• Životopis autora

    Narodil sa 25. apríla 1920 v Banskej Bystrici. Začal študovať v Prahe na Českom vysokom učení technickom, štúdium ukončil na Filozofickej fakulte
    Narodil sa 25. apríla 1920 v Banskej Bystrici. Začal študovať v Prahe na Českom vysokom učení technickom, štúdium ukončil na Filozofickej fakulte v Bratislave. V tomto čase prešiel viacerými zamestnaniami. Ako Žid bol počas vojnových rokov internovaný v pracovnom tábore. V rokoch 1943 – 1944 pracoval v tlačiarenskom podniku Neografia a v martinskom Komornom divadle. Počas Slovenského národného povstania pracoval v Slobodnom slovenskom vysielači a publikoval v povstaleckej tlači. Po 2. svetovej vojne pracoval ako dramaturg v divadle Nová scéna Národného divadla, v rokoch 1949 – 1951 bol kultúrnym atašé v Bukurešti. Zastával viacero verejných funkcií. V rokoch 1968 – 1974 bol docentom divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení, potom vedeckým pracovníkom vo Výskumnom ústave kultúry. Za svoje politické postoje k okupácii Československa roku 1968 mal obmedzené možnosti publikovať. Do verejného a literárneho života sa naplno vrátil po roku 1989. Zomrel 28. novembra 1999 v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Niet prístavov 1 – 2 (1946)
    • Polohlasom (1947)
    • Toto pokolenie (1949)
    • S nami a proti nám (1950)
    • Pokolenie v útoku (1952)
    • Čert nespí (1954)
    • Čertovo kopýtko (1957)
    • Konfety a leporelá (1961)
    • Maľovať čerta na stenu (1970)
    • Noc v mojom meste (1979)
    • Velikán alebo Život a dielo profesora Bogoviča (1992)
    • Intímne dialógy (1995)
    • V úvodzovkách (1995)
    • Tajomstvo sfingy (1997)
    • Zrada múz (2000, z pozostalosti)

    Esej

    • Kniha úľavy (1970, eseje)

    Dráma

    • Meteor (1945)
    • Bašta (1948)
    • Spolok piatich "P" (1948)
    • Hanibal pred bránami (1949)
    • Návrat do života (1949)
    • Ľudia z našej ulice (1951)
    • Srdce plné radosti (1954)
    • Pacient stotrinásť (1955)
    • Diplomati (1958)
    • Polnočná omša (1959)
    • Zmŕtvychvstanie deduška Kolomana (1960)
    • Antigona a tí druhí (1961)
    • Jazva (1963)
    • Veľká parochňa (1964)
    • Experiment Damokles (1966)
    • Absolútny zákaz (1970)
    • Vlastenci z mesta Yo (1992)
    • 4x nie (1994)

    Odborná literatúra

    • K základným otázkam súčasného slovenského divadla (1948)
    • Kapitolky o rozhlase (1948)
    • Úvod do základných problémov divadla (1948)
    • K niektorým tvorivým problémom našej drámy (1956)
    • Zamyšlení nad dramatem (1964)
    • Zamyšlení nad dramaturgií (1969)
    • Priestory v divadle a divadlo v priestore 1 – 2 (1977)

    Publicistika

    • Most (1945, publicistické črty)

    Iné

    • Dieťa a meč (1953, reportáž)
    • Leningradské epištoly (1959, reportáže)
    • Výlet na juh (1960, cestopisné reportáže)
    • Nedokončená pre detský hlas (1968, autobiografické rozprávanie)
  • Charakteristika tvorby

    Karvašove literárne začiatky spadajú do roku 1937, keď publikoval v študentských časopisoch. Prvé knihy sa vyznačovali analytickým
    Karvašove literárne začiatky spadajú do roku 1937, keď publikoval v študentských časopisoch. Prvé knihy sa vyznačovali analytickým racionalizmom v existencialistickom duchu, ktorým reagovali na vojnovú situáciu a pomery v pomníchovskej Slovenskej republike. Svoju veľkú spoločensko-historickú tému rozviedol v dvojdielnej próze (Toto pokolenie, Pokolenie v útoku), v ktorej zachytil genézu a pomery v predmníchovskej republike, ktoré viedli k jej rozpadu a k formovaniu protifašistického odboja na Slovensku. Túto tému rozvíja vo viacerých knihách, no postupne sa v jeho tvorbe čoraz výraznejšie uplatňujú satirické a humoristické zložky. Jeho humoresky, črty, apokryfy, podobenstvá sa vyznačujú britkou iróniou smerujúcou proti ľudským a spoločenským neduhom, kariérizmu, demagógii, zrade ideálov, byrokracii. Ich spoločným menovateľom je bystrý postreh, briskná formulácia konfliktu a humanistická apelatívnosť vo vzťahu k deformovaným ľudským a spoločenským hodnotám najmä v socialistickom režime, s ktorým nepozná zľutovanie. Paralelne s prózou písal Karvaš i divadelné a rozhlasové hry, v ktorých zúžitkoval najmä vlastné autorské skúsenosti s totalitnými režimami, ale aj sociálny zápas za spravodlivosť. Dramatickou tvorbou reaguje aj na nacistické zvrátenosti a postupne opúšťa symbolistickú poetiku a jeho výraz sa koncentruje skôr na zachytenie sociálnych skutočností a na ich analýzu (protifašistická Polnočná omša), no najmä v šesťdesiatych rokoch a v neskoršej tvorbe sa dostáva k symbolike hlbšieho filozofického posolstva o ohrozeniach človeka v súčasnom svete. Hry majú silný dramatický konflikt, plnokrvné charaktery, živý jazyk a myšlienkovú presvedčivosť s ironickými podtextami i otvoreným satirickým smerovaním na konkrétne spoločenské neduhy. V jeho reportážnych dielach s cestopisnou tematikou sa uplatňuje humoristicky nadľahčené rozprávačstvo, jemný sarkazmus a intelektuálna sebairónia, ktorými autor reaguje na malé i veľké skutočnosti. Jeho teoretické práce o slovenskom divadle analyzujú javy a estetické princípy slovenského divadelníctva a slovenskej drámy na pozadí prúdení v svetovej dramatickej tvorbe. Aj tu autor hľadá a objavuje priestory pre spoločenskú kritickosť. Svojou tvorbou sa Peter Karvaš radí medzi profilujúce osobnosti slovenskej literatúry a drámy.
     
    Alexander Halvoník 
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Fascikel S (2000 po maďarsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Tajná sfinga (2004 po rusky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ČAHOJOVÁ, Božena: Klasický modernizmus. In: Tvorba , roč. XXVI. (XXXV.), 2016, č. 4, s. 66 – 67. MATEJOVIČOVÁ, Stanislava: Polnočná. Peter

    ČAHOJOVÁ, Božena: Klasický modernizmus. In: Tvorba, roč. XXVI. (XXXV.), 2016, č. 4, s. 66 – 67.

    MATEJOVIČOVÁ, Stanislava: Polnočná. Peter Karvaš: Polnočná omša. In: Tvorba. Revue pre literatúru a kultúru, roč. XXIV. (XXXIII.), 2014, č. 4, s. 27 – 29.

    LOBOVÁ, Andrea: Z pozostalosti. Peter Karvaš: Za múrom. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 1, s. 120 – 121.

    FELIX, J.: Slovo o Petrovi Karvašovi. In: Karvaš, P.: Kniha úľavy. Bratislava 1970.

    FELIX, J.: Literárne križovatky, s. 209 – 212. Bratislava 1991.

    BŽOCH, J.: K významu Karvašových novelistických juvenílií. In: Bžoch, J.: Literárne soboty. Bratislava 1990.

    KRNOVÁ, K.: Peter Karvaš. Banská Bystrica 1992.

    HRÚZOVÁ, M.: Peter Karvaš (Personálna bibliografia). Banská Bystrica 1995.

    LAJCHA, L.: Dramatický svet Petra Karvaša. Bratislava 1995.

    LAJCHA, L.: Osobnosť a dielo Petra Karvaša. Bratislava 1996.

    DAROVEC, P.: Peter Karvaša. In: Portréty slovenských spisovateľov. Bratislava 1998.

    LAJCHA, L.: Prozaický svet Petra Karvaša. Bratislava 2000.

    MIKULA, V.: Slovník slovenských spisovateľov, Praha 2000

    BŽOCH, J: Z neprebádanej pozostalosti. In: Sme, 18. 10 2001, s. 8.

    ŠTEVČEK, P.: Oslovenie. In: Podľa vzoru človek, Slovenský spisovateľ 2002.

    ŠKOTKA, Marian: Preťažený let. Peter Karvaš: V úvodzovkách. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 6, s. 146 – 147.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Prozaický talent Petra Karvaša sa vyvíjal v dvoch polohách, ktoré sa však dosť často prelínali: vážnej

    Prozaický talent Petra Karvaša sa vyvíjal v dvoch polohách, ktoré sa však dosť často prelínali: vážnej a humoristicko-satirickej. Ak niekto niekedy dôkladne preštuduje Karvašovu tvorbu (vrátane dramatickej), možno príde na to, že Karvaš je bytostný satirik, že v jeho prípade nejde iba o povrchovú rovinu, realizovanú, napríklad, príbehom, ale že humor a satiru nájdeme uňho aj na dne vecí.

    Vladimír Petrík

    Peter Karvaš je spisovateľ spoľahlivý a akurátny. Jeho čitateľ, rokmi zvyknutý na pravidelný prísun textov, sa zrejme nemusí obávať vážnej ruptúry vo svojom čitateľskom úsilí, ktorá bola spôsobená "nedodaním materiálu" z autorovej dielne. Karvaš nie je len zaznamenávateľ stavu spoločenských vecí; jeho písanie v sebe zároveň nesie aj silnú persuazívnu (a teda aj výchovnú) ambíciu.

    Peter Darovec

    Peter Karvaš sa nikdy neusiloval za každú cenu inovovať svoj štýl, spôsob tvorby. Dodnes uniká moderným (modernistickým či postmoderným) úletom, neradikalizuje sa v súlade s ponúkajúcimi sa možnosťami. Postupuje skôr ako veľmi pozorný divák, ktorý po zažití udalosti ju znova prežije a až potom komentuje, zaujíma k nej postoj. Často sa zdá, ako keby hyperbolizoval skutočnosť a pridával jej nové dimenzie. Ba dokonca ako keby prekračoval hranicu normálnosti a absurdnosť vydával za skutočnosť. Je to však iba zdanie.

    Marta Žilková

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    OBŽALOBNÁ REČ (zo súboru Tajomstvo sfingy )

    OBŽALOBNÁ REČ (zo súboru Tajomstvo sfingy)

                                 Slávny areopagos,

                                 veľavážení páni archonti!

         Zišli ste sa tu dnes v plnom počte deviatich mužov, aby ste posúdili prípad značne nezvyčajný, totiž postoje a výroky vám zaiste dobre známeho obžalovaného Aristofana, občana aténskeho. Tu na tomto vysokom mieste, totiž na oblačnom vrchole kopca boha Area, máme záverom vysloviť právoplatný rozsudok a dať ho na vedomie ľudu hellénskemu i celému zemetanieru. Kiež nám bohovia olympskí dožičia ostrého pohľadu a britkého úsudku, ako i spravodlivosti verdiktu, ktorý tu vyslovíme.

         Keď som si pripravoval túto obžalobnú reč, bolo mi čoraz jasnejšie, že vec bude neporovnateľne zložitejšia, než keby sme mali zhodnotiť a postihnúť jednoduchú krádež koňa, urážku bohyne alebo bežný daňový podvod či dopravný priestupok, čo i so smrteľným koncom. Obžalovaný občan aténsky Aristofanes, ktorý tu stojí pred najvyššou súdnou stolicou našej vlasti, predstavuje totiž kauzu, ktorá u nás nemá precedens, no ktorá si vyžaduje našu najvyššiu pozornosť, sústredenosť a napokon, rozumie sa, presvedčivosť a pádnosť argumentov.

         Prosím preto pánov archontov, aby v priebehu celého procesu zotrvali na svojich miestach a neponevierali sa medzi stánkami s občerstvením a v priľahlých miestnostiach, ako to niekedy a niekde býva odsúdeniahodným zvykom. Ako vieme, sme uznášaniaschopní iba pri plnom počte prítomných pánov archontov.

         Osvetlime si teda najprv objektívne osobnosť obžalovaného. Je všeobecne známe, že Aristofanes zamladi žil rozmarným a zhýralým životom, že si nectil vládne úrady a vysokých predstaviteľov nášho osvedčeného demokratického zriadenia; že hojne paktoval s úpadkovou šľachtou najkonzervatívnejšieho a najspiatočníckejšieho razenia (teda s bohatými remeselníkmi a kupcami), zúčastňoval sa na ich hodovaní a bezuzdných pijatikách, pričom ho často museli preberať z bezvedomia a odvádzať, či lepšie odvláčať, respektíve odvážať domov; že uvedený občan Aristofanes bez škrupúľ a bez hanby systematicky urážal počestné a vážené osoby nášho verejného života a robil si z nich neviazaný posmech, ba dokonca dobrý deň; že mal časté búrlivé kontroverzie s políciou a s mestskou nočnou strážou a vôbec – správal sa ako chuligán.

         No skutočná a načisto neodpustiteľná vina Aristofana spočíva inde: v jeho nespútaných písačkách, v jeho takzvaných komédiách, ktoré sú v podstate pamfletmi i urážlivými útokmi na ctihodných hodnostárov aténskych, všetkými uctievaných a milovaných. Hovorím o Aristofanovom, prepytujem, „diele“, totiž o jeho neúrekom štyridsiatich štyroch takzvaných komédiách, ktoré vyrobil, v ktorých dokonale obnažil svoju pravú tvár a predstavil sa ako zlomyseľný nemravník a bohorúhač. Všimnime si ich bližšie, i keď stručne.

         Rád by som najprv upriamil vašu pozornosť na fakt, že Aristofanovi ani na um nezišlo čerpať svoje témy zo starobylých bájí našej národnej mytológie ako napríklad nedostižný zvečnený Aischylos, ani zo srdcervúcich duševných konfliktov a múk svojich súčasníkov ako napríklad môj priateľ a otec modernej občianskej drámy dôstojný pán Euripides. Nie, tento Aristofanes, ktorého tu vidíte, sa vyžíva v špine našich predmestí, kde oživuje známe škandály a aféry a hádže blato na významných občanov mesta Athénai! Žiadate dôkazy? Prosím!

         Nie náhodou – a hádajte, prečo asi, slovutní páni archonti...! – jednou spomedzi hlavných tém tohto úbohého škriblera, opovrhnutiahodného vulgárneho písmara sú – ženy! V hre Mier napríklad vyslobodia uväznenú vznešenú bohyňu mieru akísi odkundesi, hlúpi, smiešni a bezmocní sedliaci! Nie je to hanba? V hre Ženský snem zmocnia sa dámy istého druhu vlády a práva v našom krásnom rodnom meste, podávajú dôkazy o svojej obmedzenosti a nakoniec verejne odhlasujú promiskuitu a voľnú lásku! Áno, počuli ste správne, páni archonti!

         V hre Lysistraté spoja sa zasa aténske ženy so Sparťankami, manželkami našich nepriateľov, teda s obyčajnými Lakedaimončankami, a proti zdravému rozumu sa dohodnú, že odoprú svojim zákonitým mužom na oboch stranách frontu základné manželské povinnosti, kým títo a tamtí nezložia zbrane! Možno to prepáčiť a prejsť ponad túto nehoráznosť, ba obludnosť len tak, pýtam sa?! A akoby to nestačilo, ešte aj odhlasujú, že sa ruší súkromný majetok! Vari by ste im to odpustili, páni archonti?!

         Pokiaľ ide o Aristofanových kolegov, laureátov štátnych odmien: V hre Ženy na Thesmofóriách (akože, zasa ženy!) kreslí Aristofanes ušľachtilého a odvážneho Euripida, ktorého nenávidí, ktorému závidí úspech, no ktorému, pravdaže, nesiaha ani po členky, ako protivného odľuda a senilného hlupáka. V Žabách si robí posmech z úplne vymyslenej súťaže medzi slávnym Aischylom a talentovaným mladým Euripidom, ktorú napokon vlastne vyhrá on sám, autor ohováračskej veselohry, Aristofanes, a za ktorú inkasuje stipendion 196 obolov, ako som zistil!

         V Oblakoch ten istý chrapúnskym spôsobom útočí na našu svetoznámu filozofiu, na našich dômyselných intelektuálov sofistov a na Sokrata, vraj riaditeľa potupnej „fabriky na myslenie“, o ktorom sa ten nevzdelanec nazdáva – aká príznačná neznalosť! – že je tiež sofista. Ten neokrôchanec útočí v Jazdcoch na obdivuhodného a šľachetného štátnika hellénskeho Kleóna a v Acharňanoch si surovým spôsobom podáva chýrneho stratéga a opätovne vyznamenaného Lomacha. Nič a nikto tomu ničomníkovi nie je svätý! Kade kráča, všade rozosieva urážky a svár.

         Už ste si iste všimli, páni porotcovia, Aristofanov nihilizmus a cynizmus: Tento chlap trhá na zdrapy aj samotné zásady gréckej demokracie! Veď iba hlupák na to nepríde, že v spomínanej hre Jazdci je istý Demos (sic!) iba stelesnením ľudu – samosebou, že negativistickým a na česť nás všetkých kradmo čiahajúcim spôsobom! Napokon aj v Lysistraté stavia veci tak, že naša hrdinná vojna Peloponézska, v ktorej krvácajú naši najlepší chlapi, nemá nijaký zmysel a treba ju bezodkladne zastaviť! Či to nie je hanebná zrada?!

         A tu sme pri skutočnom koreni veci, pri jadre tohto odporného zjavu, tohto vonkoncom nenadaného, prízemného a každej podlosti schopného grafomana. Aristofanes nezaváha, ani keď ide o záujem, o dobré meno, ba o existenciu nášho aténskeho štátu. „Vtáčí štát“, ktorý pod jeho perom vznikol kdesi medzi zemou a Olympom, nie je ničím iným než paródiou na naše vznešené demokratické zriadenie, našu pokrokovú ľudovládu. Budeme mu to jeho potupné „Kukučkovo“ trpieť?! Budeme sa nečinne prizerať, ako pôsobí demobilizačne na našu skvelú mládež, hrnúcu sa do bitiek s nepriateľmi? A čo uznesenie ženského snemu o zrušení súkromného majetku?! Veď je to vyhlásenie komunizmu! Pozrite sa na to politicky, páni archonti! Veď ten nactiutŕhač podupal naše najvznešenejšie idey, našu oficiálnu ideológiu!

         A ďalej: čo s Aristofanovou hrou Plutos, v ktorej sa naverímboha rozdáva majetok chudobným? Veď ten Aristofanes je nielen mizerný autor, ale nad všetku pochybnosť protinárodný, protiľudový a protištátny element! Zapchajte mu ústa!

         Napokon, veľavážení páni archonti, neráčte zabudnúť na kľúčový moment. Pred časom uviedli kdesi v Epidaure, v Delfách alebo kde plytkú satirickú hračičku Osy. A viete, o čo v nej ide? O nehodných, neobjektívnych, nevzdelaných a neustále absentujúcich sudcov! Áno, o nás! Aristofanes tam paušálne útočí na vznešený sudcovský stav – na ten istý, ktorému nie tak dávno veľký vodca Perikles rozhodol vyplácať pravidelný žold za výkon ušľachtilého povolania! Veď ten gauner ohovárajúc náš areopagos, najvyšší grécky súdny dvor, útočí priamo na veľkého vojvodcu a demokrata Perikla, na jeho dobré meno v zahraničí a posvätnú pamiatku pre všetky budúce pokolenia! Či to nie je zločin spomedzi najhnusnejších? Áno, priatelia, opakujem: máme do činenia s vlastizradcom!

         Čo je to za nenormálnu obludu, tento Aristofanes, keď – pekne prepytujem – vôbec nie je na ženské, keď chce rozpustiť alebo ochromiť armádu v čase veľkej a slávnej vojny proti odvekým spartským nepriateľom? Ako sa voči nemu zachovať, vážení páni archonti? Vyzývam vás všetkých deviatich, aby ste sa vyjadrili o tomto veľzradcovi, kurevníkovi a nízkom nemravnom komediantovi!

         Ale ani to ešte nie je všetko. Nezabudnite, veľavážení, že areopagos je nielen najvyšším súdnym dvorom v Hellade, ale aj najvyšším správnym orgánom, teda zosobnením demagóga čiže hovorcu ľudu. Ako takému – navrhujem vám – aby sa pri Veľkom ľudovom sneme zriadil úrad, ktorému by sa pred premiérou v ktoromkoľvek amfiteátri v Európe či v Ázii musel na schválenie predložiť rukopis každej divadelnej hry, menovite komédie, ktorá sa má predviesť, a aby sa tak stalo iba s predchádzajúcim súhlasom dotyčného úradu a jeho osvietených a vzdelaných poradcov. Pokiaľ ide o jeho názov, o tom rozhodnite v diskusii. Ja osobne by som sa poradil s Rimanmi – tí v tejto oblasti majú väčšie skúsenosti. Alebo že by taký úrad ešte nemali? Spoľahnite sa – budú ho mať! A nielen oni! A onedlho!

         Predtým, než vrátim slovo pánu predsedajúcemu, rád by som sa dotkol ešte jedného nezanedbateľného problému. Ako sa iste dostalo do vašich bedlivých uší, páni archonti, predstavenia týchto nízkych, urážlivých, klebetných a vulgárnych, ba triviálnych, pritom literárne bezcenných komédií, majú svojím spôsobom – ako to povedať – istý úspech. Ba pripusťme objektívne, hoci so zaťatými zubami, že sa národ na ich inscenácie priam hrnie, a to napriek tomu, že nedávno – ako počúvam – so súhlasom či dokonca z podnetu samého Perikla pri vstupe do amfiteátra začali vyberať čosi ako vstupné. Taká je, žiaľ, skutočnosť: Nedočkavé a dychtivé desaťtisíce divákov sa tlačia pri bránach do hľadiska a sledujú potom predstavenie striedavo so zatajeným dychom a striedavo s výbuchmi súhlasného a bezbrehého veselia, povedzme rovno: rehotu.

         Nezasvätený by z toho usúdil, že na tých perfídnych výtvoroch pred vami stojaceho pána Aristofana jednako len čosi musí byť, ak má taký ohlas v národe, ak mu najširšie, totiž najnižšie masy aplaudujú a oslavujú ho donekonečna. No mýlil by sa každý, kto by z toho usudzoval, že ľud grécky tomuto rafinovanému posmeškárovi a úkladnému ničiteľovi všetkých dedičných hodnôt, skutočným Grékom odjakživa svätých, verí, dáva za pravdu a že mu lahodí Aristofanov oplzlý, lascívny, chlipný a najmä otvorene protištátny humor, jeho trápne vtipkovanie na úkor popredných občanov a velikánov našich dejín a našej kultúry.

         To nie ľud sa zvíja chachotom na jeho predstaveniach, nie národ oslavuje tohto všetkého schopného pisárika bez škrupúľ a nadania, ale spodina, vyvrheľovia a nepriatelia našej spoločnosti a štátu! Preto pozor, páni archonti, postupujte ostražito a bez milosti! Nešetrite múdrou prísnosťou, rozhodujte nemilosrdne a razantne, zbavte naše Athénai podobných podvratníkov, umlčte ich – raz navždy a všetkých – týmto opovrhnutia hodným Aristofanom počnúc!

         Lebo: Pozrite na tohto zurvalca a potmehúda, ktorý tu pred vami bezočivo stojí a ani sa nečervenie: Nevidíte, čo má napísané na čele? Má tam odhodlanie pokračovať v svojich výčinoch a výstrednostiach, dobrovoľne neprestať kydať ďalej hnoj na našu milovanú vlasť a vláčiť ju z bahna do bahna! Veď ten nespratník sa nám v duchu smeje, vysmieva sa nám! Veď si len pomyslite: Ak mu to nezarazíme, napíše ešte sto ďalších komédií, frašiek a satyrských skečov! Tak mu to nedovoľte, zahatajte zločiny tohto výmyselníka a podistým – ako každý vie – tajného sparťanského špióna! V mene všetkého, čo vám je sväté v tejto ľúbeznej krajine – učušajte Aristofana! Zničte ho! Je to vaše právo i váš dlh bohom olympským!

         Končím svoju obžalobnú reč na tu prítomného a práve usvedčeného zlosyna a žiadam vás dôrazne, aby ste menom vlasti, menom Hellady, menom celého ľudstva bez zľutovania konali svoju povinnosť! Tak bude to?!

    * * *

         Tento záznam súdneho pisára Stafylosa vlastnoručne overili archonti: Marafios, Nikaimetos, Pamfaios, Émathión, Daidameios, Ballerofón, Axathon, Epofos a Antolykos. Podpisy sú zároveň potvrdením o prevzatom žolde.

     

    AKO MA NENAUČILI PIŤ VODKU (zo súboru Idúcky ta a spiatky)

         Bol som teda zasa delegát, na výsosť oficiálny, uznesením vysokého výboru nášho zväzu zodpovedne menovaný. Neviem, ale pri prudko vzrastajúcom počte kongresov, konferencií a zjazdov už dávnejšie inflačné slovíčko „delegát“ značí vlastne „vyslanec“ (i keď som nikdy nepostrehol jemnosť či rozmar jazyka, podľa ktorého ablegát značí poslanec). Dosť na tom, že vysielajúc nás takto korporatívne a reprezentačne do „širokej krajiny rodnej“ našich priateľov, kládli nám na srdce: „Budete tam vyslancami našej literatúry, našej kultúry!“ Iba na okraj podotýkam, že boli medzi nami podajedni, napríklad Vítězslav Nezval a Jan Drda, ktorí by si akiste boli nárokovali prinajmenej veľvyslanca; ja by som sa ináč bol uspokojil s vicekonzulom (znelo to veselo), no nikto sa ma nepýtal. Ale spúšťať do nenávratna mŕtvolky svojich snov a túžob som sa naučil asi už v školskom veku.

         Kým úlohou vyslancov nášho priemyslu je pravdepodobne predať pár električkových súprav (ktoré sa výborne osvedčili) alebo tkacích strojov nového typu (ktoré sme síce vynašli, ktoré sa zrejme osvedčili, no ktoré sme pre čosi nezačali vyrábať), naša úloha bola neľahká: poradiť sa tu, ako sa vlastne pripravuje taký zjazd spisovateľov, čo treba zabezpečiť (napríklad hlavný referát, diskusiu, záverečné slovo, prípadne i rezolúciu) a najmä čo by takto malo byť v špecializovaných úvodných referátoch, ktorými nás horespomenutý vysoký výbor poveril, poctil a obťaži1. Vec bola tým chúlostivejšia a dobrá rada tým vyššie nad zlato, že ich autormi po prvý raz nemali byť profesionálni kritici (pre ich malíčky by to bola hračka), lež sami umelci, literáti horribile dictu, básnici, prozatéri, dramatici a im podobné či na roveň postavené osoby. Veci budúce sme, rozumie sa, vôbec netušili.

         V Moskve nás – po deväťhodinovom lete – privítali básnik Alexej Surkov, Sofia Alexandrovna Šmeral' „zanímajúca sa česko-slovenskou literatúrou“ a mnohí ďalší, z ktorých som na večernom letisku videl iba tajomné siluety. No najmä nás privítal vycerený štyridsaťstupňový mráz, ktorý možno dobre znášali infanteristi administratívy, no veľmi zle cherubovia krásneho písomníctva. Ešte šťastie, že sa tento mráz kombinoval a prestupoval s odmäkom, totiž s jedným spomedzi odmäkov, v poradí tuším prvým: Zavialo ním s predstihom a radostne od pripravovaného Dvadsiateho zjazdu. Pokiaľ viem, poradiť sa, ako ho pripraviť, sovietski súdruhovia neboli nikde.

         Obidva typy meteorológie ovplyvnili náš moskovský pobyt ďalekosiahle. Jednak sme z luxusných zisov, ktorými sme sa rozvážali, na našu veľkú ľútosť vôbec nevideli mesto, keďže sklá boli pokryté inovaťou, čo ako osobnú krivdu pociťovali najmä tí spomedzi nás, čo tu boli po prvý raz (teda skoro všetci). A jednak sme vhupli do nesmierne srdečnej a družnej atmosféry a priam záľahy úprimného hostiteľstva, čo všetko vyvrcholilo radom súkromných pozvaní „do kvartieľa“, donedávna – ako sme sa vzápätí dozvedeli – nemysliteľných. (Styky s cudzincami prebiehali dosiaľ výlučne skrzeva protokol a konali sa kolektívne na verejných alebo hore odobrených miestach. Čo sa nám videlo pochopiteľné a logické a čo sme mlčky schvaľovali.)

         Mal by som náramnú chuť zreferovať o nejednom pamätnom stretnutí a úradným tónom ako i s neúradným nadšením som to aj urobil. (Nespomenul som, pravdaže, svoju prvú návštevu divadla MCHAT – moje pocity sa vtedy čímsi ponášali na pocity pri prvej návšteve Sixtínskej kaplnky, Stanislavskij bol mi alfou a omegou divadelného kozmu ako Michelangelo výtvarného. Nespomenul som ani rušné, neraz okorenené posedenia v redakciách a vydavateľstvách, ani múzeá, Tretiakovkou počínajúc a Puškinovým nekončiac, ba ani sugestívne „domy-múzeá“, spomedzi ktorých najväčšmi na mňa zapôsobil byt Majakovského svojím civilizmom a akosi neočakávaným, vzrušujúcim a všetko dramatizujúcim tichom.) Nevyhováram sa tu na nedostatok miesta, mám ho výnimočne nadostač, no o tom všetkom písali hojne, opätovne a lepšie iní, možno si to u nich pekne prečítať. S istou dávkou trpezlivosti, takej, akú prejavujete teraz.

         Naproti tomu ma ohromilo a akosi aj dojalo, že mne kvôli – aspoň mi tak pošepli – nielenže zvolali sekciu drámy spisovateľského zväzu, ale že sa na stretnutie s neznámym začiatočníkom ustanovili dramatici medzinárodných mien a formátov, Arbuzov, Simonov, Leonov, Štejn, Sofronov, Rozov (čerstvá novinka), Kron a ďalší. Beseda bola nielen nezabudnuteľná, ale aj dobrá, krajne zaujímavá, nadiata informáciami a svetielkujúca duchom a vtipom. No ani toto – vari najoficiálnejšie – stretnutie nie je hlavnou témou týchto letmých spomienok.

         Žiaľ, nebude ňou ani úplne neoficiálna účasť na domáckom, takmer intímnom obede u Leonida Leonova, rozšafného a múdreho, na počudovanie mladistvého a k neznámemu človeku akosi neodôvodnene prívetivého a láskavého. Čo sme si povedali (totiž čo mi povedal) o živote, o literatúre, o dobe a priľahlých otázkach, nech ostane medzi nami. Stačí, že mi venoval ešte tlačiarňou zaváňajúci exemplár Ruského lesa, napísal doň kaligraficky ozdobné venovanie a navyše ukázal (odhalil) štvorfarebný (štvorfázový) rukopis tej istej knižky, osvetľujúci výrečne jeho metódu tvorby, ako i vlastnú interpretáciu bylín, iluminovanú vlastnoručnými starinnými kresbami či rytinami na majstrovskej úrovni. (Chcel som ešte navštíviť Fadejeva, bývajúceho pod Leonovom v tom istom dome na Gorkého, no hostiteľ ma od toho naliehavo odrádzal a napokon mi návštevu takpovediac zakázal.) Ani pobyt pod touto strechou teda nebude hlavnou témou tohto rozprávania.

         Chcela by ňou byť ani úplne oficiálna, ani úplne neoficiálna návšteva u Simonova, v prvej tretine obeda-večere u váženého súdruha Simonova, v druhej Konstantina Michajloviča, v tretej Kosťu.

         Niektorí ľudia sa nazdávajú, že tisícčlenný miešaný zbor je automaticky a nevyhnutne lepší než osemdesiatčlenný a že večera trvajúca osem hodín je v každom prípade lepšia než poldruhahodinová. Nie je. Ale u Simonova bola. Trvala asi sto hodín alebo koľko a pre mňa bola pamätná.

         V skutočnosti sme u Simonova – pozval nás takmer mimochodom: Nezvala, Drdu, Mináča, Štítnického a neskromného pisateľa – boli od skorého popoludnia hlboko do noci, pričom presný čas odchodu mi nie je známy, a to z príčin. ktoré objasním nižšie a ktoré sú vlastným zmyslom a témou týchto riadkov. Vtedy, zotrvačne zalezený do svojej duševnej lastúry, som to ešte nevedel. A ešte menej som vedel, že si ten deň zachovám v polozosutých štôlňach svojej už značne rozsiahlej minulosti jasne a s ostrými obrysmi.

         To všetko mi, zdá sa, dáva právo vyňať z nášho obsažného a vzrušujúceho posedenia takpovediac iba jednu líniu, jednu vetvu, jeden part, totižto ten môj: Prežil som ho s intenzitou, s akou sa zvyčajne prežívajú stretnutia oveľa osudovejšie a kratšie. Po prvý raz sa mi totiž nepodarilo ukryť sa za sukne svojich slabostí.

         Okrem nás, cezpoľných, zúčastnili sa na ňom významní miestni hostia, a to: Michail Lukonin, lyrik, dobrovoľný a verný partner Vlada Mináča v dňoch a nociach jeho neprítomnosti na podujatiach delegácie; ďalej Sergej Michalkov, najchýrečnejší spomedzi prítomných, básnik, satirik a činiteľ, Alexander Krivickij, redaktor „hrubého žurnálu“ Novyj mir a niekoľkí, ktorých som alebo nepoznal, alebo zabúdam uviesť.

         No najmä. bola prítomná nedobrovoľná protagonistka tohto príbehu, herečka Divadla Mossovietu, preľúbezná mladá žena Konstantina Simonova – Vera Serova. Kým Konstantin predsedal za vrchstolom, ona zasadla ďaleko na juhu (alebo na východe?) na druhom konci dlhého stola, čo neostane bez významu. Zatiaľ o nej len toľko, že akosi celá a celým srdcom bola prítomná vo svojich očiach, že tu – respektíve tam kdesi – sedela sprvu, akoby tam bola iba odfotografovaná, no ja som mal pocit, že by sa jej podoba či aspoň kontúry dali zachytiť iba melódiou.

         Pokiaľ ide o obsah rozhovorov, proti očakávaniu sa o nich obšírnejšie nezmienim, hoci nešlo o „živé kontakty“, ale o živé kontakty, rozumej také, pri ktorých je dôraz na oboch slovách, znamenajúcich tentoraz naozaj to, čo odjakživa znamenajú: teda nie o pointy a bonmoty paspartované šírou nudou naplánovaných a odfajkovaných výmen rovnakých náhľadov. (Pravda, takéto nebolo ani ináč od prírody najoficiálnejšie privítanie na zväze spisovateľov na Vorovského ulici, o čom výrečne svedčí odpoveď Vítězslava Nezvala na Surkovovu otázku, čo dôležité sa deje na zväze v Prahe: „Ále, dyť voni tam po sobě házejut stoličkama!“ – do pozornosti odporúčam najmä koncovku slovesa. Aklimatizovali sme sa.)

         A než prikročím k veci: Zo zábavných epizód stretnutia u Simonova utkvel mi v pamäti ešte akýsi mne nezrozumiteľný spor medzi Sergejom Michalkovom a Sašom Krivickým – pozdalo sa mi krajne nevhodným a netaktným, že Krivickij pri ostrejšej výmene náhľadov posmešne napodobňuje Michalkovovo občasné zajakávanie sa; až neskôr mi Simonov pokojne vysvetlil, že nešlo ani o spor, ani o posmešné napodobňovanie – jednoducho: zajakáva sa aj Krivickij.

         No koruna večera je pre mňa ponorená hlboko pod hladinu vodky.

         Viem, že som svojich priateľov prekvapil: poznajú ma a vedia., že som v tom čase bol fanatický abstinent (vedia aj to, že dnes už nie som fanatik na nijaký spôsob). No píjalo sa vtedy, povedzme, hojne. A keby len hojne; ale pilo sa podľa zaužívaného rituálu. Obrad som poznal už z čias svojej diplomatickej služby a bol jednou spomedzi príčin, že som z nej pekne dezertoval domov.

         Spočíval v tom, že sa pilo výlučne v podobe slávnostných prípitkov, no nie hocijakých. Mali približne toto poradie: Za Stalina! Za Lenina! Za Gottwalda! Za Zapotockogo! Za Marxa! Za Engeľsa! (Prípadne: Za Manifest! Za svabodu!) Za rodinu! Za komunizm! Za socializm! Za narodnuju demokraciu! – Až tu kdesi sa začala tvorivá improvizácia: Na náš zjazd, na váš zjazd! Na poéziu! Na budúcnosť! Ba dokonca aj: Na zdravie! A tak ďalej do nedohľadna a nedoslyšna.

         Zo svojich diplomatických čias mal som vypracovanú a preverenú stratégiu, ktorou som sa pokúšal zvládnuť situáciu pred sebou, vybudoval som si postupne, trpezlivo a nenápadne hradbu zo skla, presnejšie: z fliaš ešte viacej-menej plných. Keď sa kalíšky, poháriky, čaše a iné nádoby (sú aj iné, a nemám na mysli krígle, hneď k tomu dôjdeme) vzniesli do výšok a odznel prípitok-povel, napríklad „Za družbu narodov!“ držal som krok s ostatnými, potom som sa koncom jazyka dotkol opojného moku a štamperlík som trénovaným pohybom zasunul za hradbu z fliaš, kde takpovediac ostal v dekungu. Myslím, že sa mi to darilo asi dve hodiny alebo koľko. No po celý čas akoby na celom mojom vedomí stál studený pot.

         Už som si myslel, že som situáciu a s ňou svoj osud perfektne zvládol, čupel som vedľa Simonova ako po pravici Pána (Nezval, ktorý pôvodne sedel medzi nami, si odskočil za klavír a hral nám svoje skladby, na moje veľké prekvapenie dosť amatérske tangá, a spieval dobré verše hlasom, povedzme, nevtieravým), keď sa stalo čosi neočakávané.

         Simonov vstal, zamyslene postál, potom vzal z police vázu asi dvojlitrovú, vyhodil z nej kvety, opláchol ju a postavil pred seba; potom odzátkoval fľašu vodky krvavej farby – bol v nej rozpustený kaukazský perec (paprika) – a začal nalievať do ka1íška: „Za Stalina! Za Lenina! Za Gottwalda! Za Zapotockogo!“ A tak ďalej – narátal som dvadsaťšesť kalíškov. Váza sa utešene plnila a Simonov veľmi nahlas zopakoval posledný prípitok: „Za ženštin!“ Na Zdravie žien!

         Potom sa obrátil k svojim hosťom, i riekol: „Pripili sme na všetko, čo je nám drahé! Tamto Piotr sa z každého prípitku ulial! (Nespomínam si na ruské slovo.) Nevypil si s nami ani len na zdravie žien!“ Vtedy ponad magistrálu stola oslovil svoju manželku: „A ty, buď ľubeznaja, vstaň!“ Krásavica poslušne vstala. Všetci zdúpneli, zraky obracali sa striedavo k nej, striedavo na Simonova, striedavo na mňa. A vtedy Kosťa vyniesol verdikt: „Drahá moja, budeš stáť tak dlho, kým nás Piotr nedohoní! Kým nevypije všetky prípitky, ktoré odšvindľoval, vrátane posledného, na zdravie našich krásnych žien! Ak nevypije, značí to, že ťa za takú nepokladá. Stojíš? Stoj!“

         S tým sa od nej odvrátil, akoby chcel pokračovať v besede, no ostala tichosť. Neviem, či som uviedol, že hostiteľ ešte predtým znovu vstal a postavil predo mňa vázu do troch štvrtín plnú červeného nitroglycerínu.

         Nezval prestal hrať, Mináč sa diabolsky usmieval, domáci postupne postihovali situáciu a zdvorilo vyčkávali. Nemiešali sa, akože.

         Pokúšal som sa niečo povedať. Vraj som vzdychol: „Bratia... Súdruhovia...“ Pozdalo sa mi nemiestne vyhovoriť sa na zdravotný stav; jednak bol prítomným rodákom známy, jednak by takáto dávka liehu bola bývala vražedná aj pre notorického alkoholika-rekordéra.

    Spomenul som si, že asi trinásty v poradí bol prípitok „Za infarkt!“, pričom Simonov svojim prekvapeným hosťom vysvetlil, že pripíjame nie na infarkt zo smútku, závisti, zlého svedomia, zhrýzania sa, depresie a salierizmu, ale na infarkt z premiery rozkoší, explodujúcej vášne a nespútanej lásky k vozdajšiemu životu s jeho svetlami i tôňami. Vtedy som, myslím ponoril jazyk do vodky relatívne najhlbšie. No teraz by som do nej bol mohol skočiť štartovaciu hlavičku. Keby som ju, pravdaže, vedel.

    Ctibor Štítnický, ktorý dovtedy ako zvyčajne zlučoval v sebe dôstojnosť zákonodarcu (bol večitým tajomníkom Zväzu a členom volených orgánov) so šarmom a eleganciou plavovlasého bonvivána, začal ma syčivým šeptom upozorňovať, že sa dopúšťam nezdvorilosti k prelestnej hostiteľke. Ktorá stála.

        Lukonin, ktorého stihli informovať, vystríhal svojich krajanov, že sa tu chystá samovražda a že by sa dala vysvetľovať i ako vražda, ktorú si nikto nemôže vziať na svedomie a z ktorej obvinia domácu paniu. Ktorá stála.

         Nezval mi vynadal do nevychovancov, slabochov a vôbec lotrov a uprel mi vlasť, zdvorilo sa pritom uk1áňajúc krásavici. Ktorá stála. To sa opakovalo dokola asi tucet ráz.

         Stál som už aj ja a pozeral to na šarlátové jazero vodky pred sebou, to na usmievajúcu sa peknú herečku. Ktorá stála.

         Neviem, ako dlho to trvalo. Viem iba, že som odjakživa nenávidel, ak niekto styk s ľuďmi, najmä s priateľmi, kombinoval s právom útrpným. A Simonov tam sedel ako sfinga mužského rodu a s fúzmi. A Mináč sa ku mne načahoval hrozivým pohľadom ako dvoma zaťatými päsťami. A Štítnický čosi sipľavo vravel, akoby každým argumentom zatĺkal klinec do mojej rakvy. Ináč vládlo priepastné mlčanie. Ani Nezval nehral, iba tu i tam utrúsil, že som blbec alebo niečo v tom žánri.

         Z ničoho nič som im všetkým uveril: Zazrel som pred sebou svoju zošúverenú, vyprašivenú, abstinentskú dušu, ktorá nevládze položiť opojené telo na oltár bohyne. Odrazu som si umienil, že z odpornej húsenice mojej váhavosti a zbabelosti musí vzlietnuť pestrý a veľkolepý motýľ činu – obety, odvahy, šoku pre všetkých i pre mňa, no najmä gesta oddanosti krásavici. Ešte raz som prosebne pozrel na Konstantina: „Kosťa“, signalizoval som očami, „rozpamätaj sa, preboha, na naše stretnutie na oslave prvého výročia Povstania v štyridsiatom piatom v Banskej Bystrici, na náš včerajší premúdry rozhovor o súčasnom hrdinovi v dráme – a prepusť ma, osloboď ma spod jarma a ortieľu...“ Hoci môj pohľad sa mu nepochybne poklonil na staroruský spôsob až po zem, Simonov ostal neoblomný, v Mináčových očiach svetielkovala divá škodoradosť, Štítnický prosebne a malebne gestikuloval a Nezval ticho nadával. Sovieti i naďalej zachovávali neutralitu. Iba Drda – predseda doživotne – telegrafoval očami šifrovanú hrozbu: Uvedom si, človeče, že ide o politickú vec, ktorá bude mať katastrofickú dohru na Ústrednom výbore!

         A tak sa to stalo. Zdvihol som vázu – krv a duša vo mne zamreli pri tomto šialenom pozdvihovaní – a niekoľkými dúškami som nachovú žieravinu vypil do dna.

         „Kde sme?“ opýtal som sa potom.

         „V snehu,“ povedal Jan Drda.

         „V akom snehu?“ nechápal som. A vôbec, kde sa tu vzal Drda?

        „V akom snehu,“ odvrkol, „v ruskom, v akom inom. Krušnohorský tu nemáme, ani krkonošský.“

        Otvoril som oči. Boli sme v autiaku. „Ale ako sme sa sem dostali?“ stále som nechápal.

        „Nič sa neboj, v Peredelkine už o nás vedia. Poslali nám naproti sane so záprahom.“

         Postupne som sa dozvedel, že sme sa z Moskvy vybrali do Peredelkina na chatu veľkého režiséra a herca Ochlopkova, že nás však zaskočila fujavica a že sme ostali trčať v záveji.

         „Počkaj,“ znepokojil som sa. Prevŕtaval som sa ku skutočnosti. „A nie sme u Simonova na večeri?“

         „Neblázni,“ hrešil ma Drda, „u Simonova sme boli včera!“

         „Včera?! A kde sme boli medzitým?“

        „Počuj,“ rozčúlil sa náš neštíhly predseda a vedúci delegácie „tebe naozaj preskočilo?! Ráno sme boli v Litgazete, poobede v Ogoňku...“

         „Aj ja?!“

         „Aj ty, nepamätáš sa?!“

         Nepamätal som sa a nepamätám sa. Posledné, na čo sa pamätám, bol výbuch v mojich droboch, spôsobený pekelným nápojom a akási bledulinká myšlienočka v kútiku zvyškov mozgu: „Ako dobre, že som sa tak napratal mastných rýb a mäsa!“ To bola akiste príčina, pre ktorú som nezahynul.

         Pre ktorú som dokonca – vraj – diskutoval v Litgazete a žartoval v Ogoňku, v ktorom mi akurát vyšla satira.

         Keď som sa dozvedel, že sa onedlho mám stretnúť s veľkým Ochlopkovom, začal som si zhľadúvať a chystať myšlienky, akoby som sedlal tátoša v zatemnených katakombách svojho vedomia – medzitým sme šťastne presadli – no z akejsi príčiny sme nešli k Ochlopkovovi, ale k dramatikovi Štejnovi („dača“, chata, pripomínala prepychová vilu) a prišli tam ďalší divadelníci a spisovatelia. Drda tvrdí, že som sa tam znovu vyznamenal, že som nahlas porozprával vtip (počul som ho krátko predtým vo Varšave), ktorým som vyvolal pohoršenie, ba ohromenie a desať minúť ticha a nehybnosti. (Citujem ho: Mať kde a nemať s kým – tragédia; mať s kým a nemať kde – komédia; mať kde a mať s kým a sedieť na schôdzke na školení – socialistický realizmus.)

         Nevylučujem to celkom – od tých čias už nevylučujem nič – no to nemení na skutočnosti, že mi chýba dvadsaťštyri hodín (jedny sutky): odborne tomu, tuším, vravia „okno“. Kdesi sa mi podeli. Ak by ich niekto našiel, prosím statočného nálezcu, aby ich za slušnú odmenu odovzdal na mojej adrese. Ak som dakomu v ten deň podpísal dlhopis na tisíc rubľov, prosím, aby so mnou zaobchádzal šetrne. Ruble nemám, za honorár z Ogoňka som si kúpil – ako všetci kolegovia – televízor Temp 2.

         Viezli sme ich domov víťazne päť kusov, z toho dva Nezval. Za zmienku stojí, že sme ho ráno pred odletom nevládali telefonicky zobudiť, takže sme sa k nemu museli dobýjať po požiarnickom rebríku. Spal na zdravom uchu. Mráz medzitým klesol na štyridsaťtri pod nulou.

    Zobraziť všetko