Foto Peter Procházka
Foto Peter Procházka




  • Životopis autora

    Rudolf Čižmárik sa narodil 18. júla 1949 v Šoporni v rodine pekára. Študoval na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave, potom na
    Rudolf Čižmárik sa narodil 18. júla 1949 v Šoporni v rodine pekára. Študoval na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave, potom na Filozofickej fakulte UK v Bratislave estetickú výchovu a slovenský jazyk. Básnické prvotiny publikoval v časopisoch Mladá tvorba, Slovenské pohľady, Nové slovo a v denníkoch v 70. rokoch. Po skončení štúdií bol v rokoch 1971 – 1979 redaktorom Literárnej redakcie v bratislavskom rozhlase, od roku 1979 pracoval ako redaktor oddelenia kultúry v denníku Pravda, od roku 1989 ako zástupca šéfredaktora až do septembra 1989. Potom bol v slobodnom povolaní. Roku 1993 nastúpil ako redaktor do Tlačovej agentúry SR v Bratislave, roku 1995 bol riaditeľom Knižnej distribúcie Hrebenda Národného literárneho centra v Bratislave, neskôr pracoval v Galérii Miro a vo vydavateľstve Remedium. V roku 2001 sa vrátil do TASR. Od roku 2003 viedol vydavateľstvo Alexandra zamerané na vydávanie pôvodnej literatúry. Zomrel 10. marca 2008 v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Rozhovor so Svetlanou (1976)
    • Portrét pekára (1982)
    • Press a stres (1997)
    • V Gaštanovom hájiku (2001)
    • Patria nostra, partia ostrá (2003, spoločné dielo: R. Čižmárik a J. Staviščák)

    Poézia

    • Kamenné úžasy (1970)
    • Krehká (1973)
    • Stvorenie slnka (1977)
    • Variácie (1980)
    • Umývanie vody (1985)
    • Obyčajný život (1986)
    • Obojstranný zápal sŕdc (1988)
    • Akordy krvných skupín (1990, výber)
    • Horiaca ruža – Die brennende Rose (1995)
    • Vôňa tela, vôňa slov (1999)
    • Nahé nohy (2003, výber)
    • Putovanie k Styxu (2005, 1.vydanie)

    Esej

    Pre deti a mládež

    • Hrdličky (1974)

    Rozhlasová tvorba

    • Tato (1979)
  • Charakteristika tvorby

    Rudolf Čižmárik začal časopisecky publikovať v druhej polovici 60. rokov v Mladej tvorbe, Slovenských pohľadoch a Novom slove. V zborníku Stretnutie

    Rudolf Čižmárik začal časopisecky publikovať v druhej polovici 60. rokov v Mladej tvorbe, Slovenských pohľadoch a Novom slove. V zborníku Stretnutie IV (1970) sa predstavil poémou Nedovoláš sa zeme po kameňoch. Podobne v zborníku V tomto čase (1973) publikoval rovnomennú rozsiahlu básnickú skladbu. Samostatnou zbierkou debutoval r. 1970. Čižmárik v básnickej tvorbe nadväzoval na podnety Trnavskej skupiny stavbou metafory. Zároveň sa od nich odlišoval nielen poetickými evokáciami prenikajúcimi do hlbín emocionálnej sféry výraznejšou individualizáciou a subjektivizáciou, ale aj smerovaním do intímnejších oblastí života jednotlivca. Vie zasiahnuť prekvapivým pohľadom, metaforou a básnickým obrazom čitateľa a vyvolať v ňom živú rezonanciu. Tematicky čerpá z rozmanitých podnetov. Raz je to rodný kraj, detstvo a zážitky z detstva, inokedy sa inšpiruje detským vnímaním sveta s prekvapivým poetickým dotvorením detskej reflexie do nečakaných zmysluplných súvislostí (Umývanie vody). Nevyhýba sa ani aktuálnym otázkam života doby, ktoré autor intenzívne preciťoval, ani spoločensko-historickým udalostiam a problémom (V tomto čase, Stvorenie slnka), kde sa usiluje o novú generačnú výpoveď. Významné zastúpenie v jeho poézii majú motívy ľúbostných vzťahov, lásky, ale aj sklamania. Ťažiskom Čižmárikovej tvorivej aktivity je básnická tvorba. Charakterizuje ju predovšetkým intímna lyrika na pozadí existujúcich životných protirečení, ktorá niekedy prechádza až na hranicu výpravno-epickej skladby (Horiaca ruža). Ešte výraznejšie smerovanie k epickému tvaru bádať v tvorbe, ktorá vychádza z aktuálnych podnetov doby a spoločensko-historického zázemia (V tomto čase, Stvorenie slnka). Jeho poézia prekvapuje sviežosťou, pôsobivosťou, hlbokým citovým zázemím. V dramatickej skratke vie vysloviť protirečivosť života, v ktorom sú láska a nenávisť najintímnejšou realitou zakorenenou hlboko v existenciálnych a bytostných štruktúrach človeka. Najmä v posledných zbierkach (Umývanie vody, Obojstranný zápal sŕdc, Horiaca ruža) sa stretávame s vyzrelou autorskou osobnosťou. Zbierka poviedok Rozhovor so Svetlanou tematicky čerpá z prostredia atómovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach, kde bol autor na tvorivom pobyte. Sú to reportážno-umelecké poviedky o osudoch ľudí z tohto prostredia. V novele Portrét pekára sa pokúsil o autobiografické vykreslenie rodiny pekárskeho majstra, ktorý náhle tragicky zahynul. Na pozadí vzťahov medzi deťmi odkrýva obraz rodiny. Najnovšia prozaická kniha novela Press a stres je výpoveďou o osudoch novinára v strednom veku, ktorý prehodnocuje svoje životné postoje. Rozkrýva v nej odcudzenosť vzťahov a stratu schopnosti komunikácie medzi ľuďmi na pozadí rozkladu hodnotových orientácií po páde komunistického režimu, ale predovšetkým charaktery ľudí ako sa prejavujú v meniacich sa spoločenských pomeroch.

    Viktor Timura

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Preklady z jeho tvorby vyšli v nemčine, ruštine, ukrajinčine, poľštine, češtine.

  • Literárna tvorba - preklad

    Blany oceánov (1973 – preklad poézie rumunského básnika W. Teodoresca; v jazykovej spolupráci s Elenou Čunderlíkovou)

    Blany oceánov (1973 – preklad poézie rumunského básnika W. Teodoresca;
    v jazykovej spolupráci s Elenou Čunderlíkovou)

    Begdzín Javúchulan: Tulské lesy (1981)

    Libor Budinský: Trinásť prezidentov (2004)

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    MACHALA, Drahoslav: Za básnikom života Rudenkom Čižmárikom. In: Slovenské pohľady , 4 + 124, 2008, č. 5, 133 – 137. MAŤOVČÍK, A. a kol.:

    MACHALA, Drahoslav: Za básnikom života Rudenkom Čižmárikom. In: Slovenské pohľady, 4 + 124, 2008, č. 5, 133 – 137.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    VALENTOVÁ, M.: Rudolf Čižmárik. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    OBERT, V.: Rudolf Čižmárik. In: Sliacky, O., ed.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava: LIC 2005.

    TOMÁŠ, R.: Spisovateľ má v každom živote aj iné srdce (Rudolf Čižmárik: Dvojaký život). In: Knižná revue, 15, 2005, č. 6.

    ŠAH: Rudolf Čižmárik – 55. (Pripomíname si – júl). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 7 – 8, s. 316.

    JANÍK, P.: Jubileum Rudolfa Čižmárika. In: Literárny (dvoj)týždenník, 17, 2004, č. 26 – 27.

    APFEL, Viliam: Život na ostrí noža. Rudolf Čižmárik – Jozef Staviščák: Patria nostra, partia ostrá. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 9, s. 118 – 120.

    VLNKA, Jaroslav: Muž zo znakom záchrany (Rudolf Čižmárik – Jozef Staviščák: Patria nostra, partia ostrá). In: Knižná revue, roč. XIII, 30. 4. 2003, č. 9, s. 5.

    CZIBULOVÁ, E.: Rudolf Čižmárik: Výberová bibliografia (1966 – 1999). Tridsaťtri rokov v literatúre. Galanta 1999.

    KONDRÓT, Vojtech: Post a pôst (Rudolf Čižmárik: Vôňa tela, vôňa slov). In: Knižná revue, roč. IX, 24. 11. 1999, č. 24, s. 14.

    JANÍK, P.: Spontánne lyrické posolstvo (Rudolf Čižmárik: Vôňa tela, vôňa slov). In: Slovenská republika, zv. 7, 20. 7. 1999, č. 165.

    MIŠÁK, P.: Rudolf Čižmárik. In: Slovenské národné noviny, 10 (14), 1999, č. 31.

    ŠAH: Pripomíname si v júli. Rudolf Čižmárik. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 7 – 8, s. 317.

    ANDRUŠKA, P.: Autopsia v prvom rade (Rudolf Čižmárik: Press a stres). In: Literika, 3, 1998, č. 2.

    BÍZIKOVÁ, M.: Rudolf Čižmárik. In: Knižná revue, 8, 1998, č. 14 – 15.

    JANÍK, P.: Spontánne lyrické poselstvo. In: Literika, 3, 1998, č. 2.

    BÍZIKOVÁ, M.: Rudolf Čižmárik. In: Knižná revue, 6, 1996, č. 9.

    MIHALKOVIČ, J.: Umývanie vody (Rudolf Čižmárik: Horiaca ruža). In: Knižná revue, 6, 1996, č. 7.

    TAZBERÍK, J.: Na pôdoryse vzťahov človeka k človeku (Rudolf Čižmárik: Horiaca ruža). In: Pravda, zv. 6, 16. 4. 1996, č. 88.

    TIMURA, V.: Kniha zrelého autora. In: Literárny týždenník, 9, 1996, č. 15.

    BAJUSOVÁ, Z.: Akordný regres (Rudolf Čižmárik: Akordy krvných strún). In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 3.

    HAJKO, D.: Poézia „obyčajného“ života. In: Čižmárik, R.: Akordy krvavých strún. Bratislava: Smena 1990.

    HALÁMIKOVÁ, E. – ČIŽMÁRIK, R.: Robiť kultúru nie je ľahké (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 24.

    HUJÍK, V.: Moderná intímna lyrika (Rudolf Čižmárik: Obojstranný zápal sŕdc). In: Hlas ľudu, zv. 34, 2. 7. 1988, č. 154.

    PLUTKO, P.: Variácie na starú tému (Rudolf Čižmárik: Obojstranný zápal sŕdc). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 11.

    ŠTEVČEK, P.: Možnosti s pripomienkami (Rudolf Čižmárik: Obojstranný zápal sŕdc). In: Romboid, 23, 1988, č. 8.

    ČÚZY, L.: Verše o obyčajnom živote (Rudolf Čižmárik: Obyčajný život). In: Romboid, 22, 1987, č. 5.

    HAJKO, D. – ČIŽMÁRIK, R.: Rozhovor s Rudolfom Čižmárikom. In: Slovenské pohľady, 103, 1987, č. 11.

    PLUTKO, P.: Kniha o živote (Rudolf Čižmárik: Obyčajný život). In: Slovenské pohľady, 103, 1987, č. 4.

    ČECHVALA, M.: Poézia ľudskej pamäti (Rudolf Čižmárik: Obyčajný život). In: Práca, zv. 41, 28. 8. 1986, č. 202.

    HAJKO, D.: Rudolf Čižmárik: Umývanie vody. In: Slovenské pohľady, 102, 1986, č. 10.

    HERKO, M.: Básnická zbierka ad absurdum (Rudolf Čižmárik: Umývanie vody). In: Romboid, 21, 1986, č. 1.

    HUJÍK, V.: Zrelosť a zodpovednosť (Rudolf Čižmárik: Obyčajný život). In: Ľud, zv. 39, 2. 9. 1986, č. 206.

    MELICHER, J.: Čižmárikova piata (Rudolf Čižmárik: Obyčajný život). In: Nové knihy, 1986, č. 36.

    OTČENÁŠ, I.: V očarení detským pohľadom (Rudolf Čižmárik: Umývanie vody). In: Nové slovo, 28, 1986, č. 3.

    ŠIMONOVIČ, J.: Strom pravdy v lese krásy (Rudolf Čižmárik: Obyčajný život). In: Pravda, zv. 67, 4. 9. 1986, č. 208.

    ŠTILICHA, P.: Postoj a skutočnosť (Rudolf Čižmárik: Obyčajný život). In: Smena, zv. 39, 23. 8. 1986, č. 198.

    BABÍN, E.: Panoptikum detskej zvedavosti (Rudolf Čižmárik: Umývanie vody). In: Smena, zv. 38, 7. 12. 1985, č. 289.

    REZNÍK, J., ml.: Poézia, ktorej veríme (Rudolf Čižmárik: Umývanie vody). In: Ľud, zv. 38, 26. 11. 1985, č. 279.

    TUŽINSKÝ, J.: Hľadanie za básňou (Rudolf Čižmárik: Umývanie vody). In: Pravda, zv. 66, 15. 11. 1985, č. 270.

    ČÚZY, L.: Druhá próza R. Čižmárika (Rudolf Čižmárik: Portrét pekára). In: Smena, zv. 36, 18. 1. 1983, č. 14.

    HALVONÍK, A.: Aj novela Rudolfa Čižmárika... (Rudolf Čižmárik: Portrét pekára). In: Pravda, zv. 64, 25. 1. 1983, č. 20.

    ŠPAČEK, J.: Neúplný portrét (Rudolf Čižmárik: Portrét pekára). In: Romboid, 18, 1983, č. 5.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Rudolf Čižmárik: Portrét pekára. In: Slovenské pohľady, 99, 1983, č. 1.

    SULÍK, I.: Pozdravy zo Smeny (Rudolf Čižmárik: Portrét pekára). In: Nové slovo, 24, 1982, č. 31,

    HOCHEL, I.: V úskalí pevného tvaru (Rudolf Čižmárik: Variácie). In: Romboid, 16, 1981, č. 4.

    PLINTOVIČ, I.: Rudolf Čižmárik: Variácie. In: Slovenské pohľady, 97, 1981, č. 2.

    KASÁČ, Z.: Variácie na rodinnú tému (Rudolf Čižmárik: Variácie). In: Pravda, zv. 61, 13. 11. 1980, č. 269.

    ŽILKA, T.: Veršované portréty (Rudolf Čižmárik: Variácie). In: Nové slovo, 22, 1980, č. 42.

    KOCHOL, V.: Čižmárikova obraznosť. In: Literárne reflexie. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1979.

    MIKO, F.: Poézia, človek, technika. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1979, s. 302 – 310.

    PLINTOVIČ, I.: Tri vklady do básnickej rozmanitosti (Rudolf Čižmárik: Stvorenie slnka). In: Pravda, zv. 59, 2. 2. 1978, č. 28.

    POPOVIČ, A.: Rudolf Čižmárik: Stvorenie slnka. In: Slovenské pohľady, 94, 1978, č. 3.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Rudolf Čižmárik patrí bezpochyby k ideovo najkoncepčnejším a literárne najkonzekventnejším autorom terajšej mladej strednej

    Rudolf Čižmárik patrí bezpochyby k ideovo najkoncepčnejším a literárne najkonzekventnejším autorom terajšej mladej strednej generácie. Jeho tvorba je prestúpená plebejskosťou, účasťou na osudoch jednoduchých ľudí, uplatňovanou najmä častými návratmi do krajiny detstva.

    Ján Šimonovič

    Čižmárik vychádza z konkretistickej výrazovej koncepcie, čo sa odzrkadľuje na metaforickej výstavbe jeho básní, realizovaných akoby dvojexpozičným záberom, z ktorých jeden zachytáva reálnu ideovo-tematickú líniu výpovede, druhý jeho obraznú „nadstavbu“ … Zážitkovo determinovanú opisnosť nahrádza intelektuálnou reflexiou a meditáciou. Do sociálneho cítenia mladých vnáša prvok intelektuálnej sebaanalýzy.

    Jozef Hvišč

    Vo svojej doterajšej tvorbe venoval Rudolf Čižmárik významné miesto širokej škále svedectiev o morálnej sile, ale aj slabosti súčasného človeka. Vyšiel z princípu, že podstaty individuálneho i spoločenského bytia sa môžeme dotknúť aj v sebe samých. Veľké témy poézie objavil svojským spôsobom.

    Dalimír Hajko

    Čižmárik v knihe esejí Dvojaký život zvolil úvahovú metódu, no takisto sa cíti byť všetkým tým, čím sa nám predstavil vo svojich predchádzajúcich tituloch – básnikom, prozaikom a aj akýmsi furiantom umenia v dobrom slova zmysle. Jeho literárne analyticko-hodnotiace postupy a názory vyplývajú z osobného vnímania umenia, vlastnej apercepcie emocionálno-senzuálnej náplne diela, ako aj vlastných súdov a analýz rozličných významových rovín. Estetiku vníma slobodne, subjektívne a má skôr potrebu rozmýšľať priamo v procese vytvárania, improvizovať, ako dopredu niečo pripraviť a držať sa pevných postupov. (...) Čižmárik tak prejavil osobnú dávku originality z pozície svojho vlastného autorského alter ega, ktoré nielenže tvorí dvojaký život s jeho osobnosťou, ale ako sám píše, má i vlastné srdce plné ideálov.

    Radoslav Tomáš

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Masarykovej akadémie umení v Prahe (1994)

    Európska medaila Franza Kafku (2000)

  • Ukážka z tvorby

    KREHKÁ (zo zbierky Krehká ) Zbojazlieva v ramenách, s láskou v trezorčeku srdca. Predstúpi: sklíčkovo

    KREHKÁ (zo zbierky Krehká)

    Zbojazlieva v ramenách,

    s láskou v trezorčeku srdca.

    Predstúpi:

    sklíčkovo krehká a žiarivá.

    Spln tváre.

    Zbojazlieva v ramenách

    tenučko zasnežených blúzkou.

     

    V KOŠIEĽOČKE SPÁNKU (zo zbierky Krehká)

    Vždy navečer

    sa v košieľočke spánku do snov uberáš,

    žltý trpaslík svetla z lampy zoskočí,

    všetko sa zamotáva v pavučine noci.

    Sny sú tá jaskyňa,

    kde sa tvoja duša túla,

    vtedy sa mi prihováraš iba dychom.

    Rozvlnená perina utícha,

    pod vlnkami páperia

    sen ti telo omýva.

    Vždy navečer

    sa v košieľočke spánku do snov uberáš,

    žltý trpaslík svetla z lampy zoskočí,

    všetko sa zamotáva v pavučine noci.

     

    OBČAS PRICHÁDZAM (zo zbierky Krehká)

    Občas prichádzam k tebe s básňou

    a mlčím iba preto, aby ona prevravela.

    Vezmeš ju, pozrieš na mňa, vypovieš:

    Báseň – zrkadlo tvoje.

    Očami placho vyzrieš do jej krajiny.

     

    VŽDY (zo zbierky Krehká)

    Vždy, keď sa ti vlasy zhovárajú

    s hrebeňom,

    vždy, keď ťa stojacu portrétuje

    zrkadlo,

    vždy, keď sa presviedčaš, či máš oči

    hnedé ako chlieb,

    skacká mi srdce

    pod kožou.

     

    STARÝ OTEC A VČELY (zo zbierky Krehká)

    Záhrada v lete zneje hudbou bzučivou,

    v horúcom dni tuho žltne peľ,

    včelie krídelká rozvirujú vzduch.

    Záhrada v lete leží na poduškách vôní,

    z letáčikov úľov podchvíľou

    tryská včelia letka.

    Starý otec

    dôverne pozná tento štart.

    Spoza

    drôtenej mriežky vyzrie nahor.

    Na konári jablone vypučal roj.

     

    PODOBA SLEPCOV (zo zbierky Krehká)

    Slepci sú ľudia

    so spustenými roletami v očiach.

    O svetle vedia,

    že ich palica je celkom biela.

    Potom sú slepci

    so spustenými roletami v srdci.

    O svetle vedia,

    že ho nenávidia ako človeka.

    Prví sú slepí z tmy.

    Druhí sú slepí zo svetla.

    Prví by chceli vidieť svet.

    Druhí by chceli zabudnúť, čo videli.

     

    PODOBA SLOVA (zo zbierky Krehká)

    I

    Prstami človek vystupuje zo seba,

    ako slučku

    na hrdlo ich priloží.

    Vravíš si:

    spreneverená bola mena slova

    iba nemí sú voči nemu nevinní.

    Podobu slova

    čierne súkno obťahuje.

    Prstami človek vystupuje zo seba,

    keď zatláča slovo

    ako viečka mŕtveho.

     

    II

    V mlyne hrdla

    omieľané slovo človeka.

    Len

    po zvuku zahádaš, či ešte melie.

    Z toho kúkoľa

    nebude na chlieb skutku.

    A tak

    v tej vode na mlyn,

    pod kolesami vírov, zahynie.

     

    III

    Zavše je také mocné,

    že nám šliape po hlave.

    A uhnúť

    sa možno len pod druhú nohu.

     

    IV

    Odrazu

    sa zotmelo v slovách.

    Zhasínali

    ako sviečky na Dušičky na hroboch.

    Hustlo mlčanie

    ako vzduch v pneumatike.

    Súmraky slov.

    Padajúce na krajinu reči,

    kam iba človek vkročí a potkne sa.

     

    BEETHOVEN (zo zbierky Krehká)

    Prišiel tak ako iní,

    odchádzal s nošou hudby na ramenách.

    Osud?

    Nevďačný ako synovec Karol,

    ktorý spáchal samovraždu.

    Lásky?

    Prestupné stanice neznámeho cieľa.

    Beethoven

    Ešte

    Evokuje

    Tónmi

    Hudby

    Oslňujúcu

    Vieru umenia

    Ešte

    Nás presviedča o nesmrteľnosti.

     

    NAHÉ NOHY (výber z ľúbostnej a erotickej lyriky, 2003)

    Nemusíš sa ozvať každý deň,

    postačí, ak z času na čas viem,

    že si.

    Odbúraš

    stresy.

    Keď sa smútok s túžbou miesi,

    zavolaj, bude ako kedysi.

    Od tónu tvojho hlasu záleží,

    či sa zase rozodní.

     

    ZABÚDAJ LYŽIČKU V KÁVE

    Vždy, keď si zalievam kávu,

    v poslednej chvíli vytiahnem lyžičku.

    Kedysi si ma učil,

    že kov odoberá teplo z vody

    a káva sa menej vylúhuje,

    povedala mi,

    keď sme sa po rokoch stretli na ulici.

    Zabúdaj lyžičku v káve

    každý deň,

    láska,

    pomyslel som si

    a bolo mi pri srdci ako kedysi.

    (Pri každorannej káve

    myslím na to isté).

     

    O CHLEBE  I  (zo zbierky Obyčajný život, 1986) 

    Stvrdnuté hánky môjho územčistého otca

    dennodenne

    po dlhé roky

    sa pritískali k živej kôrke,

    tej tvári chleba,

    presviedčal o nej s istotou,

    s nevysloviteľným,

    no zreteľne jestvujúcim vzájomným vzťahom,

    so skutkom na srdci

    i na jazyku.

    Vo chvíľach,

    keď za dvierkami tancoval hustý vzduch,

    akoby napĺňal nádobu svojho života.

    prilieval do nej

    s nevysychajúcim potom z čela

    po kvapkách svoj diel

    a trpezlivou láskou

    striasal únavu z nedospaných a zamúčených 

    nocí.

    Keď potom na stôl prestrel vôňu

    a kládol chlieb,

    mlčal

    ako človek,

    keď je čímsi dojatý.

    Zvykli sme si na chlieb.

    Nezvykli sme si byť bez neho.

    Skrze našu prácu prideľuje nám ho život,

    i chutí podľa nej.

    Preto ak vám zhorkne kôrka na jazyku,

    nemusí

    vždy byť na vine chlieb.

    Môj otec

    nosil v sebe váhy,

    ktoré vedeli zvážiť jeho cenu

    a pripomínal nám ju pri stole.

    Oveľa neskôr som pochopil,

    aké je vlastne ťažké zrnko obilia

    a prečo chlieb pohodený v kúte

    stvrdne kameň.

    Dnes viem,

    že sú hluchí,

    ktorí nepočuli tĺcť jeho srdce,

    vymiesené ľudskou rukou,

    že sú ľahostajní

    tí, ktorí tvrdia, že ich sa to netýka.

     

    UJO PÍŠŤALKA (zo zbierky Vôňa tela, vôňa slov, 1999) 

    (Venované B. H.)

    Nad picundskou kamenisto-piesočnatou plážou

    Blahoslav Hečko

    presvedčivo rozprával neuveriteľné príbehy.

    Popritom, na rozdiel od brata Františka,

    popíjal s chuťou biele gruzínske víno

    a zajedal ho ešte belším chlebom.

    Potom štepárskym nožom, ktorým krájal chlieb,

    stružlikal zo slovenskej lipy

    alebo z abchádzskeho eukalyptu

    drobné lyžičky, vidličky, valčeky a totemy.

    Bolo leto,

    no zjari krútil deťom v Budmericiach píšťalky.

    Akoby tým stružlikaním v zrelom veku

    prekladal z jazyka svojho detstva

    dávne a minulé do viet súčasnosti.

    Stružliny,

    tie drevené čiarky vygumoval metličkou

    a v rukách mu zostal  holý predmet.

     

    HORIACA RUŽA – DIE BRENNENDE ROSE (1995)

    Budúci týždeň mám pojednávanie

    Som obvinený

    z citového výbuchu

    (Roger McGough)

    1

    Cez jemnú mriežku belasej záclony

    striehol, ako ju vťahuje magnet ulice.

    Obrátila sa chrbtom

    vo chvíli,

    keď sa chcel pozrieť rovno do tváre.

    Čestná,

    pomyslel si,

    neklamala.

    Sklamala.

    Zabudla pri ňom zopár kvapiek vône,

    postupne ich povynáša vietor,

    zviditeľnievajúci v stúpajúcom prachu,

    v tom popole zelene

    na rozptylovej lúke sídliska.

    Cez jemnú mriežku belasej záclony

    (to symbolické syntetické nebo)

    striehol, ako ju vťahuje magnet ulice,

    ale stvrdnutý betón

    a zacementované srdce

    neuhnú, neudržia stopu.

    Kto sníme usvedčujúce odtlačky pohľadov

    zo stien,

    zo zrkadla v kúpeľni,

    z pohára,

    na dno ktorého spúšťala temné zreničky,

    z praskajúceho opuchnutého ovzdušia?

    Pomyslel si,

    zíde z očí,

    klesne do svedomia.

    Ani myseľ jazvu nezaorie.

    2

    Obzri sa,

    kričal cez jemnú mriežku belasej záclony.

    Vlastnoručne

    zdvíhala to syntetické symbolické nebo,

    budem jediná hviezda, ktorá na ňom vychádza,

    šepkávala v polorozsvietenom šere,

    blýskala lýtkami.

    obzri sa,

    kričalo v ňom všetko,

    hoci už bola prepnutá na druhý príjem,

    vypnutá v mrviacom sa dave tiel.

    Zahla za prvý roh.

    Predtým po večeroch na okamih

    vždy sa premenila na konci ulice

    na štíhlu horiacu ružu.

    Zahla sa prvý roh.

    na konci ulice sa zdvihla stena z tŕnia.

    3

    Piesok jej presýpacích hodín omína

    miesta dosiaľ nedotknuté,

    škrtí pľúca dýchajúcich pórov,

    zosýpa sa.

    Láska sa nezačína od začiatku.

    Nekončí sa rozchodom.

    No kde je? Kde nie je?

    Hlbočiny sú zrazu plytčinami, plytčiny

    schnú, vychádza najavo nezjavené,

    ako modrina na líci tri dni po údere,

    zjavené, zjazvené

    sú prevrátené slová,

    korunní svedkovia mlčia,

    ale je to situácia,

    akoby sa držali pod hrdlá a stláčali.

    Do prachu na doske písacieho stola

    paličkovým písmom čisto oznamoval

    ako ju miluje.

    Vzal handru a poutieral to čisté v prachu.

    A bolo ešte horšie.

    Sťahoval roletu pod mriežkou belasej záclony,

    ale písmená už boli hlboko v očiach,

    nezakryl ich

    hoci spúšťal viečka ako oponu.

    Miloval ju?

    Miloval.

    4

    Predstavovali si,

    že každá báseň je láska znovuprežívaná,

    ohluchol na klebety,

    ale do uší sa mu dostalo všeličo...

    Uveril, že je dym aj bez ohňa

    a lístok sa pohne aj za bezvetria.

    Chytil si hlavu do ručísk

    po nociach stŕpajúcich

    z nedostatku dotykov.

    Miloval ju?

    Často spolu píjavali kávu,

    delili sa o bezpodielové vlastníctvo,

    ale neveštili z usadenín.

    Raz to pripomenula,

    smial sa, hoci mu nebolo do smiechu,

    Keď opísala predpovedanú predpoveď.

    (Tak trochu túžila,

    aby sa stala skutkom.)

    Nebránil sa, miloval ju.

    Spomínal

    na štíhlu horiacu ružu na konci ulice.

    Vtedy netušil,

    že pichľavejšie ako tŕne ruží

    sú naostrené oči.

    5

    Pomyslel si, ako hovorievala, básniš,

    v mojej tvári nie je nič prekrásne,

    vymýšľaš si,

    môj.

    Odpovedaj jej: ako vieš,

    veď ju poznáš iba zo zrkadla,

    ale ja sa na ňu dívam stále,

    moja.

    6

    O symbióze vedel od študentských čias.

    Keď sa mu vrátila v zelenom písme,

    v rukopise,

    ktorý by poznal aj poslepiačky a pospiatky,

    zaváhal.

    Bolo tam takmer všetko.

    Ak ti bude najhoršie,

    spomeň si na symbiózu.

    Skoro ako v rozprávke.

    Princeznú však už vťahoval magnet ulice,

    už bola prepnutá na druhý príjem,

    vypnutá v mrviacom sa dave tiel.

    Špeciálnej morzeovke podpätkov,

    bijúcej s rytmom srdca,

    odrazu neporozumel.

    Pochopil:

    obrátila sa chrbtom

    vo chvíli,

    keď sa chcel pozrieť rovno do tváre.

    Uprostred leta

    ho striasol chlad.

    Potom

    vstal ráno po noci, v ktorej nespal

    a vedel, že ju stretne na ceste,

    kde sa nevyhnú.

     

    NAHÉ NOHY (úryvok zo zbierky Horiaca ruža - Die brennende Rose)

    1

    Spočiatku sa ho očami i hlasom pýtala:

    naozaj

    sa ti páčia, neklameš?

    Sú predsa také...

    Lež on prešiel po nich prstami a pohľadom.

    Oponoval jej opakom.

    A ktoráže žena nemá rada protislovo,

    čo sa jej zalieča?

    Napokon vždy

    vlastnícky ľúbostne zašepkal:

    moja.

    Bola?

    Vlastníctvo má aj svoj čas minulý.

    A keďže sľuby sú váhy medzi ľuďmi,

    na ústup pomyslel,

    ale necúvol.

    Ľúbila,

    sľúbil.

    Podoby šťastia nikto nezráta.

    Nad mnohé plané noci žiari usmiata.

    Spočiatku sa ho očami i hlasom pýtala:

    naozaj

    sa ti páčia, neklameš?

    2

    Na lesklom linoleu drobné šľapaje.

    Oproti ozrutánskym akoby vyskočeným

    z obrazov Martina Jonáša.

    Na lesklom linoleu drobné šľapaje.

    Sťa mokré smerovky viedli z kúpeľničky.

    A potom vlhko na jazyku,

    jazyk na tele.

    Reč rečí,

    mlčanie.

    Odrazu zdvihol dlaň a zastrel mesiac.

    Čoskoro prudko spustil rameno.

    Blysli dve nahé nohy

    ako sviece,

    pokľakol k nim

    a rozpaľoval sa dovnútra.

    3

    Napokon v zosúvaní pamäti

    mnohé zaľahlo,

    ale jej nahé nohy,

    sotva privrel oči, mal pod prstami.

    Hoci to bol dotyk ako cez sklo,

    zvrúcnel v myšlienkach.

    Vždy.

    Aj pamäť opeknieva,

    pomyslel si,

    čas všetko prihládza,

    no stačí drápik spomienky a stúpne

    slza v oku,

    tá kvapka, ktorá hrádze nepozná.

    Spomenul si:

    mal pri nej zvláštnu schopnosť,

    videl slzu

    prv než vzala z oka nohy na plecia.

    4

    Tak stála na nich ako na stonkách.

    Prehýbal ju smiech,

    krúžila kvietkovanou sukňou,

    tienidlom nad nimi,

    pokým sa presviedčal,

    že milá -

    fakt žila.

    Tak stála na nich ako na stonkách.

    Aj vtedy, keď sa jej dotkol smútok

    a zvinula sa v jeho náručí,

    držal ju ako klbko,

    ktoré nerozmotá.

    Nikdy sa s ňou nepohrával -

    keď sa raz zjavila pri ňom

    v červených letných šatách,

    už nevystúpila zo srdca.

    Jediná

    poznala všetky jeho komory.

    Aj miesta, kde dunela len ozvena

    sýtila zvoniacim a čerstvým hlasom.

    5

    A keďže sľuby sú váhy medzi ľuďmi,

    na ústup pomyslel,

    ale necúvol.

    Do nocí blysli dve nahé nohy

    spod modrej periny.

    A čierny plameň nad nimi.

    Najkratší najkrajší dialóg

    medzi nimi:

    Som v tom,

    môj telológ.

    Blahoželám.

    Aj tebe.

    Zdvihol ju v rukách ako vázu.

    Pripomínala mu jej podobu,

    dlhšiu hlavu.

    Môj telológ.

    Raz

    noc, v ktorej nahé nohy dohoria

    prikryje obojstranné príkoria.

    * * *

    Dve čierne trnky

    v hmle nad snehom

    napovedali mu...

    Odišli sane, zostali koľaje.

    Ak by ju zabudol,

    nežije.

    Jej neprítomnosť bola by jeho rekviem.

    Dookola je dennodenne toľko úmrtí,

    ale ona trvá,

    v dieťati.

    Odišli sane, zostali koľaje.

    Sneh prikryl všetko, srdce je boľavé.

    Ktorá je, ktorá je ...

    * * *

    Si ku mne slušný snáď len v tých sonetoch,

    sipela v súmračných chvíľach odstredivých síl.

    Sústredia do hlasu toľko nenávisti,

    že v jeho mysli detonovala do rána.

    Statočne stúpal po mínovom poli jej slov,

    pokým ho nezasiahlo naplno.

    Malá telefonická balada

    V slúchadle správa.

    Dotkla sa ho

    sprava i zľava,

    zozadu, či spredu.

    Nijaká zľava.

    Riekla: ahoj,

    nerob z toho vedu.

    V slúchadle správa.

    Nečakaná.

    Takto sa správaš

    po tom, čo sa stalo?

    Scéna je tmavá.

    Zlatá baňa

    známostí

    vynáša už málo.

    Nehostí.

    V slúchadle správa.

    Žiadne skraty.

    Bývala hravá,

    Ach, svetská sláva?

    Ty môj zlatý,

    čokoľvek sa stane...

    V slúchadle správa.

    Už sa stalo.

    Už nevoláva.

    Nijaká zľava.

    Haló, haló...

    * * *

    Výškové hotely veľkomiest -

    moderný babylon jazykov, kde na najvyššom poschodí

    v príjemnom prítmí baru muž nadľahčovaný drinkom

    netúži stúpať vyššie k nebesám,

    ba ani stúpať dáme pri tanci na nohu.

    Len si s ňou porozumieť dotykom.

     

    PUTOVANIE KU STYXU (úryvok z pripravovanej básnickej skladby)

    Mihálika v podsvetí

    vodí priateľ Orfeus,

    na mnohé by odvetil,

    že to vidí inakšie.

    Na Zemi, v tom predpeklí,

    aj s ním mnohí vypiekli.

    Zabudlo sa na Tŕpky,

    na siroty rodičov,

    aj veršíky o ničom.

    Ba na sviatosť autárnu.

    Na kaplnky-garáže.

    Básnika smrť zakáže?

    Stretne sa tam s Anjelmi,

    ba aj s Jóbom vzbúreným.

    Odmietne sa stretnúť s Ním?

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory