Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Životopis autora

    Narodil sa 6. júna 1936 v Čiernom Balogu. Po maturite na gymnáziu v Brezne (1955) študoval na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave (1955 – 1960).
    Narodil sa 6. júna 1936 v Čiernom Balogu. Po maturite na gymnáziu v Brezne (1955) študoval na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave (1955 – 1960). Pracoval ako redaktor Čs. televízie v Bratislave (1960 – 1961), profesor na Strednej poľnohospodárskej technickej škole v Skalici (1961 – 1962), vydavateľský redaktor v Stredoslovenskom vydavateľstve (1962 – 1963), redaktor Československého rozhlasu (1963 – 1969), pracovník Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici (1969 – 1973), v rokoch 1973 – 1976, 1987 – 1989 a 1991– 1996 spisovateľ v slobodnom povolaní, medzitým ako dramaturg a scenárista v Slovenskom hranom filme (v rokoch 1989 – 1991). Od roku 1996 je na dôchodku. Žije a tvorí v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Portréty (1964)
    • Kráľ môže všetko (1966)
    • Výlet s Claudiou Cardinale (1969)
    • Posledná noc spravodlivých (1970)
    • Čas do úsvitu (1974)
    • Indický kľúč (1977)
    • Túžba nad túžby (1986)
    • Nevera po slovensky (1988)
    • Atmosféra v marci (1989)
    • Alžbeta Bátoriová (1997)
    • Tvorivý pobyt (2000)
    • Svätý z Handľov (2003, 1.vydanie)
    • Ešte raz o vojne a hrdinoch (2005, 1.vydanie)

    Dráma

    • Krčma Pod zeleným stromom (1976)
    • Pohľadnica z Benátok (1976)
    • Osamelý (1980)
    • Soľ zeme (1981)
    • Zásnuby (1985)
    • Boží vták (1992)
    • Svätý pluk (1993)
    • Alžbeta Bátoriová (1994)
    • Slovenská rapsódia alebo Hostinec pod zeleným stromom (1995)
    • Svätý z Hlubokého (1998)
    • Za vlasť! (2011, 1.vydanie)

    Pre deti a mládež

    • Jablká nášho detstva (1977)
    • O najsmiešnejšom kráľovstve (1978)
    • Túžba nad túžby (1986)

    Scenáristika

    • Kára (1970, televízny scenár)
    • Pohľadnica z Benátok (1978, televízny scenár)
    • Zlaté časy (1978, filmový scenár)
    • Jediný syn (1979, televízny scenár)
    • Krčma pod zeleným stromom (1979, televízny scenár)
    • Recesia (1979, televízny scenár)
    • Hodiny (1980, filmový scenár)
    • Nevera po slovensky I, II (1981, filmový scenár)
    • Otec (1981, filmový scenár)
    • A čo láska (1982, televízny scenár)
    • Soľ nad zlato (1982, filmový scenár)
    • Brzdný systém (1988, televízny scenár)

    Rozhlasová tvorba

    • Oslava (1971)
    • Primášik (1976)
    • Viadukt (1976)
    • Vo vlaku (1977)
    • Recesia (1978)
    • O pätorkárskom kráľovstve (1980)
    • Úder pod pás (1982)
    • Krčma pod zeleným stromom (1989)
  • Charakteristika tvorby

    Od začiatku svojej časopisecky uverejňovanej tvorby z konca päťdesiatych rokov cez debut Portréty až po svoje najnovšie prózy a divadelné hry Peter

    Od začiatku svojej časopisecky uverejňovanej tvorby z konca päťdesiatych rokov cez debut Portréty až po svoje najnovšie prózy a divadelné hry Peter Kováčik zameriava svoj pohľad na ľudí na okraji spoločnosti. Ide mu predovšetkým o vytváranie pocitu domova, zaznamenávanie záchytných bodov toho, čo domov tvorí. Kontúry tejto jeho krajiny, jeho prozaického sveta sa obmieňajú v celej jeho tvorbe, no stále nimi vyznačuje svet s pevnými hodnotovými kritériami, v ktorom vie vždy obraňovať slabých a bezbranných. Sociálne a humánne cítenie k spoločensky deklasovaným typom sa stalo jeho doménou aj v ďalších knižkách (Kráľ môže všetko, Výlet s Claudiou Cardinale, Posledná noc spravodlivých). Tematické rozpätie Kováčikovej tvorby je pritom za viac ako štyridsať rokov jeho účinkovania v slovenskej literatúre široké: do vojnových čias sa vracia v prozaickom triptychu Čas do úsvitu, evokujúcom atmosféru zápasu s fašizmom, vyzdvihujúcom čisté stránky ľudskej osobnosti v situácii ohrozenia; zo športového prostredia čerpal v zbierke poviedok Indický kľúč; zo súčasnosti osemdesiatych rokov čerpá v knihe poviedok Túžba nad túžby – väčšinou sa v nich díva na život očami dieťaťa, ktorému chýba jeden z rodičov; z vidieckeho prostredia, zo života lesných robotníkov, čerpá v humoristicko-satirickom románe Nevera po slovensky (najskôr známej ako televízny triptych) – umiestnenie deja do rodného kraja mu opäť umožnilo demonštrovať jeho záujem o osudy drobného človeka; z obdobia spoločensko-politického uvoľnenia v novele Atmosféra v marci; na motívy vlastnej divadelnej hry napísal historickú prózu Alžbeta Bátoryová; o pobyte Ľuda Ondrejova v Čiernom Balogu je jeho próza Tvorivý pobyt, zachytávajúca aj záblesky zo života bratislavskej bohémy. Ku prozaickému triptychu Čas do úsvitu (Čas do úsvitu, Útek, Návrat) sa tematicky najvýraznejšie vracia v deviatich poviedkach zaradených do knižky Ešte raz o vojne a hrdinoch, venovanej spolužiakom z breznianskeho gymnázia, s ktorými ho spája predovšetkým skúsenosť detstva poznačeného vojnou v balockých horách. Nezostáva však iba v minulosti. Jeho ľudské cítenie sa upriamuje aj na súčasné problémy rodiny, predovšetkým na otázku rodinného cítenia (Rozhodnutie leva) a problémy s drogovou závislosťou a jej vnímaní v rodinnom prostredí (Súvislosti). S jeho prozaickou tvorbou je úzko spätá scenáristická, o čom svedčia prepisy jeho románov na scenáre divadelné alebo filmové.

    Anna Šikulová

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Peter Kováčik – 80. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 132, 2016, č. 6, s. 157. SVETOŇ, Ľuboš: Vnútorné

    ŠAH: Peter Kováčik – 80. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 6, s. 157.

    SVETOŇ, Ľuboš: Vnútorné vojny a víťazstvá. Peter Kováčik: Ešte raz o vojne a hrdinoch. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 10, s. 101 – 103.

    BODACZ, Bohuš: Ešte raz o človeku a morálke. Peter Kováčik: Ešte raz o vojne a hrdinoch. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 10, s. 100 – 101.

    MIKULA, V. a kolektív: Slovník slovenských spisovateľov. Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2005.

    SLIACKY, O. a kolektív: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava 2005.

    -bk-: Na slávu obce (Peter Kováčik, Ladislav Ťažkýk: Čierny Balog). In: Knižná revue, roč. XIV, 18. 2. 2004, č. 4, s. 8.

    NEŠTIAK, Ján: Peter Kováčik: Svätý z Handľov (Náš tip). In: Knižná revue, roč. XIV, 7. 1. 2004, č. 1, s. 1.

    FEKETE-APOLKIN, Ján: Proti holorubom v dušiach... Peter Kováčik: Svätý z Handľov.
    (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 111 – 114.

    ŠAH: Peter Kováčik. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 6, s. 156 – 157.

    HALVONÍK,Alexander: Paradoxy slovenského osudu. In: Knižná revue, roč. XI., 10. 1. 2001, č. 1, s. 5.

    Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Vydavateľstvo SSS a SNK, Bratislava – Martin 2001.

    PODMAKOVÁ, D.: Peter Kováčik: divadelný dramatik. Bratislava 1998.

    ETRÍK, V.: Literárny svet Petra Kováčik. In: Slovenské pohľady 102, 1986, č. 6, s. 103 – 106.

    JURČO, M.: O najsmiešnejšom kráľovstve. In: Zlatý máj, 23, 1979, č. 5, s. 312 – 313

    SULÍK, I.: Jablká nášho detstva. In: Zlatý máj, 22, 1978, č. 6, s. 426 – 427.


    ŠTEVČEK, J: Doslov. In: Kováčik, P.: Krčma Pod zeleným stromom. Bratislava 1976, s. 107 – 111.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    „Na začiatku vyše dvadsaťročnej cesty dramatika Petra Kováčika stála próza. V kontexte slovenskej literatúry to nie je jav celkom

    „Na začiatku vyše dvadsaťročnej cesty dramatika Petra Kováčika stála próza. V kontexte slovenskej literatúry to nie je jav celkom nezvyčajný. Aj z tohto pohľadu sa v spojitosti s Krčmou pod zeleným stromom vynára viacero súvislostí, ktoré osvetľujú taký veľký úspech tejto hry. (...) Peter Kováčik je však predovšetkým epik so širšou škálou lyrický odtieňov (...) Jeho prozaická i dramatická tvorba odhaľuje, že v Kováčikovi zanechali výraznú stopu spomienky na detstvo, ktoré poznačili nielen pocitový okruh jeho vnímania skutočnosti a hodnotenia udalostí a konania ľudí, alebo ovplyvnili aj jeho názory na prebiehajúci život okolo neho. To všetko sa premietlo do potreby prejaviť sa ako rozprávač."

    Dagmar Podmaková

    „Kováčikov výpovedný fortieľ je založený na tom, že v strete ľudskosti a beštiálnosti, ktorý bezprostredne zasiahne dieťa, jeho myslenie, pocitový svet, médium zostáva neustále dieťaťom. Tým výpoveď o zle, násilí, brutálnosti a smrti, ktorá vstúpila do života dieťaťa, nadobudla ešte alarmujúcejší rozmer.“

    Ondrej Sliacky

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    3. cena v Literárnej súťaži o pôvodný dramatický text v oblasti divadla (2002) za divadelnú hru Óda na radosť
  • Ukážka z tvorby

    ROZHODNUTIE LEVA (z knihy Ešte raz o vojne a hrdinoch )      Riaditeľňa novovzniknutého súkromného gymnázia

    ROZHODNUTIE LEVA (z knihy Ešte raz o vojne a hrdinoch)

         Riaditeľňa novovzniknutého súkromného gymnázia pôsobila dojmom prepychového apartmánu v trojhviezdičkovom hoteli. Podlahu pokrýval perzský koberec, nábytok z ťažkého dubového dreva spolu s koženou sedacou súpravou bol zhotovený na mieru. Až na čierny klavír – krídlo a nahrávacie štúdio v pravom rohu miestnosti, ktoré riaditeľovi školy umožňovalo hocikedy zapnúť školský rozhlas, všetko farebne ladilo a vytváralo pocit elegancie a bohatstva. Štyri olejomaľby, originály, a obrovský krištáľový luster ju obohatili o rozmer duchovnosti, serióznosti a hodnovernosti. K riaditeľni ešte patrila kuchynka a WC s umývadlom a sprchou. Bolo zrejmé, že majiteľ si na riaditeľni dal záležať a že mu šlo o to, aby zapôsobila. Riaditeľovi, známemu historikovi profesorovi Samuelovi Kráľovi, DrSc., najviac lahodila knižnica – fond zodpovedal jeho predstavám a odbornému zameraniu a stále ho dopĺňal. V minulom školskom roku prednášal na vysokej škole. Medzi odborníkmi mal reputáciu seriózneho historika, čo svoje názory nemení podľa požiadaviek režimu, ale na základe overených faktov. Aj napriek tomu prišiel o miesto, odvolala ho zmanipulovaná komisia, ktorá ho obvinila z nacionalizmu a subjektivizmu – údajne ich uplatňoval pri výklade národných novodobých dejín, hoci viacerí členovia komisie jeho práce nepoznali. Jeho autorita však ešte viac stúpla. Kolegovia vedeli, že je to odplata za kritiku návrhu na spoplatnenie vysokoškolského štúdia. Na zasadaní akademického senátu vyhlásil: „Vzdelanie, to sú poznatky a skúsenosti našich predkov, ktoré využívame, ale sme povinní ich aj rozširovať a odovzdávať ďalším generáciám, a preto je scestné za vzdelanie platiť.“

         Takmer rok márne hľadal prácu. Našťastie ho oslovil bývalý poslucháč, úspešný podnikateľ, a ponúkol mu výnosné miesto. Pravda, nebolo to len z úcty a lásky k svojmu bývalému učiteľovi. Podnikateľ nemal najlepšiu povesť a známy pedagóg mu poslúžil ako ochranný kryt. Stal sa oficiálnym vlastníkom budovy, ale skutočným majiteľom bol podnikateľ, ktorému viac záležalo na lukratívnej budove v strede mesta ako na prevádzke gymnázia.

         Riaditeľ sa pozeral po honosnej kancelárii a myslel na mladých riadiacich pracovníkov vo vydavateľstvách, akadémii vied, novovzniknutej vysokej škole, ktorí ho odmietli prijať do zamestnania. Báli sa pomsty vedúcich rezortných pracovníkov, ktorých kritizoval. Za týchto okolností som mal vlastne šťastie, pomyslel si. Od júla dostáva osobný plat, dvojnásobok toho, čo mal na vysokej škole. No a pri troške šťastia gymnázium bude fungovať aspoň dva roky, ktoré mu chýbajú do naplnenia počtu odpracovaných rokov potrebných na priznanie starobného dôchodku.

         V úvahách ho vyrušilo klopanie. Rozmýšľal, či hosťa prijať v kresle, alebo mu otvoriť dvere. Ten druhý spôsob mal tú výhodu, že v prípade neželaného návštevníka sa ho mohol rýchlejšie zbaviť.

         Na chodbe stála vysoká štíhla krásavica s modrými zreničkami. Rátal jej dvadsaťpäť rokov. Usmievavá tvár pod obrovským slameným klobúkom pôsobila ako rozkvitnutá slnečnica. Štýlovo zariadená riaditeľňa mala len tú chybu, že za oknami sa týčila košatá lipa a v čase vegetácie sa dnu dostávalo menej svetla. No ako otvorila dvere, zdalo sa mu, že hneď je svetla viac. Kráska mala navyše osobný šarm, ktorý priťahoval mužov a robil ju osobnosťou.

         – Prepáčte, hľadám pána riaditeľa, – prehovorila čistým zvonivým hlasom rozhlasovej hlásateľky.

         – Ja som, – odvetil so stiahnutým hrdlom. Trémy sa zbavil ako dvadsaťšesťročný vysokoškolský asistent a to, že sa mu vrátila po tridsiatich dvoch rokoch, ho prekvapilo. Kráska pôsobila ako snový výjav.

         V posudzovaní žien však nebol naslovovzatý odborník. O panictvo prišiel až v treťom ročníku na vysokej škole. Aj to len na druhý pokus. Pričinil sa o to Preborník, tak volali spolužiaka Ruda, ktorý zaskakoval za chorých spevákov v bratislavských baroch a so ženami mal bohaté skúsenosti. Ten prvý neúspešný pokus bol s Rudovou bývalou frajerkou Martinou, ktorá sa na to podujala len z lásky k Rudovi. Chceli to urobiť na rozkvitnutej lúčke na bratislavskom Kamzíku. Rozprestreli deku a Martina mu podala ochranu. Bol z toho taký vykoľajený, že vietor mu balónik vyšklbol a preháňal ho po tráve. Takmer nahý sa pustil za ním. Šokovaná Martina zbalila deku a bez rozlúčenia zmizla. Reparát zložil na internáte, s ďalšou Rudovou známou. Oženil sa na tretí deň po promóciách. Na naliehanie rodičov si zobral učiteľku Števku, ktorá vyučovala pracovnú výchovu. Objavila ju mama, keď na školskom pozemku názorne predvádzala správne sadenie kapustnej planty. Sám by si v rodisku sotva našiel dievča. Pokladali ho za cintľavého a neschopného fyzickej práce. Tvrdili, že ani duševne to nie je s ním v absolútnom poriadku, o čom svedčila jeho hanblivosť a samotárska povaha. Števka bola zas spoločenský typ, navyše sa vyznala vo všetkých domácich a poľných prácach, a tak rodičia usúdili, že je to partia akurát pre neho.

         Po svadbe sa presťahovali do Bratislavy, kde zostal na katedre ako asistent a Števka pokračovala vo svojej profesii učiteľky pracovnej výchovy.

         V živote stretol veľa žien, aj sa zaľúbil. Mal však zábrany nadviazať hlbšie vzťahy, a tak bol svojej manželke verný. Po dvadsaťročnom manželstve si namýšľal, že na mimomanželské dobrodružstvo je starý.

         Gestom pravej ruky pozval krásavicu dnu. Krásavica sa s tou najväčšou prirodzenosťou uvelebila v koženom kresle. Sadol si oproti nej. Očarenie neslablo.

         – Pán riaditeľ, prišla som... – kráska rozprestrela poskladané noviny a ukázala na červenou ceruzou orámčekovaný inzerát: NA NOVOZRIADENÉ SÚKROMNÉ GYMNÁZIUM PRIJMEME PROFESORKU HUDBY.

         Riaditeľ prikývol, čo si kráska vysvetlila tak, že inzerát je pravdivý a prišla na správne miesto. Vystrela pravú ruku.

         – Volám sa Alica Schönová...

         – Zaujímavé priezvisko, – profesionálna zaujatosť ho čiastočne zbavila trémy. – Vaši predkovia boli nemeckí kolonisti. – Myšlienku rozvádzal, akoby stál za katedrou. – Na Slovensko sa dostali po tatárskom vpáde v pätnástom storočí. Vtedy kráľ Belo IV. povolal do vyľudnených dedín osadníkov.

         – Nie ste profesor Kráľ? – spýtala sa kráska. Bola si však istá, takže to bolo skôr konštatovanie.

         – Kráľ, bez koruny, – odvetil so sebairóniou. To, že ho spoznala, mu zdvihlo sebavedomie.

         – No s gloriolou svätca. Vy ste aj za totality vyslovovali svoje názory a nikdy ste ich neodvolávali. Na gymnáziu nás s nimi zoznamoval váš bývalý poslucháč profesor Hanzel. Doteraz si ich pamätám: Poznať vlastné dejiny je našou povinnosťou z niekoľkých príčin. Po prvé preto, lebo milovať môžeme iba to, čo dôverne poznáme. Po druhé preto, lebo minulosť patrí k duchovnému majetku národa, je to skúsenosť, z ktorej sa učíme. Po tretie: Dejiny nás nabádajú byť lepšími, menej egoistickými. To znamená, že my, národne cítiaci a mysliaci, musíme ísť príkladom. Tento výrok som počula priamo z vašich úst, keď ste boli v našej škole na besede. Pán riaditeľ, rada by som tu učila už len kvôli vám. Prosím vás, prijmite ma. Mám požadovanú kvalifikáciu a okrem toho som hrala v orchestri. Žiaľ, rušia ho, a ja som sa ocitla na ulici. – Kráska položila pred neho požadované doklady.

         Profesor Kráľ si nevedel spomenúť na svojho poslucháča Hanzela ani na spomínanú besedu. A veľmi sa o to ani nesnažil. Stále v ňom doznieval jej podmanivý hlas. Nevie povedať, či to bolo v tóne, melódii, zafarbení. Jedno naisto vedel: ten hlas jej dával celistvosť, dotváral osobnosť. Je to najkrajšia žena, akú kedy stretol, z jej zajatia sa tak ľahko nevymaní, a ani sa nebude chcieť. Už teraz jej môže povedať, že je prijatá. Začal sa však trápiť pre iné veci.

         Krásku znepokojila profesorova mlčanlivosť. Rozhodla sa konať.

         – Pán riaditeľ, náš orchester sa vrátil z francúzskeho turné a priniesla som... – usmiala sa naňho a na stôl položila Napoleona v originálnom balení.

         V jej správaní sa striedali prehnané prejavy úcty s familiárnosťou, ktorá prechádzala do koketérie.

         – Slečna, fľašu si láskavo odložte na vhodnejšiu príležitosť, – povedal zmätene. Nebol si istý, či zareagoval správne.

         – Toto je tá najnaj... Pán riaditeľ, mám chudobných rodičov, takže sa musím o seba postarať sama. – Riaditeľ bol ticho. Asi si to zle vysvetlila. Pokračovala impulzívne:

         – Nie som plytká žena a som aj dobrá hráčka... – zložila slamený klobúk a ukázala pravé blond vlasy, hladko sčesané dozadu. Opäť bolo viac svetla. Cestou ku klavíru zvodne vlnila bokmi. Viac ho vzrušovali bujné plavé vlasy pripomínajúce chvost pretekárskeho koňa. Mal nutkanie ich pohladiť. Pribehla ku klavíru, otvorila veko, pri pohľade na klávesy zneistela, zmocnil sa jej obdiv, zbožná úcta. Až keď ju prekonala, zatancovala po klávesoch prstami. Zvuk ju milo prekvapil. Zvážnela, naberala vnútornú istotu a rozhodnosť, rozcvičila si prsty. Vystúpenie v riaditeľni brala, akoby sa chystala hrať pred početným publikom. Prsty znehybneli a nastalo mrazivé ticho. Náhle udrela do klávesov a tón za tónom prenikal do riaditeľovho vnútra. Nebol si istý, či improvizovala alebo hrala nacvičenú skladbu. Do uší mu doliehali čisté zvuky horských bystrín, šelest stromov, ale aj ticho pod nimi. Zavýjanie vetra vyplašilo vtákov, vzniesli sa k oblakom, dolu na zemi svorka vlkov poľovala na srnu. Zvuk dojímal, vyvolával emócie radosti, ale aj úzkosti a smútku. Všetko sa rýchlo striedalo. Alicine prsty odrazu vykúzlili čarovné, upokojujúce tóny. Pred očami sa mu zjavila lúka zaliata letným slnkom a život na nej: bzukot včiel, spev vtákov, kroky milencov, súzvuk ich sŕdc... Impozantný zážitok. Nadšený riaditeľ si pomyslel: Bože, tá bude pani profesorkou! Autoritu si získa osobným šarmom, a keď k tomu pridá svoje umenie, aj tí najnezbednejší lotri si budú pokladať za česť byť jej žiakmi, hrať v orchestri či spievať v spevokole, ktorý ona založí alebo bude dirigovať. Bol by ju počúval celý zvyšok dňa. Alica však prekvapivo skončila. Skončila skôr, ako sa tí milenci pobozkali, našli svoju skrýšu. Spontánne zatlieskal, dožadoval sa prídavku či skôr dokončenia skladby. Poznala svoju cenu. Zavrela veko a vrátila sa na svoje miesto.

         – Neviem, ako vás mám teraz oslovovať: majsterka, koncertná umelkyňa? – riaditeľ sa začal uvoľňovať.

         – Hovorte mi Alica. Prosím... – Chcela to spečatiť podaním rúk. Vystrela pravačku, a keď sa naklonila, videl dve pevné hrušky. To, že nenosila podprsenku, ho vzrušilo. – Alica.

         Profesor Kráľ sa zapýril. Cudnosť a zábrany, to bola genetická dispozícia po rodičoch, jednoduchých roľníkoch. Tí na prvé miesto kládli pracovitosť, skromnosť a zbožnosť. Manželstvo bola sviatosť, ktorá muža a ženu spojila na celý život. Iné vzťahy neprichádzali do úvahy. Držal sa toho, hoci vo sne klamal svoju ženu s najzvodnejšími poslucháčkami. Ráno však rýchlo pozrel do okna, aby ten sen uletel.

         – Alicka, ste prijatá, – vyjachtal. V návale úprimnosti by už bol vyriekol: Boli ste prijatá hneď, keď som vás zazrel po prvý raz, hneď keď ste do tejto honosne zariadenej miestnosti priniesli viac svetla a farieb, pocit, že na oblohe je dúha. Nepovedal však ani slovo. Hanblivosť opäť zaúradovala. Bol sám sebe na smiech. Strácal sebaúctu. Za svoju nemohúcnosť sa potrestal zahryznutím do jazyka. Hneď sa v ňom ozvalo: Otvor fľašu, vypite niekoľko pohárikov a zahrajte sa „vadí, nevadí“. Prehovoril však ako ten najsuchopárnejší úradník: – Ste prijatá. Môžem vám vystaviť zmluvu na dobu určitú. Trinásťtisíc korún slovenských mesačne. Brutto, – doložil.

         – Za byt platím deväťtisíc... – promptne odpovedala. Bola to mizerná ponuka. – Od pedagóga som čakala spravodlivejšie ohodnotenie práce, ktorú dobre pozná.

         – Vyhláška nepustí, – zosmutnel riaditeľ. Nechcel ju stratiť. Začal vyjednávať: – Mohol by som pridať iba z čierneho fondu. No zatiaľ ho nemáme. Možno sa však nájde nejaký mecenáš... – odrazu si uvedomil, že je to pochabá nádej, a keďže nechcel, aby odišla, v záchvate úprimnosti vyjavil, ako sa na post riaditeľa dostal.

         – Prečo ste si na ten podvod prepožičali meno? – spýtala sa bez predchádzajúceho láskavého a zvodného úsmevu, ale aj zbožného obdivu. Vyzerala staršia. Z jej šarmu však neubudlo.

         Nečakala odpoveď. Vstala, fľašu strčila do módnej tašky, jazykom prešla po pekne vykrojených perách, červených aj bez rúžu. Mal pocit, že všetko na nej je dokonalé a nepotrebuje drogériu. Parfum. Aj ten pôsobil nevtieravo, akoby tá vôňa pochádzala z kytičky lúčnych kvetov, ktorá jej zdobila slamený klobúk. Klopanie.

         – Ďalšia chudina, – komentovala Alica. – Pošlem vám ju.

         Vyprevádzal ju so smútkom v srdci. A keď vyšla, honosnú riaditeľňu zahalil smútok. Všetko v nej potemnelo, posmutnelo. Sám seba nepoznával. Čo je to? Očarenie z krásnej tváre, červených perí, belasých očí, plavých vlasov, dlhých ohorených nôh, štíhleho drieku, pevných pŕs, ktoré nepotrebujú podprsenku, pôsobivého hlasu, majstrovskej hry? Najradšej by bol, keby to bolo tak a nič hlbšie a keby sa vrátila. Uspokojil by sa s jej každodennou prítomnosťou. Navrhne jej osobný plat. Určite sa mu to podarí. Ostro sledované dvere sa otvorili a vrátila sa rozrušená Alica. Chytila ho za lakeť a ťahala do stredu miestnosti. Tu šeptom spustila:

         – Pán riaditeľ, ponúkli ste mi miesto. Nastupujem! Som vo vašich službách! – ukazovákom ukázala na dvere. – Tam nie je úbožiačka, ktorá hľadá robotu, ale zazobaná boháčka, a prišla kvôli svojmu maznáčikovi. Ja ju poznám. Na dobročinnej akcii vypísala šek na dvestotisíc korún.

         Šťastný riaditeľ načúval prúd rečí, no nevedel, o čom rozpráva. Alica ním šklbla, aby ho dostala na zem.

         – Pán riaditeľ, tá milionárka je náš Klondajk, – takmer vykríkla. Bola vzrušená, prudko dýchala. Trochu sa upokojila a stíšeným hlasom pokračovala: – Je tu kvôli synčekovi! Ak sa oňho postaráme, je ochotná financovať prevádzku gymnázia! A možno aj vyplatí stanovenú cenu za budovu. Je na vaše meno, a keď ju vyplatí, bude to spečatené!

         – Teda budeme kolegovia, – povedal zaľúbene. Uvedomil si to a začervenal sa. Alici to lichotilo. Teraz to bolo nepodstatné. Hlasnejšie zopakovala predchádzajúci návrh. Profesor Kráľ všetko pochopil a zľakol sa.

         – Dal som čestné slovo, že nič také! – Alica mu teplou, jemnou dlaňou pravej ruky zakryla ústa. Bol to príjemný, ale aj vzrušujúci dotyk. Upokojil ho. – Čestnosť, spravodlivosť a svedomie spoluvytvárajú duchovný rozmer človeka, na základe ktorého funguje mravný princíp a morálka ako taká. Bez nej by medziľudské vzťahy boli také deformované, že ľudské spoločenstvo by sa zmenilo na divokú arénu, v ktorej by slabší jedinci nemali šancu na prežitie.

         – Pán profesor, váš idealizmus v trhovom hospodárstve je starina! – vmietla mu do tváre. – Keď zachránime gymnázium, niekoľkých talentovaných študentov pripravíme na vysokú školu. V opačnom prípade sa môže stať, že tu po roku-dvoch bude bordel, kasíno alebo laboratórium na výrobu drog.

         Alicine slová mali logiku a na riaditeľa zapôsobili ako škótska sprcha. Striedala sa v nej ľadová a horúca voda. Ľadová varovala: myšlienka zmocniť sa budovy je priodvážna a riskantná. Horúca: nie je neuskutočniteľná. Pôjdem do toho: Alica mi vrátila mladosť a odvahu. Zmocnil sa ho pocit, že jeho doterajšia životná púť dosiahla hranicu a po prekročení bude z neho iný človek! Slobodnejší a šťastnejší. Ľadová spustila morálny alarm...

         – Mať veľa by nemalo byť cieľom snaženia človeka, lebo pri zhŕňaní majetku sa potom nevie zastaviť.

         – Až keď sa stanete bohatým, môžete hovoriť o ľudskej slabosti pre majetok. Ja osobne nechcem mať veľa, iba toľko, aby sa na mňa nepozerali ako na ľahkú ženu alebo potravinový reťazec. Prosím vás, – Alica pôvabne zopla ruky, – pán riaditeľ, až keď sa stanete skutočným vlastníkom budovy, budeme môcť učiť podľa vašich osnov. Aj pre mňa je Slovensko moja vlasť, a nie krajina. Vaše knihy budú povinnou literatúrou. Teraz je najdôležitejšie zabezpečiť podstatu, teda peniaze, ktoré nám zabezpečia nezávislosť. Prosím vás, prijmite ju a všetko jej sľúbte. Aj to, že jej syna bude učiť Ján Amos Komenský.

         – Mám si vymýšľať?

         – Snažte sa získať si jej dôveru! Prosím vás, prijmite ju! – prosila horlivo.

         – Neviete, čo sa vo mne odohráva, – povedal ústupčivo.

         – Viem, – videla nielen zápas v ňom, ale aj túžbu po nej. Ruky, ktoré prosili, mu stisli pravú ruku a jeho dlaň si pritisli na horúce ľavé líce. Toto nič neznamenajúce gesto vyvolalo v ňom magnetickú poruchu, ktorá doteraz uznávané hodnoty prevrátila naruby. Zavádzanie tej boháčky sa mu už nejavilo ako nedôstojný a podlý čin, ale ako dobrodružstvo, ľúbostná predohra, tanec tetrova.

         – Pošlite ju!

         Najvyšší čas. Ozvalo sa nástojčivé klopanie, po ktorom bola boháčka rozhodnutá odísť.

         – Kríž určite dostala vo Vatikáne. Nemáte obraz pápeža?

         Profesor Kráľ nevedel, o čom hovorí, ale i tak ukázal na dvere na kuchynke. Alica priniesla obraz Jána Pavla II., položila ho v poloprázdnej knižnici na viditeľné miesto a šla po boháčku.

         – Pán riaditeľ dotelefonoval a môže vás prijať. Hovoril so špičkovými odborníkmi, ktorí budú našimi externými profesormi.

         Žena si naprávala mejkap.

         – Štátna škola si to nemôže dovoliť, – komentovala boháčka. Primaľovala si pery, zvýraznila obočie.

         – Nášmu gymnáziu to umožňujú štedrí sponzori. Pre mnohých je to dokonca prestížna záležitosť, – zaklamala Alica.

         – Výdavky vašej školy by nezruinovali ani moju firmu. Napokon, môžem si to odpísať z daní, – boháčka žmurkla viečkami s dlhými riasami a vkĺzla do miestnosti. Sebavedome kráčala k riaditeľovi. Profesor Kráľ ju zvedavo pozoroval: bola nízka, ani nie štyridsiatnička, výrazne namaľovaná, oblečená v priliehavých čiernych smútočných šatách. Odvážny výstrih svedčil o tom, že smútok už prekonala. Mala obuté moderné topánky s predĺženými špicami na vysokých ihličkách. Extravagantne pôsobila zlatá reťaz s príveskom: veľkým krížom, aký nosia mnísi niektorých reholí. Až pri pohľade na kríž pochopil, na čo narážala Alica: je to katolíčka! Dôležitá informácia. Pozdravila kývnutím hlavy, otrčila pravú ruku a predstavila sa:

         – Konrádová... Pán riaditeľ, zaiste ste počuli o našej firme Konrád a manželka. Mlyny, cukrovary a veľkosklady. Bohužiaľ, teraz je to len Oľga Konrádová... – sadla si na ponúknuté miesto a v jednom kuse štebotala: – Manžela pred štyrmi mesiacmi zradilo vlastné srdce. Podnikatelia žijú v napätí a strese. Raz nefunguje odbyt, zas doprava, odberatelia neplatia v stanovených termínoch. Musím všetko zariaďovať a vybavovať a nestíham synovu výchovu. Práve skončil deviatu triedu. Môj manžel si vždy želal, aby náš chlapček študoval aj na vysokej škole. Vedel aj to, že sa na ňu dostane len z dobrého gymnázia, – žena zmĺkla a očami vyzvala riaditeľa, aby zareagoval.

         Ujal sa teda slova. Skôr ako otvoril ústa, uvedomil si, že Alica ho bude tajne počúvať, a teda si musí dať záležať na každej vete.

         – Kladieme si tie najvyššie méty. Učebné osnovy sme zostavili tak, aby naši študenti získali všeobecný rozhľad, lepšie povedané nadhľad. Prioritným cieľom je však príprava na vysokú školu... – upútali ho ženine štíhle prsty, nervózne sa pohrávajúce so zlatým krížom, a udrel na tú strunu: – Našich študentov, a teda i vášho syna, usmerníme aj v otázkach viery. Hlavné predmety sú: etika, katechetika a kresťanská filozofia. Naša škola, to je vlastne duchovná komunita. Máme svojho špirituála. My sme nepodľahli západným módnym vlnám voľnomyšlienkarov či okultným, špiritistickým a satanským sektám. Náš výchovno-vzdelávací proces je národný, kresťanský, katolícky, pretože jedine táto cirkev pozná pravú cestu k Bohu...

         Žena rázne zareagovala:

         – Prepáčte, pán riaditeľ. Môj syn je evanjelik augsburského vyznania a bol aj na konfirmácii.

         Profesor Kráľ si pomyslel, že sa poriadne strápnil. Za normálnych okolností by mu na tvár vyrazila hanba. Teraz však mal tajnú poslucháčku, ktorá spôsobila v jeho vnútri chaos a nutkanie predvádzať sa.

         – Najtŕnistejšia cesta je cesta k pravde. Dejiny nám poskytujú príklady jedincov, ktorí za svoje presvedčenie obetovali životy. Taký bol aj Martin Luther. Protestanti, to sú duchovné hodnoty, ktoré naša škola bude rozmnožovať. Môžem vám prezradiť, že sme nadviazali kontakt s generálnym biskupom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. V našom gymnáziu budú zastúpení študenti zo všetkých zborov nachádzajúcich sa na Slovensku. Dokonca som pozvaný na synodu.

         Opäť prejavila nespokojnosť.

         – Pán riaditeľ, po manželovej smrti som mala depresie. Cítila som sa bezradná a opustená, a vtedy ma prišli povzbudiť svedkovia Jehovovi. Nielen povzbudiť. Už nejaký čas s nimi študujem Bibliu...

         Nasledovalo ďalšie žonglovanie so slovami:

         – Áno, je viacej komunít. Nie sú len katolíci, evanjelici, ale sú tu aj židia, baptisti, adventisti, a na prvom mieste treba spomenúť svedkov Jehovových, ktorí majú výnimočné postavenie, sú známi v dvesto tridsiatich troch krajinách sveta ako zásadní odporcovia násilia a vraždenia, ako dobrovoľní a horliví šíritelia Biblie a pokojného spolunažívania všetkých ľudí bez ohľadu na rasovú či náboženskú príslušnosť. Mnohí predstavitelia svetových metropol túto činnosť pozitívne hodnotia. Na radnici španielskeho mesta Cádiz je tabuľka s textom: Radnica Cádizu venuje Jehovovým svedkom ako prejav ocenenia za ich spoluprácu a úsilie v prospech mesta.

         – Pán riaditeľ, mne nijaké náboženstvo neprekáža. Ide mi len o to, aby syn nebol zaťažený náboženskými predsudkami. Chápete?

         Nechápal. Cítil krízu. Mal chuť vstať, odísť a už sa nevrátiť. Aj by to urobil, ale položila mu otázku:

         – Manžel bol voľnomyšlienkar. Ako sa k nim staviate?

         Mlčanie sa predlžovalo. Doľahlo k nemu Alicino zakašľanie. A to rozhodlo o jeho ďalšom predvádzaní.

         – Milostivá pani, ja som historik a viem, čo je to veľká lóža, ktorá vznikla v Anglicku v roku 1717, študoval som aj ich šľachetné ciele. Naše gymnázium vzniklo v dôsledku zmien, ktoré u nás nastali v osemdesiatom deviatom. To znamená: nie národné zápecníctvo, ale občianska spoločnosť otvorená svetu. Zaiste ste si všimli, že na budove školy veje modrá zástava s kruhom pozostávajúcim z dvanástich päťramenných žltých hviezd, čo je symbol zjednotenej Európy, otvorenej spoločnosti, založenej na dodržiavaní zásad humanizmu, slobody, ľudských práv. Naše gymnázium poskytne vášmu synovi najlepšie vzdelanie. Otvorí mu dvere na vysokú školu a splní sa sen vášho manžela.

         Boháčka prejavila spokojnosť. Vstala a podala mu ruku.

         – Finančné záležitosti príde vybaviť môj účtovník.

         Vyprevádzal ju lokajsky uklonený. Vyšla, ani na neho nepozrela. Dala tým zreteľne najavo svoju nadradenosť, vyplývajúcu zo vzťahu darcu k obdarovanému. Len čo sa za ňou zatvorili dvere, pribehla Alica a stisla mu obidve ruky.

         – Pán riaditeľ, boli ste výborný.

         – Viete, čo ma to táranie stálo síl, – utieral si spotené čelo.

         – Viem, – prisvedčila Alica a dlane mu stisla najmocnejšie, ako vládala. – Viem aj, prečo ste to podstúpili... – Zvieranie dlaní prešlo do hladenia. Riaditeľ si uvedomil, že odhalila jeho túžbu po nej. Tvár mu blčala. – Aj vy pre mňa voľačo znamenáte, – povedala záhadne. – Chcem však, aby ste vedeli, že nie som prelietavá sojka. Nepovedala som vám celú pravdu. Orchester nezrušili. Dostala som kopačky. Na tom francúzskom zájazde mi dirigent povedal, že Paríž ho naladil na sex, aby som v noci prišla za ním do jeho izby. Tá nadradenosť ma pobúrila. Radšej mám mužov, ktorí vo mne vidia osobnosť a sami sú osobnosťou. Pre ktorých som tou najväčšou túžbou. A keď sa im odovzdám, musia mať pocit, že je to dar, splnenie sna, najsvetlejší bod ich života.

         Riaditeľ v mihu prekonal trému, vrodenú hanblivosť, cudnosť a ustálený názor na manželskú neveru. Zovrel jej ruky a vášnivo ich bozkával. Bol vzrušený, dojatý, šťastný. Alica sa spokojne usmievala.

         – Pán riaditeľ, zamknite dvere. Otvorím fľašu.

         Profesor Kráľ prestal bozkávať štíhle prsty, zahľadel sa do belasých očí, z nich sa preniesol na ústa, akoby sa chcel presvedčiť, či to naozaj povedala. Prežíval najväčšie emocionálne vzopätie: pocit šťastia, návrat mladosti a mužnosti súčasne. No predovšetkým, že pevne stojí na zemi, že nesníva. Že ju môže mať, že ju určite bude mať! Aj v tom najväčšom roztúžení však dokázal triezvo zhodnotiť situáciu:

         – Žiaľ, nie som jediný, kto má kľúč od tejto miestnosti. Skutočný majiteľ sem môže hocikedy vtrhnúť.

         Alica nedala najavo sklamanie.

         – Možno je to tak lepšie, – povedala povzbudzujúco. Založila si klobúk. – Zajtra vás unesiem. Rodičia majú chatku v peknom prostredí. Prídem po vás do školy. – Pri dverách zastala: – Mám pocit, že sa zdržíme dlhšie, doma ohláste služobnú cestu.

         Riaditeľ sa zošuchol do kresla a vyjachtal:

         – Zajtra... – Zdalo sa mu to vzdialené na niekoľko milión svetelných rokov.

         Netúžil ísť domov. Nemá domov. Je to klietka, väzenie so starou, chorľavou ženou. Bezcieľne blúdil po Starom Meste a videl veci, aké si dovtedy nikdy nevšimol: Na rohu Sedlárskej ulice sedel žobrák, bezdomovec, možno narkoman. Pred ním šiltovka a v nej neplatné halierniky, určite si ich tam dal sám, aby zapôsobili na city chodcov. Pri drevených bránach starých palácov sa vyhrievali prašivé mačky. Zacítili túlavého psa a rýchlo zmizli. Znovu sa objavili, až keď sa pominulo nebezpečenstvo. Ani na jednej historickej budove neboli rovnaké balkóny. Nelíšili sa len tvarom a veľkosťou, ale aj tým, že jedny boli viac vystrčené do ulice, iné boli na úrovni fasády. Z niektorých vyletovali vrabce a mestské holuby, pravdepodobne ich tam kŕmili osamelí ľudia. Videl aj starca polievať paradajky v kvetináčoch. A veľa vtáčích klietok. Operence hlasným štebotaním dávali najavo radosť, že sú na slnku. V oknách čumeli nehybné tváre starcov a stareniek. Objavil aj prilepené hniezda ôs – murárok. Postavili ich z blata, aby mali kde naklásť vajíčka. Ešte predtým nanosia omámené húsenice, aby vyvíjajúce sa larvy mali potravu. Koľko je tu kancelárií, krčiem, viech, rôznych obchodov a množstva ľudí rôznych pletí a náboženstiev! Cítil sa, akoby tu bol na návšteve a všetko videl prvý raz.

         Aj jeho vnútro sa zmenilo. Bol iný. Prežíval svoj najtajnejší cit. Zaľúbenosť ospravedlňoval tým, že Alica ho nepriťahovala len sexuálne. Najskôr to bola krása fyzická, potom duševná. Zajtra, keď ju bude mať, pocíti jednotu, splnenie najväčšej ľudskej túžby, ktorú na tomto svete možno dosiahnuť.

         Zotmelo sa. Už myslel len na Alicu. Rozhodol sa, že sa domov nevráti. Nikdy! Najväčšie rozhodnutia sa musia urobiť bleskovo. Rozmýšľal, kam pôjde. Hoci v hlavnom meste býval od osemnástich rokov, keď začal študovať na vysokej škole, nemal tu dôverného priateľa, ktorého by požiadal o nocľah. Vyspí sa v riaditeľni! Pri lipe zastal. Okná na riaditeľni boli vysvietené. Vedel, kto je dnu. Pôjde domov. Posledný raz. Celkom posledný! Na kuchynskom stole mal odkaz, že jedlo má v chladničke, aby si ho prihrial. Ženina starostlivosť mu liezla na nervy. Odkaz zlostne odhodil do koša na odpadky a šiel si umyť zuby.

         S odporom si ľahol na pravú stranu manželských postelí. Žena nespala. Čakala ho.

         – Aký si mal deň? – spýtala sa ustarostene.

         Stále sa v ňom ozývalo: Pán riaditeľ, zajtra vás unesiem... A po chvíľke: Som tu posledný raz.

         Žena zopakovala otázku.

         – Mám starosti s pedagógmi, – odsekol nevrlo. – Dobrí si žiadajú plat, na ktorý nemám prostriedky.

         Žena nato:

         – Dávaj si pozor na zdravie, už nie si najmladší.

         Urazene zavrčal:

         – Spi!

         Žena sa obrátila na bok. Dych sa jej upokojoval a o chvíľočku ticho priadla. Po ďalšej štvrťhodinke hlasno chrápala. Spí ako sýte zvieratko, pomyslel si. Ako som mohol s ňou tridsaťtri rokov vydržať? Toto je posledná noc. Keby už bolo ráno. O koľko radostí ma obrala! Lomcovala ním telesnosť. Zajtra bude mať Alicu! Keď ju v predstavách zovrel, prekypoval šťastím a vyšiel z neho hlboký ston. Žena sa pomechrila. Zatajil dych. Ak by sa prebudila a spýtala sa, čo mu je, hrozne by jej vynadal. Našťastie sa neprebrala, iba sa pomechrila a prevrátila sa na druhý bok. Mala hlboký spánok ako nerojčiví ľudia po dobre vykonanej robote. Opäť myslel na Alicu, na jej dlhé štíhle ohorené nohy, na červené pery, na pôvabné hruštičky. Vysilený túžbou upadol do hlbokého, no krátkeho spánku. Prebudil sa však svieži. Ženino miesto bolo prázdne. Šla nakupovať, aby mal čerstvé rožky, čerstvé mlieko, čerstvé maslo, jogurt v záručnej lehote. Na to si potrpel. Starostlivo sa oholil, osprchoval, chvatne si natiahol čisté slipy, novú letnú rozhalenku, ktorú mu žena darovala k narodeninám, a obliekol si svetlý oblek. Do vnútorného bočného vrecka strčil zubnú kefku, hrebeň a potichu sa vykradol z bytu. Sotva sa ocitol na chodbe, začul zvuk Števkiných krokov. Vracala sa z nákupu. Zastala, položila tašky a oddychovala. Mala zodratý pravý bedrový kĺb. Ortopéd jej už dávnejšie odporúčal operáciu. Nechcel sa s ňou stretnúť a vybehol o poschodie vyššie. Žena sa konečne doteperila k dverám bytu a dlho hľadala kľúč. Jej pomalosť mu šla na nervy. Mohla zazvoniť a otvoril by syn, ale ona brala ohľad na to, že spí. Časť nákupu vyložila a potom si spomenula na bočné vrecko na taške a vylovila zväzok kľúčov.

         Odomkla, nákup pohádzala späť do tašky, vošla dnu, a až keď zamkla, rozbehol sa dolu schodmi.

         Sedel v riaditeľskom kresle a vnútorným pohľadom videl vchádzať Alicu. Zaumienil si, že len čo vstúpi, celú ju vybozkáva. Usúdil, že mešká, hoci si nestanovili presný čas stretnutia. Aj tak trpel. Konečne decentné, bojazlivé zaklopanie. Je to ona. Bežal jej v ústrety. Na chodbe stála bledá žena, nachádzajúca sa na prahu staroby. Nikdy predtým ju nevidel. Najradšej by ju poslal preč. Aj to urobí.

         – Pán riaditeľ, prepáčte, že vás otravujem... Čítala som inzerát, že hľadáte profesorku matematiky, – žena mala autoritatívny hlas, ktorý sa nehodil k ustráchanému vystupovaniu.

         – To miesto je už obsadené.

         Trpko sa usmiala. Slzy mala na krajíčku.

         – Vedela som, – zašomrala. Bola viac ako sklamaná, bola zúfalá. Hádam si myslí, že ju klame? Chcel zatvoriť dvere, ale rozhodol sa, že ju vypočuje, aby mu rýchlejšie ušiel čas. Pozval ju dnu. Chvíľu zvažovala. Napokon vošla a sadla si na ponúkané miesto.

         – Neklamem vás, naozaj je to miesto obsadené, – presviedčal ju. Ani nevie, prečo mu záležalo na jej mienke.

         – Nemusíte sa ospravedlňovať. Viem, v akej dobe žijeme. Učila som na matematickom gymnáziu, moji žiaci pravidelne vyhrávali olympiády, ale keď prišlo k redukcii tried, v rámci úsporných opatrení ma poslali do dôchodku a ponechali si dievča, ktoré len rok učilo a nemalo nijaké výsledky. Veková diskriminácia, – papierovou vreckovkou si utrela vlhké oči. – Nuž čo, svet patrí mladým. Musím sa nejako pretĺcť, – doložila trpko a vstala.

         – Je to s vami zle? – nebola to otázka, skôr prejavený súcit.

         – Manžel má cukrovku, musí držať drahú diétu. Inzulín tiež voľačo stojí. – Spomenula drahý štvorizbový byt. Aj by ho vymenili za menší, ale potom by sa do neho nespratala celá rodina, teda dve dcéry vydaté vo Švajčiarsku a štyri vnúčatá, ktoré trávia u nich prázdniny, aby sa zdokonalili v materinskom jazyku, lebo doma hovoria len po nemecky a po francúzsky. Dcéry sa nemajú zle, ale pýtať si od nich peniaze, to by sa hanbila... Nebudem vás však zdržiavať.

         – Len pokračujte, kolegyňa.

         Oslovenie „kolegyňa“ ju prekvapilo. Mlčky sedeli. Profesor Kráľ bol dobrý psychológ. Vedel, že ju čosi ťaží, že jej pomôže aj tým, keď ju pozorne vypočuje. Aby ju prijal, to neprichádzalo do úvahy.

         – Začíname si požičiavať, – povedala zahanbene. – Navonok to vyzerá tak, že sme nemysleli na zadné kolieska, ale, – pokývala hlavou, – našetrili sme si na pohreb a ešte nejakú čiastku navyše. (Tak, ako ja, pomyslel si.) Pri skromnosti nám to malo stačiť do smrti. „Nežná“ úspory znehodnotila. Navyše pribudlo platenie za lieky, pobyt v nemocnici, zubára. Manžel povedal, že nebudem stáť pred žiakmi štrbavá. V decembri som mala opravený chrup, v júni ma prepustili...

         Profesor Kráľ matematikárku chápal a solidarizoval s ňou. Sympatia vznikla na základe generačnej príbuznosti a podobných skúseností. Aj on prešiel spomínanými spoločenskými zmenami. Mal tri deti: dve dcéry a syna. Dcéry neboli bystré ani oslnivo pekné. Zmaturovali však, pomohol im dostať sa na pedagogickú fakultu. Po jej skončení nastúpili na miestenky na vidiek. To bolo v sedemdesiatych rokoch. V tom čase sa rodilo veľa detí a učitelia boli potrební. Zobrali si kolegov, postavili si domy, rodili deti, chovali sliepky, prasce, kozy, hydinu. Prišla „nežná“, racionalizácia v školstve, viac ich nepotrebovali. Teraz sa už venujú iba zelenine a hydine. Nehladujú, ale štyria vnuci študujú na vysokých školách od druhého až po štvrtý ročník. Keď bude treba platiť za vysokoškolské štúdium, nezvládnu to.

         Zo syna má viac radosti, ale aj starosti. Ide v jeho stopách. Je asistentom na vysokej škole. Žiaľ, na jeho vlastnú škodu, až horlivo si zobral k srdcu otcove mravné zásady, že jeho práca musí mať zmysel, a teda aj praktický dosah. O vojnách publikoval názor, že každá vojna, teda aj lokálna, je zlyhanie diplomacie a politikov a neraz slúži na celkom iné účely, ako sa oficiálne deklaruje. Napríklad bombardovanie Kosova malo odpútať pozornosť od Clintonových sexuálnych škandálov. Rovnako odsúdil napadnutie Afganistanu, Iraku, ale aj existenciu NATO potom, čo zanikol Varšavský pakt. Asistentské miesto na vysokej škole sa pod ním povážlivo zatriaslo. Vedúci katedry mu odporúčal pustiť sa na neutrálnejšiu pôdu. Doma sa o tom radili a dohodli sa na téme: korene kultúry európskeho človeka. Aj mu poskytol niekoľko námetov: celkom na začiatku bola grécka kultúra, pred ňou síce boli maloázijské kultúry, ale bojové kmene zo severu ju tak zdecimovali, že Gréci nemali na čom stavať. Kultúru založili na básnikoch a ich dielach. Na prvom mieste je Homér a Ilias a Odysea. A čo sa týka filozofického myslenia, definoval ho Aristoteles: „Pôvodom filozofického myslenia, ktoré je aj základom vedeckého myslenia, je údiv.“ Syn starostlivo študoval. No čím hlbšie vnikal do problematiky, tým sa mu téma zdala zaujímavejšia a skúmal ju aj z aspektu, akým spôsobom môže osloviť súčasníka. Mali o tom zaujímavú debatu. Syn začal Aristotelovým výrokom o filozofickom myslení. Pokračoval marxistickým výrokom: „Filozofické myslenie má svoj pôvod v praktických otázkach.“ Aj keď marxistické tvrdenie sa vo všeobecnosti pokladá za nesprávne, v skutočnosti mu je blízke. Syn svoj názor rozviedol zaujímavým spôsobom: keďže grécka kultúra je založená na básnických textoch, o ktorých Gréci vedeli, že sú dielom predstavivosti, doplňovali ich o výklad, ktorý text obohacoval o skúsenosť a skutočnosť. Empíria. Rozprava o kultúre a filozofii prešla do súčasnej politiky. Najvyšší stupeň kultúry a kultúrnosti spočíva v dodržiavaní tradícií a zákonov. V súčasnosti sa nedodržiava ani jedno, ani druhé. Namiesto kultúry je medzi starými a mladými napätie. Každý sa musí o seba starať sám. Spoločnosť má problémy, lebo musí vynakladať enormné prostriedky na dôchodky... To hovoria tí, čo premrhali dôchodkový fond. Zo syna sa stáva burič a závislý človek. Musí mu pomôcť. Inak nikdy nebude mať vlastný byt ani odvahu oženiť sa a mať deti.

         Profesorka matematiky už nemala čo povedať. Ani on. Až keď vstala, pomyslel si, že každá minúta čakania na Alicu bude utrpením. A vlastne sa nemá kam ponáhľať. Zdržal ju otázkou:

         – Aký máte vzťah k hudbe?

         Profesorka sa zatvárila rozpačito. Rozmýšľala, prečo jej položil tú otázku.

         – Viete hrať na husliach?

         Záporne trhla hlavou.

         – A na klavíri?

         – Chodila som do ľudovej školy umenia. Matematika mi však šla lepšie.

         – Hľadám možnosti, ako vás zamestnať, – vstal a otvoril klavír. – Zahrajte niečo.

         – Pán riaditeľ, ja nie som muzikantka.

         – Hrajte... Hocičo, čo viete.

         Vedela o svojej biede a napokon si sadla a spustila. Skladbička, ktorú sa učia druháci v ľudovej škole umenia. Aj tú hrala falošne. Uvedomila si to a so slzami v očiach prestala hrať.

         – Prečo ste ma nútili?

         – Nechajte mi telefónne číslo, – zahováral, lebo jej nevedel odpovedať.

         Penzionovaná profesorka položila na stolík menovku a porúčala sa. Šiel ju odprevadiť. Pri dverách však nezastal. Kráčal vedľa nej po chodbe rozjasnenej od augustového slnka. To, že idem s ňou, je odškodné za to, že som ju zahanbil. Možno by bol s ňou vyšiel až na ulicu, ale pri schodoch mu podala ruku. Dlaň mala studenú ako žaba. Iste má zlý krvný obeh, hoci hovorila len o mužovej chorobe.

         Vrátil sa oslepený od slnečných lúčov. Pokračoval do kúpeľne navlhčiť si vreckovku. Sotva pustil vodu, počul túrovanie auta. Pribehol k oknu. Pod lipou zaparkoval dvojsedadlový zánovný SMART. Priliehavé meno: malý, maličký, drobný, ale aj nežný. Alica vystúpila z auta v priliehavom nohavicovom kostýme s džokejkou na hlave. Po chrbte sa jej až po pás ťahal plavý chvost. Športové oblečenie ešte zvýraznilo jej ženskosť. Zamkla dvere a vykročila k hlavnému vchodu. Kráčala hrdo ako plameniak.

         Keď na to drobné auto raz upozornil svoju ženu, vtedy povedal drobný. Teraz je to nežný. Bude k nej nežný. Tak ako nijaký muž. Nežný. Verí, že sa mu odplatí rovnakým spôsobom. Čochvíľa vojde a padnú si do náručia. A potom vyrazia na chatu. Určite tam bude kozub a namiesto postelí ovčie kože. Pocítil tlkot srdca. Zvieralo mu hrdlo. So svojou ženou nezažil nič podobné. V posteli ju mal, keď ju chcel mať. Brala to ako ženskú povinnosť. Jej to nechýbalo. Dávala bez nároku na vrátenie. Napokon prestal po nej túžiť. A potom boli už len všednosti a povinnosti: pravidelné líhanie, vstávanie, raňajky, večere, spoločný nedeľný obed, raz do týždňa sa kúpali, o deti sa vzorne starali, nikdy sa pred nimi nehádali. Žili usporiadaným rodinným životom podľa predstáv slušných ľudí. Bez lásky a vášní. Stal sa z toho zvyk, ktorý ho už neuspokojuje. Jeho vnútorný svet sa rozpadával. Som zamilovaný a začnem nový život. Je to pevné rozhodnutie! Človek má málo príležitostí byť šťastný, a preto musí každú využiť...

         Vrátil sa k umývadlu. Nanešťastie sa pozrel do zrkadla zaveseného nad ním. Oči za dioptrickými sklami mu slzili. Horšie to bolo so zvráskavenou tvárou. Navrával si, že vyzerá ako zhýralec. Hrabol rukou do riedkych prešedivených vlasov a jeho sebadôvera klesala. Nemôže predsa chcieť takúto vykopávku. Pripustil, že si ju sotva pripúta na celý život. Bude mu patriť rok, dva, tri. Možno len jeden deň. Ten dnešný! Bude ju naozaj držať v náručí, vyzliekať... Po prvý raz sa bude milovať so ženou, do ktorej je aj zaľúbený... To, že spozná, čo je to skutočná láska, mu dá pocit víťaza na celý život.

         Nervózne sa prechádzal po mäkkom perzskom koberci. Alicu v duchu prosil, aby pridala do kroku, aby čo najskôr bola pri ňom. Len čo vojde, mocne ju zovrie... Som zaľúbený a dám tomu voľný priebeh. Tu sa zháčil. Ako ju oslovím? Milá kolegynka? Alicka? Alicenka? Zázračná umelkyňa? Alebo neutrálne: vážená a milá... S vami do tejto honosne zariadenej miestnosti vošlo svetlo, ale aj teplo. Rozžeravilo aj také drevo, ako som ja. Alebo povie: pri vás mám tisíc stupňov. Nie. Privíta ju inak. Moja kráľovná... Starostlivo vyberal slová. Musí byť vtipný, ale aj múdry. Ako ľahko sa mu komunikovalo so svojou neohrabanou ženou. Prvé roky manželstva – ani nie pri bohatej večeri – hovorili, hovorili a ani nezbadali, ako sa ocitli uprostred noci. Porozprával jej všetko o svojom živote. Zatajil iba problémy so svojím panictvom.

         Števka tiež čo-to o sebe prezradila. Žila celý čas v rodisku, ešte aj učila v rodisku. Mala troch starších bratov, ktorí si zmysleli, že musia na ňu dávať pozor, sledovali ju na každom kroku a na zábavy mohla ísť len v ich spoločnosti. Veru, veľa si neužila. A čo sa týka intímnych vzťahov, mala tajnú skúsenosť s kolegom. To bola však minulosť, ktorú zmazal vydaj. Manželstvo, to je spoločná budúcnosť. A aká bude, to bude záležať na obidvoch. Urobí všetko, aby bola darom a svoju rodinu si ustrážila. Zháňala do komory ako myšička. Musí pripustiť, že sem-tam ho prekvapila. Ten pôrod najstaršej dcéry! Prišlo to na ňu o polnoci. Bývali na novom sídlisku. Pobehoval ani postrelený zajac. Števka ho upokojovala. A vykročili do noci. Sotva by došli do pôrodnice. Našťastie vtedy na sídlisku vedľa panelákov stáli ešte vilky. Pred jednou parkoval terénny gaz. Števka zazvonila. Rozospatý chlap chcel na nich pustiť psa, ale keď mu povedala, čo je vo veci, hneď naštartoval a uháňal do najbližšej pôrodnice. V panike zabudli na kufrík s novorodeneckou výbavou. Zavčasu ráno ho tam zaniesol. Po dlhom zvonení vybehla tučná pôrodná baba a zlostne zakričala, aby neotravoval, lebo sa práve narodilo dieťa. Predstavil sa a baba mu menej nahnevane oznámila, že to dieťa je jeho dcéra. Zázrak stvorenia ho tak roznežnel, že jej začal bozkávať ruky. Pôrodníčku jeho citový výbuch ohromil a pozvala ho do pôrodnej sály. Mladá sestrička umývala pod tečúcou vodou plačúcu dcérku. Števka ležala rozkročmo na stole. Videl jej zakrvavené ohanbie. Prišiel k nej a mocne jej stisol ruku. Stisk mu opätovala rovnako mocne a vtedy mal po prvý raz pocit spojenectva na život a na smrť. Spomenul si na majiteľa gazíka. Na druhý večer sa mu šiel poďakovať. Bol to predseda miestneho roľníckeho družstva. Prinesenú fľašu vypili spolu a predseda otvoril ďalšiu. Tú zvládol sám a potom si opitého hosťa prehodil cez plece a zaniesol ho domov. Príležitostne sa stretávali, čo-to si povedali, ale bližšiu známosť nenadviazali. Až keď sa presťahoval zo sídliska do Starého Mesta, predseda prišiel orodovať za syna, ktorého neprijali na vysokú školu. Už bol docentom, s dekanom fakulty udržiaval priateľské vzťahy, a tak to vybavil. Predseda ho pozval na „skromnú“ oslavu – za obeť padol dvestokilový kŕmnik, desať husí, kŕdeľ sliepok. Celá rodina ho nútila jesť a piť. Nemohol povedať, že má slabý žalúdok. Prestal jesť a piť až na druhý deň. Dve noci a dva dni potom trpel. Najprv si myslel, že je to preto, lebo veľa pil, potom mu napuchlo brucho. Prišla pamätná noc. Telefón nemali. Števke ohlásil, že končí svoju pozemskú púť. A ona na to: Nekončíš, lebo si ešte všetko neurobil, navyše ja mám kurz prvej pomoci. Vyzliekla ho, stlačila mu brucho. Takmer omdlel. Koľko dní si nebol na vécku? Možno štyri. Nemôžem. Viem, čo potrebuješ. Vytiahla gumenú hadičku. Spätil sa. Ty sa ma hanbíš? Alebo mi nedôveruješ? Prešikovala ho do kúpeľne. Zohni sa! Naveľa-naveľa poslúchol. Liala doňho vodu. Pohoršilo sa. Kričal, že mu trhá črevá, že zomiera, a vtedy to z neho vyšlo. Števka ho umyla a odniesla späť do postele. Na druhý deň mu bolo lepšie. Keď mu ráno priniesla raňajky, predstieral, že spí. Prišla na jeho klamstvo a povedala mu: ja manželstvo beriem naozaj...

         Alica neprichádzala a spomienky sa valili ďalej.

         Števka sa v Bratislave zázračne rýchlo aklimatizovala. Dokonca nakupovala aj na najväčšom bratislavskom trhovisku. Nie v sobotu, keď je veľa ľudí a všetko je najdrahšie, ale v pondelok alebo v utorok, keď sa z cien zeleniny a ovocia dalo zraziť jednaním. V jej hodnotovom systéme bola na prvom mieste rodina. To znamenalo deti, ktoré vynosila pod srdcom, a manžel, ktorému sľúbila vernosť do jeho a jej smrti. Kládla ich na jednu úroveň. Ani jedného z nich nezaťažovala domácimi prácami či nákupmi. Robila všetko, aby sa deti mohli učiť a aby sa on mohol venovať vede. Svoju prácu v škole brala len ako prilepšenie rodinného rozpočtu. Míňala uvážlivo. Na seba pramálo. V drogérii kupovala najlacnejšie toaletné mydlo a tri druhy indulony: nechtíkovú, modrú a červenú. Kaderníčku si robila sama. Ba ešte aj strihala celú rodinu. Pri takomto gazdovaní im ich skromné príjmy stačili na všetko, dokonca aj na knihy, ba mali rezervu aj na nepredvídané výdavky: dovolenky, neskôr výbavy a svadby pre obidve dcéry. Pravda, nemohli sa ukázať ako trochári a minuli aj skromné dedičstvá po svojich rodičoch. Hovorí sa, že keď človek žije s partnerom, na ktorého sa môže spoľahnúť, nemá až taký zlý život. Čo bolo v ňom zlé? Zo spomienok bolo odrazu účtovanie s vlastným ja. Predovšetkým – jeho žena nebola pekná ani dobrá milenka. Stalo sa mu, že pri nej zlyhal. Ja odvetilo: vtedy ťa tvoja chápavá žena zobrala do náručia a súcitne povedala: máš toho veľa, musíš si odpočinúť, pravidelne jesť. Čo ti mám navariť? Čo ak sa ti to stane pri Alici? Predstava nahej Alice a seba s ochabnutým telom už nebola taká vzrušujúca. V obraze ostala len Alica s dokonalou ženskou postavou. Bude ju vidieť naozaj a už to mu postačí. Dych sa mu opäť zrýchlil. A možno nezlyhám a budem mať milenku. Čo je na tom neprirodzené? V pravú chvíľu si si našiel milenku! Vysmievalo sa jeho ja. Števka mala zodratý bedrový kĺb. Známy ortopéd už pred rokom navrhol operáciu. V rámci starostlivosti o vlastné zdravie, ktoré propagoval minister zdravotníctva, to znamenalo doplatiť na platinový kĺb viac ako dvestotisíc korún. Števka si uvedomila, že ich rodinný rozpočet na to nestačí. Situáciu zľahčovala tvrdením, že na druhý svet chce poputovať so svojím starým, zodratým kĺbom. Taká obeta! Profesor Kráľ vyzrel oknom. Alica už bola v budove. Čochvíľa vojde. Uvedomil si zlomovú situáciu. Tešil sa na zmenu, ktorú mu ponúka vzťah s Alicou. Tajomná sila ho vynáša do výšky. Dostavili sa aj pochybnosti. Čo keď prestane pôsobiť? V manželskom zväzku ani raz nevzlietol, ale ani raz nepadol. A vždy sa mal kde vrátiť. Aj keď bol špinavý, zosmiešnený, chorý, hladný, neúspešný. Prestal si namýšľať, že stretnutie s Alicou bol bod, za ktorým je cesta do raja. život je neustále plynutie – ako tok rieky. Pravda, človek to má zložitejšie. Tok rieky usmerňuje zemská príťažlivosť, človek sa rozhoduje sám... Naozaj nepocítil pri svojej žene ten hlboký cit, ktorý sa volá láska? Števkino krvavé ohanbie vyvolalo v ňom pocit zázraku, úcty, vďaky. A potom, keď si podali ruky, akoby sa im prelievala krv z jedného do druhého. Nebola to láska? Keď stál vo vani nahý, slabý, zahanbený, v predtuche blížiaceho sa konca a Števka robila všetko, aby mu pomohla, nepociťoval k nej niečo, čo nevedel pomenovať? Nebola to láska? Spomienka na klystír nebola celkom úplná. Keď prekonal hanblivosť a otvoril oči, Števka mu povedala: keby sa to mne stalo, verím, že mi rovnako pomôžeš. A on, ani si to neuvedomil, prikývol. Bolo to také rýchle a rozhodné gesto, že príkaz naň nemohol vyjsť len z mozgu, ale aj zo srdca. Viac zo srdca. Nebola to láska? Alebo keď mu dali výpoveď a zúfalo plakal, objala ho a povedala: ty si sa doteraz dosť natrápil, teraz je rad na mne. Vtedy pocítil čosi, čo dovtedy nepoznal. Nebola to láska... Panika sa stupňovala. To, že som sa zaľúbil päťdesiatosemročný, nebolo až také šťastie. Po druhý raz počul v sebe: Najvážnejšie rozhodnutia neznášajú odklad. Teraz to však malo iný zmysel. Rozbehol sa k dverám a zamkol. Najvyšší čas! Neprešla minúta a mykla sa kľučka. To, že Alica nezaklopala, znamenalo, že šla naisto. Bola presvedčená, že ju netrpezlivo čaká, že je do nej zbláznený. Mykla kľučkou nástojčivejšie. Chvíľu čakala na výsledok. Pritisol ucho k dverám. Alica zaklopala. Videl a počúval to, čo sa v skutočnosti k nemu nedostalo; prudké dýchanie, pri ktorom jej ňadrá priam trhali tesnú blúzku, videl vlnenie jej bokov, svetlo, ktoré priniesla. Cítil jej ohnivé pery, dotyky rovnako horúcej ruky. Boli to príjemné, ale aj nebezpečné predstavy. Oslabovali vôľu nič nemeniť na doterajšom živote. Nikdy nebol zapletený do nijakého škandálu, plytkého vzťahu. Nijaké vzplanutie, vášeň či láska, pre ktorú by chradol, nemohol spávať a jesť. Až teraz spoznal, že láska je blaženosť, ktorú človek aspoň raz v živote musí prežiť. Pustím ju dnu. Načahoval sa ku kľúču v zámke.

         – Pán riaditeľ, otvorte, viem, že ste tam!

         Ozval sa v ňom iný hlas. Aké znamienko je medzi zaľúbenosťou a posadnutosťou? Som zaľúbený, ale keby som dal voľný priebeh citom, to akoby som spustil samoničivý mechanizmus. Ruka na polceste zastala. Láska núti aj toho najnepatrnejšieho tvora, aby sa prejavil. Čoho sa bojím? Pustím ju dnu a poviem jej, že ju mám rád, že s ňou pôjdem do každého nebezpečenstva. Možno spolu neprežijeme veľa rokov. Jeden deň života kráľa zvierat má väčšiu hodnotu ako tisíc dní zbabelého zajaca. Spomenul si aj na iný príklad z prírody: modlivka zelená. Samička po kopulácii alebo ešte počas nej zožerie svojho partnera.

         Opatrnícka dušička zneistela. Citový zmätok sa zväčšoval. Dotierali ďalšie otázky: Je to naozaj láska alebo iba očarenie krásou, mladosťou, sviežosťou, talentom, teda živočíšnym vybavením? Je to láska! Ozvalo sa v najhlbších útrobách jeho vnútra. Som zaľúbený. Je to šťastie, že som toho ešte schopný. Chytil kľúč a stratil odvahu, lebo si spomenul na Števku. Moja verná, oddaná, nepekná žena... Nepekná? Oči mala čierne, nežno-krotké, čisté ako horská studnička. Tvár mala klasicky peknú: podlhovastú, vysoké čelo, súmerný nos, výrazné ústa. Telo pevné, vytrénované, skôr robotou vypestované svalstvo, hodvábnu pokožku. Rád ju hladil. Ešte radšej stískal jej veľké, pevné prsia. Každé z jeho troch detí, až do troch rokov, malo v nich dosť mliečka. S úžasom pozoroval dojčenie: ženinu nežnú a šťastnú tvár, najšťastnejšiu vtedy, keď jej sýte dieťa zaspalo; vtedy ho jemnučko odtiahla od bradavky a nežne uložila do postieľky. V manželskej posteli hladil bradavky a ony rástli, toporili sa. Števke sa zrýchľoval tep, ale až keď sa presvedčila, že je pripravený, posadila sa mu do lona a poskytla mu tú najväčšiu rozkoš. Robila to aj vtedy, keď ju pobolieval chorý kĺb a pohodlnejšie by jej bolo na chrbte. Svoju vášeň tlmila s ohľadom na spiace deti, susedov. Keď sa však pozabudla, vedela ho mocne zovrieť, vykríknuť. A aká úžasná to bola vychovávateľka. Poznala jeho mäkkú povahu a deti vychovávala tak, že na prvom mieste ich učila poslúchať otca. V ničom ho neobmedzovala, nenútila ho chodiť na návštevy, nakupovať, nechodil s deťmi k lekárovi, nevymieňal žiarovky a poistky. Všetko robila ona. Na myseľ mu zišli aj dcéry, ničím nevynikajúce, ale vzorné matky, poslušné manželky. Talentovaný syn, študujúci vnuci. To je realita života. Zbabelec! Zaznelo vo vyšších poschodiach jeho duše. Iná časť jeho bytia protestovala: Som starý vrak, vykopávka. Môj svet sa uzavrel. Už je neskoro niekoho doň prijať. Ešte niekoľko rokov a pôjdem… Takmer zvrtol kľúčom, odomknúť mu bránila úvaha o smrti. Nebudem zomierať v žiari reflektorov, ale sám. Možno ma na priechode zrazí auto alebo v nemocnici skosí zákerná choroba. Keď budem mať šťastie, zomriem doma. Na peľasti postele bude sedieť moja zrobená žena, bude mi utierať pot z čela, bude ma nútiť užiť liek a ja jej budem diktovať, čo má po mne zničiť, čo zachrániť, ako potomstvu spravodlivo rozdeliť naše skromné imanie, ale predovšetkým jej poviem, že vtedy, s tým klystírom mi zachránila život. Možno, aj keď to vyzerá absurdne, to bol prejav tej najväčšej lásky.

         Pocítil príťažlivý pach Alicinho tela. Pomyslel si, že ho môže vnímať z tej najbezprostrednejšej blízkosti. Nesmierna túžba vidieť ju, zovrieť, zmocniť sa jej, ho zbavila všetkých zábran. Prišla ako dar a ja ho neodmietnem. Chcem ju mať pri sebe, pozerať na takú, ako sa narodila. Aj keby som zlyhal ako muž. Ten obraz ma bude sprevádzať do konca života. Prudko zvrtol kľúčom a otvoril dvere.

         Alica bola na konci dlhej chodby. Vráť sa! Nebol si istý, či zakričal, alebo si to iba pomyslel. Alica už zostupovala dolu schodmi. Možno keby naozaj zavolal, tak by sa vrátila. Otvoril ústa, ale nevyšiel z nich ani hlások. Dolu lícami sa mu kotúľali slzy. Niečo nenávratné je definitívne preč. Trochu sa upokojil. A niečo dôležité vybojoval.

         Unavený zápasom so sebou, sadol si do riaditeľského kresla, akoby sa išiel oddať sladkému nič nerobeniu, ale obraz Alice mu neschádzal z mysle. Šťastie, že ju stretol. Ľudsky ho pohla dopredu. Prinútila ho precítiť veci, na ktoré vo svojej uponáhľanosti zabudol, hoci to boli najväčšie udalosti v jeho živote. Pomohla mu pochopiť, že nemal zlý život, že ho láska neobišla. Ba že zažil tú najväčšiu lásku, akú na zemi muž môže zažiť. Jej cestou však nepôjde; nepodľahnem volaniu po majetku ani po dobrodružstve. Najradšej by pokračoval vo vedeckej činnosti. Kedysi, celkom na začiatku, si predsavzal, že svojimi úvahami prispeje nielen k lepšiemu poznaniu národných dejín, ale aj k budovaniu spravodlivej spoločnosti. Vedecká fantastika, či skôr utópia. Všetky revolúcie si kládli za cieľ vybudovať spravodlivú spoločnosť. A vždy sa to skončilo iba prerozdelením majetku a postov. Ani jedna revolúcia, ani jedno náboženstvo, ani jedna spoločenská zmena neurobí človeka šťastným, keď nie je osobne šťastný, keď si nerozumie s vlastnou ženou, keď nemá dobré, zdravé a múdre deti. Cesta k ľudskému šťastiu vedie cez sebapoznanie. Napĺňa sa vtedy, keď sa staneme darmi pre druhých (to je Števkin výrok). Byť darom...

         Zarapčal telefón. Zdvihol slúchadlo.

         – Pri telefóne riaditeľ gymnázia. Počúvam.

         Cvak bez odpovede. Bola to Alica. Všetko pochopila. Štartovanie auta. Prudko odpichla. Už sa nevráti. Dožijem svoj život bez dobrodružstva s ňou. Bez sily, ktorá vznáša do výšav. Ale aj bez rizika pádu, keď tá sila prestane pôsobiť. Napäté nervy sa upokojili. Vášeň definitívne vyprchala. Obraz sveta a seba v ňom vidí v neskreslenej podobe. To, že budovu odfajkli na jeho meno, mohlo znamenať aj to, že si ho chceli kúpiť, že ho chceli skorumpovať. Aj sa im to podarilo. V očiach ľudí bude privatizér. Môže dať veci na pravú mieru? Keby žil sám na svete, tak áno. V tejto situácii by to znamenalo vystaviť nebezpečenstvu seba, ale aj celú rodinu: ženu, dcéry s deťmi a zaťmi, ba aj vnukov. Na to nemá právo. Musí vyliezť na kopec, z ktorého bezpečne zíde. A to znamená, že sa môže očistiť len sám pred sebou.

         Vrátil sa k predchádzajúcej úvahe: Byť darom pre druhých má celkom konkrétnu podobu. Zovrel slúchadlo a vyťukal číslo profesorky matematiky. Na druhom konci zvonilo, no nik nedvíhal. Bol trpezlivý. Konečne sa ozval mužský, starecký, dýchavičný hlas.

         – Haló! Kto volá?

         Predstavil sa a povedal, koho hľadá.

         – Manželka nie je doma, ale môžem jej napísať odkaz.

         – Zajtra ju čakám, nech prinesie žiadosť o prijatie. To je všetko.

         Ľavou rukou, ktorou držal počúvadlo, stisol vidlicu a ukazovákom pravej ruky vyťukával ďalšie číslo.

         – Počúvam, – ozvalo sa chraptivo na druhom konci.

         Chcel sa predstaviť, ale spomenul si na ostatné stretnutie: do telefónu nijaké mená, nijaké cifry ani údaje. Nič kompromitujúce. Keď je všetko v poriadku, stačí povedať: slnečné dni pokračujú. Keď niečo hrozí, treba ohlásiť búrku. Riaditeľňa mala krycie meno kapitánsky mostík.

         – Čakám vás na kapitánskom mostíku.

         – Prídem, – povedal a položil.

         Má polhodinu na rozmýšľanie. Vie presne, čo chce: dvestotisíc! Možno aj viac, jednoducho potrebuje zaplatiť ženinu operáciu. Tie peniaze napokon nepriamo získa od Konrádovej... Musí zaplatiť ten šek. Nepopustí a nepodľahne nijakej hrozbe.

         Videl veľké tmavé ženine oči. Vedela sa nimi usmievať, ale aj zlostiť. Keď jej povie, že do nemocnice sa odvezú taxíkom, určite sa bude hnevať. Je náramne šetrná, staršia dcéra dokonca povedala, že lakomá. To však nie je pravda. Pôjdeme taxíkom! Budem na tom trvať. A nepopustím, aj keby ma prosila... Sadneme si na zadné sedadlá a mocne jej stisnem ruku. Tak ako v pôrodníckej sále. A poviem: Števka, v poslednom čase som veľa premýšľal o láske a prišiel som na to, že láska, to nie je obrovský plameň ako z horiaceho stohu slamy, ale teplo, ktoré zohrieva skrehnuté ruky.

    Zobraziť všetko