©Foto Peter Prochazka
©Foto Peter Prochazka




  • Životopis autora

    Peter REPKA po absolvovaní Slov. vysokej školy technickej pracoval do r. 1970 ako redaktor a reportér časopisu Mladá tvorba v Bratislave,v roku 1973 sa

    Peter REPKA po absolvovaní Slov. vysokej školy technickej pracoval do r. 1970 ako redaktor a reportér časopisu Mladá tvorba v Bratislave,v roku 1973 sa presťahoval do Nemecka, kde sa venuje obchodnej činnosti. Spoločne s I. Laučíkom a I. Štrpkom príslušník básnickej skupiny Osamelí bežci. Po časopisecky publikovaných veršoch (Mladá tvorba a i.) debutoval v almanachu mladej poézie Dúfam, že nevyrušujem, Eva… (1963). Autor básnických zbierok Sliepka v katedrále (1969), Že-lez-ni-ce (1992), Priateľka púšť (1996), Karneval v kláštore (2002) aRelikvie anjelov (2006); reportážnej tvorby (rozhovory, dialógy a autorské meditácie) Vstaň a choď (1970 – nedistribuovaná, 1998). Výber z jeho predprevratovej tvorby, doplnený o niekoľko novších básní a básnických cyklov vyšiel v roku 2005 pod názvom Básne. Kniha Chvála zápisníku (2011) obsahuje žánrovo nezaradené zápisníkové poznámky, glosy, postrehy, pohľadnice, reportáže a rôzne iné texty. Ako prozaik sa predstavil zbierkou memoárových poviedok Spätné zrkadlo (2012). Že-lez-ni-ce vyšli aj v nemčine – v preklade jeho manželky Angely Repkovej (Ei-sen-bah-nen, 1993, 1994, 2000).
     

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Esej

    • Vstaň a choď (1970, meditácie; nedistribuovaná, 1998)

    Literárna veda

    Iné

  • Charakteristika tvorby

    Peter Repka knižne debutoval v zborníku mladej poézie Dúfam, že nevyrušujem, Eva… v r. 1963, kde spolu s ním texty uverejnil I. Štrpka
    Peter Repka knižne debutoval v zborníku mladej poézie Dúfam, že nevyrušujem, Eva… v r. 1963, kde spolu s ním texty uverejnil I. Štrpka a päť ďalších začínajúcich básnikov (J. Gerbóc, V. Kondrót, D. Banga, M. Bednár a V. Kovalčík). Predstavil sa v ňom piatimi básňami [Prevtelenie modelky, Poprava, Dušičky 1962, Proti snehu a básňou bez názvu (Hlavou si zbieraš...)], v ktorých sa okrem variácií na ľúbostný motív mihne aj Repkov zmysel pre kompozíciu montáže, ktorá mu umožňuje vybudovať sémanticky, expresívne aj axiologicky pregnantný text, ktorého v podloží je (existenciálne) vyhrotená situácia, napätie, mohutný tragický podtón či apel na ľudskú spoluúčasť. Jeho samostatný knižný debut Sliepka v katedrále (1969) vychádza až o šesť rokov neskôr – v tom istom roku ako debut I. Štrpku a rok po prvej básnickej zbierke ďalšieho člena Osamelých bežcov, I. Laučíka.
    Názov Repkovej prvotiny, ktorý azda len zhodou náhod vytvára alúziu na Eliotovu veršovanú drámu Vražda v katedrále, kóduje viaceré z dôležitých atribútov, ktoré básnik rozvíja aj vo svojej ďalšej tvorbe – techniku asociovania vzdialených konceptov, ktorá naznačuje inklináciu k vytváraniu napätia medzi interpretačným rozptylom a unifikovaním básnickej výpovede, energické, konvenčný vkus a povrchnú morálku revidujúce spojenie profánneho a sakrálneho, ktorého cieľom je hlbšia autentickosť a čistota bytia (v neskoršej tvorbe sa rovnováha explicitnejšie prikláňa k sakrálnemu), ale i zmysel pre vytvorenie scény (a cez ňu i ďalšieho intertextového princípu – dialogickosti). Ďalším kľúčovým atribútom Repkovho rukopisu je výrazná práca s intertextovými postupmi – vstupná báseň zbierky, Súvislosti, je napr. uvedená záverečným dvojverším z inej autorovej básne (Severania v mraze)a celá je komponovaná ako montáž, resp. koláž (podľa toho, ako vnímame stupeň jednoty textu v Repkovej básni) útržkov básnických nápadov resp. obrazov, (fiktívnych či reálnych) replík, prozaických záznamov o. i. zo života fyzikov [napr. smrť L. Slotina, anekdota o Newtonovi],opisov scén a spomienok či aktualizovaných aj doslovne citovaných ustálených slovných spojení a frazém. Autorov debut zároveň do popredia vysúva grafické spracovanie textu – nájdeme v ňom zarovnanie textu ako pri próze či písanie slov bez medzier; do b. Čo sme sa učili, čo, čo, čo? sa dostáva aj znak pre ukončenie odseku (ten je reprodukovaný aj vo výbere z jeho tvorby Básne, no nemožno celkom vylúčiť, že sa do textu dostal omylom) – a naznačuje aj jeho inklináciu k slovnej hre a záľubu v hláskovej inštrumentácii. Jednotiaca motivická línia textu zloženého z fragmentovje menej zreteľná a jednoznačná ako u starších dobových básnikov, sugeruje etické posolstvo (ktoré je chápané ako dominantný znak tvorby Osamelých bežcov), znepokojenie zo straty hodnôt (v jednom z rozhovorov z polovice šesťdesiatych rokov sa básnik vyjadril, že medzi jeho kľúčové literárne vzory o. i. patrí Starý a Nový zákon a poézia R. Jeffersa) a často sa spája s motívom (vedomia) smrti, ale aj pohybu ako základného prejavu života. Suverénna práca s fragmentmi nielen vlastných, ale aj požičaných (fiktívnych či skutočných) textovrôznej štýlovej proveniencie a rôznej miery ustálenosti [novinová správa, útržky z rozhovorov, aktualizované nápisy vo verejných priestoroch – zákazy, reklamy, religiózne texty, frazémy, životopisy, športový pokrik a i.] a napätie medzi roztrieštenosťou kompozície a jej zjednocovaním z recepčného hľadiska vRepkovom debute dominuje. Aj prítomnosť týchto atribútov v Repkovej tvorbe podnietila M. Kasardu k tomu, aby ju spolu s tvorbou I. Štrpku a I. Laučíka asocioval s postmoderným písaním (Osamelí bežci. Správy z ľudského vnútra). V rámci interpretácie domáceho literárneho vývinu ide na jednej strane o prirodzené rozvíjanie básnického tvaru, ku ktorému naša poézia dospela v šesťdesiatych rokoch – V. Mikula napr. o dobovej polytematickosti píše ako o výraze rozširujúceho sa obzoru sveta (Čakanie na dejiny, s. 146) – a na strane druhej – v spätnom pohľade – zas možno, ako píše J. Šrank (Individualizovaná literatúra, s. 143 – 144), tvorbu Osamelých bežcov zas nielen z tvarového hľadiska vidieť ako inšpiračný zdroj ponovembrovej poézie – i tej, v ktorej do popredia vystupujú prvky postmoderného písania.
    Repkove básne sú kompozične blízke jeho literárnym reportážam, ktoré vychádzali v Mladej tvorbe v rokoch 1964 – 1970. Knižne texty týchto reportáží pod spoločným biblickým názvom Vstaň a choď, vyšli v r. 1970, no distribuované z dôvodu zmenenej politickej situácie neboli. Druhé vydanie, doplnené o text o invázii varšavských vojsk, vyšlo až v r. 1998.Vydanie celej Repkovej tvorby zo sedemdesiatych a osemdesiatych je oneskorené a neúplné, pokúšajúce sa o spätné vytvorenie normalizáciou (a zmenou autorovho pôsobiska) pretrhnutej kontinuity – básne a kratšie básnické cykly z tohto obdobia, doplnené o niekoľko novších textov, vychádzajú pod názvom Básne vo výbere z autorovej prednovembrovej tvorby v r. 2005. Kompozičná sila intertextovej nadväznosti a neexplicitný, do hĺbok textu votkaný etický apel, ktoré sú typické pre Repkov debut, sú charakteristické aj pre štyri zbierky, ktoré básnik vydal po roku 1989 – pre zbierky Že-lez-ni-ce (1992), Priateľka púšť (1996), Karneval v kláštore (2002) a Relikvie anjelov (2006). Všetky časti jednotlivých zbierok sú súčasťou rozsiahleho cyklu/projektuŽe-lez-níc, ktorý, ako v recenzii druhej z tohto korpusu zbierok upozorňuje J. Gavura (Literárny týždenník 1997/18), je motivicky aj textovým členením komponovanýna podklade liturgickej podoby krížovej cesty – štrnásť zastavení spolu so záverom sa zrkadlí v pätnástich častiach každého z cyklu Že-lez-níc. Celý cyklus pozostáva z Predspevu, Že-lez-níc I – III (Že-lez-ni-ce), V – VIII (Priateľka púšť), Medzispevu, Že-lez-níc IX – XI (Karneval v kláštore) a XII – XV (Relikvie anjelov), smeruje teda ku kompozícii 15 x 15 (15 cyklov po 15 básní) s dvoma kratšími rámcujúcimi textami (záverečný rámec chýba). Štvrtý cyklus Že-lez-níc v knižnom vydaní chýba. Ak jeho neprítomnosť nebudeme chápať ako dôsledok možnej tlačovej chyby, možno ju čítať ako zvýznamnené biele miesto – azda spojené s bolesťou zo straty matky (štvrté zastavenie krížovej cesty je „Pán Ježiš sa stretá so svojou Matkou“). Interpretačný potenciál cyklu je – ako je napokon pre Repkovu tvorbu príznačné vo všeobecnosti – touto premyslenou kompozíciou znásobený.Jednotlivé cykly a zbierky možno čítať nielen ako celky a časti vyšších celkov tak, ako boli publikované – pri percepcii sa otvára aj potenciál čítať jednotlivé časti/zastavenia naprieč všetkými cyklami či poskladať si vlastný cyklus z častí viacerých cyklov. Interpretáciu cyklov však netreba redukovať na identifikáciu motívov, spojených s jednotlivými zastaveniami krížovej cesty – tvarovú stránku Že-lez-níc treba (aj z toho dôvodu, že ichkompozícia sa opakuje) hlavne v neskorších cykloch chápať vo voľnejšom zmysle –viacako strofický útvar.
    V ostatných rokoch sa Repka venuje písaniu a vydávaniu (aj starších) prozaických textov, ktoré patria k žánrom, tradične umiestňovaným na pomedzie umeleckej a vecnej literatúry; knižne vyšli Chvála zápisníku (2011, žánrovo rôznorodé texty) aSpätné zrkadlo(2012, memoáre).
    Ivana Hostová
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Ei-sen-bah-nen (1993, 1994, 2000, po nemecky, prel. Angela Repka) Diedreibeinige Nachtigall: eine Auswahl von Gedichten der "EinsamenLäufer" (1994, spoluautor) Six Slovak Poets
    Ei-sen-bah-nen (1993, 1994, 2000, po nemecky, prel. Angela Repka)
    Diedreibeinige Nachtigall: eine Auswahl von Gedichten der "EinsamenLäufer" (1994, spoluautor)
    Six Slovak Poets (2010, výber z poézie, po anglicky – s podporou Komisie SLOLIA LIC, spoluautor)
    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    RACÍKOVÁ, Lenka: ŽIvot rozložený na slabiky: Básnický projekt Petra Repku Že-lez-ni-ce . In: Litikon , roč. 2, 2017, č. 1, s. 124 – 139.
    RACÍKOVÁ, Lenka: ŽIvot rozložený na slabiky: Básnický projekt Petra Repku Že-lez-ni-ce. In: Litikon, roč. 2, 2017, č. 1, s. 124 – 139.

    JUHÁSOVÁ, Jana: Modlitba v súčasnej slovenskej poézii. Aktuálne žánrové tendencie. In: Od symbolu k latencii : spirituálna téma a žáner v súčasnej slovenskej poézii. Ružomberok: Verbum – vydavateľstvo KU, 2016, s. 105 – 126.

    REPAR, Stanislava: Stretnutia s poéziou. (Uchom ihly). Peter Repka, básnik (rozhovor). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 10, s. 44.


    -DZ-: Do redakcie prišlo. Karol Chmel: Batéria; Valerij Kupka: Zabudnutá štvrtá strana; Ivan Kadlečík – Oleg Pastier: Krúženie; Lučík-Štrpka-Repka: Poker s kockami ľudu. In: Tvorba, roč. XXV. (XXXIV.), 2015, č. 1, s. 45 – 46.

    URBANOVÁ, Eva: Bonsaj básne. Peter Repka: Slabičné. (Recenzia). In: Romboid, roč I., 2015, č. 1 – 2, s. 91 – 93.

    HEVIER, Daniel: Len si prečítajte, otvárači, naše listy! In: Sme, roč. 22, 10. 10. 2014, č. 233, s. 15.

    KEKELIAKOVÁ, Monika: Rozkmitaný návrat minulého. Peter Repka: Spätné zrkadlo. In: Romboid, roč. 48, 2013, č. 1, s. 74 – 76.

    ŠAFRANOVÁ, Lenka: V čase i nečase (P. Repka: Spätné zrkadlo). In: RAK, roč. 18, 2013, s. 76 – 78.

    RÁCOVÁ, Veronika: Dlhá cesta vnútornými krajinami. (P. Repka: Relikvie anjelov). In: RAK, roč. 13, 2008, č. 9, s. 50 – 51.


    PÁCALOVÁ, Jana: Reč nádej, viac ako báseň. In: Romboid, roč. 42, 2007, s. 10 – 14.

    RÉDEY, Zoltán: Reinterpretované sacrum. In: Romboid, roč. 42, 2007, s. 10 – 14.

    TOMÁŠ, Radoslav – REPKA, Peter: Krátka trať medzi dlhými tunelmi (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVI, 15. 3. 2006, č. 6, s. 12.

    REPKA, Peter – LAUČÍK, Ivan: Korešpondencia (2004). In: RAK, roč. XI., 2006, č. 7, s. 57.

    REPKA, Peter – REPKOVÁ, Angela – LAUČÍK, Ivan: Korešpondencia (2001). In: RAK, roč. XI., 2006, č. 4, s. 55 – 56.

    REPKA, Peter – REPKOVÁ, Angela – LAUČÍK, Ivan; GINDL, Eugen – LAUČÍK, Ivan: Korešpondencia (1997, 2001). In: RAK, roč. XI., 2006, č. 2, s. 49 – 51.

    REPKA, Peter – REPKOVÁ, Angela – LAUČÍK, Ivan; GINDL, Eugen – LAUČÍK, Ivan; LAUČÍK, Ivan – JUŠČÁK, Peter: Korešpondencia (1995, 2004). In: RAK, roč. XI., 2006, č. 1, s. 91 – 95.

    HOCHEL, Braňo (z laudatia): Cena OSS za rok 2005. Peter Repka: Básne. (Kronika). In: RAK, roč. XI., 2006, č. 7, s. 52 – 53.


    GAVURA, Ján: Počúvať nápev sveta. In: Romboid, roč. 41, 2006, č. 3, s. 11 – 15.

    MATEJOV, Fedor: Repka, Peter (1944). Že-lez-ni-ce. Básnická skladba, 1992. In: Barborík, V. et al.: Slovník diel slovenskej literatúry 20. storočia. Bratislava: Kalligram& Ústav slovenskej literatúry SAV, 2006, s. 334 – 338.


    RÉDEY, Zoltán: Prekvapujúce neznáme Básne, prvá časť. In: Romboid, roč. 41, 2006, č. 3, s. 11 – 15.

    TOMÁŠ, Radoslav: Peter Repka: Básne (Náš tip). In: Knižná revue, roč. XV, 21. 12. 2005, č. 26, s. 1.

    GAVURA, Ján: Rozptyl mimézis u Osamelých bežcov. In: Vo svojich stupajach: básnické dielo Ivana Štrpku a hodnotové kritériá. Bratislava: Literárna nadácia Studňa, 2004, s. 36 – 45.

    HABLÁK, Andrej: Prečo píše Peter Repka? (Predspev k železniciam). In: Romboid, roč. 38, 2003, č. 4, s. 21 – 27.

    HOCHEL, Igor: Dotyky, sondy, postoje. Výber z recenzií a literárnokritických statí (1981 – 2001). Nitra: UKF, 2003, s. 158 – 159, 170 – 172.

    ŠTRPKA, Ivan: Neprestávaj. (Pár poznámok ku knihe Petra Repku Karneval v kláštore). In: Romboid, roč. 38, 2003, č. 4, s. 28 – 34.

    DOKTOR, Vladislav: Nejasné pozadie palety. Peter Repka: Karneval v kláštore. (Recenzia). In: RAK, roč. VIII., 2003, č. 2, s. 53.

    HOCHEL, Igor: O dobových a nadčasových súvislostiach Repkovho básnického debutu (Sliepka v katedrále – katedrála poézie). In: Literárnovedné štúdie I., Nitra: UKF, 2000, s. 139 – 147.


    GAVURA, Ján: O provizóriách a tenise s tichou stenou. In: Romboid, roč. 34, 1999, č. 10, s. 108 – 110.

    HAJKO, Dalimír: Krkolomné kolotoče poézie II. 2. Roky nádeje, roky poézie. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 85 – 101.


    MICHALOVIČ, Peter: Pískať sa nesmie, tlieskať nemusí! In: OS, roč. 2, 1998, č. 10, s. 92.

    SOUČKOVÁ, Marta: Koreňmi v zemi – hlavou v oblakoch. In: Sme, roč. 6 a 51, 1998, č. 225, s. 10.

    HABLÁK, Andrej: Vysunutý pocit, svet samoty – púšť. (Prirodzený prechod železníc do púšte, alebo spojená recenzia Že-lez-níc I – III a V – VIII). In: Dotyky, roč. 9, 1997, č. 5, s. 38 – 39.

    GAVURA, Ján: ... a kalvária pokračuje. In: Literárny týždenník, roč. 10, 1997, č. 18, s. 18.

    KASARDA, Martin: Osamelí bežci. Správy z ľudského vnútra. Levice: L.C.A, 1996, s. [101] – [120].

    HAMADA, Milan: Priznanie i vyznanie o poézii Osamelých bežcov. In: Romboid, roč. 30, 1995, č. 2, s. 3 – 6.

    HOCHEL, Igor: Sliepka v katedrále – katedrála poézie. In: Romboid, roč. 30, 1995, č. 2, s. 35 – 39.

    REPKOVÁ, Angela: Nová šifra. In: Romboid, roč. 30, 1995, č. 2, s. 7 –9.

    TRÁVNÍČEK, Jiří: Pohybliví pohyblivci a tuláci v krajinách slova (Osamělí běžci a česká básnická generace 60. let). In:Romboid, roč. 30, 1995, č. 2, s. 13 – 18.

    CHROBÁKOVÁ, Stanislava: Konfrontácie Č/CH. Peter Repka: Že-lez-ni-ce. In: Romboid, roč. 28, 1993, č. 2, s. 71.


    ČÚZY, Ladislav: Konfrontácie Č/CH. Peter Repka: Že-lez-ni-ce. In: Romboid, roč. 28, 1993, č. 2, s. 70.

    ŠTRASSER, Ján: Snímky z verejného koncertu. In: Mladá tvorba, roč. 15, 1970, č. 1, s. 29 – 31.

    ZAMBOR, Ján: Svedectvo o skutku a skutočnosti. In: Nové slovo, roč. 12, 1970, č. 5, s. 10.

    BALÁK, Štefan: Aby zo slov miesto krvi nevystrekla voda! In: Nové slovo, roč. 11, 1969, č. 45.

    MAJERNÍK, Ján: Repkovo prvé kolo. Básnická zbierka Sliepka v katedrále. In: Pravda, 20. 9. 1969, s. 7.

    OBUCH, Oto: Traja ako jeden. In: Bojovník, roč. 1, 1969, č. 21, s. 8.


    WINKLER, Tomáš: Sliepka v katedrále (recenzia). In: Slovenské pohľady, 1969, č. 12

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Sliepka v katedrále sa zrodila – tak ako celá osamelobežecká poézia – zo životného pocitu, ktorý možno označiť ako
    Sliepka v katedrále sa zrodila – tak ako celá osamelobežecká poézia – zo životného pocitu, ktorý možno označiť ako existenciálny. Bol to pocit, že ľudské indivíduum, ľudská individualita je v stave ohrozenia, ktoré vyplýva z deformovania hodnôt, z potláčania slobody jednotlivca, z kolektivistického zajatia, obmedzujúceho voľnosť myslenia i konania. Spomedzi prvých kníh troch príslušníkov skupiny Osamelí bežci tento pocit najnaliehavejšie zaznieva práve v Repkovej knihe. Bolestné prežívanie a preciťovanie ohrozenia sa premieta do jeho básnickej zbierky predovšetkým v častom akcentovaní motívu smrti, pričom ide o smrť neprirodzenú, zapríčinenú tragickou nehodou alebo samovraždou.
     
    Igor Hochel
     
    Motivická osnova a žánrové rudimenty liturgicky štylizovaných prosieb, osobnej modlitby, básnického reportu, hermetizujúcej šifry v Že-lez-ni-ciach P. Repku sú späté s autorským spontánnym gestom a kresťanským seba-porozumením viery. Na rozdiel od tradične rustikálneho alebo moderne politicky klerikálneho kresťanstva, resp. katolicizmu a jeho kultúrne estetizovaných verzií dostáva sa u P. Repku k slovu sekularizovane urbánne kresťanstvo, odvíjajúce sa možno od dávnej chlapčenskej spolupatričnosti pod patronátom sv. Dominika Savia alebo sv. Jána Bosca, od rodinného kresťanského povedomia ako alternatívy voči bojovne ateistickému režimu, pričom u P. Repku (...) to prechádza do sondovania prehliadaných zón dobovej každodennosti mladej generácie a otvárajúcich sa možností v zmysle kontrakultúrnych utópií šesťdesiatych rokov.
     
    Fedor Matejov
     
    Koniec koncov, Osamelým bežcom nejde o nič viac a o nič menej, ako o život, o jeho zmysel. Peter Repka hovorí o poézii činu a čine poézie, pričom poriadok slov nie je náhodný. (...) Biologicky podložený epistemologický pojem autopoiezis(Maturana/Varela) tu môže byť zaujímavý a užitočný. Označuje doživotný a nepretržitý proces sebaobrany živých bytostí, schopnosť žijúcich systémov neprestajne vytvárať seba samé, autonómne produkovať život, pričom autonómia neznamená, že indivíduum môže existovať samo pre seba. (...) Autopoiezis funguje len v štrukturálnom prepojení, v spolužití jednotlivca s inými žijúcimi systémami. Na rovine človeka ako cítiacej, mysliacej a telesnej bytosti to znamená, že sa autopoietickyrealizujeme jeden cez druhého. (...) Z toho vyplýva, že ako ľudia máme aj zodpovednosť za vývoj toho druhého, že dokonca máme (...) povinnosť milovať blížneho, lebo bez lásky zaniká schopnosť človeka obnovovať samého seba, žiť.
    Mohlo by sa povedať, že tvorivosť Osamelých bežcov od začiatku funguje podľa autopoietického princípu (...).
     
    Angela Repková
     
    Spolu s ďalšími externými reportérmi vytvoril na stránkach Mladej tvorby osobitný žáner literárnej reportáže. Jej základom sa stala u Petra Repku výrazne subjektívna, intímna poloha, založená na literárnej štylizácii autentickosti, na priamom komunikačnom kontakte v podobe rozhovorov a dialógov, kombinovaných so záznamami intímnych biografických žánrov, denníkov, či korešpondencie a sprevádzaných paralelným prúdom autorskej meditácie a reflexie. (...) Literárne reportáže Petra Repku, obsiahnuté v knihe Vstaň a choď sa tak stali pre dnešného čitateľa nechtiac z aktuálnych reportáží pocitovou a skúsenostnou pamäťou doby, jej mnemosyne, odtlačkom či aurou.
     
    Peter Zajac
     
    Repkova poézia vzniká z troch výrazných impulzov. Na prvom mieste je to skutočnosť, tvoriaca základnú matériu, kúsky skladačky, z ktorých vzniká typická repkovskábáseň-koláž. Kombinujú sa konkrétne zážitky, úryvky z rozhovorov a komentárov, pričom sa takmer vždy dá zdokumentovať, kto ich povedal, komu, za akých okolností. (...) Druhým impulzom je (...) Repkov otvorený vzťah k slovu a významu básne, ktorá sa môže dať vyložiť jednoduchým odkrytím alegórie (ako napr. b. Kozmonauti), častejšie však zostáva sémanticky divergentná, schopná naplniť väčší počet interpretácií. Repka básne dotuje početnými informáciami, ale záverečný obsahový súhrn nie je zhodný so súčtom jednotlivých výpovedí. V súlade s pravidlami koláže, čitateľ prijíma rôzne registre informácií, usporiadané podľa intuície (tretieho tvorivého impulzu) a osobitej logiky subjektu.
     
    Ján Gavura
     
    Šprint na doraz. Dych z plných pľúc. Také sú Petrove dotyky so životom, ktorý je nám daný formulovať, formovať. Také je jeho obrazná myslenie, také sú jeho konkrétne, často priam empatické obrazy so zábleskmi čistej telepatie. Priamy prenos. Snímky z verejného koncertu. Beh kamery. A jej estetika: lavína, ktorú nezastaví ani val našej obyčajnej ľahostajnosti: Žiť naplno, prežívať, vžívať, vciťovať sa do iných aj do tepúcej duše našich svetov, ktoré máme ako dar. Byť nadšený, byť očarený, byť zdrvený, byť jednou nohou stále za hranicou možností, byť bláznivý aj zodpovedný zároveň, byť ja a ty, byť mužom a byť ženou, byť stále, byť viacej ako len byť na svete. Kričať od bolesti a mlčať pre radosť. Byť v premene. Blížiť sa, ako sa k nám blíži rýchly a vytrvalý bežec, ktorý v pohyboch svojho behu nesie celé svoje tiché posolstvo. Potrebu komunikácie, bezprostredný ľudský rozhovor uprostred rachotu a šumu sveta egocentrizmu a nemilosrdnosti.
     
    Ivan Štrpka
     
    Poznanie a opakovanie sa predlohy vytvára tlak na dištinkciu konečných znení básní, miestami až natoľko, že sa takmer stráca spojitosť s kalvarickými udalosťami a básnický text je samostatný. Vzďaľovanie sa od pôvodnej proto-platformy badať aj v knižnej následnosti, od najzreteľnejšieho vplyvu v Že-lez-ni-ciach až po obmedzenie v Karnevale v kláštore. Pocit nezávislosti a voľné prenikanie jednotlivými motivickými zdrojmi podporuje hravý a mimetický jazyk, ktorý fragmentárnym radením replík a motívov pracuje proti ucelenosti výsledného obrazu zostaveného podľa mimetického princípu. Podobné dôsledky má Repkov postup po zlomkoch, dodávajúci celku svoje parciálne významy, často entropické, málo uchopiteľné, prijímané ako záchvev energie, kladného alebo negatívneho nabitia, ako vyjadrenie tragiky, absurdity, grotesky.
     
    Ján Gavura
     
    V zbierke Relikvie anjelov Repkovo básnenie, predtým optimistické a hravé, prechádza presýtené všeplatnými múdrosťami viditeľne viac na stranu vážnosti. Poukazuje napríklad na vyprázdňovanie viery „zdedenej“ bez zvnútornenia, keď tí, ktorí o nej hovoria, uctievajú relikvie, ju často len majú, neprišli k nej sami, nevyšliapali             vlastný chodník, neprešli vlastnú púť (...). Tematizuje silu i vyprázdnenosť slova, obojstrannosť vzťahu Boh – človek, priateľstvo, či zmenu matky na anjela, no všetko sprevádza istý nadhľad, ktorý mu nedovoľuje upadať do pesimizmu.
     
    Veronika Rácová
     
    Už v Repkovej poézii sa za jeden z jej najsilnejších tematických prvkov považovala fascinácia smrťou, kontrast chladu a pátosu smrti a v memoároch patria k najlepšie napísaným práve tie, v ktorých sa vedie zápas o život (...) a reflektuje sa smrť najbližších (...). Tieto časti nie sú banálne, naopak, majú svoju špecifickú atmosféru, sugesciu, tajomstvo, autor v nich nie je reportér, skôr intímny lyrik, pripomínajú pamäti Mily Haugovej či Jána Roznera, v ktorých reflektovanie smrti najbližších alebo už dávnejšie mŕtvych patrí tiež k tomu najlepšiemu. (...) Repkovo Spätné zrkadlo pre svoj uvoľnený, nenásilný spôsob písania, škrtanie zbytočného, pozorovanie z odstupu, presah k absolútnemu vnímaniu umenia, vnímavé reflektovanie ideologicky zmanipulovanej spoločnosti a ľudsky úprimné sebaobnažovanie zrejme nestratí ani v budúcnosti estetickú príťažlivosť a v rámci memoárovej literatúry bude patriť k tomu lepšiemu, čo u nás vzniklo.
     
    Monika Kekeliaková
     
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Ja som trochu zvláštny prípad. Polovicu svojho života som prežil na Slovensku, druhú v Nemecku. A od roku 1972 stále cestujem hore-dole. Práve čítam
    Ja som trochu zvláštny prípad. Polovicu svojho života som prežil na Slovensku, druhú v Nemecku. A od roku 1972 stále cestujem hore-dole. Práve čítam životopis T. S. Eliota – rodeného Američana, ktorý ako 24-ročný prišiel do Anglicka a veľmi sa chcel stať Angličanom. Správal sa po anglicky, obliekal… Ale nikdy sa mu to stopercentne nepodarilo. Prišiel na výraz "udomácnený cudzinec", ktorým sa označil. Mne sa zdá, že som tiež taký udomácnený cudzinec. V Nemecku, a svojím spôsobom aj na Slovensku. Nikdy som nemal pocit emigrácie. Veď som ani neemigroval. Išiel som za svojou ženou legálne, a preto som ani nikdy nemal tie sentimentálne pocity, že som niekde úplne mimo.
     
    (Z rozhovoru s Alexandrou Tinkovou, Sme, 5. 9. 1998)

    LAUČÍK , Ivan – REPKA, Peter: Jediná otázka Petrovi Repkovi: Čo ťa motivovalo a motivuje písať práve pätnásťčasťové cykly Že-ze-ni-ce? In: RAK, roč. VII., 2003, č. 4 – 5, s. 3 – 4.
     
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Pramálo je nutkania stať sa básnikom a dôvody na to nie sú žiadne. A predsa prvá báseň, či už napísaná alebo
    Pramálo je nutkania stať sa básnikom a dôvody na to nie sú žiadne. A predsa prvá báseň, či už napísaná alebo s pôžitkom prečítaná postihne viacerých, ako by sa dalo očakávať. Clivota nie je jedinou príbuznou poézie.
    I mňa bezdôvodne zviedlo pokušenie a zababral som čistý biely papier tým, čo som považoval za verše, hoci bez rýmov. Rýmovanie mi nechutilo. Pripomínalo mi lúštenie krížoviek vopred zostrojených na vylúštenie.
    Báseň vzniká z niečoho, čo ešte nebolo. Ak nie z ničoho, tak aspoň zo zjavenia.
    (...)
    Ako sa začína básnik? Tiež hľadaním.
    Ako sa začína báseň? Asi neodolateľným obrazom spojením nesúvisiacich slov, pojmov, ich znovuzosúvzťažnením.
    Báseň sa nevymýšľa, ale objavuje. Nie odrazu, pozvoľna. Ako kedysi naexponované filmy vo vývojke tmavej komory.
    Báseň Pštrosi v meste začala pri listovaní v desaťzväzkovej encyklopédii Brehmov život zvierat z počiatku minulého storočia, keď som sa zastavil pri slovách: Pštros „slepo sleduje okamžité nápady svojho mozgu / a týra iné vtáky.“ Nie som tiež pštrosom? Dva verše v úvodzovkách zostali v konečnej verzii básne, v ktorej je i veľa piesku.
     
    (Pštrosi v meste. Peter Repka. In: Ako sa číta báseň (Dvadsaťsedem autorských interpretácií), 2013, s. 142 – 143.)
     
    Tichá, pokorná, háčkuje záclonu na okno najmenej tri metre široké a dva metre vysoké, dokončiť prácu zdalo sa byť nemožné, každá záclona bol projekt neúnavnej trpezlivosti podľa vopred určených vzorov. Dni, hodiny, za slnka, za dažďa háčkovala a hudba, ktorú pri tom počúvala, nebola iba z rádia. Do Veľkej noci boli záclony hotové. Trpezlivosť pri písaní Že-lez-níc som zdedil po mame.
     
    (Spätné zrkadlo, s. 59)
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za básnickú zbierku Že-lez-ni-ce (1992)
  • Ukážka z tvorby

    Ukážka z tvorby   Súvislosti (z básnickej zbierky Sliepka v katedrále )     Preboha, čo pozeráš? Pripni si lyže

    Ukážka z tvorby

     
    Súvislosti (z básnickej zbierky Sliepka v katedrále)
     
     
    Preboha, čo pozeráš?
    Pripni si lyže a bež!
     
     
    Súvislosti
     
     
    1
     
    V behu na diaľku do počutia dokázala prísť prv
    (než bol daný akustický signál k pohybu).
    Policajti telegrafujú,
    aby letuška vymieňala letenky za cyankáli
    a vravela:
    Z lietadiel sa nesmie fotografovať.
     
    A zemeguľa ďalej ako pes okolo horúcej
    kaše.
     
    Je pravda, že niekedy si neuvedomujeme súvislosti.Profesor Slotin robil pokusy s atómovou bombouna stole. 21. mája 1946 mu spadol skrutkovač. Keďvznikla reťazová reakcia, v oslnivom svetle holýmirukami od seba odtrhol dve polgule uránu.Nakreslil situačnú mapu, aby sa vedelo, kto kde stál,a kolegov odviezol na džípe do nemocnice. O desaťdní v ukrutných bolestiach dokonal.
     
    Zvony
    spredu, zozadu, sprava i zľava striedavo
    mlčia.
    Netrpezliví anjeli sa hojdajú v prievane
    otvorených dverí.
     
    Slepý fyzik Plateau skúmal pohyblivé obrázky.
    Čo vidíš? naliehal na svoju ženu. Ruka sa hýbe,vykríkla.
     
    (Trest prvý:     Odteraz budem zdraviť
    všetkých známych a nebudem
    pozerať inde. Odteraz
    budem...)
     
    Je pravda, že si často neuvedomujeme súvislosti. Veľký fyzik Isaac Newton mal dve mačky, menšiua väčšiu, a mal ich veľmi rád. Aby im nemuselotvárať, vyrezal v dverách dve diery. Menšiu a väčšiu.
     
     
    2
     
    (Magnetofón: Voda existuje z dvoch prvkov.
    Niet podobnej vety o myšlienke...
    koľko soli,
    koľko ortuti,
    koľko dvojchrómanu draselného
    exploduje,
    keď vravíme...)
     
    Slnko je krvavé,
    alebo
    Ona je sama a ešte nemá dvadsaťdva rokov,
    keď povedala:
     
    mámdomasvojuizbuveľašiataveľarokov
    ránobudešmaťkošeľuplnúbledýchvlasov
    poôsmychrokoch
    samineoplatízačínaťsošportom
    anadzožltnutýmiprstamibratacítim
    žehoužneodnaučímfajčiť
     
    Ešte si mladý, ale nestretneš ma už.
     
    Napíname svaly, hádžeme sa na fotel, hlavuvyvraciame tak, že fialové plamienky slamienokvstupujú do vázy, ktorá je z krišťáľu ako pravdaalebo železo. Nič nemožno prirovnať k okamihu,
     
    keď ti najaté ženy umývali prsia,
    et cumspiritutuo,
    bolo už šero, keď ako zvon zdvihli rakvu,
    et cumspiritutuo.
     
    Odvtedy ťa hľadám.
     
    (Mrholilo. Chodci vychádzali do tmavýchulíc. Stál pri zbúranom dome. Keď ju zbadal,mierne vykríkol
    Eva!
    Pribehol k nej a hlava mu spadla medziplecia.
    –Nie, ty nie si Eva, povedal smutne a obrátil  sa a šiel. Po chvíli sa rozbehlaza ním. Chytila ho za ruku, a keď zdviholoči, povedala:
    Pozri, pozri, ja som Eva.)
     
     
    3
     
    Také špicaté prsia!
    Keď ťa vytiahli, mala si toho plné zuby.
    Toho štrku.
     
    (Je už noc. Váza sa nerozbíja. Posteľ so širokoroztiahnutými nohami a ranená stolička ofačovanánohavicami. Teraz príde!
     
    A neprišla. Sedím na posteli. Odostielam posteľ.Prechádzam do kuchyne a pijem vodu. Je už noc. Rádio:
     
    Kúpte si laminátový čln Eva,
    najviac unesie!
     
     
    4
     
    Babka s krhlou na záhrade kropila sliepky
    a šomrala:
    Sú moc zamilované.
     
    Ale Eva
    s vlasmi vpletenými medzi prsty, aby som ťahal.
    (Blázonko, blázonko, prestaň, si ešte
    decko, deculo...)
     
    Päťročný som sa rád schovával do truhly na bie-lizeň. Vedel som, že keď do truhly kopnú, je jejto jedno. (Len niekedy som so sebou vzal psaBeťára v presvedčení, že vie dobre plakať, aleonedlho ho sused zastrelil. Trhal sliepky.)
     
     
    5
     
    Prečo si myslíš, že ťa nemilujem?
    Odpočítame spiacich,
    zistíme, že nik neumrel.
    Vykročíme.
     
    Nákladniak je môj dom.
    Mám piesok vo vlasoch
    a slivku prasknutú ako jej ústa.
     
    Dlho plakala v kostole
    v bielych vlasoch,
    v bielych ľaliách.
    So sukňou nad kolená,
    keď sa nožíkom modlila do dreva:
    Ježiško zlatý,
    prosím ťa, nech už nikdy nedostanem,
    a nikto,
    šarlach.
     
    Odvtedy ju hľadám.
    Zvoľna horí jej posledný vlas.
    Pred svitaním bolo neznesiteľne zima
    a šofér, ktorý ma vezie, povedal:
    Máš ešte ten vlas.
    A tak sme sa trochu zohriali.
     
     
    6
     
    Kriedou si rada
    natieram pery,
    vravela si mi.
     
    To sú reči
    v bielych šatách,
    v bielych večeroch.
     
    Prestaňte zvoniť
    Nevidíte jej ohorené nohy?
     
    Ale
    začalo pršať a šofér, ktorý ma vezie,
    sa vyklonil: Zakry niečím ten cement!
     
    Občas si siahnem do vrecka:
    Kde dočerta ten vlas môže byť?
    Veď sa nemohol rozplynúť ako
    dym
    (et cumspiritutuo).
     
     
     
    *
     
    ... a zemeguľa stále
    ako pes okolo horúcej kaše.
     
    Zástupy
    ticho si obkusujú nechty.
     
    Odrazu muži prestanú bojovať.
    Dievčatko s anjelskými vlasmi
    paličkou gúľa cez ihrisko obruč
    a spieva si.
     
    Beh kamery (z básnickej zbierky Sliepka v katedrále)
     
     
    1
     
    Práve teraz
    za javiskom
    najlepší recitátor večera
    zomiera.
     
    A tak ti nemá kto zatlačiť oči.
     
    Tu, zničení, prinášame
    bezmocnosť poézie,
    zoslabnutí horúčkou.
    (alalaloiloimui
    alala ono zonobebulum bum)
    (Biele myšky z toľkej lásky.)
     
    Ani bozkávaním zeme sa nepriblížime jari.
    Až guľky
    otvárajú hruď
    zeme:
    Pašaka
    Šňuky všetkých ogabal.
     
    To bolo detstvo.
    Karloveské čerešňové koláče.
    Detvy za červenú päťkorunáčku
    pre Malého lorda v matrózkach po kolená.
    Pod papierovým dáždnikom
    bosá Pipa s litrovkou atramentu
    pre psa Beťára.
    Dohola ostrihaný.
     
    Cifruša
    u babky sa nechala štekliť na krku.
     
    Bola fajn. Sestrička námestie.
    (erestečkaerestegebuldymatildopubyhásan)
     
    Za výhrevňami
    drobnými dlaňami požehnávali vlaky
    do noci,
    hrávali solitaš:
    Rusko von, Amerika, trafený.
     
    (Privreté viečka, horúco, povedala.)
     
    Medzitým som spustol.
     
     
    2
     
    V dvadsiatke sa mi trasú ruky
    kružidlom spraviť kruh.
    Zostať v ňom.
     
    Tak nám zvolili prezidenta.
    Medzinárodný deň slepcov:
    piatok, trinásteho októbra 1964.
     
    Klaniame sa veciam,
    ktorých trvácnosť je smiešna.
     
    Nemáme nič.
     
    Tváre
    strielne, tušené.
    Osamelí Nepomuckí,
    v sieťovkách
    zakázané knihy.
     
    Každou ranou sa otvárame smrti.
    Za báseň dvanásť mesiacov,
    Snehulienka.
     
    Bobrík odvahy sa utopil.
    Bobrík hladu zošalel.
    Bobrík mlčania nemlčí.
     
    Vyhoreli sme.
    Jožko zomrel.
    Anjeli odleteli nad lokomotívami na sever.
     
    Prší, prší, len sa leje.
     
    Je 14, 20.
    Venujte pozornosť tejto správe:
    Darina nech sa ponáhľa domov.
    Sestra sa jej otrávila
    divými hubami
    plynu.
     
    Bez všetkého.
    Bez zábradlia.
    Štobúdet?
    Štobúdet?
    Štonibúď...
     
    Pustatinou pískaj si:
    Môj bože, som len sám a sám,
    kde inde pomoc hľadať mám?
     
    Hlas zomiera.
    Básne.
    Hroby slov.
     
     
    3
     
     
    No a,
    čo na tom,
    že zomiera?
     
    Bolo dievča.
    Odhŕňal si mu vlasy a bolo doma.
    Hmatáš po tele,
    sladkasto šepce.
     
    Ligotavá dcérka.
    (Pozor na pančuchy!)
    Smeje sa: Chachachá. Peklo,
    biela káva.
    V ružovom zamate vlhko trémy,
    ospalá mačička v čiernom zrkadle.
    Cing, cing.
     
    Vám sa to počúva
    v záhradkách svojej lásky!
    Ste príliš dobrí,
    aby ste mohli milovať.
     
    Ale,
    Poškvrnená,
    čo s ružami?
     
    Božie telo.
    V rukách sa jej mihotal živý lupeň sviečky.
    Suchý tulipán mala v spevníku.
    Mestské deti sa modlili za pokoj.
     
    Pri sude siričitanu sodného som ťa bozkával.
    Celé popoludnie sme stleli kvety v izbičke.
    Do rána si sa prvý raz
    s iným –
    Kráľovná, kráľovná moja.
     
    Kristepane, ty vieš, ako je ťažko
    počúvať samé cnostné reči.
     
    Ľudia sa nemohli utopiť.
    Domy horeli pridlho.
     
    Poškvrnená, príď
    v kresle za súmraku
    jesť slivky úzkosti.
     
     
    4
     
     
    Raz popoludní. Cítil sa, akoby ho ktosi vyfackal.
    Čosi sme chceli jesť.
    Po asfalte sa bicyklovali štrnásťročné na
    trojkolkách.
     
    70 tepov za minútu.
    Zvony zúrili
    jednou nohou ako invalid.
     
    Ach, aká krásna,
    podvečer mdlý,
    rieka zasnená,
    ach, vinohrady,
    rumová jeseň.
    Celá krásna...
     
    Do pozoru postavme
    železo cintorínskych plotov.
     
    Slzičky Sedembolestnej
    v kyticiach Eve nesieme.
     
    Tie privretia perí, predklony.
    Deti sa majú bozkať na čelo.
     
    Vosková
    Eva Horváthová,
    svätica mesta,
    futbalistka úprimná,
    usmej sa, usmej sa.
    vždy šteklivá.
     
    S privretými očami,
    elcepelce do pekelcetravsik von,
    zaprášená & rozhorúčená,
    s kľúčom na tričku.
     
    Bože, kamarátky z detstva
    nám vyobliekali
    ako do truhly.
     
    *
     
    Podvečer mdlý,
    rieka zasnená.
    Na pohrebe
    sme si strkali sklenú vatu za krk
    a hľadeli sme na kone.
     
     
    * * *
     
    Kedy
    v koľkej
    minúte detstva?
     
    Pršalo?
    Mali sme na sebe tepláky UNRRA?
    Sedeli sme na stoličkách UNRRA?
    Bol súmrak?
    Jedli sme hrozienkovú tortu?
    Spievali sme ruské piesne,
    až k plaču smutné?
    Vychádzali sme medzi vrchy
    spolu s bielou
    hmlou.

    Pískať sa nesmie, tlieskať sa nemusí
    (úryvok; Z knihy Vstaň a choď)

    Sme „mládež, ktorá neprešla tvrdou životnou školou“, ak, pravda, istou životnou školou či aspoň skúsenosťou nie je to, ako nám ukradli detstvo. Kto čítal Exupéryho Malého princa vie, čo to je a prečo mi je dnes smutno. „Mládež, ktorá neprešla tvrdou životnou školou,“ ako tvrdí Biela kniha tlačovej skupiny sovietskych žurnalistov, „táto mládež bola tvárnym materiálom pre majstrov podvratnej činnosti.“ Je to čítanie, pri ktorom som sa stretol opäť s tým, čo si pamätáme zo školských lavíc útleho detstva: všetky západné časopisy sú „hlásnou trúbou Pentagonu“. Tak to tvrdí hlásna trúba Kremľa. Sovietski žurnalisti dôvodia neodolateľne, že naozaj bolo treba poslať do Československa vyše polmiliónovú, po zuby ozbrojenú armádu, veď „v Československu sa objavovalo stále viac vlasatých mladých ľudí“, ktorí dokonca nosili na tričkách reklamu coca-coly!
                Svet strachu. Ukrývajúca sa tvár. Domy čierne, čierne cylindre striech. Zavrieť. Svetu nezostalo na chlebík citu, nezostalo na žiaľ.
                Pekný sviatok má dnes Jana. Plače v Benátkach
     
    A nastal večer a nastalo ráno, deň druhý. A ľudia videli, že čo sa tu robí, je zlé.
               
                Aký je vlastne deň? Aká hodina? Teplo? Zima? Svitá? Strieľajú do sanitky. Hlásatelia sú už tri dni pri mikrofóne. Ruský delegát: Zasadanie Bezpečnostnej rady je odporná komédia.
                Ráno je celé mesto v čiernom. Ako keď je v rozprávke smútok, zahalili sme mesto do čierneho súkna. Na chodníkoch hrobky z kvetov pre mŕtvych chodcov. Kopy našich peňazí na ich dôstojné uctenie, z ktorých nik neberie okrem niekoľkých cudzích vojakov. Predavačka nepredala ruskému vojakovi chlieb, ten si sadol na zem a horko zaplakal.
                Pred otáčajúcou sa smrtiacou hlavňou tanku na schodoch univerzity držia študenti hladovku. Andrea prišla a ponúka, že u nich môžeme bývať. Bláznivá cesta autom. Z okna vyhadzujeme Kultúrny život. Prenasleduje nás sovietsky gazík, ale šofér trolejbusu, zlatý, zlatý, na križovatke mu zahradil cestu. Počúvame zas, ako klame TASS: „Podľa správ, ktoré prichádzajú z Československa, zostáva situácia v krajine vcelku normálna.“
     
    (Z knihy Vstaň a choď)
     
     
    Predspev (z básnickej zbierky Že-lez-ni-ce)
     
    Pohľady, vybielené chrámy, v ľadovcoch
    vysekávať stopy, z kroka na krok, získavať rozhľad.
    Na nástupištiach, bez batožiny
    zrkadlíme sa v sklách nezastavujúcich expresov.
    Pohľady zhora, do polí, do mihotu telegrafných stĺpov.
    Mosty, magnety, preskakujú tiesňavy.
    Uvoľnené sústredenie pozorovateľov signálov.
     
    Zázračná voda údolia, teraz a všade.
     
    Prosím o cestovné lístky, výherné, hlad bez hanby,
    o priame rýchlosti, o more, v nás neviditeľné,
    keď vstupuje do izby, o belasé koníky vôd,
    čo poznali soľ
    (sklonení a štedrí),
    o zrkadlový obraz a ticho plachetníc na hladine.
     
    Za malátnych jarou, náhlym teplom, mladým vínom,
    za všetkých v cestách vegetácie,
    za zabudnutých v skladoch liekov.
    I za bojazlivých výhercov, zmeškané vlaky,
    za cestu do stanice Purgatórium, za kartu srdcovú
    Sľubujem,
    Železnice, nebudem falošne, z ostrova na ostrov ––
     
    Ó sivý ružový svet
     
    Za kamene, pôdu nížin a motýlí krik,
    za vypálené močiare a utopených rybárov
    sediacich v prístavoch na okrúhlych kameňoch.
    Za tých, ktorí narýchlo čítali v horiacich knihách,
    a prosím a tých, ktorých vidieť zďaleka
    ako stredoveké mestá.
     
    Za toho, ktorému prešli korčuľou cez ústa,
    a za teba, pokladník, v tvojich peniazoch,
     
    Prosím za pomýlených sebou, vydedených,
    ohováraných,
    za zablúdené predavačky lámp, za metropolitov,
    predstaviteľov a neprekrstených.
     
    Pre radosť píšem, sestrám intenzívnych oddelení,
    deťom bez vlasov a tým, ktorých bolí srdce.
    Prosím za vracajúcich sa a nečakaných,
    za prichádzajúcich a nevítaných.
    O okamih očí detí prosím.
     
    Koľajnice, narýchlo pristavené, hrdzu vyžarujú,
    krútené horúčavou, nad bažinami, štípané komármi,
    lesk minulý, tepané krehkosťou mrazu,
    listami polepené, prachom hviezd.
    Ó bláznivé brzdné dráhy.
    Perspektívy vo všetkých smeroch.
     
    Prosím o správne vedy,
    o vysvetlenie spletitosti železničnej siete Antarktídy,
    o križovatky, cesty hlavné a vedľajšie.
    Za slušných sprievodcov v možných nebezpečenstvách
    i za sprievodcov vyhodených z idúceho vlaku,
    za cestu svetla listami, za studne,
    za nedele, ktoré budú veselé,
    i za maličkosti prerastajúce v hymnu.
     
    Prosím za zručných výhybkárov, ktorých nepremôže
    ospalosť, za kráľov v sestrách a kráľovné v nás.
    Prosím o vlak bez meškania
    a ďakujem , veľmi ďakujem, za žiarivosť sŕdc.
     
    (Október 1989)
     
    IV (z cyklu Že-lez-ni-ce V. z básnickej zbierky Priateľka púšť)
     
    V proroctvách chuť cédrov, dávno pred plodmi.
    Jedlé jadrá svätojánskych chlebov
    pre prsty modlitby.
     
    Zrkadlíme sa, vzdycháme, čas
    možného ticha, „keď teraz nezavoláš,
    už volať nemusíš.“
     
    Posledné cukríky pre mamu som kúpil v noci
    od ospalého predavača benzínu,
    tvrdé, v plechovej krabičke.
    Mama sa usmievala, „toto je dobré“.
     
    Keď som ju hľadal v uliciach rodného mesta,
    pršalo,
    v plátennej taške sa hompáľalo čerstvé mäso
    a odrazu z ulice chodcov
    ocitol som sa v púšti.
     
    „Plávaš tmou a blízki sa prihovárajú,
    príjemné hlasy, ale plávaš tmou a
    objavujú sa belasé svetlá radosti,“
    tri roky po smrti prehovorila.
     
    Prišla v bielej šatôčke, kôpor rozváňal,
    v poliach pínií zbierala zvončeky.
    Triasla sa ako brokát v plameni sviečky
    a svetlo horelo vo vrstvách
    reči bez slov.
     
    Bledé jabĺčka
    letných svitaní,
    kdeže dozrievajúce orechy.
     
    Útle a bezbranné výhonky
    vzlietli zo semien liečivých.
     
    Ako v snoch blúdil som krajinami,
    triasol som sa chladom, zastavil, precitol.
    Keď som zablúdil, kani snehu už nebolo,
    kdežeby mama.
     
    A potom som ťa stretol.
    Vznášali sme sa nad cestami.
    Smiali sme sa.
    Kamene na nás nemohli.
     
     
    VII (z cyklu Že-lez-ni-ce VIII z básnickej zbierky Karneval v kláštore)
     
    Chovanci hmiel, horských osád,
    radostné zvesti roznášajú na brány
    kláštorov, ktoré treba založiť.
     
    Na vlnách člny pútnikov,
    popolom neumytí, smútkom omietnutí,
    hrešia ikonám.
     
    Stretli sme Pavla,
    neďaleko Solúnu.
    Ako Poliak s hebrejským nosom
    odnášal listy na poštu.
     
    Podchvíľou zaspal a jeho spánok
    sprevádzal rýchly pohyb vlaku,
    šepce Jorge Luis Borges.
    Dlhá báseň nejestvuje, vie aj E. A. Poe.
     
    Skutočne,
    čo je,
    trvá krátko.
     
    V teple domu chlad.
    Vôňa železníc, kláštorov a karnevalu
    je všade rovnaká.
     
    Na svitaní
    zem udupaná.
    Na ľahké pády
    ani pomyslieť.
     
     
     
    I (z cyklu Že-lez-ni-ce XII./Pútnici z básnickej zbierky Relikvie anjelov)
     
    V roku hortenzie, v krajine Akvitánia, bez dátumov,
    ráno, otvorená knižnica,
    počuť vôňu, vidieť zvuky, žiť v oblakoch bez vody,
    Diosolo basta, oslobodiť kotvy, aj stĺpostojec kráča.
     
    Je viac ciest
    ako v hlave človeka?
     
    Vykľačali sme si dlaždice kostolov na periférii
    smoly a síry, ktoré držia pútnikov
    ako rukojemníkov v chrámoch,
    po ktorých steká krv.
     
    Duša je taká veľká
    ako miera jej lásky,
    vedel Bernhard von Clairvaux
     
    Z mútneho zla
    nútené dobro
    v záhradách spiacich narcisov.
     
    Pri bránach
    pútnikov
    z kože zoderú.
     
     
    II (z cyklu Že-lez-ni-ce XIV./Anjeli z básnickej zbierky Relikvie anjelov)
     
    Či anjel spieva,
    či sa mi sníva?
     
    Vrabce prsníkov
    vlietali do dlane.
     
    Všetky dobré atlétky
    zľakli sa pri štarte?
    Jarmila Popelková, Dobra Žáková,
    Jana Richtrová.
     
    Anjeli nad dráhou
    a dobrým časom
    nehlučne poletovali.
     
    Dotyky motýľov
    v ich prsiach,
    v cieli.
     
    XV (z cyklu Že-lez-ni-ce XV/Svetlo z básnickej zbierky Relikvie anjelov)
     
    Miestnosť presvietilo slnko.
     
    Radosť & chuť žiť.
     
    Máme Vieru,
    Zas máme Jeho Slová,
    Umenie Nových Planiet.
     
    Je tichý večer.
     
    Jemné svetlo v nás,
    najcennejšie zo svetiel.
     
     
    Celkom inak (z výberu z básnickej tvorby Básne)
     
    Chcel si spočítať farby
    a nemohol sa nájsť
     
    Obliekol si sivý kabát
    a vonku sa zotmelo
     
    Keď sa vrátil
    našiel snežienku
    ktorú nehľadal
     
    To všetko dnes
     
    (1983)
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory