Foto © Lucia Gardin
Foto © Lucia Gardin




  • Životopis autora

    Peter Jaroš sa narodil 22. januára 1940 v Liptove v obci Hybe. V rokoch 1957 – 1962 študoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte
    Peter Jaroš sa narodil 22. januára 1940 v Liptove v obci Hybe. V rokoch 1957 – 1962 študoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1964 – 1965 pracoval ako redaktor v týždenníku Kultúrny život, potom do roku 1971 v Československom rozhlase v Bratislave. Od roku 1972 scenárista a dramaturg v Slovenskej filmovej tvorbe. V rokoch 1992 – 1994 bol poslancom v slovenskom parlamente. V súčasnosti sa venuje len literárnej tvorbe. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Dráma

    • Splynutie (1968)
    • Kráľovstvo Chimenéza (1969)
    • Skrývačka (1971)
    • Omyl (1973)
    • Hlboko v zeleni (1974)
    • Červený spln (1975)

    Pre deti a mládež

    • Až dobehneš psa (1971)

    Scenáristika

    • Deň slnovratu (1973)
    • Pacho, hybský zbojník (1975)
    • Studené podnebie (1975)
    • Tetované časom (1975)
    • Sneh pod nohami (1978)
    • Tisícročná včela (1983)
    • Jánošík (1993)
    • Lady Dracula alias Báthory story (1995)

    Publicistika

    Iné

    • Deň slnovratu (1973)
    • Pacho, hybský zbojník (1975)
    • Studené podnebie (1975)
    • Tetované časom (1975)
    • Sneh pod nohami (1978)
    • Tisícročná včela (1983)
    • Jánošík (1993)
    • Lady Dracula alias Báthory story (1995)
  • Charakteristika tvorby

    Peter Jaroš patrí ku generácii slovenských spisovateľov, ktorí vstupovali do literatúry začiatkom sedemdesiatych rokov. Jeho tvorba sa vyznačuje

    Peter Jaroš patrí ku generácii slovenských spisovateľov, ktorí vstupovali do literatúry začiatkom sedemdesiatych rokov. Jeho tvorba sa vyznačuje neustálym experimentovaním. Neuznáva žiadne vopred dané estetické normatívy a obmedzujúce pravidlá literárnej tvorby. Je nepokojným a vnútorne slobodným tvorivým duchom, ktorý nebral ohľady na kritiku ani politiku alebo tradičné literárno-umelecké postupy. Ide svojou vlastnou cestou. Každý jeho nový román, kniha poviedok alebo noviel prináša čosi nové v literárnom stvárňovaní a umeleckých postupoch. Aj preto každá jeho kniha vyvoláva protirečivé názory literárnych kritikov, ktorí napriek výhradám jednoznačne vyzdvihovali mimoriadny talent spisovateľa. Jeho literárne dielo sa pohybuje na hranici ľudskej tragiky a komiky až groteky, a to aj vo vážnych a vypätých situáciách. Oplýva sugestívno-imaginárnymi dimenziami, technickou bravúrnosťou, eruptívnosťou, osobitnou dynamikou a atmosférou. Vychádza z poznania mnohotvárnosti života s hlbokým prienikom do životných situácií, zo štýlového bohatstva a kultivovaného sledovania estetických cieľov. Charakteristickou črtou jeho diela je lyrizmus, erotizmus, absurdnosť, naturalizovaný cynizmus i biologizmus, ale aj hlboká citovosť so šokujúcimi riešeniami a pravdami o človeku s rozohrávaním všetkých podôb ľudských dimenzií nekonvenčnými postupmi a filozofickým pozadím. Vyjadruje pocity súčasného človeka s jeho radosťami, šťastím, ale aj ľudskou zlobou a osamotenosťou v spoločenskom priestore dnešnej civilizácie s rozmanitými problémami, ktoré prináša do života človeka. Vo svojej tvorbe prešiel niekoľkými vývinovými etapami. V prvých piatich dielach v rokoch 1963 – 1967 uplatňoval psychlogizujúce postupy v kombinácii s literatúrou „všedného dňa“. Ďalšie diela vychádzajú z postupov „nového románu“. Jeho najúspešnejším románom je Tisícročná včela (1979). Literárna kritika ho prijala jednoznačne ako jedno z najúspešnejších diel povojnovej románovej tvorby. Našiel svoje pokračovanie v románe Nemé ucho, hluché oko (1984). Podľa Tisícročnej včely bol nakrútený rovnomenný film, ktorý získal ocenenie na filmovom festivale v Benátkach 1983. Osobnosť Petra Jaroša je výnimočným zjavom a jeho rozsiahle dielo sa radí medzi trvalé hodnoty slovenskej literatúry.

    Viktor Timura

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Tisícročná včela (1983 po bulharsky, 1985 po poľsky, 1988 po rusky, macedónsky, maďarsky, česky) Jeho poviedky vyšli v antológiách po

    Tisícročná včela (1983 po bulharsky, 1985 po poľsky, 1988 po rusky, macedónsky, maďarsky, česky)

    Jeho poviedky vyšli v antológiách po nemecky, česky a po poľsky. Výbery z poviedok vyšli knižne po rusky, česky a po maďarsky.

    Milodar slučka (2001 po bulharsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Tisícročná včela (2005 po arabsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Horúce (S)nehy (2007 po arabsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Peter Jaroš – 75. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 131, 2015, č. 1, s. 159. NAGY, Dado: Kneď kniha začne žiť

    ŠAH: Peter Jaroš – 75. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 1, s. 159.

    NAGY, Dado: Kneď kniha začne žiť vlastným životom. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 10. časť). In: Pravda, roč. XXV, 19. – 20. 9. 2015, č. 216, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Písanie je snaha o dokonalosť s vedomím, že dokonalosť je nemožná. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 8. časť). In: Pravda, roč. XXV, 5. – 6. 9. 2015, č. 205, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Keď sa nedarí, alebo ako prekonať spisovateľský blok. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 7. časť). In: Pravda, roč. XXV,  22. – 23. 8. 2015, č. 195, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Reálny život najviac pripomína absurdný a čierny humor. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 6. časť). In: Pravda, roč. XXV, 15. – 16. 8. 2015, č. 189, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Úspechom je aj jedna slušná veta za deň. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 5. časť). In: Pravda, roč. XXV, 8. – 9. 8. 2015, č. 183, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Začnite písať a odštartujete neriadenú strelu. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby (Literárny seriál, 3. časť). In: Pravda, roč. XXV, 18. – 19. 7. 2015, č. 165, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 2. časť). In: Pravda, roč. XXV, 11. – 12. 7. 2015, č. 159, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 1. časť). In: Pravda, roč. XXV, 4. – 5. 7. 2015, č. 153, s. 32 – 35.

    BILÝ, Peter: Tisícročná včela. Úspešná sága murársksej rodiny z Liptova. (Ako vzniká hit). In: Sme, roč. 23, 26. 3. 2015, č. 71, príl. TV Oko 13/2015, s. 12 – 13.

    FERKO, Miloš: Peter Jaroš: Vikomt sa vracia z flámu. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 7 – 8, s. 270– 272.

    HALVONÍK, A.: Peter Jaroš: Samochod srdca. In: Knižná revue, 19, 2009, č. 7.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    HALVONÍK, A.: Peter Jaroš: Kárový horník alias Modrý jazdec. In: Knižná revue, 17, 2007, č. 3.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    ČÚZY, L.: Peter Jaroš. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    ANDRIČÍKOVÁ, M.: Peter Jaroš. In: Sliacky, O., ed.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava: LIC 2005.

    ŠAH: Peter Jaroš – 65. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 1, s. 159.

    MARČOK, Viliam: Peter Jaroš – nedočítaný autor. In: Knižná revue, 14, 2004, č. 10.

    VRBICKÁ, Eva: Magický obraz dedovizne. Hovoríme so spisovateľom Petrom Jarošom. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 7 – 8, s. 199 – 202.

    POKRIVČÁKOVÁ, S.: Karnevalová a satirická groteska. Nitra: Garmond 2002, s. 27 – 42.

    ČECHVALA, M.: Od srdečných pozdravov po čiernu zem (Peter Jaroš: Loď lásky, alias, Kronika dobrých nádejí). In: Literárny týždenník, 14, 2001, č. 15.

    ČIERNA, M.: Srdečné pozdravy (Peter Jaroš: Loď lásky, alias, Kronika dobrých nádejí). In: Literárny týždenník, 14, 2001, č. 9.

    HAVLÍKOVÁ, Ľ.: Jaroš na dlani (Peter Jaroš: Loď lásky, alias, Kronika dobrých nádejí). In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 45.

    MARČOK, Viliam: Mladý Jaroš – problém identity človeka a prózy. (O prvej knihe radostnej a troch nasledujúcich knihách nepokoja). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 7 – 8, s. 196 – 209.

    POKRIVČÁKOVÁ, S.: Anatómia a funkčná charakteristika magickej karnevalizácie v románe Petra Jaroša Tisícročná včela. In: Slovenská literatúra, 48, 2001, č. 2.

    SVETOŇ, Ľ.: Hľadanie vín hľadania (Peter Jaroš: Loď lásky, alias, Kronika dobrých nádejí). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 5.

    ŠKOTKA, Marian: Dýchaj človečinu (Peter Jaroš: Loď lásky, alias, Kronika dobrých nádejí). In: Knižná revue, roč. XI., 7. 2. 2001, č. 3, s. 5.

    ŠPAČEK, J.: Dva pohľady na literárnu tvorbu (Peter Jaroš: Loď lásky, alias, Kronika dobrých nádejí). In: Slovo. Politicko-spoločenský týždenník, 3, 2001, č. 3.

    ZAJAC, Peter: Tisícročná včela ako mýtus prežitia. In: Slovenská literatúra, 48, 2001, č. 6, s. 493 – 500.

    PETRÍK, V. – JAROŠ, P.: Päť otázok prozaikovi Petrovi Jarošovi (Rozhovor). In: Tvorba T, 10 (19), 2000, č. 1 – 2.

    ŽEMBEROVÁ, V.: O posadnutosti hroznou vierou, alebo, Alžbeta Bátoriová na pokračovanie (Peter Jaroš: Lady Dracula alias Báthory story). In: Tvorba T, 10 (19), 2000, č. 3 – 4.

    ČERVEŇÁK, A., ed.: Život a dielo Petra Jaroša (Zborník). Nitra – Bratislava: Univerzita Konštantína Filozofa – Spolok slovenských spisovateľov – Literárne informačné centrum 2000.

    KÁŠA, P.: Neslovenské elementy a stredoeurópske súvislosti v románe Petra Jaroša Tisícročná včela. In: Slovenská literatúra, 46, 1999, č. 5 – 6.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Peter Jaroš: Lady Dracula alias Báthory story. In: RAK, 4, 1999, č. 2.

    TIMURA, V.: Niektoré problémy v tvorbe Petra Jaroša v osemdesiatych rokoch. In: Literika, 4, 1999, č. 1.

    TIMURA, V.: Peter Jaroš. Bratislava: Literárne informačné centrum 1999.

    ČÚZY, L.: Peter Jaroš. In: Zambor, J., ed.: Portréty slovenských spisovateľov 1. Bratislava: Vydavateľstvo Univerzity Komenského 1998.

    PLUTKO, P.: Po tridsiatich rokoch (Peter Jaroš: Popoludnie na terase). In: Tvorba T, 8 (17), 1998, č. 4.

    ŠABÍK, Vincent: Genealógia ako príbeh.  Peter Jaroš: Tisícročná včela. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 5, s. 121 – 124.

    ŠPAČEK, J.: Typy obraznosti u Rudolfa Slobodu a Petra Jaroša. In: Literika, 3, 1998, č. 1.

    TIMURA, V.: Kreativita obraznosti v próze Petra Jaroša. In: Literika, 3, 1998, č. 1.

    ČÚZY, L.: Ďalší koktail z Jaroša (Peter Jaroš: Grimasy). In: Literika, 2, 1997, č. 4.

    HOLKA, P. – JAROŠ, P.: Bojme sa krutosti (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 1.

    HORVÁTH, T.: Krvavé sôvety v príbytku Gorazdovom (Peter Jaroš: Krvaviny). In: Slovenská literatúra, 44, 1997, č. 3.

    HEVEŠIOVÁ, J. – JAROŠ, P.: Najradšej mám to, čo som dopísal včera. (Rozhovor). In: Knižná revue, 6, 1996, č. 16 – 17.

    PODRACKÁ, D. – MINÁČ, V.: Literárne hovory Vladimíra Mináča a Dany Podrackej 20 (Peter Jaroš: Tisícročná včela). In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 26.

    BARBORÍK, V.: Pohotový v slepej uličke (Peter Jaroš: Milodar slučka). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 5.

    ČIERNA, M.: Knižná polička (Peter Jaroš: Milodar slučka). In: Nové slovo, 2, 1992, č. 7.

    HOCHEL, I.: Oddychové čítanie (Ivan Hudec, Peter Jaroš: Biela pani, mŕtvy pán…). In: Romboid, 27, 1992, č. 6.

    SOUČKOVÁ, M.: Postmoderna alebo gýč? (Peter Jaroš: Milodar slučka). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 33.

    SULÍK, I.: Devalvácia bez rozpakov (Peter Jaroš: Milodar slučka). In: Romboid, 27, 1992, č. 6.

    SULÍK, I.: Sme zachránení! (Ivan Hudec, Peter Jaroš: Biela pani, mŕtvy pán…). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 9.

    ČÚZY, L.: Peter Jaroš: Psy sa ženia. In: Romboid, 26, 1991, č. 7.

    SULÍK, I.: Moji milí rodáci (Peter Jaroš: Psy sa ženia). In: Romboid, 26, 1991, č. 1.

    BOBULA, J.: Žuj a pľuj! (Peter Jaroš: Psy sa ženia). In: Dotyky, 2, 1990, č. 10.

    ČIERNA, M.: „Psi“ z Malej Vsi (Peter Jaroš: Psy sa ženia). In: Nové slovo, 32, 1990, č. 32.

    PRUŠKOVÁ, Z.: Postmodernistická kreácia Petra Jaroša...? (Peter Jaroš: Psy sa ženia). In: Slovenské pohľady, 106, 1990, č. 10.

    ROSENBERG, S.: Päťdesiatnik Peter Jaroš. In: Literárny týždenník, 3, 1990, č. 8.

    ŠIKULA, V.: Vinš Petrovi Jarošovi k päťdesiatinám. In: Literárny týždenník, 3, 1990, č. 6.

    BRČÁK, M.: Lásky mat Petra Jaroša (Peter Jaroš: Lásky hmat). In: Dotyky, 1, 1989, č. 5.

    KRISTOVÁ, Z. – JAROŠ, P.: Pochopiť zmysel vecí (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 11.

    PETRÍK, V.: Román o ľudskom srdci (Peter Jaroš: Lásky hmat). In: Romboid, 24, 1989, č. 2.

    ŠTEVČEK, J.: Dejiny slovenského románu. Bratislava: Tatran 1989, s. 558 – 570.

    ŠÚTOVEC, M.: Rekapitulácia nekapitulácie. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1990.

    JENČÍKOVÁ, E.: O ubúdaní a pribúdaní životnej energie (Peter Jaroš: Lásky hmat). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 9.

    ŠABÍK, V.: Energia ľudského srdca (Peter Jaroš: Lásky hmat). In: Nové slovo, 30, 1988, č. 19.

    JENČÍKOVÁ, E.: K vzťahu faktu a fikcie v Tisícročnej včele. In: Romboid, 22, 1987, č. 6.

    MIKULA, V.: Peter Jaroš: Nemé ucho, hluché oko. In: Romboid, 22, 1987, č. 8.

    ŠPAČEK, J.: Smelé srdce alebo lásky hmat (Peter Jaroš: Lásky hmat). In: Romboid, 22, 1987, č. 11.

    JENČÍKOVÁ, E.: Človek a dejiny v Jarošovej Tisícročnej včele. In: Slovenská literatúra, 33, 1986, č. 5.

    ŠPAČEK, J.: Istota žánru (Peter Jaroš: Jazda na spiacom obrovi). In: Romboid, 21, 1986, č. 8.

    Kritici diskutujú o Petrovi Jarošovi. In: Romboid, 20, 1985, č. 8.

    SULÍK, I.: Peter Jaroš: Nemé ucho, hluché oko. In: Slovenské pohľady, 101, 1985, č. 8.

    ŠABÍK, V.: V znamení včely (Peter Jaroš: Nemé ucho, hluché oko). In: Nové slovo, 27, 1985, č. 7.

    PETRÍK, V.: Parádny výlet s Petrom Jarošom (Peter Jaroš: Parádny výlet s Máriou-Zuzanou). In: Romboid, 19, 1984, č. 1.

    ŠTEVČEK, P.: Parádny výlet (Peter Jaroš: Parádny výlet s Máriou-Zuzanou). In: Slovenské pohľady, 100, 1984, č. 2.

    MAŠKOVÁ, A. – KRŠŠÁKOVÁ, E.: K problému žánru Tisícročnej včely. In: Romboid, 18, 1983, č. 7.

    KOCHOL, V.: Včelia metafora (Peter Jaroš: Tisícročná včela). In: Nové slovo, 22, 1980, č. 8.

    MARUŠIAK, O.: List spolurodákovi (Peter Jaroš: Tisícročná včela). In: Slovenské pohľady, 96, 1980, č. 10.

    OKÁLI, D.: Román o láske a práci (Peter Jaroš: Tisícročná včela). In: Slovenské pohľady, 96, 1980, č. 6.

    SULÍK, I.: Jarošovo viacrozmerne „Ad patres“ (Peter Jaroš: Tisícročná včela). In: Slovenské pohľady, 96, 1980, č. 7.

    ŠABÍK, V.: Vincent Šabík číta Petra Jaroša (Peter Jaroš: Tisícročná včela). In: Romboid, 15, 1980, č. 3.

    ŠTEVČEK, P.: Peter Jaroš: Telo v herbári. In: Slovenské pohľady, 96, 1980, č. 5.

    ŠTEVČEK, P.: Tisícročná včela v diskusii. Román mimo diskusie. In: Slovenské pohľady, 96, 1980, č. 12.

    ŽILKA, T.: Rodinný román s rustikálnou tematikou (Peter Jaroš: Tisícročná včela). In: Slovenské pohľady, 96, 1980, č. 9.

    SULÍK, I.: Herbár skúseností (Peter Jaroš: Telo v herbári). In: Večerník, zv. 24, 29. 10. 1979, č. 212.

    ŽILKOVÁ, M.: Jaroš staronový (Peter Jaroš: Telo v herbári). In: Nové slovo, 21, 1979, č. 41.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Jaroš epickú potenciu slovenského rozprávačstva vynáša na výslnie hlboko štrukturovanej umeleckosti a orientuje ju tým na

    Jaroš epickú potenciu slovenského rozprávačstva vynáša na výslnie hlboko štrukturovanej umeleckosti a orientuje ju tým na vyššie, na najvyššie ambície... Je prozaikom veľkým, robustným, mocným, vývinovo nielen reprezentatívnym, ale účastne činným v súčasnom procese.

    Pavol Števček

    Zvláštnosť Jarošovho videnia sveta je v tom, že vedie životné osudy svojich hrdinov vždy na hrane komického a tragického, pričom aj tragické vyznieva v danom kontexte vlastne komicky. Milovanie sa a umieranie – dva póly, medzi ktorými sa napína život, protikladné, kontrastné... prebehne ľahúčko, akoby na jednej rovine bez tragického kontrapunktu. Milovanie je poézia a smrť takmer vždy bizarná udalosť, prebiehajúca v okolnostiach, ktoré ju popierajú... Utopil ju vo vitalite života. Robustný a radostný vitalizmus sa derie z každej stránky Jarošovho románu. V tom je jeho sila.

    Vladimír Petrík

    Nemusíme sa stotožňovať s Jarošovým videním sveta, preferenciou hodnôt, s jeho osobitou filozofiou a pohľadom na historické procesy, na súčasnú spoločnosť, nemusia nám imponovať kompozičné a sujetové postupy, nemožno mu však uprieť originalitu. Jeho objavný imaginatívny svet znamená rovnaký prínos do slovenskej literatúry ako jeho udržanie kontextov s európskou a svetovými literatúrami a myšlienkovými prúdmi práve v období a v pomeroch, keď to tu bolo nielen nežiadúce, ale pre autora aj rizikové.

    Viktor Timura

    Kniha Samochod srdca je jubilejná – tridsiata, nerátajúc výbery, reedície a scenáre. Jej autor prežil s modernou slovenskou literatúrou všetky jej tvorivé peklá, skepsy, nádeje, sklamania, zdvihy i úpadky. V očiach jeho próz však nikdy nepohasla nezbedná zvedavosť, vždy – predtým, teraz i potom – pripravená vysmiať sa čomukoľvek, čo sa tvári priveľmi definitívne, a čo možno pre iných znamenalo neotrasiteľný fundament, na ktorom budú stáť budúce literárne svety. Vskutku máme do činenia s textami s rozličným sujetom, s rôznymi témami, s variabilnými tvarmi. Vo všetkých sa však celkom určite stretneme s nádherne vymodelovanou vetou, prechádzajúcou v niektorých textoch až do veršov, dokonca rýmovaných, zbavenou zbytočných ornamentov a neplnovýznamov, so sujetmi rozvíjajúcimi sa prinajmenšom prekvapujúcim smerom, so subtílnou sémantikou, ktorá doslova popiera explicitné pravdy. Nezrozumiteľné, ale presne načrtnuté príbehové schémy, sledy drobných paradoxov, drsnosť výrazu prechádzajúca do poetických intimít, nijaká symbolika, nijaká alegória, nijaká viditeľnejšia etika či nebodaj moralita – to sú oporné alebo i neoporné body rozprávania, ktoré všeličo nastoľuje, všeličo zosmiešňuje a všeličo skladá a súčasne rozkladá. Výsledkom je však poetická plnosť, akási ezopovská spravodlivosť príbehu, hroboňovská naliehavosť či dobšinskovská prostota často znásobená uvoľnenou obraznosťou či prílišnou viazanosťou a plná nevnucujúcich sa drobných paradoxov. Veď o to asi týmto nenápadným textom ide predovšetkým: o poéziu založenú na pochopení, o ľudské porozumenie medzi brehmi lásky a smrti, o súzvuk krásy s pravdou, aký vlastne ani neexistuje, a ak, tak najmä v týchto Jarošových textoch.

    Alexander Halvoník

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Spolku slovenských spisovateľov za celoživotné dielo, 2014   Cena ministra kultúry Slovenskej republiky za literatúru za rok 2009

    Cena Spolku slovenských spisovateľov za celoživotné dielo, 2014
     
    Cena ministra kultúry Slovenskej republiky za literatúru za rok 2009

    Rad Ľudovíta Štúra II. triedy

    Cena Lea Danihelsa (1998, USA)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    NEVIDITEĽNÁ MILENKA      Náš ctený priateľ dobrej pohody a ctiteľ rozmarov Rafael Mordík, poisťovací agent, by sa bol

    NEVIDITEĽNÁ MILENKA

         Náš ctený priateľ dobrej pohody a ctiteľ rozmarov Rafael Mordík, poisťovací agent, by sa bol pravdepodobne dožil pokojnej staroby, keby ho nebol zaskočil vážny rodinný problém. So ženou Máriou mali dve dcéry. Staršia Monika sa pred tromi rokmi vydala, po roku sa rozviedla a po ďalšom roku ako bezdetná sa vydala znova a odsťahovala sa s mužom z Bratislavy do Košíc. Tam aj pracovala v mužovej reklamnej agentúre. Jeho žena Mária bola už desať rokov v invalidnom dôchodku, trápila ju cukrovka a kŕčové žily. Problémy však nastali, keď jeho mladšia dcéra Júlia zmaturovala na obchodnej akadémii, zamestnala sa v súkromnej firme ako účtovníčka a po roku otehotnela s kolegom z roboty Andrejom H. Mladí sa mali radi, plánovali aj svadbu, ale dotyčný Andrej H. vyhlásil, že sa nebude ženiť skôr, kým svoju malú garsónku nevymení aspoň za dvojizbový byt. Pravdaže, bytov na výmenu bolo dosť, ale každý majiteľ požadoval odstupné stotisíc korún za jednu izbu. Aby sa celá záležitosť pohla dopredu a vyriešila sa čo najskôr, dohodli sa Rafael Mordík a nádejný ženích Andrej H., že do dvoch mesiacov každý z nich zloží po stotisíc, aby sa výmena garsónky za dvojizbový byt mohla zrealizovať. Rafaelovi Mordíkovi však chýbalo do dohodnutej sumy okolo dvadsaťtisíc a preto sa rozhodol prijať ponuku firmy DOBROTA, spoločnosti s ručením obmedzeným a vo svojom voľnom čase, väčšinou po sobotách a nedeliach, aby si privyrobil, predávať ich vitamínový prípravok LONGLIFE, ktorý vraj zaručoval zdravý a dlhý život. Jednu sobotu pretrpel aj niekoľkohodinové školenie o tom, aké blahodárne účinky výrobok má a ako ho s úspechom ponúkať konzumentom a už ďalšiu sobotu sa vybral do terénu. Sadol na autobus a vystúpil v najbližšej dedinke pri Bratislave. Kráčal akosi nesmelo po prázdnej dedinskej ulici s kufríkom plným vitamínového prípravku a rozhodoval sa, do ktorého domu vstúpi. Za jednou širokou a vysokou bránou počul na dvore ľudské hlasy, vravu aj výkriky, do ktorých sa miešal štekot psíka. Usúdil, že gazda s gazdinou sa hrajú so šteňaťom, možno ho cvičia a hlasno sa radujú z jeho živej roztopašnosti. Čakal príjemnú rodinnú idylku, vhodnú na ponúkanie svojho tovaru, ale to, čo uvidel, keď otvoril bráničku a vošiel, mu vyrazilo dych. Uprostred priestranného trávnatého dvora ležala krava a zverolekár v bielom plášti spolu s gazdom ťahali z nej teliatko. Gazdiná vedľa nich jojkala, božekala a vykrikovala. Maličký psík, ešte šteňa, pobehovalo okolo a štekalo. Šteňa si ho všimlo prvé, pobehlo k nemu so štekotom a hneď sa vrátilo, akoby sa ho bálo. Aj tí traja ľudia pootočili k nemu hlavy, ale hneď mu aj prestali venovať pozornosť. Chlapi mali zakrvavené ruky a krv bola aj na tráve. Mimovoľne podišiel bližšie fascinovaný výjavom, ako chlapi, zverolekár a gazda ťahajú za zadné nohy teliatko z kravy. Už-už sa mu zdalo, že teliatko roztrhnú napoly a prišlo mu nevoľno, lebo odrazu akoby precítil bolesť, ktorú museli kravka aj teliatko pociťovať. Zapotácal sa a aby nespadol, naširoko sa rozkročil. Len na pár chvíľ si dlaňou zakryl oči a keď sa znova podíval, ležalo teliatko mokré, slizké a skrvavené na zelenej tráve. Nehýbalo sa. Kravka ležala na boku a dvíhala hlavu, akoby chcela teliatko uvidieť. Gazdiná horekovala, zatiaľ čo si chlapi umývali zakrvavené ruky. Až teraz sa gazda opäť pozrel na Rafaela Mordíka, podišiel mu v ústrety a spýtal sa ho, čo chce a prečo prišiel. Hovorilo sa mu ťažko, ale predsa len vybral z kufríka jeden vitamínový prípravok LONGLIFE, ukázal ho gazdovi a stačil povedať, že tie tabletky predlžujú život, keď ho chlap dosť surovo prerušil. Ponúkate dlhý život, povedal znechutene, a priniesli ste nám smrť. Pozrel sa na mŕtve teliatko a odpľul si. Ale ja? Ja že som priniesol smrť, koktal Rafael Mordík a začal cúvať k bráničke. Pes to zbadal, pribehol a zúrivo sa na neho rozštekal. Gazda neustále na neho zazeral a keď Mordík vycúval na ulicu, prudko za ním pribuchol bráničku. Odrazu aj psík prestal štekať a bolestivo zavyl, asi ho nahnevaný gazda kopol. A bolo ticho, ako keď vhupneš pod perinu... Rafarel Mordík sa opäť pohol. Vykročil rezko a kúsok aj pobehol, akoby chcel čím skôr a čo najďalej utiecť od udalosti, ktorú pred chvíľou zažil... Prešiel až na koniec dediny a inou uličkou sa opäť vracal. Na chvíľku sa zastavil v obchode s potravinami, kúpil si pivo v plechovke a keď ho vypil, uľavilo sa mu. Najprv chcel aj predavačke v obchode ponúknuť LONGLIFE, ale potom sa nápadu vzdal, lebo zapochyboval, či by mu uverila... Možno by ju predsa len bol oslovil, ale na neďalekej veži sa ozvalo poludňajšie zvonenie a predavačka mu pripomenula, že zatvára a znova otvorí až o tretej. Prešiel vari päťdesiat krokov, keď ponad nízky drevený plot uvidel o dom opreté tri bicykle. Sú doma, pomyslel si a v okamihu sa rozhodol, že neznámych navštívi. Zo zdvorilosti zaklopal už na vchodové dvere, ale keď sa nikto neozval, stlačil kľučku a vošiel. Prešiel dlhšou chodbou a cez kuchyňu sa dostal do ďalšej chodby. Tam bolo troje dverí. Vynechal záchod aj kúpeľňu a zaklopal na prvé dvere. Chvíľku počkal a otvoril ich. Izba bola prázdna. Podišiel k druhým dverám, zaklopal a otvoril ich. Nikde nikoho. Je toto možné, čudoval sa v duchu, veď vonku sú o dom opreté tri bicykle. Prešiel k tretím dverám, zaklopal a otvoril ich. Teraz sa takmer zľakol, lebo v tretej izbe stálo okolo postele, v ktorej ležala starenka, päť ľudí, dve ženy a traja chlapi. Všetci zodvihli sklonené hlavy, bez slova sa pozreli na neho a opäť hlavy sklonili... Až keď sa ozval, uvedomil si, že prehovoril nevhodne príliš nahlas. Spýtal sa, či je starenka chorá a hneď pokračoval, že jej priniesol niečo, čo ju uzdraví... Tej už nič netreba, prerušil ho jeden z mužov. Rafael Mordík pristúpil bližšie k posteli, pozrel sa na starenku a uvedomil si, že je nebohá. Vy ste z rodiny z Martina, spýtal sa ešte ten istý muž a Rafael Mordík prikývol, hoci ani nevedel, prečo klamal. Jedna zo žien sa ticho rozfikala a Rafaelovi Mordíkovi prišlo odrazu veľmi ľúto a rozplakal sa tiež. Vytiahol vreckovku, poutieral si slzy a nenápadne cúval ku dverám. Až teraz si však všimol, že na stolíku vedľa dverí horelo na podnose niekoľko sviečok a ďalšie ležali vedľa. Zobral jednu z nich, zapálil ju, postavil vedľa ostatných a až potom vyšiel. Bol taký rozrušený a vyľakaný, že ani nevedel, čo robí, lebo vysadol na jeden z troch bicyklov, celou silou nôh rozkrútil pedále a ozlomkrky sa rútil ulicou... Na konci ulice, pred poslednou chalúpkou, dostal defekt. Oprel bicykel o plot a až vtedy si uvedomil, že ešte stále plače a nahlas vzlyká... Nasilu potlačil plač a pozrel sa na chalúpku pred sebou. Niečo ho do nej neodolateľne ťahalo. Poddal sa nutkaniu a vykročil... V chalúpke bolo prítmie, hoci vonku svietilo slnko a v izbe, do ktorej vošiel, bola skoro tma... Nestačil sa rozhľadieť, keď sa ozval príjemný ženský hlas. Vitaj, privítal ho hlas, a poď ma prikryť, pozýval ho ďalej. Podišiel k posteli, prikryl ju rozostlanou perinou, hoci posteľ sa mu zdala prázdna. Ľahni si ku mne, šupni sa pod perinu, zohrej ma, prikazoval mu hlas. Šupol sa pod perinu a sám bol prekvapený, že nemá strach. Siahni vedľa seba, prikázal mu hlas. Siahol rukou vedľa seba a narazil na drevenú rúčku. Čo to je, spýtal sa. Kosa, môj nástroj, odpovedal hlas. A ty si kde, spýtal sa. Som tu, vedľa teba, odpovedal hlas... Kto si, vyzvedal... Som tvoja neviditeľná milenka, povedal hlas... Si smrť, nedal sa odbiť... To si ty povedal, odvetil ženský hlas a príjemne sa rozosmial... Smiech bol nákazlivý, aj on sa rozosmial, až mu vyhŕkli slzy šťastia... Zrazu mu však čosi neviditeľné stislo hrdlo a namiesto smiechu vydal zo seba len dutý, chrčivý zvuk... Namiesto bolesti ho však zalial pocit nevýslovného šťastia...

     

    LONO A PENTAGRAM

         Vtedy si tiež sadli do espressa na kávu. Bolo to pred rokom, práve skončili štvrtý ročník filozofickej fakulty a praxovali po redakciách. Ulice boli zadymené, plné smradu, lepkavej horúčavy a návštevníkov z celej krajiny. Kde-kto chcel aspoň cez prázdniny či dovolenku pobudnúť deň-dva v hlavnom meste. Miloš a Daniel chodievali cez obedňajšiu prestávku do espressa na kávu. Raz si prisadli k vedľajšiemu stolu, hneď za Danielov chrbát, dve staršie slečny a popíjali likér. Dlho si ich nevšímali, lebo po dlhšom čase sa Daniel opäť rozhovoril. Bol totiž znamenitým kynológom, priateľom a znalcom psov. Poznal naspamäť celý strom vývoja psa od starobylého šakala či vlka cez vykopávkovitého špicovitého psa, poľovnícku lajku, dekoratívneho psa starých Grékov, mopslíky, pinče, teriéry, severné ťažné psy, ovčiaky, vydrovitých psov, jazvečíkov, loveckých psov, dogy, svätobernardského psa, boxerov, setrov, chrtov až po českých fúzačov a slovenských kopovov. Rôznymi historkami o psoch vedel zabávať aj celý večer. Práve vtedy rozprával, že európski kynológovia zistili v Číne, ktorá je kolískou mnohých psích plemien, abnormálny nedostatok psov...

         Miloš počúval, počúval, prikyvoval hlavou, ale nezabudol venovať pozornosť aj slečnám pri vedľajšom stole. Neuniklo mu, že dopili svoj likér, postavili sa a zdĺhavo zasúvali stoličky k stolu. Potom zodvihli zo stola svoje kabelky, pichli si ich pod pazuchy a keď odchádzali pomedzi stoly k šatni, kde mali ľahké letné kabátiky, zdĺhavo sa na obidvoch pozreli, akoby ich k sebe vábili.

         Vtedy Miloš prerušil Daniela.

         – Prepáč na chvíľku, hneď sa vrátim.

         Miloš pristúpil k slečnám. Tá, ktorá mu ochotne opätovala úsmevy, si práve obliekala ľahučký kabátik.

         – Dovolíte? ponúkol sa a pomohol jej do rukáva. – Ja som Miloš, – predstavil sa.

         – Adela, – povedala slečna, – a toto je Neša...

         Adela bola černovláska, Neša blondínka, ale obidve mali zrastené obočie a pekné, silné a veľké zuby. Práve preto sa veľmi podobali.

         – Vy ste sestry? – spýtal sa Miloš.

         Pozreli sa na seba, pobavene sa zasmiali a veľké, zdravé zuby v ich ústach sa zaleskli.

         – Len kamarátky, – odpovedala Adela.

         – Nemohli by sme sa niekedy stretnúť? – navrhol Miloš a uklonil sa Adele. – Mám lepší nápad, – povedala Adela. – Doma mi zostalo trocha vína, pozývam vás... Ale zoberte so sebou aj kamaráta, aby sa Neša nenudila... Takto sa začala ich zvláštna známosť. Daniel sa stretával s Nešou a Miloš s Adelou, ale o tom, čo so slečnami zažívali, sa im akosi nechcelo rozprávať... Rozhovoru o tom, keď sa stretli, sa dokonca vyhýbali. Miloš radšej rozvíjal svoje známe teórie a Daniel ho už vôbec nepočúval.

         – Ako som ti hovoril, v mozgu sú státisícky uzlov, medzi ktorými neustále prebieha spojenie a výsledkom tejto činnosti je myslenie, teda vedomie. Toto je základ, z ktorého vyjdem. Naša galaxia, náš disk Mliečna cesta. do ktorej patrí aj naša slnečná sústava a teda aj naša Zem, je podľa mňa tiež obrovským mozgom, ktorého priemer je sto miliónov svetelných rokov. Jednotlivé slnká a planéty našej galaxie predstavujú, podľa mňa, iba akési uzly, podobné tým, ktoré sú v ľudskom mozgu. Medzi jednotlivými telesami našej galaxie tak ako medzi uzlami v mozgu prebiehajú pomocou svetelných lúčov, elektromagnetických vĺn, protónov, neutrónov a iných častíc, neustále spojenia tak podobne ako aj v ľudskej hlave. Naša galaxia je teda obrovský, mysliaci mozog, produkujúci vedomie, ktoré my zatiaľ nevieme a nedokážeme postihnúť. A idem ešte ďalej, bratku! Iste vieš, že pomocou rádioteleskopov možno vidieť milióny takých galaxií ako je naša. Tieto spolu vytvárajú akési maxigalaxie, teda maximozgy. Jednotlivé galaxie fungujú zasa v tejto maxigalaxii ako uzlové body v ľudskom mozgu. Maxigalaxie tiež produkujú myslenie a vytvárajú maxivedomie. A maxigalaxie sú ďalej uzlovými bodmi supermaxigalaxií, supermaximozgov a tak ďalej, do nekonečna... A to isté platí aj opačne... Molekula je tiež akýsi minimozog... Chápeš?

         – Kašlem na tvoje výmysly, – povedal Daniel znechutene, vstal a bez slova odišiel.

         Takto a podobne teda Miloš teoretizoval, aby nemusel pred Danielom hovoriť o tom hlavnom, čo ho ťažilo... Odvtedy, čo sa stretával s Adelou, zažíval nezvyčajné veci... Už prvú noc, keď prespal u svojej novej známej, mal vidinu či sen, ktorý sa mu potom istý čas stále vracal: ležal nehybne na nejakom smetisku a veľký kohút kochlil sliepku priamo na jeho hrudi; sliepka hlasno krákorila, od bolesti jačala a pazúry svojich nôh zatínala hlboko do jeho mäsa... Keď sa ráno zobudil, mal na hrudi naozaj krvou zaschnuté odreniny. To ho veľmi prekvapilo. Vysvetľoval si to však tak, že keď sa večer s Adelou pripil, musel niekde spadnúť a poraniť sa... Matne si však spomínal, že sa celú noc dusil, čosi mu nedalo dýchať a sám seba počul vo sne stenať... Bol by sa na to spýtal aj Adely, ale ráno ju nikdy vedľa seba nezastihol. Obyčajne mu nechala lístok s odkazom: „Dovidenia večer, miláčik!“ Malátny a unavený sa doterigal do roboty a aby nezadriemal priamo pri stole, odskočil si zajesť do blízkeho bufetu a posilnil sa aj jednou borovičkou. Cez deň sa ako-tak pozviechal, zotavil a poobede, po skončení redakčnej roboty, zažíval priamo muky, lebo urputne bojoval s nutkaním navštíviť opäť Adelu. Niečo ho od tej návštevy odpudzovalo, ale zasa niečo iné ho neodolateľne lákalo. Nakoniec nevydržal a šiel. Adela, ako obyčajne, ho privítala s radosťou. Kŕmila ho vyberanými jedlami a napájala alkoholmi. Potom sa už vôbec nebránil, keď ho ukladala do postele a zhasla. Hneď sa prepadol do hlbokého spánku ako do vody. Snívalo sa mu, že vidí dva obrovské, od seba sa odvíjajúce valce, spomedzi ktorých zvalcované, stenčené iba do hrúbky papiera vyletujú jeho vlastné údy. Svietia akýmsi červenkastým svetlom ako hrôzostrašné postavy z tieňohry. Priletujú k nemu, krúžia divo okolo neho, ba aj preletujú cez neho, akoby bol zo vzduchu. Vykrikujú, priam revú na neho a súčasne z nich mokvá krv a kvapká do trávy okolo neho a hneď sa mení na kvietky so žltými lupienkami. Kvietky rastú veľmi rýchlo, ich žlté hlávky ho už obklopili z každej strany a je ich toľko, že sa nemôže spomedzi nich vymotať. Už ho dorástli, lezú mu do úst a do nosa. Vypľúva ich, trhá, šklbe, ale dusiť sa neprestáva. Zdá sa mu, že umiera a vtedy strašne vykríkne, zobudí sa a bezhlavo šmátra rukami v tme okolo seba.

         – Adela, – šepne, ale žena neodpovie, len sa chichotavo rozrehoce ako vydráždená kobyla. Namacia ju rukami a uvedomí si, že Adela sedí obkročmo na ňom, uvedomí si, že na ňom rajtuje ako na koni, ale keď chce zapáliť nočnú lampu, strčí mu do dlane svoj prsník a vášnivo sa mu prisaje k perám. Opäť zaspáva a zdá sa mu, že stojí pred akýmsi vysvieteným domom. Jeho okná a dvere sú poroztvárané, ale v dome niet nikoho. Obráti sa k nemu chrbtom a vtedy zbadá pred sebou lúku, po ktorej sa k nemu z pološera niekto blíži. Je to akýsi muž a keď prebieha poklusom okolo neho, na chvíľu obráti k nemu svoju tvár a on s údesom zistí, že je to on sám. Muž sa však len podivne, akosi bolestne usmeje a nezastaví, náhli sa ďalej... On chce za ním zakričať, ale hlas mu od údesu uviazne v hrdle, lebo si všimne, že vzďaľujúcemu sa mužovi oblizujú holé päty dotieravé plamene, postupujú za ním a nemôže sa ich zbaviť, akokoľvek sa ponáhľa...

         Ráno sa Miloš zobudil s pocitom úzkosti a bolesťami hlavy. Prešiel tackavo do kúpelne a keď sa na seba pozrel v zrkadle, zhrozil sa. Bol bledý ako krieda, akoby stiekol z krvi. Pery mal opuchnuté, dokrvava popraskané a keď si ich s premáhaním umýval studenou vodou, až syčal od bolesti. Myslel si, že je v byte opäť sám, ale keď prešiel do druhej miestnosti, našiel Adelu sedieť usmiatu v kresle, jej zrastené obočie priťahovalo jeho zrak.

         – Ako si sa vyspal? – spýtala sa veselo.

         – Mal som príšerné sny, – priznal sa.

         – Aj ja, – povedala a opäť sa z ničoho nič rozosmiala.

         – Pozri sa na moje pery, – povedal, dotkol sa ich prstom a od bolesti ochkol.

         – Čuduješ sa? – smiala sa bez prestania Adela. – Vyvádzali sme v posteli až do rána...

         Pozrel na ňu prekvapene, ale nepriznal sa, že sa na nič nepamätá.

         – Necítim sa dobre, mal by som si pár dní oddýchnuť, – povedal pri bohatých raňajkách. – Dnes večer zostanem doma a budem sa kurírovať... – To by si mi urobil? – povedala milo a láskavo ho pohládzala po žilnatom krku. – Dnes mám predsa narodeniny... Sľúb mi, že prídeš!

         – No dobre, – súhlasil nakoniec, – ale potom si už oddýchnem. Nepovedala nič, len sa ticho zasmiala a vypravila ho do roboty aj s fľaškou koňaku.

         – Vypi si s kamarátmi na moje zdravie, – žmurkla na neho sprisahanecky a zatvorila za ním dvere. V robote však fľašku vôbec neotvoril a strčil ju do šuplíka svojho pracovného stola, vykrútil Adelino telefónne číslo, lebo sa chcel ospravedlniť, že nepríde, ale vždy slúchadlo zložil. Dlho sa túlal po meste, vysedával v poloprázdnych kaviarňach a keď sa nakoniec okolo desiatej večer ocitol pod Adelinými oknami na prvom poschodí starého secesného domu, videl nielen to, že sa v nich svieti, ale aj počul spev a hlasnú vravu. Adela oslavovala. Vybehol hore schodami a stlačil kľučku skôr, ako zazvonil. Bolo otvorené a byt bol plný podivných ľudí. Adela ho vtiahla medzi nich a ani sa neunúvala mu ich predstaviť, len doňho liala alkohol. Najprv si pripadal, že je na maškarnom plese, ale skôr, ako si stačil uvedomiť, že to nie je pravda, opäť sa opil a potom mu to už bolo jedno. Keď tie maškary do neho dobiedzali, Adela ich od neho odháňala a jemu sa to páčilo. Ani nevedel, kedy sa ocitol znova v posteli... Snívalo sa mu, že stojí pri ceste niekde v poli a čaká na autobus. Pár metrov poniže neho sedí v priekope a čaká na autobus aj niekoľko žien, lesných robotníčok. Na chrbtoch majú veľké biele batohy, o ktoré sa pri sedení opierajú. Z batohov im trčia celé zväzky cibule a jej vôňa sa šíri všade naokolo. Odrazu prihrmí veľké nákladné auto a zastane pri ženách. Tie sa začnú o prekot škrabať hore na korbu a Milošovi ukazujú svoje nahé podsuknie. Viaceré mu kývajú a naznačujú, aby vyliezol k nim na auto. Keď sa k nim konečne pohne a už aj ruky natiahne, auto sa prudko rozbehne. Ženy bojazlivo zvýsknu a čoskoro sú už ďaleko. Vráti sa na staré miesto a zrazu zistí, že nie je na autobusovej zastávke úplne sám, lebo za chrbtom mu čosi zakňučalo. Obzrie sa a zistí, že tam zostala ešte jedna ženička s batohom na chrbte, v dlhých sukniach, s čižmičkami na nohách, šatkou na hlave. Vedľa nej na zemi kňučí suka a ostrými zubami hryzie ženu do nohy cez čižmu. Najprv to vyzeralo, že suka sa len hrá, ale počuť hlasno chrapčať kosti, hoci žena akoby bolesť vôbec nepociťovala. Pristúpi k nej a poklepe ju po pleci, že ju, reku, upozorní na psa. Žena k nemu obráti hlavu a je to smrtka. Z vyšívanej, krojovanej šatky civie na neho holá lebka. V prázdnych očných jamkách jej horia malé plamienky, z úst vychádza dym. Zdravé zuby podchvíľou cvakajú. Od ľaku sa mu zahmlí pred očami a v polovedomí sa mu zdá, že umiera. Keď sa preberie, zistí, že ho sučka olizuje a že neďaleko stojí autobus, ktorý sa práve pohýňa. Cez zadné sklo, vzďaľujúceho sa autobusu civí na neho známa smrtka. Vtedy sa začnú v smrtkinom batohu šklbať a skučať šteňatá a sučka sa rozbehne, ako len vládze za autobusom... Miloš precitol s nepríjemným pocitom a bola celkom tma. Vedľa seba však nahmatal Adelu a veľmi sa potešil, že sú v noci dvaja. Pritúlil sa k nej a začal ju z vďačnosti bozkávať a ona vášnivo jeho bozky opätovala... Milovali sa a odrazu, pri akomsi záblesku svetla, zbadal, že miluje starenu, ježibabu či starú bosorku alebo strigu s čiernymi, štrbavými zubami... Bola to mora či kikimora a keď sa obzrel, bola to opäť Adela, ale len čo sa jej dotkol, namiesto jej panenskej tváre zjavila sa starenina rozďavená chriapa... Náhlivo sa obliekol a Adela zatiaľ sedela v kresle a len sa ticho smiala, ba ani mu nebránila v odchode...

         Večer už, pravdaže, ku nej neprišiel, nocoval doma. Ale hneď, ako zaspal, ťažili ho hrozné sny a v polospánku cítil, ako ho opäť zaľahla mora, ležala na ňom a opäť až do rána na ňom rajtovala. Nevedel sa jej zbaviť a po niekoľkých dňoch chodila do neho len duša spávať. Trvalo to dovtedy, kým ho nezavolali vojaci na manévre do miestnych kasární, a kým si neobliekol vojenskú uniformu s podporučíckymi hviezdičkami na výložkách. Kikimora ho, pravdaže, navštívila aj v kasárňach, ale keď uvidela hviezdičky, najprv od neho zdesene cúvla, potom mu ich v zúrivosti chcela strhnúť, ale to jej už nedovolil. A po vojenských manévroch si nechal vytetovať päťcípy pentagram priamo na plece, ale len taký malý, drobný, že z ďaleka vyzeral len ako väčšia bodka a nemusel ho ani na kúpalisku zakrývať uterákom... Na ten uterák si ľahol a ani nie päť metrov od kúpaliska zadriemal na slabnúcom popoludňajšom slnku. Po dlhom čase vari prvý raz driemal spokojne a bez mučivých snov. Nevnímal, že mu na plece sadol veľký ovad, a že mu z pokožky vysal maličký pentagram. Keď sa zobudil, vôbec si to nevšimol. Možno aj preto, lebo vedľa neho ležala pekná, mladá slečna a usmievala sa na neho.

         – Nechcela som vás budiť, – prihovorila sa mu slečna, – ale teraz vám to už môžem povedať...

         – Čo sa stalo? – začudoval sa.

         – Priľahli ste mi rúž.

         Vyskočil a zodvihol uterák.

         – Naozaj!

         Zodvihol rúž a s rozpačitým úsmevom jej ho podal.

         – Prepáčte, asi som vás zdržal. – ospravedlňoval sa. – Mohol by som vám to nejako vynahradiť? Môžem vás pozvať na zmrzlinu?

         – To by šlo, – súhlasila slečna.

         – Ja som Miloš, – predstavil sa.

         – A ja Helena, – povedala slečna.

         Lízali zmrzlinu, ale po pár metroch sa s ním Helena rozlúčila, lebo sa ponáhľala. Dlho sa za ňou pozeral a nevedel si spomenúť, prečo sa mu zdala akási povedomá. Potom však len kývol rukou a pobral sa domov. Po večeri pozeral dlho televízny program, až zaspal.. Zobudil sa opäť s ťaživým pocitom, že na ňom niekto sedí... Áno, sedela na ňom žena.

         – To si ty, Adela? – zrúkol zdesene.

         – Ja som vari Helena, – odpovedala žena. – Adela, Helena, všetko jedno... Miloš zatvoril oči a ženu objal. O chvíľu však pocítil, ako sa mu bolestivo zahryzla do pleca. Nevykríkol, len stisol viečka a vytlačil spod nich drobné slzy. Bolesť sa až vzrušujúco stupňovala...

         – Pomóóóc! – hlesol nakoniec slabým hlasom.

         – Miluj ma, milý môj! – zachichotala sa žena a zahryzla sa mu opäť vášnivo do pleca...

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory