• Životopis autora

    Roman Bednár sa narodil 19. marca 1942 v Čadci (vl. meno Roman Podolský). V rokoch 1956 – 1960 študoval na Strednej priemyselnej škole spojovacej
    Roman Bednár sa narodil 19. marca 1942 v Čadci (vl. meno Roman Podolský). V rokoch 1956 – 1960 študoval na Strednej priemyselnej škole spojovacej techniky v Banskej Bystrici, v rokoch 1960 – 1965 na Vysokej škole elektrotechnickej v Bratislave. Krátko pôsobil v Bratislavských elektrotechnických závodoch v Bratislave, v rokoch 1968 – 1969 pracoval v Atómovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach. Pod vplyvom udalostí spojených s okupáciou vojskami Varšavskej zmluvy a zmareného procesu demokratizácie spoločnosti sa v roku 1969 rozhodol emigrovať do Spolkovej republiky Nemecko. Do roku 1974 pôsobil vo viacerých firmách v Mannheime, od roku 1975 ako publicista, novinár a lektor v slobodnom povolaní. Po spoločenských zmenách v novembri 1989 začínajú jeho knižné publikácie vychádzať na Slovensku. Popri literárnej tvorbe sa dlhodobo a intenzívne venuje propagácii Slovenska a jeho kultúry. Žije v SRN.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Nofretete a Echnaton 1, 2 (1996)
    • Cesty životom (1997)
    • Byzantínec – mudrc kráľa Svätopluka 1, 2 (2000)
    • Spoveď psychiatra 1, 2 (2004)

    Poézia

    • Kozmické melódie (1999)

    Literatúra faktu

    • Extáza erotiky (1993)
    • Proroctvá a tajomstvá kozmu (1993)
    • Najväčší géniovia západnej civilizácie (1995)
    • Tajuplný a záhadný kozmos (1997)
    • Na prahu 3. tisícročia (1998)
    • Pravda o večných zákonoch samozvanej „bohyne“ Natálie Makedonovej (1999)
    • Slovensko v Európe 21. storočia (1999)
    • Súčasné Nemecko za fasádou demokracie (2000)
    • Magický svet zajtrajška (2001)
    • Tajomstvo dlhého života (2002)
    • Kozmos, duch a vedomie (2005)
  • Charakteristika tvorby

    Roman Bednár predstavuje v súčasnej slovenskej literatúre osobitý autorský fenomén, spočívajúci v širokom

    Roman Bednár predstavuje v súčasnej slovenskej literatúre osobitý autorský fenomén, spočívajúci v širokom žánrovom zábere jeho diel. Významnú úlohu v jeho tvorbe zohráva fakt, že od začiatku sedemdesiatych rokov žije v Nemecku a je úzko napojený na literárne zdroje nemeckého jazykového prostredia, najmä v žánri literatúry faktu a historickej literatúry, teda v žánroch, ktoré mal možnosť čerpať z bohatých zdrojov. Do slovenskej literatúry vstúpil dielom Proroctvá a tajomstvá kozmu a odvtedy je významná časť jeho tvorby venovaná témam kozmu, jeho vzniku a vývoju. V knihe Tajuplný a záhadný kozmos sa zaoberá nielen otázkami makrokozmu, mikrokozmu a tajomstvami vzniku života na Zemi, ale i tajomstvami ľudského mozgu, mýtmi našej civilizácie, ktoré v mnohom zrkadlia procesy v kozme. V knihách Na prahu 3. tisícročia, Magický svet zajtrajška či Proroctvá a tajomstvá kozmu sa do centra jeho pozornosti dostáva človek vo svojom hmotnom i duchovnom bytí, vo fenoméne vedomia, reflektujúceho ľudského vedomia, ktoré autor chápe ako najväčší zázrak kozmickej evolúcie. Svojráznu autorskú podobu našlo jeho očarenie kozmom aj v básnickej zbierke Kozmické melódie. Tým, že v jeho knihách o kozme je aj mnoho hypotetického a literárne majú často podobu „románov o kozme“, nesú v sebe istú dänikenovskú či buttlarovskú črtu spájania vedeckého s hypotetickým a fantastickým, a prinášajú tak do našej literatúry faktu nový, čitateľsky príťažlivý fenomén. Kým knihy o kozme súvisia s autorovou pôvodnou prírodovednou orientáciou, historické romány sa spájajú s jeho očarením „tajuplnými“ postavami a udalosťami histórie ľudstva, s jeho náboženskými a kultúrnymi koreňmi. Rozsiahly román Nofretete a Echnaton, príbeh mitanskej princeznej a egyptského faraóna Echnatona, rámcovaný faraónovým úsilím o založenie nového náboženstva, možno čitateľsky vnímať predovšetkým ako ľúbostný príbeh, do ktorého autor vkladá reálie dobovej egyptskej spoločnosti a rozkrýva svet božstiev, mýtov, náboženských rituálov, aby tak obohatil čitateľovo poznanie o starom Egypte. V tomto a rovnako i v ďalšom rozsiahlom historickom románe Byzantínec – mudrc kráľa Svätopluka, ktorý prehlbuje naše poznanie o Veľkej Morave a jej väzbách na Franskú a Byzantskú ríšu, prepája Bednár príbehovú rovinu s rovinou faktografickou, klasickú románovú fabuláciu obohacuje o neznáme historické fakty (v prípade Byzantínca objavne na čitateľa pôsobí pohľad na existenciu a činnosť byzantskej univerzity v Konštantínopole), a zvyšuje tak poznanie doby, v ktorej sa príbehy odohrávajú. Svoje zážitky z početných ciest po Európe zužitkoval Bednár v knihe Cesty životom, kde na príbehoch ľudí z dvanástich európskych krajín, často v dramaticky vypätých situáciách, zachytáva regionálne odlišnosti, rozdielne kultúrne a duchovné tradície, ktoré vplývajú na konanie i osud jednotlivých postáv. Pre celú doterajšiu tvorbu autora je charakteristický široký žánrový rozsah a často i publicistická aktuálnosť a polemická vyhrotenosť. Snaha autora objavovať nové témy a dávať im atraktívnu literárnu podobu mu zaisťuje trvalú čitateľskú pozornosť.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    http://www.roman-bednar.com/ ŠAH: Roman Bednár – 70. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 127, 2012, č. 3, s. 159.

    http://www.roman-bednar.com/

    ŠAH: Roman Bednár – 70. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 127, 2012, č. 3, s. 159.

    Červeňák, A.: Tajomstvo a nádej. In: Literárny týždenník, 16, 2003, č. 20.

    ŠAH: Roman Bednár – 60. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 3, s. 158.

    Kaliský-Hronský, R.: Literárny vizionár alebo futurologický nadšenec? In: Národná obroda, 16. 8. 2001.

    Červeňák, A.: Netradičná poézia. In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 44.

    Fekete-Apolkin, J.: Čo nás čaká v budúcnosti? In: Slovenské národné noviny, 9, 1998, č. 42.

    Fekete, J.: Ďalšia Bednárova kniha. In: Slovenské národné noviny, 8, 1997, č. 28.

    Páleník, V.: Slovenský Däniken. In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 25.

    Domček, M.: Senzácia sa nekoná - nevadí... In: Knižná revue, 7, 1997, č. 21 – 22.

    Kráľová, M.: Starý Egypt prvý raz od slovenského románopisca. In: Knižná revue, 6, 1996, č. 21.



     


     

     

     

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    V porovnaní s inými dielami svetovej literatúry sa Roman Bednár v románe Nofretete a Echnaton programovo usiluje o syntézu

    V porovnaní s inými dielami svetovej literatúry sa Roman Bednár v románe Nofretete a Echnaton programovo usiluje o syntézu aspektu umelecko-epického s aspektom informatívno-náučným. Čitateľ sa nevtieravým spôsobom dozvie veľa nielen zaujímavého, ale aj nového o životnom štýle starých Egypťanov a dielo možno v druhom pláne charakterizovať aj ako akúsi neobyčajne pútavú encyklopédiu civilizácie, kultúry a všedného dňa života starých Egypťanov.

    Ján Lenčo

    Kniha Tajuplný a záhadný kozmos predstavuje nesmierne zaujímavý literárny útvar, ktorý sa číta tak napínavo, akoby išlo o nejaký pútavý „román o kozme“. Práve tento fenomén je špecifickým spisovateľským majstrovstvom Romana Bednára. Tento slovenský spisovateľ je v jednej osobe Dänikenom, Buttlarom, no predovšetkým Bednárom. To znamená, že súčasne je hypotetický, vizionársky a najmä vedecký. Pritom treba podotknúť, že jeho vedeckosť neunavuje a nenudí (príťažlivo vysvetľuje, dokumentuje, znásobuje), a to nielen náročnejšieho, vedecky mysliaceho čitateľa, ale aj čitateľa v tomto smere priemerne vzdelaného.

    Vladimír Páleník

    Nezvyčajná a netradičná je aj výrazová, poetologická stránka Bednárových Kozmických melódií. Roman Bednár tu prekročil hranice tradičnej poetiky, ktorá vníma poéziu (či už rustikálnu alebo urbanistickú, ikonickú alebo operatívnu, intelektuálnu alebo filozofickú) predovšetkým ako prejav ľudského srdca, citu a podvedomia, ktorá svojou obraznou výpoveďou smeruje k totalite človeka. Lenže Bednár nástojí na tom, aby sme poéziu, obraznosť a poetickosť videli aj v nejednoznačných pojmoch, v takých, ako elektrón a kvark, priestor a čas, chaos a poriadok, prázdny priestor a kreatívny chaos, molekuly a atómy, singularita a pluralita, protóny a čierne diery atď. Novátori mu možno budú tlieskať, ale nechajú ho pravdepodobne svojmu osudu, aby to, čo začal, dokázal ďalším prienikom do ontológie Bytia a kvalitou básnických textov. Nám sa zdá, že básnickú kvalitu dosahuje Roman Bednár tam, kde myslí viac na človeka ako na kozmos: Najžiarivejšia hviezda kozmu je srdce ušľachtilého človeka.// Najdokonalejšie zrkadlo je vedomie múdreho človeka.

    Andrej Červeňák

    Historický román Romana Bednára, slovenského spisovateľa žijúceho striedavo v Nemecku a na Slovensku, čerpá inšpirujúci námet z druhej polovice 9. storočia, z čias Staroslovenskej ríše, z obdobia vlády kráľa Svätopluka. Autor sa pokúša zmapovať proces genézy jedného z aktívnych dejateľov jej politických zámerov a osudov. Na intelektuálnej zrelosti a uvedomelosti zobrazuje kontrapunkty úspechov i „úskokov“ hlavných hrdinov. Bednár vie počúvať a jednu epochu splieta s druhou do venca charakterových vlastností hlavných postáv. Vydáva svedectvo so štipkou fantázie ako rituál budovaný na pevnej empírii zmyslovej konjunktúry. Vyhýba sa devalvácii slov, a nebojí sa vstúpiť ani na tenký ľad.

    Laco Zrubec

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Odmalička som sa najlepšie cítil vo svete literatúry a už vtedy som čítal najrôznorodejšie knihy. A aj neskôr, keď som začal
    Odmalička som sa najlepšie cítil vo svete literatúry a už vtedy som čítal najrôznorodejšie knihy. A aj neskôr, keď som začal študovať elektrotechniku, som paralelne k tomu študoval aj históriu, psychológiu, filozofiu. Asi to súvisí s mojou nesmiernou zvedavosťou, ktorá chcela zvládnuť všetko, čo jej bolo dostupné. Jedným z mojich „učiteľov“ a literárnych idolov, ktorí ma veľmi ovplyvnili, bol i Vojtech Zamarovský. Jeho knihy ma sprevádzali celé detstvo, ovplyvnili moje vnímanie dejín a mytológie. Diela trenčianskeho rodáka mi pomohli získavať vedomosti, čo som zúročil aj pri písaní kníh o starom Egypte. Bol mojím vzorom a som mu vďačný za to, že mi zavčasu pomohol otvoriť svet histórie a prebudiť k nemu lásku.
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    V každom bode kozmu je obsiahnutý celý kozmos (z knihy Tajuplný a záhadný kozmos )      V nasledujúcich

    V každom bode kozmu je obsiahnutý celý kozmos (z knihy Tajuplný a záhadný kozmos)

         V nasledujúcich riadkoch uvidíme, že niektoré základné religiózne tvrdenia sú proti každému očakávaniu prekvapujúco zhodné s výpoveďami modernej kvantovej fyziky, ako ju postuloval David Bohm. Hinduizmus, buddhizmus, ale i kresťanstvo hovoria: Boh je všade a všetko je v Bohu.

         Fyzika Davida Bohma používa podobné formulácie: Kozmos pozoruje sám seba v zrkadle nášho vedomia (aby sme neupadli do antropocentrizmu, doložme – aj v zrkadlách všetkých ostatných extraterestrických individuálnych vedomí). Alebo vyjadrené inakšie – pozoruje sám seba zrkadlom nášho vedomia, čo, naopak, zasa znamená, že naše vedomie obsahuje v sebe celý kozmos.

         Veľmi fascinujúca je Bohmova idea o implicitnom alebo „vbalenom“ a explicitnom alebo „vybalenom“ poriadku kozmu. K tejto teórii bol inšpirovaný, keď raz pozeral isté vedecké vysielanie britskej televízie a mal možnosť vidieť jeden fascinujúci experiment. V sklenej nádobe boli umiestnené dva sklené cylindre rôzneho priemeru, pričom menší sa mohol otáčať vnútri väčšieho. V priestore medzi nimi sa nachádzal glycerín, ktorý, ako vieme, je bezfarebný. Experimentátor pridal doň kvapku farebného atramentu a pomaly roztáčal vnútorný cylinder, pričom bolo pekne vidieť, ako sa kvapka atramentu úplne pozvoľna, takpovediac celkom nenápadne, „vbaľovala“ do glycerínu. Postupne sa jej forma menila, až sa z nej stalo „vlákno“, ktoré sa stále stenčovalo, až napokon v glyceríne celkom zmizlo.

         Podľa Bohma (na to však prišiel až neskôr pri svojom teoretizovaní) sa explicitný poriadok kvapky len premenil na implicitný, to značí, že hmota tvoriaca kvapku nestratila súdržnosť, zmenilo sa len jej usporiadanie, a teda jej forma. Podľa našej tradičnej logiky sa však kvapka atramentu musela nenávratne rozplynúť a navždy zmiznúť v tekutine, pretože stratila svoj pôvodný poriadok tým, že sa premenila na neporiadok. Druhá časť experimentu však priniesla na svetlo prekvapujúcu skutočnosť.

         Keď experimentátor začal cylinder otáčať naspäť, na druhú stranu, začal sa odvíjať presne opačný proces – z homogénne vyzerajúceho bezfarebného glycerínu sa odrazu začalo vynárať tenučké „vlákno“, ktoré sa postupne rozširovalo, až sa napokon vyformovalo na kvapku presne tej istej formy, ako vyzerala pôvodne! Z implicitného poriadku vznikol opäť poriadok explicitný. To, čo bolo „vbalené“ a akoby už navždy stratené, sa znova „vybalilo“. Z toho možno usudzovať, že v kvantovom poli kozmu sú „vbalené“ všetky možné poriadky, a len čakajú na to, aby ich niekto, alebo niečo „vybalil“, a tak prebudil k existencii, k životu.

         Ešte názornejšie a plastickejšie sa javí celá záležitosť v nasledovnom experimente. Predstavme si, že fotografujeme vázu, na ktorej je zobrazená hviezda a pod ňou kruh. Na fotografii je usporiadané všetko takmer takisto ako v skutočnosti. Aj na nej je hviezda umiestnená nad kruhom práve tak ako na originálnej váze. Teraz zobrazme vázu ako hologram, a odrazu už niet ani stopy po pôvodnom poriadku (usporiadaní). Na holograme vázy nemôžeme udať, kde je zakódovaná hviezda a kde je zakódovaný kruh. „Vybalený“, teda viditeľný poriadok vázy sa premenil na „vbalený“, čiže neviditeľný poriadok hologramu, ktorý je oveľa komplikovanejší, ako bol pôvodný poriadok. Napriek tomu, ak hologram osvetlíme svetlom dopadajúcim pod určitým uhlom, uvidíme pôvodné zobrazenie vázy, to značí, že „vbalený“ poriadok „vybalíme“ a opäť máme z neho poriadok „vybalený“.

         Rozdiel medzi fotografiou a hologramom je v jeho prekvapujúcej a zarážajúcej vlastnosti: V hocijakom miniatúrnom výseku hologramu je obsiahnutý celý obraz! Úžasné na tomto fenoméne je, že všetky informácie, z ktorých pozostáva váza (teda celý jej poriadok), sú pretransformované do jedného jediného bodu v holograme – pochopiteľne, že to platí pre každý jeho bod; zároveň sú však tieto informácie rozmiestnené aj po celom obraze!

         Tajomstvo tejto neuveriteľnej záhady spočíva v tom, že jednotlivé body zobrazovaného objektu boli premenené na svetelné vlny. Každý bod je lokalizovaný vždy na určitom mieste, vlna naproti tomu nie. Preto je informácia, ktorá bola obsiahnutá najprv v nejakom bode, a pot m bola prenesená na vlnu, rozdelená na celý priestor, práve tak, ako aj vlna, ktorá je jej nositeľkou.

         Podobným spôsobom pravdepodobne pracuje aj naša pamäť. Nejaký „bod“ vo svete, totiž určitá udalosť, je v našom mozgu pretransformovaný do formy elektrických vĺn a týmto spôsobom rozptýlený a či rozložený vo forme spomienky po celom mozgu. A presne tým istým spôsobom si možno predstaviť i kozmos – ako kozmický hologram. Kozmický svet však nie je statický, neustále sa mení a vyvíja, a to v nepretržitej vzájomnej hre medzi procesmi „vbaľovania“ a „vybaľovania“ najrôznejších poriadkov (podobne ako sme sa to pokúsili ilustrovať na príklade kvapky atramentu v glyceríne), pričom principiálne ide vždy o premenu častíc na vlny a vĺn na častice. Názorne to možno vyjadriť aj tak, že častice sa „zriedia“ na vlny a vlny sa „zhustia“ na častice.

     

    Na slávnej univerzite Magnaura (z knihy Byzantínec – mudrc kráľa Svätopluka, 2.diel)

         Magnaurská univerzita stála na najvyššom pahorku mesta a bolo z nej vidieť všetky tri moria obklopujúce hlavné mesto. Pravda, o troch moriach môžeme hovoriť len v tom prípade, ak za more považujeme aj Zlatý Roh.

         Mladý muž medzičasom spoznal Konštantínopol takmer ako vlastnú dlaň a prešiel skoro každou jeho uličkou. Dobre si uvedomoval, že veľkolepé mesto na Bospore jedinečným spôsobom odzrkadľovalo a koncentrovalo moc, bohatstvo a kultúru celej Byzancie. Počas troch rokov veľmi intenzívne vnímal, že Konštantínopol priťahoval ako neodolateľný magnet nielen ľudí z provincie a iných byzantských okolitých i vzdialených miest, ale aj cudzincov zo všetkých krajín sveta.

         Cisár tu mal rezidenciu ako miestodržiteľ Boha na zemi a patriarcha ortodoxného kresťanstva z neho šíril jeho a svoju slávu. Už len táto skutočnosť mestu prepožičavala výnimočné postavenie vo svete. K tomu bolo potrebné pripočítať aj obrovský hospodársky potenciál, ktorý sa v hlavnom meste sústredil.

         Mladý muž si aj tentoraz – ako to pred prednáškami často robieval – na chvíľu zašiel do prekrásnej Hagie Sofie (Chrámu Božej Múdrosti), kde sa veľmi rád modlil a rozjímal, alebo aspoň krátko zotrval v nemom obdive nad jej jedinečnosťou. Nádherná mohutná kupola chrámu už z diaľky dominovala nad siluetou mesta. Chrám dal postaviť cisár Justinián, ktorý bol známy svojím obdivom k pompéznym, neobyčajne nákladným stavbám. Bol ich iniciátorom nielen v Konštantínopole, ale v celej ríši. Dal budovať predovšetkým chrámy, pevnosti a cesty. Najmä jeho vojny a stavby priviedli krajinu – a to napriek obrovským príjmom – na pokraj finančného úpadku.

         V Hagii Sofii pobudol zo desať minút. O niekoľko minút neskôr sa ocitol pre Akadémiou. Panepistimion – univerzita – bola impozantná veľká stavba v tvare štvorca, ktorému chýbala jedna strana. Budova bola dvojposchodová a pred ňou sa nachádzalo obrovské vstupné nádvorie vydláždené veľkými plochými kameňmi. V strede boli dva vodomety, technický zázrak vtedajšej doby, a okolo nich niekoľko kamenných lavičiek.

         Cisár Michal III. bol nadšený mecenáš nielen umenia a kultúry, ale aj školstva a vzdelanstva. Bol najosvietenejším panovníkom svojej doby. Podporoval aj univerzitu Magnauru, a to vo veľkom štýle, lebo bol na ňu veľmi hrdý. Za jeho vlády na nej študovalo vyše tisíc študentov a vyučovalo približne osemdesiat učencov a profesorov. Dokázal zabezpečiť aj to, že vyučujúcim pravidelne vyplácali platy, čo v tom čase bolo mimoriadne zriedkavé. Dokonca aj chudobní študenti, ktorých bola asi tretina, dostávali štipendiá.

         Tento muž mal veľkú záľubu v učenosti a múdrosti a raz do mesiaca pozýval k sebe do paláca najvýznamnejších učencov Konštantínopola – väčšinou to boli profesori z univerzity Magnaura – na učené diskusie. Občas sa stalo, že na ich odporúčanie sa učených rozhovorov na dvore cisára smeli zúčastniť aj najmúdrejší študenti. Takej cti sa však dostalo len máloktorému študentovi.

         Práve tento deň bol jeden zo zriedkavých dní, keď istý študent Akadémie dostal pozvanie od cisára, aby prišiel v spoločnosti piatich profesorov na dvor a zúčastnil sa s nimi a s cisárom na „cisárskom večeri múdrych rozhovorov“. Tým študentom bol Anastázius. A tak bol tento deň najvýznamnejším dňom jeho doterajšieho života. Najprv ho čakala prednáška o Proklovi, na ktorú sa nesmierne tešil, a večer stretnutie s cisárom a učená diskusia s ním a s profesormi.

         Bol z toho, pochopiteľne, trochu nervózny, veď to pre neho bola úžasná česť, a aj preto jeho dnešná modlitba v Hagii Sofii bola vrúcna a sústredená.

         Krátko pred pol ôsmou vstúpil do brány univerzity, nad ktorou stál ten istý nápis, ako si ho voľakedy dal urobiť nad vchodom do svojej súkromnej aténskej Akadémie nezabudnuteľný Platón: Kto sa nevyzná v matematike, ten nech sem nevstupuje.

         Presne o pol ôsmej už sedel v jednom z piatich veľkých auditórií Akadémie, ktorá dnes bola mimoriadne zaplnená. Bolo v nej takmer sto študentov. V miestnosti panovala hlučná vrava a všetky rozhovory sa krútili len okolo dnešnej témy – okolo Prokla. Zakrátko sa v dverách auly objavil sám veľký, všetkými veľmi rešpektovaný Fotios.

         Vyziabnutý, kostnatý, stredne vysoký muž mohol mať okolo šesťdesiat rokov. Hlavu mu pokrývala mimoriadne hustá hriva neposlušných vlasov, ktoré len sem-tam šediveli, čo v jeho veku bolo pozoruhodné. Len čo vstúpil do miestnosti, hlasy okamžite stíchli a pohľady všetkých sa upierali na váženého, najmä mladými veľmi obľúbeného a uctievaného učenca.

         Vďaka svojej veľkej múdrosti a dobrotivosti užíval všeobecný rešpekt a úctu. O Fotiovi bolo známe, že na „večeroch múdrych rozhovorov“ ho s rešpektom počúval aj sám cisár.

         Študenti na pozdrav vstali, sklonili hlavy a na srdce si položili pravú ruku. To bol v Byzancii najvyšší prejav úcty. Fotios ich odzdravil miernym úklonom hlavy.

         Bol nielen jedným z troch najučenejších mužov z celej Byzancie, ale patril k tým autoritám, ktoré rešpektovali mladých ľudí a boli schopné prejavovať im hlbokú priateľskú náklonnosť. To bolo v byzantskej, nanajvýš autoritatívnej a prísne patriarchálno-ortodoxnej spoločnosti veľmi zriedkavé. Jej predstavitelia mimoriadne zdôrazňovali absolútnu neomylnosť starých voči mladým. Fotios bol v tomto ohľade vzácnou výnimkou, čo len dokazovalo jeho múdrosť a ľudskosť.

         Svoju prednášku začal krátkym Proklovým životopisom:

         „Porozprávam vám o mužovi, ktorého múdrosť a vedomosti si hlboko vážim. Podľa mňa bol azda najväčším gréckym učencom všetkých čias. Žiaľ, napriek tomu sa takmer vôbec nedostal do povedomia ďalších generácií a dnes sa o ňom hovorí a vie len veľmi málo, aj keď k nám časovo bol oveľa bližšie ako Platón, Sokrates či Archimedes.

         Zaiste nám musí byť blízky aj tým, že pochádza z nášho mesta. Presný dátum jeho narodenia nepoznáme. Muselo to byť okolo roku 410. Pochádzal z patricijskej rodiny, ktorá žila v Lýkii v juhozápadnej Malej Ázii. Jeho rodičia prišli do Konštantínopola niekoľko rokov pred Proklovým narodením. V poradí bol ich tretím synom. Otec, povolaním právnik, mal dom na Ulici cisára Justiniána.

         Neobyčajne nadaný mladý muž absolvoval časť svojich štúdií v Konštantínopole. Neskôr sa rozhodol, že pôjde študovať do slávnej Alexandrie, kde sa venoval predovšetkým literatúre, rétorike a svojej najobľúbenejšej disciplíne – astronómii. Otec by bol veľmi rád videl, keby jeho mimoriadne múdry syn študoval právne vedy, no Proklos o tom nechcel ani počuť, lebo ho priťahovali len prírodné vedy a filozofia. Veľmi sklamal svojho otca, ktorý si zo srdca želal, aby si zvolil to isté povolanie ako on. Štúdiá Proklos skončil v Aténach na Platónovej Akadémii, kde sa venoval najmä matematike a, samozrejme, akože inak, aj svojej obľúbenej astronómii.

         Ako tridsaťpäťročný prebral vedenie aténskej Akadémie a túto funkciu vykonával až do smrti v roku 485. Bol to človek po každej stránke vzácny a výnimočný. Hádam jedinou jeho zlou vlastnosťou bola netrpezlivosť, a s tým súviselo aj to, že od svojich študentov žiadal veľmi veľa, niekedy možno až priveľa. Jeho netrpezlivosť sa prejavovala najmä vtedy, ak niekto nepochopil hneď na prvý raz, čo jemu už dávno bolo nad slnko jasné.

         Proklos sa pohyboval vo vysokých, politicky veľmi vplyvných kruhoch a k oficiálnej byzantskej politike zastával stanovisko, ktoré v mnohých bodoch bolo celkom protichodné k tomu, čo hlásali kresťanskí vedci a teológovia. Preto sa neraz dostal do veľkých ťažkostí, a to bol aj dôvod, prečo sa na neho zabudlo, či zabudnúť muselo. No všetci tí, čo tvrdia, že bol pohan a ateista, buď o ňom nevedia nič, alebo mu úmyselne krivdia a hlásajú o ňom nepravdivé veci.

         Tento vynikajúci muž bol totiž religiózny človek, mal však svoje vlastné ponímanie náboženstva, a tým nebolo kresťanstvo. Možno to chápať aj tak, že to nebola tá forma kresťanstva, ktorú hlásali v jeho dobe. V súlade so svojím náboženským presvedčením nikdy nejedol mäso, modlil sa k Slnku, vykonával rituály, ktorým rozumeli len zasvätenci mystérií starých Chaldejcov – skvelých znalcov astronómie, a veľmi prísne dodržiaval všetky religiózne sviatky starých Egypťanov.

         Podľa tohto nezabudnuteľného mysliteľa a veľkého estéta bolo najväčším omylom kresťanstva a jeho teológie, že sa odklonilo od pôvodného raného kresťanstva a ako dogmu vyhlásilo Ježiša za Syna Božieho, ktorý má rovnakú bytostnú podstatu ako Otec. Pre neho však Ježiš bol len človek, ktorého si Boh vyvolil za svojho Mesiáša, a kresťanskí teológovia mali právo vyhlásiť ho len za adoptívneho Božieho Syna. To, že zo Syna urobili úplne rovnocenného Boha s Otcom, bolo podľa Prokla znehodnotením kresťanstva a premenilo ho na ateistické náboženstvo, ktoré čoraz viac vzývalo božstvo Syna, a na božstvo Otca zabúdalo. Božstvo Otca postupne ustúpilo do úzadia a stalo sa len formálnym božstvom, ktoré v podstate nikto nebral vážne. Taký bol pohľad Prokla na kresťanstvo, a také bolo jeho náboženstvo.

         Tieto súvislosti a fakty z Proklovho života som vám porozprával preto, aby ste si o ňom mohli urobiť aspoň aký-taký obraz ako o človeku a o jeho ľudských vlastnostiach. Teraz prejdem k jeho astronomickým poznatkom a k jeho kozmologickým tézam.

         V prvom rade je dôležité poznamenať, že Proklos rozhodne odmietal Ptolemajovu geocentrickú predstavu usporiadania sveta, v ktorej Zem bola stredobodom Slnečnej sústavy a okolo nej sa všetko točilo. Ptolemajova teória je aj v našej dobe všeobecne uznávaná. Ja sám som však naklonený veriť Proklovi aj v tomto prípade.

         V istom zmysle možno povedať, že Proklos bol nasledovníkom nezabudnuteľného Platóna. Široká rôznorodosť jeho myslenia a vedomostí, krása a dokonalá presvedčivosť jeho reči a svojráznosť jeho ideí ho vyvyšujú nad každého gréckeho filozofa.

         Pre Prokla bolo absolútne samozrejmé, že stredobodom nášho sveta je Slnko a že okolo neho sa otáčajú všetky planéty. O Mesiaci tvrdil, že pozostáva z takej istej hmoty ako naša Zem. Presvedčivo argumentoval tým, že hoci sa zdá, že Mesiac svieti sám zo seba, nie je to pravda, lebo vrhá tieň. To znamená, že svetlo Slnka cezeň neprechádza, ale sa od neho odráža. Preto Mesiac svieti, a len tak vytvára svoj tieň.

         Znamenitý mudrc bol presvedčený aj o tom, že všetky nebeské sféry a priestory sú zaplnené takým istým ohňom, aký je aj na Slnku. Tým chcel vyjadriť to, že Slnko aj hviezdy majú rovnakú hmotnú podstatu. Chcem dodať už len toľko, že Proklos verejne ani zďaleka nepovedal všetko, čo o tajomstvách vesmíru a nebeských sfér vedel. Prečo, to vám nemusím hovoriť.”

         Anastáziove údivom rozšírené oči sa priam zapichávali do Fotia. Takmer zabudol dýchať od nadšeného úžasu. To, čo počúval, ho celkom omráčilo. Premýšľal, odkiaľ len Proklos mohol mať všetky svoje úžasne záhadné vedomosti. Grammatikos a Fotios neraz rozprávali o veľkej múdrosti Arabov, Peržanov a Egypťanov, aj o tom, že nejeden veľký grécky učenec strávil mnoho rokov v Oriente a predovšetkým v Egypte, lebo krajina na Níle bola už dávno v období faraónov skvelým prameňom neobyčajného, neraz veľmi záhadného poznania.

         Sám sa už dlhší čas zaoberal myšlienkou, že aj on sa vyberie do arabských zemí, aby tam študoval vedomosti Orientu a spoznal jeho ľudí. V priebehu prednášky o Proklovi sa Anastázius spontánne rozhodol, že o rok sa vydá na cestu do Orientu a pobudne tam nejaký čas, aby všeličo skúsil a dozvedel sa to, čo ešte nevie.

         To všetko mu hlavou prebehlo bleskurýchlo, pričom neprepočul ani jediné slovko z úst Fotia. Pozorne a napäto načúval ďalším slovám svojho obľúbeného učiteľa:

         „Keď Proklos hovorí o ohni nebeských sfér, teda aj o ohni hviezd, zdôrazňuje, že to nemyslí doslovne, ale podotýka, že hviezdny oheň, ktorý opisuje, nie je obyčajný oheň, ako ho poznáme na zemi. Je presvedčený, že ide o oheň-energiu (vo svetle modernej prírodnej vedy sú také výpovede človeka z piateho storočia – ktoré sa do istej miery podobajú výpovediam modernej fyziky – zarážajúce a úplne nevysvetliteľné).

         Pre Prokla boli hviezdy zhustenou hmotou, a to, čo sa nachádzalo medzi nimi, bola jemná hmota, pre naše oko neviditeľná. U veľkého majstra astronómie Ptolemaia (jeho svetonázor platil pätnásť storočí a vyvrátil ho až veľký Kopernik) sa najviac smial nad jeho teóriou epicyklických pohybov planét. Označil ju za síce skvelý a veľmi dôvtipný vynález nestora astronómie, no zároveň o nej posmešne hovoril ako o perfektnom podvode na dôverčivých hlupákoch. Podľa neho bola zbytočným výmyslom, lebo sa pokúšala veľmi komplikovaným spôsobom vysvetliť úplne jednoduché pohyby planét, pravda, ak predpokladáme, že obiehajú okolo Slnka, a nie okolo Zeme.

         Čo Proklos mienil pod jednoduchými pohybmi planét, neviem ani ja. S najväčšou pravdepodobnosťou si svoje vedomosti o tom nechal len pre seba. Možno sa s tým zdôveril niektorým zasväteným. V každom prípade však bol presvedčený, že planéty, ako som povedal, obiehajú Slnko. Viem to s istotou, lebo vo svojich spisoch hovorí o obežných dráhach planét vo vzťahu k Slnku.”

         Fotiova prednáška trvala dve hodiny, no Anastázius vôbec nevnímal, koľko času prešlo, tak hlboko bol pohrúžený do slov učiteľa, ktorými im približoval neuveriteľné Proklove múdrosti. Tento muž v jeho očiach narástol na najvýznamnejšieho titana vedy a poznania.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory