• Stručne o autorovi

    Je aktívnym účastníkom matičného hnutia, v rokoch 1990 až 1992 bol predsedom Rady Matičnej mládeže Slovenska. Zaoberá sa najmä

    Je aktívnym účastníkom matičného hnutia, v rokoch 1990 až 1992 bol predsedom Rady Matičnej mládeže Slovenska. Zaoberá sa najmä históriou a etnografiou.

    Je autorom a spoluautorom viacerých publikácií, napr. Z okoličianskej truhlice (1998), Okoličné 1275-1998 (1998), Jožko Piťo, najslávnejší interpret ľudových piesní (spolu s Ladislavom Paškom, 2000), Z dejín ochotníckeho divadla v LiptoveOkoličné (2003), Zborník z histórie ochotníckeho divadla obcí Liptova (spolu s P. Vítekom, J. Kompišom, V. Kunovou, Ľ. Ondrejkom a E. Štofčíkovou, 2003), Z liptovskej truhlice (spolu s Petrom Vítekom, 2004), Liptovský Mikuláš roky 1938-45 – kronika protifašistického odboja a oslobodenia (2004), Liptov (spolu s Ladislavom Struhárom a Petrom Vítekom, 2005), Poľovníctvo v Liptove (je autorom jednej kapitoly, 2007), Rozprávanie o Kriváni (spolu s Ladislavom Drábom, 2008), Okoličné v minulosti (spolu s Petrom Vítekom, 2008). Úspešná bola najmä zbierka povestí Z liptovskej truhlice. 2008 vyšla v prepracovanom vydaní pod názvom Povesti z Liptova (spoluautor Peter Mišák). Ďalej vydal tituly Jonáš Bohumil Guoth, lekár slovenskej duše (s Ladislavom Drábom, 2009), Tri roky miestneho odboru Matice slovenskej v Liptovskom Mikuláši 2007-2010 (2010), Matičné divadlo v Liptovskom Mikuláši 2004 2011 (2011), Sláva šľachetným II – 1888 – Miscelanea (spolu s Milošom Kovačkom, Petrom Pavlom Uhlíkom, Vladimírom Ferenčíkom a Jánom Jurášom, 2012), Divadelné návraty 1863 – 2013 (2013), Veselý liptovský miestopis alebo Na čom sa Liptáci najviac hnevajú (2014), Zbojnícke príbehy a povesti (2015) a ďalšie. K úspešnej spolupráci s Petrom Mišákom sa vrátil v knihách Rozprávky spod slovanskej lipy (2013) a Murárske povesti a príbehy (2015).

    Napísal divadelné hry Janko Búrlivák (1988), Náš pán farár (1991), Piťo, hraj (2005), Ploštínsky súd bosoriek (2006), Ako Pribylinci biskupa vítali (2006), Ploštínske (ne)pokazené Vianoce (2007), Život v utrpení alebo Denník Anny Zuzany Fehérpatakyovej (2009), Lekár tela a duše (2009), Čierny mních (2010), Ako Pribylinci župana vítali (2010), Koniec dobrý, všetko dobré (2013), v ktorých čerpá z regionálnej histórie. Podobné zameranie majú väčšinou aj hudobno-slovné pásma a kompozície Pavol Országh-Hviezdoslav (1989), Gašpar Fejérpataky-Belopotocký (1991), Pocta Liptovu (2004), Štefánik – prvý medzi Slovákmi (2005), Známy, neznámy, Samko Čudák (2005), Slečna Marína Hodžová (2006), Básnik smutného osudu (2006), Písané perom, písané mečom (2006), Príbehy richtárskej palice (2006), Tichý bojovník M. M. Hodža (2006), Martin Rázus – služobník národa ([2007), Jonáš Bohumil Guoth (spolu s Ladislavom Drábom, 2009), Pocta rodákom (2008), Peter Pavel Zgúth-Vrbický, skromný oráč na poli národa (2008), Ako Vrbičania o Maticu prišli (2008), Bližšie k Bohu (2008), Spomienky (2008), Kráľovský dar pre Jána Pongráca (2009), Kráľovský dar pre Ľupču (2009), Ako jezuiti v Mikuláši kláštor stavali (2010), Krvavé memento (2010), Ľupčianske právo meča (2010), Pocta Liptovu (2010), Nositeľky lásky a života (2011), Náš pán učiteľ (2011), Ako naše mesto povstalo (2011), Statoční z Pribyliny (2011), Dobrý obchod (2011), Samo Chalupka – bard hrdinských spevov (2012), Šľachetný štvorlístok – fragmenty zo života Pavla Neckára, Ľudovíta Šenšela, Samuela Štefana Osuského a Martina Rázusa (2012), Slávna stolica liptovská (2012), Vychádzka štúrovcov na Devín (2012), Posledná noc Jura Jánošíka (2013), Dúšok živej vody (2013), Ruže pre pani Jocku (2013), Jánske dni (2013), Oslavy SNP Podtúreň (2013), Hviezdoslav – básnik svitania (2014) a ďalšie.

    Publikoval množstvo článkov, v ktorých sa sústredil na málo známe, zabúdané stránky dejín regiónu (napr. seriály Liptovské roky meruôsme, Zemianske rody Liptova).

    Celá jeho literárna, publicistická, výskumná i organizátorská činnosť je zameraná na objavovanie a propagovanie liptovskej histórie.

    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Peter VRLÍK v r. 1979 – 82 sa vyučil za chladiarenského mechanika na Strednej odbornej škole v Kežmarku. Od r. 1982 bol chladiarenským mechanikom,

    Peter VRLÍK v r. 1979 – 82 sa vyučil za chladiarenského mechanika na Strednej odbornej škole v Kežmarku. Od r. 1982 bol chladiarenským mechanikom, nočným vrátnikom, napokon od 1999 pracovníkom civilnobezpečnostnej služby v Liptovskom Mikuláši, kde sa od r. 1991 angažuje v Matici slov. Ako zanietený regionalista sa zaoberá dejinami a osobnosťami Liptova; kronikársky priblížil vojnové udalosti 1938 – 45 v publikácii Liptovský Mikuláš, s P. Vítekom prerozprával miestne povesti v zbierke Z liptovskej truhlice (obe 2004), bol autorom textovej časti v obrazovej knihe Liptov (2005). Od mladosti sa ako organizátor, herec a autor početných scénických výstupov (21) a dramatizácii (14) venuje ochotníckemu divadlu; do Zborníka rozprávok (1996) prispel hrami Psota a Salaš na Čertovici, spolutvorca Zborníka z histórie ochotníckeho divadla obci Liptova… (2003). Píše aj publicistické príspevky do matičnej a regionálnej tlače. 

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Dráma

    • Janko Búrlivák (1988)
    • Náš pán farár (1991)
    • Piťo, hraj (2005)
    • Ako Pribylinci biskupa vítali (2006)
    • Ploštínsky súd bosoriek (2006)
    • Ploštínske (ne)pokazené Vianoce (2007)
    • Lekár tela a duše (2009)
    • Život v utrpení alebo Denník Anny Zuzany Fehérpatakyovej (2009)
    • Ako Pribylinci župana vítali (2010)
    • Čierny mních (2010)
    • Koniec dobrý, všetko dobré (2013)

    Pre deti a mládež

    • Psota (1996, hra v Zborníku rozprávok)
    • Salaš na Čertovici (1996, hra v Zborníku rozprávok)

    Literatúra faktu

    • Zborník z histórie ochotníckeho divadla obci Liptova… (2003, spoluautor)
    • Liptovský Mikuláš (2004)
    • Liptov (2005, 1.vydanie, autor textovej časti)

    Scenáristika

    • Pavol Országh-Hviezdoslav (1989)
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠPAČEK, Jozef: Peter Mišák a Peter Vrlík / Murárske povesti a príbehy. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady , roč. IV. +
    ŠPAČEK, Jozef: Peter Mišák a Peter Vrlík / Murárske povesti a príbehy. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 6, s. 110 – 111.

    Peter Vrlík - výberová personálna bibliografia pri príležitosti 50. výročia narodenia. Zost. Ivona Salajová, Mária Michníková.  Liptovský Mikuláš : Liptovská knižnica Gašpara Fejérpataky-Belopotockého, 2014.

    MAŤOVČÍK, Augustín a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava - Martin : Literárne informačné centrum - Slovenská národná knižnica, 2008.

    Dotazník - Biografia osobností Liptova 2006. 1. vyd. - Liptovský Mikuláš : Knižnica G. F. Belopotockého, 2006. 1 obojstranný list A4.

    CABADAJ, Peter: Peter Vrlík – Liptovský Mikuláš… In: Knižnica, 5, 2004, č. 10.

    MIŠÁK, Peter: Osvedčený rozprávačský fígeľ. In: Slovenské národné noviny, 15(19), 2004, č. 25.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Peter Vrlík je totiž priam prototypom človeka, ktorému sa v najplnšom slova zmysle hovorí lokálpatriot. Priznám sa otvorene, je to moja
    Peter Vrlík je totiž priam prototypom človeka, ktorému sa v najplnšom slova zmysle hovorí lokálpatriot. Priznám sa otvorene, je to moja obľúbená skupina ľudí - hoci je ich, žiaľ, stále menej a menej - ktorí zmysluplne žijú a tvoria na kúsku sveta (Slovenska), čo im bol (pred)určený. A zároveň harmonicky žijú a tvoria preň. Poznávajú jeho históriu, hrdé poznanie šíria ďalej, aktualizujú ho a svoju ľudskú súčasnosť, ktorú žijú, pretavujú vlastným životom do zveľaďovania reality. Celok (dajme tomu štátu) dopĺňajú o plnosť regiónu s jeho špecifikami a jedinečnosťami. Ešte raz to treba zopakovať: hrdé poznanie šíria ďalej...  
    Igor Válek, 2014
     
    Kniha Petra Vrlíka si z obsahového hľadiska všíma históriu odboja v Liptovskom Mikuláši. Táto história je rámcovaná rokmi 1938 až 1945 a predstavuje sympatický pokus o celistvý obraz skúmanej problematiky. Autor sa na základe štúdia rôznorodého pramenného materiálu, dostupnej literatúry, ako aj spomienok priamych účastníkov pokúsil zrekonštruovať aktivity miestneho občianskeho odboja, ktoré podáva paralelne s ilegálnou činnosťou komunistickej rezistencie. To všetko urobil v nádeji, "že nový pohľad na túto dejinnú udalosť, veľmi bolestnú skúsenosť nášho národa, obohatí súčasné myslenie mladých ľudí a vybuduje u nich patričnú úctu k svojim predkom“.
    Peter Cabadaj, 2004
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, šľachtic telom i dušou      Mesto Liptovský Mikuláš, ako aj samotný
    Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, šľachtic telom i dušou

         Mesto Liptovský Mikuláš, ako aj samotný Liptov znamená pre nás rodákov, ako aj pre celé Slovensko veľmi veľa. Zásluhou významných osobností, ktoré tu žili a tvorili alebo pôsobili, stal sa kolískou vzdelanosti, pokroku, kolískou nášho národa. Pre niekoho vzletné slová, pre niekoho možno páchnu nánosom stariny, niečoho čo bolo dávno, niečoho čo dnes už nikoho nezaujíma. Veď načo sa máme vracať o dvesto rokov dozadu. Žijeme teraz, máme svoje problémy, svoje starosti, bojujeme s nepriazňou osudu. Pritom zabúdame na svoje korene, zabúdame na ľudí, ktorí kliesnili cestu pre našu budúcnosť. Znova len slová, ktoré znejú vznešene, ale nenasýtia. Naozaj nenasýtia, naozaj zostávajú vypovedané len pre hluché uši, alebo pre niekoho kto nechce počuť. Naozaj nenasýtia? Naozaj zostávajú vypovedané len pre hluché uši, pre niekoho, kto nechce počuť?
         Zoberme si preto príklad, z nespočetných liptovských rodákov vyberme jedno meno, vystrihnime jeden osud, zamerajme sklíčko lupy na jednu tvár. Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, meno, ktoré niekomu nič nehovorí, meno, ktoré by upadlo do zabudnutia, zapadlo by prachom, hrob by zarástol a nik by si ani nespomenul, že nejaký Belopotocký vôbec existoval. Nie je tomu tak, na námestí v Liptovskom Mikuláši stojí jeho socha. Čím si to zaslúžil, kto bol tento človek? Život človeka niekedy plynie ako voda, pokojne, odráža sa od brehov, od zlých vecí, aby si razila cestu  vpred, človek zomrie a s ním zomiera i jeho meno. Naopak niekto sa potáca v búrkach nepriazne, čelí osudu, ktorý ho vrhá do nových a nových zápasov. Človek uštvaný, zničený bilancuje a zisťuje, že jeho život bol neustálym zápasom a neustálymi prehrami, napriek tomu si jeho meno pamätáme, pomenúvame ním námestia a ulice, staviame mu sochy.
         Keď sa prechádzam naším námestím, prechádzam aj popri soche Gašpara Fejérpataky-Belopotockého. Stojí tu hrdo, možno jeho postava je zidealizovaná, a ja keď trochu prižmúrim oči, nesený fantáziou sa ocitám v dobe, kedy tento človek žil a možno sa nachvíľu stanem tým zemanom, ktorého vlastná trieda zavrhla, ktorý sa naháňal za niečím, z čoho nikdy nemohol zbohatnúť. Belopotocký sa narodil ako zeman, pochádzal zo starej liptovskej šľachtickej rodiny. Šľachta v jeho dobe mala výsadné postavenie, mohla voliť predstaviteľov stoličnej správy, zastávať úrady, vlastniť poddaných, pôdu, majetky, mala výsadné postavenie v spoločnosti. Moc šľachty už začala upadať, delenie majetkov vháňalo niektorých do lona chudoby. Tí sa museli živiť prácou svojich rúk. Nemysliteľné! Ostatnými bratmi a sestrami zemanmi boli opovrhovanými niktošmi, ktorí klesli na úroveň mešťanov alebo remeselníkov, a čo bolo ešte horšie, na úroveň úbohých podaných. Otec mladého Gašpara sa živil ako remeselník, knihár. Tomuto remeslu sa vyučil aj jeho syn. Toto remeslo ho i slušne živilo, sťahuje sa do mesta a tu žije životom poctivého mešťana. Tu by sme mohli povedať to známe rozprávkové: žil šťastne, mal ženu, dieťa a žil, až kým nezomrel. Belopotockého život však nebola rozprávka, ale krutá realita. Začína predávať knihy, možno zo začiatku myslel aj na zisk, ale postupom času robí veci, ktoré sa vymykajú vtedajšiemu konvenčnému mysleniu. Zakladá knižnicu pre širokú verejnosť a už sa stáva podozrivým. Ľud nemá čo čítať, má robiť. Vzdelaný remeselník, sedliak začne rozmýšľať, prečo má šľachta výsadné postavenie, veď sú rovnakí ako každý iný, ibaže niekto sa narodil v kúrii a niekto v chalupe. Nemysliteľné, a vo vzdelanosti tú bedač podporuje zeman, človek ktorý by mal držať so šľachtou, veď je jeden z nich. Nasleduje prvé slovenské ochotnícke divadlo, zeman sa stáva komediantom, vyskakuje na javisku ako šašo, je to dôstojné šľachtica? No a nakoniec vydáva kalendáre, Slovenský pozorník, vštepuje sedliakom do hláv, že sú národom. Poúča ich ako orať, žať, chovať včely, ako zarábať peniaze, on tú chamraď sedliacku, remeselnícku vzdeláva, aká to opovážlivosť! Zapredal svoj stav, svoju zemiansku česť! Páni bratia mu to zrátajú, prepadnú ho a zbijú, nech vie, ako sa má správať. Avšak Belopotocký nezaprie v sebe hrdého liptovského zemana, nepoľaví, dal sa do služieb ducha, a preto musí prejsť cestou života tŕnistou.
         Pomáha Štúrovi s jeho Slovenskými národnými novinami, dáva na ne kauciu. Stojí pri vzniku Tatrína, prvého slovenského národného a kultúrneho spolku, predchodcu Matice slovenskej. Všemožne podporuje snahy slovenskej inteligencie, ktorá chce povzniesť národ, vydobyť mu kúsok šťastia na zemi. Je prenasledovaný, hlavne v roku 1848, kedy sa Slováci postavia na strane Viedne proti uhorskej samostatnosti. Každý správny zeman je Uhor, musí podporovať boj proti cisárovi, proti nemeckým úradníkom. Belopotocký to nerobí. Neskôr sa hlási staroba a on sa sťahuje do ústrania. Nepochopený v rodine, svojou mladou ženou, nepochopený bratmi zemanmi zostáva sám vo svojom boji.
         Prečo Belopotocký nekráčal po vychodených chodníčkoch, prečo zavrhol svoj stav? Možno preto, že jeho vlastný stav nim pohŕdal. Živil sa rukami, niečo odporné. Načo sú sedliaci? Na robotu. Zeman je tu na to, aby rozkazoval. Podľa starého kódexu rytiera, šľachtica, každý šľachtic má ochraňovať slabších, bezbranných. Kto bol v Uhorsku bezbranný? Slováci. Neuznávali ich ako národ, odopierali im základné práva. A kto bol Belopotocký? Predsa Slovák, nikdy na to nezabudol, nezabudol ani na to, že je šľachtic, a že musí chrániť slabších a bezbranných. Belopotocký nebol len fyzicky šľachticom, bol šľachticom predovšetkým svojím duchom. Pre slovenskú osvetu vykonal veľmi veľa, bol prvým, ktorý pochopil silu vzdelania, silu osvety medzi ľudom. Stal sa fakľou ktorá sa zažala a svietila do našej budúcnosti, od nej sa zapaľovali sviečky, fakle, ktoré horeli na dlhej ceste k poznaniu. Poznanie, že len hrdý národ, vzdelaný a nepokorený má možnosť ísť dopredu. Belopotocký to pochopil, a preto jeho meno nezapadlo prachom. Kdeže sú tí Sentivániovci, Okoličániovci, Pongrácovci, kde stoja ich pomníky, ich sochy... Belopotocký sa týči nad naším námestím, pozoruje svojich rodákov a teší sa s plodov svojej práce. A preto keď popri ňom prechádzam, akosi nevdojak upriem na neho svoj zrak a trošku sa mu i pokloním. Myslím si, že si to zaslúži.

    (uverejnené v publikácii Pocta Gašparovi Fejérpataky-Belopotockému, 2014)
    Zobraziť všetko