• Životopis autora

    Robert Bielik sa narodil 15. septembra 1963 v Leviciach. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V súčasnosti
    Robert Bielik sa narodil 15. septembra 1963 v Leviciach. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako pedagóg na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Spolu s J. Litvákom zostavil antológiu slovenskej duchovnej poézie Stratená v ľaliách. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Ukrižuj sa (1996)
    • Gompa – kláštorný denník (2001)

    Poézia

    • Splny na inom nebi (1991)
    • Rehoľa márnomyseľných bratov (1992)
    • Prenášanie grálu (1996)
    • Mandragora (1997)
    • Barbar(u)ská ruleta (1998, spoločné dielo: J. Litvák, A. Turan, K. Zbruž)
    • Mesačný brat (1999)
    • Vlčí ruženec (2003)
    • Akoby niekto nahlas mlčal (2013, 1.vydanie)

    Esej

    Odborná literatúra

  • Charakteristika tvorby

    Robert Bielik vstúpil do slovenskej literatúry zbierkou poézie Splny na inom nebi. Zbierka je členená do piatich cyklov ( Letci , Maliari , Bojovníci ,

    Robert Bielik vstúpil do slovenskej literatúry zbierkou poézie Splny na inom nebi. Zbierka je členená do piatich cyklov (Letci, Maliari, Bojovníci, VčelyPanny), ktoré svojou surreálnosťou a symbolickou preexponovanosťou nadobúdajú podobu teologicko-filozofického traktátu. Zbierka je zaťažená krvopotným predieraním sa k zmyslu ukrytému v húští metafor, parafráz, termínov, metatextov, ťažkopádnych a monštruóznych barokových viet. Autorovo smerovanie k vizionárstvu, kazateľstvu, mučeníctvu a pustovníckemu životu v jaskyni je zavŕšené v zbierke príznačne nazvanej Rehoľa márnomyseľných bratov. Bielikova poézia ovplyvnená biblickou a stredovekou kresťanskou rétorikou so všetkými jej skostnatenými zvratmi a archaickou lexikou je prestúpená prekvapivými metaforami a renesančnou karnevalovou ohyzdnosťou. Ústrednou líniou zbierky je zobrazenie smrti. Kniha je doplnená kresbami autora, ktoré ešte viac umocňujú jej pochmúrnu atmosféru. Symbolika je tu oproti debutu stíšená, apolegetický charakter si však zachovala. V Bielikovej poézii sa najvýraznejšie zo všetkých autorov „barbarskej generácie“ prejavuje problém príslušností, ich hľadania a definovania. Pohyb od extatických stavov k pokore, vyjasňovanie si vlastných postojov, syntéza viet z populárno-vedných publikácií a učených scholastických dišpút, prebujnená intertextualita a košatá syntax robia z Bielikovej poézie recepčne náročné, hermeticky uzavreté texty. Inšpiráciu tajnými knihami, bogomilskými apokryfmi a inými herézami preniká potreba nájsť pravú vieru. Hľadanie jej pravej miery je ústrednou témou autobiografickej prózy Ukrižuj sa! V zbierke Mandragora sa Bielikov jazyk zjednodušuje, zbavuje sa umelých konštrukcií. Na rozdiel od prvých dvoch zbierok sa v Mandragore okrem čisto kresťanských motívov nachádzajú aj prejavy svetovej ekumenickej eklektiky. Tradičné európske herézy a mystika sú prepojené s filozofickými konštantami budhizmu a taoizmu, náboženstvo a filozofia s ezoterikou. Dôležitý je v nej dvojznačný symbol hada – zvodcu z Edenu, ukrutníka, otca úsmevu a lásky. Parafrázy textov orientálnej proveniencie sa v Mesačnom bratovi menia na opätovné vyjasňovanie si pozícií, hľadanie všeobjímajúcej lásky a konfesného dobrodenia. Druhá časť zbierky je napísaná viazaným veršom. V podobnom duchu sa nesie aj posledná Bielikova básnická zbierka zostavená z cyklov viazaných modlitebných štvorverší Vlčí ruženec. Cestovateľské a duchovné zážitky z niekoľkomesačného pobytu v Indii a tibetských kláštoroch pretavil do prózy Gompa. Vysoko estetizovaný prozaický text nasýtený meditatívnymi pasážami, cestopisnými vsuvkami a úvahami o relatívnosti každého pojmu a utrpenia je doplnený krátkymi básňami a čiernobielymi obrazmi plávajúcich oblakov.

    Patrik Oriešek

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    HOSTOVÁ, Ivana: O pozorovaniach tmy. Robert Bielik: Akoby niekto nahlas mlčal. In: Vertigo (Časopis o poézii a básnikoch) , 2014, č. 4, s. 28 – 29.

    HOSTOVÁ, Ivana: O pozorovaniach tmy. Robert Bielik: Akoby niekto nahlas mlčal. In: Vertigo (Časopis o poézii a básnikoch), 2014, č. 4, s. 28 – 29.

    JUHÁSOVÁ, Jana: Duchovný dialóg medzi Východom a Západom v tvorbe mladých slovenských básnikov. In: Setkání s druhým. Hradec Králové: Gaudeamus, 2006, s. 92 – 103.

    MIKULA, Valér a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2005.

    ŠRANK, Jaroslav: Rukopis nechaný vo vani. IV. (Problémy mladšej poézie, problémy s mladšou poéziou 20. storočia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 63 – 82.

    MARČOK, Viliam. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III. LIC, Bratislava 2004.

    MAŤOVČÍK, Augustín a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Vydavateľstvo SSS a SNK, Bratislava – Martin 2001.

    BABÍN, E.: Na jazyk raja sme dávno zabudli. In: Knižná; revue, 14, 2004, č. 14 – 15.

    MACSOVSZKY, P.: Chcem byť čo najzrozumiteľnejší. In: Slovo, 6, 2004, č. 26.

    MATEJOV, R.: Modlitba pre vlkov. In: Knižná revue, 14, 2004, č. 7.

    BARNOKY, Ivan: Antológia slovenskej duchovnej poézie? Stratená v ľaliách. Antológia slovenskej duchovnej poézie. (Zostavili Ján Litvák a Robert Bielik). (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 119, 2003, č. 7 – 8, s. 255 – 257.

    TOMEČKOVÁ, I.: Nie som budhista o nič väčšmi ako katolík či mohamedán. In: Kultúrny život, 3, 2002, č. 23 – 24.

    BALÁŽ, Ireney: Poézia je skoro vždy modlitbou (Stratená v ľaliách. Antológia slovenskej duchovnej poézie. Zostavil Ján Litvák a Róbert Bielik). In: Knižná revue, roč. XII., 18. 9. 2002, č. 19, s. 3.

    GAJDOŠ, Martin: Cesta k sebe a k podstate (Robert Bielik: Gompa (Kláštorný denník). In: Knižná revue, roč. XI., 30. 5. 2001, č. 11,  s. 5.

    HEVIER, D.: Denník s jediným dátumom. In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 12.

    CIVÁŇOVÁ, Kamila: Kauza: Nevyliečiteľní gambleri slov. Robert Bielik – Ján Litvák – ANDRIJAN Turan – Kamil Zbruž: Barbar(u)ská ruleta. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 134 – 136.

    MARŠÁLEK, Ján: Bratstvo hľadajúcich. Robert Bielik – Ján Litvák – ANDRIJAN Turan – Kamil Zbruž: Barbar(u)ská ruleta. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 133 – 134.

    HAJKO, D.: Opojenie zo sebapoznávania. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 3.

    MATEJOV, R.: Na hrane. In: Knižná revue, 8, 1998, č. 3.

    MILČÁK, M.: Jednoduché objímanie, alebo, Puzzle ako spôsob úniku. In: Romboid, 33, 1998, č. 2.

    SVETOŇ, Ľ.: Osvietenie. In: Kultúra, 1, 1998, č. 1.

    BANČEJ, M. M.: Každý je strojcom svojho kríža. In: Dotyky, 9, 1997, č. 2.

    DAROVEC, P.: Pán Boh v praxi. In: Dotyky, 9, 1997, č. 2.

    GLOCKO, P., ml.: Trpká (márna) cesta k znovuzrodeniu. In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 4.

    KASARDA, M.: Duša hľadajúca, duša tápajúca. In: Knižná revue, 7, 1997, č. 3.

    KASARDA, M.: Keď sa klinec ohne skôr, ako prerazí ruku. In: Dotyky, 9, 1997, č. 2.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Bielik, Robert: Ukrižuj sa! In: RAK, 2, 1997, č. 1.

    MATEJOV, R.: Lepšie z lepšieho. In: Slovenské pohľady, roč. 4 + 113, 1997, č. 3.

    SOLOTRUK, M.: Medzi umením a láskou. In: Dotyky, 9, 1997, č. 2.

    SVETOŇ, Ľ.: Hľadanie viery. In: Literika, 2, 1997, č. 4.

    VLNKA, J.: Krížová cesta čitateľa príbehu. In: Dotyky, 9, 1997, č. 2.

    HEGEROVÁ, V.: Robert Bielik, výtvarník, básnik a prozaik. In: Knižná revue, 6, 1996, č. 14 – 15.

    PAUKOV, M.: O prekúvaní hlasov alebo o maľbe Roberta Bielika. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 9.

    BOKNÍKOVÁ, A.: Mystik nad časom – mystik tohto času. In: Dotyky, 6, 1994, č. 10.

    BAGINOVÁ, O.: Prečo ste ho zobudili? In: Dotyky, 5, 1993, č. 2.

    KRIŽKA, T.: O nesmiernosti stvorenia. In: Slovenské pohľady, 109, 1993, č. 2.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Čakanie na stvorenie (autora). In: Slovenské pohľady, 109, 1993, č. 2.

    HOCHEL, I.: Lyrika mladých. In: Národná obroda, zv. 4, 13. 1. 1993.

    PUCHALA, V.: Poézia ako rehoľa. In: Romboid, 28, 1993, č. 4.

    FISCHEROVÁ, T.: Prerušované posolstvá. In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 26.

    HOCHEL, I.: Robert Bielik: Splny na inom nebi. In: Romboid, 26, 1991, č. 8.

    MOJÍK, I.: Robert Bielik: Splny na inom nebi. In: Romboid, 26, 1991, č. 8.

    URBAN, J.: Pocta Gautierovým kostiam. In: Smena, zv. 41, 24. 7. 1991.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Robert Bielik sa vo svojom básnickom debute usiluje uchopiť problematiku ľudskej existencie v širších než len bezprostrednou osobnou skúsenosťou,

    Robert Bielik sa vo svojom básnickom debute usiluje uchopiť problematiku ľudskej existencie v širších než len bezprostrednou osobnou skúsenosťou, resp. časovo a geograficky vymedzeným spoločenským systémom určovaných súvislostiach. Opiera sa preto akoby o takmer celú historickú skúsenosť ľudstva – prinajmenšom od dôb antických – a, pretaviac ju cez filter vlastnej empírie a interpretácie, podáva o nej „nové“ svedectvo. Zároveň vychádza z najvýbojnejších prúdov slovenskej lyriky posledných desaťročí, ale aj zo svetovej poézie – to je uznanie, nie výčitka.

    Igor Hochel

    Bielikove zvláštne, filozoficko-poetické texty si vyžiadali aj zvláštny, osobitý tvar, pripomínajúci síce niekedy svojou nespútanou fantáziou Rimbauda (Sezóna v pekle), no v oveľa väčšej miere mystické texty siahajúce od Biblie až po heretikov rôzneho formátu a strihu. Svet je tu prefiltrovaný do symbolických, mnohovýznamových obrazov, vízií a symbolov, ktoré chcú vysloviť akési vnútorné, naliehavé a burcujúce posolstvo.

    Ivan Mojík

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Ak vezmem do úvahy to, čomu venujem viac času, potom som najmä maliarom. Keď som doma, usilujem sa maľovať päť až šesť hodín denne. Ale z hľadiska

    Ak vezmem do úvahy to, čomu venujem viac času, potom som najmä maliarom. Keď som doma, usilujem sa maľovať päť až šesť hodín denne. Ale z hľadiska toho, čo pociťujem ako mapovanie vnútorného stavu, v ktorom sa práve nachádzam, je pre mňa silnejšia literatúra. Aj jej výrazové prostriedky sú väčšie, lebo sú založené na jazyku, a ten je jednoducho presnejší. Môžem sa v ňom pohybovať od hmlistých, náznakových farebných metafor až po exaktný jazyk filozofie alebo matematiky, a to je vo vizuálnom umení nemožné.

    Čítam filozofickú, teologickú a psychologickú literatúru, kalkulovanie v zmysle nejakých literárnych stratégií a postupov je mi dosť cudzie a cudzie sú mi aj prvky ako fantazijnosť, tajomstvo a podobne. Keď si spomeniem na texty a autorov, ktorí ma oslovili, boli to trpezliví pozorovatelia vlastných vnútorných pohybov a nemilosrdní likvidátori konvenčných mechanizmov sociálnej sebaúcty. Takmer sa o nich dá povedať, že nijaký príbeh si nevymysleli. Liečili mi traumy, lebo od nich som sa dozvedel, že vo vesmíre existuje človek, ktorý je na tom podobne ako ja. To ma oslobodzovalo.
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    SPLNY NA INOM NEBI (úryvky) LETCI 1      Okrídlenci zmorení letom pristáli na mieste podnecovateľa činu. Tackali sa ako

    SPLNY NA INOM NEBI (úryvky)

    LETCI

    1

         Okrídlenci zmorení letom pristáli na mieste podnecovateľa činu. Tackali sa ako človek

    bez príbuzenstva, pospevovali si a bolo im dobre.

         Neznesiteľne dobre.

     

         Práve vtedy podnietil strach nové dišputy v chmúrnych metropolách srdcervúcej

    opustenosti. Vôňa myrhy, vôňa ambry, koreňovníkov a travín neprenikla k Človeku bez

    pôvodu, k človeku môjho mena, ktorý celé noci prestál na rohoch rúcajúcich sa filiálok,

    čakajúc na omrvinku teplého slova.

         Cez východné mreže z vodných rias prenikal extatický orfizmus, Dionýzov kult, kulty

    barbarské a blúznivé. Naše činy topili sa v mystériách a bakchanáliách ako slepé mačky

    v moči eleatov. Ňuchači krásy blúdili vo vysokánskych márniciach, hľadajúc poriadok, mieru,

    proporciu, zladenosť, harmóniu. Sliedili za novolunia, keď oheň zelenie, pátrali po vlastnosti

    závisiacej od štruktúry jej častí, po vlastnosti kvantitatívnej, matematicky vyjadriteľnej

    číslom.

         Antická vrava ako vyleštený nástroj felčiara vrezávala do tmavých ušných tunelov

    svoje znamenia: Nie všetky vety sú súdmi; iba tie, ktoré môžu obsahovať pravdu alebo omyl.

    Vyjadrenie nie je ani pravdivé, ani nepravdivé. A tak aj poézia nie je ani pravdivá, ani

    nepravdivá.

         Takto sme sa krútili v kruhu hyeninho oka. Ostrogóti, Burgundi, Frankovia, Góti,

    Normani, Kelti, ďalšie a ďalšie kmene šliapali už k novým, prebúdzajúcim sa priestorom.

     

         A Európa štekala na západnú stranu mesiaca. Jej hlas rozliehal sa storočiami.

         Mnohí počuli skuvíňať čas. Jedni sa smiali, druhí plakali, ale všetci boli oklamaní.

     

         Práve vtedy zasvietili golgoty svetlom bozkávajúcim priečelia noci. Na našich

    medených tvárach sa zaiskrilo kupčenie s odpustkami, kamenné zásady boja o investitúru,

    heréza Katarov a mnoho ďalších nečitateľných skutočností ako nerozvážna bula Inocenta

    ôsmeho posilňujúca vieru v bosoráctvo.

         Iniciály vrúbené na čelách apologetických kníh krivili sa pod ťarchou vyhasnutých

    konkláv, úpadkom kúrie, pod Koncilmi dohovorenými pred počiatočným slovom „verbum“,

    teda logickým znamením veci.

         Zamrznuté tykadlá byzantského, alexandrijského a židovského letopočtu ňuchali pri

    našich čelách ovenčených márnosťou.

         Ako mlátenie prázdnej slamy vyznela napomienka, pokarhanie, prosba. Žriedla očistené

    trúfalosťou rokov temnili svoje dná.

         Ako mlátenie prázdnej slamy pripadala Učiteľovi anjelskému jeho Summa

    pozostávajúca z tridsiatich ôsmich traktátov, troch tisícov článkov a desaťtisícich námietok.

     

         A Európa štekala na východnú stranu mesiaca. Jej hlas rozliehal sa storočiami.

         Mnohí počuli skuvíňať čas. Jedni sa smiali, druhí plakali, ale všetci boli oklamaní.

     

         Práve vtedy mohutneli ohne uprostred širokánskych selektívnych zhromaždení.

    Medicína revolučnosti v ústach vazala, reformačná šifra na zápästiach Zbedačených.

    Vytrhnúť žlč mačke, bosými nohami obísť slnko, tancovať nad priepasťou, to všetko je

    nebezpečné, ako rozprávať o zle v priveľmi abstraktnej polohe.

         Timor mortis conturbat me.

         Strach zo smrti ma desí.

         Strach zo smrti a túžba po zmene, ten vnútorný nepokoj našich útrob, ktorý nás bude

    prenasledovať až na pomedzie zhasínania svetla, až na vrchol temného dňa v násilnom

    rozlomení žitia.

         Splietali sme myšlienky, ohrádzali vedomia, zriekali sa osudovosti. Grófstva a dŕžavy

    udupané kopytami armád poletovali nad premočenou zemou ako zdrapy mŕtvych snov.

     

         A Európa štekala na severnú stranu mesiaca. Jej hlas rozliehal sa storočiami.

         Mnohí počuli skuvíňať čas. Jedni sa smiali, druhí plakali, ale všetci boli oklamaní.

     

         Práve vtedy sa vytiahli chrómované teleskopy z vysokánskych nadstavcov,

    podopretých vysušenými rukami učenca. Ďaleké hviezdne sústavy sú najväčšie štruktúrne

    jednotky vesmíru. Rýchlosť, akou sa od nás objekty vzďaľujú, určili sme pomocou

    Dopplerovho javu: všetky vlnové dĺžky merané pozorovateľom sú pre približujúci sa zdroj

    svetla kratšie, posunuté k fialovému okraju spektra, pre vzďaľujúci sa zdroj naopak, dlhšie,

    posunuté k červenému okraju spektra.

         Všetko sa vzďaľovalo, všetko červenelo: slohy a sídla, šľapaje a mlčania, starci

    a zvieratá.

     

         Len súhvezdie Vlasov Bereniky vialo zlatým tichom ako okolnosť posledná

    z najposlednejších, ako nádej potiahnutá chrastou civilizácie.

         „Dlhá je epocha svetovej noci. O polnoci je táto epocha najúbohejšia. Taká ničotná

    epocha nemôže dokonca ani zhodnotiť svoju ničotnosť,“ roztiekol sa hlas našich mužov.

         „Filozofia existencie nemôže byť systematická, pretože naše deti sú za múrmi, pred

    múrmi a v múroch, pretože nič nie je systematické,“ roztiekol sa hlas našich žien.

         Nežná surrealistická drobnôstka či abstraktné vdýchnutie do perlete ozdobnej spony,

    nič nás netešilo v dimorfizme vlastnej biedy: nie je ťažké byť pánom a nie je ťažké byť

    otrokom. Ťažké je byť pánom aj otrokom, ťažké je byť zvieraťom aj bohom.

     

         A Európa štekala na južnú stranu mesiaca. Jej hlas rozliehal sa storočiami.

         Mnohí počuli skuvíňať čas. Jedni sa smiali, druhí plakali, ale všetci boli oklamaní.

     

         Práve vtedy ste čítali tieto riadky.

     

         A Európa štekala na mesiac. Jej hlas rozliehal sa storočiami.

         Mnohí počuli skuvíňať čas. Jedni sa smiali, druhí plakali, ale všetci boli oklamaní.

     

         Práve vtedy som vás poprosil, najdrahší: buďte k sebe dobrí...

     

    4

         Presklenie pamäti a veľkodušnosť v našich aloiových záhradách.

         Súzvuk bezodných hrudí a penivá červeň na odrezkoch našich jazykov.

     

         A šifra okrídlencov rozštvrťuje gesto ako vykričanú potupu lži: ticho je absenciou

    hluku, choroba je absenciou zdravia, zlo je absenciou dobra a krídla sú absenciou slobody.

         Tu sme mali pamätať na príbuznosť v medziach človeka.

         Tu boli okrídlenci unesení velebným svedectvom potupného zmrzačenia:

         kurtizána zohrievajúca dlhými vlasmi detskú slzičku,

         škriepnik zašívajúci si ústa veľrybou kosťou,

         génius, čo dal veno kupliarke,

         milovník kričiaceho potomstva, ktorý si vzal neplodnú.

         Tu okrídlenci napli svoje perute, a keď vplávali nad zimné more červenšie od krvi

    tehotných žien,

         keď vplávali nad sibírsku pustovňu Kristofofora, ktorý pokľakával tisíckrát denne

    a tritisíckrát v noci,

         keď vplávali nad nepoddajné márnice osamelosti, prikryté purpurovým tušením

    vykúpenia,

         keď vplávali nad priesvitné galérie Odpustení a Zabudnutí,

         keď vplávali nad tyrkysom osvetlené brlohy medveďov, odkiaľ stúpala para

    príbuzenstva, dojatie im nedovolilo pokračovať v ceste a iba slanosť sĺz, ktoré s asketickým

    sebazaprením pregĺgali, im pomohla stráviť toľké prehry, toľké pády a toľké zbedačenia

    v odumretých hodinách, keď sa človek stáva človekom.

     

    7

         Najvoňavejší Kvet na dne azúrového jazera v strede bojísk, širších ako chrbát ropuchy, prijal

    dnes všetkých zradcov a dovolil im splynúť s jeho vôňou za jedinú slzu, ktorú vyliali nad Sebou.

         A okrídlenci, pozorne sledujúci túto veľkodušnosť, rozopäli krídla a vymrštiac sklenosť svojho

    svalstva, krúžili omámení

         nikde sa nekončiacou vertikálou víťazstva.

     

    MALIARI

     

    Marc Chagall

     

         Chagallove husle sa pomaly roztápali.

         Voňavý mok obtekal hrádze dedín, rozložených na fialových úbočiach.

         Sladkosť stúpajúcej pary vošla do nozdier okrídlencov bez zaklopania. Usadila sa pri úžinách

    dýchacích ciest, a keď obri vzlietli nad medené obnaženie horstva, spustila sa strmhlav vertikálou

    hĺbky.

         Klesala nezvyčajne pomaly a vlasy školáčok, ktoré sa najrôznejšími žartmi

         snažili rozosmiať utrápenú kozičku,

         netušili tú blízkosť sladkého vpádu, to. blížiace sa cyklické rozvetvenie smiechu, ten nosný

    chlp maliara, ktorý sa neprestával čudovať, keď už bolo aj tým najposlednejším všetko jasné...

     

         V tých dňoch bol Vitebsk naskrze nasiaknutý. Mesiac močil a močil. Kyslastý dážď leštil

    lebky pobehujúcich rabínov, lepil zelené boky kravských tieňov na ťažké nedýchajúce priedomia,

    vstupoval do hlasu dojníc, ktorý sa rozliehal nad pokojom nočných maštalí.

         Za žmurkajúcim okom ateliéru odchádzalo všetko nepotrebné: rozbalené podväzky

    demonštrujúce dynamickosť formy, v sadziach oblečené črepiny polovičných právd, deklamátorská

    patetickosť, obťahujúca vysušené šupky južného ovocia.

         Zostalo iba to, čo obraz nevyhnutne potrebuje na každých dvadsaťštyri hodín svojho

    spomaleného brahmanského dychu: kryštál supraintelektuálnej emócie, spájajúcej osrstenie mozgu

    s osrstením štetca a kryštálik číreho somnambulizmu, prejavujúceho sa najčudnejším spôsobom

    slepačej pantomímy.

     

         Bella vstúpila a muselo to byť veľké vzrušenie srdca, keď si znovu nedala pozor (po toľký raz

    už!)

         a vo dverách pricvikla chvost

         nezbednému roztržitému smiechu. Maliar s kvapôčkou luninho moču na krivom nose sa

    mierne pousmial.

         „Salem“ – znel rabínov Výrok a ja som videl, ako nebadane podlieza pod ťažké, odpočívajúce

    krídlo vášho šťastia.

     

    BOJOVNÍCI

    1

         Bojovníci moji, hovoríte, aby som len čakal.

         Znútra svietite do červenej tmy, cez svoj pot sa plazíte po tej istej dráhe,

         z vlastných sŕdc sa odvíjate a z opačnej strany sa vraciate, a ja som vám už uveril: ak chce

    svetlo znovu zasvietiť, musí zhasnúť. Svieťme teda ešte túto minútu, tento rok, túto večnosť...

     

    2

         Odcudzení sme! Tak ste povedali, udatní moji, v smiechu žijúcich, lepkavom od nádorov duší.

         Bez pľúc, trikrát stočení do tmy, kde trasľavé depersonalizačné tiene striehnu na božskú iskru

    Atmu, tlejúcu v rybe aj v chrobákovi, vo mne aj v tebe.

         Trikrát stočení tam, kde muži na medené veže oči svoje pritláčajú, ich bielka do otvorených

    brán klitorisov padajú a sčervenejú ako stigma roztvorená od členkov po temeno hlavy. Som ja a si

    ty, a nik nevie, či sme my.

         Je iba celibátna svieca do zeme vrazená úderom cez moria. Je iba človek trikrát do tmy

    stočený, mlčiaci v chrastách svojich.

         Je iba čakanie.

     

    4

         Premiestnime ťarchu svojho meča.

         Opúšťame vás, hryzoviská práchnivého dymu, stavidlá šamanských ohňov, o bacil moru

    opreté zverstvo, nezmyselne krútiace kormidlom na dne vôd.

         Odchádzame, plytčiny bronzových žiab, prielivy nad osvetlenými kravínmi, šachty, kde mala

    voľný priebeh bezuzdnosť géniova.

         Lúčime sa, nočné pochody tébskych múmií, rojkovia, strihači hviezdnych nechtov, pedikúri

    Mliečnych ciest, deti jasnovidkýň.

         Premiestnime ťarchu svojho meča.

         Tam, kde človek znovu vstane na jazyku priepasti.

         Tam, kde jedinou identitou Pokoja zostáva obnaženie.

     

    6

         Ukrutne zjazvená tvár myšlienky, zohavená nožmi, scedeným popolom vyvolávačov

    nedorozumení, niekoľkokrát prepichnutá somárovaním, hovädovaním, hlupákovaním.

         Zjazvená tvár pod zjazvenou prilbou, odkiaľ zunenie stúpa k žriedlam neznámym, odkiaľ sa

    odvíjajú točité schody kožou potiahnuté (samá srsť mačacia, samé ihly v zreniciach zelených).

         Zauzlené kľúčne kosti, biele mlčanlivé kosti, zakliate kosti. Kostený hrebeň akousi rukou

    postrkovaný v nočnom odlesku krstiteľníc, ústavov a galérií, v pamätihodnosti vigílií, vo chvíli

    najprítomnejšej:

     

         vo chvíli, keď Gorazd, Kliment, Naum, Angelár a Sáva olízaní pahrebou, domrmlali posledný

    hymnus toho večera, jazdec obrnený voskovým vencom šmaril do úst ohňa svoj fosforový tieň.

         Nomen illi mors.

         Takto krúžia dejiny nad rozsudkami bojovníkov.

     

    7

         Ú, prevoňavá Jeseň z mliečnych veštiarní, prišla si nám pripomenúť skľučujúcu netrpezlivosť

    medzi plemenami tohto storočia?

         Vrzgot pántov gigantických Dverí možností pridúša v nás návyky z pólov, vyzlieka nás

    z kožušín ťažných rohatých párnokopytníkov, rehotajúcich sa v alabastrovom lone Zimy.

     

         A mužstvo tuleňov, ktoré zostalo v krajine ľadu, neuveriteľne vzrástlo a opeknelo, keďže aj

    zbrane, ktoré sme mu nechali, pokladalo za nástroj lásky a urobilo si z nich špáradlá na odstránenie

    akýchsi morských parazitov.

     

         Čo sa stalo s nožmi pripravenými vypitvať slnko? Vlastne nám pomohli. Nechtiac – naznačili

    cestu, kam ísť so svojou Veľkosťou. Zhrdzaveli.

         Načisto zhrdzaveli.

         A najbiednejší z vás na priesvitnom koni Mrzákov prerezal výdychom deň: ó, divotvorné

    hviezdy na mrštných čeľustiach oslov, najvznesenejších služobníkov samsonej sily!, ó, mučivý

    pohľad dojčaťa na koberci nebies!

         A noc ako zástava malomocných leštila obrovský relikviár času.

         Odkvitá barbarstvo v mosadzi príbytkov...

         Odkvitá kosť v hrdle novorodeniatka...

     

    9

         Tam ste stáli zatienení očakávaním; tam vám zmodravela úzkosť.

         ... dym z horných plošín zostupoval pomaly. Ovinul vás tichosťou, zamatovou košeľou pokoja

    a mesačným bozkom vám vytvoril na čelách červené ruže, svietiace novým svetlom.

         A Spánok, ku ktorému ste sa utiekali, bol vám zrazu ľahostajný. Predsa však ostal vaším

    priateľom. Predrahým priateľom dlhého Detstva, končiaceho sa hlbokou vráskou. Najkrajším

    šperkom, s ktorým budete odchádzať,

         bojovníci moji.

     

    14

         Už ani jedna námietka proti prachu!

         Už ani jedno lusknutie kostí v najhrubších geografických mapách!

         Ťažkosť bytia je v čakaní, a váš halucinovaný hmyz so zrkadlovými krovkami už obletuje

    kameň mudrcov. Čia sila to vzďaľuje vás od ozdôb a predmetov rozžeravených v hodine plaču?

         Aká to šarlátová plachta vyznačuje hranicu invázie?

         Popúšťam uzdu spravodlivosti: kto sa zmyslovo opájal tým, čím rozumovo opovrhoval, vzišiel

    zo mňa. A misky váh rozleptané dotykom šliach, zostávajú v rovnováhe.

         Poslúchni dieťa a nestoj pod krvácaním!

         Niet už svedka s kolísavým krokom, a uštipačné ženičky vyplienil som silou prosby. Čistá je

    už vaša nočná bielizeň a v jej postriebrení odráža sa nová zem.

         Vykročte, najdrahší! Psy nám zapískajú a upravia básne príznačnejšie pre tento čas. Zverstvo

    sa poteší vyprahnutej vášni a poláska nám zjazvené chodidlá.

     

    18

         Videl som tých, čo odmietli právo na osobné šťastie. Tam, kde sa vracajú žoldy a letiace

    veštby lámu svoje oceľovozelené krídla na najvyšších múroch sebazaprenia, tam dolu, kde hučanie

    fosílií naráža na vysoké knôty červenotočivých sviec,

         nižšie, nižšie, kde oko svetadielu proti smrštiam tejto zeme naširoko roztvára vrchné

    ružovkasté viečko a skôrnatené sadze v pľúcach embrya začínajú kvitnúť do belasých lupeňov,

    zasadli sme za stôl z odštiepkovej slamy. Vôňa oslieho moču ako báseň krutovládou zrazila nás

    k zemi.

         A naše telá v celom tom vírivom poľnom opare, v tom nesmierne záhadnom transmutačnom

    cykle, podfarbenom viditeľnou ozvenou vtáčieho súhlasu, začali sa – jedno za druhým – voľne

    vznášať.

     

    24

         Nemám rád víťazov.

         Milujem porazených.

         Dosť som sa nahrýzol kostí, bezzubý, na ďasnách ornament hnisu, vriaci zospodu.

         Toľko nových zvestí v našich jamách, toľko oprášených spomienok v náručiach úzkosti.

         (Oh, Matuzalem, ty najúbohejší spomedzi všetkých, natoľko odsúdený...)

     

         Privolávam vidinu brehov, privolávam zlatú pŕhľavu a všetky dobré hnojivá, hnojivá kypré

    a sladučké, močovku nočných lišajov aj výkaly rýb, ktorým sa hovorí Trichogaster Leeri;

    privolávam veci nepotrebné, všetky veci zabudnuté a samozrejme veci, ktoré zanikli.

     

    26

         Doblúdil som chodníkmi neónových kostí, krajinami kvitnúcich žlčí, míľnikmi čiernych síl na

    krížnych cestách.

         Za sebou mám výskot bielych detí, vďakyvzdania cvrčkov, sneh na čerstvých hroboch a to

    ostatné, čoho som sa napil a zhora dole dvíhal posilňovaný prihovárajúcou sa smrťou.

     

         Všetko bolo povedané a kľúč, ktorý som mal od vašich úst, pohltila studňa s dnom

    na protiľahlej strane zeme.

         Pravda vás vyslobodí, aj to bolo povedané a návršia rokov, návršia storočí, návršia tisícročí už

    začínajú šíriť vôňu nových svetov.

     

         Takéto som vás chcel mať, vtáky, takýchto som vás chcel mať, bojovníci, iba seba som

    nechcel mať takéhoto. Dovoľte mi, prosím, učiť sa od vás...

     

     

    REHOĽA MÁRNOMYSEĽNÝCH BRATOV (úryvky)

     

         Hlienom sa podplazím pod vaše chodidlá, preskúmam možnosti ich podrobného rozkladu,

    rozpamätám sa na veľké predestinácie za čias, keď na mesiac vyla mäsožravá fauna a zverstvo

    plávalo v obrovských planetárnych spermiách, vsuniem hlavu do niektorej z trčiacich tepien,

    prozreteľne sa nadýchnem, spočítam množstvo vašich životov a znútra vás sedem ráz bozkám a raz

    olížem.

     

         Rátam aj s grobianmi, maniakmi a s celou tou čvargou zaprášených duší; s vami, hovädá,

    neurotici, jazyčnice a intrigánky.

         Rátam s tebou, čo ti nikto nepovie inak ako smrad, aj s tebou, čo ťa volajú teplošom. S tebou

    počítam, žobrač, so všetkými tvojimi neužitočnými vecami a haraburdím, ty pôjdeš ako prvá.

     

         Podídem k vám, ukrutnosťou cez šliamy a chrasty zavzývam tvárou k slnkám, nenačerpám

    žiadne zadosťučinenie, vyhnem sa potrebe pastoračného zdôvodnenia, zakvílim z útrob tiel v zemi

    ležiacich a pozhasínam každý hnilobný uhlík, tlejúci pod vašimi jazykmi. Vy sfúknete ten môj.

     

         Svojou rukou vo vás a vašimi rukami vo mne vystúpime z tejto tváre zeme. Jašteričky budú

    spievať žalmy a za kňazov sa oblečú sup a kondor. Koncelebrovať budú všetci márnomyseľní.

         Svojou rukou vo vás a vašimi rukami vo mne vyšliapneme na najvyššie bralo, na chrbtoch si

    kožu rozviažeme a počkáme na priaznivý vietor...

     

    x x x

     

         Štekal som rukou, štekal som nohou, štekal som prstom a pľúcami som štekal, keď ste

    vychádzali z márnic a držali sa za ruky a držali sa za nohy a držali sa za prsty a za pľúca sa držali.

    Perie som zhŕňal a tajomné šifry vytlačené na každom brku oslepovali ma silou tisícročnej kliatby.

    Purpur v zrkadlách sa trieštil a vyšplechoval z nich, keď najstarší z vás podišiel bližšie, chrapľavý

    hlas v hrdle sa mu vzpriečil a takto ma oslovil:

     

         „Uriečivé oko privrieš a druhým dotlačíš posledné telo odchádzajúceho. Učupíš sa pod

    rozkrokom tvrdohlavej ženy, súmračne sa do klbka skrútiš ako temnosvit zosunutý z barokovej

    maľby a ako muž, ktorý na nej zostal, pohár penivého moču vypiješ!

         Na máry si ľahni, nevykláňaj sa, odpočívaj! Panny ti prinesú nový nápoj a lupeňmi lúčnych

    kvetov ťa obsypú. Len hebká hladučká koža bude ich odevom. Koža a vôňa dlhého bezsenného

    spánku...“

     

    Počúval som, a keby ste ma neboli zobudili, ešte teraz by som spal.

     

    x x x

     

         Mága oslov, ktorý nie úder, ale bozk odpúšťal, nie kolom, ale vodou vyznačoval kruh, nie

    z dlane, ale z riti veštil (a to všetko pravdivo, ako sa aj stalo)!

         Oslov zviera, jašteričku alebo chrobáčika hovnivála s posvätnými znameniami na tykadlách!

         Oslov biely strom a kameň pod ním v prachu ležiaci! Oslov domy, ktoré z neho boli

    vystavené, priečelia kongregačných budov, arkády a obrovské portály, kadiaľ vchádzal opát

    s vikárom v rúchu zasvätencov!

         Oslov slovo, písmo, text, vzácne legendy ústiace do nádvorných studní, podobenstvá

    vznášajúce sa nad spiacimi mestami, žriedla múdrosti vytekajúce spod rakiev najstarších žien, tajné

    šifry na temienkach novorodencov, ilegálne združenia v podsvetí, nadkonfesijné zoskupenia,

    medzinárodné snemy a synody, kde sa kanonizoval žobrák a jeho prašivý pes!

         Oslov mocných aj tých, ktorým uvädli údy! Oslov strážcov tajomstva aj tých, ktorí nič

    nezatajili!

     

         Oslov seba a mlčaním ukrižuj všetky šliamy, ktoré máš, aj tie, ktoré ťa čakajú!

     

    x x x

     

         Zadovážim si potkaniu obličku, priehrštie smradľavého kalu a váš súhlas na poslednú expedíciu

    medzi visiace telá, k storočiam, ktoré nás čakajú a kvília tam v diaľavách...

         Na oslej lebke lamentujem, oči vyhadzujem do výšky a nechávam ich voľne padať do prachu.

    Takto – cez špinu – lepšie sa mi pozerá...

     

         A prišlo sem množstvo národov, plemien, konfesií, denominácií a vyznaní v najužšom zmysle

    slova: ľudia vyššieho pôvodu a tomu zodpovedajúcej vážnosti povolania, aj takí, čo nevedeli tlmočiť

    svoje mená a spávali na kameňoch. Zakladatelia koaličných systémov, kolaboranti, velezradcovia,

    komando líšok v róbach učencov, členovia sprisahaneckých spolkov, slobodomurárskych lóží,

    teozofických spoločností, ale aj ľudkovia praobyčajní, akých denne stretávame na uliciach.

     

         V bezvedomí som sa do klbka zvinul, každému vystrčenú natiahnutú ruku podal a

    z obrovského menštruačného srdca tlčúceho za našimi chrbtami odvinul sa dlhočizný pergamenový

    zvitok s tkaninou podzemných veľtokov, s žeravými plávajúcimi slnkami a s celým tým

    konglomerátom vášní, príbehov, osudov a ciest, ktoré nám prekliesnili mŕtvi, kráčajúci k domovu.

     

    x x x

     

         Tkviem medzi dvoma telami. Medzi mužom a ženou tkviem, bratom a sestrou, mládencom

    a devou, medzi starcom a starenou, medzi chlapčekom a dievčatkom, ba čo viac, medzi embryami

    s chromozómami xy a xx, a keď sa odcloním, vidím cesty pre nich pripravené, vidím nahusto

    popísané testamenty ich trasľavými rukami, mám možnosť nahliadnuť do najintímnejších záhybov

    ich života, môžem sledovať tie citlivé prechody medzi štedrosťou a márnomyseľnosťou, zdravým

    riskom a nezodpovednosťou, nezištnou pomocou a vtieraním sa do súkromia; pozorujem ich

    prepodstatnenia a rozhýbané karmelitánske zvony v nekonečných dvojradoch visiace nad ich

    kolóniami, neodvažujem sa čo i len fúknuť do toho rozcenganého rytmu mosadze, tlčúcich sŕdc

    a anjelského peria.

     

         Čosi na mňa dolieha, súri ma, zvrchu znervózňuje, už to cítim pod prstami, keď tkviem medzi

    mužom a ženou, medzi dvoma telami keď tkviem:

         skaza vírusom obrny, tresknutím do slúch, šplechnutím čerstvej smoly do ľavého oka.

    Zaškrabnutie do ľadvín, obnovenie chrčania, pridupnutie chrasty.

     

         Krv nekonečnie v premenách, zo zeme rastie ďalší človek a v jeho listoch spájajú sa neznáme

    abecedy do veľkého neviditeľného tvaru.

         Píš, čo nevidíš! Vyslov, čo nepočuješ! Zamlč, čo nevieš!

     

    x x x

     

         Po vlase hviezdy mlieko steká (podojené nebeské kravičky odpočívajú na zlatej slame) a oltáre

    na vrchoch od ohňov žeravé osvetľujú našu zem. Hrudy aj tráva nimi krvavejú a spev nášho bratstva

    krúži nad vyhasnutými pahrebiskami.

         Drahí sú mi všetci, ktorí do plaču kľakajú, nohami prefáciu spievajú a očami zavzlykajú, keď

    ich ženy rodia na opustenom mieste.

         Aj vy ste mi drahí, márnomyseľníci, krivoprísažníci, intrigáni; vidím váš strach vlniť sa na

    vysokánskych stenách našich domov, bánk a inštitúcií, zriadených pamäťou tohto storočia. Poznám

    obavy a súženia, s ktorými vstávate z hotelových lôžok

         a v sadziach medzi tŕstím vidím vaše rozkotúľané srdcia, ktoré je tak ľahko odsúdiť...

     

         Svätodušné lúče mesačné spadnú na nás v dnešnú noc a my vykročíme ďalej od prameňov

    žlče.

         Klenba čela posiata lupienkami živých ruží, kvietkov svetielkujúcich, a najčistejší biely dym

    stúpajúci z našich stôp, ktoré už nikto neznesvätí.

     

    x x x

     

         Keď mi ďasná obrástli plesňou a zaprášené šľachy som bolestivo ťahal za sebou, uložil som si

    ďalšiu klauzúru. Skutkom nedotiahnutým do konca už nepripisujem žiadny význam.

         Žiaľ, nárek a potupa miesili sa v dymoch nad súmračnou zemou a ja som prežili tisíc

    nevypovedaných slov ako nespokojné zviera, ako dieťa mníšky, alebo ako ten, čo náhle spokornel.

     

         A na kohože zrútila sa kliatba? Na kom ustrnulo prekliatie?

         Na nás, tvrdím, na nás – zberbe márnomyseľnej – miláčikovia, bohovia a skunky zavšivavené.

         Posmech naše tváre sprevádza, úškľabky a rehot na nás útočia, pohrdnutie sa zasemenilo

    v zástupoch našich, ale my dvíhame hlavy, ďalej kráčame – jeden proti druhému a každý s každým –

    vyčerpávame sa v nekonečných škriepkach, prstypíleniach a krutosmrtiach, a keď sa to všetko skončí,

    moji najbližší, znovu vyjde slnko, pod ktorým už nikto nezaplače.

     

         Toto vám hovorím a to, že po dnešnej noci prihlási sa nový deň plný lásky a nenávisti v našom

    rade kráľovskom, nech je potvrdením mojich slov!

     

    x x x

     

         Dokiaľ vaše povytrhávané údy dotlievali v chrastí, klincom som si zrenice pridvihol

    a vzhliadol k nebu. Poruke som mal zopár vznešených liturgických nápojov a opojné šťavy ma hriali

    zo všetkých strán.

         Ohňonosný vietor sa prehnal spovedelnicami rozostavenými na rašelinových kopcoch.

    Prekrásne obojživelníky, hmyz plný smaragdových očiek, úchvatné zemeplazy s dlhými blikajúcimi

    jazykmi, to všetko si pošepkávalo najtajnejšie ezoterizmy a odspodu tiahlo k najvyšším pašijovým

    žrdiam, ktorých hroty ešte nikto nevidel.

         Súkolia neznámych telies oproti mesiacu ležiacich na vystretie ruky rozhýbali svoje svetlá

    a dlhé tiene najrôznejších reminiscencií strmhlav padali na naše cesty, rozochvené blížiacim sa

    vykúpením.

     

         Takto bolo všetko pripravené.

         Blízučko k premeneniu.

     

     

    MANDRAGORA (úryvky)

     

                Had je zvinuté klbko lásky, ruka duše pripravená

    dvihnúť sa v znaku požehnania.

                On je otcom úsmevu a istoty,

                on drieme v človeku a čaká na svoju príležitosť.

     

                Had je zvodca z Edenu, zaliečavý ukrutník pripravený

    zaútočiť v nestráženej chvíli.

                On je otcom zármutku a pochybností,

                on drieme v človeku a čaká na svoju príležitosť.

     

                Objímem ho, aby toľko nečakal...

     

    * * *

     

                Jediný úsmev obsiahne všetky slová, jediný úsmev

    odpovie na každú otázku.

                A keď niekto príde a pýta sa ma ako ďalej, s istotou

    viem, že

                ten môj nie je

                ten pravý.

     

    * * *

     

                Muž a žena v bielom plameni.

                Vlnia sa ako had, ktorý je s nimi a tiež biely.

                Vdychujú svoje sväté vône, pach vášne a pach Boha

    a na ich prstoch nie je dotyk strachu, lebo ho vyhnala láska.

                Muž a žena v bielom plameni.

                Ich tanec je opojením aj modlitbou.

                Za všetkých, čo tu s nimi nie sú.

     

    * * *

     

                Keď raz budem stáť tvárou v tvár

                Pravde,

                zrútia sa všetky teologické konštrukcie, poučky,

    osvedčené taktiky a metódy, náboženstvá, cirkevné učenia,

    mystické školy, ezoterické tradície alebo akékoľvek

    návody, rady a odporúčania,

                bezpečne a neodvolateľne cítim, že z celej tejto

    prepytujem duchovnej katedrály nezostane kameň na

    kameni,

                keď na konci svojich dní budem nahý stáť tvárou v tvár

                Pravde.

     

    * * *

     

                Had nasleduje anjela, plazením zahládza jeho stopu.

    Prekĺzne za ním štrbinou v mojom srdci.

                Srdce zasvieti.

                Svetlo pohne mojou nocou.

                Moja noc sa stáva miestom pre hada a pre mňa.

                Moja noc sa stáva miestom pre teba.

     

    * * *

     

                Vidí sa mi, že ten, kto skutočne hľadá, nemôže prijať

    žiadne učenie, nijaká cesta preňho nie je širšia ako brehy

    jeho mysle.

                Vidí sa mi, že ten, kto skutočne našiel, môže prijať

    každučké učenie a nič mu už nebráni žiť tam, kde sa jeho

    myseľ dotkla božského a jej brehy sú nenávratne

    zaplavené.

     

    * * *

     

                Radosť aj žiaľ sú jednou Energiou, tak ako had a jeho

    syčanie.

                Osobný aj neosobný sú jednou Bytosťou, tak ako had

    a jeho plazenie.

                Kto si vyberá lepšie, nech mlčí a ďalej napreduje!

                Kto našiel odvahu prijať oboje, nech zaprie sám seba

    a prehovorí!

     

    * * *

     

    Ja som nikto.

    Všetko sa mi stáva učiteľom, všetko je objektom môjho

    uctievania.

                Nie som iný ako podráždená šelma, ničím sa

    neodlišujem od komára, som tým istým človekom, ktorý

    pred chvíľou vzbudil môj hnev.

                Od každého prijímam ponaučenie: miznú v ňom

    všetky rozdiely, zostáva iba láska. Ja ju neobsahujem, ona

    obsahuje mňa.

                Som naozaj nikto.

     

    * * *

     

                Nebudem sa pýtať na rozdiely medzi mnou a tebou,

                                                                           lebo

                je iba jediná Skutočnosť:

                hlboká, neustále pôsobiaca, zvrchovane prekračujúca

    všetky citové a rozumové obmedzenia aj reťazce príčin

    a následkov;

                je iba jeden svet šťastia, kde niet rozdielu medzi mnou

    a tebou, lebo v ňom

                niet nikoho, kto by sa na taký rozdiel pýtal.

     

    * * *

     

                Had si ma vkladá do úst, jazykom opatrne sunie do

    svojho svetelného srdca;

                jeho slová sú slovami

                hada v srdci mojom

                a ja dvojmo počujem jediné

                Mlčanie.

     

    * * *

     

                Keď v mojom vedomí splynú protiklady, keď myseľ

    vyviazne zo zajatia koncepcií a predsudkov a keď sa zbaví

    akéhokoľvek rozlišovania, diferencovania alebo

    posudzovania,

                už to nebude moja myseľ.

                Sila,

                ktorou túžim po takomto oslobodení, je rovnako veľká

                                                                           ako

                sila,

                ktorou si túžim svoju myseľ ponechať.

     

    * * *

     

                Som súhrnom myšlienok, ktoré vymedzujú môj

                                                                           vesmír.

                Som iba tým, čo vystavala moja myseľ.

                Som naozaj iba tým, čomu som o sebe uveril.

                A nejeden ťažký deň vystrieda nejednu prebdenú noc,

    kým sa nedostanem z toho, čo neexistovalo,

                pokiaľ som si to nevytvoril.

     

    * * *

     

                Ak ma presunieš k trom hviezdam, rozmiestneným po

    dĺžke Tvojej vrásky,

                ak mám splynúť so semenom obesenca, aby koreň

    mandragory vydal nektár pre milencov,

                ak sa má stať dvojhlavý had škrtičom môjho tieňa

                a ak to naozaj musí byť tak, že z mojej viery nezostane

    ani zrniečko prachu, potom

                Ty za mňa ver,

                aby moje čakanie netrvalo viac, ako môžem uniesť.

     

     

    MESAČNÝ BRAT (úryvky)

     

                Už nechcem byť podnecovateľom filozofických úvah,

    prieči sa mi verejné pretriasanie metafyzických záležitostí,

    zahanbujú ma kuloárové rečičky o nesmrteľnosti.

                Čoraz viac sa v mysli zaoberám tichou mesačnou krajinou,

                kde nebude potrebný dotyk na prejavenie lásky,

                kde žiadne slovo lásku nezväčší ani nezmenší,

                kde ani myšlienka z lásky nič neuberie ani jej nepridá,

                kde bude láska iba čistým stavom bytia, sine initio et fine, teda

                bez počiatku a bez konca.

     

    * * *

     

                Levitujem v nočných alejach, kŕdle svietiacich

    mušiek cezo mňa preletujú, v bozkoch milencov sa náruživo

    chvejem, blúdiace duše a tiene mačiek sú mojimi spoločníkmi.

                Napľujem zlato na rodidlá poblúdenej ženy, pomažem ju

    a vľúdne posmelím, obnovím jej noviciát, za svätú ju

    vyhlásim.

                Vrhnem ortuť do náručia zhýralého muža, poláskam ho

    a chlapsky objímem, vnuknem mu správne rozhodnutie, medzi

    spravodlivých ho postavím.

                Levitujem nad nočnými alejami, v bozkoch milencov

    stretávam zosnulých, s láskou k nim vchádzam (netušil som,

    že aj mŕtvi majú zo mňa radosť),

                dávam sa pohostiť.

     

    * * *

     

                Sám seba nachádzam mimo pravidiel a zákonov, brodím sa

    v nočných ružiach, na odľahlých miestach vyjem na mesiac,

    ohmatávam hviezdy a nezapieram, že svoju vlčiu samotu chápem

    ako povýšenie, ale hovorím:

                ak by si ma nemohol kedykoľvek vyfliaskať a utrieť si

    nohy o moju tvár, nie som ničím.

                Ak by si len na chvíľu poznal moju prevahu nad tebou

    alebo len na chvíľu pocítil, že znamenám viacej ako ty,

    už nie som ničím.

                A ak by si pojal rozhodnutie zlikvidovať ma a ja by som sa

    začal brániť, vyhýbať, utekať, skrátka, ak by som sa akýmkoľvek

    spôsobom postavil proti velebnému aktu tvojho slobodného

    rozhodnutia, brat môj a sestra moja, hovorím,

                som ničotnejší ako prach, z ktorého som vzišiel,

    a nezaslúžim si, aby som v ňom spočinul.

     

    * * *

     

                Dotlievam v pahrebách, zvyšky mojich tekutín

    vlievajú sa do riek a môj popol víri v kŕdľoch sťahovavých

    vtákov.

                Šírka mojich spôsobov je nezmerateľná, moje reakcie

    sa nedajú predpokladať, ocitám sa v strede každej

    nevypočítateľnej veci alebo udalosti.

                Cítim sa v tebe, rozmýšľam v tebe, v tebe trpím

    a smejem sa na plné hrdlo. Z teba vidím skutočnosť

    tvojimi očami, a preto

                moje dnešné áno môže znamenať zajtrajšie nie,

                môj dnešný úder môže znamenať zajtrajšie pohladenie,

                moje dnešné smilstvo môže znamenať zajtrajšiu obetu.

                Do tvojho srdca som vložený, tak ako ty prebývaš

    v mojom,

                a celý vesmír s veľtokmi riek a kŕdľami vtákov

    bezpečne prúdi v našich žilách a udáva

                ten istý smer,

                tú istú rýchlosť,

                to isté vyslobodenie.

     

    * * *

     

                Môj Mesačný brat,

                ktorý zo sfér vyšších Spln kladieš nám k nohám,

                prijmi prosbu bratov a sestier mojich,

                ktorí vo mne za kvapkou nádeje lačnia, tak ako ja

    lačniem v nich.

                Zotri rozdiel medzi milujúcim a milovaným,

                zotri rozdiel medzi hľadajúcim a nájdeným.

                A Slzu zotri, môj Mesačný brat,

                Slzu v našom Srdci,

                v nej sladkosť prelej do horkosti,

                výdychom z nej učiň kvapku nádeje,

                nech smutné Srdce znútra zahreje.

                (Prosba bola vyslovená. A zapísaná.

                Ako Ty, aj ja sa veľmi rád pozerám na ľudí. Ale

    najradšej sa pozerám na ľudí, ako sa bozkávajú alebo

    ako sa smejú.

                Až teraz si začínam byť na istom, že veci sú dobré

    také, aké sú.)

     

    * * *

     

    Slnko žiari v Kostiach plávajúcich Gangou,

    MOJE telo v každej k Splnu obrátené stojí;

    TVOJE ponorené hlbšie otáča sa za mnou,

    Bozk polnočných rybiek obe v jedno spojil.

     

    * * *

     

    O polnoci prídem k tebe ako Tichá rieka,

    zavediem ťa tam, kde rastú Mandragory;

    kde za nás Slepý vlk modlitbu odrieka

    a v hrdle mu plameň z Našej slzy horí.

     

    * * *

     

    Dážď z blizničiek maku na nás spŕchne zrána,

    žmurknú očká perlorodky za Mesačnou blanou;

    zbelie duša pocestného ako z vĺn zrodená panna

    a Srdce sa s druhým spojí, nech už nie je samo.

     

    * * *

     

    Bosou nohou mlčky prejdeš po rose,

    pekná chvíľa sama dovedie ťa za Ním;

    ustelie ti lôžko tam, kde kvitne skorocel,

    kde pocestným srnky otvárajú Brány.

     

    * * *

     

    Odo MŇA ťa anjel vedie k TEBE, odtiaľ späť,

    len v driemotách počuješ ho spievať o Pokoji;

    už nehľadáš v jeho achátovom Oku odpoveď,

    len pocestným šepkáš: v Láske bratia moji.

     

    * * *

     

    Hviezdne mušky ti z mihalníc pozbierajú bolesť,

    vôňou púpav na krídelkách pohladkajú oči;

    plamienkovým hlasom šepnú zabudnutú povesť,

    peľom slnka v zlatých chĺpkoch prejdú po obočí.

     

    * * *

     

    Zostanem sám v Kvapke odvrhnutej morom,

    čo medzi vzlykmi vĺn pošepla mi skromne:

    čakám tu na Sestry skryté pod príbojom,

    nech som zas vo všetkých a všetky vo mne.

     

    * * *

     

    Učiň, aby som prestal čakať odpovede,

    už nikdy nepovedal slová MÔJ a TVOJ;

    zmĺkol ako opička v lotosovom sede,

    ako v jej nemých očiach prosba za Pokoj.

     

     

    VLČÍ RUŽENEC (úryvky)

     

       V prítmí sa svetlo na tmu podobá,

       v každom z nás bdejú zástupy ľudí.

         Len mŕtvi vedia, čo je sloboda,

         a vták, čo nemá cieľ, nezablúdi.

     

                             * * *

     

         Vyrazíme v noci a pôjdeme bosí,

        zacloní súmrak deň, svitaniu zabráni:

    smädní púštnou dunou: bez sĺz, bez pomoci,

       len JEDNO TY a JA, JEDEN tieň za nami.

     

                             * * *

     

       Z hrobu nočná ruža nikdy nevyrastie,

       nezaspieva pieseň našu bezmennú...

      Ovca v pastierovi dýcha, v ovci pastier.

      Po morskom dne rieka tečie k prameňu.

     

                             * * *

     

       Znovu je noc kratšia ako vlčie bdenie,

        kto nemôže inak, nech sa rozhovorí...

          Kde nie je toto JA, nie je utrpenie.

         Na nebi letí vták. Ryba pláva v mori.

     

                             * * *

     

            So slepou vlčicou Mária sa túla,

    chladom dlhých nocí, šedým prázdnom dní.

          Tichá pieseň mŕtvych obe uhranula,

    skonal v nich vták, potom vzlietol. Slobodný.

     

                             * * *

     

     Do vetra rozprávaj, nech vety zmyje dážď,

        fúkni k ohňu slovo, kým sa nerozblčí!

        Vtedy vták priletí, keď naňho nevoláš,

         rozsvieti JEDEN tieň: ovečkin a vlčí.

     

                             * * *

     

          Stepný vlk už túto zimu dodýcha,

        všetci naň zabudli, Mária blúdi s ním.

          Naposledy vzlykne nocou do ticha,

       z tmy zavyje prosbu za nás. Z pustatín.

     

                             * * *

     

      Nevyslov už slovo, každá hláska zvyšná,

       čo skryje mlčanie, nikdy nepovieme.

          Mária sa točí, tíško spieva Krišna,

       vzbĺkol sneh a horí... Nadvihli sa tiene.

     

                             * * *

     

        Ozdobím ti viečka, dve pierka čarovné,

          odídeme tam, kde sa nekončia rána.

       Tam stráži stepný vlk svietiace pustovne,

          biely kvet milencov, útes rozjímania.

     

                             * * *

     

        Vo MNE sa hviezdna tma na svetlo mení,

          v TEBE sa svitania podobajú kvetom.

                Obaja stojíme plachí a nemí

           ako tieň šalvie, anjel pred odletom.

     

                             * * *

     

             Kto zabudol čakať, určite sa dočká,

           prehltne vlk oheň, z viečok sa zadymí.

         Plamienky tancujú na snehových vločkách,

    plamienky z TVOJICH sĺz. Plamienky z MOJEJ tmy.

     

                             * * *

     

       Od TEBA až k SEBE pôjdem potme bosý,

    z dvoch sa JEDEN stane v strede nášho tieňa.

          Vták prenesie v zobáčiku kvapku rosy,

          ponadeň preletí. Z ticha do zvonenia.

     

                             * * *

     

       Na srdci prach, dvojmo zakrivená ryha.

       Triešti sa vlna sĺz o tiene sklených skál.

       Z miesta smútku nášho Mária sa dvíha,

    v lone jej zaspal vták. Vlk pod ňou zaplakal.

     

                             * * *

     

           Dve slzy prikryla hladina jazera,

    priľne jedna k druhej v prívale spodných vĺn.

        Ležia a samy sú: TVOJA MOJU zviera,

     ryba bdie pod nimi, zhora ich stráži spln.

     

                             * * *

     

       Dám ti peľ noci a za hrsť ametystov,

         tri lupienky tmavej ruže z Bolívie;

     pazúrik kondora, na ňom obraz Kristov

    a kvapku dažďa, v ktorej vlk zo sna vyje.

     

                             * * *

     

        Vlčica sa vsunie do mňa. Sama.

    Slepým nechtom šmátra, hľadá Máriu.

       Tŕňom v labe znútra pohládza ma,

       naše slzy zmĺknu, potom zavyjú.

     

                             * * *

     

             Lodivod pozažína svetlá,

            mlčky tmu zovrie do dlaní.

      Keď bola noc, čo napoly deň pretla,

             bude aj súmrak svitaním.

     

                             * * *

     

       V diaľke si ktosi sadol, smutno zanôtil,

    každého raz vezme skon, zostarne aj kráľ.

       Ktosi sa potme napil z našej samoty,

      mesačný vták mu stopy slzou zalieval.

     

                             * * *

     

        Len JEDNO telo je, JEDNA biela tma,

       ticho je len JEDNO a JEDNO zvonenie.

         TY vdýchneš hlboko ako mahátmá,

    JA z teba vydýchnem a vták v nás onemie.

     

                             * * *

     

                V mĺkvej tme ktosi zavyje,

             skĺzne sa slza z lodnej provy.

                   Za splnu kvitnú šalvie,

                   vlk líže jazvu anjelovi.

     

                             * * *

     

       Kladieš mi rozmarín na viečka podliate,

         zašepkáš: už nikto nebude vinný...

        Tieň slzy zasvieti v zodranom ornáte,

        vlk s vtákom odídu. Tvoj pokoj s nimi.

     

                             * * *

     

    Tá prosba nech je z vody, zo slov najtichších,

          z jazmínovej vône klbka našich tiel;

     z jaskyne tyrkysov, kde s vlkom žije mních,

          z výdychu vtáka, čo tieň mu odletel.

     

                             * * *

     

      Pôjdeme tam, kde sa vystupuje z hrobov,

        kde rastie kvet Pipi mŕtvym pre radosť;

          kde neprahne už nikto za slobodou,

         len tak sedí, nič nečaká... A má dosť.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory