Foto © Lucia Gardin
Foto © Lucia Gardin




  • Stručná charakteristika tvorby

         Zbierky P. Šuleja z deväťdesiatych rokov Porno , Kult , Pop (nazvaných aj ako Prvá trilógia ) iniciovali a rozvíjajú
         Zbierky P. Šuleja z deväťdesiatych rokov Porno, Kult, Pop (nazvaných aj ako Prvá trilógia) iniciovali a rozvíjajú líniu poézie citovej dištancie (tzv. poetiku „coolness“) a metatextovo (texty o tvorení textu) orientovanej tvorby. Šulejova poézia sa na rozdiel od fundamentálneho P. Macsovszkého neusiluje o prekročenie hraníc poézie; ostáva v jej rámci, ale tradičný model poézie dôkladne dekonštruuje a prostredníctvom postmoderných postupov palimpsestu a persifláže paroduje. P. Šulej predvádza dekonštrukciu s „vášňou“ vlastnou avantgarde zo začiatku 20. storočia, s ktorou má spoločnú intenciu šokovať a provokovať literárne aj spoločenské konvencie (Porno). Prítomný koncept času – porovnanie súčasného (budúceho) so zanikajúcim – je vedomým procesom a väčšinu zmien motivuje prepis „moderného“ na „postmoderné“. K dadaistickými, kubofuturistickým postupom autor pridáva postupy konceptuálneho umenia, pop-artu a industriálne a kyberpunkové motívy (Kult a Pop).
         Provokačný a recesistický charakter zbierky Porno sa vo zvyšných knihách Prvej trilógie mierne oslabuje a do popredia sa dostávajú experimenty so slovom, s textom a novými možnosťami počítačovej textovej editácie: kontaminácia literárneho textu so semiotikou a s výtvarnou estetikou počítačových jazykov a algoritmov, písanie ako počítačový program a ďalšie techniky ako novodobé básnické trópy a figúry. Autor svojou tvorbou demonštruje situáciu textu po vystúpení postštrukturalistickej filozofie (J. Derrida, M. Foucault, R. Barthes a iní) a po vzostupe kybernetiky a vedecko-technickej „evolúcie“, v ktorej sa radikálne prehodnocuje úloha človeka a autora.
         Knihy druhej, tzv. Modrej trilógie, tematicky nadväzujú na predchádzajúce zbierky a na kyberpunkový projekt Generator X. V trilógii sa ďalej rozvíjajú kyberpunkové a industriálne motívy „posthumanoidnej“ éry, ktoré sa dostávajú do konfrontácie s nostalgicky ladeným romantizujúcim gestom a gýčovosťou. V knihe Návrat veľkého romantika zasadzuje P. Šulej texty do rámca konzumnej a globalizovanej spoločnosti, a to v hyperbolizovanej miere a „v ironizujúcich a cynických polohách“, takže „predstavujú ideálny prostriedok kritiky aktuálnych objektov“ (J. Pácalová). Ku skutočnému „romantickému“ návratu dochádza až v zbierke Archetypálne leto, kde opisnosť priestoru a metatextovosť písania ustupujú v prospech subjektívnosti a „subjektovosti“ výpovede. Autor zotrváva pri štylizovaných rámcoch, centrom diania sa však stáva subjekt, ktorý tradičným lyrickým spôsobom reflektuje svoje túžby, sny a frustrácie. Neustále deformovanie obrazu hyperbolizáciou, iróniou a sarkazmom zneisťuje čitateľov, do akej miery ide o hru na subjekt alebo o sprostredkovanie autentickej skúsenosti.
         V poslednej knihe trilógie Koniec modrého obdobia P. Šulej uvádza ďalší rámec, ktorého základ tvoria prírodné materiály a procesy (pomenované odbornými názvami, chemickým zložením a pod.) a encyklopedicky všestranné kultúrno-historické súvislosti, ktoré simulujú archív s disparátnymi položkami a odkazmi na mýty, mystifikácie a skutočné udalosti. Miesto subjektu v tomto rámci je opäť znejasnené, prekryté nánosom informácií a podvojnou intenciou úprimnosti alebo hry na úprimnosť. Dôležitou témou sa stáva čas, trvácnosť a „ľudská existencia, jej fyzický aj duševný aspekt“ a ich uchopenie „prostredníctvom pojmového aparátu prírodného sveta“ (L. Suchá). Vzájomná konfrontácia subjektu (ľudskosti) s „anorganickým hardvérom“ ústi do kontrastu, zvýrazňujúceho pominuteľnosť spomienok, emócií a duchovnej podstaty, a zanecháva na tonalite textov nostalgick stopu.

    Ján Gavura, 2012
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Peter ŠULEJ sa narodil 9. augusta 1967 v Banskej Bystrici. Študoval na Strednej priemyselnej škole v Banskej Štiavnici (1981 – 1985) a na
    Peter ŠULEJ sa narodil 9. augusta 1967 v Banskej Bystrici. Študoval na Strednej priemyselnej škole v Banskej Štiavnici (1981 – 1985) a na Baníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach (1985 – 1990). V rokoch 1991 – 1992 pôsobil v Slovenskom rozhlase ako editor, v rokoch 1992 – 1993 pracovník štátnej galérie v Banskej Bystrici. Zakladateľ, editor a majiteľ vydavateľstva Drewo a srd, šéfredaktor časopisu o súčasnej kultúre a umení VLNA, od roku 2002 výkonný riaditeľ festivalu Ars Poetika. Aktívne sa zúčastnil na významných literárnych konferenciách: International PEN Conference, Bled, Slovinsko (2000), Literature Across Frontiers, Praha (2001). Absolvoval množstvo autorských čítaní v Európe: Veľvyslanectvo SR v Londýne (2000), Slovenia PEN Club, Ľubľana, Slovinsko (2002), International Poetry Festival, Cartagena des Indias, Kolumbia (2003), City of Poems, Dublin Writer´s Festival, Írsko (2004). Píše poéziu i prózu. Ukážky z jeho tvorby boli časopisecky publikované v Anglicku, Nemecku, Francúzsku, Španielsku, Maďarsku, Poľsku, Česku. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

  • Charakteristika tvorby

    Peter Šulej vo svojej tvorbe používa metódu, ktorou na jednej strane „nazerá na svet okolo seba tak, aby sa stal básňou“, na druhej strane

    Peter Šulej vo svojej tvorbe používa metódu, ktorou na jednej strane „nazerá na svet okolo seba tak, aby sa stal básňou“, na druhej strane aplikačne prezentuje slovný verbalizmus a gestikuláciu, niekedy hraničiacu s kryptoanalytickou polohou textu, ba až s radikálnym výkrikom avantgardnej lexiky. Jeho tvorba sa hneď v počiatkoch odráža od esenciálnej poézie okamihu s následným okúzlením z vlastného rozčarovania, keď sa uchyľuje do portálu a priestoru slova a ním indikovanej fantázie. V poetickej trilógii Porno, KultPop raz nežne prezentuje poznanie dotyku ženy, inokedy prísne definuje „odkaz“ networku, ktorý našej civilizácii tak chladno blikoce do tmy svojou binárnou sústavou. Scivilňuje stav vecí okolo seba a kombinuje vizualitu textu s jeho dekompozíciou. Hľadá tak nový tvar a spôsob vo výraze a väzbe slova doby, ktorú chce pomenovať. V tejto koncepcii sa nesie najmä  zbierka Pop, kde grafické vízie textu korešpondujú s výrazovým futurizmom, preneseným do súčasného statického stavu odcudzenia človeka človekom a do procesu myslenia, vyplývajúceho z  neštandardnej komunikácie medzi ním a svetom. Šulej tak ako jeden z prvých autorov implantuje do slovenskej literatúry nový termín: kyberpunkovú poéziu a prózu – ako jej samostatný vývojový prvok. Prelomom a prekročením normy jeho poetického rubikonu je kniha Návrat veľkého romantika, ktorá sa stáva privátnym poetickým kanónom  a unifikovanou renesanciou jeho ľudského poznania. Spomienky a straty (nechtiac i zámerne) dychtivo rozvibrujú povestnú hranu „umlčaného jazyka času“. Peter Šulej je dvojdomým autorom: popri poézii publikuje práce aj v oblasti prózy. V knihe poviedok Elektronik café sa prejavil ako výrazný predstaviteľ kyberpunkového žánru u nás. Jeho vízie a reflexie v tejto pre bežného čitateľa málo známej oblasti vnímajúci subjekt nechtiac úplne vťahujú do centrifúgy pojmov, ktorých existencia je pre mnohých až na hranici reality. Peter Šulej vo svojej tvorbe uprednostňuje tajomstvo pohľadu z diaľky, je imaginatívny a na druhej strane až hermeticky chladný a presný, pokiaľ ide o jeho literárny zámer. Príliš sa nezaoberá nezáživnou alegóriou „súmračnej neurčitosti“ či úvahami o pravidlách sveta, ktoré sú podľa neho aj tak morálne a eticky bizarné a absurdné. Vytvára novú koncepciu pohľadu na veci, ktoré sú pre mnohých z nás ešte dodnes pomerne veľkou neznámou, a v podtexte (ľudského bytia) dominantne hľadá a nachádza ničím nenahraditeľný maxirozmer v zmysle človečieho zvolania: hominem quaero! – a právo človeka na cit a lásku v zbesilo gradujúcej epoche technických výdobytkov, prorokov a  ich „studených“ zázrakov.

    Ireney Baláž

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Wiersze (výber z poézie, 2003 po poľsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Peter Šulej – 50 (Pripomíname si v auguste). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 133, 2017, č. 7 – 8, s. 319. KARPINSKÝ, Peter:

    ŠAH: Peter Šulej – 50 (Pripomíname si v auguste). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 7 – 8, s. 319.

    KARPINSKÝ, Peter: Koktail mnohochutí. Peter Šulej: Spolu. (Recenzie). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 4 – 5, s. 111 – 114.

    MÁLKOVÁ, Iva: Nódy – kódy. Peter Šulej: Nódy. (Recenzia). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 3, s. 70 – 72.

    KASARDA, Martin: Intímne, realistické, experimentálne, slovenské. Predstavujeme finalistov literárnej ceny Anasoft litera, ktorí sa predstavia čitateľom na konci apríla. In: Sme, roč. 24, 24. 3. 2015, č. 70, príloha O knihách, s. XII.

    BIZNÁROVÁ, Lucia: Ozveny predchádzajúcich. (Kniha týždňa). Pravda, roč. XXV, 13. 6. – 14. 6. 2015, č. 135, s. 32.

    MARKOVIČ, Pavol: Poetologické a textotvorné stratégie v súčasnej slovenskej poézii (tri súčasné básnické knihy: M. Habaj, P. Šulej, P. Macsovszky). In: Romboid, roč. 50, 2015, č. 9 ˜– 10, s. 100 – 104.

    MARKOVIČ, Pavol: Subjetk ako svedok noosféry. Peter Šulej: Nódy. In: Vertigo, 3, 2015, s. 37 – 38.

    ŠAFRANOVÁ, Lenka – ŠULEJ, Peter: Krátky rozhovor Lenky Šafranovej s básnikom a kultúrnym manažérom Petrom Šulejom. In: Vertigo, 4, 2015, s. 2 – 4.

    ŠULEJ, Peter – HABAJ, Michal: Tak trochu Parnas a tak trochu pulp. Peter Šulej a Michal Habaj. Z debaty dvoch básnikov. In: Pravda, roč. XXV, 7. – 8. 3. 2015, č. 55, s. 34 – 35.

    ŽELINSKÝ, Dominik: Začiatok nového obdobia? Peter Šulej: Nódy. (Recenzie). In: Romboid, roč. I., 2015, č. 4, s. 66 – 69.

    HOSTOVÁ, Ivana: Deus est machina. Generator x_2: Nové kódexy. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 2, s. 68 – 70.

    HALVONÍK, A.: Peter Šulej: História. In: Knižná revue, 19, 2009, č. 19.

    ŽUCHA, I.: Námet na myslenie (Peter Šulej: Koniec modrého obdobia). In: Slovo, 11, 2009, č. 11.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    PROKEŠOVÁ, V.: Vždy na začiatku čítania (Peter Šulej: Koniec modrého obdobia). In: Knižná revue, 18, 2008, č. 24.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    GÁLIS, V.: Peter Šulej. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    ŠRANK, Jaroslav: Rukopis nechaný vo vani. IV. (Problémy mladšej poézie, problémy s mladšou poéziou 20. storočia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 63 – 82.

    BELKOVÁ, Zuzana – ŠULEJ, Peter: Surfovať na Havaji bolo vždy mojím snom. (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XII., 10. 7. 2002, č. 14 – 15, s. 12.

    VLNKA, Jaroslav: Romantik – (a) – (v) – reality show (Peter Šulej: Návrat veľkého romantika). In: Knižná revue, roč. XII., 17. 4. 2002, č. 8, s. 5.

    MACSOVSZKY, P.: Konzumné básne – výdobytky retro-modernizmu (Peter Šulej: Návrat veľkého romantika). In: Kultúrny život, 3, 2002, č. 10.

    MALÍČEK, J.: Vzbudzovanie paranoje (Peter Šulej: Elektronik café). In: Romboid, 37, 2002, č. 1.

    PÁCALOVÁ, J.: Keď piano stretne computer (Peter Šulej: Návrat veľkého romantika). In: Romboid, 37, 2002, č. 10.

    SOUČKOVÁ, M.: Enter – delete (Peter Šulej: Elektronik café). In: Romboid, 37, 2002, č. 1.

    MATEJOV, Radoslav: Dobré café (Peter Šulej: Elektronik café). In: Knižná revue, roč. XI., 3. 10. 2001, č. 20, s. 5.

    VLNKA, J.: Virtuálne tkanivo a estetika technológií (Peter Šulej: Elektronik café). In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 36.

    MIKULA, V.: 5 x 5 a iné kritiky. Levice: L. C. A. 2000.

    MICHALKA, P.: Dáte sa naprogramovať? (Peter Šulej: Pop). In: Knižná revue, 9, 1999, č. 19.

    STANO, D.: Svet POP-u (Peter Šulej: Pop). In: Dotyty, 11, 1999, č. 6 – 7.

    ŠIMKO, J.: Popsein (Peter Šulej: Pop). In: OS, 1999, č. 2.

    ZELINSKÝ, M.: Čtenářský deník kyberpankového panice (Peter Šulej: Pop). In: Romboid, 34, 1999, č. 4.

    HATALA, M.: Kult prerušenej komunikácie (Peter Šulej: Kult). In: Knižná revue, 7, 1997, č. 12.

    MATEJOV, Radoslav: Softwarová lyrika. Peter Šulej: Kult. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 113, 1997, č. 2, s. 112 – 113.

    BOKNÍKOVÁ, A.: Zbierka urobená s nápadom, no a čo? (Peter Šulej: Kult). In: Dotyky, 8, 1996, č. 9 – 10.

    DAROVEC, P.: Básnické inžinierstvo (Peter Šulej: Kult). In: Dotyky, 8, 1996, č. 9 – 10.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Poézia ako vírus? (Peter Šulej: Kult). In: Dotyky, 8, 1996, č. 9 – 10.

    KASARDA, M.: Niektoré systémy sú živé (Peter Šulej: Kult). In: Dotyky, 8, 1996, č. 9 – 10.

    MACSOVSZKY, P.: Cross-over alebo fantasy (Peter Šulej: Misia). In: Romboid, 31, 1996, č. 3.

    MACSOVSZKY, P.: Transfuturizmy (Peter Šulej: Kult). In: Dotyky, 8, 1996, č. 9 – 10.

    MACSOVSZKY, P.: Ďalší exit poézie? (Peter Šulej: Porno). In: Kultúrny život, 29, 1995, č. 6.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Práve som dočítal Šulejovu zbierku básnických textov Archetypálne leto . Nadobudol som pocit, že miestami som mal do činenia so starostlivo

    Práve som dočítal Šulejovu zbierku básnických textov Archetypálne leto. Nadobudol som pocit, že miestami som mal do činenia so starostlivo „vymyslenou“ prepracovanou poéziou. Ľahučké, neotravne, melancholické, spleenom opatrne poznačené riadky. Šulej dorazil do vytúženého prístavu básnickej zrelosti – svojej vlastnej zrelosti. Je dobre byť zrelý, je to čosi ako súkromný vrchol. Zrelosť nesie v sebe aj obmedzenosť. Z vrcholu niet kam ísť, niet kam a niet ako ukročiť. Pokročiť. Nie však sa umárať nereálnymi snami; jeden vrchol stačí. Prístav, v ktorom sa možno usadiť a dookola pritom pozorovať pritom ruch na pláži.

    Peter Macsovszky

    Letmý pohľad na obsah napovie, že autor zotrváva pri používaní „futuro-technokratických“ reálií charakteristických pre spolutvorcov Generátora X (Duch satelitu, Program je program, Arteficial, Topografickí ľudia). Kvantitatívny nárast v textoch („trekujúci samuraji / z obchodného megacentra /? kinového multiplexu / geograficky nedeterminovaní / vo farebných bublinách di-priestoru)“ nutkavo vyvoláva neopodstatnenú predstavu rečovej nadbytočnosti. Avšak verbalizmus možno Šulejovi vyčítať v iných oblastiach. Estetický dosah v tradičnom poňatí treba ponechať bokom, dané prostriedky sú funkčne plne opodstatnené. V porovnaní s Michalom Habajom sa v umiernenej podobe, po prvé: spolupodieľajú na vytváraní básnických figúr – v kombinácii s tradičnými poetizmami tvoria „katachretické“ obrazy: „narodený v kolíske z laserových šípov“  „na  webovej stránke vzorka tartanu“, „čakám len na vyrozprávanie / bájnych príbehov z dávnych mediálnych bojov“. Vďaka použitiu v ironizujúcich a cynických polohách predstavujú ideálny prostriedok kritiky aktuálnych objektov: konzumu a reklamy („v objatí viacprúdových diaľnic betonový / ostrov slobody / zachváti národ pri výletoch pri piknikoch... všetci zajedno / ... Novodobý romantizmus, ktorý ponúka, tkvie v hľadaní normálu, rovnovážneho stavu, zlepšení. Podstatný je pohľad vpred. Útek z prítomnosti vo forme nostalgicko-sentimentálneho spomínania. V konfrontácii s tým, čo možno označiť hrozbami technokracie sa prikláňa na stranu človeka: „výsledky sú neuspokojivé / ešte stále sme príliš prirodzení / zaplavení chémiou a citmi“."

    Jana Pácalová

    Electronic cafe je pro konstrukci nevyhnutelného světa. Myslí s vírou v nekorigovatelnost směru vývoje, v jedinou trasu po trajektorii dané funkce histórie. Už jiní stvořili ve svých textech fylogenetické následovníky člověka, umělé inteligence, myslící stroje (W. Gibson, D. Simmons, A. C. Clarke...), Peter Šulej též; navíc však přisoudil lidstvu smrt, s jistotou uvidel poslední jámu s kůly pro mastodonta. Ve vnitřním postupu bloku života mu nezbýva vědomí k efektívnímu odporu. Současný spoločenský vzorec mutuje, rodina v opozici muže a ženy se propadá do širších polygamních spoločenstev, v pozadí se sexem nepřirozených a virtuálních poloh; né jako důkazem perverzity, nýbrž jako stavem v přirozeném, nezadržitelném posunu. Perverzní je návrat k tekutinám, k masu (W. Gibson), lidé se snaží naroubovat na stroj, vykročit ze slepého ramena evoluce. Zmizela hloubka citu, který zde člověka v posledku definuje překlenutá lstí invalidního intelektu (s. 147). Jednotlivci, normalizováni multimédií, uskřípnutí drogovou poživačnosti, inkarnování do klávesnic, utopení v čemkoliv z nudy, jsou ztraceným kusem stáda zbloudilých, ale svou samotu dokáže postihnout jen ten, kdo projeví snahu rozbít to, co souvisí s kultúrou, vztahy a slovy. A autoreflexe se prolína s destrukci toho všeho. V generalizaci lze pak lidstvo chápat jako povaleče, který na zbořeništi – na pozadí s gejzíry ohne – zapaluje další marihuanovou porci.

    Dan Faltýnek

    Odhadujem, že cieľová skupina čitateľov bude najmä z radov mládeže. Šulej vie vynikajúco zužitkovať prácu so slovníkom, využíva slová z poklesnutej slovnej zásoby, neologizmy, zloženiny, takisto vie šikovne oboznámiť s počítačovou a kybernetickou terminológiou bez toho, aby zostal v dojmoch čo len náznak poučovania. Okrem toho bude mládeži bližšie prostredie, postavy a ich životné peripetie. Kniha Elektronik cafe je u nás vcelku vyváženým vkladom do intenzívnej poviedkovej tvorby, v sci-fi sa určite zaradí medzi vrcholy.

    Radoslav Matejov

    Vnikať do ohybných a zároveň akoby kamenných priestorov poézie Petra Šuleja nemusí byť vždy ani jednoduché, ani ľahké; autor s ľahkou eleganciou zapája do svojho fondu poézie presné výrazy z jednotlivých vedných odborov či citáty v cudzích jazykoch, čo na jednej strane neobyčajne umocňuje povedané, na druhej strane sa čitateľ „pozdvihne“ nielen esteticky, ale aj intelektuálne. Pravda, žiada si to sústavnú pozornosť, od týchto veršov sa nedá odbiehať a často sú vo svojej zdanlivej zložitosti také naliehavé, akoby si vyžadovali od čitateľa rovno reakciu, odpoveď. (...) Čitateľ si uvedomuje, že je možno súčasťou dobre premyslenej hry, no túto úlohu koniec koncov prijíma celkom rád. Autor „pracuje na základe vlastného utajeného programu“ (zámer a piesok, s. 30) a čitateľ v básňach často nachádza rozličné verbálne prekvapenia, obrazy, ktoré vyvolávajú azda všetko, len nie ľahostajnosť. Šulejova poézia je aj poéziou malých príbehov, autor má schopnosť aj sa odosobniť, aj byť ich aktérom, posúvať ich k vytúženému asi ani nie koncu, ale stredu, kde sa všetko začína i končí. Nejde tu o hľadanie harmónie, ale prepájanie rozličných disharmonických ciest i gest, pričom niekedy práve gesto môže cestu aj zakryť, zahmliť, čo je možno tiež súčasťou autorovej stratégie. Ani v zbierke Koniec modrého obdobia Šulej nevybočuje z toho, na čo sme si uňho už zvykli, takže ju chápem ako ďalšie prehlbovanie svojrázneho autorského hlasu. Je to kniha plná kontrolovaných emócií i predstavivosťou prebúdzaného ratia, ktoré sa navzájom akoby pozorujú a striehnu na každý svoj pohyb – orientovať sa v Šulejovej poetike znamená aj byť čitateľsky na istej úrovni, keďže autor evidentne nepíše pre každého čitateľa, ten si ho musí nájsť a pomerne namáhavo dešifrovať. Šulejov autorský rukopis je veľmi dôkladný a pestrý, vzniká pocit, že autor nenecháva nič na náhodu a o básni premýšľa a možno ju modifikuje do posledného momentu. Tým lepšie.

    Viera Prokešová

    Pri prvom listovaní knihy Koniec modrého obdobia som zistil, že je dosť silným podnetom na myslenie. (...) Šulejovo básnenie je, myslím si, exemplárne umelé. Nie je slávikom, ktorý spontánne produkuje tóny, ale strojom na výrobu asociácií. „Meteorológia vízií je poézia“, myslí si Peter Šulej. Šulej je „ťažký“. Jeho dikcia je štylizovaná, umelá, intelektuálska až šašovská. Prečo? Treba akcentovať umelosť. Príroda zo šulejovského sveta zmizla. Šulejovské asociácie sa akoby, (áno, AKOBY) vynárajú spoza horizontu, ktorý je predpísane umelý. Zlomyseľne si možno pomyslieť: dnes SA takto píše „poézia“. Šuleja by sme mohli znevážiť ako stádového básnika. Ale predsa to neurobíme. Šulej ako umelý stroj emituje text, ktorý nie je text. Text by mal byť celistvý ako biologické tkanivo. Šulej emituje slová v rôznych konfiguráciách. Akoby nám hovoril: myslite si, čo chcete. Podozrievam ho, že POKÚŠA. Nie je stádový básnik. Je čosi poeticky neutrálne: pokušiteľ. My sami sa prostredníctvom jeho „textov“ pokúšame. Ako vieme z dejín, pokušenie je vynikajúca heuristická technika.

    Ivan Žucha

    Aj básnik, poviedkar, vydavateľ, organizátor literárneho života Peter Šulej sa napokon dopracoval k románu. A nie hocijakému, pretože ten jeho sa volá História. (...) Šulej možno ani netúži rozdávať odpovede na prekérne otázky, ale rozhodne mu nechýbajú kapacity ani zážitky na literárne formulovanie vlastných vízií o subjekte na prelome epoch. A takú liberálne rozkrytú históriu subjektu, dôsledne generačnú, nám ponúka: ako a čo sa prihodilo subjektom, ktoré sa vyviazali zo služby vyprázdnenému režimu, „ako sa z toho hormonálneho chaosu, larválneho štádia, nekontrolovateľného kvasenia, totálneho pobláznenia mysle, horúčky a závrate nakoniec vykľujú úplne normálni seriózni ľudia – inžinieri, lekári, vedci, výskumníci, učitelia, spisovatelia, umelci?...“ Šulejov román sa reálne naozaj odohráva takpovediac v dvoch epochách. Jedna sa končí a druhá sa začína, na prvú sa spomína, druhá sa tvorí a projektuje, pričom aj táto projekcia má overiteľne autobiografický základ. Nedalo by veľkú námahu identifikovať za menami bohémskych románových priateľov mená reálnych protagonistov „histórie“. „História“ sa rovnako autobiograficky odohráva najmä v slovenských metropolách (Košice, B. Bystrica, Bratislava) s beatnickými výpadmi do sveta. Druhú vrstvu „reality“ okrem účinkujúcich postáv predstavujú spoločenské a politické reálie, módne trendy a celá tá atmosféra bujnejúca odnožami rocku, popu, reklamy, drog, alkoholu, sexu, mediálnej manipulácie a sieťovania. Do tohto „životopisného“ základu vstupujú odkazy na literatúru, spisovateľov a umelcov, pričom je príznačné, že v priaznivých súvislostiach sa tu ocitnú slovenskí klasici ako G. K. Zechenter-Laskomerský, J. Kráľ či J. Fándly. Túto líniu autor zapĺňa zemitým rozprávačstvom, v ktorom je nápadná humorná a ironická dikcia sprevádzaná ostrým kriticizmom (pochopiteľne, veď ide o socializmus a jeho dietky), no zmysel rozprávania je v podstate vážny (tiež pochopiteľne, lebo ide o hľadanie „histórie“ skladajúcej sa z identity jednotlivých postáv). Román je rozčlenený na segmenty zodpovedajúce aspektom jednotlivých postáv, medzi ktoré sa včleňujú ďalšie segmenty (intermezzá, kompendiá). „Realistickú“ líniu Šulej dokomponovúva fantazijnou nadstavbou (objav tritisícročných babylonských klinopisných tabuliek v nacistickom bunkri pri B. Bystrici obsahujúcich posolstvo pre ľudstvo a opriadanie sveta komunikačnými sieťami), ktorá je zdrojom sémantických impulzov i románového pohybu. Vytvára tak akúsi „komponovanú realitu“, ktorá až vo svojej materiálno-duchovnej úplnosti vypovedá o prenikaní do nepreniknuteľného ľudského obsahu. Šulejov román zaiste patrí medzi tie poctivé prozaické výkony, ktoré hľadajú nové možnosti autorského sebavyjadrenia k situácii slovenského či stredoeurópskeho človeka a jeho fungovania v globálnom priestore súčasného sveta. Využíva objavy postmodernistickej poetiky, ale s nadhľadom ich rozvíja do originálneho umeleckého tvaru. Neutápa sa v neurčitostiach moderného skepticizmu, ale pokúša sa tvoriť nielen textovú, ale skutočne výpovednú „históriu“ súčasníka.

    Alexander Halvoník

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Poézia je pre mňa forma posúvania hraníc. Forma kladenia si otázok a hľadanie odpovedí. Niekedy sú hranice nejasné, zahmlené.

    Poézia je pre mňa forma posúvania hraníc. Forma kladenia si otázok a hľadanie odpovedí. Niekedy sú hranice nejasné, zahmlené. Niekedy je vidno až do zakázaných zón. Niekedy na otázky neviem odpovedať. Možno to dokážu čitatelia a vtedy ide o zázrak.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Karla Čapka za sci-fi prózu Misia (1994)
  • Ukážka z tvorby

    Archetypálne leto (úryvky)   Toto je poézia V podstate bez názvu je niekoľko svetov niekoľko rozhádzaných realít

    Archetypálne leto (úryvky)

     

    Toto je poézia V podstate bez názvu

    je niekoľko svetov niekoľko rozhádzaných realít

    ani tak nezáleží na usporiadaní

    len v jednom som svedomie a zachraňujem svet

    v ďalšom varím ratatouille

    a v ďalšom som len zmätené malé nič

    neviem o iných svetoch a realitách

     

    v jednom sme obsadili vaše mestá

    nasťahovali sme sa do vašich bytov

    vaše deti sa stali nami

     

    vietor nie vždy prináša búrku

    pravda nie vždy pochádza zvonku

     

    tu už na ľahkosti dosiahnutia cieľa bolo čosi divné

    asi sme radšej mali ostať v lesoch

    pozorujúc ďatle a kukučky

    veď každá riadená udalosť

    zapríčinila intelektuálne zlyhanie

    teda naozaj?

    nie je to len o miere (ne)zvládnutia situácií?

    ďatle a kukučky

    možno ešte zbierať huby a med

    narodený z chaosu

     

    premýšľajúc o náhode:

    sv. Robert z Molesme skoná roku 1111

    nie je však prirodzené že aj v takomto

    na konšpiráciu ako stvorenom roku

    niekto s menom zomrie

     

    ale časové krivky sa pohli nezávisle od nás

    starej technológii nájdenej kdesi v suteréne nerozumieme

    novú si s ťažkosťami ale predsa len zasimilujeme

     

    potom sme vám dali jedno slovo: ROBOT

    privlastnili a osvojili ste si ho

    ani len netušíte že šém máme stále my

    nenápadne ukrytí za bučkami

     

    premeníme vodu na poéziu

    oheň blčí vo veršoch

    zem kvitne lyrickým vyznaním

    vzduch sa rozprestrel do strof

    láska je vždy piaty element

     

    stromy a šišky

    jazerá a lekná

    pomyslenie na ne vyprchá

    len čo sa nám posteľ premení

    na inštaláciu Tracy Emin

     

    roztváraš náruč

    chceš privítať lode

    nie je isté či a. d. 907

    pri Dowine vôbec nejaké boli

     

    v ďalšom niekto obsadil naše mestá

    nasťahoval sa do našich bytov

    naše deti sa stali nimi

    hovoria ich rečou

    ťažko porozumieť

     

    obrátili sme tisícročné duby hore nohami

    víchor už neláme vetvy v korunách

    zavije pri náraze na betónové piliere

    ako keby toho nebolo dosť

    všetko pokračuje dookola

    proste: história

     

    Možno Možno

    možno je moje meno možno/

    možno je stratená báseň

    ktorú všetci tak úpenlivo hľadáme

    na najnepredstaviteľnejších miestach

    kde sa možno môže dostať len možno

     

    možno chce byť spravodajským dôstojníkom tejto výpravy

    preto na seba zobral identitu možna

    a zelené sneženie zrazu vykryštalizovalo do obrazu

    za ním sa skrýva duch siete – možno

     

    možno má meno zaklínača/zaklínadla

    je tajomná formula ukrytá v spisoch ministerstva zázrakov možno?

    alebo ide len o systém zrkadiel?

    hmm možno

     

    možno (sa) revolučným spôsobom mení medzidňovosť

    tam všetky oneskorené správy sú príbehy s nejasným koncom

    dočasnosť sa premení na trvácnosť

    možno na nemožno

     

    možno žije v ročných dobách

    možno je strom vietor dážď mesiac slnko sestra brat

    možno je zo zabudnutého semitského kmeňa ktorý sa kedysi volal možno/

    dnes jeho meno nevyslovíš

    možno

     

    možno je pán niekto a možno je pán nikto

    možno som to ja

    možno je moje meno možno

    (ten kto mi nadiktoval túto báseň

    možno pozná odpovede)

     

    Defragmentarizácia

    … deň každú minútu každý okamih

    zvažujeme čo je dobré – zlé

    a aj tak to vedie len k počiatku

    k zapnutiu televízora

    vetveniu a následne ďalšiemu zvažovaniu

    zbieraniu farebných kamienkov

    k pokusu o

    defragmentarizáciu

     

    Moderná klasika Rituál

    žijem z ponúkaných obrazov ktoré ku mne prehovárajú

    ty sa ticho modlíš v najvýchodnejšej kresťanskej katedrále

    a výpravy stúpajú do vrchov v hi-end obuvi

    neustále tak opakujeme rituál

    ako uložiť vinyl na gramofón

    a čakať čo príde

    ďalší vyfabrikovaný oheň

    na plazmových obrazovkách

    závesných obrazoch

    zjavenie sneh či hmla

    modernej klasiky plné knižnice

    vyťahujeme a ovoniavame

    a aj keď do značnej miery záleží na formáte

    ešte stále je množstvo informácií uložených v knihách

    preto použiješ rituál

    rovnako rybka naberá do papule zrnká piesku

    aby postavila násyp

    v akváriu celkom zbytočný

    ako dervišský tanec japonských myší

    nemožnosť poznať sám seba

    odrádza vybrúsiť kameň do dokonalosti

    pred nahromadením vznikal

    anarchistický tlak mnohostí

     

    dopili sme ponúkané nápoje

    odhadzuješ šaty

    keď sa končí program

    vysnívame sa

    do rán

     

    Bez názvu Prvýkrát

    v šatni si prezeráme povymieňané dresy

    z prehratého zápasu

    a nikomu nie je do smiechu

    uvedomíme si len iné farby

    tak ako sa menia v ročných obdobiach a na obrazovkách

    ale toto vlastne nebola ani zmena

    prirodzený nástup elektronického vetra nás zavial niekam

    kde sme ani vo sne nepredpokladali že sa raz ocitneme

    nemo civieme na zapľuvaný dvorček

    ktorého sme už dávno súčasťou

    pery odriekajú mantru na privolanie svetelnej bytosti

    (najskôr v podobe ženy)

    ktorá by nás vyslobodila

    prebudili by sme sa na slnkom vyhriatej piesočnatej pláži

    (tam kde sa surfisti ostošesť pretekajú s delfínmi)

    nie netvrdím že je to nemožné

    ale zatiaľ je dôležitejšie nakúpiť hygienické potreby

    a zakonzervovať dresy

    možno raz dopadnú takto aj tie naše

    a my si v nich ešte s chuťou zahráme

     

    Nešťastný Ale

    som

    permanentne nešťastný

    bolí ma ľavá noha hlava a asi mám žalúdočné vredy

    nasdaq klesá a niekde je vojna (dávno už vo mne)

    bez peňazí v pasci monotónností

    závislý od kávy alkoholu cigariet žien a slaného syru

     

    nešťastný

    prečo vlastne nie som žena?

    veď hrdinovia už nezomierajú na hraniciach

    nespokojný s bytom a dennou tlačou

    sexuálne frustrovaný

    nemôžem písať ani robiť v banke

    otrávený z tvojich/mojich naivných rečí

    potom nešťastný keď ich nepočujem/nevypoviem

    a ty tu nie si

     

    nemôžem ani len snívať o mori

    vlastne zomieram nudou

    ale:/

     

    nakoniec sa ešte musím rozhodnúť

    či sobotné popoludnie strávim na finále futbalového pohára

    alebo dám prednosť fed-cupu

     

    Šťastný Veď

    šťastný že svieti slnko

    la vie est belle

    hráme futbal s loptičkou vylovenou z Dunaja

    smeješ sa a výskaš

    a opäť cítiť minerálne látky vo fľaši

     

    šťastný keď sa dozviem recept na prípravu morských ježkov

    a ešte aj márnomyseľnosť je spokojná

    ako som predpokladal nejde o žiadnu alchýmiu

    opäť len o petržlene a cesnaku

     

    šťastný z hier v celulárnom priestore

    z množstva bežných nevedomostí

    z rozfázovaného pohybu

    ten… premení ťa na zázrak

    veď:/

     

    šťastný si odložím nájdenú momentku

    do archívu dobrých nálad

     

    Ratatouille Predtým

    predtým ako sme zjedli ratatouille

    sme sa milovali

    no vlastne sme dosť divoko súložili

    láska sa nám z toho nevedno kam vytratila

    ale aj tak to bolo pekné

     

    predtým ako som uvaril ratatouille

    sme sa rozprávali o archetypálnom lete

    nič sa ti nechce nudíš sa a chýba ti sex

    odpovedal som fľašou červeného v chladničke

    a ešte že môžem pripraviť ratatouille

     

    predtým ako som sa naučil pripravovať ratatouille

    od mojej kamarátky

    som ťa nepoznal

    ale tvoje predĺžené krivky som už hľadal

    v uliciach po baroch

    na nábreží Dunaja

     

    predtým ako moja kamarátka jedla ratatouille

    niekde vo Francúzsku a bola zvedavá na recept

    som miloval asi niekoho iného

     

    predtým ako niekto zmiešal

    baklažány tekvice a cukety

    s paradajkami paprikami a cesnakom

    dusil zmes na olivovom oleji spenenej cibuľke

    až do mäkučka a nazval ju ratatouille

    som nebol

     

    Príroda

    pozrieš

    dva neposedné azurity

    tvoje malé prsia

    s konvexnými bradavkami

    ulity slimákov

    krátery miniatúrneho vulkánu

    tak toto je príroda?

     

    tvoje dlhé nohy

    kmene sekvojí

    osie hniezdo v bútľavine

    mechanika ocelota

    tak toto je príroda

    v neprebudení zapáľ sviečku

    nech je aspoň slabé svetlo so mnou

    v hlbokých jaskyniach

    (a tie sú)

     

    hľadal som ďalší rozmer

    teraz je uložený v tebe

     

    Trigonometria 

    keď sa vzťahy dostanú do trojuholníka

    opäť začne známa fígliareň

    s hľadaním ťažiska

    často vôbec nie je jasné o aký typ ide

    rovnostranný rovnoramenný pravouhlý tupouhlý ostrouhlý

    a kde sa vlastne nachádzaš

    a kde som ja

    nemenia sa uhly kontinuálne?

    darmo ti recitujem „Pour toi mon amour“

    a ty hovoríš že vyzerám sexi

    podivná juxtapozícia

    znemožňuje určiť vzdialenosti medzi vrcholmi

     

    niekedy fakt neviem prečo sa anjeli pobavene prizerajú

    ako sa trápim s riešením trigonometrických rovníc

     

    Manuálna práca Dobrý pocit

    vlastne mám dobrý pocit keď sa niečo urobí

    pokosí sa tráva poviaže vinohrad opatrí sa statok a hyd

    navarí sa obed uvarí káva a potom nesmie chýbať minerálka

    vysaje sa dom kancelária či hviezdny prach

    zapaspartujú sa pichlerove grafiky – nálepky

    vytlačí sa prvá i druhá strana

    nájde sa hríb a košík sa doplní o poľné kvety

    zosieťujú sa všetky počítače atď. atď.

    ale fakt je že neznášam manuálnu prácu

    (darmo k nej hrá veselá hudba ako vo filmoch)

    a tak tu popíjam krútiac krištáľovým pohárom

    a z barovej stoličky sa snažím všetko organizovať

    občas myslím na sex a na smerovanie sveta

    na manuálnu prácu a štyroch protorobotov

    píšem podobné básne ako je táto

    alebo nasledujúca o životoch tetovaných drakov

    lebo len píšem

    a mám dobrý pocit

     

    dobrý pocit

     

    teda asi

     

    Životy drakov 

    aké vlastne sú

    životy tetovaných drakov

    farebných rafinovane štylizovaných

    zo ženských pliec prsníkov brušiek zadočkov stehien lýtok…

    často orosené výživným spermatom

    neskôr zas ocmúľané bezzubými ústočkami dieťaťa

    napadnuté celulitídou zvrásnené striami

    nemohli sa brániť

    pri chladnúcich pohľadoch milencov

     

    teda aké vlastne sú

    životy tetovaných drakov

    z dokonalých ženských tiel

    z telocviční galérií a múzeí horských parkov

    celý čas hľadajúcich svojich princov

    (nie nevyhnutne na bielych koňoch)

    vyhladené do matného lesku očakávania

    vypuklé beznádejou opitých nocí

    dorezané do krvi ostrím samoty

     

    aké sú

    životy tetovaných drakov zakliate v tvare

    vypreparované klimatizáciou bankových hál

    oslepené neustálym blikotom monitorov

    s rozprestretými krídlami leteli za kariérou

    a potom zaspávali otupené barbiturátmi

    pred plaziacou sa depresiou

     

    aké by vlastne mohli byť

    životy dráčikov a drakov

    ktoré na veky vekov

    zostanú na papieri

    v mimoúzemnosti

     

    Na brehu mora Niekde v meste

    zabalený v oslom loji s hlavou delfína

    je jasné že šťastie sa ukrýva v mori

    tam kde sa usmievajú kôrovce

    úplne bez seba z ambientného pohybu

     

    mapa mesta a jej čudný krypt

    ma uzavrel vo svojom vnútri

    cítim závan klaustrofóbie

    z hĺbky predsa niečo prúdi

     

    niekde na piesočnatom pobreží som ja

    tráva rastie na druhom brehu

    v strede vidím dieťa

    chceli sme plávať vlnami amfetamínu

    teraz sa zdá že nemáme silu

     

    končí sa vek naivity

    a terén sa pomaly mení

    len Slovnaft v diaľke ako fatamorgána

    ešte dymí

     

    v tomto meste

    som navždy ochabnutý

    v tele delfína

    s osľou hlavou

     

    už nie je kam

     

    už nie je kam

     

    už nie je kam

     

    paparapapááá

     

    Niektoré veci sa nemenia Od čias Anouk Aimée

    stáva sa to akosi pričasto

    nemám pri sebe pero

    a tak sa množstvo myšlienok stráca

    zaujímavé že neprítomnosť časomiery

    vyvoláva rovnaký efekt

    kde hľadať stratený čas:

    v smutnom úsmeve Evy Kostolányiovej

    jej médiom zmenenom hlase

     

    alebo:

    muž so ženou sa po piesočnej pláži prechádza

    ona počúva on rozpráva

    a hoci sa celý svet zrýchlil

    niečo v nás ostalo stáť

    ako jazyk medzi dvoma kúskami čedaru

    oko v prievidzi

    spôsob reštartovania motocyklu

    rozkolísanie vecí

    – no?

     

    pri návale energií

    stojíme v základnej šermiarskej pozícii

    mise-en-garde

    predĺžená hrana vytýči trajektóriu

    v obrane i v útoku

    sústredene pozeráme cez sieťovanie masky

    pripravení – nech teda kordy spievajú

    ako cikády

     

    rovnaké nakoniec zostanú

    aj naše názory na kura vindaloo

     

    Uzavretý

    uzavretý v kolobehu

    v priestoroch v budovách v kultúrach

    v jazykoch v slepých oknách

    (pôvodne priemyselných objektov)

    rozmýšľam ako z toho von

    zdá sa že to nebude také ľahké

    ako otvoriť plastovú fľašu s perlivou minerálkou

    aj keď aj tu sem-tam hrozí nebezpečenstvo vytrysknutia

    straty triezveho pohľadu pri násilí a rýchlosti

    a už často nevnímam čo mi vravíš

    jem jablká zo stromu určeného na vyrúbanie

    pritom sa treba prekopať von

    cez napadané jesenné lístie pred prahom

    lebo ako potom zachraňovať svet

    mon dieu!

     

    Žena s hviezdnou mapou Veď ako inak

    v Jardin des Tuileries

    v spomienkach na:

    „zaživa v Bystrici po smrti v raji“

    v Sade Janka Kráľa

    (si) všade a nikde

    na pomedzí Pankowa a Prenzlauerbergu

    na pravom brehu rieky Mur

    pri Vácskom ohybe

    rýchlosťou šípu

    prebleskne poznanie

    len ty

    jediná

    žena s puncom

    na tele

    klúč                        mapa

    telo

    ak ja som stroj

    buď mi teda dea ex machina

     

    Puncový úrad

    rozvírili sme hladiny na rôznych úrovniach

    jedna je medzi terasou môjho bytu

    a Puncovým úradom Slovenskej republiky

     

    na námestí neďaleko rastú zatiaľ ploty a zábrany

    kam sa medzihladinnosťou nikdy nedostanem

     

    potom tu stojím celý nesvoj

    v bielej košeli s čiernymi pásikmi

    tak ako sa ti prijímajú gratulácie

    medzi cigaretou a antikoncepčnými pilulami

    medzi dvoma hladinami

     

    poskladaná z drahých kovov

    určite raz nájdem znamenie

    signum commune cehae

     

    potom zažijeme spolu:

    Zlota Era Rzeczpospolitej Obojga Narodów

    bez bitiek a pohrôm

     

    tento príbeh sa nakoniec aj tak raz skončí

    na puncovom úrade

     

    Zelinkár

         „Kdo chce viďeť také ščepi, na kterích budú o volakterí rok zvenku černé jablká jako širák a znútra obzvláštnej chuťi? Kdo chce viďeť ščepi, které ňikdá ňebudú kvitnúť, a predca budú mať víborného šmaku jablká? Téš sľivkové stromi, na kterích budú sľivi bez kóstek; téš krpaté stromki nad zemú na tri, ba ľen na dve padi visoké, které majú pen jako tlstí prut a uš kvitnú; teto ai inšé mého hospodárstva skušenosťi kdo bi chcel viďeť, ňech prínďe do mojéj chudobnéj zahradi.“

    Juraj Fándly: Piľní domajší a poľní hospodár, Druhá stránka, s. 48.

     

    z vŕškov lúk samôt a slatín

    vynoril sa opäť nájsť svoj prales

    prežil veky sám opustený

     

    to čo ti povedal šaman je už dávno v kremíku

    tam bujnie každučičká byľ

    (v tvare listu je strecha domu krytina okolia bazénu

    okvetné listy letia k iným súhvezdiam

    koreňový systém dávno zabsorbovala sieť)

     

    šípová ruža ktorú som ti dal

    ja pre tú chvíľu zelinkár

    ťa navždy privonia ku mne

    krásna bailadora

     

     

    prespieval sa lesmi hájmi späť k nám

    vznášal sa nevidený cestou lián

    zázrakom pootvoril dvere

     

    nikdy nezabudni na byliny mýty a ságy

    z nich vyextrahuješ prepotrebnú zeľ

    (po užití bunka stratí pamäť

    gén zmutuje v mém

    zaplápolá vnútorný zrak)

    veď fiat lux

     

    môj druh – zelinkár

    navždy zostávam

    snáď až do konca vekov

    s tebou

     

    dula ako jedna z posledných odchádza

    z konárov a vetiev

    už sa čaká len na teba

    cibéba

     

    Amateur d´ art

    qeridda mamacita

    dlho predlho som tu nebol

    a riečny most vyzerá zrazu ako/

    nádherná priestorová inštalácia

    rieka samotná – vrchol landartu

     

    amateur d´ art

    skryje sa do cesnaku ako/

    do našúpnutého banánu

    v lese pátra… hľadá jeleňokravu

    v mori spermioveľrybu

    vo vzduchu helikopotvoru 

    a nahota? nahotu koncept zmení

     

    mi amor

    znamená to niečo

    že plačem za Finneganom

    ja viem už nikdy sa nezopakuje

    grand pas de quatres

    (Maria Taglioni/Carlotta Grisi /      

    Fanny Cerrito/Lucile Grahn)          

    tak zrolujme baletizól

     

    ¿y porqué la aspiradora no esta en la vitrina?

     

    Hlucho

    kde bolo tam bolo ostalo hlucho

    zamlčané tajomstvo vypovieš

    sochy môžeš obracať (hoci) tvárou v tvár

    nech len krik spustí víchor

    sviečky na vzdialených miestach hasnú

    v otvorenom patiu zvuk mizne

    kráčam chvíľu mestom duchov

    v brutalite administratívnych budov ozveny

    echá nikto nepočuje

    tak strašná je nepočúvateľnosť

     

    ( – )

    (…)

     

    prichádza čas

    vidieť obrazy

     

    Vidieť obrazy

    abstraktné obrazy zrazu

    z bodu splynutia zraku a hmatu

    zimné verše sa v lete potia

    tak čo sa stane s láskou jesennou?

    v rozfarbení jarí/

     

    vidieť obrazy je rovnako dôležité

    ako uvedomiť si kde a v akej situácii sa nachádzame

    kniežací kameň alebo:

    upravená hlavica rímskeho iónskeho stĺpu

     

    vidieť obrazy v obilných lánoch snehových poliach

    stopy po návštevníkoch a lyžiaroch

    v každom poháriku škótskej s ľadom/

     

    vidieť obrazy

    spoznať čo je a čo nie

    (živú líšku som prvýkrát videl

    až 26 ročný v Kapadócii)

    doteraz boh či jazvec sú nevidení

    je len jedno múzeum kde sa osi krížia

     

    V kruhu Cremé de la cremé

    nie je ľahké ochutnať polevu básne

    svetlo fantázie rozsvieti sa/

    vtedy a len vtedy

    keď kvapká sladký krém:

     

    na rovine v diaľke vidieť iba veže kostolov

    v prevrásnených údoliach

    roztrúsené mestečká tam/

    najlepšie uvidíš horské končiare

    zo striech katedrál

     

    palce nôh tanečníc sú tvrdé

    pokožka postupne rohovatie

    na lúke sa pohyb mení na kvety

    ty na vílu a potom:/

    rôzne miesta sa stanú lúkou

    tráva a mach všetko zjemnia

     

    všetky prvky jedno sú

    stačí pouvoľňovať určité sily

    zrýchliť vykonávacie operácie

    a potom už: snažiť sa život skôr spomaľovať

    soľ nad zlato cremé de la cremé

     

    pozn.: Lomky (/) na koncoch veršov poukazujú na miesta v básňach, kde sa verše prekrývajú

     

    Bonus

     

    Herr Komisár

    áno pán komisár

    videl som šialené ženy mladé a pekné

    ako si roky odopierali lásku i sex

    nedali nič na chémiu

    vraveli že nevedia čo chcú

    nie neboli z Viedne

    ale aj tak vy im pomôžete

    ach pán komisár

    niekto ich okradol o ich životy a identitu

    veď keď sa do prázdnoty namiešajú kúsky humoru

    nemyslím si že vznikne šedá

    možno ešte stále veria na rozprávky

    viete ako napríklad o halucinogénnej žabe

    ale podľa mňa za tým niekto určite je

    vy ho vypátrate

    prosím musíte

    musíte

     

    áno pán komisár

    niečo na tom bude

    upodozrievate… upodozrievate

    na okraji operujúcu skupinu romantizujúcich básnikov

    ozbrojení a nebezpeční

    svojimi ergonomickými klávesnicami

    vybavení ako špičkoví hackeri

    lámu srdcia dievčat a žien

     

    a že už aj do nemčiny

    bože oni potiahnu na Viedeň

    a potom ach nechcem ani pomyslieť

    Herr Komisár som vám plne k dispozícii

    Herr Komisár

     

    SALDEK (z knihy ELEKTRONIK CAFÉ)

         V istom činžovom dome žil jeden štvorrozmerný menom Saldek. Vtedy som to však nemohla vedieť. Odkiaľ ho poznám? Ako sme sa zoznámili? Hmmm, uznám, že aj o tom by sa dalo porozprávať všeličo zaujímavé. Avšak pre tento príbeh to nie je podstatné.

         Vystupovala som po starých drevených schodoch, aké sa zvyčajne nachádzajú v podobných domoch a mestských štvrtiach. Možno prelom storočia. Drevo pod nohami nepríjemne vŕzgalo, ale vôbec mi to neprekážalo. Mala som takmer povznesený pocit.

         Bola sobota, niečo po siedmej hodine. Pozval ma na večeru a ja som sa už dávno prestala diviť tomu, prečo som pozvanie prijala. Mohla som samozrejme vopred tušiť, aký priebeh bude mať dnešný večer. Chcela som to? Asi áno. Neviem, zdalo sa mi, že podvedomie sa derie na povrch mojej mysle. Neuvažovala som, len som snívala.

         Stlačila som zvonček nad masívnou mosadznou menovkou. Skutočne som o ňom veľa nevedela. Meno. To, že jeho hlava ukrýva neuveriteľné množstvo vedomostí a hlbokú melanchóliu. Trochu citov a možno ešte niečo.

         Otvoril.

         Na hlave mal veľkú bielu kuchársku čiapku. Začala som sa smiať a pomedzi smiech som zo seba dostala niečo ako pozdrav. Môj výbuch smiechu ho vôbec neprekvapil. Na jeho ťažko zapamätateľnej tvári sa objavil úsmev na privítanie i na ospravedlnenie. Teatrálnym gestom si zložil čiapku a odhodil ju cyranovským rozmachom na vešiak. Pochopiteľne netrafil a čapica sa váľala po zemi.

         Prosím. Pozval ma mávnutím ruky.

         Usadil ma v útulnej obývačke, kde už bolo pripravené kompletné prestieranie. Pravdu povediac, čakala som nejakú amatérsku čínu s domácim alkoholom. Zo stola sa mi však prihováralo priam profesionálne pripravené francúzske menu.

         Vyzerá to čarovne.

         Dúfam, že to bude rovnako aj chutiť.

         O tom nepochybujem.

         Slabulilinko sa usmial. Zapálil sviečky na trojramennom svietniku, nalial víno z podlhovastej ozdobnej fľaše, sadol si oproti mne, ešte raz mi zaželal dobrú chuť a pustil sa do jedla.

         Spočiatku mlčal a nechal ma topiť sa vo vlastných myšlienkach a v chuti jedla. Zdalo sa mi, že premýšľa. Jeho oči plápolali nad ohňom sviečok. Naše pohľady sa stretli. Srdce sa mi rozbúchalo. Vtedy som si povedala, že ide o optický klam. V jeho očiach bola hĺbka. Hĺbka tmavej studne alebo nekonečného tunela. Na chvíľu som ním začala letieť. Sklopila som zrak. Jedlo malo inú farbu ako pred sekundou. Fosforeskovalo. Zavrela som oči. Všetko sa vrátilo do predpohľadovej nálady.

         Jeho prítomnosť, ambientná hudba, ktorú som začala vnímať až teraz, chuť vína – to všetko vytváralo záhadnú atmosféru.

         Hudba sa náhle radikálne zmenila a to ma vytrhlo zo snenia. Začala som sa viac venovať jedlu. Všimol si to a rozprúdil sa zaujímavý rozhovor (skôr jeho monológ) o francúzskej gastronómii. Mnohé z názvov si už nepamätám, ale aj tak sa vám pokúsim čo to priblížiť, pretože jedlo bolo neodmysliteľnou súčasťou toho večera.

         Ako predjedlo mi naservíroval Chapelov aspik divných hier s Belužským kaviárom. Uznám, že pod týmto názvom sa môže skrývať všetko rôsolovité, huspeninou počnúc a šunkovou rolkou v aspiku končiac. Avšak aspik à la Chapel bol priam umeleckým dielom. Celý obraz bol zakomponovaný do osemuhoľníkového taniera. V strede bol biely kruh vyhotovený z mne neznámeho druhu syra. Zrnká kaviáru vytvárali na bielom podklade akúsi geometrickú štruktúru pripomínajúcu skôr grafy funkcií k matematickým rovniciam. Povedala som mu to.

         Je to tak, povedal so smiechom. Divné hry sú prechody z jedného priestoru do druhého.

         Srandičky. Z trojrozmerného do vyššieho?

         Naopak. Stačí, ak vyriešiš rovnice.

         Rovnice. Aha. Ako?

         Niet nič jednoduchšie. Hraj divné hry. Zašepkal a znelo to ako zaklínadlo. Potom si odkrojil poriadny kus aspiku a s pôžitkom si ho vložil do úst.

         Hraj divné hry! Zopakovala som po ňom.

         A opäť som pocítila, že čosi nie je v poriadku. Jednoducho zmizol. Trvalo to možno niekoľko zlomkov sekundy, ale nebol tam.

         Naozaj zmizol.

         Zdalo sa mi… ale nič.

         Že som tu nebol?

         Prikývla som, tváriac sa už vážne. Začal sa smiať.

         Ty si tu nebola. Hrala si predsa divné hry.

         Ako...? a začala som sa smiať aj ja. Zabudla som na to. Koniec koncov, nebolo to nepríjemné, len divné.

         Potom prišla na rad hydinová polievka, na ktorej bola zvláštna len jej farba – červená.

         Hlavné jedlo tvorila kačica na gaskonský spôsob. Bola v nej silne cítiť prítomnosť cesnaku.

         Dobré proti upírom. Prehodila som zo žartu.

         Aj proti všeličomu inému. Odpovedal s vážnou tvárou.

         Samozrejme, na stole nemohla chýbať misa zeleninového šalátu. Povedal mi, že je to jarný šalát. Na to, že za oknami padal studený novembrový dážď – dosť atypická záležitosť.

         Zákusok radšej ani opisovať nebudem. Začala som sa rozplývať nad jedlom a povedala som mu, že nechápem, ako sa dopracoval k takým výsledkom a že ho obdivujem.

         Zvážnel.

         S obdivom radšej ešte počkaj. Obdivovať… pohrával sa s tým slovom ako s pohárikom priezračného bieleho vína. Obdivovať sa nikdy nevyplatí.

         Potom mi vysvetlil, ako došlo k tejto večeri.

         Ešte ako študent bol vo Francúzsku na základe akéhosi výmenného programu. Dva semestre. Tam spoznal, zamiloval sa a žil s mladou poslucháčkou sociológie. Ona ho naučila všetky kulinárske kúsky. A suroviny sú vraj bežne dostupné.

         Spozornela som. Hlavne to neznelo ako pravda. Hovoril tak, aby som si uvedomila, že to nie je pravda. Zdalo sa mi, že mnou manipuluje.

         Žeby až také jednoduché?

         Mykol iba plecami a šiel vymeniť disk.

         Aj ja som vstala a zamierila k obývačkovej stene. Okrem množstva kníh a audiotechniky v nej nebolo nič iné. Nikde v byte som nevidela televízor. Opýtala som sa ho na to.

         Nepotrebujem televízor ani rádio. Odpovedal prirodzene, a keď som naňho nechápavo pozerala dodal:

         Vieš, nemám rád telku. Radšej už hudbu.

         Prehŕňal sa v bohatej fonotéke. Pustila som sa do prezerania kníh. Naozaj pestrá paleta. Vedľa antickej klasiky, zenovej literatúry a Shakespearov tu stáli rady moderných autorov. Väčšinou v origináli.

         Našla som knižky s písmom, ktoré som nepoznala.

         Čo je to, preboha, za písmo?

         Nie sú moje. Jeden môj dobrý priateľ sa rozviedol a má malý byt. Nechal ich dočasne u mňa.

         Opäť to znelo ako výhovorka.

         Čo ja viem… možno je to staroarménština alebo perzština? Skutočne neviem.

         Hudba začala byť nápaditejšia. Vtieravejšia.

         Pristúpila som k stene, na ktorej viselo niekoľko obrazov.

         Páčia sa ti? Stál za mnou.

         Áno, ale nerozumiem im.

         Obrazom netreba rozumieť. Treba ich cítiť. Rozumieš napríklad inštrumentálnej hudbe? Rozumieš jej vo všeobecnom význame slova „rozumieť“? No vidíš. Nie. Ale ju cítiš. Cítiš jej ďalší rozmer, prežívaš ju a čím hlbšie sa dostáva do teba, tým jej začínaš viac rozumieť. Tak je to aj s obrazmi.

         Rozprával a rozprával. O umení, o estetických teóriách, o filozofii.

         Urobila som pukrlík.

         Ďakujem za prednášku, majstre. Povedala som so smiechom.

         S miernym úsmevom sa ospravedlnil.

         Tak som to nemyslel – jemne ma chytil za ruku. Poď. Zatancujeme si.

         Súhlasila som. Zrazu som sa však cítila ako úplný nevzdelanec. Ako barbar. Povedala som mu to. Pár sekúnd sa na mňa pozeral, potom ma pustil a hlasno sa rozosmial.

         Je to otázka pár kníh, ktoré som si prečítal cez prázdniny. Predtým som možno o tom vedel ešte menej ako ty. Stále sa smial.

         Ale aj tak. Namietala som s miernou zlosťou v hlase.

         Všetko, čo som ti hovoril, bol obyčajný, dobre maskovaný exhibicionizmus. Chcel som sa pred tebou iba vytiahnuť a ty si takto naletela. Prepáč, nevedel som, že ťa to tak zoberie.

         A opäť sa smial. Smial. Smial a smial.

         Neviem, čo sa so mnou vtedy stalo, ale vošiel do mňa taký hnev, že som sa naňho vrhla a začala som ho mlátiť päsťami hlava-nehlava. Smial sa ešte viac ako predtým a vôbec sa nebránil.

         Klamár, klamár! Si obyčajný klamár!

         Vykrikovala som, nech si robí dobrý deň z niekoho iného. Bola som skutočne rozzúrená a nedala by som ruku do ohňa za to, či som v tej chvíli nemala aj penu na ústach.

         A potom sa všetko zbehlo rýchlejšie, ako som si stačila uvedomiť. Chytil ma za ruky, ktoré som stále mala zaťaté v päsť. Prestal sa smiať a pritiahol si ma k sebe. Pobozkal ma a ja som sa nezmohla ani na slovo, nieto ešte na odpor.

         Priestor sa rozvlnil a všetko sa prepadlo do tmy.

    • • •

         Prebudila som sa pomerne neskoro. Displej budíka ukazoval 11:30. Druhá polovica postele bola prázdna, no ešte vždy ukrývala niektoré stopy jeho tela (tvar, teplotu, vôňu…), z čoho som usúdila, že musel vstať len prednedávnom. Z kuchyne bolo počuť tiché kroky a tlmenú hudbu.

         Unavene som sa vymotala z postele a pozrela von oknom. Pršalo a fúkal pomerne silný, nárazový vietor. Kvapky narážali do obločnice. Vonku bolo neobyčajne nevľúdne. V takéto rána ma prepadal príval nostalgie.

         Tentoraz to bolo presne naopak. V hrudi, v hlave, jednoducho v celom tele mi pulzovalo množstvo energie. Roztiahla som ruky v akomsi radostnom opojení a flopom som sa hodila späť do postele. Oči som uprela do stropu.

         Izba čarovala. Zachovala si síce svoju útulnosť, ale už to nebola spálňa činžového bytu postaveného pred storočím. Bola to komnata gotického hradu vystlaná mäkkými kožušinami, zlatom vyšívanými gobelínmi, s poličkami plnými kníh viazaných v koži.

         Potom sa izba zmenila na renesančnú spálňu a vzápätí na barokový budoár. Hľadala som masívny kozub, keď ku mne doľahol prúd slov, vo svojej podstate taký jednoduchý, že moja neschopnosť dešifrovať ho bola až zarážajúca.

         Zopakoval otázku.

         Dáš si kávu, čaj alebo kakao?

         Povedala som asi to posledné a opäť zaborila hlavu do vankúša.

         Myslel som, že prespíš celý deň. Nevedel som sa dočkať, kedy vstaneš a budiť som ťa nechcel. Dodal, keď zatváral dvere.

         Ako som tak ležala s roztiahnutými rukami a skríženými nohami, podobne ako Kristus na kríži, pripadal mi celý život smiešny. Začala som sa potichučky hihňať. Potom hlasnejšie, hlasnejšie, až som sa smiala na plné kolo ako šialená. Určite to musel počuť.

         No nepočul. Keď môj smiech ustal, omráčil ma zvuk hlasnej hudby, ktorý doslova rozrezonoval celý byt. Rýchlo som vstala a bežala k potenciometru zosilovača. S úľavou som si vydýchla, keď hudba stíchla.

         Musí to tak revať?

         Teraz už nemusí. Zakričal mi späť.

         Vyšla som z obývačky a šla za ním.

         A pred chvíľou muselo? Opýtala som sa ho s ironickým úsmevom.

         Ľahko ma pobozkal a povedal, že v starej Číne zvolávali k jedlu úderom na gong.

         Prečo by sme my nemohli zvolávať CD prehrávačom? Ale keď chceš, môžem si zaobstarať aj gong.

         Pokrútila som hlavou a vrátila som mu bozk.

         Mlčky sme jedli. Vtedy som začala trochu rozmýšľať o budúcnosti a prišla som na to, že by som ho mohla mať rada. Pozerala som naňho a analyzovala svoje city. Tie včerajšie sa mi len nejasne vynárali z hmly uplynulej noci. Hodila som ich za hlavu.

         Porozprávaj mi niečo. Vyzvala som ho.

         Nejakú rozprávku? Nejakú story?

         Áno, áno, story. Porozprávaj mi story a zatlieskala som rukami ako malé decko.

         Nuž teda porozprávam ti, ako vznikli križiacke výpravy.

         S napätím som počúvala.

         Trochu s prvkami sci-fi.

         Fajn, to mám rada.

         Nuž teda… Začal vážne. Kde bolo, tam bolo, ale hlavne to bolo veľmi dávno…

         Ako dávno? Skočila som mu do reči. Na chvíľu sa zamyslel a v očiach sa mu opäť objavila priepasť. Priepasť vekov.

         Presne pred 2 750. rokmi v jednom kláštore skupina mníchov tak zdokonalila techniky meditácie, že sa im podarilo preniknúť do kvalitatívne vyššej dimenzie. Do štvorrozmernej reality. Tam vytvorili veľmi harmonické a integrálne spoločenstvo, ktoré sa neustále vyvíja a zdokonaľuje. Od trojrozmerného sveta, teda nášho, boli a azda aj sú viac-menej nezávislí.

         Spoločnosť spravuje Rada kolektívneho vedomia na čele s Radcom. Prvý Radcov potomok je jeho zástupca a druhý je vyslaný do trojrozmerného sveta. Keď sa Radca rozhodne odísť, pretože niečo ako smrť tam neexistuje, kolektívne vedomie vyberie nového Radcu. Vtedy jeho druhý potomok vystrieda vyslanca v trojrozmernom svete. Samozrejme, všetko je založené na harmónii a ak pôvodný vyslanec chce ostať, tak môže. Rovnako je to aj so zástupcom, prípadne s inými funkciami.

         Schéma spoločnosti, ktorú som ti načrtol, je samozrejme veľmi zjednodušená a my s našimi trojrozmernými hlavami by sme ju sotva pochopili.

         Na chvíľu sa odmlčal a upil si z pariacej šálky čaju.

         Vyslanec v našom svete disponuje určitými schopnosťami, ktoré mu umožňujú pohodlný život. Vďaka spojeniu s kolektívnym vedomím je prakticky nesmrteľný aj v prípade deštrukcie jeho telesnej schránky. Určite si si všimla dôraz na slove „prakticky“?

         Asi v tom bude nejaký háčik. Ako vo všetkom, nie?

         Veru tak. A tu sa pomaly dostávame k jadru tohto v podstate romantického príbehu. Čím viac sa vyslanec zapája do ľudských záležitostí, čím viac je dajme tomu citovo viazaný, tým viac sa oslabuje jeho schopnosť podieľať sa na existencii kolektívneho vedomia. Viac a viac sa stáva obyčajným človekom. Začína starnúť a aj napriek výnimočným schopnostiam, ktoré mu navždy ostanú, sa už nikdy nedokáže vrátiť späť do štvorrozmernej ríše harmónie. Vtedy musí Rada pristúpiť k jeho výmene. Aj keď sa stal z vyslanca človek, s novým vyslancom spolupracuje až do svojej smrti a v podstate mu pomáha vyvarovať sa podobných chýb.

         Povedal si, citovo viazaný… Zašepkala som fascinovaná jeho rozprávaním.

         Áno. Láske sa nevyhol ani jeden z piatich vyslancov. Prvým trom sa podarilo na poslednú chvíľu vrátiť. Štvrtý zomrel 6. apríla roku 885 a…

         Ako svätý Metod. Vyhŕklo zo mňa. Vôbec som totiž nevedela, kde sa ten dátum v mojej hlave vzal. Určite sa každý z nás na hodinách dejepisu učil o Cyrilovi a Metodovi, ale… Hmm, kto by si to po desiatich rokoch pamätal. Na dôvažok, história nikdy nebola mojím hobby. Zreničky som musela mať úplne rozšírené.

         Skoro každý z vyslancov vstúpil nejakým spôsobom do histórie.

         Usmial sa.

         Chcela si predsa story. Je to len a len story. Vymyslenááá.

         Pokračuj, prosím.

         Piatym vyslancom sa okolo roku 830 stáva druhý potomok piateho Radcu Saldek. Veľa roboty skutočne nemal. Občas šlo o transformácie niektorých trojrozmerných prvkov, ktoré sa v štvorrozmernom svete používali pri pokusoch s linearizáciou časopriestorových kriviek. Spravodajská činnosť spočívala v pozorovaní výsledkov rôznych filozofických smerov. Kolektívne vedomie by totiž veľmi rado privítalo obohatenie svojej Základnej myšlienky. Bohužiaľ, v období temna, ktoré nasledovalo, sa v Európe nič zaujímavé nedialo. Ázia sa po diaspore Saldekových predchodcov do vyšších sfér ešte stále nespamätala. V Afrike sa civilizácia zas len prebúdzala, a tak ostala Amerika.

         Saldek si bol istý, že ak by Kolumbus neobjavil Ameriku a Cortéz nevyvraždil Indiánov, vodcovia Aztékov a Inkov by za niekoľko storočí dokázali doviesť svoje národy do štvrtej dimenzie.

         Avšak na prelome tisícročí boli aj oni len na začiatku. A vtedy prišlo k Saldekovej kríze. Nazvime to tak.

         Opäť si dáme kde bolo, tam bolo, bolo jedno sídlo plné komnát vystlaných mäkkými kožušinami a zlatom vyšívanými gobelínmi. A v jednej z komnát bola váza s nádhernými červenými ružami. Tie kvety deň čo deň dával do vázy Saldek, aby si získal náklonnosť krásnej Viridiany.

         Všimla som si, ako mu tvárou preletel krátky tiež, keď vyslovil to meno. Zdalo sa mi, akoby zostarol.

         Netrvalo dlho a Viridiana naozaj začala Saldeka milovať. Jej otec ho však nenávidel a rozhodol sa, že mu zasadí smrteľný úder. Neváhal na to zneužiť vlastnú dcéru. Naoko vítal Saldekovo dvorenie a keď ho požiadal o dcérinu ruku, ochotne súhlasil. Saldek bol skutočne šťastný. Vôbec nevnímal varovania kolektívneho vedomia. Bol rozhodnutý. Miloval Viridianu a chcel sa stať kvôli nej obyčajným smrteľníkom. Kolektívne vedomie a Rada začali vyberať nového vyslanca.

         Stalo sa to v deň siatby. Ešte ráno to bol pre Saldeka najšťastnejší deň jeho života a večer sa premenil na nočnú moru.

         Viridianin otec Saldeka nepustil ani do vnútra sídla. Z hradieb sa mu vysmieval do očí. „Moju dcéru nikdy nedostaneš,“ vykrikoval a dal na Saldekov sprievod vypustiť loveckých psov. Z okna niekto vyhodil vázu s jeho červenými ružami.

         V ten deň svadba bola. Viridianu vydali za zdegenerovaného šľachtica. V noci skočila z hradieb.

         Keď sa to Saldek dozvedel, jeho bolesť bola taká veľká, že sa narušila stabilita harmónie a na niekoľko minút sa všetci obyvatelia Ríše zhmotnili v trojrozmernom priestore. V historických archívoch sa ešte možno nájde zmienka o Noci duchov. Zjavenie sa takého veľkého množstva úplne neznámych a hlavne odlišne vyzerajúcich ľudí vyvolalo skutočnú paniku.

         Radu Saldekova sila zaujala a rozhodla sa ho podporiť. Opäť bol Vyslanec. Aby prehlušil cit, rozhodol sa reagovať na výzvu pápeža Urbana II. o prinavrátení svätého hrobu a vydal sa na prvú križiacku výpravu. Chcel mať všetko to šialenstvo pod kontrolou.

         Vojvoda Godfrey de Bouillon.

         Nechápala som, ako som mohla vysloviť to meno. Tentoraz som si bola istá, že som ho v živote nepočula. Neskôr som si meno overovala v encyklopédii. Godfrey de Bouillon sa skutočne v roku 1096 vybral s početným vojskom do Jeruzalema.

         Pomaly som krútila hlavou. Hlasno tleskol a to ma prebralo.

         So širokým úsmevom povedal:

         A tak nejako vznikli križiacke výpravy.

         Smútok v očiach mu však ostal. Ja som sa naňho meravo pozerala.

         Nepáčila sa ti rozprávka?

         Ako sa skončila? Čo je so Saldekom?

         Rozprávka sa musí končiť klasicky, však? Saldek možno žije, ak len neumrel, v peknom byte, kde raz zazvonil zvonec a rozprávky je koniec.

         Znie to ako tvoj príbeh.

         Ale no tááák. Je to príbeh Saldeka a možno Viridiany.

         Nehľadá Saldek novú Viridianu?

         Zhlboka sa nadýchol.

         Saldek ju už našiel. Ale ty chceš pokračovanie?

         Prikývla som.

         Počet obyvateľov trojrozmerného sveta mnohonásobne vzrástol od Viridianiných čias. Variácie genetických informácií sú také početné, že existuje solídna pravdepodobnosť, že na ulici stretneš identickú kópiu Budhu, Caesara, Johanky z Arcu a možno aj Viridiany.

         Odmlčal sa a začal lyžičkou miešať už studený čaj.

         A čo ďalej? Vyzvedala som. Vstal a pomaly pristúpil ku mne. Ako zhypnotizovaná som sa tiež postavila. Objal ma a pritisol k sebe.

         Milujem ťa. Zašepkal skoro nepočuteľne. Nemusel hovoriť nič.

         Vedela som to od prvej chvíle.

    • • •

         Bol piatok. Sedela som vo svojej pracovni a premýšľala som o ňom, o jeho hudbe, knihách a hlavne o tom čudnom príbehu. Ostala som s ním až do stredy. K Saldekovi sme sa už nevrátili a ja som na jeho príbeh pomaly aj zabudla.

         Štyri dni prešli ako sen. Čo sa so mnou stalo? Známych som nepoznávala a zrejme ani oni mňa. Na dni uňho si však presne pamätám. Rána. Striedanie počasia. Dážď, plazivá hmla a nakoniec nesmelé slnko.

         Výrazy jeho tváre. Gestá.

         Takú silnú citovú závislosť v takom krátkom čase som nepocítila ešte nikdy v živote. Stálo ma to veľa energie odísť. Prosil ma, aby som ostala. Povedal presne:

         Nechoď, budeš mi veľmi chýbať. Ostaneme spolu. Si môj ďalší život, ďalší svet. Ďalší rozmer. Nechoď.

         A potom už len šepkal:

         Nechoď. Nechoď. Nechoď.

         Musela som mu sľúbiť, že hneď, ako si vybavím potrebné veci, prídem k nemu. Tiež som si to veľmi, veľmi želala.

         Zariaďovanie mi však zabralo celý štvrtok. Večer som mu viackrát volala. Telefón však vyzváňal naprázdno. Nervózne som na stôl hodila pero, s ktorým som sa pohrávala. Vstala som a takmer intuitívne som z knižnice vybrala encyklopédiu.

         Heslo o Vojvodovi Godfreyovi de Bouillon nebolo nijako zvlášť obsiahle. To podstatné som už vlastne spomenula. Avšak v ten večer ma priam zmrazili posledné vety. Po celom tele mi naskočila husia koža. Stálo tam:

         „Tak ako mnohí z nich (križiakov) ani Vojvoda Godfrey sa nikdy nevrátil domov. Zomrel v Jeruzaleme a bol pochovaný blízko Kristovho hrobu v kostole Svätého hrobu.“

         Čakala ma bezsenná noc. Veľmi dobre som si pamätala na každú jeho vetu. „… je prakticky nesmrteľný aj v prípade deštrukcie jeho telesnej schránky.“ Presne táto veta mi rezonovala v mozgu v spojení Saldek – Vojvoda Godfrey de Bouillon. Koľkokrát som si v tú noc povedala, že ide len o výmysel, o rozprávku.

         Opäť som vytáčala jeho číslo. Nič. Stále nič. Stála som bezradne nad telefónom a skúšala volať znova a znova. Zúfalá som hodila slúchadlo na vidlicu, schytila plášť a ako šialená bežala za ním.

         Udychčaná som stúpala po tých starých schodoch, ktoré teraz vo mne vyvolávali trpké spomienky. Zastala som pred jeho dverami. Chvíľu som rozmýšľala a potom som stisla kľučku. Ako zlodej, potichu, s bijúcim srdcom som sa vkradla dnu.

         Ležal na posteli s otvorenými očami, upretými do stropu. V prvom momente som si myslela, že je mŕtvy. Výkrik bolesti sa mi zasekol v hrdle. Jeho hruď sa nebadane dvíhala.

         Prestrašene som zašepkala niečo ako pozdrav a pomaly som sa k nemu priblížila. Vyzeral strašne. Tvár mal strhanú, na brade niekoľkodňové strnisko. Urobila som krok a naozaj som vykríkla. Namiesto očí som sa pozerala do prázdna. Teraz sa prázdno pozeralo na mňa. Pod zožltnutou pokožkou nebolo nič. Prázdno. Prežívala som najväčší horor svojho života.

         Pozrela som mu na ruky. Mierne sa chveli. Zdalo sa, akoby žili mimo neho. Potom začali pomaly miznúť. Bola som paralyzovaná. Strach sa však miešal s ešte silnejšími pocitmi, ktoré som v tom momente nevedela definovať.

         Vykríkla som jeho meno. Nepohol sa. Tvár začala miznúť. Rozkričala som sa a triasla som ho za ramená. Oči sa mu pohli a pozreli sa na mňa. Stále boli slepé.

         Kto si? Kto si? Preboha, kto vlastne si? Hlas sa mi triasol a po lícach sa mi gúľali obrovské kvapky. Slzy. Potom som to povedala.

         Saldek. Saldek, neodchádzaj. Povedala som bojazlivo o trochu vyrovnanejším hlasom. Strhol sa a to ma posmelilo.

         Ja… Ja ťa potrebujem, Saldek.

         Mierne sa mu pohla hlava.

         Ja, ach, Saldek, ja, ja ťa milujem, koktala som ako šialená. Strach ma však už prešiel. Pozeral sa na mňa. Prázdnota sa stratila. Boli to jeho magicky čierne oči. Pery sa jemne pohli. Niečo chcel povedať. Jedno slovo. Ešte stále tu nebol. Naklonila som hlavu, aby som lepšie rozumela. Stále šepkal jedno slovo. Zdalo sa mi, že to znelo ako ženské meno: Viridiana. Viridiana. Viridiana.

         Prsty sa mu prestali chvieť, prestali žiť mimo. Tvár dostala jemné obrysy a oči opäť svietili. Na perách sa objavil šťastný úsmev.

         Vieš, strašne si mi chýbala.

         Obaja sme sa silne pritisli k sebe, akoby sme boli jediní ľudia na svete.

         Na stole stála staro vyzerajúca váza, plná červených ruží.

     

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory