Foto: Archív LIC
Foto: Archív LIC

Foto: Archív autora Foto: Archív autora


  • Prekladá z jazykov

    Talianský jazyk
    Francúzsky jazyk
    Španielsky jazyk
  • Stručná charakteristika tvorby

         Peter Bilý sa debutovou zbierkou Spomalené prítmie konštituoval ako básnik nadväzujúci na
         Peter Bilý sa debutovou zbierkou Spomalené prítmie konštituoval ako básnik nadväzujúci na baudelairovsko-apollinairovskú líniu, s ktorou ho spája aristokratický odstup, pocit exkluzivity, chuť provokovať verejnú mienku a atmosféra temperamentného juhu. V Bilého prvej knihe sa odrážajú dve protikladné autorove skúsenosti: dva roky života v augustiniánskom kláštore a erotické objavovanie telesnosti po tom, ako z kláštora sklamaný odišiel. Neprehliadnuteľný antagonizmus týchto dvoch životných postojov a situácií formuje v zbierke napätie so silným emotívnym podfarbením. Časť básní buduje napätie na úzkosti subjektu zo straty snov a nádeje, zo stretu plachého novica s neskrývaným cynizmom sveta. V ďalšej početnej skupine básní sa subjekt zbavuje pôvodnej ostýchavosti a učí sa „brať“ si svoj podiel z ponuky sveta.
         Azda najsilnejší dojem zanecháva básnikova túžba dosiahnuť mimoriadny zážitok, nefalšované ľudské citové vzopätie, ktoré by dalo životu zmysel a usporiadalo veci od najdôležitejších až po tie banálne. Básnikovo dychtenie po výnimočnom zážitku sa sústreďuje na dve kľúčové osoby (seba a ženský náprotivok), ktoré mu takúto skúsenosť sprostredkúvajú. Básnikov subjekt sa dostáva do napätia so svojím alter egom, s ktorým sa zžíva a ktoré sa mu zároveň ľudsky vzpiera, zrádza ho a zapredáva za lacný a povrchný, zvyčajne erotický flirt. V členitom básnickom príbehu P. Bilého je sebapoznanie dôležité a úlohu projekčnej pomôcky na seba preberá druhá osoba, zvyčajne zobrazená ako ženský element (ukrývaný pod rozličné pseudonymy). Ženy v Bilého poézii však majú aj ďalšiu dôležitú úlohu, majú sa stať súčasťou intímnej ľudskej harmónie, súčasťou pomyselného archetypálneho zväzku. Ak si však nemôže byť básnik istý ani sám sebou, ešte menej istoty, a tým aj útechy mu prinášajú „partnerky“ v básňach. Na príklade ich odvrátenej stránky dokumentuje svoju skepsu a sklamanie, ktoré postupne v poslednej knihe Nočné mesto silnejú a definitívne vtláčajú knihe bezútešný obraz „zasratého mesta“ a „skurveného života“. Táto zbierka najvýraznejšie podčiarkuje Bilého inklináciu k básnikom z obdobia fi n de siècle a tentoraz sa kriticky stavia proti hlavnému prúdu spoločnosti. Sám subjekt sa však stáva súčasťou predajného aktu, s ktorým sa zároveň stráca čosi podstatné z vnútra človeka. Dvojtvárnosť a ľudská vyprázdnenosť zo sveta okolo sa prenášajú aj na autorovo literárne alter ego. Doslova mu „berú krídla“, chuť hľadať a pokúšať sa o prekonávanie skepsy.
         Poznávacím znakom Bilého poézie bol vždy ľahký dotyk s literárnou tradíciou, štylizovaný svet neživých i živých rekvizít a exkluzívna introspekcia, vyjadrená v menších, takmer denníkových záznamoch. P. Bilý využíva možnosti a výhody viazaného verša, hoci podstatnú časť jeho poézie tvoria širšie rapsódie, blížiace sa uvoľnenosťou k básňam v próze. Básne stavia na obsahovej a ideovej dynamike a postupnom gradovaní, častým prostriedkom je paradox, ktorým najlepšie vystihuje ambivalentnú povahu emócií.

    Ján Gavura, 2012
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Peter Bilý sa narodil 4. mája 1978 v Košiciach. V roku 1998 začal študovať filozofiu v Ríme a ako príslušník

    Peter Bilý sa narodil 4. mája 1978 v Košiciach. V roku 1998 začal študovať filozofiu v Ríme a ako príslušník rehoľného spoločenstva augustiánov zložil dočasné rehoľné sľuby. V roku 2000 prerušil štúdium a opustil rehoľné spoločenstvo. Vyše 10 rokov žil v Španielsku,od roku 2013 žije na Malte.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

  • Charakteristika tvorby

    Výnimočná životná skúsenosť Petra Bilého – niekoľkoročný pobyt v kláštornom spoločenstve augustiánskej rehole

    Výnimočná životná skúsenosť Petra Bilého – niekoľkoročný pobyt v kláštornom spoločenstve augustiánskej rehole – mala určujúci vplyv aj na jeho literárnu tvorbu. Predstavil sa v nej najskôr ako básnik v zbierkach Spomalené prítmie (2001) a V zajatí obrazu (2002). Obe prijala kritika pozitívne ako oživenie mladej poézie avantgardnou smelosťou a príchuťou modernistickej bohémy. Tematicky sa obidve zbierky sústreďujú na protiklad telesnosti a duchovnosti, na rozpor medzi láskou telesnou a jej regulujúcou duchovnou, sociálnou a spoločenskou nadstavbou. Z hľadiska básnických foriem sa jeho poézia pohybuje medzi tradične vysoko oceňovanými formami viazaného verša, ako sú sonety, rispety, ale aj exotické tanky, a voľným veršom. Vo všetkých týchto formách je prítomný básnikov protiklad erotického a osobnostného „lyrického denníka“. Už v debute Spomalené prítmie nachádzame básne bilancujúce jeho kláštorné obdobie: „Čítali sme každú slohu // o modlitbách // k neznámemu Bohu // o kláštornej bohéme. // Dnes nič z toho nevieme...“ (báseň Kláštorná bohéma). Kým v prvých dvoch zbierkach sa Bilý tematicky pohybuje na osi on a ona, pričom tento pohyb má charakter znova a znova vytváraných a rušených úsečiek, vymedzených bodmi erotického vzplanutia a následného erotického ochladnutia, v tretej zbierke Insomnia (2003) priberá do tohto dvojpólového vzťahu aj tretieho protagonistu – dieťa, ako rovnovážny bod zakladajúci dlhšie trvajúcu perspektívu vzťahu on a ona. Dobre ju ilustruje báseň Prelúdium. Hoci báseň je o nenarodení dieťaťa, predpokladá tento tretí, hĺbkový rozmer budúceho vzťahu muža a ženy. Po vydaní Insomnie sa Peter Bilý predstavil ako výrazný prozaik, keď v krátkom časovom rozpätí rokov 2004 – 2006 vydal tri prozaické diela: romány Démon svätosti (2004), Vzbura anjelov (2005) a Don Giovanni (2006). Všetky tri spája typologicky podobná postava mladého muža medzi dvadsiatkou a tridsiatkou a najmä prvé dva romány možno z literárneho hľadiska charakterizovať ako dobové variácie na Bajzov román René mládenca, príhody a skúsenosti. Hlavný hrdina oboch próz žije, študuje a pracuje v zahraničí (Taliansko, Španielsko), pričom akcentuje predovšetkým erotické a ľúbostné vzťahy. Obe tieto podoby vzťahu sú aktualizované nielen dôrazom na nezáväzný a niekedy len úžitkový eros a najmä sex zo strany hrdinu, ale rovnako aj na nezáväznosť v pracovných vzťahoch. Od nich má hrdina rovnaký odstup – nepracuje preto, lebo práca ho napĺňa a uspokojuje, ale preto, lebo je dobre platená. V tomto zmysle sa hrdina Vzbury anjelov sám charakterizuje takto: „Aj ja som sa stal len obyčajným psom, ktorý iba poslušne čaká, kedy mu hodia kosť. Občas brechnem, ale aj to len pre seba a tak, aby ma nebolo počuť.“ Prvé dva Bilého romány možno prijať nielen pre ich sociologizujúcu otvorenosť v zobrazovaní sexuálnych vzťahov, ale rovnako i pre ich otvorenosť v zobrazení vnútorných pocitov, myšlienok a názorov dnešného mladého človeka, ktorý žije a pracuje v zahraničí viac z ekonomickej nevyhnutnosti ako zo slobodného rozhodnutia. Aj najnovší Bilého román Don Giovanni sa v základných príbehových líniách podobá predchádzajúcim prózam: protagonistom je Ján Kasanický, mladý muž pred tridsiatkou. Jeho životný príbeh sa odvíja od chvíle, keď poruší kňazský celibát a postupne sa od služby Bohu zmení na služobníka sexu. Proces „prebehnutia“ zo služby ducha do služby tela sa odohrá počas jeho pobytu v Taliansku, kde ho zvedie, ešte ako kňaza, mladá učiteľka hudby Diana. Sám to vníma ako výraz vlastného pokrytectva, pretože formálne stále zostáva „služobníkom Božím“, ale v skutočnosti slúži svojej sexuálnej prieberčivosti a nenásytnosti. V románe Don Giovanni autor výrazne akcentuje aj tému vzťahu domov – svet. Kasanický o tom hovorí: „Na Slovensku som už dávno nebol doma, v Taliansku tiež nie. Bude raz Taliansko pre mňa domovom?“ A na inom mieste románu: „Už pred odchodom do Talianska som sa v slovenskom spôsobe myslenia neraz cítil ako cudzinec, hoci som krajinou a ľuďmi nepohŕdal, iba som im nie vždy rozumel. Slovenskú mentalitu som možno nikdy celkom nemal a taliansku som nepochytil.“ Sú to znepokojivé otázky, ktoré si už dnes kladie a v budúcnosti isto bude klásť práve Bilého generácia, čoraz častejšie sa pohybujúca na osi domov – cudzina a pocit bezodomovectva a vykorenenosti sa môže stať jednou z ústredných tém ich života. Bilý je prvý, kto o tom hovorí aj v podobe sugestívnych a čitateľsky zaujímavých príbehov. Jeho doterajšie prozaické dielo tak predstavuje výrazný tematický prínos do súčasnej slovenskej literatúry.

    Jozef Čertík

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    BILÝ, Peter: Szexodus . Dunaszerdahely : NAP Kiadó, 2005. Zo slov orig. Démon svätosti prel. Juhász Dósa Jáno BILÝ, Peter: Svetijat demon ,
    BILÝ, Peter: Szexodus. Dunaszerdahely : NAP Kiadó, 2005. Zo slov orig. Démon svätosti prel. Juhász Dósa Jáno
    BILÝ, Peter: Svetijat demon, Sofia : Ergo 2011. Zo slov orig. Démon svätosti prel. Dimana Ivanova

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Prekladá z francúzskej (G. Apollinaire), španielskej (F. G. Lorca), hispánskej (O. Paz), galícijskej (M. Rivas) a talianskej (G. Ungaretti, E. Sanguinetti,
    Prekladá z francúzskej (G. Apollinaire), španielskej (F. G. Lorca), hispánskej (O. Paz), galícijskej (M. Rivas) a talianskej (G. Ungaretti, E. Sanguinetti, C. Pavese, P. P. Pasolini) poézie.
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    HRABČÁKOVÁ, Katarína: Od evolučnej individualizácie k individuálnej evolúcii (k poézii autorov a autoriek narodených v 70. rokoch 20.

    HRABČÁKOVÁ, Katarína: Od evolučnej individualizácie k individuálnej evolúcii (k poézii autorov a autoriek narodených v 70. rokoch 20. storočia). (Štúdia). In: Vertigo, 2017, č. 3, s. 13 – 27.

    BILÝ, Peter: Tajný život autora. (O sebe). In: Vertigo, 3, 2015, s. 5.

    VLNKA, Jaroslav: Básnický svet Petra Bilého. In: Česká a slovenská poezie: slovo a mlčení. Brno: Jan Sojnek – Galium, 2015, s. 195 – 201.

    VLNKA, Jaroslav: Čierny Peter pred Nebeskou bránou. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 4 s. 44 – 53.

    Autor neuved.: Peter Bilý (Autori a prekladatelia v čísle 2/2013). In: Revue svetovej literatúry, roč. XLIX, 2013, č. 2, s. 144.

    MELNÍK, Jakub: BILÝTM. Peter Bilý: Inzerát na život, ktorý som nechcel žiť. In: Romboid, roč. XLVIII, 2013, č. 5 – 6, s. 124 – 127.

    RÉDEY, Zoltán: Veľa zbierok – málo poézie (Slovenská poézia 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. XVI.

    BRÜCK, Miroslav: Básnický polotovar (Peter Bilý: Nočné mesto). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XIX, 25. 11. 2009, č. 24, s. 5.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    ČERTÍK, Jozef: Mladý "cynik" v poézii a prózach Petra Bilého. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 5, s. 96 – 100.

    DRAGULOVá, Zuzana: Don Giovanni podľa Petra Bilého. Peter Bilý: Don Giovanni. (Recenzia). In: RAK, roč. XII, 2007, č. 8, s. 35 – 37.

    MARČOK, Viliam: Tretí diel podliehania démonovi prázdnoty. Peter Bilý: don giovanni Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVII, 6. 6. 2007, č. 12, s. 5.

    BANČEJ, Maroš M.: Peter Bilý: Poslsedná siesta milencov. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 123, 2007, č. 5, s. 119.

    ČERTÍK, Jozef: Vzbura anjelov alebo Spoveď dieťaťa svojho veku. Peter Bilý: Vzbura anjelov. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 7 – 8, s. 254 – 256.

    MATEJOV, R.: O preťahovaní (Peter Bilý: Posledná siesta milencov). In: Knižná revue, roč. XVI, 2006, č. 18, s. 5.

    KOPČA, Marek – BILÝ, Peter: Pre spisovateľa je jedinou voľbou outsiderstvo (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVI, 4. 1. 2006, č. 1, s. 12.

    ŠRANK, J.: Imitácia. Afekt. Gýč (Peter Bilý: Posledná siesta milencov). In: RAK, 11, 2006, č. 11.

    MACHYTKA, Bohumil: Záľuba: Mních. Zamestnanie: Gigolo. Krvná skupina: Egocentrik. (Peter Bilý: Démon svätosti). (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 12, s. 112 – 114.

    KOPČA, Markj: V zajatí samého seba, alebo Viem, že viem (Peter Bilý: Vzbura anjelov). In: Knižná revue, roč. XV, 12. 10. 2005, č. 21, s. 5.

    TURŇA, Marek (Vo Vlne 20-21/2004): Cena Vydavateľstva Slovenský spisovateľ za rok 2004. Peter Bilý: Démon svätosti. In: Knižná revue, roč. XV, 3. 8. 2005, č. 16 – 17, s. IV.

    ŠRANK, J.: Peter Bilý. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    ŠRANK, Jaroslav: Rukopis nechaný vo vani. IV. (Problémy mladšej poézie, problémy s mladšou poéziou 20. storočia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 63 – 82.

    BEDNÁRIKOVÁ, Antonia: O zmyselnosti a celibáte (Peter Bilý: Démon svätosti). In: Knižná revue, 16. 9. 2004, č. 19, s. 5.

    BŽOCH, J.: Démon svätosti alebo démon sexuality. In: OS, 2004, č. 7 – 8.

    HUDYMAČ, M.: Pietro! Pietro! Povedz mi pravdu! Si naozaj básnik? In: OS, 2004, č. 7 – 8.

    MATEJOV, Radoslav: Nespavá lutna Košičanov (Peter Bilý – Martin Vlado: Insomnia). In: Knižná revue, roč. XIV, 4. 2. 2004, č. 3, s. 5.

    TURŇA, M.: Peter Bilý: Démon svätosti. In: Vlna, 6, 2004, č. 20 – 21.

    ŠRANK, J.: Koľko strán má druhá zbierka Petra Bilého? In: Romboid, 38, 2003, č. 9.

    GAVURA, J.: Básnická iniciácia II. In: Romboid, 2002, č. 4.

    ŠRANK, J.: Potenciál, ktorý stojí za vykryštalizovanie. In: Romboid, 37, 2002, č. 2.

    VLNKA, Jaro – BILÝ, Peter: Konformista skrytý za imidžom rebela. (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XII, 26. 6. 2002, č. 13, s. 12.

    ČERTÍK, Jozef: Svätý sveták.  Peter Bilý: Spomalené prítmie. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 117, 2001, č. 12, s. 101 – 103.

    Čúzy, Ladislav: Intimita v popredí. Peter Bilý: Spomalené prítmie. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 117, 2001, č. 12, s. 100 – 101.

    GAVURA, J.: Aféra a umenie medzihry. In: Dotyky, 13, 2001, č. 2.

    GAVURA, J.: Hodina medzi psom a vlkom. In: Romboid, 36, 2001, č. 9 – 10.

    GRUPAČ, Marián: Príliš spomalené prítmie (Peter Bilý: Spomalené prítmie). In: Knižná revue, roč. XI., 19. 9. 2001, č. 19, s. 10.

    GAJDOŠ, Martin: Hlasy zvonku (Peter Bilý: Spomalené prítmie). In: Knižná revue, roč. XI., 19. 9. 2001, č. 19, s. 10.

    HOCHEL, B.: Poctivé postoje. In: RAK, 6, 2001, č. 3.

    KAZÍK, M.: Frustrácia, znudenosť, bohéma a nádej, alebo, Učme sa románske jazyky. In: Literárny týždenník, 14, 2001, č. 21.

    REBRO, D.: Pleonazmus. In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 26.

    STANO, D.: Ožívanie slova. In: Dotyky, 13, 2001, č. 2.

    TEPLANOVÁ, E.: Pohľad na. In: Dotyky, 13, 2001, č. 2.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Na pozadí Bilého básnických textov osciluje protiklad sakrálno-profánneho s jasnou dominanciou toho svetského. Tematický oblúk

    Na pozadí Bilého básnických textov osciluje protiklad sakrálno-profánneho s jasnou dominanciou toho svetského. Tematický oblúk otvára svoje priestory exaltovanému opojeniu sa životom, skúsenostiam vaganta so ženami a láskou, ale predovšetkým je to úporné úsilie pretlmočiť poznanie umenia, filozofie a teológie tak, ako sa odzrkadľuje poznaní a poznávaní autora.

    Radoslav Matejov

    Napriek tomu, že Posledná siesta milencov je už štvrtou básnickou knižkou autora, stále je to mladý muž, ktorého pália zmysly, ktorý sa nazdáva, že roky askézy si musí nahradiť zmyslovou sýtosťou. Verí tomu, napĺňa sa novými zážitkami, ale pod týmto dejom sa formuje kľúčová otázka, kde má to všetko pokračovanie.

    Ján Buzássy

    Vyzerá to, akoby Peter Bilý postavil celý román Démon svätosti na protiklade a konflikte celibátu a sexu. I keď niektoré scény z intímneho života muža a ženy charakterizuje až provokatívna otvorenosť, je jasné, že autor potreboval zdôrazniť kontrast medzi pôvodným, duchovným určením hlavnej postavy a telesnosťou, ba priam živočíšnosťou reálneho, svetského sveta.

    Alexander Balogh

    Knihu Démon svätosti považujem za emocionálne i technicky pozoruhodne zvládnuté dráždivé svedectvo, ktoré vypovedá o búrlivom vyrovnávaní sa nielen so sexualitou, ale aj s vlastnou duchovnosťou. Je to ďalší a dôstojný pokus o literárne svedectvo tých vnútorných bojov, o ktorých písal povedzme Rudolf Dilong, jedna z najkontroverznejších postáv slovenskej literatúry.

    Peter Macsovszky

    Najnovší krátky román don giovanni (som presvedčený, že písanie bez veľkých písmen nie je len typografickou schválnosťou, ale signalizuje ironickú degradáciu postavy textom) možno v istom zmysle chápať ako pokus o prehĺbenie obrazu odmietnutia kňazského poslania hrdinom z debutu. No v skutočnosti ide len o tendenčné doplnenie okolností. Celá retrospektíva vstupu do seminára až po odchod na štúdiá do Talianska je tu len na to, aby autor mohol znevážiť všetky formy katolíckeho života (od hnutia tajnej cirkvi a katolíckych rodín za totality až po ritualizovaný formalizmus fungovania biskupského úradu v súčasnosti). Márne by sme čakali, že toto nahliadnutie za potemkinovskú fasádu cirkvi a viery nejako zasiahne vedomie či svedomie postavo/rozprávača. Svojho vnútorne prázdneho a perfídneho pokrytca Jána Kasanovského (viď aj podobne krátkodychú tendenčnosť mien všetkých postáv!) nechá vysvätiť za kňaza, aby mohol predviesť, ako celibát krachuje na neodolateľnosti sexuálneho pudu a ako kňazské poslanie zdegenerovalo na rutinné remeslo. Efektné otvorené zakončenie situáciou, v ktorej k Giovannimu pred začatím bohoslužby príde súložnica Diana (ajhľa, nežná lovkyňa!), má naznačovať, že rozvrat celibátu sexuálnou žiadzou je neodvratný (pomer postáv totiž v kontexte zmienok nemôže mať nijaké iné pokračovanie!). A zároveň nám autor ním nonšalantne sebaospravedlňujúco odkazuje: Vidíte, toto som nechcel, a preto som sa rozišiel s cirkvou... Aj by mu človek mohol uveriť, ak by to bolo poznanie vybojované aspoň v zápase postavy so sebou samou... Lenže to, čo nám sugeruje text, nie je projekcia mnohodimenzionálnej bytosti, len papierovo plochá karikatúra.

    Viliam Marčok

    Bilý sa dôsledne vyhýba nehybným vodám, priťahujú ho skôr divoké životné prúdy, takisto odmieta prijať zidealizovanú podobu sveta. Nenechá sa unáhlene uniesť klamlivou atmosférou prifarbenej skutočnosti, samozrejme, aj za cenu neustálej kontroverznosti. Dbá na to, aby racionálna a zmyslová zložka boli vyvážené. Jeho básnické videnie sveta vychádza z reálnych vzťahov a súvislostí podmienených dobovými scenériami. S nekompromisnou ostrosťou zachytáva anomálie, zvrátenosti či absurdnosti. (...) Problém Bilého Nočného mesta je predovšetkým v autorovej povrchnosti a vykalkulovanom prístupe k výslednému tvaru. Ponúka nám síce ilúziu lákavého obalu, ktorý však svojím naplnením, resp. nenaplnením, klame a sklame. Chýba mi autorove vyššie nasadenie, osobná účasť, nie len akési konštatujúce komentovanie zo zákulisia. Ak sa k tomu pridružia nespočetné a unavujúce banality typu „veď ľad je predsa studený“, o účinnosti takejto výpovede je rozhodnuté. Básnik by sa nemal za žiadnych okolností znižovať k ustáleným definíciám a hovorovým skratkám. Výraznou slabinou básní sú aj pointy. (...) Autorský zámer Petra Bilého je jasný: detailne mapovať dnešný svet s jeho nevyspytateľnými zložitosťami. Vynášať nemilosrdné stanoviská aj za predpokladu, že nebudú nasledovať tie príjemné. Potiaľto je takýto zámer sympatický, ale spôsob, akým sa realizuje, je nepresvedčivý. Básne vyznievajú len ako marginálne poznámky či lyrické náčrty. Skutočného dotvorenia sa však náročnejší čitateľ nedočká. Mihnú sa tu aj celkom dobré básne, ako St. Baudelaire v bordeli, Fashion, Herečka potme a možno aj niektoré iné. Nočné mesto ako celok však pôsobí dojmom básnického polotovaru strácajúceho sa vo vlastných nástrahách.

    Miroslav Brück

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Zo slovenských autorov je mi najbližšia generácia, ktorá vstúpila do literatúry v šesťdesiatych rokoch, najmä Mitana, Sloboda,
    Zo slovenských autorov je mi najbližšia generácia, ktorá vstúpila do literatúry v šesťdesiatych rokoch, najmä Mitana, Sloboda, Šikula, Dušek, Vilikovský, Johanides. Niekedy mi je ľúto, že som nežil v tom čase.

    BILÝ, Peter: Tajný život autora. (O sebe). In: Vertigo, 3, 2015, s. 5.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Rudolfa Slobodu Rubato za básnický debut Spomalené prítmie  (2001) Prémia Ceny Ivana Kraska za básnický debut Spomalené

    Cena Rudolfa Slobodu Rubato za básnický debut Spomalené prítmie (2001)

    Prémia Ceny Ivana Kraska za básnický debut Spomalené prítmie (2001)

    Cena Perly Bžochovej za preklad Apollinairovho Zvieratníka – 2. miesto (2001)

    Cena Vydavateľstva Slovenský spisovateľ za rok 2004 za knihu Démon svätosti

    Kniha roka 2007 za knihu Don Giovanni
     

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    POSLEDNÁ SIESTA MILENCOV (úryvky)   Predstava konca   Znásilniť slová.   Každým dotykom

    POSLEDNÁ SIESTA MILENCOV (úryvky)

     

    Predstava konca

     

    Znásilniť slová.

     

    Každým dotykom

    nech zlodej ticha

                            v tebe

                                        kričí.

     

    Boh, až do rána, pil krv básnikom.

    (Kým svet bol ničí.)

     

    Život sa rútil bezhlavo.

    A každé srdce bolo hlúpe.

     

    Výčitka páli s prevahou

    na básne

                na ústupe.

     

     

    Prvá variácia

     

    Dotyky. Smiech. A prázdno.

    Kým hľadáš obnovené obdobie

    neznáma. Padáš na dno,

    k už inej, unavenej podobe.

     

    Chlapec by skríkol: „Veď je zvieracia!“

    Tvoj priestor má však tváre lutny,

    svoj obsah ešte pri nej nestráca.

     

    Raz sme tak boli nevyhnutní

    pre druhých. Neprežití

    na sladkých krídlach. Lebo

     

    pri sebe neboli sme sebou.

    Hoci sme hrali. Gestá? City?

    Čím bližšie, tým viac vzdialení.

    Pri zvyškoch bezobsažných znamení.

     

     

    Usínanie

     

    Pochybnosť ustrnula

    minútu pred láskavým prímerím.

    Za nulou ďalšia nula.

    A čomu veriť, keď už neverím.

     

    Cez oči hlúpej panny

    sa díva vyvetraná noblesa.

    Ostať v nej nespoznaný.

    A nechať vykrvácať nebesá.

     

    Lunenie na pobreží.

    Minúty v hodinovom hoteli.

    Reč v Babylonskej veži.

     

    A boli krásne, kým nás boleli.

     

     

    Z erotického denníka VI.

     

    obloha sa zatiahla.

                            predavač jesenného vetra

    sa zo svojho námestia nenápadne

                                                   vytratil.

                svet bozkov bez mena sa rozbehol

                                                   za svojimi

    miznúcimi tieňmi.

     

    len ty ma ďalej trápiš

                                       jazykom

    ešte horúcim

     

                            od spáleného cukru.

     

     

    Sonet v daždi

     

    Spravme to. Ako zlodej v daždi

    potichu, tajne vchádzam do teba.

    Viem, že tu neostanem navždy.

    A ako ďaleko je do neba!

     

    V znamení kopa rekvizít.

    Nebol to obyčajný spánok.

    Kým ešte chcela s niekým žiť,

    voda jej tiekla do topánok.

     

    Kto ju chcel iba vlastniť, nemá ju.

    Nepovedz poetkám, kde hľadajú

    útechu prozaickí muži.

     

    Snívali sa jej nahí anjeli.

    Jeden z nich ma dnes večer zastrelí.

    Za zvyšky oklamanej túžby.

     

     

    Jesenný sonet

     

    Ticho na mŕtvej, opustenej pláži.

    Čo bolo, bolo. Už sme dávno za vodou.

    Samotu osamelosť neustráži.

    Na letné lásky siahla jeseň rozchodov.

     

    Október číta padajúce listy.

    Odviate historky sa zdajú o ničom.

    A milenci, tí veční masochisti,

    závidia morským pannám a ich panicom.

     

    S kým piješ? Koho čakáš? Komu patríš?

    A prečo si sa zdráhal predať na kríž?

    Veď celé mesto chcelo dýchať do dlaní.

     

    Nemal si guráž na milostné básne.

    O okamih spln za výstrihom zhasne.

    Na prerieknutých perách: koniec vyznaní.

     

     

    Sonet v dobre osvetlenej štvrti

     

    Básne bez veršov. Na ulici

    prach, diamanty... Nie si v obraze.

    Dievčatá a ich zákazníci:

    na ústach vášeň, v hlave peniaze.

     

    Ušetríš jazvu a jej stehy.

    Zbabelo, bez zbytočných pohnútok.

    Kúpiš si trochu rýchlej nehy.

    Už dávno nemáš právo na smútok.

     

    Tušíš to: život musíš minúť.

    S kým. Za čo. Prečo len pár minút.

    A čistý príbeh iba vo filme.

     

    Padáš k nej do čierneho peria.

    Ľutuješ mužov, čo si veria?

    Gejše sú nad peniazmi úprimné.

     

     

    Sonet v zrkadle

     

    Zrkadlo: o pol tváre bližšie.

    Zrkadlo: noc čo noc buď proti nám.

    Zrkadlo: poetické klišé.

    Zrkadlo: zoči voči hodinám.

     

    Zrkadlo: jej sny na vankúši.

    Zrkadlo: obrátené obrázky.

    Zrkadlo: netuší, čo tuší.

    Zrkadlo: nemé okno do lásky.

     

    Zrkadlo: dvojrozmerná story.

    Zrkadlo: vypuklé a oválne.

    Zrkadlo: príbeh nočnej mory.

    Zrkadlo: pre milencov do spálne.

     

    Zrkadlo: z pamäti ťa píše.

    Zrkadlo: malé, trápne klišé.

     

     

    Cigánska láska

     

    A koľké ťa už mali...

    Samota. Úzkosť. S kým sa nedá ísť?

    Že všetko blízke sa raz vzdiali.

    Cigánska láska, sladká nenávisť.

     

     

    V zapadnutej kaviarni

     

    Tak, čo sa stalo?... ... byť tak málo...

    Predstieraj smutnosladkú chorobu.

    Je ráno: klauni skáču do hrobu.

    Ráno, keď kacír plače do misálov.

     

    Čo s drámou, ktorá potlesk nezožne...

    Ach, áno... ... zbožňovať je bezbožné.

     

    Chcela si vedieť lásku. Chceš ju celú?

    Bozkávam ťa pár metrov od bordelu.

     

     

    Prebúdzanie

     

    S noblesou, nenápadne.

    Až zhasne blikajúci milenec.

    Bez testamentov roztopených sviec

    a čistých rokov. Chlapec schladne

     

    na strunách popálenej gitary.

    Sen uhasí jej oheň na tvári.

     

    Belasá hudba, čierne noty.

    A prebúdzanie do samoty.

     

     

    Ucelený rozpad

     

    1

    Okamih: ruleta sa krúti

    ku koncu. So žetónmi súhlasí.

    Kým život odsúdený k smrti

    ťa ospanlivo ťahá za vlasy.

     

    2

    Otázok je viac ako odpovedí.

    A čo máš na dosah, je príliš nízko.

    Čo na tom, že nás pritom smädí

    a spálňa pripomína popravisko.

     

    3

    Sme, nie sme o pol pravdy ťažší?

    Ozveny na svedomí dozneli.

    ... a strata, v ktorej sme sa našli...

    Noc s cudzím tieňom v cudzej posteli.

     

    4

    Tam, kde sa rovnobežky stretnú.

    Voda a víno – naše lúčenie.

    Stratím ťa váhavú a smädnú.

    No spodné vody budú studené.

     

     

    Mámenie

     

    1

    Na konci našej divnopúte

    noc odhalila temné prsia.

    Že tromfy sa nám náhle hnusia.

    Špinavé. Prázdne. Odmietnuté.

     

    2

    Nechcel som ľahkovzdušnú krízu.

    Písala si mi Bolero a Rekviem,

    zbožnú púť na falošné vízum.

    Po extáze. A ona? Dnes už viem.

     

    3

    Zmámený modrou plazmou,

    bozkami jemnocitnej pirane.

    Strácať ju do orgazmov.

    Blues v rozladenom piane.

     

    4

    Zmyselná dohra bez jej svedkov.

    Nakoniec sama skončí na sieti.

    Hrudný kôš bude košom na smeti.

    A vraj nič nemôže byť všetko.

     

     

    Rozlúčka, nie rekviem

     

    Do truhly objatia a temných hĺbok.

    Krematórium:

    ťažký, biely dym.

     

    Tak smiešny rozchod.

    A kto skrýva smútok?

    Za tebou cintoríny nevidím.

     

    Za sebou ťahám vykradnuté tiene.

    Možno ťa nečakane odtaja.

     

    Zbytočne hľadáš pochopenie

    na slepej ceste

    do raja.

     

     

    Intimita

     

    Medzi mnou a mnou nepriestrelná stena.

    Klopem a vyvolávam.

    Ozveš sa?

     

    Zúfalé vyzliekanie

    tvojho tieňa.

    Rozkošné mená ako slovesá.

     

    Tie reči: je ich plná kantína.

    Ako žien,

    ktoré v iných neprežijú.

    Herečka v bozkoch?

    Bozky do vína.

     

    Nekurvi básne, ale poéziu.

     

     

    Predohra

     

    Dcéru, ktorá sa nestihla narodiť, už nepretlmočím,

    nevysvetlí mi rozdiel medzi útekom a fúgou, nerozbije

    vitrínu s nehybnými figurínami

                                                   uprostred

    a z toho, čo bolo, ma nezbaví pochybností.

     

    Prechádzajú nami úzke, krivolaké ulice

                                                   z neznámeho mesta,

    a ty nechceš, aby som jej prezradil

    akordy hrdzavej zvonkohry,

    osnovu a prstoklad:

     

    to, čo nechápem, ma samo potajomky zdôvodní,

    ospravedlní nahého chlapca, ktorý bol starcom bez nôh

    utekajúcim dole točitými schodmi,

                                                               zo seba.

     

    A tak sa chúlim uhryznutý tvojou jazvou.

     

     

     

    DÉMON SVÄTOSTI (úryvky)

     

    Pandorina skrinka

     

                V ten deň, keď si definitívne skončil s rehoľou, okolo obeda ťa šli k širokej bráne rímskeho kláštora vyprevadiť okrem predstavených aj ostatní spolubratia. Patrí sa rozlúčiť so zosnulým, najmä ak nás opúšťa ešte po vlastných.

                Na letisko ťa odviezol brat Giorgio. Už sa ťa nesnažil prehovárať, aby si si to rozmyslel. Pomohol ti s batožinou, odprevadil ťa až k policajnej kontrole a potom už iba priateľské buchnáty a slová na rozlúčku. Málo slov.

                „Určite napíšem,“ povedal si mu. Vedel si, že ti ani nenapadne ozvať sa.

                Keď sa ťa predstavení pýtali na dôvod odchodu, musel si si nejaký vymyslieť. Nemal si totiž skutočnú a zdôvodnenú motiváciu na zanechanie zasväteného života. Nebola za tým ani žena, ani strata viery, nezhody so spolubratmi či strata ilúzií. Bolo by ťažké vysvetľovať im to, veď si to ani sám nechápal. A tak bolo jednoduchšie prispôsobiť sa schéme ich myslenia a udať niečo konkrétne a rukolapné. Už sa nepamätáš, čo si im narozprával, ale určite si nebol originálny.

                Vymyslieť si dôvod na odchod bolo o čosi jednoduchšie ako zdôvodniť si sám pred sebou túžbu vstúpiť do noviciátu. Ktovie, možno sa jedného dňa ukáže, že ťa do kláštora pritiahla tvoja ľahostajnosť k Bohu.

                Bolo by ťažké definovať, či si v tom čase veril v Boha, veď si to ani nepovažoval za podstatné. Dôležité vraj je, či Boh uverí v teba. Zvyšok je len rozmazaným ornamentom na lacnom púťovom obrázku.

                Spôsob, akým plynul čas v noviciáte, ťa fascinoval. Počas prvých dní v kláštore ťa tvoje rehoľné okolie považovalo za neusporiadaného, rozháraného mladíka a prázdneho pozéra. Preto ťa prekvapilo, ako rýchlo si sa dokázal prispôsobiť pravidelnému kláštornému rytmu. Každodenný stereotyp mníchov neunavoval, opakovanie činností neviedlo k nude. Zdalo sa, že život plynie omnoho pomalšie, a práve vďaka tej pomalosti ho vychutnávaš plnšie a sústredenejšie. Zdalo sa. Tvoj noviciát sa skončil skôr, ako si chcel.

                Štúdium v Ríme. Zmena vzduchu.

                Nie, nepohoršilo ťa, keď sa ťa páter P. pri vašej prvej ceste na Sicíliu neúspešne snažil obchytkávať. A ani to, keď ti neskôr už priamo a bez mihnutia oka navrhol posteľ. Na tvoje odmietnutie reagoval vyhrážkou. Že ti to zráta. Odmietol si ešte raz, definitívne; vedel si, že nanajvýš si tak môže zrátať prsty na nohách. Predstavení boli totiž fér.

                Nikdy sa nedá vopred určiť, ktorý z dvoch lotrov z Golgoty bude ešte v deň smrti popíjať s Ježišom v Rajskom bare. A ktorý z Anjelov obľúbencov sa s rachotom skotúľa do podsvetia.

                Neodsudzoval si pátra P. Už dávno si prestal rozlišovať medzi zlým a horším, sladkasté ovocie zo stromu Poznania ťa neláka.

                Sú noci, keď sa prebudíš a rozospatý máš dojem, že si ešte v kláštore. Čakáš, kedy sa ozve ranný zvon, no po chvíli sa preberieš a uvedomíš si, kde vlastne si. Potom vstaneš a ideš sa napiť, hoci vôbec nie si smädný.

     

     

    V inej koži

     

                Všetko do seba akosi nápadne zapadalo. To, čo som sprvoti považoval za svoju malú tragédiu, sa neskôr ukázalo ako moja záchrana. Carmenin potrat v Madride priniesol jej aj mne nečakané šťastie rovnako ako jej rozchod s Francescom. Ktovie, čo by som robil, ak by ma s ňou náhoda nedala dokopy.

                Cesty našich osudov sa stretli v momente, keď sme obaja mali v sebe a pred sebou prázdno. Zrejme nás to vákuum vzájomne zblížilo. Potrebovali sme niečo alebo, lepšie povedané, niekoho, kto by znovu zamiešal naše karty a dal nám novú šancu.

                Nevedel som si vysvetliť, prečo si tak dobre rozumieme. Akoby sme sa poznali už dlhší čas. Veľa vecí sme si vôbec nepotrebovali vysvetľovať. Stačilo gesto alebo pohľad a každý z nás uhádol, čo má ten druhý v úmysle.

                Hra na snúbencov pokračovala.

                Bolo nám z toho často do smiechu. Veď sme ani nevedeli, aké má ten druhý obľúbené jedlo, koľko má súrodencov, ako sa volajú jeho rodičia, a tak sa neraz stalo, že klamstvá, ktoré sme v rámci hry predhadzovali okoliu, nás samých viackrát zmiatli a uviedli pred ostatnými do pomykova.

                Provizórne sme sa zabývali v prenajatom byte, v ktorom Carmen žila od prvého ročníka univerzity s tromi študentkami, Olgou, Elenou a Nancy. Mali sme naplánované, že s dievčatami budeme bývať iba do svadby. Carmen už mala vyhliadnutý jednoizbový byt na okraji starého mesta, do ktorého sme sa mali nasťahovať po celom tom cirkuse pred oltárom. Ešte som ho nevidel, bol som si však istý, že Carmen sa preň rozhodla správne.

                V päťizbovom byte na siedmom poschodí sa mi s ňou a tromi ostatnými dievčatami zatiaľ páčilo. Delili sme sa s nimi o kúpeľňu so záchodom, kuchyňu a obývačku. Každé z dievčat malo svoju spálňu.

                Maličká izba, v ktorej som sa s Carmen delil o starú posteľ s nepríjemne mäkkým matracom, bola napriek svojim malým rozmerom útulným útočiskom. Okrem vŕzgajúcej postele pri okne s výhľadom do átria v nej bola vstavaná skriňa, malý kancelársky stôl s lampou, stolička, dve stredne veľké poličky plné kníh a uprostred izby zakrýval drevené parkety červenohnedý koberec. Na viac nábytku nebolo miesta.

                Dievčatá boli ku mne ústretové; boli síce prekvapené, že Carmen neprišla do Compostely s Francescom, no keď im dôverne vyrozprávala vymyslenú historku o tom, ako sme sa počas jej rímskeho pobytu zblížili, a opísala ma ako nežného, citlivého, zodpovedného a chápavého chlapca (ktorý je iný ako tí ostatní), stal som sa pre ne akýmsi vzácnym živým talizmanom. Bol som predsa stelesneným dôkazom, že skutočná láska nepozná hranice a romantické ľúbostné príbehy nie sú iba záležitosťou románov a filmov.

                Vo svojej izbe sme boli len dobrými priateľmi. Nikdy sme nezašli ďalej ako za súrodenecké objatie, hoci sme spolu spávali na jedinej úzkej posteli.

                Pred ostatnými sme však museli hrať zamilovaný párik. Často, napríklad pri sledovaní televízie v obývačke spolu s ostatnými, sme sedeli v kresle, zľahka privinutí k sebe, a nešetrili sme vzájomnými nežnôstkami. Carmen sa vedela fantasticky bozkávať, či už šlo iba o letmý dotyk úst, maznavé pohladenie perami alebo nečakaný vášnivý a vrúcny bozk. Zaľúbenú milenku dokázala predstierať dokonale.

                Nevedela, že ja sa s ňou bozkávam naozaj.

     

    *

     

                Na druhý víkend po našom príchode do Compostely, v piatok večer, odišla Carmen za rodičmi do Vilanovy. Matke cez telefón viac-menej načrtla novú situáciu a tá dala prednosť radšej tomu, aby Carmen prišla domov najprv sama a až potom so mnou.

                Asi to bolo takto ozaj lepšie. Nevedel som si predstaviť, aké to bude, keď ma Carmen bude musieť predstaviť svojej matke a otcovi, lodnému kapitánovi na invalidnom dôchodku, ako svojho nastávajúceho.

     

                Ostal som v byte na dva dni sám s Elenou. Viac sám ako s Elenou. Elena sa niekam vytratila a ja som mal času nazvyš a kopu voľnosti, akú len môže mať cudzinec v meste, v ktorom nikoho nepozná.

     

                V sobotu som sa zobudil dávno po dvanástej. Rozospatý som sa došuchtal do kuchyne, otvoril chladničku a vybral z nej ovocný jogurt. Ak spím v kuse viac ako desať hodín, som ešte unavenejší ako po prebdenej noci.

                Nechcelo sa mi robiť kávu.

                Vyvalil som sa do kresla v obývačke. Otvoril som téglik.

                V obývačke bol neuveriteľný bordel. Ozdobné prikrývky na foteli a dvoch kreslách boli zhúžvané a napoly stiahnuté, mramorový stolík plný omrviniek a popola. Z preplnených popolníkov vyčnievali ohorky cigariet. Pri pohľade z kresla do kuchyne mi udrel do očí drez plný špinavého riadu.

                Moje štyri dámy mi nechali na krku upratovanie.

                Telo som mal stuhnuté. V také dni zvyčajne dostávam ľahkú depresiu. Krv mi v žilách koluje pomalšie, do mozgu prichádza menej kyslíka ako zvyčajne a nechce sa mi nič robiť. Alebo skôr takto: ak nič nerobím, určite chcem niečo spraviť. No ak niečo robím, mám chuť vegetovať. Akedia: vždy mám chuť na niečo iné, len nie na stav, v ktorom sa práve nachádzam.

                Rozhodol som sa, že sa okúpem a potom osprchujem striedavo studenou a teplou vodou, to pomáha.

                Nebol som v štádiu, keď cítim silné podráždenie a nepríjemnú náladu, tak som si vravel, že to nie je až také zlé. Len aby bol v butánovej fľaši dostatok plynu.

                Prázdny téglik som zahodil do koša, kovová lyžička cinkla v dreze.

                Pustil som plyn a zapálil plamienok v bojleri. Chvíľku som počkal a skrútil čierny spínač o deväťdesiat stupňov. Tak, teraz už môžem.

                Odvliekol som sa do kúpeľne. Otvoril som kohútik na teplú vodu. Chvíľu to vždy trvá, kým sa voda zohreje.

                Vyzliekol som sa, pyžamu som zavesil na háčik.

                Ešte uterák! Nahý som vybehol do izby, schmatol ho zo skrine a vrátil sa do kúpeľne.

                Z vane už stúpala teplá para. Otočil som aj studeným kohútikom a prúd vody som nastavil na vlažnú.

                Vkročil som do stúpajúcej hladiny.

     

    *

     

                Kráčal som parkom Alameda. Cestou som stretával dôchodcov, manželov s deťmi, hlúčiky mladých, sobotné páriky a tichých osamelcov. Bol celkom obyčajný slnečný deň. Asi sa v noci vypršalo, chodník bol ešte vlhký.

                Možno by som sa zo zvedavosti aj niekomu prihovoril, no asi som na to nemal dosť odvahy. Rozohrávať ďalšiu partiu a zase sa stratiť v labyrinte, z ktorého sa nedá vyjsť po vlastných...

                Aj tak som nič neľutoval.

                Osamelé blúdenie má zvádzalo k hlúpym vnútorným monológom. Čo so životom. Aká bude budúcnosť. Prečo vlastne toto všetko.

                Dá sa uniknúť vlastným nezmyslom?

                Potreboval som rozptýlenie. Ešte som zaváhal, či sa prihovorím nejakému dievčaťu, tie študentky chodiace po dvoch-troch spolu vyzerali sľubne. Zrejme sa tiež nudili. Ich ebenovým pohľadom sa nedalo neodpovedať.

                Nakoniec som sa však rozhodol, že si kúpim cigarety. Sadnem si na niektorú z lavičiek, fajčenie ma zamestná, prsty sa pohrajú s cigaretou, oči sa sústredia na žeravý konček a tvoriaci sa popol. Bavila ma predstava fajčenia, lebo som bol už týždeň nefajčiar.

                Došiel som k stánku na konci parku a chuť na cigaretu ma zrazu prešla. Carmen mi nenechala veľa peňazí a večer som ešte musel nakúpiť.

                Zamieril som do centra. Sezóna sa pomaly končila, v uliciach nebolo veľa turistov. Vo výkladoch reštaurácií na Rua di Franco sa na mňa škerili živé morské príšerky a ryby v akváriách. Určite netušili, že nezomrú prirodzenou smrťou.

                Došiel som na námestie pred katedrálou. Vojdem dnu?

                Vystúpil som po schodoch až k bráne. Nie. Zvrtol som sa a vrátil sa dole. Nemal som chuť na vôňu kadidla a šero modlitbou presiaknutých priestorov. A pri odchode z kláštora som si predsa povedal, že aspoň pár mesiacov sa budem kostolom vyhýbať.

                Nevedel som, kam ísť. Sadol som si na schody. Z útrob katedrály bolo počuť organovú hudbu a nezladený ťahavý spev veriacich.

                Slnku už nechýbalo veľa, aby začalo zapadať. O hodinu-dve sa zotmie úplne a ja nebudem vedieť, čo s načatou nocou, prebleslo mi hlavou. Možno by som mal stratiť svoje pokláštorné panictvo.

                V sobotnú noc? S kým?

                Vedel som, že nie je nič jednoduchšie ako zapadnúť na nejakú diskotéku, zbaliť slušný kus a prísť s neznámou študentkou do jej bytu. A potom? Potom čo? Budú ma baviť tie smiešne pohyby na neznámom tele? Nestrápnim sa sám pred sebou?

                Budem sklamaný?

                Dobre som sa pamätal na rozčarovania, ktorým som sa vždy bránil, ak som si po noviciáte popri kláštore v Ríme dovolil nejaký náhodný vzťah. Hrdil som sa síce tým, že ženy sú priťahované mizogýnnymi typmi, no miatlo ma, ak mi nejaké dievča naletelo na priame a pre ne tak trochu ponižujúce návrhy. Ty áno, ale ja nie.

                Už som vedel, že Carmen ma priťahuje čoraz viac. Ale čo to znamenalo? Bolo to to, čo sa nazýva tým nejasným a zbanálneným termínom „láska“? Veď ani neviem, čo je to byť očarený tým druhým, nemal som to šťastie byť zamilovaný.

                Skúsim to s Carmen? Bude chcieť? Vyspíme sa spolu a pokazíme celé čaro nášho dvojznačného vzťahu? Zoberieme sa nakoniec z lásky? A potom? Potom čo? Príde rutina, povinnosti, monotónnosť?

                Ak sa túto noc s niekým vyspím, bude to znamenať, že som podviedol Carmen?

     

    *

     

                Elena prišla dávno potom, ako sa v telke skončil film. Prinútil som sa poupratovať obývačku a umyť tú kopu tanierov, hrnčekov, tácok a príborov. Zaliezla do svojej izby a takticky z nej vyšla, až keď som umýval posledné dva poháre a pripálený hrniec. Sadla si do kresla a šúľala si cigaretu z čierneho tabaku.

                Pri našom prvom stretnutí mi bola sympatická asi ako kus mrazeného filé. Jej chladné podanie ruky a frigidný úsmev nenaznačovali prehnanú dávku možného priateľstva. Neskôr sa však ľady medzi nami roztopili, a najmä keď sa tým trom Carmen „zdôverila“ s naším vymysleným rímskym príbehom, Elena sa ukázala ako celkom milé a, prečo nie, aj sympatické dievča.

     

                Carmen mi o dievčatách nerozprávala veľa. Nevedel som, či Elena niekoho má, alebo nie. Už som poznal Nancinho priateľa, dvadsaťdvaročného študenta biológie, žijúceho vo Vigu. A poznal som aj Olginho priateľa, ktorý podľa Olgy nebol priateľ, ale iba známy, a to ostatné nás vraj nemusí zaujímať. Obyčajný známy s malými privilégiami. Olga bola vždy do niekoho zaľúbená, len nikdy nie do toho, s kým práve spávala.

                Nedal by som ruku do ohňa za to, že Elena už s niekým bola. Podľa všetkého boli jej svetom kamarátky a škola, nad knihami trávievala najviac času zo všetkých štyroch.

                A okrem toho mala takú infantilnú tvár, že som si nevedel predstaviť, ako by jej bol niekto schopný stiahnuť nohavičky.

                „Bol si dnes niekde?“ spýtala sa ma, keď si párkrát potiahla z cigarety.

                „Nie. Iba som sa flákal po meste. A potom, tesne pred desiatou, som ešte stihol zabehnúť do obchodu. A ty?“

                „Bola som u Natalie. A potom sme šli do kina. A cestou z kina sme sa ešte zastavili v kaviarni.“

                Tá ich každodenná banalita sa mi takmer začínala páčiť. Žiadne znepokojujúce otázky, žiadne pokusy o odpovede, iba život skladajúci sa z drobných, čím povrchnejších potešení a malých úzkostí. Vyštudovať univerzitu, nájsť si niekoho, rozísť sa, znovu si niekoho nájsť, tesne pred tridsiatkou alebo po nej mať dieťa, starnúť pomaly. Neobzerať sa dozadu, nemyslieť veľmi dopredu, žiť len preto, lebo sa ráno zobudíš. Žiť, lebo tí okolo teba sa tvária, že žijú. Byť viac-menej korektný k okoliu, nepúšťať sa do konfliktov s inými a najmä nie so sebou, a potom smrť, smrť niekde za zákrutou, možno otázka s lacným pátosom, či zomriem ako zviera, alebo predsa len za tým prahom niečo bude. A možno, či po mne ostane niečo okrem žrádla pre červy a baktérie. A na ako dlho? Alebo kašľať na to, zvykla som si na nebytie pred narodením, zvyknem si naň aj po smrti, ale teraz iba žiť, myslieť na život, alebo radšej ani veľmi nemyslieť, len plávať životom. Otázka, či existuje život po smrti, má pre ne rovnakú nulovú hodnotu ako pre mňa otázka, či existoval pred narodením.

                Z kláštora som odchádzal s dvoma starožitnými kuframi; v tom väčšom som mal natrieskané šaty, v menšom knihy.

                Tie kufre som mal ešte zo Slovenska, našiel som ich zaprášené v bazári na Hrnčiarskej ulici v Košiciach. Nechcelo sa mi veriť, že im niekto dokáže odolať a nekúpiť si ich. Mali štýl, pripomínali batožinu z klasických čiernobielych filmov: Darmošľapi, Umberto D., Noc, Dobrodružstvo.

                Šaty do toho väčšieho som si vybral celkom rozumne. Troje nohavíc, jednu bundu na jeseň a zimu, zopár košieľ a tričiek, sedem párov ponožiek, sedmoro slipov, tri svetre. Zvyšok ostal v Ríme; nevedel som, či sa jedného dňa po ostatné oblečenie vrátim. Druhý týždeň v Compostele mi dal za pravdu, že toho na život až tak veľa nepotrebujem.

                S knihami bol problém. Vedel som, že teóriu už nechám tak, teológia a filozofia, to nie, to by mi mohlo poslúžiť, len ak by som si bol vopred istý, že sa ešte k štúdiu vrátim. Ale čo som mohol vedieť v ten deň, keď som sa bál aj obávať sa?

                Bral som si so sebou iba beletriu a ospravedlňoval sa sám pred sebou (že si neberiem viac šiat a zaberám cenný priestor zbytočnými knihami), že prinajhoršom môžem knihy predať do antikvariátu a dajú sa speňažiť ľahšie ako nadbytočné šatstvo. Mal som rozčítaných viac románov naraz a nevedel som, či budem mať chuť prehrýzť sa aspoň jedným až do konca.

                Niekto by mohol mať pocit, že na románoch ma zaujímajú myšlienky autorov, vnútorný nepokoj tvorcu, tvorivosť neuspokojeného génia premietnutá do riadkov prózy, lebo sám som bol len nedávno mních, a mnísi predsa nie sú povrchné bytosti.

                Nie. Mňa viac zaujímala Raskoľnikovova zodratá topánka ako to, že ak je Boh mŕtvy, všetko je dovolené.

                Možno to bolo aj preto, že vlaky možností, na ktoré naskákali moji rovesníci, som vždy vedome zmeškal a to, čo som mal nažité, sa mi zdalo akosi primálo. A tak som potreboval prežiť niekoľko cudzích životov zhustených do pár stoviek strán. Alebo to bola iba nuda, potreba ospravedlniť vlastnú nehybnosť pri veciach, ktoré dokázali v ostatných prebudiť nadšenie.

                „Čo dávali?“

                „Sladký život. Boli sme v kinoklube. Vidíš, škoda, že som to nevedela vopred, určite by si šiel, nie?“

                „Možno. Dáš si pivo?“

                Otvoril som litrovú fľašu a skôr ako mi mohla odpovedať, nalial som jej do pohára.

                „Páčilo sa ti to?“

                „Hej. Ale bolo to trochu iné, ako som očakávala. Občas sa mi to zdalo zdĺhavé. Ty si to videl?“

                „Dávnejšie.“

                „Natalia to videla už asi trikrát. Páči sa jej Mastroianni. Tie jemné spôsoby, sladký hlas...“

                „Už je pod zemou.“

                „No... Ale kým žil.“

                „Koľko je hodín?“

                „Budú dve. Si unavený?“

                „Ani nie. Spal som až do obeda. A ty?“

                „Ešte veľmi nie. Až budem unavená, poviem ti.“

     

     

    Y sin embargo

     

                Tá pripitá masa natrieskaná v študentskom byte sa mi pokúša vsugerovať, že o priateľov nemám núdzu. Všade úsmevy, dobrá nálada, nadopované nadšenie, nezištnosť na dlani.

                Nenávidím stádo, nenávidel som spoločné inštinkty v kláštore, neznášam ich ani teraz. Najprv tie úzkoprsé mladé katolíčky na Slovensku, v Čechách a v Taliansku, vždy tie isté, vopred stanovené odpovede bez otázok, potreba zaradiť sa, nevytŕčať z teplého mľandravého davu, stotožniť sa s niečím, čo ich zdanlivo presahuje. A teraz to isté z iného uhla. Predtým som si myslel, že pokrytectvo dobrých detí je výsadou iba katolíckej mládeže. No títo tu – namiesto lacnej snahy o naleštenú pozlátkovú svätosť – sú za uniformitou bijúcou do očí takmer úprimne presvedčení, že každý z nich je originálny. Mohli by mi aspoň naznačiť čím?

                Tým ich načerveno natretým pseudomeštiactvom detí z vidieckej periférie?

                Ružovým fašizmom?

                Alebo pocitom spolupatričnosti v zápachu bľačiaceho stáda?

                Džintonik mi stúpol do hlavy a stáva sa zo mňa ľudomil: živo konverzujem, ešte živšie koketujem, nenápadné lichôtky, nevinné poznámky a hlavne nedať nikomu pocítiť jeho menejcennosť. Veď som cudzinec, cudzinec sa musí prispôsobiť, cudzinec musí byť krotký. Cudzinec, či chce alebo nie, iná prijateľná možnosť mu už neostáva, sa musí stať tichým miláčikom publika.

                Nalepila sa na mňa Gemma, študentka biológie, že kde mám svoju polovičku a prečo som prišiel sám.

                „Načo nosiť drevo do lesa?“ odpovedám jej.

                Chvíľu trvá, kým jej dôjde, no vzápätí sa rozchichoce, pohladí ma svojím lesklým pohľadom a oboma rukami ma potľapkáva po ramenách.

                „Ja som vedela, že máš anglický humor, ja som to vedela, už z diaľky z teba vyžaruje džentlmenstvo.“ Odlepí odo mňa svoje okrúhle prsia a niečo zašepká dievčine stojacej vedľa.

                „Je ženatý!“ povie jej tá druhá; odniekiaľ ju poznám, ale ani za svet si nespomeniem na jej meno.

                „Ženatý?“ spýta sa jej neveriacky Gemma, tá druhá prikývne, a tak sa Gemma obracia ku mne a ja prikyvujem.

                „A to už prečo?“ pýta sa ma, ako keď sa diskrétne pokúšame opýtať siroty na jej životný príbeh, a ja len krčím plecami, že raz je to už tak a nič sa na tom nezmení.

                „Bola tehotná?“

                Rozosmejem sa, a keď jej odpovedám: „Nie, veď som ešte stále panic,“ uvedomujem si, že som opitý.

                Gemma je zarazená. Myslí si, že žartujem. Zamrmle si niečo v zmysle „vtipný ako hmla nad Londýnom“ a odpája sa odo mňa, aby zakotvila inde.

                Neviem, čie narodeniny sa oslavujú, o polnoci sa to dozviem: zhasnú sa svetlá, zaznie škriekavé cumpleaños feliz a nejaké to dvadsaťročné bábätko s nadšením sfúkne sviečky na zasratej torte. Rodičia im platia štúdiá, čo na tom, že veľká časť z nich za päť rokov neprešla ešte ani skúškami za tretí ročník. Na vine sú vždy tí druhí.

                Španielsko je možno krásne a mladý pehavý dnes antiglobalista, zajtra filonacista mi s plechovkou kokakoly v ruke tvrdí, že chce žiť na Kube. Myslí to úplne vážne, a keď sa ho spýtam, z čoho tam asi tak bude žiť, odpovedá mi so zanietením: „Je tam teplo po celý rok, ľudia tam žijú v rovnosti, bratstve, slobode! Je tam oveľa lepšie ako en este puto país, v tejto skurvenej krajine!“

                Chlapec nevie, že mu v žilách koluje krv inkvizície a kolonializmu, zbytočne si ho honí nad Marxovým Kapitálom.

                Padá dnes v Košiciach sneh?

                Vďaka svojej výške môžem prebehnúť očami celú miestnosť z jedného konca na druhý; je tu viac dievčat ako chlapcov. Mladé Španielky nie vždy vedia o tom, že vo svete majú povesť horúcich zvodkýň.

                Ja môžem iba tušiť, akú povesť asi mám medzi nimi. Modrooký blondiačik, nevšedné zjavenie zo severovýchodu. Alebo zo strednej Európy? Veseľme sa, radujme sa, prišiel medzi nás zázrak spoza hraníc. Si Angličan? Si Nemec? Est-ce que tu parles français? Z Juhoslávie? A bola u vás vojna? Ach, áno, Československo, Praha, jasné, Praha, ale bola u vás teraz vojna?

     

                Španielka nie je nikdy bližšie k hriechu, ako keď sa modlí. Mladé samičky v miestnosti nevyzerajú na to, že by mali sklony k rozjímaniu.

                Modlí sa ešte niekto za dušu Marcela Prousta? Pekné ženy treba nakoniec vždy nechať mužom bez fantázie.

                Očami nájdem Gemmu, zanietene sa rozpráva s nejakým truhlíkom, no občas mi venuje urazený pohľad. Odkloní sa od chlapca, prederie sa k fľašiam a znovu si niečo nalieva. Potom sa vráti k nemu a v pravidelných intervaloch vrhá ku mne zašifrované výzvy.

                Neviem, prečo Carmen nechcela prísť so mnou, veď vlastne pozvali ju, a nie mňa. Rada si so mnou povyrazí, to sú možno najvzrušujúcejšie momenty nášho niekoľkotýždňového cudného manželstva. Je predsa nedeľa a ona má zmenu v pizzerii až zajtra poobede, to by v pohode dospala.

                Vyzerá so mnou šťastná. Je to vďaka mne? Raz mi povedala, že nie je dôležité vedieť, prečo žijeme, ale pre koho žijeme. Žije pre ten domček z karát zvaný ja?

                V každom prípade na mňa už vážne zarába a o peniazoch sa so mnou ešte stále nechce baviť.

                Napadlo mi, ako by som pred ňou mohol začať predstierať, že píšem román. Tak by som mohol aspoň čiastočne ospravedlniť svoju nečinnosť. Carmen bude mať pocit, že tých pár pesiet, čo jej hodia ako ohlodanú kosť koncom mesiaca, slúži niečomu nadčasovému. Môžem jej vysvetliť štruktúru románu, charaktery postáv, dokonca aj dej a jednotlivé zápletky. Nie je nič opojnejšie ako nosiť nenapísaný román v hlave. A nikdy ho nenapísať.

                Mohol by som jej tvrdiť, že usilovne píšem, kým je ona v práci. Dávam sa uniesť myšlienkami, no preberá ma z nich Gemma s pohárom nejakého miešaného nápoja.

                „Dáš si?“

                „Čo je to?“

                „Kokteil, sex on the beach. V Kanade ho obľubujú najmä dievčatá.“

                „Bola si v Kanade?“

                „Nie, ale mala som odtiaľ skvelého milenca, mladého profesora genetiky.“

                Rozhliadnem sa a nedokážem nájsť očami toho truhlíka, s ktorým bola doteraz.

                „Vážne si panic?“ spýta sa ma diskrétne a vyzývavo zároveň. Neodpovedám jej, pretože som príliš zaujatý hľadaním jej spoločníka. Neviem, čo ma na ňom zaujalo, asi je to preto, že sa mi v hlave rozhorel alkohol.

                „Poď so mnou, niečo ti ukážem,“ povie mi a berie ma za ruku. Vedie ma smerom k hale medzi izbami. Prederieme sa tou mladou masou teplého, navoňavkovaného a trochu spoteného mäsa a ona otvára dvere do úzkej tmavej chodby. Na jej konci, naľavo od záchodu, otvára dvere izby a zapaľuje svetlo. Vchádzame dnu.

                „Tak to je moja izba,“ vraví slávnostne a spýta sa ma: „Páči sa ti?“

                „Je originálna,“ vravím, hoci na jej izbe nič nevšedné nenachádzam. Na tvári jej zažiari záblesk uspokojenia.

                „Aký si vysoký! Koľko meriaš? Postav sa na chvíľku chrbtom k stene!“

                Cítim sa trochu oťapený, nereagujem na jej výzvu. Tak ma sama chytí a pritlačí k stene.

                „Koľko meriaš?“

                „Meter deväťdesiat.“

                „Ostaň na chvíľu, tak ako si,“ povie a podíde k stolíku, z ktorého zoberie ceruzku. Vráti sa ku mne, s úsmevom mi chytí hlavu pevne do rúk a vo výške môjho temena spraví na bielej stene hrubú čiaru.

                „Čo robíš?“ spýtam sa podráždene.

                „Chcela som mať na teba nejakú pamiatku,“ zachichoce sa, postaví sa na špičky, stiahne si k sebe moju hlavu a pobozká ma na čelo tak zľahka, že mi na ňom neostane ani vlhká škvrna.

                „V Compostele má málo študentov tvoju výšku. My Španieli sme dosť nízki. Tak ako Taliani a Portugalci...“

                Odstúpi odo mňa a začne si ma premeriavať. Neviem, čo robiť, nie som až natoľko opitý, aby som sa nezačal cítiť trápne.

                „Čo si myslíš, prečo som ti chcela ukázať izbu?“ spýta sa ma.

                Nerozhodne pokrčím plecami. Som akýsi nesvoj.

                „Naozaj si ešte panic?“ spýta sa tónom, ktorý nevyžaduje odpoveď. „Alebo to len hráš? Takže si ženatý, alebo nie?“

                „Gemma...“ chcem jej niečo povedať, no úplne zabudnem, čo som vlastne mal na jazyku.

                Znenazdajky si pretiahne farebný sveter cez hlavu a odhodí ho za seba na rozostlanú posteľ. Ostane stáť zoči-voči mne iba v priesvitnej čiernej podprsenke. Zdá sa, že jej bujné prsia z nej už-už idú vyskočiť. Dvojzmyselne, s dostatočnou dávkou cynizmu, no bez náznaku vulgárnosti sa na mňa uškrnie a odopne si ju.

                Nasucho preglgnem.

                Hroty jej bradaviek na mňa mieria ako na odsúdenca pred zastrelením. Prekvapuje ma veľkosť a pevnosť jej pŕs, pod podprsenkou som netušil ich bujnú oblosť.

                Gemma ku mne pristúpi bližšie, ťažké prsia sa jej pritom jemne kolíšu. Temné hnedé jahody však na mňa stále neľútostne mieria ako hlavne samopalov.

                Už stojí pri mne v tesnej blízkosti, takmer sa ma dotýka nosom. Chytí mi pravú ruku a položí si na ľavý prsník moju dlaň.

                V slabinách pocítim príjemné svrbivé šteklenie.

                Rýchlo dostávam erekciu.

                Kým si meravo hľadíme priamo do očí, rozopne mi gombík na džínsach a pomaly otvára zips.

                V dlani pocítim, ako jej stvrdla bradavka. Gemma dýcha čoraz hlbšie.

                Pohladím ju po hrdle a začnem bozkávať na ústa. Ona mi však položí ruky na tvár a odtlačí ma k stene. Prisaje sa mi ústami na krk.

                Začne mi rozopínať košeľu od horných gombíkov a pomaly klesá ústami k bruchu. Mám takú silnú erekciu, až mám pocit, že mi začnú tuhnúť aj stehná.

                Vytiahne mi ho vztýčeného z nohavíc a pošteklí jazykom. Ticho zastonám.

                „Vyzerá ako nepokojný psí ňufáčik,“ pozrie na mňa zospodu, „ružový...“

                Zovrie ho palcom a ukazovákom pravej ruky. Zápästím spraví dva pohyby hore-dolu.

                Znovu zastonám.

                Kľakne si na obe kolená a jemne mi ho chytí do úst. Tá magická vecička, ktorú od útleho detstva skrývam pred svetom, vkĺzne na jej vlhký jazyk.

                Začne mi to robiť tak jemne a opatrne, akoby vážila na lekárnických vážkach krídla motýľov. Pred očami sa mi od rozkoše začnú tvoriť farebné kruhy, celá izba sa rozkrúti

                a

                ja

                vzlietnem

                a

                letím,

                            letím,

                                       letím

    medzi opiátové oblaky. Archanjel Gabriel ma s nehou pozdraví (letím ponad jeho svätožiaru) a nebeské chóry začnú spievať hosana, hosana.

    Letím.

    Letím, letím.

    Stále letím.

                Cez nebesia kráča ku mne svätý Ján z Kríža: v jednej ruke nesie džbán plný opojného vína, v druhej knihu Ovídiových veršov a s pochopením sa smeje z môjho povrchného prežívania mystiky.

                Krídla mi horia. V žilách už nemám krv, prúdi nimi horúci sladký med.

                Zrazu však naľavo odo mňa čosi buchne a ja sa od ľaku myknem. Prekvapená Gemma ma nechtiac uhryzne.

                Pridusene vykríknem, a keď mi v hlave čosi silno a bolestivo zatreští, nájdem sa na zemi.

                Nado mnou stojí truhlík so zaťatými päsťami. Uši má červené, až teraz si všimnem, ako veľmi mu odstávajú. Jeho hlava vyzerá ako nabúrané hasičské auto s otvorenými dverami. Možno práve to ma na ňom zaujalo v študentmi preplnenom salóne.

                Gemma sa mu vrhne k nohám a snaží sa ho zastaviť.

                „Nechaj ho! Nechaj ho! On za nič nemôže! On je ešte panic!“

                Hlava a rozkrok ma príšerne bolia, no keď vidím do pol pása vyzlečenú Gemmu objímať truhlíkove kolená a seba ležiaceho s polospustenými nohavicami a zúfalou erekciou, na ktorej ostali stopy po Gemminých predných zuboch, príde mi do smiechu. Nezdržím sa a začnem sa smiať na plné hrdlo.

                „Von!“ skríkne na mňa fučiaci truhlík. „Okamžite von! A už sa tu viac neukazuj!“

                Gemma sa od úľavy rozplače a ja vstávam, natiahnem si nohavice a začnem sa zapínať.

                „Vypadni!“ povie mi truhlík ešte raz priškrteným hlasom.

                Vychádzam rýchlym krokom z izby cez chodbu smerom k hale. Prejdem natlačenou masou, môj v nohaviciach ešte stále vztýčený prístavný žeriav mi spoľahlivo razí cestu k východu, a keď konečne otváram dvere do haly, začne sa ňou ozývať škriekavé, infantilné cumpleaños feliz.

     

     

    Nokturnár

     

                1. Perugia: akoby len tak...

                Nemusím si z písania zápiskov hneď robiť denník. Koho by zaujímali dátumy? Aj tak píšem väčšinou po zotmení, preto by sa to ťažko mohlo volať denníkom...

                Ešte zaujímavejšie by bolo, keby som si zaznamenával opisy svojich nočných môr. Lenže to by už bola zrada na vlastnom podvedomí.

     

                2. Perugia: vždy...

                Vždy som rád tajil, že som takmer mních, a popritom som úspešne predstieral panictvo. Tak si na tom dali viac záležať.

                Len kvôli tomu som v Taliansku?

     

                3. Perugia: po mesiaci...

                Kľakadlo. Kríž. Stôl. Posteľ.

                Ešte dva dni a izba ma zanechá prázdneho. Potom príde niekto iný a zaplní môj vankúš svojimi snami. Bude si pri písaní, ak bude písať, zodierať lakte o tento stolík.

                Tvrdé kľakadlo som nepoužíval.

                Na stredne veľký drevený kríž zavesený na stene som občas letmo pozrel. Ináč sa nedalo. A možno by sa aj dalo, len by to asi nedávalo zmysel.

                Nicolas mi vravieva, že si protirečím. Má pravdu – toto nevyzeralo na mesiac pred noviciátom.

                Sparná letná Perugia, nezáživné, únavné hodiny taliančiny na mesačnom univerzitnom kurze. Potom výdatný obed – tanier plný pasty ako prvý chod a druhý tanier už nad moje umiernené gurmánske možnosti. K tomu všetkému kvalitné víno.

                Siesta s preplneným žalúdkom a pripitou hlavou.

                Po prebudení ďalšie lekcie v škole.

                Večera.

                A potom hravé augustové noci.

                Noci, noci, noci, noci a zase noci: tomu sa predsa nedalo vyhnúť.

                A tak sa nám minul celý mesiac.

                Nicolas a Etienne boli najprv presvedčení, že to nemyslím vážne. Na nočné flámy ešte ako-tak pristali: vraj predtým, ako budeme plne patriť Bohu, ešte si môžeme vyhodiť z našich anjelských kopýtok. Podarilo sa mi ich prehovoriť, že víno sa môže piť aj za kláštornými múrmi. Aj martini s vodkou, aj sangría. Dokonca aj diskotéky v malom nočnom klube (Domus delirii) sa dali nejako uhrať. Krátkozraký predstavený perudžského kláštora otec Mario ani netuší, že čas po večeri netrávime vo svojich izbách, tak prečo nie. Po zotmení sa dá bočným vchodom vykradnúť do nocou ožívajúceho mesta bez toho, aby nás mohol zbadať zo svojho okna na treťom poschodí.

                No keď ma pri jednom vítaní svitania prichytili v naručí falošného drahokamu Liz, pre oboch to znamenalo, že som prekročil nepísanú hranicu.

                „Toto mi ešte vysvetlíš,“ precedil pomedzi zuby nahnevaný Nicolas a vzápätí sa na kreolku usmial tak naširoko, akoby sa nič nestalo.

                V to ráno som Liz odprevadil len po prah jej prenajatého bytu v podkroví jednej zo starých budov historického centra. O izbu sa delila s Teresou, ktorá už spala, a tak sme skončili iba pri dlhom bozku vo dverách.

                Liz má devätnásť. V Mexiku študuje prvý rok na filmovej akadémii. Rozmaznávanej a zbožňovanej dcérke zaplatil milujúci otec diplomat, momentálne na ambasáde v Spojených štátoch, dvojmesačný pobyt v Taliansku. Nech dievča spozná, čo je to neorealizmus, eurokomunizmus, mafia a Cirkev svätá.

                Liz má napriek svojej povrchnosti o všetko záujem. No to všetko a omnoho viac je jej málo. Liz je jednoducho Liz. Živelný typ, akému by len málokto odolal, no v ktorom by sa stratil iba hlupák. Voňavá rozkoš, prchavé čaro na dosah hoci aj otupených zmyslov. Stratené ovocie z Rajskej záhrady. Jasné, že som sa dal očariť.

                „Čo si jej vlastne nahovoril? Že si budúci vatikánsky diplomat, nezáväzný priateľ kostolných myší, či nebodaj pápežov synovec?“ spýtal sa ma cestou na obed z univerzity rozhorčený Nicolas.

                „O kláštore nič nevie.“

                „Tak teda?“

                „Tak teda čo?“

                „No čo si jej povedal?“

                „Dokopy nič. Porozprával som jej, že som študent filozofie na prázdninách a že sme prišli na pár týždňov do Talianska.“

                „A ďalej?“

                „No a že som si chcel tento mesiac spraviť kurz taliančiny...“

                „Nemyslím to...“ skočil mi do reči. „Kam ste až došli?“

                „V čom?“

                „V tom!“

                Nicolas sa tváril, že je pobúrený, no bol predovšetkým zvedavý. Nemohol sa na mňa hnevať len preto, lebo sa potvrdila jeho čerstvá teória, že do kláštora nepatrím.

                „Až tam nie,“ povedal som a zdalo sa, že mi verí.

                Je povrchné opisovanie prežitého aj niečím iným ako špičkou ľadovca potláčaných výčitiek svedomia?

                Nicolas zmĺkol a zdalo sa, že nad niečím premýšľa. Keď sme už stáli pri bráne kláštora, konečne sa ozval: „Ty všetko vzťahuješ len na seba. Si egolatra. Si sám sebe modlou. Každý človek prijme zmyslami za sekundu približne desaťtisíc impulzov, no jeho vedomie si z nich vyberie len dva-tri. Viac ich nedokáže zachytiť. Preto tú istú realitu vidíme každý inak. Ty ráno zbadáš električku, a už si neochvejne presvedčený, že tam stojí len kvôli tebe. Preto si básnik.“

     

                Bol to čudný pocit, byť prítomný na omši a myslieť na to, že tak či tak pôjdem po večeri za Liz. Nebolo pre mňa jednoduché ísť na prijímanie s vedomím, že som už rozhodnutý.

                Čítanie prosieb pred bohoslužbou obety: „Prosíme Ťa, Pane, za našich budúcich novicov Nicolasa, Etienna a Pietra, aby si viedol ich mysle a srdcia v dobrodružnej púti za Tebou...“

     

                Cestou k Liz sa mi zdalo, že nie ja kráčam, ale chodník kráča podo mnou. Moje kroky akoby sa iba podriaďovali vopred predpísanej partitúre. Rytmická chôdza, adagio ma non troppo, nepravidelná ozvena krokov mojich nových, ešte nerozchodených topánok na dlažbe z mačacích hláv. To som nebol ja, kto kráčal. Sám sebe som pripadal ako nehybný bod, ktorý sa premiestňuje len vďaka tomu, že všetko okolo neho sa pohybuje smerom dozadu.

                V takej pasívnej nálade som zazvonil na zvonček dole pri bráne. Či skôr niečo alebo niekto zazvonil mojou rukou.

                Liz ma nechala trochu vyčkávať, a až keď som s dávkou náhle prebudenej netrpezlivosti zazvonil znovu, okenice na piatom poschodí sa otvorili a v okne sa ukázala Liz.

                „Pietro?! To si ty?! Hneď ti otvorím!“

                Brána zabzučala, ozvalo sa cvaknutie a ja som vstúpil do domu. Musel som vyjsť hore schodmi, výťah v dome nebol. Noc bola vlhká a nepríjemne teplá, tak som si dal záležať, aby som stúpal pomaly. Nechcel som sa zvítať s dievčaťom celý zadýchaný.

                Keď som došiel na piate, dvere už boli poodchýlené. Otvoril som ich a vošiel do predsiene.

                „Zavri a poď dnu!“ zakričala zo svojej izby. Zavrel som za sebou a prešiel cez predsieň do kuchyne. Vo dverách medzi izbou a jedálňou sa zjavila Liz.

                „Tak predsa si prišiel...“

                Mala na sebe večerné šaty. Upravila sa s takou dôkladnosťou, akoby sme mali ísť na večierok pre snobov. Na perách mala výrazný krvavočervený rúž, aký som dovtedy na jej ústach nevidel.

                „Ideme niekam von?“ spýtal som sa, keď som si mimovoľne premeral očami jej hlboký výstrih.

                „Chceš ísť von?“ spýtala sa.

                „Nie, ja nie. Ale ak si mala niečo v pláne...“

                „Nechcem ísť nikam, chcem stráviť celú noc osamote s tebou,“ povedala.

                Podišiel som k nej. Keď som sa k nej nahol, tváre sa nám dotkli. Chytil som ju za boky. Objala ma, a len čo sa nám dotkli ústa, na podnebie mi vkĺzol jej jazyk.

     

                Nahá Liz zívla ako mačiatko a slastne sa natiahla. Rozvidnievalo sa, oknom nám do izby začínalo vstupovať svitanie. Obaja sme už naisto vedeli, že sme spolu naposledy, a Liz ma znovu umilovala takmer na smrť; okrem toho sa rozhovorila vážnejšie než inokedy.

                Nezmenil som svoj názor, že je povrchná a príjemná zároveň, alebo skôr, že je príjemná práve tou svojou nevinnou povrchnosťou. No dnes akoby ju chytila rozlúčková nostalgia. Najprv začala rozprávať o svojom detstve, o zdanlivej idylke v prominentnej štvrti v Ciudad de México, o rutinnom cestovaní s rodičmi, o prvej školskej láske. O neskorších prvých pochybnostiach. O tom, že dnes by chcela všetko len preto, lebo nevie, čo chce.

                Spýtala sa ma na moju budúcnosť. Rozpačito som pokrčil plecami. Začala sa však vypytovať viac. Neostávalo mi nič iné, ako prebudiť rozprávačskú fantáziu.

                Keď som bol malý, trávieval som letá u strýka v horách. S mladším bratancom sme mali každonočný rituál: vždy keď strýkova žena zhasla v detskej izbe svetlo, vkĺzol ku mne do postele a chcel, aby som mu rozprával improvizované rozprávky, v ktorých bol on sám hlavným hrdinom.

                Teraz som začal rozprávať Liz napoly vymyslenú historku o tom, ako som odišiel z domu, a o tom, že neviem, čo ma čaká v Taliansku.

                „S Etiennom a Nicolasom si plánujeme nájsť nejaký džob, našetriť si a ešte tento október sa zapísať na univerzitu. Preto som ti nechcel nechať adresu – lebo ešte neviem, kde budeme bývať.“ Zdalo sa mi, že to znie vierohodne.

                „Pietro, koľko máš rokov?“

                „Devätnásť. Prečo?“

                „Prečo si odišiel z domu?“

                „Neodišiel som. Vyhodili ma,“ povedal som s nádychom predstieranej zatrpknutosti.

                „Neverím ti. Neverím, že by tvoji rodičia boli schopní vyhodiť ťa z domu.“

                „Poznáš ich?“

                „Nie, ale...“

                Skočil som jej do reči: „Dobre, nebolo to tak doslova. Priveľa som sa s nimi hádal, tak som nakoniec odišiel.“

                „Pietro? „

                „No?“

                „Pred čím vlastne utekáš?“

                Znovu som pokrčil plecami.

     

                5. Riano (Rím): duchovné cvičenia...

                Na exercíciách je takmer absolútna nuda. Prednášky nám robí vyradený františkán páter Silvio. Ak práve neobedujeme alebo nevečeriame, musíme dodržiavať silentium. Pri pohľade na štyroch talianskych novicov, s ktorými strávime tento rok v Cartocete, to až také frustrujúce nie je. No keďže sme na izbách po dvoch, nedá sa zabrániť tomu, aby sme sa aspoň občas nerozprávali.

                O izbu sa delím s Nicolasom.

                Každý deň máme hodinovú adoráciu v kaplnke. Etiennovi sa ani raz nestalo, aby nezaspal. Naschvál si vždy sadne vedľa Nicolasa, aby ho ten mohol prebrať, ak sa niečo deje. Občas si treba kľaknúť a tak.

                Jedlo je v tomto kláštore skvelé. Aj spánok. Spím desať hodín denne.

                Nicolas: „Ak bude mať noviciát takú úroveň ako tieto exercície, o mesiac som naspäť v Paríži.“

                Nemyslievam veľa na to, čo sa mi stalo za posledný mesiac. Pred obedom som v kláštornej záhrade zachytil neurčitú vôňu, ktorá mi pripomenula Lizin nočný parfum.

     

                6. Riano (Rím): kláštorné víno...

                Tak ako včera aj v dnešnú noc po jedenástej prišiel potajomky do našej izby Etienne. Nicolas potom potichu a s dostatočnou dávkou svätej drzosti zbehol do kuchynského skladu a prepašoval k nám dva litre domáceho vína.

                Pootvorili sme okno, zhasli svetlo, zapálili sviečku a pri cigaretách a víne sme sa prešepkali až do druhej ráno.

                Keď Etiennne odišiel, Nicolas zaľahol a o pár minút už pravidelne odfukoval.

                Ja nemôžem zaspať.

     

                8. Perugia: iné mesto...

                V Perugii už nik zo starých známych nie je. Mesační priatelia. A zase môžeme zabudnúť.

                Poobede som sa šiel prejsť mestom. Akoby to bolo iné mesto. Mŕtve a sterilné. Ulici, na ktorej bývala Liz s Teresou, som sa vyhol.

                Posledná večera s Mariom. Neboli sme dvanásti, no určite mal chuť povedať nám: „Toto robte na moju pamiatku.“ Nejeden mních tuší vo svojej osamelosti Getsemanskú záhradu. A kto je Judáš? Jeho jediný spolubrat Fernando?

                Fernando na večeri tentoraz nebol, vytratil sa von s jedným zo svojich žiakov z konzervatória.

                Mario zmäkol a správal sa nezvyčajne milo. Vzdialil sa do špajzy a doniesol tri fľaše toskánskeho vína, ročník 1984. Dočerta, vtedy som sa ešte len učil čítať... Preto mi tak stúplo do hlavy?

                Vieme čosi o Mariovom detstve (vrcholil Mussoliniho režim), o jeho noviciáte, nič o jeho milenke (ak ju má) a aspoň niečo o Fernandovej arogancii.

                Mario má Fernanda po krk. Voltaire raz napísal, že rehoľníci vstupujú do kláštora bez toho, aby sa poznali, žijú v ňom spolu bez toho, aby sa milovali, a zomierajú bez toho, aby za sebou plakali. K tomu môže Mario so zatrpknutosťou dodať, že definícia z pera francúzskeho neznaboha sa nápadne zhoduje s pocitmi ostrieľaných rehoľníckych veteránov.

                Kto je Fernando Sulpizi? Rehoľník, kňaz, diecézny exorcista a hudobný skladateľ zároveň. Tento mesiac mal šesťdesiatiny. V Assisi na jeho počesť zorganizovali koncert. Sláčikový orchester zahral výber z jeho experimentálnej tvorby. Napriek tomu, že ako človek je cazzo, jeho hudba sa mi páči. Na ten koncert prišli aj dvaja českí snobi z Prahy (on a ona) a zakomplexovaný génius ma im nepredstavil. Bolo mi to momentálne jedno, bol som plný Liz.

                Keď sa Mario pobral spať, Nicolas vzal z kuchynského skladu nenačatú fľašu vodky Absolut. Boli sme si istí, že smutnému kláštoru nebude chýbať. O pol hodiny bola fľaša prázdna tak ako moje pocity z duchovných cvičení.

                Zbehli sme do izieb a prezliekli sa. A potom do mesta.

                Tentoraz to už bola osamelá jazda troch mušketierov. Jazda horúcou nocou bez žien. Zakotvili sme v austrálskom pube. Boli sme už pripití, tak nám stačili dve pivá na hlavu.

                „Nemáš teraz po toľkom sexovaní absťáky?“ (Etienne)

                Boli sme trochu nervózni z toho, čo nás čaká, naše reči nemali ďaleko od manifestu surrealizmu.

                O tretej ráno už bolo jasné, že sme celkom chytení. Bolo treba skončiť, nezľahčovali sme opicu, ktorá nás čakala nasledujúce ráno. Nicolas zaplatil štrbavej čašníčke a vybrali sme sa smerom ku kláštoru.

                Etienne navrhol, aby sme sa symbolicky rozlúčili so svetským životom. Rituály sú súčasťou ľudskej prirodzenosti, aj ateista má svoju osobnú liturgiu, hoci o tom často netuší.

                Stravinskij vedel, ako treba sláviť Svätenie jari. Krutosťou. Lenže september v Taliansku, to je v Stredozemí už takmer jeseň.

                Stáli sme práve pod oknami biskupského úradu, keď si Etienne stiahol zips na nohaviciach a začal močiť na bránu. Vychádzal z neho taký silný prúd, že dosiahol až na veľkú starobylú kľučku z opracovaného kovu. „Kto neští, nie je kamarát!“ vykríkol. Nemohli sme ho sklamať.

                Vzápätí Etienne ešte s polostiahnutými nohavicami hodil šabľu.

     

                9. Cartoceto: izba novica...

                Už som zabývaný v izbe na druhom poschodí, v ktorej doteraz prežil celý svoj noviciátny rok brat Giorgio. Mám v nej skriňu, posteľ, nočný stolík, písací stôl, dve poličky na knihy, umývadlo, zrkadlo, kľakadlo a dva kríže. Jeden nad posteľou a druhý na stene pred kľakadlom. Ešte sa tak zabývať do seba...

                Keď otvorím okno a okenice, mám výhľad do kláštornej záhrady. Olivovníky, čerešne, figovníky, jablone a jeden granátovník. Okno mám teraz otvorené, noc je horúca.

                Fajčím. Dym z cigarety stúpa k pozadiu so súhvezdiami Mliečnej cesty. Pri pohľade na horizont vidieť svetlá Lucrezie, susedného mestečka.

                Po dnešnej večeri sa narýchlo spravila obliečka novicov. Oddnes by mal byť mojím milencom iba jeden muž: ten vzdelaný Tesár, ktorý sa dal dobrovoľne priklincovať na drevený trám.

                Novici na rozdiel od bratov so zloženým rehoľným sľubom nenosia čierne habity, ale biele. Čierne kožené opasky však máme všetci rovnaké. Rovnosť, bratstvo, no už žiadna sloboda?

                Zajtra je omša o ôsmej ráno, tak ako tu bývajú každý deň. Na nej budeme musieť mať povinne oblečené habity, počas dňa môžeme byť v civile.

                Roccovi a najmä úchylom Paolovi a Antoniovi spravil habit neskrývanú radosť. Akoby sa nevedeli dočkať dňa, keď im oblečú uniformy, ktoré ich odlíšia od normálnych ľudí, a oni tak splynú s ostatnými rehoľníkmi.

                S talianskymi novicmi zatiaľ nemáme nejaké vrelé vzťahy a vyzerá to tak, že ani oni medzi sebou. Domenico sa nám však už stihol zdôveriť, prečo každé ráno behá k poštovej schránke. Pravidelne dostáva listy od frajerky.

                Keď sa vidím v zrkadle oblečený do habitu, mám pocit, že sa z toho zajtra prebudím.

     

                10. Cartoceto: program dňa...

                Poobede pri bráne kláštora.

                „Všimol si si?“ (Nicolas)

                „Čo?“

                „Že sa nám pchajú do zadku.“

                „Komu?“

                „Mne a Etiennovi.“

                „No hej, trochu.“

                „A to len preto, že sme Francúzi. Aké komplexy! Ty sa okrem svojej rodnej reči obstojne dohovoríš po taliansky, španielsky, francúzsky a anglicky, no aj tak na teba pozerajú zvysoka. Všetko je to o peniazoch. Aj v tom najúprimnejšom filantropovi sa skrýva rasista.“

                Mávol som nad tým rukou a zmenil som tému.

     

                Posledné dni plynú tak rýchlo, že ich ani nenechávam, aby prenikli pod moju nepremokavú kožu. Odsúvam od seba dianie, snažím sa mať od vecí odstup, do ničoho sa nenamočiť, najmä nie do svätenej vody. Jedna z mála vecí, ktorých sa nebojím, no o ktoré mám strach, je priateľstvo Nicolasa a Etienna.

                Keď som trávieval medové noci s Liz, do kučierok som jej okrem sladkých nezmyslov šepkával, že z nej mám strach. Myslela si, že lichotím jej strhujúcemu južanskému temperamentu. Že sa dávam opiť jej plnokrvnou rozkošou a šteklím jej predstavivosť. Nevedela, že občas dokážem hovoriť pravdu tak, akoby som klamal. A denne sa pristihujem pri tom, že ak podvádzam pri hre, zdám sa sám sebe úprimný. Pohŕdal som ňou? Alebo svojou vlastnou povrchnosťou, ktorú som v nej tak zúfalo hľadal a nespútane vychutnával? Alebo som sa snažil ochrániť ju pred sebou?

                Bolo by načase napísať list Begoñi a Sonii. Zatiaľ nespomeniem, že žijeme v kláštore.

                Adresu Liz som náročky niekde stratil.

     

                11. Cartoceto: flashback...

                Keď sa chvíľami obzriem za seba, nedokážem si presne vysvetliť, prečo som sa ocitol v kláštore. Som jedináčik so všetkým, čo s tým súvisí. Nič v mojom detstve nenasvedčovalo tomu, že by ma raz pritiahol spoločný život rehoľníkov.

                Moji rodičia boli ateisti, až kým som nedovŕšil desiaty rok. Možno bola na príčine nuda, prázdnota, neistota, monotónnosť partnerského vzťahu alebo životná únava, že zrazu začali naťahovať svoje pestované meštiacke ruky (môj otec je huslistom v košickej filharmónii, matka hlavnou sestrou v nemocnici) za barličkami náboženstva. Nie, neobrátili sa na pochybné a zastarané kresťanstvo. Páchnuce zanedbané chrámy, cez všedné dni pripomínajúce svojím osadenstvom geriatrické ústavy, ich nepriťahovali.

                Moji rodičia vždy potrebovali kráčať s dobou. V čase, keď hľadali životnú zmenu, za dobre stráženými hranicami komunistického Československa sa začali čoraz viac rozširovať rady nenápadných, ale odhodlaných vyznávačov rôznych foriem new age. A tak mi neostávalo nič iné, ako sa až do puberty prispôsobovať ich nadšeniu najprv pre vegetariánstvo, potom pre makrobiotiku, jogu a synkretizmus východných náboženstiev, bielej mágie a amerického pozitívneho myslenia. Zmena kuchyne mi vyhovovala, mám slabý žalúdok. Čo ma však na ich neochvejnom napredovaní za dokonalosťou sralo najviac, bolo práve „zdravé“ pozitívne myslenie. Napríklad že veci nie sú také, aké sa nám zdajú, takže ak život nejde, ako má, je to chyba nášho pohľadu na svet... Na každé hovno sa treba pozerať s pochopením a pozitívnym prístupom, musíme sa vyhýbať škodlivému pôsobeniu negatívnej energie, iba málo vecí je takých dôležitých ako rovnováha nášho tela a duše... Zmyslom nášho života je, aby sme zdochli zdraví, objímajúc dosiahnutú dokonalosť bytia...

                Neuvedomovali si, že bigotnosť nie je len výsadou kresťanských ultrakonzervatívcov a moslimských fanatikov.

                Potom prišlo mojich šestnásť: na ceste vlakom z Košíc do Prahy som sa stretol s Petrom Pařízkom. Keď sme sa po vzájomnom oťukávaní rozhovorili o talianskej renesancii, vyšlo zrazu najavo, že je augustiánsky rehoľník. Dosť ma prekvapilo, a celkom príjemne, že ten dlhovlasý pražský výtvarník, oblečený vo vyťahanom pulóvri a zvonových džínsach, je zároveň mních. Pozval ma do ich kláštora. Keďže som mal len šestnásť, všetko na mňa pôsobilo niekoľkonásobne. Nasával som do seba svoje okolie ako špongia. Mal som šestnásť... Ešte toho roku som sa dal pokrstiť.

                O dva roky som šokoval rodičov tým, že odchádzam do Brna do augustiánskeho prenoviciátu. Celá tá ich ochranná škrupina pekného pohľadu na svet zrazu praskla. Moje rozhodnutie zobrali ako urážku ich nezištnej námahy a neúnavného úsilia o moju dobrú, harmonickú výchovu, ako moju nezaslúženú pomstu za ich lásku. Určite by vzali s väčším pochopením na vedomie, keby som sa dal na zločin alebo na drogy. Okamih predtým, ako za mnou zabuchli dvere, nezabudli mi dôrazne pripomenúť, že onedlho ma tá ježiškovská roztopaš prejde. Tak ako všetko, za čo som dovtedy nadšene vzbĺkol a vzápätí aj zhasol. Neskôr som mal vraj pochopiť, aký je rozdiel medzi mojou rozhádzanosťou, nevytrvalosťou a nevyváženosťou a ich harmonickým, plnohodnotným zameraním na život. Boli presvedčení, že onedlho sa vrátim so stiahnutým chvostom.

                Ich sklamanie ma dosť mrzelo, išlo predsa o vzťah medzi mnou a nimi, mojimi rodičmi. No myseľ som mal takmer úplne ponorenú v myšlienkach na najbližšiu budúcnosť. Nevedel som sa dočkať, kedy už vystúpim z rýchlika na brnianskej stanici.

     

                12. Cartoceto: spomienka na Brno...

                Už sa pravidelne modlím a začínam brať noviciát vážne. Jediná roztržitá modlitba agnostika má väčšiu hodnotu ako deväťdesiatdeväť litánií presvedčeného veriaceho? Nezaškodí mi, ak sa konečne pokúsim žiť podľa kláštorných pravidiel. Cartoceto je fajn, komunita pátrov skvelá. Cítil by sa tu vo svojej koži aj presvedčený ateista. Znovu sa vo mne prebúdza nadšenie, aké som pociťoval už pred viac ako rokom pri čítaní Thomasa Mertona.

                V podstate už v Brne som mal žiť ako rehoľník, hoci som ním formálne ešte nebol. Tamojšia komunitná atmosféra bola však pre mňa studenou sprchou. Dvaja milí, no senilní pátri a predstavený kláštora, bezfarebný otec Evžen. Lesknúca sa plešina a jazva, ktorá sa mu zvislo tiahla po líci, vo mne vzbudzovali dojem, akoby som mal pred sebou sústredenú púštnu zmiju, denne striehnucu na myš.

                Prišiel som do kláštora s predstavou, že sa priučím modlitbe, meditácii, že spoznám jemné farby a odtiene vnútorného života, no čakalo ma niečo podobné Kafkovmu Zámku. Dvaja starí pátri fungovali ako úradníci, Evžen ako kustód tej kamennej mŕtvoly.

                Neodišiel som vtedy predovšetkým vďaka zvedavosti, chcel som vedieť, aké pokračovanie budú mať moje stratené ilúzie.

                Zvedavosť sa zo mňa nevytratila ani neskôr, no nadšenie áno.

                Spočiatku som trávil dni v starobylej knižnici s bohatým fondom. Prehrabával som sa v dokumentoch, knihách, aktoch... Všetko sa mi zdalo čoraz viac patetické: súčasný kláštor bol už len troskou, ktorá vôbec nepripomínala svoju plodnú minulosť. Opátom kláštora v jeho najlepších časoch bol Johann Gregor Mendel, neskoro pochopený priekopník biológie a zakladateľ genetiky.

                Brniansky hudobný skladateľ Leoš Janáček zomrel podľa legendy počas ľúbostného aktu. Tá povesť určite nemá ďaleko od pravdy, ak už nie je pravdou doslova. Krajšiu smrť či takzvanú milosť dobrej smrti by si totiž skvelý priateľ brnianskych augustiánov začiatkom dvadsiateho storočia nemohol ani sám vymodliť.

                Neskôr, aby som vyvážil svoju samotu medzi knihami a vrelú ľahostajnosť pátrov, začal som robiť nočné výjazdy. V študentskej vinárni Plejády som si našiel okruh známych. Nemusel som im vysvetľovať, kto som: tí študenti a kláštor boli dva svety, ktoré sa nikdy nemohli stretnúť.

                Čoskoro som sa mohol presvedčiť, že speváčka Eva, študentka konzervatória, „šoustá jak veverka“. Nás vzťah sa začal pri pekelne horúcom, neosobnom sexe a aj sa pri ňom skončil. To medzitým boli iba jej ufňukané reči o nenaplnených ambíciách. Nemohol som jej nepriznať, že svoj hlas využíva lepšie na posteľných plachtách pri predstieraní orgazmov ako na koncertnom pódiu.

                Potom nasledoval rozchod s Evou a vzápätí takmer romantický románik s farmaceutkou Natáliou. Až kým neskončila v nemocnici s bulímiou a podrezaným zápästím.

                Nakoniec, pár týždňov pred odchodom do Talianska, Heloďsé a Milena. Pred každou z nich som úspešne predstieral, že som učenlivý panic. Dodávalo im to sebavedomie a ľahšie sa odviazali.

                V kláštore sa medzitým nič nezmenilo. Pátri vo svojej ubíjajúcej monotónnosti ani netušili, ako trávievam voľný čas dní a nocí. Evženovi stačilo, že ma videl párkrát za deň mihnúť sa kláštornými chodbami.

                Keď sa so mnou predstavení pri odchode lúčili, Evžen to urobil s neskrývaným chladom, no obaja starčekovia sa rozplakali tak úprimne, až som zaváhal, či ma s nimi naozaj niečo nespájalo.

     

                13. Cartoceto: naberáme obrátky...

                Noviciát sa rozbehol. Že sa rozbehol, to v skutočnosti znamená, že život ide pomalšie a s väčšou precíznosťou.

                Prvý osobný pohovor s novicmajstrom. Keď sa pýta na dôvody, ktoré ma viedli k tomu, aby som sa rozhodol pre zasvätený život, snažím sa neklamať a nehrať ďalšiu zo svojich tragikomických operiet. Zbežne načrtávam okolnosti, no vravím bez uhýbania, že nie som veľmi presvedčený o tom, že by som bol povolaný na duchovný život, a že to, čo ma motivovalo na vstup do kláštora, bol možno iba psychologický útek pred niečím (Fuga mundi?). Prikyvuje a zdá sa, že nie je obmedzený a celkom mi rozumie.

                Z novicmajstra mám dobrý pocit. Je dosť suchý, nenadbieha nám, no dôveruje. Snažím sa byť pred ním taký, aký som, autentickejší ako ten, ktorého hrám sám pred sebou. Prečo mu vlastne dôverujem? Veď nemám žiadnu záruku z jeho strany. Lebo ináč sa už nedá. Bez dôvery k novicmajstrovi by som noviciát neprežil. Musím odhodiť obozretnosť a riskovať. Prešiel som všeličím, no máločo som aj skutočne prežil. Možno noviciát bude pre mňa prvým míľnikom, pri ktorom dokážem odhodiť ostražitosť a úzkostlivý odstup od diania.

                Občas sa stáva, že ak niekto otvorí dlaň, druhý mu do nej napľuje. Novicmajster zatiaľ nenapľul.

     

                14. Cartoceto: a čo my...?

                Nicolas je zatiaľ spokojný, zhodol som sa s ním, že kláštor presiahol naše očakávania. Etienne dostal depky, Rocco sa uzavrel o čosi viac do seba. O Paolovi a Antoniovi škoda reči (o mŕtvych len dobre). Domenico je mimo, dýcha iba kvôli listom, ktoré dostáva denne od svojej bucľatej Giovanny. Prvýkrát v živote mu niekto povedal, že ho nemá malého, a už je presvedčený, že našiel zmysel života. Tak prečo neodíde?

                Keď som vynášal z kostola zvädnuté kvety, Alberto práve vypaľoval osie hniezdo nad bránou. Nebol by som to ja, keby sa mi pár žihadiel neušlo.

     

                15. Cartoceto: a čo ja? ktoré z mojich ja...?

                Etienne prišiel za mnou s darčekom. Na moje narodeniny v máji mi nič nedaroval, lebo sme sa ešte nepoznali, tak mi to chcel vynahradiť teraz. Rozbalil som balík, v ktorom boli tri knihy: Vyznania svätého Augustína vo francúzskom preklade, Baudelairove Kvety zla a Kierkegaardov Denník zvodcu v talianskom preklade.

     

                16. Cartoceto: Stefano Pigini a tí ostatní...

                Páter Stefano Pigini práve prekročil osemdesiatku. Ľavá ruka sa mu trasie každý deň o čosi viac a ani pravá ho už veľmi neposlúcha. O Parkinsonovej chorobe môžete žartovať, iba ak máte zmysel pre čierny humor tak ako on. Každé ráno sa pozbiera z postele a pár minút pred omšou sa prejde kláštornou záhradou, ktorú má ešte stále na starosti. Po omši a raňajkách sa zavrie do svojho sochárskeho ateliéru.

                Páter Pigini je v Cartocete vlastne za trest tak ako páter Alberto Giovinetti a páter Giuseppe di Flavio. Jediným pátrom, ktorý ešte nestihol mať konflikt s cirkevnými autoritami, je novicmajster.

                Páter Pigini sa pred niekoľkými desiatkami rokov po napomenutí od biskupa v Pesare vysmial divadlu klerikálnej hierarchie, a keď sa odmietol samoľúbej autorite ospravedlniť, dostal na čelo nálepku il communista a poslali ho do tohto zapadákova. Nikdy som nevidel takého pokorného, vyrovnaného, no zároveň zdravo sebavedomého mnícha, ako je náš staručký sochár. Zo svojho trestu si nič nerobí, s úškrnom prízvukuje, že poslať ho mimo bola vlastne od biskupa un favore, láskavosť, keďže odvtedy má viac času venovať sa umeniu a modlitbe.

                Páter Stefano Pigini bol vysvätený za kňaza ako dvadsaťdvaročný, no na vysvätenie musel dostať výnimku z Vatikánu, lebo ešte nedosiahol potrebný vek. Jeho predstavení sa s vysvätením poponáhľali, aby nemusel ísť na front; práve vrcholila druhá svetová vojna. Po vojne študoval sochárstvo na Španielskej akadémii v Ríme. Včera mi pri vinici povedal, že ani sám nevie, ako sa vlastne stal kňazom. Nič však neľutuje. Bola to jeho cesta, ktorej smer určil niekto iný ako on sám.

     

                Páter Alberto má dlhé šedivé vlasy. Za posledných tridsať rokov vôbec nepil vodu: víno prospieva telu, a teda aj duši, no z vody sa hrdzavie. Nikdy ho nik nevidel opitého. Páter Alberto patrí ku generácii, ktorá v roku šesťdesiatosem chcela pohnúť stojatými vodami sveta. Vatikánsky koncil a máj šesťdesiatosem prežíval v rímskom kláštore, v medzinárodnom kolégiu Santa Monica. Z jeho okien máte výhľad na Námestie svätého Petra, na baziliku, na pápežove okná. Bránu kolégia oddeľuje od hranice Vatikánu iba okružná cesta okolo námestia.

                Veľká časť Albertovej rehoľnej generácie sa po sklamaní, ktoré ju zastihlo pri pohľade na to, čo ostalo zo zlatých šesťdesiatych, utiahla do konzervatívnych schém. Ďalšia časť sa našla v ľahostajnosti a neškodnom cynizme ako terapii na nezahojené ideály. A tí, čo si ešte dokázali priznať, že kedysi boli deťmi kvetov, to v kláštore nevydržali.

                Alberto je anomáliou, ktorá stála mimo svojej generácie, ale nosila si ju vo vnútri. Vo svojej introvertnosti, dôsledne ukrytej za imidžom srdečného, otvoreného bonvivána, prežíval všetko pomalšie, ale o to s väčšou intenzitou než ostatní. Alberto je vzorný rehoľník, plniaci si záväzky svojho povolania, a zároveň nezaškatuľkovateľný hippie. Nespútaná duša, slobodne sa odovzdávajúca Bohu.

                Ak potrebujete konzultovať teologické problémy s niekým kompetentným alebo máte chuť na dobre namiešaný alkoholický kokteil či hašišový joint, obráťte sa na pátra Alberta.

     

                Prior Giuseppe di Flavio už prekročil šesťdesiatku. Do kláštora vstúpil na vtedajšie časy dosť oneskorene: ako štrnásťročný. Tento fakt používal pred predstavenými na čiastočné ospravedlnenie svojej neprispôsobivosti zaužívaným rehoľným normám. Už pred noviciátom ho prezývali Garibaldino, chlapčenský rebel, ktorý nešiel proti prúdu len tak z roztopaše, bez príčiny. Nešiel do konfliktov pre samotný konflikt, l`art pour l`art, ale z presvedčenia a s ohľadom na princípy.

                Napriek neustálym roztržkám s rehoľnými autoritami mali predstavení mladého Giuseppeho v obľube. Prevyšoval svojich rovesníkov v inteligencii a zdravom úsudku viac ako o hlavu. A jeho otvorený zápas o presadenie vlastných náhľadov bol tiež evidentným dôkazom toho, že v živote hrá s otvorenými kartami a bez podrazov.

                Po noviciáte, ktorý spravil ako sedemnásťročný, ho z provincie poslali študovať na Lateránsku pápežskú univerzitu do Ríma. Štúdiá zvládal ľavou zadnou, a hoci sa zdalo, že je predurčený na kariéru kanonického práva, jeho ozajstnou vášňou boli prírodné vedy, zvlášť fyzika, ktoré mohol študovať iba ako samouk popri filozofii a teológii.

                Mohlo by sa zdať, že pre svoju spurnú povahu tvrdohlavý génius nedbal na rehoľné pravidlo poslušnosti. Ale nebolo to tak. Keď mu z nadnárodnej firmy S. dali návrh, aby sa stal členom ich vývojového programu, a boli ochotní zriadiť preňho laboratórium podľa jeho osobných požiadaviek (nezabúdajme, že Giuseppe je ozajstný génius: jediný univerzitný diplom, ktorý má, je z filozofie a teológie!), kláštorní predstavení mu túto možnosť zakázali. A Giuseppe poslúchol.

                Nie je náhoda, že náš terajší prior, kláštorná autorita, bojoval celý svoj rehoľný život proti autoritarizmu. No ako vraví staré latinské príslovie, kto sa narodil ako podpaľač, umiera ako požiarnik.

     

                Náš novicmajster páter Lorenzo, najmladší z našich pátrov, nemá na rováši ani náznak nezhody s cirkevnými autoritami. To však neznamená, že ide o konformný typ, ktorý sa všetkému prispôsobuje, len aby sa čím ľahšie vyhol osobným ťažkostiam.

                Novicmajster sa narodil pred nie viac ako štyridsiatimi rokmi v juhotalianskom meste Bari. Gymnázium vyštudoval v malom seminári bratov augustiánov v Andrii a potom ako osemnásťročný vstúpil do noviciátu. Lorenzo bol typ, ktorý bral svoje povolanie veľmi vážne, a to, čo sa od neho vyžadovalo, plnil do bodky. Latku kresťanských ideálov mal položenú riadne vysoko.

                Čoskoro sa dostavili následky Lorenzovho úzkostlivého dbania o čistotu srdca a dokonalosť skutkov. Nevedel si vysvetliť, prečo je zo dňa na deň nervóznejší a čo je dôvodom toho, že sa v ňom hromadí agresivita, proti ktorej sa bezmocne pokúša bojovať.

                Mal šťastie, že v tom čase bol jeho duchovným poradcom páter Anselmo. Vysvetlil mu, že okrem toho, že máme dušu, sme aj ľudia z mäsa a kostí, a keďže Boh nám dal do vienka aj agresivitu, slabosť, nedokonalosť, nemôžeme sa brániť proti vlastnej prirodzenosti. Cesta k svätosti nevedie skratkou tak, že obídeme vlastné telo a predbehneme tieň pri svojich pätách. Musíme jednoducho prijať vlastnú nedokonalosť a namiesto toho, aby sme proti nej bojovali, nechať to radšej na Boha.

                Lorenzo po skončení teológie a kňazskej vysviacke vyštudoval ešte psychológiu, a keď robil doktorát na Cenciniho psychologickej škole, dal si spraviť psychoanalýzu. Bol tým najvhodnejším kandidátom na majstra v augustiánskom noviciáte.

     

                17. Cartoceto: list...

                od Martina z Košíc. Jeho hlučná osamelosť medzi matkou a starou matkou (98 rokov, pokročilá senilita čiže už transsenilita, zlyhávajúce orgány, a nie a nie zomrieť). Z bohéma sa oneskorene stal starostlivý syn, opatrovateľ tých dvoch. A tak sa musí so svojimi milenkami stretávať mimo svojho bytu.

                Keby som mohol, poprosil by som ho, aby mi zahral jednu zo svojich obľúbených rapsódií. Struny jeho starého piana sú vždy trochu rozladené, takže naladený musí byť poslucháč a interpret.

                Martin mi medzi riadkami navrhol, aby som znova poslal niečo do literárnych časopisov.

                Zásuvky. Zdrapy papierov. Výstrižky z novín. A niekde medzi tým hluchonemé básne.

                O pár dní budú Vianoce. V kláštore budeme oslavovať narodenie malého Tesára, hoci neprišiel na tento svet v decembri, a vonku bude sviatok odporného Boha konzumu. Chudák Gramsci, keby videl, čo raz spraví z jednoduchých Talianov vytúžený blahobyt...

                Je advent a ja myslím na Kalváriu. Okrem toho, že to bola ponižujúca smrť, musela mať aj príchuť obscénnosti. Ježiš zomrel na kríži udusením: znamená to, že v agónii dostal erekciu a tesne pred smrťou ejakuloval? Syn Panny bol ten najpobožnejší rúhač, nielen pre svoj posledný výkrik na kríži.

     

                18. Cartoceto: bonmot...

                Dnešný bonmot nášho asketického a vzorného novicmajstra: „Kto je presvedčený o tom, že si nikdy, ale naozaj nikdy nemôže dovoliť masturbovať, zúfalo si ho honí každý deň.“

     

                19. Cartoceto: poslušnosť...

                Poprosil som majstra, či môžem poslať básne do časopisov. Vysvetlil som mu, že vôbec nejde o náboženskú tematiku. Spýtal sa, koľko mi bude trvať prepísanie rukopisu na počítači, a dal mi povolenie. A bodka.

     

                20. Kamaldulský kláštor pri Fane: život popri múre...

                Pustovne. Samota bez osamelosti. Vďaka čírej vode starých eremitov môžem nahliadnuť, ako vyzerá štrk na mojom dne.

                Každý z kamaldulských askétov má vo svojej cele poruke fľašu bylinného likéru. V bylinkárskych receptoch a výrobe chutného alkoholického nápoja sú títo mnísi ostrieľaní rokmi a tradíciou rehole.

                Poobede sa pri nás pristaví sedemdesiatročný páter Hieronym so snehobielymi vlasmi a veľkou kadlečíkovskou bradou.

                Kedy ste vstúpili do rehole? Po vojne. Ach, koľko som ich nechtiac pozabíjal...

                Pozve nás do svojej cely. Má v nej po stenách rozvešané svoje abstraktné maľby.

                Otvorí dvere malej kaplnky. Bez modlitby samotu neprežiješ.

                Vraciame sa do jeho izby. Otvorí skrinku pri posteli: zelenkavý likér má takmer 65 percent. Absint? Zasmeje sa. Nie, to iba keď mi nesadne večera...

                A toto je staré spoľahlivé rádio. Moje spojenie so svetom. Počuli ste v ranných správach, koľko bolo mŕtvych pri posledných prestrelkách v Juhoslávii? Vždy zle spím, keď si predstavím tú hrôzu.

                Chlapci, vy ste ešte mladí, mohli by ste mi vysvetliť, čo je zač ten Eminem?

                Potom ho zanechávame samého, ekumenickú dušu utiahnutú pred svetom.

                Po sieste ďalšia prednáška predstaveného kláštora, potom ritiro – utiahnutie sa do samoty, meditácia a neskôr na záver hodinová adorácia v chráme našich priateľov pustovníkov.

     

     

    Fuga mundi

     

                Las escaleras se suben de frente, pues hacia atrás o de costado resultan particularmente incómodas.

                Hore schodmi sa vystupuje čelom, lebo pospiatky alebo bokom by to bolo mimoriadne nepohodlné.

    (JULIO CORTÁZAR)

                1

                Koľkokrát som ju podviedol? Bol som jej neverný už predtým, ako som ju prvý raz stretol?

     

                2

                Je pre mňa písanie poézie iba jedným zo spôsobov, ako sa pod rúškom estetického hľadania pokúsiť preniknúť do poznávania vlastného pocitu menejcennosti? A potom čo? ČO?!

     

                3

                Čím viac som sa snažil unikať pred realitou, tým viac som sa k nej približoval. Prestal som vnímať to množstvo do niekoľkých uhlov natočených zrkadiel, náhodne rozvešaných v mojom vnútri. Skrýval som sa pred svetom?

                Snívalo sa mi, že som sa ženil v deň vlastného pohrebu. Keď zazneli kožené tympany, kňaz strhol závoj z nevesty, ktorú som dovtedy nepoznal. Bola oblečená v čiernom. A tam, v bočnej lodi neznámej katedrály, ju za zvukov šialene hrajúceho orchestra pred mojím nemohúcim zrakom bez okolkov znásilnil. „Bola panna! Panna!!!“ vrešťali nadšení svadobčania s rukami zúfalo natiahnutými k oltáru.

                Keď som sa celý spotený prebudil, mal som chuť byť otvorený a vypitý fľašou vína.

     

                4

                Zmení sa tvoja mienka o Carmen, ak ti prezradím, že v kostolných vežiach videla falické symboly? Je pravda, že ako plynie čas, ktorý trávime s jednou osobou, každým dňom ju poznáme o čosi menej? Kde je hranica medzi mnou a mnou, medzi ioio, medzi ioDio?

     

                5

                „Ako bolo na prehliadke?“ prekvapí ma Aitanina otázka, no ani nečaká na odpoveď a necháva ma v obývačke samého. Je veľmi hrdá na svojho cudzinca, vraj mňa, vraj intelektuála bez chudokrvnosti a vraj so skvelou fasádou. O mojej minulosti v Taliansku nemá ani potuchy. O Carmen jej nerozprávam. Aká šťastná náhoda!

     

                Práca dohadzovača nesplniteľných nádejí mi spadla z neba k nohám ako manna, tak rýchlo, že som si ani nestihol vymyslieť banálnejšie prirovnanie. Vtedy.

                Vtedy: neprešlo veľa dní odvtedy, ako som konečne získal pracovné povolenie, a už ma vyňuchala Maite, ambiciózna posttridsiatnička a úspešne zneurotizovaná personálna agentka zo Z.

                Keď si v módnej agentúre pred podpísaním výhodnej zmluvy zapisovali moje údaje, napriek Maitinmu úprimnému presviedčaniu sa im zdalo, že som predsa len príliš excentrický na také seriózne remeslo, ako je krútenie zadkom na mólach.

                „Boli ste už predtým zamestnaný v Španielsku?“

                „Nie.“

                „Vaše meno? Priezvisko? Ako sa to píše? Dátum narodenia? Miesto narodenia? Ako? Ako sa to píše? Identifikačné číslo cudzinca? Máte pracovné povolenie? Ozaj? Taký pekný mladý muž, a chcete mi tvrdiť, že nie ste homosexuál?“

                „...“

                „Slobodný, však? Ach, prečo sa pýtam, veď vo vašom veku...“

                „Nie. Som vdovec.“

                „Chcete si zo mňa strieľať?!“

     

                Aitana študuje dejiny umenia tak poctivo, že nedokáže porozumieť súčasnej literatúre. Vo mne nevidí nič iné ako antický grécky ideál, no nepotrebujem si nahovárať, že by moje dve knižky aj čítala. Zhodou okolností, a toto nie je literárna fikcia, majú obe po šesťdesiatdeväť strán.

                Knižky! Knižky! Sú predsa napísané v slovenčine, vydané v Bratislave a distribuované iba po Prahu, kým ja žijem medzi Vigom a La Coruñou. Taký nezrozumiteľný menšinový jazyk.

                Pekná knižka, škoda, že má také krátke vety a tak málo slov.

                „Podobá sa to viac na poľštinu alebo na ruštinu?“

                Má tak trochu šťastie, že sa nespýtala, či mojou rodnou rečou nie je nemčina a či sme náhodou neboli anglickou kolóniou. Aj to sa stáva.

     

                Nepochyboval som, že okrem môjho výrazného ksichtu a ľahkovzdušnej postavy na ňu zapôsobí formát knižného debutu a jeho viazané vydanie. A čo by bolo, keby... keby mi to všetko vyšlo v skromnejšom vydaní?

                Koniec koncov, tá dvadsaťapolcentimetrová dĺžka tvrdej záložky musí nevyhnutne spraviť svoje, rovnako ako nevkusný žltý pásik dávajúci na známosť ocenenie zbierky. Nebuďme vulgárni, bratia a sestry.

                Čo ma s tebou, dievča, spája okrem nudy? Keď som s tebou, aspoň čiastočne ma dokážeš odpútať od mojich sietí a ja sa nemusím toľko trápiť nad vlastnou povrchnosťou.

     

                Ozaj to nie je tak dávno, čo mi náhle zazvonil mobil, lebo mi volali z polície kvôli identifikácii mŕtvoly. Vravím mŕtvoly, lebo to už nebola ona.

                Určite ste to videli vo večerných správach miestnej televízie: na autostráde, v smere na letisko, sa zo zdanlivo nevinnej zákruty vyrútil naložený kamión na taxík idúci oproti. Podľa televíznej moderátorky zabránila väčšej tragédii iba náhoda. Okrem ťažko zraneného kamionistu a dvoch mŕtvych, ktorých smrť bola rýchlejšia ako uvedomenie si bolesti, nemala nehoda viac obetí. Požiarnikom trvalo takmer tri hodiny, kým sa im podarilo vyslobodiť dva na seba nalepené vraky z vnútra opusteného motorestu.

                „Sú to doklady vašej manželky?“ spýtal sa ma na komisariáte policajt s tupým pohľadom.

                Neboli natoľko vtipní, aby mi ukázali, čo ostalo z toho, čo bolo kedysi Carmeniným telom.

     

                Hoci rada jazdí, najradšej to má, keď som ja na nej. Bohužiaľ. Vrčí, pradie, vzdychá, hryzie ma a popri tom všetkom mi svojimi rozochvenými hlasivkami a vlhkým jazykom šepká do ucha smilné, smilnejšie a najsmilnejšie slovíčka, len nech neprestanem s tými prírazmi. Pridržiava sa môjho pásu, prechádza mi dlaňami po krku a temene. Toľko nehy, mačička, že najradšej by som do nej vošiel odzadu, keby jej vtedy tá moja tvrdá väzba nespôsobovala bolesť. Umenie bolí. Priveľmi dlhé umenie, ars langa, vita brevis, na to, aby som ju nalistoval od poslednej strany.

                Keď sa jej to blíži, začne mi bez milosti udierať päsťami do bedier, jej nohy sa nadvihnú vyššie a napnú do veľkého tlačeného V. Mám pocit, že prstami chodidiel sa už-už dotkne povaly. Som v nej hlboko ukrižovaný, som v agónii, no zrýchľujem... Jej broskyňový budík rozdelený vo dvoje ma už má v moci a tiká, tiká pre milostného lunatika. Teraz!!!

     

                Ráno mi povie: „Ach, ty môj Nabokov...“

                Naštvem sa. Idiotka; nie som Rus a nehovorím až tak dobre po anglicky.

                A vymyslite tomu všetkému banálnejší koniec.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013