• Životopis autora

    Peter Pišťanek sa narodil 28. apríla 1960 v Devínskej Novej Vsi. Vyštudoval dramaturgiu a scenáristiku na Vysokej škole múzických

    Peter Pišťanek sa narodil 28. apríla 1960 v Devínskej Novej Vsi. Vyštudoval dramaturgiu a scenáristiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas svojho života vystriedal viacero zamestnaní: pracoval ako strážca parkoviska, strojník, robotník v sklade kulís, atď. Spoluzakladal internetový časopis inZine, istý čas pracoval v televízii. V období 2005 – 2011 sa podieľal na tvorbe relácie Slovenského rozhlasu o životnom štýle, ktorú moderoval spolu so Soňou Müllerovou. V súčasnosti pracuje v softvérovej spoločnosti. Žije v Devínskej Novej Vsi.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Iné

  • Charakteristika tvorby

         Peter Pišťanek začal časopisecky publikovať koncom osemdesiatych rokoch minulého storočia. Približne od tohto obdobia sa datuje aj jeho

         Peter Pišťanek začal časopisecky publikovať koncom osemdesiatych rokoch minulého storočia. Približne od tohto obdobia sa datuje aj jeho spolupráca s ďalším slovenským prozaikom Dušanom Taragelom. Spoločné poviedky oboch autorov vychádzali najskôr časopisecky, v roku 1999 boli vydané knižne pod názvom Sekerou & nožom.

         Petrovi Pišťankovi sa po roku 1989 ako prvému autorovi podarilo ponúknuť nový typ literatúry založenej na originálnom kombinovaní „tradičných“ a periférnych žánrov. V roku 1991 vyšiel autorov knižný debut Rivers of Babylon, označovaný aj ako „najbúrlivejšie prijatý“ (V. Gális), „excentrický“ (J. Cviková), román, ktorý „prispel k preskupeniu hodnotových kritérií“ (V. Gális), ale aj román „hodnotovo úpadkový“ (S. Chrobáková). Rivers of Babylon je príbehom prostého dedinského mládenca Rácza, ktorý sa po príchode do veľkomesta zamestná ako kurič v hoteli Ambassador. Zhodou prekvapivých a častokrát až absurdných okolností sa z Rácza závratnou rýchlosťou stáva riaditeľ celého hotela. Peter Pišťanek v diele inovatívne využil žáner rozprávky, ktorý paroduje, modifikuje a prispôsobuje potrebám svojho textu. Rázcov príbeh je nastavením pomyselného zrkadla pokrivenej porevolučnej realite. Panoptikum kurióznych postáv zahŕňajúce pouličných kšeftárov, vekslákov, pochybných podnikateľov, striptízové tanečnice a ľudí venujúcich sa pornopriemyslu charakterizuje jednoduché uvažovanie na osi sexuálne uspokojenie – peniaze – moc. Nielen absencia akýchkoľvek morálnych zásad hlavných postáv, ale aj početné scény hraničiace s pornografiou (M. Kasadra označuje sexualitu v Pišťankových dielach ako „vulgárnu a špinavú“) zapríčinili rozporuplné prijatie prvého dielu trilógie. Funkciu týchto scén v diele autor komentoval slovami: „Ľudí prirodzene lákajú silné dráždidlá, a tak sa usilujem im ich ponúknuť, aby ma chceli, aby si ma kúpili. (...) V mojich textoch slúži perverzita (nielen sexuálna) ako korenie, ako isté lákadlo, ktoré má za cieľ zaujať čitateľa, ktorý by si normálne knihu tuzemského autora nikdy nekúpil. Na druhej strane tým chcem podať aj istú výpoveď o perverzných časoch, v ktorých žijeme.“ Ráczov príbeh sa stal námetom celovečerného filmu Rivers of Babylon (1998, réžia Vladimír Balco).

         Po čitateľskom úspechu prvej knihy, ktorá bola preložená do viacerých svetových jazykov, vychádza v roku 1994 jej druhé pokračovanie pod názvom Rivers of Babylon 2 alebo Drevená dedina a v roku 1999 Rivers of Babylon 3 s podtitulom Fredyho koniec. Obe diela nadväzujú na Ráczov príbeh, postava Rácza sa však v texte vyskytuje už len okrajovo. Do centra pozornosti sa dostávajú mužské postavy z prvého dielu, Fredy Špáršvajn a Video-Urban. Štandardný pišťankovský rukopis, pre ktorý je povedané autorovými slovami typická  „lapidárna skratka“, zostáva v oboch dieloch zachovaný. Ironické alúzie na slovenskú realitu (ale aj mentalitu) posúvajú všetky Pišťankove diela do pozície spoločenských románov. Nadužívanie niektorých motívov a rozpad dejovej línie na veľké množstvo okrajových príbehov však v konečnom dôsledku oslabilo čitateľský zážitok aj literárnu hodnotu oboch pokračovaní.

         V roku 1993, dva roky po vydaní debutu, vychádza Pišťankovi zbierka noviel Mladý Dônč, pozostávajúca z troch textov: Debutant, Mladý DônčMuzika. Viaceré z postáv vystupujúcich v zbierke sa neskôr objavujú aj v ďalších Pišťankových dielach. Novela Mladý Dônč ironicky nadväzuje na témy a postupy slovenskej realistickej prózy a paroduje ich. Írečitá slovenčina postáv z dediny kontrastuje s ich hodnotovým rebríčkom založeným na sexuálnom (Ľudevít) alebo alkoholickom uspokojení (zvyšok rodiny). V centre pozornosti sa ocitá rodina Dônčovcov, ktorú možno vnímať aj ako variáciu Timraviných Ťapákovcov, pozostávajúca z otca alkoholika, neustále tehotnej matky a synov s rôznym telesným a duševným postihnutím. Život rodiny plynie apaticky a v jednotvárnom kolobehu hádok, bitiek, opájania sa alkoholom a následného vytriezvenia. Jedinú nádej na vyšší zárobok – a preto aj prísun alkoholu – pre rodinu predstavuje Ľudevít, ktorý odchádza pracovať ako robotník do fabriky na sklo. Po sérii bizarných príhod z prostredia sklárne a vysneného Mesta sa Dônč vracia naspäť do dediny. V závere diela sa vydáva do sveta hľadať svojho deda, ktorý bol v rodine symbolom poriadku a slušného života.

         Muzika zobrazuje život Martina Junca, uväzneného v nešťastnom manželstve s tehotnou ženou Marfou. V snahe vymaniť sa z rutiny a šedivej reality socializmu si Junec kúpi saxofón. Posmelený prvými úspechmi podá výpoveď v zamestnaní a spolu s harmonikárom Hruškovičom si založia hudobnú skupinu. Opis zakladania skupiny, ale aj jej celého fungovania je popretkávaný politickými reáliami sedemdesiatych rokov 20. storočia. Tragikomiku systému a jeho vzťahu ku kultúre, resp. slobodnej tvorbe vo všeobecnosti odhaľujú početné scény, počnúc hudobnou previerkou, veľkolepou oslavou Víťazného februára, končiac „pracovnou cestou“ skupiny do zahraničia. Na základe novely vznikol v roku 2007 rovnomenný film (réžia Juraj Nvota).

    Veronika Svoradová

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Rivers of Babylon 1 (2007 po anglicky, 2009 po česky, 2009 po turecky – všetky s podporou Komisie SLOLIA LIC, 2010 po francúzsky) Rivers of Babylon 2 (2008 po

    Rivers of Babylon 1 (2007 po anglicky, 2009 po česky, 2009 po turecky – všetky s podporou Komisie SLOLIA LIC, 2010 po francúzsky)

    Rivers of Babylon 2 (2008 po anglicky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Rivers of Babylon 3 (2008 po anglicky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Muzika (2008 po česky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    KASARDA, Martin: Nevinné škrabance rakovinovej doby. /Kniha týždňa. Peter Pišťanek: Rukojemník/. In: Pravda , roč. XXIV, 13. 12. 2014, č. 286, s. 32.

    KASARDA, Martin: Nevinné škrabance rakovinovej doby. /Kniha týždňa. Peter Pišťanek: Rukojemník/. In: Pravda, roč. XXIV, 13. 12. 2014, č. 286, s. 32.

    VLNKA, Jaroslav: Peter Pišťanek. Neva. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 7 – 8, s. 269 – 270.

    TARAGEL, D.: Písať sa mi už nechce, ale iné robiť neviem. SME, 14.1. 2010. Online: http://kultura.sme.sk/c/5188469/spisovatel-peter-pistanek-pisat-sa-mi-uz-nechce-ale-ine-robit-neviem.html

    ŠTROMPOVÁ, A.: Prečítajte si Živý oheň z vína, alebo, Príbehy z koňakových viníc od Petra Pišťaneka. In: Dimenzie, IX, 2009, č. 7 – 8, s. 77.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    HOCHEL, I. – ČÚŽY, L.:, Kákošová, Z.: Slovenská literatúra po roku 1989. Bratislava: LIC 2007.

    RÉDEY, Z.: Subverzia kánonu slovenskej prózy v novele Petra Pišťanka Mladý Dônč. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa 2007.

    ŤAPAJNOVÁ, E.: Nie každé brandy je koňak. In: Knižná revue, XVII, č. 9, 2007, s. 5.

    AKÁCSOVÁ, E.: Koho pobodali v putike, ten všade vidí nože: rozhovor so spisovateľom Petrom Pišťankom. In: Knižná revue, XVI, 2006, č. 26, s. 12.

    BARBORÍK, V.: Peter Pišťanek – Rivers of Babylon. In: Slovník diel slovenskej literatúry 20. storočia. Bratislava: Kalligram 2006, s. 310 – 313.

    ČÚZY, L. – DAROVEC, P. – HOCHEL, I. – KÁKOŠOVÁ, Z.: Panoráma slovenskej literatúry III. Bratislava: SPN 2006.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    SOUČKOVÁ, M.: K detabuizácii v tvorbe Petra Pišťanka. In: Teória umeleckého diela 1. Prešov: Prešovská univerzita 2006, s. 75 – 90.

    BÍLIK, R.: Cesta za "kúzlom nechceného". In: Slovenská literatúra, LII, 2005, č. 2, s. 118 – 133.

    DAROVEC, P.: Peter Pišťanek. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    DAROVEC, P.: Peter Pišťanek. In: Portréty slovenských spisovateľov. Bratislava: Univerzita Komenského 2004, s. 125 – 131.

    GABRÍKOVÁ, A.: Hrdinovia slovenského Babylonu. In: Knižná revue, roč. 14, 2004, č. 5, s. 3.

    KASARDA, M.: "Nemám čas byť nasrdený": s Petrom Pišťankom o slobode, zloženkách, mdlých ... In: Formát, III, 2004, č. 7, s. 54 – 55.

    MITKA, M.: O škodlivosti šibania a pod. In: RAK, 9, 2004, č. 9.

    POKRIVČÁK, A. – POKRIVČÁKOVÁ, S.: Axiologický paradox v prózach Petra Pišťanka. In: K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry 90. rokov 20. storočia. Prešov: Náuka 2004, s. 32 – 37.

    SABOL, J.: Filmová adaptácia Pišťankovho románu Rivers of Babylon. In: K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry 90. rokov 20. storočia. Prešov: Náuka 2004, s. 209 – 212.

    GÁLIS, V.: Portrét RAK-a. In: RAK, 8, 2003, č. 7 – 8 , s. 85 – 86.

    HOJDAŠ, J.: Funkčno-štylistické možnosti literárnoumeleckých antroponým v tvorbe ukrajinských a slovenských autorov postmoderny J. Andruchovyča a P. Pišťanka. In: Cestou vzájomnosti = Šljachom jednosti. Banská Bystrica 2003, s. 293 – 298.

    KOVÁRIKOVÁ, T.: Traja Priekopníci: (Pišťanek – Taragel). In: RAK, 8, 2003, č. 11 – 12, s. 46 – 53.

    DOMČEK, M.: V živote som sa ani sekundu nenudil: Petra Pišťanka od detstva fascinovali vymyslené ... In: Národná obroda, 13, č. 138 (15.6.2002).

    KUBÍČEK, T.: O hranicích nímandslendu a pasti nadinterpretace: průhledy do světa Ľudevíta Dônče a spisovatele Petra Pišťanka. In: Slovenská literatúra, 49, 2002, č. 5, s. 404 – 409.

    PISÁR, V.: Rozhovor s Petrom Pišťanekom. In: RAK, 6, 2001, č. 2, s. 21 – 25.

    BALLA, V.: Nehneváme sa (P. Pišťanek, D. Taragel: Sekerou a nožom). In: Romboid, 35, 2000, č. 1.

    BÍLIK, R.: Tretí Pišťankov RIVERS (P. Pišťanek: Rivers of Babylon 3 alebo Fredyho koniec). In: OS, 2000, č. 7.

    GÁLIS, V.: Pišťankov koniec? In: RAK, 5, 2000, č. 2, s. 93 – 95.

    HORECKÝ, J.: Jazykový obraz (polo)sveta po piatich rokoch (P. Pišťanek: Rivers of Babylon 3 alebo Fredyho koniec). In: Kultúra slova, 34, 2000, č. 6.

    ŠPAČEK, J.: Zavŕšenie Pišťankovej trilógie. In: Slovo. Politicko-spoločenský týždenník, 2, 2000, č. 17, s. 11.

    BANČEJ, M.: Sekerou a nožom: od dvoch profesionálov. In: Dotyky, 11, 1999, č. 1, s. 34.

    BARBORÍK, V.: Peter Pišťanek: Rivers of Babylon 2 alebo drevená dedina. In: Romboid, 9, 1999,  č. 4, s. 47 – 48.

    BARBORÍK, V.: Pišťanek po rokoch: s odstupom času ako kedysi: (welcome to Slovakia). In: RAK, 4, 1999, č. 3, s. 52 – 55.

    FERKO, M.: Pevne stáli na rodnej postati (P. Pišťanek: Mladý Dônč). In: Literika, 4, 1999, č. 3

    CHITNIS, Rajendra A.: Žiť plným životom: moc v kolektíve v próze Petra Pišťanka. In: Romboid, 34, 1999, č. 8, s. 26 – 30.

    OLOS, R.: Jeho, čitateľa, nikto neogabá. In: RAK, 4, 1999, č. 6, s. 80 – 82.

    PÁLKOVÁ, S.: Netreba mať ilúzie: veštec a spisovateľ Peter Pišťanek pre Pravdu. In: Pravda, 9, č. 251 (30.10.1999), s. 1 a 6.

    DAROVEC, P.: Peter Pišťanek. In: Portréty slovenských spisovateľov 1, ed. J. Zambor. Bratislava: Vydavateľstvo UK 1998.

    KOŠŤÁLOVÁ, M.: Spisovateľ Peter Pišťanek tvrdí: len z literatúry sa žiť nedá. In: Pravda, 8, č. 180 (5.8.1998), s. 16.

    MATEJOVIČ, P.: Povinné čítanie (P. Pišťanek: Skazky o Vladovi). In: Romboid, 31, 1996, č. 7.

    HAMADA, M.: Peter Pišťanek: Rivers of Babylon 2 alebo drevená dedina. In: Romboid, 30, 1995, č. 4, s. 46 – 47.

    MATEJOVIČ, P.: Peter Pišťanek: Rivers of Babylon 2. In: Fragment, 9, 1995, č. 1, s. 170.

    ONDIRKO, M.: Rivers of Babylon 2 alebo Drevená dedina. In: Knižná revue, 5, 1995, č. 4, s. 1.

    SCHRIMPELOVÁ, M.: Všetko je jasné! : K typológii ženy v románe Petra Pišťanka Rivers of Babylon. In: Aspekt, 1995, č.1, s. 134 – 135.

    BÍLIK, R.: Exhibičná karikatúra našej každodennosti (P. Pišťanek: Rivers of Babylon 2). In: Mosty, 3, 1994, č. 49.

    DAROVEC, P.: Radšej ľudí zabávam, ako prekvapujem: Zhovárame sa so spisovateľom Petrom Pišťanekom. In: Smena, 47, č. 178 (3. 8. 1994), s. 9.

    DAROVECc, P.: Peter Pišťanek a budovateľský román alebo: tradícia neumiera. In: Fórum literárnej kritiky II. Bratislava: Knižná edícia Fragmentu 1994.

    NAGY, D.: Hlbšie významy idú mimo mňa...  Rozhovor s prozaikom Petrom Pišťankom. In: Knižná revue, 4, 1994, č. 21, s. 1.

    PRUŠKOVÁ, Z.: Hore prúdom babylonských riek. In: Kultúrny život, 28, 1994,  č. 3, s. 8.

    RÉDEY, Z.: Mladý Dônč – starý "syndróm". In: Romboid, 29, 1994, č. 4, s. 56 – 60.

    SOUČKOVÁ, M.: Slovenský bestseller. In: Romboid, 29, 1994, č. 2, s. 63 – 65.

    BANČEJ, M.: Rýchlik do Pišťankova. In: Knižná revue, 3, 1993, č. 18, s. 5.

    ČÚZYS, L.: Peter Pišťanek: Mladý Dônč. In: Romboid, 28, 1993,  č. 10, s. 68.

    HALVONÍK, A.: Peter Pišťanek (Rozhovor). In: Knižná revue, 3, 1993, č. 10.

    HOCHEL, I.: Peter Pišťanek: Mladý Dônč. In: Romboid, 28, 1993, č. 10, s. 69.

    HORECKÝ, J.: Jazykový obraz bratislavského polosveta. In: Kultúra slova, 27, 1993, č. 4, s. 119 – 122.

    ŠIMULČÍKOVÁ, J.: Nevážne o vážnom: Druhá kniha P. Pišťanka. In: Republika, 1, č. 152 (29. 9. 1993), s. 10.

    VÁLEK, I.: Panoptikum (P. Pišťanek: Mladý Dônč). In: Slovenské národné noviny, 4 (8), 1993, č. 42.

    BARBORÍK, V.: Slovenská kritika pláva vo vodách Babylonu. In: Fórum mladej literárnej kritiky. Bratislava: Knižná edícia Fragmentu 1992.

    BORČIN, E.: Bez bázne i bez ilúzií: Na okraj románu Petra Pišťánka Rivers of Babylon. In: Práca, roč. 47, č. 61 (12. 3. 1992), s. 6.

    CVIKOVÁ, J.: Zrodený pod hviezdou poézie. In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 4, s. 127 – 130.

    ČÚZY, L.: Peter Pišťanek: Rivers of Babylon. In: Romboid, 27, 1992, č. 5.

    CHROBÁKOVÁ Repar, S.: Peter Pišťanek: Rivers of Babylon. In: Romboid, 27, 1992, č. 5, s. 75.

    KASARDA, M.: Babylonské veže a neviestky. In: Kultúrny život, 26, 1992, č. 1, s. 9.

    KUHNOVÁ, D.: Absurdný pohyb v kruhu. In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 1, s. 65 – 67.

    LANGEROVÁ, V.: Na slovo s Petrom Pišťankom. In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 2, s. 32 – 39.

    MATEJOVIČ, P.: Kotolnícka odyssea. In: Fragment, 6, 1992, č. 2, s. 126 – 127.

    ULIČNÝ, P.: Dosť bolo literatúry! In: Kultúrny život, 26, 1992, č. 1, s. 9.

    ŽIAK, M.: Pišťanek "out" aj "in". In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 7, s. 69 – 73.

    MAK, M.: Slovenský thriller. In: Smena , 44, č. 299 (21. 12. 1991), s. 5.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Rivers of Babylon nadväzuje na niektoré staršie modely literatúry a tiež na periférne žánre, ktoré vážna či

    Rivers of Babylon nadväzuje na niektoré staršie modely literatúry a tiež na periférne žánre, ktoré vážna či „vysoká“ literatúra váhala využiť. Pri tomto románe ide o využitie funkčné, primerané téme a autorskému zámeru. Autorovi sa podarilo vytvoriť text čitateľsky príťažlivý, aktuálny, ktorý má zároveň hodnotu svedectva o svojej dobe. Spontánne rozprávaný príbeh sa takto stal zároveň podobenstvom o moci a násilí, ktoré sprevádza našu súčasnosť.

    Vladimír Barborík

    Pišťankov román nemožno čítať vážne. Som presvedčený o tom, že jeho autor si celom zámerne robí z čitateľov posmech, že sa pohráva s čitateľmi rozličného zamerania. Vie, že mu niektorí naletia a budú text čítať vážne, vie, že pre niektorých to bude len príbeh, a vie, že mnohých svojím románom rozčúli, alebo aspoň privedie do rozpakov.

    Ladislav Čúzy

    V našom dnešku, charakterizovanom prelínaním rôznych retro a súčasných špinavostí, sa veľmi presvedčivo udomácňuje práve Pišťankovo rafinovane ufúľané, domácky rezignované, lyricky výstredné, parodické videnie sveta, ktorým sa v rozbahnenom hodnotovom systéme, kedysi takého sebavedomého „usporiadania“ spoločnosti, najadekvátnejšie zmocňuje pornogroteskného sveta, zaľudneného fašiangovými maskami hopsajúcimi v radostnom disco rytme konzumu. Každý zo šťavnatých a životaschopných babylonských motívov by sám vydal materiálu na celú knihu „pokleslého žánru“. Pišťanek ovláda rafinesy „nízkej“ literatúry na takej vysokej úrovni, že by mu iste závidel i najväčší z najväčších v tejto oblasti, najproduktívnejší po nemecky píšuci grafoman Konsalik.

    Jana Cviková

    Ďalším, pre čitateľskú verejnosť rozhodne ešte dôležitejším faktorom bola inakosť, odlišnosť Pišťankovho písania od dobovej prozaickej produkcie. Táto odlišnosť spočívala najmä vo vedomom prekračovaní hraníc toho, čo je vnímané ako umelecká literatúra, smerom k literatúre a žánrom, ktoré sa zvykli označovať ako poklesnuté, periférne, brakové. Využitie komponentov týchto žánrov vo vlastnom písaní je pre Pišťanka príznačné prakticky vo všetkých jeho textoch. Napriek tomu jeho prózy majú vždy ambíciu ostať vo sfére umeleckého, literárne hodnotného, čoho dokladom je okrem iného už spomenutá inakosť, odlišnosť, novosť jeho písania – teda prvky, ktoré práve v brakovej spisbe patria medzi tie najprísnejšie zakázané.

    Peter Darovec

    Pišťankovi sa podarilo s úspechom ponúknuť čitateľom novú podobu slovenskej literatúry. Pre svoje prózy čerpá námety z prostredia na pomedzí veľkomesta a vidieka. Jeho román Rivers of Babylon vzbudil veľký záujem čitateľov i kritiky. Pišťanek v ňom expresívne a s použitím rôznych štýlových vrstiev opisuje prostredie bratislavského podsvetia, postavy drobných i väčších podvodníkov a prostitútok. Jedinou ambíciou týchto ľudí je spríjemniť si život, čo v ich chápaní znamená oklamať, využiť či zničiť tých ostatných. Primitívnou a priamočiarou túžbou po moci a peniazoch sa presadzuje hlavná postava – dedinčan Rácz, a v pozadí aktivít podsvetia sa odohráva revolučná zmena roku 1989. Inšpiračné zdroje pre tento román nájdeme v tzv. poklesnutých žánroch. Autor kladie dôraz najmä na priamočiarosť rozprávania a rýchly spád deja. Namiesto psychologizácie sa prikláňa k extrovertnému typu písania. Odosobnene, lakonicky, no presne konštatuje skutkový stav vecí, hoci predmetom jeho rozprávania sú neraz bizarné, groteskné situácie. Mladý Dônč je súborom troch noviel – Debutant, Mladý Dônč a Muzika. V novele Mladý Dônč sa stretávame s obrazom morbídnej, bizarnej degenerácie rodiny Dônčovcov, ktorú spôsobuje totálny alkoholizmus všetkých jej členov, ale najmä to, čo ho sprevádza: úplná nevedomosť a nezáujem o všetko, čo sa odohráva mimo teritória vlastného domu. Aj novela Muzika je napriek svojej grotesknosti sociologickou sondou do normalizovaného života 70. rokov.

    Alexander Halvoník

    Až sa objekty Pišťankovej irónie stanú jeho vernými čitateľmi (je totiž všeobecne známe, že k správnemu pochopeniu irónie je nevyhnutný určitý stupeň inteligencie), budú sa deti na slovenských školách (na základe rozhodnutia niektorej národno-štátnej ustanovizne) stretávať s jeho skazkami ako s povinným čítaním.

    Pavel Matejovič
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Vnímam pozíciu spisovateľa ako šaška, ktorý má za úlohu svoje publikum pobaviť a popri tom mu niečo závažné povedať.

    Vnímam pozíciu spisovateľa ako šaška, ktorý má za úlohu svoje publikum pobaviť a popri tom mu niečo závažné povedať. Beletristická kniha sa musí čítať ľahko a svižne, text sa nesmie pred čitateľom spínať na zadné a metať hlavou. Text si musí dať nasadiť ohlávku a unášať čitateľa hladko na zaujímavé, pútavé miesta. Aby čitateľ po prečítaní knihy nemal spomienku len na to, ako márne usiloval udržať sa v sedle textu.

    Som presvedčený, že literárni kritici sa už so mnou zmierili, a často sa čudujem, ako priaznivo ma hodnotia niektorí ľudia, od ktorých by som to ani neočakával. Ja sám sa ani neusilujem o poňatie samého seba ako spisovateľa. Momentálne sa literatúre ani veľmi nevenujem. Neštylizujem sa do úlohy klasika. Možno to bude asi tak, ako mi kedysi povedal Dušan Mitana, že moje knihy spĺňajú v danej chvíli určitú zábavnú funkciu a to je asi všetko. Erotika je tam preto, lebo mňa samého to tiež zaujíma, sám som veľmi eroticky založený a presne viem, čo sa ľuďom páči. Nejaké hlbšie významy však idú naozaj mimo mňa. Neviem si predstaviť, že by som mal niečo písať z prostredia intelektuálov, redakcie alebo firmy, ktorá sa zaoberá videodistribúciou, aj keď práve tu stretnete omnoho menej intelektuálov ako povedzme v kyslikárni v Slovnafte. Druhá vec je, že mojím záujmom boli vždy outsideri, ľudia, ktorí pociťovali silnú túžbu po konformnosti a splynutí, ale práve táto túžba ich z obyčajného života vyčleňovala. Ak takýto človek uvažuje nad tým, že chce splynúť, stáva sa niečím výnimočným, a to je práve prípad mojich hrdinov, saxofonistov, divadelných šepkárov a podobne.

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    RIVERS OF BABYLON (úryvok)      Ráczovi sa málokedy sníva. Spáva ako drevo; s pootvorenými ústami. Palcami na

    RIVERS OF BABYLON (úryvok)

         Ráczovi sa málokedy sníva. Spáva ako drevo; s pootvorenými ústami. Palcami na nohách mu pomykáva. Občas sa mu doma snívali sny, ale všetky boli celkom triezve, realistické. O robote, o Eržike, o Kiššovi. Pokojne sa mu to, čo sa mu snívalo, mohlo prihodiť i v skutočnosti. Keď sa Rácz zobudil, veru neraz musel premýšľať, či to bol sen, či skutočnosť.

         V kotolni nemáva sny.

         V polospánku si vyzuje baganče a ponožky si prehodí cez operadlo stoličky, aby sa mu usušili. Uvoľnene sa natiahne, ani sa nezobudí. Začne sa mu snívať sen, prvý sen, odkedy prišiel do mesta.

         Vracia sa domov. Do rodnej dediny. Kráča blatistou cestou zo staničky. Vtom okolo neho na koni precvála pyšný Feri Bartaloš. Od hlavy po päty Rácza zafŕka špinavou brečkou. No Rácz si ho nevšíma. Kráča rovno ku Kiššovcom a napätie mu zviera hrdlo. Vrecká má nadžgaté tisíckorunáčkami, čo sa už nevošli do plecniaka. Strmo vojde ku Kiššovcom. Všetci sú slávnostne oblečení a sedia vypnutí okolo stola. – Nate! – zrúkne Rácz a vyklopí obsah plecniaka rovno doprostred stola. Kišš neveriaco zdvihne obočie. Kiššová zhíkne. Eržika zavzlyká a zaborí tvár do matkinho pleca. Rácz vyťahuje skrkvané bankovky z vreciek a dokladá ich ku kope. – Toto som zarobil, – povie. – Som boháč. Teraz mi dajte Eržiku, ako ste boli sľúbili! – Mäsiar zaborí prsty do bankoviek, nechce sa mu ich vytiahnuť. V tvári má rozpaky. – Synku... – prehovorí naostatok zatiahnutým hlasom, – Eržiku ti už nemôžem dať. Pred mesiacom som ju vydal! – Komuže ste ju dali, mešter?! – zreve Rácz a prsty mu skľavejú i s bankovkami, uprostred pohybu. – Komu... komu... – zašomre Kišš a vytiahne prsty z kopy peňazí na stole. – Predsa Ferimu Bartalošovi. Mysleli sme si, že sa už nevrátiš. Že ti je už nadobro koniec. Koľkí tak... Málokomu sa chce z mesta späť... –

         – Nie takí, čo ich doma dievča čaká. – povie Rácz a zosunie sa na stoličku. Dvíha sa v ňom besná zlosť. Už-už chce šmariť päsťou o stôl, no uvartuje sa. Na dvore zadupocú konské kopytá. Jazdec zoskočí z koňa a vojde do kuchyne. Rumenný, urastený, tuho raziaci tabakom, kožou a ostrým konským potom. Eržika vyskočí zo stoličky a vrhne sa mu do náručia, pýtajúc ochranu. – Po čo si prišiel? – výhražne sa spýta Feri Bartaloš Rácza. Rácz mlčí, napoly odvrátený. Ruky ešte držia skrkvané bankovky. Vstane a začne ich napchávať späť do plecniaka. – Pýtam sa, po čo si prišiel!!! – zopakuje pyšne Feri Bartaloš a bičíkom tresne do stola, rovno medzi bankovky. – Eržika bola moja! – povie Rácz tvrdohlavo. Kiššovci sedia ako zmoknuté sliepky okolo stola. – Pobijem vás ako pandravy! – rozhodne sa Rácz. Slzy mu zalievajú tvár, no vtom mu ktosi položí chladivú dlaň na tvár. – Nechaj! – okríkne majiteľa ruky, nech je to ktokoľvek, a zaženie sa päsťou. Zrazu sa prepadne do hĺbky. Kuchyňa s vyjavenými ľudkami sa kamsi stratila.

         Zobudí sa na betónovej dlážke s bolestivo narazenou kostrčou. – Zobuďte sa, – povie akýsi ženský hlas nad ním. – Ja nespím, – zamrmle Rácz a definitívne precitne. Leží pod lavicou a skláňa sa nad ním – ach nie! – Silvia. Silvia, tanečnica z baru-varieté Ambassador!

         Rácz zdúpnie a strmo si sadne. Hlavu má ťažkú a miesto, kde sa ho dievča dotklo, páli akoby ho popálili. Rácz si siahne na líce. Naozaj plakal. Spakruky si zotrie slzy. – Spali ste, – povie tanečnica. – Hej, spal, – zamrmle Rácz, veru tak... Preberie sa z ohúrenia a súka sa do svojej úlohy. On, Rácz, má veľa roboty. Už ani nevie, kde mu hlava stojí. Rúrky sa zapchávajú. Všetci od neho, od Rácza, chcú, aby to opravoval. Vari je tu on, Rácz, na to? Ani poriadne náradie nemá. Ešte že vyštudoval za traktoristu-mechanizátora.

         Je to možné? pýta sa sám seba. Je tu, živá, v celej svojej kráse. Pulzuje v nej krv a Rácz zblízka cíti energiu, čo sála z jej zdravého, ortuťovitého tela. Už raz tento pocit okúsil. Keď v jej šatni opravoval radiátor a ona ho požiadala, aby jej zatiahol zdrhovadlo. V bare-varieté teraz musí byť zima ako v psinci.

         – Zdriemol som si, – povie Rácz. Od rána je na nohách. Usiluje sa, ako len môže. Robí, čo sa dá.

         – Aj my máme hroznú zimu, – povie Silvia. – Nemožno skúšať. Dá sa s tým dačo robiť? Potrebujeme nacvičiť nové číslo. Istotne to poznáte, teraz to všade letí. Pampaptdžem. Tak sa to volá.

         Rácz pokrúti hlavou, nie nepozná. On pozná iné. Staršie. Rivers of Babylon a podobne. Ale tie asi nepozná ona.

         – Nie, nepoznám, – povie Silvia. – Nedá sa s tými radiátormi niečo urobiť?

         – Je to ťažké, – povie Rácz. Zahľadí sa do jej ostrobelasých očí. – Zariadenie je v dezolátnom stave a naraz by všetci chceli od neho, od Rácza, zázraky. – Odmlčí sa. Najradšej by pobehlicu schytil, odvliekol do kumbálu a na posteli pretiahol. Vstane, no uvedomí si, že mu stojí. Sadne si späť. – Dá sa čosi skúsiť, – povie. – Čo by som neurobil kvôli vám? – dodá a zaleje ho rumenec. Zlosť, ktorú k nej prechovával po celý čas, čo ju vídal, sa kdesi vyparila.

         Silvia vie, že ho má v hrsti. Ešte jej bude žrať z dlane, povie si. V tvári jej ostalo čosi zo studenej bezočivosti dievčísk, čo v detstve nosili slamovožlté vlasy zviazané do dvoch chvostov, hrávali sa s chlapcami a týrali žaby alebo chrústy. Rácz bytostne pociťuje jej blízkosť. Nie, nemôže povedať, že by sa mu páčila. Veď ani nie je, ako sa hovorí, jeho typ. Jemu, Ráczovi, sa páči Eržika, počerná, mocná, s veľkým zadkom, prsami a so sčervenenými stehnami. Silvia mu pripadá akási chorá. Napriek tomu (a hádam práve preto) na ňu dostal chuť. Nikdy predtým tak po inej žene netúžil. Ani na vojne. Vôňa Silviinho parfumu je cudzia v prostredí kotolne, kde ustavične čpie vodou hasený žeravý popol. Rácz pozbiera všetku svoju civilizovanosť a premôže náhlu túžbu zdrapiť ju za stehno. Zmätene si šúcha dlane.

         Prostitútka si prisadne k nemu. Hranatý, potom raziaci počerný dedinčan vzrušil jej umŕtvené zmysly. Po všetkom, čo v živote preskákala, ju zaujmú len silné dráždidlá. Z Ráczovej polorozopnutej flanelovej košele, odhaľujúcej širokú zarastenú hruď, stúpa omamujúca vôňa. Najradšej by tam siahla, prešla mu rukou popod košeľu, ohmatala svalnaté brucho, úzke boky. Prejde si prstom po perách. Cíti ich horúčosť. Čosi vnútri, v nej, sa pohne.

         – Aký ste urastený! – povie a položí mu ruku na rameno. Rácz sa opäť zapýri. – To je z roboty. Silu on, Rácz, má. – To hej. – Tanečnica povie dvojzmyselne: – Sila však nie je všetko...

         Rácz roztržito prikývne, už premýšľa nad iným. – Cvičil som aj s činkami, – prizná sa po chvíli premýšľania, či to povedať, alebo nie. – V škole som bol najsilnejší. Raz som zavesil Feriho Bartaloša, to je jeden tam od nás, taký pyšný, na vešiak. Rozumiete? Aha, pozrite!

         Vstane a podíde k ventilom. Sebavedomie sa mu vrátilo. Plný pulzujúceho vzrušenia zo Silviinej prítomnosti, schmatne oceľovú tyč s dvoma navarenými skrutkami, ktorá slúži na uťahovanie ventilov. Zohne ju, akoby bola z plastelíny. Hrdo skríkne. Prejde k lopate a zlomí ju na kolene. Päsťou vyrazí priehlbinu na plechových dverách do chodby. Ohne kus zábradlia, kutáč si omotá okolo predlaktia. Zrúkne od prebytku sily, čo kypí v jeho mocnom tele.

         Silvia ho sleduje pobavene, no s rastúcim vzrušením. Vstane a podíde k nemu. Stoja si zoči-voči. On, zadýchaný svojím výkonom, spotený si šúcha oškretú päsť, ona vydráždená jeho živočíšnosťou. Pristúpi k nemu tak blízko, že vidí svaly, ktoré mu pulzujú na ostro vymodelovanej sánke. – Stisol by si i mňa tak? – spýta sa ho. – Čoby nie! – zasmeje sa Rácz a už jej prstami drví ramená a plecia. Silvia zasykne od bolesti. – Viac, viac, – zašepká. Zatlačí ho na lavicu a obkročmo si mu sadne na kolená. Rácz jej poslušne urobí veľké sinky na ramenách. Tanečnica zastoná. Rozšklbne kotolníkovi kockovanú flanelku. Gombíky sa rozletia do všetkých kútov kotolne. Lačnými dlaňami mu krúži po hrudi. Bruškami prstov cíti husté čierne chlpy, orosené potom. Rácz jej stisne stehná. Ako pijavica sa mu tanečnica prisaje na ústa. Onedlho ich má plné jej horúceho, klzkého a ohybného jazyka.

         – Je tu teplo, – povie prostitútka po chvíli. – Nemáš tu dáku miestnosť, kde by sme sa mohli zašiť?

         Ráczovi prebehnú po chrbte zimomriavky. Žalúdok sa mu stiahne od nervozity. Tak, a už je to tu, povie si. Čím častejšie niečo realizuje vo svojich predstavách, tým má väčšie zábrany uskutočniť to potom naozaj. Teraz však už nemožno ustúpiť. Vstane a zavedie ju do kumbálu za kotolňou.

         Pobehlica sa bez rozpakov vyzlečie, rozloží sa na ufúľanej posteli a hľadí na Rácza. – Tak čo bude? – spýta sa. Ráczovi chvíľu trvá, kým sa rozhýbe. Chvatne, postojačky sa vyzlečie, ostane tu iba v ponožkách a bagančiach. Lačno sa vrhne na Silviu. Ústami jej chodí po celom tele. Takú udržiavanú ženskú ešte nemal. Vtisne sa jej medzi kolená. Chvíľu sa mrvia a ukladajú, kým si nájdu vhodnú polohu.

         Onedlho Rácz udýchaný leží na posteli. Tanečnica sa utrie usmoleným uterákom, čo visel na ráme postele. – Máš cigaretu? – spýta sa. – V kotolni sú marsky, – povie Rácz. Trochu ho urazilo, že tanečnica je skôr fit ako on. – Bŕŕŕ, ty fajčíš marsky? – zhnusene žasne Silvia. – Kde sa tu dá osprchovať? – spýta sa ho. – Otvor tamtie dvere, – povie Rácz, – choď na koniec chodby a posledné dvere sprava. Chceš mydlo? – Zišlo by sa mi, – povie Silvia. Rácz roztrhne kartón mandarínkového mydla a jedno jej podá. Pri pohľade na značku pobehlica hvízdne. – Ty sa nezdáš! – povie uznanlivo a zmizne na chodbe.

         – Tak, to by sme mali, – roztržito povie Silvia, keď sa vráti a začne sa obliekať. – Pokús sa niečo urobiť s tým kúrením.

         – Kedy prídeš ešte? – spýta sa Rácz, ktorého ovládla melanchólia. – Keď bude zasa pokazené kúrenie dolu v bare, – zažartuje Silvia. – Hneď zajtra bude pokazené! – vyhlási Rácz.

         – Tak aby sme si rozumeli, – povie prostitútka a pozrie na Rácza s topánkou v ruke. – Ja som bola seriózna. Teraz buď seriózny ty a zasa ty ukáž, čo vieš. Si nemysli, že ti budem dávať každý deň. Vieš ty vôbec, na koľko si to cenia ostatní?

         Rácz si sadne na peľasť. Nepáči sa mu to. Silvia dá každému, len jemu nie. Čo vlastne chce? Peniaze? Prosím! On, Rácz, ich má. Silvia neudrží pohrdlivé vyprsknutie.

         – Pár užmolených stokorún? – Na tie nie je ona, Silvia, zvedavá.

         – Čo? – zvolá Rácz a vyskočí. – Pár užmolených stokorún? Tak ja ti teda ukážem tých pár užmolených stokorún! – Otvorí skriňu a vyloží na posteľ kufor. Vytiahne zväzok mariek. Schválne ich drží v pästi, aby vyzeral objemnejší. – Koľko chceš? – skríkne. – Sto? Dvesto? Tu máš! – Prstami oddelí dve stomarkovky a hodí jej ich do lona. – Kedy prídeš? spýta sa. Silvia vezme bankovky, pozrie si ich proti svetlu. Pošúcha ich o seba a počúva zvuk papiera. Pravá. – Dnes to bolo len tak, zdarma, – povie. – Toto si ale vezmem. Zato pozajtra prídem. Platí?

         – Ty si nejaká drahá! – nezdá sa Ráczovmu sedliackemu rozumu. – Za to prídeš i zajtra.

         – Zajtra nemôžem, – pokrúti Silvia hlavou. – Tak mi jednu vráť! – prikáže Rácz. Vezme bankovky a starostlivo ich zabalí. Potom ukryje do kufra a kufor vloží do skrine. – Všetky raz budú tvoje, – povie. – Keď ku mne budeš milá. Naozaj milá.

         – Pozajtra o tomto čase prídem, – sľúbi pobehlica. Učeše sa pred zlomkom zrkadla a obnoví si rúž na zmyselných perách.

         Keď na schodoch utíchnu jej kroky a vonkajšie plechové dvere tresnú, Rácz vstane a začne zhľadávať svoje gate. Je spokojný.

     

    MLADÝ DÔNČ – Mladý Dônč (úryvok)

     

         Ľudevít Dônč tuho spí. Rozvalený v perinách zhlboka dýcha prepadnutými ústami. Občas sa zamrví, no vzápätí znehybnie. Iba kostnatými palcami na nohách mu pomykáva. Otec ticho vojdú do komôrky a zatrasú nimi:

         – Ľudevít, nože! Načim ti do fabriky, za robotou!

         Mladý Dônč len čosi zachrčí, prevráti sa na posteli.

         – Ľudevít, hore sa! – nedajú sa odbiť otec.

         Opäť potrasú zavalitým spáčom. Mladý Dônč si prdne, no nezobudí sa. Spí ďalej s otvorenými očami.

         Až silnými zauchami sa na chvíľu podarí vytrhnúť ho zo sna.

         – Nože, vstávaj! – zrúknu otec. – Vlak ti ujde! Robotu nestihneš!

         Mladý Dônč čosi zamrmle a v okamihu opäť zaspí. Otec ho schytia za mastnú šticu a vyvlečú z postele i s perinou a usmokleným vankúšom, ku ktorému sa spáč akoby prilepil.

         – Nože, synku, nože!

         Mocným kopancom do zadku ho postavia na nohy.

         Územčistý mladý Dônč s nízkym čelom, dobráckou tvárou, býčou šijou a obrovitými rukami sa tacká po komôrke, nevidomý a otupený z dlhého mrákotného spánku. Vráža do nábytku, nepokojne mrmle.

         – Čo...! – jachtá s náznakom vzdoru v hlase. Pretrie si zlepené oči.

         – Do roboty ti načim! – zrúknu mu otec do veľkého, jednoducho tvarovaného ucha. – Bystro rušaj!

         Mladý Dônč, tápavo sa pridržiavajúc nábytku, podíde k oknu. Všade je ešte tma, tuhá noc. Vo vzduchu cítiť vôňu horiacich smolných brvien. Akiste ktosi v opitosti prekotil lampu a podpálil si chalupu.

         – Kde... kde som to? – nechápe Dônč.

         – Doma si! Kde inde? – netrpezlivo povedia otec a mädlia si šesť prstov na rukách. Bez dvoch sa už narodili, o dva prišli v lese.

         – Aha... konečne sa spamätá mladý Dônč. Zrazu však opäť zneistie: – A čože mi chcete?

         – Do fabriky ti treba, chystajže sa! – rozčúlia sa otec. – Nestihneš vlak a čo potom? Šichta raz-dva umorená!

         Buchnátmi vženú mladého Dônča do gatí. Ten sa už medzitým úplne spamätal. V bezmocnej zlosti kopne do psa, čo sa zdochnutý váľa v komôrke hádam už týždeň. Zakľaje v boha. Potom rezignovanie prejde pitvorom a sadne si za stôl, drobčivo nasledovaný otcom, mrviacim si ruky.

         Všetci sú už hore. Raňajkujú. Emil so zrastenými prstami, slepý Ondrej, Matúš s dvojitým zajačím pyskom i nemý Karol s jazykom prirasteným ku gambe. Chvatne a lakomo sa kŕmia pálenkou a chlebom. Ani si nevšimnú Ľudevítov príchod.

         Mater, opäť samodruhá, chodí okolo stola a dolieva pálené. Raňajkujúci sa rozprávajú, ako vždy v poslednom čase, o tom, či sa materi narodí chlapec alebo dievča. Mladý Dônč sa do diskusie nezapojí. Aj tak predpokladá, že dieťa sa narodí mŕtve, ako vždy doteraz. Posledný sa živý narodil Vinco, čo ho musia v chlieve držať. A ten už môže mať zo desať rokov. Ľudevít teda mlčí. Odkrojí si chlieb a naleje trúnku. Pálenka ho zahreje. Strasie sa a na okamih zaspí pod stolom. Nikdy si nie je istý, či ide o spánok alebo o záchvat. Nezaujíma ho to. Dakedy sa pomočí, inokedy nie. Dnes sa nepomočí.

         Kým sa preberie a začne si zo zakrvavenej dlane vyťahovať črepy pohára, ktorý predtým držal v ruke, rozhovor pri stole sa skrútne k inej téme. Za dedových čias bolo zvykom prebrať ráno pri jedle veci okolo gazdovstva, poľa i statku. Aj po dedovom zmiznutí sa otec usilujú túto tradíciu udržiavať. Rozhovor však viazne. Už dlhší čas nik z rodiny nič nerobí. Všetci sú po dedovom zmiznutí ako mechom ovalení. Sedia a smutne pozerajú pred seba. Hospodárstvo sa rozsypalo a statok otec postupne popredali dolu v dedine, aby mali za čo slopať. A čo sa nepredalo, to pokapalo. Zopár sliepok sa bezcieľne tmolí po dvore, no ich čas je zrátaný. Jesť treba.

     

    MLADÝ DÔNČ – Muzika (úryvok)

         Raz za mesiac sa Martin, Hruškovič a Žofré zúčastnia na schôdzi dedinskej organizácie komunistickej strany. Sedia a spia s otvorenými očami. Keď všetci zdvihnú ruky, zdvihnú aj oni. Členovia dedinskej organizácie sú starí dedkovia, penzisti. Ostatní komunisti v Novej Vsi sú väčšinou organizovaní v závodných organizáciách a na pracovisku.

         Členovia dedinskej organizácie sú pyšní, že majú medzi sebou troch umelcov z povolania, hudobníkov. Najmä dedinský výbor. Martin, Hruškovič a Žofré sú vedení k tomu, aby prijali dáky záväzok, stranícku úlohu. Začiatkom budúceho roka je výročie Víťazného februára, upozorňuje ich predseda Svetko. Treba to dáko osláviť, prízvukuje. Hruškovič sprvoti myslí na dáky švindeľ: zvýšiť podiel angažovaných piesní v repertoári, odohrať zdarma ľudovú veselicu pri príležitosti tridsiateho výročia víťazstva pracujúceho ľudu alebo niečo podobné. Svetko však krúti hlavou; to nemal na mysli.

         – Ste umelci? – pýta sa na schôdzi v krčme U Vašíčka.

         Členovia komba Hurytan prikyvujú. Sú, pochopiteľne.

         – Nie, naozaj, chlapci, ako sa hovorí, vážne, – povie s prevahou svojho veku. – Ste umelci? Janko, nože, povedz! Ste umelci, alebo neni ste umelci?

         – Sme, – prikývne Hruškovič rozvážne a napije sa piva.

         Martin sa poobzerá. Výčap je plný chlapov. Skoro všetkých pozná. Dobre posedieť si medzi svojimi. Žofré príde od pultu a v spojených hrstiach nesie štyri vodky. Borovička ešte neprišla do módy.

         Svetko si vezme, naznačí prípitok a vyzunkne. Zapije pivom.

         – No a čo, keď sme umelci? – znetrpezlivie Junec.

         Predseda dedinskej organizácie sa zatvári tajnostkársky.

         – Pozrite, chlapci, – povie. – Vám to môžem povedať. Na budúci rok chystáme, ako sa hovorí, oslavy toho Februára. Bude aj zábava, ľudová veselica. Nemusím vám ani povedať, že ten kšeft, ako sa hovorí, dostanete vy. A nie zadarmo, ako si toť na schôdzi pôvodne navrhoval, Janko! Dobre zaplatíme! Naša organizácia má, ako sa hovorí, dosť peňazí, ništ sa nebojte, chlapci!

         Hruškovič sa vychytí k pultu, je rad na ňom, aby zaplatil rundu. Kým sa nevráti so štyrmi pivami a štyrmi vodkami, Svetko čaká.

         – Potrebovali by sme, chlapci, – pokračuje predseda, – niečo úplne nové, niečo, čo tu ešte, ako hovorí, nebolo. Aby sme, ako sa hovorí, strčili do vrecka aj Devín, aj Záhorskú, rozumiete?

         – Ale čo? – spýta sa Junec, ktorého už pomaly začína predsedovo tajnostkárstvo srať.

         – Chlapci, – povie Svetko. – My, a teraz hovorím, ako sa hovorí, za obec, máme pekný kultúrny dom, nie? Nie je to bohviečo, ale je pekný. Máme spevácky spolok. Aj detský spevácky spolok. Aj zdatných recitátorov máme. Vyhrávajú súťaže široko-ďaleko! A máme aj dychovku, ako sa hovorí. A ste tu aj vy: muzikanti, ako sa u nás hovorí, z povolania!

         – No a? – nechápe Žofré.

         – Potrebujem od vás, – povie Svetko, – aby ste zložili a nacvičili takú skladbu, aby to bolo aj so zborom, aj s recitovaním, aj s dychovkou. Takú, ako sa hovorí, slávnostnú akadémiu. Pásmo hudby a slova. Nie, nie, nesmejte sa! Slová sú už napísané, chlapci. Už dávno, ako sa hovorí. Učiteľ Pokora, ten z dychovky, ich napísal. Hudbu sa mu však, ako sa hovorí, nepodarilo zložiť. Stále mu to znelo ako polka alebo valčík. A povedzme si úprimne, ako sa hovorí, mladých zaujímajú gitary, bít, ako sa hovorí. A my, teda kultúrna komisia na národnom výbore, by sme chceli, aby tá akadémia prilákala najmä mládež, rozumiete? Vás mládež pozná zo zábav, ako sa hovorí. Slová učiteľa Pokorného dostanete. Zhudobnite ich. Tak, aby ste tam hrali vy, dychovka, spevácky zbor i recitátori. To bude vaša stranícka úloha, ako sa hovorí!

         Svetko sa odmlčí a zvlaží si pivom vysušené ústa. Hruškovič, Junec a Žofré na seba mlčky pozerajú.

         – My sme nikdy nič nezložili, – povie Hruškovič napokon. – Hráme všetko prevzaté pesničky. A toto by už mala byť pomaly klasika...

         – Opera... – pridá sa Žofré.

         – Oratórium... – povie Marin.

         – Skôr kantáta, – blysne sa Hruškovič svojimi vedomosťami. – To je trochu pritvrdý oriešok...

         – Ale čo, chlapci, – povie Svetko. – Noty, ako sa hovorí, poznáte?

         Hruškovič a Junec prikývnu.

         – Tak čo potom? – nalieha predseda. – V čom je problém?

         – Nezvládneme to... – zváži realisticky Hruškovič.

         – Zvládnete, – nesúhlasí Svetko. – Zvládnete, ako sa hovorí!

         Muzikanti chvíľu zarazene mlčia, kým Martin ide k pultu kúpiť štyri pivá.

         Keď ich po záverečnej krčmár vypustí do temnej a studenej noci, prisľúbia otrundžení muzikanti Svetkovi, že kantátu Pieseň o Februári skomponujú, nacvičia a na slávnostnej akadémii uvedú. Popodávajú si ruky a dlho sa objímajú pod sliepňavou lampou. Potom predsedovi prichodí zabočiť dohora, na vŕšok zvaný Grba, kde býva.

    *

         Keď sa Martin potrebuje stretnúť s hlúpou Ančou, prestiera doma, že si ide čosi kúpiť do Prioru. Plátky na saxofón, notový papier, akúkoľvek drobnosť. Samozrejme, že to má vo vrecku už po ceste do mesta. V Dúbravke vystúpi z autobusu linky D a nastúpi na tridsaťštvorku. Tá ho zavezie k Anči. Martin má vyrátané, kedy má starý Prepich akú smenu. Vojde do studenej chodby Ančinho domu a na prízemí zazvoní. Otvorí mu Anča. Martin sa vtisne dnu a zavrie za sebou dvere. Anča pred ním ustupuje a postupne sa necháva zbavovať šiat. Obaja smerujú do obývačky na gauč. Cesta je označkovaná kusmi Ančinho i Martinovho odevu. Keď je sprostá Anča nahá ako hlísta, Martin sa na ňu vrhne. Začnú divo súložiť. Počas súlože neustále striedajú polohy i miesto: zo stola pod stôl, spod stola na gauč, z gauča na sekretár, zo sekretára pod sekretár a tak. Obaja pritom vyrážajú divé, chrapľavé výkriky, prerušované z času na čas prísavnými bozkami. Anča si behá prstami po navretých bradavkách svojich malých pŕs, aby sa ešte viac rozohnila. Martinovi tečie pot po tvári a kvapká na Ančino brucho. Anči sa na chrbte a zadku otlačí dezén koberca, a keď zmenia polohu, má ho zasa na predlaktiach a kolenách.

         Keď sú obaja hotoví, Martin sa pozrie na hodinky. Boha. Martin nie je pánom svojho času. Na dáke veľké reči niet času. Anča mu uvarí čaj a ponúkne syrové sušienky. Sedia a mlčia. Martin si pridá cukru. Keď chce aj citrón, Anča mu prisunie umelohmotnú nádobku s citrónom.

         Po chvíli Martin vstane, Anča ho vyprevádza až na ulicu. Šla by s ním aj na zastávku tridsaťštvorky, ale je len naľahko. O chvíľu ju zima vženie späť do domu.

         Doma Martin ukáže, čo kúpil. Zväčša sú to saxofónové plátky.

         Martin nosí domov trochu viac peňazí, ako keď robil vo vodárni. So Žofrém sa dohodli, že svoje skutočné príjmy budú doma utajovať. Tvária sa, že v bare dostávajú iba plat. Tých pár stovák, ktoré zarobia na ruku, si nechajú ako vreckové. Hruškovič robí doma to isté. Z peňazí, ktoré si zarobia cez víkendy hraním na zábavách a svadbách, odovzdávajú doma tiež len časť. Takto každému z nich ostáva veľa peňazí na osobné potreby. Hruškovič si šetrí na akýsi nový elektrofonický nástroj, husľostroj. Žofré všetko prežerie a preslope. Zvykol si chodiť žrávať do reštaurácií. Myslí si, že tam stretne osudovú lásku. Zatiaľ nič nestretol, len sa vždy opil ako sviňa, a keď sa začal vyzliekať, zavolali na neho záchytku. Martin takisto šetrí, no nevie ešte na čo. Chcel by si kúpiť druhý saxofón. Altový. Ešte však nie je rozhodnutý.

         Odkedy sa ukázalo, že Martin zarába lepšie ako predtým, Marfa je k nemu trochu milšia a zhovievavejšia. Dieťa má už štyri mesiace, rastie ani z vody. Marfa by zrazu chcela, aby si ju Martin trochu všímal. Ako ženu. Neschudla, no začala sa maľovať a navštívila kaderníčku. Pod šatovú zásteru si už neoblieka tepláky a vyhýba sa tomu, aby ju Martin videl s nátačkami vo vlasoch. Martinovi je to však úplne fuk. Aj keby si na hlavu položila žehličku, neprekážalo by mu to. Občas, aby sa nepovedalo, ju z povinnosti pomiluje. Koniec koncov sú manželia. Robí to však bez dákeho veľkého záujmu. Napokon, Marfa ani nie je dobrá milenka. Trvá jej to strašne dlho a Martinovi to prekážka. Sexu vo svojom živote pripisuje istú mieru dôležitosti a úmerne tomu má preň vyhradený istý presne vymedzený čas. Keď súlož trvá dlhšie, Martin sa začne nudiť. Spomenie si na sprostú Anču, ktorá sa počas päťminútového styku odbaví aj sedem ráz. A nevyžaduje žiadnu romantickú omáčku okolo toho, ako si v poslednom čase prekvapivo zvykla inokedy odporne vecná a realistická Marfa. Ako nezúčastnení pozorovatelia by sme mohli povedať, že Marfa začala pociťovať potrebu romantiky vo svojom vzťahu s Martinom presne vo chvíli, keď Martina tieto túžby opustili a keď prišiel na chuť vecnému, bezcitnému sexu so sprostou Ančou. Martina už Marfine citové potreby, najmä keď sú neobratne poskrývané za jej večné mračenie, šomranie a napomínanie, nezaujímajú. Viacej ho trápi, že sprostej Anči sa teraz môže venovať len sporadicky. Našťastie, aj keď sa s hlúpou Ančou stretáva raz-dvakrát za mesiac, istý dôverný vzťah medzi nimi sa nevytratil. Veď ani nikdy žiadny nebol. Ech, kurva život!

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory