Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Životopis autora

    Peter Holka sa narodil 22. augusta 1950 v Považskej Bystrici. Detstvo strávil v Púchove, neskôr v Čadci. Po maturite na strojníckej priemyslovke

    Peter Holka sa narodil 22. augusta 1950 v Považskej Bystrici. Detstvo strávil v Púchove, neskôr v Čadci. Po maturite na strojníckej priemyslovke prešiel rôznymi zamestnaniami, pracoval ako novinár vo viacerých redakciách a popri zamestnaní vyštudoval politológiu. V rokoch 1996 až 1999 bol šéfredaktorom Literárneho týždenníka. Od roku 1999 pôsobil ako spisovateľom v slobodnom povolaní, od roku 2001 ako redaktor v Literárnej redakcii Slovenského rozhlasu. V súčasnosti pracuje v redakcii Učiteľských novín. Žije v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Pre deti a mládež

    • Leto na furmanskom koni (1986)
    • Prekážkár v džínsach (1990)
    • Piráti z Marka Twaina (1992)
    • Normálny cvok (1993)

    Rozhlasová tvorba

    • Noc ešte trvá (1986)
    • Reťaz (1988)
    • Jazva (1989)
    • Srdcový túz (1990)
  • Charakteristika tvorby

    Peter Holka knižne debutoval v roku 1983 novelou Ústie riečok , v ktorej zachytil problémy okolo výstavby vodnej nádrže. Názory mladého

    Peter Holka knižne debutoval v roku 1983 novelou Ústie riečok, v ktorej zachytil problémy okolo výstavby vodnej nádrže. Názory mladého novinára a jeho priateľky konfrontoval s názormi starousadlíkov, ktorí sa museli vzdať svojich domovov. Základnou charakteristikou Holkovej prózy je hutné, neustále gradujúce rozprávačstvo, dynamická fabula a dejovo príťažlivý príbeh. Ako profesionálny novinár má zmysel pre skratku, charakteristický detail a znalosť mnohých atraktívnych prostredí. Jeho prvé knihy očarili najmä mládež, oslovili ju svojou úprimnosťou a nekonformným pohľadom na stretnutie otcov a synov s ich rozdielnymi hodnotovými systémami. Nasledujúca kniha noviel Škára (do trinástej komnaty) a najmä román Neha znamenajú kvalitatívny a tematický posun v Holkovej tvorbe. Sú to knihy o láske: hravej i tragickej, mileneckej i manželskej, hriešnej i posvätnej. Sú autentickým dokumentom o citovom i myšlienkovom vyzrievaní jednej generácie, pre ktorú bola erotika a ľudská intimita tabuizovanou témou. Otvorený, citlivý spôsob, akým Holka hovorí o láske v románe Neha (tragickom príbehu muža, ktorému pri autonehode zahynie žena a zostane sám so synom), vzbudil veľký kritický i čitateľský ohlas. Peter Holka ale ďalej buduje svoj svet príťažlivého príbehu. Svedčia o tom aj romány Nezabudnuteľná vôňa zrelej pšeniceSmrť, na ktorú sa čakalo. Časť svojej tvorby adresoval aj mládeži – často prezentovanej cez obrazy drsnej reality, v akej sa naša mládež pohybuje. Svoje príbehy autor neidealizuje, hovorí celkom na rovinu, s naturalistickou drsnosťou poukazuje na okolnosti a vlastnosti, ktoré často krivia charakter mladých ľudí, no súčasne jeho novely vyzývajú mladých ľudí, aby sa nevzdávali svojich skrytých túžob, seba samého a aby o ne bojovali (novely Prekážkár v džínsachNormálny cvok).

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Piráti z Marka Twaina (1992 po česky), Normálny cvok (1993 po česky), Prekážkár v džínsach (2009 úryvok z diela po anglicky a po

    Piráti z Marka Twaina (1992 po česky), Normálny cvok (1993 po česky), Prekážkár v džínsach (2009 úryvok z diela po anglicky a po taliansky)

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    BODACZ, Bohuš: Peter Holka: Láska prebýva na Kilimandžáre. (Recenzia). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 132, 2016, č. 1, s. 124. NAGY, Dado: Kneď

    BODACZ, Bohuš: Peter Holka: Láska prebýva na Kilimandžáre. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 1, s. 124.

    NAGY, Dado: Kneď kniha začne žiť vlastným životom. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 10. časť). In: Pravda, roč. XXV, 19. – 20. 9. 2015, č. 216, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Nočná mora – marketing. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 9. časť). In: Pravda, roč. XXV, 12. – 13. 9. 2015, č. 211, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Úspechom je aj jedna slušná veta za deň. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 5. časť). In: Pravda, roč. XXV, 8. – 9. 8. 2015, č. 183, s. 32 – 35.

    ŠAH: Pripomíname si v auguste. Peter Holka – 65. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 7– 8, s. 319 – 320.

    BODACZ, Bohuš: Recenzia: Peter Holka: Pokušenie. In: Slovenské pohľady, IV. + 129, 2013, č. 10, s. 115 – 117.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Peter Holka. In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2009.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    BODACZ, Bohuš: Nočný motýľ lásky. Peter Holka: Modrý anjel. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 2, s. 130 – 133.

    KOPČOVÁ, J.: Peter Holka: Modrý anjel. In: Knižná revue, 17, 2007, č. 21.

    SOUČKOVÁ, Marta: Čo zostalo z Bielych nocí. Peter Holka: Biele noci, čierne dni. (Recenzia). In: RAK, roč. XI., 2006, č. 12, s. 47 – 50.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    BODACZ, B.: Muž na sklonku dňa, chlapec na začiatku lásky. Peter Holka: Biele noci, čierne dni. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 9, s. 133 – 135.

    ŠAH: Peter Holka – 55. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 7 – 8, s. 318.

    ŠIMONOVÁ, B.: Peter Holka. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    TURAN, Andrijan: Láska láka prekliatie i požehnanie. Peter Holka: Prekliatie. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 119, 2003, č. 6, s. 117 – 118.

    BODACZ, Bohuš.: Korene z obidvoch strán. Peter Holka: Prekliatie. (Recenzia) In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 6, s. 115 – 117.

    KOPČA, M. – HOLKA, P.: Láska je cit, ktorý ma ustavične fascinuje (Rozhovor). In: Knižná revue, 13, 2003, č. 22.

    SLOBODNÍKOVÁ, K. – HOLKA, P.: Tomu, čo robím, aj verím, hoci často pochybujem (Rozhovor). In: Bibiana, 9, 2002, č. 1.

    BODACZ, Bohuš: Dych a vzdych muža a mora. Peter Holka: Výhľad zo zvonice. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 11, s. 103 – 106.

    Bodacz, Bohuš: Žalujem. Peter Holka: Smrť, na ktorú sa čakalo. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč.  IV. + 117, 2001, č. 3.

    FAITHOVÁ, Eva: Holkovčina, alebo, O tajomstvách, snoch, spomienkach a zmyselnosti (Peter Holka: Smrť, na ktorú sa čakalo). In: Knižná revue, roč. XI., 2001, č. 25 – 26, s. 5.

    KABOŠOVÁ, L.: Trpieť, ale dôstojne (Peter Holka: Smrť, na ktorú sa čakalo). In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 5.

    LENČO, J.: Verný milenec epickej pravdy (Peter Holka: Smrť, na ktorú sa čakalo). In: Slovenské národné noviny, 12 (16), 2001, č. 8.

    VLNKA, J.: Žaluďové eso (Peter Holka: Smrť, na ktorú sa čakalo). In: Slovenské pohľady, 4 + 117, 2001, č. 5.

    BODACZ, B.: Rozprávanie o rodinnej pamäti (Peter Holka: Nezabudnuteľná vôňa zrelej pšenice). In: Slovenské pohľady, 4 + 116, 2000, č. 2.

    GAJDOŠ, M.: Arogancia spravodlivosti (Peter Holka: Smrť, na ktorú sa čakalo). In: Literárny týždenník, 13, 2000, č. 46.

    SVETOŇ, Ľ.: Presahy umného gazdu (Peter Holka: Nezabudnuteľná vôňa zrelej pšenice). In: Slovenské pohľady, 4 + 116, 2000, č. 3.

    BORČIN, E.: Kereškýnske návraty (Peter Holka: Nezabudnuteľná vôňa zrelej pšenice). In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 47.

    FERKO, M.: Potešenie z interpretácie, rozpaky nad textom (Peter Holka: Sen o sne). In: Literika, 4, 1999, č. 1.

    KALISKÝ-HRONSKÝ, R.: Úprimnosť vlastnej kroniky (Peter Holka: Nezabudnuteľná vôňa zrelej pšenice). In: Dotyky, 11, 1999, č. 8.

    ONDRÁŠ, M.: Človek ako ľudská súradnica (Peter Holka: V košeli zo žihľavy). In: Knižná revue, 9, 1999, č. 19.

    SOUČKOVÁ, M.: O realite v sne a nesnovosti reality (Peter Holka: V košeli zo žihľavy). In: Romboid, 34, 1999, č. 6.

    SVETOŇ, Ľ.: Časové a nadčasové (Peter Holka: V košeli zo žihľavy). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 9.

    VLNKA, J.: Na úrodnom poli (Peter Holka: Nezabudnuteľná vôňa zrelej pšenice). In: Knižná revue, 9, 1999, č. 24.

    BODACZ, B.: Muž s pohľadom do zrkadla. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 1.

    BODACZ, B.: Nočná mora (Peter Holka: Svadobný sen). In: Literika, 3, 1998, č. 3.

    ČIERNA, M.: Sen o chlapskej nehe (Peter Holka: Sen o sne). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 44.

    FERKO, M.: Rekonštrukcia absurdnom (Peter Holka: Svadobný sen). In: Literika, 3, 1998, č. 3.

    HALVONÍK, A.: Z polosna (Peter Holka: Svadobný sen). In: Literika, 3, 1998, č. 3.

    LENČO, J.: Magické hlbočiny (Peter Holka: Sen o sne). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 44.

    MATEJOV, R.: Život tu, život tam (Peter Holka: Sen o sne). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 12.

    SLIACKY, O. – STANISLAVOVÁ, Z.: Kontúry slovenskej literatúry pre deti a mládež. Prešov: Náuka 1998.

    SVETOŇ, Ľ.: Pocit bolesti (Peter Holka: Sen o sne). In: Knižná revue, 8, 1998, č. 23.

    SVETOŇ, Ľ.: Rozprávač v obsedantnom kruhu (Peter Holka: Sen o sne). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 44.

    ŠIKULA, B. – BODACZ, B.: Skrytá galéria. Generačné portréty 2. Bratislava: NLC 1998.

    ŠIKULA, B.: Prízrak lásky. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 1.

    ŠIKULA, B.: So šatkou na očiach, so závojom na tvári (Peter Holka: Svadobný sen). In: Literika, 3, 1998, č. 3.

    CVIKOVÁ, J.: Tá „najnežnejšia“ téma (Peter Holka: Neha). In: RAK, 1, 1996, č. 4.

    ČÚZY, L.: Román o nádeji a trvaní (Peter Holka: Neha). In: Romboid, 31, 1996, č. 2.

    BODACZ, B.: Fenomén Holka (Peter Holka: Škára (do trinástej komnaty). In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 3.

    BODACZ, B. – HOLKA, P.: Akoby čas neexistoval (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 49.

    BODACZ, B.: Moja láska je mŕtva (Peter Holka: Neha). In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 49.

    MINÁČ, V. – PODRACKÁ, D.: Literárne hovory Vladimíra Mináča a Dany Podrackej 41 (Peter Holka). In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 49.

    MINÁR, P.: Otravná Neha (Peter Holka: Neha). In: Dotyky, 7, 1995, č. 9 – 10.

    MORAVČÍK, Š.: Láska ako zločin (Peter Holka: Škára (do trinástej komnaty). In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 3.

    ŠIKULA, B.: Bystrík Šikula číta Petra Holku. In: Romboid, 30, 1995, č. 6.

    ŠIKULA, B.: Päsťami, dlaňami, bruškami prstov... (Peter Holka: Neha). In: Knižná revue, 5, 1995, č. 22.

    BORČIN, E.: Život „akože“ (Peter Holka: Normálny cvok). In: Romboid, 29, 1994, č. 9.

    HALVONÍK, A.: Peter Holka: Škára (do trinástej komnaty). In: Knižná revue, 4, 1994, č. 20.

    MaARUŠIAK, O.: Láska, bože, láska (Peter Holka: Škára (do trinástej komnaty). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 110, 1994, č. 12.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Peter Holka: Normálny cvok. In: Bibiana, 2, 1994, č. 1.

    SULÍK, I.: Rafinovaná zručnosť (Peter Holka: Normálny cvok). In: Literárny týždenník, 7, 1994, č. 17.

    BISAHA, P.: Kamaráti z Marka Twaina (Peter Holka: Piráti z Marka Twaina). In: Knižná revue, 3, 1993, č. 4.

    HALVONÍK, A.: Peter Holka: Normálny cvok. In: Knižná revue, 3, 1993, č. 21.

    VILIKOVSKÁ, E.: Kto je tu vlastne cvok? (Peter Holka: Normálny cvok). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 109, 1993, č. 12.

    MIKUŠŤÁKOVÁ, A.: Pretekári v džínsach (Peter Holka: Prekážkár v džínsoch). In: Zlatý máj, 36, 1992, č. 1.

    BÍLIK, R.: Šport, láska a pár faciek (Peter Holka: Prekážkár v džínsoch). In: Kultúrny život, 24, 1990, č. 33.

    ŠIKULA, B.: Peter Holka: Prekážkár v džínsoch. In: Zlatý máj, 34, 1990, č. 7.

    HOCHEL, I.: Próza bez prísľubu (Peter Holka: Ústie riečok). In: Romboid, 19, 1984, č. 6.

    PLINTOVIČ, I.: Peter Holka: Ústie riečok. In: Slovenské pohľady, 100, 1984, č. 3.

    ANDRUŠKA, P.: Tri prózy z Mladej tvorby (Peter Holka: Ústie riečok). In: Nové slovo, 25, 1983, č. 48.

    HUDEC, I.: Nielen odvaha (Peter Holka: Ústie riečok). In: Nové slovo, 25, 1983, č. 35.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    V Holkových novelách sa prelína fantaskno s tvrdou realitou. Dokonca tak, že sú nerozlíšiteľné. Aj to nasvedčuje, že Holkove prózy sa

    V Holkových novelách sa prelína fantaskno s tvrdou realitou. Dokonca tak, že sú nerozlíšiteľné. Aj to nasvedčuje, že Holkove prózy sa nechcú kĺzať iba po realitách, nech by boli akokoľvek frapantné. Ide im najmä o postihnutie vecí, ktoré sú mimo dosah zmyslov a nepochybne tvoria s realitou nerozlučnú jednotu.

    Alexander Halvoník

    Spovede Petra Holku sú nekompromisné, neuvažuje sa tu ani o možnosti kompromisu, áno, sú trocha slobodovské, ale po Škáre (do trinástej komnaty) možno už Nehu považovať za spoveď rýdzo holkovskú.

    Vladimír Mináč

    Základy Holkovho románu Neha siahajú až k samým rozstrapkaným nervom citu, a na tých základoch stojí pútavé, pestré, čítavé, príťažlivé, potrebné, atraktívne, pre niekoho škandalózne či smutnokrásne, boľavé, ibaže povšimnutiahodné dielo.

    Bohuš Bodacz

    Holka ťaží z jednej témy, ktorú vyčerpáva najmä vnútorný život postáv. Jeho tvorba akoby postupovala po špirále: zmena je verným premietnutím predchádzajúceho, ale na inú úroveň. Citlivosť a subtílnosť tejto zmeny vnímame ako výnimočnú identifikáciu a zároveň koncíznosť autora.

    Radoslav Matejov

    Náš autor teda mocne trasie stromom zvykovej slovenskej morálky, sám ostávajúc v tieni onoho stromu. Veď jeho úlohou a zásluhou nie je posunúť hranice verejnej morálky, len skôr to, že ako ľadoborec rozráža stáročné predsudky o tom, čo smie a nesmie slovenské slovo, že ukazuje a dokazuje to staré a známe, zafixované aj v slovenskom úsloví: pre čistého je všetko čisté.

    Vladimír Mináč

    Holka zapôsobil nekonvenčne i vo výbere tém, a najmä ich myšlienkovom či literárnom uchopení. Stal sa práve tým prozaikom, ktorý chtiac-nechtiac rozbíja mýty o spisovateľskej výlučnosti: svoje texty oslobodzuje od pseudolyrizmu či pseudofilozofovania a namiesto týchto tradicionalistických rekvizít ponúka otvorenú a priamu literárnu výpoveď, otvorene a priamo atakujúcu žeravé skutočnosti našich dní.

    Alexander Halvoník

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Druhá cena vydavateľstva Smena za knihu Ústie riečok (1983) Prémia Slovenského literárneho fondu za knihu V košeli zo žihľavy (1992)

    Druhá cena vydavateľstva Smena za knihu Ústie riečok (1983)

    Prémia Slovenského literárneho fondu za knihu V košeli zo žihľavy (1992)

    Cena Spolku slovenských spisovateľov za knihu Normálny cvok (1993)

    Cena Všeobecnej úverovej banky za najlepšiu prózu roka za knihu Škára (do trinástej komnaty) (1994)

    Cena detskej radosti – Zlatý dukát mesta Košice za knihu Prekážkár v džínsach (1990)

    Cena Spolku slovenských spisovateľov za knihu Piráti z Marka Twaina (1992)

    Pocta Pavla Dobšinského (1996)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    ÚSTIE RIEČOK (úryvok)      Stojí pri obloku a bezmyšlienkovito si hladká riedko zarastenú hruď. Spoza

    ÚSTIE RIEČOK (úryvok)

         Stojí pri obloku a bezmyšlienkovito si hladká riedko zarastenú hruď. Spoza náprotivného paneláka sa vyškriabe slnko. Jeho lúče prenikajú cez sklo, pohládzajú ho po tvári, vnikajú mu do tela. To teplo ho upokojuje. Vyvoláva v ňom pocit niečoho nedefinovateľného, niečoho, čo sa už kedysi dávno odohralo. Ivanovi Vŕbovi je z toho príjemne.

         Pekné ráno umocňovala predstava štrnásťdňovej dovolenky. Štrnásť dní ničnerobenia, štrnásť dní leňošenia. Otvoril dokorán oblok. Hoci ho striasol chlad septembrového rána, vyzliekol si pyžamu a vliezol pod sprchu.

         Keď sa vrátil do izby, dlho sa trel frotírovým uterákom a znepokojene si uvedomoval mierne vystupujúce brucho a usadeniny tuku na bokoch. S pivom si musím dať pokoj, pomyslel si. Aspoň na štrnásť dní.

         Štrnásť dní! V tej chvíli si veľmi nevhodne, lebo bol nahý, spomenul na šéfredaktora.

         – Nech ťa berie čert, Ivan! – povedal mu v piatok dobrácky a potom podpísal predložený dovolenkový lístok. – Ostaň si teda na dovolenke celých štrnásť dní. Jedno mi však ešte musíš urobiť. Miro vypadol, zober za neho v nedeľu službu. Platí?

         Pravdaže platí. Bodaj by neplatilo. Pôvodne chcel síce z Bratislavy vypadnúť už v piatok večer, ale šéfredaktorova vôľa je ako neodvolateľný rozkaz. Aspoň pre človeka, akým je Ivan Vŕba, pre človeka poddajného a tvárneho ako modelárska hlina.

         Bol rád, že mu šéfredaktor konečne podpísal dovolenku. Celé horúce i daždivé leto sa naháňal po poliach za kombajnistami, hľadal žiarivé príklady iniciatívy a forsíroval ich čitateľom v nezaujímavých článkoch. Hlavne aby sa cez uhorkovú sezónu zalátali Noviny. Počas celozávodných dovoleniek blúdil mŕtvymi fabrikami a písal o úsilí údržbárskych. kolektívov, ktoré si predsavzali, že za krátkych štrnásť dní dajú do generálky všetky rozhodujúce jednoúčelové stroje, všetky výkonné zariadenia. Metóda pozitívneho príkladu je od istého konkrétneho času jediná, ktorú ich šéfredaktor uznáva. Nedostatky v zásobovaní náhradnými súčiastkami a občerstvujúcimi nápojmi pre žencov, škrípajúca organizácia práce na poliach či pri presunoch kombajnov ho absolútne nezaujímajú. Preto nezaujímajú ani Ivana Vŕbu, jediného slobodného redaktora ekonomického oddelenia denníka Noviny. To mu dáva punc dievčaťa pre všetko. Pravdaže, rodina je prvoradá, rodina je posvätná.

         Zalial si kávu, zapálil spartu a rozmýšľal, či na niečo nezabudol. Upokojil sa. Synovci budú od radosti výskať. Pre Doda má autodráhu, pre Miťa sanitku s diaľkovým ovládaním. Sestru poteší indickou hodvábnou šatkou, švagra, fanatického filatelistu a fotoamatéra, objemným albumom na známky a importovaným fotomateriálom, ktorý vyžobral od redakčného fotoreportéra Jančiho.

         Pri pomyslení, že ich ešte dnes navštívi, sa zamračil. Vyobjímame sa, sestra si poplače, so švagrom si dáme slivovicu, chlapci za hodinu hračky rozbijú... Potom pôjdem do hotela. Budú ma prehovárať, aby som ostal, miesta majú dosť, načo daromne vyhadzovať peniaze, ale napokon budú radi, že vypadnem. Najrozumnejšie by bolo navštíviť ich až posledný deň.

         Medzi dvermi sa zvrtol, predsa na niečo zabudol. Z police nad posteľou vytiahol Hrabala, Kerouaca a Mináča. Čudná kombinácia, no Ivan si jakživ v literatúre nevyberal. Čítal, čo mu prišlo pod ruku, a práve týchto troch autorov si obľúbil. Nerozhodne pozeral na Tolstého román-rieku. Vojnu a mier čítal ešte ako študent. Neraz sa chcel do nej opäť pustiť, no zdalo sa mu, že na to treba veľa času. Žeby teraz?

         Zazvonil telefón. S nechuťou k nemu podišiel, zdvihol slúchadlo.

         – ... nevieš, ako som rada, že som ťa ešte zastihla doma. Si zlý! Zlý, zlý, zlý! A protivný! Mal si sa včera zastaviť. Prečo si neprišiel?! Čakala som, aj som ti telefonovala, ale nebolo ťa doma. Zlatko, počúvaš ma?

         – Počúvam.

         Odtiahol slúchadlo od ucha, vyčítavo naň pozrel. Akoby bolo ono na vine. Márnosť, keby takto rozprávala nejaká husička! Ale štyridsaťpäťročná kolegyňa?

         Ani sám nevie, ako sa do toho vzťahu zamotal. Prišlo to samo od seba, podobne ako všetko, s čím Vŕba zápasí. Boli spolu na služobnej ceste. Tri dni. Vilma sa vtedy liečila zo žiaľu po rozvode. Alkoholom. No a on jej pri tom pomáhal. Usiloval sa ju vypočuť, upokojiť. Predsa nič nie je stratené! Život je krásny, Vilmuška, len si ho uchmatni. Ráno sa zobudil v jej posteli.

         Vrátili sa ako milenci, čo nebolo v redakcii nič nové. Azda každý a každá mali za sebou nejakú aféru. Ale predsa, reči sa šírili, kolegyne výdatne skloňovali ich mená, kolegovia trúsili oplzlosti. Ba šéfredaktor pozval Ivana aj na priateľský rozhovor. Pri poháriku vodky mu pripomenul, že Vilmuška je predsa o desať rokov staršia, je citlivá, aby ju nechal, kým je čas. Vilmuška má dcérku, myslel si na to, Ivan?

         Nemyslel. Hlavu mal pomútenú alkoholom. Navyše, Vilma napriek svojmu veku vyzerala dobre. Keď Ivan vytriezvel, nebol jej schopný povedať, aby prepáčila, aby ho pustila z hlavy. Nechcel ju začerstva opäť raniť a postupne si zvykol.

         Zvykol si dva razy do týždňa večerať s Vilmou v Poľovníckej a potom jej zohrievať francúzsku posteľ. Zvykol si aj na otázky Vilminej dcéry Kláriky:

         – Ujo Ivan, budete u nás aj spať? A viete, že tu bol včera ocko?

         – Ivanko, prečo si neprišiel? – nástojčivo sa ozvalo zo slúchadla. – Klárika nebola doma. Zaviedla som ju k starej mame. Mohli sme sa rozlúčiť, Ivan...

         – Prepáč, Vilma. Pochop, bol som veľmi unavený. V tlačiarni to zasa nešlo. Áno, ako vždy, Chreno mal v hlave a zle predpísal fotografiu na jednotku... Áno, boli sme po fotografistku doma. Navyše haprovala rotačka. Tri razy sa im roztrhol papier. No blázinec.

         – Teraz sa nemôžeš zastaviť, Ivko?

         Hlas znežnel. Akoby zvlhol, Ivan to na uchu priam pocítil.

         – Mám nadnes podpísaný cesťák, odložím to. Ivanko, Klárika je v škole...

         Nastalo trápne ticho. Na druhom konci drôtu čakala Vilma. S odchýlenými perami a s privretými viečkami, ktoré zahaľovali jej zelenkasté oči. Ivan si ju predstavil v zelenom župane a v hnedých papučkách.

         – Si tam?

         – Hej. Rozmýšľam, ako to zariadiť.

         – Si zlatý. Vedela som, že prídeš.

         – Vieš, telefonoval som sestre do Tatier, že popoludní určite prídem. A práve som vstal. Nemám ešte zbalené veci, je to kus cesty a musím sa ešte zastaviť v Žiline. Sú tam nejaké ťahanice so zlepšovateľmi. Mám odtiaľ hŕbu listov.

         – Pošli sestre telegram, že prídeš zajtra.

         Opäť ticho. Vilma čakala na odpoveď, domáhala sa svojich práv. Ivan si v duchu nadával do idiotov, že neodpojil telefón.

         – Vilma, nehnevaj sa, ale musím. Celý rok som nebol u sestry. Predsa vieš, že mám len ju. Ukážem sa hneď, ako prídem. Dva týždne utečú, ani sa nenazdáš. Potom to oslávime. Počúvaš ma?

        Položila.

        Uľavilo sa mu. Pochopila. O dva týždne z nej zlosť vyprchá. Keby aj nie, tento vzťah ho už unavuje. Zlostí sa sám na seba, že jej nepovie pravdu, že jej klame. Dosiaľ si nezvykol systematicky klamať okolie, hoci vie, že je to pohodlnejšie a v mnohých prípadoch aj prospešnejšie.

         Až za Sencom, keď zastavil stopárovi vo vyšúchaných džínsach, si uvedomil, že skutočne ide smerom na Žilinu. Nevdojak uveril svojmu klamstvu, ktoré ho zachraňovalo pred Vilminým náručím. Naplánoval si, že pôjde na Nitru, Zvolen, odkiaľ vedie krásna cesta, plná zákrut, stúpaní a klesaní, cez Brezno, Pohorelú a Vernár.

         – Na Žilinu? – spýtal sa kučeravý stopár.

         Sadol si na zadné sedadlo. Vŕba vozieva so sebou magnetofón. Pri návratoch zo služobných ciest prehráva získané materiály a počúva starých Beatles.

         – Je to senzačné, je to príma. Krásne sa začína dnešný deň. Čo krásne, nádherne! – sype vetu za vetou. – Prvý raz kývnem, a hneď sa veziem. Neuveriteľné!

         Vari dvadsaťročný mladík priam chrlí slová. Srší z neho radosť. Ivan mu závidí tú ohromnú vitalitu, chuť do života. Závidí mu, že sa vie tešiť z takej maličkosti, ako je prvý stop dňa. Je rád, že stopára zobral, že mu zastavil, že v tom zmätku, čo ho zachvátil po odchode z bytu, si poplietol smer cesty.

         O chvíľu je mladík roztrpčený, lebo šoféri ignorujú chlapcov, zastavujú zväčša dievčatám.

         – Pritom sú tie šumienky neférové, – hovorí, – absolútne neberú ohľad na stopársku etiku, ktorá jasne vraví, že si treba stať až na poslednú parketu. Ale ony! Jednoducho si prídu a stopujú hneď na začiatku výpadovky, hoci je tam pred nimi spústa národa. Katastrofa! Dúfam, že vy šumienky neberiete.

         Ivan ho počúva a spomína na tie letá, keď na výpadovkách nechýbala ani jeho ruka. Aj on sa zlostil na šoférov, čo zastavovali výlučne nežnému pohlaviu. Aj on čakával celé hodiny v prachu a smrade výfukových plynov. Vtedy mu to neprekážalo. Vtedy mu takmer nič neprekážalo. Mal odvahu a chuť do života. Nič nebolo nemožné. S niekoľkými korunami vo vrecku sa pustil krížom cez Slovensko. Nepotreboval nocľah, teplú stravu, na kávu ani nepomyslel.

         Zrazu pochopil, že mladosť je ďaleko. Tak ďaleko, že sa mu zdá mŕtva, akoby ju ani nebol prežil on, ale niekto iný.

         – Poznám, – odvetil.

         – Áno? – čuduje sa stopár, akoby mal Ivan auto odjakživa, akoby nikdy nemal sedemnásť či dvadsať. Pocítil potrebu presvedčiť tohto mládenca. Čosi sa v ňom vzbúrilo, chcel sa mu aspoň na chvíľu podobať.

         – Aj ja som kedysi blúdil stopom. Doma aj v zahraničí. Preto beriem stopárov. Zväčša. Vtedy sme dávali šoférom za odvezenie kupóny.

         – Aké kupóny?

         Vysvetlil mu, že pred rokmi mládežníci organizovali aj autostop. Šoférov, čo mali najviac kupónov, vložili do osudia a jednému z nich vylosovali auto. Stopárovi sa to páči. Hovorí:

         – To bolo príma. Šoféri mali aspoň nejakú motiváciu. Ale dnes ich skôr od stopárov odrádzajú. Strašia násilníkmi, zlodejmi, ba aj vrahmi. Ani šumienky to nemajú až také jednoduché. Vraj sa vyskytli prípady, keď predstierali znásilnenie a šoférov vydierali. Mali z toho vytriasačky. Háčik je aj v tom, keď napríklad havarujete a zraníte stopára. Vraj mu treba platiť. Je ta tak?

         – Neviem. Myslím, že na to máme poisťovňu. A s tou falošnou osvetou sa to aj v našej redakcii niekedy preháňa.

         – Novinár?

         – Áno.

         Na ceste šušťalo opadané lístie. Krútilo sa, poskakovalo, vietor ha dvíhal a lepil na predné sklo. Niekoľko zažltnutých topoľových listov s tmavými škvrnami sa zachytilo za stieračmi ako parkovacie lístky.

         Zastavili sa v motoreste na raňajky. Vlado, kučeravý stopár, ktorý Ivanovi prinavrátil dni mladosti, jesť nechcel. Vraj načo, jedol zavčas ráno, keď spred nejakej mliekarne zabral pár chrumkavých rožkov.

         – Kam máte namierené? – spýtal sa Ivan Vŕba.

         Vlado pokrčil plecami a odvetil:

         – Vlastne mi je to, jedno. Kam ma kto zavezie.

         – To nemáte nijaký cieľ?

         – Je to predsa jedno. Len aby som bol v pohybe, aby som, s prepáčením, neprdel do stoličky, aby som cez prázdniny nesedel doma. Toho si na fakulte užijem dosť. Veľmi rád sa takto bezcieľne túlam.

         – Ale človek by mal mať vždy nejaký cieľ, – zafilozofoval Ivan.

         Vlado hodil rukou. Má za sebou dva roky jadrovej fyziky v Prahe. Na budúceho vedca veľmi nevyzerá, no vzhľad neraz klame. Škola sa mu začína v októbri, v auguste na brigáde zarobil nejaké groše, teraz ich užíva.

         Vyšli do dažďa. Za Piešťanmi stopuje do nitky premočená dievčina. Opustená, akoby na ňu zabudol celý svet.

         – Zoberieme ju?

         – Ako chcete, je to vaše fáro. Ale ja by som ju v takomto nečase zobral aj napriek tomu, že je to šumienka.

         Prisadla si k Vladovi. Z nosa jej odkvapkávali dažďové kvapky. Roztriasala si dlhé vlasy, ktoré jej siahali poniže chrbta. Vlado si ju bezočivo prezeral.

         – To nemáš nejaký pršák? – spýtal sa vyzývavo. – Alebo nejakú vetrovku s kapucňou?

         – Starala by som sa o seba, – odvetila. – Tebe ho mamička istotne nezabudla zabaliť. A k tomu teplé spodky a aspoň dvadsať mastných rezňov, aby si jej nedajbože neschudol.

         – Och áno, a navyše mi moja láskavá mamička zakázala stýkať sa s podobnými šumienkami, ako si ty, pretože by som sa mohol pokaziť či padnúť do nešťastia.

         Ivanovi sa to zdalo prisilné, ale nechal ich. Nech si merajú sily. Zavše pozrel do spätného zrkadla, v ktorom sa odrážala jej pokojná a súmerná tvár. Dominovali na nej pekné modré oči.

         Ešte chvíľu sa s Vladom prekárali. Zrazu sa zmenila a prosebne povedala:

         – Naozaj ma už unavuješ. Daj na chvíľu pokoj. A vraj ženy sú roztárané klebetnice...

         Zmĺkli. Ivan zapol magnetofón. Ozval sa z neho sýty hlas kombajnistu z Dunajskej Stredy. Rýchlo vymenil pásku. Beatles – štyri hlasy, ktoré si podmanili celý svet. Ivana nevynímajúc.

         Tí dvaja vzadu viedli tichú vojnu. Prehrá ju ten, kto začne skôr rozprávať. Takéto situácie sú Ivanovi dôverne známe. Neraz takto sedáva aj on s Vilmou. Obom sa chce rozprávať, ale mlčia. Mlčanie zväčša pretrhne on. Začne hovoriť o večnej téme. O ich spoločných pracovných problémoch. Vilma sa ihneď pridá. Vedno si ťažkajú na nedostatok času. Opäť a opäť hľadajú a spochybňujú zmysel svojho úsilia. Vilma si však život bez denníka nevie predstaviť. No chcela by písať lepšie, účinnejšie. Chcela by každým článkom pomáhať ľudstvu. Neveľmi sa jej to darí. Jej články sú si podobné, sú fádne a neživé. Keď zavše trafí, naplní ju to novou silou, novým odhodlaním. Na hádku rýchlo zabúdajú. Len niekde vnútri človeka sa usadí niečo nedoriešené, odložené, niečo, čo potrebuje aspoň strohé vysvetlenie: Bolo to trápne, prepáč.

         Takýchto nedopovedaných a nedoriešených konfliktov a konfliktíkov sa v Ivanovi nazbieralo priveľa. Nielen s Vilmou. Nahovára si, že v denníku nie je kedy vysvetľovať. Pravda je taká, že radšej vysedáva s kolegami pri pive či borovičke a tárajú o ničom. Nie sú k sebe v redakcii úprimní. Mal by som však začať od seba, povedal si.

         Redakcia, redakcia a opäť redakcia. Ivan je ňou naskrze presiaknutý. A to chcel cez dovolenku na všetko zabudnúť. Chcel všetko, čo súvisí s Novinami, nechať vo svojom byte. Nedá sa to. Nie je to ako s výmenou bielizne.

         Nepostrehol, ktorý z jeho pasažierov prehral tichú vojnu. Tíško sa zhovárajú, dôverne sa oslovujú Vlado a Viera. Ona mu rozpráva o ne­jakej dedine, ktorú onedlho zaplaví voda priehrady. V tej dedine žije jej starý otec. Volá ho deduško. Ide k nemu, lebo deduško je sám. Úplne sám. Jeho rovesníci sú už pod zemou alebo sa odsťahovali s deťmi. Dedina vymiera. Je zo dňa na deň mŕtvejšia. Nič sa v nej nerobí. Domy sú opustené a rozpadávajú sa. Viera hovorí, že je svinstvo, keď dosiaľ nezaplatili dedinčanom za domy, pretože mnohí sa odsťahovali pred tromi aj štyrmi rokmi. Ich chalupy pustnú a rapídne tým strácajú na cene.

         Ivan Vŕba spozornel.

         – Rád by som sa ta pozrel. Môžem ísť s tebou? – ponúkol sa Vlado.

         Pravdaže, deduško sa poteší.

         Mohol by som sa s ňou vybrať aj ja, pomyslel si Vŕba. Mám dovolenku, mám čas. Ale nie, kašlať na robotu. Potrebujem vypnúť. Môžem sa ta pozrieť po dovolenke. Pravda, ak mi šerif podpíše cesťák.

         – Prepáčte, trochu som vás počúval. Ako sa volá tá dedina?

         – Riečky. Je to strašné, pravda?!

         – Neviem.

         – Bola to najkrajšia dedina na svete, – riekla Viera. Po chvíli doložila: – Bola. Dnes má väčšina domov zadebnené okná...

         Najkrajšia dedina na svete! Znie to ako nevydarený vtip, pomyslel si. Tých najkrajších dedín na svete je...

         – Akiste si myslíte, že preháňam, – pretrhla mu Viera myšlienky. – Najkrajšia dedina na svete, veď to hovorí každý o tej svojej. Ale nie je to tak. Riečky sú... ako by som to... Jednoducho majú peknú polohu aj dnes, to je prirodzené. Príroda ostala, doteraz sa veľmi nemohla zmeniť, ale odišli ľudia. Krásni ľudia, čo robili Riečky Riečkami. Predsa ľudia robia veci aj dediny krásnymi, nie? No a tí odišli. Neviem, či mi rozumiete.

         Naklonila sa k nemu. Na zátylku zacítil jej dych a v nozdrách vôňu po daždi a po lese.

         – Od detstva som v Riečkach trávila celé letá. Kým som nechodila do školy, bola som u deduška takmer celý rok. Viete, Riečky žijú, či vlastne žili tak nejako inak. Družne. Áno, družne, to je ono. Keď mal niekto svadbu, stretla sa skoro celá dedina. Už týždeň pred veselicou znášali ľudia do domu nevesty všelijaké maškrty. Celé kopce vajec, zákuskov, kureniec, ba aj cukor a múku. Chlapi zas pálenku. Chápete, v čom to bolo?

         Na chvíľu sa zamyslela. Hľadala ďalšie slová, ktorými by agitovala za milovanú dedinu. Pokračovala:

         – Odrazu je všetko fuč. Nejaká mizerná priehrada všetko razom zničí. Popretŕha všetky tie krásne vzťahy a zväzky. Ľudia sa rozpŕchli po celej republike. Stratili sa jeden druhému. Rodiny sa rozsypali... Mnohí odišli aj do Čiech. A ja som tam bola, keď odchádzali. Neplakali, ale v očiach mali niečo hrozné. Šadibolovci podpálili svoju chalupu... Toľko v nej prežili! Pozerali, ako horí. Až keď tam ostali len čierne dymiace trámy a kopa popola, odišli. Tí ľudia sa už nikdy nestretnú.

         – Myslím, že vás chápem. Ale neidealizujete si Riečanov?

         – Nie! – odsekla. – Ja ich poznám.

         – Viete, koľko dedín muselo ustúpiť Liptovskej Mare? Alebo trebárs na Orave?

         Vŕba si to neuvedomuje, ale argumentuje ako sprosták. Čo tam po Liptove, čo tam po Orave. Rodná dedina je zakaždým len jedna.

         – Vy ste ma vôbec nepochopili! Tu nejde len o to, že ich dedinu zaplaví voda, hoci ide aj o to. Ale keď už spoločnosť Riečky potrebuje, keď sa nemôže bez nich zaobísť, mala by sa o Riečanov postarať. To je fakt. Dúfam, že ho nemienite poprieť. Dosiaľ im nezaplatili za domy! Kde majú žiť? Za čo si majú vybudovať nové? Celý život prežili v tých vrchoch!

         – Máte pravdu, – prisviedčal. – Je to nesporne krivda a treba ju čím skôr napraviť. Chyba však nie je v spoločnosti, ale v nejakom jednotlivcovi či jednotlivcoch, čo si nesplnili povinnosti. Takto nemô­žete zovšeobecňovať.

         – Čoby som nemohla!

         – Napíšte o tom, – ozval sa Vlado. – Veď ste spomínali, že ste novinár. Možno to pomôže.

         – Noviny nie sú všemocné. A ak ma pamäť neklame, hovoril som aj o tom, že som práve dnes začal dovolenkovať.

         – Och áno, pán novinár je na zaslúženom odpočinku! – sekla Viera a doložila: – Potrebuje načerpať nové sily, aby mu vystačili na všelijaké táraniny!

         Ivana nevyviedla z miery. V duchu sa zasmial nad jej zápalom a hnevom. Ani nevedela, že vyslovila kus pravdy. Odvetil:

         – Prešli, ako sama hovoríte, štyri či koľko rokov. Vari to ešte nejaký piatok počká, kým prídem do Riečok. A naozaj si nemyslite, že noviny robia zázraky, že ihneď vyriešia problémy tej dediny.

         – Zastavte! – rozkázala. – Nemôžem vás ani cítiť! Nechcem, aby ste mi preukazovali láskavosť, máte predsa dovolenku!

         Zľahka pritlačil brzdový pedál, aby ju vyľakal. Bol presvedčený, že do takého dažďa nevystúpi. Obzrel sa.

         – Po dovolenke sa v Riečkach určite ukážem. Samého ma to zaujíma, – povedal a stlačil plynový pedál. – Mám v Tatrách objednaný hotel.

         – Zastavte!

         Je lejak. Ak vystúpi, v okamihu bude premočená až na kožu. No mladosť neuznáva kompromisy. Vystúpila a ironicky riekla:

         – Ďakujem vám!

         – Bež za ňou, – povedal Vladovi. – Priveď ju naspäť.

         Vladovi sa do dažďa veľmi nechcelo, ale vystúpil. Vieru sa mu nepodarilo presvedčiť.

     

    NORMÁLNY CVOK (úryvok)

         Ak chcete čítať môj neslávny príbeh, tak vás musím hneď skraja vystríhať – som normálny cvok. Alebo pako. Alebo kretén. Môžete si vybrať. Takže sa netvárim ako nejaký napudrovaný intelektuál, čo sa neprestajne vznáša od presily úžasne vzletných a vznešených myšlienok a ktorý má papier iba na to, aby ich naň ukladal. To veru nie. Myslite si o mne, čo chcete, uisťujem vás, že sa z toho nepoondiem. Veď sa nepoznáme, takže si môžeme byť ukradnutí. Ja vám a vy mne.

         Keď sa to tak zoberie, ukradnutí môže byť každý každému. A s najväčšou pravdepodobnosťou aj je.

         To sa len vychoši v tejto pakárni tvária, že im na nás bohvieako záleží. Akože na chalanoch tohto výchovného ústavu pre mládež, ako sa mu z nepochopiteľných dôvodov honosne hovorí. Ale je to iba pakáreň. Potvrdí to každý šrac, ktorý tu pobudol čo len deň.

         A ešte naši, tí sa tiež tvária, že bezo mňa by pre nich nesvietilo slnko. Môjtysvete, ale keď je to tak, prečo súhlasili, aby ich jediného syna zašili do tohto starého zámku?!

         Ani neviem, prečo tieto sprostosti píšem. Vlastne viem, náš psychoš, teda psychológ, je písaním posadnutý. Núti ma, aby som o sebe čmáral všelijaké idiotiny, lebo vraj nie som typ vhodný na verbálnu komunikáciu. Akože sa s ním nedokážem o ničom normálne porozprávať. Tak grckám na papier sprostosti, nech má chlapec radosť. Psychoš tie písačky žerie a núti ma, aby som aj ďalej o všetkom písal. Napokon som si privykol z času na čas niečo načarbať, ba robím to celkom rád. Aspoň mi v base, teda v izolácii, kde ma po každom úteku zašijú, nejako ujde čas. Veď hovorím, že som cvok. Aj psychoš je cvok. V tejto pakárni scvokatie každý.

         Ale ja som bol, tuším, normálny cvok ešte predtým, než som sa sem dostal. Inak by som si nemyslel, že sexovanie je vecou akože lásky, že rozdať si to môžem iba so šumienkou, ktorú akože milujem. Pravdaže, vedel som, že aj bez toho je to možné, no v takom prípade sa našinec akurát vyprázdni, ale mal by sa pri tom aj nejako naplniť. Alebo nie?

         Takéto streštenosti mi hrkocú v hlave namiesto toho, aby som sa udatne zamýšľal nad životom, ako to chce vychoš. Ale nad akým životom sa tu dá zamýšľať?! Predsa my tu nežijeme, my nie sme ľudia, ale akési stroje z mäsa a kostí, ktoré sú od rozdrapenia očí až do ich zatvorenia ustavične bodované. Body sú za všetko. Za poriadok na cimrách, za správanie, za učenie, za prácu v dielňach, za záujmovú aktivitu... Niekedy sa mi zdá, že aj za kvalitu stolice. Kto nemá dostatok bodov, nedostane sa na vychádzku, tobôž na víkendový opušťák. A tak sa tu dá myslieť len na to, ako je vonku. Ako to bolo, kým ma zašili, ako to bude, keď zasa zdrhnem.

         Teraz tvrdnem v base, ležím na deke rozprestretej na parketách. Deka je jediným zariadením izolačky, teda vlastne cely. Na noc mi sem hodia matrac, tou jedinou dekou sa prikryjem a drkocem až do rána zubami, lebo v noci tu nekúria a na sebe mám iba červené montérky. To za trest. Aj hlavu mám holú za trest. Po úteku každého vykosia dohola. A nastoknú do červených montérok, aby všetci videli, keď po týždni vylezie z basy, že je v treste. Tie montérky mi môžu byť ukradnuté, ale vlasy... to by nemali robiť. Nemajú na to právo! Aj som to riaditeľovi povedal.

         – A ty máš právo utekať?

         – Pravdaže mám! – nedal som sa. – Keby som tu nebol zašitý, neutekal by som!

         – To je zvrátená logika! Ale ty zašitý si a tvojou povinnosťou je dodržiavať ústavný poriadok.

         S tým cvokom je zbytočné strácať čas, aj tak melie ustavične to isté. Ústavný poriadok je písmo najsvätejšie, potom dlho, dlho nič a nasleduje naša budúcnosť, ktorá riaditeľovi nedá pokojne spávať. Aspoň sa tak tvári. Ale keď sa to tak zoberie, môžeme mu byť ukradnutí. Nieže môžeme, ale aj sme.

         Možno je to šibnuté, ale ja mám izolačku čiže basu celkom rád. Basa je jediné miesto v pakárni, kde je našinec dlhšie ako päť minút naozaj sám. Úplne sám. Neviem, čím to je, ale prvý deň v base zakaždým celý prespím. Padne na mňa akási ochabnutosť a slabosť, zvalím sa na chrbát a spím. Keď nespím, aspoň podriemkavam a marí sa mi, že som vonku, že som vonku s kamošmi. A s Dorou. S Dorou?!

         Môjtysvete, s Dorou už nikdy nie... budem si musieť na to zvyknúť.

         Keď sa vychrápem do sýtosti, myslím na to, čo sa stalo. A prečo to prasklo, aby som pri ďalšom úteku nezopakoval staré chyby. Inak som fakt nemožný – štyri razy som zdrhol, štyri razy ma zašili. Viackrát som zdrhnúť nemohol, lebo viackrát som nebol vonku zo zámku. Po úteku je totiž týždeň basa, mesiac červené montérky a tri mesiace zarazené všetky vychádzky.

         Doteraz som tu fakt nemyslel na nič inšie, len ako zdrhnúť. Na čo budem myslieť teraz? Má význam utekať, keď Dora... keď na mňa nečaká?

     

    SMRŤ, NA KTORÚ SA ČAKALO (úryvok)

         V čase, keď bola Fialka v Mníchove a potom opäť v Paríži, pretože odvahu na návrat domov nazbierala až začiatkom jesene, som každé dopoludnie písal a po obede chodieval na dlhé prechádzky do Malých Karpát, zväčša iba na Kamzík či na Železnú studienku, kde som sa naverímboha zrážal po listnatých lesoch a uvažoval o pripravovanej zbierke poviedok, ktorej dominantnou témou bola láska a jej premeny: mala to byť knižka najmä o láske manželskej, vlastne o možných etapách takéhoto spolužitia, ktoré sa postupne mení, chladne, chradne a zvetráva, až sa rozpadne ako hrad z piesku; no aj o láske mladíckej a otcovskej, o prudkých vášňach, snoch, túžbach a nádejach, čo sprevádzajú i zrelého a starnúceho muža, vytrvalo poľujúceho na lásku, lebo vie, že každý deň bez nej sa mení na večnosť i márnosť zároveň; mali to byť poviedky aj o ľudských slabostiach, hlúpych náhodách, nevere i o bolestnej zrade; chcel som aspoň sčasti poodhaliť intímne vzťahy medzi partnermi, akoby som nazeral cez škáru v dverách, vedúcich do zakázanej komnaty.

         Rozpomínal som sa pritom, ako inak, aj na svoju životnú skúsenosť, veď aj Borges napísal, že každý sa raz nájde vo svojich spomienkach, až sa mi jedného dňa v mysli vynorila Zina, akoby sa vyvliekla spoza mliečne sfarbeného blanitého závoja pevne obaľujúceho a ochraňujúceho pekné spomienky, zažiarila prudko ako jarné slnko a celého ma presvetlila; odvtedy som ju veľmi túžil stretnúť alebo aspoň si osviežiť črty jej tváre: drobnokresbu obočia, očí a ich farebné odtienky, tvar pier, ktoré som toľko bozkával, modiglianiovskú líniu hrdla, kontúry nosa, brady, líc a uší ukrytých pod pieskovými vlasmi. Prehľadal som všetky škatule s fotografiami, no jej tvár som nikde nenašiel, hoci som bol skalopevne presvedčený, že ju niekde musím mať; napokon som u rodičov našiel čiernobielu snímku zo stužkovej slávnosti: sedím v novučičkom obleku, na ktorý som si zarobil cez prázdniny, keď som od prvého do posledného augusta brigádoval v novinovom stánku a Čadčanom, vyľakaným hrmotom ruských tankov, čo sa valili od Ostravy do Žiliny, predával okrem tlače s Dubčekovými a Svobodovými portrétmi aj celé balíky zápaliek, tabaku a všetkých možných cigariet, až kým som dokonale nevyplienil sklad, takže sedím v tom parádnom obleku vedľa Ziny za dosť striedmo prestretým stolom a šťastne sa usmievam, Zina má prehodenú pravú nohu cez ľavú a bledé minišaty jej odhaľujú kolená a pekné stehná, no tvár jej prekrýva hnedostrieborný fľak, fotograf snímku zrejme nedostatočne ustálil alebo zle vypral, alebo oboje dovedna, Zinina tvár je nerozoznateľná, akoby sa ukrývala za nepreniknuteľnou maskou. Zarazilo ma, že rovnaký kaz sa objavil aj na druhej fotografii, kde ležíme vedľa seba v tráve pri Štefánikovej mohyle na Bradle: všade tam vejú slovenské zástavy, moja tvár je ostrá a zreteľne čitateľná, iba na Zininu padlo tmavé mračno, a tým je pre mňa navždy stratená.

         Napokon som si Zinu privábil a začal o nej písať poviedku, písal som o sedemnásť- či osemnásťročnej dievčine a o starnúcom štyridsiatnikovi, ktorý nosí v pamäti jej mladistvý obraz; tak intenzívne som na ňu myslel, tak som žil svojím textom, až sa mi konečne priplietla do cesty: na Železnej studienke mi v jedno popoludnie padlo do očí srdce vyryté nožom do striebornej kôry statného buka a v ňom nápis ZINA. Dotkol som sa ho dlaňou, akoby som chcel zo stromu načerpať energiu, a rozpomenul sa na zázračné letné dopoludnie, keď som z Kysúc pricestoval do Bratislavy, Zina ma čakala na stanici a odviedla ma rovno na Železnú studienku, lebo sme túžili po samote, aby sme sa mohli nerušene milovať, a odrazu celý les zbelasel, nad hlavou sme mali azúrovú klenbu listov, tráva zbelasela, aj opadané suché lístie, blankytná bola aj naša láska, naše nahé telá sa potili a dychčali do belasa, a zosinavela i hladká kôra bukov, aj toho, do ktorého som nožom barbarsky a neľútostne vyryl srdce a Zinino milované meno, čo pretrvalo v čase. V belasej nálade som sa vrátil z lesa a ešte v tú noc sa mi prisnilo, že spím v starom hoteli nejakého ospalého mestečka, ach veru, ja, zostarnutý seladón, s mladučkou Zinou, a kým sa po vášnivom milovaní osprchovala, pozeral som sa cez okno na námestie, kadiaľ sa v neznesiteľnej páľave pomaly uberal pohrebný sprievod. Ten obraz sa mi veľmi zapáčil a zdal sa mi taký významný, že som ho preniesol do poviedky a nazval ju Prvý deň žiaľu: opísal som smútočnú procesiu a šiestich mládencov, čo niesli na pleciach bielu rakvu s mosadzným kovaním, v ktorej mŕtvo spala mladučká dievčina; hovoril som si, že aj moja láska k Zine, ktorú som dosť intenzívne opäť prežíval pri písaní, je iba prelud, lebo je už dávno mŕtva, ostal mi po nej iba nežný zármutok.

         A po niekoľkých mesiacoch sme koncom zimy v rovnakej bielej rakve s mosadzným kovaním pochovávali Fialku; poblednutí spolužiaci z gymnázia so zelenými stužkami na vetrovkách a kabátoch, jej v obradnej miestnosti ružinovského cintorína rozochvenými hlasmi recitovali na rozlúčku nejaké clivé básne, no na ich obsah sa za ten svet nemôžem rozpomenúť, z reproduktorov tiekol anglicky spievaný slaďák o láske, ktorý sa vraj Fialke veľmi páčil, a mne sa zazdalo, že pieseň sa neskončí nikdy, že v tej chladnej miestnosti budem sedieť so sklonenou hlavou a s privretými očami až do konca života, zavalený lavínou trýznivej bolesti a ohromujúceho smútku, a budem sa obviňovať za tie obrazy v poviedke, pretože sa desivo naplnilo to, čo som napísal, akoby som svojimi písačkami privolal nešťastie na celú rodinu. No potom sa hudba skončila, v hlbokom tichu som začul tiché kroky a šum jastrabích krídel, čo rozrážali zádušné ovzdušie, zdvihol som ubolenú hlavu a hruď mi zovrela strašná nenávisť: rovno pred nosom mi visel nezvyčajne veľký veniec zo živých bielych a červených klincov v tvare srdca, ktorý teatrálne priniesol Pavol Kamenár, a nehanebne sa tam pretŕčal so svojimi dvoma holohlavými gorilami; len čo sa smútočný sprievod pobral k vykopanej jame, Balvan napadol a udrel do tváre nič netušiaceho fotografa, ktorého objednala Viola, lebo sa domnieval, že je to fotoreportér z nejakých bulvárnych novín.

         Už keď mi v ten nešťastný marcový večer desať minúť po dvadsiatej prvej hodine z nemocnice na Kramároch domov oznámili, že robili síce všetko, čo je v ľudských silách, možno i niečo navyše, no aj tak je koniec, a Fialka pred piatimi minútami ťažkým zraneniam hlavy podľahla, ostal som ako omráčený a nevedel, čo si mám počať; bezradne som sa obzeral po izbe ako cudzinec, spustili sa mi slzy a aj skrze ne som Fialku videl rovnako ako popoludní, keď mi lekár anestéziologickej a resuscitačnej kliniky dovolil zájsť k jej lôžku a v prvom okamihu som takmer nespoznal dcérinu doudieranú a opuchnutú tvár s tmavými kruhmi okolo očí: nehybne ležala zakrytá bielou plachtou na bielom prestieradle a z nosa, uší i kútikov úst jej pomaly vytekali tenučké pramienky krvi; zamarilo sa mi, že stojím na kraji hlbokej tmavej jamy či priepasti, nakláňam sa nad ňu, no nech sa akokoľvek snažím, nevidím na dno, nevidím, čo je tam, nevidím nič, iba čiernu prázdnotu, ktorá priťahuje a pohlcuje všetko živé; a keď už viac nevládzem ostať sám s ťarchou ochromujúcej bezradnosti a bolesti, lebo Maška odcestovala s Markom na jarné prázdniny kdesi na Liptov, zatelefonoval som Majstrovi, povedal mu, že Fialka je mŕtva a naliehavo som modlikal: Vlado, prosím ťa, poraď mi, čo mám robiť, čo si mám teraz počať? Ach, keby to vedel, tak by mi poradil, no čo mi už na to môže povedať, naozaj nevie; ani on, vynikajúci rétor a mysliteľ, odrazu nenachádza slová. Smrť je sama osebe robustná i majestátna vo svojej nepodkupnosti a neodvratnosti, je fascinujúca ako sám život; v nemohúcej starobe a ťažkej, nevyliečiteľnej chorobe, ktorá prináša okrem bolesti neraz aj utrpenie zo straty ľudskej dôstojnosti, je akiste aj vykúpením, ale človek onemie, keď neočakávane zotne mladý, veselosťou kypiaci život.

         Veď ešte pred pár dňami sme sa s Fialkou prechádzali po Bratislavskom hrade a zdalo sa, že sme v poslednom čase konečne opäť našli cestu k sebe, pred prijímacími pohovormi na vysokú školu som sa jej v hradnom areáli usiloval nejako zrozumiteľne vysvetliť a naliať do hlavy vývojové etapy a slohové štruktúry slovenskej i európskej literatúry a očividné rozdiely medzi stredovekou a na druhej strane humanistickou a renesančnou literatúrou, či medzi klasicizmom a romantizmom, ktorý je na Slovensku mimoriadne silný i kvalitný; hovoril som jej o svojom milovanom Jankovi Kráľovi, ba aj som spustil:

         Pod jablonkou pávy pásla, tvrdo zaspala,

         tvrdo, tvrdo, tvrdulienko, ako tá skala.

         Nespi, nespi, holubička, ver obanuješ,

         sen je krátky, život dlhý, ver sa oklameš!

         Moja pieseň sa mi odjakživa veľmi páčila a páči, jej nádherná zemitá obraznosť, čo vyrastá z každého verša, žblnkotavý rytmus, ba aj záverečná gnóma: Kolembal sa pekný javor, viac sa nekníše, nech si každý, čo zavinil, sebe pripíše. Počúvala ma, vypytovala sa, no najmä sa smiala a hovorila, že literárne slohy jej akosi nejdú do hlavy, no musí si ich tam natlačiť ako kapustu do suda, lebo si zmyslela, že chce byť herečkou; vysvetľovala mi, že to je, na rozdiel od modelky, predsa len niečo iné, a najmä, že je to povolanie na celý život. Veľmi som sa z toho tešil, a hoci som predpokladal, že sa na herectvo bez kolosálnej megaprotekcie jednoducho dostať nemôže, dohodol som jej zopár konzultácií s jedným skúseným hercom, ktorý mi povedal, že Fialka síce nadbytočným hereckým talentom neprekypuje, navyše nevie spievať, lebo nemá ani štipku hudobného sluchu, no je mimoriadne pekná a v dnešných časoch naozaj môže vystreliť aj motyka, a on ani len netuší, aké typy si v škole tohto roku vyberú, takže nehádže flintu do žita, ba vôbec by ho neprekvapilo, keby ju napokon prijali.

         Na druhý deň Fialka dobehla zas, či by som jej nepomohol vybrať nejaké básničky, lebo na prijímačky si má okrem predpísaných textov niečo pripraviť aj sama; ponúkol som jej zopár knižiek od našich i zahraničných poetiek. Sedela na gauči a ľahko v nich listovala, pravdaže, neomylne si vybrala šteklivú erotickú zbierku Taťjany Lehenovej, ktorej óda na penis svojho času vyvolala malý slovenský literárny škandálik, no dosť ma prekvapilo, že si domov odnášala aj Edith Södergranovú, tá totiž písala hlboko osobné a vášnivé verše úplne iného kalibru, a Eros sa z nich vynáral ako ten najkrutejší z olympských bohov. Po Fialkinej smrti som listoval v Jesennej lýre (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1969), okrem iných si poznačila aj báseň Deň nachýlil sa...

         Deň nachýlil sa k večeru a chladne...

         Pi teplo z mojej dlane,

         táže krv ako jarou aj mojou rukou prúdi.

         Vezmi ma za ruku, dotkni sa bielych ramien,

         dotkni sa túžby mojich útlych pliec...

         Bolo by čarokrásne

         jedinú jednu noc, podobnú tejto,

         tiaž tvojej hlavy cítiť na svojej hrudi.

         Kým Fialka odišla s Lehenovou a Södergranovou v kabelke, postávala pri okne a cez záclonu nervózne vyzerala von; nepripisoval som tomu veľký význam, hovoril som si, že už je nervózna z tých prijímačiek, potom sa rozlúčila: dík, tatko, za tie básničky, ja teda už idem a doma si niečo vyberiem, no o chvíľu opäť zvonila, zadychčaná stála za dverami. Napokon z nej vypadlo, že uteká pred Kamenárom, ktorý ju dňom aj nocou prenasleduje, má z neho hrozný strach, nedávno im v noci takmer vykopol dvere na byte, zavolali naňho policajtov, no sú to jeho kompáni a hneď ho pustili; nemiluje ho, ľúbi iného, ale Kamenár o tom nechce ani počuť; nedávno ju, podobne ako v Paríži, zase napadol a zbil, vyhráža sa jej, že ju zabije, ak nestiahne trestné oznámenie, čo naňho podala pre viacnásobné ublíženie na zdraví a obmedzovanie osobnej slobody, ba odovzdala im aj potvrdenie z parížskej nemocnice a protokol od francúzskych policajtov. V duchu som jasal, hoci som si uvedomoval, že Fialka to nemá ľahké, skôr naopak, no spôsobila si to sama a sama sa z toho aj vyvlečie; konečne však dostala rozum a toho sviniara nechce, moja dcéra ho nechce, ľúbi iného, od radosti som takmer vzlietol pod plafón.

         – Ako sa teraz dostanem domov? – strachovala sa.

         – Zaveziem ťa, vo favorite si sa dávno neviezla, však, – pokúsil som sa o vtip.

         – Nezavezieš, pozri sa, – cez okno ukázala pred dom, kde som parkoval.

         Môj zľahka otlčený favorit, čo som po krádeži Rosinanty kúpil z druhej ruky, je síce na svojom mieste, ibaže sa s ním nepohnem ani o meter, pretože ho zablokovalo nejaké veľké terénne auto. Došlo mi: Balvan pozerá priveľa akčných filmov, zrejme sa rozhodol, že Fialka pôjde autobusom alebo trolejbusom, a on si na ňu počká niekde na ulici alebo pred domom, schmatne ju a všetko si s ňou raz a navždy rukolapne vysvetlí!

         Zatelefonoval som na políciu, že Pavol Kamenár mi pred domom úmyselne blokuje auto, takže nemôžem odísť, a že fyzicky ohrozuje moju dcéru, nech ho prídu umravniť, odtiahnuť mu auto alebo čo ja viem čo, veď oni vedia, čo majú v takomto prípade robiť; nie, sám mu nemôžem dohovoriť, ba ani mu s favoritom odtlačiť to terénne monštrum, oni sú predsa muži zákona a ich povinnosťou je chrániť bezpečnosť a slobodu občanov. Tak teda dobre, ešte raz mám zopakovať svoje meno a priezvisko, dátum a miesto narodenia, adresu bydliska a číslo telefónu, z ktorého volám, mám to pochopiť, každú chvíľu im totiž niekto telefonuje iba zo žartu, aby si z nich hlúpo vystrelil alebo z komára nafúkne priam slona, a oni sú tam, kde nemajú byť, a inde zas chýbajú; no dobre, o chvíľu príde hliadka, mám ju vyzerať z okna, a o koho to vlastne ide; aha, o Balvana... Vonku sa rýchlo stmievalo a policajti zrejme zablúdili alebo dostali defekt na všetky štyri kolesá, pretože sa neobjavili ani po hodine, pochopil som, že ďalej čakať je úplne zbytočné, tak som zatelefonoval do redakcie a poprosil šéfredaktora, či by mi tak na polhodinu neposlal služobné auto, nie, so svojím nemôžem odísť, na druhý deň mu všetko vysvetlím; dobre, hneď tam bude opel, slúži Peter, a ten, našťastie, vie, kde bývam.

         O chvíľu som z okna videl, že na krajnici zastalo redakčné auto, následne sme sa stali aktérmi naozajstnej naháňačky ako vystrihnutej z nejakého hlúpeho amerického filmu: s Fialkou sme vybehli z vchodu a vkĺzli do opla; Peter, prosím ťa, rýchlo do Petržalky; šofér dupol na plyn a vyše stovkou sme sa rútili takmer prázdnymi večernými ulicami, za nami vyrazil tmavý mercedes a prilepil sa na nás svetlami, Fialka mi povedala, že je v ňom Kamenár, a v terénnom aute, čo mi blokuje pred domom favorit, sedí nejaká Balvanova gorila; v zákrutách nám revali pneumatiky, no hoci Peter robil, čo sa dalo, hoci žmýkal motor ako na rýchlostných skúškach a ten ustavične zavýjal vo vysokých obrátkach, mercedes sa držal za nami, akoby sme ho ťahali na lane. Fialka navigovala Petra cez most a potom v Petržalke až k vchodu do paneláka, poprosil som ho, aby na mňa chvíľu počkal, a už sme boli pri výťahu, ale Fialka nechcela doň nastúpiť, vraj má svoje skúsenosti, Balvan by ju v ňom zablokoval a napokon by ju chytil. Rozbehla sa po schodoch, dupotal som za ňou, no keď sme boli na štvrtom poschodí, Kamenár nás dobehol, vrazil mi do chrbta, ale nespadol som, snažil som sa mu zahatať cestu k Fialke, dychčal som a dohováral mu, nech tu nevystrája ako pubertiak. Balvan spoza mňa vykrikoval na Fialku, že sa s ňou musí rozprávať, nesmie mu unikať, ustavične pred ním utekať a schovávať sa, chcel sa predrať okolo mňa, no nepodarilo sa mu to; dcéra dobehla na piate poschodie, kde už v otvorených dverách čakala Laura, vkĺzol som za nimi do predsiene a vzápätí sa za nami zabuchli dvere a Viola ich pre istotu aj zamkla. Laura mi povedala, že teda mám odvahu, keď som sa postavil pološialenému Kamenárovi; ale nie, to nie je odvaha, vlastne som na nijaké nebezpečenstvo ani nepomyslel. Fialka sa celá chvela a v očiach sa jej usídlil temný obraz strachu, zľahka ma objala a pobozkala, poďakovala sa a povedala, že som to teda videl, toto má každučký deň, takýto ja mám život, sťažovala sa mi.

         Kamenár stál za dverami, klopal a škamral ako malý chlapec, aby mu Fialka otvorila, aspoň na chvíľku, nech sa ho nebojí, skutočne ju nezbije, neublíži jej, no naozaj, môže mu veriť, chce sa s ňou iba porozprávať, takto to predsa ďalej nejde, potom búchal, trieskal do dverí päsťou, kopal do nich, zdalo sa, že každú chvíľu vyletia z pántov, oplzlo vrieskal a nadával na celý vchod, až ľudia vyzerali z bytov, čo za skaza sa to zase deje u ich susedov. Viola, Fialka aj Laura stáli z druhej strany dverí a usilovali sa Kamenára upokojiť, no ten ich neveľmi počúval a ustavične húdol jednu a tú istú pieseň: on chce Fialku, musí sa s ňou hneď teraz porozprávať, nesmie pred ním utekať a schovávať sa; potom to Viola skúsila inak a vyhrážala sa, že zase zatelefonuje na políciu, aby s ním prišli urobiť poriadok, a nech si nemyslí, že ich môže ustavične takto hrozne otravovať a beztrestne im znepríjemňovať život.

         Po dobrej hodine sa Balvan dostatočne vyzúril a dobýjanie Violinho bytu dočasne vzdal; Laura cez okno odsledovala, že nastúpil do mercedesa a jeho koncové svetlá sa rýchlo stratili v tme; no ešte predtým stihol všetkých z druhej strany dverí pourážať a popreklínať: Fialka si má dobre zapamätať, že jej to herectvo zakázal, a keď sa opováži ukázať na prijímačkách, tak ju rovno tam vyfacká a vytiahne ju odtiaľ za vlasy, Viole sľúbil, že keď ju stretne, tak jej rozbije hubu, Lauru poriadne nakope do zadku a mne vybije všetky zuby.

         – No, s mojím chrupom nebude mať veľa roboty, – vtipkoval som, aby som uvoľnil atmosféru, ktorá aj po Kamenárovom odchode priam praskala od napätia.

         – Tatko, ale on nežartuje, – zabrzdila ma Laura. – Ty ho nepoznáš...

         – Určite tam príde a narobí mi hanbu... – lamentovala Fialka. – Príde, pred všetkými ma zbije... Nedovolí, aby som robila prijímačky... Žena sa vraj má starať o muža a o domácnosť a maturita mi musí bohato stačiť...

         Dohodli sme sa, že v deň prijímacích skúšok Fialku ráno počkám pred školou a celé dopoludnie tam s ňou pobudnem, potom ma vystrieda Viola; od pol ôsmej som podľa dohovoru postával na Ventúrskej ulici pred budovou bývalej Academie Istropolitany, kde sídli Vysoká škola múzických umení, no na moje prekvapenie Fialka nechodila a nechodila, už som si myslel, že sme sa obišli, tak som vošiel do budovy, a keď som sa po ôsmej vracal z prvého poschodia, kde postávali poblednutí adepti herectva a nerozhodne na mňa zazerali, zrazili sme sa s dcérou na schodoch.

         – Prepáč, ale nestíham, – vyletelo z nej. – Aha, ešte sa mi aj sukňa rozpárala...

         – No, zatiaľ si tuším nič nezmeškala.

         – Zaspala som, lebo do štvrtej ráno som trčala na polícii. Kamenár zase hrozne vystrájal a mama zavolala polišov, potom ma tí debili nechali, aby som odtiaľ hodinu šliapala domov.

         – Mala si mi zatelefonovať, prišiel by som po teba.

         – Dík, tatko, ale už tu naozaj nemusíš byť, zadržali ho a dúfam, že si ho tam aspoň deň nechajú.

         Áno, ešte pred pár dňami bola Fialka tu, pohybovala sa medzi nami, odhodlane si projektovala budúcnosť a ustavične z nej sršal život, mladistvá vitalita a zrejme aj láska; domnieval som sa, že keď podrobne zrekonštruujem posledné hodiny jej pozemského života, tak na niečo prídem, na niečo dôležité, na nejakú záhadu či tajomstvo, ktoré mi dovtedy unikalo, možno pochopím to, čomu sa hovorí osud; neskôr mi došlo, že na smrti niet čo chápať, tobôž na tragickej smrti. Laura mi povedala, že Fialka sa večer normálne uložila spať, vliezla do matkinej postele, no dvadsaťjeden hodín pred smrťou, čiže päť minút po polnoci, im pod oknom zastalo auto, vytrubovalo, čo Lauru vytrhlo zo spánku, a keďže spoznala, že to nie je Kamenárovo, lež Kristiánovo auto, išla zobudiť sestru. Fialka na seba ledabolo nahádzala nejaké šaty a utekala za Kristiánom, aby mu vedno so svojou novou škandinávskou priateľkou ponúkla piť teplo zo svojich dlaní a aby na hrudi cítila tiaž jeho hlavy. Akiste to bolo čarokrásne, lebo keď sa pätnásť hodín a dvadsať minút pred smrťou vrátila domov, šťastne sa smiala, vystískala a vybozkávala matku, ktorá ju čakala v kuchyni s cigaretou v ruke, takže roztopila všetok chladný hnev, čo sa v nej počas dlhej noci nazhromaždil, osprchovala sa, zľahka sa primaľovala a odišla do školy. Viola ani len netušila, že odišla silným autom, ktoré jej nerozvážne, ba vražedne hlúpo požičal Kristián; ospravedlňuje ho iba to, že bol až po uši zamilovaný.

         Trinásť hodín a dvadsaťpäť minút pred smrťou zaparkovala v centre mesta za gymnáziom, so spolužiakmi Jánom Brezničkom a Martinou Horskou si ako každé ráno najprv pofajčili a potom sa rozhodli, že tentoraz nejdú do školy, ale odvezú sa do Petržalky a prekvapia chorú kamarátku, ktorá nebola celý predchádzajúci týždeň v škole. O ďalších pätnásť minút nasadli do bavoráka, a keď prefrčali cez Starý most, Fialka z frajeriny tuhšie pritlačila plynový pedál, a ako mi neskôr povedal Ján Breznička, žiarila v to ráno ako skutočné slnko a vykrikovala, že život je krásny, že život je senzačný, bláznivo sa smiala na plné hrdlo a temperamentne gestikulovala a rozhadzovala rukami.

         Ostatné vysvetľujú dôsledne opísané vety, ktorými vyšetrovateľ Policajného zboru Slovenskej republiky major Kramár zdôvodňuje uznesenie o zastavení trestného stíhania voči Fialke pre trestný čin ublíženia na zdraví; pri dopravnej nehode sa totiž jej spolužiaci Ján a Martina ľahko zranili, vlastne sa, našťastie, iba trocha pootĺkali, no ich liečenie predpokladalo päť- až sedemdňovú práceneschopnosť:

         V priebehu vyšetrovania bolo zistené, že Fialka H. dňa 7. 3. 199... o 8,00 hod. v Bratislave pri jazde osobným motorovým vozidlom zn. BMW 730 ŠPZ BLB 38-25 zo Starého mosta smerom do Petržalky v dôsledku neprimeranej rýchlosti jazdy nezvládla riadenie vozidla, pričom prešla s vozidlom v miernej pravotočivej zákrute do protismeru, kde narazila do protiidúceho osobného motorového vozidla zn. Škoda Favorit 135 ŠPZ BLD 67-25, ktoré v opačnom smere jazdy riadil vodič a majiteľ Rudolf S., odtiaľ zase prešla vozidlom na pravú stranu vozovky, kde zišla dolu svahom mimo vozovky a narazila do zaparkovaného osobného motorového vozidla zn. Škoda 125 L ŠPZ BAU 07-15, ktoré je majetkom Ivana K., a následne sa osobným motorovým vozidlom BMW prevrátila na strechu, pričom Fialka H. utrpela ťažké zranenie hlavy, ktorému po prevoze do nemocnice podľahla.

         Z protokolu zo súdnej pitvy Fialky H. vyplýva, že príčinou smrti menovanej bolo zlyhanie pre život dôležitých centier mozgu pri trieštivej zlomenine klenby a spodiny lebečnej, pomliaždení mozgu, krvácaní do komôr mozgu a mostu mozgu po premávkovej nehode.

         Ďalej z protokolu zo súdnej pitvy menovanej vyplýva, že metódou tenkovrstvovej chromatografie na nalievaných platniach silikagélu, ktorej predchádzala homogenizácia biologického materiálu, izolácia extraktívnych látok spôsobom podľa Faragó a frakcionovaná extrakcia z kyslého a alkalického prostredia, nebola v žalúdočnom obsahu, pečeni ani obličke dokázaná prítomnosť žiadnych látok s možným toxickým pôsobením.

         Ďalej z protokolu zo súdnej pitvy Fialky H. vyplýva, že metódou plynovej chromatografie bola zistená koncentrácia etanolu v krvi 0,22 promile a v moči 0,04 promile.

         Celkove vykonaným vyšetrovaním je preukázané, že predmetnú dopravnú nehodu spôsobila Fialka H. v dôsledku porušenia ustanovení § 4; § 16 ods. 1, ods. 3/Vyhl. FMV č. 99/89 Zb. v znení neskorších predpisov.

         Celkove vykonaným vyšetrovaním bolo zistené, že spolujazdci Fialky H. Ján B. a Martina H. utrpeli ujmu na zdraví, teda v danom prípade sa jedná o trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 223/Trestného zákona.

         Vzhľadom na to, že páchateľka uvedeného trestného činu Fialka H. pri nehode utrpela smrteľné zranenie, teda trestné stíhanie je v zmysle § 11 ods. 1 písm. e/Trestného poriadku neprípustné, rozhodol som o jeho zastavení.

         Fialka trinásť hodín a päť minút pred smrťou vo vynikajúcej nálade vyletela cez predné sklo z vtedy už neovládateľného auta, možno ňou v zlomku sekundy ešte prenikol mrazivo jasný lúč ochromujúceho poznania, potom hlavou narazila do betónového stĺpa a okamžite sa vnorila do tmy; napriek úsiliu lekárov z privolanej záchranky a snahe tímu anestéziologickej a resuscitačnej kliniky ju z onej prázdnoty nevytiahli. Jej ošetrujúci lekár mi povedal, že ak mi to aspoň trocha pomôže, môže ma ubezpečiť, že vôbec netrpela, lebo ihneď upadla do hlbokého bezvedomia, takže necítila vôbec nič.

         Z tej všemocnej a všeobjímajúcej čierňavy sa už, ako sa na nedeľniatko patrí, nikdy viac nevynorila.

    (...)

         Zdalo sa mi, že náš dovolenkový pobyt v prímorskom Zadare nemá konca-kraja, dva týždne ešte nikdy netrvali tak nekonečne dlho, pretože od toho odporného sna, v ktorom som mŕtvole neznámeho bezhlavého muža vytrhol z hrude srdce plné tučných červov a páchnuceho hnisu, som žil v ustavičných pochybnostiach: nebol som si istý, či mi mladučká recepčná naozaj odovzdala telegram, ktorý sa mi niekde zapatrošil, možno sa v tamojšej horúčave vyparil i s neobyčajne hutným textom, alebo aj on bol iba tieňom môjho sna, privábenou ilúziou, nebodaj výplodom opileckej fantázie. Neprestajne ma to zožieralo; keď som na pláži čítal knihy, často mi unikal zmysel viet a medzi riadkami z ničoho nič presakovali bledosivé kurzívové verzálky s jednoznačným odkazom SKAPAL, aby vzápätí zmizli; či sme boli na prechádzke v starobylom meste, alebo sme leňošili v izbe, to dokonavé stavové sloveso sa mi opätovne vynáralo v mysli, zreteľne som ho videl pred sebou ako neuchopiteľný prízrak, a hoci som o tom Maške veľa nehovoril, vytušila, čo ma ustavične máta, a dohovárala mi, aby som to pustil z hlavy a ešte nejako vydržal, veď už čoskoro sa vrátime do Bratislavy, potom sa o všetkom presvedčím.

         Maška mala, ako zvyčajne, pravdu; na kuchynskom stole nás čakala slušná kôpka účtov, pozvánok, dovolenkových pohľadníc, ba aj niekoľko novín a časopisov, ktoré tam odložila Laura, veď nám vyberala poštovú schránku, a najmä pravidelne zalievala muškáty a rozmarín v okne i ostatné bytové rastliny, na ktorých počas našej neprítomnosti narástla jemná bledosivá vrstva prachu. Doma do mňa znenazdania vstúpil akýsi až nepochopiteľne ľadový pokoj a nevrhol som sa na noviny, ale najprv som z auta povynášal batožinu, osprchoval sa, nalial si pohárik brandy a pohodlne sa usadil v izbe, aby som sa uvoľnil po únavnej, vyše sedemstokilometrovej ceste. Odďaľoval som okamih možného sklamania, akoby som tak mohol zmeniť čas minulý a jeho dokonané deje, vychutnal som si brandy a zatelefonoval matke: áno, už sme šťastne doma, dovolenka bola fajn, všetci sme zdraví, máme sa fakt dobre a všetko je v najlepšom poriadku; ja som, pravdaže, ako naozajstný murín, nenadarmo mi v detstve hovorila, že ma Cigáni stratili z voza, áno, aj Maška a Marko sú pekne opálení, Marko najmä na pleciach, lebo sme ho, ako vždy, celý deň nemohli dostať z vody, najradšej by v mori aj spával, nevie sa ho nabažiť; zajtra ešte pôjdeme na pár dní do Libety, aby sme vyvetrali a skontrolovali chalupu a obzreli záhradku, potom sa zastavíme u nej na Kysuciach. Už sa na nás teší, karta zo Zadaru sa jej páčila, aj sa na nej zasmiala, lebo som zase popísal všelijaké hlúposti, inak je, chvalabohu, celkom zdravá, srdiečko ju ako-tak poslúcha, hoci tieto horúčavy jej nerobia dobre, musí sa skrývať pred slnkom a z domu vychádza iba skoro ráno alebo až podvečer: veď vieš, synček, ako je to s nami dôchodcami, lepšie to už určite nebude. Priznám sa, očakával som, že mi hneď povie o Kamenárovi, o jeho násilnej smrti a o akiste pompéznom pohrebe, ktorý určite zaznamenali všetky noviny, rozhlasové i televízne štáby; tak som sa priamo opýtal: a čo je doma nové, pravda, okrem toho, že naši mimoriadne drahí politici sa k sebe navzájom i k nám úbohým voličom ustavične správajú tak, akoby sa živili výhradne mäsom šialených kráv. Dozvedel som sa, že nové nie je nič, čo už by mohlo byť, dôchodky im veru nezvýšili, tam u nich, na Kysuciach, je v každej rodine aspoň jeden nezamestnaný, niekde sú doma aj obaja manželia a nemajú z čoho žiť, je to hrozné, lebo neplatia nájomné a celé leto im na sídlisku vypínajú teplú vodu, aj jej, čo platí poriadne, musí sa sprchovať v studenej, vraj sa s tým nedá nič robiť; ba áno, teraz si spomenula, zomrel sused Kubovčík, ktorého som určite poznal, veď ma, ak sa nepletie, učil zemepis alebo dejepis alebo niečo také, skončil veľmi škaredo, niečo sa mu porobilo s hlavou, v nemocnici behal po chodbách úplne nahý, a aký to bol slušný človek. Áno, poznal som ho, učil ma matematiku, už musel byť veľmi starý, osemdesiatdeväť, no to je fakt dosť; tak sa drž, mami, čoskoro prídeme.

         Chcel som sa porozprávať aj s Laurou, poďakovať sa za polievanie kvetov, a vôbec, určite vie viac ako moja matka, ktorá je dosť šetrná, vždy sa stravovala striedmo, no od otcovej smrti iba pozobkáva ako vtáča, nekupuje si noviny, možno už ani nezapína televízor, aby ušetrila nejaký halier za elektrinu, takže správa o Kamenárovej smrti ju hádam mohla obísť; Laura je určite o Balvanovi perfektne informovaná, no dcéra nebola doma a aj na mobilnom telefóne sa mi ozvala iba odkazovacia schránka, tak som do nej poslal svoj hlas, že už sme prišli, nech sa mi ozve, a napokon som sa odhodlal a konečne si priniesol do izby kôpku novín a opatrne ich rozložil na stolíku, akoby pálili.

         – Nemohol by si trochu pomôcť s vybaľovaním?! – vyrušila ma Maška.

         – Nechaj všetko tak, nech si trochu oddýchneme, potom to spravíme, predsa nehorí.

         – Kedy potom? O chvíľu zaspíš pri televízore a ráno nás budeš naháňať do Libety.

         – Som na smrť uťahaný.

         – A ja nie som uťahaná?!

         Neochotne som sa zdvihol: práčka už otravne hrkoce a pred kúpeľňou sa vŕšia roztriedené ďalšie dve kopy špinavých handier, kufor, autochladnička i tašky čakajú prázdne v predsieni, ako neprimerane honosne hovoríme úzkej vstupnej chodbe, aby som ich vyložil do vstavanej skrine; Maška všetko vybalila, tak čo mám vlastne urobiť, keď mám doma takú robotnú včielku medonôsku, pochválil som ju a ponúkol sa, že jej nalejem pohárik brandy.

         – Teraz nechcem, odlož kufor a tašky, nech sa tu o ne ustavične nepotkýnam, a daj na miesto aspoň tie knihy, – ukázala na štôs, ktorý sme mali so sebou na dovolenke.

         Knihy som si naložil do náručia, no len čo som s nimi vošiel do izby, vyšmykli sa mi a spadli na koberec; ako padali, z Casaresovho románu ospalo vykĺzla blanketa strateného telegramu, ticho vykreslila neistý oblúk a pristála za kreslom; chvíľu som na ňu prekvapene hľadel a odľahlo mi, lebo som sa obával, že v posledných dňoch pomaly, ale isto zošalievam, že sa ma zákerne zmocňuje nejaká obsedantná neuróza. Knihy som nechal na koberci a vnoril sa do novín: v Novom Bulvári som vzápätí našiel, čo som hľadal, palcový titulok na prvej strane hlása: Vrah asi strieľal z areálu pekární, nadtitulok informuje, že Pavla Kamenára v noci zavraždili špeciálnym nábojom, na spodnom margu je modrou fixkou pripísané: Tatko, predpokladám, že toto ťa bude dosť zaujímať: tak som ti odložila nejaké noviny. Laura. Áno, aj ten telegram mi možno poslala dcéra, veď vedela našu dovolenkovú adresu.

         Porovnal som dátum na novinách so svojím hnusným snom, ktorý som si zapísal do dovolenkového notesa: zhoda je absolútna, Kamenára zabili v tú noc, keď som ho videl mŕtveho ležať v rakve a vytrhol mu srdce, takže bez akýchkoľvek pochybností môžem skonštatovať, že ma navštívil úplne dokonalý veštecký či prorocký sen a informoval ma, čo sa práve prihodilo a čo sa udeje o niekoľko dní, keď budú Balvana pochovávať! Vzápätí som sa znepokojil: ktovie, aká silná energia sa skrýva v myšlienkach a čo všetko dokáže?! Možno aj pomaly zabíjať, aj prudko a brutálne vraždiť, veď sa nenadarmo píše, že každý, kto žiadostivo pozrie na ženu, už scudzoložil s ňou vo svojom srdci, takže možným vrahom som aj ja! Otvoril som Nový Bulvár a čítal:

         Kontroverzného bratislavského podnikateľa Pavla Kamenára, prezývaného Balvan, zavraždil v noci zo stredy na štvrtok strelnou zbraňou dosiaľ neznámy páchateľ. Podľa niektorých zdrojov v minulosti bolo na tohto muža, ktorý bol generálnym riaditeľom Slovenských motorových závodov, a. s., rozhodujúcim majiteľom Bratislavských konzervární, a. s., a ďalších menej významných podnikov, a jeho súčasný majetok sa odhaduje na jednu miliardu slovenských korún, spáchaných až päť neúspešných atentátov.

         V stredu v noci asi o 23.00 h prišiel do objektu Bratislavských konzervární, a. s., v Bratislave pán Kamenár na svojom červenom ferrari, v sprievode vozidla Volkswagen Golf, v ktorom sedeli jeho dvaja bodyguardi. Vrátnik ho vpustil cez vyklápaciu garážovú bránu a ochranku cez rampu. Keď Kamenár vystúpil z auta, prikázal vrátnikovi, aby mu prichystal mercedes, a ochranke, aby preložila jeho tašku z ferrari do mercedesu,“ povedal Novému Bulváru Pavol Povolný z tlačového oddelenia Ministerstva vnútra SR. Ako dodal, po krátkej chvíli sa ozval jediný výstrel a Balvan spadol tvárou na zem. Jeden z ochrancov ho okamžite stiahol pod rampu za múrik a ďalší volal sanitku a políciu. Podľa niektorých informácií poškodenému trčali z brucha vnútornosti, ktoré si pridŕžal rukami, pretože ho zasiahol špeciálny trieštivý projektil typu dum–dum. „Strela vnikla do tela od chrbta,“ dodal Povolný. Zraneného Kamenára previezli do ružinovskej nemocnice, kde však asi dvadsať minút po polnoci v dôsledku šoku a vykrvácania zomrel.

         Podľa niektorých informácií ešte v noci prišlo do nemocnice niekoľko priateľov zavraždeného podnikateľa, ktorý si prednedávnom kúpil aj súkromné lietadlo. Pavol Kamenár sa pred niekoľkými dňami vyjadril, že je monitorovaný Slovenskou informačnou službou a má odpočúvaný telefón. Nový Bulvár už v pondelok informoval o tom, že pred niekoľkými dňami nahováral istý bývalý pracovník SIS Milan A. svojho známeho, ktorý mu dlhoval 200-tisíc korún, aby splatil dlžobu zavraždením istého podnikateľa. Zavraždeným podnikateľom pritom mal byť jeden zo spolumajiteľov Slovenských motorových závodov, a. s., nie však Pavol Kamenár. Bývalého siskára Milana A. obvinil vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania PZ v Bratislave z pokusu o vraždu, vydierania, nedovoleného ozbrojovania a sudca ho vzal do väzby.

         Nový Bulvár sa zaujímal, či polícia preveruje, že možným motívom vraždy Pavla Kamenára bola odveta za spomínanú objednávku vraždy. „V kriminalistike nie je nič vylúčené,“ povedal v tejto súvislosti včera pre náš denník policajný prezident. Podľa posledných informácií vrah strieľal s najväčšou pravdepodobnosťou z areálu Bratislavských pekární.

         Nový Bulvár v tom istom čísle venuje zavraždenému pod titulkom Kto vlastne bol Pavol Kamenár, zvaný Balvan? celú dvojstranu, okrem iného sa tam píše:

         Pavla Kamenára poznalo pod prezývkou Balvan vari celé Slovensko, miloval rýchle autá a mladé dievčatká, niektorí ho považovali za osobu, ktorá mala dobré styky s podsvetím, iní dokonca za mafiána. Pravidelne prispieval na Konto nádeje a pomáhal niektorým detským domovom. K jeho priateľom, ktorí naňho nedali dopustiť, patrili umelci, právnici, politici. Jeho meno sa spomínalo v súvislosti s niekoľkými vraždami...

         Asi pred tromi týždňami našli policajné orgány v Kamenárovom aute pri prechode cez istý hraničný priechod do Poľska diplomatický pas na jeho meno vydaný Libérijskou republikou. V minulom roku taktiež vlastnil albánsky diplomatický pas, ktorý mu podľa jeho slov vydalo Ministerstvo zahraničných vecí Albánskej republiky, pretože bol menovaný za honorárneho konzula tejto republiky. niekoľko týždňov však MZV Slovenskej republiky informovalo, že MZV Albánska nemenovalo žiadneho honorárneho konzula v Slovenskej republike a pas, ktorý vlastní Kamenár, je falzifikát. „Som z toho znechutený,“ reagoval vtedy Balvan.

         Z prostredia polície prenikli informácie, že osoba P. Kamenára bola už dlhšie obdobie záujmom nielen SIS, ale aj kriminálnej polície. Aj samotný minister vnútra sa v istej televíznej relácii vyjadril, že „osoby, ktoré v minulosti vekslovali a prispievali na detské domovy a dnes by sa chceli stať úctyhodnými občanmi, to zrejme nebudú mať až také ľahké“...

         Nalial som si ešte za pohárik brandy a presviedčal sám seba, že je to pravda: Pavol Kamenár, zvaný Balvan teda naozaj skapal! Predpokladal som, že sa vo mne rozleje niečo ako zadosťučinenie a ohromujúco krásny mier, podobný takmer rozľahlej belasej tíši, no necítil som nič veľkolepé, iba únavu a možno prázdnotu; spravodlivosť sa napokon azda naplnila, hoci akosi neochotne, ba až ťarbavo; Fialkin život je aj tak navždy zmárnený. Prinútil som sa myslieť na Kamenára a na preňho osudnú noc, a po chvíli som ho naozaj videl: videl som, ako sa krčí v prítmí a v dlaniach si nesie črevá ako Santiago Nasar, ktorého verejne dobodali a rozpárali dvojčatá Pedro a Pablo Vicariovci, lebo možno zhanobil česť ich sestry Angely, do nosa mi udrel strašný zápach Balvanových vnútorností, a odrazu celý smrdel, smrdel od vlastných výkalov, čo mu klzko pretekali pomedzi prsty, a od strachu zo smrti, lebo si uvedomil, že ho práve zabili. Kamenár prekvapene a užasnuto hľadel na svoje črevá, potom na oboch ochrancov a na vyľakaného vrátnika a zase na páchnuce črevá, akoby ho vlastná smrť zaskočila, hoci to bola smrť, na ktorú sa čakalo.

         V ďalších novinách a časopisoch, čo tu nechala Laura, boli tie isté informácie, napísané takmer tými istými vetami. Populárny Týždenník uverejnil aj fotografiu smrtiacej zbrane, ktorú policajti našli neďaleko miesta vraždy v areáli Bratislavských pekární ukrytú pod stavebným materiálom; minister vnútra a šéf vyšetrovateľov ju ukázali novinárom, aby dokázali, že pri vyšetrovaní vraždy o krôčik postúpili: zabijak použil guľovnicu Sauer & Sohn a strelivo kalibru osemkrát šesťdesiatosem milimetrov, no to bol zrejme posledný policajný úspech, lebo ešte aj dnes, keď takmer po roku píšem tieto riadky, si Balvanov vrah spokojne chodí medzi nami, možno ho občas aj stretnem na ulici a neviem, že je to on, hoci by som to rád vedel. Populárny Týždenník čitateľom navyše ponúkol snímky z honosného pohrebu Pavla Kamenára a napísal, že pohreb sprevádzali mimoriadne bezpečnostné opatrenia. Policajtov bolo vidno aj v okolitých uliciach, parkovisko pred starým petržalským cintorínom beznádejne zaplnili veľmi drahé a luxusné autá s poznávacími značkami z celého Slovenska i zo zahraničia. Nechýbalo ani množstvo smutných mladých diev s drahými kyticami. Pred pohrebným obradom zaujalo najmä to, že smútočných hostí selektovali mladí, ostro vyzerajúci muži s vyholenými hlavami, ktorí početnú skupinu novinárov vytlačili za bránu cintorína.

         Podľa kvalitne reprodukovaných farebných fotografií to v Petržalke vyzeralo ako v Latinskej Amerike na pohrebe Veľkej Matróny a okolo cintorína i na druhom brehu Dunaja práve dozrievali veľké trsy banánov: významní veľkopodnikatelia i takmer zodratí maloroľníci, slávni umelci a neznámi básnici, prozaici, dramatici i literárni vedci zo Spolku slovenských spisovateľov, Obce spisovateľov Slovenska, Klubu nezávislých spisovateľov, Slovenského centra P.E.N., Klubu literatúry faktu, Spoločnosti maďarských spisovateľov na Slovensku, Klubu kresťanských spisovateľov, Spolku ukrajinských spisovateľov na Slovensku i prípadných ďalších spisovateľských zoskupení plných nespisovateľov, ďalej najvyšší cirkevní hodnostári reprezentujúci katolíkov, evanjelikov, pravoslávnych, židov, mohamedánov, hinduistov, budhistov a iné štátom oficiálne povolené sekty, majitelia licencií na rozhlasové a televízne vysielanie a ich výkonní riaditelia, strážcovia štátnych hraníc, pašeráci a vyberači daní, prezidenti, viceprezidenti a guvernéri bánk, poisťovní, hazardných herní a erotických salónov, právnici, drogoví díleri, lokálni politici, poslanci, ministri a ostatní podpredsedovia vlády a ich v parlamente hlasujúce štíhle a aj inak krásne milenky s plavými vlasmi, operní speváci, správcovia nadácií, šoumeni a zabávači, bývalí banskí škriatkovia, čiže permoníci, dunajskí vodníci aj predavači banánov vyumývali svoje reprezentačné tmavé limuzíny, uvili vence zo živých kvetín, vyleštili si lakovky, vyžehlili značkové košele a drahé obleky a odobrali sa do Petržalky; ba možno aj muži v Grassalkovichovom paláci dlho a vážne rozhodovali, či sa má hlava štátu zúčastniť na tej pompéznej slávnosti a prispieť dôstojným vencom s prezidentskou trikolórou, uvažovali nad ľubozvučnými vetami rozlúčkového prejavu plného adoračných metafor, kalambúrov, anafor i epifor, a niekto, čo sa kedysi pred rokmi asi dobre učil teóriu literatúry, vykríkol, že v nekrológu treba funkčne použiť aj asyndeton a polysyndeton, aby explicitne vyzneli vhodne zosúladené citáty z Biblie a z Karola Marxa; potom si vážne lámali hlavy, ako diskrétne zariadiť, aby sa prezidentov veniec nestratil v záplave toľkej nádhery, keď rozpočet úradu hlavy štátu je takmer vyčerpaný, no ale, toto je mimoriadne mimoriadna udalosť, to nám musí uznať vláda aj parlament, prinajhoršom sa obrátime na ústavný súd, ktorý určite rozhodne tak, že tomu nebude rozumieť nikto, takže pravdu budú mať tí, čo budú tvrdiť, že podľa uznesenia súdu sme mali právo prekročiť rozpočet, aj tí, čo budú hovoriť opak.

         V deň pohrebu dvanásťročné panny a trinásťročné nepoškvrnené lesné víly zasypali asfalt prístupovej cesty k petržalskému cintorínu päťcentimetrovou vrstvou lupeňov bielych, modrých a červených ruží, letecky dovezených do Bratislavy z Bulharska, z Kalifornie a z Maconda, aby si vyššie menované vznešené zástupy nezaprášili topánky; prizerajúce masy prostého ľudu držali na uzde elitné zbory uniformovaných bojovníkov, špeciálne policajné jednotky zvané kukláči, ďalej husári v dolománoch a chocholatých klobúkoch, ktorým velil sám Janko Francisci Rimavský, janičiari s neobyčajne ligotavou tureckou zbrojou, žilinskí tankisti a pluk prísne vyzerajúcich kyrysníkov, takže mimoriadne dobre strážené davy mestskej chudoby, kedysi známe aj ako proletariát, boli uchvátené z deviatich pohrebných kapiel v parádnych uniformách, no najmä pohľadom na dokonale živých predstaviteľov svojej milovanej vlasti a nevdojak ich porovnávali so zástupcami diplomatického zboru, ktorí sa tiež prišli pokloniť svetlej a nehynúcej pamiatke zosnulého; ten zatiaľ ležal strnulo vystretý v nefritovej rakve vystlanej zlatom a purpurom, vďaka perfektnej práci špičkových vizážistov z pražského Národného divadla na prvý pohľad vyzeral, ako keby iba spal, ale v skutočnosti bol dokonale zabitý, no, žiaľ, aj napriek úsiliu egyptských balzamovačov, ktorí už kedysi pred vyše štyritisíc rokmi pripravovali na večnosť faraónov a ich obľúbené mačky, i napriek ich vonným masti am, olejom, voskom, živiciam, nezrozumiteľným zaklínadlám a drevenej soške šakala s čiernou hlavou, nebohý v augustovej horúčave hrozne zapáchal, takže ovzdušie v obradnej sieni razilo fekáliami a nad cintorínom sa čoskoro vznášalo ťažké mračno smradu. Rakvu okamžite hermeticky uzatvorili, inak by sa všetci prítomní smrteľne otrávili, našťastie minister obrany vysielačkou narýchlo povolal pohotovostnú letku bojových vrtuľníkov Mi-24, ktorá v priebehu niekoľkých minút rozhodným útokom zvíťazila nad smradom a navždy rozptýlila nežiaduci oblak, usmievavé zdravotné sestričky z Kramárov, navlečené vo vkusných bielo-belasých kostýmoch s chutnými minisukňami a v bielych sieťkovaných pančuchách, zatiaľ obdarovali všetkých prominentov voňavou fialovou ružou značky Poison.

         Keď sa niekoľkohodinové modlitby a chválospevy konečne skončili, keď doznelo tridsaťpäť delostreleckých sálv i tritisícpäťsto výstrelov z revolverov a pištolí ostro vyzerajúcich mladých mužov v tmavých okuliaroch a s vyholenými lebkami, keď nad cintorínom prehrmela do cyrilo-metodského dvojkríža zovretá letka nadzvukových stíhačiek MiG-29 a Su-35 i družina Očovských bačov symbolizujúca tri vŕšky, keď všetky prítomné kráľovné krásy, ich korunné princezné, manekýnky, fotomodelky, televízne moderátorky a ostatné neobyčajne inteligentné krásavice vyronili posledné slzy pri pohľade na fascinujúci ohňostroj z čiernych svetlíc, rímskych sviec a ďalších bližšie nepomenovaných čínskych petárd, keď nefritovú rakvu konečne uložili hlboko do petržalskej hliny, zaliali ju kvalitným betónom vystuženým oceľovými prútmi a zakryli hrubou olovenou platňou, všetkým odľahlo; iba na vysokej letnej oblohe ešte zakrúžil neuveriteľne hojný kŕdeľ prašivých mestských holubov spoza Dunaja a na chvíľu spôsobil neplánované a nepredvídané zatmenie Slnka, ktoré spozorovali aj v okolitých krajinách, akoby sa aj holuby prišli rozlúčiť so zabitým, a odchádzajúcich vznešených aj nevznešených smútočných hostí pofŕkali nevábne voňajúcim riedkym trusom žltkastej a zelenkavej farby.

         Pohreb Veľkej Matróny je síce všeobecne známy na celom svete, teda aj na Slovensku, no na osvieženie pamäti si dovolím odcitovať aspoň poslednú vetu z tejto brilantnej reportáže staviteľa Maconda a jeho mýtov: Takže nakoniec už len chýbalo, aby si niekto oprel stolček o dvere a rozpovedal tento príbeh ako príklad a výstrahu pre budúce generácie, aby každý nedôverčivý človek na svete vedel o Veľkej Matróne, lebo zajtra, čiže v stredu, prídu zametači a na veky vekov vymetú smeti, čo ostali po jej pohrebe.

         V spomínanom Populárnom Týždenníku ani v iných novinách a časopisoch, ktoré mi doma nechala Laura, ba ani v ostatných, čo som podrobne preštudoval v bratislavskej Univerzitnej knižnici a v rozsiahlych archívoch Matice slovenskej v Martine, nie je o následnej aktivite zametačov a smetiarov zmienka, referát z Balvanovho pohrebu sa končí vetou: Prekvapilo, že v tej záplave smútočných hostí sa zo známych a mocných osobností na pohrebe nezúčastnil vôbec nikto.

         Takmer po roku som sa vybral do Petržalky na cintorín, aby som, ako neverný milenec epickej fikcie, na záver tohto rozsahom neveľkého románu reálne opísal aspoň obelisk, prinajmenšom honosný pomník na hrobe Pavla Kamenára, pomník vysekaný zo vzácnej leštenej žuly, ktorá je údajne podstatne trvácnejšia než mramor. Pomaly som sa prechádzal v tôni starých líp a natŕčal uši, či náhodou nezačujem aj prúd záhrobných hlasov a stonov ako v Chorvátsku, no nepočul som nič, iba prenikavý spev čiernych drozdov. Skoro som si na tom neveľkom cintoríne zodral nohy a vyočil oči, ale reprezentačný obelisk som nenašiel, až keď som už takmer rezignoval, objavil som zanedbaný hrob s dreveným krížom, na ktorého priečnom ramene je z nevkusných plastových písmen zložené Balvanovo meno a priezvisko a na zvislom rok narodenia a úmrtia; hrob je zo všetkých štyroch strán ohraničený do zeme husto vedľa seba zatlčenými drevenými kolíkmi či napoly rozštiepenými polienkami a v tom čase ho zdobila kytička umelých kvetov, čo vytŕčali vyblednuté hlávky z pohára od uhoriek.

         Vyšiel som z cintorína a okolo mňa po ľudoprázdnej ceste s nádherným bublaním motora prekĺzlo červené ferrari; vďaka spustenému oknu som na okamih zazrel muža za volantom a oblial ma ľadový pot: zamarilo sa mi, že to bol Pavol Kamenár. Aj on ma zrejme spoznal, lebo spomalil, vystrčil ľavú ruku so zaťatou päsťou, vzpriamil prostredník, zamával mi, vzápätí dupol na plyn a červené ferrari sa stratilo za pravotočivou zákrutou.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory