• Životopis autora

    Peter Staríček sa narodil 14. apríla 1981 vo Svidníku, no veľkú časť svojho života prežil v Bardejove. V rokoch 1995 – 1999 absolvoval Gymnázium Leonarda Stöckela

    Peter Staríček sa narodil 14. apríla 1981 vo Svidníku, no veľkú časť svojho života prežil v Bardejove. V rokoch 1995 – 1999 absolvoval Gymnázium Leonarda Stöckela v Bardejove, potom Právnickú fakultu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Od ukončenia univerzity žije a pracuje v Žiline. V žilinskom klube Stanica Záriečie (http://www.stanica.sk/) pripravuje a moderuje literárne programy, zodpovedá tiež za Žilinský literárny festival a Literárny campus. Svoje básnické prvotiny publikoval na stránkach rôznych periodík, ako Dotyky, RAK, Let, Psie víno/Psí víno, Zrcadlení (v Českej republike), prezentované boli tiež v Slovenskom rozhlase.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

  • Charakteristika tvorby

         Debutová zbierka Petra Staríčka Chodec (2009) predstavuje vskutku hodnotné prvotné vykročenie začínajúceho mladého básnika a v plnom zmysle je

         Debutová zbierka Petra Staríčka Chodec (2009) predstavuje vskutku hodnotné prvotné vykročenie začínajúceho mladého básnika a v plnom zmysle je naplnením skutočného pisateľského talentu, s najväčšou pravdepodobnosťou je i predzvesťou pokračovania kvalitnej, plnej poézie. Sám autor v súvislosti so svojimi textami používa pojem „usedená poézia“, ktorý z môjho pohľadu po zoznámení sa s poéziou autora konotuje poéziu zrelú (potvrdzujúcu jej neprvoplánovosť), práve tak, ako je Staríček hotovým básnikom.

         Celá zbierka je komponovaná do troch častí s doplňujúcim básnickým cyklom s názvom Ospalosť v závere. Pred každou z častí nachádzame aj akési fragmenty básne v próze, ktoré samy osebe podávajú komplexný ucelený význam samostatnej básne a zároveň sú i akýmsi Staríčkovým posolstvom, vysvetlením o smerovaní jeho lyrického (a azda i autorského) subjektu. Básnikov subjekt síce balansuje nad priepasťou, no nepotrebuje pred ničím utekať, necháva sa zasahovať slovami. Nie je impulzívnym bežcom, ale skôr premýšľajúcim blúdiacim chodcom, pričom výsledok, cieľ jeho chodenia zostáva naďalej otvorený. Jeho intenciou je obracanie sa do človeka, do seba.

         Autor predstavuje svoju schopnosť tvoriť viazanú veršovú formu na priestore desiatich sonetov, v ktorých uplatňuje striedavé a obkročné, zvukovo nepresné rýmy (v prvej časti zbierky), pričom vzdialené mu nie sú ani princípy voľného verša. Tiež si možno všimnúť veršové presahy, ktoré nachádzame v celom texte zbierky. Ako často sa opakujúci atribút Staríčkovej poézie sa prejavuje intertextualita. V jednej z prvých básní s názvom Halali odkazuje na konkretistickú básnickú tradíciu, s tým sa opakovane stretávame i neskôr v texte, na inom mieste sa črtá poznanie Válkových veršov, poézie osamelých bežcov a i. Staríček preukazuje svoje nadanie a precíznosť tiež v samotnej práci s jazykom, osloviť môžu jeho prepracované tvary, slovné hry: „budem ťa chvíľu ľúbiť-neľúbiť“ (báseň Halali); spôsob narábania s frazeologizmami: „pečený holub vletel priamo do huby“, „mesto sa v hrobe obráti“ (báseň Pamäť) a pod. Výraznou obraznosťou zaujme tiež báseň Koktavý sonet, kde nachádzame prepracované vizuálne („do zelenej krvi ponáram hlavu ako trávy“) i zvukovo-vizuálne metafory („v očiach mi nikdy neprestaneš zvoniť“). S obsahom básne korešponduje i samotný názov – koktavý „pomýlený“ sonet, v ktorom je aj „svet hore nohami“, kde je „bláznivý vesmír, vesmír koktavý“. I sonetová výstavba je „naopak“ (3+3+4+4 miesto tradičného 4+4+3+3). Za ďalší významotvorný prvok možno u básnika považovať pomerne častú tendenciu zdôrazňovať farby (v tomto prípade zelenú). No takisto v nasledujúcom Modrom sonete, predstavujúcom líniu Staríčkovej silne imaginatívnej lyriky, je takmer v každom verši básne explicitne zdôraznená modrá farba. Tento aspekt môže byť tiež určitým predznamenaním básnikovej znalosti výtvarného umenia a odkazovania naň, ako aj na konkrétne maliarske osobnosti. Tieto slová potvrdzuje báseň s názvom Skica. Ide o sonet venovaný talianskemu maliarovi a sochárovi, predstaviteľovi Parížskej školy z prelomu 19. a 20. storočia Amedeovi C. Modiglianimu. Báseň odkazuje na prostredie Paríža už samotným venovaním umelcovi, ale aj obrazom kaviarne Lapin Agile na Montmartri, ako aj pernodom – legendárnym anízovým likérom parížskych umelcov – a zároveň odkazuje na skorú smrť umelca (ten vo veku 35 rokov umrel na tuberkulózu): „Uschne skôr ako farby na palete. / Zakašle.“ Podobným textom je báseň Obraz, v ktorej autor explicitne odkazuje na G. Klimta. Staríčkove odkazy, či skryté alúzie na fragmenty z výtvarného umenia sú v zbierke pomerne časté. Okrem výtvarnej sféry odkazuje taktiež na osobnosti slovenského literárneho kontextu, konkrétne v sonete Tlak na slovenského básnika, predstaviteľa barbarskej generácie J. Urbana, ktorý v mladom veku zahynul pri autohavárii („Dnešná noc končí s krkom v čiernej mašli“), čo Staríček naznačil i veršami tretej strofy: „Nestráviteľný, blúdiaci chceš navždy / prisahať vernosť v protismere jazdy. / Nik neurčí deň ani hodinu“, pričom uvedeným druhým veršom poukazuje nielen na samotnú autohaváriu, ale aj na Urbanovi blízke gesto vzbury. Tento úsek uzatvárajú básne napísané s decentným vtipom, ide o básne Vykonštruovaný sonet (konštruovaní sonetu) a Dekonštruovaný sonet (dekonštruovanie jeho formy).

         V druhej, azda najrôznorodejšej časti zbierky prechádza autor od sonetov k neviazanej voľnoveršovej forme, pri ktorej z básní vypúšťa interpunkciu. Mnohé z básní majú podobu stručných, v mnohých prípadoch akoby nedopovedaných „mikropríbehov“. Také predstavujú napr. básne Štep, Vnútorný zrak, Amulet či Zjavenie, pričom Staríček neopúšťa svoje konštanty, akými sú prepracovaná intenzívna obraznosť (od vizuálnych, taktilných až ku gustatívnym metaforám, napr. v básni Zjavenie: akoby mi niekto vložil / morského ježka do ruky“, „na podnebí pachuť / horiacich čínskych / drakov“) a zvýraznený kolorizmus. Z hľadiska zvukovej výstavby básnik funkčne narába s opakovaniami hlások (báseň Štep). Vo významovej rovine naďalej osciluje medzi pólmi svetla a tmy. Vyznenie akýchsi introspektívnych pohľadov, úvah lyrického subjektu ponúkajú básne Vynález ohňa či Dvanásť jazykov, na ktorej priestore básnik vyjadruje svoju potrebu po čistej, skutočnej poézii: „Nikdy nezostanem hluchý / k slovám čo zapaľujú / ústie jazyka (...) chcem počuť poéziu (...) priezračnú čistotu / zostupujúcu /cez ústa / ďalej“, ako aj kratšie básne, zamyslenia (ako v prípade básne Trajektória a i.). Odkazný charakter má báseň Romanca poukazujúca na klasický žáner hispánskej literatúry, ktorá však svojou obraznosťou zároveň odkazuje na slovenský literárny kontext – Staríček akoby sa opätovne navracal ku konkretistickým (stachovským) metaforám, napr. „na jazyku cítiš soľ s krvou“. Podobne na „estetizáciu škaredého“ nadväzuje i v básni Chodec (lept), kde tieto obrazy prechádzajú do rôznorodých podôb metalických metafor, až veľmi silných, hrôzu budiacich prirovnaní, napr. „tvoja izba je kremačná pec“, či do surrealistických fragmentov (tiež v básni Splývanie). No i napriek všetkej hrôze a zdanlivej nezmyselnosti sa básnik naďalej neprestáva snažiť o nachádzanie zmyslu: „tak hľadáš zmysel vecí / a hlasov ktoré zanikajú“.

         Staríček vo svojom debute oživuje a dáva priestor i u nás málo tradičnej básnickej forme sidža, realizovanej v slovenskej poézii v podobe šesťverší. V básni Barové sidžo naznačuje autor jemnú skepsu, začína uvažovať o zmysle: „Prísť na svet poutierať stoly / a dozvedieť sa, čo je samota (...) a ty si myslíš, že to nešťastie / z barovej handry ráno vytrasieš?“ V básni Lept básnik združil v rade slov veľmi intenzívne, stachovsky prenikavé symboly „síra, krv a voda“, ktoré ponúkajú široký diapazón asociácií. Táto časť akoby výrazovo nadviazala na deestetizujúce básne predchádzajúcej časti textov. Najväčšmi azda rezonuje báseň Po černi, ktorá v mnohých aspektoch veľmi intenzívne vystihuje pocit súčasného človeka. Všetky texty tejto tretej časti vyznievajú sebaspytujúco, triezvo, až horko úprimne.

         Do záveru zbierky Staríček zaradil cyklus piatich básní krehkého tvaru a výrazu Ospalosť. Sú súkromnou reflexiou lyrického subjektu, ktorý pozoruje okolitý svet, no zároveň sa obracia do seba: „učím sa načúvať veciam, / čo čosi znamenajú“. Dominuje zvukovo-vizuálna hravosť; zreteľná je prítomnosť ženského subjektu, ktorý očaruje svojou prítomnosťou („úlomkom vtáčieho pera, jeho prechádzaním / po rukách“). Zrejme jeden z najvýraznejších obrazov debutu predstavujú verše IV. časti cyklu, v ktorej Staríček svoj ženský lyrický subjekt nepriamo odkazuje na Botticelliho Zrodenie Venuše: „medzi skupenstvami vody je pena / ako podobenstvo o jej čistote a šumení / a z nej najhlbšia ty / vychádzaš na breh (z roztvorenej ulity) / s rozpustenými vlasmi“. Verše cyklu oslovia najmä svojou nekonvenčnou obraznou nasýtenosťou, napr. „je mi tak sladko, sýto a zreteľne / keď tvoje biele možno klíči, zaobľuje sa a zapadá / za horizont ako pierko“, pričom v tomto cykle autor asi najväčšmi vyexponoval senzitívnosť svojich metafor. V jednotlivých častiach ho premysleným, no decentným spôsobom jazykovo i sémanticky vygradoval, čo je nesporne potvrdením Staríčkovho talentu a zmyslu pre krásno.

         Hoci Staríčkove texty zaujmú svojou rôznorodosťou, zbierka pôsobí kompaktne, výrazovo ucelene. Básnik tu prejavil svoju silnú zmyslovú vnímavosť a schopnosť zachytávania i tých najrôznorodejších fragmentov v jeho bezprostrednej blízkosti. Odvoláva sa na slovenský aj svetový literárny kontext, odkazuje na inšpirácie výtvarným umením. Odhaľuje tiež svoj talent narábať s jazykom – zreteľne sa prejavuje najmä v jeho slovných hračkách –, ovláda princípy poézie na úrovni verša, rytmu, práce s rýmom, ale aj na metaforickej úrovni. Jeho sonetové formy vyznievajú veľmi nenútene, no esteticky razantne, veršom však na druhej strane nechýba ani hlbšie posolstvo, dôležitý, naliehavý odkaz pre človeka 21. storočia. Jeho zbierka predstavuje „poéziu hľadania“. Staríčkovo slovo akoby nachádzalo jeho doposiaľ skryté, nové dimenzie.

         Celkový ráz knižky dotvára obálka, na ktorej je vyobrazený fragment dlažby z bardejovského Radničného námestia, ako aj ilustrácie autorovho otca Vincenta Staríčka.

    Mária Pavligová

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Staríčkove básne boli preložené do francúzštiny, poľštiny a angličtiny.

  • Monografie a štúdie o autorovi

    Bžoch, J.: Prvochodec hľadá odpoveď na otázku o zmysle života. In: sme.sk , 26. 2. 2010 ( http://kultura.sme.sk/c/5259672/prvochodec-hlada-odpoved-na-otazku-o-zmysle-zivota.html ).

    Bžoch, J.: Prvochodec hľadá odpoveď na otázku o zmysle života. In: sme.sk, 26. 2. 2010 (http://kultura.sme.sk/c/5259672/prvochodec-hlada-odpoved-na-otazku-o-zmysle-zivota.html).

    Cabadaj, P.: Z ponuky slovenských knižných vydavateľstiev (Peter Staríček: Chodec). In: Knižnica, roč. 11, 2010, č. 11-12, s. 103-104.

    Grupač, M.: Peter Staríček: Chodec. In: Slovenské pohľady, roč. IV + 126, 2010, č. 9, s. 128-130.

    Hostová, I.: Kto sa bojí, nech nechodí (Peter Staríček: Chodec). In: Knižná revue, roč. XX, 2010, č. 3, s. 5.

    Nitkulincová, A.: Peter Staríček debutuje zbierkou básní. In: Korzár.sme.sk, 18. 1. 2010. (http://korzar.sme.sk/c/5196694/peter-staricek-debutuje-zbierkou-basni.html)

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Najprepracovanejším nástrojom Staríčkovej poetiky sú slovná hra, formálne vybrúsený tvar a výdatná lektúra modernej poézie od Válka cez konkretistov, osamelých bežcov až

    Najprepracovanejším nástrojom Staríčkovej poetiky sú slovná hra, formálne vybrúsený tvar a výdatná lektúra modernej poézie od Válka cez konkretistov, osamelých bežcov až k barbarom. Zaujímavé sú i dotyky s poéziou písanou ženami. Autor oživuje sonet, prináša do slovenskej poézie aktualizáciu starej kórejskej básnickej formy sidžo, obratne narába s rýmom, priam sa vyžíva v rozptyľovaní zmyslu a vytváraní odľahlých vertikálnych metafor. (...) Hlavným gestom básnika je – pre mladých básnikov taký typický – vzdor. Nie je to však vzdor prekračujúci hranice poézie, provokujúci jej paradigmy, je to vzdorovanie zmyslu či ozmyselňovaniu. Márne by sme sa zamýšľali nad hlbším zmyslom jednotlivých básní, márne by sme skladali motív chodca, kroku, pohybu do zložitého symbolu. Kroky sú u Staríčka len zvuky, rytmus. Pohyb tohto chodca je nezacielený a ak, tak zacielený na samotné chodenie bez akéhokoľvek presahu, je nevykročením či chodením v kruhu, jazdou v protismere.

    Ivana Hostová

    Peter Staríček je vychutnávač slov. Vždy sa usiluje nájsť v slove či v slovnom spojení nejakú novú možnosť... Nazve zbierku Chodec, a tak naznačuje, že sa nerúti do cieľovej pásky s osamelými bežcami. Tvrdí, že pre neho je cieľovou páskou prvý krok.

    Ľubomír Feldek

    Svet a jeho modifikácie podľa básnika Staríčka – či už v tieni alebo svetle – sú v mnohých chutiach a farbách roztrúsené, ale nie postrácané (!), i vo veršoch, ktoré básnika „usvedčujú“ z toho, že (našťastie) nehrá s nikým falošnú hru, je pripravený na to, čo príde, a hádam väčšmi i na to, čo azda ani nepríde, no čo v agnostickej grimase čupí v každom našom človečom kroku.

    Marián Grupač

    Variácie na protiklady i fragmentarizácia básnického prejavu v krátkom prozaickom celku zasa vytvárajú osobitý situačný priestor na tvarové i tematické posúvanie hraníc medzi časopriestorovou konkrétnosťou a krokmi chodca smerujúceho do neurčitého bodu, kde ostáva všetko otvorené.

    Peter Cabadaj

    Navonok útla zbieročka, ale s hlbokým myšlienkovým posolstvom. Majster umeleckej skratky, nekonvenčných obrazov a prekvapujúcich metafor. (...) V čase rýchleho napredovania techniky je takýto púčik dôkazom, že pocity, schopnosť vnímať vlastné poryvy duše, intelekt, láska k umeniu nevymizli, že mladí ľudia nie sú úplne otupení civilizmom a všetkým moderným, čo dnešná doba prináša.

    Anna Šimová

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Mnohé z textov, ktoré zbierka obsahuje, v momente svojho vzniku ešte netušili, že raz vôbec budú súčasťou takto zostaveného vydania. Ako autorovi mi to určite nechávalo voľný
    Mnohé z textov, ktoré zbierka obsahuje, v momente svojho vzniku ešte netušili, že raz vôbec budú súčasťou takto zostaveného vydania. Ako autorovi mi to určite nechávalo voľný priestor. Samotné komponovanie knižky, skladba a poradie jednotlivých textov mi dali v konečnom dôsledku práve s ohľadom na ich rôznorodosť poriadne zabrať. Nie všetko napísané sa hodilo do celkovej kompozície zbierky. Snažil som sa, aby Chodca zjednocoval predovšetkým svojský a nezameniteľný autorský rukopis. Najstarší text nachádzajúci sa v zbierke je asi šesť rokov starý, vo väčšine prípadov však ide o texty z obdobia posledných dvoch-troch rokov.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Peter Staríček sa pravidelne zúčastňuje na rôznych literárnych súťažiach. Svoje básne v rámci Slovenska predstavil napr. na Literárnej Senici Laca Novomeského, Krídlach Ivana
    Peter Staríček sa pravidelne zúčastňuje na rôznych literárnych súťažiach. Svoje básne v rámci Slovenska predstavil napr. na Literárnej Senici Laca Novomeského, Krídlach Ivana Laučíka (2006), bol laureátom Wolkrovej Polianky, ako aj Persony Grata (2008), v roku 2007 sa stal víťazom Poetickej Ľubovne, v roku 2009 Literárneho Zvolena. Ocenený bol i na Literárnych Topoľčanoch alebo Literárnych dňoch Pavla Dobšinského. Predstavil sa aj v Českej republike (napr. Literární Vysočina).
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Modrý sonet Namodro v tebe svetielkujú sny. Modrá si krehká, intímnejšia. Spiaca vykročíš z modrej. V modrej sa mi strácaš. Po modrej bývam polopriepustný.

    Modrý sonet

    Namodro v tebe svetielkujú sny.

    Modrá si krehká, intímnejšia. Spiaca

    vykročíš z modrej. V modrej sa mi strácaš.

    Po modrej bývam polopriepustný.

     

    Vznášaš sa v modrom stave beztiaže.

    Namodro dýchaš rozdrobeným telom

    čiastočky modrej, ktorou preletelo

    priesvitné čosi, čo čas ukáže.

     

    Tak už si modrá. Už si nehybná.

    Z modrého neba šklbeš modré perie.

    Namodro dúfaš, ale modrá berie.

     

    Roztrasie v tebe všetky modré zvony

    a modré ty, on, ona, ono, oni

    sa vyskloňujú z belasého dna.

     

     

    Štep

     

    Večer sa svetové strany

    koncentrujú do jediného bodu

    nad zaštepenou jabloňou

     

    Strom dýcha svoju zarosenú bolesť

    celým telom cez otvorenú ranu

    krváca hmla jabloň sa šíri

     

    priestorom preniká pórmi

    tohto tela stala sa jeho

    prirodzenou súčasťou

     

    ...

     

    Muž prichádza k nej kľačí

    na jednom kolene ako pred

    oltárom jabloň ho prijíma

     

    rozplýva sa mu na jazyku

    muž vstáva vyberá z vrecka

    nôž do úst si kladie drievko

     

    zahryzáva sa doň odtlačok

    chrupu rastie do hĺbky

    priestor očakáva rez

     

    ...

     

    Verbum caro factum est

     

    ...

     

    Ostrím poodchýli kôru

    až mu zaprašťalo

    v kostiach

     

     

    Mäkkosť

     

    Pokiaľ je stúpanie mäkké

    stúpaj lebo mäkkosť nie je obrazom

    ktorý zasychá tak ako ty

     

    Aj keď sa ti na chodidlách objaví

    žltý pruh slnka

    a kúsok z neho odpadne

     

    stále stúpaj

     

    lebo niet takej stopy

    čo by ťa presvedčila

    o odvrátenej tvári svetla

     

    Mlčky a mäkko

    stúpaj do seba

     

    a hladina nad tebou

    sa otvorí.

     

     

    Splývanie

     

    Miesto tvojej zreničky

    priepasť plná voľných pádov

    a tmy

     

    a zvesené plecia pod ňou

    skôrnatené

    pahýle

     

    Mysli na tú tmu

    keď sa v jej priepastnej hĺbke

    umývaš

     

    a ona ti splýva na ramená

    tvrdá

    amputovaná

     

    ...

     

    Z oblakov visí tieň

    taký prázdny

    až sa z neho bojíme pohnúť

     

    To prázdno

    zostane len medzi nami

    nehýb sa

     

     

    Barové sidžo

     

    Prísť na svet poutierať stoly

    a dozvedieť sa, čo je samota.

     

    Bláznovo klbko, čo ťa domotá...

    ... omotá ... moták (čo ťa bolí?)

     

    A ty si myslíš, že to nešťastie

    z barovej handry ráno vytrasieš?

     

     

    Po černi

     

    V uliciach pochodujú tiene,

    deň ešte stále páchne po černi.

     

    V tej černi sme si radšej neverní –

    a tým je všetko vykúpené.

     

    Z chaosu, ktorý nami pohýna

    vyrastá tektonická prasklina.

     

     

    Sieť

     

    Na fasádu starej polikliniky

    vyvesili čiernu zástavu

    na presné označenie miesta

    a času ktorý beztak stojí

     

    do dverí vchádza matka s dieťaťom

    a s pocitom že chôdza

    nikdy nebola taká ťažká

     

    vraví mu

    že sa iste vráti

    že to ho len odtrhnutá pavúčia nožička

    šteklí v hrudi

     

    a on o čosi neskôr leží a hľadí

    ako sa pavúk opatrne spúšťa

    po tenučkom vlákne

    z okna

     

    kým matke lístie pod nohami vŕzga

    ako keby niekto otváral predsieň

    do jej vlastného srdca

    Zobraziť všetko