Obrázky kníh


Blíženci a protinožci - 2010
Blíženci a protinožci - 2010

Ema a Smrtihlav - 2014

  • Životopis autora

    Narodil sa 23. júna 1973 v Bratislave. Vyštudoval filmovú a   televíznu réžiu na VŠMU v Bratislave a aktívne sa jej venuje.

    Narodil sa 23. júna 1973 v Bratislave. Vyštudoval filmovú a televíznu réžiu na VŠMU v Bratislave a aktívne sa jej venuje. Má za sebou vyše dvadsať autorských dokumentárnych filmov, dva kratšie hrané filmy – Noci na slnkuAký nádherný svet!, televízny film Dlhá krátka noc (Igric a prémie na festivale Artfilm 2004) a dlhometrážny dokument o Dežovi Ursinym Momentky. Momentálne nakrúca podľa vlastného scenára hraný film Viditeľný svet. Je členom hudobných zoskupení EYE a Iné ticho. Za filmovú tvorbu získal viacero festivalových cien. Pracoval ako rozhlasový moderátor, režíroval televízne relácie o literatúre, knihách a umení (900 sekúnd o knihách, Silná káva, Literárne oko, Umenie 05, Umenie 06). Poviedky publikuje vo viacerých zborníkoch, denníkoch, časopisoch a rádiách na Slovensku a v Čechách. Je trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka (2000, 2002 a 2004). Za debutovú zbierku krátkych próz Nepresné miesto (2002) získal prémiu Ceny Ivana Kraska (udeľuje Slovenský literárny fond).

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Odborná literatúra

    Literárna veda

  • Charakteristika tvorby

    Narácia Petra Krištúfka nezaprie autorovo filmárske vzdelanie. Dynamické rozprávanie v jeho prózach sa podobá tempu striedaniu

    Narácia Petra Krištúfka nezaprie autorovo filmárske vzdelanie. Dynamické rozprávanie v jeho prózach sa podobá tempu striedaniu krátkych sekvencií v dramatickom či akčnom filme. Každá epizóda je pútavá, v najlepšom zmysle slova pôsobivo „vykonštruovaná“. Krištúfek čitateľa zaujme aj dôrazom na vizuálnu a akustickú stránku diania. Venuje sa opisom prostredia, postáv, pohybov, zvukov. Príbehy jeho poviedok smerujú k iracionálnym a absurdným vyústeniam. Krištúfek nenápadným údalostiam a výsekom každodenného života prikladá hlbší zmysel, ozvláštňuje ich tajomstvom. Hlavnými postavami próz sú čudáci a blázni, individuá s nevšednými zvykmi, záľubami a obavami. Konštruujú si svoje vlastné reality, aby v nich mohli v samote a izolácii smutne živoriť. Tieto figúrky vyznávajú iné hodnoty ako obyčajní ľudia, a práve preto si svoje outsiderstvo neuvedomujú. Ich kontakt s okolitým svetom je skôr či neskôr fatálne predurčený na vzájomné nepochopenie, prípadne vyúsťuje až do morbídnej konfrontácie. Tematicky sú Krištúfkove texty pestré, príbehy sa odohrávajú v atraktívne vykreslenom prostredí, napríklad vo svete médií, reklamy či umenia. Krištúfek čitateľovi predkladá len jeden z možných variantov skutočnosti, založený na zhode okolností a náhode. Jeho interpretácia sveta vzniká nastavením krivého zrkadla a zaostrením mikroskopu na inak nepostrehnuteľný detail. K čitateľskej pútavosti Krištúfkovych próz prispieva na jednej strane čierny humor, na druhej strane zakomponovanie odborných poznatkov, napríklad z psychológie a medicíny, do rozprávania.

    Pavol Rankov

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    CSIBA, Karol: Miesto na písanie. Za Petrom Krištúfkom. In: Fraktál , roč. 1, 2018, č. 2, s. 144 – 145. NAGY, Dado: Malá slovná

    CSIBA, Karol: Miesto na písanie. Za Petrom Krištúfkom. In: Fraktál, roč. 1, 2018, č. 2, s. 144 – 145.

    NAGY, Dado: Malá slovná daguerotypia. O Petrovi Krištúfkovi. In: Fraktál, roč. 1, 2018, č. 2, s. 141 – 143.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Vnímal som ho ako človeka, ktorý nepotrebuje byť na výslní, ale robí si to, čo má (Osobnosti slovenskej kultúry spomínajú na spisovateľa a režiséra Petra Krištúfka). In: Sme, roč. 26, 25. 4. 2018, č. 95, s. 14 – 15.
    https://kultura.sme.sk/c/20810849/osobnosti-spominaju-na-petra-kristufka-bol-jednym-z-najnadanejsich-mal-hroznu-smolu.html:
    24. 4. 2018 ANDREJČÁKOV, Eva – Marek Hudec: Osobnosti spomínajú na Petra Krištúfka. Bol jedným z najnadanejších, mal hroznú smolu.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva – NAGY, Dado: Získal si ma mystifikáciou. In: Sme, roč. 26, 25. 4. 2018, č. 95, s. 15.
    https://kultura.sme.sk/c/20811433/dado-nagy-o-petrovi-kristufkovi-mystifikaciou-si-ma-uplne-ziskal.html:
    24. 4. 2018 pod názvom: Dado Nagy o Petrovi Krištúfkovi: Mystifikáciou si ma úplne získal.

    TASR: Zomrel spisovateľ a filmár Peter Krištúfek. In: Hospodárske noviny, roč. XXV, 25. 4. 2018, č. 80, s. 4.

    KÚDELOVÁ, Kristína: Mal nehorázne až kacírske myšlienky. Peter Krištúfek si tu musel dávať pozor na humor. In: Sme, roč. 26, 25. 4. 2018, č. 95, s. 14 – 15.
    https://kultura.sme.sk/c/20811401/mal-nehorazne-az-kacirske-myslienky-peter-kristufek-si-tu-musel-davat-pozor-na-humor.html

    GAHÉROVÁ, Vladimíra: Peter Krištúfek dal návratmi v čase cenný dar budúcnosti. In: Pravda, 24. 4: 2018.
    https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/467368-peter-kristufek-venoval-buducnosti-cenny-dar-minulost/

    Autori rôzni: Peter Krištúfek odišiel v Medzinárodný deň knihy, ešte mal o čom rozprávať (Blízki ľudia, spisovatelia a hudobníci spomínajú na Petra Krištúfka, ktorý zomrel vo veku nedožitých 45 rokov), 24. 4. 2018.
    https://dennikn.sk/1104742/peter-kristufek-mal-o-com-rozpravat-siel-do-velkej-sirky-a-odisiel-prilis-skoro-anketa/

    TASR, TV Markíza, Sme:  Zomrel spisovateľ a režisér Peter Krištúfek (†44). Bol jednou z obetí tragickej zrážky pri Badíne, 24. 4. 2018
    http://www.tvnoviny.sk/domace/1916437_zomrel-spisovatel-a-reziser-peter-kristufek-44-bol-jednou-z-obeti-tragickej-zrazky-pri-badine
    https://www.webnoviny.sk/zomrel-spisovatel-reziser-peter-kristufek-bol-jednou-z-obeti-zrazky-autobusu-s-kamionom-na-r1/

    Autor neuved.: Šokujúca správa po tragickej nehode autobusu na R1: Zahynul aj známy spisovateľ (†44), 24. 4. 2018.
    http://www.topky.sk/cl/100370/1705353/Sokujuca-sprava-po-tragickej-nehode-autobusu-na-R1--Zahynul-aj-znamy-spisovatel---44-

    TASR: Zomrel spisovateľ a filmár Peter Krištúfek, 24. 4. 2018.
    https://www.aktuality.sk/clanok/583690/zomrel-spisovatel-a-filmar-peter-kristufek/

    TASR: Havária na R1 pripavila Slovensko o literárnu osobnosť: Zomre spisovateľ a režisér Peter Krištúfek, 24. 4. 2018
    https://www.cas.sk/clanok/685090/havaria-na-r1-pripravila-slovensko-o-literarnu-osobnost-zomrel-spisovatel-a-reziser-peter-kristufek-44/

    SITA, TASR: Pri dopravnej nehode zahynul spisovateľ a režisér Peter Krištúfek. In: Pravda, 24. 4. 2018.
    https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/467258-pri-dopravnej-nehode-zomrel-spisovatel-a-reziser-peter-kristufek/

    KÚDELOVÁ, Kristína – ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Vo veku 44 rokov zomrel spisovateľ a režisér Peter Krištúfek, 23. 4. 2018.
    In: https://domov.sme.sk/c/20810851/vo-veku-44-rokov-zomrel-spisovatel-peter-kristufek.html

    KASARDA, Martin: Najlepší na pultoch kníhkupectiev Panta Rhei (Cena Literárnej akadémie – Kornel Földvári (a Peter Krištúfek): O sebe). In: Sme, príl. Magazín o knihách, roč. 26, 6. 4. 2018, č. 79, s. XVIII.

    SME – KRIŠTÚFEK, Peter: Krištúfkovi je ľúto, že žijeme v diktatúre áut. (Prešporské desatoro). Rozhovor. In: Sme, roč. 24, 9. 12. 2016, č. 285, príl. Bratislava, s. 2.

    JURÁNI, Milo: Rácz a jeho kumpáni sú na javisku temnejší ako v knihe. Recenzia. Román Petra Pišťanka Rivers of Babylon sa dočkal divadelnej adaptácie, kladie divákom otázky. In: Hospodárske noviny, 5. – 7. 2. 2016, č. 24, s. 18.

    NAGY, Dado: Kneď kniha začne žiť vlastným životom. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 10. časť). In: Pravda, roč. XXV, 19. – 20. 9. 2015, č. 216, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Nočná mora – marketing. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 9. časť). In: Pravda, roč. XXV, 12. – 13. 9. 2015, č. 211, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Písanie je snaha o dokonalosť s vedomím, že dokonalosť je nemožná. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 8. časť). In: Pravda, roč. XXV, 5. – 6. 9. 2015, č. 205, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Keď sa nedarí, alebo ako prekonať spisovateľský blok. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 7. časť). In: Pravda, roč. XXV,  22. – 23. 8. 2015, č. 195, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Reálny život najviac pripomína absurdný a čierny humor. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 6. časť). In: Pravda, roč. XXV, 15. – 16. 8. 2015, č. 189, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Úspechom je aj jedna slušná veta za deň. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 5. časť). In: Pravda, roč. XXV, 8. – 9. 8. 2015, č. 183, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Začnite písať a odštartujete neriadenú strelu. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby (Literárny seriál, 3. časť). In: Pravda, roč. XXV, 18. – 19. 7. 2015, č. 165, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 2. časť). In: Pravda, roč. XXV, 11. – 12. 7. 2015, č. 159, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 1. časť). In: Pravda, roč. XXV, 4. – 5. 7. 2015, č. 153, s. 32 – 35.

    RÁCOVÁ, Veronika - KRIŠTÚFEK, Peter: /tri otázky/ ... pre spisovateľa Petra Krištúfka na tému crowdfunding. n: Romboid, roč. I., 2015, č. 1 – 2, s. 67 – 69.

    SZENTESIOVÁ, Lenka: Otáčať opatrne. Peter Krištúfek: Atlas zabúdania. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 2, s. 73 – 75.

    SOUČKOVÁ, Marta: Zneužitá história. In: Literatura i kultura popularna. Badania i metody. Ed. Anna Gemra, Adam Mazurkiewicz. Wrocław: pracownia Literatury i Kultury Popularnej oraz Nowych Mediów, 2014, s. 153 – 163.

    SIVČOVÁ, Stanislava: Dejepis do vrecka (alebo koľko strán treba na historický román). In: RAK, roč. 14, 2014, č. 7 – 8, s. 60 – 62.

    MACHYTKA, Bohumil: Sedem viet o siedmich knihách. Peter Krištúfek: Dom hluchého. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 5, s. 117 – 118.

    CSIBA, Karol: História v próze Petra Krištúfka (historický príbeh v beletrii a v historiografii). In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 69 – 72.

    JABLONSKÁ, Beata: Všetci dohromady vieme o svete všetko. Ale nerozprávame sa o tom. Peter Krištúfek: Dom hluchého. In: SME, 6. 12. 2013.
    http://kultura.sme.sk/c/7030313/vsetci-dohromady-vieme-o-svete-vsetko-ale-nerozpravame-sa-o-tom.html

    SEDLÁKOVÁ, Katarína: Peter Krištúfek: Naša literárna hra ľudí oslovila, 15. 10. 2013.
    https://zurnal.pravda.sk/fenomen/clanok/295862-peter-kristufek-nasa-literarna-hra-ludi-oslovila/

    kse: O podobe Krištúfkovej novinky rozhodnú čitatelia, 4. 7. 2013.
    https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/285828-o-podobe-kristufkovej-novinky-rozhodnu-citatelia/

    kse: Peter Krištúfek: Česi po slovensky zabudli (Rozhovor), 22. 5. 2013.
    https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/281313-peter-kristufek-cesi-po-slovensky-zabudli/

    PROKOPČÁK, Tomáš: Krajina, v ktorej sme žili. In: Sme, 10. 5. 2013.
    http://kultura.sme.sk/c/6795856/krajina-v -ktorej-sme-zili.html

    SEDLÁKOVÁ, Katarína – DVOŘÁKOVÁ, Helena – KRIŠTÚFEK, Peter: Kto číta, prežije viac životov (Rozhovor), 28. 1. 2013.
    https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/257032-kto-cita-prezije-viac-zivotov/

    MASARYK, Matej: Recenzia: Peter Krištúfek: Dom hluchého. In: Slovenské pohľady, IV. + 129, 2013, č. 9, s. 119 – 121.

    BARBORÍK, Vladimír: Ľudia prekrytí dejinami. Peter Krištúfek: Dom hluchého. In: Romboid, roč. XLVIII, 2013, č. 4, s. 38 – 43.

    KLAPÁKOVÁ, Mária: Peter Krištúfek: Dom hluchého. In: T0P 5 (slovenská literárna a výtvarná scéna 2012 v odbornej reflexii), 2012, s. 46 – 55.

    KARPINSKÝ, P.: Päť x päť (antológia 25 próz súčasných slovenských autorov s krátkymi portrétmi): LIC 2011.

    SUCHÁNKOVÁ, Miriam: Artistný svet čriepkov zo skla. Peter Krištúfek: Blíženci a protinožci. (Recenzia). In: Romboid, roč. XLV, 2010, č. 5 – 6, s. 115 – 118.

    RANKOV, P.: Peter Krištúfek: Mimo času. In: Knižná revue, 19, 2009, č. 12.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    HALVONÍK, Alexander: Peter Krištúfek: Šepkár. In: Knižná revue, roč. XVIII, 18. 6. 2008, č. 13, s. 1.

    FERUSOVÁ, Zuzana: Kino v knihe (Peter Krištúfek – Dado Nagy: Rota pomalého nasadenia). In: Knižná revue, roč. XVII, 31. 1. 2007, č. 3, s. 4.

    VYPLELOVÁ, Helena: Zvětšenina Petra Krištúfka. Peter Krištúfek: Hviezda vystrihnutého záberu. (Recenzia). In: RAK, roč. XII, 2007, č. 6, s. 41 – 43.

    HALVONÍK, Alexander: Filmové oko (Peter Krištúfek: Hviezda vystihnutého záberu). In: Knižná revue, roč. XV, 21. 12. 2005, č. 26, s. 5.

    BŽOCH, J.: Divoká fantázia ako pohonná hmota poviedky. In: SME, 3. 2. 2005.

    KOPČE, Marek – KRIŠTÚFEK, Peter: Ja som stále embryo (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XV, 16. 3. 2005, č. 6, s. 12.

    KOPČA, Marek: Rozprávanie zamerané na efekt (Peter Krištúfek: Voľným okom). In: Knižná revue, roč. XV, 16. 3. 2005, č. 6, s. 5.

    SOUČKOVÁ, M.: Pohyblivými očami. In: RAK, 2005, č. 9.

    KOPČA, Marek: Príbehy rozprávané s chuťou (Peter Krištúfek: Nepresné miesto). In: Knižná revue, roč. XIII, 5. 3. 2003, č. 5, s. 5.

    SOUČKOVÁ, M: What a wonderful future world...! In: Romboid, 2003, č. 3.

    NÉMETHOVÁ, Miriam: Ďalšie ponorenie do hustej polievky sveta... Peter Krištúfek: Nepresné miesto. (Recenzia). In: RAK, roč. VIII., 2003, č. 2, s. 57 – 58.

    IVAŇOVÁ, T.: Odkrýva veci tvrdošijne tajomné. In: Pravda, 14. 2. 2003.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Krištúfek prišiel s originálnou poetikou, v ktorej sa uplatňuje princíp záhadnosti a kolážovitosti. Má priam

    Krištúfek prišiel s originálnou poetikou, v ktorej sa uplatňuje princíp záhadnosti a kolážovitosti. Má priam nekonečnú invenciu podloženú ešte aj odbornými vedomosťami a znalosťou ľudskej psychiky.

    Jozef Bžoch

    Z hľadiska stavania príbehov sa nezaprie povolanie autora, poviedky sa podobajú krátkym filmom – pútavým scénam, v ktorých ponúka zvizuálnenie a ozvučenie deja, ktorý je dynamický a má rýchly spád. S ľahkosťou podania sa mu darí do textov preniesť pasáže niekedy až krehko lyricky pôsobiaceho jazyka.

    Milada Šudíková

    Nespochybniteľné je etické pozadie jeho príbehov, v ktorých prelínanie inej reality so skutočnosťou smeruje nielen k problematizovaniu autenticity bytia, ale aj k upozorneniu na potenciálne negatívny vplyv náhradných svetov.

    Marta Součková

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    V mojich poviedkach sa rozhodne veľa odohráva vo vizuálnej úrovni, v „strihoch“, skúmaní detailov. Celkovo však otázku miery

    V mojich poviedkach sa rozhodne veľa odohráva vo vizuálnej úrovni, v „strihoch“, skúmaní detailov. Celkovo však otázku miery filmového videnia a iných vecí pri písaní neriešim. Od svojich poviedok nemám a nechcem mať odstup. Nemôžem byť vo vnútri aj vonku zároveň. Určite ma ovplyvňuje množstvo vecí, ktoré mám rád. Minimalistická hudba, obrazy Hieronyma Boscha, stredoveké vnímanie sveta, psychológia a psychiatria, film Petra Greenawaya.


     

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Ústne svedectvá - Peter Krištúfek hovorí o Atlase zabúdania
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky Ekotopfilm za dokumentárny film H ako heroín (1998) Poviedka EuroTel 02 – prémia

    Cena Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky Ekotopfilm za dokumentárny film H ako heroín (1998)

    Poviedka EuroTel 02 – prémia týždenníka Domino fórum za Muža, ktorý si dal čistiť topánky

    Prémia Ceny Ivana Kraska za zbierku Nepresné miesto (2002)

    nominácia na Cenu európskej knihy Prix du livre Européen za román Šepkár (2009)

    nominácia na Cenu Anasoft Litera 2008 za román Šepkár

    Panta Rhei Awards za rok 2017 – Cena Literárnej akadémie: Kornel Földvári (a Peter Krištúfek): O sebe
     

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Muž, ktorý si dal čistiť topánky (zo zbierky Nepresné miesto )      Prvá fotografia človeka pochádza z roku 1839 –

    Muž, ktorý si dal čistiť topánky (zo zbierky Nepresné miesto)

         Prvá fotografia človeka pochádza z roku 1839 – a vznikla vlastne náhodou. Keď parížsky fotograf Louis Jacques Mandé Daguerre fotografoval Bulvár du Temple, potreboval na expozíciu pätnásť minút. Živá ulica teda vyzerá ako vymetená. Len jediný človek stál dosť dlho v pokoji, aby ho bolo na obrázku vidieť – dával si práve čistiť topánky.

     

         Čo sa stalo s týmto mužom? Možno potom, ako Daguerre vypol fotoaparát, chvíľu kráčal ďalej ulicou, vietor mu strhol z hlavy klobúk, on sa za ním rozbehol a zrazila ho drožka.

         Daguerre vyvolal fotografiu možno práve vtedy, keď muž umrel v tmavej špinavej nemocnici. Rušný bulvár je prázdny. On jediný stojí. Je živý, aj keď trochu rozmazaný.

         Daguerre pije kávu a pozerá. Vidí človeka, ktorý si dáva čistiť topánky. Káva je bez cukru a je horúca. Daguerre ide po cukor a cestou pozerá, či sám má čisté topánky. Berie vreckovku a čistí si sivú šmuhu, ktorá sa mu vyníma na pravej špičke. Pozerá na fotografickú dosku. Čo sa stalo s týmto mužom?

         Pri večeri spomenie túto udalosť manželke. Chvíľu mlčky jedia a potom sa zrazu žena ozve – čo keď bude ten chlap chcieť nejaké peniaze? Hlúposť, povie jej Louis Jacques. Aj tak by mu nemal čo zaplatiť, pomyslí si. Postriebrená doska, ktorú vystavíte parám ortuti, mu ešte žiadne peniaze nepriniesla.

         Celkom bez peňazí (alebo aspoň tak tento stav volal sám) bol aj uhladený vysoký chudý mladík, oblečený ako anglický vyslanec. Keby sa Daguerre o niečo oneskoril, povedzme o desať minút, zachytil by (síce nie na fotografii) aj jeho, sediaceho v dostavníku, ktorý sa rútil dolu bulvárom. Večne opitý kočiš nedbal na vietor a muž, ktorý naháňal klobúk, sa mu zdal len ako ďalší z jeho nekonečného radu preludov. Charles Baudelaire, pretože tak sa mladík v drožke volal, za bordovou záclonou pocítil iba akési silné trhnutie, ktorému ani nestihol venovať pozornosť, pretože drožka prudko v obrovskej rýchlosti zabočila za roh. Oči mu planuli po prudkej hádke s nevlastným otcom o nedávnom vylúčení zo školy a  hnev si letel ochladiť do tmavého nevestinca v Rue de … (tu by sme zrejme mali zachovať diskrétnosť) – ktorý ho už skrátka očakával o pár ulíc ďalej.

         Keď ležal na spotenej horúcej posteli so ženou, ktorej farba kože splývala s hnedastou drapériou, dýchal, ako keby to bolo posledný krát, čo sa nám môže javiť ako symbolické, keď si uvedomíme, že o dvadsaťšesť rokov neskôr v aseptickom (pokiaľ ide o myšlienky) sanatóriu v Chaillot si na túto udalosť už sotva pamätal. Jeho myšlienky pomaly, ale účinne rozožierala choroba, ktorú v tento príjemný deň v roku 1839 poctivo získal od nie veľmi svedomitej dámy, ktorá mu robila svojimi najtajnejšími zákutiami tela spoločnosť. V ten deň, keď definitívne zabudol na všetko, čo sa človeku môže prihodiť na tomto ohavnom svete, bol už Daguerre desať rokov v krajine nikoho a počernú dámu ešte dvadsať rokov potom vídali, ako kríva dolu bulvárom, kde vznikla prvá fotografia človeka, zničenú drobnými živočíchmi, ktoré sa ako neviditeľné medúzy promenádovali po jej unavenom odpudzujúcom tele.

     

         Ale poďme na to inak. Nedovoľme pánu Daguerrovi odísť pod teplú perinu s myšlienkami na to, čo povie človek, ktorý si dal čistiť topánky, keď kdesi uvidí fotografiu. Vráťme ho pekne do východiskového bodu a nechajme ho znovu stáť pri skvelom prístroji na rušnom bulvári, a to celých tých pätnásť minút.

         Ešte totiž stále nevieme, kto bol ten muž. Muž, ktorý sa ako naschvál práve v túto chvíľu rozhodol, že si dá vyčistiť topánky.

         Volá sa Pierre Jean Lamartin (alebo tak podobne). Tento muž nevie, že ho niekto fotografuje. Nevie ani, čo je to fotoaparát (nielen preto, že sa tak ešte nenazýva). Dal si len očistiť topánky. Dajme tomu, že je vynálezca. A to nie vynálezca obyčajný! Je to zneuznaný vynálezca. Bez väčšieho ohlasu sa zaobišiel jeho „bigraf“, ktorý umožňuje písať za pomoci jednoduchého mechanizmu dvoma perami naraz, hoci pisár pracuje len jednou rukou. Užitočný darček pre otcov, manželov a snúbencov od vďačných žien, ktorý využíva hodinové kyvadlo a jeho pohyb na udržanie ohňa v cigare, tiež nezdobí presklené vitríny početných parížskych rodín. Podobne to bolo aj s „letostrojom“, ktorý ráta s prirodzenou schopnosťou vtákov vznášať sa, a tým niesť vo vzduchu zdatného vzduchoplavca. Nikdy sa mu totiž nepodarilo vycvičiť dostatočný počet týchto, možno trochu nervóznych operencov. A s ťažkým srdcom práve premýšľa nad zariadením, ktoré namontované do veľkých zaoceánskych lodí vyrovnáva ich výkyvy, a tak cestujúci nie sú vystavení morskej chorobe a cítia sa ako na pevnej zemi.

         Ale predsa sa mu na tvári objavuje úsmev, aj keď trochu smutný. Vyčistiť topánky si dal vlastne preto, aby zachoval dekórum. Rozhodol sa totiž zísť zo sveta použitím vlastného vynálezu, čo bude zároveň aj jeho prvým svetovým verejným predvedením. Sláva má zvláštne chodníčky a nikto nikdy netvrdil, že táto cesta nie je správna.

         Daguerre medzitým vypne fotoaparát, zbalí ho a poberie sa svojou cestou. Muž, ktorý si dal vyčistiť topánky, so smutným úsmevom odchádza. Dostavník s rozzúreným mladým mužom prefrčí v plnej rýchlosti okolo. Klobúk zostáva na hlave, možno práve preto, lebo vietor na chvíľu ustáva a muž sa doma holí dlhšie ako zvyčajne. Starostlivo si skúsenými pohybmi odpára golier na košeli a odkladá ho na drevenú policu. Potom si založí na krk slučku a zisťuje, že prístroj, ktorý vás usmrtí, zároveň rozštvrtí a vaše telo poskladá do ľubovoľného geometrického útvaru, pracuje naozaj bezbolestne. Posledná myšlienka muža patrí jeho vynálezu. Spomenul si totiž, že zabudol zanechať list vysvetľujúci jeho fungovanie.

     

         V novinách bola neskôr krátka správa o smutnom konci a následnom pohrebe akéhosi Pierra Jeana Lamartina, ktorý za poľutovaniahodných okolností zišiel z tohto sveta rukou nevysvetliteľne krutého vraha. (Veď viete, akí sú novinári – uverejnia správu o udalosti nie vtedy, keď sa stala, ale keď sa im to hodí, keď majú biele miesto – takto, mimochodom, vznikajú dejiny...) Hneď vedľa bola fotografia. Bolo to niečo nové a ľudia si len kvôli nej kúpili noviny.

         Pozorný čitateľ, ktorý už medzičasom (medzi pohybom očí a dvoch viet k inej časti stránky) zabudol kto a čo vlastne spravil, si všimol fotografiu a omylom si na chvíľu myslel, že patria k sebe. Bola to prvá fotografia človeka. Bol na nej muž, ktorý si dal čistiť topánky.

         V ten deň náklad novín stúpol na trojnásobok.

     

         Ale čo keď predsa len muž, ktorý si dal čistiť topánky, prežil túto veľkú udalosť bez ujmy na zdraví. Mali by sme byť k nemu trochu milosrdnejší. Veď je predsa prvým človekom, ktorého zaznamenalo niekedy príliš zvedavé, inokedy krátkozraké, alebo až škuľavé oko fotografického prístroja. A doprajme mu... lásku.

         Akýsi punktičkár zostavil zaujímavý zoznam o spôsobe, akým sa vyznáva láska v románoch a novelách... V stovke prípadov z vypočutých vyznaní lásky 81 mužov tvrdilo, že nedokážu bez nej žiť, 72 držalo pevne jej ruku, 72 ďalších bozkávalo pery vyvolenej, dvaja bozkávali ruky, 14 ich nemohlo pohnutím prehovoriť, 9 povedalo „Chvalabohu!“ a 7 bolo nevýslovne šťastných. 87 žien kleslo do náručia vyvoleného, dve padli na stoličku, 72 žien malo oči prezrádzajúce opätovanú lásku. V päťdesiatich z nevypočutých prípadov bežalo 31 mužov ako rozumu zbavených z izby do záhrady, 17 tvrdilo, že život prestal pre nich mať cenu, 15 ich zostalo bez slov, 13 povedalo, že sa zmieri s osudom, a len 6 ich hrozilo samovraždou.

         Štyria vyjadrili úmysel vysťahovať sa, traja si trhali vlasy a jeden dokonca strčil ruku do vrecka a zapískal si, jeden tĺkol päsťou do steny a jeden si starostlivo oprašoval puky.

         Muž, ktorý si dal čistiť topánky, sa mal stretnúť so svojou milovanou dámou. Kto si vie predstaviť Paríž v roku 1839 (a takých nás zrejme nebude veľmi veľa – dokonca to až tak dobre nejde ani mne), určite uzná, že je to to najlepšie, čo ho mohlo postretnúť. Chystal sa jej prejaviť svoju lásku. O vynálezy sa nikdy nezaujímal, to jeho čudný bratanec, mnohí si ich pletú, lebo vyzerajú takmer rovnako. Vietor mu strhol klobúk, keď sa pustil dolu bulvárom, ale čo tam po ňom, zasmial sa. Zdvihol ho, oprášil, bol, pravda, trochu pokrčený od kolesa dostavníka, ktorý sa náhle prirútil, ako keby stíhal niečo veľmi dôležité (a tak to koniec-koncov aj bolo).

         Teraz stojí pred ňou na námestí a nevie celkom dobre, čo má povedať.

         „Ani klobúk si poriadny neviete vziať...“ započul slová vychádzajúce z tých krásnych úst, ako z bútľavého a veľmi tmavého stromu.

         „Máte nejakú svoju podobizeň? Také niečo márnomyseľní mladí muži predsa vždy nosia so sebou... Aby ju darovali svojej dáme,“ smeje sa.

         Muž mlčí. Nevie, čo má povedať. Nemôže prezradiť, že na také niečo nemá peniaze.

         „Vy ste ale zvláštny... Mohli sme sa dobre zabaviť. Maliari sú väčšinou úplne slepí! Väčšinou vám namaľujú smiešny nos, alebo veľké uši, krivú tvár, alebo...“

         Pozerá naňho. „Prečo stále mlčíte?“

         Muž si kladie podobnú otázku. Ale nevie nájsť vhodnú odpoveď. Chvíľu kráčajú mlčky námestím.

         „Ale už toho mám dosť!“ povie zrazu dáma. „Rátam do desať. Ak nepoviete aspoň jedno slovo, odchádzam! Jeden... dva... tri... štyri... päť... šesť... sedem... osem...!“

     

         Sedia spolu v kaviarni hneď na rohu. Ona zaujatá čmáraním na papierový obrúsok, on snahou aspoň na maličkú chvíľu dotknúť sa jej ľavej ruky v bielej rukavičke, ktorá tu leží ako štíhle nehybné zviera.

         „Tak – toto ste vy, aby ste vedeli!“ Máva mu pred očami svojím obrázkom. „Dobré, však...?“ chichoce sa.

         „Podobá sa skôr na vás! Pozrite, stačí zmazať fúzy a trošku predĺžiť vlasy. A pehy...! Nesmieme zabudnúť na pehy!“

         Dáme mizne z tváre úsmev. „Nie ste veľmi galantný! Ešte šťastie, že naozaj neviete kresliť. Mohla by som sa uraziť!“

         Dáma si pôvabne zívne. A muž, ktorý si dal čistiť topánky, zrazu vie, že nastáva jeho chvíľa. Zamilovane sa na ňu pozrie a očervenie. „Teraz je tá chvíľa!“ hovorí si ešte raz. Srdce sa mu rozbehne ako pokazené hodinky. A očarený jej hovorí, šibrinkujúc vidličkou: „Neverili by ste, ako veľmi sa podobáte na tohto slimáčika! Najmä keď zívate. A pozrite, čo s ním spravím!“

         Vkladá si malé napichnuté telíčko do úst a veľavýznamne sa zatvári.

         Zrazu sa mu zdá, akoby niečo pokazil, pretože medzi žmurknutím oka a tou chvíľou, čo prišla potom, dáma vstáva, bielou rukavičkou ho fľasne po líci a stihne vyjsť z kaviarne ešte skôr, kým on si uvedomí, čo sa vlastne deje.

     

         Ale toto je príliš pekný deň na takéto situácie... Možno to celé bolo takto:

         Muž, ktorý si dá čistiť topánky, kráča bulvárom a zastane, aby si vyklepal popol z fajky. Celkom za chrbtom sa zrazu ozýva výkrik. Vysoký výkrik, ktorý sa zarezáva do uší. Muž, ktorý si dá čistiť topánky, ešte pred ním pocíti tupý úder do chrbta. Vrazil doňho muž s neprítomným pohľadom – práve sa vynoril spoza rohu. Chvíľu sa nikto nehýbe.

         „Mám vás previesť?“ pýta sa muž, ktorý si dá čistiť topánky.

         „Ja totiž nič nevidím! Vidím len tmu!“ hovorí tichým hlasom muž s neprítomným pohľadom. „Mám presne vyrátané kroky, viete? Tu, na tomto rohu, nikdy predtým nič nebolo. Nijaká prekážka... Ste ešte tu? Bude lepšie, keď ma budete držať za ruku. Prepáčte – volám sa Borges.“

         „Španiel?“

         „Také niečo. Ale, prosím vás... Mala by tu byť niekde knižnica... Nebol som tu celú večnosť!“ hovorí so zvláštnym dôrazom.

         „Ale veď...“

         „Keď som slepý, nemôžem vidieť písmená, však? Poviem vám, na tom vôbec nezáleží. Keď vám jeden zmysel chýba, ostatné ho nahradia. Stačí mi sadnúť si do haly a počúvať, čo si ľudia myslia, keď pozerajú do kníh. Ale aj o vás niečo viem... O chvíľu si dáte vyčistiť topánky.“

         „Ako to viete?“ pýta sa prekvapene muž, ktorý si dá čistiť topánky.

         „Máte ich špinavé. Hlavne sa nepozerajte na muža v okne, čo stojí za tým prístrojom. A poviem vám ešte niečo... Budete slávny, hoci nikto nebude vedieť, ako sa      voláte! Už ideme príliš dlho rovno. Mal by som odbočiť... Majte sa pekne!“

         „Počkajte!“

         Slepec zdvíha ruky: „Nie, nie, mňa sa to netýka. Ja nič nevidím!“

     

         Muž ho pozoruje, ako ešte chvíľu kráča, sprevádzaný len bielou paličkou rušným bulvárom pomedzi psy, stromy a spotených hemžiacich sa ľudí, a potom náhle mizne za iným otlčeným rohom.

         Muž si vzdychne, pozrie dolu na umazanú tvár mladíka s veľkými hnedými očami a vyloží topánku na špinavý drevený podstavec, a na všetko zabudne, kým cvakne    západka prístroja, ktorý z diaľky všetko sleduje ako nesústredené božie oko.

     

         Pokiaľ vás však opantá pocit značnej nepravdepodobnosti tohto príbehu, mám pre vás ešte jednu verziu...

     

         Daguerre sedí vo svojej fotokomore (ak sa to dá tak nazvať) a pozerá na svoju fotografiu – niečo sa mu na nej nezdá.

         Ten človek naňho predsa niečím mieri! Nedá sa celkom rozoznať, čo to je, no podľa jeho názoru je to celkom určite niečo, čím sa dá zísť z tohto sveta. Ten človek celý čas vedel, že ho fotografuje! A chcel ho ohroziť, ale on si nič nevšimol! Často sa mu stávalo, že prepadal stavom úzkosti, ale vždy ich nejako zvládol. Teraz si len utiera bielou vreckovkou spotené čelo a snaží sa nepodľahnúť panike a...

         Ale nie, nie. Samozrejme, nič sa nestalo. Všetko má svoj šťastný nudný koniec. Až na mačku, ktorá v ten večer ukradla pani Daguerrovej polovicu pečeného kuraťa nachystaného na večeru a blahosklonne sa rozdelila s prašivým psom od susedov.

         Muž, ktorý si dal čistiť topánky, spokojne žil ďalej, zostarol a umrel 6. januára 1883, pomerne veselý – nie na chorobu, ale na starobu – v nemocnici Hôtel Dieu.

         Páči sa vám tento príbeh? Nie? No vidíte – nie je lepšie vymyslieť si ho celý ešte raz?

         A vôbec – sú vlastne fotografie pravdivé? Sú naozaj záznamom skutočnosti, alebo len odrazom našich predstáv? Zostávajú celý ten čas rovnaké, alebo sa menia podľa toho, kto sa na ne pozerá?

     

         A tak tu dnes stojím bezradný na Bulvári du Temple a nie je tu nikto, kto by mi vyčistil topánky.

     

    Embryo (zo zbierky Voľným okom)

         Každý bol kedysi embryom, ibaže nie všetci sa na to pamätajú.

         Embryo bolo dosť staré. Embryo bolo dosť veľké. Aspoň sa mi tak zdalo. Embryo malo aj dosť veľký zmysel pre humor, pretože som ho objavil v deň svojich jedenástych narodenín (presne jedenásteho jedenásty o jedenástej predpoludním), keď som spadol dolu schodmi do pivnice a pri tej príležitosti som si vybil dva zuby. Horné jednotky. S krvácajúcimi ďasnami som zodvihol hlavu, a kým som premýšľal, čo sa vlastne stalo, pretože všetko prebehlo veľmi rýchlo, uvidel som ho. Lepšie povedané – uvidel som číslo. Jedenástku. Ako potvrdenie numerologickej diktatúry v tento dôležitý deň. Bolo napísané na zaprášenej sklenenej dóze celkom dolu medzi zaváraninami a nikdy som sa vlastne nedozvedel prečo. Embryo bolo v nej.

         A tak sa to celé začalo. Keď nad tým tak premýšľam, život sa vlastne zvyčajne začne v jednom konkrétnom bode a nemusí to byť nutne narodenie. Môže to byť čokoľvek na dlhej priamke od prvého otvorenia očí až po ich definitívne zavretie. Ale musí to byť dôležité. Veľmi dôležité.

     

         Starý otec bojoval v tisícdeväťstošestnástom v Holandsku. Nikto nevie prečo a ani on sám o tom zbytočne veľa nerozprával. Dokonca nič. Len raz mi v slabej chvíli prezradil, že „hachenslach“ sú po holandsky tie malé čokoládové odrobinky, ktorými sa zdobí torta, a „snuptje“ je cukrík. Nič viac. Všetko, čo viem, som sa dozvedel od svojej starej matky, ktorá si už naňho spomínala len každý druhý deň. Je to celkom logické, veď s ním prežila presne polovicu života.

         Dosť na tom, že front sa zastavil v jednom malom mestečku neďaleko belgických hraníc. Zo všetkých domov v širokom okolí zostala stáť len lekáreň a výrobňa čokolády. Do tej druhej sa z pochopiteľných dôvodov nasťahovali dôstojníci, čo mnohých stálo život. Tiež z pochopiteľných dôvodov, pretože už dosť dlho nič nejedli. Lekáreň stála (pokiaľ sa to dalo vôbec podľa niečoho vydedukovať) na rohu dvoch malebných ulíc. Starý otec do nej vkročil ako prvý, spolu s jednookým čiernym kocúrom, ktorého všade nosil so sebou a ktorý bol navyše nemý. Zoskočil mu z pleca na zem. Kocúr trikrát obehol miestnosť a krátko zamňaukal. Bolo to znamenie, že všetko je v poriadku. Vidíte – a tu už je prvá nezrovnalosť –ako mohol nemý kocúr mňaukať? No nič, poďme ďalej... Zabudnime na to úbohé zviera.

         Starý otec vkročil dnu do lekárne. Za ním sa dovnútra nahrnuli vojaci z jeho roty. V rohu sa krčilo vystrašené dievča. Mnohé príbehy z vojenského prostredia sa v takúto chvíľu končia, alebo sa aspoň diskrétne odmlčia, pretože si každý môže domyslieť, čo sa asi dialo. Ale pointa bola tentoraz odlišná od zaužívaných zvyklostí.

         „Nikto sa jej ani nedotkne!“ povedal ráznym hlasom starý otec a na znak toho, že to myslí vážne, namieril na ostatných revolver. Dokonca párkrát aj vystrelil. Ďalšia nezrovnalosť, ktorú môžeme zhovievavo preskočiť. Starý otec sa totiž nikdy nenaučil strieľať. Mal panický strach zo zbraní. Aby bol vo vojne aspoň trochu užitočný, stal sa kuchárom. V každom prípade nejako zariadil, že sa okolo utvoril diskrétny kruh. Celú noc bdel pri vystrašenom dievčati a dával pozor, aby ustrážil jej česť.

         Niekedy nadránom, keď všetci ešte spali, ho pozvala do zadnej miestnosti plnej fľaštičiek, ampuliek a lekárskych preparátov. Po krátkom váhaní ukázala na veľkú kovovú skriňu v rohu. Starý otec ju bez váhania otvoril a zostal stáť v nemom úžase. Tu sa, samozrejme, pri všetkej počestnosti, ponúka tiež úplne iná verzia, najmä keď zvážime, že dievča mu z vďačnosti darovalo predmet, ktorý si veľmi cenilo. Možno to bolo to jediné, čo ešte v tomto rozbitom meste vlastnilo. Dóza z pevného skla naplnená tekutinou, v ktorej sa skrýval (podľa interpretácie mojej úbohej starej matky) nenarodený brat dievčaťa.

         Bola vojna... Ukrýval sa tam, vyčkávajúc lepšie časy? Čakal na nejaké magické znovuzrodenie? Čakal na záhadnú anonymnú matku, ktorá ho po prebratí z bizarnej hybernácie donosí až do konca? Nikto nevie. Ani moja stará matka to nevedela. Navyše sa pomaly, ale isto blížila polnoc, a teda aj ďalší deň, ktorý mala prežiť vo fáze sladkého zabudnutia.

         Tomuto príbehu som, pochopiteľne, vôbec neveril, možno aj preto, lebo stará mama ho rozprávala vždy inak, často aj s úplne inými postavami a miestom deja. Faktom však zostáva, že embryo tu bolo. Rozprávanie sa však zvyčajne končilo tak; že odvtedy ho nikdy nikto nevidel. A len ja som vedel, že sa mýli.

         Vždy som bol veľmi introvertný a takmer s nikým mimo rodiny som sa nerozprával. Detstvo som prežil so sklenou dózou, v ktorej sa skrývalo niečo, čo bolo aj nebolo človekom. A to nie je veľmi bežná vec. Bol to môj najväčší poklad. Pred rodičmi som ho z pochopiteľných dôvodov zatajoval, beztak neverili v jeho skutočnú existenciu. Ukrýval som ho starostlivo vo svojej izbe. Už párkrát sa stalo, že ho takmer objavili, stačilo len zdvihnúť hlavu alebo odhrnúť záves. Ale sama neuveriteľnosť výjavu, ktorý by sa im zjavil pred očami, zaručovala, že si ho vôbec nevšimli. A ak aj áno, určite ho pokladali za niečo celkom iné. Som si istý, že sa to stávalo, keď som bol v škole alebo niekde preč. Inokedy som ho zas stihol skryť až na poslednú chvíľu, sekundu predtým, ako niekto vkročil do mojej izby. Žiarlivo som si ho strážil. Bol som hrdý na to, že mám svoje tajomstvo, pretože dospelí ich mali tiež. A omnoho viac ako ja.

         Najradšej som mal chvíle, keď všetko naokolo zamrzlo. V izbe žiarila len sviečka. Prišli dlhé večery okolo Vianoc a celá krajina zostala pod snehom. Keď bolo dobré svetlo, dóza priezračne svietila. Na chodbe, hneď pri dverách, visela reprodukcia Klimtovej „Nádeje“. Za môjho života, pokiaľ sa pamätám, bola už vyblednutá, zjavne vytrhnutá z nejakého starého kalendára. Ktovie, kto ju tam zavesil... Často som ten obraz dlhé hodiny pozoroval. Bola na ňom nahá tehotná žena, za ktorou z tmy vystupovali prízraky. Držala sa za vystupujúce bruško. Netušil som, čo sa v ňom skrýva. Bolo to záhadné a tajomné. Niekedy som sa v takýto zimný čas cítil ako ona. A vtedy nečakane prišiel ten deň.

         Stará mama mi celé detstvo rozprávala o vianočnom veštení. Starostlivo som zatiahol závesy, zatemnil izbu a sadol som si pred zrkadlo. Po pravej a ľavej ruke som zapálil sviečku. Bolo sa treba sústreďovať na svoj odraz. Po chvíli sa vraj zjaví niečo z budúcnosti – spomínal som si, čo hovorila. Bolo mi to aj trochu smiešne a navyše som mal pocit, že aj tak nič neuvidím. Oči mi slzili. Ako som ich upieral do šerého zrkadla, všetko sa mi rozpíjalo a rozmazávalo, ale rozhodol som sa, že to vydržím. Už-už sa mi zdalo, že niečo začínam vidieť, keď nejaký nepatrný pohyb vyrušil moju pozornosť. Svetlo sviečok sa slabo trepotalo. Všade bolo ticho. Mal som pocit, že sa niečo pohlo kdesi za mojím dvojníkom v zrkadle. Stála tam na skrini dóza s embryom. A zrazu som to uvidel. Vydesene som sa obrátil.

         Napadlo mi, že zložité sústavy svalov držiace viečka rokmi náhle povolili. Ako povolia svaly mŕtvej ustrice, predtým než odhalia mäkké vnútro. Jeho oči boli otvorené! Pozorovali ma, o tom som bol napriek všetkému presvedčený. Boli zvláštne smutné. Vykríkol som a rozbehol som sa preč. Po chvíli, keď som si uvedomil, že nikomu v dome sladko spiacom v ihličnatom spánku neviem obstojne vysvetliť dôvod svojej paniky, som sa opatrne vrátil späť. Embryo pozeralo na mňa, nech som stál kdekoľvek v izbe. Skryl som sa za záves. Potom pod posteľ. Ale všade ma videlo. Mal som pocit, že mu nemôžem ujsť.

     

         Marieta spadla do našej záhrady, a teda aj do môjho života z neba. Nad šírou rovinou ju vyhodilo lietadlo a potom ju schvátil prudký vietor. Padala čoraz nižšie chladným vzduchom a celkom z dohľadu stratila tých, čo vyskočili spolu s ňou. A potom to prišlo. Neviem, čo presne to bolo, pretože som si ju prvýkrát všimol, až keď visela zo starého orecha dolu hlavou priamo nad stolom v záhrade, kde sme obedovali, a z vreciek jej vypadávali rôzne drobné predmety. Padák mala zachytený v korune stromu a dlhé vlasy sa jej máčali v horúcej polievke. „Dobrý deň,“ povedala, čo bolo rozhodne namieste, i keď kúsky varenej mrkvy a petržlenovej vňate v jej vlasoch tomuto pozdravu nedodávali práve najserióznejší ráz. Bol to jej prvý zoskok.

         Matka, ktorá sa vždy a za každých okolností snažila zachovať dekórum, vyčarila na tvári podivný silený úsmev a úspešne zakrývajúc zmätok sa spýtala: „Nedáte si s nami?“ Marieta pozvanie prijala.

         Problémom bolo len jej oblečenie. Marietine šaty boli totiž po jej skvelom entrée špinavé a dotrhané, a teda vonkoncom nevhodné na spoločenskú udalosť, akou obed v našej rodine vždy nesporne bol. Zaviedol som ju do svojej izby, kde mala počkať na oblečenie, ktoré jej pripravovala moja matka. Bol som vtedy, tak ako aj dnes, dosť hanblivý, preto som pomerne neúspešne predstieral záujem o kvetinovú výzdobu na verande a počúval som, ako si matka pri hľadaní píska kdesi v hĺbkach bytu. Zrazu som začul výkrik. Pískanie neprestávalo. Rozbehol som sa teda naspäť. Marieta stála pri skrini a pozerala niekam hore.

         „Čo to je?!“ pýtala sa.

         Tváril som sa, že neviem, o čom hovorí. Siahol som na skriňu. Bol som z toho nesvoj, držal som dózu za chrbtom a snažil sa ju ukryť, ale už ho videla. Embryo. Zvláštne, že si ho všimla... práve ona... Boli sme teraz jediní dvaja ľudia, ktorí vedeli, že existuje.

         Najprv som sa to snažil zahovoriť. Nikdy som toho nenarozprával viac ako vtedy za tých desať minút, kým prišla matka so šatami po starej mame. Pravá predvojnová móda – povedala – a Marieta bola nadšená. Navyše od tejto chvíle začala byť presvedčená, že som zábavný a očarujúci spoločník. A ja som za ten čas zistil, že je vlastne veľmi pekná.

         Keď vyšla z izby, embryo som dobre ukryl pod posteľou. Asi to bol len prelud, ale zdalo sa mi, že sa trochu pohlo. Predtým sa vôbec nehýbalo, len sa vznášalo v priesvitnej tekutine osamelé, ale navidomoči samo so sebou spokojné, s nehybnými otvorenými očami, ktorých som sa postupne prestal báť. Chvíľu som ho pozoroval. Ďalší pohyb. Pohlo sa. Vydýchlo nosom malú bublinku, ktorá pomaly stúpala k hladine. Ruku zovrelo v päsť. Rýchlo som ho zakryl dekou a vyšiel som do záhrady.

         Marieta sedela za vrchstolom pod troskami svojho padáka a usmievala sa.

     

         O dieťa sme sa pokúšali márne. Deti, ktoré majú prísť na svet, si zrejme dosť vyberajú. Súdiac podľa toho, čo sme prežili. To naše bolo však riadne rozmaznané a prieberčivé. Dávalo si načas v nejakom inom svete nad či pod nami a zhovievavo pozeralo na nás, ako sa ho snažíme privolať rozličnými metódami, ktoré sa mu možno zdali zábavné, odpudzujúce alebo desivé. V každom prípade však želaným spôsobom nefungovali. V predstavách som stále videl ten malý ružový prstík obrátený dolu ako po namáhavých gladiátorských zápasoch. Po boji s tigrami, lietajúcimi rybami a osudom najbežnejšej váhovej kategórie.

         V tom čase sa mi často sníval ten istý sen... Sme sami v prázdnej bielej izbe, ležíme na posteli, akoby pod hladinou. Za nami sa ťahajú neviditeľné zástupy otcov, matiek a pradedov ako plávajúce vodné hady, ako usilovní plavci vo veľkej tmavej rieke, dlhá línia končiaca sa niekde v hmle. A pred nami len biela prázdnota. Naširoko otváram oči do bielych pár a nič nevidím. A potom zrazu zistím, že som vlastne embryom v konzervačnom roztoku, plynúcim a unášaným neviditeľnými spodnými prúdmi. Do očí mi tečie formaldehyd a rôzne pokrútené obrazy z vonkajšieho sveta, pretrhnutá pupočná šnúra ma pomaly nasleduje ako nezmyselné a zbytočné záchranné lano. Väčšinou som sa do nej zamotal a zobudil som sa.

     

         Embryo niekedy vydávalo krátke tenké nariekavé flautové zvuky. Áno, flautu to zrejme pripomínalo najviac. Najmä hlboko v noci, keď bolo úplné ticho. Marietu pískanie rušilo zo spánku. Najprv sme si mysleli, že niekto v susedstve hrá dlho do noci, ale pýtali sme sa všade po okolí a na nič sme neprišli. Bývali sme v štvrti, kde sa hra na hudobnom nástroji pokladala za niečo vyšinuté a extravagantné.

         Marieta bola mrzutá a nevyspatá. Často som sa so sklenenou dózou zatváral sám do izby a pozoroval som ho. Nepredstaviteľne žiarlila. Stále sa pokúšala získať moju pozornosť, nosila a ukazovala mi rôzne nezmyselné predmety, pýtala sa na úplné absurdnosti, a keď som nereagoval, kričala, aké je to embryo nechutné. Niekedy sa aj rozplakala a trvala na tom, že musí ísť preč z domu. Vždy som jej vtedy sľúbil – áno, odnesiem ho do múzea. Už som aj párkrát kráčal po dlhej tmavej mramorovej chodbe, ale vždy som sa znovu vrátil, nemal som síl spýtať sa, či by ho tam zobrali. Možno by som musel vysvetľovať, odkiaľ ho vlastne mám, ako sa ku mne dostalo. Alebo niečo podobné. Samozrejme, mohol som ho niekde len tak nechať ležať na stole a odísť, ale...

         Marieta ho párkrát dokonca ukryla. Často trvalo dosť dlho, kým som ho našiel. Vždy keď som ho objavil niekde pod starými kožuchmi v pivnici, alebo za radiátorom, vydýchol som si, že našťastie nikdy nenabrala odvahu odniesť ho niekam mimo domu. Zatiaľ.

     

         Raz som odišiel autom do susedného mesta a zdržal som sa tam dlhšie, ako som predpokladal. Niečo, čo súviselo s prácou, i keď dnes už celkom presne neviem, čo to bolo, mi zabralo celý deň. Keď som sa vrátil, dom bol tichý. Až priveľmi. Bolo to nezvyčajné. Prechádzal som dlhými radmi prázdnych izieb. „Marieta...!“ volal som na ňu. Po stenách sa mihali len dlhé tiene zo zatiahnutých žalúzií. Vybehol som teda do záhrady. Na stromoch ešte viseli zdrapy otrhaných listov. Rozhliadol som sa.

         Embryo! Marieta ho držala medzi dvoma prstami za pupočnú šnúru. Dózu asi niekam odpratala. V tvári mala tvrdý odhodlaný výraz. Zmietalo sa a vydávalo drsné flautové zvuky, aké by na tomto nástroji vylúdil len niekto celkom bez hudobného sluchu a talentu. V záhrade vykopala hlbokú jamu a chystala sa ho do nej hodiť a zahrabať. Rozbehol som sa k nej. Záhrada bola veľká. Do čela mi niečo narazilo, ostré konáre alebo čo, doškriabali mi tvár... Potkol som sa, ale rýchlo som sa pozbieral a bežal som ďalej. Marieta si nevšímala nič okolo seba. Bola ako posadnutá. Oči sa jej leskli.

         Chytil som jej ruku ešte skôr, ako ho stihla pustiť do chladnej jamy. Stisk jej zaťatých prstov povolil a embryo mi pristálo v ruke, teplé a slizké, predbežne zachránené. Prudko dýchalo a metalo sa. Opatrne som ho zabalil do svetra a vybral som sa k domu. Marieta sedela sklesnuto na záhradnom chodníku ako pristihnutá školáčka. Od chrbta sa mi odrazila hruda hliny, ktorú za mnou s výkrikom hodila. Za ňou letela ďalšia. Neobrátil som sa. Nechcel som ju ani vidieť. Zúril som.

     

         Keď som upratoval rozbité zájdené sklo, ktoré zostalo z dózy, všimol som si malý zažltnutý štítok písaný švabachom. Bol prilepený na dne a ktovie prečo som ho nezbadal už dávno. Asi preto, lebo obsah bol vždy dôležitejší ako všetko ostatné. Papier páchol konzervačnou látkou a odtlačkami prstov, ktoré nápis takmer zmazali. Tvorilo ho meno, ktoré som dešifroval až po značnej námahe: Arnold Täuber. Nemecké meno. Samozrejme – mohlo patriť tomu, kto urobil preparát, alebo sa tam v chaose štítok dostal náhodne. Ale podchvíľou som sa pristihol pri úvahách, že sa tak nazývalo to, čo bolo vo vnútri (označenie „To“ sa už tak vžilo, že každá novinka bude komplikovaná, to som vedel), hoci bolo dosť nepravdepodobné, že by niekto dával meno nevyvinutému embryu. Ľudia sú však nevyspytateľní. Zmieril som sa s tým. Už dávno som prestal posudzovať ich konanie a nesnažil som sa ho ani pochopiť.

         Prvýkrát som ho oslovil „Arnold“ asi o týždeň neskôr, keď si už hovelo v čerstvej konzervačnej tekutine a v novej dóze získanej od istého medika. Viditeľne ho to potešilo.

     

         Marieta bola chorá. Ťahalo sa to už niekoľko týždňov, doktor vravel, že je zrejme príliš vyčerpaná. V každom prípade by mala zostať doma a oddychovať. Bola bez nálady a skoro stále spala. Keď práve nespala, len uprene pozerala do bieleho stropu a sledovala meniace sa svetlo a tiene počas dňa. Vždy ráno som pre ňu pripravil všetko, čo potrebovala, a odišiel som do práce. Jedlo zostávalo väčšinou nedotknuté.

         Jedného dňa som prišiel domov skôr. Nemal som dobrú náladu. Najprv som zašiel do pracovne, aby som si odložil veci. Otvoril som skriňu. Arnold tam nebol. Bežal som cez celý dom a spotený som vtrhol do spálne. Marieta ležala v posteli. Neprítomne sa pozerala niekam cez okno, za ktorým zúrila jar so všetkými koreňmi a stonkami derúcimi sa vlhkou tmavou zemou. Ale ona to nevidela.

         A v náručí, privinutú ako malé dieťa... držala sklenenú dózu, v ktorej si hovel Arnold. Túlila ho k sebe a čičíkala. Arnoldovi sa to zjavne páčilo, pretože privieral smutné oči. Dopadalo naňho neskoré podvečerné svetlo. Napätá chvíľa pár sekúnd predtým, ako slnko definitívne zapadne. Zrazu posledné tiene zmizli. Dom stmavol, pretože všetko pohltil pažravý súmrak. Možno práve vtedy som sa rozhodol. Možno to bolo o niečo neskôr.

     

         Ulice sú v noci iné ako cez deň. Akoby ich niekto nanovo poskrúcal a zauzľoval, aby poplietol tých, čo ešte bdejú a snažia sa niekam dostať. Bežal som tmou. Vietor hnal po cestách odpadky a zhnité listy zhŕňal na hromady. Chcel som byť čo najďalej od domu. V úzkej tichej uličke som sa zastavil a položil som ho na zem. Prudko som dýchal. Rozhliadol som sa. Svoje pachy tu šíril otvorený kanál. Na chvíľu mi prišlo mdlo, ale ovládol som sa.

         Chytil som kameň a udieral som do dózy z celej sily. Bola z veľmi tvrdého skla. Arnold sa nebránil, možno beztak už niekoľko dní tušil, že sa k niečomu schyľuje. Len stoicky pozoroval, ako sa postupne dobýjam do jeho teplého opaleskujúceho úkrytu, do rajskej záhrady stvorenej len preňho. Pozoroval ma svojimi smutnými očami a potichu, takmer nadpozemsky sa vznášal v konzervačnom roztoku, vychyľovaný z rovnováhy len mojimi údermi, ktoré bravúrne vyrovnával pohybom chvostíka a veslovaním maličkých ručičiek. Až v jednej chvíli sklenená stena povolila a praskla. Tekutina vyprskla všade dookola. Na moje ruky, košeľu, na dláždenie... Mal som celkom premočené topánky, ale vôbec mi to nevadilo. Vôbec som nad tým nepremýšľal. Dovnútra prenikol vzduch a vír prudko schvátil konzervačný roztok, ktorý prúdom crčal na studený asfalt. Sklo sa rozpadlo ako škrupina vajíčka.

         Roztok rýchlo odtekal a Arnold bol zrazu vystavený pôsobeniu surového chladného vzduchu. Kyslík a vietor mu bičovali kožu, ktorá celá očervenela a zošúverila sa. Začal sa metať a vydávať surové flautové zvuky. Odsunul som poklop kanála, kam už odtiekla mazľavá tekutina, v ktorej celý ten čas plával, a úderom ťažkej topánky som ho poslal do chladnej vlhkej tmy za ňou. Zmizol v prázdnom otvore s krátkym výkrikom. Ozvalo sa čľupnutie kdesi v hĺbkach špinavej rieky podomieľajúcej a obmývajúcej podzemné brehy mesta. A zostalo len priame a neutíchajúce zurčanie tečúcej vody niekde v temnej hĺbke. Ktovie, čo sa všetko vlastne deje len kúsok pod nami? prebleslo mi hlavou.

         Zrazu mi ho prišlo ľúto.

         „Arnold...!“ zareval som niekam dolu, ale odpoveďou mi bol len môj vlastný hlas, znetvorený ozvenou, ktorá mu dala výsmešný podtón. „Ako?“ ozývalo sa z kanála. Zakričal som ešte dvakrát. „Ako? Ako?“ Kdesi v tme pišťali krysy.

         Takmer poslepiačky som zo všetkých síl zatiahol ťažký poklop. Ruky a kolená som mal odreté do krvi. Na dlani som našiel rozpučeného čierneho pavúka. Na zadočku mal prilepený kokón s bielymi vajíčkami. S hnusom som si ho utrel do nohavíc.

         Rýchlo som kráčal preč. Možno mu tam bude lepšie, možno konečne vyrastie netiesnený hrubým sklom, možno začne nový život... Konečne ho nebudú tlačiť steny dózy... Možno mu tam bude lepšie, možno konečne vyrastie...

         Svet pred očami mi náhle zmizol. Rútil som sa niekam dolu, v nasledujúcej sekunde som si uvedomil, že sú to nejaké schody. A bolo ich poriadne veľa. Asi som si ich v tme nevšimol, ulica nebola osvetlená. Neviem ani, kam viedli. Cítil som sa ako tanečník nejakého prízračného tanga bez akýchkoľvek pravidiel. Alebo kozmonaut v bezváhovom stave rútiaci sa tmou. Na chvíľu neexistovali svetové strany, hore, ani dole. Keď som konečne dopadol na udupanú zem páchnucu hnilobou a vlhkosťou, zacítil som na jazyku krv. Predné zuby mi chýbali. Na zlomok sekundy sa mi pred očami rozprestrelo detstvo, ktoré náhle zmizlo, pretože som stratil vedomie. Dokonca sa mi zdalo, že som na chvíľu zreteľne uvidel jedenástku.

     

         Rozhodol som sa, že na pár mesiacov odcestujem niekam preč. O Marietu sa mala postarať jej matka na vidieku, kam som ju odviezol autom, aby nemusela bývať v prázdnom tmavom dome, ku ktorému sa viazalo toľko prízračných spomienok. Už niekoľko mesiacov bola tehotná. A šťastná.

         Precestoval som takmer celú Európu. Za oknami vlaku vybuchovali svetlá miest a žiariace reklamy spievali ódy na neexistujúci život. Hotelové izby, letiská a benzínové pumpy. Smog, stredoveké paláce a dážď.

         Znovu som kráčal po uliciach s prázdnou vyvetranou hlavou, v ktorej mi nejaký šikovný neviditeľný chirurg celkom vymenil mozog. Rýchle hladké rezy skalpelom. Aspoň som mal taký pocit. S Marietou sme si písali každý deň dlhé listy. Všetko z minulosti bolo preč. Arnolda som len sem-tam cítil v našom vzájomnom pársekundovom mlčaní medzi rozprávaním o niečom bezvýznamnom a preberaním niečoho nepodstatného pri telefonovaní, ktorým sme si krátili dlhé noci. Alebo niekedy, keď som sa nadýchol, mal som pocit, že cítim pach formaldehydu. Ale hneď som myšlienku zaplašil nejakou inou.

         Všetko bolo zrazu v poriadku. Dieťa sa malo čo nevidieť narodiť, tak som sa po krátkej úvahe rozhodol vrátiť. Cudzích krajín som už mal plné zuby a túžil som znovu vidieť Marietu. A naše dieťa.

     

         „Ľutujem, pane, budeme musieť ešte chvíľu počkať...“ hovorila hlbokým zachrípnutým hlasom unavená letuška. „Nad celou Európou je teraz zlé počasie.“

         Okná letiskovej haly bičovali dlhé šnúry dažďa. Lietadlo muselo núdzovo pristáť na malom letisku kdesi v Holandsku. Pre poruchu motora. Halou sa tanečným krokom prechádzal nejaký starec a s večným úsmevom strkal každému pod nos lakované dreváky. Z rádia, ktoré mal zavesené na krku, revala nejaká hlúpa melódia, ktorá sa nie a nie skončiť. Telefónna búdka bola neustále obsadená, a keď som sa konečne dostal na rad, zo slúchadla sa ozývalo len mámivé chrčanie a ozvena neďalekej búrky.

         „Viete, že toto mesto v prvej svetovej vojne takmer zrovnali so zemou...?“ vysvetľoval niekomu starec lámanou angličtinou a francúzštinou. Škoda, že pri tom aj neostalo, pomyslel som si.

     

         Taxík ma vyložil pred bránou, ponáhľal som sa s dvoma kuframi cez úzky chodník rozpálený od jarného slnka. S Marietou som pár dní nemal žiadne spojenie a už som sa nevedel dočkať, kedy ju zase uvidím. Rozhodol som sa, že ju prekvapím, aj tak netušila, kedy presne prídem.

         Vidiecky dom napĺňal spev drozdov, ktoré husto sedeli na stromoch v záhrade. Izbami sa tiahli halucinačné vône tulipánov a pivónií. Rozbehol som sa do spálne. Marieta sedela šťastná na posteli a dojčila dieťa, ktoré jej hladne viselo prisaté na prsníku. Oči malo slastne zavreté a prijímalo bielu lahodnú tekutinu. Blažene sa váľalo v sladkom mede tepla a vôní. Marieta ho pozorovala. Oči jej žiarili. Zostal som v údive nad týmto nádherným zjavom stáť.

         „Ako sa máš?“

         „Nemohla som na teba dlhšie čakať... Chceli vedieť meno... V nemocnici...“

         „To je jedno, môže sa volať hocijako...!“

         „Chceli vedieť to meno... Do rodného listu. Tak som im ho povedala...“

         „Vravím ti, že je to jedno... Hlavne že...“

         „Mne sa páči, neviem ako tebe... Ale rozhodla som sa teda sama.“

         „Dobre, dobre... povieš mi to neskôr! Radšej mi povedz...“

         „Volá sa Arnold.“

         A vtedy dieťa otvorilo oči, akoby zasnené slasťou. Boli zvláštne smutné. Mám pocit, že som ich už niekde predtým videl.

     

    Úryvok z poviedky Muž, ktorý si dal čistiť topánky (In: KRIŠTÚFEK, Peter: Nepresné miesto, Levice: Koloman Kertész Bagala, LCA 2002) a úryvok z poviedky Embryo (In: KRIŠTÚFEK, Peter: Voľným okom, Levice: Koloman Kertész Bagala, LCA 2004) je publikovaný so súhlasom Literárnej a kultúrnej agentúry LCA (www.LCA.sk).

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory