Peter Župnik
Peter Župnik




  • Prekladá z jazykov

    Anglický jazyk
    Poľský jazyk
  • Stručná charakteristika tvorby

         Hlavnou obsahovou líniou knihy Záprah pred zimou je temporálny vzťah prítomnosti a budúcnosti; očakávanie toho, čo príde
         Hlavnou obsahovou líniou knihy Záprah pred zimou je temporálny vzťah prítomnosti a budúcnosti; očakávanie toho, čo príde v budúcnosti, sa začína už dnes. Svet, do ktorého dospievajúci subjekt vstupuje, kladie mravné záväzky voči spoločnosti a rodine a na ich požiadavky musí primerane aktívne odpovedať. Schopnosť porozumieť ľuďom a svetu paradoxne neprináša úľavu, ale len znásobuje pôvodnú neistotu, ktorú prekonáva poznaním, že nie je možné pripúšťať kompromisy. To je tiež dôvod, prečo sa v knihe neobjavujú momenty vzbury alebo nesúhlasu voči pravidlám. Knihu dopĺňajú básne približujúce sa detskému vnímaniu; obyčajné veci obohacuje prvkami fantázie, nečakanej exotiky a bizarnosti. Farebný, hravý, životvorný princíp detského vnímania sa pokúša preniesť do dospelosti ako princíp, ktorý pomáha prenikať k pravde bez jej relativizácie.
         Zatiaľ čo Milčákov subjekt v debute anticipoval skúšku ľudskosti či mužnosti a uvažoval, či ju zvládne, v druhej zbierke Prípravná čiara 57/Preparation Line 57 už prichádza k poznaniu, že na väčšinu životných situácií človek nemá dosah. Udalosti a stavy sa pre nás stávajú skôr darom, ktorý prijímame a nesieme. Nie sme aktívni a skutoční hýbatelia v našich životoch – pripravenosť človeka je skôr „nečakaná“ (báseň Vám). Omnoho častejšie z básní zaznieva „nevedno“ a „ako?“. Pôvodnú horizontálnu, medziľudskú vzťahovosť nahrádza vertikalita so smerovaním do vnútra vecí, k ich podstatám. Aj vo svete videnom elementárne a principiálne však subjekt potrebuje ukotvenie, ktoré nachádza v láske k najbližším.
         Obidve zbierky sa viac podobajú z formálnej stránky. P. Milčák využíva vertikálne členenie veršov, zvýznamňuje takmer každé slovo. V básňach je silná gradácia a ťah k  pointe (najmä v zbierke Záprah pred zimou), ktorú v druhej knihe dopĺňajú otvorené konce ako náznak neúplnosti alebo pokračovanie v za-textovom priestore. Veľmi dôležitá je dikcia imitujúca vnútorný monológ, ktorá zvyšuje dramatickosť a naliehavosť básnických textov.
         Aktualizovaný detský aspekt využil autor v tretej básnickej knihe Brum, kde má podobu krátkych veršovaných básní alebo anekdotických príbehov, postavených na rozprávkovom princípe fantastických postáv a zázračného deja. Posun od tradičného k aktualizovanému a zároveň od detského k problémovému prebieha na rovine témy. Vyberajú sa motívy a vzťahy, ktoré sú zrozumiteľné iba dospelému príjemcovi (víla spolčujúca sa s vlkmi v básni Bielučká alebo filozoficko-filologické hry v básňach o Karolovi a Viktorovi). V prvých dvoch knihách sa aspekty detského a dospelého striedajú, prípadne kombinujú, v knihe Brum sa perspektíva detskej prostoty a mravnosti a takisto racionality a životnej skúsenosti spája. P. Milčák využíva disproporciu formy a obsahu, čo vyúsťuje do komického až tragického efektu, pričom presah z detského do dospelého sa uskutočňuje iba nepatrným posunom. Čistý detský priestor sa odrazu komplikuje a názorovo vyhraňuje do samostatného posolstva.

    Ján Gavura, 2012
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Peter Milčák sa narodil 12. decembra 1966 v Krompachoch v rodine lekára a spisovateľa Jána Milčáka. V rokoch 1984 – 1989 študoval
    Peter Milčák sa narodil 12. decembra 1966 v Krompachoch v rodine lekára a spisovateľa Jána Milčáka. V rokoch 1984 – 1989 študoval slovenčinu a angličtinu na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. Po absolvovaní štúdia pracoval ako stredoškolský učiteľ, najskôr na vojenskom gymnáziu v Banskej Bystrici (1989 – 1990), potom dva roky na Strednej pedagogickej škole v Levoči. V rokoch 1992 – 1999 a 2002 – 2003 pôsobil ako odborný asistent na Katedre slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity. Roky 1999 – 2001 strávil v Kanade. Pracoval ako lektor slovenského jazyka na Varšavskej univerzite a Bieloruskej štátnej univerzite v  Minsku. V roku 1991 založil v Levoči vydavateľstvo Modrý Peter, ktoré sa špecializuje na vydávanie pôvodnej slovenskej poézie. Postupne sa záber vydavateľstva rozšíril aj na prekladovú poéziu, literárnu vedu a niektoré ďalšie oblasti spojené s literatúrou alebo jazykovedou. V rokoch 1992 – 2008 pripravil P. Milčák pre svoje vydavateľstvo viac ako šesťdesiat knižných projektov s prevažným podielom pôvodných autorských zbierok slovenských básnikov a poetiek. Vydal tiež cudzojazyčné antológie slovenskej poézie v angličtine (Not Waiting for Miracles, 1993), v nemčine (Blauer Berg mit Höhle, 1994), vo francúzštine (Les Jeux Charmants de l`Aristocratie, 1996) a v poľštine (Pisanie, 2006). Počas autorovho pôsobenia v Kanade vyšli preklady básnických výberov J. Buzássyho, I. Laučíka, J. Skácela a I. Osojnika.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Literárna veda

  • Charakteristika tvorby

         Peter Milčák v debute Záprah pred zimou (1989) tematizuje viaceré identifikačné okruhy – intímny medziľudský

         Peter Milčák v debute Záprah pred zimou (1989) tematizuje viaceré identifikačné okruhy – intímny medziľudský priestor a genius loci Levoče, najväčšie úsilie však vyvíja pri určovaní svojho miesta v súkolesí nového sveta, do ktorého vstupuje. Je to svet mravných záväzkov voči spoločnosti a rodine, a na ich požiadavky musí primerane odpovedať svojím aktívnym životom. Väčšina básní je záznamom uvedomenia a prienikom do problému pod vplyvom prvej skúsenosti alebo dokonca ešte len anticipáciou nárokov, ktoré si budúca situácia bude vyžadovať.

         Spomedzi vnútorných línií knihy Záprah pred zimou je najsilnejšou (v existenciálnom zmysle) línia očakávania budúcnosti, ktorá sa začína už dnes. Tento temporálny vzťah má potom niekoľko odrazov na úrovni tém a motívov. Subjekt pociťuje neistotu, keďže mnohé situácie ešte nezažil a nevie, či v mravnej skúške obstojí. Stav subjektu vyhrocuje fakt, že je veľmi vnímavým a mladícky presným pozorovateľom, ktorý už mnoho pozná. Pozná pravidlá i nároky a vie, že to, čo ho čaká, bude náročné. Vlastnú neistotu prekonáva poznaním, ktoré nepripúšťa kompromisy. To je tiež dôvod, prečo sa v knihe neobjavujú momenty vzbury alebo nesúhlasu voči pravidlám. „Musíme sa vrátiť. / Dolu / ostali naše hriechy, / klietka hanby, ktorá / očisťuje, a ešte živé / pne. / Ako by sme žili / v drevenom dome / spolu / so sliepkami, psom, / ďaleko od dravých, / trhajúcich koreňov? / Musíme sa vrátiť. / Povedz mi / ešte naposledy / dobrú noc, / líška moja.“

         Knihu dopĺňajú početné básne napísané ešte pohľadom, ktorý sa zámerne blíži k detskému vnímaniu. Prvky fantázie, nečakanej exotiky a bizarnosti obyčajných vecí sú pokusom preniesť oživujúci detský princíp aj ďalej do dospelosti ako princíp, ktorý vek postupnej zrelosti dokáže obohatiť o detskú vnímavosť a schopnosť prenikať k pravde bez relativizácie a kompromisov.

         Šestnásťročný predel medzi debutom a druhou zbierkou v poradí Prípravná čiara 57 (2005) je adekvátny zmene, ktorú druhá zbierka priniesla. V debute sa subjekt usiluje uplatniť v spoločenstve tak, aby ho tento vzťah napĺňal, prejavuje sa ako ten, kto vie a pozná pravidlá. Zbierka Prípravná čiara 57 sa dotýka sféry natoľko elementárnej a principiálnej, že vysloviť s istotou závery pozorovaní by bola len ilúzia. Omnoho častejšie z básní zaznieva „nevedno“ a „ako?“ Pôvodnú horizontálnu, medziľudskú vzťahovosť nahrádza vertikalita so smerovaním dovnútra vecí, k ich podstatám. Týmto videním sa zaraďuje do metafyzickej línie poézie, reprezentovanej na Slovensku najmä tvorbou E. J. Grocha, Mariána Milčáka, čiastočne M. Rúfusa, J. Buzássyho a R. Juroleka. Spomedzi týchto autorov má blízko predovšetkým k E. J. Grochovi, s ktorým spoločne prichádzajú k rovnakým záverom; u oboch je na popredných miestach princíp lásky (Milčák: „Viac ako inokedy / je čas / milovať.“). Aj napriek podobnostiam je medzi oboma autormi rozdiel: kým Groch s prírodnými motívmi splýva (je ich stvorenou súčasťou), Milčák tieto motívy stále považuje za objekty paralelizácie, za symbolické reprezentácie odrazov vlastného vedomia.

         Zatiaľ čo Milčákov subjekt v debute anticipoval skúšku a uvažoval, či ju zvládne, v druhej zbierke už prichádza k poznaniu, že väčšina vecí je mimo náš dosah, mimo našich možností. Udalosti a stavy sa pre nás stávajú skôr darom, ktorý prijímame a nesieme. Nie sme aktívni a skutoční hýbatelia vecí – naša pripravenosť je skôr „nečakaná“: „Keď sa potom prebúdzam, / tráva už vykonáva / svoju tichú fotosyntézu, / balím si do tašky chlieb, / hľadám okuliare / a odhodlane vstupujem do rána, // nečakane pripravený“ (báseň Vám).

         Obe zbierky sú si väčšmi podobné po formálnej stránke. Peter Milčák využíva vertikálne členenie veršov, zvýznamňujúc väčšmi každé použité slovo. V básňach je silná gradácia a ťah k pointe (najmä v zbierke Záprah pred zimou), ktorú v druhej knihe dopĺňajú otvorené konce ako náznak neúplnosti alebo pokračovanie v za-textovom priestore. Veľmi dôležitá je dikcia imitujúca vnútorný monológ, ktorá zvyšuje dramatickosť a naliehavosť básnických textov.

    Ján Gavura

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Prípravná čiara 57/Preparation Line 57 (2005 slovensko-anglicky), antológia Pisanie (2006 po poľsky)

  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Matthew Sweeney: Piknik na ľade (1998), Kenneth Patchen: 23. ulica sa končí v nebi (2006), Alden Nowlan: Ja, Ikarus (2008)

  • Monografie a štúdie o autorovi

    RAKÚSOVÁ, Gabriela: Čo vie o básni autor a čo čitateľ. Peter Milčák – Marián Milčák (eds.): Ako sa číta báseň II.

    RAKÚSOVÁ, Gabriela: Čo vie o básni autor a čo čitateľ. Peter Milčák – Marián Milčák (eds.): Ako sa číta báseň II. (Dvadsaťdva autorských interpretácií). In: VLNA, roč. XIX, 2017, č. 71, s. 134 – 137.

    TALLO, Michal: Tak ako sa teda číta báseň? Peter Milčák – Marián Milčák (eds.): Ako sa číta báseň II. (Dvadsaťdva autorských interpretácií). In: VLNA, roč. XIX, 2017, č. 71, s. 132 – 134.

    REPAR, Stanislava: Stretnutia s poéziou. (Uchom ihly). Peter Milčák, básnik, prekladateľ a vydavateľ (rozhovor). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 10, s. 43 – 44.


    ŠAH: Peter Milčák – 50. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 12, s. 158.

    REPAR, Stanislava – MILČÁK, Peter: Jednoducho si sadneš a začneš krútiť pedálmi. Interview s vydavateľom Petrom Milčákom z vydavateľstva Modrý Peter v Levoči o jeho pohľade na vydávanie kníh na Slovensku. In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 1 – 2, s. 62 – 78.

    (LUC): Knihy sú náš život. Aj bez zárobku. Sám vediem vydavateľstvo poézie. Mám slobodu rozhodovania. In: Hospodárske noviny, 22. – 22. 3. 2015, č. 55, s. 17.

    JUHÁSOVÁ, Jana: Eschatologický koncept v poézii Mariána a Petra Milčákovcov. In: K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000 III. Prešov: FF PU v Prešove, 2015, s. 57 – 75.

    JUHÁSOVÁ, Jana: Peter Milčák, Marián Milčák (eds.): Ako sa číta báseň? (rec.) In: Ostium: internetový časopis pre humanitné vedy, roč. 10, 2014, č. 3. www.ostium.sk.

    GAVURA, Ján: Slovenská poézia po postmoderne (k básnickým zbierkam 2012 – 2014). In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 84 – 95.

    RAKÚSOVÁ, Gabriela: Peter Milčák: Brum. In: Knižná revue, roč. 23, 2013, č. 5, s. 4.

    KOŠÚTOVÁ, Juliana: Just a kid growing up. Peter Milčák: Brum. In: Romboid, XLVIII, 2013, č. 7, s. 68-69.

    HOSTOVÁ, Ivana: Za zrkadlami postmoderny a iné. In: Knižná revue, roč. 23, 2013, č. 14 – 15, príloha s. 3.

    TRINA, Peter: Peter Milčák: Brum. In: T0P 5 (slovenská literárna a výtvarná scéna 2012 v odbornej reflexii), 2012, s. 96 – 105.

    GAVURA, Ján: Peter Milčák. In: Päť x Päť. Antológia súčasnej slovenskej poézie. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2012, s. 34 – 35.

    TEPLAN, D.: Za postavou v rozprávke (Peter Milčák: Postava a jej kompetencie v rozprávkovom texte). In: RAK, 14, 2009, č. 3.

    LITVÁK, J.: Básnik, na ktorého pero prisahali beatnici. In: SME, 08. 03. 2007.

    RAKÚSOVÁ, G.: Žiadne zlo nemôže pretrvať večne. In: SME, 10. 03. 2007.

    GAVURA, J.: Slovenské písanie, poľské pisanie. In: Romboid, 41, 2006, č. 9, s. 79 – 81.

    RAKÚSOVÁ, G.: Milčákov sprievodca po poézii. In: SME, 26. 04. 2006.

    BRÜCK, M.: Čakanie na básnika. In: Knižná revue, 15, 2005, č. 14 – 15, s. 5.

    GAVURA, J.: Konfrontácie: Veľké malé a malé veľké. In: Romboid, 40, 2005, č. 6, s. 21 – 23.

    LITVÁK, J.: Konfrontácie: Never mysli/Never Mind. In: Romboid, 40, 2005, č. 6, s. 21 – 23.

    URSINY, Dežo – LAUČÍK, Ivan; KUNDERA, Ludvík – LAUČÍK, Ivan; ŠTRPKA, Ivan – LAUČÍK, Ivan; KADLEČÍK, Ivan – LAUČÍK, Ivan; MOJÍK, Ivan – LAUČÍK, Ivan; DUŠEK, Dušan – LAUČÍK, Ivan; MILČÁK, Peter – LAUČÍK, Ivan: Korešpondencia (1992, 1993, 1999). In: Rak, roč. X., 2005, č. 7, s. 58 – 64.

    MIKULA, V. a kol.: Peter Milčák (heslo). In: Slovník slovenských spisovateľov. Praha: Libri 1999, s. 308.

    SOMOLAYOVÁ, Ľ.: Zo slovenskej poézie 2005. In: Literárnokritická reflexia slovenskej literatúry 2006. Bratislava: Ars poetica 2007, s. 150 – 151.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Peter Milčák (heslo). In: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK 2001, s. 316.

    REISEL, M.: Úpornosť hľadania. In: Slovenské pohľady, 106, 1990, č. 7, s. 127 – 128.

    MIKULA, V.: Peter Milčák: Záprah pred zimou. In: Slovenské pohľady, 105, 1989, č. 12, s. 128.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Poetika zbierky Prípravná čiara 57/Preparation Line 57 Petra Milčáka korešponduje s tvorbou Erika Grocha, v niektorých básňach by dokonca

    Poetika zbierky Prípravná čiara 57/Preparation Line 57 Petra Milčáka korešponduje s tvorbou Erika Grocha, v niektorých básňach by dokonca bolo možné uvažovať o pohybe na prahu významu, čo môže pripomínať stratégie Petra Macsovszkého. Ide predovšetkým o texty tematizujúce vzťah pomenovania a nepomenovania, resp. o pohyb medzi tým, čo je a tým, čo nie je. Milčákove najnovšie básne možno čítať ako sentencie na hranici filológie a filozofie či filozofovanie ozvláštnené metaforami. Estetika takéhoto vypovedávania sa zakladá na napätí medzi chladnou slovnou ekvilibristikou a láskavým pokojným gnómickým konštatovaním z racionálneho odstupu, a predstavuje v Milčákovej tvorbe kvalitatívny posun.

    Ľubica Somolayová

     

    Milčák si nevytvára izolovaný svet s idylickými kontúrami, ale vychádza z existujúcich súvislostí, z reálneho prostredia. Treba tiež zdôrazniť jeho neutíchajúcu vieru v dobro, napriek všetkým životným rozporom a ľudským zlyhaniam. Takmer za každým slovom cítiť pominuteľnosť času a zážitku, bez sentimentality, len s konštatovaním plynutia. Na druhej strane texty navodzujú dojem spomaľovania, relativizovania hodnôt času. Ich vnútorný „dej“ akoby sa na seba navíjal v spomalených, efektívnych záberoch. Milčákove verše ľahkosťou a plynulosťou miestami pripomínajú let papierovej lastovičky. Krátky, ale o to úžasnejší. Mimoriadnu účinnosť dosahuje cez osobnú polohu nasmerovanú ku komplexnejšej platnosti, a to v básňach venovaných bratovi, Sylvii Plathovej a Pavlovi Suržinovi.

    Miroslav Brück

     

    Básne o najobyčajnejších veciach plnia veľmi dôležitú úlohu; dávajú správny formát aj textom s intelektuálnou ekvilibristikou. Básne o najmenšom prezrádzajú na svojho autora, že aj napriek dospelosti a očiam upretým do ďalekých priestorov, neprehliada sa v nich ani bezprostredný, každodenný svet. Je to cesta pravej radosti a kultivácie, pretože učí nachádzať senzáciu v najvšednejších situáciách, odohrávajúcich sa každú minútu a nielen v tých, ktoré sa stanú témou novín. Tak ako to Milčák prosto zaznamenáva v básni Vrtuľka: „Úzkosť je ako vrtuľka / a každý vzdych / a každý výdych / je iba ďalšie / roztáčanie, / zatiaľ čo radosť, // zatiaľ čo radosť / prebýva v bezvetrí, / o ktoré sa ani / netreba zaslúžiť“.

    Ján Gavura

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

  • Ocenenia

    Cena Ministerstva kultúry za mimoriadne vydavateľské úsilie (1992, 1993, 1996) Cena Najkrajšie knihy Slovenska (1992, 1993, 1994, 1996, 2002) Cena

    Cena Ministerstva kultúry za mimoriadne vydavateľské úsilie (1992, 1993, 1996)

    Cena Najkrajšie knihy Slovenska (1992, 1993, 1994, 1996, 2002)

    Cena VÚB za vydavateľskú aktivitu v roku 1996

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    ZÁPRAH PRED ZIMOU (úryvky)   * * * Odpusťte. Krajina, ktorú som mal vymyslieť, odtiahla pred zimou ako všetko

    ZÁPRAH PRED ZIMOU (úryvky)

     

    * * *

    Odpusťte.

    Krajina, ktorú som mal

    vymyslieť,

    odtiahla pred zimou

    ako všetko veselé.

     

    Najprv jar a rozmarné jarné

    trhy.

    Biely baranček oddane

    načúval nožu.

    Na jar sa predsa neumiera.

    A leto. Prvé

    tohto roku.

    V tŕňovej korune

    zahniezdili sa vrabce.

     

    Mních

    zviazaný sľubom mlčania

    kričal zo sna.

    Len krv

    a zuby na jazyku.

    Odpusťte.

    Cesta, ktorú som mal vymyslieť,

    nemá začiatok.

    Stmieva sa

    a v záprahu

    je osol.

     

     

    Priveľmi blízko zeme

     

    Donekonečna stínaš

    ťažké stromy,

    kým nenatrafíš

    na kmeň

    hlbší ako studňa

    v skale.

     

    Ten strom

    je tvoj

    a ty

    patríš stromu.

     

    Korene si ťa

    privinú

    ako dieťa

     

    a dlho ťa budú

    hojdať –

    nežne, ako to

    korene vedia.

     

     

    PRÍPRAVNÁ ČIARA 57 (úryvky)

     

    Ako

     

    Ako sa vyrovnať s darom

    ubúdania a pritom hľadieť

    na trávu, ktorá sa ľahostajne

    opakuje, ako vykúpiť nespútanú

    radosť z rúk muža, ktorý sa vzďaľuje

    sebe samému, ako sa postaviť

    na prípravnú čiaru bez chvenia,

    ktoré je iba odrazom mysle

    vítajúcej ničotu, neustále náhle

    prítomnú, samu schúlenú v triaške,

    ktorú treba v pevnej chvíli objať, pritúliť,

    zabaliť do teplej deky a ďalej vrúcne

    uvažovať ako.

     

     

    Nevedno

     

    Nevedno, či je dôležitá

    vášeň,

    s akou sa kvet

    uberá k ničote,

    neviditeľná stopa,

    ktorú zanecháva

    vo vzduchu

    pomalý dlhý pád

     

    na plastový kvetovaný obrus,

    vosková tvár, ktorú

    zasypáva vlastný

    prach.

     

    Nevedno, čo je dôležité,

    čo leží na nehybnom

    stole, ktorý sa

    nikdy na nič

     

    neodhodlal.

     

     

    Vrtuľka

     

    Úzkosť je ako vrtuľka

    a každý vzdych

    a každý výdych

    je iba ďalšie

    roztáčanie,

    zatiaľ čo radosť,

     

    zatiaľ čo radosť

    prebýva v bezvetrí,

    o ktoré sa ani

    netreba zaslúžiť.

    Na ktoré stačí

    myslieť,

    v širokom kresle,

    v nedeľnom predpoludní.

     

    Preklady:

     

    Zbigniew Herbert

     

    Veštba

     

    Všetky čiary sa vnárajú do doliny dlane

    do malej jamky z ktorej vyviera pramienok osudu

    hľa čiara života pozrite letí ako strela

    obzor piatich prstov osvetlený prúdom

    ktorý sa ženie napred rúcajúc prekážky

    a nie je nič krajšie nič mocnejšie

    než to smerovanie vpred

     

    aká bezradná je popri nej čiara vernosti

    ako výkrik do noci ako rieka púšte

    počatá v piesku a v piesku hynúca

    možno sa predlžuje hlbšie pod kožou

    rozhŕňa tkanivo svalstva a vstupuje do artérií

    aby sme v noci mohli stretávať našich mŕtvych

    vo vnútri kde sa krútia spomienky a krv

    v štôlňach studniach komorách

    plných temných mien

     

    ten kopec nejestvoval – veď si to dobre pamätám

    bolo tam hniezdo nehy také okrúhle akoby

    horúca slza olova padla na ruku

    veď si pamätám vlasy pamätám si obrys tváre

    krehké prsty a ťarchu spiacej hlavy

    kto zbúral hniezdo kto navŕšil

    kopec ľahostajnosti ktorý nejestvoval

     

    načo si pritláčaš ruku na oči

    veštíme Koho sa pýtaš

     

     

    Nápis

     

    Pozeráš sa na moje ruky

    sú slabé – hovoríš – ako kvety

     

    pozeráš sa na moje ústa

    primalé aby vyslovili: svet

     

                – kolíšme sa radšej na stonke chvíľ

                pime vietor

                a pozerajme ako nám zapadajú oči

                vôňa vädnutia je najkrajšia

                a tvar zrúcanín umŕtvuje

     

    je vo mne plameň ktorý myslí

    a vietor čo rozpúta požiar duje do plachiet

     

    mám netrpezlivé ruky

    môžem si

    hlavu priateľa

    zlepiť zo vzduchu

     

    opakujem báseň ktorú by som rád

    preložil do sanskritu

    premenil na pyramídu:

     

    keď vyschne prameň hviezd

    budeme nociam svietiť

     

    keď skamenie vietor

    budeme víriť vzduch

     

     

    Dve kvapky

     

    Lesy planuli –

    a oni

    na šijach splietali ruky

    ako kytice ruží

     

    ľudia zbiehali do úkrytov –

    on hovoril že žena má vlasy

    v ktorých sa dá ukryť

     

    prikrytí jednou dekou

    šepkali necudné slová

    litánie zamilovaných

     

    Keď bolo veľmi zle

    vhupli si navzájom do očí

    a silno ich zatvárali

     

    tak silno že necítili oheň

    ktorý siahal až k mihalniciam

     

    do konca boli udatní

    do konca si boli verní

    do konca sa podobali

    ako dve kvapky

    zadržané na okraji tváre

     

     

    Rozprávanie o kráľovi Midasovi

     

    Nakoniec zlaté jelene

    pokojne spia na poľanách

     

    ba aj horské kozy

    s hlavou na kameni

     

    tury jednorožce veveričky

    vôbec všetky zvieratá

    dravé i pokojné

    a tiež všetky vtáky

     

    kráľ Midas nepoľuje

     

    zaumienil si

    že chytí satyra

     

    tri dni ho naháňal

    až ho nakoniec chytil

    tresol ho päsťou

    medzi oči a opýtal sa:

    – čo je pre človeka najlepšie

     

    satyr zaerdžal

    a povedal:

    – byť ničím

    – umrieť

     

    kráľ Midas sa vracia do paláca

    ale nechutí mu srdce múdreho satyra

    dusené na víne

     

    chodí trhá si bradu

    a vypytuje sa starých ľudí

    – koľko dní žije mravec

    – prečo pes pred smrťou zavýja

    – aký vysoký bude kopec

    navŕšený z kostí

    všetkých dávnych zvierat a ľudí

     

    potom prikázal zavolať človeka

    ktorý na červené vázy

    maľuje perom čiernej prepelice

    svadby sprievody a hony

    a on na Midasovu otázku

    prečo zachytáva život tieňov

    odpovedá:

    – pretože šija cválajúceho koňa

    je krásna

    a šaty dievčat ktoré sa hrajú s loptou

    sú živé a neopakovateľné ako prameň

     

    dovoľ mi prisadnúť si k tebe

    prosí maliar váz

    budeme sa rozprávať o ľuďoch

    ktorí so smrteľnou vážnosťou

    dávajú zemi jedno zrno

    a zbierajú desať

    ktorí opravujú sandál a republiku

    počítajú hviezdy a mince

    píšu básne a skláňajú sa

    aby z piesku zodvihli stratený trojlístok

     

    budeme trochu piť

    a trochu filozofovať

    a možnože obaja

    čo sme z krvi a ilúzie

    sa nakoniec oslobodíme

    od ťaživej ľahkosti zdania

     

     

    Testament

     

    Odkazujem štyrom živlom

    to nad čím som krátko panoval

     

    ohňu – myseľ

    nech oheň kvitne

     

    zemi ktorú som priveľmi miloval

    telo moje plané zrno

     

    a vzduchu slová a ruky

    a smútky teda nepotrebné veci

     

    to čo zostane

    kvapka vody

    nech krúži medzi

    zemou a nebom

     

    nech sa stane priezračným dažďom

    papraďou mrazu vločkou snehu

     

    nech to čo nikdy nedošlo do neba

    sa k slzavému údoliu mojej zeme

     

    verne vráti ako čistá rosa

    trpezlivo drobiac tvrdú pôdu

     

    onedlho vrátim štyrom živlom

    to nad čím som krátko panoval

     

    nevrátim sa k prameňu pokoja

     

     

    Kenneth Patchen: 23. ULICA SA KONČÍ V NEBI (úryvky)

     

    23. ulica sa končí v nebi

     

    Stojíš pri okne a svetlá prebleskujú

    ulicou. Rachotí trolejbus, čo v podvečernom

    sabate zváža domov predavačky

    a úradníkov. Nad zatvorenou nádobou

    na odpadky zakvíli túlavá mačka. Vyrážajú kameloti

    a správy o vraždách vymieňajú za pár drobných.

     

    A my dnu, zamknutí, na chvíľu v bezpečí,

    do zajtra. Vykĺzneš zo šiat, stočíš si

    pančuchy, opatrne proti pustenému očku. Taká

    nahá, s hebkým svetlom na hebkej koži, na chvíľu

    zaváhaš. Potom sa ku mne otočíš a

    usmeješ tak, ako to vedia iba ženy,

    ktorým po dlhom ležaní so svojím milencom

    pribúda panenskosti.

     

    Naša večera je prostá, ale my sme úžasní.

     

     

    Srnka a had

     

    Srnka je pokorná a prostá, ako ju Boh stvoril.

    Pozorujem jej oči a myslím na zázrak, ktorý patril

     

    tým zvláštnym kňazom vstupujúcim do katedrály lesa.

    A sedem Márií si čistí ruky a baží po priazni jej

     

    podvihnutých nôh, ako dýka ostrých uší

    zužujúcich sa dohora ako špička listu.

     

    Ale had útočí, v zamatovom oblúku

    smrteľnej rýchlosti – vrah krásny

     

    ako horská voda, z ktorej pil srnček.

    Stáť tam, naveky, kým jed pôsobí.

     

    Ja zatiaľ stojím a počítam ramená tvojho Kríža.

    Myslím, že veľa Kristov by na nich mohlo visieť a plakať.

     

     

    Levy ohňa budú ďalej loviť

     

    Levy ohňa

    budú ďalej loviť v tejto čiernej krajine.

     

    Ich zuby sa vám zahryznú do mäkkých hrdiel.

    Ich pazúry budú zabíjať.

     

    Ó, levy ohňa budú v strehu

    a údolia splanú ich zúrivosťou.

     

    Lebo ste ochoreli zo špiny svojich peňazí,

    lebo ste svine ryjúce v pomyjach vlastnej vojny,

    lebo ste podlí a zlomyseľní a plní hnisu

                                       z vašich farizejských vrážd,

    lebo ste odvrátili svoje tváre od Boha,

    lebo ste všade rozniesli tú svoju prašivinu.

     

    Ó, levy ohňa

    čakajú v plazivých tieňoch vášho sveta

    a ich desivé oči vás pozorujú.

     

     

    Oranžoví medvedíci

     

    Oranžoví medvedíci s mäkkými priateľskými očami,

    ktorí sa so mnou hrali, keď som mal desať,

    Kriste, predtým než som odišiel z domu, labky

    mali skrútené do rolky, chrbty

    spálené od horúcej škvary, mäkké dôverčivé

    brušká vkopnuté, jazyky celkom

    vytrhnuté, a ja som sa vybral cez lesy

    k páchnucemu potoku s Whitmanom

    v Haldemanovom a Juliusovom vydaní.

    Len som tam tak sedel a ryl nechtom palca

    do obalu – čo on mohol vedieť o oranžových medvedíkoch

    s kožúškami nasmradnutými dechtovým uhlím

    a o Národnej garde, ktorá sa blížila

    z Wheelingu, aby zastala pred bránami továrne

    a s nastoknutými bajonetmi sa vysmievala štrajkujúcim?

     

    Pamätám si, že keď si položila sedmokrásky

    v noci na okno,

    ráno boli také pokryté sadzou,

    že sa vôbec nedalo určiť, čo to tam leží.

     

    Moji oranžoví medvedíci tu nemali ani len mizernú šancu!

    Zobraziť všetko