• Pseudonym

    Pavol Bzina
  • Životopis autora

    Pavol PRIKRYL v r. 1976 – 80 študoval na gymnáziu v Žiline, 1980 – 84 na Prírodovedeckej  fakulte UK (nedokončil), 1987 – 93 na Cyrilometodskej

    Pavol PRIKRYL v r. 1976 – 80 študoval na gymnáziu v Žiline, 1980 – 84 na Prírodovedeckej  fakulte UK (nedokončil), 1987 – 93 na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. R. 1990 – 93 pôsobil ako redaktor, neskôr šéfredaktor časopisu Zrno v Žiline, 1992 – 96 redaktor Katolíckych novín, 1996 – 97 denníka Nonstop, 1998 – 99 pracoval ako zástupca riaditeľa tlačového odboru Úradu vlády, 1999 – 2000 hovorca Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slov. republiky v Bratislave. Zbierky: Tíšenie bolesti (1993), Pre najmenších (1995), Básničky  z hviezdičky (1999), Moje modlitbičky (2006) a Rozhovory s anjelikom (2006)Autor prózy Život Pána Ježiša  (2006), textovej časti knihy Biblia (1998) s ilustráciami Vincenta Hložníka, rozhlasovej hry Proces s Petrom a viacerých televíznych publicistických relácií. 

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Esej

    • Biblia s ilustráciami Vincenta Hložníka (1998)

    Pre deti a mládež

    • Hádanky z neba (2009)
    • S anjelikom veselo (2009)
    • Poézia

      Pre najmenších (1995)
    • Básničky z hviezdičky (1999)
    • Moje modlitbičky (2006)
    • Rozhovory s anjelikom (2006)
    • Próza

      Život Pána Ježiša (2006)

    Rozhlasová tvorba

    • Proces
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Pavol Prikryl – 55. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 4, s. 160.
  • O autorovi

    Od svojho debutu, ktorý pred rokmi s nádejou privítal v slovenskej poézii Janko Frátrik, autor náležite vyzrel. Z nadaného
    Od svojho debutu, ktorý pred rokmi s nádejou privítal v slovenskej poézii Janko Frátrik, autor náležite vyzrel. Z nadaného básnika náturistu sa stal poeta vedome a cieľavedome narábajúci s tvarom, vôľou si osvojujúci viazaný verš a čiahajúci aj po zložitejších veršových formách. V Úvratiach v nás sa z formálnej stránky zahľadel do rondelu a rispetov. Rondel použil samostatne, ale aj vo štvorbásňovom cykle Oravské rondely. Z rispetov dokonca utkal veniec, na spôsob venca sonetového, venovaný manželke Adriane (Rispetový veniec o láske). Možno sa domnievať, že je to vôbec prvý rispetový veniec, a nielen v našej poézii. V zbierke pôsobí ako klenot zasadený v obrube prsteňa. Z hľadiska strofickej formy hodno spomenúť ako osviežujúce v rámci celku zbierky aj združené vzájomne sa rýmujúce tercety v Triptychu o smrti.

    Teofil Klas
    (In: Pavol Prikryl: Úvrate v nás, s. 57 – 58.)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Rispetový veniec o láske Adriane     I To vieš len ty, hoci si krehká ženy, dať všetko, seba, dušu na dlani. Je to tvoj
    Rispetový veniec o láske
    Adriane
     
     
    I
    To vieš len ty, hoci si krehká ženy,
    dať všetko, seba, dušu na dlani.
    Je to tvoj osud? Nie si prekvapená.
    Takto sa svoji nájdu v poslaní
     
    Z dávania seba vzíde zmŕtvychvstanie.
    Z bolesti kríža naša láska vanie.
     
    Slzy a láska tvoria dejiny.
    V duši máš bolesť celej rodiny.
     
     
    II
    V duši máš bolesť celej rodiny
     – prechádza srdcom, priamo jeho stredom –
    a piješ slzy, hoci bez viny. )
    (Len občas v noci šepkáš: „Trpím smädom...“)
     
    Tak ľahko tíšiš láskou bolesti!
    A srdce zrazu inak šelestí.
     
    Všetkým nám šepkáš tie najsladšie mená.
    Rozdávaš lásku, nijak rozdelená.
     
     
    III
    Rozdávaš lásku, nijak rozdelená,
    medzi mňa, deti, blízkym okolo.
    Aká je za ňu dostatočná cena?
    Čo je, by bez nej nikdy nebolo.
     
    Si lepšia ako ja; som lepší s tebou
    a v tebe, ver, sa skláňa ku mne nebo.
     
    Si dušou, srdcom celej rodiny.
    Mnoho ráz iba za bozk jediný.
     
     
    IV
    Mnoho ráz iba za bozk jediný
    hľadáme niekde v hĺbke skryté sily.
    Nikto z nás nie je celkom bez viny
    za to, čo sme si spolu nenažili.
     
    Ideme ďalej. Možno ranení.
    No v láske všetko zhorí v plameni.
     
    Nenačím preto rátať, čo sa stalo.
    Zlého je vždy dosť, dobrého vždy málo.
     
     
    V
    Zlého je vždy dosť, dobrého vždy málo,
    s málom však ľahšie vstúpiš do dejov.
    Oboch nás v duši dobro tíško hrialo,
    rozkvitol život novou nádejou.
     
    Láska a nádej – brázda na poli.
    Vyženie klíčky, občas zabolí.
     
    Starý deň patrí sa nám skončiť chválou.
    Mrzí nás dobro, čo sa neudialo.
     
     
    VI
    Mrzí nás dobro, čo sa neudialo,
    ale svet lásky nie je svetom sĺz.
    Si pre mňa nádej, tajomstvo si diaľok –
    raz tma, raz svetlo, zavše vidím skrz.
     
    Si krásna ako na oblohe luna,
    Vzácnejšia od šiat kráľa Šalamúna.
     
    Každý deň nie je čistá obloha.
    Nedá sa vrátiť dané od Boha.
     
     
    VII
    Nedá sa vrátiť dané od Boha,
    hoc sme aj poloplní prázdnych vecí.
    A moja láska nie je úbohá,
    Keď kráčam s tebou plece popri pleci.
     
    Dar z neba na cestu nám stále svieti:
    Svetielka Božích očí – naše deti.
     
    Láska je Bohom daná úloha.
    Preddavok Večna nie je záloha.
     
     
    VIII
    Preddavok Večna nie je záloha,
    Lež na bozk našpúlené Božie ústa
    a v tvojich dlaniach vonná aloa.
    Si stále svieža, ja som ustal.
     
    Láskou mi staviaš v srdci obelisk.
    Ži s tebou – to je pre mňa večný zisk.
     
    Mňa i svet zrážaš láskou na kolená.
    To vieš len ty, hoci si krehká žena.
     
     
    IX
    To vieš len ty, hoci si krehká žena:
    V duši máš bolesť celej rodiny,
    rozdávaš lásku, nijak rozdelená –
    mnoho ráz iba za bozk jediný.
     
    Zlého je vždy dosť, dobrého vždy málo.
    Mrzí nás dobro, čo sa neudialo.
     
    Nedá sa vrátiť dané od Boha –
    preddavok večne nie je záloha.
     
     
     
    Bolesť
    Od samého zrodu som odkázaný na teba (Ž 22,11)
     

    Poznačil si si nás.
    Možno až prisilno.
    Bolo však načim?
     
    Každého tlačí
    dedičná pečať –
    znamenie Kainovo.
     
    Poznačil si si nás.
    Bolesťou.
    Ale aj Slovom.
     
     
     
    Pečenie chleba
    Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé (Mt 5,39)
     
     
    A ešte toto!
    Povedz: prečo?
    Komu po vôli?
    Keď každý úder zabolí
    – tak načo dráždiť rečou
    o ranách, o soli?
     
    Bolesť je mrcha.
    A čaká, tichá.
    Tak často, až je podstata.
    Ale kto rany poráta,
    keď denne na krk dýcha?
    Tvár je ňou ustatá.
     
    Tvár každodenná.
    Ako chlieb.
    No striedke kôrky treba
    Ale aj soli.
     
    Bez nich niet chleba.
     
     
     
    Nedeľa
    I požehnal siedmy deň a zasvätil ho (Gn 2,3)
     
     
    Dá sa to vôbec –
    oddeliť dušu od tela
    na šesť dní v týždni?
    Dá sa byť mimo podstaty?
     
    A potom,
    keď príde nedeľa,
    z náhlenia ustatí
    zrazu sme k sebe prísni?
     
     
    V gotickom tichu
    clamavi ad te, Domine.
    Nevieme, ako
    blízko sme k sebe. Krôčik len.
     
    A predsa –
    myslíme na iné:
    na pekný drahý sen...
    Myslíme na náš zákon.
     
    Dá sa to vôbec –
    iba raz sursum corda,
    a celý týždeň – horda?
     
     
     
    Chrámové okná
    Vaše telo je chrámom Ducha Svätého (1 Kor 6,19)
     
    Ako hmla ranná na krajine
    sú okná všetkých Božích katedrál.
    Tamodtiaľ slepé, tmavo siné,
    znútra z nich svieti v diaľke svätý Grál.
     
    To, čo je chmúrne, bude iné:
    keď žobrák prijme Svetlo, hneď je kráľ.
    Ako hmla ranná na krajine
    sú okná všetkých Božích katedrál.
     
    Len Svetlo navždy sivosť sníme
    a okná potom svietia odvšadiaľ.
    V tmách Svetlo svieti. V tmách i – v špine.
     
    Stúpa hmla ranná na krajine...
    Všetci sme okná Božích katedrál.
     
     
     
    Triptych o smrti
    Smrť, kde je tvoje víťazstvo? (1 Kor 15,55)
     
     
    I
    Vysoko rúbeš, privysoko,
    slúžtička Večného.
    No sluha nie je vyše pána.
     
     
    Životu chceš byť stálym sokom –
    ten je však od Neho.
    Ty si len k Večnu vstupná brána.
     
     
    II
    V tajomnej veľkosti
    prichádzaš ticho, náhle, búchaš...
    a končíš tvorbu slôh.
     
    K Večnu nás premostíš,
    Nenecháš si z nás, malých, ducha.
    Toho si berie Boh.
     
     
    III
    Aj tebe prichystali máry
    zhlobené z čiernych dier.
    Kľúčikom času anjel vrtí...
     
    ... a zrazu fúkne do fanfáry –
    na zemi, v nebi je len mier.
     
    Život sa počne smrťou smrti.

    (zo zbierky Úvrate v nás)
    Zobraziť všetko