzali jablko a začali ho podľa predpisov starostlivo preverovať, no ešte  väčším problémom sa ukázalo hľadanie dobrovoľníčky. Ženy sa chichúňali, pokrikovali, ukazovali jedna na druhú prstom, no nepomohlo ani pobádanie dozorkýň a uplynulo niekoľko minút, kým sa pozornosť sústredila na dlhovlasú dievčinu v treťom rade. Tá len celá zarumenená krútila hlavou a nevstala, ani keď do nej susedy drgali lakťom. „Zasa jedna, čo je príliš skromná,“ pošepol Kúcanskému s úsmevom Andrzej.

         Odrazu sa uprostred šumu majestátne zdvihla zavalitá žena so sivými vlasmi a drsnou popolavou tvárou. Medzi dozorkyňami opäť vypukol poplach: hlasným sykotom a kývaním hlavy sa ju pokúšali zahnať nazad na stoličku. Zrejme nejaká známa firma, pomyslel si nepekne Kúcanský, ktorý sa už stihol napoly zamilovať do zapýrenej dievčiny. Na túto veru Aytovo slnko tak skoro nezasvieti. Žena sa však nedala pomýliť a s hrdo vzpriamenou hlavou a rukami vzorovo pritisnutými k švíkom nohavíc začala spievať: „Druže Tito, my se ti kunemo…“ Ďalším slovám Kúcanský nerozumel, ale aj tak pochopil, že hymnická pieseň je prísahou vernosti súdruhovi Titovi. Dozorkyniam viditeľne odľahlo a aj ostatné väzenkyne stíchli a počúvali. Žena spievala mocným vreskľavým hlasom, oduševnene a falošne; v pahrebe popolavej tváre žeravo zažiarilo niekoľko uhlíkov. Keď skončila a hlboko sa uklonila, miestnosťou zaburácal ohlušujúci potlesk. Niektorí spisovatelia na pódiu dokonca vstali a pri odovzdávaní jabĺčka nahlas volali: „Bravó!“

         Andrzej si všimol výraz v Kúcanského očiach a len čo vyšli na chodbu, so smiechom mu povedal: „To bola bomba! Ja som myslel, že zdochnem. Keď si predstavíš, že nejaká basistka, podľa výzoru určite vrahyňa, skladá prísahu Titovi, ktorý je dávno mŕtvy, nehovoriac o tom, že babizňa nemá sluch ani hlas, len škrieka ako vrana, a ten čierny Paris jej dáva jablko ako krásnej Helene… uvedomuješ si tú absurditu?“ 

         „Jasné, jasné,“ zahundral Kúcanský. No a čo? pomyslel si. Aký je v tom rozdiel? Som hádam ja na tom lepšie? Ale jej tlieskali! Bože, ako jej len tlieskali! (Z knihy Čarovný papagáj a iné gýče)

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory