Foto© Peter Procházka
Foto© Peter Procházka

Foto©Miroslav Valček Foto©Miroslav Valček


  • Životopis autora

    Peter VALČEK sa narodil 8. marca 1955 v Bratislave. Žije a tvorí v Ivanke pri Dunaji a v Bratislave. Po maturite na Gymnáziu v Senci (1974)

    Peter VALČEK sa narodil 8. marca 1955 v Bratislave. Žije a tvorí v Ivanke pri Dunaji a v Bratislave. Po maturite na Gymnáziu v Senci (1974) absolvoval dva semestre v odbore fyzika na Prírodovednej fakulte Univerzity Komenského. Štúdium zanechal roku 1975 po prázdninovej praxi v redakcii bratislavského Večerníka, kde zostal ako redakčný elév až do konca roka 1976. V rokoch 1976 – 1980 študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Po ukončení štúdia a po základnej vojenskej službe pracoval vo Večerníku ako redaktor kultúrnej rubriky (hudobný život, divadlo, medzinárodné kultúrne podujatia v Bratislave) až do roku 1985, keď nastúpil internú vedeckú ašpirantúru v Literárnovednom ústave SAV, so zameraním na teóriu literatúry a dejiny slovenskej literárnej kritiky. Ašpirantúru ukončil roku 1988 pod vedením Stanislava Šmatláka internou obhajobou dizertačnej práce Semiotický ostrov – formovanie kritického subjektu slovenskej literatúry (knižne vyšla roku 1996). Vedeckú hodnosť doktor filozofie potom obhájil až roku 2000 na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici monografiou Osudy eseje – pôvod a médium esejistickej formy (knižne vyšla roku 1999). V rokoch 1986 – 1987 bol redaktorom obnovenej Literárnej prílohy Smeny, roku 1988 sa podieľal na založení Literárneho týždenníka, kde bol vedúcim literárnej rubriky a v rokoch 1990 – 1991 zástupcom šéfredaktora. Potom pôsobil ako publicista v slobodnom povolaní. Od roku 1999 prednášal teóriu textu a teóriu médií na Katedre slovenského jazyka a literatúry Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, roku 2002 prešiel ako vysokoškolský učiteľ na Katedru žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Popri pedagogickej činnosti pracoval v Literárnom informačnom centre ako člen výskumného tímu dlhodobej štúdie Stav a úroveň čítania v Slovenskej republike (2003  2009). V posledných rokoch pôsobí ako docent aj na Filozofickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Kohút v kufri plnom peria (1982, zborník Letokruhy)
    • Levy benátske / Líška na sklonku leta (1987)
    • Európska groteska (1989)
    • Poviedka ´96 (1997, 1.vydanie, zborník poviedok)
    • Savojský kríž (1998)
    • Perlorodka (2001, zborník Poviedky z éteru)

    Esej

    • Belle Epoque 2000 (1999, v zborníku súčasnej slovenskej eseje Rok 2000)
    • Osudy eseje – pôvod a médium esejistickej formy (1999)
    • Čas kentaurov – kultúra času a komunikácia pred vznikom písma (2000)
    • Estetika informace – Peirceho faneron a kognitivní dynamika médií (2013)

    Odborná literatúra

    • Publicistické žánre vo svetle modernej teórie médií (1999, skriptá)
    • Publicista – text – redaktor (2000, skriptá)
    • Multimediácia – virtuálny znak a text (2002, základy semiotiky pre novinárov)
    • Čítanie 2003 (2003, spoločné dielo: P. Rankov, P. Valček)
    • Čítanie 2004 (2004, 1.vydanie, spoločné dielo: P. Rankov, P. Valček)
    • Čítanie 2005 (2005, spoločné dielo: P. Rankov, P. Valček)
    • Čítanie 2006 (2006, spoločné dielo: P. Rankov, P. Valček)
    • Čítanie 2007 (2007, spoločné dielo: P. Rankov, P. Valček)
    • Sperryho syndróm. Kognitívna dynamika a multimediálny chronotop (2007)
    • Čítanie 2008 (2008, 1.vydanie, spoločné dielo: P. Rankov, P. Valček)
    • Slovník teórie médií A-Ž (2011, 1.vydanie)
    • Etika – Informace – Média (2016)

    Literárna veda

    • Semiotický ostrov (1996)
    • Slovník literárnej teórie A – J (2000)
    • Slovník literárnej teórie K – Ž (2003)
    • Slovník literárnej teórie A – Ž (2006, druhé, rozšírené a opravené vydanie)

    Scenáristika

    • Líška (1994, televízna detektívka pre mládež)
    • Zlatý kolovrátok (1996, televízna rozprávka)

    Rozhlasová tvorba

    • Kohút v kufri plnom peria (1988, rozhlasová dráma)
    • Calasov prípad (1998, rozhlasová dráma)
    • Román o baránkovi (1999, rozhlasová dráma)
    • Staré stromy (2001, rozhlasová dráma)
  • Charakteristika tvorby

    Peter Valček sa ako literárny historik čoskoro preorientoval z beletrie na literatúru faktu. Keďže písanie ostáva pre neho tvorivosťou, nie iba úmornou

    Peter Valček sa ako literárny historik čoskoro preorientoval z beletrie na literatúru faktu. Keďže písanie ostáva pre neho tvorivosťou, nie iba úmornou robotou so slovom, môžeme ho zaradiť medzi jeho literárnymi vrstovníkmi (či skôr vyčleniť?) k nepočetnej skupine esejistov. V Kristových rokoch debutoval novelami Levy benátske /Líška na sklonku leta (1987); o dva roky nato vydal román Európska groteska, ale už pred cestopisnou novelou Savojský kríž (1998) publikoval literárnohistorickú monografiu Semiotický ostrov (1996). V monografii Osudy eseje s podtitulom Pôvod a médium esejistickej formy (1999) už naplno zaznela jeho vlastná esejistická struna. Kniha esejí Čas kentaurov, ako naznačuje už názov, je opäť osobitým putovaním spisovateľa v labyrinte času. (...) Príťažlivá na Čase kentaurov je autorova schopnosť sprostredkovať esejisticky prístupným jazykom vzdialené veky a časy práve cez mýty, báje, rozprávky či povesti, na ktorých vyrastali všetky čitateľské generácie. Pripomína nám čarovnú schopnosť slova sprostredkovať priam hmatateľné dotyky so stratenými svetmi a zakliatymi hrdinami.

    Dušan Mikolaj

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    SUBALLYOVÁ, Ľubica – VALČEK, Peter: Literatúra a multimediálny čas (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVI, 21. 6. 2006, č. 13, Spravodajca 1/2006, s.

    SUBALLYOVÁ, Ľubica – VALČEK, Peter: Literatúra a multimediálny čas (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVI, 21. 6. 2006, č. 13, Spravodajca 1/2006, s. III.

    MOYŠOVÁ, Stanislava: "Novinka" po dlhom čase. Peter Valček: Slovník literárnej teórie A – J. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 5, s. 115.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava – Martin 2001.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Praha 2000.

    GAJDOŠ, Martin: Večný život eseje. Peter Valček: Osudy eseje. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 10, s. 105 – 106.

    ŠIKULA, Bystrík: Podoby intelektuála v husej koži / Bohuš Bodacz: Intelektuál v príbehu, príbeh v intelektuálovi. In: Generačné portréty I. Bratislava 1997.

    BODACZ, Bohuš: Intelektuál v príbehu, príbeh v intelektuálovi. (Generačné portréty VI). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 11, s. 90 – 93.

    ŠIKULA, Bystrík: Podoby intelektuála v husej koži. (Generačné portréty VI). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 11, s. 81 – 90.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Peter Valček sa po istom časovom odstupe prihlásil k slovu ďalšou prózou novelistického žánrového určenia – Európska groteska
    Peter Valček sa po istom časovom odstupe prihlásil k slovu ďalšou prózou novelistického žánrového určenia – Európska groteska (1989). (...) Novela, podľa slov na záložke knižky, "je cestopisom pamäti a zvykoslovia, rozprávaním o dobrodružstve úvahy". Nevzal si autor toho práve takýmto koncepčným zameraním svojej druhej prózy priveľa? Alebo ešte inak: keď sa už rozhodol pre tento typ intelektuálnej prózy, nebolo v jeho silách zdsciplinovať sa natoľko, aby uľahčil jej cestu k čitateľovi, napríklad v kompozícii jej významových súčastí, v miernom posune (inak perfektnej) štylizácie, v jazykovo-pojmovej náročnosti? "Úhlavným nepriateľom literatúry, ako vidno, môže byť sama literatúra. Nie len spisovateľ tvorí svoju literatúru, aj literatúra tvorí svojho spisovateľa," vyjadril sa v súvislosti so svojou vlastnou knižkou Peter Valček. Berieme na vedomie toto riziko spätnej väzby a s jehom rešpektovaním sa pozeráme na Valčekovu knižku ako na užitočný prozaický príspevok zasahujúci najmä do oblasti procesov v duchovnom prostredí strednej Európy, tej grotesknej Európy, v ktorej srdci sa odjakživa nachádzame.
    Viliam Obert (1990)
     

    Pokud přistoupíme na pravidla hry zvané literární věda a shodneme se, že nikoli ve všech podobách je hrou doopravdy, musíme uznat, že Osudy eseje jsou knihou sice kratičkých, ale přesných a přiléhavých analýz nejrůznějších "genologických tvarov", širokého vějíře tvarových i tvárných možností a cest, jež má esejista k dispozici (anebo se s nimi utkává) na své pouti textem, texty a myšlením. Většinu citátů z celé řady děl a několika jazyků přeložil sám a druhou polovinu své práce – sympaticky osvětové – pojal jako malou antologii esejistických textů evropského novověku (Nietzscheho Případ Wagner, Swiftův Esej o sudu, Stendhalův esej Honoré de Balzacovi, Orwellův Politika a řeč). Při jeho rozhledu po primární i sekundární literatuře (můžeme ale zrovna u eseje mezi nimi vůbec rozlišovat?) je jeho přístup současný, opřený o bohatou základnu teoretiků a filozofů.

    Jaroslav Richter (2000)
     

    Ešte pred novembrom 1989 sa pokúsil rozvinúť myšlienku, ktorej realizácia bola v tom čase vo hviezdach (pozri rok vydania Líšky na sklonku leta – 1987 – a vročenie na konci Európskej grotesky – 1986). Stavaním mostov medzi Východom a Západom, zapĺňaním čiernych dier po emigrantoch, respektíve po ich potomkoch, i kritickým postojom nielen voči západnej konzumnej spoločnosti, ale aj voči vlastnému národu, ktorý vo svojej ľahostajnosti a apatii dospel až tam, že začal rozkrádať alebo šrotovať na štrk pre betonárov a asfaltérov náhrobné kamene predkov (Európska groteska). A predsa: "Ľudský duch je kvet," hovorí Valček prostredníctvom ktorejsi postavy, "ktorý má korene na jedinom mieste. Čo na tom, že telo môže cestovať?" Preto azda netreba vysvetľovať aktuálnosť tejto myšlienky aj dnes – osobitne dnes (...). Valčekovi okrem jednoznačnosti postoja slúži ku cti aj to, že niektorými svojimi prózami (Európska groteska) tento vývin udalostí u nás anticipoval.

    Bystrík Šikula (1997)

     

    Nás Čechy vždy udiví, najdeme-li ve slovenské literatuře téma, zpracování, pojetí, látku, kterou ve vlastní národní literatuře nemáme zpracovánu vůbec nebo jen okrajově. (...) Peter Valček se svou druhou knihou Európska groteska (1989) je toho dobrým příkladem. Vše svrchu zmíněné je v ní nové nebo prostě jiné, než bychom očekávali v Čechách. Během četby jsem se musel ujištovat, a to opakovaně, že autor tuto knihu napsal skutečně před 17. listopadem. Kdopak z povolených autorů by si v Čechách troufl na téma: Američan objevuje zemi svých předků. Z Ameriky přes Evropu na Slovensko přijíždí akademicky vzdělaný muž Thomas Le Hota, alias Tomáš Lehota. Chce vidět zemi, kde se narodil děd i otec, a popovídat si zcela neideologicky s Marií, sestřenicí, slovenskou učitelkou. A právě tato jednoduchá samozřejmost je tématem knihy. Hledání domova a kořenů vlastního bytí bez ochranné vrstvy ideologie – tomu českýma očima říkám literární čin. Co může být dnes aktuálnějšího než pátrání po tom, odkud jsme, kam kráčíme? Od kladení těchto otázek je závislé i utváření naší budoucnosti.

    Zdeněk Eis (1990)

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Esej Semiotický ostrov je o nedorozumení. O diskomunikácii v slovenskej literatúre. O jej exaktných príčinách. Semiotický
    Esej Semiotický ostrov je o nedorozumení. O diskomunikácii v slovenskej literatúre. O jej exaktných príčinách. Semiotický ostrov, to je metafora o slovenskej komunikačnej izolácii. Vzájomnej vo vnútri a spoločnej navonok. Nezvládnutý dialóg je vždy monológom. Spoločným trápnym monológom nemých a hluchých diskutérov. Analytická metóda semiotickej mriežky, ktorú v Semiotickom ostrove prezentujem, by však mohla byť užitočná pri exaktnom poznávaní hodnotovej, ideovej komunikácie v akejkoľvek oblasti. Hoci v politológii. Napríklad pri skúmaní, čo sa naozaj sleduje tou či inou kontraverziou či polemikou. V jazyku je vždy všetko, všetko sa vysloví – skutočný obsah výpovede býva však často ukrytý v hlbších súvislostiach logiky textu. Víla Demagógia preto často tancuje v suteréne jazyka.
    Nikdy som nerátal, že to budem mať ja, alebo moje knihy na Slovensku ľahké. Určité veci treba povedať. Musia byť vyslovené. Sloboda slova je aj v tom, ak nie predovšetkým v tom, že vypovedané literárne slovo si na svoju chvíľu jednoducho počká. Napriek podlostiam paholkov chudokrvných ideológií. Tých je dnes u nás tuším viac ako v rokoch totality. Daň Pluralite? No ťaží z nej aj Fáma...
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    1980 – Cena Nového slova za literárnovednú rozpravu Esej Alexandra Matušku 1985 – 1. cena Slovenského literárneho fondu za

    1980 – Cena Nového slova za literárnovednú rozpravu Esej Alexandra Matušku

    1985 – 1. cena Slovenského literárneho fondu za rukopis novely Levy benátske

    1996 – 2. cena v súťaži Poviedka 1996 za poviedku Perlorodka

    1998 – Cena Spolku slovenských spisovateľov za novelu Savojský kríž

    1998 – 2. cena v súťaži Esej 1998 za esej Storočné vody

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Z DROBNÝCH ESEJÍ Obrana obrazu K výstave slovenského maliarstva Fontana Danubiana v Ríme (2001) Valia sa desaťročia, no maliar

    Z DROBNÝCH ESEJÍ

    Obrana obrazu

    K výstave slovenského maliarstva Fontana Danubiana v Ríme (2001)

    Valia sa desaťročia, no maliar hnetie svetlo a sochár hlinu  obaja titansky odolávajú hyperrealite technologického obrazu multimédií.
    Na mediálnom Olympe, kde kedysi maliarstvo kral'ovalo, sú dnes v popredí iné božstvá – diskotéka a štadión, iné mýty – fantasy elektronického prenosu a s ním spojená samota jednotlivca v postindustriálnej megapolis, samota virtuálneho pochopenia, samota Merkuciovho bludu lásky v sne král'ovnej Maud zo Shakespeara.
    No maliar jednako hnetie svetlo a sochár hlinu.
    A táto antická práca by nebola možná bez lásky, ktorá nie je simuláciou citu, ale jeho priestorovo-svetelným zhmotnením. Nebola by možná bez lásky k obrazu. Symboly symbolov, relativita zmyslu, nezmysel, nádej, možnosti. To všetko možno zobraziť len optikou skutočnej, nefalšovanej caméra subjective – umelcovým intímnym prežívaním kozmu v jeho svetle a tvare.
    Svetlo prichádza ako dážď – zhora. Zavlažuje svet.
    Dunaj, napájaný svetlom a dažďami, po tisícročia odnáša okrové íly i karmínové kremene Európy zo západu na východ, zo severu na juh. Meandrové sacrum rieky nemohlo nepožehnať výtvarnému umeniu Slovenska. Aj v maľbe, tak ako v Dunaji, zrkadlia sa ľudské bytosti, priestor, karpatské masívy, mentálne svetlo krajiny, ktorá sa megaliticky vzdúva ponad nás. Pyramídy svetla. Slnečný kinematograf. Ihlany jasu a farby vrhnuté na Zem a vzápätí miznúce v nenávratne.
    Umenie je záznamom o tejto Veľkej Pominuteľnosti. Ktorý iný obraz, aká iná imaginácia ho nahradí?


    Planéta je hlas v tichu
    Saint-Exupéry: Malý princ (1943 – 2003)

    V jednom z pôvabných fejtónov zo začiatku roka 1918 – teda z doby, keď na frontoch Veľkej vojny ešte nebol pokoj a Saint-Exupéry sa ešte len učil lietať – hovorí na stránkach Národných listov Karel Čapek s vtáčikom zo svojej malostranskej záhrady.
    Na otázku, čo je Boh, operenec odpovedá spisovateľovi s odzbrojujúcou jednoznačnosťou:
    "Boh je tík tík tiuití, tio tio trrr to to to nétia tík."
    Výstižnejšie by Čapkovi neodvetil ani Spinoza.
    Uvádzam to však pre iné:
    Keď dieťa príde na svet, prihovára sa mu svet práve takým, nie iným jazykom – svet je mu definovaný štebotom sfér a je maličký ako dieťa samo.
    Tajomstvo reči zvierat a vtákov, po ktorom prahnú heróovia starých mýtov, je snovým symbolom. Ako nedosiahnuteľná rozprávková hodnota zaznamenáva – dospelému veku ľudstva už nezrozumiteľnú – vitálnu spomienku na obdobie po narodení: Čosi mi dávajú v nádherných kadenciách vtáci nebeskí, šumiace stromy i tie veľké bytosti vôkol mňa – ktorým z nich sa budem podobať?
    Dieťa sa, práve vďaka hlasom, ktoré ho obklopujú, musí – chtiac-nechtiac – zaoberať svojou identitou.
    Saint-Exupéry sa podujal zrekonštruovať tento zabudnutý pocit či pohľad pradieťaťa na svet i  na samoseba – bez transmentálneho jazyka a ikonických lešení z kartových hier a matematiky, ako to, naopak, v Alicke za zrkadlom vyskúšal Lewis Carrol.
    Pátos miniaturizácie exupéryovskeho rozprávkového sveta, pátos maličkých planét i bytostí, a napokon i maličkého slona, ktorého prehltla nebezpečná boa, to je optika domáceho bábkového divadla – v tom sú si obe svetoznáme knižky blízke. Miniaturizácia je hyperbolou, zmenšenie zvyšuje dôraz.
    Posolstvo Malého princa však nesie aj živý humanistický etos situovaný, aktuálne a presne, do roku 1943, keď knižka vznikla, a osvetlený, ako bodovým reflektorom na marionetovej scéne, už pri samom začiatku diela jeho venovaním Léonovi Werthovi:
    "Odpustite deti, že som túto knihu venoval dospelému! Mám významné ospravedlnenie: ten dospelý je môj najlepší priateľ (…) býva vo Francúzsku, trpí tam hladom a zimou. Veľmi potrebuje, aby ho dakto potešil."
    Vojna naučila Saint-Exupéryho lietať, ale očividne aj dojímať sa ľudským osudom. Preto sú jeho diela také pôsobivé – to nie je nejaká estetika, to je živé ľudské teplo komunikácie.
    Veď lietať sa v rovnakom čase naučil – a predsa, aký rozdiel! – aj futurista Gabriele D'Annunzio, ktorý hľadal nadčloveka s revolverom v ruke, aj rotmajster Hermann Göring, ktorý sa neskôr svojou nadrozmernou figúrou stal celkom nevhodným pre letectvo, a tak mohol byť len jeho admirálom.
    Podstatná črta: nie je let ako let – náš letec je dieťa, ktoré sa nikdy nezmierilo s tým, že s dospelými možno hovoriť len "o bridži, golfe, politike a kravatách" – jeho detský svet bol v bledomodrej výšave nad nami, a je tam podnes.
    Je to však práve dieťa, na ktoré – väčšmi ako kedykoľvek predtým – stále zabúdame, pohltení necivilizovanou civilizáciou chamtivosti až po uši, ktoré nepočujú, a po oči, ktoré nevidia, a po pery, ktoré nevedia pobozkať, ani hovoriť šľachetne.
    Malý princ sa nám prihovára z čias, ktoré sú už zabudnuté, a predsa sa nám prihovára jasne: Štebot a let patria k sebe, tak ako k sebe nepatria modrá obloha a rev po zuby ozbrojeného hornetu nad krajinou detského pokoja, ktorej hovoríme vlasť.
    Zamyslime sa: Ako našu planétu počuje okolitý vesmír? Je to spev, čo sa od nás šíri?
    Zobraziť všetko