Foto Peter Procházka
Foto Peter Procházka




  • Stručná charakteristika tvorby

    Rudolf Dobiáš má v súčasnej slovenskej literatúre výnimočné postavenie – tak svojím životom, ako aj témami svojich
    Rudolf Dobiáš má v súčasnej slovenskej literatúre výnimočné postavenie – tak svojím životom, ako aj témami svojich kníh. Ako čerstvého maturanta na gymnáziu v Trenčíne ho roku 1953 zatkli a potom odsúdili na 18 rokov väzenia za protištátnu činnosť. Do rodiska sa vrátil po siedmich rokoch strávených v ,,jáchymovskom pekle", v uránových baniach a v nasledujúcich rokoch musel bojovať o holú existenciu. Jeho prvé literárne texty sú spojené s tvorbou pre deti a rozhlasovými hrami – najmä rozprávkami, ktorými sa dostal do povedomia poslucháčov v sedemdesiatych a najmä v osemdesiatych rokoch. Napriek tragickej životnej skúsenosti má Dobiášova poézia a rozprávky pre deti v sebe veľa hravosti, fantazijnosti a humorne odľahčeného pohľadu na detský svet. Svojou metaforikou a svojimi témami je Dobiášova rozprávka napojená na svet klasickej slovenskej rozprávky, ale v mnohých smeroch tento rámec prekračuje: mení vžité predstavy o dobrých a zlých zvieratách a ich vlastnostiach a obohacuje ich príbehy o pesničky, takže niektoré rozprávkové rozhlasové hry nadobúdajú až muzikálový charakter. V niektorých rozprávkach siahol po súčasnosti, a tak vznikla Víkendová rozprávka o vzťahu starého otca a vnučky. Prvým prozaickým textom autora je zbierka poviedok Veľké biele vtáky, v ktorej dominuje morálny rozmer príbehov a záujem o psychológiu dieťaťa. Až po páde komunistického režimu v roku 1989 začína Dobiáš písať knihy, v ktorých sa ponára do svojej koncentráčnickej minulosti, púšťa sa do hĺbkového prieskumu človeka sartrovsky "vrhnutého do bytia" a do krutých pofebruárových dejín, do obrazov politicky motivovaného násilia a tragických osudov ľudí jeho generácie. Prvý text o tomto období je ešte dokumentárny: Svedectvo troch krížov je archívne svedectvo o vykonštruovanom komunistickom procese a smrti jeho troch spolužiakov z trenčianskeho gymnázia. Nasleduje kniha noviel Temná zeleň, ktorej príbehy majú ešte podobu autentických, ale svojou neľudskosťou stále otrasne pôsobiacich dokumentov. Kniha noviel a poviedok Tajní ľudia je už charakteristická plnokrvnými príbehmi a napriek tomu, že väčšina z nich má výrazné dobové pozadie, cítiť z nich pokusy ich postáv oslobodiť sa od minulosti, zabudnúť na ňu – aj keď nie za cenu všetko odpustiť. Práve tento proces oslobodzovania sa od minulosti a snaha nájsť v živote nové hodnoty a životné ciele, tvorí dramatické jadro jednotlivých príbehov. Treťou knihou z tohto cyklu sú Zvony a hroby, ktorým dal autor podtitul Príbehy z prítmia. Podľa autorovho úvodného slova, kniha vznikla už počas "najdlhšej zimy" jeho života, prelomu rokov 1953 – 1954, ktorú strávil na samotke vo vyšetrovni štátnej bezpečnosti. Idea knihy je založená na protiklade lyrického a tragického v ľudskom živote. Jej jednotlivé texty – písané po vyše polstoročí, venoval Dobiáš tragickým osudom ľudí, väčšinou jeho jáchymovských spoluväzňov, a na druhej strane ich vyvážil básňami, lyrikou, ktorá svojou hĺbkou a intenzívnou duchovnosťou je blízka poézii V. Beniaka a M. Rúfusa. Dobiášove "knihy z prítmia" významne obohatili súčasnú slovenskú literatúru, nanovo zvýraznili jej humanistickú tradíciu a zároveň vytvorili dramatický a umelecky sugestívny obraz temných stránok slovenského života v druhej polovici 20. storočia.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Rudolf Dobiáš sa narodil 29. septembra 1934 v Dobrej. V rokoch 1945 – 1953 študoval na Gymnáziu v Trenčíne. Ako
    Rudolf Dobiáš sa narodil 29. septembra 1934 v Dobrej. V rokoch 1945 – 1953 študoval na Gymnáziu v Trenčíne. Ako osemnásťročného študenta ho nespravodlivo obvinili z protištátnej činnosti. Odsúdili ho a väznili v Jáchymove, po ôsmich rokoch ho na základe amnestie prepustili na slobodu. Po základnej vojenskej službe pracoval v rokoch 1963 – 1964 ako baník v Novákoch, v rokoch 1965 – 1975 ako robotník a technik v závode Slovlik Trenčín. Medzitým, v rokoch 1966 – 1969 absolvoval nadstavbové štúdium na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave. Od roku 1975 do roku 1987 bol spisovateľom v slobodnom povolaní a venoval sa najmä rozhlasovej tvorbe a tvorbe pre deti. V rokoch 1987 – 1989 bol vychovávateľom v Domove mládeže, v rokoch 1990 – 1993 redaktorom Slovenského denníka. Deväťdesiate roky znamenajú jeho návrat do spoločenského a kultúrneho života. Pôsobí v Konfederácii politických väzňov, v rozhlasových a televíznych radách a v Rade SR pre vysielanie a retransmisiu. V súčasnosti je šéfredaktorom časopisu Svedectvo, ktorý vydáva Konfederácia politických väzňov. Žije na dôchodku v Trenčíne.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Pre deti a mládež

    • Vravia vranám vrabce (1973)
    • Veľké biele vtáky (1976)
    • Vietor v klobúku (1976)
    • Hrdličky (1977)
    • Kam idete autíčka? (1978)
    • Lupeň zlatej ruže (1979)
    • Možno nevieš, možno vieš (1979)
    • Motýľ v škrupine (1990)
    • Mojka Jojka, komínová striga a baranček Albert (2001)
    • Perličky na slniečku (2015, 1.vydanie)

    Literatúra faktu

    Odborná literatúra

    Rozhlasová tvorba

    • Cvrček
    • Črievičky pre princeznú
    • Dve kvapky krvi
    • Hviezdička
    • Ohňová víla
    • Oráč Matej
    • Rozprávka o domove
    • Sen princeznej Amálie
    • Štyria bratia
    • Návšteva z Kalifornie (1996)
  • Charakteristika tvorby

    U máloktorého slovenského spisovateľa zohral životný osud taký určujúci a rozhodujúci vplyv na jeho tvorbu, ako práve u Rudolfa

    U máloktorého slovenského spisovateľa zohral životný osud taký určujúci a rozhodujúci vplyv na jeho tvorbu, ako práve u Rudolfa Dobiáša. Treba hneď zdôrazniť, že to bol osud s bolestným poznaním a s jednostaj sa vracajúcimi spomienkami. Na druhej strane takáto životná skúsenosť preverila morálny a etický rozmer mladého človeka a predurčila celoživotnú povahu jeho literárneho diela. Narodil sa v roku 1934 v Dobrej a krátko po maturite na trenčianskom gymnáziu bol nespravodlivo obvinený z protištátnej činnosti a sedem rokov väznený. Po prepustení pracoval ako robotník, technik, neskôr ako profesionálny spisovateľ. Stručný životopisný údaj naznačuje ostré zákruty Dobiášovej životnej cesty, ktorú podrobne dokumentuje sústredená autorská výpoveď.
                Dobiáš sa vyprofiloval ako všestranný autor rozhlasových hier, poézie, prózy, literatúry pre deti a mládež a literatúry faktu. Knižne debutoval leporelom Vravia vranám vrabce (1973). Sám autor definuje spôsob svojho vnímania skutočnosti a jej následného písomného zaznamenávania ako „účinnú formu terapie“. Pravdivosť tohto strohého, ale nanajvýš úprimného vyjadrenia potvrdzuje autenticita všetkých jeho textov. Predovšetkým tvorba určená vnímavej duši detského čitateľa otvárala Dobiášovi bezhraničné územie čistoty, fantázie a nespútanosti. Napriek tejto žánrovej ukotvenosti, až vytúžený spoločenský obrat v roku 1989 priniesol autorovi možnosť slobodného prejavu. Dobiáš sa stáva priamym a nekompromisným svedkom vykonštruovaných politických procesov, represálií a krutých väzenských podmienok päťdesiatych rokov 20. storočia. Tvorivé obdobie po roku 1989 sa radí v kontexte autorovej tvorby, ale aj celej slovenskej literatúry k obohacujúcemu prúdu s trvalým vkladom pre súčasné aj budúce generácie. Dobiáš sa pri spracovaní svojich väzenských zážitkov riadi tézou „odpúšťať, ale nezabúdať“. Je citlivý a objektívny pozorovateľ s vycibreným zmyslom pre detailnú významovosť. Uvedomuje si dôležitý fakt, že slepá nenávisť neprospeje autorovi ani literárnemu dielu. Mimoriadnu presvedčivosť a uveriteľnosť dosahuje Dobiáš vo svojich prózach. Kladie dôraz na každú navonok nezaujímavú miniatúru z väzenského prostredia, ktoré vytváralo rôznorodé vzťahové väzby. Jeho štýl je taký živý a plastický, akoby sa dej odohrával pred pár mesiacmi. Novely Temná zeleň (1996), Tajní ľudia (1999) či Znovuzrodenie (2007) svedčia o jedinečnom talente autora s výbornou pamäťou vsadenou do širších historických súvislostí. Týmto spojením vytvára hodnoverný umelecký obraz ťažko skúšaného jedinca, ktorému politická moc nezobrala slobodné myslenie. Dobiáš priniesol príbeh mukla, ktorý si za každých okolností zachoval svoje presvedčenie, identitu a vieru. V neľudských podmienkach pracovných táborov knižní hrdinovia nachádzajú drobné radosti, aby prežili s dôstojnosťou, ktorá prináleží človeku 20. storočia. Iskierku nádeje a útechy môže predstavovať najobyčajnejší úkaz akým je padanie snehu. Vločka, ktorá klesla na väzenský oblok evokuje porozumenie, súlad a relatívnu harmóniu.
                Dobiáš zostavil štvorzväzkové dielo Triedni nepriatelia, ktoré je žiaduce a potrebné z hľadiska kolektívnej historickej pamäti. Ide o portréty študentov, živnostníkov, kňazov, rehoľníkov, intelektuálov a všetkých ľudí slobodnej mysle. Významným edičným počinom Literárneho informačného centra je knižka rozhovorov Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci (2014), ktorá vznikla v spoluautorstve Rudolfa Dobiáša s Antonom Balážom. Dobiášove väzenské spomienky zostávajú aj po dlhých rokoch ťaživé, jeho odpovede sú však priame a nevyhýbavé, aj za cenu obnažovania nezacelených rán.
               Dobiáš je svojím videním a metaforickým uvažovaním v prvom rade číry básnik. Nie je autorom veľkého počtu básnických knižiek, (vydal štyri zbierky - Slávnosti jari, Medzi trávou a vetrom, Litánie k slobode, Rozhovory s Rút a iné básne), ale každú z nich môžeme považovať za závažnú existenčnú výpoveď s aktuálnym posolstvom. Dobiáš je z hľadiska formálnej aj obsahovej stránky poetom tradičného typu, napriek tomu je básnikom znepokojujúcim, ktorý preniká až na samé dno bytostného prežívania. Báseň v jeho ponímaní nadobúda synonymum poodkrytého, ale nikdy nedopovedaného tajomstva. Vychádza z kresťanského presvedčenia a spirituálnej lyrickej polohy. Hľadá v nej univerzálne humanistické hodnoty smerujúce k pokoju a vykúpeniu: „Krajina, kde sa raz všetci stretnú, / tá jedinečná, jediná“. Pozoruhodná je jeho práca so sebairóniou, ktorá vyznieva v kontexte prežitého utrpenia prekvapujúco: „Sám s vlastným krížom v chladnej cele / a neďaleko od neba, / písal som domov: Mám sa skvele  /a ničoho mi netreba“. Dobiášov spôsob vnímania skutočnosti nie je predpojatý a už vôbec nie odsudzujúci, práve naopak, z jeho veršov vanie zmierenie a belasý pokoj neba. Báseň Neodoslaný list vyznieva ako predobraz neporaziteľnosti človeka a jeho ideálov. 
               Päťdesiate  roky minulého storočia priniesli politické procesy s mnohými obeťami s podlomeným zdravím, ktoré si len veľmi ťažko hľadali adekvátne miesto v spoločnosti. Najhodnotnejšie svedectvo o tejto dobe podal Rudolf  Dobiáš. Vďaka jeho tvorbe si môžu aj mladší čitatelia konfrontovať historické fakty s beletriou. Dobiáš vo svojom diele vytvoril postavu pamätajúceho a nezabúdajúceho človeka postihnutého terorom komunistickej ideológie, ktorá mu nedokázala odňať elementárne princípy človečenstva.

    Miroslav Brück, 2016

     

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    KOPCSAYOVÁ, Iris – DOBIÁŠ, Rudolf: Uľavilo sa mi, keď mi nedali trest smrti. Slováci sa o seba boja, hovorí spisovateľ a bývalý

    KOPCSAYOVÁ, Iris – DOBIÁŠ, Rudolf: Uľavilo sa mi, keď mi nedali trest smrti. Slováci sa o seba boja, hovorí spisovateľ a bývalý politický väzeň Rudolf Dobiáš. (Rozhovor). In: Sme, roč. 24,  5. 3. 2016,  č. 54, s. 6 – 7.

    (kz): Román života. In: Knižná revue, roč. XXV, 15. 7. 2015, č. 14 – 15, s. 1.

    FELDEK, Ľubomír: Teraz už vieš, kde sa skráva báseň. Laudatio Rudovi Dobiášovi k osemdesiatke, ktorej sa dožil 29. 9. 2014. In: Tvorba. Revue pre literatúru a kultúru, roč. XXIV. (XXXIII.), 2014, č. 4, s. 16 – 17.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                     
    ARTIMOVÁ, Zuzana: November '89? Plakal som od radosti a šťastia, že som sa ho dožil. (Rozhovor + úryvok z knihy Príbehy z prítmia). In: Katolícke noviny, roč. 129, 16. 11. 2014, č. 46, s. 13 – 14.

    FELDEK, Ľubomír: Nobelovku by mal dostať Rudolf Dobiáš. In: Sme, roč. 22, 9. 10. 2014, č. 232, s. 13.

    MARŠÁLEK, Ján: Rudolf Dobiáš: Johana, Johanin chlapec. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 3, s. 127 – 128.

    ZAMBOR, Ján: Rudolf Dobiáš: Rozhovory s Rút a iné básne. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 2, s. 129 – 132.

    PAVLIGOVÁ, Mária: Príbehy spoza mreží. Básnici za mrežami. Antológia poézie napísanej vo väzení. Zost. R. Dobiáš. In: Tvorba, roč. XX. (XXIX.), 2010, č. 2, s. 44 – 45.

    VANOVIČ, Július: Na slovo s Rudolfom Dobiášom. (Rozhovor). In: Tvorba, roč. XX. (XXIX.), 2010, č. 1, s. 4 – 6.

    MARŠÁLEK, J.: Básnické litánie (Rudolf Dobiáš: Litánie k slobode). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 23.

    MARŠÁLEK, J.: Život je príbeh (Rudolf Dobiáš: Znovuzrodenie). In: Knižná revue, 18, 2008, č. 6.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Rudolf Dobiáš. In: Sliacky, O., ed.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava: LIC 2005.

    BALÁŽ, A.: Sedemdesiatnik Rudolf Dobiáš. In: Literárny (dvoj)týždenník, 17, 2004, č. 30 – 31.

    STROHNEROVÁ, Ľ.: Rudolf Dobiáš (Personálna bibliografia). Trenčín 2004.

    MARŠÁLEK, J.: Kto nehľadá, nenájde (Rozhovor). In: Kultúra, 6, 2003, č. 5.

    BALÁŽ, A.: Nijaké zlo netrvá večne (Rozhovor). In: Bibiana, 9, 2002, č. 4.

    TKÁČIKOVÁ, E.: Rudolf Dobiáš: Mojka, Jojka, komínová striga a baranček Albert. In: Bibiana, 9, 2002, č. 1.

    LITECKÝ-ŠVEDA, J.: Tiché zvony (Rudolf Dobiáš: Zvony a hroby). In: Kultúra, 4, 2001, č. 14 – 15.

    MAŤOVČÍK, A.: Totálna nahota totality (Rudolf Dobiáš: Zvony a hroby). In: Knižnica, 2, 2001, č. 5.

    PETRAŠKO, Ľudovít: Z prvej ruky. Rudolf Dobiáš: Zvony a hroby. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 7 – 8, s. 266 – 268.

    PETRAŠKO, Ľudovít: Z prvej ruky. Rudolf Dobiáš: Zvony a hroby. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV + 117, 2001, č. 2, s. 136 – 137.

    BALÁŽ, A. – DOBIÁŠ, R.: Odpúšťať neznamená zabúdať (Rozhovor). In: Knižná revue, 10, 2000, č. 20.

    BALÁŽ, A.: Vyhnanci vlastných osudov (Rudolf Dobiáš: Tajní ľudia). In: Knižná revue, 10, 2000, č. 8.

    LENČO, Ján: Liekom je krutosť . Rudolf Dobiáš: Tajní ľudia. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 4, s. 107 – 110.

    MARŠÁLEK, J.: Jestvovanie v čase (Rudolf Dobiáš: Tajní ľudia). In: Literárny týždenník, 13, 2000, č. 11.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Kontexty modernej slovenskej literatúry pre deti a mládež. Prešov: Náuka 1998, s. 21, 38, 90 – 91, 99.

    BARÁNEK, T.: Človek proti zlu (Rudolf Dobiáš: Temná zeleň). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 13.

    LENČO, J.: Nebuďme celkom slepí alebo buďme aj spravodliví (Rudolf Dobiáš: Temná zeleň). In: Literika, 2, 1997, č. 1 – 2.

    MARŠÁLEK, J.: Temné roky (Rudolf Dobiáš: Temná zeleň). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 13.

    PAUER, M. – DOBIÁŠ, R.: Vstupujem do dňa (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 40.

    PETRAŠKO, Ľ.: Bez víťazov i porazených (Rudolf Dobiáš: Temná zeleň). In: Knižná revue, 7, 1997, č. 7.

    REPKO, J.: Medokýš s blenom (Rudolf Dobiáš: Temná zeleň). In: Slovenské pohľady, 4 + 113, 1997, č. 12.

    LEHUTA, E.: Návšteva prišla zabiť? (Rudolf Dobiáš: Návšteva z Kalifornie). In: Pravda, zv. 6, 15. 7. 1996, č. 163.

    ŽILKOVÁ, M.: O dráme v éteri i v živote (Rudolf Dobiáš: Návšteva z Kalifornie). In: Národná obroda, zv. 7, 18. 7. 1996, č. 166.

    BLAHOVÁ, A.: Rudolf Dobiáš: Motýľ v škrupine. In: Zlatý máj, 35, 1991, č. 4.

    ŠIKULA, B.: Daň za gýčové rekvizity (Rudolf Dobiáš: Motýľ v škrupine). In: Smena, zv. 44, 22. 4. 1991, č. 94.

    VRBA, I.: Príliš tvrdá škrupina (Rudolf Dobiáš: Motýľ v škrupine). In: Pravda, zv. 72, 12. 2. 1991, č. 36.

    SVETOŇ, Ľ. – DOBIÁŠ, R.: Bolesť musí byť (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 3, 1990, č. 7.

    TUČNÁ, E.: Rudolf Dobiáš: Rozprávka o lastovičke. In: Zlatý máj, 27, 1983, č. 2.

    CHALOUPKA, O.: Rudolf Dobiáš: Lupeň zlatej ruže. In: Zlatý máj, 24, 1980, č. 8.

    ŠIMONOVÁ, B.: Rudolf Dobiáš: Lupeň zlatej ruže. In: Romboid, 15, 1980, č. 11.

    CHALOUPKA, O.: Rudolf Dobiáš: Hrdličky. In: Zlatý máj, 22, 1978, č. 6.

    JURČO, M.: Rudolf Dobiáš: Hrdličky. In: Romboid, 13, 1978, č. 10.

    KALNICKÝ, J.: Zrelý debut (Rudolf Dobiáš: Slávnosti jari). In: Smena, zv. 31, 23. 12. 1978, č. 303.

    KOPÁL, J.: Rudolf Dobiáš: Veľké biele vtáky. In: Zlatý máj, 22, 1978, č. 3.

    SEDLÁK, J.: O súčasného detského hrdinu (Rudolf Dobiáš: Hrdličky). In: Pravda, zv. 59, 1. 6. 1978, č. 127.

    MARČOK, V.: Rudolf Dobiáš: Veľké biele vtáky. In: Zlatý máj, 21, 1977, č. 10.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Rudolf Dobiáš vkročil do slovenskej literatúry bez hluku a tak isto sa v nej dodnes pohybuje. Model jeho dobra a zla je zrejme tradičný, tak ako

    Rudolf Dobiáš vkročil do slovenskej literatúry bez hluku a tak isto sa v nej dodnes pohybuje. Model jeho dobra a zla je zrejme tradičný, tak ako tradičné je aj to, že dobro musí vyhrať. V živote i v človeku. Vstupoval medzi svojich čitateľov s čistým slovom rozprávky pre čisté detské duše. Písal poéziu i prózu pre mladého čitateľa. Nad tým všetkým tvorivým úsilím zakaždým cítiť hrozbu neslobody a nespravodlivosti, nikdy nie však beznádej. Niet v tom trpkosti, je len veľké množstvo poznania. Áno, často trpkého poznania.

    Milan Resutík

    Najnovšia kniha Rudolfa Dobiáša Znovuzrodenie potvrdzuje, že v jednoduchosti je krása, alebo tiež, že pravá krása je v podstate jednoduchá, čiže prirodzená, čistá a zrozumiteľná, podobne ako pravda. Možno to povedať v súvislosti s vonkajšou podobou knihy (grafická úprava Miroslav Cipár a ilustrácie Jozef Vydrnák), ale aj vnútornou, ideovo-estetickou a obsahovou. Ako čítame v doslove Antona Baláža: „Znovuzrodenie nateraz završuje Dobiášov veľký epický cyklus príbehov o nezabúdaní a odpúšťaní... Dobiášove prozaické knihy z prítmia významne obohatili súčasnú slovenskú literatúru, nanovo zvýraznili jej humanistickú tradíciu a zároveň vytvorili dramatický a umelecky sugestívny obraz temných stránok slovenského života v druhej polovici 20. storočia.“ A môžeme dodať, že v Dobiášovom podaní sú temné stránky života vyvažované hľadaním a nachádzaním mravných hodnôt. Rudolf Dobiáš ako spisovateľ zostáva verný skutočnosti. Neodvracia sa od nej, práve naopak, z nej vychádzajúc modeluje svoje diela. Príbehy zo života pretavuje do príbehov literárnych, umeleckých, zovšeobecňujúcich. Píše o láske i nenávisti, čestnosti i zrade, o túžbe po šťastí. Nič ľudské mu nie je cudzie, a najmä mu nie je cudzí človek, aj preto sú jeho prózy plnokrvné a umelecky pôsobivé.

    Ján Maršálek

    Litánie k slobode boli napísané krátko po nežnej revolúcii. Sú odrazom doby, ale zároveň ju presahujú. Lyrický subjekt sa neutápa v detailoch, zaujíma ho to dôležité, zaujíma ho človek a jeho sloboda. Básnická skladba má pevnú a premyslenú štruktúru. Viazaná forma jej dáva ušľachtilý výraz a údernosť, verše plynú súladne s obsahom. (...) Básnik využíva silu protikladu a kontrastu. Sloboda môže byť darom i zmarom, povzbudením i bremenom, zdrojom radosti i pocitu zodpovednosti: „nájdená v ľudskej pene / pre nové pokolenie.“ Sloboda je v človeku, človek ju môže prijať alebo odmietnuť, využiť alebo zneužiť.

    Ján Maršálek

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Písanie je určite aj účinnou formou terapie. Cítil som to najmä pri písaní knihy Temná zeleň . Bol som naplnený jej témou a
    Písanie je určite aj účinnou formou terapie. Cítil som to najmä pri písaní knihy Temná zeleň. Bol som naplnený jej témou a osobnými zážitkami až po okraj duše, bol to mučivý pocit, asi by som bol zahynul, keby som sa nebol mohol vysloviť. Novelu Mladší brat som dopisoval po kúskoch, s vypätím posledných duševných síl… Dobrovoľne som si zvolil svoj údel – premeniť osudy tých ľudí na osudy literárnych postáv, pokúsiť sa zachovať ich pri živote, lebo mnohé z nich rastú do polohy mýtu či povesti. Viera v ľudí by v tomto mojom úsilí bola nedostatočná. Preto v sebe generujem vieru vo vyšší zmysel ľudského utrpenia a akýsi inštinkt ma ubezpečuje, že som takpovediac na stope pravde, ktorú sa usilujem objaviť a zmocniť sa jej.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Trojruža 2013, udeľovaná Literárnym fondom, Slovenskou sekciou IBBY a Bibianou, medzinárodným domom umenia pre deti, za prínos v oblasti pre deti a
    Cena Trojruža 2013, udeľovaná Literárnym fondom, Slovenskou sekciou IBBY a Bibianou, medzinárodným domom umenia pre deti, za prínos v oblasti pre deti a mládež

    Cena Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska  za rok 2013 za román Johana. Johanin chlapec

    Pribinov kríž II. triedy – Cena prezidenta SR za celoživotné úsilie pri obrane demokracie, ľudských práv a náboženských slobôd  (2014, pri príležitosti Nového roka a výročia vzniku samostatnej SR)

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2009 za básnickú zbierku Litánie k slobode
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    NEODOSLANÝ LIST (z knihy ZVONY A HROBY : PRÍBEHY Z PRÍTMIA )   Sám s vlastným krížom v chladnej cele a

    NEODOSLANÝ LIST (z knihy ZVONY A HROBY: PRÍBEHY Z PRÍTMIA)

     

    Sám s vlastným krížom v chladnej cele

    a preďaleko od neba,

    písal som domov: Mám sa skvele

    a ničoho mi netreba.

     

    Keďže ma strážia stráže bdelé,

    nemusím sa báť o seba.

    Viem, že to boží mlyn ma melie

    a premieňa ma na chleba.

     

    Horúčka, čo mi blčí v tele,

    je zase božská pahreba,

    aj štyri steny čisto biele

    tým čistým Boha velebia.

     

    Naozaj, mama. Mám sa skvele,

    len je mi smutno bez teba.

     

    REKVIEM (z knihy ZVONY A HROBY: PRÍBEHY Z PRÍTMIA)

     

    Kde sú tie Tvoje nebesá,

    prezraď nám, Bože milý,

    nech každý z nás to dozvie sa,

    aby sme neblúdili.

     

    Prezraď nám, kde je krajina,

    kde sa raz všetci stretnú,

    tá jedinečná, jediná,

    len nevidená pre tmu.

     

    Prezraď nám, Bože, kde je dom,

    najväčší z Tvojich chrámov,

    kam nedá sa vojsť podchodom,

    len veľmi úzkou bránou.

     

    Prezraď nám kameň na ceste,

    aj hniezdo hada v tráve,

    neviditeľné rázcestie,

    aj chodník k Tvojej sláve.

     

    Čochvíľa sneh zas napadne

    a skryje všetku hlinu.

    Čo bolo očiam nápadné,

    skryje sa pod hlbinu.

     

    Čoskoro stromy zelené

    zašumia sviežim listom.

    Aj smrť má svoje brieždenie

    To čisté na nečistom.

     

    Preto je iná. Vždy je tým,

    čím sa až zajtra stane.

    Je naším svedkom očitým.

    Nesúď nás prísne, Pane.

     

    CELA (z knihy ZVONY A HROBY: PRÍBEHY Z PRÍTMIA)

         Cela je priestor medzi dverami a oknom. Takmer celý ho dokážem vyplniť vlastným telom. Cesta odo dverí k oknu je najkratšou a zároveň najdlhšou vzdialenosťou, ktorú smiem cez deň aj niekoľkokrát prekonať. Podľa môjho dodatočného prepočtu človek v cele prejde za šestnásť hodín približne šesťdesiat kilometrov. Podlaha cely je rovná a hladká, nepotknete sa na nej a cestou nemôžete ani zablúdiť. Avšak zavše mám pocit, že sa spúšťam nadol, alebo naopak – že stúpam dohora.

         Občas sa mi stáva, že som na konci so silami. Totiž, aby ste rozumeli: nesmiem si sadnúť a ani sa nemám kam posadiť. Lôžko, stolík i doska na sedenie sa dajú sklápať, a tak prvá starosť bacharov po budíčku je ich takpovediac znepoužiteľnenie. Veď čo keby som si po výdatnom nočnom výsluchu chcel pospať? Potom by táto osvedčená vyšetrovacia metóda stratila význam. A tak mi nezostáva nič iné, len chodiť. Spočiatku je to chôdza s hlavou vztýčenou, to keď ma spánok ako-tak osviežil a raňajky, pozostávajúce z kúska chleba a pol ešusu meltovej kávy, posilnili, ale ako sa blíži poludnie, ubúda mi síl a môj pohľad sa sústreďuje na nohy a na podlahu, obzerám si chodidlá, schované v čiernych habatkách, a členky, či mi neopúchajú. Nemám sa komu posťažovať, s kým poradiť. Som sám. Predpoludním konečne zazriem na cementovej podlahe vlastný tieň. Ten sa nadlho stane mojím jediným priateľom a nie je vylúčené, že v tej chvíli by som iného na celom svete ani nenašiel. Nevidím mu však do tváre. A vtedy si uvedomím, že som sa už dávno nevidel v zrkadle. Keby mi ho niekto teraz nastavil, možno by som nespoznal sám seba. A keby mi vtedy niekto prikázal: „Napľuj do ksichtu tomu indivíduu, tej kreatúre!“ asi by som ho poslúchol, opľul by som svoj obraz, svoju zabudnutú podobu.

         Napriek smrteľnej únave, ktorá sa ma počas takej nedobrovoľnej prechádzke zmocní, teším sa na iný, takisto očakávaný pocit: zrazu, ani čo by sa pretrhlo nejaké neviditeľné, do nevydržania napäté lanko, pocítim zvláštnu úľavu, ľahkosť. Nielenže som sa zbavil ťarchy, ktorá ma gniavila, ale podarilo sa mi oslobodiť sa od príťažlivosti zemskej, odpútať sa od zeme, vzniesť sa nad ňu. Možno je to pocit, ktorý človek zažije vo chvíli smrti. Žijete, hoci v skutočnosti ste už zomreli. Alebo naopak: ste mŕtvy, ale v skutočnosti žijete. Všetko závisí od poradia slov a možno aj od počtu prejdených kilometrov, od intenzity svetla v zamrežovanom okne s nepriehľadným sklom. A jedného dňa odbudne ešte aj z utlmenej intenzity slnečného svitu. Niežeby sa vonku zotmelo, alebo hmla sa zdržala nad krajinou, ktorú nevidíte. Cenganie električiek je rovnako prenikavé a ostré vzhľadom na svoju kovovú podstatu, ale neznesiteľne provokujúce svojimi významami. Môj pohyb v cele je poletovaním Einsteinovej muchy relativity v idúcom vlaku. Ale v tej električke sa vezú ľudia, ktorí majú niekam namierené, idú za niekým alebo k niekomu, na zastávke vystúpia a ďalej idú pešo, alebo prestúpia na inú električku, ktorá – cengajúc – už zďaleka oznamuje svoj príchod. Tieto trýznivé zvuky a rovnako bolestné predstavy ma donútia zamyslieť sa nad príčinami, prečo je zvonka prichádzajúce svetlo zrazu akési inakšie, belšie, akoby sa vonku rozsvietili milióny neónových žiariviek a mliečnych žiaroviek a trepotajú sa v chladnom povetrí ako motýle. Nie, kdeže motýle to v nijakom prípade nemôžu byť, ani chrústy, veď je koniec decembra, len nedávno som v duchu slávil Vianoce, ja, Lazar, ktorého Ježiš ešte len vyslobodí z hrobu. Čože sa to teda deje vonku? Sneží! Padá sneh, snehové vločky sa priliepajú na sklenú tabuľu, spevnenú drôteným pletivom, nerozbitnú i nepriehľadnú, a azda sa aj pokúšajú nakuknúť dnu, zistiť, čo za indivíduum čumí do slepého okna. Čudovali by sa, keby ma videli, ako ten bachar, čo ma sem priviedol. Prevzal ma od vyšetrovateľa s uterákom na očiach, takže mi videl sotva polovicu tváre, a keď mi vzal uterák z očí a zistil, že som celkom mladý chalan, vari dvadsať sekúnd krútil nado mnou hlavou a napokon začudovane poznamenal: „Taký mladý a už taká sviňa.“

         Čo tam po tom! Medzičasom sme si už zvykli jeden na druhého, dôležité je, že vonku padá sneh, vločky mi prileteli zatancovať pred okno a ja ich zrazu vidím celkom zblízka a viem, že to nie sú snehové vločky, ale anjeli, obloha je plná ich krídel. A mne už nik a nikto nezabráni pripojiť sa k nim, k tej tichej letke, ktorá namiesto toho, aby sa znášala k zemi, stúpa dohora a ja sa v tej chvíli premieňam na anjela.

         Zbohom, pán vyšetrovateľ!

     

    UČITEĽ (z knihy ZVONY A HROBY: PRÍBEHY Z PRÍTMIA)

         Už sa nepamätám presne, po koľkých mesiacoch samoväzby mi môj referent povolil knihu. Neviem ani, či mi ju sám dal po výsluchu, alebo mi ju podal bachar pri rannom raporte, keď som, stojac predpisovo na opačnom konci cely pod oknom, takisto predpisovo odrecitoval: „Vyšetrovanec číslo stojedenásť. Prosby, sťažnosti, závady žiadne.“ Približne v tom istom čase mi cez deň začali nechávať odklopenú sedačku a stolík. Na tom stolíku, ktorý bol v skutočnosti len kúskom úzkej dosky, ležala odvtedy Lermontovova Lyrika v preklade Zory Jesenskej. Páni, aleže mi ulahodil môj pán referent! Istotne netušil, akú radosť mi tou knihou spôsobil, a že svojím dobrým skutkom vlastne poškodil záujmy povereníctva vnútra, ľudovodemokratického zriadenia i tábora socializmu. Moje vybité akumulátory sa mohli opäť dobiť. A to energiou, ktorá je popri modlitbe azda najdostupnejšou, najlacnejšou a najúčinnejšou. V Lermontovovi našiel posilu môj vzdor i moja obrazotvornosť a ním som aspoň trochu zasýtil svoj hlad po knihe. Držať v rukách tlačené slovo po toľkých mesiacoch abstinencie! „To bola, Bože, to bola poézia, veliký pocit života...,“ chcelo sa mi zvolať so Smrekom. Doteraz som mohol čítať iba vlastné výpovede, vari stokrát menené, upravované, preštylizovávané a pánom referentom trpezlivo vyklopkávané na zbrusu novom písacom stroji, zelenom ako ropucha.

         „Belie sa plachta osamelá, kde mora diaľ je modravá. Za čím sa v diaľky rozletela, čo v kraji rodnom necháva?“ Ó, rozkoš čítania! Hudba slov, svetlá obrazov, víchry myšlienok! Verše nado mnou poletovali ako kŕdle vtákov. A ja, príslušník toho kŕdľa, pokúšal som sa porozumieť ich štebotu i osamelému krákaniu, ktoré azda nebolo ničím iným ako volaním po niekom vzdialenom a možno aj mŕtvom. „Chcel by som navždy zaspať takým snom, aby sily driemali mi v hrudi, aby žil a ticho dýchal som...“ Tie verše sa mi vrývali do pamäti ako do kamennej dosky – pamätám si ich ešte aj dnes, po štyridsiatich rokoch. Priam sa mi sypali do uší a očí, vrhali sa na mňa ako drobné hlodavce, aby ma potom do rána nežne obhryzkávali, našťastie len do prvej kvapky krvi.

         Budete sa čudovať, ak poviem, že som si vtedy spomenul na svojho učiteľa na ľudovej škole? Naučil ma čítať a písať, mal leví podiel na mojej šťavnatej radosti, na mojom vždy polosýtom šťastí. Po niekoľko dní som sa aj vďaka nemu mohol potulovať po šírych poliach a brodiť sa v piesku morských pobreží, ktoré som si vtedy nedokázal ani predstaviť. More sa mi podarilo uvidieť až o dvadsať rokov neskôr. Vtedy som takisto pochopil, že ten istý rytmus, ktorý pulzuje v oceánoch a vo vesmíre a ktorý básnici kradnú v Stvoriteľových záhradách, pulzuje aj v mojej krvi. Bol som kolísaný a láskaný obrovskou náručou života, nadájaný prsníkom, z ktorého kypel med a crčalo mlieko. A za tieto milosti som vďačil štíhlemu mužovi s presne pristrihnutými fúzikmi pod nosom, ktorý s dedinčanmi nacvičoval divadlá a ich deti učil poznávať písmenká a čísla a vysávať z nich ako včela z kvetu sladkosť poznania.

         Tento človek však nás – a bolo nás v tom čase na Februárke desať – mal aj na svedomí. Neuveriteľnou zhodou okolností dostal sa mu do rúk istý leták, ktorý bol nie veľmi vydarenou a dosť naivnou karikatúrou, znázorňujúcou Stalina a Gottwalda v pekle. Desaťročný chalan objavil kresbu medzi vecami staršieho brata a, netušiac nič zlé, vložil ju do čítanky, tú zasa hodil ráno do tašky a išiel do školy. Žiačikovi obsah letáka nič nehovoril, a preto ho ani pred učiteľom neskrýval. Učiteľovi však bolo hneď jasné, že nejde o karikatúru, ale o protištátny leták, a keďže nevydržal s nervami, hneď po vyučovaní výskokmi bežal do mesta a kompromitujúci papier zveril do opatery príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Ostatné už išlo samo: výrobca – bývalý vodca skautského oddielu a pár chalanov, kolportérov spomínanej tlačoviny (bol som jedným z nich) sa o pár dní nato ocitli na Februárke. Mimochodom, vtedy som sa prvýkrát v živote viezol v osobnom aute, v šesťstotrinástke tých čias, prezývanej „ryba“.

         Takže teraz som mohol spolu s Lermontovom vravieť: „Vysoko je okno moje, ťažké dvere žalár má, v čiernom zámku ďaleko je čiernooká neznáma...“ Ale aj napriek zjavnej a neskôr štátnymi orgánmi aj odmenenej nadpráci môjho učiteľa predsa mu nikdy neprestanem byť vďačný za to, že ma naučil čítať a písať. Nič som mu nevyčítal ani neskôr, keď som sa po siedmich rokov vrátil domov. Zostal som mu dlžníkom a týmto príbehom splácam časť svojho dlhu.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory